„Dávajte si všetci na seba pozor,“ bedákala Molly, keď sa dve skupiny chystali k odchodu. „Nech sa vám nič nestane,“ s obavami sa dívala hlavne na Weasleyovcov.
„Neboj, mami,“ škerili sa dvojčatá. „Harrymu sa nesnívalo o smrti ani jedného z nás, takže prežijeme.“
„Aj keď, výnimky by sa našli,“ Fred mrkol na Nevilla a Draca.
„Pravda, bratku. Nespomínam si, že by Harry niekedy spomínal Nevilla a Malfoya v súvislosti so svojimi snami,“ George kul železo, pokiaľ bolo horúce. Neville zozelenel.
„Aj keď je pravda, že Nevilla má celkom rád, takže by jeho prípadnú smrť mohol predpovedať.“
„O Malfoyovi sa to nedá povedať ani náhodou.“
„A takisto o Pomfreyovej,“ šepol Fred tak, aby ho menovaná nezačula. Poppy stála v rohu miestnosti bledá ako stena, s elixírovým kufríkov v ruke a vyzerala byť duchom neprítomná.
„Tú doslova neznáša,“ ceril sa George.
„Obaja okamžite prestaňte,“ vrkla po nich matka.
„Niečo málo pravdy by na tom ale mohlo byť,“ pridal sa na ich stranu Bill.
„Čo myslíš, Malfoy? Aká je pravdepodobnosť, že prežiješ lesnú misiu?“ škľabili sa naňho.
„Myslím, že dosť veľká,“ flegmaticky odvetil.
„Je pravda, že sa mi nesnívalo o žiadnej smrti,“ Harry mykol plecami. „Ale je pravda, že o tvojej by sa mi určite nesnívalo,“ provokačne natiahol.
„Že sú moji bratia strelení a to všetci,“ Ginny sa zamračila na Billa, „to je všeobecne známy fakt, ale musíš sa k nim pridávať aj ty?“ štuchla Harryho pod rebrá.
„Pevne verím, že sa ti o mojej smrti nebude nikdy snívať, aj keby som mal umrieť,“ Draco sa na Harryho nevinne pousmial. „Znamenalo by to totiž, že si ku mne začínaš pestovať nejaký vzťah… a to rád oželiem.“
„Tiež by som si vedel predstaviť záživnejšie a vzrušujúcejšie sny, napríklad o hnisajúcich a mokvajúcich vredoch, ako o tebe,“ Harry sa pousmial rovnako nevinne.
„Takže musíš,“ zhodnotila Ginny s prevrátením očí.
„Myslím, že by ste mohli snahu o čo najvtipnejšie uzemnenie svojho súpera odložiť na neskôr,“ zavrčal im za chrbtami Severus. „A taktiež by ste mohli skončiť s takmer pohrebným lúčením,“ pozrel na Molly a Fleur, „a mohli by sme sa pohnúť smerom vpred. Nikto z nás nejde umrieť. Čo sa nám tam asi tak môže stať? Maximálne sa niekto priotrávi, príde o končatinu alebo sa mu stane iná nehoda, ale neumrie nikto.“
——
Severus v duchu penil. Pred lesom sa obe skupinky rozdelili a podľa Hagridových inštrukcií sa vybrali v ústrety acromantulám. Oni šli severnejšie, kým Bill a jeho „armáda“ južnejšie. To ho ale nerozčúlilo. Rozčúlil ho fakt, že sa má on a Artur držať po okrajoch ich skupiny, ako jediný dospelý, alebo teda dospelejší. Nie že by si želal Artura bližšie, ale Artur si želal bližšie svoju dcéru, pri ktorej sa samozrejme držal Potter a tak mu ostala na krku dvojica Malfoy a Longbottom. A hlavne posledne menovaný bol tým túžobne vysneným darčekom.
Šli už takmer polhodinu, keď začalo ovzdušie oťažievať. Všade sa dal výraznejšie cítiť smrad stuhnutých kríkov a stromov, ktoré začali v dôsledky vlhkej pôdy hniť od koreňov nahor. Niektoré vysoké stromy boli ešte zdravé a cez husté koruny sa len sťažka predieralo denné svetlo. Z niektorých ostali len práchnivejúce ostatky kmeňov vytŕčajúcich z tmavej, holej zeme. Do týchto miest sa doteraz dostalo okrem Hagrida len veľmi málo čarodejníkov.
„Aha, Pelliciunt aromatica,“ ukázal Neville kamsi dopredu. Pozreli ukazovaným smerom. Medzi kmeňmi troch stromov sa týčili vysoké rastliny. Krásne rastliny. Pôsobili ako päsť na oko v tomto ponurom prostredí. „Už sú takmer vyhubené,“ vydýchol fascinovane.
„Veľmi pekné,“ zhodnotil Artur. A Harry mu dal za pravdu. Nevedel pochopiť, prečo si tú nádheru nevšimol už predtým. Chcelo sa mu ísť k tým rastlinám a dotknúť sa ich.
„Pekné, ale nebezpečné,“ Neville automaticky chytil Harryho za predlaktie. Ginny urobila to isté so svojím otcom. „Sú to mäsožravky. Volajú sa Vábivky voňavé. Lákajú vôňou živočíchy a potom ich uväznia v pasci, vo svojich listoch. Dokážu zaútočiť, aj keď je obeť dva metre od nich. Nerobí im problém zožrať aj človeka.“
„Kedysi, keď ešte nebolo prísne zakázané navštevovať les, mnoho študentov zmizlo,“ ozval sa Severus za Nevillovým chrbtom. Ten sa reflexívne prikrčil. „Longbottom, nemykajte sa,“ prevrátil oči. Potom pozrel na Harryho. „Tí, ktorí aj napriek zákazu do lesa lozili a prežili, majú šťastie,“ zaškľabil sa naňho.
„No to sú veci,“ zhrozil sa Artur.
„Profesorke Sproutovej by sa to veľmi páčilo,“ Neville nespúšťal pohľad zo vzácnej rastliny. Okamžite zabudol aj na to, kto stojí za ním.
„Profesorke Sproutovej určite a ešte viac Poppy. A prečo?“ Severus položil otázku študentom. Harry už síce nebol študentom, ale aj keby ním bol, strýko by z neho odpoveď nedostal.
„Šťava zo stoniek sa používa v liečiteľstve,“ odpovedala Ginny. „Jediná kvapka sa pridáva do elixíru proti morovej nákaze. Mor už nejestvuje. Než sa na to v minulosti prišlo, umrelo veľa ľudí. I tak bola vždy tá rastlina vzácna a získanie šťavy mimoriadne nebezpečné.“
„Výborne, Ginevra, keby práve plynul školský rok, určite by ste získali nejaké body pre Chrabromil. Potter by neváhal, aj keď nemá vôbec tušenia, prečo by vám ich pridelil.“
„Mor nie je, rastlina už tiež nie, tak načo sa zdržovať zbytočnosťami,“ mykol plecami Harry, kým Ginny mierne sčervenela.
