Severus sedel na ošetrovni s hlavou zloženou v dlaniach a premýšľal, či skutočne spravili všetko, čo v danej situácii mohli. Z druhej strany Harryho postele sedela Ginny a so začervenanými očami hľadela kamsi do prázdna. Bola už pokročilá nočná hodina, všade vládlo ticho. Na ošetrovni určite. Po tom, čo ich šokovaný Dobby primiestnil na hrad a vrhla sa na nich ešte šokovanejšia Ginevra, ktorá ich v miestnosti určenej na premiestnenie vyčkávala, musel pár krát poriadne húknuť, aby odtiaľ vypadli všetci, čo obklopovali Longbottomovcov. Aj keď bol jeho synovec v krajine svetla čosi viac ako polhodiny, dohromady boli preč niekoľko hodín a za ten čas sa stihli všetci zhromaždiť na ošetrovni. Akoby nebol Rokfort aj s pozemkami dosť rozsiahly.
V duchu si pripomínal krok za krokom, ktoré spolu s neterou podnikli, aby Harrymu zachránili život, pretože o záchranu života skutočne šlo. Mal veľa popálenín, bol dehydratovaný a pridusený. Museli ho doliať vodou, naliať doňho okysličujúce elixíre a ošetriť všetky spáleniny, ktorými bol obsiaty. Ležal na posteli a na takmer celom tele mal uložené tyle nasiaknuté hojivými elixírmi. Nott spolu so svojou družinou dostali za úlohu vyrobiť čo najviac hojivého elixíru a mali začať s prípravou hojivých mastí nehovoriac o litroch okysličujúcich a vyživujúcich elixíroch, ktoré doňho budú musieť liať takmer nepretržite a to zrejme niekoľko nasledujúcich dní.
Najviac starostí mu robili oči. Prvotné vyšetrenie mu napovedalo, že ich má oslepené veľkým množstvom svetla. Nedokázal odhadovať, či to bude trvalé, či si očné nervy nespálil alebo či ich má len dočasne narušené. To zistí až po pár dňoch. Keď sa odvážia ho prebrať z bezvedomia. Vtedy bude pociťovať mučivú bolesť a toho by ho rád ušetril. Ale ako sa inak budú môcť dozvedieť, či sa jeho stav nezlepšuje? Skrúšene povzdychol.
„Mala by si si ísť ľahnúť,“ mierne napomenul Ginny. Stačí, keď sa tu bude topiť v neistote sám. Nereagovala. „Ginevra,“ pokúsil sa na seba upútať pozornosť.
„To by som asi mala,“ hlesla bez toho, aby k nemu otočila hlavu. „Ale obaja vieme, že to nespravím,“ až potom sa naňho pozrela. Zamračene nepripúšťajúc protest. Zavrtel hlavou.
„Tak si aspoň vyčaruj pohodlnejšie kreslo,“ navrhol dívajúc sa, ako sa končeky jej prstov dotýkajú tých jeho, ktoré akoby zázrakom neboli pokryté obväzom. „Donekonečna na tej stoličke nevydržíš drepieť a možno by si si v kresle dokázala aspoň trocha pospať. Budeš to potrebovať.“
„Jasne,“ prikývla a znova zabodla pohľad do steny. Nevyzerala, že by sa chystala poslúchnuť jeho radu.
„Tvrdohlavá ako mulica,“ zabrblal si Severus sám pre seba a podráždene sa postavil, aby z najbližšej stoličky vyčaril mäkké, veľké kreslo, v ktorom by sa mohla schúliť ako mačka a zaspať. Pri jej veľkosti by to nebol žiaden problém. „Vstávaj,“ schmatol ju pod rameno a zdvíhal zo stoličky. Podvolila sa. Usadil ju do kresla a zadíval sa na ňu. Vyzerala takmer až apaticky, uzavretá vo svojich myšlienkach a jediné, čo chcela, bolo znova nadviazať fyzický kontakt so svojím manželom. Privrel oči a uvažoval, akoby jej podstrčil elixír spánku.
Nebolo to ale potrebné. Po niekoľkých hodinách zbadal, že ju únava prekonala a ona zadriemala napoly ležiac v kresle. Chápal ju viac, než bol ochotný pripustiť. Tiež mal strach. Z toho, že ostane slepý, aj keď tá pravdepodobnosť nebola až taká veľká. Z toho, že ostane zjazvený. Jeho poranenia boli ohromné a aj keď spraví úplne všetko, budú sa hojiť dlho a jazvy určite ostanú. Z toho, že ten boj napokon prehrá. Ale to nie! Bol to Potter a jeho najväčším darom bolo dokázať sa vylízať z akejkoľvek šlamastiky. Do ktorej sa mimochodom dostal vďaka vlastnej hlúposti. Rád by vedel, čo sa tam dialo. Akú hromadu informácií má. Neexistuje, aby umrel a im o tom nič nepovedal. Takto určite neumrie.
Alica Longbottomová sa prebrala zo spánku. Ležala spolu s manželom neďaleko Harryho. Podvečer videla zhon, ktorý vznikol s príchodom Severusa. Niesol v náručí syna svojho najväčšieho nepriateľa. A bol to smrťožrút. Aspoň to o ňom vedela predtým. A to, čo jej povedali, to síce brala na vedomie, ale uverila, až keď to videla na vlastné oči. Starostlivosť, ktorú mu venoval. Ošetroval ho dlho, Ginny mu pomáhala. Potom si sadli vedľa neho a vôbec nevenovali pozornosť manželom Longbottomovým. A sedeli tam aj vtedy, keď oni pomaly zaspávali. A teraz sa prebudila, ani netušila, čo ju vytrhlo zo spánku a videla Severus Snapa stojac nad posteľou svojho synovca, ako sa opatrne dotýka jeho hlavy končekmi prstov. Akoby sa bál, že mu tým dotykom ublíži. V svetle sviečok videla bolesť, strach a lásku, ktorú k nemu cítil. A videla aj to, ako vyčaril deku, aby ňou prikryl driemajúcu Ginny. Takéhoto Snapa nepoznala a pred sedemnástimi rokmi by vysmiala každého, kto by jej tvrdil, že je niečoho podobného schopný. Ale videla to na vlastné oči a pochopila, že Snape je skutočne človek schopný lásky. Zaspávajúc sa mierne usmievala.
