Nasledujúci deň ich čakala najrozsiahlejšia a svojím spôsobom najnebezpečnejšia akcia za posledné tri mesiace. Harry ráno vstal ešte skôr, než zvyčajne, aby do seba nervózne hádzal raňajky. Ako mu dvojčatá nezabudli pripomenúť, posledné raňajky medzi normálnymi ľuďmi. Od zajtra bude raňajkovať medzi strelenými profesormi a pojašenými pubertiakmi. Hermiona a Ginny sa im nezabudli poďakovať za to milé ohodnotenie.
Spôsob stravovania mu zase až také starosti nerobil. Vlastne by mu nič nemalo brániť v tom, aby chodil jesť na Základňu. Ale nielenže by to bolo od ruky, ale bolo by to nevhodné, ako mu predniesol Severus minulý večer. A on nad tým vlastne ani neuvažoval.
Teraz si však robil ťažkú hlavu z niečoho iného. A nebol sám. Celá Základňa, alebo teda tí najkompetentnejší a taktiež rokfortskí profesori, sa pripravovali na čo najbezpečnejší presun na hrad. Krátko pred desiatou priniesol Krum informáciu, že spozoroval pred hlavnou bránou podozrivú aktivitu. Aj keď mal vlak prísť do Rokvillu po piatej poobednej, smrťožrúti sa tam pomaly zhromažďovali. Čo znamenalo jediné. Pripravoval sa útok na vlak. Alebo skôr na študentov, ktorí by sa mali, tak ako vždy, kočmi prevážať do hradu. A tomu chceli predísť. Vlastne tomu podriadili niekoľkodňové plánovanie.
O pol jedenástej sa Harry pridal k Severusovi vo Vstupnej hale. Sledoval Billa, ako začarováva posledných škriatkov. Nebolo ich potrebné príliš presviedčať, stačilo pár viet a všetci boli ochotní spolupracovať. Potrebovali prejsť smrťožrútom cez rozum, predbehnúť ich pred predpokladaným útokom.
Plán A
Zjavilo sa na galeóne krátko pred jedenástou. To už vo Vstupnej hale stáli všetci profesori, vrátane študentov, ktorí sem prišli zo Základne, aby sa krátko po jedenástej pridali k študentom, ktorých premiestnia škriatkovia priamo z vlaku. Na nástupisku 9a3/4 sa teda k útokom nechystalo. Za pár minút bude po všetkom. Môže sa spustiť plán A.
——
Remus sa spolu s Dobbym premiestnili do Londýna. Od desiatej monitorovali pod neviditeľným plášťom situáciu na nástupisku. Remus monitoroval, Dobby sa skryl do vlaku, ktorý tam už bol pristavený.
Lupin videl prichádzať smrťožrútov. Nie takých tých klasických, ale videl podozrivo sa správajúcich mužov a niekoľkých poznal. Bolo ich len asi desať a to je na útok málo. Zrejme chceli nechať všetky deti nastúpiť do vlaku, skontrolovať, či spolu s nimi nenastúpia Fénixy a ak áno, k útokom mohlo prísť cestou. Ale najpravdepodobnejšia možnosť sa javila tá, že si smrťožrtúti počkajú, až sa otvorí vstupná brána pre koče a pokúsia sa využiť túto štrbinku v inak perfektnej obrane hradu.
Videl prichádzať rodičov, ktorí si vyprevádzali deti. Podozrievavo sa obzerali po okolí, s ťažko skrývaným strachom. Ale vedeli, mnohí boli presvedčení, že ich deti budú v Rokforte v bezpečí. Dalo sa to z ich správania vypozorovať. A mnohí vyzerali, že majú akúsi nádej. Vieru v niečo viac.
Bolo za päť minút jedenásť, keď musel začať konať. Vyslal správu do hradu, že spustia plán A. Ten najbezpečnejší a očakávaný. Bol tam sám, obávali sa, aby smrťožrúti nezačarovali okolie proti splývajúcim zaklínadlám, ktoré by skrytých čarodejníkov odhalilo. Ale on mal Harryho plášť a na ten žiadne kúzla nepôsobili.
Podišiel k otvoreným dverám prvého vagónu za lokomotívou a vagónom s uhlím. Jedno vyslané zaklínadlo a každému dieťaťu sa zdalo lepšie nastupovať inými dverami. Niektoré deti už nastúpili, iné sa ešte lúčili s rodičmi. Mal pred očami ten tradičný prvoseptembrový obrázok. Podozriví muži stáli obďaleč. Nechystali sa zakročiť.
„Dobby,“ potichu šepol dovnútra.
„Pán Remus,“ ozval sa mu škriatok. Aj on bol zneviditeľnený. Ešte nikto nemusel o ich prítomnosti vedieť. „Rušňovodič, jeho pomocník a aj pani s jedlom, sa budú správať tak, ako chceme my. Všetko som zariadil.“
„Výborne, Dobby,“ pochválil škriatka. Plášť si dať dole nemohol. Posledných pár sekúnd. Všetky deti, rovnako ako ich kufre, už boli vo vlaku. Výpravca pískol prvý raz na píšťalku. Dvere sa začali zatvárať. Remus skočil do vagóna.
Ešte pár sekúnd. Čas ukazoval presne jedenásť hodín.
Druhé písknutie. Vlak sa dal do pohybu. Remus zo seba sňal plášť, ale stále sa kryl pred pohľadmi zvonku. Mali len chvíľu. Museli všetko zvládnuť, než sa dá vlak do úplného pohybu. Vychádzali z nástupiska.
„Môžeš,“ prikázal Dobbymu. Dobby sa zviditeľnil a siahol si na krk, na ktorom mu visel maličký prívesok draka. Billova pamiatka po Charliem. Tentoraz slúžiaca ako lokalizátor. Vyše dvesto škriatkov v hrade vedelo, kde sa Dobby nachádza a mohli sa primiestňovať do stále plne nerozbehnutého vlaku. Na všetko mali len tri minúty, kým vlak nenaberie takú rýchlosť, kedy by sa primiestniť nedalo. Naspäť to bude jednoduchšie. Z idúceho vlaku to škriatkovia zvládnu.
V priebehu dvoch minút sa s puknutím, jeden po druhom, objavovali škriatkovia. Už boli od zástavky ďaleko, Remus sa mohol postaviť a posielať škriatkov ďalej do vozňov. Každý škriatok mal vziať jedného študenta a spolu s jeho batožinou ho premiestniť do hradu. Okamžite, bez váhania a aj proti námietkam. Deťom sa to zdalo prazvláštne, ale nemali čas na protest. Vyjavene pozerali na zástup škriatkov, ktorý sa predieral vpred. Sledovali, ako ich spolužiaci po jednom miznú. A spolu s nimi kufre. A sovy. Úplne všetko. Škriatkovia sú úžasní a stále dokážu prekvapiť.
Remus videl, ako sa prvý vozeň vyprázdnil. Zmizli deti na chodbách, zmizli aj deti, ktoré už boli v kupé. Zmizli batožiny. Dobby mu to vysvetľoval, ale on tomu kúzlu aj tak nepochopil. Teda, kúzlo pochopil, len nechápal, ako je možné, že sú škriatkovia až takí mocní. Keď škriatok chytí dieťa za ruku, automaticky sa spolu s ním premiestni aj všetko, čo dieťaťu patrí.
Spolu s Dobbym postupne kontrolovali celý vlak. Po desiatich minútach bolo hotovo. Rokfortský Expres bol úplne prázdny. Ako poslední odtiaľ zmizli Remus a Dobby.
Ani rušňovodiča a ani jeho pomocníka nenapadne ísť kontrolovať priestory za lokomotívou. Ani čarodejnicu, ktorá predáva občerstvenie, to ticho nepriláka. Absolvujú svoju každoročnú cestu do Rokvillu. A smrťožrúti môžu prepadnúť prázdny vlak.
