„Aké reči?“ Hermiona stiahla podozrievavo obočie.
„Myslím, že si dosť inteligentná, aby si vedela, o akých rečiach hovorím,“ Ginny zavrtela hlavou.
„No jasne,“ Hermiona sa zamračila. „Tvoje spolužiačky zavetrili náznak rozvíjajúceho sa romániku medzi mnou a Billom. Nemám pravdu?“
„Úplnú,“ prikývla s povzdychom. „Vzali si to do hlavy a aj keby som sa na hlavu postavila, zrejme im to nevyhovorím, pretože by som musela zachádzať do detailov a to sa mi nechce.“
„Chápem,“ Hermiona na moment stíchla. Potrebovala nad tým pouvažovať, aj keď vlastne ani nebolo o čom príliš uvažovať. Dalo sa predpokladať, ako to dopadne. S Dracom sa odcudzili a ona bola dosť často s Billom, aby vzniklo toto podozrenie. „Je mi to jedno,“ vypustila po chvíli. „Nevravím, že mi tie reči budú lichotiť, ale tiež nemienim strácať energiu, aby som kohokoľvek presviedčala, že je to somarina. A ako som už predtým povedala, tiež nemienim zahodiť priateľstvo s Billom. Je to dobrý priateľ, dokáže mi veľa vecí vysvetliť a naučiť ma odklínanie, zaklínanie a podobne. Okrem toho sa s ním dá hodnotne diskutovať na akúkoľvek tému, vlastne je to moja krvná skupina,“ nasilu sa zaškľabila.
„Ja viem, ale nezabránime rečiam o…“
„O čom? O tom, že som s ním otehotnela a preto som sa rozišla s Dracom?“ Hermiona zavrtela hlavou. Ginny len mykla ramenami. „Reči tu boli a aj budú. Viem, aká je pravda. Bill ju pozná tiež a aj Draco vie, kto je otcom môjho dieťaťa. To musí stačiť. Nech si hovorí kto chce, čo chce, ja mám čisté svedomie. A keď bude Draco aspoň trocha charakterný, tak tým rečiam zabráni a povie pravdu.“
„Ako chceš,“ Ginny rešpektovala kamarátkin názor. „Snáď to pomôže aspoň k tomu, aby sa Dracovi rozsvietilo.“
„Nebuď naivná, Ginny,“ zavrtela hlavou. „Keď sa mu nerozsvietilo doteraz, tie reči tú moc mať nebudú. A už o tom nehovorme.“
„Dobre, ale…“
„Ginny, dosť. Bill je dostatočne inteligentný na to, aby to pochopil a zasmial sa tomu. A Draco hádam tiež, pokiaľ už prestal blúzniť o tom, že medzi mnou a tvojím bratom niečo je.“
„Neviem, na túto tému sme sa prestali baviť,“ oznámila.
„Vážne?“
„Zbadala som snáď v tvojej otázke náznak záujmu?“ zacerila sa provokačne Ginny. Hermiona sa zamračila.
„Samozrejme, že ma zaujíma, aký má názor. Hádam nikdy v živote neprestanem dúfať, že sa umúdri.“
„Myslela som, že si už nad ním zlomila palicu,“ Ginny ju skúmavo pozorovala.
„Milovala som ho celým svojím srdcom. Splodili sme dieťa. Na to dieťa sa neskutočne teším. A on bude jeho otcom, samozrejme, že som nad ním nezlomila palicu,“ zavrtela hlavou. „Hlavou proti múru však nepôjdem a s ním je to ešte horšie. Milovala som ho, toto však svojím rozhodnutím zničil. Je však v jeho moci, aby s tým niečo spravil.“
„Nemiluješ ho už?“ neprestávala ju študovať.
„Naštval ma!“ Hermiona takmer vykríkla. „Postavil sa proti svojmu dieťaťu a preto ním… ho môžem len ľutovať,“ zaprskala. Ginny na to nepovedala nič. Bolo to jasné. Milovali sa, ale boli to idioti. On o dosť väčší, ale nezúčastňovali sa súťaže o čo najväčšieho idiota. Len povzdychla.
„Pevne verím, že sa to medzi vami vyjasní. Ale to už vieš,“ okamžite dodala, pretože sa Hermiona nadychovala k slovnému výpadu. „Je to vaša vec, nebudem sa do vás starať.“
„Fajn,“ vrkla Hermiona. Chvíľu sa na seba dívali. Ginny si musela hrýzť do jazyka. Vedela, že Hermionu táto téma dosť rozrušuje. Aj si prikázala, aby s tým nezačínala. Ale varovať ju predsa musela. A rozhodne sa s ňou nemienila hádať. Aj keď mala rovnaký názor na Draca ako jej kamarátka, predsa len mala isté výhrady voči prístupu svojej kamarátky k celej tejto záležitosti. Ale nebola to jej vec. Aj keď ju to neuveriteľne štvalo.
„Dovolila som si mierne slovne napadnúť nášho riaditeľa,“ povedala miesto toho. Hermiona dve sekundy civela, aby vzápätí vyvalila oči. Pozorne si prezrela svoju priateľku.
„Vyzeráš nedotknuto,“ zaksichtila sa. „A to aj napriek tomu, že tvoje prehlásenie o miernom slovnom napadnutí zrejme nie je úplne presné. Čo si mu povedala?“ uškrnula sa. Poznala Ginny ako vlastné topánky a vedela, že keď sa rozbehne, hoci slovne, ponáša sa na rútiaci sa vlak a ten nezastavia ani zátarasy.
„No, vlastne som mu povedala, aby sa prestal hrať na nedotknuteľného a dostal trocha rozumu.“ Opísala svoj rozhovor s riaditeľom Rokfortu. Hermiona sa celú dobu len uškŕňala pod nos. Sama mu niečo podobné tvrdila, ale nebola dosť presvedčivá a odvážna a keď jej tvrdenia rázne zamietol, vzdala svoje pokusy. Ginny sa však tak ľahko nenechá zahnať. Či však jej slovné napadnutie bude aj ocenené, to je otázne.
Priala si, aby Severus prestal byť sólistom a aby sa aspoň trocha prispôsobil kolektívu. Davu. Väčšine. Nech ten kolektív aj vedie, keď bude chcieť, pretože s úlohou podriadeného sa nerád zmieroval. Hlavne po tom, čo bol podriadeným Voldemorta celé roky. A keď nebude chcieť vystupovať ako vodca, tak nech vystupuje napríklad ako asistent vodcu. A hlavne si želala, aby si nezúfal, pretože aj keď sú obklopení samými deťmi, veď aj ona bola donedávna dieťaťom, ich situácia nie je beznádejná.
