„VýMySel?“ Harry nevedel spustiť oči zo stolu, na ktorom ležal model Rokfortu aj s jeho pozemkami. Dokonca aj v jazere sa leskla voda. Tam kde sa v reály nachádzali stromy, boli skutočne maličké stromčeky. Pozrel na steny, na ktorých bolo hneď niekoľko máp. Boli mu dôverne známe. „Úžasné,“ zopakoval.
„Zoznámte sa s Weasleyovským monitorovacím systémom.“
„Ten hrad sme postavili len tak.“
„Aby sem vniesol potrebnú atmosféru.“
„Pretože dôležitejšie sú mapy na stenách.“
„A ako je ti dobre známe.“
„A vlastne všetkým, pretože to je verejné tajomstvo.“
„Vzali sme si inšpiráciu z inej mapy. Teda napadlo to Hermione!“
„A vytvorili tu niečo podobné.“
„S maličkým rozdielom.“
„Jednoducho povedané,“ vmiesila sa im do toho Hermiona, pretože ich už nemohla počúvať. „Nebude už potrebné sledovať záškodnícku mapu. Teda, keď budeme chcieť kontrolovať hlavne slizolinských. A tých, ktorí nás doteraz nepresvedčili o svojej lojalite. Táto mapa nám bude ukazovať tých, ktorých si sami označíme. To je ten rozdiel medzi záškodníckou mapou a mapami na stenách, ktoré nám ukazujú jednotlivé poschodia v hrade a aj pozemky.“
„Hlavne sa tým predíde tomu, aby sme videli, ktorí študenti netrávia svoj čas v klubovni a miesto toho sa venujú doučovaniu, či iným aktivitám v profesorských bytoch,“ dvojčatá sa zazubili na svoju sestru a Draca.
„Ide najmä o to, že túto mapu bude môcť sledovať vždy ten, kto tu bude mať službu,“ zahovárala Hermiona v nádeji, že si ich poznámku nevšimol nikto, čo sa však dá definovať ako naivná túžba.
„Vzťah profesor–študent sa ešte bude musieť doriešiť,“ zamrmlal Severus zamračene.
„Takže slizolinskí neostanú na tričku len tomu, kto bude mať tvoju mapu,“ pokračovala Hermiona. „Budeme presne vedieť, kde sa kto nachádza.“
„A tiež je nutné dodať, že táto miestnosť bude slúžiť ako hlavná komunikačná miestnosť,“ pridal sa Bill a škľabil sa na svoju sestru, ktorá sa tvárila veľmi nenápadne. „Všetky odkazy z jednotlivých veží sa budú zhromažďovať tu a operátor potom rozhodne o ďalšom postupe, nie?“ mrkol na Hermionu.
„Áno, takto nejako o tom hovoril otec,“ prikývla.
„Pripomína mi to vojnový film, ktorý som videl v televízore, na názov si ale nespomeniem,“ uškŕňal sa Harry.
„Takých filmov bolo,“ mávol rukou Lee.
„Nápad je to skutočne výborný. Skvelá práca,“ pochválil ich všetkých. „Len mi ešte nejde do hlavy, akým spôsobom si chcete označiť objekty určené k sledovaniu.“
„To ma ani neprekvapuje, že ti to nedochádza,“ Severus sa naňho zaškľabil. „Pravdepodobne ja alebo Weasley na študentov vrhneme sledovacie kúzlo, ktoré sa naviaže na tieto mapy. A keď sa niekto osvedčí, tak kúzlo jednoducho zrušíme.“
„Správne,“ pritakal Bill. „Vďaka spolupráci s Remusom, ktorý má s výrobou podobnej mapy, avšak oveľa komplikovanejšej, svoje skúsenosti, sa nám podarilo túto mapu zostrojiť. Pomáhali všetci. Aj keď len tým, že sa snažili o odvrátenie pozornosti.“
„Je to skvelé, však Severus?“ Harry povytiahol obočie. A s napätím na jeho verdikt čakali aj ostatní. „Keď si predstavím, že ti vlastne uľahčili prácu, zbavili ťa jedného problému a to veľmi zložitého problému, ako udržať Slizolinčanov na uzde a najmä vedieť, či a kde majú niečo v pláne podniknúť.“
„Áno, musím uznať, že toto je skutočne dobrý nápad, slečna Grangerová,“ Severus sa obrátil priamo k nej, svojho synovca ignorujúc. „A tvoja záškodnícka prax sa taktiež osvedčila, Lupin. Vy, Weasley, ste ma presvedčili, že som nespravil chybu pri vašom menovaní za profesora,“ vypustil benevolentne. „Vskutku dobrá práca,“ prikývol. „A samozrejme som vďačný za to, že budú mať Slizolinčania hádam dostatočný dozor. Ďakujem. A teraz, ak ma ospravedlníte, odoberiem sa do svojho bytu venovať sa menej dobrodružným činnostiam,“ mierne kývol hlavou na pozdrav a s úškľabkom odkráčal preč.
