„Čo s nimi?“ pýtala sa Sinistrová stojac vo Veľkej sieni pri kolegyni Grangerovej. Obe sa dívali na päticu Slizolinčanov, ktorí sa vyhli eskorte z hradu sediac za svojím stolom a tváriac sa takmer až stratene. Členovia RA, ktorí neuposlúchli výzvu na opustenie Veľkej siene a snažili sa tváriť nenápadne, po nich zazerali. Draco s Ginny im šepky vysvetľovali, že Snape a ostatní mali dôvod, prečo ich tu nechať, tak nech ich nevraždia pohľadmi.
„Aby ostali piati študenti v jednej fakulte, to je, myslím, nezmyselné,“ zauvažovala Hermiona. „A nepredpokladám, že by sa to snažil riaditeľ vyriešiť,“ mierne sa uškrnula. Aurora na ňu pozrela a vzápätí sa zaškľabila.
„Nie, týchto oficialít sa on rád vzdáva a prenecháva ich mne,“ uchechtla sa. Hneď sa ale opäť tvárila vážne. „Neverím, že by ich ostatné fakulty prijali.“
„No,“ Hermiona zaváhala a pozrela sa do miest, kde sedela Ginny a ostatní z jej fakulty. „Niekto ich napokon prijať bude musieť. Najjednoduchšie by sa javil Bifľomor, tam je prázdnych postelí najviac, ale prinajhoršom by sa študenti potisli, aby sa Slizolinčania nemuseli trhať,“ stiahla obočie. „Už takto to budú mať ťažké.“
„Súhlasím,“ prikývla zástupkyňa. „Ostali tu ako jediní z nepriateľskej fakulty a navždy ostatnú v mysliach ako príslušníci nepriateľskej fakulty, nech by sa správali akokoľvek.“
„Navždy to nemusí byť,“ stiahla obočie. „Pána Malfoya Chrabromilčania napokon prijali a berú ho ako…“
„Ako umúdreného Slizolinčana?“ usmiala sa Aurora chápavo.
„Vlastne áno,“ prikývla zarazene. „Každopádne sa k nemu správajú priateľsky a s týmito piatimi to tiež tak môže dopadnúť.“
„V tom prípade to môže byť jedine Chrabromil,“ prehlásila zástupkyňa. „Bifľomorčania si síce cenia priateľstvo, ale len medzi sebou, sťažka si budujú väzby s inými fakultami, najviac si rozumejú s Bystrohlavčanmi a voči Slizolinu vždy prechovávali takmer až strach. Bystrohlav na všetko ide logicky a zrejme by si dokázali rozumne vysvetliť, prečo mať medzi sebou Slizolinčanov, ibaže takmer až pohŕdajú všetkým, čo nie je bystrohlavské. Nech mi to odpustia, ale myslím, že im na Bystrohlave záleží snáď ešte viac, ako Slizolinčanom na Slizoline. Prítomnosť čohokoľvek nebystrohlavského by mohla mať fatálne následky. A nech to znie akokoľvek neuveriteľne, najlepšie by sa Slizolinčanom darilo v Chrabromile, hoci vládne medzi nimi snáď aj tisícročná rivalita, je to rivalita, ktorú si dávajú otvorene najavo, netaja sa ňou a Chrabromilčania boli vždy do všetkého skôr hŕŕŕ a nebáli sa výziev, preto by mohli považovať prítomnosť Slizolinčanov za niečo, čo im zdvíha množstvo adrenalínu v krvi. Rozhodne by z nich nemali strach a nikdy neboli zákerní, takže by im to nekomplikovali tak, ako by to mohlo platiť opačne,“ dokončila s výdychom. „Zaujímalo by ma, ako by postupovala Minerva v tejto situácii,“ dodala šepky.
„Zrejme rovnako,“ upokojila ju Hermiona. Fascinoval ju dlhý monológ profesorky Astronómie. Toľkoto slov od nej nepočula snáď ani vtedy, keď im prednášala učivo. Vedela, že si Minervy veľmi vážila, vlastne ako všetci, ktorých poznala a vedela aj to, že by ju rada dôstojne nahradila, hoci to má a aj bude mať nesmierne ťažké. „Netrhala by ich, nenechávala by ich samých a podobnou úvahou by prišla k záveru, že Chrabromil je najvhodnejší, aby prijal týchto študentov,“ pozrela na Auroru.
„Súhlasím, slečna kolegyňa,“ Sinistrová jej opätovala pohľad. „Poprosila by som vás o spoluprácu, ako vedúcu Chrabromilu.“
„Vzala by som si to na starosť sama, ak sa nenahneváte. Predsa len ma berú o trocha inak, ako ktorúkoľvek inú autoritu na hrade,“ navrhla Hermiona. Zrejme by Auroru vysmiali a zrejme vysmejú aj ju alebo možno ani nie.
„Ako chcete,“ prikývla. „Budem rada, ak sa to vyrieši k všeobecnej spokojnosti.“
K všeobecnej spokojnosti asi ťažko, pomyslela si Hermiona s povzdychom. Potom sa znova pozrela na chrabromilský stôl.
„Môžem vás vyrušiť?“ vtrhla do tichej diskusie svojich „zverencov“.
„Jasne, pani profesorka,“ zazubila sa na ňu Ginny.
„Budeme sa tváriť, že výzva na opustenie Veľkej siene nezaznela a vy ste ju preto ani nemuseli uposlúchnuť,“ mierne sa uškrnula. Dívali sa na ňu napoly protestne a napoly ospravedlňujúco. „Chcela by som s vami prebrať jednu záležitosť, ktorá sa vplyvom okolností objavila,“ pokračovala vážne.
„Poskytnutie útočiska strateným dušiam?“ spýtal sa Draco s úsmevom. Hermiona prekvapene zamrkala. A sama nevedela, či preto, lebo sa usmieva alebo preto, lebo na to prišli.
„Práve sa o tom bavíme, pani profesorka,“ oznámila jej Demelza Robinsová.
„Je to vcelku logické. Kto by na nich dohliadal, keby ostali piati dole v podzemí? Vo svojej fakulte? To by bolo mejdanov,“ zaškľabil sa Brad Terrell.
„A nás by na ne nepozvali,“ pridal sa Colin.
„A vy by ste ich museli kontrolovať,“ natiahol Carl York.