Páčil sa jej Ginnin nápad s odreagovaním nielen študentov na Rokforte, ale aj zvyšku na Základni. Bolo logické, že len okolo vojny sa ich život nemôže točiť. Musia mať niečo, na čo by sa mohli tešiť. Hlavne deti, pretože ich psychika je krehkejšia než psychika dospelého človeka a ľahko sa môže stať, že bude narušená, či zlomená. Áno, dá sa predpokladať, že niekomu zašibe. Tiež jej všetko liezlo na mozog viac, než by jej bolo milé.
A napokon prebrali aj Harryho plány. Alebo aspoň predpokladané plány, ktoré sa dali ľahko domyslieť. Na Rokforte zrejme nastanú nové časy, nové spôsoby a nové pomery. Najprv to bude musieť ale odsúhlasiť riaditeľ a tiež vodca Fénixov.
——
Severus si zamračene študoval pergamen, s ktorým ho v nedeľu poobede navštívil jeho synovec. Keby záležalo na Harrym, hnal by sa k Severusovi hneď ráno po nočnej, ale Ginny ho presvedčila, aby si aspoň na chvíľu ľahol, pretože po odovzdaní pergamenu si zrejme tak skoro neľahne. Vybavila mu u Dobbyho aspoň rýchle občerstvenie keď ho, na jeho želanie, o druhej zobudila. Túžila ísť s ním, ale ani jeden z nich netušil, v akom citovom rozpoložení sa Severus nachádza po včerajšej výmene názorov.
„A nad týmto si premýšľal celučičkú noc?“ zagánil Severus na nedočkavého Harryho.
„Celučičkú nie, stihol som opraviť svoje písomky,“ opatrne sa díval na strýka.
„Aha,“ prikývol chápavo. Harry sa netrpezlivo zahniezdil na stoličke.
„No?“ sykol na Severusove zadumané čítanie si jednotlivých bodov v pergamene.
„Čo no?“ natiahol. „Niektoré z týchto bodov patria k tvojim menej šialeným nápadom, niektoré sú totálne nenormálne, niektoré hraničia s debilitou, niektoré…“
„Moment, toľko ich tam ani nie je,“ zaškľabil sa, aby prekryl mierne sklamanie. Očakávať Severusovo nadšenie by bolo nezmyslené a očakávať, že by radostne prijal niektoré body, alebo by ich prijal bez ofrflania, by bolo tiež naivné. Avšak nádej, že napokon bude súhlasiť s väčšinou bodov, stále žila. A s tými, s ktorými by nesúhlasil, tie by si mohol aspoň svojsky upraviť.
„Je ich tu až priveľa,“ zovrel pery. „Bod jeden. Si si vedomý toho, že rodičia na začiatku roka zaplatia za celý školský rok dopredu?“ zabodol oči do synovca.
„Nie, toto som nevedel,“ stiahol obočie.
„Zrejme preto, lebo ti rodičia dopredu zaplatili celé štúdium.“
„Ale to nebude problém. Peniaze máme, vyplatíme ich.“
„Nie sme studňa bezodná,“ prísne ho prerušil. „A keby som súhlasil s tým prvým bodom…“
„Musíš uznať, že sa nám minimálne uľaví…“
„Ešte som nedohovoril, Harry,“ sladkasto natiahol, aby sa vzápätí znova mračil. „Iste, uľaví sa nám, ale sme Rokfort, pre Merlina. Existujú zásady staré rovnako ako samotný Rokfort. Existujú pravidlá, ktoré určili priamo Zakladatelia. Je to sväté rovnako ako veľký Merlin. Právo na vzdelanie. Rokfort nikdy neodmietol nikoho, kto prejavil chuť učiť sa. A ty sa tu chystáš vyraziť celú jednu fakultu.“
„Je vojna a oni sú nepriatelia, aj keď sú to len deti. Ich rodičia sú smrťožrúti, ich príbuzní sú smrťožrúti a povedzme si pravdu, Severus. Premýšľali sme nad týmto už prv.“
„Prv sme si mysleli, že ich sem rodičia nepošlú.“
„A prečo ich poslali? Keď náhodou nie kvôli špicľovaniu, tak minimálne preto, aby nám škodili, aby nás vyvádzali z miery. Darí sa im, nie? Kvôli nim nemôžeme učiť tak, ako by sa patrilo. Kvôli nim sa študenti schádzajú tajne. Ty sám máš podozrenie a neveríš im ani nos medzi očami. Nezbavili by sme sa tým jedného veľkého balvana, ktorý nám stojí v ceste a ktorý musíme prácne obchádzať?“
„Ako kvetnato dokážeš rečniť,“ zaškľabil sa naňho. „Ja súhlasím, len som to nemohol prijať tak ľahko,“ nevinne sa pousmial.
„Ach, Severus,“ zavrtel hlavou. „Skutočne sa správaš infantilne.“
„Čuš už. Teraz k ďalším bodom. Nie a nie a nie…“ škrtal na pergamene. Harry neveriacky skúmal, čo mu to vyškrtol.
„Ale…“
„Čuš už som povedal.“
„Strýko!“
„Sklapni!“ zasipel. „Čo chceš zo mňa spraviť? Kabaretného kúzelníka, ktorý bude z klobúka vyťahovať zajace a iné potvory? Toto má byť čo?“ bodol prstom do pergamenu. „Potter, ostane tu takmer stopäťdesiat detí, ktoré sa chcú vzdelávať a nechcú sa stať len vojačikmi v tvojej armáde. Mlč! Aspoň väčšina sem prišla kvôli vzdelaniu. Nikdy nebudem súhlasiť s tým, aby sa vyučovanie prispôsobilo týmto tvojim ďalším šialenostiam,“ ďobol do papiera.
