Zlatý záblesk napokon spozorovala aj Ginny. Strela sa vznášala niekoľko metrov napravo pod Dracovým zadkom, ale keďže ten striehol po okolí, nezaregistroval ju pod sebou. Veľmi dobre vedela, že jej kamarát sa nedá oklamať. Nie je idiot. Keby sa rozletela na druhú stranu, nedal by sa prekabátiť. To by mohla skúšať na niekoho iného, nie naňho.
„Ako to ide, Malfoy?“ použila konverzačný tón. Boli len päť metrov od seba. V rýchlosti premýšľala, čo spraviť. „Už si ju zbadal?“
„Nie,“ zvraštil obočie. „A ty?“
Rozhodla sa rýchlo.
„No, ja možno aj áno…“
Už na začiatku svojej poslednej vety sa rozletela najrýchlejšie, ako z miesta dokázala. Pri poslednom slove vrazila do Draca ramenom len preto, aby ho niečím zamestnala. Keď sa rozletela, spozornel. Ale tie tri sekundy boli skutočne krátky čas, aby niečo podnikol. Podarilo sa mu aspoň udržať balans na metle a nespadnúť z nej. Ani pre ňu to nebolo nič jednoduché a tiež pri kontakte mierne zneistela. Ale získala náskok. Stačilo jej to k tomu, aby sa priblížila k strele skôr, než by sa jej to za iných podmienok podarilo. Bez toho strčenia by už po jej prvých metroch vedel, kam a za čím má namierené a s najväčšou pravdepodobnosťou by päťmetrový náskok dokázal využiť.
Okamžite ju začal stíhať. Už zbadal aj on, kvôli čomu sa vrhla jeho smerom. Vedel to, ale teraz to aj zbadal. Než sa rozletel a nabral rýchlosť, bola riadny kus pred ním. Strela sa pred prenasledovateľmi rozletela opačným smerom. Ak strela nezemní smer, nezrýchli alebo nespraví niečo neobvyklé, nemá šancu Ginny doletieť. To vedel s určitosťou. Mala lepšiu metlu a bola ľahšia, preto dokázala letieť rýchlejšie.
„To bolo slizolinské!“ zakričal jej za chrbtom. Keby sa nesústredila len na let, zrejme by flegmaticky pokrčila ramenami.
„Ale účel to splnilo!“ odvetila mu hlasne.
Strela preletela okolo jednej z tribún. Míňal tribúnu najtesnejšie a najriskantnejšie, ako vedel. Napriek tomu stiahol Ginnin náskok len minimálne. Strela sa rozhodla, že ich popreháňa ponad pozemkami. Zamierila až k Zakázanému lesu a stále si držala dostatočný odstup od Ginny, ktorá k nej mala viditeľne bližšie. Potom zmenila smer, k Dracovmu potešeniu. Ginny bola prinútená trocha pribrzdiť a rázne zmeniť smer letu. To ju už Draco dohnal. Väčšia vzdialenosť znamenala, že nemusel tak výrazne spomaliť. Vyrovnali sa v lete. Škodoradostne sa na Ginny zaceril, keď leteli rameno pri ramene.
„Aj tak som rýchlejšia,“ sykla na jeho výraz.
„Teraz sa ťa už nepustím.“
„No, keď to dokážeš,“ ironicky natiahla.
Obaja viseli pohľadmi na zlatej loptičke, ktorá sa veľkým oblúkom vracala späť na štadión. Sťahovali jej náskok, rameno pri ramene. Dovolil si do nej strčiť ramenom a ona mu odvetila kopnutím do predkolenia. Oprela sa o metlu viac a v momente naberala viac rýchlosti. Dostávala sa pred neho. Počul, ako sa pochechtáva. Nie, nedostane z metly viac rýchlosti, nech by sa snažil akokoľvek.
Strela kľučkovala okolo tribún a oni ju stíhali. Nevnímali povzbudzovanie, ani vietor, ktorý im hučal v ušiach. Teraz bola prvoradá len tá malá, lesknúca sa vec, ktorá, ako sa zdalo, mierne spomalila. Ale len preto, aby sa pustila smerom k zemi.
Ginny sa svojou rýchlosťou dostala pred Draca už na tri metre. Nielen metla, ale aj jej šikovnosť hrali dôležitú úlohu, ako s nevôľou pripustil. Keď potom strela znova zmenila smer a letela oblúkom k oblohe, dokonca smerom bližšie k nemu, znova v ňom vzplanula iskierka nádeje. Dokonca sa dostal o kúsok pred Ginny. Strelu mali už len kúsok pred sebou. Skutočne vedela, že je to len tréning a že im to nemá príliš sťažovať. Letela rovno k oblohe, chvíľu rovno, aby vzápätí znova klesala. Pol metra pred nimi.
Odtískali sa ramenami. Mal dlhšiu ruku. Mal k nej bližšie. Takmer ju schmatol. Ale leteli príliš dlho, takže sa znova dostala k slovu Ginnina rýchlosť. Plieskali sa po ruke, odtláčali sa a loptička sa veselo trepotala pred nimi. To, čo malo byť priateľským rozdaním si to o funkciu stíhača, sa zmenilo na ostrý súboj, v ktorom si nemienili darovať nič. Priateľstvo šlo bokom. Ostali len ambície a túžby. Aj keď bola túžba v každom z nich iná.
——
Harry pozorne sledoval ich počínanie. Dokonca aj vtedy, keď leteli k lesu. Z jeho strany sa to dalo sledovať, aj keď mu občas zmizli za niektorou z tribún. Je jasné, komu fandil a prežíval to tak intenzívne, akoby na tej metle sám sedel.
Mimoriadne sa mu páčilo, ako Ginny v prvom momente prekabátila Draca a značnú nevýhodu dokázala premeniť na svoju výhodu. Bola takmer celý čas pred ním. Dva, či tri razy síce vyrovnal svoj let s tým jej, ale aj tak bolo jasné, že Nimbus 2001 sa nemôže rovnať Blesku. Nech by na ňom sedel ktokoľvek. No, ktokoľvek možno nie, ale sedelo na ňom dievča, ktoré lietalo už roky a bolo v tom výborné. Aj napriek tomuto vedomiu sa triasol obavami. Draco tiež nebol zlý. Len na ňu jednoducho nemal, pretože sedel na o niečo pomalšej metle. Dokázal sa k nej priblížiť, keď strela zmenila smer v jeho prospech. Dokázal sa dokonca prebrať vpred a keby neleteli tak dlho, aby sa znova prejavila rýchlosť Blesku, tak by zrejme strelu chytil. Dokázala sa mu však vyrovnať, o pár centimetrov ho predbehnúť, aby tým kompenzovala dĺžku jeho ruky a potom sa na metlách klbčili, plieskali a udierali a obaja sa snažili maličkú loptičku chytiť. Ktovie, dokedy by ich boj trval.