——
Severus stál zamračene na treťom schodíku hlavného schodiska. Bol nervózny, pochopiteľne. Škriatkovia sa pred jeho očami odmiestnili a on vedel, že za pár okamihov začne zábava. Nevedel si pomôcť, ale musel sa zaškľabiť. Harry aj s Billom šli do vedľajšej miestnosti, kde spolu s dvojčatami a neskôr aj s Lupinom, skontrolujú batožiny. Videl, že Hermiona stojí spolu so Sproutovou vo dverách do Veľkej siene a len sťažka skrýva nervozitu. Ako každý. Väčšina profesorov bola vo Veľkej sieni, pretože by sa do vstupnej haly skutočne nepomestili. V hale stáli len Vectorová a Sinistrová, ktoré mali okamžite posielať deti k stenám miestnosti, aby príliš nezavadzali.
V miestnosti sa začali zjavovať škriatkovia spolu s vydesene vyzerajúcimi študentmi. Profesorky ich odosielali k stenám, ale boli len dve. Desať, dvadsať detí. Hneď, ako sa tam objavili, tak škriatkovia zmizli. Stačilo pár sekúnd a nastala tlačenica. Päťdesiat. Sto. Už to začalo vyzerať hrozivo. Tí, ktorí sa tam ukázali, automaticky a reflexívne ustupovali. Aj tak si za chvíľu začali šliapať po ušiach. V niektorých prípadoch doslovne.
Severus musel ustúpiť na desiaty schod. Študenti ho vytláčali. Vstupná hala začala praskať vo švíkoch. Predpokladaná panika sa aj dostavila. Nechápali, obzerali sa, ale aj tak uhýbali stále väčšiemu počtu študentov. Vstupná hala ale bola schopná pojať takmer tristo žiakov. Aj keď boli natisnutí na seba. V momente, ako sa niekto primiestnil, okamžite vrážal do žiaka, ktorý tam stál pred ním. Niekoľko minút. Zo všetkých strán zaznievali nechápavé a aj bolestné výkriky. No tak sa trocha poudierajú. No a čo? pomyslel si Severus.
Keď po dvanástich minútach totálneho zmätku a rozruchu videl Lupina, vydýchol si. Všetko teda klaplo a pred ním sa tislo dvestotrinásť dôvodov, prečo opäť nezažije aspoň trocha pokojných desať mesiacov.
„Ticho!“ zavelil do miestnosti. Deti ho však buď nezaregistrovali, alebo boli stále v šoku a nereagovali. „Ticho, prosím!“ dôrazne skríkol. Jeho hlas sa odrážal od stien. A to stačilo k tomu, aby sa deti upokojovali. Treba podotknúť, že pri pohľade na Severusa Snapa, sa začali obávať snáď ešte viac, ako pred chvíľou pri premiestňovaní z vlaku. „Ďakujem,“ prskol, keď zavládlo ticho. „Určite vás spôsob dopravy na Rokfort prekvapil a vydesil. Ak niekto pociťuje, že by ho tento spôsob zranil až do tej miery, že by potreboval vyhľadať pomoc, nech sa prihlási,“ zmĺkol. Pár sekúnd ich všetkých skenoval, ale nikto sa neprihlásil. Napokon dopadol presun viac ako dobre. „V poriadku,“ prikývol. „Ubezpečujem vás, že tento spôsob bol jediným možným, ktorým by sme vás sem dostali bezpečne a v zdraví. Rokvillské nástupisko sa už začalo hemžiť smrťožrútmi, ktorí čakajú len na to, aby sa otvorila hlavná brána a oni by prišli na návštevu,“ ironicky natiahol a pohľadom vyhľadal pár slizolinských študentov. Slová rokfortského riaditeľa vyvolali ďalšiu vlnu tlmených rozhovorov. „Ale už ste raz tu,“ pokračoval hlasno. Vrava pomaly ustávala. Všetci čakali, čo sa bude diať ďalej. „A to nás nesmierne teší. Teraz sa po jednom odoberiete do Veľkej siene, kde si posadáte na svoje miesta. Prváci majú pripravený svoj vlastný stôl. K roztrieďovaniu príde neskôr. Poprosil by som disciplinovane a potichu!“ štekol po prvých, ktorí sa začali tlačiť do Veľkej siene. „Potichu!“ znova štekol svoju výzvu. Musel prevrátiť oči. Akoby hrach na stenu hádzal.
Presun študentov zo Vstupnej haly do Veľkej siene trval dlho. Deti si už hľadali svojich kamarátov, aby spolu preberali tento zvláštny zážitok. Aby sa vítali po prázdninách, pretože vo vlaku k tomu nemali príležitosť. Aby vyslovili svoje obavy. Názory na prázdninové diania v novinách.
„Dáme im pätnásť minút,“ povzdychol si Severus, keď sa zastavil vedľa Hermiony vo dverách Veľkej siene. Okolo nich prechádzali poslední študenti. Draco sa smerom k nim nezabudol zaškľabiť. Ginny sa uškŕňala pod nos a Luna ich úctivo pozdravila. Akoby sa stretli niektoré z nasledujúcich rán a ona považovala za povinnosť svojich profesorov pozdraviť.
„A bude to stačiť? Keď si predstavíš, že vo vlaku majú šesť hodín k tomu, aby sa dosýta vyrozprávali?“ Hermiona po ňom pobavene fľochla.
„Bude musieť,“ sykol a obzrel sa. Bill vyšiel z miestnosti s batožinami, aby zabezpečil posledné miesta v Rokforte umožňujúce premiestnenie škriatkov. Odteraz budú musieť chodiť von jedine cez Základňu. A tým pádom návštevu zvonka nedostanú. „Tak to teda vyšlo,“ spokojne si zamrmlal.
——
„Je to pravda?“ Na Draca a Ginny sa hneď po usadení zosypali otázky. „Že nás bude učiť Harry Potter?“
„Áno,“ prikývla Ginny bojujúc proti červenaniu, ktoré cítila, že sa blíži. A prečo by sa mala hanbiť?
„A Hermiona Grangerová?“ vyzvedali.
„Tam ju máte, tak asi hej,“ Draco ukázal do rohu miestnosti, keď čupela Hermiona pri vystrašených prvákoch a upokojovala ich.
„Je to divné,“ zamrmlali ich spolužiaci.
„Čo je s Rokfortom?“ spýtal sa ich na rovinu Carl York, spolužiak zo siedmeho ročníka. „Ale pravdu,“ vyzval ich. „Je to pravda? Že je Rokfort v rukách rebelov?“
„Bol som tu celé prázdniny, ale nevidel som tu žiadnych rebelov,“ flegmaticky odvetil Draco.
„Vieš ako to myslím. Už to nie je ten Rokfort a…“
„Na čo si sem liezol, Carl?“ zamračene sa doňho obula Ginny. „Keď si čítal Proroka, tak…“
„Upokoj sa, Ginny,“ prerušil ju Carl York. „Len pokoj,“ veľavravne sa usmial. „Ja viem, prečo som sem liezol. Môžem síce hovoriť len sám za seba, ale aj tak si myslím, že väčšina z nás má rovnaký názor ako ja. A postupom času to povie každý nahlas. Či nás budú nazývať rebelmi alebo hocako inak. Len som zvedavý. To nemôžem?“
„Môžeš,“ odobril mu to Malfoy. „Na zvedavosti nie je nič neobvyklé, ale musíš pochopiť, že sa ani ty a ani nikto iný nedozvie viac, než je nevyhnutné,“ upozornil ho celkom priateľsky.
„Jasne,“ zabodol doňho pohľad. Vedľa sediaci Colin študoval ryhy v drevenom stole. „Len chcem vedieť, či je všetko na dobrej ceste. Chápeš? Za víťazstvom.“
——
„Čo robíte?“ Remus nechápavo pozeral na dvojčatá. Jeden, nevedel ktorý, sa váľal na zemi a druhý vedľa neho čupel a zadúšal sa od smiechu.
„Freda zabil kufor,“ rehlil sa George.
„Si v poriadku?“ Remus naňho starostlivo pozrel.
