„To je absolútna šialenosť, o čo sa chcete pokúsiť!“ Dacian to už nemohol počúvať. Jeho otec tu nebol, a oni ho vzali medzi seba len preto, lebo to práve jeho otec prikázal. Pasoval ho do akejsi funkcie hlavného plánovača útokov, ktoré povedú proti Rokfortu a najmä Bella dostala prísny rozkaz, že ho majú priviesť pri akejkoľvek zmene a vždy, keď sa začne niečo plánovať. Nedá sa povedať, že by z toho mala Lestrangová radosť. Všetci smrťožrúti mali strach protestovať proti tomuto rozhodnutiu, vrátane Belly, ale tá dávala svoju nechuť Dacianovi patrične najavo na rozdiel od svojich kolegov.
„Nevrav,“ vrkla po ňom, ani sa nesnažiac prekryť nechuť. „A ty by si určite vymyslel niečo lepšie, nie?“
„Čo presne sa ti zdá šialené?“ opatrne sa spýtal Rokwood.
„Všetko,“ zavrtel hlavou. „Nechápem, ako by ste to chceli spraviť v takom rozsahu. Uvedomte si, že tých deciek je tam minimálne stopäťdesiat, keď budeme brať na zreteľ fakt, že nám ešte neprišli všetky mená.“
„To je jedno.“
„Nie je,“ zamračil sa. „Čudovali ste sa, keď s vami vybabrali pri presune deciek do hradu…“
„Moment, drahý Dacian,“ prerušila ho Bella s krivým úškľabkom. „Ako to myslíš, že vybabrali s nami? Nemyslíš, že by si mal povedať, že vybabrali aj s tebou?“
„Nie, pretože ja som sa do plánovania tamtoho nezapojil,“ zaškľabil sa. „Bolo jasné, že spravia niečo, čím by sa vám vyhli.“
„A čo by si spravil na našom mieste ty?“ Rabastan povytiahol obočie.
„Nič,“ mykol plecami. „A nič by som nespravil ani teraz.“
„Čo?“ nechápal Dolohov.
„Nič by som nespravil,“ zopakoval pomaly a jasne. Všetci naňho vytriešťali oči, len Bella nenávistne zazerala. Toto má byť syn Temného pána? Tento slaboch? „Ste len,“ Dacian si musel zahryznúť do jazyka. „Ide vám len o to, aby ste vraždili.“
„Iste a sme na to hrdí,“ zazubil sa Rodolphus.
„Ste idioti!“ štekol po nich. Nebál sa, že by vytiahli prútiky a použili ich proti nemu. Na to sa až príliš báli.
„A ty si kto?“ prskla po ňom Bella, keď k nemu priskočila. Jej prútik sa mu opieral o hruď. Nenávistne gánila, kým kolegovia zarazene civeli. „Kto si myslíš, že si?“ zopakovala. „Len jedno šteňa, ktoré má plné gate…“
„Bella, prestaň!“ upozornil ju jej manžel.
„Ja sa neposeriem z toho, že je to syn nášho Pána,“ zavrčala. „Keď presvedčí, že sa aspoň v niečom ponáša na svojho otca, potom ho začnem rešpektovať. Ale pokiaľ tu bude len moralizovať a brániť sa vraždeniu, tak sa postarám o to, aby pochopil, kde je a čo sa po ňom chce. A Temný pán bude so mnou určite súhlasiť. Nemyslím, že by sa mu páčilo, aby mal za syna slabocha.“
„To možno nie, drahá Bella,“ zaceril sa jej do tváre. „Ale určite bude rád, keď pochopí, že z tejto vašej šialenej a vražednej bandy som len ja jediný, kto rozmýšľa,“ prskol jej do tváre a odstrčil ruku s prútikom. Rodolphus musel priskočiť k Belle a zachytiť ju. Hrozilo, že sa vážne neovládne a počastuje Daciana nejakou kliatbou.
„Čo navrhuješ?“ spýtal sa Dolohov zmierlivo. Z Belly vychádzali tiché nadávky.
„V prvom rade navrhujem, aby ste, pardon, ospravedlňujem sa, aby sme neprezradili, že máme spojenie s Rokfortom. Koľko nás je? Dvesto? Ako chcete zabezpečiť, aby sa na každej adrese nachádzal dostatočný počet smrťožrútov, ktorí by boli schopní dotiahnuť svoju akciu do zdarného konca? Nijako. Nechápete, že keď zaútočíte na prvú adresu a na akýchsi osloboditeľov, ktorí sa tam objavia, tak sa prezradíte? A oni napokon vypátrajú, že máme v Rokforte špehov? Aj keď je to podľa vás nemožné. Oni nie sú idioti, tak ich už konečne prestaňte podceňovať! Čakať v Rokville na to, že vám otvoria bránu? To je hlúpe dokonca aj na vás. Dostali ste mená žiakov. Fajn. Zistíte si adresy. Fajn. A čo potom? V tej svojej zvrátenosti a smäde po krvi ste ochotní zabiť troch, štyroch a bude vám jedno, kto to je a že tým môžete zničiť to jediné, čo nás spája s Rokfortom, na to úplne kašlete? Kde máte istotu, že vôbec Snape s Potterom vystrčia nosy? Uvedomte si, že keď sa objavíte na tých adresách a upozorníte na seba, oni budú vedieť, že nejaká informácia z Rokfortu vyšla!“
„Máme škodiť,“ zamračil sa Rabastan. Ostatní sa na Daciana dívali krotko a uvažovali nad jeho slovami. Okrem Belly. Tá Daciana nenávidela snáď ešte viac, ako predtým.
„Keď chcete škodiť, škoďte uvážlivo,“ Dacianov tón sa trocha zmiernil. „Dobre, keď chcete zaútočiť, zaútočte. Ale nahrajte to tak, aby si mysleli, že ide len o náhodu. Že náhodou preverujete tú ktorú rodinu. A keď sa tam objavia, tak ich pobite. Ale nie všetkých, pre Merlina. Tak strašne túžite po krvi, že chcete riskovať prezradenie? Myslíte, že by s tým bol môj otec spokojný?“
„Má pravdu,“ privolil Dolohov. Rabastan prikývol.
„Možno,“ zavrčala Bella nepriateľsky. „A keďže si sa práve pasoval za akýsi náš mozog,“ znechutene sa zaškľabila, „môžeš už konečne niečo vymyslieť, čím by sme im uškodili inteligentne?“
„Neviem či inteligentne. Ale niečo mi napadlo. Niečo, čo by im poriadne uškodilo. A možno mi napadli aj ďalšie veci.“
„Aké?“ vyzvedali.
„Pokiaľ nebudem pripravený predložiť dokonalý plán, tak budem mlčať.“
——
Dacian bol naštvaný. Nielen na svojho otca, pretože stále netušil, akú úlohu hrá v jeho hre on, ale aj na tých všetkých idiotov, na smrťožrútsku špičku, ako sa hrdo nazývajú, ktorá vôbec nerozmýšľa. Ktorá je zaslepená a prahne len po krvi. Nedivil sa, že je jeho otec na nich nahnevaný. Mal byť prečo a hlavne mal dôvod byť poriadne vytočený.
Oni by vážne neváhali a vrhli sa hneď na prvú adresu, aby pobili tých, kto tam príde bez ohľadu na to, kto by to bol. Oni boli schopní povraždiť nejakých bezvýznamných Fénixov, alebo ako sa tí kreténi nazývajú a tým ohroziť jediné spojivo s Rokfortom. Na ktoré by nemali Rokforťania prísť. Nemali. Magických artefaktov, ktoré sú na zemi a ktoré prenášajú myšlienky, je veľmi málo. A ak aj sú, ostávajú v dŕžave majiteľov až do ich smrti. Musia umrieť obaja vlastníci, aby boli artefakty schopné slúžiť novým majiteľom. Ako sa dozvedel, Potter jeden vlastnil. Musel mať sakramentské šťastie, keď sa k nim dostal. Rokforťania môžu mať maximálne podozrenie, ale nemôžu si byť istí a určite by na toto nevsádzali. A okrem toho, smrťožrútske deti vedia, ako ostať nenápadné. Musel sa s tým malým Abracusom poriadne porozprávať pred koncom prázdnin, aby mu vysvetlil, ako sa správať. Hentí by ho tam poslali len tak.