V zápale boja leteli rovno cez štadión. A strela sa rozhodla úplne zabrzdiť. Zdalo sa, že ju jednoducho preletia a ona ostane za nimi. Zdalo sa. A bolo by jej to vyšlo. Nespúšťali ju z očí a zámer loptičky ich oboch prekvapil. Ostala stáť vo vzduchu a oni prelietali okolo nej. Ginny len reflexívne mávla po strele rukou. Tesne pred tým vrátila Dracovi jeho plesnutie a kým sa jeho ruka vracala, aby jej úder vrátila, ona mala svoju ruku voľnú. V poslednej chvíli sa ohnala za strelou, ktorá ich míňala. Alebo ktorú míňali oni. A zachytila ju. Draco len frustrovane niečo zavrčal.
——
„Bolo to detinské, ale stálo to za to,“ škľabil sa Colin v šatni po konkurze na svojich dvoch spolužiakov. Zo štadióna sa stále niesli oslavné výkriky. Chrabromilčania boli s výsledkom spokojní, ale oni by boli určite spokojní, nech by bol víťaz akýkoľvek. Boli svedkami zaujímavého a napínavého predstavenia a to ani nemuselo ísť o samotný zápas. „Gratulujem, kapitánka,“ uškrnul sa na Ginny a objal ju.
„No len sa z toho nezbláznite,“ zavrčal na nich Draco, ale bolo vidieť, že mu na to príliš nezáleží.
„Aspoň som ti dokázala, že si nikdy nebol ktovieakým stíhačom,“ zazubila sa naňho Ginny. Odvetil jej prevrátením očí a zavrtením hlavou. Uškrnul sa. Síce to chcel, ale chcel to z nie príliš racionálnych dôvodov. To si musel priznať.
„Nech by to dopadlo akokoľvek, dopadlo by to vždy dobre,“ prehlásil odrážač John. Čerstvý triafač, David Spears, spolužiak odrážača Roberta a strážcu Martina, len nesmelo prikývol. „My sme spokojní.“
„Dobre,“ prikývla kapitánka. „Ja viem, že Harryho nenahradím, ale budem sa snažiť, aby sme zápasy vyhrali.“
„My vieme!“ ozvalo sa zborovo.
„A preto sa budeme musieť tvrdo pustiť do tréningov,“ zahlásila.
Na prvej tímovej porade sa dohodli na niekoľkých veciach. Tréningy budú štyrikrát do týždňa. V pondelok, stredu, štvrtok a v nedeľu. Na tréningy pozvú aj ďalších, ktorí na konkurze dokázali, že by mohli byť v budúcnosti prínosom najmä preto, že za rok odídu z družstva Ginny, Draco aj Colin a aby malo chrabromilské družstvo nádej do budúcna, je potrebné trénovať už teraz.
Harry sedel na svojom mieste ešte dlho po tom, ako zmizli členovia družstva do kabíny. Ginny sa naňho len usmiala a on jej zatlieskal. Najradšej by zbehol dole a vyobjímal ju, ale to bude musieť počkať. Díval sa, ako sa tribúny vyprázdňujú a nostalgicky spomínal. Nebolo to síce až tak dávno, ale vedel, že na tomto štadióne už lietať nebude. Aspoň nie súťažne. Nepotreboval sa utopiť v spomienkach, len sa nechcel vracať do hradu v spoločnosti bývalých známych. Ako profesor nemohol udržiavať nadštandardné vzťahy s príslušníkmi určitej fakulty. Aspoň nie takto verejne.
——
„Lupin,“ vŕkol Severus bez nadšenia. Vlkolak ho prišiel navštíviť do jeho bytu. Cestou stretol pár detí, ktoré si ho nemali šancu pamätať spred piatich rokov, ale jeho prítomnosť ich nijako nezaskočila. Len sa naňho zvedavo dívali. „Čomu alebo komu mám vďačiť za túto vskutku vzácnu návštevu?“
„Harrymu,“ usmial sa Remus a pohodlne sa usadil oproti Severusovi.
„Ako inak,“ prevrátil oči. „Predpokladám správne, keď si myslím, že sa mieniš zbytočne angažovať do vecí okolo neho?“ Mal na mysli Harryho prezradenie úplne všetkého Remusovi, Billovi a Tonksovej.
„Znova si oslnil svojou bystrosťou,“ pokojne prikývol. „Vieme o všetkom a samozrejme sa chceme angažovať. A určite nie zbytočne, aj keď ty si myslíš…“
„Zadrž,“ prerušil ho zamračene. „Dalo sa to očakávať. Nevravím, že si myslím, že spravil Potter ďalšiu šialenosť. Po pravde po tom, čo o všetkom informoval Longbottoma a Lovegoodovú, už väčšiu hlúposť ani spraviť nemohol. Vy ste, opomeniem tvoju manželku, zrejme tí najrozumnejší, ktorí mali tú česť a Potter ich zasvätil.“
„Čo bude určite prospešné aj tebe,“ Remus sa neprestával pokojne usmievať.
„Myslíš?“ povytiahol obočie. „A ako by to, podľa teba, malo byť prospešné mne? Už tak mám okolo seba zbytočne veľa osôb, ktoré sa starajú o moju duševnú nerovnováhu. Načo si pridávať starosti?“
„Vieš, že to tak je. Je toho na teba až príliš, Severus. Pomáhali ti Albus, Sirius, Susan a tých už niet. Iste, áno, sú tu Harry, Hermiona a ostatní, ale ich skúsenosti nie sú zatiaľ dostačujúce. Len prednedávnom to boli deti a ak ich chceš usmerniť, budeš potrebovať moju a Billovu pomoc. Minimálne. A o opaku ma nepresvedčíš, nech by si začal prskať akokoľvek dôrazne.“
Severus sa uprene díval na Remusa. Mal pravdu. To pripustil. Skutočne toho bolo na jeho pleciach naloženého až príliš a hoci sa niekoľkých povinností zbavil, aj tak na všetko nestačí. A už vôbec nie na vojnu proti Temnému pánovi. Ale priznať si to neprizná nikdy.