„Jasne, v pohode,“ chechtal sa aj druhý.
„Moji bratia majú o zábavu postarané,“ zabrblal Bill. „Za chvíľu Severus halu vyprázdni a ja to tam pôjdem začarovať.“
„Žiadna iná nehoda, len tamtá?“ pýtal sa Remus Harryho a ukazoval na dvojčatá.
„Všetky kufre, batožiny a klietky pristáli bezpečne. Až na jeden,“ škľabil sa.
„Tak aj toto dopadlo dobre,“ prikývol spokojne.
„Dobre. Môžete sa pustiť do pátrania. Kúzlo ste sa naučili, tak hľadajte, či tu nie je náš favorit,“ vyzval ich Bill. Sám šiel čarovať do haly. Oni sa pustili do odhaľovania hocakého náznaku čiernej mágie po kufroch. Ktovie, čo si sem nejaký študent mohol z domu priniesť.
Vedľa Harryho sa objavil Dobby, aby mu podal správu o tom, že sú všetci škriatkovia v poriadku a keď budú potrebovať ich pomoc, hocakú inú, než tú, ktorú už majú na starosti, nech neváhajú a ozvú sa. Pre škriatkov je česť pomáhať pánovi Rokfortu.
——
„Dobre, utíšte sa,“ vyzval Severus zaplnenú sieň. Napokon im dal polhodinu, aby sa ako tak aklimatizovali a zmierili sa so vzniknutou situáciu. Kým tri stoly počas polhodiny veselo štebotali, jeden stôl bol zamĺknutý a zarazený. Slizolinčania medzi sebou viedli tiché diskusie, pri ktorých uvažovali, čo toto všetko bude pre nich znamenať. Väčšina z nich dostala priamy príkaz vrátiť sa na Rokfort. A niektorí dostali konkrétne inštrukcie.
Za profesorským stolom sedel takmer celý učiteľský zbor. Harry a Bill boli preč a Hermiona ešte stále čupela vedľa prvákov. A Severus stál pred žiakmi, presne na mieste, kde roky stával Albus Dumbledore.
„Ešte vás nejdem vítať, školský rok ešte stále nezačal,“ vypustil do miestnosti. „Aj keď sa podmienky v Rokforte zmenili, stále je to Rokfort, ktorý si pamätáte a stále sú to tí istí profesori, ktorých máte radi,“ Severus sa zaškľabil a ukázal na svojich podriadených. Pomona sa na svojich bifľomorských usmievala. Trelawneyová študentom dokonca zamávala. „Ako som už povedal, podmienky v Rokforte sa zmenili, ale to neznamená, že sú tie podmienky horšie. Aj keď, určite závisí od toho, z ktorej strany sa na danú situáciu dívate,“ povytiahol kútik úst. Schválne na Slizolin nepozrel. Od chrabromilského stolu sa ozvalo pochechtávanie. Hermiona si s úľavou uvedomila, že za tým pochechtávaním nie je ani Draco, ani Ginny a ani Colin.
Študenti boli zvedaví a napätí. Možno trocha nerozhodní a opatrní. A len veľmi málo ich vyzeralo, že sa niečoho obávajú.
„Školský rok začne oficiálne až o šiestej hodine večernej, presne tak, ako po predchádzajúce roky. Kuchyňa tiež neprestala fungovať, takže sa pred vami, za pár chvíľ, objaví občerstvenie, o ktoré ste boli ukrátení vo vlaku. Avšak skôr, než sa s chuťou vrhnete do nasledujúceho školského roku, chcem dať všetkým na výber.“
Túto vetu povedal takmer až komorným tónom. Okamžite boli všetci napätí. Úplne všetci.
„Do šiestej sa môžete rozhodnúť, či ostanete na Rokforte za podmienok, ktoré sme si stanovili,“ zamračene prechádzal pohľadom po žiakoch. Nikto si nedovolil ani hlasnejšie nadýchnuť. Všetci na ňom viseli pohľadmi. Okrem Ginny, ktorá pozerala do stola a Draca, ktorý si dovolil očami fľochnúť po profesorke Transfigurácie. „Ako všetci veľmi dobre viete, Rokfortská stredná škola čarodejnícka už nie je pod vplyvom Ministerstva. Nikto zvonka nemôže zasahovať do chodu školy, nikto nemôže rozhodovať, prikazovať ani nijako inak organizovať fungovanie školy. Rokfort je samostatný. A skutočnosť, že ja som riaditeľom Rokfortu, vás nijako desiť nemusí,“ natiahol. „Každé prehlásenie, vyjadrenie, príkaz či zákaz bude mnou vyslovené po zrelej úvahe nielen profesorského zboru, ale taktiež ďalších ľudí, ktorým určite pôjde o vašu bezpečnosť a blaho. To len aby som odvrátil vaše pochybnosti,“ zaškľabil sa. Severus zaregistroval slabú prekvapenú vlnu, ktorá sa ale nemohla plne rozvinúť, pretože už znova prešiel k svojmu klasickému mračeniu. „Každého z vás, kto sa rozhodne ostať na tejto škole, aby získaval adekvátne vzdelanie, ale musím dopredu upozorniť na nové bezpečnostné podmienky, ktoré sme tu zaviedli,“ vypustil ľadovo. „Podarilo sa nám z tejto inštitúcie spraviť to najbezpečnejšie, čo sa momentálne v Anglicku nachádza. Viete o tom, ak ste čítali Sršňa. Ak ste náhodou čítali Proroka, tiež viete, že sa niečo deje. Avšak tam bola pravda pozmenená tak, aby vyhovovala istej skupine ľudí. Nebudem vám klamať. Je to pravda. Skutočne sa na Rokforte nachádzajú priestory, ktoré poskytujú azyl utečencom, ktoré poskytujú ochranu a bezpečie. Môžete to brať tak, že sa tam zoskupujú rebeli,“ sarkasticky vyprskol. Študenti ani nestihli zvedavo reagovať, keď riaditeľ pokračoval. „Nikto z vás nebude touto skutočnosťou ovplyvnený a nikoho sa táto skutočnosť nebude ani dotýkať. Vy dostanete strechu nad hlavou, jedlo a vzdelanie. Presne to, pre čo ste sem, aspoň vo väčšine, prišli. Avšak,“ Severus výstražne zmĺkol. Svojím tónom prinútil aj Ginny a Draca, aby naňho pozreli. O niečo dlhšie sa díval na slizolinský stôl. Potom znova zazeral po ostatných. „Nikto z nás nemieni zbytočne mrhať silami a energiou. Nikto ani nedovolí, aby boli naše doterajšie aktivity zmarené. Vy, ako obyvatelia Rokfortu, môžete byť svedkami zvláštnych udalostí. Akých, to sa dozviete až po otvorení školského roka, ak sa tu rozhodnete ostať. Informácie o týchto zvláštnych udalostiach musia ostať na pôde Rokfortu. Prvou a hlavnou bezpečnostnou podmienkou, ktorú sme zaviedli a ktorou by sme sa chceli vyhnúť prípadným problémom, je sledovanie pošty,“ zmĺkol. Sieňou sa ozývalo mrmlanie. Zvedavé a protestné. „Nikto z vás nemôže byť taký hlúpy, aby si myslel, že by sme dovolili, aby sa akákoľvek informácia získaná na hrade, dostala do nesprávnych rúk,“ riaditeľ teraz priamo pozeral na slizolinských. A pozreli na nich aj ostatní. Slizolin na riaditeľa gánil. „Ak tu chcete ostať,“ pokračoval Severus dívajúc sa po ostatných študentoch, „rátajte s tým, že každý váš list, ktorý pošlete, každý balík, ktorý dostanete, prejde kontrolou. Áno, nápadne sa to podobá na situáciu spred štyroch rokov, avšak my konáme za správnu vec na rozdiel od bývalej profesorky Umbridgovej.“
Študenti sa konečne pohli. A dokonca sa ozval aj smiech. Ak by len toto bol problém, tak pre tri fakulty to nemalo byť až také hrozné.
