Harry v hlave počul každý úder svojho splašene bijúceho srdca. Dacian si ho prestal všímať, zameral sa na dievča znehybnene sediace na lavici priamo oproti svojmu manželovi. Ani nie dva metre od neho. Ten hajzeľ bude mať pred očami všetko, čo s ňou porobí. A šetriť nebude ani jedného z nich. Tešil sa na túto chvíľu a spravil všetko pre to, aby to dopadlo presne tak, ako chcel.
„Žiadna sláva, Potter,“ s nechuťou vypustil z úst a opovržlivo si prezeral Ginny mieriac na ňu prútikom. „Pri pohľade na teba sa ale niet čomu čudovať,“ kútikom oka pozrel na Harryho. Tí dvaja na seba civeli. Určite príde aj k tomu, že ju postupne zbaví toho znehybnenia. Predsa sa nezmieri len s kusom dreva. Aj keď spoluprácu nečakal ani v najmenšom, trocha divokosti uvíta. Zaceril sa. „Je však jedno, ako hnusne vyzerá, záleží len na tom, koľko budete trpieť.“
Pohol sa smerom k nej. Prešiel za ňu a dlaňou zovrel jej krk. Nie príliš silno, len jej chcel naznačiť, že to skutočne myslí vážne. Harry sa zúfalo díval Ginny do očí. Myšlienku jej radšej nevyslal. Čo by jej hovoril? Že to bude dobré, keď to dobré nemôže byť? Alebo že príde záchrana, ktorá ležala vedľa zviazaná a prísť jednoducho nemohla? To, že mu to je ľúto? S tým by ho zrejme poslala do čerta v tejto situácii. Bola vystrašená, zhnusená a pritom zvláštne zmierená so situáciou a to sa nezmenilo ani vo chvíli, keď jej rukou zišiel k hrudníku a začal ju oplzlo ohmatávať. Jej nechuť sa len zvýšila.
Harry rezignoval. Nepohne sa ani o milimeter, nieto aby niečo s touto situáciou spravil. Ale pokým sa bude dať, musí jej silu dodávať aspoň pohľadom. Cítil, ako sa mu na čele tvoria kropaje potu a tie mu cícerkom stekajú po tvári aj napriek tomu, že sedel v studenej miestnosti len v tričku, pyžamových nohaviciach, s bosými nohami. Ona toho mala na sebe ešte menej. Vytiahli ich rovno z postele. Dacian sa škľabil a častoval ich urážkami.
Potom pred ňu predstúpil. Aby si kľakol a pretrhol jej nočnú košeľu. Okamžite sčervenela, tvár jej však skrivila nenávisť, nechuť a pohŕdanie. Nepáčilo sa mu to. Udrel ju po tvári. Keby sa dalo, Harry by sa okamžite na stoličke vystrel. Nehovoriac o tom, čo by spravil, keby sa mohol hýbať. Dacian švihol prútikom a jej sa na odhalenom bruchu zjavila červená, krvavá, dlhá čiara. Nenávisť vystriedala bolesť. Hnev vystriedalo zdesenie. A Dacian sa na nich zabával.
Vrhol sa na jej hrudník, aby za sebou zanechával stopy po zuboch a slinách. Roztiahol jej nohy, aby ju začal ešte viac trápiť. Nemý výkrik bolesti sa niesol povetrím. Tvár jej zaliali slzy a on do nej pchal prsty. Drsne, bez milosti a hlavne čo najciteľnejšie. A Harry plakal s ňou.
„To nedovolím!“
Dacian vykoľajene zdvihol hlavu za hlasom, ktorý neočakával a ktorý ho viac ako prekvapil. Harry, aj keby nebol znehybnený, ani nemusel otáčať hlavu, aby spoznal toho, kto sa rozhodol zakročiť.
„Čo…“ Dacian sa snažil, ale veta mu na perách zamrela takmer okamžite a rovnako náhle letel od Ginny na opačný koniec miestnosti, aby tvrdo vrazil do steny a zviezol sa z nej na zem.
„Dobby nikdy nedovolí, aby sa ubližovalo pani a pánovi Rokfortu!“
Malý škriatok luskol prstami. Teraz, keď sa neozývalo pochechtávanie Daciana bol ten zvuk zjavný. Rovnako by bolo počuteľné aj jeho primiestnenie, keby násilník mlčal. Harry cítil, že ho oslobodil zo znehybnenia.
„Dobby!“ zakričal výstražne, vrhol sa však k Ginny. Ozvalo sa druhé lusknutie a jeho manželka mu padla do náručia. Ozval sa jej plač, ktorý bol dovtedy zdarne umlčaný. „Má prútik!“ snažil sa varovať škriatka.
„Pán a pani Rokfortu…“
Dobby však nedohovoril. Bol plne sústredený oslobodzovaním tých, ktorých najviac miloval, ktorých by prišiel zachrániť, nech by bola hrozba akákoľvek veľká, nech by sa to priečilo akýmkoľvek zásadám, nech by tým porušil akýkoľvek zákon a nevenoval pozornosť Dacianovi, ktorý však príliš času na pozviechanie nepotreboval. Harrymu padli k nohám prútiky, ktoré sa dovtedy nachádzali v ich byte pod vankúšmi.
A maličké telo verného škriatka letelo cez miestnosť rovnako, ako telo votrelca chvíľu predtým. V tej kliatbe však bola oveľa väčšia sila a zloba. Jeho telíčko vrazilo do kamenného výklenku a Harry počul, ako sa jeho kosti okamžite zlámali. Na zem dopadlo mŕtve telo. Bezduchý výraz veľkých očí upretých smerom k Harrymu. Zachránil ich, ale len na čas. Dacian na nich mieril prútikom.
Okamžite mali v rukách tie svoje. Ginny sa snažila zakryť sa zdrapmi látky, napriek tomu vyslala lúče, ktoré on odklonil. A odklonil aj Harryho zaklínadlá. Bolo jasné, že ten hluk priláka ostatných. A že nemajú šancu. Napriek tomu sa o to musia aspoň pokúsiť. Dacian ustupoval, bol v poriadnej defenzíve, keď do miestnosti vtrhli ďalší smrťožrúti. Toto nikdy nemohlo dopadnúť dobre.