„Uznávam, že Albusova pomoc bola veľká. Susan mala málo času a Black len zavadzal. Niet ich a mne ostali na krku len tie decká. Teda pardon, teraz už dospelí, mladí čarodejníci,“ zaškľabil sa. „Keď nebudem brať na zreteľ tieto fakty dovoľ mi sa ťa spýtať, ako si predstavuješ svoju pomoc?“ povytiahol obočie.
„Jednoducho. Vieme, že je ešte veľa kúziel, ktorých funkčnosť sa musí odhaliť. Obaja vieme, že takéto zisťovanie je zdĺhavé a náročné. A vieme aj to, že je pre nás dôležité, aby sa to spravilo čo najrýchlejšie. Keby si náhodou aj začal protestovať, sám musíš uznať, že ja a aj Bill, sme v podobných záležitostiach viac ako spôsobilí, keďže je k tomu potrebné veľké množstvo vnútornej mágie a najmä znalostí a skúseností. Preto by nám všetkým veľmi pomohlo, aby sme si kúzla porozdeľovali medzi seba a zistili, ktoré ešte fungujú a ako nimi kúzliť.“
„Dojímavá rozprava,“ zaškľabil sa Severus. „Oduševnená a presvedčivá. Možno máš pravdu,“ prikývol po chvíli. „Sám som doteraz odhalil len desať kúziel a trvalo to oveľa dlhšie, než by bolo vhodné a než som očakával,“ zamračil sa. „Súhlasím,“ vypustil napokon a vybral zo zásuvky svojho stola pergamen. „Tu sú zaklínadlá, ktoré nám nechala Bystrohlavová. Prečiarknuté sú tie, ktoré sú už mŕtve. Neprečiarknuté sa musia overiť. Keďže budeme teraz traja a najmä ty budeš mať viac času, porozdeľujeme si ich, aby sa zbytočne nevenovali jednému kúzlu traja.“
„Čakal som, že sa budeš viac vzpierať,“ vyriekol Remus vo všetkej vážnosti.
„Ja som zase čakal, že k spolupráci s tebou nikdy nedôjde,“ vrkol Severus.
„Človek by si mohol myslieť, že budeš chcieť sám prísť na všetko,“ natiahol.
„Lupin, nesnaž sa. Nejde ti to. Ty nie si typ, ktorý by sa mal snažiť o nejaké slovné prestrelky, na to si príliš vážny. A to je tvoja výhoda, kvôli ktorej ťa rovno nepošlem do čerta. Tu máš, polovicu z toho daj Weasleymu.“
„A ja som si naivne myslel, že by moja návšteva mohla trvať dlhšie,“ uškrnul sa.
„Ale nemohla, nemám na teba čas,“ prskol. „Okrem toho, svoje si dosiahol, tak môžeš zmiznúť.“
——
Harry sa po chrabromilskom konkurze vybral na obed na Základňu. Večer mal mať službu vo veži. S príchodom nových obyvateľov sa služby adekvátne porozdeľovali. Už sa nestalo, že by niekto musel mať štyri služby týždenne tak, ako tomu bolo spočiatku. Dokonca by ako profesor nemusel mať žiadnu, ale tejto povinnosti sa nechcel zbaviť. Okrem toho využíval službu k tomu, aby mohol pokojne ohodnotiť práce, ktoré zadal svojim študentom na ich posledných hodinách Obrany v týždni.
Po ceste sa zastavil v skleníkoch, aby pozdravil Nevilla a prehodil s ním pár viet. Pomfreyová mu dala voľnú ruku, niekoľko skleníkov bolo v jeho plnej kompetencii a ona mu do nich nechodila. To sa týkalo aj skleníkov na Základni. Harryho vôbec neprekvapilo, keď pri Nevillovi našiel Lunu. Bystrohlavčanka ignorovala prehlásenia riaditeľa školy a vo voľnom čase pomáhala so všetkým. Vyjadrila sa, že by možno našla pár nadšencov, ktorí by chceli pomáhať v skleníkoch. Harry tomu síce neveril, ale nádeje jej nebral. Pestovanie rastlín, ktoré by im pomohli pri obrane Rokfortu a vlastne pestovanie všetkých rastlín, si vyžadovalo presne stanovený čas. Tam sa nedalo urýchliť nič. Dali sa jedine zlepšiť podmienky a práve o to sa snažili.
„Nemyslite si, pán profesor, že tu budem tráviť stále všetok svoj čas,“ usmiala sa Luna na Harryho. Nechápal síce, prečo mu vyká práve teraz, keď nikoho nablízku nebolo, ale nemienil sa tým zapodievať. Neville sa uškŕňal pod nos.
„Tým som si istý, slečna Lovegoodová,“ zaškľabil sa.
„Najtiaž sa plne rozvinú fakultné a všetky ostatné záležitosti a budem si hľadať chvíľu, aby som sem prišla,“ ospravedlňujúco fľochla po Nevillovi.
„S tým sme aj rátali, nie?“ usmial sa na ňu.
„Ehm,“ Harry na seba upozornil. „Nemyslím si, že by ma do toho niečo bolo.“
„Pokiaľ nás nepristihnete v objatí alebo tak,“ namietla Luna. Harry sčervenel.
„Harry sa bude určite tváriť nevšímavo,“ zachraňoval ho Neville. „A okrem toho, to si nechávame na večere.“
„Myslím, že už radšej pôjdem,“ zazubil sa Harry. „Videl som vás, prehodil som s vami pár viet, ale intímnosti vášho života poznať skutočne nemusím,“ zachechtal sa.
„Veď tie prezrádzať ani nemusím, keď nechcete,“ Luna sa naňho zadívala. „Mimochodom, gratulujeme k svadbe,“ usmiala sa naňho. „Neville sa to dozvedel len dnes ráno. Na Základni.“
„Aha, ďakujem,“ prikývol. Nemohol predsa čakať, že by sa to zatajilo.