„Pri sledovaní pošty ale neostaneme,“ pokračoval Severus. Znova bolo ticho ako v hrobe. „Chcem, aby ste si boli vedomí jedného. Ak sa niekedy v priebehu roka z hocakých príčin rozhodnete odísť z hradu, ak skončíte ročník a budete odchádzať na prázdniny, všetkým vám budú odobraté spomienky,“ stíchol, pretože tentoraz sa nespokojná vlna skutočne dostavila. Rozhorčené a nasrdené tváre naňho zazerali z každej strany. „Mlčte!“ štekol po nich. Po chvíli skutočne zmĺkli. „Nikto nemôže očakávať, že by sme vám nechali v hlave minimum toho, čo tu môžete vidieť. Nikto vám nebude brať osobné spomienky a už vôbec nie vzdelanie. Ale všetko, čo sa týka rebelantstva, vám bude odobraté. Nedopustíme, aby ste tu niečo videli, odišli a tieto informácie odovzdali ďalej. A nejedná sa len o Slizolin, ale o vás všetkých. Poviem to na rovinu, každý z vás môže byť potenciálny zradca a my nedovolíme, aby k tomu prišlo. Preto tých niekoľko hodín na rozmyslenie. Ak sa vám tieto podmienky zdajú kruté, nech sa páči. Odíďte. Postaráme sa o to, aby ste v pokoji odišli z hradu. Ak budete súhlasiť s tým, že ostanete, ste si vedomí toho, čo vás čaká,“ odsekával každé slovo. „Je po dvanástej, máte na to takmer šesť hodín. Tak zvažuje a rozhodujte sa, či ostanete v tomto dobrovoľnom väzení.“
——
„Potter, asi budeš musieť ísť so mnou,“ sykol naňho Severus.
„Ešte sme neskontrolovali všetko,“ namietol. Boli práve v polovici kontrolovania batožín. Zatiaľ nenarazil na nič, čo by vykazovalo známky čiernej mágie.
„To mi je jedno,“ zabrblal. „Myslím, že som ich vydesil.“
„Ale to bol zámer, nie?“
„A najmä nič prekvapujúce,“ zasmiali sa dvojčatá.
„Zámer to bol, to jednoznačne,“ prikývol Severus zamyslene nevšímajúc si dvojčatá. „Chceme predsa, aby ostali len tí, čo to myslia vážne. Ale tie menšie deti…“ stiahol obočie.
„Tie menšie deti ťa aj tak uvidia na hodine Elixírov. Je jedno, či ich budeš desiť teraz alebo začneš až potom.“
„Nerob si z toho srandu,“ prskol po ňom.
„Dobre, no…“ ospravedlňujúco rozhodil rukami.
„Myslíš, že keď uvidia Harryho, budú vedieť, že to, čo sa rozhodnú spraviť, je správna vec,“ pristúpil k nim Remus. Bill sa niekde vzadu bavil veľkými kuframi.
„Celý čarodejnícky svet si myslí, že Potter je záchranca. Takže áno,“ prikývol Severus. „Keď ho uvidia, tak im to pomôže sa rozhodnúť.“
„Dobre, poďme. Uvidíme čo z toho bude.“
Severus ešte zaprskal na Billa a povedal mu, že aj on by sa mohol zúčastniť akéhosi vyjednávania, keď je profesorom. Začul, že si Weasley niečo zabrblal, ale nechal ho tak.
Harry sa cítil divne, keď vstupoval do Veľkej siene Severusovi za pätami. Cítil končeky uší, ako mu horia, keď už znova začul šepkať svoje meno. Bol taký rozhádzaný, že zabudol zavadiť pohľadom o chrabromilský stôl. Len prešiel dopredu a sadol si vedľa Hermiony, ktorú vystriedala pri prvákoch Sinistrová.
„Si v poriadku?“ šepla kamarátka.
„Áno, prečo?“ strelil po nej pohľadom. Stále sa vyhýbal davu pred ním. „Ty si? V poriadku?“
„Je to divné, ale na počudovanie som. Zatiaľ si ma nikto nevšíma, teda okrem Draca,“ potichu sa zasmiala.
„Tam radšej nepozriem. Ako to tu vyzerá?“
„Diskutujú medzi sebou, jedia sendviče, pijú pomarančový džús a zase diskutujú. Severus ich vydesil, ale ako ich tak pozorujem, nevyzerajú, že by ich vyňatie spomienok vystresovalo. Skôr si myslím, že viac preberajú prázdniny a metlobal, ako naše bezpečnostné podmienky.“
„Vážne?“ neveril. Zdvihol hlavu a do ruky automaticky zobral sendvič, ktorý pred ním ležal. Videl, ako sa Ginny s Colinom a Dracom rozprávajú so svojím najbližším okolím. Chrabromil. Harry ich takmer všetkých poznal, ale ako sa kto volal, to si teraz nezmyslí. Luna vedľa pri stole mlčala, len sa usmievala a prikyvovala okoliu. Vedľa nej sedel malý Kenny Macmillan, brat Ernieho a viedol svoj preslov. Bystrohlavčania napäto načúvali. Veľa toho nevedel, takže toho veľa prezradiť nemohol, ale mohol rozprávať o tréningoch a bojoch, o ich záchrane a záchrane veľa rodín a to mohlo Bystrohlavčanov naštartovať. S Bifľomorom to bolo horšie. Tam žiadneho vyslanca nemali. Stôl bol zamĺknutejší a vyzeral nedôverčivo. Pomfreyová sedela medzi svojimi staršími a načúvala. Občas niečo prehodila, ale väčšinou len načúvala. A Slizolin? Bolo vidieť, že bojujú s najväčšou dilemou. Ostať bez možnosti odovzdania informácií? Alebo riskovať odchod s tým, že budú oni a ich rodiny potrestané? Alebo ostať a snažiť sa vymyslieť iný spôsob, ako posunúť informácie ďalej? Alebo čo?
Prešli už tri hodiny. Za dve a pol hodiny sa mali všetci vyjadriť. Chrabromil vyzeral, že už je rozhodnutý. Bystrohlav možno tiež. Bifľomor stále váhal a Slizolin stále špekuloval.
Do Veľkej siene vošiel Bill a levitoval pred sebou kufor. Ten so žuchnutím poslal na zem. Náhly zvuk prerušil rozhovory, všetci sa zamerali na, zrejme profesora Čarovania, keďže mal červené vlasy a tie boli charakteristické pre jedinú rodinu a ako Sršeň, tak aj Prorok už reklamovali nového profesora.
Stačil jeden pohľad, ktorý si vymenil so Severusom. A bolo to jasné aj Harrymu. Prehliadka skončila, dvojčatá a Remus odišli na Základňu a Bill priniesol „úlovok“.
„Prosím majiteľa tohto kufra, aby sa okamžite postavil,“ vyzval Severus stíchnutú sieň. Už opäť sa rozprúdil hovor, tentoraz zvedavý. Severusa mierne potešilo zistenie, že táto generácia nie je až taká tupá. Všetky pohľady razom padli na slizolinský stôl.
„Je môj,“ vyšlo z jedného malého chlapca, ktorý sa postavil. Vyzeral prekvapene. Akoby nechápal, o čo ide. Harry zvraštil obočie. Okamžite pozrel po ostatných Slizolinčanoch. Poznal ich tam viacerých. A ani jeden sa netváril neobvykle. Buď skutočne nevedia o kufri nič, alebo už prešli smrťožrútskym výcvikom a ovládajú sa. Jeho pohľad zavadil o Mulweyho. Na svojho budúceho profesora pozrel veľmi nepekne.
„Pán Upton,“ Severus vypľul jeho meno. „Prosím, poďte s nami,“ vyzval malého chlapca. Harrymu sa to možno zdalo, ale zacítil v strýkovom hlase náznak prekvapenia. A jeho podozrenie to len podporilo. Severus naňho kývol a taktiež kývol na Billa. Spoločne odvádzali Slizolinčana aj s kufrom mimo Veľkú sieň.