Ale o Abracusa teraz nešlo. Keď ho pred dvoma hodinami priviedli na poradu, nestihol sa čudovať. Sfanatizovane a krvilačne rozprávali o tom, ako si na nich počíhajú na adresách. Už dokonca zadali príkaz, aby sa presne zistila poloha adries a oni sa tam mohli slobodne premiestniť. Jediné, čo ich zaujímalo, bolo vraždenie. Nerozmýšľali, čo by sa mohlo stať potom. Škoda. Mohol ich v tom nechať. Nech zavraždia troch či piatich Fénixov. Ostatní by sa potom stiahli a pátrali by po tom, ako sa smrťožrúti dozvedeli o evakuácii rodín. A ako počul, Snape by sa pravdy dopátral. Nech by bol Abracus akokoľvek opatrný. A potom sa mohol škodoradostne prizerať, ako si jeho otec ventiluje na tých idiotov svoj hnev.
A ona bola z nich najšialenejšie. Neznášala ho a on nevedel prečo. Pochopil, že je mierne zblbnutá z jeho otca, aj keď teda nechápal prečo, ale to by ho skôr mala mať rada, nie? Keď už bol raz jeho synom. Zrejme sa bála o svoje postavenie prvej smrťožrútky. Bála sa, že by ju na tom mieste mohol nahradiť. A on si skutočne pripustil, že by sa rád na tom mieste objavil. Aj keď len preto, aby odhalil, aké plány má s ním jeho otec. Ale keď ide o Lestrangovú, o jej „vzťah“ k nemu a o jej postavenie, nemala by radšej držať s ním? Nemala by sa snažiť, aby boli na jednej lodi? Nemala by sa báť, že svojím nepriateľstvom voči nemu, si môže poštvať Temného pána proti sebe? Nechápal to. Ona bola proste a jednoducho šialená.
„Čo si tým chcel dosiahnuť?“ ozvalo sa zavrčanie od dverí. Ani sa nemusel otočiť, aby vedel, kto to je.
„Práve nad tebou rozmýšľam,“ predsa sa otočil a zaceril sa na Bellu.
„Nehovor,“ nenávistne natiahla.
„Hovorím,“ ubezpečil ju.
„Tak čo si chcel dosiahnuť?“ zopakovala otázku o niečo miernejším tónom. Potom švihla prútikom. Pochopil, že im zabezpečila súkromie.
„Nechceš svedkov?“ povytiahol obočie. On prútik stále nemal a pochyboval, že mu ho niekedy dajú.
„Správne,“ vrkla mieriac prútikom na jeho hruď. Už znova. „Odpovieš mi?“ v jej tóne začul hrozbu.
„Prečo nechceš svedkov?“ uškrnul sa.
„Nezahrávaj si so mnou!“ štekla nevrlo a spravila dva kroky k nemu. Prútik sa jej v ruke chvel. Jasne videl, že zvádza ohromný vnútorný boj. Najradšej by ho prekliala na mieste.
„Dobre, fajn,“ rezignovane rozhodil rukami a postúpil o krôčik k nej. „Chcem, aby sa aspoň jedna akcia podarila.“
„Koľko akcií v tvojom živote bolo vydarených? Čo si vlastne vo svojom živote dokázal?“ oči jej nepríčetne blčali.
„Drahá Bella,“ s povzdychom z neho vyšlo. „Nemyslíš, že na mojich slovách a úvahách bolo kus logickosti a racionality?“ jemne jej dohováral. A to ju vytáčalo ešte viac. Boli len kúsok od seba. Myslela si, že nezmôže nič. Že bol až takým slabochom, že sa nedokáže brániť. Bola si istá svojou suverenitou a nadradenosťou. Svojou silou a šikovnosťou. Podcenila súpera. V zlomku sekundy mala skrútenú ruku s prútikom za chrbtom. Nestihla si všimnúť, kedy sa na ňu vrhol. Nestihla si ani uvedomiť, že by mala vyslať nejaké kúzlo alebo kliatbu. Jej prútik padol na zem. Potom ju pritlačil k stolu, stojac za ňou a stále jej zvierajúc ruku za chrbtom. „Už ma štveš,“ sykol jej do ucha.
„Pusť ma!“
„Čo po mne vlastne chceš? Prečo ma tak nenávidíš?“
„Okamžite ma pusť, rozumel si?“ zmietala sa pod ním. Čím viac sa zmietala, tým bol jeho tlak silnejší.
„Prestaň sa trepať,“ otočil si ju k sebe. Jej ruky boli v jeho zovretí. Chcela sa vytrhnúť, ale on bol silnejší. Držal jej ruky pri tele a tlačil ju k stolu. „Nechápeš, že som silnejší než ty? Uvedomuješ si vôbec, že ťa premohol slaboch bez prútika? Veľkú Bellatrix Lestrangovú?“ zasmial sa. A ona vyzerala, že by ho najradšej zabila.
„Čo…“
„Drž hubu!“ štekol po nej. Zrazu sa v jeho očiach zjavilo niečo, čo tam videla naposledy pred dvadsiatimi rokmi. Kedy sa Temný pán ešte podobal na človeka. Vlastne si až teraz uvedomila, akí sú si podobní. Alebo skôr to, akým bol jej Pán v mladosti. Zarazene mu civela do očí. „Prešla ťa chuť na vyhrážky?“ škľabil sa. „Zdá sa, že ti došli slová. Alebo odvaha? Bez prútika si nikto, však?“
Nedokázala mu odpovedať. Len civela do tých očí a do tej tváre, ktorá jej bola povedomá. Nechápala, prečo si toho doteraz nevšimla. Nenávisť k nemu ju úplne oslepila. Teraz bol ale on ten nadradený, on bol na koni, on mal navrch a jej sa to zdalo povedomé.
„Čo civíš?“ zamračil sa.
„Ja…“ zvraštila obočie. „Pusti ma.“
„Prečo?“
„Pretože…“
„Pretože čo? Pretože si Bellatrix, na ktorú doteraz nikto nevyzrel? Alebo preto, lebo si jeho najvernejšia smrťožrútka a nikto nemá právo mať väčšiu moc, ako ty? Alebo len preto, že sa mám správať ako gentleman a nemám ohrozovať ženu? Alebo prečo?“ Jeho tón bol ľadový a panovačný.
„Čo máš v pláne?“ spýtala sa. Jeho stisk nepoľavoval, ale jej sa to nezdalo nijako nepríjemné.
„Ja?“ prekvapene na ňu pozrel. „Ja nemám v pláne nič. Ale zaujímalo by ma, čo máte v pláne vy so mnou? Neprezradíš mi to, Bella?“ šepol.
„Neviem.“
„Nevieš. Fajn. Tak mi povedz, prečo ma tak nenávidíš? Pretože som jeho syn?“
„Nečakáš, že by som ti to vyzradila, že?“ začínala naberať znova sebavedomie. Stále však bola v jeho moci a to jej situáciu neuľahčovalo.
„Myslím, že by si ma mala prestať nenávidieť a mala by si držať so mnou. Myslím, že by sme mohli nájsť spoločnú reč. Mám taký pocit, že keby sme si my dvaja rozumeli, že by smrťožrútske akcie mohli sláviť úspech. Nemáš ten pocit? Bella?“ provokačne natiahol.