„Dúfam, že budeme pozvaní.“
„Ale iste, samozrejme,“ ubezpečil ich.
„Výborne. Tak nejako sme v to dúfali a už sme začali vymýšľať niečo špeciálne…“
„Luna, to by Harry asi nemusel vedieť,“ mierne ju upozornil Neville. Harry zvedavo povytiahol obočie.
„Správne, to by skutočne vedieť nemusel,“ zasmiala sa. „Dovidenia, pán profesor,“ s úsmevom sa vybrala na opačný koniec skleníka.
„Čo…“
„Nevyzvedaj.“
„A prečo…“
„Mysleli sme si, že to budete chcieť spraviť len v kruhu najbližších.“
„Ale…“
„Áno, vieme že medzi nich rátate aj nás.“
„Tak potom…“
„Je to Luna, nesnaž sa to pochopiť,“ usmial sa Neville. „Ale aj tak ju milujem.“
„To je fajn,“ prikývol Harry. Potom zavrtel hlavou a zasmial sa. „Nie, nepochopím ju nikdy. Dôležité je ale to, že ju chápeš ty.“
„Niekedy sa to ani mne nedarí,“ uškrnul sa.
Harry na Základni obedoval spolu s Hermionou, ktorá sa chystala späť na hrad. Bola už v úplnom poriadku, napriek tomu návrat odkladala. Keby nebolo fakultných povinností, ktoré si musela vyriešiť, zrejme by sa vrátila až v nedeľu večer.
„Určite musíš byť nadšený, že vyhrala Ginny,“ usmiala sa na Harryho, keď jej unesene rozprával o súboji o post stíhača.
„Určite som,“ prikývol. „Nebudem tvrdiť ani to, čo si myslia všetci, že aj keby vyhral Malfoy, že by to nebolo pre Chrabromil na škodu. Nemyslím si to.“
„Ale myslíš. Len máš väčšiu radosť, že vyhrala tvoja manželka,“ zaškľabila sa naňho.
„Dobre, možno myslím,“ mykol plecami. „Nevadí ti rozprávať sa o ňom a…“
„Nevadí,“ prerušila ho pokojne, s úsmevom. „Aj tak sa s ním budem stretávať, takže by mi reči o ňom prekážať nemali, nie?“
„Jasne, ale…“ opatrne na ňu pozrel. Neprestávala sa usmievať. „Ako sa cítiš?“
„Cítim sa dobre,“ jej výraz aj tak trocha posmutnel. Napriek tomu sa snažila udržať úsmev na tvári. „Harry, som tehotná, zdravotne sme na tom spolu s dieťaťom dobre. Dokonca som na tom dobre aj psychicky. Teším sa a som šťastná. Dúfam, že sa otec dieťaťa spamätá, ale musí sa spamätať sám od seba, nie pre želanie niekoho iného. A keď sa nespamätá, bude to len jeho problém. Zmierila som sa s každou možnosťou, ako by toto všetko mohlo skončiť. Som pripravená na čokoľvek. Záleží to len na ňom, ale rozhodne ho nebudem v ničom podporovať a povzbudzovať alebo nebodaj prosiť, aby sa zmenil.“
„Chápem,“ prikývol a sklonil hlavu. Po chvíli ju opäť zdvihol. „Nepomohlo by, keby som mu rozbil hubu?“
„Nie, to by určite nepomohlo,“ mierne sa zamračila. „Harry, sľúb mi, že mu nikdy nerozbiješ hubu kvôli tomuto.“
„A kvôli niečomu inému môžem?“
„Harry!“
„Dobre, sľubujem,“ rezignovane mykol plecami. „Mrzí ma to a štve ma to.“
„Ja viem, ale Harry, ja sa momentálne nesťažujem. Ver mi, že keby som niekedy cítila, že mi niekto ubližuje, povedala by som ti o tom.“
„A neubližuje ti?“ zavrtel hlavou.
„Nie, dokonca ma ani nesklamal,“ vypustila. Nechápavo sa na ňu díval. „Harry, musel by si ho poznať, aby si ho dokázal pochopiť. Ale o to sa ani jeden z vás nikdy nesnažil. Vo svojom živote už dokázal pozmeniť značnú časť svojho zmýšľania, hoci to zmýšľanie bolo doňho vnútené. A ja verím, že sa zmení aj teraz. Ale musí to spraviť sám a musíme mu dať toľko času, koľko bude potrebné. Doteraz mu boli podávané pomocné ruky, ale teraz ide o jeho dieťa a ja mu pomocnú ruku nepodám. Musí to byť len a len jeho presvedčenie. Chápeš?“
„Nie,“ zavrtel hlavou.
„Ach, Merlin,“ prevrátila oči. „Nevadí, nemusíš to chápať. Len mi ver a nechaj ho na pokoji. A nebavme sa už o tom, dobre?“
„Ako chceš,“ mykol plecami, ale presvedčený nevyzeral byť.
„Dobre,“ povzdychla. „Uzavrieme túto tému a vylúčime ju z našich rozhovorov, súhlasíš?“ pokúsila sa od neho vymámiť súhlas.
„Ako chceš,“ zopakoval.
„Súhlasíš?“ nedalo jej.
„Áno, súhlasím,“ zamračil sa. „O Malfoyovi sa už baviť nebudeme. Nie že by to pre mňa malo byť až také ťažké,“ zaškľabil sa.
„Tým som si istá,“ zamračila sa aj ona. „No, keď si bol na štadióne a díval si sa na tú somarinu, ktorú pomenovali metlobalom,“ zazubila sa v snahe obrátiť smer rozhovoru, „bol za mnou Remus. Bol navštíviť Severusa a dohodli sa na istej veci.“
„Na spolupráci?“
„Áno, Severus dal Remusovi a Billovi dve tretiny kúziel, ktoré sa budú pokúšať odhaliť oni.“ Porozprávala mu o tom, čo jej hovoril Remus.
„Vskutku neočakávané,“ natiahol sarkasticky. „Len pevne verím, že im dal skutočné Bystrohlavovej kúzla a nepodstrčil im nejaké výmysly, ktorými by sa ich zbavil,“ nadhodil.