„Napríklad preto, že by si nám teraz prezradil, ako sa rastliny zbaviť?“ zavrčal Severus podráždene. Draco sa potichu zachechtal. „A vy čo, Malfoy? Oslníte nás nejakou znalosťou?“
„Najprv treba presne miereným Diffindom odťať listy z dostatočnej vzdialenosti,“ odvetil miesto neho Neville. Draco s Harrym sa na seba škľabili. „Výhodou pri tejto rastline, oproti Diablovmu osídlu, je to, že nedorastá. Listy na zemi treba spáliť, rovnako ako stonky a kvety, ktoré v posledných, takmer smrteľných kŕčoch, začnú v obrannej reakcii vylučovať ešte viac vábivej vône a vtedy môže čarodejník zaváhať. Treba opatrne nabrať šťavu, ale tak, aby sa ani jediná kvapka nedotkla pokožky. A potom celú rastlinu spáliť. Nedorastá hneď, ale listy by časom dorásť mohli.“
„Úplne ste ma fascinovali, Longbottom,“ vyprskol Severus na pýriaceho sa Nevilla. „Správne a keďže vy už nie ste študentom, nečakajte žiadne body ani nijaké iné… provízie.“
„To nie je potrebné, vaše skryté uznanie mi stačí,“ odvetil mu Neville tichým hlasom. Harry sa rozchechtal.
„Tak by sme sa do toho mohli pustiť, čo myslíte?“ v rýchlosti sa spýtal Artur. Severus sa tváril, že Nevillovu poznámku prepočul, zato sa nie príliš priateľsky díval na Harryho.
„Dobre, sme šiesti. Ja, Malfoy a Weasley sa postaráme o tie tri rastliny a vy traja dáte pozor na okolie, aby nás neprekvapili pavúky,“ vrkol Severus Harrymu.
„Prečo by som nemohol aj…“ ublížene spustil.
„Pretože niekto zodpovedný musí dať pozor aj na tých, ktorí nám budú kryť chrbát,“ blahosklonne mu odvetil. „Takže sa o to postarajte, Ginevra,“ a otočil sa mu chrbtom.
„Ale…“
„Nechaj ho tak,“ uškŕňala sa Ginny. „Nevidíš, že sa ti snaží len pomstiť, pretože si otvorene podporil Nevilla?“
„Dobre, ale…“
„A okrem toho, myslíš, že je pálenie nejakej buriny dôležitejšie ako starať sa o bezpečnosť?“
„Na tom niečo bude,“ prikývol aj Neville. „Teda, nie že by dôveroval mne, skôr sa ma snaží udržať čo najďalej od seba,“ zaceril sa.
„Ale dobre si mu dal,“ usmial sa Harry. Potom mu ale niečo napadlo, „Počkajte!“ zastavil odchádzajúcu trojicu. Severus sa podráždene otočil. „Nemyslíte, že by bolo dobré, keby ste trocha tej šťavy vzali?“
„A načo? Mor už nie je,“ strýko prevrátil oči.
„No a? Bolo by na škodu mať v zbierke aj túto šťavu?“
„Ani draky neboli,“ pridal sa na Harryho stranu Draco.
„Možno ťa prekvapí, že trocha tej šťavy v zbierke skutočne mám, aj keď už zrejme zvetranej.“
„Tak odoberte čerstvú. Človek nikdy nevie.“
„Že by Temný pán vytiahol mor?“ zazubil sa Severus. „Ale dobre, teda, odoberieme pár fľaštičiek.“
„Čo ja viem, čo môže vytiahnuť?“ zabrblal si Harry, ale díval sa, ako tí traja vyčarúvajú fľaštičky.
„Mor by bol príliš… exotický,“ zazubila sa Ginny. „Pre istotu vytiahnem bezoár, keby sa niektorí z nich dostal do kontaktu s tou šťavou Nemám tu totiž protijed na pelliciuntino poleptanie.“
„Veď ty vieš, čo máš robiť,“ vtisol jej letmý bozk.
Viac sa však zameriaval na dianie pred sebou. Okolie vnímal len sluchom. Vedel, že Ginny aj Neville jastria po najmenšom šuchnutí. Keď na tri rastliny dopadli prvé rezacie lúče Diffinda a na zem padli prvé listy, rastliny začali v obrannej reakcii chrliť viac vône. Videl, že si všetci traja držia pred tvárou vreckovku. Aj on na tú vzdialenosť cítil omamný odor. Ostávajúce listy sa začali akoby v bolestiach šklbať a on videl, že zaútočili. Chceli útočníkov zneškodniť. Artur na poslednú chvíľu uskočil pred listom, ktorý už svoju pascu otvoril a Harry zazrel dva rady dlhých ostrých zubov. Arturovo Diffindo následnú snahu rastliny ukončilo.
Listy boli napokon poodtínané a bezpečne ležali na zemi, ale nebezpečenstvo zďaleka neskončilo. Kým Artur začal s pálením listov, ktoré ležali ďalej od rastliny, Severus s Dracom opatrne pristúpili k stonke, ktorá sa stále šklbala a z kvetu neprestával unikať zvodný pach. Obaja si museli držať pred tvárou vreckovky a aj tak dýchali ústami. Draco opatrne narezal stonku a Severus obratne zachytával vytekajúcu šťavu do fľaštičky. Tento postup zopakovali šesťkrát. Harry pre istotu zdvihol jeden bezoár. Pre istotu… Nemusel ho ale držať dlho. Všetci traja po chvíli bezpečne pálili ostávajúce zvyšky rastliny. Vzduch sa pomaly začal prečisťovať.
„Tak, to by sme mali. Ako sa vodilo našim ochrancom?“ spýtal sa Severus s úškľabkom, keď k nim pristúpili.
„Výborne, nikde sa nič nepohlo, nikde nič nešuchlo, boli ste v absolútnom bezpečí,“ usmial sa Harry.
„Veľmi zaujímavá rastlina,“ podotkol Artur. „Nikdy som o nej nepočul.“
„Je veľa rastlín, o ktorých ste nemohli počuť,“ Severus sa naňho pozrel takmer akoby ho bral vážne. Teda na rozdiel od toho, ako sa naňho zvykol pozerať na schôdzach. Nechápal to jeho posadnutie muklovskými vecami. Okrem iného. Nechápal, prečo cítil potrebu mať tak veľa detí. Nechápal, prečo v práci nepostupoval vyššie, keď mu to bolo ponúkané. Nechápal Artura Weasleyho absolútne v ničom. „Napríklad o tejto sa učí až na liečiteľskej škole a keďže ste ju neabsolvovali, nemôžete o nej vedieť.“
„Ale to ani ty,“ Artur pozrel na Ginny. „A vlastne ani ty,“ pozrel na Nevilla.