„To snáď nemyslí vážne,“ vyprskli dvojčatá, keď habit zmizol v chodbe a prerušili tým hrobové ticho.
„Hádam ste nečakali, že by vám poďakoval,“ usmial sa na nich Lupin.
„To určite nie, ale aspoň oceniť nás mohol.“
„Aspoň slovíčkom sa zmieniť.“
„Prplali sme sa v tom všetci.“
„Ale najviac tí, ktorým sa trocha uznania predsa len dostalo, nie?“ zazubila sa na nich Ginny.
„To my sme všetko nakoniec zosynchronizovali!“
„Mňa ste všetci nesmierne potešili, keď vám to spraví radosť,“ Harry ich potľapkal po ramenách.
„Prepáč, Harry. Sme síce potešení, že si potešený, ale radosť by nám spravilo niečo iné,“ priznali ublížene.
„Nevideli ste Severusov výraz?“ pristúpil k nim Bill, kým ostatní pomaly odchádzali. „Ten stál za všetky galeóny.“
„To možno stál, ale naše ambície boli trocha iné.“
„A musíme niečo vymyslieť, aby sme si ich naplnili.“
„Tak to vám budem držať palce,“ zaškľabil sa Harry. „Keď vypáčite zo Severusa prejav uznania alebo poďakovanie, tak už rovno môžeme začať čakať, že sa Voldemort sám vzdá.“
——
Uznanie ani poďakovanie síce zo Severusa nevypáčili, ale dvojčatá dosiahli aspoň tej maličkosti, že ich už prestal rokfortský riaditeľ „šmírovať“ na každom kroku. Je však nutné podotknúť, že mal dosť iných starostí, než každé ráno obchádzať veže. Školský rok mal začať už za necelé štyri týždne a bolo potrebné vypustiť takmer stovku sov so zoznamami učebníc a pomôcok pre študentov.
„Som nesmierne zvedavý, koľko žiakov predsa len nastúpi do rokfortského vlaku prvého septembra o jedenástej hodine,“ zamračene zabručal Harrymu. Pretože len Harry s ním vydržal v jednej miestnosti dlhšie než desať minút.
„Presne toľko, koľkých rodičia nakoniec nestratia odvahu a vieru,“ Harry mykol plecami.
„Zatiaľ je všade pokoj, teda myslím Denného Proroka. Protirokfortské články prestali vychádzať. Myslím, že sa nás pokúšajú všetkých nahnať do jednej obrovskej pasce a potom zasadiť smrteľný úder.“
„Asi to tak bude,“ prikývol Harry flegmaticky. Severus sa naňho zamračil. „To s tou pascou. Smrteľný úder nám však nezasadia, na to budeme pripravení a prekvapíme my ich.“
„Kiež by si mal pravdu, Potter,“ zavrtel hlavou. Harrymu sa zdalo, že nebol príliš vo svojej koži.
„Iné robiť nemôžeme. Len to, čo robíme,“ stiahol obočie.