——
„Čo to malo znamenať?“ sykol Colin na Draca.
„Bill zrejme odhalil čiernu mágiu,“ mykol plecami.
„To si to tí kreténi sem normálne donesú?“
„Robili už zúfalejšie veci,“ okomentovala Ginny. „A predpokladám, že ak ostanú, pretože sa budú báť odísť a nesplniť príkaz, tak zúfalé činy aj robiť budú.“
„Ostanú?“ spýtali sa ich spolužiaci, ktorí zachytili koniec rozhovoru. „Boli by sprostí, keby ostali.“
„Boli sprostí, keď prišli?“ spýtal sa Draco. „Poviem to asi takto. Temný pán dal príkaz a oni ho splnili. Prišli. A neodídu, pretože by porušili príkaz. A následky? Nad tým teraz rozmýšľať nebudú. Budú hľadať spôsob, ako príkaz splniť.“
„V tom prípade je to o dôvod na viac, aby sme ostali aj my.“
V momente sa začala informácia šíriť medzi troma fakultami. A diskusie nabrali nový smer.
——
„Čo to bolo?“ spýtala sa Hermiona Harryho, keď si opäť vedľa nej sadol. Vrátil sa aj s Billom a Severusom a k prekvapeniu všetkých aj s malým Slizolinčanom.
„Ten chlapec mal v kufri súpravu jedov,“ oznámil.
„Čo?“ vypískla Hermiona.
„No áno. Normálne mal v tajnej priehradke štyri flakóny s veľmi silnými jedmi.“
„Ale…“
„Nebol to on,“ Harry stiahol obočie. „Podrobne sme ho vypočuli. Teda Severus. Aj sa mu prehrabal v hlave. Niekto mu to tam musel podstrčiť, ten chlapec je nevinný.“
„Ale kto?“
„Čo ja viem? Smrťožrúti si to vymysleli takto. Pozri,“ strčil pred ňu pergamen. „Myslím, že dostaneš rovnaký zoznam. Sú to Slizolinčania. Farebne podčiarknutí sú tí, ktorí majú priamu alebo nepriamu súvislosť so smrťožrútmi, rodičia, príbuzní, známi. No a Upton podčiarknutý nie je. Je to nevinný Slizolinčan. Smrťožrúti vedia, že ich Severus pozná a mysleli si, že cez malého Uptona sem prepašujú jed.“
„Ale to je farebné more!“
„Je ich veľa, pravda.“
„A čo ten malý?“ Hermiona zdvihla hlavu a pozerala sa na zarazeného Slizolinčana.
„Poprosím o ticho,“ ozval sa rokfortský riaditeľ. „Už znova som sa presvedčil, že ľudská blbosť nepozná hranice. A blbosť niektorých jednotlivcov by márne hľadala hranice v celom vesmíre. Nebudem teraz pátrať po tom, kto vymyslel takúto stupídnosť. Zrejme by som musel opustiť Rokfort a musel by som vinníka hľadať niekde inde. Avšak upozorňujem popredu, že každá podobná hlúposť, ktorú sa niekto pokúsi spáchať, bude potrestaná. Minimálne úpravou pamäte a vykázaním zo školy. Nebudeme sa uchyľovať k iným trestom, ale tiež nebudeme tolerovať rôzne pokusy o skomplikovanie chodu školy,“ zamračene sa díval na Slizolinčanov, ktorí vyzerali nechápavo. „Toto je prvé a posledné varovanie. Ako náhle zistíme, komu bude v najbližších dňoch podaná informácia, kde hľadať istý darček, dotyčný si bude môcť náš trest vyskúšať.“
Severus Harrymu prezradil, že smrťožrútska taktika je stále rovnaká. Dostať jed do Rokfortu je priorita. Akokoľvek. A najlepšie v absolútnej tajnosti. Potom sa vyšle rozkaz, čo sa má spraviť. Predpokladal, že nejaký Slizolinčan dostane informáciu, že sa v tajnej priehradke istého kufra nachádza istá vec, ktorú je potrebné použiť.
„A teraz k tomu, k čomu ste sa mali rozhodnúť. Váš čas síce ešte nevypršal, ale keď sa tu nachádzajú záujemcovia o opustenie školy, musíme ešte zariadiť, aby sa záujemcovia zo školy skutočne dostali. Poprosím vedúcich fakúlt, aby spolu s hlavnými prefektami pozbierali mená študentov, ktorí chcú školu opustiť.“
Severus sa postavil a zamračene prešiel k Mulweymu a Hardenovej, ktorí boli hlavní prefekti Slizolinu.
„Mulwey, odporúčam vám, aby ste si vzali svoje veci a odišli odtiaľto čo najskôr,“ priamo ho vyzval. „Všetci.“
„To nebude potrebné, pán riaditeľ,“ nevinne sa usmial Mulwey. „Naši rodičia chcú, aby sme študovali. Chcem si spraviť MLOKy a rovnako aj moji spolužiaci. Ostatní nechcú prerušiť štúdium. Sám ste to vraveli, dostane sa nám vzdelanie a práve pre to sme všetci tu.“
„Aha,“ Severus krátko prikývol. Pohľadom prebehol slizolinský stôl. Väčšina tvári sa naňho dívala odhodlane. Strach prinúti robiť človeka šialené veci. Zadíval sa na malého Uptona, ktorý sa na stoličke doslova triasol. „Ako chcete. Upozorňujem, že vás tu zrejme nikto nebude mať rád a každý vám to dá jasne najavo. A ani ja, ani nikto iný, nebudeme stáť na vašej strane.“
„Ale pokiaľ sa bude jednať o nespravodlivosť…“
„Tak to nazývate?“ ironicky vrkol na svojho prefekta. „Varujem vás, Mulwey,“ výstražne zagánil. Záchvev strachu mu čítal v očiach. Ale nič viac. Smrťožrúti sa zrejme cez prázdniny činili.
——
„Slečna Weasleyová, pán Malfoy,“ Hermiona si aj napriek vypätej situácii hrýzla do jazyka. „Jestvujú v Chrabromile osoby, ktoré by chceli odísť zo školy? Myslím, že profesor Snape všetko vysvetlil a každému je jasné, čo si bude pobyt na hrade vyžadovať.“
„Nie, pani profesorka,“ Ginny si hrýzla do jazyka ešte viac ako Hermiona. „Z Chrabromilu nechce nikto odísť,“ vyriekla hrdo.
„Všetci ostávajú a to celkom jednoznačne, bez váhania, pani profesorka,“ Draco si do jazyka nehrýzol. Dokonca sa odvážil aj usmiať sa a mrknúť.
„Ehm, tak to som rada,“ Hermiona pozrela so širokým úsmevom na všetkých, ktorí sedeli v blízkosti. „Chrabromil bude verný svojmu menu.“
„Skôr máme v pláne ostať aj naďalej,“ ozval sa Jacob Spalding, ďalší Dracov spolužiak. „Akože v budúcnosti, viete?“ dodal tajomne. Hermiona sa naňho zarazene dívala. „Bez straty spomienok,“ mykol plecami. „Pani profesorka,“ doložil, pretože predpokladal, že za váhaním profesorky je práve absencia oslovenia.
„To je v poriadku,“ prikývla. „Budúcnosť budeme riešiť v budúcnosti.“
——
„Tak ako?“ pýtal sa riaditeľ vedúcich fakúlt. Pokým Hermiona s Billom tvrdili, že z Chrabromilu a Bystrohlavu nikto odísť nechce, Sproutová s poľutovaním oznámila, že z jej fakulty chcú odísť dve tretiačky a jedna štvrtáčka. Spolu so Severusom ich odprevadili do vstupnej haly, aby si vyzdvihli svoje kufre. Severus použil na všetky tri jedno silné zaklínadlo. Ani jedna si nebude nič pamätať z nasledujúcich štyroch hodín.