„Harry!“ Ginny už niekoľko desiatok sekúnd mykala trasúcim a vzlykajúcim telom svojho manžela, ktorý v tom sne musel neskutočne trpieť. Vedela, čo to znamená. Zobudili ju pridusené stony. Nikdy zo sna takto zúfalo nestonal. „Harry, zobuď sa!“
Konečne sa prebral a posadil sa tak sprudka, až ju od seba nechtiac odsotil. Bol celý prepotený a uplakaný a okamžite si uvedomil, čo sa mu snívalo. Do najmenších podrobností.
„Merlin môj najmilší,“ šepol zhrozene. Obrátil sa k nej. Jeho výraz ju vydesil. Videla toho už veľa, ale až takéto zúfalstvo nikdy.
„Harry…“ Nedohovorila. Zovrel ju v náručí a silno tisol k sebe. „Čo to bolo?“ šepla. Triasol sa ako osika. Potreboval chvíľu, aby sa zo všetkého spamätal a ona mu pevné zovretie opätovala. „Pokoj, nestane sa to,“ tíšila ho ako matka svojho malého syna, ktorého vydesila nočná mora.
„Ja viem,“ smrkol po niekoľkých minútach, ktoré potreboval na upokojenie. Bol to len sen. Nestane sa to, pretože tomu zabránia. Nikto neumrie. Ani Dobby a ani nikto ďalší. Nikto.
„Sú štyri hodiny ráno. Počká to ešte pár hodín?“ pozorne sa naňho zadívala. Bolo to krátko po útoku. Vraveli, že nikoho dva dni nezabijú. Mali dva dni na to, aby sa tomu snu vyhli. Dva dni na to, aby podnikli protiopatrenia. Aby zohnali posily. Pretože tie potrebovať budú. Dva dni.
„Áno,“ prikývol. Nie je potrebné takto skoro alarmovať a plašiť ostatných. Stačí, že vydesil seba a Ginny. Ostatní nech sa pokojne vyspia.
„Tak skúsme ešte spať,“ navrhla. Privolil, ale najprv sa prezliekol, kým ona vymenila premočené návliečky. Nespali. Komu by sa aj podarilo po takom sne zaspať. Povedal jej takmer o všetkom. Do podrobností nezachádzal, sama si dokázala domyslieť, čo sa tam muselo diať.
——
„Povedal som vám všetko,“ vypustil Harry nasrdene o pár hodín neskôr, keď sa stretol s najužším kruhom zasvätených. Draco s Ginny na vyučovanie nešli. A tiež väčšina profesorov bola na hodinách zastupovaná. „Nikto sa v tom sne prehrabávať nebude,“ zavrčal na Severusa, ktorý sa už rozhodol, že si ho poriadne prezrie. Ten prevrátil oči.
„Môžeš ísť so mnou, aby si mohol skontrolovať, v čom všetkom sa budem prehrabávať. Za zatvorené dvere nepôjdem,“ prskol podráždene. Ginny bola červená ako prezretá paradajka. Samozrejme, že Harry nepotreboval, aby poslednú časť sna niekto videl.
„Nevidel som toho veľa,“ zavrtel hlavou.
„Aj málo je niekedy dosť,“ ozvala sa Tonksová držiac za ramená malú červenovlásku. Z druhej strany stála Hermiona a hladila Ginny po chrbte. Harry im všetko vyklopil. A ich už len tá predstava, že sa im smrťožrúti a vražedné škorpióny dostali až do hradu vydesila, nehovoriac o tom, aký scenár mal Harryho sen.
„Ja viem,“ stiahol obočie. „Ja by som sa ale skôr ako prezeraniu toho mála venoval príprave obrany a hlavne zavolaniu kentaurov,“ zamával rohom, ktorý si priniesol.
„Na tie kone zrejme bude musieť prísť,“ vypustil Severus s nevôľou. Harry im rozprával o čase strávenom medzi kentaurami, o výcviku a o jeho záverečnom boji s bojovníkom Scorstrags.
„Iste, sami si s nimi nikdy neporadíme,“ netrpezlivo prevrátil oči.
„Dobre,“ prikývol Remus. „Vy prezrite sen. Hermiona, ty s Billom, Ginny a Dracom zorganizujte evakuáciu. Zajtra tu nebude nik, kto nemôže pomôcť pri obrane. Ani na Základni. Môže sa stať, že bude presila priveľká a oni napokon hrad skutočne ovládnu.“
„Ale nemôže to skončiť takto, už teraz,“ šepla Hermiona. Draco sa na ňu pozorne zadíval. Bolestne mu zovrelo srdce. Takto to nemôže skončiť nikdy, nikdy sa jej nemôže nič stať.
„To vieš, že to tak neskončí,“ Harry sa nasilu zaškľabil. „Ja si ten metlobal proti svojej manželke vážne chcem zahrať a preto sa škorpiónov musíme zbaviť teraz.“ Podarilo sa mu vyčariť mierny úškľabok na manželkinej tvári, o niečo presvedčivejší úsmev na Remusovej tvári a prevrátenie očí u Severusa. Hermiona sa naňho len stále zarazene dívala. Povzdychol si.
„Dobre teda, keď Lupin ohlásil evakuáciu, zrejme by bolo najrozumnejšie pustiť sa do nej hneď,“ Severus pozrel na Billa. Ten prikývol. „V poriadku. Lupin, môžeš začať s vymýšľaním obranných stratégií a my si poďme pozrieť ten sen,“ zdrapil pod pažu svojho synovca a ťahal ho preč. „Harry,“ spustil medovo, „bezhraničná veľkosť tvojho srdca, ktorá dokáže pojať takmer všetko živé na tejto zemi, ma znova dokázala fascinovať. Škriatok? Vážne ti tak záleží na škriatkovi, aby sa ti snívalo o jeho smrti?“ kútikom oka pozrel na Harryho. Ten by sa najradšej videl na pozemku s rohom v ruke a s nastúpenými kentaurami, ako by mal odpovedať na túto otázku. Tiež ho toto zistenie prekvapilo. Dobby je už preňho zrejme viac ako priateľ.