„Myslíš, že by niečo také spravil?“
„Neviem, možno. Je to Severus a chce dokázať všetko sám. A teraz rezignoval príliš rýchlo,“ mykol plecami.
„Možno len uznal, že pomoc potrebuje,“ namietla.
„On?“ neveriacky zavrtel hlavou. „On by nepripustil, že potrebuje pomoc, ani keby ležal znehybnený na zemi, kedy by hrozilo, že ostane znehybnený navždy a ty si mu mohla pomôcť len prostým vyrieknutím zaklínadla.“
„Ale to je hlúposť.“
„Možno.“
„Budem musieť zájsť za Remusom, aby mi ukázal tie kúzla, ktoré im dal. Alebo za Billom. Pamätám si ich a ak tam sú nejaké podvrhy, tak si to pôjdem so Severusom vyjasniť,“ zamračene skonštatovala.
„Checht, tak to ti budem držať palce,“ zazubil sa.
V pokojnejšej nálade dojedli svoj obed. Hermiona dopodrobna rozprávala, čo sa za ten týždeň na Základni udialo. Nové rodiny si začali pomaly zvykať. Prihlásili sa dobrovoľníci na stráženie vo vežiach, na výrobu elixírov aj pestovanie liečivých rastlín. Všetci muži a dokonca aj niektoré ženy, prejavili záujem o tréningy.
Viktor spolu s bratmi Smithovcami a dvojčatami vyberali jednotlivých čarodejníkov podľa ich schopností a zaraďovali ich do tréningových oddielov. Tých starších a schopnejších mal viesť Viktor spolu s Remusom. Dvojčatá sa nechceli vzdať mladšej generácie, ktorá len pred nedávnom opustila Rokfort. A Smithovci sa mali pokúsiť čo najlepšie pripraviť aj tých, ktorým odzbrojovanie a omračovanie takmer nič nehovorilo, ale ktorým by predsa len prospelo, keby sa brániť vedeli.
Vznikali skupiny. V jednej sa zdržovali tí, ktorí dokázali vytvoriť plnohodnotného Patrona, alebo tí, ktorí k tomu nemali ďaleko a na túto úlohu sa plne sústredili. Ostatní sa zameriavali na odzbrojovacie zaklínadlá. Menej schopní čarodejníci sa mali venovať tomu, aby dokázali nepriateľa aspoň spomaliť, keď im robilo problém naňho zaútočiť. Dievčatá sa venovali tomu, aby vytvorili niekoľko skupín, ktoré sa zameriavali na liečiteľské kúzla.
Na všetkých poschodiach sa v tréningových miestnostiach každý deň niečo dialo. Na každom poschodí sa vybrali tri ženy, ktoré sa v kuchyni starali o jedlo. Nebolo mysliteľné, aby sa varilo naraz pre tristo ľudí, preto si každé poschodie muselo vystačiť samo. Na piatom poschodí, v miestnosti kopírujúcej vonkajšie prostredie, mala vzniknúť akási škôlka pre tých najmenších. Na šiestom dokonca škola, kde by sa deti učili to, o čo boli prítomnosťou na Základni ukrátené. Šlo o deti do jedenástich rokov, u ktorých sa už dokázalo, že nebudú čarodejníci alebo boli ešte malí, aby sa kúzleniu venovali. V takom množstve ľudí nebolo problémom nájsť ženy, ktoré by sa venovali práve tejto činnosti. A predpokladalo sa, že sa nájdu aj iné veci, ktorým by sa mohli venovať. Bol to síce nový svet a nové podmienky, ale žiť sa preto neprestane.
„A tu mám svoju novú chrabromilskú stíhačku,“ Harry o čosi neskôr privítal Ginny a zovrel ju v náručí. Bola na obede v hrade a podarilo sa jej z klubovne zmiznúť až po dvoch hodinách. „Som mimoriadne hrdý,“ šepol jej do ucha a pobozkal ju.
„Ďakujem,“ pousmiala sa. „Ale zbytočne okolo toho rozruch robiť nebudeme, dobre?“ navrhla. „Začínam mať dojem, že sa na prvý zápas ani neteším.“
„Ale prosím ťa,“ mierne sa zamračil.
„Gratulujem, pani Potterová,“ podišla k nej vedúca jej fakulty. „Som si istá, že Chrabromil bude tento rok úspešný a vy zdvihnete na konci roka nad hlavu pohár, ktorý bezpochyby získate, aj keď mňa to menej ako zaujíma,“ zasmiala sa.
„V tom prípade ťa budem zastupovať,“ ponúkol sa Harry.
„To asi nepôjde, pokiaľ máš byť nestranný.“
„Ale ja netúžim byť nestranný,“ protestoval.
„Hlavne keď sa zistí, že je chrabromilská stíhačka tvojou manželkou, to ti určite tvoju nestrannosť všetci uveria,“ zaškľabil sa na nich Bill. „Ty, Ginny, navrhoval by som ti, aby si odtiaľto čo najrýchlejšie zmizla,“ obrátil sa k svojej sestre. „Mamka má namierené sem a pokiaľ nechceš, aby ťa tu pristihla a týrala ťa ďalšími rečami o svadbe, tak uteč,“ zaškľabil sa.
„Ou,“ zatvárila sa útrpne. „Hermiona, kedy chceš odtiaľto odísť?“
„No, chcela som síce až večer, ale kvôli tebe pôjdem už teraz.“
„Sestrička, švihaj,“ upozornil Bill.
„Stretneme sa u teba alebo u Harryho v byte?“ rýchlo sa pýtala.
„Príde sem za desať, deväť…“
„U Harryho,“ vyhŕkla Hermiona. „Za dvadsať minút som tam,“ zakričala za unikajúcou dvojicou. Zachechtala sa.
„Šesť, päť…“
„Skonči,“ zachichotala sa Hermiona dívajúc sa na Billa. „Vezmem si veci a rozlúčim sa s našimi.“
„Dva, jedna…“
„Bill, Hermiona, nevideli ste Ginny?“ do kuchyne vletela zadýchaná Molly. „Vybrala som kvetinovú výzdobu.“
„Nemyslíš, že by si to mala Ginny rozhodnúť sama?“ opatrne sa spýtal Bill matky.
„Ginevra?“ Molly vyvalila oči. „Keby záležalo na nej, tak sa vydáva na metle niekde medzi obručami.“
„Ale vyzeralo by to zaujímavo,“ uškrnula sa Hermiona.