——
Neville sa musel na ďalší deň chopiť svojich profesorských povinností, preto nechal rodičov v starostlivosti Goldsteina a vrátil sa na Rokfort. Určite sa k nim vráti hneď, ako na hrade skončí. A tentoraz nebude dávať lekcie v skleníkoch. Severus naňho vrkol, že provizórne zastúpi Harryho. Študenti to najdôležitejšie aj tak dostávajú na hodinách Rokfortskej armády, tak im učivo môže z kníh prečítať aj Longbottom.
S Ginny to bolo o niečo ťažšie. Prvý deň odmietla ísť do školy a nepodarilo sa ju k tomu donútiť nikomu. Rovnako to bolo aj druhý deň. Jej tvrdenie, že do školy aj tak všetci chodia len preto, aby zabili trištvrte dňa, nikoho nepresvedčilo. Tvrdohlavo sedela vedľa bezvedomého Harryho a pravidelne mu menila hojivým elixírom nasiaknuté gázy a liala doňho elixíre. Prehodila len pár viet s tými, ktorí prišli pozrieť Harryho a Longbottomovcov. Dokonca aj Severus uznal, že sedenie a čakanie Harrymu nepomôže a po prvom dni začal znova vyučovať. Ale len vyučovať. Poprosil, a to doslovne, Remusa a Billa, aby vzali tréningy zaňho. Po vyučovaní sa totiž okamžite vracal k Harrymu. A až na tretí deň sa podarilo Severusovi vŕtacími rečami prinútiť Ginny, aby láskavo nezanedbávala svoje povinnosti. Harryho aj tak preberie až na piaty deň, preto bolo jej zaryté vysedávanie úplne zbytočné.
——
„Hermiona, môžeš na slovíčko?“ zastavila Tonksová svoju priateľku na ceste na ošetrovňu za Harrym. Skončila s vyučovaním a rovnako ako Severus a Ginny, aj ona sa hneď náhlila za kamarátom, aby zistila, či nenastali nejaké zmeny. Potom sa vracala na hrad aby pomohla Aurore s vedením, pretože Severus na to kašľal ešte viac ako zvyčajne.
„Jasne,“ prikývla Hermiona a nechala sa vtiahnuť do bytu Lupinových. Malý Sebastian sedel v ohrádke a veselo zapišťal, keď ju zbadal. „Čo sa deje?“ zazubila sa na Tonksovú.
„Toto,“ položila na stôl časopis. Hermiona ho okamžite spoznala. Bol to katalóg, podľa ktorého si vyberali snubné prstienky Harry s Ginny.
„Ou,“ okomentovala a sadla si na stoličku. Rukou si okamžite siahla na bruško, ktoré už dostatočne skrývať nedokázala.
„Áno, ou,“ zaškľabila sa Tonksová a prisadla si k nej. „Šla som zvonka, keď som stretla Draca. Ponáhľal sa na tréning a vraj: Drahá sesternička, viem, že máš ten katalóg. Nedala by si ho, prosím, Hermione, aby nám vybrala prstienky? Nestíham teraz za ňou zájsť. Peniaze samozrejme dodám,“ snažila sa napodobniť hlas svojho bratanca. Sebie sa tomu zachichotal.
„Katalóg a prstienky,“ hlesla Hermiona. Úplne na to zabudla. Harry bol na tom dosť zle, rany sa mu hojili len veľmi pomaly, elixíre nezaberali a držali ho pri živote len vďaka iným elixírom. Všetku svoju pozornosť venovala jemu, Longbottomovým, ktorí začali pomaly schádzať z postele a škole. Na snúbenca mala len málo času a on ho mal snáď ešte menej a na svadbu nepomyslela ani náhodou.
„Čo sa deje?“ spýtala sa tentoraz Tonksová. Pozorne hľadela na Hermionu. Nevidela ani náznak nadšenia alebo niečoho, čo by napovedalo, že sa jej ten nápad pozdáva. Skôr naopak.
„Ale nič,“ Hermiona sa prinútila usmiať a pozrela na Tonksovú. „Jasne, že si ten katalóg prezriem a nájdem si čas spolu s Dracom niečo vybrať.“
„Hermiona, ty sa nechceš vydať?“ skúmavo si ju prezerala.
„Ale určite sa chcem vydať,“ odvetila až príliš rýchlo. Chvíľu sa na seba dívali. Tonksová zamračene a Hermiona takmer až prestrašene. „Len nad tým nerozmýšľam práve v tejto chvíli,“ povzdychla. „Deje sa toho toľko a ešte sa len bude diať a nad sebou nepremýšľam,“ mykla plecami a sklonila hlavu.
„Nič iné za tým nie je?“
„Nie,“ zavrtela hlavou. „Dobre,“ privolila napokon. „Zdá sa mi to po tom všetkom príliš rýchle. Iste, odpustila som mu a možno je všetko také ako predtým, aj keď obojstranne opatrnejšie, ale nejako sa mi nedarí zabudnúť,“ pípla.
„Na to ale nezabudneš nikdy,“ upozornila ju potichu Nymphadora.