„Myslím, že aj o tvojej smrti by sa mi snívalo, tak nežiarli,“ prskol nervózne.
„O tom vskutku nepochybujem,“ zaškľabil sa.
„Neumrel by nikto,“ vypustil Harry potichu. „Aj keď Dobby prišiel, aby sa nás pokúsil zachrániť, oni by nás prekonali a za dva dni by začínali zabíjať postupne všetkých. Presne tak, ako plánovali.“
„Uhm, zrejme áno,“ prikývol Severus. Hoci to nechápal ani najmenej, láska jeho synovca k škriatkovi bola v danej chvíli dôležitá. A možno, skutočne len možno začal aj on premýšľať o Dobbym inak.
V Severusovej pracovni si Harry prútikom vytiahol spomienku na sen a vložil ju do mysľomise. Netúžil vidieť znova ten sen. A dôveroval Severusovi. Určite sa nebude pchať tam, kde to nebude nutné. To vedel od začiatku. Preto sa do spomienky vnoril len Severus.
Videl smrťožrútov, ako ťahajú bezvedomé telo jeho synovca a netere. Videl, ako priťahujú Hermionu a Billa. Boli to tí, ku ktorým sa dostali bez problémov. Zrejme bude musieť prinútiť svojho synovca, aby si zabezpečil svoj byt silnejšími kúzlami. Potom ho zbavili bezvedomia, ale nechali ho stáť znehybneného. Ozývala sa výstražná siréna, ale bolo neskoro. O pár chvíľ si opovržlivo odfrkol a zavrtel nechápavo hlavou, keď videl seba samého znehybneného na zemi. V snahe pomôcť synovcovi nedbal na ostražitosť a vbehol do pasce. Presne tak, ako Lupin a Malfoy.
Videl svojich bývalých kolegov a tiež Daciana. Priskočil k dverám, keď sa syn Temného pána rozhodol chváliť sa svojim plánom. A videl presne to, o čom im rozprával Harry. Uznanlivo prikývol. Aj napriek tomu, že bol Harry v strese, dokázal si všimnúť všetkého a zapamätať si to. Lepší sa, spokojne pripustil.
Viac toho nevidel. Keď Dacian znova obrátil Harryho, spomienka na dianie vonku zanikla. Nezistil nič viac. A nezistil by, ani keby ten sen prezeral donekonečna. Bude im musieť stačiť to, čo Harry videl behom pár sekúnd. A nebolo toho veľa. Škorpióny boli jednoznačné a Severusovi sa príliš nepozdávala myšlienka mať ‚doma‘ kone. Potom ich Dacian ťahal do miestnosti dožadujúc sa súkromia. To vidieť nemusel a ani nechcel. Ani smrť škriatka. Posledný pohľad, plný znechutenia, venoval sám sebe, keď sa začal vynárať zo spomienky.
——
Hermiona a Bill zašli za Sproutovou, Vectorovou a Sinistrovou a naplánovali postupný a hlavne pokojný odchod detí z hradu. O to isté sa na Základni starala vydesená Molly za asistencie Tonksovej. Remus zvolal Rokfortskú armádu na Základni a Ginny s Dracom tú školskú. Po evakuácii sa mali obe armády stretnúť vo Veľkej sieni. Dovtedy ale bolo potrebné privítať kentaurov.
„Tak do toho,“ nie príliš nadšene povzbudil Severus Harryho. Stáli neďaleko Zakázaného lesa. Harrymu sa to zdalo príznačné, veď ich kolegovia v Zakázanom lese žili. Je nutné podotknúť, že si Severus vydupal účasť päťdesiatky obrancov v prípade, že by boli kentaurovia neústretoví a napadlo by im robiť problémy. Hermiona s Ginny dúfali, že by mohol prísť aj Sobrian, ktorého si obľúbili.
Harry len predpokladal, čo sa bude diať. Chrabromil mu povedal, že keď bude chcieť kentaurov zavolať, stačí mu na lesný roh zatrúbiť. A tak zatrúbil. Po pár sekundách sa vo vzdušnom priestore začal vytvárať akási otvor. Vo vzduchu sa zjavila diera s mliečnym oparom. Podobná tej, cez ktorú sa takmer pred rokom dostali na magické miesto. Nič sa nedialo. Hodnú chvíľu vládlo len napäté ticho. Až potom začali cez priechod vychádzať kentaurovia, ktorí mali okamžite pripravené svoje zbrane. Stavali sa do poloblúka pred obrancov s pripravenými prútikmi.
„Nebude potrebné žiadne násilie!“ zakričal Harry. Videl nedôverčivé tváre ľudí a ostražitosť kentaurov. V ovzduší sa dal cítiť konflikt, ktorý by vznikol okamžite a pri minimálnej príležitosti. „Nechceme vám ublížiť!“ zvolal na kentaurov.
„Netuším, ako by ste nám mohli ublížiť, Harry Potter,“ okomentoval statný kentaur Harryho s úsmevom. Harry sa naňho pozorne zadíval. Vážne to bol Contian? Vážne to bol ten mladučký kentaur, ktorý mu dva razy zachránil život? Teraz to bol dospelý muž, s ostrejšími črtami a vážnejším výrazom, než aký si pamätal. Teda až na ten úsmev. „Skloňte zbrane!“ vyzval svojich mužov. Z priechodu preliezali stále ďalší a pridávali sa k nim aj ženy a deti.
Severus sa nervózne pomrvil. Najradšej by nechal vyletieť do vzduchu kus pôdy pod nohami tých koňov aby videli, ako im môžu čarodejníci ublížiť.
„Contian?“ neveriacky sa usmial Harry. Kentaur prikývol a pristúpil k čarodejníkovi, aby mu podal ruku.