„Chceš sa zapáčiť otcovi?“ posmešne natiahla aj ona.
„A ty snáď nie?“ zazubil sa.
„To jediné máme zrejme spoločné.“
„Pravda. Inak sme úplne odlišní. Ja používam rozum, ty Avadu,“ mykol plecami.
„Prestaň ma urážať,“ usmiala sa. Na maličký moment vyzerala jej tvár dokonca pekne. Keď sa normálne usmiala. Keď sa jej v tvári nezračila šialená duša.
„Tak čo? Dohodneme sa na prímerí?“
„Čo z toho budem mať?“
„Minimálne to, že ťa teraz pustím.“
„Pustíš ma aj tak.“
„Zrejme áno.
„Tak vidíš.“
„V tom prípade sa môžem postarať, aby ťa môj otec nezabil,“ usmial sa.
„On ma nezabije. Nie si taký dôležitý, aby tvoje slovo niečo znamenalo,“ uškrnula sa aj ona.
„Poďme sa dohodnúť ako dvaja rozumní ľudia, Bella,“ neprestával sa usmievať. „Ty ma prestaneš nenávidieť a budeš sa aspoň snažiť načúvať tomu, čo hovorím. Som si istý, že táto spolupráca by priniesla toľko vytúžené ovocie.“
„Si si sebou až príliš istý, nemyslíš?“
„Myslím, že k tomu mám dôvod.“
Dívali sa na seba. Stále ju pritláčal k stolu a ona nevykazovala žiadne známky protestu. Vlastne sa mu odovzdala do rúk. Dobre vedela, že proti nemu nemôže zbrojiť ani tajne, nieto otvorene. Že by sa to pre ňu nemuselo skončiť dobre. V tom mal pravdu. Stále to bol jeho syn a aj keď nevedela prečo, Temný pán ho chce živého. Nebolo to určite tým, že by sa v ňom náhle prebudil otcovský inštinkt. Možno by z ich spolupráce mohla mať úžitok. A nad zdarnými akciami v tejto chvíli nepremýšľala.
„Dobre,“ nahodila nevinný úsmev. „Ako teda mám viesť nasledujúce akcie?“ uprene sa mu dívala do očí. Už nie nenávistne, ale so záujmom. „A povoľ to zovretie, ubližuješ mi,“ takmer zafňukala.
„Ako som povedal,“ stiahol obočie, ale skutočne od nej trocha odstúpil. „Nesnažte sa ich nasilu pozabíjať. Tvárte sa pri dvoch, či troch rodinách, že ste tie rodiny preverovali a oni sa tam náhodou objavili.“
„A tým by sme si mohli ukojiť našu chuť po krvi,“ prikývla neprestávajúc sa usmievať. „Ja by som vedela aj o inej chuti, ktorú by si mi mohol pomôcť ukojiť,“ koketne natiahla. Alebo to teda malo vyzerať, ako koketné zaliečanie sa. A keď zabudol, kto pred ním stojí, tak sa jej to aj podarilo.
„Na to sú tu predsa ostatní, keď ti manžel nestačí,“ usmial sa aj on. Bolo to o nej známe, že vyžaduje zvýšenú pozornosť a oni sa jej ju boja odmietnuť. A Rodolphus je starý… ktorý zrejme na to nestačí. Alebo ktorý jej má plné zuby.
„Nevrav, že by si nechcel ženu,“ uškrnula sa. „Keď si zavretý tu, už niekoľko mesiacov,“ ponúkala sa.
„Máš pravdu, chcel by som ženu,“ prikývol. „Ale chcel by som ženu,“ provokačne natiahol. V očiach jej vzbĺkol hnev, ale okamžite ho dusila.
„Aké si myslíš, že tu máš možnosti?“ povytiahla obočie.
„Zrejme žiadne,“ mykol plecami. „Bella,“ nahol sa nad ňu a zasyčal jej do ucha. „Môjho otca už zjavne nezaujímaš v tomto smere a ja vážne vôbec netuším prečo,“ sarkasticky natiahol. „Ale nemysli si, že si zlepšíš svoje postavenie vďaka mojej posteli.“
„Moje postavenie je dosť silné aj bez tvojej postele,“ stále potláčala hnev. „O postavenie sa skutočne nejedná. Myslím, že keby sme si boli o niečo sympatickejší, tak aj následná spolupráca by bola ľahšia. Správne predpokladám, keď si myslím, že ak naplánuješ nasledujúcu akciu, o ktorej tvrdíš, že bude prínosná, že budeš potrebovať pomoc pri realizácii?“
„To je hádam jasné,“ zavrtel hlavou a pustil ju. Vyzerala byť pokojná a on podcenil súpera, ako si v nasledujúcich chvíľach uvedomil. „Nezmôžem odtiaľto nič. Vy budete musieť previesť ten plán, takže logicky budem potrebovať vašu pomoc. Alebo skôr, vy sa postaráte o prevedenie môjho plánu preto, aby ste sa zapáčili otcovi a aby bol hrdý, takže vlastne o pomoc ani nepôjde.“
„Nepreradíš mi, o čo sa snažíš?“ spýtala sa so záujmom. Rýchlym pohľadom skontrolovala, kde sa nachádza jej prútik. A vlastne ho mala rovno pod nohami. „Aj keď nepoužívam mozog, ako si ma upozornil, minimálne viem, ako to v tomto svete chodí a čo všetko sa dá vonku zohnať a ako. A ty by si potom mal to plánovanie možno jednoduchšie,“ navrhla.
„Na tom zrejme niečo bude,“ zamyslene stiahol obočie. A jej jeho trojsekundové stratenie koncentrácie stačilo k tomu, aby sa opäť zmocnila prútika a aby ním okamžite švihla. Díval sa jej do tváre uvedomujúc si, že sa nedokáže pohnúť a ani hlesnúť. K jeho prekvapeniu sa netvárila tak ako predtým. Nenávistne, s chuťou po ublížení.
„To pozeráš, čo?“ zasmiala sa. Nie šialených chechotom. Normálnym smiechom. „S tvojou navrhnutou spoluprácou súhlasím, avšak mám svoje podmienky, ktorými sa budeme riadiť.“
Znova švihla prútikom. Jeho telo letelo vzduchom, ale na prekvapenie dopadlo na mäkké lôžko jeho postele. Znehybnenie trvalo len chvíľu. Tri švihy prútika a ruky a nohy mal priviazané k rohom posteli. A skončilo aj umlčanie.
„Čo si myslíš, že robíš?“ prskol po nej znechutene. Znova švih prútika a on pred ňou ležal absolútne nahý. Nechuť sa razom menila na zahanbenie, najmä preto, že okamžite skúmala jeho telo. Alebo časť tela.
„To sa dá ľahko domyslieť, nie?“ nevinne sa pousmiala a pozrela mu do tváre. „Drahý Dacian,“ výstražne natiahla, keď sa nad neho nahla. Jej ruka ho začala hladiť. Nemal veľa možností na protest. „Nemyslím, že by ma Temný pán potrestal za to, že som jeho synovi pomohla od určitého tlaku,“ uškrnula sa, keď sa zapýril po tom, ako zovrela jeho penis v ruke. „Máš pravdu, tvoj otec ma už odmieta. Kedysi to bolo iné,“ zatvárila sa takmer nostalgicky. „Ale teraz si tu ty a neuveríš, ale vaša podoba je neskutočná.“
„Myslíš, že sa ti podarí ma znásilniť?“ neveriacky stiahol obočie.
„Myslím, že áno,“ prikývla. „A som si istá, že napokon o znásilnenie ani nepôjde. Napokon si to užiješ a viem, že si to napokon užijem aj ja,“ usmiala sa. Chcel začať protestovať, ale keď sa jej hlava sklonila a čierne vlasy prekryli jeho brucho aj stehná, len privrel oči a snažil sa zabudnúť, kto mu to vlastne robí.