„Samozrejme by sa to najskôr prebralo s ich rodičmi.“
„Iste, ale z tohto tvojho zoznamu mám pocit, ako by si na školu úplne kašľal.“
„A koho zaujíma nejaká Vynikajúca z Herbológie, keď sa pred bránami hradu zhromažďujú smrťožrúti?“
„Ešte v piatok si mal iný názor.“
„Áno. A premýšľal som. Nikdy nás nebude dosť na to, aby sme sa dokázali dostatočne brániť, nieto vyhrať. Ak sa však nestane nejaký zázrak. Ale je nás na hrade dosť na to, aby sme odolávali dostatočne dlho, pokým sa nám nepodarí k nejakému tomu zázraku priblížiť.“
„Sú to len deti!“
„Sú to rovnaké deti, akým si bol aj ty, než si dostal smrťožrútsky výcvik.“
„Do toho ich zasväcovať nebudeme, že?“
„Samozrejme, ale pár rád by si im mohol dať.“
„Hovoríš ako tvoja manželka!“
„A má pravdu, sakra!“
„Nehreš mi tu,“ zasipel. Týrali sa svojimi pohľadmi a ani jeden nevyzeral, že by ho to týranie zasiahlo. Severus rezignovane zavrtel hlavou. „Vyučovanie bude prebiehať tak, ako predtým. Žiadne úľavy a ústupky.“
„V poriadku,“ prikývol Harry. „Lekcie môžeme dostať po vyučovaní, napríklad.“
„Ak sa aj rozhodnem viesť nejaký výcvik, ty mi ho rozhodne nebudeš organizovať,“ neprestával sa mračiť. Potom pozrel znova do pergamenu. „A toto?“ nasilu sa zaškľabil. „Toto je výmysel tvojej ženy? Každý piatok voľná zábava po večeri vo Veľkej sieni s alkoholom a hudbou?“
„V muklovskom svete sú diskotéky bežné,“ mykol plecami. „Každý víkend.“
„Zabudnite,“ zavrtel hlavou. „Ak by som povolil zábavu, tak nanajvýš jednu a bez alkoholu.“
„To nebude stačiť. Predstav si to, celý deň sa učiť, potom sa zúčastniť tvojho výcviku, stále mať na pamäti hrozbu číhajúcu vonku a nebezpečenstvo, smrť… Nechcel by si sa zabaviť?“
„Nechcel. Uhádol si. Neexistuje, maximálne jednu.“
„Severus!“
„Dobre! Jednu do mesiaca,“ štekol.
„To je málo.“
„To je viac ako dosť. A už čuš! Večierku nezruším. Školské tresty nezruším.“
„To som tam napísal len preto, aby som mal istotu, že si prečítaš všetko,“ zaškľabil sa.
„A že kto je infantilný, že?“ natiahol. „Jedno jediné inteligentné, čo som sa tu dočítal, je bod sedem.“
„Áno, s tým súhlasím,“ prikývol vážne. „Bude to síce ťažké, ale natrénovať sa to musí.“
„Evakuácia bude zrejme tým prvým, čo sa budú musieť decká naučiť,“ súhlasil.
„A čo tie diskotéky?“ skúsil nevinne.
„Zabudni. Vymyslite si niečo iné,“ rázne zavrtel hlavou. Harry si len povzdychol.
„Dobre. A Slizolinčania… myslím, že by sme mohli vymyslieť niečo, čím by sme odhalili, či bolo na tvojom podozrení aspoň zrnko pravdy.“
„Informovanosť ich kolegov?“
„Áno.“
„Hm, že by sa v tebe vyskytla myšlienka? To si rád počúvnem.“
„Ale sľúb, že keď sa tvoje podozrenie potvrdí, že sa nebudeš pokúšať s tým niečo spraviť, že sa ich jednoducho zbavíme.“
„Nie som sľubotechna. Uvidím, čo spravím potom.“
Harry sa napokon spolu so Severusom pobrali na Základňu, aby svoje, respektíve Harryho nápady prebrali s Remusom. Harry sa v noci skutočne nenudil. Vymýšľal a špekuloval, áno, dalo by to nazvať šialenosťami. Ale šialené časy si vyžadujú šialené činy a oni v šialenej dobe žili. Takto si upravil to staré príslovie. Vymyslel bojovú letku. Chcel vybrať tridsiatku najlepších a najrýchlejších letcov, ktorí by vo vysokej rýchlosti lietali ponad smrťožrútov a likvidovali, alebo zneškodňovali by ich zo vzduchu. Je to šialené? Je. Vskutku.
Chcel aspoň zrušiť písanie esejí a domácich úloh. Kto by na to mal čas? Smrťožrúti môžu zaklopať na bránu už zajtra a keď ich po prvotnom zaklopaní nevpustia, môžu sa pokúsiť vyvaliť bránu. Bolo by hlúpe, keby v tej dobe napríklad Draco snoril po knižnici a hľadal by informácie k polmetrovej práci pre Severusa na Elixíry. Aj hodiny chcel prispôsobiť cvičeniam. Jeho Obrana bola bezproblémová. Tam nebolo čo riešiť. Ale v dobe, kedy si možno Voldemort krotí nejakého iného maznáčika, podobného drakom alebo mordengraudom, je presádzanie a hnojenie rastlín v skleníkoch menej ako nepraktické. Nie, to mu Severus nepovolí. Ale možno by mohol byť zhovievavejší aspoň voči tým starším. Tým, ktorí sa budú venovať výcviku intenzívne a vážne. A keď to nepôjde so Severusom, pôjde to bez Severusa, ale nejako to ísť musí.
Boli to ťažké rozhodnutia, to jednoznačne. A nikto ich ani nebral s humorom. Aj keď, Remus bral s humorom len máločo. Bol pri ňom Bill, spoločne sa snažili prísť na to, ako funguje jedno živé zaklínadlo, ale to bolo potrebné teraz odsunúť mierne do úzadia. Najprv sa museli prebrať akútne veci. A čím skôr, tým lepšie. A dohodli sa.
——
Harry vošiel spolu so Severusom, Billom a Remusom do zaplnenej Veľkej siene, pretože krátko predtým vyslal správu Ginny, ktorá odovzdala odkaz Hermione a profesorka Transfigurácie nechala zavolať všetkých študentov na večeru. Že sa bude diať niečo nezvyčajné, napovedala prítomnosť Remusa. Deti si medzi sebou začali šuškať a taniere ostali nepovšimnuté.
„Ticho, prosím,“ zavelil Severus postaviac sa na miesto riaditeľa. Harry aj s Billom si šli sadnúť, Remus ostal stáť vedľa Hagrida. Hermiona sa obrátila na Harryho s otázkou v očiach, ten ale len mierne zavrtel hlavou. „Ako všetci veľmi dobre viete, Rokfort sa nepodriaďuje žiadnemu orgánu, nie je závislý od dotácií zvonka a nemusí sa spovedať nikomu, kto sa nenachádza na hrade. Z toho vyplýva, že len my sami sme si pánmi, len my rozhodujeme, čo sa tu bude diať, čo sa budete učiť a ako sa to budete učiť, aj keď o učenie momentálne nejde. Držíme sa a držať sa budeme osnov, ktorými prechádzali študenti desiatky rokov,“ na moment stíchol. Niekoľkí študenti súhlasne prikyvovali, iní napäto čakali a poniektorí zazerali.
Harry kútikom oka sledoval slizolinských. Takmer všetci prebodávali riaditeľa pohľadmi. Videl v ich výrazoch, že tušia nejaký problém. Vedeli, že sa následný príhovor bude týkať ich a cítili, že nemajú byť prečo nadšení.