„Svedkyňa by na tej metle musela byť tiež,“ upozornil ju Bill.
„Už sa mi to nepáči,“ zatvárila sa znechutene.
„Každopádne jej odkážte, aby sem zajtra láskavo prišla,“ zamračila sa na chechtajúcu dvojicu. „Svadba bude za tri týždne a ona nemá ani šaty, ani kvetiny, ani… nemá vlastne nič!“ s náznakom paniky vybehla von.
„Asi utekala zohnať niekoľko dobrovoľníkov, aby bolo dosť koláčov,“ Bill zavrtel hlavou. „Takáto hysterická pri mojej svadbe nebola. Ľutujem svoju sestru.“
„Je to jej jediná dcéra,“ Hermiona mykla plecami. „Nedivím sa jej. Po tom všetkom je to momentálne to jediné šťastie, ktoré ju postretlo a venuje sa tomu v plnej miere.“
„Pravda,“ povzdychol si. Hermiona naňho po očku pozrela. Musela si zahryznúť do jazyka. Molly prednedávnom stratila nevestu a vnučku a teraz sa od toho hádam odpúta, čo jej mohlo len prospieť. Ale hlavne Bill bol ten, kto o ne prišiel.
„Prepáč,“ šepla.
„To je v poriadku,“ usmial sa. „Máš pravdu, mamka má v živote málo šťastia a keď sa už nejaké ukáže, tak nech si ho užije v plnej miere. Aj keď to bude pre Ginny zrejme viac ako bolestivé,“ zaškľabil sa.
„Asi by som mala ísť,“ nadhodila. „A hlavne by som sa mala s Ginny porozprávať, pretože keby záležalo na nej, tak by sa určite brali niekde v lufte.“
——
„Mamka ťa skutočne zháňala,“ zaškľabila sa Hermiona na Ginny, keď prišla za nimi do Harryho bytu. Harry svojej manželke dvadsať minút dokazoval, že je neskutočne hrdý na jej novú úlohu v chrabromilskom metlobalovom tíme. „Zajtra máš láskavo prísť.“
„Čo ma neskutočne teší,“ prevrátila oči. „Nech už je po tom,“ zastonala.
„Bude aj to, neboj,“ ubezpečil ju Harry.
„To iste, ale dovtedy ma trafí šľak,“ sťažovala sa. „Ja viem, že to pre mamku znamená veľa, ale nemusela by to tak preháňať.“
„Len sa snaží, aby to bolo dokonalé,“ namietla Hermiona.
„Áno, iste. Uvítala by som, keby ma vynechala.“
„Budeš predsa nevesta,“ zachichotala sa Hermiona. „Nemôže ťa vynechať.“
„To by skutočne nemala, to fakt. Ale aj tak všetko rozhoduje. Keď sa ma aj spýta Ginny, čo ty na to? vždy zvrtne debatu, pri ktorej diskutujúci rozhodne nemajú rovnocenné slovo tak, aby som jej to len odkývala. Tak nech to zorganizuje, všetko a potom nastúpim ja, keď ma teda nechá nastúpiť,“ zaškľabila sa.
„Mňa odstavila hneď v úvode,“ nadhodil Harry. „Povedala, citujem: Harry, ty si hľaď zohnať nejaký biely oblek a o ostatné sa nestaraj!“
„Vidíš,“ povzdychla nastávajúca nevesta.
„Myslí si, že by ste si vystrojili svadbu na metlách, na štadióne, medzi obručami.“
„To by bolo úplne fantastické,“ nadšene okomentovala Ginny. Harry prikývol.
„Takže sa nemýlila,“ Hermiona zavrtela hlavou. „Keby záležalo na tebe, tak by ste to odflákali. Tak nefrfli a nechaj ju, nech to zariadi.“
„Ja by som rada, Hermiona. Ona cíti úplne zbytočnú potrebu so mnou všetko preberať. Nechápem načo, keď si aj tak vždy presadí svoje.“
„Možno by si sa s ňou mala vážne porozprávať. Tak, ako chcela, aby si sa s ňou niekedy porozprávala. Som si istá, že potom by ste našli spoločnú reč a dokázali sa na niečom dohodnúť. Ale keď budeš stále len frflať na všetko, čo povie a nebudeš sa snažiť jej pozorne načúvať a najmä, keď jej nedáš príležitosť, aby ona načúvala tebe, komunikácia medzi vami bude ťažká.“
„Hm, na tom možno niečo bude,“ súhlasil Harry. Ginny si nervózne hryzla do spodnej pery. Dlho bolo ticho. Premýšľala nad tým, čo povedala jej kamarátka. A vedela, že má v niečom pravdu.
„Nikdy som nemohla ukázať svoju slabosť,“ povzdychla napokon. „Chápete? Keby som pred bratmi ukázala, že potrebujem maminu pomoc a podporu, nikdy by na to nezabudli, využívali by to proti mne a to som si dovoliť nemohla. Preto som vždy vstupovala tak, že jej pomoc nepotrebujem a zvykla som si na to,“ stiahla obočie. „A teraz je už zrejme neskoro,“ šepla.
„Na také niečo nie je nikdy neskoro,“ s úsmevom prehlásila Hermiona. „Vážne sa s ňou porozprávaj o svojich pocitoch, o tom, čo si praješ a po čom túžiš. Ale nech ten rozhovor trvá dlhšie než povinných desať minút.“
„Ja to skúsim,“ prehlásila po ďalšej odmlke. Harry ju jemne objal. Toto bola pre ňu priveľmi citlivá téma. „Ešte dnes večer, keď bude Harry na veži.“
——
„Ty si myslíš, že nás Severus podviedol a podstrčil nám nejaké bludy v snahe zamestnať naše mysle?“ Remus vyvalil oči na Billa.
„Ja si to nemyslím. Tento predpoklad, alebo možnosť, vypustil Harry, ako mi prezradila Hermiona.“
„Myslím, že by toho bol Severus schopný,“ vložila sa aj Tonksová.