——
„Dobre, sústreďme sa,“ zavelil Remus do miestnosti, v ktorej sa tlačilo takmer všetko, čo sa na Základni nachádzalo. Strážne veže momentálne zívali prázdnotou, pretože aj keď sa muklovia do nasledujúcich akcií zapojiť nemohli, stále mohli poznať niektorú zo sedemdesiatich deviatich adries. Alebo aspoň ich približnú polohu. „Pokoj, prosím!“ štekol, aby tým umlčal netrpezlivú a nervóznu vravu.
„Ja teraz zoznam adries rozmnožím a necháte si ich kolovať,“ oznámil im Bill. „Keby niekto z vás vedel, kde sa ktorá adresa nachádza, nech to zaznačí na tento náš, pergamen, na ktorom sú už zaznačené preverené adresy, respektíve preverení žiaci.“
Harry sa díval, ako si osadenstvo Základne rozoberalo medzi seba pergameny s adresami a skúmavo ich študovali. On sa na ten zoznam pozrel už predtým. Nikto zo Surrey ani Vydrieho svätého Drábu do školy nechodil a aj keď sa tam nachádzalo dvanásť adries v Londýne, zrejme by ťažko hľadal konkrétnu ulicu. Najprv museli počkať, kým sa nedozvedia, že budú mať šancu dostať sa priamo k tej ktorej adrese a zároveň museli počkať, či prejdú všetky deti previerkou, aby sa vyhli prípadným pascám.
„Ako to spravíme?“ spýtal sa Remusa. „Vytvoria sa menšie skupiny, ktoré sa dostanú na adresu, preveria ju a evakuujú rodiny? Za pomoci škriatkov, samozrejme.“
„To je zrejme jediná možnosť, ťažko by sme sa teraz s tou ktorou rodinou dohovárali pomocou sov. Proste sa budú musieť zobrať a ísť, ak budú chcieť.“
„Pevne verím, že keď poslali deti do Rokfortu,“ zapojil sa Bill, „a mali v pláne niečo podobné, že budú vopred pripravení.“
„Najprv to budú adresy, ktoré budú jednoznačné. A až potom tie, ku ktorým sa budeme dostávať ťažšie. No a zrejme sa nájdu aj také, ktoré ani nebudeme vedieť, kde sa nachádzajú.“
„Našťastie tu máme mapu Anglicka. Dosť podrobnú, takže by sme sa mohli dokázať orientovať.“
„No a následnú akciu by sme si mohli hneď aj vyskúšať,“ Remus prstom ďobol na pergamen, kde otec Zachariasa Smitha označil adresu jedného z bystrohlavských prvákov. Ako im sám povedal, vedel presne, kde sa nachádza Brackley Road v Bedforde. Nevedel síce, kde sa dom Zoe Claytonovej nachádza, ale nemal by byť problém ho nájsť podľa popisného čísla. Bola to vlastne jediná čisto muklovská čarodejnica z bystrohlavských prvákov.
Malá Bystrohlavčanka bola preverená. Adresa bola jednoznačná. Už stačilo počkať, kým sa nezačne zmrákať, aby svojím primiestnením v nepreverenom teréne nevzbudili prílišnú zvedavosť a mohli spustiť prvú záchranu. Remus okrem pána Smitha, bez ktorého by sa na adresu nedostali, vzal so sebou Harryho, Seamusa a Michaela Cornera.
Nemohli si dovoliť vrhnúť všetky svoje sily do jednej záchrany. Na pergamene bolo jasne zaznačených už niekoľko adries, tri z nich boli dokonca preverené a Koreško s Krumom, alebo Tonksová či Bill, si museli vytvoriť svoje skupinky, aby sa záchrany trocha posúrili. Artur spolu s dvojčatami skúmali ostatné adresy, ktoré neboli jednoznačné a hľadali spôsob, ako sa na ne čo najrýchlejšie dostať.
Než sa zvečerilo, musel Harry zavolať Dobbyho, aby ho poprosil o viac škriatkov. Večeru už mali za sebou, takže by pri premiestneniach z hradu a na hrad mohli byť k dispozícii viacerí. Ostatné svoje povinnosti plnili i tak až po večierke. Nebudú ich momentálne odpútavať od zbieraní špinavého šatstva a od upratovania. A škriatkovia zjavne zmenu režimu uvítali.
Remus sa spolu so svojou jednotkou najprv dostal mimo hrad. Na lúku, kde sa premiestňovali pravidelne. Tam, kde sa konal Svetový pohár. Spolu s nimi vyšli aj Koreško a Krum so svojimi skupinkami. Nikto nič nehovoril, vládol medzi nimi tichý súlad.
Pán Smith vzal najprv Remusa a premiestnili sa na kraj Brackley Road. Mali šťastie. Primiestnili sa do tieňu jedného z domov, kde nedopadalo svetlo z pouličnej lampy. Keď tam už raz Remus bol, nerobilo mu problém znova sa tam vrátiť. A tak vzal so sebou Harryho a Seamusa, pán Smith chytil za ruku Michaela.
„Hľadajte dom 25,“ vyzval ich Remus pokojne po tom, čo vrhol jedno preverovacie zaklínadlo smerom vpred. Harry overil priestor za nimi. Nenašli známky, že by sa tam nachádzal iný čarodejník, než oni.
„Tu je trojka,“ oznámil Harry. „To znamená, že na tejto strane sú nepárne čísla,“ zadíval sa dopredu. Pred nimi šli nejakí zaľúbenci zavesení do seba. Zrejme sa vybrali na romantickú večernú prechádzku. Inak bola ulica prázdna. V oknách domov sa svietilo, z jedného domu sa ozývala hlasná hudba.
„Poďme,“ vykročili vpred, prútiky skrývajúc pod rukávmi svetrov. Dokonca aj Remus zo seba zvliekol svoj plášť, aby zbytočne neupútaval pozornosť. Striehli na každý podozrivý zvuk. Boli u sedmičky. Na moment zastavili, aby Remus s Harrym nenápadne overili ich bezpečnosť. Vážne to vyzeralo, že tam nik nie je. Bolo to až príliš jednoduché.
„Dvadsaťpäťka,“ ukázal Michael dopredu. Obyčajný muklovský dom, akých tu bola celá rada.
„Aj keď to vyzerá na bezproblémovú akcičku,“ šepol Seamus Harrymu, „aj tak sa mi poriadne zdvíha adrenalín,“ zaškľabil sa.
„Ešte nie je po všetkom,“ upozornil Michael šepky.
„Správne,“ prikývol Remus. „Skutočne to vyzerá, že je všetko v poriadku,“ so stiahnutým obočím kontroloval okolie. Harry už otváral nízku bránku, so spýtavým pohľadom sa k nim obrátil.
„Ideme?“
Prikývli a všetci piati vstúpili na pozemok patriaci k domu. Nenáhlivo a opatrne prešli až k dverám a zabúchali. Kým Remus s Michaelom kontrolovali okolie, Harry čakal, kým im domáci neotvoria.
„Kto ste?“ podozrievavo sa mračil asi tridsaťpäť ročný muž na zvláštnu návštevu. „Moment,“ stiahol obočie. „Nie ste…“
„Ticho,“ sykol po ňom Harry a vtlačil ho dovnútra. „Dobrý večer. Sme akýsi vyslanci Rokfortu. Zavri, Remus.“
Harry sa na chlapa uprene díval. Videl, že mu docvaklo, kto sú. Dovolil si jemne nahliadnuť do jeho myšlienok. Nijako intenzívne, pretože to stále nevedel, ale ten jemný dotyk mu napovedal, že chlap má skutočnú a nefalšovanú radosť z toho, že ich vidí. Nič predstierané a hrané.