„Štúdium tu preberať nebudeme,“ pokračoval Severus po chvíli. „Spolu s profesormi Potterom a Weasleym a tiež Remusom Lupinom,“ mávol rukou do miest, kde sa nachádzal vlkolak, „sme sa rozhodli pristúpiť k ráznym zmenám v chode hradu. Najmä tí starší, ktorí založili Rokfortskú armádu, akúsi obdobu tej slávnej Dumbledorovej, veľmi dobre vedia a cítia, že to, čomu sa rozhodli venovať, nie je úplne ono. A keďže ani jeden z vás nie je úplne hlúpy a dokáže si pospájať dve a dve dohromady, prípadne mu to niekto o zlomok inteligentnejší našepká, viete, kde presne je problém,“ zmĺkol.
Harry potešene zistil, že väčšina pohľadov padla na posledný stôl. Uvedomovali si, že práve tam je problém. Tí odvážnejší sa pasovali do funkcií vojakov a presne v tých miestach sa nachádzali ich nepriatelia.
„Slizolin je problém!“ vykríkol ktosi z Chrabromilu. Harry tipoval Colina. Pridalo sa k nemu niekoľko súhlasných pokrikov, ale väčšina preventívne mlčala. Stál predsa pred nimi Snape a toho je lepšie neprovokovať.
„To je blbosť, to len vy si namýšľate, že sme problém,“ nepozdávalo sa Mulweymu. Medzi profesormi sa rozprúdila tichá diskusia. Hermiona ich varovala dopredu, presne podľa toho, aké odkazy sa nachádzali na Ginninom náramku. Nikoho nijako neprekvapilo, že sa študentka nachádza v zborovni medzi profesormi, najmä keď šlo o manželku jedného z nich, ktorá bola priamo spojená s Harry Potterom.
„Záleží od každého jednotlivca, kde vidí svoj problém,“ natiahol Severus do šepkajúcej siene. Hneď, ako sa ozval, hovor stíchol. Aj napriek tvrdeniu manželky svojho synovca, stále mali pred ním rešpekt, alebo skôr strach. „Chcem vám oznámiť, že to, čo sa následne dozviete, odsúhlasil celý profesorský zbor, vedenie školy a vedenie Základne. A následného oznamu sa ujme profesor Potter, keďže s týmto nápadom prišiel on, hoci sa o ňom uvažovalo už dávnejšie.“
S úškľabkom pokynul Harrymu, aby mu predal slovo. Mladý profesor sa vážne postavil a predstúpil pred študentov. Bojoval s nutkaním niekde sa zahrabať, teraz ale musela ísť neistota, nervozita a pocit zahanbenia bokom. Predsa ich učil, síce nemusel rečniť pred dvesto deťmi, ale zase v tom až taký veľký rozdiel nebude. Či áno?
„Ehm,“ odkašľal si maskujúc to predstieraným skúšaním intenzity svojho hlasu. Očami vyhľadal manželku. Povzbudivo po ňom mrkla. Zrejme by uvítal nejaké väčšie povzbudenie, ale toto muselo stačiť. A okrem toho, oni sa naňho dívali s dôverou, nadšením, takmer až radostne. Nemá sa čoho báť. „Na začiatku školského roka padli otázky, čo všetko sa budete učiť. Bolo vám povedané, že sa budete učiť presne to, čo je v knihách. A to bude platiť aj pre budúcnosť. Každopádne sme sa rozhodli, že vplyvom momentálnej situácie, vplyvom diania vonku, ktoré vás môže ohroziť a ktoré vás skôr či neskôr aj ohrozí je dôležité, aby sa vám dostalo viac, než je písané v knihách. Nebudem okolo tejto témy chodiť ako okolo horúcej kaše, každopádne sa k nej priamo budeme vyjadrovať až po tom, čo sa napätie vnútri hradu… uvoľní.“
„Vyrazíme Slizolin!“ vyhŕkol niekto nadšene. Bolo zvláštne počuť, ako o tom niekto vraví s radosťou.
„To nemôžete!“
„Máme právo!“
„Ticho!“ zavelil Harry rázne. K jeho vlastnému prekvapeniu všetci stíchli. „O nasledujúcom dianí na hrade sa budeme rozprávať až po tom, čo, nie, nedá sa hovoriť o vyrazení Slizolinčanov,“ pozrel smerom k nim. Niektorí ho doslova pomaličky mučili pohľadmi, niektorí po ňom pohľadmi vysielali rovno Avady a pár ich bolo aj takých, ktorí vyzerali akosi zvláštne rezignovane. Stiahol obočie. „Riaditeľ Snape na začiatku povedal, že nám nemá kto diktovať, ako sa budeme správať. Každý v Anglicku a predpokladám že aj väčšina vo svete vie, akú úlohu zohráva Rokfort v súčasnosti a akú úlohu zohrá aj v budúcnosti. Preto sa nikto nemôže čudovať, keď si chceme Rokfort takpovediac ošetriť. Je všeobecne známe, kým bol Severus Snape v minulosti. Alebo aj taký Draco Malfoy. Alebo Theodore Nott, ktorý je na Základni,“ neprestával sledovať Slizolin. Všetci sledovali Slizolin. „Sú to bývalí smrťožrúti alebo študenti, ktorí sa smrťožrútmi mali stať a nebudeme si tu nič nahovárať, oni vedia, kto sa pohyboval v smrťožrútskych kruhoch a keď poviem, že vyše polovica z vás má rodičov smrťožrútov, ďalšia dosť veľká časť ich podporuje alebo sa s nimi stýka, musí byť každému jasné, že práve tieto skutočnosti príliš neprispievajú k tomu, aby bola na Rokforte situácia pokojnejšia.“
„Takže nás vyrazíte?“ mračil sa naňho Mulwey. Zbadal mu v tvári výstrahu, ktorou možno maskoval strach. Voldemort by ich ale nemal potrestať, oni predsa nebudú môcť za to, že ich zo školy vyrazia.