„Ja viem.“
„Nemyslím, že by si ho prestala milovať. Bola si naňho naštvaná a ja sa ti ani trochu nečudujem, ale vysvetlili ste si to. Alebo snáď nie?“
„Vysvetlili,“ prikývla.
„Tak potom kde je problém? Tvoje tehotenstvo je už viditeľné, za chvíľu to dieťa porodíš. Niekedy medzitým by ste sa mali stihnúť vziať.“
„To by sme mali, to určite,“ prerušila ju roztrpčene. „Len mi príde smiešne plánovať niečo také, keď je Harry na tom tak, ako je. A vôbec, už len rozmýšľať nad tým mi príde smiešne.“
„Kvôli Harrymu alebo kvôli sebe?“ Tonksová ju prebodla skúmavým pohľadom. Hermiona sa zarazila.
„Kvôli všetkému, čo sa deje a diať bude,“ zaprskala podráždene. „Ja si ten katalóg vezmem a vyberiem ich,“ opatrne siahla na katalóg. „Nehovor to Dracovi, dobre?“ pozrela na ňu s prosbou v očiach.
„Nemám dôvod niečo mu hovoriť. Je to tvoj život a od teba záleží, ako si ho zariadiš. Len si to dobre rozmysli. Áno?“
„Určite,“ prikývla a doslova odtiaľ utiekla s katalógom v ruke. Ešte viac nerozhodnejšia, než bola dovtedy. Áno, odpustila mu. A na jeho váhanie nezabudne nikdy, presne tak, ako hovorila Tonksová. Len jej toto náhlenie sa do manželstva prišlo až príliš unáhlené. Za tie dva mesiace si zvykla na myšlienku, že je so svojím dieťaťom sama. A napokon jej to prišlo ako fajn. Bola rada za to, že sa Draco uvedomil, že svoje dieťa prijal a že sa udobrili. A určite bude súhlasiť aj s manželstvom. Ale nie teraz, keď sa nevie, či Harry prežije. On leží v bezvedomí a ona má vyberať prstienky? Veď je to stupídne!
——
„Takže?“ nervózne sa spýtal Remus Severusa stojac neďaleko Harryho postele. Ginny pri ňom už znova sedela. Vystriedala Goldsteina, ošetrila mu rany a podala elixíry. A teraz tam len sedela, uzavretá sama do seba a nevnímala šepot svojej matky a Hermiony, ktoré zrejme preberali ju a jej správanie.
„Takže čo?“ rovnako potichu vŕkol Severus. „Rany sa mu nehoja tak, ako by mali,“ stiahol obočie. „Život už ohrozený nemá, o to sa starajú elixíre. Ale hrozia iné komplikácie, ktoré môžu nastať.“
„Ani trocha zlepšenia?“
„Veď vravím, že život už ohrozený nemá,“ prebodol ho podráždeným pohľadom. Nebol naštvaný na Remusa. Ani na seba, ani na Harryho. Ale na tie prekliate rany, ktoré už v tejto dobe mali byť z veľkej časti zahojené. A oni nič. Dávali mu všetko, čo mohli a vedeli. Viac sa nedalo. A za štyri dni sa zacelili len tie najmenšie popáleniny. Stále mal chodidlá sčerneté a mokvajúce. Na hrudníku a pažiach mal veľké, otvorené rany. Hlavu mal obviazanú, pol tváre mu hyzdila červená mapa a drobné pľuzgiere, ktoré nechceli zmiznúť. Našťastie mu rany nehnisali, takže nehrozila otrava. Zhodol sa však s Pomfreyovou aj Goldsteinom, že postup hojenia je neštandardný. Z toho bol viac ako nervózny. A bol si istý, že to došlo všetkým, Ginevra určite netvorila výnimku. „Už dlhšie ostať v bezvedomí nemôže,“ pokračoval o niečo miernejšie.
„Kedy ho preberieš?“ zaujímalo Lupina. Hoci sa o tom nehovorilo verejne, vedelo sa, že je situácia viac ako vážna. Vedeli, že bol krátko pred upadnutím do bezvedomia slepý. A videli, že rany sa hojiť nechcú. Čo sa dialo v krajine svetla, o tom nevedel ani Severus. Boli rovnako zvedaví, ako boli vystrašení. Harry síce mal v rukách nejakú guľu a elixír, ale čo to presne bolo, to im mohol povedať len on.
„Zajtra,“ pevne prehlásil a zadíval sa na profil svojej netere, ktorá ku všeobecnému prekvapeniu reagovala len na jeho dohovárania. Keby mala ostať ešte aj ona v tejto letargii, tak by ho to dorazilo. Potom sa otočil k vlkolakovi. „Zajtra budeme múdrejší.“
——
A to nielen ohľadne diania v krajine svetla. Chcel vedieť, či jeho slepota pretrváva. Aspoň to sa mohlo zlepšiť, keď ostatné liečenie zlyhávalo. A začínali prepadať zúfalstvu. Vyslali dokonca Kruma spolu s jedným mužom zo Základne do Dublinu, kde sa nachádzala podobná obchodná ulička, akou bola Šikmá, v ktorej sa teraz ukázať nemohli, aby priniesli silnejšie byliny. Aby priniesli zakázané byliny, z ktorých sa pokúsia uvariť niečo, čo by mu mohlo pomôcť. Museli vyskúšať hocičo.
„Dajte mu do úst toto,“ Sobrian natiahol k Severusovi ruku. Riaditeľ ho prebodol pohľadom. „Nemohol som priniesť všetky byliny z nášho sveta, ale schizandru som priniesol. Pre svojich ľudí a teraz aj pre Harryho,“ vysvetlil. Keď sa dozvedel, že Harryho chcú prebrať, neváhal ani minútu a náhlil sa do príbytku ľudí.