„A je to akési ospravedlnenie aj pre nás, že Malfoy?“ Harry mrkol na Draca, ktorý sa pobavene uškrnul. „A že o nej vedia oni dvaja?“ Harry sa usmial na Artura. „Oni vedia o veciach, o ktorých sa nám ani nesnívalo. Nie sú síce takí fanatici ako Hermiona, ktorá vie zrejme všetko, ale v tom, čo ich baví sú veľmi dobrí.“
„Lexikón chránených rastlín od Grisbacka,“ vysvetlil Neville so sklonenou hlavou.
„História liečiteľstva, mali sme ju aj doma, otec,“ Ginny sa pozerala na svojho otca takmer vyčítavo. „Mohol si si ju prečítať hocikedy.“
„Vieš, že ja príliš nečítam, teda okrem novín a svojho času ministerských obežníkov,“ veselo sa zasmial. „Tak, čo teraz? Budeme pokračovať alebo niečo narýchlo zjeme?“
„Asi by sme mali niečo narýchlo zjesť kým je pokoj. Môže sa stať, že prejdeme pol kilometra a na jedlo ani jeden z nás tak skoro nepomyslí,“ prehlásil Severus a začal vyťahovať z malého vaku množstvo obložených chlebov a termosky s čajom, ktoré im zabalila Mollina armáda.
——
„Zdá sa, že táto strana je vyčistená,“ prehlásil Bill. Kráčal na jednom konci jeho skupiny, kým na druhej vládol Lupin.
„Hagrid vravel, že kentaurovia sa starajú o väčšiu rozlohu, než je tá ich,“ vlkolak ostražito sliedil po okolí. „Čím pôjdeme hlbšie, tým bude hroziť viac nástrah.“
„Už by to nejakú chcelo,“ zabrblal Fred.
„Určite, zatiaľ je to poriadna nuda,“ pritakal George.
„Pripomína to skôr nejaký turistický chodníček.“
„Než riadnu a najmä nebezpečnú cestu.“
„Len aby ste sa o malú chvíľu nestačili diviť,“ zazubila sa na nich Tonksová.
„Aj divenie by sme brali skôr, než toto nudné kráčanie.“
„Už sklapnite,“ vrkol po nich Bill a zabrzdil.
„Nebuď taký podráždený, bratku…“
„Zmĺknite,“ sykol po nich aj Lupin. Toto ich zaujalo. Videli, že tí dvaja načúvajú zvukom lesa pred sebou. Jastrili zrak, ale nevideli nič, len prítmie a hustý prales starých stromov. Naťahovali uši, ale nepočuli nič okrem vánku, ktorý rozochvieval lístie v korunách stromov vysoko nad nimi.
„Čo sa deje?“ šepla Tonksová na svojho manžela. Poppy si pritiahla kufrík bližšie k sebe. Keby náhodou bola prinútená rýchlo ošetrovať.
„Neviem, ale niečo som začul,“ odvetil jej tichým hlasom.
„Aj mne sa zdalo, akoby som počul… smiech?“ Bill pozrel na Lupina. Ten krátko prikývol.
„Smiech?“ neverili dvojčatá. „Mysleli sme, že sú tu strašné tvory a nie niečo, čo sa bude smiať.“
„Prosím, chvíľu držte zobáky,“ obul sa do nich Bill. „Opatrne budeme postupovať ďalej. Majte oči a uši na stopkách. Poppy, drž sa za nami. Tonksová, kry nám všetkým chrbty. Fred, ku mne, George, k Remusovi.“
„Rozkaz, šéfe!“
Pomaly sa vybrali ďalej. Už nie rozťahane, ale držali sa tesne pri sebe. Keby niečo začul len jeden z nich, mohli si myslieť, že sa mu to zdalo. Ale počuli to hneď dvaja. A to dokonca Bill s Lupinom. Takže prípadné nebezpečenstvo nepodceňovali. Ono vlastne v Zakázanom lese nemohlo byť okrem jednorožcov nič bezpečné.
Prešli asi sto metrov, keď spozorneli dvojčatá, Tonksová a dokonca aj Poppy. Zvuky prichádzajúce z hlbín lesa sa už nedali prepočuť. A skutočne to vyzeralo ako smiech. Zvláštny smiech. Bill s Lupinom zastavili a tým zahatali cestu ostatným.
„Sú to cachirovia,“ povedal Bill s pohľadom upretým na Lupina. Prikývnutím mu to odsúhlasil.
„Kto?“ vyzvedali dvojčatá.
„Niečo ako záhradní trpaslíci,“ Lupin sa k nim otočil. „Rovnako zákerní a škodní. Avšak títo, na rozdiel od záhradných, ktorí sa živia zeleninou, títo sa živia mäsom. Hocakým, ktoré im príde pod ruku. Na človeka však majú strach zaútočiť. A hlavne na čarodejníka, pretože má prútik a ich musí byť minimálne desiatka, aby uspeli. Dvaja či traja si dovolia zaútočiť aj na koňa, pretože ten sa nevie brániť, ale s ľuďmi majú zlé skúsenosti. Vyhýbajú sa im. Ale keď sú prinútení, hladom, tak si dovolia aj na človeka. Hlavne malé deti.“
„No, my nie sme deti a sme šiesti, teda piati,“ dvojčatá sa zaškľabili na Poppy, ktorá si už vybrala fľaštičky s elixírmi, o ktorých predpokladala, že by mali byť užitočné. Zamračila sa na nich.
„Keď sa ich tu ale nahromadilo veľa a sú veľmi hladní, čo asi sú, pretože ich zrejme kentaurovia zahnali hlbšie do lesa a tam nemajú veľa príležitostí nájsť si potravu, tak naša zdanlivá prevaha nemusí nič znamenať,“ umlčal ich Bill.
„Som pripravená liať čistiace a zaceľovacie elixíry, ak by vás náhodou pohrýzli,“ okrem elixírov v jednej ruke, držala Poppy prútik v pravici.
„Čo na nich platí? Ako ich zabiť?“ vyzvedali ignorujúc poznámku o pohryzení.
„Chcete zabíjať?“ Tonksová povytiahla obočie.
„Máme snáď čakať, kedy nás dohryzú oni?“
„A okrem toho, čistíme predsa les a tieto tvory sú nebezpečné už len z popisu.“
„Správne,“ uchechtol sa Bill.