„Je to v poriadku,“ dovolil si tvrdiť. „Pán Clayton, prišli sme, pretože nás o to požiadala vaša dcéra.“
„Áno, iste,“ netrpezlivo sa pousmial. „Mary!“ skríkol do domu. Potom znova upriamil pozornosť na svojich záchrancov. „Chceme, to, to určite, ale nepredpokladali sme, že to bude také rýchle. Začali sme čítať Sršňa, keď nám povedali, že máme doma čarodejnicu. A nepáči sa nám, čo sa tam píše. A vôbec, dúfali sme, že prídete, ale len dúfali, chápete?“ bľakotal.
„Teraz nie je čas na reči,“ mierne ho upozornil Remus. Michael a Seamus striehli v oknách. V predsieni sa objavila rovnako prekvapená mladá žena, ktorej to tiež už došlo. „Vezmite si to najnutnejšie a ideme. Máte na to pätnásť minút.“
„Nie ste náhodou…“
„To je jedno,“ prerušil ho Harry. „Nezdržujte sa, vezmite si svoje šaty a poďte,“ zavelil. Chlap aj so ženou sa vrhli ku schodom. Začuli z horného poschodia zvýšenú aktivitu a aj detský hlas.
„Možno by bolo lepšie upozorniť ich dopredu, aby boli pripravení,“ nadhodil Seamus. „Kým sa pobalia a tak…“
„Na to nie je čas,“ protirečil Michael.
„Pravda. Než by dostali sovu, než by poslali sovu, to je zbytočné zdržovanie,“ prikývol Harry.
„A okrem toho, smrťožrúti môžu mať špehov všade. Určite pozorujú sovy. Nebudeme zbytočne riskovať,“ zamračene sa ozval Remus.
„Takto je to lepšie. Čo najrýchlejšia a hlavne tajná akcia. Aj oni by sa mohli prezradiť, keby vedeli, že prídeme,“ dodal Michael.
„Jasne, uznávam,“ zaceril sa Seamus. „Len, že by sme nemuseli mrhať energiou pri čakaní na balenie kufrov.“
Po dvadsiatich minútach sa zjavil na schodoch pán Clayton, ktorý ťahal dva obrovské kufre. Jeho žena držala na rukách sotva štvorročné chlapča a ešte väčšieho plyšového medveďa. Chlapček na nich zvedavo pokukoval, ale nevyzeral, že by sa bál. Clayton sa vrátil hore ešte raz, aby priniesol ďalší kufor a jednu tašku. Ospravedlňujúco po nich fľochli. Remus bez rečí zmenšil kufre a strčil si ich do vreciek. Muklovia naňho užasnuto hľadeli a chlapec spokojne zvýskol. Kúzlo ešte nevidel.
„Predpokladám, že ste sa ešte v živote nepremiestňovali, takže si teraz budete môcť dvakrát vyskúšať,“ Remus sa na nich pokojne díval.
„Čo sme nemali robiť?“ vydýchol Clayton.
„Sme tu a objavíme sa inde,“ vysvetlil Harry. Alebo sa snažil vysvetliť. Dívali sa naňho ako na zjavenie. „Teraz nie je čas k tomu, aby sme vám všetko vysvetľovali. Budete nám musieť dôverovať. Nebude to nič príjemné, ale prežiť sa to dá. Poriadne si držte pri sebe toho špunta, pani Claytonová,“ mierne sa usmial na prekvapenú Mary, ktorá si reflexívne primkla chlapča k sebe. Chytil ju za ruku a bez upozornenia zmizol.
„Čo…“ Clayton vyvalil oči.
„A teraz my,“ usmial sa naňho Remus a chytil ho za ruku.
„Fuj, sakra,“ vyprskol Clayton, keď sa zjavili na lúke. „Toto bolo hnusné,“ zamračil sa, ale už si kontroloval Mary, ktorá bola kompletne konsternovaná. Chlapča potešene výskalo.
„Kriste pane!“ zajačala Mary, keď sa vedľa nej zjavil Dobby. Chlapča po ňom naťahovalo ruky.
„Do hradu, Dobby,“ usmial sa na škriatka a díval sa, ako manželia Claytonoví zmizli z lúky. „Myslím, že prvá akcia dopadla úspešne,“ pozrel na Remusa a ostatných.
——
Ten večer sa im podarilo zachrániť osem rodín. Na ich adresy sa dokázali dostať bez problémov. Ďalších dvadsať adries bolo však nutné preveriť. A taktiež vymyslieť spôsob, ako sa dostať k ostatným rodinám, na ktoré nemali priamu spojitosť.
Nové rodiny boli v momente ubytované. Základňa poskytla ďalšie poschodie k tomuto účelu. Muklovské ženy, ktoré tu už chvíľu bývali, si vzali na starosť dohľad nad akousi aklimatizáciou nováčikov. Bolo potrebné ich hlavne upokojiť a sľúbiť, že sa predsa len so svojimi deťmi, ktoré netrpezlivo čakali na správy, stretnú. Ale dnes už zrejme nie. V hrade bolo dávno po večierke.
Ginny, zrejme tu stvrdnem, je tu ešte dosť práce.
Ako to vyzerá?
Podarilo sa nám sem dostať len osem rodín. Čakáme, s čím príde Severus. Ale asi sa to ešte natiahne.
Dobre, jasne. Je všetko v poriadku?
Žiadne zranenie, zatiaľ ide všetko jednoducho. Až príliš jednoducho.
Očakávaš problémy?
Neviem, možno. Je pravda, že sa mi nič nesnívalo a zrejme budem musieť ísť spať, aby sme vedeli, či sa mi bude niečo snívať, ale ostanem tu.
To je samozrejmé. Dobre teda, poviem to Dracovi. Ráno mi pošli správy, dobre?
Iste. Milujem ťa. Dobrú noc.
Aj ja teba, dobrú.
„Slizolin je a aj bol zalezený vo svojich priestoroch,“ oznámil Fred, keď si prisadol k svojmu bratovi. „Nechal som tam Ernieho, nech sleduje mapu.“
„Dobre,“ prikývol Remus. „Mali by sme poslať na veže aspoň muklov, ktorí nám pri tých adresách nemôžu pomôcť.“
„Zariadime,“ zazubili sa dvojčatá a zdvihli sa zo stoličiek.
„A tiež by sme mohli tie adresy ukázať aj tím, ktorí sa k nám dnes pridali,“ navrhol Harry. „Možno im bude niečo známe.“
„Výborný nápad, Potter, ale dnes už nie,“ zavŕkal Snape od dverí. Hermiona vyšla spoza neho a unavene si prisadla k Billovi. „Bude už polnoc, každý je unavený, každý si potrebuje oddýchnuť.“
„A ja by som mal ísť spať, aby sme vedeli, či nečakať problémy,“ nasilu sa zaškľabil.
„Znova správne, prekvapuješ ma,“ prebodol ho pohľadom. „Spolu s Hermionou sme skontrolovali takmer polovicu záujemcov o ubytovanie na Základni. Všetci sú čistí,“ oznámil zúčastneným. Hermiona len prikývla a doplňovala práve získané informácie na zoznam. „Zajtra sa postaráme o zvyšok. Všetko musí byť čo najnenápadnejšie. Študenti dostali inštrukcie, ako sa správať a dovolím si predpokladať, že majú záujem o to, aby sa ich rodiny dostali sem, takže budú naše rozhodnutia rešpektovať.“
„Čo tých dvanásť detí, ktoré už majú rodiny tu?“ spýtala sa Molly.