„Preto je jasné, že ich niekde umiestnite a keďže Chrabromil už v minulosti prijal stratenú dušu,“ Agatha Southersová mrkla na Draca, „tak je logické, že sa predpokladá, že v tomto trende budeme pokračovať.“
„A budete?“ povytiahla obočie vedúca Chrabromilskej fakulty.
„Nadšení z toho nie sme,“ Jacob Spalding sa mierne zamračil. „Po pravde, Draco nás tu presviedča už asi štvrťhodinu a my akosi jeho názoru veríme.“
„Som proste úžasný,“ zazubil sa naňho menovaný.
„To si,“ pípla Agatha. Draco sa tváril, že si toho nevšimol, Hermiona na ňu pozrela a Ginny sa skoro zadusila džúsom, ktorý škriatkovia ešte nespratali.
„Spolu s Ginny,“ dodal Colin. „A vlastne aj ja mám ten názor, že by sa im dalo veriť, aj keď budeme pri nich pozorní. Cez prázdniny som viedol pár rozhovorov s Nottom a zdá sa normálny. Snáď aj títo budú.“
„Určite budú,“ vypustila Ginny, keď prehltla džús. „Je viac Slizolinčanov, ktorí sú normálni.“
„Ja poznám len jedného.“
„Ja dvoch.“
„A ja troch,“ zaškľabila sa na nich Ginny. Bolo jasné, že ich poznámka o Snapovej normálnosti, mierne zneistila. „Mňa sa to síce až tak netýka,“ pozrela na Hermionu, „mám posteľ inde, ale v našej spálni sú dve postele voľné a keď sa tam dá ešte jedna, tak by sme sa nemuseli až tak tisnúť.“
„My by sme sa nemuseli tisnúť, si chcela povedať,“ opravila ju Demelza s prevrátením očí. „Ale tak áno,“ otočila sa k vedúcej. „Sme pripravené mierne sa potisnúť, pretože vieme, že ich neoddelíte, hoci sú z iných ročníkov.“
„Už prítomnosť v Chrabromile bude pre nich dosť frustrujúca,“ prikývla Hermiona. „Keby sa ešte rozdelili…“
„Aj tak budú len sami so sebou a nám sa budú vyhýbať,“ mykol plecami Carl.
„A chlapci?“ pozrela sa na siedmakov.
„Osobne budem rád, keď sa počet vyvrheľov rozšíri,“ zaceril sa Draco. Díval sa ale na svojich spolužiakov.
„V našej spálni sa to akosi preslizolinovatie,“ uchechtol sa Colin. „My nepotrebujeme toľko priestoru, ako dievčatá. Sedem postelí sa tam zmestí. Aj tak tam budeme chodiť len spať, nie?“ pozrel okolo seba. Brad Terrell síce nevyzeral najšťastnejšie, ale prikývol aj ten.
„Dobre,“ usmiala sa Hermiona. „Som rada, že ste všetci vyšli tomuto nápadu, alebo zrejme jedinému rozumnému riešeniu, v ústrety. Vaši noví spolužiaci sú zbalení,“ pozrela na slizolinských, „tak to nemusíme ani zbytočne naťahovať.“
Ginny sa postavila a šla spolu so svojou vedúcou, ako hlavná prefektka, ku skupinke Slizolinčanov. Bystrohlavčania a Bifľomorčania si niečo potichu šušotali a nebolo zložité prísť na to, čo to bolo.
„Slečna Shullová,“ oslovila slizolinské dievča. Akosi podvedome sa rozhodla, že ju bude brať ako vodkyňu tohto malého spoločenstva. „Profesorka Sinistrová rozhodla, že sa vy piati v slizolinskej klubovni sami zdržovať nebudete. Miesto toho vám budú poskytnuté postele v chrabromilských spálňach…“
„Ale…“
„Ale to je rozhodnutie zástupkyne riaditeľa a viem s istotou, že to bude aj rozhodnutie samotného riaditeľa. Je neprípustné, aby ste boli piati v bývalej fakulte. A kvôli vám piatim sa určite nebude držať štvrtá fakulta,“ dodala roztrpčene.
„To sa dalo čakať,“ hlesla Raisa Cowdenová.
„Takže čo? Stanú sa z nás Chrabromilčania?“ zamračene zagánil Liam Roydon. Hermiona naňho prekvapene pozrela. Ale zase na druhú stranu, nikto od nich nemohol čakať prejavy nadšenia a radosti.
„Nie je to také zlé,“ ozval sa jej za chrbtom Draco. Ako hlavný prefekt chcel byť pri tom. A tak trocha si myslel, že by potrebovali jeho pomoc. „Postele tam síce nie sú také honosné, ako u nás a je tam oveľa menej priestoru, než na aký ste zvyknutí a ten sa ešte zmenší, keďže sa k nám pridajú dve postele, ale spať sa tam dá,“ mrkol na nich. Po pravde, pamätal si ich, ale nikdy s nimi neprehovoril pol vety.
„Slizolin už nebola tvoja fakulta,“ upozornil ho Owen Giffard.
„Ale s odchodom zo Slizolinu som nestratil pamäť,“ odvetil pokojne. „Príliš na výber nemáte a zo všetkých špatností, počnúc tou, že vás odtiaľto mohli vyraziť a končiac tou, že ak by sa tak stalo, mohli ste byť teraz na opačnej strane, zrejme nesprávnej, keď ste tu, sa vám prespávanie v Chrabromile stalo ešte dobrou, ehm, špatnosťou. Mohli vás nechať spať v ohradách s testralmi.“
„Čo?“ vyletela Becky Thorpeová. Ginny sa zachichotala.
„Pán Malfoy to nemyslel až tak vážne,“ Hermiona ho prebodla pohľadom.
„Ale myslel,“ nenechal sa odbiť. „Ukázali ste, aký máte názor, keď ste tu ostali, tak ukážte aj to, že si za tým názorom stojíte a nerobte zbytočné problémy. Chrabromilčania sú ochotní vás prijať a vy, hoci nemusíte skákať radosťou dva metre luftom, mohli by ste aspoň prejaviť trocha uznania.“
„Veď dobre,“ prikývla Shullová a pozrela na svojich komplicov. „Myslím, že je to vcelku fajn. Hlavne, že nás nebudete deliť. A my, možno si nájdeme priateľov aj inde, ale dovtedy môžeme byť spolu, za čo sme vďační, však?“ zamračila sa na kolegov. Owen sa nevyjadroval, Liam súhlasne zahmkal.
„To je viac ako dosť,“ pritakala aj Raisa.