„Avadu neovláda ani jeden z nás,“ spustil Lupin vážne. „Preto sa musíme snažiť rozbiť im hlavu. To na nich platí viac ako rozrezanie alebo omráčenie s následným zneškodnením.“
„Rozbíjať hlavy trpaslíkom. Fajn, chceli sme to robiť už našim, záhradným, ale mamka nám to vždy zatrhla.“
„Takže, rýchlo treba namieriť na hlavu a použiť zaklínadlo Resili caput,“ Bill zadával inštrukcie. „Ak sa priblížia, odhoďte ich. Nenechajte sa pohrýzť. Liečenie je veľmi nepríjemné.“
„V poriadku, poďme na trpaslíkov.“
„Na cachirov,“ opravil ich vážne Lupin.
„To je jedno.“
„To teda nie je.“
„Dobre, dosť,“ Bill sa aj napriek situácii musel zasmiať. „Ideme.“
Už vedeli, čo môžu očakávať. Lupin, okrem diania pred sebou, pozorne sledoval aj les okolo nich. Nebolo by dobré, keby na nich skočilo niečo neočakávané niekde zboku a zastihlo ich nesústredených, pretože sa všetka ich koncentrácia zameriavala dopredu. Prešli ďalších sto metrov, smiech, hrdelný a provokačný, ktorého intenzita sa istú chvíľu stupňovala, už nebolo počuť vôbec. Cachirovia stíchli a oni netušili, prečo to tak je. Či sa zľakli a ušli ďalej do lesa, alebo naopak, či striehnu s cieľom zaútočiť. Keď ušli, čaká ich ťažké úloha vypátrať ich a zničiť. Jednoznačne to boli tvory, ktoré v Zakázanom lese nemali čo robiť.
„Sme obkľúčení,“ sykol Lupin po prejdení ďalších päťdesiatich metrov. Jeho tenké uši a bystrý zrak zachytili pohyb v okolí. A týmto pozorovaním poskytol vysvetlenie, prečo cachirov prestali počuť. Trpaslíci ich nalákali do pasce. Zrejme boli, presne tak, ako hovoril Lupin, príliš hladní a to ich prinútilo odhodlať sa zaútočiť na niekoľkých čarodejníkov. A možno ich bolo toľko, že si proste verili.
„Utvorme kruh,“ zavelil Bill. Pohyb v okolí už bol zrejmý. Cachirovia sa rozhodli uťahovať slučku. „Chrbtami k sebe, Poppy do stredu.“ Spravili, ako povedal.
„Nedovoľte im utiecť, ak by im to napadlo,“ dopĺňal Lupin. „Zaliezli by a my by sme sa k nim dostávali už len veľmi ťažko.“ Svoje slová podložil prvým vypálením lúča na najbližšieho trpaslíka. Hlava mu pukla ako zrelý melón.
Dvojčatá už jasne videli, aký nepriateľ proti nim stojí. Boli rovnako škaredí a neforemní, ako ich domáci záhradní trpaslíci. Možno boli o niečo menší, ale mali v tvárach taký vražedný a šialený výraz, aký sa im nepodarilo zahliadnuť nikdy na žiadnom trpaslíkovi, ktorého odhadzovali ďaleko za ich záhradu, alebo ktorému spravili jednu z množstva nepríjemností. Nikdy. Ani keď ich použili na vyskúšanie svojich výrobkov… a že ich bolo veľa. Keď cachirovia v zúrivosti vycerili zuby, zbadali ostré a tvrdé zuby. Keď k nim naťahovali silné ruky, videli drsné a dlhé pazúry. Boli pripravení votrelcov trhať a hrýzť. A to im samozrejme dovoliť nechceli.
Lesom sa križovali modré lúče, ozývali sa výkriky zaklínadiel. Hlavy, do ktorých narazili presne mierené zaklínadlá, s nepríjemným zvukom praskali a všade do okolia sa rozprskovala šedá masa toho niečoho, čo zrejme bolo trpasličím mozgom. Nebol čas na to, aby sa niekomu z nich zdvíhal žalúdok alebo aby premýšľal nad tým, že vraždí čarovné tvory. Všetci sa museli starať len o to, aby sa k nim rozbesnené potvory, ktorých smrť kolegov rozzúrila do nepríčetnosti, nedostali. Museli byť veľmi vyhladovaní, keď sa nerozhodli utiecť po tom, čo videli, že desať z nich už padlo.
„Sakra!“ štekol George. Jeden z cachirov sa objavil priamo pri jeho nohách. Zjavil sa z ničoho nič. Vyskočil spod lístia a nadrapoval k nemu krátke ruky. Zvláštny smiech, ktorý počuli pred pár minútami sa zmenil na zvláštny rykot. Takmer až bojový pokrik. Musel mu kopnúť do hlavy celou silou, aby ho dostal ďalej od seba. Tonksová mu namierila na hlavu a naňho dopadli kúsky tej šedej hmoty.
„Sú pod nami!“ skríkol Bill.
Museli sa zamerať na desiatku trpaslíkov, ktorí začali vyskakovať z lístia v ich tesnej blízkosti. Nelietali na nich už len pukajúce kliatby. Nebol čas presne zameriavať. Odhadzovali ich od seba. K nim sa pridávali trpaslíci poskrývaní za stromami. Do boja sa zapojila aj Poppy. Niekto sa rozhodol použiť rezaciu kliatbu a jeden z trpaslíkov sa zmietal v bolestiach na zemi. Z brucha sa mu rinula krv a vykukovali črevá.
„Dávajte si pozor!“ zreval Lupin, aj keď to bolo úplne zbytočné. Rev cachirov sa stupňoval, aj keď ich počet ubúdal. Kým dvojčatá tie potvory odhadzovali čo najďalej, aby tým Tonksovej a Lupinovi poskytli príležitosť presne zamieriť na ich hlavy, Poppy pálila po ďalšej pätici, ktorá sa k nim blížila. Bill sa staral o väčšiu časť bojiska vpravo od nich.
„Už bude po nich, ešte chvíľu vydržme!“ povzbudzovala ich Tonksová. A mala pravdu. Frenetické vyčíňanie pomaly ustupovalo. Napokon sa vysilení zvalili na zem. Okolo nich ležalo asi štyridsať mŕtvych tiel, zem presakovala krvou a mozgom.
„Nikdy som nepočul, že by sa zdržovali v takej početnej tlupe,“ prskol Bill, ktorý spolu s Lupinom stáli na nohách a sliedili po okolí. Nikde sa nič nepohlo. Nič nenasvedčovalo tomu, že by bol ešte niekde nejaký cachir skrytý.
„A nikdy sa nesprávali až tak divoko,“ dodal Lupin. „Zrejme nejedli už pár mesiacov.“
„Sakra,“ sykol George v krátkej chvíli už druhýkrát. Nohavicu mal pretrhnutú a presakovala mu cez ňu krv.
„Pohrýzol vás alebo poškriabal?“ vyzvedala Poppy a vyhŕňala mu nohavicu nad koleno.