„Možno,“ Remus sa zamyslel. „A sedelo by to naňho,“ krivo sa zaškľabil. „Ja ho raz asi aj tak prerazím.“
„To nikdy nespravíš a on na to spolieha,“ usmial sa Bill. „A vlastne ani ja. Ale ako som povedal, je to len predpoklad a ja mám dnes priniesť Hermione tie kúzla, aby ich overila.“
„Výborne. Skôr, než ho pôjdete zaškrtiť, si overíte pravdivosť Harryho tvrdenia,“ Tonksová mykla plecami a vzala na ruky Sebastiana, ktorý na seba mrnčaním upozorňoval.
„Pozná ho najlepšie, vie čo od neho čakať. To len ja som naivný hlupák, ktorý mu na tú jeho hru skočil,“ Remus sa neprestával mračiť.
„Nemusí to byť pravda.“
„Ale je to viac ako pravdepodobné,“ Tonksová sa postavila na stranu svojho manžela.
„Zájdem za ním,“ rozhodol sa Remus.
„Počkaj aspoň na to, čo nám povie Hermiona.“
——
Harry sa zúčastnil večere vo Veľkej sieni. Nechcel ísť znova na Základňu. Niežeby sa obával vtrhnutiu do príprav svadby. Molly s ním nerátala, proti čomu neprotestoval. Ale po večeri mal ísť do veže. Preto si chcel zo svojho bytu vziať písomné práce a hneď zamieriť na pozemky. Na Základni by ho zrejme dvojčatá, alebo ktokoľvek iný, mohli zdržať.
Držím palce, Ginn.
Ďakujem, ale myslím, že to bude v pohode.
Si teda pripravená podstúpiť prvý vážny rozhovor so svojou matkou?
Nemal by to byť problém, nie? Je to mama, malo by to byť úplne v pohode.
Ale nie v tvojom prípade, keď nemáš žiadnu prax.
Kedysi sme sa rozprávali, ale bolo to tak dávno, že už si na väčšinu rozhovorov ani nepamätám. Nie je to tým, že by zlyhala. Len som jej to nedovolila.
Ja viem a ona to vie tiež. Bude to dobré, uvidíš.
Dúfam. A čo ty?
Idem opraviť písomky a potom budem striehnuť. Takže pohodová noc.
Zajtra budeš dospávať?
Budem, snáď nie celý deň. Keď skončíš u mamky, daj mi vedieť.
Možno ťa prídem pozrieť.
Rande na stráži? Nemyslím, že by som to mal podporovať.
Zajtra je nedeľa, môžem dospávať aj ja.
Iste, ale naše striehnutie nemusí byť vo dvojici príliš pozorné.
Pokiaľ by si nechcel strážiť, tak určite.
A ty by si chcela strážiť?
Hlavne by som chcela byť s tebou, aj keď len pri strážení.
Ako chceš. Plášť máš, mapu nebudeš potrebovať a keď budeš chcieť strážiť so mnou, upozorňujem, že strážiť, tak ti v tom brániť nebudem.
Dobre teda, beriem ťa za slovo.
Harry jej ešte raz pripomenul, že jej drží palce. Potom len zamyslene pohladil náramok. Ginny čaká náročný rozhovor. Taký, aký ešte v živote neviedla. Nepochyboval o tom, že by si presadila svoje, keby chcela. Ale proti matke sa jej protestovalo ťažko. Preto sa pred ňou bude musieť aspoň trocha otvoriť, zdôveriť sa jej a to je niečo, v čom ani jedna z nich neexceluje. Molly nebola zlá matka, ani náhodou. Bola tou najúžasnejšou matkou. Milovala všetky svoje deti, dokázala sa pre ne rozdať, dať im aj posledné a aj keď niekedy kričala, vždy to bolo preto, lebo mala o ne strach. A oni milovali ju. Ale Ginny si musela v rodine vybojovať svoje postavenie a keď má niekto šesť bratov, fňukať mame na ramene nemôže.
Vedel, že po rozhovore bude Ginny potrebovať jeho podporu. Neobával sa toho, že by to dopadlo zle. Bol za ten rozhovor napokon rád. Obe sa vyrozprávajú a oveľa viac si porozumejú a pre obe to bude len prínosné a výhodné. Nielen kvôli svadbe, ale aj kvôli budúcnosti. Ale aj tak sa bude potrebovať Ginny vyrozprávať a on tu pre ňu bude vždy. Do konca života. Povzdychol si a vrhol sa do opravovania písomiek. Občas strelil pohľadom za hradby, ale na jeho strane bol pokoj.
——
„Môžem?“ Vo dverách Hermioninho bytu sa zjavila Billova hlava.
„Jasne,“ prikývla. Dobby miloval Harryho a miloval všetkých, kto bol Harrymu blízky. A vedel, že Hermiona bude teraz potrebovať zvláštnu opateru. Nebude to len jej bielizeň a poriadok v jej izbách. Hoci v jej byte sa príliš namáhať nemusel. To v byte pána Nevilla bol oveľa väčší bodrel. Pani Hermiona teraz bude potrebovať mať v izbe vždy čerstvý čaj. Raz mätový, raz brusnicový… A pre neho je to maličkosť, aby sa o to postaral. „Dáš si čaj?“ spýtala sa. „Dobby mi už na Základni nosil dva razy denne čerstvý. Akoby tam nebolo dosť ľudí, ktorí by mi ho chceli urobiť,“ jemne sa usmiala.
„Dobby je správny škriatok,“ okomentoval zamyslene. „Oni sú vlastne všetci dobrí, len sa riadili a vlastne stále riadia dosť pokrivenými zásadami.“
„Zo SOPĽOŠom som nateraz skončila,“ zasmiala sa. „Netvrdím však, že by som niekedy v budúcnosti nebojovala za práva škriatkov. Tu je to po novom zbytočné. Čo robia, robia z vlastne vôle. Hlavne po tom, čo im začal šéfovať Dobby. Ale vonku je ešte dosť škriatkov, ktorí sú zneužívaní,“ zamračene mu podala šálku s čajom a usadila sa oproti nemu.
„To je fakt,“ prikývol a zadíval sa na Hermionu. „Remus si začal myslieť, že sme boli aj my zneužití,“ nadhodil.