„Harry to žul už u nich,“ Hermiona položila dlaň na Severusovo rameno. Ginny sa dívala do obviazanej tváre svojho manžela a bojovala so strachom. Nepáčilo sa jej, že ho preberú a on bude cítiť každú ranu, ktorú má a to veľmi intenzívne, ale pochopila, že to proste musia spraviť. A to nielen preto, aby zistili, či už vidí. Alebo preto, aby vedeli, čo sa udialo v krajine svetla. Dlhodobé bezvedomie môže v ojedinelých prípadoch brániť správnemu fungovaniu elixírov a Severus bude skôr riskovať jeho bolesť, ako dlhšie sledovať nehojenie rán. „Dodá to sily a trocha odstraňuje bolesť. Je to veľmi účinné.“
„Svoj elixír proti bolesti mu ale podajte,“ prikývol Sobrian. Severus z neho nespúšťal výstražný pohľad. Napokon však privolil.
„Dobre,“ prikývol.
Na ošetrovni bol ešte Remus a Molly. Nikoho iného tam nepustili. A samozrejme Longbottomovci s Nevillom, ale tí ostali taktne v úzadí. Severus sa obrátil k svojmu synovcovi a s nádychom napriahol prútik. Zrejme začne okamžite šalieť od bolesti, ale podali mu aj upokojujúci elixír, aj elixír proti bolesti a má v ústach tú kentauriu burinu, tak hádam nebude príliš hysterčiť. Vedľa postele ležali na stolíku opiáty. V prípade nutnosti budú musieť použiť tie. Stisol čeľusť a privrel oči. Na okamih. Vzápätí vyslal kúzlo.
„Harry, počuješ?“ oslovila ho s obavami Ginny. Opatrne sa dotkla jeho hlavy, ktorá sa na vankúši pohla. Obväzy z očí mal zložené, viečka mal stále červené od spálenia a opatrne ich otváral. Okamžite sykol od bolesti.
Bola to zvláštna bolesť. Akoby ležal v žeravej láve. Všetko ho pálilo a v hlave mu neuveriteľne dunelo. Pokúsil sa otvoriť ústa a povedať, že počuje, ale cítil, ako mu pery popraskali a do úst mu stekala krv. Okamžite mal na perách gázu, do ktorej sa vpíjala krv. Chvíľu to trvalo. Chvíľu, než popraskané pery prestali krvácať a než si zvykli, že nimi pohol.
Bol odtiaľ predsa preč, tak prečo cíti to teplo a vidí ten jas? Postava v bielom plášti tam nebola, miesto toho sa mu zdalo, že počuje Ginny, ale prečo vidí len to svetlo? Znova zavrel oči. A videl tmu.
„Počujem,“ šepol bojujúc s bolesťou a nechápavosťou. „Som doma?“
„Si doma, Potter,“ ubezpečil ho Severus šokovane sa dívajúc do vydesenej tváre Ginevry. A videli to aj ostatní. Molly nechápavo fľochla po Remusovi a Hermiona mala na ústach ruku, aby zabránila prekvapenému a vystrašenému výkriku. Harryho dúhovky neboli smaragdovo zelené, ako predtým. Boli vyblednuté. V očiach mu boli vidieť len čierne zreničky.
„Čo sa stalo?“ hlesol s námahou. „Strašne to páli, celé telo,“ z úst sa mu vydral tichý, bolestný ston. „A vidím len svetlo.“
„Si celý spálený,“ Severus siahol na jeho koleno, aby cítil kontakt. „No a tvoje oči…“ nadýchol sa a vydýchol. Pozrel na Ginny. Tá zamrkala, aby zabránila slzám vykĺznuť.
„To svetlo ti poškodilo oči, Harry,“ šepla pohladiac ho po hlave. „Stále nevieme, či ťa oslepilo len dočasne,“ hlas sa jej zadrhol.
„Stále ho vidím,“ vypustil, keď si znova dovolil otvoriť oči. A okamžite ich zavrel. „Nedá sa pozerať.“
„Na dnes ti oči znova prekryjeme,“ pokračoval Severus, pretože Ginny toho schopná nebola. „Zajtra nám povieš, či nastane nejaká zmena,“ k lepšiemu, dodal v duchu.
„Dobre,“ privolil. „Ale spraví sa to, že?“
„Dúfam,“ Severus si sadol na stoličku. „Ak budeš potrebovať, neváhaj požiadať o elixír proti bolesti, dobre?“
„Nebolí to až tak,“ prezradil. „Len strašne páli a je to divné.“
Ginny ho čo najopatrnejšie chytila za ruku. Poznal ten dotyk. Keď sa pokúsil usmiať, cítil bolesť na tvári. Pálilo to ešte viac. A rozbolelo to.
„Ako na tom som?“ spýtal sa, keď potlačil tú zvláštnu bolesť na tvári. Ucítil, že má na nej obväzy. „Ale pravdu,“ už sa mu rozprávalo lepšie. Ústa nemal také vyprahnuté ako naposledy, čo si pamätal. Pery si rozhýbal a rozprávať mohol. Dýchalo sa mu celkom ľahko ak sa prinútil nevnímať bolesť dvíhajúceho sa hrudníka, na ktorom mal tiež zrejme obväzy.