„Ty si sa nechal škrabnúť?“ divil sa Fred, keď zbadal bratovo zranenie. „To je také neadekvátne vzhľadom k dôležitosti našej misie,“ zaškľabil sa, ale v hlase mu jasne zazneli obavy.
„Nikomu sa nič iné nestalo?“ vypálil po nich Bill, ale starostlivo sa díval na bratovu nohu. Nikto nezahlásil žiadne zranenie.
„Zdá sa, že som jediný,“ krivo a v bolestiach sa zaceril George. „Berme to tak, že som sa postaral o isté spestrenie.“
„Buďme radi, že ti neodhryzol nohu,“ Fred ho potľapkal po pleci. „Aj keď, to by bolo určite zaujímavejšie.“
„Zaujímavejšie to áno, ale rozhodne nepohodlné,“ George flegmaticky pokrčil ramenami. „Už takto budem krívať, komu by sa chcelo hopkať na jednej nohe?“
„Bude môcť pokračovať, že?“ Fred pozrel na Poppy, ktorá už vyčistila ranu a zaceľovala ju.
„Našťastie to bolo len škrabnutie,“ prikývla. „Keby ho pohryzol, bolo by to vážnejšie.“ Všetkým sa viditeľne uľavilo.
„Ale bude môcť pokračovať, nie?“ zopakoval Fred. „Nechce sa mi ho odprevádzať naspäť do hradu.“
„Tam teda v pláne nemám ísť,“ zavrtel hlavou George.
„Bude, ak prekoná bolesť.“
„Jeden elixír proti bolesti by hádam mohol zabrať.“
Po chvíli, ktorá bola potrebná na ošetrenie Georgeovej nohy a vydýchnutie si, rozhodli sa pokračovať. Alebo minimálne opustiť miesto, z ktorého sa im zdvíhal žalúdok. Bill s Lupinom a Tonksovou síce nechali zmiznúť telá, ale následky ich boja boli jasne vidieť na zemi a každý sa tomu pohľadu bránil.
„Zájdeme pár metrov a ak bude mať niekto chuť, tak by sme mohli niečo zjesť,“ navrhol Lupin. Dvojčatá sa znechutene škľabili, ale žalúdok rozhodol za nich.
„Myslím, že ja sa obmedzím na čaj,“ vypustila bledá Poppy.
——
„Zdá sa, že už sme dosť hlboko v lese,“ nadhodil Artur. Po rýchlom zahryznutí pokračovali v ceste za acromantulami. Párkrát museli čarovať, keď sa im do cesty postavil jedovatý brečtan, ale nič mimoriadne ich nestretlo. „Už by sme na nich mali naraziť.“
„Áno, to je pravda,“ prikývol Severus. „Hájnik o takomto mieste hovoril. Nebude to už dlho trvať.“
„Zdá sa mi to tu známe,“ pridal sa aj Harry. Pred očami sa mu zjavil obrázok spred takmer šiestich rokov. Touto cestou s Ronom utekali. Tam niekde, za tými stromami, bude pavúčí brloh. „Tam je ich diera,“ ukázal dopredu.
„Ak tam teda sú, ak sa niekde nezašili,“ šepol Draco. Neville prehltol. Dobrodružstvo, či skôr nebezpečenstvo, sa nezadržateľne blížilo. Artur sa postavil tesne k svojej dcére, ktorá sa držala Harryho ako kliešť.
„Myslím, že sú zalezení,“ vyriekol Severus svoj predpoklad. „Je krátko popoludní a acromantuly lovia v noci.“
„To by mohlo byť pre nás plus, moment prekvapenie,“ Artur naňho pozrel.
„Možno.“
„Tam je Lupin a ostatní,“ Neville ukázal pomedzi stromy. Skutočne sa k nim blížila druhá skupina.
„George, čo sa ti stalo?“ ustráchane sa k nemu vrhol Artur, keď sa priblížili a on zbadal, že jeho syn mierne kríva.
„Ale nič, len dobrodružstvo so škaredými trpaslíkmi.“
Pokým im dvojčatá líčili ich bojovú akciu, Severus s Billom a Lupinom spriadali plán. Skontrolovali situáciu. Skutočne sa len pár desiatok metrov od nich nachádzala diera do zeme. Do pavúčieho brlohu sa dalo dostať len zo severu. Za predpokladu, že sú acromantuly skutočne v diere a venujú sa spánku, nemalo by to byť nič zložité. Alebo aspoň v prvých minútach boja, kedy by väčšinu zabili v spánku. Potom sa môže všetko zvrtnúť na boj o holý život. Či na jednej, alebo druhej strane.
„Vy ste mali cachirov, my len rastlinu,“ škľabil sa Harry s predstieranou závisťou.
„Vybral si si zlú skupinu,“ cerili sa mu dvojčatá.
„Bol som vybraný do zlej skupiny,“ opravil ich.
„Už ste skončili?“ prskol po nich Severus. „Tak počúvajte. Budeme musieť vliezť za nimi. Longbottom spolu s Arturom a jedným z vás dvoch,“ ukázal na dvojčatá, „zrejme s vami, keďže ste utŕžili drobné zranenie, pôjdu na juh. Nad pavúčiu dieru a budú nám kryť chrbty. Budú striehnuť na to, či nejaký pavúk nebude chcieť utiecť. A žiadne námietky!“ prskol po Georgeovi, ktorý sa chystal protestovať. „Toto je bojová akcia a my sme vaši velitelia,“ provokačne sa naňho zaškľabil. „Druhý z vás, spolu s Tonksovou a Malfoyom budú striehnuť pred vchodom do diery. Ostane s vami Poppy v prípade, že by bolo potrebné ošetrovanie. Pri všetkej úcte k vám, Poppy, v diere bude možno potrebná rýchla reakcia a na to sa viac hodí Ginevra. Aj keď je toto prehlásenie viac ako odvážne, inú možnosť nemáme,“ sarkasticky natiahol. „My ostatní pôjdeme dnu. Potter, ak by si neprotestoval, rád by som ťa mal pod dohľadom.“
„Nápodobne,“ opáčil s nevinným úsmevom. „A ty sa drž mňa,“ šepol Ginny.
„Koho iného by som sa aj mala držať, však?“
„Je to nespravodlivé,“ mračili sa dvojčatá. „Aj my chceme ísť dnu.“
„Chlapci, sú to rozkazy,“ tíšil ich Artur.
„Správne, chlapci, sú to rozkazy,“ zazubil sa na nich Bill. „A budeme dúfať, že ich nebudete prinútení plniť. Takže, ideme dnu?“ pozrel na Lupina a Severusa.
„Iste. Viete, čo si máte pripraviť?“ Severus vrazil pohľad do Ginny.