„Výborne. Vezmite si svoje batožiny a hlavní prefekti vašej novej fakulty vás odprevadia do vašich spální. Postarám sa o to, aby ste v nich do večera mali postele,“ Hermiona sa pozrela na Ginny. Tá súhlasne prikývla a mávla na Shullovú, aby ju nasledovali.
„Ale toto bude musieť ísť preč.“ Začula ešte Draca, ako priateľsky upozorňuje Owena na jeho hada na habite. Dokonca sa Liam zachechtal spolu s ním. Nebude to nakoniec také hrozné, tým si bola istá. Draco má v Chrabromile vybudovaný dostatočný rešpekt, aby brali jeho slovo vážne. Vlastne ho považujú za vodcu, takže piati ďalší Slizolinčania, to už nebude také dobrodružné, ako by sa javilo pred pár rokmi. Hlavne, ak vo fakulte nie sú študenti točiaci sa okolo Harryho a hlavne Rona.
——
Severus sedel netrpezlivo na predvečernej porade Rádu, alebo Rokfortskej armády alebo ako si to vlastne teraz hovoria. A považoval to za zbytočnú stratu času. Svojho času. Určite boli tieto porady dôležité, ale tak mohol sa zúčastniť len Potter a potom mu to mohol zreferovať. Aj tak si odsúhlasia kdejakú somarinu, tak načo ho tam potrebujú? A ešte k tomu počúvať toto.
„Spolu s našou bojovou jednotkou.“
„S ktorou však momentálne bojovať nebudeme.“
„K našej neskonalej ľútosti.“
„A nevýslovnému žiaľu.“
„Fred! George!“
„Pardóóón!“
„Sme skontrolovali každú jednu vežu.“
„A od zajtra ich začneme postupne premiestňovať.“
„Síce len o desať metrov.“
„Ale predsa.“
Bojovou jednotkou. Pohrdlivo si v duchu odfrkol. Tí toho tak nabojujú, pokiaľ nemyslia bojom priotrávenie čo najväčšieho počtu študentov tými svojimi cukrovinkami. Na premiestňovanie veží sa ale hodia, to skutočne. A skutočne je to aj potrebné, pokiaľ im poslali presnú polohu jednotlivých veží. Presunom síce toho veľa nezískajú, ale aspoň nebudú smrťožrúti útočiť na dopredu stanovené ciele. A tiež budú musieť tie svoje pasce popremiestňovať. Stratili moment prekvapenia, ale ešte môžu niečo primyslieť, na toto rozum majú, to vskutku a smrťožrúti nebudú presne vedieť, čo kde na nich čaká.
Longbottom podával hlásenia o svojich rastlinách. Tiež mimoriadne hodnotný bod jednania. Keby mohol, tak si zívne. Ale ani to mu nešlo. Zamračene si uchlipol aspoň trochy vína. Aspoň toto je na týchto poradách pozitívom. S jeho elfskými vínami sa to síce nedá porovnávať ani náhodou, ako keby ste šli zrovnávať trabant s najnovším modelom BMW, tuším tak to písali v tom muklovskom časopise a nedá sa to ani zďaleka zrovnávať s kvalitnými francúzskymi vínami, ktorých menšiu zásobu narobenú mal, ale bolo to červené, po anglicky to nazývali vínom, bolo v tom cítiť hrozno a alkohol, tak to pil.
„Slizolinčanom bude trvať istý čas, kým si zvyknú na nové prostredie…“
Zareagoval, keď začul spomenúť príslušníkov svojej vymretej fakulty.
„Ubytovali sa, vybalili si, dokonca zišli poobede aj dole, do klubovne, ale zatiaľ sa držia spolu, čo nikoho neprekvapuje. A naši sa ich tiež zatiaľ stránia, čo tiež nikoho neprekvapuje. Nikto nikoho však neprovokuje, nepadajú uštipačné poznámky ani posmešky, čo je na prvý deň veľkým úspechom.“
Jasne. Vravíš z vlastnej skúsenosti. Alebo možno vraví tvoje druhé ja, to slizolinské. Keby bola situácia obrátená, nevynechali by sme najmenšiu príležitosť, aby sme to nedali Chrabromilčanom vyžrať. Že je situácia iná? Že sme všetci na jednej lodi a musíme držať pri sebe? To sú len kecy, ktorými sa snažia všetci trocha pozdvihnúť túto zúfalú situáciu.
„Som rada, že sa Chrabromil zachoval tak priaznivo a ústretovo. A pevne verím, že sa nakoniec ľady pohnú a piatich nových obyvateľov…“
„Chrabromilčanov, Hermiona,“ skočil jej do reči s úškľabkom. „Nebojme sa a menujme veci tými správnymi menami.“ Keď sa to už tak darí pri Temnom pánovi.
„Áno, vlastne áno, Chrabromilčanov,“ usmiala sa naňho jeho drahá kolegyňa, ktorá mala na rukách malého Lupina. Je zvláštne, že táto porada bola vlastne len poradou akýchsi šéfov jednotlivých oddielov a napriek tomu tu ten malý vĺčik bol. Ginevra je veľmi snaživá, prepašovať batoľa na poradu. Avšak, chcel by vidieť toho hrdinu, ktorý by sa odvážil jej niečo vytĺkať z hlavy. Že vraj je so svojím krstniatkom zriedka a preto chce využiť každú príležitosť k tomu, aby sa s ním zabavila. Blbosť. To by teraz nesedel na rukách Hermiony a nesnažil by sa pohnúť s citmi tej blonďavej hore imbecility. To si toho všimol len on? Alebo aj Potter, ktorý sa zase tak prihoreto škľabí?
„Každopádne mi prináleží poďakovať ti za toto vskutku bezkonfliktné a nekrvavé vyriešenie tejto chúlostivej situácie,“ zazubil sa na ňu.
„Vlastne to vyriešila Ginny s Dracom a Colinom,“ mierne sa zapýrila.
„Na tvoj popud, nemýlim sa?“
„Vlastne sa mýliš, Chrabromilčania to prediskutovali medzi sebou ešte než som prišla,“ hrdo sa usmiala.
„Skutočne sa mení doba. Racionálne uvažujúci Chrabromil je novinkou.“
„Rovnakou ako absencia Slizolinu na hrade?“ uškrnuli sa dvojčatá.
„Nemyslím, že by niekomu až tak bytostne chýbal,“ nevinne natiahol vedúci zaniknutej fakulty. „Slizolin žil vždy sám pre seba, maximálne tak pre svojich.“
„Nebude chýbať nikomu,“ ubezpečil ho Harry.