„Nie, nevyrazíme,“ zavrtel hlavou. Tentoraz sa prekvapené pohľady preniesli naňho. „Jednoducho sa s vami rozlúčime,“ povedal. Počul, ako si Veľká sieň spokojne oddýchla. „Do zajtra rána, do deviatej, si zbalíte všetky svoje veci a zhromaždíte si ich vo Vstupnej hale. Odtiaľ vás budeme postupne eskortovať von z hradu. Som si istý, že sa prejaví slizolinská solidarita a postaráte sa o svojich mladších spolužiakov…“
„Ale…“
„Profesor Weasley každému z vás do rána pripraví zvyšky peňazí, ktoré zaplatili vaši rodičia…“
„Ale učenie…“
„Na svete je dosť škôl, na ktorých si môžete dokončiť štúdium, ak vám ide len o to…“
„Ale…“
„Už dosť!“ ozvalo sa nahnevane od bystrohlavského stola. Harry sa fascinovane díval, ako sa Luna postavila a kúzlom umlčala naštvaného a vykrikujúceho Mulweyho. „To sa medzi vami nenájde niekto menej hlučný, s kým by sa dalo diskutovať?“ otázku smerovala k slizolinským. Ozvalo sa pochechtávanie a pochvalné zatlieskanie. „Zajtra odtiaľto odídete, tak sa s tým zmierte a prestaňte robiť problémy.“
Vzápätí sa díval, ako proti Lune vytiahli prútik Abracus, Baddock aj s Hardenovou. Nepozdávalo sa im, že im umlčala vodcu. Avšak na Luninu stranu sa postavili Bystrohlavčania a tiež Chrabromilčania, ktorí boli najbližšie. V momente na Slizolinčanov mierilo najmenej tridsať prútikov. Pochopili, že nemajú šancu. Rezignovane si sadli. Harryho pohľad padol na Shullovú, slizolinskú triafačku, ktorá sedela vedľa spolužiakov Cowdenovej a Giffarda. Poznal Severusov zoznam so smrťožrútskymi potomkami naspamäť a títo traja siedmaci podčiarknutí neboli. Dívala sa naňho takmer až prosebne. Alebo sa mu to len zdalo? Každopádne nie všetko slizolinské musí byť nutne aj smrťožrútske, že? Blondiak, tváriaci sa výhražne a odhodlane stojac vedľa Luny, bol skvelým príkladom. Toto budú musieť ešte prebrať.
„Upokojte sa, schovajte prútiky a sadnite si na svoje miesta!“ zasiahol riaditeľ zamračene. „Je zbytočné túto situáciu privádzať do extrémov.“ Študenti len neochotne plnili jeho príkaz. „Profesor Potter to vyjadril presne. Zajtra ráno chcem vidieť všetky vaše veci pobalené a pripravené vo Vstupnej hale. Po raňajkách vás budeme postupne vyvádzať z hradu preč. Starší študenti sa vedia premiestniť a pozháňať pomoc pre menších, keďže vás priamo do domovov z pochopiteľných príčin odprevádzať nebudeme,“ prinútil sa zaškľabiť.
Tri štvrtiny siene túto novinku privítalo búrlivým potleskom a súhlasnými výkrikmi. Slizolinčania vyzerali naštvane, ale poslušne sedeli. Tí menší vyzerali prestrašene a stále nechápali, čo sa to deje. A poniektorí vyzerali nešťastne.
„Severus,“ šepol Harry svojmu strýkovi, pokým sa pokračovalo v oslavách. Bolo mu to proti srsti, ale inú reakciu ani očakávať nemohol. „Čo tá Shullová?“
„Čo je s ňou?“ vrkol, ale k Slizolinčanom sa neotočil.
„Vyzerá, že by aj chcela niečo povedať, ale neodváži sa.“
„Možno,“ prikývol zamyslene. „No, niektorí z nich sa do Slizolinu dostali len preto, lebo sa na to hodili a nie preto, akých majú príbuzných. Merlinžiaľ sú to ale Slizolinčania a nemôžeme si dovoliť teraz skúmať ich pohnútky.“
„Ale mohli by sa hodiť. Ten Giffard je celkom šikovný a…“
„Harry, my nemáme teraz čas riešiť, kto by sa hodil a kto nie. Keď si ich tu necháme, ich rodiny povraždia. Bude to pre ich dobro.“
„Možno ale…“
„Možno ale nič. Môžeme sa pozrieť na ich rodinné zázemie, ale tajne. A teraz zmĺkni a sadni si.“
Harry sa zamračene pobral na svoje miesto. Hermiona potichu diskutovala s Billom a hluk v sieni pomaly ustával. Fľochol pohľadom po Shullovej. Stále sa naňho dívala. Potom sa sklonila k svojim spolužiakom a o niečom začali diskutovať.
„Takže sem dohodnutí,“ znova sa ozval riaditeľ. „Teraz vás obyvatelia Základne odprevadia do fakulty, z ktorej svojvoľne nevystrčíte nos až do zajtrajšieho rána,“ vravel smerom k slizolinským. „Spomínal som mazanie pamäte. Aj k tomu sa dostaneme. Čaká nás dlhá noc, na ktorej konci sa poriadne a naposledy naraňajkujete na hrade a potom zamierite na lúku, kde sa konalo metlobalové finále.“
Vzápätí do siene vošli Tonksová so svojimi pomocníkmi. Ozval sa búrlivý potlesk, ktorým Chrabromilčania vítali dvojčatá Weasleyové a Bystrohlavčania Michaela Cornera. S napriahnutými prútikmi odprevádzali Slizolinčanov preč.
——
„Takže ste hodili návnadu a budete čakať, či sa na ňu chytia,“ prikývol Krum v rokovacej miestnosti Základne. Žiadna veľká porada sa nekonala, preberal sa len akútny stav. Harry prikývol.
„Severusovo podozrenie, že komunikovali s vonkajším svetom, stále trvá,“ vysvetľoval. „Ak to tak je, zajtra sa to na tej lúke bude hemžiť smrťožrútmi. Samozrejme ich škriatkovia odmiestnia inam, ale to sa Sliozolin dozvie, až bude na mieste. No a ja to tam pôjdem s Remusom a Severusom omrknúť.“
„Akcia vonku?“ zaceril sa Krum.
„Žiadna akcia,“ zaškľabil sa mu naspäť. „To by Severus neprežil. Len sa pozrieme, či tam prídu.“
„A keď prídu?“
„Tak aj odídu,“ stiahol obočie. „Nebude sa diať nič. Už to bude zbytočné. Zajtra o deväť desať tu nebude ani jeden Slizolinčan a keď im poslali informácie, s tým už nič nespravíme. A keď nie, Severus s Hermionou a Billom práve teraz upravujú pamäte.“
„Ak poslali, čo mohli všetko poslať?“ zauvažoval.
„Napríklad postavenie strážnych veží,“ prisadla si k nim Ginny so Sebastianom na rukách, ktorého uchmatla svojej matke. Čo sa Sebiemu samozrejme veľmi pozdávalo. Ani ona a ani Draco nevedeli vydržať na hrade, tak sa prikradli na Základňu, hoci bolo dávno po večierke.
„Umiestnenie pascí,“ pridal sa Draco. „Mohli prezradiť, aké pasce sme nastražili a kde sa nachádzajú.“
„Počet ľudí, ako na Základni, tak na hrade.“
„Takže vlastne všetko,“ Krum zavrtel hlavou.
„Už je to jedno,“ vypustil Harry. Sebie sa hral s jeho rukou. Zamyslene ho pozoroval. „Ak to tak je, tak naše zabezpečenie musíme vylepšiť.“
„Nazdar,“ húkla na nich Hermiona s úsmevom.