„Každý si odo mňa vezme bezoár,“ povedala Ginny a rad za radom im strkala do ruky maličký kameň. „Keby sa náhodou podarilo acromantule uštipnúť vás. Vo vreckách mám dokrvovacie, povzbudzujúce, zaceľovacie elixíry a elixíry proti bolesti. Než vojdeme do diery, v duchu si zopakujem formulky ku všetkým mne známym liečivým zaklínadlám.“
„Dobre,“ zhodnotil Severus. Poppy prikyvovala, keď načúvala rečneniu svojej žiačky. „Tak sa ide na to. Rozmiestnite sa.“
Chvíľu ešte ostali stáť na mieste. Harry sledoval, ako sa Artur s Nevillom a krivkajúcim Georgeom zakrádajú na juh. Tam niekde sa rozmiestnia nad dieru. Priblížili sa k bývalému domovu Aragoga. Draco s Fredom a Tonksovou sa skryli za kamene. Mohli ísť dnu.
Pamätal si, že vnútri bola tma. Nechceli riskovať prebudenie pavúkov veľkým množstvom svetla, tak si tlmene rozsvietili len jeden prútik. Keď ich začnú páliť, svetla tam bude dosť.
Rukou s bezoárom si držal Ginny pri sebe, vedľa seba cítil Severusa. Bill s Lupinom v tichosti postupovali v tesnej blízkosti pri nich. Svietili len tak, aby si videli pod nohy a nezakopli. Veľká chodba skončila a oni sa ocitli vnútri pavúčej diery. Spomínal si, že ešte pár metrov a budú sa nachádzať pred niečím, z čoho vyliezol Aragog. Predpokladal, že po jeho odchode sa tam utiahli niektoré pavúky, ale všetky sa tam nezmestili. To znamenalo, že väčšina z nich musí byť práve v diere, na začiatku ktorej stáli teraz oni.
Ako na povel sa rozsvietilo všetkých päť prútikov. Na malú chvíľu im svetlo poskytlo príležitosť, aby zhodnotili situáciu. Spiace pavúky sa nachádzali po stranách diery. Pavúk na pavúkovi. Veľké telá, poprepletané obrovské končatiny. Nebol čas podrobne prezerať jedovaté tvory. Bolo potrebné konať rýchlo. Zbytočne neváhať, hneď začať konať.
Všetci začali okamžite páliť rezacie zaklínadlá. Prvé pavúky umreli skôr, než stihli otvoriť oči. Ďalšie umreli prv, než si stihli uvedomiť situáciu. Bill vypálil po prebúdzajúcich sa potvorách, ktoré vyrušil náhly zvuk, prúd ohňa. Ďalšie umierali pod spaľujúcou žiarou z Lupinovho prútika. To už sa pavúky prebrali. A uvedomili si situáciu. Z diery pred nimi vyliezali ďalšie.
Severus vyčaril na pravej strane ohňovú bariéru. Na malý okamih ich to uchráni. Harrymu sa darilo usekávať najbližším acromantulám nohy. V smrteľných kŕčoch sa zvíjali na zemi. A ostatné besneli.
Ginnine zaklínadlá neboli také silné, aby prerazili tvrdé telo prerastených oblúd, ktoré sa k nim blížili z troch strán. Harry dokončieval to, čo ona začala. Nestačilo to. Pavúky aj napriek tomu, že ich pálil oheň, že sa im pod nohy plietli padajúce telá druhov, boli stále bližšie a bližšie.
„Oheň! Všetci!“ skríkol Lupin.
Z piatich prútikov sa vyvalili prúdy ohňa. Obrovská masa náhle zaplnila celý vnútrajšok diery. A pavúky začali pišťať. Alebo vydávali podobný kvílivý zvuk. Netušili, koľkých už zabili a koľkí ešte ostávajú. Prúdy ohňa ustali a pavúky vycítili príležitosť. Smrad spálených živočíchov bol neznesiteľný. Horúčava v diere sa stupňovala a im vystúpili kropaje potu na tvárach. A nebolo to len vysokou teplotou od ohňa. Acromantuly, tie nespálené, znova zaútočili.
„Ešte raz!“ štekol Bill. „Spálime ich, do jedného!“
Dieru znova zaplnil oheň. Snažili sa ho udržať čo najdlhšie. I tak sa horiace telá pavúkov v poslednom smrteľnom zápase predrali cez oheň. Ako neriadená strela sa k nim blížili ohnivé gule. Ginny pred jednou z nich uskočila a strhla so sebou Harryho. Severus po guli vypálil, ale tá sa dostala do chodby. Štyrom živým fakliam museli uhnúť, aby ich nevzali so sebou. Aby ich nepopálili.
Lupin s Billom okamžite pálili všetko živé, čo sa pred nimi nachádzalo. Pavúky sa dali na útek. Predsa len mali vytvorený akýsi núdzový východ.
Pred dierou číhali Draco s Fredom a Tonksovou. Nad dierou Artur s Nevillom a Georgeom. Keď sa z chodby vyvalili horiace pavúky, neváhali ani chvíľu. Pálili po nich množstvo zaklínadiel. Až kým pavúky neostali stáť. Až kým ich telá neboli rozmetené na kúsky.
„No fíha,“ zhodnotil Fred.
„Zdá sa, že o zábavu budeme mať postarané aj my,“ Draco ukázal pred seba. Asi dvadsať metrov od ich sa začala zem vydúvať. Zem začala dunieť. Tvorila sa tam veľká diera.
„Oni sa vyhrabujú von!“ skríkla Tonksová a s pripraveným prútikom sa vrhla vpred. Nasledovaná Dracom a Fredom.
„Nedovoľme im vystrčiť tie svoje klepetá!“ zakričal George, ktorý tiež okamžite pochopil situáciu.
„Ty dávaj pozor, či sa niektorý neprederie z diery, chlapče,“ Artur potľapkal Nevilla po ramene a rozbehol sa za svojimi synmi. Neville len prikývol a striehol na dieru pod ním.
Prvý pavúk, ktorý vyliezal z diery, bol v okamihu mŕtvy. Veľa rezacích zaklínadiel rozťalo jeho hlavu na márne kúsky. Pavúky pod ním vytláčali telo von. Vyliezali po dvoch. Chceli utiecť pred hroziacim nebezpečenstvom vnútri svojej diery a bolo im jedno, akým spôsobom to spravia. Vonku ich však čakala nová hrozba. Nie taká účinná ako v diere, ale predsa len hrozba.
Vonku bolo viac priestoru a čarodejníci nestíhali likvidovať stále väčšie množstvo pavúkov. Strhla sa obrovská bitka. Pavúky sa v pude sebazáchovy bránili zaklínadlám a ohňu. Z diery vybehol Severus s Harrym a Ginny. Pochopili, že pavúky utekajú. Niekade. Vnútri diery im únikovú cestu hatali už len Bill s Lupinom. A Neville tiež pochopil, že je nad dierou celkom zbytočný.