„Samozrejme sa im to zajtra povie,“ zamračene odvetil Severus. Mal toho plné zuby. Špárať sa v hlavách štyridsiatim osobám ho zjavne vyčerpalo. „Bol by som ale rád, keby sa zatiaľ nepoletovalo z hradu sem a naopak. Až keď bude všetko v poriadku, až potom sa, možno, dovolí deťom, aby sa so svojimi rodinami privítali. Aj keď nevidím dôvod, prečo by sa to malo dovoliť. K svojim rodinám by sa za normálnych okolností dostali až na Vianoce.“
„Toto ale nie je normálna okolnosť,“ dovolil si protirečiť Bill. „Prišli o domovy a tak…“
„Iste, Weasley“ vrkol po ňom. „Preto hovorím, že až bude po všetkom, tak potom možno.“
„Dobre teda,“ ozval sa Remus. „Tak by sme to mohli na dnes nechať. Severus zajtra skontroluje zvyšok a potom budeme vedieť, ako postupovať ďalej. Predpokladám, že problémy ešte nastanú.“
„Je ošetrovňa v pohotovosti?“ kontroloval Snape Molly. Rozhodne prikývla. Kvantum elixírov a tiež lôžok boli preventívne prichystané. „A veže?“ obrátil sa na Artura.
„Na tých sú muklovia a zrejme sa tam budú striedať len muklovia, aspoň istú dobu. Zajtra prejdeme aj nových a vysvetlíme im situáciu. Myslím, že ich bude viac, kto bude chcieť pomáhať.“
„A…“
„Slizolinčania sa nepohybovali na nijako výnimočných miestach,“ prerušila ho Tonksová. „Disciplinovanie sa po vyučovaní vrhli do svojej klubovne a disciplinovane sa tam vrátili aj po večeri. VýMySel je kontrolovaný bez prestávky.“
„Dobre,“ prikývol. „Ja sa rozlúčim, dobrú noc.“
„Vyzerá vyčerpane,“ Remus zvraštil obočie, keď sa díval za odchádzajúcim Severusom.
„Zjavne nebol vo forme,“ prikývol Harry, ktorému sa zdalo, že je jeho strýko až príliš krotký.
——
Na druhý deň ráno sledoval Harry Veľkú sieň, kde vládol až podozrivý pokoj. Bolo jasné, že tri fakulty vedia, čo sa deje a sú v napätí. Kým tá štvrtá bola zamĺknutá vlastne od prvej chvíle. Videl, že sa vedúci fakúlt pristavili pri svojich prefektoch a niečo im potichu hovorili. Bolo mu jasné, čo to je. Až na Severusa, ten sa pri svojej fakulte nepristavil.
„Dobré ráno,“ pokojne pozdravil svojho synovca, keď si k nemu prisadol. Ten sa naňho pousmial. „Kedy si šiel spať?“ okamžite kontroloval jeho výraz.
„Niečo po druhej,“ mykol plecami a upil si čaju. „S dvojčatami sme ešte preberali…“
„To je mi jedno, musíš sa vyspať,“ vrkol po ňom.
„Tvoja starostlivosť ma vskutku dojíma,“ nevinne natiahol. „Ale ani ty nevyzeráš, že by si si ľahol hneď po polnoci.“
„Máš pravdu,“ nalieval si kávu. „Trošku som sa poobzeral po slizolinskej klubovni a spálňach.“
„Uhm,“ povytiahol obočie. „A čo si zistil?“
„Nič,“ prskol. „Pritvrdil som ich spánok a poriadne to tam preveril. Nie je tam nič, čím by sa dorozumievali s vonkajším okolím,“ s ťažkosťami vypustil.
„Aj Bill a aj Remus ti to predsa vraveli.“
„To ja veľmi dobre viem.“
„Preto nechápem, prečo si taký nešťastný. Mal by si byť rád, nie?“
„Možno,“ prikývol s nevôľou. „Ale ani to mi akosi nepridalo na spánku,“ zamračene naňho pozrel. „Smiem byť taký smelý a smiem sa spýtať, prečo si šiel včera von?“
„Myslím, že odpoveď na túto otázku poznáš,“ mykol plecami. „Rovnako ako veľmi dobre vieš, že sa aj dnes zapojím do nejakej akcie a samozrejme aj zajtra, aj pozajtra, a popozajtra…“
„Sklapni,“ zagánil. „Jediné, čo ťa ospravedlňuje je skutočnosť, že na Základni príliš dobrých možností nie je,“ neprestával sa mračiť. „Aj tak by som bol rád, keby si vyliezol jedine so mnou a nehovor, že ťa mám radiť medzi tie lepšie možnosti,“ zaprskal.
„Ale to je holý fakt. Som profesorom Obrany proti čiernej mágii a to by malo byť zárukou, že som tá lepšia možnosť, ktorá sa nachádza na Základni.“
„Si len reklamný ťahák,“ zaškľabil sa. Harry zahral ublíženie. „Nabudúce pôjdeš so mnou. A to je rozkaz.“
„Sily by sa mali vyvážiť.“
„Veď práve, pôjdeš so mnou.“
„Ale nie dnes, dnes sa budeš ešte špárať v hlavách.“
„K môjmu nevýslovnému potešeniu.“
„Priznaj sa, Severus. Trasieš sa strachom o mňa,“ milo sa pousmial.
„Iste, keď si uvedomím, čoho všetkého si schopný, tak si dovolím tvrdiť, že sa trasiem oprávnene.“
„Iste…“
„Dobré ráno,“ prerušila ich Hermiona. „Máte nejaké novinky zo Základne?“
„Dobré,“ Harry sa na ňu pousmial, kým Severus podráždene zavrčal. „Máme ďalších osem jasných adries. U ostatných budeme musieť improvizovať.“
„S Billom a Sproutovou sme upozornili prefektov. Povedia deťom zachránených rodín, že sú všetci tu a v poriadku. A budeme musieť upokojiť zvyšok, že je všetko na dobrej ceste a že je len otázkou času, kedy tu budú všetci. Nikto nič neprezradí, všetci ťahajú za jeden povraz.“
„Ešteže sa nemusím trápiť týmito psychologickými zdržovačkami,“ zabrblal Severus.
——
Harry si ten zarazený pokoj uvedomoval aj počas vyučovania. A bol si istý, že si ho uvedomujú všetci. Na prvej dvojhodinovke so siedmakmi vlastne len opakoval minuloročné učivo. Študenti boli mĺkvi a v strehu. Nezaregistroval žiadne provokácie, nemusel stŕhať body, neozval sa ani protest, aby sa pripravili poriadne na piatok, pretože im mienil dať test, v ktorom sa chcel zamerať na zopakovanie si učiva z celých predchádzajúcich šiestich rokov. Otázky mal už zbežne pripravené. Na jednej zo svojich predchádzajúcich nočných vo veži mu spoločnosť robil stoh kníh.
„Ako to vyzerá? Bude sa potrebovať aj naša pomoc?“ spýtal sa ho Draco, ktorý po hodine ostal aj s Ginny v učebni, pokým sa jeho spolužiaci ponáhľali na Transfiguráciu.
„Neviem, zatiaľ nie, ale s najväčšou pravdepodobnosťou sa potrebovať bude. Držte sa spolu, keď budem vedieť niečo viac, dám vedieť,“ mrkol na nich.
„Nemohli by sme po vyučovaní prísť na Základňu?“ Ginny po ňom hodila psie oči.
„Myslím, že to nebude práve teraz najrozumnejšie.“
„Sme predsa členmi Rádu,“ namietol Draco.
„Ty si člen Rádu,“ opravil ho Harry. Ginny protestne prskla. „Ale hlavne si študentom. Dnes sa aj tak nebude diať nič mimoriadne. Ešte nemáme overené všetky adresy. Až bude situácia vážnejšia, tak ťa určite Remus povolá. Tak sa upokoj a bež na Transfiguráciu. Hermiona sa určite nevie dočkať, kedy ti zadá trest,“ zaškľabil sa.