Zo Základne ich Remus, Artur, Koreško a Krum postupne odprevadili na adresy, ktoré im sami nadiktovali. Nechali ich v blízkosti domovov. Už nezablúdia, domov trafia. Ak nechcú ostať na hrade, nemusia.
Na hrade napokon ostali tí, ktorí k tomu boli odhodlaní z vlastnej vôle. Alebo len dostali od rodičov inštrukcie, aby sa tam skryli pred hrôzami vojny. Alebo len zo zvedavosti. Alebo v snahe škodiť, kde sa bude dať. Nech boli dôvody akékoľvek, stále neprišli do školy všetci tí, čo sa na nej učili minulý rok. Ale stále ich bolo dosť.
——
Konečne sa čas posunul ďalej. Teraz niekedy by ich koče priviezli pred hrad. Harry bol zvedavý, aké novinky budú mať na Základni. Čo sa dialo pred hlavnou bránou, keď sa tam študenti neobjavili.
Hneď v úvode hlavného programu Severus vyzval profesorku Sinistrovú, ktorú predstavil ako svoju zástupkyňu a odkázal deti na ňu, ak by mali nejaké problémy, aby za pomoci Múdreho klobúka, ktorý najprv desať minút vyspevoval jednu zo svojich pesničiek, porozdeľovala dvadsaťjeden prvákov do fakúlt. Za normálnych okolností by ich prišlo štyridsať. Ale stále je to viac ako polovica.
Chrabromil získal šiestich nových spolužiakov, ktorých sa okamžite ujali Ginny a Malfoy. Harry si všimol, že dva mesiace bez školskej uniformy a Ginny sa mu zdá zvláštnym spôsobom mimoriadne príťažlivá. Do Slizolinu pribudli piati hadi. Bystrohlav posilnili šiesti noví žiaci a Bifľomor štyria. Bifľomorskí stôl bol najmenej obsadený. Zívalo tam veľmi veľa prázdnych miest. Hoci v každej fakulte bolo zrazu viac miesta, u Bifľomorčanov to bilo do očí.
„Určite ste si to už všetci všimli,“ Severus podráždene prerušil vítanie nových spolužiakov tými staršími. Hovor pozvoľna ustával, „ale ak by sa medzi vami predsa len našiel niekto menej chápavý, ale najmä nových študentov by som rád upozornil na hlavné zmeny, ktoré sa uskutočnili v profesorských radách. Pred tromi mesiacmi skonalo niekoľko učiteľov a my sme boli prinútení tieto straty nahradiť. Bystrohlavská fakulta má odteraz nového vedúceho a zároveň všetci profesora Čarovania Williama Weasleyho,“ ukázal na Billa. Ten pokynul hlavou, keď sa ozval opatrný potlesk. „Chrabromilskú fakultu povedie profesorka Transfigurácie Hermiona Grangerová,“ pokračoval. Hermiona sa nesmelo usmiala, ale jej úsmev sa rozšíril, keď ju privítal nadšenejší potlesk. Najmä chrabromilských. „Bifľomoru ostáva profesorka Sproutová a ja ostávam verný Slizolinu,“ ironicky natiahol. Potlesk nahradil nesmelý smiech. Slizolinčania sa tvárili všelijako. „Rád by som upozornil, že vedľa profesorky Sproutovej bude pôsobiť ako asistent Neville Longbottom, ktorý síce na tejto hostine nie je prítomný, ale zrejme ho tu budeme stretávať často,“ vyriekol pokojne. Chrabromil znova oslavoval. A spolu s ním Bystrohlav aj Bifľomor. „No a na záver som si nechal klenot,“ prskol. Harry naňho ublížene zagánil. „Myslím, že nového profesora Obrany proti čiernej mágii netreba nejako špeciálne predstavovať. Ak by sa predsa len našiel niekto, kto bol uchránený pred všetkými tými povedačkami a legendami, novým profesorom nie je nik iný ako Harry Potter,“ kútiky úst sa mu vykrivili. Prevrátil znudene oči, keď sa ozvala búrlivá odozva. Harry sa len nesmelo pousmial. „Dobre, stačilo, utíšte sa!“ vyzval sieň. „Rád by som upozornil na niekoľko drobností,“ rozprával do pozvoľna sa utíchajúcej siene. „Istí profesori už na to boli upozornení. Je mi jedno, aký veľký boli Harry Potter a Neville Longbottom vaši kamaráti, alebo Hermiona Grangerová vaša kamarátka. Sú to profesori a podľa toho sa v ich blízkosti budete správať. Ďakujem,“ sykol. Ignoroval protestné frflanie. „Pred pár hodinami som spomínal, že sa môžete stať svedkami zvláštnych udalostí. Bol by som mimoriadne potešený, keby sa vám podarilo nereagovať na odlišnosti z minulých rokov. Je možné, že v hrade alebo na pozemkoch stretnete ľudí, ktorí obývajú práve onú tajnú skrýš. Budú vám vďační, ak ich necháte plniť si svoje úlohy. Ďalej by som upozornil, že je zakázané chodiť bližšie ako desať metrov od hraníc pozemkov. Zakázaný les ostáva zakázaný aj naďalej. Ak nebudete rešpektovať tieto hlavné zásady, nie je vylúčené, že už nedostanete možnosť rešpektovať vôbec nič na tomto svete a nepokúšajte sa bližšie pochopiť význam týchto slov. Používanie prútikov mimo vyučovanie je prísne zakázané. A to najmä na chodbách. Výnimkou budú rôzne mimoškolské aktivity. Ak si to namierite do sovinca, zastavte sa u vedúceho svojej fakulty, aby vám poštu overil. Ak dostanete poštu, platí rovnaká zásada. Pri sovinci bude vždy niekto, kto preverí, či vaša pošta prešla kontrolou. Samozrejme platí zákaz vychádzania po desiatej hodine. Zmierte sa s tým, že neabsolvujete ani jeden výlet do Rokvillu, z celkom zrejmých dôvodov. Aby som trocha upokojil túto negatívnu vlnu,“ zaškľabil sa na nespokojný šum, „metlobal nezrušíme, ako to spravila oná vyslankyňa Ministerstva. Určite bude duelantský pohár, ale ako som počul, tento rok sa ponesie v inom duchu. To vám určite vysvetlí váš nový profesor. Myslím, že toto je z tých hlavných zásad všetko. Ostatné záležitosti preberajte so svojimi vedúcimi. A teraz by som vám zaželal dobrú chuť,“ Severus sa na nich zamračil. „Ak by sa vám hostina zdala podivnejšia, ako minulé roky, tak si začnite zvykať na skromnosť. Aj toto bol problém, ktorý sme museli vyriešiť,“ zaškľabil sa. „Dobrú chuť,“ zopakoval prskajúc a otočil sa k stolu.
„Veľmi rozsiahly príhovor,“ okomentoval ho Harry, keď si sadol do čela stolu. Hostina bola skutočne skromnejšia, najmä preto, že úplne absentovali čarodejnícke jedlá. Nič však nebránilo každému, aby si naplnil žalúdok dosýta.
„Rozsiahly, áno. Priznávam, že som chcel ešte chvíľu rozprávať, ale až dopredu som počul, ako tí škvŕka v žalúdku,“ odvetil pokojne.
„Milujúci strýko, ktorý dbá o blaho svojho najobľúbenejšieho synovca. Hm,“ uškrnul sa, keď si nakladal na tanier rezeň so zemiakmi.
„Rád by som zopakoval tvoje slová, ktoré si mi povedal pred časom. Vzhľadom k tomu, že som tvoj jediný strýko, je táto poznámka irelevantná.“
„A pamäť máš ako slon.“
„Tak na to pamätaj.“
„Fajn.“
„Ako chceš.“
„Ty, Harry,“ natiahol provokačne. „Keďže som niekoľkokrát upozorňoval na vzťahy medzi profesormi a študentmi, rád by som upozornil aj na vzťahy medzi profesormi a profesormi. Správaj sa adekvátne tvojej funkcii aj predo mnou. Dobre?“
„Iste, keď nebudeš zneužívať ty svoje postavenie.“
„A nechceli by ste toho nechať aspoň pri večeri?“ zasiahla Hermiona.