„Nepochybne.“
„Dobre, teraz by sme mohli prejsť k jednému z hlavných bodov,“ zasiahol Remus skôr, než sa podávanie hlásení zvrtlo v slovné prestrelky, na ktoré nebol čas. „Evakuácia. Je nutné rozhodnúť, ktoré deti bude potrebné, v prípade hrozby obsadenia Rokfortu, vyviesť z hradu von.“
„Všetky,“ zavrčal Severus. Uprelo sa naňho niekoľko odsudzujúcich pohľadov.
„Iste, Severus, keby záležalo len na tebe, tak by tu nezostal nikto,“ jemne sa naňho pousmial Remus. „O tomto sme sa už bavili a dospeli sme k rozhodnutiu, že tu predsa len istá časť študentov ostane.“ Severus sa zatváril, akoby sa v ňom budil žlčníkový záchvat.
„V priebehu dvoch dní prejdem tento zoznam.“ Harry zamával pergamenom s menným zoznamom študentov, ktorí sa už dávnejšie prihlásili do RA, ale ktorá až teraz začne mať vážny význam. A súhlas prítomných rodičov bol potrebný.
„My prejdeme Základňu a zistíme, či chcú ešte stále bojovať tí, čo sa hlásili,“ ozvali sa dvojčatá.
„Fajn a tiež bude treba chodiť po rodinách a oboznámiť ich s novými pravidlami a aj s nácvikom evakuácie, ktorá sa rozbehne v najbližších dňoch a ktorú budeme musieť ešte poriadne naplánovať.“
„Hlásime sa dobrovoľne,“ prihlásila sa Angelina a Alica.
„Ja tiež,“ pridala sa aj Molly. „Celkom si rozumiem s pár ženami.“ Severus nenápadne prevrátil oči.
„Myslím, že by Harry mohol vystúpiť s nejakým príhovorom tu, na Základni,“ nadhodil Artur. „Predsa len od neho tie slová všetci vezmú lepšie ako od niekoho bezvýznamného.“ Harry sa komplet zapýril. Stačili mu príhovory študentom, nieto celej Základni.
„Nemyslím, že by to bolo potrebné,“ zavrtel hlavou.
„Správne, každému by ako záruka trvanlivosti mala stačiť skutočnosť, že je tu,“ zaceril sa Severus.
„Veď všetci zistíme, keď táto skutočnosť presiahne dobu expirácie,“ zachechtali sa dvojčatá, čím Harrymu príliš nepomohli.
„Vy to zvládnete,“ Harry prosebne pozeral na svoje, možno nastávajúce švagriné, ktoré predsa len brali veci vážnejšie než dvojčatá.
„Jasne, ale my nie sme značkový tovar.“ Takže ich nebrali vážnejšie.
„Už sklapnite,“ chichotala sa Tonksová. Ako náhle začul Sebie jej hlas, začal sa za ňou hrabať.
„Tu, na Základni, to vyriešime my,“ zachraňoval Harryho Remus. „Harry bude mať na hrade dosť svojej práce. Myslím, že by to bolo na dnes všetko. Môžete začať obchádzať tie rodiny,“ mrkol na dvojčatá a ich polovičky. Molly sa už zberala dokončievať večeru. V kuchyni ju zatiaľ zastupovala pani Grangerová. „A my by sme sa mohli ešte zdržať.“ Ani nemusel dokončiť. Všetci si už zvykli, že teraz bude nasledovať súkromná porada, na ktorú sú pozvaní len vyvolení. „Čo naše plány?“ spýtal sa, keď osameli.
„Ja by som sa zatiaľ z nácviku evakuácie vyvliekol, ak je to možné,“ nadhodil Bill. „To kúzlo mi nedá spávať,“ pripomenul zaklínadlo, ktoré vykazovalo živosť. „Je jasné, že evakuácia je dôležitá, keď môžeme útok čakať kedykoľvek, ale bude vás na to dosť. Ak by bolo potrebné…“
„Tak skoro k útoku nepríde,“ zavrtel hlavou Harry. „Ale jasne, ani na toto nemôžeme zabúdať.“
„Hlavne na toto nemôžeme zabúdať,“ zamračil sa naňho Severus. „Súhlasím, že útok v najbližších mesiacoch očakávať nemusíme.“
„Si si istý?“ nepozdávalo sa Ginny.
„Nie, len si to myslím. Každopádne súhlasím s tým, aby sa William venoval tomu kúzlu pokiaľ my sa budeme venovať tej dobrodružnej činnosti,“ natiahol.
„Ja by som rád šiel k nardajcom,“ vypustil potichu Harry. Všetko hlavy sa k nemu otočili. „Samozrejme nie hneď, najskôr je tu pár akútnych vecí na práci, ale čím skôr tým lepšie,“ opatrne zdvihol hlavu. K jeho prekvapeniu sa naňho Ginny mierne usmievala. Žiaden strach, panika ani nič podobné.
„Je to skoro,“ namietol Severus vážne. „Môže sa stať, že sa nám sem podarí ešte niekedy niekoho dostať a naňho by tá žiara už nepôsobila.“
„Nemuseli by sme ju použiť hneď.“
„Nemôžeme vedieť, ako bude fungovať.“
„To je pravda, Harry,“ pridal sa na Severusovu stranu Remus.
„Ale potom už môže byť neskoro,“ nepozdávalo sa mu. Mierne zvýšil hlas. V momente mu Ginny zvierala upokojujúco ruku. „Čo keď prídu už za týždeň, napadnú nás a my pre ňu nestihneme ísť?“
„Tak skoro to nebude.“
„Ale môže to byť skôr, než sa konečne rozhýbeme,“ stiahol obočie. Pozrel z jedného na druhého.
„Myslím si to isté, čo Potter,“ ozval sa Draco. „Radšej sa poistime teraz. Nikdy nemôžeme vedieť, čo príde ďalší deň. Radšej mať stovku posilnených čarodejníkov, ako stopäťdesiat chodiacich mŕtvol.“
„Ďakujem, Malfoy,“ Harry naňho vďačne pozrel. „Chce sa mi povedať, že teraz, keď si so mnou súhlasil, som splnil hlavný zmysel svojho života a môžem spokojne umrieť, ale nebudem to hovoriť.“
„Bež do čerta, Potter,“ zaškľabil sa naňho priateľsky.