„No?“ netrpezlivo vyzvedal Harry, pokým Krum jej uvoľňoval stoličku a priťahoval si druhú. S úsmevom svojmu bývalému priateľovi poďakovala.
„Ja som skončila. Dovolili mi pracovať len s tými menšími,“ mierne sa striasla. „Posledné dva mesiace si nebudú pamätať. Je mi jasné, že keby ich niekto poriadne skúmal, zrejme by sa dopátral pravdy, ale tí menší tu určite nesondovali tak podrobne, ako tí starší, takže o tých sa stará Severus s Billom. Tonksová s Remusom strážia, dvojčatá s Michaelom postupne vodia študentov k invazívnemu zásahu do vedomia. Merlin to znie hnusne,“ zavrtela hlavou nad vlastnými slovami.
„Je to výstižné,“ zaškľabila sa Ginny. „Prosím ťa, podrž mi ho na chvíľu, zájdem pre čaj,“ nepočkala na súhlas a jednoducho jej strčila Sebastiana do rúk. Ten niečo zamrmlal, možno pozdrav, ale nerozumela mu zatiaľ ani jeho vlastná matka a už spokojne čušal v náručí svojej tety. Alebo teda ďalšej z veľkého zástupu tiet, ktoré mal na Základni.
Harry sa podivil. Predpokladal, že ho zverí jemu, ako jeho krstnému otcovi. A bol by aj rád, so Sebastianom nebol už skoro dva týždne, ale potom mu došlo, prečo to jeho manželka spravila. Figu pre čaj. Len využila príležitosť, aby strčila maličké dieťa do rúk nastávajúcej mamičke a tým ukázala natvrdnutému Dracovi, ako to bude o niekoľko mesiacov Hermione svedčať. Aby sa pozrel na to, ako bude vyzerať s dieťaťom na rukách a aby mu došlo, o čo všetko prichádza. Idiot. Všimol si, že ju po očku pozoruje, len si nebol istý, či je za tým len jej osoba, alebo či si aj on dal tieto súvislosti dohromady a začína mu to vŕtať v hlave.
„Bude to tu iné po zajtrajšku, čo?“ nadhodil Viktor.
„Hm, zrejme sa to dostane tam, kam sme aj pred pár mesiacmi chceli,“ odvetil Harry dívajúc sa na to, ako sa Hermiona ticho prihovára Sebiemu a ten ju pozorne počúva. Či aj rozumel, to je už otázne, ale určite chápal viac, než akékoľvek oveľa staršie dieťa vďaka svojim vlčím zmyslom. „Smrťožrúti nám prekazili plány, keď sem poslali svoje deti.“
„Predpokladám ale, že vtedajšie plány sa značne líšili od tých, ktoré máte teraz,“ ozval sa Draco. O niečo tichšie a opatrnejšie, než sa zvykol prejavovať. Snažil sa nedívať sa na Hermionu, ale bolo to dosť ťažké.
„Rozprával si sa s Ginny?“ zazubil sa Harry. Vrátil mu nesmelý úškľabok.
„Rozprávam sa takmer výlučne s Ginny.“
„V tom prípade treba odstrániť príčinu tvojho súženia,“ prskol po ňom mierne nasrdene. Draco stiahol obočie, Hermiona ho prebodla varovným pohľadom a Krum povytiahol obočie.
„Mi-a,“ ozval sa Sebie. Aspoň ten jediný mal rozum. Iste, Harry sľúbil sebe, Hermione a aj Ginny, že sa do toho nebude pliesť, ale vidieť Draca v takejto situácii, jednoducho mu to nedalo. Sebie na seba stiahol pozornosť.
„Hihi, povedal mi menom,“ potešilo Hermionu.
„Za chvíľu nám všetkým vynadá a pošle nás do čerta,“ zachichotala sa Ginny nesúc podnos s čajmi. „Mamke som povedala, že keď sa vráti Remus, nech mu odkáže, že bude Sebie spať dnes s nami,“ oznamovala manželovi. Bol vcelku rád, že sa rozhovor zvrtol iným smerom. Draco vyzeral zarazene, ale mlčal. Hermiona bola tiež mimoriadne tichá.
„Jasne,“ prikývol Harry. „Dovolím svojmu krstniatku, aby sa nám občas vopchalo do postele.“
„Zvyk sa z toho zrejme nestane,“ zachechtal sa Viktor.
„Džin,“ zapriadol Sebie a naťahoval ruky k Ginny.
„Ja viem, vypijeme si čaj a potom pôjdeme spať,“ odvetila krstniatku a vzala si ho na ruky. Bola by radšej, keby čušal u Hermiony trocha dlhšie, aby sa mohol Draco dosýta vynadívať, ale chlapec sa rozhodol inak.
„Tiež tu ostanem, keby sa potrebovala moja pomoc,“ vyšlo z blondiaka potichu.
„Snáď všetko dobre dopadne,“ prikývol Harry. „Nepáči sa mi to, ale inú možnosť nemáme, nie?“ potreboval počuť ubezpečenie, že ich rozhodnutie ohľadne Slizolinčanov nie je príliš hnusné. Nebolo. Ale aj tak…
„Bude im lepšie vonku a nám bude bez nich úplne parádne,“ schválil mu to Draco.
„Aj tak prišli len škodiť, aj keď veľa možností nemali,“ pritakala aj Hermiona.
Sedeli v tichom rozhovore ešte zhruba polhodiny, než to Ginny vzdala a vzala čoraz nepokojnejšieho Sebieho spať. Rozlúčila sa aj Hermiona. Bolo krátko pred polnocou a ona pociťovala únavu. Ostali tam len oni traja, aby v celkom priateľskom duchu preberali nasledujúce dianie na Rokforte.
——
„Dal som si vás priviesť ako prvú, slečna Shullová,“ vypustil Snape miesto pozdravu. Slizolinčanka si opatrne sadla pred neho. Vo fakulte vedeli, čo sa deje. Najprv brali tých menších, potom starších. Šiestakov a siedmakov si nechal nakoniec. A ju zavolal ako prvú. Nikto z nich sa neodvažoval ani hlesnúť, ani mierne zaprotestovať alebo iným spôsobom vyjadriť nechuť. Podriaďovali sa, nič iné im neostávalo. „Profesor Potter sa mi zveril s jednou svojou teóriou. Pravdu povediac, bol by som radšej, keby s niečím takým ani nezačínal, ale myslím, že by bolo vhodné overiť aj toto. Prinajhoršom vám vymažem pamäť, takže si nič nebudete pamätať,“ natiahol. Dievča sa mierne striaslo.