„Iste, drahá slečna kolegyňa,“ uškrnul sa na ňu Harry. „Čo si zajtra oblečieš?“ spýtal sa a vložil si do úst vidličku so zemiakom. Ako si všimol, jeho manželka dala prednosť kuraťu. Tak nech.
„Čo?“ Hermina naňho vyvalila oči. „Prečo sa, pre Merlina, pýtaš? Máš problémy so šatníkom?“ zasmiala sa.
„Pochop. Pýtať sa Severusa nemá zmysel.“
„Ja to počujem.“
„A Bill sedí až za tebou. Tak sa pýtam teba. Pre rokom mi to bolo jedno. Navliekol som si uniformu. Ale teraz, keď budeme učiť… Čo si mám obliecť?“
„Bill,“ Hermiona sa pootočila na stoličke. „Harry sa ťa pýta, čo si zajtra oblečieš.“
„Šaty,“ odvetil jednoducho.
„Ale no tak, vážne. Mám si dať normálne nohavice a košeľu? Alebo si mám navliecť habit? Alebo…“
„Ja ti dám jeden pekný, čierny.“
„Eh, Molly nám z habitov vypárala chrabromilské znaky, takže teraz sú pekné, reprezentatívne. Ale lietať po chodbách ako vyblednutý netopier?“
„Potter,“ sykol strýko.
„Ja si dám nohavice a blúzku. A na to si dám habit,“ priznala Hermiona mierne sa červeňajúc.
„Vážne?“ neveril Harry.
„Pozri sa okolo seba. Habit proste patrí k Rokfortu.“
Harry pozrel na učiteľov. Okrem Hagrida, ktorý mal svoj typický kabát, pretože by krajčíri museli zošiť štyri habity, aby si ten svoj habit na seba obliekol, tu každý profesor mal habit. A Firenze habit nenosil. Ale ten tu tiež nebol. Sinistrová mala svoj typický s hviezdami, Sproutová večne zašpinený od hliny, Trelawneyová ich mala na sebe asi tri, Vectorová vínový, Pomfreyová mala na habite zásteru, Pinceová šedý habit až po zem.
„Nedám si habit,“ stiahol obočie. Pozrel na Hermionu. Mykla plecami. Pozrel na strýka. Zaškľabil sa. Pozrel na Billa. Mrkol naňho. „Dám si sako.“
„Habit je pohodlný, najmä v zime,“ zazubil sa Bill.
„Že áno,“ spokojne zabrblal Severus.
„Že ho nemáš na sebe,“ upozornil Harry Billa.
„Teraz som v civile, zajtra si dám pracovný odev.“
„Ty si dáš habit?“
„Jasne, habit patrí k Rokfortu,“ spolu s Hermionou sa zasmiali.
„Dobre, habit si dám pozajtra. Zajtra si dám sako.“
——
„Dalo sa čakať, že nás nebudú mať radi,“ zaškľabil sa Malcolm Baddock v slizolinskej chlapčenskej spálni. „A dalo sa čakať aj to, že nám to skomplikujú.“
„Očakávať opak by bolo naivné,“ prevrátil oči Mulwey.
„Vymažú nám pamäť,“ zamračene skonštatovala Hardenová.
„Nevadí nám to, nie?“ mykol plecami Mulwey. „Abracus, vyšli správu. Nech nám sem neposielajú po sovách nič. Budeme musieť s nimi ostať v kontakte len takto,“ ukázal na Abracusa, ktorý si z vrecka na nohaviciach vyťahoval malú, kovovú doštičku s ozdobným lemovaním a pomocou prútika vysielal správu. „A povedz im, nech vymyslia nejaký iný plán, ktorý by sa dal stadeto realizovať.“
„Nakoniec nebolo od veci poslať tie veci po tom malom. Aspoň vieme, ako chcú postupovať,“ poznamenala Rainesová.
——
Ginny v momente, ako ukázala prvákom, kde budú spať a ako im povedala niečo málo z toho, ako to na hrade funguje, sa odišla skryť za baldachýn svojej postele. Chcela sa vyhnúť zvedavým otázkam a vyzvedaniu. Dnes na to nemala náladu. Možno zajtra, alebo za týždeň, či dva. V klubovni ostali Draco s Colinom. Veď tí im odpovedia. Možno. Jej spolužiačky aj tak zaujímalo len to, či ešte stále trvá jej vzťah s terajším profesorom. Alebo skôr, ako to teraz bude medzi nimi vyzerať.
Ginn, je mi tu samému smutno.
Objavilo sa na jej náramku. Musela sa uškrnúť.
Si sám?
Samozrejme, že som sám. Koho by som mal mať v posteli?
Len mi napadlo, či si nešiel k svojmu strýkovi na akýsi večerný rozhovor.
Nie, šiel som do svojho bytu a zaľahol som. Aj tak skoro nezaspím. Keď som tu sám. A keď mi je smutno.
Budeš si musieť počkať, kým nás Bill nezačaruje do pôvodného stavu. Keď sme museli všetci vypiť ten jeho špeciálne upravený džús.
To je dosť drsné označenie. Ale áno, máš pravdu. Z nás už to monitorovacie kúzlo odstránil.
Tak vidíš. Nebolo by múdre, aby mamka na Základni videla, že sa jej dcéra hneď v prvý večer zakráda do bytu profesora, ktorý už síce na mape na Základni nie je vidieť, ale ktorý logicky v tom byte je. Aj napriek tomu, že vlastne k tomu má právo vzhľadom k tomu, že by šla len zaliezť do postele svojho manžela, o čom samozrejme ešte nikto nič nevie.
Uhm. A zajtra? Alebo inak, kedy predpokladáš, že by si mohla utiecť z klubovne za mnou?
Kedy budem chcieť. O tom nepochybuj.
A spolužiačky?
Myslíš, že sú hlúpe?
Nemyslím, ale nebudú protestovať?
Zrejme nie. Zvykli si už na to, že u teba nemajú šancu. Nemajú, že?
Checht, nemajú.
Fajn. No a tu to vyzerá, akoby sa šla tvoriť nová armáda.
——
V prvý školský deň sedel Harry za profesorským stolom pri raňajkách a starostlivo pozoroval okolie. Vstal ešte skôr ako zvykol a bol vlastne prvým, kto vstúpil do Veľkej siene. Prichádzajúce deti boli rozospaté. Zvedavo po ňom pokukovali. Videl na niektorých tvárach úsmev, dokonca povzbudzujúci. Na niektorých váhanie. A na niektorých, samozrejme, odpor. Jeho kolegovia ho úprimne zdravili a Hagrid mu skoro zlomil plece, keď ho po ňom potľapkal. Musel sa kontrolovať, aby širokým úsmevom neprivítal prichádzajúcu Ginny. A Malfoya.
Videl, ako študenti zdravia svojich vedúcich koľají, ktorí mali na sebe skutočne pracovné habity. Ako Bill, tak aj Hermiona. A samozrejme Severus. Rozdávali svojim študentom rozvrhy hodín a prefektom dávali nejaké svoje koľajové inštrukcie. Bill bol v pohode, Severus sa tváril unudene a Hermiona bola nervózna. Všetko vyzeralo úplne normálne.
„Dobré ráno,“ pozdravili Harryho, keď si prisadli.
„Takže ste si skutočne dali habity?“ pozrel na nich. Bill sa uškrnul.
„Stála som pred skriňou a rozhodovala som sa,“ Hermiona stiahla obočie. „Ak máme vyzerať skutočne reprezentatívne, tak iná možnosť neexistuje.“
„Tak fajn, tak aj ja si ho dám. Ale až zajtra,“ zaškľabil sa.
„Vskutku dôležité rozhodnutie,“ vŕkol Severus. „Čo budeš dnes učiť?“
„Že by Obranu?“ nevinne natiahol.