„Čo?“ vyvalila oči. Potom jej to došlo. „Nechcela som robiť nejaké rozbroje alebo niečo podobné!“
„Ja viem,“ zachechtal sa. „A počká s rozbitím Severusovej huby dovtedy, kým nebude mať doplňujúce informácie.“
„Jasne,“ prikývla a pozrela na zmotaný pergamen v jeho rukách. „Tak to daj sem a keď tam budú bludy, sama zájdem za Severusom, aby som si to s ním vybavila.“
——
„Mami,“ opatrne začala Ginny, keď prišla na Základňu. Našla svoju matku sedieť v byte nad pergamenmi. Vedela, že jej otec je vonku na veži rovnako ako Harry.
„Ginny, zlatko, nemala by si byť už v posteli?“ prekvapene k nej vzhliadla Molly.
„Večierku máme až za hodinu,“ prevrátila oči. Potom sa zarazila. Okamžite prešla do opozície, ani si to neuvedomila. Nerobila to schválne, robila to automaticky. Z časti za to mohli gény, ktoré podedila práve po matke. „Mami, ja som sa s tebou prišla porozprávať. Vážne a dôverne.“
„A nepočkalo by to do rána? Práve spisujem, kto všetko má byť na svadbe…“
„Nie, nemohlo,“ síce ju prerušila, ale bez podráždenia. „Je to dôležité a nutné. Nielen kvôli tej svadbe.“
——
Draco sa vybral do svojej spálne oveľa skôr, než obyčajne. Nemal už náladu počúvať rozhovory o metlobale, súbojníckom klube ani Rokfortskej armáde. Chcel sa osprchovať a zaľahnúť. Ešte predtým však vytiahol mapu. Tú si Ginny nevzala na rozdiel od neviditeľného plášťa a on vedel, načo ho potrebovala. Ginny mu to prezradila. Z kedysi silných pút mu ostalo len toto. Hermiona ho odmietala, Potter ho ignoroval a návšteva na Základni mu napovedala, že si tam od neho držia odstup. Za Lunou ísť nemohol a za Nevillom ísť nechcel. Colinovi nemohol povedať nič a iných priateľov nemal. Severus by mu asi odtrhol hlavu. A keďže tu Ginny nebola a on vedel, že ani nebude, nemal sa prečo dlhšie zdržiavať v klubovni.
Skontroloval slizolinských a najmä päť bodiek, ktoré sa mali skrývať až do večierky pod neviditeľnými plášťami na strategických miestach, z ktorých mohli kontrolovať pohyb Slizolinčanov po hrade. Videl, že ich momentálne strážia Tonksová, Lee Jordan, Brian Smith, Ernie Macmillan a Michael Corner. Ani po týždni strážcovia neodhalili nič, čo by im prezradilo, či Slizolinčania niečo majú a či to skrývajú. Nebolo ničoho. Nikde nič nenechali a Snape v noci neobjavil nič ani v ich žalároch. A to ich kontrolovali už päť dní.
Do dnešného dňa nemohol kontrolovať jej byt. Teda mohol, ale keďže bola na Základni, tak ju na tejto mape vidieť nemohol. Ale dnes sa vrátila, ako mu oznámila Ginny. Nie, že by na túto informáciu čakal. To nie. Len podvedome prevrátil mapu a našiel jej byt. Bola tam a spolu s ňou Weasley. So stiahnutým obočím pozoroval dve bodky, ktoré boli blízko pri sebe. Iste, že to nemusí nič znamenať! Ani to nemôže nič znamenať! A ani to nič neznamená! Ale tie bodky sa mu zdali zbytočne blízko seba, v jej byte, v súkromnom byte. Načo tam liezol? Dracovi by nikdy nenapadlo, že môže cítiť osteň zaborený do jeho duše. Osteň žiarlivosti. A teraz ho cítil. Vedel, že zbytočne, ale tie bodky boli tak skurvene blízko seba. So stisnutými zubami vrazil mapu pod vankúš. S hnevom skrivenou tvárou sa hodil na posteľ. Čo tam, do čerta, chce?!?
——
Harry sa nedokázal sústrediť na opravovanie písomiek. Rád by bol na Základni a zúčastnil sa toho rozhovoru, aj keď vedel, že by ho medzi seba nevzali. Samozrejme, že pri tom nemohol byť. Ale mohol byť aspoň na blízku. Takto sa tu dusí, sám, v tme, pri písomkách, ktoré už vlastne ani nevnímal. Bolo po desiatej, po večierke, už by malo byť aj po rozhovore.
Odsunul písomky nabok a zovrel prútik. Trojuholníkový tvar pohybu zápästia. A niečo zmrznuté, čo mal docieliť. Po tom, čo Tonksová začarovala ľadovú plochu cez polovicu kuchyne, sa nikomu nepodarilo vykúzliť nič viac. Skúšal stále rýchlejšie pohybovať rukou tak, aby dosiahol presný trojuholník. Kúzlo Algaty vážne nebolo jednoduché. Ale aspoň mu z prútika začala vychádzať biela, studená para. Povzbudený týmto úspechom sa snažil docieliť ešte viac. Trojuholník bol takmer dokonalý, stôl pred ním sa pokryl snehovým popraškom. Po ďalších desiatich pokusoch sa objavila ľadová plocha. Potešilo ho to. Plne sa sústredil, aby vypustil to najdokonalejšie kúzlo.
Stuhol zdesením. Nechápal, čoho bol práve teraz svedkom. Z prútika sa vyvalila biela masa. Díval sa, ako sa všetko pred ním mení na ľad. Stôl, zem, stena veže. Všetko bolo ľadovo desivé. Opatrne sa presunul k malému priezoru na stene. Aj tak sa po ľade šmýkal. Vystrčil hlavu. Bola tam zima. Vo vzduchu cítil ľad. Vonku toho veľa nevidel, pretože bola tma, ale priamo pred ním bol ľad. Kam dovidel, zem bola pokrytá ľadom. Zasvietil si prútikom. Použil Lumos maxima a videl, že sa ľad ťahá zemou dobrých tridsať metrov. Stromy aj kríky boli zľadovatené. Ľad sa šíril na tri svetové strany od jeho miesta. Jeho kúzlo zmrazovalo všetko, čo sa mu postavilo do cesty. Kam až sa tiahne ten ľad? Čo všetko dokázal zmraziť? Pýcha nad zvládnutím kúzla zmizla, keď si uvedomil, že zmrazil všetko, čo sa mu postavilo do cesty. Ginny.