„Dosť zle,“ Severus vedel, že nemá zmysel klamať. „Priniesol som ťa pred piatimi dňami, odvtedy sme ťa držali v bezvedomí v domnienke, že sa ti zatiaľ zahojí čo najviac spálenín. Ale nehoja sa tak, ako sme očakávali. Bezvedomie zrejme pôsobí nepriaznivo na účinky elixírov,“ povzdychol. Bola to jediné vysvetlenie a oni sa na to upli. „Preto skúsime niečo iné, čo by ti mohlo pomôcť. To svetlo, zrejme bolo príliš silné a poškodilo ti očné nervy, ktoré budú potrebovať dlhšiu dobu k tomu, aby sa im vrátila funkčnosť.“
„Nie som slepý,“ ozval sa po chvíli, ktorú potreboval na strávenie informácii. Nemusel byť liečiteľom, nemusel mať dokonca ani rýchlokurz aby pochopil, že je situácia vážna. Ale rozhodne ich nebude deprimovať ešte tým, že by začal bedákať alebo niečo podobné. Spoliehal sa na to, že Severus na niečo príde. Skúsil zovrieť Ginninu ruku. Neprestávala ho hladiť po hlave, na ktorej nemal žiadne zranenie. Ani na chrbte a nohách, až na chodidlá. Zrejme mu šatstvo pomohlo. Asi sa tam vôbec nemal vyzliekať. Kto to ale v tej chvíli mohol predpokladať? „Keby som bol slepý, nevidel by som nič, nie? A ja vidím to svetlo.“
„Určite to tak bude,“ pokúsila sa ho povzbudiť Ginny. Alebo skôr potrebovala povzbudiť seba samú.
„Myslíme si to,“ potvrdil aj Severus. „Dokážeš rozprávať dlhšie?“
„Myslím, že áno.“
„A čo bolesť?“
„Vravím, že to len nepríjemne páli,“ keby to tak nebolelo, tak sa zamračí. Alebo keby nemal obväzy, aby to jeho strýko videl.
„Dobre, tak rozprávaj,“ vyzval ho.
A on sa rozrečnil. Nebol to síce nijako rozvášnený monológ, len opatrne a pomaly vypúšťal z úst vety a šetril slovami. Povedal o tom, ako tam prišiel a všade bol jas, silné svetlo a veľké horko. Ako k nemu prišla postava v bielom a vzala ho k rieke Egúkaje. Ako mu dala to, čo tam nechala Bystrohlavová a aj niečo na viac. K čomu mal elixír slúžiť, to absolútne netušil. A povedal aj o dvoch výjavoch, ktoré mu Posol venoval. A to ho zrejme oslepilo a spálilo. Tá neuveriteľná sila, ktorou sa nadpozemská bytosť dotkla človeka. Ale neľutoval toho. Ani v najmenšom.
„Daj mi prútik,“ pokúsil sa zdvihnúť ruku. Okamžite vedel, že to bola chyba. Bolesť spálenín sa ozvala vo veľkom a on už necítil len pálenie, ale cítil, ako sa mu rany otvárajú a krvácajú. Ginny so Severusom začali okamžite konať. Kým ona doňho liala elixír proti bolesti, on mu zastavoval krvácanie.
„Somár,“ vrkol po ňom, keď ho doošetroval.
„Harry, nemôžeš sa hýbať,“ Ginny mu vtisla bozk do vlasov. Slzy mala na krajíčku. Molly musela odísť už dávno, inak by sa tam zložila. Remus so Sobrianom ju odprevadili. A Hermiona si šla sadnúť k Longbottomovcom. Nemohla sa dívať na utrpenie svojho kamaráta, ktorý sa síce snažil tváriť statočne, ale nikto mu to snaženie a pretvarovanie neveril.
„Pochopil som,“ sťažka vydychoval, keď bolesť ustúpila.
„Bystrohlavová tam bola len chvíľu, preto to vydržala,“ zamračene spustil Severus, keď si znova sadol. „Ty si tam bol o poznanie dlhšie a tá bytosť sa ťa dotkla, preto si dopadol takto. Znova si potreboval dokázať svoju mimoriadnosť?“ zavrčal.
„Severus, prestaň,“ nepriateľsky sa zamračila Ginny.
„Ponúkol nám pomoc,“ unavene vypustil Harry. „Ty by si odolal?“ ironicky natiahol.
„Ginevra, láskavo po mne neprskaj,“ zamračil sa na ňu. „Nie, zrejme by som neodolal a skončil by som rovnako ako ty.“
„Tak vidíš…“
„Každopádne si už dlho nevylihoval na ošetrovni, tak si to teraz úspešne vynahradíš.“
„Prilož prútik k mojej hlave,“ vyzval strýka. „Dám ti tie spomienky, presne tak, ako mi to ukázal Posol a ty sa budeš môcť zavrieť v žalároch a skúmať ich. A ja budem mať pokoj,“ prskol aj on.
Severus chvíľu zaryto mlčal. Áno, to bolo zrejme momentálne najdôležitejšie. Po strachu, ktorý si robil o synovca, sa teraz dostavil hnev a roztrpčenie, že to všetko musí zažívať práve on. A vždy to skončí skoro rovnako. Vždy skončí na ošetrovni v kritickom stave. A on zažíva vždy to isté. Už nech je po všetkom, nech môžu všetci žiť normálne a pokojne. A k tomu možno dopomôžu aj tie výjavy, ktoré mu dala tá bytosť.
„Dobre,“ privolil a vzal si od Harryho jeho spomienky, ktoré určite pôjde okamžite prezrieť k sebe. Aj tak ho tu teraz nepotrebuje a nechce. Je tu Ginevra a tá bude vedieť, ktorý elixír mu kedy dať. A okrem toho je to Ginevra a on teraz zrejme pri sebe nechce nikoho iného. A ona to určite potrebuje tiež. Už ho začínala desiť, ale s prebratím Harryho sa k životu vrátila a to ho upokojilo. „Som rád, že si to prežil,“ vypustil, otočil sa na päte a odkráčal.