„Pôjdem do krajiny svetla, ak mi to moji poručníci dovolia,“ ironicky sa zaškľabil na Remusa a Severusa. Tí dvaja sa na seba pozreli.
„Nemám ti čo dovoľovať, Harry,“ vyliezlo z Remusa. „Si dospelý a aj tak tam budeš musieť ísť. Len, keď tam pôjdeš, tak sa to všetko akosi priblíži. Vojna a tak…“
„Merlin, skončite s týmito pohrebnými rečami,“ vyštartovala po nich Hermiona. „Aj tak netuším, koho chcete ešte dotiahnuť. Ozval sa niekto? Spojil sa niekto s našimi, keď boli vonku? Máte snáď niekde vonku schovanú silnú armádu?“
„Neprskaj, Hermiona,“ upozornil ju Severus.
„Pardon, to tie hormóny,“ zaškľabila sa naňho. „Proste už nebude nikto, treba si to priznať, zmieriť sa s tým a zabezpečiť, aby to pre nás dopadlo čo najlepšie.“
„Správne,“ prikývla Ginny. „Treba trénovať a trénovať.“
„A Potter zájde pre žiaru,“ pridal sa aj Draco. „Ktovie, možno bude mať aj taký vplyv, že budú naše kúzla silnejšie. To by sa potom s tými študentmi predsa len dalo niečo spraviť, nie?“ zaceril sa na Severusa. Ten ho prepichol pohľadom.
„Neverím, že to bude fungovať takto,“ zavrtel hlavou Harry.
„Tak potom bude musieť stačiť Severusov výcvik,“ Ginny mrkla po riaditeľovi. Prepichával pohľadom pre zmenu ju.
„Ešte som nesúhlasil so žiadnym výcvikom,“ medovo predniesol. Remus bol zvláštne zarazený. Spolu s Billom. „Aj keď sa mi Harry pokúšal podstrčiť pár svojich nápadov.“
„Čo bude s tou žiarou?“ Harry sa naňho uprene pozrel. Severusovi zmrzol úsmev na tvári. Mal strach a podobné obavy ako vlkolak. Len sa s tým zverovať nebude.
„Bude to tvoja akcia, tak si to premysli ako chceš,“ odsekol.
„Fajn,“ prikývol rozhodne. „Pôjdem. Hneď, ako sa natrénuje evakuácia a dá sa do pohybu výcvik. Predsa len budeš potrebovať pri komunikácii so študentmi istého diplomata,“ zaškľabil sa.
„Chcel som poprosiť o pomoc Ginevrinu Surniu, ale keď sa ponúkaš ty, tak neodmietnem,“ zaprskal.
„Dosť,“ zasiahla Hermiona unavene. „Takže vlastne súhlasíš s trénovaním deciek?“ povytiahla obočie smerom k Severusovi.
„Dávate mi na výber?“
„Ani veľmi nie.“
„V tom prípade ste rozhodli za mňa. Upozorňujem ale na to, že sa budem zapodievať len zasranmi, ktorí majú VČÚ.“
„Ďakujem za pekný prívlastok,“ usmiala sa naňho Ginny.
„Zasranmi a Ginevrou.“
„Počkaj, ale aj piataci…“
„Mňa nezaujímajú piataci, Potter,“ vrkol po ňom. „Nemienim pol jedného tréningového výcviku vysvetľovať kúzlenie. A okrem toho, neverbálne je základ a to oni ešte neovládajú. Aj šiestaci sa to len učia. Hoci, ako som počul, vykazujú veľkú chuť a schopnosť neverbálne kúzliť. Ktovie, kto za to môže.“
„Samozrejme Bill a aj toľko podceňovaná Rokfortská armáda,“ zaškľabila sa naňho Ginny.
„Hlavne to sa učíme a učia sa to aj tí piataci,“ upozornil Draco.
„Nie a hotovo. Nikde nie je napísané, že sa nemôže zúčastniť aj Lupin,“ mávol na vlkolaka. „Keď chce, nech sa venuje mladším. Ja beriem len VČÚ.“
„Ja mám iné plány,“ namietol Remus.
„Nie, iné plány ti naordinoval Potter. No tak, Lupin, vykašli sa na Pottera a nenechávaj ma s tými deckami samotného,“ zachechtal sa.
„Budem s tebou predsa ja,“ usmial sa naňho Harry.
„Chcel som sa znova spýtať Surnie, ale keď si taký neoblomný…“
„Aj tak to nebude len o hrade a len o Základni,“ nadhodil Draco.
„Správne,“ prikývol Harry. „Ešte sa môže stať, Severus, že sa ti do tímu dostanú dvojčatá,“ provokačne sa zazubil.
„Ja nebudem mať tím,“ zavrtel hlavou. „Ja budem mať po prvom výcviku o desať rokov viac.“
——
„Utíšte sa, ďakujem,“ vypustil Severus počas večere. Študenti netrpezlivo čakali. Vlastne čakali prevratné zmeny, ako im bolo len včera sľúbené. Teda tí starší, samozrejme. „Najskôr niekoľko organizačných zmien. O ďalšom učení vás poinformuje profesor Potter, našiel si totiž záľubu v týchto prezentáciách,“ uškrnul sa. Niekoľko študentov sa pridalo nesmelým smiechom. Ešte stále si nezvykli, že Snape vie byť celkom mierny. „Po prerokovaní s vedením Základne a tiež profesorského zboru, budú povolené, vždy v sobotu od štvrtej do šiestej, návštevy s vašimi príbuznými, ktorých tu máte…“ ani poriadne nedohovoril, keď sa ozvali nadšené výkriky a tlieskanie. Merlin ma zachraňuj, pomyslel si. Dorazilo by ho, keby sa naňho radostne vrhli. „Dobre, ticho!“ štekol, keď už boli prejavy nadšenia zbytočne zdĺhavé. „Upozorňujem, že sa nebudete preháňať z hradu na Základňu a obrátene ako sa vám zachce. Upozorňujem aj na to, že ani vy a ani vaši rodičia, nedostanete automaticky možnosť prechádzať cez magickú bariéru. Stretávať sa budete tu, vo Vstupnej hale, v príslušných učebniach na prízemí, na pozemkoch, žiadne exkurzie do Severnej veže sa tolerovať nebudú, žiadne vychádzky tipu: Poď, mami, ukážem ti svoju posteľ a podobne a samozrejme sa bude dohliadať na dodržiavanie týchto zásad. Som si istý, že bude každý akceptovať podmienky tohto ústretového kroku.“
Na chvíľu sa odmlčal. Pretože najprv muselo zaniknúť to súhlasné a veselé šumenie zo všetkých strán.