„Prešlo veľa času od tvojho odchodu a my sme sa konečne dočkali chvíle, kedy splníme náš sľub daný Chrabromilovi,“ vysvetlil svoju dospelosť. Bolo to vcelku logické. Aby viedol kentaurov vážny kentaur a nie ten mladík, s ktorým sa stretol pred časom. Zrejme tam čas šiel ešte rýchlejšie, než za jeho prítomnosti. „Preto si nás povolal, však?“
„Sobrian!“ ozvali sa nadšené výkriky Hermiony a Ginny, keď z priechodu prechádzal jeden z posledných. Starý a dobrý liečiteľ, ktorý im robil spoločnosť. Obe sa k nemu vrhli a on ich rovnako nadšene zovrel v náručí. Zvyšní kentaurovia síce znova zdvihli zbrane, ale od ich odchodu sa v ich komunite zrejme zmenilo veľa vecí. Aj prítomnosť žien to dokazovala. Už to nebolo to stádo obmedzených koňov, ako ich svojho času nazvala Hermiona.
„Hermiona, Ginny, rád vás vidím,“ usmieval sa na nich sivý kôň. Zostarol ešte viac, ale stále bol plný života. „A rád vidím, že si sa cez ten smútok dostala,“ potichu šepol Hermione dívajúc sa na jej bruško. Keď ju videl naposledy, len sa zmierovala so smrťou Rona. Teraz zjavne čakala svoje mláďa.
„Už áno,“ odšepla mu mierne sa červenajúc.
„Myslím, že na zdvorilostné frázy bude dosť času neskôr,“ pripomenul sa Severus zamračene. Contian a Sobrian ho prebodli pohľadom.
„To je ten neprestajne sa mračiaci Harryho strýko, ktorý svoju lásku k okoliu maskuje vrčaním, rýpaním a nemiestnymi poznámkami?“ spýtal sa Sobrian. Severus nadvihol obočie. Ginny sa uchechtla.
„Áno, to je on.“
„Veľa som o vás počul,“ Sobrian k nemu podišiel a podával mu pravicu.
„Celkom zjavne,“ vŕkol Severus ostražito hľadiac na koníka. Nakoniec sa ale prekonal a pravačku mu podal. „Ja vlastne o vás tiež a nemôžem tvrdiť, že by mi to bolo príjemné.“
„Severus,“ upozornil ho Remus stojaci za jeho chrbtom.
„Čo?“ prskol.
„Zoznamovať sa budeme neskôr,“ prerušil ich Harry. „Najprv…“ obrátil sa ku Contianovi. „Tvoji ľudia môžu ísť do lesa. Obývajú ho súčasní kentaurovia, ktorí už boli na vašu prítomnosť upozornení a pokiaľ nebudete všetci chcieť, nemusíte sa ani stretnúť. Okrem nich tam žijú ešte jednorožce…“
„Jednorožce?“ ozval sa ktorýsi kentaur fascinovane. Ďalší hľadeli fascinovane na hrad týčiaci sa na horizonte. Hrad, les, čarodejníci, všetko, o čom počúvali len z legiend, sa teraz pred nimi zhmotnilo do skutočnosti.
„Ja sa ich ujmem,“ podišiel k nim Firenze, fascinovane sledujúc svojich druhov, ktorí sa rovnako pozorne zadívali naňho.
„Toto je Firenze, náš profesor Astronómie,“ predstavil ho Harry. Kútikom oka videl, ako sa Sobrian nadšene pomrvil. Konečne uvidí skutočnú hviezdnu oblohu a bude v nej môcť čítať. Presne tak, ako po tom túžil.
„Dobre,“ prikývol vodca. „Moji ľudia odídu do lesa a my sa budeme môcť pokojne porozprávať.“
——
Harry spolu so Severusom, Billom, Remusom, Viktorom a Dracom prijali Contiana a štyroch jeho bojovníkov vo Veľkej sieni. Hrad sa postupne vyprázdňoval. Teraz na to mali dostatok času a hlavne pokoja, takže žiadne zmätky nenastali. A oni potrebovali v pokoji prebrať naplánovanie obrany proti smrťožrútom a hlavne škorpiónom Scorstrags, ktorých mohli zneškodniť jedine kentaurovia za pomoci kúzelníkov.
„Prišli sme všetci,“ s úsmevom vysvetľoval Sobrian Hermione a Ginny. Tie dve sa s ním museli porozprávať. Počas ich pobytu medzi kentaurami si starca veľmi obľúbili a on k nim cítil to isté. „Prišiel náš čas. Oslobodíme sa a konečne budeme môcť pokojne žiť, ak však prežijeme. A ja som vydržal až do tejto chvíle. Veľmi som si želal vidieť váš svet, oblohu, vás.“
„Všetko dobre dopadne,“ ubezpečovala ho Hermiona. „Možno nie úplne najlepšie, ale dobre určite,“ dodala presvedčene.
„Doteraz všetko dopadlo dobre,“ pridala sa aj Ginny. Určite niekto umrie, ale nepomrú všetci a ako čarodejníci, tak aj kentaurovia budú žiť ďalej.
Rozprávali sa dlho. Sobrian sa pýtal, či je Hermioniným samčekom ten biely chlapec, ktorý z nej nespúšťal pohľad. Bolo na ňom vidieť, že ju má veľmi rád. Že ju dokonca miluje. Len posmutnela a vyjadrila sa a to doslova, že odmieta svoje mláďa. Akosi sa im v prítomnosti kentaura darilo prejsť na ich spôsob vyjadrovania. A kentaur tomu neveril. Nezdalo sa mu to, nevycítil z chlapca odmietanie a tým zasial do Hermioninho srdca novú nádej.
„Je mi to ľúto,“ povedal po tom, ako mu Ginny vyrozprávala svoj príbeh. „Teda, teší ma, že ste nakoniec svoj vzťah s Harrym upevnili, len ma mrzí, že som o vašom probléme netušil,“ smutne dodal.
„Existuje snáď niečo, čo by im pomohlo?“ s nádejou sa spýtala Hermiona. Bolo by úplne úžasné, keby kentaur dokázal Ginny vyliečiť.