„Oheň! Páľte ich! Vaše zaklínadlá na nich nestačia!“ štekal Severus rozkazy. Sám odťal jednému pavúkovi hlavu a druhému prerezal brucho, keď sa v zúrivosti nad ním začal týčiť.
A oni pochopili. Prúdy ohňa sa v narastajúcej panike križovali. Staré spráchnivené stromy, do ktorých vrazil zblúdilý žeravý prúd začali horieť. Acromantuly začali mať navrch. Stále ich bolo veľa. Stále vyliezali ďalšie a ďalšie. Prehrávali. To si Harry jasne uvedomoval. Zameriaval sa len na to, aby mal Ginny pri sebe. Na bezoár už kašľal. Niekde mu vypadol a bolo mu to jedno.
Kútikom oka zahliadol, ako Draco bojuje spolu s Tonksovou. Ako Arturov plášť horí a Neville miesto ohňa vysiela prúd vody na najstaršieho Weasleyho. Zrejme zablúdené zaklínadlo našlo inú obeť, než pavúka. Už bola pri nich Poppy a ošetrovala ho, kým dvojčatá dvojicu na zemi spolu s Nevillom húževnato bránili.
Venoval sa ničeniu pavúkov a stráženiu Ginny. Nič iné nebolo v tejto chvíli dôležitejšie. Nedovolí, aby sa niektorá z rozbesnených potvor dostala k nej a ublížila jej.
Severus sa ohňom nezdržoval. Jeho rezacie zaklínadlá boli dosť silné, aby prerazili tvrdú ochrannú schránku pavúkov. Zabíjal ich. Zabil ich už veľa. Ale zároveň sa stal vďačným objektom pre pavúky. Pretože ich neohrozoval ohňom. Nepálil ich. A oni naňho útočili. Vo veľkom. Vrhli sa naňho hneď traja. Prvému odťal jedným mávnutím prútika naraz tri nohy. Pavúk sa sklátil k zemi. Ďalšiemu ostro zarezal do hlavy. Skôr, než dopadol, bol mŕtvy. Ale toho posledného. Na toho nemohol. Už bol príliš blízko. Klepetá na hlave výstražne klopotali. Nestihne ani zdvihnúť ruku. Pavúk ho zhodil na zem a chystal sa zahryznúť. Dokázal ho len chytiť pod hlavou. Vtom však pavúk odletel. Nechápal to. Pavúk od neho jednoducho odletel. Rýchlo sa zviechal zo zeme. Videl Nevilla, ako mieri smerom k nemu. Longbottom mu zachránil život.
Ešte stále nebol koniec. Boli vysilení a doráňaní. Niekoľkokrát padli na zem, aby sa zviechali a pálili. Nemohli dovoliť, aby pavúky utiekli. A tie sa chystali práve to spraviť. Harry zbadal, že sa do jedného z vyliezajúcich zabodli šípy. Šípy? A do ďalšieho tiež. Prišla pomoc. Spomedzi stromov pricválali kentauri, aby čarodejníkom pomohli…
„Aký je stav?“ spýtal sa Severus, keď bolo po všetkom. Poppy s Ginny poošetrovali rôzne škrabance a spáleniny. Našťastie acromantuly nepohrýzli nikoho z nich.
„Acromantuly sto, čarodejníci nula,“ škľabili sa dvojčatá čupiace pri otcovi. Chrbát mal dosť škaredo popálený, ale inak bol v poriadku. Ginny doňho nalievala vodu a posilňujúci elixír.
„Myslím, že ich tam bolo viac ako sto,“ pípla Poppy, ktorá sa stále nevedela spamätať.
„To určite,“ prikývol Bill.
„A následná akcia?“
„Budeme pokračovať. Tí schopnejší,“ nadhodil Lupin.
„Správne,“ prikývol Severus. „Ty, ehm, Lupin,“ sykol naňho. „Nemohol by si sa ísť porozprávať s tými koňmi? Ja nie som práve diplomat a vďaku by som určite nevedel prejaviť,“ zaškeril sa. Lupin prikývol a spolu s Billom sa vybrali k neďaleko stojacim kentaurom.
„Diplomat teda nie si, to určite,“ uškrnul sa Harry. „Ahoj, kone, nechápem síce, načo ste sa starali do našich vecí, ale v konečnom dôsledku musím toto vaše zbytočné zaangažovanie sa ohodnotiť ako vcelku prínosné. Aj keby sme si poradili aj bez vás…“ napodobil jeho hlas. Draco s dvojčatami sa začali chechtať.
„Vystihnúť ma vieš, to je pravda,“ prikývol flegmaticky a obrátil sa na Artura. „Asi sa budete musieť vrátiť,“ prezrel jeho chrbát, ktorý už síce prezreli Poppy aj s Ginny, ale chcel si byť istý.
„Najťažšej časti som sa zúčastnil,“ prikývol Artur s miernym úsmevom. „Ale pravda, budem sa musieť vrátiť. Len by som zdržoval.“
„A vráti sa s vami aj Poppy. Predsa len bude potrebné ošetriť to dôkladnejšie, nielen takto provizórne,“ navrhol ošetrovateľke. A tá vôbec neprotestovala. Dobrodružstvá, ktoré dnes zažila, jej určite budú stačiť na najbližších niekoľko rokov. „A vrátia sa s vami aj dvojčatá.“
„Ale…“ okamžite sa im to nepáčilo.
„Obaja ste zranení,“ vrkol po nich tónom, ktorým okamžite vylučoval akékoľvek následné prejavy protestov. „Jeden má doškriabanú nohu od cachirov a druhý má viac zranení, než my všetci dohromady.“
„Ale…“
„Už som povedal. To najťažšie je za nami. Svoje dnešné dobrodružstvo ste prežili. Môžete sa k nám pridať zajtra alebo pozajtra. Les ešte zďaleka nie je úplne vyčistený.“
„Ale…“
„Dosť!“ vrkol po nich výstražne. „Na dnes máte padla.“
„No tak, chlapci,“ dohováral im otec. „Severus má pravdu. Potrebujete sa zregenerovať.“
„Neville je tiež dosť poškriabaný,“ vrčali protestne. „A Malfoy tiež.“
„Berte to tak, že Artur s Poppy potrebujú dozor, aby sa dostali z lesa. Musíte otcovi pomôcť,“ dohovárala im aj Tonksová.
„To je jediné, čo sme ochotní brať na vedomie. Ale nech si nemyslí, že sa nás zbaví.“
——
„Čo hovorili kone?“ spýtal sa Severus, keď sa od nich štvorica odlúčila a vybrala sa naspäť do hradu.