„Ako bolo včera spomenuté, v učení sa bude pokračovať ako doteraz. Možno sa mierne upravia pravidlá, ale to preberieme s profesormi na porade po večeri. Určite ste si všimli a určite vás to mimoriadne potešilo, že sa zväčšil priestor vo Veľkej sieni,“ mierne sa pousmial. Ono sa to absolútne nedalo prehliadnuť, ani keby bol niekto taký slepý ako Trellawneyová, ktorá sa brblaním dožadovala vysvetlenia od Vectorovej. „Zmizol slizolinský stôl. Piati ostávajúci študenti tejto fakulty, ubezpečujem vás, že im môžete dôverovať rovnako ako mne,“ natiahol s úškľabkom, „boli zaradení do Chrabromilu a budú na sebe nosiť farby tejto fakulty. Všimli ste si aj to, že zmizli slizolinské zástavy a erby. Nie je sa čomu čudovať. Slizolin momentálne neexistuje.“ Išlo ho pretrhnúť. Zase radostne výskali a ochkali, akoby sa nevedeli radovať potichu. Ale to hádam stačilo. Na ostatné, na čo aj tak netrpezlivo čakajú, ich upozorní Potter.
„Fajn,“ začal, keď sa pred nich postavil. Nakoniec si na to vážne zvykne. „Včera som spomenul, že sa od dnes začneme otvorene baviť o tom, čo nás čaká v budúcnosti. No, zrejme to ešte tak skoro nebude,“ zaceril sa, „pretože si ešte musíme pozbierať súhlasy od vašich rodičov a tak podobne. Každopádne prvé, čomu sa budeme venovať, je evakuácia tých, ktorých sa následná téma týkať nebude, teda tých menších. A vy, ostatní, tréningu Rokfortskej armády sa ujme profesor Snape za mojej asistencie…“ Aj on sa musel odmlčať. Zrejme ale príde k protestu. „Profesor Snape sa vyjadril, že sa bude venovať len tým, ktorí získali VČÚ…“ Samozrejme že sa piataci protestne ozvali. „Ale tým sa bude venovať on. Ja, spolu s pánom Malfoyom, prípadne Remusom Lupinom, sa budeme venovať aj tým mladším…“ A jasot. Možno napadne aj ostatným, že sa k boju hodia, keď ich bude trénovať samotný Harry Potter, znechutene si pomyslel Snape. Merlin pri nás stoj. „Čo sa budeme učiť v RA a čo sa budeme učiť na hodinách, to preberieme v nasledujúcich dňoch.“
——
„Čo nové?“ spýtala sa Ginny svojho manžela, keď sa objavil krátko pred deviatou v ich byte. Severus dnes, k všeobecnému prekvapeniu, dal prednosť profesorskej porade pred tréningom Avady. Po pravde, mal toho za posledné dva dni plné zuby a dívať sa, ako sa synovec trápi pri vraždení červoplazov, sa mu nechcelo.
„Zaujímavé veci sa začali diať,“ zvalil sa do kresla. Mrkol na manželku, ktorá si dopisovala nejakú prácu do školy. Povytiahla obočie. „S tamtým sa už tak často trápiť nebudeš,“ zaškľabil sa. Ginny pozrela na pergamen, potom na Harryho a zamračila sa.
„Nebudeme dostávať úlohy?“
„Nebudete,“ prikývol. „Severus si zrejme uvedomil vážnosť celej situácie a nutnosť dôslednejšie sa venovať tomu dôležitému a uznal, že môj spôsob učenia predsa len má niečo do seba.“
„Nevrav, že sme skončili s písaním esejí na Elixíry,“ zachichotala sa.
„Skončili,“ prikývol s úsmevom. „Strýko požiadal profesorov, aby šiestakov a siedmakov nezavaľovali domácimi úlohami, ako keby to nerobil len on. Samozrejme na skúšky budete musieť vedieť všetko, čo treba, ale záleží len na vás, aký prístup zvolíte. Budú vás učiť to, čo majú, to určite. Ale vyhnú sa úlohám a vaše znalosti budú testovať jednou kontrolnou prácou týždenne, ako to robím ja. Budete mať viac času na tréningy. Platí to ale len pre posledné dva ročníky.“
„To je super!“ nadšene zvolala. „Aj keď, ale nie,“ zavrtela hlavou nad svojou úvahou. „Nie je to nespravodlivé, pretože my sa proste musíme učiť na boj.“
„Správne,“ prikývol s povzdychom. „Inak to nejde,“ stiahol obočie.
„Harry,“ oslovila ho vzápätí, pretože vedela, kam smerujú jeho myšlienky. „Nezačínaj…“ pípla prosebne.
„Nebudem,“ okamžite vrtel hlavou. Nechcel ju zbytočne zaťažovať ani nič podobné. Únavu však začal pociťovať aj on, hlavne psychickú, a vtedy mu napadali samé šialenosti. „Neville mi dokonca prezradil,“ pretočil s úškrnom tok rozhovoru, „že sa Sproutová rozhodla vám jednu hodinu odpustiť a venovať ju nácviku nejakých obranných, či útočných zaklínadiel,“ zazubil sa.
„Vážne?“ mierne sa pousmiala. Na jeho predchádzajúce zakopnutie však nezabudla. „To je fajn, ešte by Severus mohol upustiť od svojej výučby. Hodiny s tebou, Billom a Hermionou potrebujeme, ale Elixíry? Iste, je nutné ich vedieť, ale kedy budeme mať v priebehu boja čas ísť variť nejaký dryák?“ zazubila sa.
„Len to, prosím, nehovor pred ním. Zase ho rozrušíš a potom bude týždeň prskať.“
„Ja ho rozrušujem?“ zatvárila sa nevinne.
„Skôr by sa hodilo slovíčko rozčuľuješ, ale to ty vieš.“
„Nie, neviem.“
„Fajn, tak nevieš,“ rezignoval s úsmevom. „Čo to vlastne píšeš?“ zaujímal sa.
„Už len kontrolujem pravopis a prekvapím ťa, domácu úlohu pre Billa. Elixíry som si spravila už v piatok.“
„Šikovná,“ pochválil ju zamyslene.
„Čo myslíš?“ spýtala sa po chvíli, keď podpísala pergamen a odložila ho. „Ako vezme Severus ten výcvik?“
„Ako Severus,“ vyprskol. „Ľutujem tie decká, ľutujem seba, ľutujem teba, ľutujem Malfoya…“
„A strýka?“ usmiala sa.