„V našom svete myslím, že áno,“ skúmavo sa zadíval do Ginniných očí, ktoré sa mierne zaliali slzami. Vedela, že táto nádej nezahorí. Na to bolo neskoro. S trpkosťou si spomenula, ako raz pri hádke s Harrym sarkasticky vrkla, aby zavolal kentaurov, že tí by jej pomohli. Lenže oni tu boli pre niečo iné. „Tam sa už ale nedostanem,“ šepol smutne.
„Áno, to je jasné,“ sklonila hlavu potláčajúc zradné slzy.
„Ale niekde na svete predsa musí byť podobné miesto,“ Hermiona sa nevzdávala.
„Niekde možno áno,“ privolil Sobrian. „Teraz ale, ako som pochopil, nie je čas cestovať a hľadať.“
„Teraz nie, ale niekedy v budúcnosti sa to bude dať,“ Hermiona objala Ginny okolo ramien, aby ju povzbudila.
„Viem, že raz budeš mať veľa svojich vlastných mláďatiek,“ Sobrian ju pohladil po líci. S nádejou naňho pozrela. Jeho úsmev sa rozšíril. Ako to môže vedieť? „Vedel som to hneď, ako som ťa zbadal.“
„Ako?“
„Neviem, len som mal ten pocit,“ zasmial sa. Možno sa len snažil potlačiť ten smútok v jej duši. A možno mal skutočne pravdu. Ktovie. Každopádne sa Ginny mierne uľavilo. Bola so svojím osudom zmierená, starý kentaur jej však dodal novú vieru.
„Ja mám tiež ten pocit, že raz Severusa šľak trafí, keď bude okolo neho pobehovať tlupa malých Potterov,“ zachichotala sa Hermiona. Ginny sa podarilo zasmiať.
„Pravda, ten čierny muž vás má veľmi rád. Mám však pocit, že by radšej umrel, než by mal svoju lásku dať najavo.“
„To je celý on,“ prikývli obe s úškľabkami.
„Predsa som len niečo priniesol,“ spomenul si kentaur. Obe naňho zvedavo pozreli. „Pamätáte, keď ste mi rozprávali o vašom svete a ja som vám vravel o tom našom?“ spýtal sa. Jasne, že si to pamätali. „Vtedy ste mi rozprávali o všetkých, kto sa tu nachádza. A keď ste odišli, začal som premýšľať. Toto by možno niekomu pomohlo,“ na stôl položil vrecúško s bylinkami. „Uvarím ten elixír, keď bude potrebné. Ale to až potom. Najprv treba odvrátiť hrozbu.“
„O koho sa jedná?“
——
„Tak ako ste sa dohodli?“ spýtala sa Ginny svojho manžela, keď sa zjavil neskoro večer vo svojom byte. V hrade už nebolo nikoho, kto by sa nemal zapojiť do boja. Bol vlastne takmer prázdny. Kentaurovia sa rozhodli, že čas do boja strávia v lese. Zatiaľ ani nevedel, či domáci kentaurovia prejavili zvedavosť a šli sa zoznámiť. Teraz na to nebol čas.
„Dohodli sme sa,“ unavene sa zvalil na gauč a vystrel si nohy. „Vlastne ani nebolo na čom sa dohadovať. Kentaurovia si prišli splniť svoju povinnosť. Dohodli sme sa na tom, že ku každému kentauriemu bojovníkovi, ktorých je tu zhruba šesťdesiat, sa postavia dvaja čarodejníci. Kým jeden ich bude chrániť pred smrťožrútskymi kliatbami, druhý sa bude pokúšať dostať škorpióna na lopatky, aby ho kentaur mohol doraziť. Viac sa robiť nebude dať,“ povzdychol si. Ginny si sadla vedľa neho. „No a potom, ak odvrátime útok, sa bude musieť celý pozemok začarovať,“ otvoril oči a pozrel na ňu. „Rátali sme so vzduchom,“ mierne sa zaškľabil. „Tam sme chránení výborne. Komu by napadlo, že sa budú podrývať ako krtkovia?“
„Oni inú možnosť asi nemali, keď sa sem chceli dostať,“ stiahla obočie a chytila ho za ruky.
„A vymysleli si to dobre,“ trpko skonštatoval. „Keby nebolo Dobbyho, tak…“ radšej nedohovoril. Už si ho zavolal. Keď sa porada na chvíľu prerušila, aby kentaurom dali jedlo. Nehovoril mu o sne, ale znova mu pripomenul, že s ním v budúcnosti počíta. Škriatok vôbec nechápal, ale znova sa takmer rozplakal, keď počul tie slová. A on bol veľmi vďačný, že ho Dobby v druhom ročníku takmer prizabil pri snahe chrániť ho.
„Ani sa nedivím, že ho máš až tak veľmi rád,“ povedala nahlas to, čo pred sebou radšej sám zamlčoval. O Fleur sa mu nesnívalo. O Dobbym áno. „Stojí pri tebe už roky a do konca života si bude myslieť, že ti dlží za to, že si mu dal slobodu,“ usmiala sa aj ona. „Okrem Severusa to neprekvapilo nikoho,“ zaškľabila sa.
„Vezmeme si ho k sebe, neskôr,“ potichu vypustil. Spýtavo na ňu hľadel a čakal na to, či to povolí. Len sa zasmiala.
„Nevravím, že by som ho doma až tak nutne potrebovala,“ natiahla s úškrnom. „Neviem si ale predstaviť, kde inde by mal skončiť.“
„Som rád, že to tak berieš,“ podarilo sa mu usmiať a zovrel jej dlaň. „On zrejme aj tak nebude chcieť ísť.“
„Ale bude,“ presvedčivo prehlásila. „Bude chcieť slúžiť pánovi a panej Rokfortu, aj keď už nepôjde o službu a už vôbec nie o pána a pani Rokfortu,“ zachechtala sa. Po tom, čo sa dozvedela o sne, sa dala dohromady dosť rýchlo. On bol stále vykoľajený. Ani myšlienky si usporiadať nevedel. Bolo toho príliš a malo to prísť rýchlo.