„To aj ja,“ odvetil. „Ginny,“ oslovil svoju manželku, keď osameli.
„Áno?“ neprestávala ho hladiť po hlave. Stále bojovala s obavami a strachom, ale on to bral na počudovanie dobre a to ju trocha upokojilo. Nech sa stane čokoľvek, vždy bude pri ňom verne stáť.
„Povedz mi pravdu,“ nástojil. Cítil, že sa zarazila a on vedel, že mu nepovedali úplne všetko. „No tak, tvár ma bolí, zrejme ju mám spálenú. Okrem toho hrudník a ruky. Tie nohy viem, stál som na tých kameňoch a bolo to hrozné. Ale čo zvyšok tela? Cítim, že som obviazaný a páli to a bolí.“
„Máš pravdu,“ potichu mu to potvrdila. „Hrudník a ruky máš v hroznom stave. Tvár tiež. Zahojili sa len miernejšie spáleniny s pľuzgiermi. Bojíme sa, že ostaneš zjazvený. A tie oči nám tiež naháňajú strach,“ stíchla. Sprudka sa nadýchla. „Neviem, čo tá bytosť s tebou porobila, ale žiadne liečenie nezaberá. Mám pocit, akoby to mala byť Poslova pomsta za to, čo ti ukázal.“
„Nie, oni sú dobrí,“ zastal si ich. Informácie, ktoré práve získal, neboli až také nové. To mu už vlastne povedali. Ale mali obavy a to ho vystrašilo. Chcú ale vyskúšať niečo iné, niečo zakázané. Možno Severus pozná nejaké elixíre, ktoré sa bežne v liečiteľstve nevyskytujú. Možno budú mať zlé vedľajšie účinky, ale možno všetko lepšie, ako ostať do konca života ležať v posteli slepý a s otvorenými ranami. „Severus na niečo príde,“ šepol sám pre seba.
„Určite,“ prikývla a nahla sa nad neho. Vtisla mu jemný bozk na pery. „Milujem ťa.“
„Aj zjazveného? A slepého?“
„Prestaň,“ vrkla možno podráždenejšie, než si vyžadovala situácia. Bolo jasné, že sa snaží vtipkovať, ale jej sa to zdalo momentálne neprístojné. „Ty slepý neostaneš.“
Ale zjazvený možno áno, pomyslel si.
Sedela pri ňom a rozprávala takmer tri hodiny, než v bolestiach nedostatočne potlačených elixírmi zaspal.
——
„On slepý neostane,“ zavrteli hlavami dvojčatá. Molly s Remusom boli v kuchyni na Základni, aby najbližším podali informácie o situácii na ošetrovni. „To by nám nespravil. Potrebujeme stíhača, ktorý by videl…“
„Fred! George!“ skríkla po nich vzlykajúca matka.
„Chlapci, toto ste už vážne prehnali,“ napomenul ich aj Artur.
„Ale figu,“ nedali sa. „Poslovia svetla predsa nie sú zlí. Pomáhajú všade, kde sa objavia. A Harry sa objavil u nich. Trocha sa síce zmenilo miesto, ale zmysel ostal. Oni pomáhajú. Prečo by ublížili práve Harrymu?“
„Na tom možno niečo je,“ prikývol zdrvený Remus. Tonksová ho objímala okolo pliec a snažila sa stráviť túto informáciu.
„Určite sa mu zrak zase vráti,“ vypustil potichu Draco. Toto by mu neprial ani v časoch, kedy sa nenávideli.
„Ale on vôbec nemá zelené oči,“ smrkala Molly ďalej. „Úplne vybledli. Akoby ani nemal dúhovky. Len biele a…“ zakoktala sa a rozvzlykala sa ešte viac.
„To sa spraví,“ brblal si pre seba Remus.
„Lupin, Weasley, máte chvíľu čas?“ do kuchyne vošiel Severus. Okamžite zarazil Molly, ktorá sa naňho vrhla a dožadovala sa vysvetlenia. „Nemám vám k tomu čo povedať,“ prebodol pohľadom všetkých prítomných. „Domnienky sa potvrdili. Momentálne nevidí a rany sa nehoja tak, ako majú. To je všetko,“ sykol. „Tak máte chvíľu čas?“
„Jasne,“ prikývol Bill. Remus sa sťažka postavil.
„Potter mi dal výjavy o obludách, ktoré mu podstrčila tá biela osoba,“ s nechuťou vypustil. „Zrejme mi budete musieť pomôcť, preto si šetrím čas a pozývam vás do svojho bytu, ak však nemáte niečo dôležitejšie na pláne,“ sarkasticky zabručal.
„Nemáme.“
„Aj my chceme ísť,“ ponúkli sa dvojčatá. Draco po Severusových prvých slovách spozornel, ale neočakával, že by dostal pozvánku. A veruže nie.
„To je možné, s poľutovaním vám ale musím oznámiť, že nejdete,“ Severus sa na nich nasilu zaškľabil a kráčal preč. Remus sa vybral za ním.
„Ale…“
„Šetrite energiou,“ zadržal Draco dvojčatá. „Nemá to zmysel. Aj tak sa to nakoniec dozvieme.“
„Trpezlivosť ruže prináša, čo?“ pozreli na Malfoya. „My však nie sme trpezliví ani náhodou,“ nespokojne zamrmlali.
Draco len mykol plecami. Chápal ich. Aj on bol zvedavý, rovnako ako každý. Teraz ho ale skôr trápilo to, ako bude situácia okolo Pottera vplývať na Hermionu. Boli najlepší priatelia a hneď po Ginny mala k nemu najbližšie. Nie, že by sa mu to pozdávalo, ale chápal to. A keď je to s ním zlé, logicky to bude zlé aj pre ňu a v jej stave by to nemuselo byť najlepšie. Sadol si na stoličku a čakal. On dokáže byť trpezlivý a ona z ošetrovne raz vyjsť bude musieť.