„Nie, len nech si to užije,“ zaškľabil sa.
„Veď sa zajtra uvidí,“ zamyslene sa zadívala niekde do steny. Pozrel tam, či tam nie je niečo zaujímavé k nahliadnutiu.
„Hm?“ dožadoval sa pozornosti.
„Len som sa zamyslela,“ zavrtela hlavou.
„Neuveríš, ale to som si všimol,“ postavil sa a podišiel k nej. „Čo sa deje?“
„Všetko,“ zamračila sa. „Vonku smrťožrúti, my výcvik, ty Avady a žiara a okrem toho, viem že potrebuješ viac pokoja, ale…“
„Ginn,“ šepol a pričupol si k nej. „Všetci potrebujeme viac pokoja, ale to nebude tak skoro možné.“
„Poďme na rande,“ vyhŕkla, keď sa ich dlane spojili.
„Čo?“ vytreštil oči.
„Počul si, poďme na rande. Chce to zmenu. Viem, že sa odreagujeme pri sexe. Je to fajn, to je pravda, ale je to stále to isté a…“
„Mám byť kreatívnejší? Sirius tu mal niekde knihu, ak by si chcela, tak ju nájdem.“
„Nie!“ zasmiala sa. „Alebo teda dobre, ale tak som to nemyslela!“ pochechtávala sa dívajúc naňho. „Sex je v poriadku, vážne,“ ubezpečovala ho. „Ale to je odreagovanie na chvíľu. Potrebujeme viac. Ty potrebuješ oveľa viac, lebo sa za chvíľu zblázniš,“ zamračila sa.
„Som v poriadku…“ chystal sa ju presviedčať. Ale skočila mu do reči.
„Ja cítim tvoj nepokoj, Harry,“ uprene sa mu zadívala do očí. „Mne nenahovoríš nič. A ani to neskúšaj!“ vyletela, keď sa nadychoval. Sklapol.
„Máš pravdu,“ sklonil hlavu. „Za chvíľu tu bude šibať každému. Vznikne ponorková choroba. Tie diskotéky by boli fajn, keby nebol taký tvrdohlavý,“ zamračil sa mysliac na strýka.
„Severus možno vládne Rokfortu, ale nevládne celému Rokfortu,“ šepla. Zdvihol hlavu a zbadal jej typický výraz.
„Čo ti napadlo?“ uškrnul sa.
„Núdzová miestnosť, predsa,“ prevrátila oči. „Samozrejme, že prváci nemôžu ponocovať, ale na nich toho nie je navaleného toľko, ako na ostatných. Ani na druhákoch a tak. Im by možno aj stačila diskotéka raz za mesiac, ak to strýko schváli. Ale my by sme si niečo mohli pripraviť, spolu s dvojčatami a deckami zo Základne.“
„To je dobrý nápad,“ prikývol zamyslene. „Ehm, len neviem, či by som o tom mal vedieť ako profesor.“
„No a? Tak by sme mali voľnú zábavu v sprievode profesorského dozoru.“
„Len aby to nedopadlo tak, ako pred svadbou,“ striasol sa.
„Nedovolím ti vychlemtať fľašu whisky,“ zachichotala sa. „S Dracom ste boli veľmi prítulní,“ zaškľabila sa.
„Nespomínaj to, prosím,“ zavrtel hlavou. „Prosím,“ zdôraznil, keď sa neprestávala chechtať.
„Tak dobre,“ benevolentne prikývla. „Ale to je zábava pre všetkých. Čo zábava len pre nás?“
„Vezmem ťa na rande. Pôjdeme k jazeru a potom… viem ešte o troch miestach na hrade, o ktorých som ti nepovedal. A zájdeme do Núdzovej miestnosti. Na niekoľko hodín. Nebude to len sex,“ stiahol obočie. „Bude toho viac. Len sa musím spýtať strýka, či ma pustí na rande,“ zaškľabil sa.
„Nepustí ťa nikde,“ prevrátila oči.
„Tak sa ho nebudem pýtať vôbec,“ jemne sa pousmial s mierne do nej zavŕtal ukazovákom. Vedel, že je šteklivá a ten vážny výraz sa mu nepáčil. „Ginn, idem nájsť tú knihu?“ nevinne sa spýtal.
„Keď bude potrebná kniha, tak sa ozvem,“ zasmiala sa.
——
„Vravel som, že chcem tých, čo majú VČÚ,“ zavrčal Severus Harrymu. Stáli pred ním členovia RA a bolo ich čertovsky veľa.
„Pre ostatných som tu ja a Malfoy,“ upokojoval ho. „Budú len počúvať a pozerať sa, nebudú ti zavadzať. Sľubujem,“ zaškľabil sa.
„Aj tak nechápem, čo ich mám učiť,“ stiahol obočie. „Môžem len to, čo vieš aj ty alebo Malfoy. A tamten je čo?“ zasyčal dívajúc sa na malého Kennyho Macmillana. „Veď to je tretiak.“
„Máš výbornú pamäť na študentov,“ prikývol Harry. „Je to Kenny, brat Ernieho Macmillana. Bol v RA ešte cez prázdniny na Základni a rozhodne sa nenechal odmietnuť.“
„A to ma má dojať?“
„Nevšímaj si ho, tak ako piatakov. Bude sa len prizerať.“
„Ale ja nechcem ani aby sa prizerali.“
„Ty tu ani nechceš byť.“
„Správne.“
„Ale si tu, tak sprav krok vpred a spusti,“ uškrnul sa. Draco vedľa neho sa ceril od ucha k uchu.
„Tak fajn,“ zavrčal Severus smerom k študentom. Merlin najsvätejší, je ich tam veľa! „Najprv pár organizačných záležitostí. Kde sú bývalí Slizolinčania?“ vrkol po Ginny.
„Nepýtali sme sa ich, či chcú ísť,“ mykla plecami. „A predpokladám, že by ani nechceli ísť,“ dodala. Jej spolužiaci súhlasne prikyvovali.
„Ale to je chyba,“ zamračil sa.
„Pred chvíľou si vravel, že ich je tu veľa,“ upozornil ho Harry polohlasne. „A teraz chceš ďalších piatich?“ naoko sa podivil.
„Som si istý, že mám pravdu keď prehlásim, že robíte chybu, keď ich nechcete medzi seba prijať,“ nevšímal si synovca.