„Mal som ísť pre tú žiaru skôr,“ zamračil sa. Neboli dobre chránení. Keby mali žiaru, tak by mali možno viac šancí. Aj keď si nikto, s kým sa dnes stretol, nepripúšťal myšlienku, že by to malo dopadnúť zle. Dvojčatá už zorganizovali stavbu ochranných valov v okolí diery, ktorá sa zajtra v noci vytvorí na ich pozemku. Postarali sa o to, aby smrťožrúti padali do jám, keď sa vyvalia von. Pripravili dvadsať najrýchlejších metiel, ktoré mali osadiť dvadsiati najlepší letci, aby útočili zo vzduchu. Medzi nimi mali byť aj Harry a Ginny. Neville spolu s Lunou a niekoľkými dobrovoľníkmi priniesli mäsožravky a popínavé liany, ktoré by im mali pomôcť. Kentaurovia mali začať spolupracovať s čarodejníkmi, aby si vysvetlili postup pri útokoch na škorpiónov. Pripravovali sa hádam dostatočne vzhľadom k tomu, že mali málo času. Musí to dopadnúť dobre.
„Pôjdeš pre ňu hneď, ako skončí toto,“ vytiahla ho do sedu a objala ho. Vyzeral vyčerpane, ale bola to psychická únava a tá ho ubíjala viac, ako akýkoľvek dril. Vďačne sa k nej pritisol. Striasol sa, keď mu náhle hlavou preletela spomienka na sen. Nikdy to nedopustí. „Sobrian niečo priniesol,“ šepla mu do ucha. Zvedavo na ňu pozrel. Videl jej v očiach radosť a očakávanie. Nie, o tom Sobrian nevedel, to to nemohlo byť.
„Čo?“ vyzvedal.
„Keď to dobre dopadne, keď začneme normálne fungovať, niekoho čaká veľké prekvapenie,“ zoširoka sa usmiala a porozprávala mu o bylinkách, ktoré starý kentaur priniesol a o tom, že keď elixír bude fungovať a Sobrian si je istý, že fungovať bude, tak čaká viacerých veľké prekvapenie.
——
„Dobre, máme celý dnešný deň na to, aby sme sa pripravili,“ zahlásil Remus do Veľkej siene, v ktorej sa tislo takmer stodvadsať obrancov. Veže boli prázdne. Nepredpokladali útok cez hradby, keď sa čakalo na ich podhrabanie. „Možno vám napadla otázka, prečo nezačarujeme pozemky hneď,“ vypustil. Niekoľkí súhlasne zahmkali. „Z dvoch príčin. Prvou a hlavnou je tá, že by bolo čarovanie zbytočné, keď je už celistvosť narušená ich prítomnosťou, hoci pod zemou a oni tam sú aj v tejto chvíli, takže by kúzlo bolo neúčinné,“ pozrel na Billa. Ten súhlasne prikyvoval. „A druhou príčinou je fakt, že sem raz tí škorpióni prídu, tak načo čakať, však?“ trpko sa zaškľabil.
„Dáme im cez tlamy a už sa na to tešíme!“ ozvali sa dvojčatá veselo. Severus prevrátil oči. Nielenže len poniektorí prišli v habitoch, čo ho vytáčalo, ale ešte k tomu hýrili vtipom a optimizmom, čo mu za danej okolnosti prišlo viac ako nerozumné.
„Určite dáme,“ prikývol Remus. „Keďže sa medzi nimi a nami nachádza len tenká vrstva pôdy, nebudeme vonku robiť hluk, aby sme ich nevarovali. Všetci teoreticky ovládame všetko, s čím by sme sa pri strete so škorpiónmi mohli stretnúť. A čo sa týka smrťožrútov, budeme sa musieť spoliehať na to, čo už ovládame a je toho dosť, preto je naša šanca na víťazstvo veľmi veľká,“ povzbudzoval menej nadšene sa tváriacich.
„Dvadsiatka bude lietať,“ postavil sa Severus. Protivilo sa mu to, ale musel uznať, že jeho synovec aj s neterou skutočne patria medzi leteckú špičku a preto sa musel vzdať myšlienky, že by ich mal pod dohľadom. Jeho protest by aj tak nik nevyslyšal. Či skôr strach. „Nie všetci kentaurovia budú môcť mať pri sebe dvojicu čarodejníkov. Nie je nás dostatok. Preto bude len štyridsať kentaurov spolu s osemdesiatimi čarodejníkmi v prvej línii. Zvyšok bude kryť chrbty všetkým.“
„Presne tak, ako sme to včera plánovali,“ dodal Bill. „Hrad je úplne prázdny, všetci sú v bezpečí. Niektorí ostali,“ pozrel na Sinistrovú a Vectorovú s úsmevom, „aby pomohli a je nutné podotknúť, že každý prútik bude dôležitý.“
„Vskutku každý,“ vrkol Snape nečujne.
„Máme niekoľko posledných hodín. Kto potrebuje, nech ide do cvičebných miestností. O šiestej hodine bude každý na svojom mieste. Všetci viete, čo máte robiť,“ rozpustil Remus ten dav. Svojho syna poslal do bezpečia v náručí Hermioninej matky a otca. Bol by rád, keby ho ešte niekedy uvidel.
To si uvedomovali všetci tí, čo ostali. Čo sa vzhliadli v myšlienke bojovať a teraz sa mali stretnúť v prvom otvorenom boji proti smrťožrútom. Už to nebude len nácvik, hra, príprava. Bude to ostrý stret a oni vedeli, že niekto môže umrieť. Harrymu sa sníval prvotný sen, ale k ďalšiemu čas nemal. Nikto nevedel, či a kto umrie. Ale niekto umrieť zákonite musel.
„Tak predsa nepôjdeš?“ zastavil Draco Hermionu na ceste z Veľkej siene. Jeho spolužiaci šli do svojej pôvodnej učebne Rokfortskej armády, aby si nacvičili pár súbojov. Alebo aby si aspoň zamestnali svoje myšlienky.