——
„Tak, čo si o tom myslíte?“ spýtal sa Severus svojich kolegov po tom, čo si prezreli oba výjavy v mysľomise. Posadali si do kresiel a Snape dokonca vytiahol jedno zo svojich vzácnych vín.
„Vieme čo nájsť a ako to zničiť, ale nevieme, kde to nájsť a zničiť,“ vypustil Bill po tom, čo si upil vína.
„Vskutku geniálna pripomienka, Weasley,“ natiahol Severus. „Na toto by som určite sám neprišiel. Ďakujem za ozrejmenie.“
„Snape, nevrč,“ prskol po ňom Remus. „Veď je to pravda.“
„Áno, to bola pravda už predtým, než sme do mysľomisy vošli,“ zavrtel hlavou. „Len som chcel vedieť, či vám tie prostredia niečo nepripomenuli.“
„Vzhľadom k tomu, že sú to magické miesta, tak nám nemohli nič pripomenúť, nie?“ vrátil mu sarkastickú poznámku Bill s úškľabkom.
„Iste,“ usmial sa naňho Severus. „To je ten najväčší problém. Kde môžu byť oné miesta?“
„Nemám tušenia,“ priznal Remus. A nebolo to nič prekvapujúce. Magické miesto sa mohlo nachádzať kdekoľvek a nemuselo mať so súčasným prostredím nič spoločné.
„Takže sú tieto výjavy síce zaujímavé, ale užitočné asi nebudú a to mi pripomína odvekú pravdu, že Potter zase raz riskoval život zbytočne.“
„Tak budeme čakať, kým ich nájde Voldemort a dotiahne ich sem?“ nepozdávalo sa Billovi. „Videli sme to, je to veľmi nebezpečné a dokázalo by nás to povraždiť všetkých.“
„To nepopieram,“ pripustil Severus. „A keď prídeš s niečím hodnotným, William, tak budem rád nielen ja, ale všetci. A určite s tým niečo spravíme skôr, než si ich podvolí Temný pán.“
„Mali by sme to ukázať úplne všetkým. Aj kentaurom,“ navrhol Remus. „Niekto môže niečo spoznať.“
„Súhlasím,“ prikývol Bill.
„V poriadku,“ povedal Severus. „Hoci tomu neverím, nič tým nestratíme.“
——
„Hermiona,“ zastavil Draco svoju snúbenicu. Náhodou vyšiel z kuchyne, kde už od nervozity nedokázal usedieť a zbadal ju, ako sa vlečie do svojho bytu. „Je všetko v poriadku?“ okamžite ju dôsledne skúmal. Mierne sa nad jeho starostlivosťou pousmiala.
„Nie,“ priznala a nechala sa chytiť za ruku. „Nič nie je v poriadku,“ hlesla. Objal ju a silno zvieral. Chcel ju aspoň trocha upokojiť aj keď vedel, že to teraz nemá šancu dokázať.
„Poďme k tebe,“ navrhol a viedol ju do bytu. Samozrejme tam našiel čerstvý čaj, ktorý jej pripravil Dobby. Ten chodil v posledných dňoch ako telo bez duše, ale svoje povinnosti si plnil aj naďalej dôkladne a zodpovedne. „Rozprávaj,“ vyzval ju, keď si sadol oproti nej.
„Snaží sa tváriť statočne, ale musí strašne trpieť,“ vydralo sa z nej. „Bola som tam doteraz, už zaspal a Ginny sa vyjadrila, že ju odtiaľ teraz nedostane nikto. A ja som, ako vedúca jej fakulty, to dovolila, aj keď sa Severus na hlavu postaví,“ nasilu sa zaškľabila.
„Vážne je slepý?“ potreboval sa uistiť, pretože tvrdenia Molly sa zdali byť, aspoň preňho, prehnané a zveličené.
A Hermiona mu rozpovedala všetko. Jednoducho vedela, že sa jej kamarát premáha a pretvaruje a to nielen čo sa bolesti týkalo. Bude len otázkou času, kedy to nevydrží. A oni budú musieť byť pri ňom. Celú dobu strávila s Longbottomovcami a Nevillom a oni sa tiež vyjadrili, že to, čo predviedol Harry krátko po prebratí a uvedomení si pravdy, nemôže trvať večne. A sľúbili, že sa z ošetrovne ponáhľať nebudú, aj keď už mali zariadený byť po Koreškovi a budú naňho aspoň z diaľky dohliadať.
Draca Hermionin postoj, jej strach o priateľa a starosti, vôbec neprekvapili. Ale ubezpečila ho, že je v poriadku. Pýtal sa na to niekoľkokrát a ona ho upokojila. Aj tak sa v tú noc vopchal k nej do postele a držal ju v náručí. Uvedomila si, že jej to objatie veľmi pomohlo a chýbalo. Katalóg s prstienkami ostal ležať na bielizníku bez povšimnutia.
——
Severus sa hneď na ďalší deň pustil do podrobného skúmania obsahu Harryho výjavov. Alebo do skúmania všetkého, čo by im mohlo pomôcť. Spolu s Hermionou prechádzali jej poznámky z ostrova Fénixov a prišli na to, aké obludy sa nachádzajú vo výjavoch. Jediným pozitívnym poznatkom, ktoré vďaka tomuto skúmaniu získali bola skutočnosť, že obludy v druhom výjave vyliezajú len v noci a preto by cez deň mohli byť v bezpečí. Pred nimi určite. Zo študovania druhých oblúd nezískali žiadny významný poznatok.