„Odkedy dodržuješ pravidlá?“ mračila sa Ginny.
„Odvtedy, drahá moja,“ venoval jej jemný bozk na pery aj napriek jej nasrdenému výrazu, „odkedy je šéfom Rádu Remus a ten vaše zaangažovanie nateraz rázne zamietol. A teraz bežte, za dve minúty tu budem mať nastúpených štvrtákov,“ zaceril sa. Nevyzerali spokojne.
——
Hermiona stála pred siedmakmi a aj keď sa už včera zbavila počiatočnej nervozity a dnes na prvých hodinách pôsobila pokojne, teraz sa v jej triede nachádzalo niečo špeciálne, čo jej na pokoji rozhodne nepridalo. Hlavne preto, že na ňu Draco počas celého jej výkladu len civel a civel. Keby sa odoberali body za civenie, Chrabromil by bol v riadnom mínuse.
„Dobre, teraz by ste mohli začať čarovať. Pri tomto zaklínadle je rovnako ako u všetkých ostatných transfiguračných zaklínadlách dôležité, že čím väčšiu vec chcete premeniť, tým viac sa musíte snažiť. Pred vami sa nachádzajú tri veci, kalamár, kotlík a kniha. Všimnite si, že sú veľkosťou rozdielne a hlavne sú všetky odlišného materiálu. Pokúste sa premeniť na kameň každé z nich a potom mi poviete, ktorý materiál sa začarováva najťažšie,“ vyzvala ich.
Unavene prechádzala pomedzi lavice. Z každej strany sa ozývala formulka Duro. Hlava ju neznesiteľne bolela. Uvedomila si, že si mala dať radšej kávu, než čaj.
„Výborne, slečna Lovegoodová,“ pochválila s úsmevom svoju kamarátku, ktorej sa podarilo začarovať kalamár aj s kotlíkom. S knihou však mala problémy. Luna sa na ňu zoširoka usmiala. Každý sa zodpovedne venoval svojim pokusom, nikto si ju nevšímal. „Máte so svojím kúzlom nejaké problémy, pán Malfoy?“ ozvala sa mu za chrbtom.
Nie, nemal ani najmenší problém. Možno to bolo tým, že bol o rok starší než ostatní spolužiaci. Že bol vyzretejší, alebo ako by to nazval. Hneď svojimi prvými pokusmi sa mu podarilo pretransfigurovať všetko, čo mal pred sebou, na kameň. Všimla si to iba Ginny, ktorá sedela, teraz teda stála, vedľa neho v lavici. Aj jej sa celkom darilo, zrejme pre to, že už pred dvoma rokmi sa s týmto kúzlom stretla, keď sa Harry pripravoval na svoje pohárové finále.
„Nejde mi to, pani profesorka,“ natiahol ukazujúc na kalamár pred sebou. Dokonca ho vedel pretransfigurovať naspäť. „Nemohli by ste mi to ukázať?“
Že v nasledujúcom okamihu spravila chybu, to si okamžite uvedomila. Skutočne si pomyslela, že mu to nejde a postavila sa vedľa neho, aby mu pomaly ukázala kúzlo. A on čakal len na to. Sedeli s Ginny v poslednej lavici, hneď vedľa steny, takže mal voľné pole pôsobnosti. Prilákal ju tam len preto, aby sa jej mohol provokačne dotknúť. A pritom sa tváril veľmi nenápadne. Zarazene civela pred seba, pokým on ju nežne hladil po zadku.
„Ehm, pán Malfoy,“ škaredo naňho pozrela. Už sa venoval predmetom pred sebou. „Ukázala som vám pomaly a jasne, ako to máte robiť. Neskúsite to ešte raz?“ stiahla obočie. Toto mu bude musieť vysvetliť.
„Určite, pani profesorka,“ nevinne sa pousmial. Ginny stojaca vedľa nich túto Dracovu hru videla. S tvárou celou červenou od zadúšajúceho smiechu sa musela odvrátiť. Nemohla svoju kamarátku postaviť do ešte ošemetnejšej situácie, než v akej sa nachádzala. Našťastie si to nevšimol nikto iný. Každý sa sústredil výlučne na transfiguráciu predmetov na kameň.
„Za dnešnú hodinu udeľujem desať bodov slečne Lovegoodovej a slečne Weasleyovej, ktorým sa ako jediným podarilo pretransfigurovať dva z troch predmetov. A tým je zodpovedaná otázka, ktorý materiál sa najťažšie premieňa. Do budúcej hodiny od vás chcem, aby ste mi napísali úvahu, prečo sa papier začarováva ťažšie než sklo a kov. A samozrejme by som bola rada, aby sa vám do budúcej hodiny podarilo premeniť všetky predmety,“ oznámila na konci dvojhodinovky. „Pán Malfoy, slečna Weasleyová, mohla by som vás poprosiť, aby ste sa na moment zdržali?“
Obaja pred ňu predstúpili.
„Chcela by som sa vás spýtať, ako to vyzerá s metlobalom…“ spustila, keď sa trieda pomaly vyprázdňovala. Keď však odišiel aj posledný študent, škaredo pozrela na Draca. „Spravíš to ešte raz a budeš mať tichú domácnosť,“ prskla po ňom. Ginny sa potichu zachechtala.
„Ospravedlňujem sa,“ natiahol s úsmevom. „Nemohol som si pomôcť.“
„Prečo si sa tváril, že ti to nejde?“
„Prečo na seba upozorňovať?“
„Uhm,“ prepaľovala ho pohľadom. „Ginny, Draco je zjavne ešte detinskejší, než kedy boli Harry s Ronom,“ zacerila sa. Menovaný sa tváril ublížene. „Vážne by som rada vedela, kedy usporiadate konkurz. Decká sa mi majú do dnešného obeda nahlásiť a keďže je obed už vlastne teraz a prihlásilo sa len desať deciek, tak si to premyslite. Mám vám zarezervovať na sobotu štadión?“
„Čím skôr, tým asi lepšie,“ prikývla Ginny. „Aspoň budeme mať viac času na tréning.“
„Dobre teda.“
„Nemohli by sme dnes zájsť na Základňu? Ty, ako vedúca našej fakulty, by si nám to mohla povoliť, keď bol Potter taký neúprosný a nepovolil nám to,“ naznačil jej svoju túžbu.
„V prvom rade je to profesor Potter,“ uškrnula sa. Ginny už znova vyprskla. „A nie. Remus to zatiaľ neodporúčal. Ste študenti a povolávať vás budeme len v krajných prípadoch. Takže vás sklamem. Dnes sa môžete venovať napríklad úvahe, prečo sa papier začarováva ťažšie než kov,“ zacerila sa. „A buď rád, že ti nestrhnem body.“
„Za to, že som ťa hladil po zadku?“ nevinne natiahol. Ginny sa tvárila, že ich nepočúva.
„Nie, za to, že nevieš, ako oslovovať profesorov,“ zaškľabila sa. „A teraz poďme na obed.“
——
Večer sa situácia na Základni oproti včerajšiemu dňu zmenila. Tých niekoľko adries, na ktoré mali priamy prístup, už bolo vyprázdnených, respektíve obyvatelia adries už boli ubytovaní na Základni. Včera to bolo osem rodín, dnes ďalších dvanásť. Stále tu bola nádej, že sa priamo dostanú k ďalším rodinám. Avšak stále tu bolo dosť nejasných adries. Maličkou nádejou bola skutočnosť, že v mnohých mestách už čarodejníci boli, takže vlastne ostalo len pri hľadaní tej ktorej ulice v danom meste.