„Nechcem odísť,“ vyhŕkla takmer vzápätí. Povytiahol obočie. Pohľadom ju vyzýval k pokračovaniu. „Niekoľkí z nás nechcú odísť. Nesúhlasíme s Mulweym a ostatnými.“
„S čím konkrétnym nesúhlasíte?“ spýtal sa. Vedel, že Mulwey má Slizolin na povel. Určite sledoval všetkých a všetko. A všetci ho museli počúvať. Keby si ju zavolal v inej situácii, mala by problémy. Takto sa s ňou môže aspoň porozprávať bez toho, aby to bolo komukoľvek podozrivé.
„So všetkým,“ zavrtela hlavou. „Neviem nič konkrétne, nezverovali sa nám, ale to ich skupinkovanie a nevyslovené vyhrážanie. Nie všetci sme deti smrťožrútov, pán profesor. Nechceme odtiaľto odísť.“
„Nevšimli ste si nič, čím by počínanie pána Mulweyho a ostatných bolo podozrivé?“
„Nie,“ zavrtela hlavou. Toto nebolo to, čo chcela riešiť. „Oni boli skupina a my sme boli skupina.“
„Kto konkrétne patril do vašej skupiny?“
„Ja, Raisa Cowdenová, Owen Giffard, Liam Roydon a Becky Thorpeová.“
„A čo slečna Greeneová?“ mrkol na zoznam. Ona bola druhou nepodčiaknutou šiestačkou. „A ostatní?“
„Báli sa,“ stiahla obočie. „Vlastne aj my sme sa báli príliš protestovať. Ale vďaka metlobalu a učeniu sme sa mohli držať pri sebe. Ani jeden z nás nechce odísť. Vieme, prečo to robíte, ale v našom prípade sa mýlite. A myslím, že Harry nás odhadol celkom správne.“
„Profesor Potter, slečna Shullová,“ opravil ju.
„Áno,“ stiahla obočie. „Všetky ročníky boli prešpikované Mulweyho sliedičmi. Nemohli sme ani vysloviť svoje názory a popravde, ani sme sa o to nepokúšali. Boli sme v menšine a bolo to pre nás tak lepšie. Vo fakulte vládla takmer až temnota, aj keď len v dušiach,“ pozrela na Snapa. „Nechajte nás tu, prosím,“ pípla so slzami v očiach.
„Nemôžem,“ potichu vypustil. „Keď si vás tu necháme, pomstia sa vašim rodinám.“
„Owen a Becky sú zo sirotinca, Liam je z Walesu a príbuzní mňa a Raisy sú v skrytí v zahraničí. Vo Francúzsku. Máme sa premiestniť k nim, ak to bude nevyhnutné, ale my chceme ostať tu.“
Uprene sa jej díval do očí. Stačilo len jemne nahliadnuť do jej hlavy a vedel, že vraví pravdu. Ich situácia bola jednoduchšia, ako situácia Malfoya a Notta. Boli nevinní. Boli len v nesprávnej fakulte. Keby ich klobúk zaradil do Bifľomoru, nebolo by teraz čo riešiť. A keď vravia, že ich rodiny nie sú bezprostredne ohrozené, nemuselo by to byť ani také zložité.
Nie každý Slizolinčan je nutne aj smrťožrút!
Nahliadnutím do jej hlavy sa presvedčil, že ak aj existovalo niečo, čím by sa potvrdila vina alebo spojitosť Mulweyho a jeho bandy s niekým zvonka, ona o tom nemala ani tušenia. Jej ostatní spolužiaci majú vonku rodiny a nechcú riskovať, že by sa im na nich smrťožrúti pomstili. Že by im vrátili zradu fakulty. Alebo boli príliš malí a mali strach. Napríklad taký Upton, ktorého zneužili na začiatku roka, aby im prepašoval jed. Veľmi dobre vedeli, kde bývajú jeho rodičia. Ak by sa zistilo, že ostal, pokým ostatní boli vyhostení, nedopadlo by to najlepšie. Títo piati však buď nemali rodinu, alebo mali skrytú rodinu a hlavne mali odvahu a chuť zrejme bojovať, keďže sa všeobecne očakával práve boj.
„Dobre,“ súhlasil. Chloe Shullová sa radostne usmiala. „Poprosím ale držať jazyk za zubami, minimálne do zajtra, potom sa uvidí, čo s vami spravíme. Musíte vyzerať, že sa chystáte na presun aj vy, jasné? Svojim spolužiakom zatiaľ nehovorte nič, porozprávam a overím si ich sám. Vy sa tvárte, že máte vygumovanú hlavu. Mulwey s kolegami majú zrejme iné starosti, ako riešiť, čo som s vami robil,“ zaksichtil sa.
„Ďakujem,“ vyhŕkla natešene. „Vážne, pán profesor. Ďakujem a sľubujem…“
„Už čušte,“ zamračil sa. „Je pokročilá hodina a ja ešte musím vymazať hlavu takmer dvadsiatke študentov.“
——
„Takže je to jasné,“ šepol Remus ďalší deň ráno. Spolu so Severusom a Harrym stáli skrytí medzi stromami pri lúke, kde sa konalo metlobalové finále a kde sa donedávna premiestňovali z hradu. Bolo krátko po ôsmej hodine rannej a za necelú hodinu mali začať s, dá sa povedať, vyhadzovaním Slizolinčanov z hradu.
„Je mi ľúto, že sa moje slová ukázali ako pravdivé tak neskoro,“ zavrčal Severus. „A som rád, že ma aspoň Potter bral trocha vážne a že sme sa im sem nepopremiestňovali.“
To bol fakt. Na lúku sa práve premiestnilo asi tridsať smrťožrútov v maskách a začali sa strategicky stavať okolo lúky. Museli sa trocha vzdialiť, aby ich tam nezbadali.
„Keď si predstavím, že som mal celú dobu pravdu,“ neprestával vrčať.
„To už je jedno, nie?“ zasiahol Harry. Remus vyzeral previnilo. „Aj tak používali niečo, na čo tvoje kúzla nestačili.“
„Nejaké zastieracie zaklínadlo, niečo oveľa silnejšie, než sú naše dnešné kúzla,“ prikývol Remus.
„Celkom zjavne,“ Severus zavrtel hlavou. „Zrejme mali niečo ako Potterov náramok a to niečo začarovali v momente, ako vyslali správu, prípadne dostali inštrukcie. A my sme sa mohli aj na hlavu postaviť a nič by sme nezistili. Také kúzlo však smrťožrúti nepoznajú. A ani my ho nepoznáme. Napadá vám niečo?“ nadvihol obočie.
„Dacian,“ prikývol Remus.
„Ten chlapec ma čoraz viac fascinuje,“ zaškľabil sa Harry.
„Potter, si chorý.“
„Načo sú ale tu?“
„Chcú bojovať,“ Harry mykol plecami. „Ich krytie bude za pár chvíľ zbytočné a chcú aspoň niekoho zavraždiť. Predpokladajú, že sa s deckami budeme premiestňovať my a chcú niekoho z nás zabiť.“
„Evidentne,“ prikývol Severus. „Veľmi ma mrzí, že ich sklameme,“ natiahol uštipačne.