Severus s trpkosťou ponúkol mysľomisu s fľaštičkami, v ktorých boli uskladnené oba výjavy, Základni a postupne si ich prezerali všetci, ktorí chceli, aby sa nad nimi zamysleli. A možno prišli na niečo, čo by im napovedalo aspoň približne, kde hľadať magické miesto. Častejšie sa však stalo, že záujemca vyšiel z mysľomise bledý a zhrozený a musel niekoľko minút vydýchavať ten šok, ktorý videl.
Krum priniesol z Dublinu zakázanú bylinu a Severus z nej uvaril silný dryák, do ktorého vložil nádej, že by Harrymu mohol pomôcť. Pretože ďalšie dva dni, počas ktorých Harry ležal v posteli, takmer bez pohnutia, žiadne pozitívne zmeny nepriniesli. Ak sa pokúsil pohnúť, prichádzala neznesiteľná bolesť a otvorenie rán. Naniesol mu zakázaný elixír najprv na chodidlá a dúfal, že sa rana začne zaceľovať. Aj keby mali ostať jazvy.
Nič sa však nedialo, nový elixír hojiť rany nezvládal. Ani zrak sa nezlepšoval. Niekoľkokrát za deň mu dali dole obväzy, aby skúsili, či sa mu zrak nevracia, ale po krátkom otvorení očí, po ktorých sa mu znova vrátila bolesť hlavy, musel s trpkosťou skonštatovať, že zmeny nenastali. A jeho frustrácia a beznádej narastali. Už sa ani nepokúšal príliš pretvarovať. Jeho telo horelo a bolelo, jeho oči boli slepé, rany pravidelne krvácali a on už nemal síl, aby predstieral pohodu. Čoraz častejšie si pýtal elixír proti bolesti. Sobrianovu bylinu mohol žuť raz za deň, inak hrozila závislosť. A Ginny mu vnútila aj elixíre na upokojenie, pretože jeho nepokoj začal narastať.
Ten večer ležal rezignovane na posteli. Severus ho skontroloval, ale rany sa hojili ešte pomalšie, než v prvé dni. Napadlo mu, či nepožiadať o to, aby ho znova dostal do bezvedomia, pretože cítil, že už ani elixíre od bolesti nezaberajú. Preto prvý raz siahli po opiátoch.
„Všetko je zle,“ zastonal do ticha ošetrovne. Hermiona s Dracom odišli len pred chvíľou. Už nezaberali ani vtipy dvojčiat. Ani vrčanie Severusa alebo chlácholenie Remusa. Pomaly nepomáhala ani láska, s akou sa mu venovala Ginny. Ubezpečovanie, že bude všetko v poriadku. Nič nebude v poriadku a ona si to tiež uvedomovala. Rovnako ako všetci. „Nakoniec umriem predávkovaný opiátmi, s napoly zhnitým telom a slepý,“ tá bolesť sa pomaly nedala zniesť. Cítil, že mu stekajú po lícach slzy. Slanosť sĺz v kombináciami s nezahojenými ranami na tvári spôsobili, že musel silno stisnúť čeľusť, aby od bolesti nezajačal.
„Harry, prestaň!“ napomenula ho dôrazne. Nemohla vidieť, že plače. Rovnako ako on nemohol vidieť slzy v jej očiach. „Tie rany sa nakoniec zavrú a ty to vydržíš.“
„A čo potom?“ zasyčal. Bolesť nemohol ani poriadne vydýchať, pretože si len rozdráždil hrudník, ktorý bol v horšom stave ako tvár. „Potom budem slepý a zjazvený a to len preto, aby sme videli dva druhy oblúd, ktoré ani nevieme, kde sú,“ zaprskal.
„Spolu to zvládneme,“ nevšímala si poznámky o obludách. Šepkala mu do uší upokojujúce slová. Ju ešte stále dokázal vnímať. A veriť jej. Jej hladenie bolo jediným, čo ho dokázalo odpútať od bolesti. Bolo to hroznejšie než mučenie u Voldemorta. Tam bola bolesť síce veľká, ale náhla a trvala krátko. Toto bolo iné, celý deň a celá noc, všetko bola bolesť. Posledné tri dni u Voldemorta si nepamätal, ale toto bolo možno niečo podobné. Až na to, že teraz mal pri sebe Ginny a tá ho ešte stále dokázala upokojiť. A uspať. Dokedy to ale dokáže? Kedy nastane ten moment, pri ktorom už nepomôžu ani jej reči, dotyky a bozky? Kedy to vzdá?
Pevne verila, že nikdy. Tíšila ho až do momentu, kedy vyčerpaním nezaspal. Až potom sa potichu rozplakala aj ona. Vtedy nastúpila Alica, aby objala drobné dievča, pretože hrozilo, že sa čochvíľa zosype. A rozprávala jej o všeličom. Ginny nepotrebovala počúvať hlúposti o tom, ako bude všetko v poriadku. Potrebovala sa trocha rozptýliť a historky z Rokfortu spred dvadsiatich rokoch boli vďačnou témou. Dozvedela sa mnoho zaujímavostí. A to dokonca aj o svojich mŕtvych svokroch.
Ten večer Alica rozprávala o Vianočnom plese, ktorý bol v tom období pravidelnosťou. Vtedy ju Frank prvý raz pozval na rande. Tretiaci síce mali zakázané zúčastniť sa plesu, ale Siriusovi, Jamesovi a Remusovi sa aj tak podarilo na ples dostať. Už chcela začať prezrádzať, ako ich vtedy nachytal Dumbledore, keď sa obe strhli a obrátili smerom k dverám. Obe ostali znehybnené zdesením a úľakom.