Harry mal už dnes jednu záchrannú misiu za sebou, kedy mu robili spoločnosť Tonksová, Čcho, Lee Jordan a pani Changová. Vlastne šli pre známych Changovcov do mesta Hereford. Všetko dopadlo dobre a na Základňu sa dostali rodičia chrabromilského tretiaka Kurta Polleyho.
Ibaže tým to ľahšie končilo. Teraz nasledovalo úmorné hľadanie ulíc v mestách, v ktorých čarodejníci niekedy v živote boli. Keďže už bola pokročila večerná hodina, do akcie sa zapojili tí, ktorí s ponocovaním problémy nemali. Vonku boli už len Viktor s Arturom, Erniem a Anthony Goldsteinom a druhú skupinku tvoril Koreško s bratrancami Zachariasa Smitha a Michaelom Cornerom.
„Keď boli čarodejníci v mestách, tak vedeli, kam sa premiestniť,“ nadhodil Harry na porade. „To znamená, že by nás tam mohli zajtra premiestniť aj cez deň, na nepozorované miesto, aby bolo viac času snoriť po tých adresách.“
„Áno, to by sa dalo, pokiaľ sa bude vedieť, kam sa presne premiestniť,“ prikývol Bill.
„Remus,“ oslovil vlkolaka. „Malfoy je veľmi nespokojný, chcel by priložiť ruku k dielu aj on,“ zazubil sa.
„Myslím, že zajtra sa bude jeho prútik hodiť,“ prikývol po chvíli, kedy premýšľal. „Musíme vytvoriť minimálne štvorice, pre istotu a keďže sa predpokladá, že odteraz nebudú záchrany také svižné, tak by sa mali zapojiť všetci.“
„Aj Ginny?“ povytiahol obočie.
„Ani za svet,“ zamračila sa Molly. „Môže byť maximálne tu, na ošetrovni a čakať, či nebude mať prácu,“ zaprskala a odkráčala preč. Dvojčatá sa zachechtali.
„Neverím, že bude spokojná.“
„To iste nebude, bratku.“
„Zrejme sa na Základni objaví tajfún, či iný prírodný živel.“
„Ale i tak si myslím, že nedosiahne úspechu.“
„Nezabúdajte, že je už plnoletá,“ jemne ich upozornil Harry. „A teraz je členom Rádu prakticky každý, kto chce.“
„Hej, švagrík, nemal by si ju ochraňovať?“
„Ale zrejme máš strach, že by porafala aj teba, nemýlime sa?“
„Iste! Vyvolený má strach z jednej maličkej čarodejnice.“
„Že ste vy dvaja hrdinovia, keď je nablízku,“ zaškľabil sa na nich Bill.
„My sme len zdravo opatrní.“
„Harry má vlastne pravdu. Neverím, že by sa Ginny chcela držať v úzadí,“ podotkol Remus. „A keď bude chcieť…“
„Ja to počujem!“ zaprskala Molly od sporáku nespokojne. Ale vedela, že už zrejme nezmôže nič. Bola plnoletá a aj keď nie oficiálne, do Rádu ju počítali už takmer dva roky.
„No, ale zajtra by sa mali pridať aj Severus s Hermionou, keď skončia s vypočúvaním,“ Remus sa pokúsil odpútať pozornosť.
Ginn, povedz Malfoyovi, že sa zajtra zrejme dočká vychádzky z hradu.
,
Hm?
Povedala som, nevie sa dočkať. A čo ja?
Mamke sa to síce nepáči, ale na stoličke ťa nikto nedokáže udržať priviazanú. Takže aj ty. Ale jedine so mnou a keďže mne sa prázdniny končia a Severus ma bude chcieť mať pod dozorom, tak aj s ním. Neviem koho nám strčia do partie. A potom, že majú byť sily vyvážené.
Nehrozí, že by si dnes prišiel do svojho bytu o niečo skôr?
Asi nie, chcem počkať na Severusa a hlavne chcem počkať na dve skupinky, ktoré sú ešte stále vonku.
Aha.
Ginn, zajtra to bude lepšie. Budeme spolu aspoň večer.
Na prípadnej akcii spolu s tvojím strýkom, romantiku si predstavujem inak. Dva bozky behom troch dní a zajtra sa počas vyučovania ani neuvidíme. Chýbaš mi.
Aj ty mne a strašne. Ale nejako to prežijeme, pozachraňujeme rodiny a potom budeme mať viac času.
Dúfam. Dobre, ja si pôjdem ľahnúť. Zajtra máme dvojhodinovku Elixírov a na to sa potrebujem vyspať. Dobrú, milujem ťa.
Aj ja teba, nech sa ti sníva niečo pekné.
Nemusel ju ani vidieť. Vedel, ako ju to mrzí. Jeho to tiež bolelo. Uvedomoval si, že oni kontakt potrebujú. A nemusí to byť nutne posteľná olympiáda. Keď boli spolu, všetko bolo ľahšie a jednoduchšie. Potrebovali sa. Uvedomoval si, že od doby, kedy sú manželmi, je to ešte výraznejšie. Predstavoval si, že to bude jednoduchšie. Alebo teda nemohol predpokladať, že hneď prvý deň nastanú takéto komplikácie. Len si sťažka povzdychol a niečo mu napadlo. Vyšiel von, do miestnosti s prírodou, aby odtiaľ vzal kameň a premenil ho na ružu a potom zašiel do jednej z chodieb.
„Dobby,“ potichu zavolal do priestoru.
„Pán Harry, prajete si ísť von? Teraz?“ škriatok naňho vyvaľoval oči. Harry ho chcel znova začať presviedčať, aby mu nehovoril pane, ale len mávol rukou.
„Nie, Dobby. Viem že čakáš, kedy dostaneš povel ísť von pre tých, ktorí sú tam.“
„Áno, Dobby čaká na znamenie.“
„Nechcem ťa dlho zdržovať, ale inému škriatkovi nedôverujem tak, ako tebe.“
„To Dobby rád počuje!“ Škriatok bol jednoznačne šťastný. „Čo môže Dobby pre pána Harryho spraviť? Spraví čokoľvek!“
„Ja viem, Dobby,“ usmial sa naňho. „Ginny, moju priateľku, poznáš. Vieš, kde má spálňu, však?“
„Dobby sa o pani Rokfortu stará osobne. Sám jej berie bielizeň, a čistú vracia späť. Nijaký škriatok sa nesmie k pánovi a pani Rokfortu ani priblížiť. To by som nedovolil,“ prehlásil hrdo. Harryho to prekvapilo.
„Pani Rokfortu? Ty to vieš?“
„Áno, škriatkovia to vedia. Vedeli to o vás a keď ste sa stali manželmi, vedia to aj o nej. Ale Dobby k vám nikoho nepúšťa!“
„To je fajn,“ fascinovane zamrkal. Škriatkovia ho stále dokážu prekvapiť. „V tom prípade by som chcel poprosiť, aby to škriatkovia udržali v tajnosti.“
„Škriatkovia sa nikdy nestarajú do vecí, do ktorých ich nič nie je! Pán Harry môže byť pokojný a pani Ginevra tiež.“
„Dobre,“ Harry si prikľakol k škriatkovi. Ten naňho vyvalil oči. „Dobby, zanesieš jej túto ružu a položíš jej ju na vankúš? Neverím totiž, že by si už ľahla spať,“ pousmial sa.
„Iste, pane,“ zamrkal obrovskými očami. „Dobby spraví pre vás čokoľvek.“ S tichým puknutím sa odmiestnil.
Harry sa spokojne a s úsmevom napriamil. Nemôže s ňou síce momentálne byť, ale možno ju jeho ruža aspoň trocha poteší.
„Pani Rokfortu, manželia, Ginny a ty. Nechceš mi niečo vysvetliť, Harry?“ ozval sa mu za chrbtom hlas.