„Vedeli, čo máme v pláne. Hagrid im o tom povedal,“ prezrádzal Lupin obsah rozhovoru s kentaurami. „Striehli tu, v okolí. Videli našu akciu. Aj oni si uvedomujú, že je vojna. Napriek všetkým rečiam, aj oni chcú, aby vojna dopadla dobre. Keď videli, že na acromantuly nestačíme, rozhodli sa pomôcť. Nikdy sa im prítomnosť pavúkov v lese nepozdávala a sú radi, že sa ich zbavili. Videli dokonca aj to, ako Hagrid v noci eskortoval Aragoga s časťou príbuzenstva.“
„To je od nich nesmierne milé. A určite ste sa im poďakovali, v mene všetkých.“
„Určite,“ Bill sa mierne pousmial.
„Dobre, takže zrejme to najťažšie máme za sebou. V lese sa už nenachádza ani jedna acromantula. A teraz čo? Vlkolaci?“ spýtal sa Harry.
„Teraz sa musíme rozhodnúť. Ako a či pokračovať,“ vypustil Lupin. „Keď sa rozhodneme pokračovať, zrejme budeme musieť v lese prespať. Ešte nie je večer, ale keď zájdeme ďalej, bolo by zbytočné sa vracať.“
„Výborne. Prespávanie v Zakázanom lese. To som ešte neskúsil,“ uškrnul sa Harry.
„Tak budeš mať zrejme premiéru,“ Severus sa naňho škaredo pozrel. „Tiež by som navrhoval prespať v lese. Pre tých dvoch snaživcov sa niekto môže zajtra vrátiť. Les za nami je bezpečný.“
„To by ich určite potešilo,“ zasmial sa Bill. „Otec asi do zajtra nebude fit, ale dvojčatá si zrejme privstanú, aby sa mohli vrátiť.“
„Čo nás asi tešiť ani nemusí,“ zabrblal si Severus.
„A ako teda? Rozdelíme sa? Alebo budeme postupovať spolu?“ spýtal sa Draco.
„Rozdelíme. Ako bolo spomenuté, to najhoršie máme za sebou. Väčšie nebezpečenstvo už snáď nehrozí,“ Lupin mykol plecami. „Severus, ty sa zrejme nevzdáš Harryho a ten sa nevzdá Ginny,“ mierne sa pousmial na dvojicu sediacu pri sebe. „Už stačí len to, koho štvrtého si vezmeš do partie, aby boli sily vyvážené.“
„Vyvážené zrejme nebudú nikdy,“ natiahol pomaly. „Keďže ty sa nevzdáš Tonksovej a Billa potrebujete, aby začarovával prezreté územia, tak sú favoriti na rozdelenie jasní. A keďže majú byť sily vyvážené, dovolil by som si vziať k sebe Longbottoma. Ten je na podobnej úrovni ako Tonksová, čo sa šikovnosti týka,“ zaškľabil sa. Neville sa rozkašľal. Prekvapilo ho už to, že ho Snape neodvelil naspäť do hradu. A teraz ho dokonca pozval, a to celkom dobrovoľne, do svojej jednotky.
„Ako myslíš,“ Lupin sa zoširoka usmial. „Myslím, že si na svoju stranu získal dobrého bojovníka,“ potľapkal fascinovaného Nevilla po pleci. „Takže poďme, keď sme si už dostatočne oddýchli.“
——
„Longbottom,“ natiahol Severus unudene, keď spolu s Ginny a Harrym pokračovali v ceste na západ.
„Áno, pane?“ prekvapene a zarazene naňho pozrel.
„V prvom rade na mňa prestaňte zazerať, akoby som bol snáď nejaká príšera,“ kútiky úst mu sa mu mierne vykrivili v náznaku úsmevu. „V žalároch na hodine Elixírov sa už našťastie nestretneme, preto by ste sa mohli začať správať trocha viac, alebo aspoň trocha podobne svojim rodičom,“ stiahol obočie.
„Áno, pane,“ jeho pohľad bol odvážnejší.
„Zrejme sa divíte, prečo som si vás vybral.“
„Áno, pane,“
„Viete povedať aj niečo iné, ako… áno, pane?“
„Áno, pane.“
„Ach Merlin,“ prevrátil oči. „Takže. Nemyslite si, že som si nevšimol istého zaklínadla v istej situácii,“ vydralo sa z neho. „Aj keď je to viac ako zarážajúce, ale zachránili ste mi život. V tom prípade som vaším dlžníkom. Viete ako to chodí… za záchranu života sa dlží.“
„Áno, pane.“
„Ešte raz poviete áno pane, tak vás zaškrtím,“ prskol podráždene.
„Á… ehm, dobre.“
„Tým chcem povedať asi to, že vás chcem mať na očiach, aby som svoj dlh mohol splatiť hneď pri prvej príležitosti a aby ste mi neostali na krku príliš dlho. Rozumiete?“
„Áno, rozumiem úplne dokonale, pane. Ale stačilo povedať len prosté… ďakujem a boli by sme vyrovnaní.“
„No vidíte, že sa vám rozviazal jazyk. Až na to, že toto z mojich úst zrejme nikdy nezačujete.“
„Hneď mi to bolo jasné,“ Neville sa zaškľabil. A Severus naňho letmo pozrel. Potom sa ale sústredil na cestu pred sebou. Šli bok po boku. Ako starí priatelia.
„Ako krásne im to ide, že?“ Ginny sa potichu zasmiala. Kráčali za nimi a celý rozhovor počuli.
„Uhm,“ ceril sa Harry. „Strýko si tuším našiel nového kamaráta.“
„Začína byť obľúbený.“
„Len mu to nehovor.“
„Ja som to počul,“ zavrčal Snape. Neville sa pochechtával. „Som rád, že máte všetci takú dobrú náladu.“
——
„Je to zvláštne, nie?“ uškŕňala sa Tonksová.
„Čo konkrétne?“ Lupin na ňu pozrel.
„Severus a Neville.“
„Zachránil mu život,“ vložil sa Draco. „Videl som to. Neville sa tým chváliť nebude a Snape by radšej umrel, než by to mal priznať,“ zachechtal sa.
„Vážne?“ podivil sa Bill. „To som netušil.“
„Nedalo sa vidieť všetko, v tom boji,“ Tonksová mykla plecami. Potom sa zoširoka usmiala. „Myslím, že by mala Susan radosť, že sa jej brat poľudšťuje a že sa s ním začína dať vychádzať.“
„Uhm,“ prikývol Lupin. Tonksová naňho pozrela.
„Remus?“ jeho výraz sa jej nepáčil. „Čo sa stalo? Niečo počuješ?“ odozvy sa ale nedočkala. Lupin stál na mieste ako skamenený a skleným pohľadom sa díval pred seba. „Remus!“ štekla po ňom. Potom sa obrátila na Billa a Draca. Obaja vyzerali rovnako. Nechápala, čo sa stalo. Netušila.
Začula svišťanie. Vzduchom niečo letelo. Než si to poriadne uvedomila, Dracovi sa do hrude zabodol hrot šípu…