„Sú u nás dva dni, ešte sa tie ľady nepohli,“ vysvetlila Ginny s odkazom na ich porádový rozhovor. „Musia sa oťukať, my si musíme zvyknúť a ktovie, možno Roydona pozveme ako stíhača a zo mňa bude zase triafačka,“ zaškľabila sa. Jej spolužiaci sa tentoraz zachechtali.
„Tak tie ľady trocha nahrejte, aby sa pohli,“ neprestával sa mračiť. „Uvedomte si, že v Slizoline vždy končili len mimoriadne šikovní a inteligentní študenti, zvyšok končil v Chrabromile,“ zazubil sa. Zdvihla sa mierna protestná vlna. Nik si ešte nedovolil protestovať dôraznejšie. „Dobre. Chcel by som vás upozorniť, že sa skutočne nebudem venovať vám všetkým. Tí, čo majú VČÚ prejdú akýmsi konkurzom a pod mojím dohľadom ostanú len tí najlepší. O ostatných sa postarajú ďalší profesori, prípadne školitelia zo Základne. Chcete sa naučiť bojovať a chcete to odo mňa. Nechápem, ale dobre. Avšak, ak chcete, aby som z vás spravil dobrých bojovníkov, nemôžem sa zdržovať tými slabšími. Na to vy nemáte čas a ja nervy,“ natiahol s úškľabkom. Nie, stále si nedovolia protestovať. Len Ginevra. Tá keby mohla, tak ho zvlečie z kože. „Nedívajte sa tak ukrivdene. Sami musíte vedieť, že nie ste všetci na jednej úrovni a je lepšie mať skupinu čo najlepšie vytrénovaných žiakov ako dav priemerných bojovníkov,“ zaškľabil sa.
„To je fér ponuka,“ pridal sa Harry, aby ich trocha povzbudil. „Nad niečím takým premýšľame globálne. Aj na Základni je kopa bojovníkov vo výcviku a sú tam výborní čarodejníci, ktorí vás dokážu naučiť mnoho. Nebudete len vy, čo ste tu. Pridajú sa k vám dvojčatá Weasleyové, Katie Bellová a Michael Corner…“ spomínal známe osobnosti z predchádzajúcich rokov. Študenti sa mierne upokojili. Táto predstava ich lákala. „A okrem Remusa Lupina tam je Tonksová, pred dvoma rokmi učila Obranu. Je to aurorka. Je tam Viktor Krum, snáď si naňho pamätáte. Máme hromadu kvalitných čarodejníkov a keď spojíme sily, každý môže nakoniec naučiť každého niečo a v konečnom dôsledku to bude prínosné všetkým.“
„Bude z toho guláš,“ vrkol mu Severus šepky.
„Buď ticho,“ s úsmevom sa díval na nadšený hovor, ktorý sa rozbehol. „Ty proste nevieš normálne povzbudiť nikoho.“
„Chcel som to nechať na tú Surniu,“ zaceril sa. „Ticho!“ upozorňoval na seba. „Profesor Potter to povedal celkom výstižne. Budeme pokračovať. Chcem, aby ste chodili na hodinách v dlhých habitoch a…“ stíchol. Vyjavene naňho vytriešťali oči. Zamračil sa. „Čo civíte? Nezačal som podvedome používať nórčinu, však?“
„Dlhé habity, čierne?“ podozrievavo po ňom pokukoval Carl York.
„Mne je jedno, akej farby budú,“ zamračil sa naňho. „Pre mňa za mňa nech sú aj dúhové, ale v habitoch sa naučíte bojovať. Nebudete v nohaviciach a košeliach alebo nebodaj v sukniach,“ zavrtel hlavou nad Demelzou Robinsovou.
„Ale prečo? Je to pohodlné,“ ozval sa David Spaers.
„Pohodlné?“ Severus stiahol zamyslene obočie. Potom sa obrátil k Malfoyovi. „Trávite tu s nimi už bezmála dva roky a vy ste im ešte neprezradili tajomstvo dlhých habitov?“ štekol po ňom vytočene.
„Nechcel som používať túto smrťožrútsku taktiku,“ odvetil mu zamračene. „Myslel som, že sa to dá vyriešiť iným spôsobom.“
„Iným spôsobom?“ prevrátil oči.
„Smrťožrútske taktiky ovládať nechceme,“ zastal si Colin Draca. Severus vyzeral skutočne vytočene. Sklonil hlavu a narátal do desať.
„Tak inak,“ spustil, keď znova zdvihol hlavu. Tváril sa tak, že pár dievčat inštinktívne ustúpilo o dva kroky vzad. „Ako sa to hovorí? Že nie všetko slizolinské musí byť nutne smrťožrútske? Tak ja si dovolím túto pravdu upraviť na inú pravdu. Nie všetko smrťožrútske musí byť nutne aj zlé! Nezabúdajte, že do Slizolinu od nepamäti chodili čarodejníci, ktorí boli ľstiví a dokázali využiť svoj mozgový potenciál nielen k výrobe elixíru alebo jedu ak chcete. Boli to špekulanti, ktorí si prácu uľahčovali. Ktorí hľadali čo najjednoduchšiu a najľahšiu cestičku, ako sa dostať k cieľu. A dlhý habit, ktorý tak charakterizuje smrťožrúta, čierna je úplne fajn, je jednou z vecí, ktorá sa im podarila vymyslieť. Že smrťožrúti rokmi degenerujú, to je už druhá vec. Môžem dúfať, že zapojíte vy svoj mozgový potenciál a prezradíte, prečo je dlhý habit výhodný, hoci je nepohodlný a treba sa naučiť v ňom bojovať?“ vycedil. „Vy mlčte, Malfoy,“ zasyčal po ňom. A díval sa, ako sa na to snažia prísť. Ale toto boli Chrabromilčania, ktorým bolo úplne jedno, čo majú na sebe. Aj nahatí by utekali bojovať. A Bifľomorčania, ktorí si síce dajú na vizáži záležať, ale len preto, aby vhodne skombinovali farby. Možno len tí Bystrohlavčania by mohli oslniť. „Už to vieš?“ spýtal sa Harryho. Zaregistroval jeho nervózne pomrvenie.
„Už asi áno,“ prikývol s miernym úsmevom. „Spomenul som si.“
„Tak mlč, nechaj mladých, nech sa trápia.“
Znova ich študoval. A zdalo sa mu, že sa rozsvecuje Ginevre. Aby nie, určite jej vykvákal úplne všetko.