„Nie,“ zavrtela hlavou a skúmavo sa naňho zadívala. „Viem, že sa nebudem môcť zapojiť, ale odídem až vtedy, ak bude jasné, že prehráme.“ Nechcela len tak odísť s deťmi z hradu do bezpečia škótskeho rozsiahleho sídla, kam ich popremiestňovali škriatkovia. Bola pripravená chrániť svoje dieťa, ale len v prípade, ak by hrozilo, že už iná nádej nie je. To tvrdila od včera všetkým.
„Bol by som pokojnejší, keby som vedel, že ste v bezpečí,“ zamrmlal potichu.
„Ehm,“ prekvapene zamrkala očami. Čo povedal? „Že sme v bezpečí?“ potrebovala sa ubezpečiť. Pozrel na ňu. Smútok a možno akési zmierenie mu videla v očiach.
„Áno, že ste v bezpečí,“ zdôraznil. „Čakáš predsa dieťa, moje dieťa,“ slová z neho liezli ako z chlpatej deky. „Bolo by nezmyselné hovoriť len o tebe.“
„Aha, áno, to je celkom logické,“ natiahla ironicky.
„Hermiona,“ povzdychol a oprel sa ramenom o stenu. „Mám strach,“ šepol napokon. Napäto čakala, čo z neho ešte vylezie. „Ginny mi hovorila o tom sne. Nechcem, aby sa ti, aby sa vám niečo stalo. Umrel by som, keby sa vám, keby sa ti, keby sa, keby…“ koktal.
„Je to také ťažké povedať?“ hlesla. Zdvihol hlavu. Videla, že sa mu oči lesknú. Mal strach, nielen o ňu, ale aj o svoje dieťa.
„Sľúb mi, že večer odtiaľto odídeš,“ šepol. Nadýchla sa a vydýchla.
„Draco, ja…“
„Viem, že by si sa nedokázala pozrieť do zrkadla, keby si odišla už teraz,“ prerušil ju. „Ale prosím,“ takmer zapípal. „Odíďte večer odtiaľto. Bude sa mi lepšie bojovať keď budem vedieť, že ste vy dvaja v bezpečí.“
„Draco…“
Prvý raz o ňom rozprával. A nielen rozprával. Videla jeho zúfalosť. Slzy v jeho očiach, ktoré tam videla hádam len dva razy. Videla to presvedčenie. Nesnažil sa ju len balamutiť. Myslel to vážne, smrteľne vážne a bol pripravený spraviť pre to všetko. Pre ňu a pre ich dieťa.
„Daj pozor na seba a na nášho syna,“ dorazil ju. Po tvári mu stekali slzy. A jej sa z očí pustili tiež. Nezmohla sa na slovo, len ho pevne objala a on ju zovrel ešte pevnejšie dávajúc pozor, aby ju príliš neprigniavil. Stáli tam dlhé minúty, bez slov. Ľudia okolo nich prechádzali za svojimi povinnosťami a len sa prihlúpnuto usmievali.
„No konečne,“ zavrčal nečujne Snape, keď so sebou ťahal Harryho aj Ginny. Tá sa len šťastne usmiala. Harry si objímajúcu dvojicu zrejme ani nevšimol. Strach a obavy pomaly, ale čoraz intenzívnejšie zvierali jeho hruď. Ktovie, ako na tom bude večer.
——
Všade vládla tma a napätie sa stupňovalo. Nevedeli presný čas, kedy útok začne. Harryho vytiahli z postele, preto to muselo byť niekedy po desiatej, jedenástej. Skôr spať nechodil. Chladné počasie ani nevnímali. Bol pripravený pri metlobalovom štadióne vyštartovať do vzduchu v momente, ako to vypukne. Spolu s ním tam bola Ginny, Draco, dvojčatá, Angelina s Alicou, Katie, Seamus, Micheal Corner, Viktor Krum a ďalších deväť bývalých či súčasných metlobalových hráčov. Hlavne stíhačov a triafačov. Rozprávali sa potichu, viac času strávili nervóznym čakaním.
Severus bol s Billom pri Contianovi, vodcovi kentaurov. Stáli za prvým obranným valom priamo pred mostom vedúcim do hradu. Neďaleko nich stál Remus s manželkou a ďalším kentaurím bojovníkom. Sobrian sa bojov z pochopiteľných dôvodov nezúčastnil. Bol ukrytý v lese, spolu s kentaurími ženami, ktoré čakali, či ich nebude potreba. Domáci kentaurovia boli pripravení v dvoch bojových šíkov neďaleko hlavného obranného kruhu. Nikto ich nevyzýval. Pridali sa k boju dobrovoľne.
Nevedeli presný počet škorpiónov, ktorí sa z diery vyvalia. Harry v sne videl len piatich. Určite ich bude viac. Len dúfali, že ich nebude viac ako bojových kentaurov. A tiež smrťožrúti. Ak sa sem rozhodnú vtrhnúť všetci, tak ich bude obrovská presila. Museli sa spoliehať aj na pomoc rastlín, ktoré Neville porozmiestňoval. Aj na pomoc pascí, ktoré boli nastražené takmer všade. Smrťožrútov len za Severusovho pôsobenia bolo takmer dvesto a ich počet sa možno aj zdvojnásobil. A ich sa tam krčila stovka a ďalší boli pripravení pri metlách. Ak prídu všetci, tak budú mať obrovský problém útok odraziť.
Ale nevzdávali sa. Mali strach, to iste, ale rezignovať nechcel ani jeden z nich. Museli sa spoliehať len na vlastné sily, pretože ani kúzlo, ktoré Harry ovládal, im pri škorpiónoch k ničomu nebude. Preto bol roztrpčený z toho, že nestihol ísť pre žiaru. Tá by ich síce nesmrteľnými nespravila, ale boli by, podľa Bystrohlavovej slov, odolnejší a ťažšie zraniteľní. Lenže ani len netušil, ako dlho by sa v krajine svetla zdržal. Teraz si nemohol dovoliť ísť pre žiaru. Najprv prežijú toto a potom, potom sa uvidí komu bude môcť žiara pomôcť. Takmer reflexívne si pritiahol Ginny k sebe a vtisol jej bozk do vlasov. Oprela sa oňho. Nebolo potrebné rozprávať. Strach cítili všetci.