„Hm, čo tak zistiť, či tu nie je Dacian?“ navrhol Harry. „Keby hej a keby sme ho zabili…“
„Ty poriadne nezabiješ ani červoplaza, tak mlč,“ prerušil ho strýko. „Nie je tu,“ stiahol obočie. „Temný pán by ho neposlal len tak von a neriskoval by, že mu zdrhne. Prípadne že ho pri potýčke zabijeme. Chráni si ho ako oko v hlave. A okrem toho, zrejme ani nevie o tejto akcii, nie je preňho dôležitá.“
„To je pravda a je ich tu tridsať, my sme traja,“ Remus sa pridal k Severusovi.
„Jasne, bol to len návrh,“ prevrátil oči. „Budeme sa musieť vrátiť. Zbavíme sa Slizolinčanov a spolu s nimi aj toho niečoho, prostredníctvom čoho podávali informácie a hneď sa nám bude ľahšie dýchať.“
——
Po raňajkách bolo hotovo. Pre Slizolinčanov bolo hotovo. Profesorka Grangerová vo Veľkej sieni vyhlásila zrušenie dnešného vyučovania a odkázala študentov do svojich fakúlt. Len s nevôľou ju poslúchli. Teda väčšina. Členovia Rokfortskej armády tvrdohlavo sedeli na svojich miestach a čakali, čo sa bude diať.
Slizolinčania si disciplinovane priniesli svoje kufre. Zmierili sa so svojím koncom na Rokforte. Čo iné im aj ostávalo, keď sa všade hemžili prútiky dohliadajúce na pokoj a bezproblémové dotiahnutie tejto akcie do konca. Staršie hady sa raňajok ani nechytili. Riaditeľ ich držal hore až do druhej hodiny nočnej a ani potom toho veľa nenaspali. Nemohli nič. Len prijať svoj osud. Nenašli v sebe ani odvahu na nejaký posledný zúfalý pokus uškodiť. Už bolo pre nich príliš neskoro. A v konečnom dôsledku sa mnohým aj uľavilo. Fungovať ako špeh na nepriateľskom území, kde vám každý dáva len pohľadom najavo, aký názor voči vám prechováva, za to im to nestálo.
Bill každému vrátil zvyšok školného. Čo s peniazmi spravia, je len ich vec. Ich trezor až takú veľkú ujmu neutrpel. O pol deviatej sa objavil aj riaditeľ s Remusom. Vyzval Slizolinčanov, aby sa zhromaždili pri svojich kufroch. Bill s Hermionou najmä menším pomáhali so zmenšovaním batožín. Bolo jej to ľúto. Hlavne tých malých detí, ktoré prišli na Rokfort možno s cieľom učiť sa, ale mali smolu, pretože ich strýko, alebo bratranec matky, slúžili Jemu a to bolo nežiaduce.
Potom zaviazali skupinke pätnástich detí oči a odvádzali ju preč. Nedovolia im naposledy vidieť, kde sa nachádza Základňa. Angelina a ostatní vzali za ruky vždy dve deti a pomaly sa ťahali smerom do podzemia. Severus to takto zariadil aj z toho dôvodu, že sa Mulwey nikdy nedozvie, či z hradu odišla Shullová a jej štyria spolužiaci. Dbali aj o to, aby v skupinke boli dvaja študenti, ktorí sa dokážu premiestniť a pomôcť mladším deťom. Alebo aspoň dúfali v to, že im pomôžu. Záležalo to len od nich.
Čo sa momentálne dialo na lúke obklopenej smrťožrútmi, to im bolo srdečne jedno. Môžu čakať až do súdneho dňa. Ich špehovia sa behom chvíle ocitnú na štyroch rozdielnych miestach Anglicka.
Harry dohliadal v miestnosti, ktorá slúžila k premiestňovaniu, na plynulosť jednotlivých presunov. Škriatkovia sa znova ukázali ako veľmi schopní a chápaví. Tri presuny prebehli bez problémov. Ale aj tak mu to nedalo. Aj tak to potreboval aspoň skúsiť.
„Mulwey,“ oslovil chlapca s páskou cez oči. Ten ho spoznal po hlase a nervózne sa pomrvil. „Na lúke vás čakajú kolegovia,“ šepol mu do ucha a díval sa na mimiku jeho tváre. Iné totiž nevidel. Nemohol mu dať dole pásku a riskovať tak, že si chlapec zapamätá miesto, odkiaľ ho premiestnili. „Ale nedočkajú sa,“ uchechtol sa. Mulwey sa zarazil. „Len zo zvedavosti. Kde ste vzali magicky spojené komunikačné zariadenie a akým kúzlom ste ho zastierali?“
„Nečakáš, že ti to poviem, že?“ sarkasticky natiahol.
„Ešte by sme ťa mohli mučiť a stav sa, že by sme to z teba dostali, keby nám náhodou na tom záležalo. Odkáž Dacianovi, ktorý vás tak dôkladne učil, že informácie, ktoré ste posunuli, sú im na nič. Všetko, čo ste videli a o čom ste ich stihli informovať, zmeníme.“
„Potter…“
„A vieš čo mu ešte odkáž? Že Elena bola fajn a je mi ľúto, že umrela pred mojimi očami. Povedz mu, že mu ani trocha nezávidím jeho otca. Musí byť desivé mať takého rodiča. A že je mi ľúto aj tých drakov, ktorých som mu zabil. Skutočne, je mi to neskutočne ľúto…“
„Potter, už to dokončime,“ vyzval ho strýko so stiahnutými obočím a odtiahol Harryho od naštvaného Mulweyho. Pokynul škriatkom, aby uskutočnili posledný presun. „Čo si mu to vravel?“ prebodol ho pohľadom.
„Len som poslal pár odkazov Dacianovi. Troška som sa mu chcel pripomenúť a zarýpať si,“ oklepal sa nechuťou. Nedalo sa tomu ale odolať.
„Si šibnutý,“ zavrtel hlavou.
„Hotovo?“ prirútil sa Bill.
„Hotovo,“ prikývol Remus.
„A toto bol koniec slávnej, Salazarom Slizolinom vytvorenej fakulty na Rokforte, ktorá predstavovala čistotu a hlavne jedinečnosť čistej čarodejníckej krvi,“ predniesol Harry s úškľabkom. Bill s Remusom sa zachechtali. Škriatkovia sa vracali naspäť z miesta, kde zanechali posledných Slizolinčanov.
„Dobre, prvý bod máme za sebou. Čaká nás ich ešte celá rada,“ zabrblal Severus.