„Aké kúzla?“ Severus ho prebodol podráždeným pohľadom.
„Zrejme obranné,“ mykol plecami.
„Potter…“ sykol nebezpečne.
„Dal som ti svoj učebný plán, tak čo sa pýtaš?“ usmial sa na strýka. Nepresvedčil ho ale. „Skutočne sa ho mienim držať. Nebudem ich učiť nič viac. Nič, čo by mohli Slizolinčania zneužiť. Neverím im,“ dodal zamračene.
„Výborne,“ prikývol Severus. Harry naňho neveriacky zagánil. „A vám by som to odporúčal tiež,“ obrátil sa na Billa a Hermionu. „Neciv,“ prskol po Harrym. „Mysleli sme, že ich odradíme. Zjavne ostávajú. Nedôvera je na mieste, podozrenie ešte viac. Netušíme, nemôžeme predpokladať, preto ich neučte nič, čo by mohli zneužiť.“
„Súhlasím,“ prikývol Bill. „Môžu vidieť, že sa pripravujeme, ale nemusia vedieť nič z toho, čo by im mohlo uškodiť o niečo viac.“
„Na to by malo slúžiť niečo iné,“ uškrnula sa Hermiona. „Včera som bola vo svojej fakulte,“ zdôraznila hrdo, „a myslím, Harry, že budeš mať návštevu.“
——
„Dobrý deň,“ pozdravila Hermiona, stojaca pred lavicami, triedu tretiakov. Bola nervózna. Vedela, čo chce povedať, ale keď sa na nich dívala, ako sa oni dívajú na ňu a čakajú, čo bude nasledovať, zrazu jej naučený preslov vypadol z hlavy. „Som profesorka Grangerová a budem vás učiť Transfiguráciu,“ vydralo sa z nej. Všetci boli ticho a civeli. „Vzala som toto miesto po profesorke McGonagallovej, ktorú bude len veľmi ťažké nahradiť, ak nie nemožné, ale budem sa snažiť, aby som vás naučila všetkých a všetko to, čo sama ovládam,“ vypustila o niečo odvážnejšie.
Pozerala sa na ich tváre. Boli to ešte len deti. Trinásťročné deti. Mali si užívať detstvo, učiť sa a poznávať. Nemôže ich vtiahnuť do vojny. Ibaže oni už dávno vtiahnutí sú. Vojna sa bude dotýkať všetkých, nielen dospelých. Ak Voldemort zajtra zaútočí na Rokfort, oni tu budú. Možno ich stihnú evakuovať. Ak nie… A ak áno, kde je napísané, že sa vonku s hrôzami vojny nemôžu stretnúť? Že ich rodiny nebudú napadnuté? Že na nich nezaútočia?
Nedôverčivo pozrela na učebnice, ktoré mali všetci vyložené na stoloch. Nevinné kúzla tretieho ročníka. Mala by ich učiť kúzlo Lapifors. Transfguráciu na zajaca. To sa učili v treťom ročníku oni a to bolo v učebných osnovách, ktoré sa vytvorili už dávno a ktoré sa niekoľko desiatok rokov dodržiavali. Ale teraz je iná doba.
Ale oni sú ešte príliš malí. Ale ako im pomôže, ak budú ovládať premenu pohára na zajaca, keď pred nimi bude ležať zranený člen rodiny? Počkaj, Hermiona. Aspoň chvíľu. Niekoľko hodín, kým budeš schopná odhadnúť, čo všetko budú tie deti schopné stráviť. Vsadila by sa, že Bill aj s Harrym práve v tejto chvíli učia svoje triedy niečo viac. Ale oni sú so šiestakmi a siedmakmi! Nie s tretiakmi! Nepodceňuj ich. Ty si predsa v treťom ročníku pomáhala zachrániť jedného hipogryfa a jedného väzňa. A okrem toho si behala po hrade s obracačom času na krku. Len pár hodín.
„Otvorte si učebnice na strane sedem. V prvej lekcii sa naučíme transfigurovať predmety na zajaca. Formulka pre túto transfiguráciu znie: Lapifors.“
Zdalo sa jej to? Alebo na niektorých tvárach videla sklamanie?
——
„Zdravím,“ vypustil Bill do triedy, keď sa všetci pousádzali. Svoju premiéru si odbil pri štvrtákoch. Nebol nervózny ani vtedy a nemienil byť ani teraz. „Volám sa William Weasley a budem vás učiť Čarovanie. Možno sa vám moje meno zdá povedomé. Áno, som bratom vašej spolužiačky, čo však neznamená, že bude mať u mňa nejaké výhody,“ zaškľabil sa na Ginny. Zatvárila sa veľmi nevinne a tri fakulty túto informáciu vzali s humorom. Štvrtá vyzerala, že si vytvorila vlastný úsudok. „Chodíte do posledného ročníka a to znamená, že na konci roka absolvujete MLOKy a tým zavŕšite dochádzku. Budete sa musieť pripravovať nielen na hodiny Čarovania, ale na všetky ostatné mimoriadne zodpovedne a svedomito. Prosím?“ vyzval Mulweyho, ktorý sa prihlásil.
„Chcel by som sa spýtať, teraz, keď Rokfort nie je pod vplyvom Ministerstva, kto nás bude skúšať?“ tváril sa nevinne. „Viete ako to myslím? Máme si spraviť MLOKy. Kto nám zaručí, že skúšky budú právoplatné a tak…“
„Vy ste, myslím, pán Mulwey,“ Bill počkal, kým Slizolinčan prikývne. Táto poznámka zaujala vlastne všetkých. Aj keď väčšina mala vážne len záujem. „Ubezpečujem vás, pán Mulwey, že Rokfort disponuje prostriedkami, vďaka ktorým budú vaše záverečné skúšky oficiálne. Nezavoláme skúšajúcich, skúšať vás budú vaši profesori, ktorí budú vedieť vaše sedemročné vedomosti patrične ohodnotiť. Toto je všetko, čo momentálne potrebujete vedieť.“
Zdalo sa, že to väčšine skutočne stačilo. Malfoy po Mulweym dosť významne a nepriateľsky zazeral. Na čo potrebujú vedieť takúto banalitu?
„A teraz k samotnému učeniu. V učebniciach si nalistujte stranu pätnásť. Nachádza sa tam kúzlo Disapparate, celkom vhodné, ak potrebujete, aby niečo v rýchlosti zmizlo.“
——
Harry sedel za stolom vo svojej učebni a premýšľal o predchádzajúcich troch hodinách. Alebo teda skôr o prvých dvoch, pretože tie mal so šiestakmi. Druháci, ktorí práve odišli, mu až také, nedalo by sa povedať, že starosti, boli to skôr otázniky, nerobili. Podľa osnovy so šiestakmi preberal kúzlo Relacio, slúžiace na odhodenie protivníka pri súbojoch. Úplne normálne, podľa učebného plánu.
Bolo jasné, že majú chuť sa učiť. Ale akoby očakávali niečo viac. Akoby čakali, že ich bude veľký Harry Potter učiť, ako vyhrať nad samotným Voldemortom. Priamo nad ním. Akoby ich mal učiť niečo mimoriadne a nie to, čo si nalistujú v učebnici a naučili by sa to aj bez jeho asistencie. Alebo by ich to naučil hocikto iný.
Počiatočnú nervozitu potlačil. Všetci sa k nemu správali ako k profesorovi. Možno prejavili viac nadšenia a radosti, ale nijako mu učenie nesťažovali. Nezazneli žiadne chválospevy. Nikto ani neodpadával, či nič podobné, pri pohľade na Harryho Pottera. Vsadil by sa, že im Draco a Colin včera večer poriadne vypláchli žalúdky. Ale to sklamanie bolo citeľné. Aj zo strany Slizolinčanov, ktorí sa nedozvedeli nič významné.
Teraz mu ale do triedy vstupovali siedmaci a to ho úplne odpútalo od myšlienok na šiestakov.