Krátko po polnoci malo byť netrpezlivému čakaniu koniec. Po niekoľkých hodinách absolútneho ticha sa ticho ešte prehĺbilo, ak to bolo vôbec možné. Harry nedovidel až pred most, ale cítil to. Cítil, ako sa zem mierne zachvela. Pozrel na Ginny. Tá nespozorovala nič, ale Draco spozornel.
„Už je to tu,“ šepol. Všetci si nachystali metly pripravení vyletieť.
Severus zovrel Billovo rameno, keď sa zem len desať metrov od nich začala vydúvať. Smrťožrúti sa poslednými kúzlami dostávali až na povrch. Boli veľmi opatrní a precízni. V duchu musel ich snahu a plán oceniť. Toto bolo zorganizované skutočne dokonalo. Prekliaty Dacian.
Po ďalších dvoch minútach bola v zemi takmer štvormetrová diera. Kentaurovia boli v strehu, čarodejníci tiež. Najprv vyliezali smrťožrúti zahalení v čiernych plášťoch, ostražito a potichu ako panteri. Bolo ich takmer dvadsať a okamžite sa vybrali smerom k mostu a do hradu zajať svojho hlavného väzňa. Priamo do náručia Severusovi. Až keď sa priblížili, zistili že je to pasca. Obranný val, na ktorý narazili, vôbec neočakávali.
„Pozor!“ zreval jeden z nich. To už na nich dopadali kliatby a oni odpovedali rovnako.
Z diere sa vynárali škorpióny. Napoly ľudia, napoly zvery. Hluk ich rozdráždil, začali sa rozprchávať na všetky strany a hrozivo ryčali. Jeden z nich bol na lopatkách. Remus ho kúzlom omráčil a kentaurí bojovník strelil do jedovitého bodca svoj šíp. Jed sa rozprskol a nivočil všetko v najbližšom okolí.
Kým sa bránili prvým votrelcom, z diery vychádzali stále noví a ďalší. Naštvanejší a zúrivejší. Škorpióny aj smrťožrúti. Bola ich presila. Niektorých zachytila liana, niektorí padli do pascí. Jeden smrťožrút vrešťal, keď ho mäsožravka zdrapila za nohu a odmietala pustiť. Ďalší pišťal, keď Neville zapálil pripravený žeravý olej a on vzbĺkol ako ľudská vatra.
Colin omračoval tých, ktorí viseli z výhonkov popínavej rastliny, ktorá nimi mávala, akoby sa chcela pochváliť svojimi úspechmi. Luna zapaľovala stále ďalšie ohňové nástrahy. Tonksová s Remusom a kentaurom dostali už troch škorpiónov. Smithovci bránili kentaurov pred dotieravými smrťožrútmi. Severus s Billom bránili most. Contian sa od nich odtrhol a vrhol sa na škorpiónov.
Harry vzlietol do vzduchu držiac sa pri Ginny. Videl, ako sa dvojčatá vrhli vpred, nízko nad zemou, v besnej rýchlosti pálili po maskovaných útočníkov. Draco s Krumom leteli ku skleníkom, aby tam zapálili obranný ohňový val, cez ktorý sa bude útočníkom len sťažka dostávať. Vyzeralo to, že sa nevítaní návštevníci dostali do pasce, ktorá ich zvierala a na ktorú neboli pripravení. Vyzeralo to, že by obrancovia skutočne mohli vyhrať. Že by ich mohli zneškodniť a zabiť. Že by ich mohli prekonať.
Lenže nerátali s tým, že sa im za chrbtami vytvorí ďalšia diera, cez ktorú budú vychádzať ďalšie škorpióny.
„Pozor!!!“ reval Harry. Seamus sa pustil nad hlavné bojové pole, aby upozornil svojich spolubojovníkov. Harry spolu s Ginny pálili omračujúce zaklínadlá na škorpiónov vynárajúcich sa z dier. Minimálne im sťažia postup. Pridali sa k nim Draco, s Chloe a Krumom. Dvojčatá so zlatým chrabromilským metlobalovým triom prelietavali ponad prvú dieru a pomáhali v boji.
Z diery sa vynárali aj smrťožrúti. Kým škorpióny svojimi mečmi a palcátmi nedočiahli na letcov, smrťožrúti pálili po metlách kliatby. Z hlavného bojového pola sa odtrhla skupina, aby bránili vlastné chrbty pred novými útočníkmi.
Zrazu bol vzduch dusný a ťaživý. Zrazu sa presýtil vrieskaním zaklínadiel, bolestným skučaním a výkrikmi paniky. Kentaurovia sa zameriavali na to, aby šípmi zavraždili čo najviac škorpiónov a to čo najrýchlejšie. Severus spolu s Billom odvrátili už dvadsiatku smrťožrútov tvrdohlavo sa snažiacich o ovládnutie hradu.
Molly s Arturom systematicky postupovali zo zadných línií. Mali viac času dobre zamieriť a prekonať škorpióna, pretože sa smrťožrúti sústredili v strede bojiska. V blízkosti prvotnej diery. V blízkosti mostu. Severusova a Billova ochrana bola zničená. Už ich nekryl obranný val, ktorý padol pod množstvami kliatob. Bránili sa stojac na vlastných nohách. Tvárou v tvár maskovaným smrťožrútom. Členovia školskej Rokfortskej armády to zbadali a postavili sa vedľa nich, aby tvorili živý obranný val, cez ktorý nemienili smrťožrútov pustiť.
Harry zbadal, ako sa metla pod Michaelom a vzápätí aj Dracom zlomila. Nedokázali uhnúť niekoľkým kliatbam vyslaným takmer naraz a padali k zemi. Kútikom oka zbadal, ako sa Ginny vyhla v poslednom momente, inak by padala rovnako ako jeho priatelia. Priamo k nohám naštvaných škorpiónov.
Obrana zlyhávala, útočníci boli v prevahe. Misky pomyselných váh sa prikláňali na stranu votrelcov a tak to skončiť nemohlo.