„To je vskutku pravda,“ s povzdychom sa postavil. „Tak poďme. Zavolaj toho svojho škriatka, nech nás vezme niekam von.“
——
„Momentálne sme vyčerpali všetky dostupné možnosti na zlepšenie obrany,“ oznamoval Bill Remusovi stojac nad modelom Rokfortu. „V súčasnosti sa asi nedá robiť už nič.“
„Ako to vyzerá v globále?“
„Hm, zaujímavo,“ zaškľabil sa na vlkolaka. Ten len významne povytiahol obočie. „Dobre, jasne, idem k veci,“ mierne zavrtel hlavou. „Najviac sa budeme musieť sústrediť na miesta, kde sme nemohli nachystať pasce, pretože sa tam môžu pohybovať študenti. Pri sovinci a pri metlobalovom štadióne. Tam sú veže postavené hustejšie,“ ukazoval na model. „Zakázaný les je myslím dostatočne chránený kentaurami a tam, kde oni nevkročia, sú vytvorené prepadliská, v ktorých je kyselina. Do niektorých sa zasadia rastliny, ktoré sa ešte budú musieť vypestovať. Čierne jazero, nad ním moji bratia spolu s Leem usilovne premýšľali, ale veľa sa tam spraviť nedá. Vraj, keby mali materiál, postavili by akúsi bojovú loď, ktorá by monitorovala snahu smrťožrútov preniknúť cez ochrannú bariéru, ale aj smrťožrúti by museli mať loď, čo sa nám zdá ako nezmysel. A keby aj, zrejme sa budeme musieť spoľahnúť na pomoc morských ľudí, sépie a hlbočníkov,“ mykol plecami. „A čo sa týka severu,“ ukázal na obrovské skaliská vyčnievajúce vysoko nad Rokfort a na hlbokú priepasť, ktorá oddeľovala samotný hrad od skalísk. „Tak stenu zamínovali, či ako to nazvali. Museli lietať na metlách, ale zvládli porozmiestňovať po skalách výbušniny. Ak by sa smrťožrúti rozhodli zliezť po skalách, čaká ich vraj horúce peklo. Alebo keby po tých skalách vyslali niečo iné. Samozrejme sú po nedostupných miestach porozmiestňované alarmové kúzla. Takže nás budú zaujímať tieto holé miesta,“ ukázal na modeli južnú a východnú stranu, kde nebolo ani jazero a ani skaly, kde však boli skleníky, metlobalové ihrisko a sovinec. A veľmi veľa otvoreného priestoru.
„No, vyzerá to skutočne zaujímavo a hlavne musím skonštatovať, že sa toho vážne asi nedá spraviť momentálne viac,“ prikývol Remus. „Teraz sa zrejme zameriame na trénovanie tých menej zdatných. Harry prišiel s nápadom a mne sa zdá byť výborný. Ale nechám jeho, aby ho predniesol. Chcel by, aby sa podobným spôsobom trénovania zamerali aj Colin s Lunou v DA a značnú časť svojho učenia tiež povedie v obdobnom duchu.“
„Zveril sa tebe? Nie Severusovi?“ podivil sa Bill.
„Neviem, za mnou prišiel, aby sa poradil. Myslím, že mu o tom ani nehovoril,“ zamyslene skonštatoval.
„Tiež by som sa mu čudoval,“ uškrnul sa Bill. „Ale ktovie. Ťažko je nám odhadovať, kde presne sa ich vzťah nachádza.“
„Majú sa radi, to jednoznačne. Prskajú zrejme len zo zvyku,“ Remus sa zoširoka usmial. „Harry ho potrebuje a Severus potrebuje Harryho. Nám neostáva nič iné, len dúfať, že sa pri tom prskaní zo zvyku nepoprskajú až príliš.“
„Tak teda dúfajme,“ prikývol Bill. „Keď si hovoril o DA a o Colinovi a Lune, ušlo mi snáď niečo?“
„Ani nie. Harry si myslí, že by bolo lepšie, aby vedenie prevzali oni dvaja, pretože Draco a Ginny budú mať iné starosti. Vieme aké, nie?“ významne sa pozrel na Billa.
„Predpokladám, že myslíš niečo iné, než navštevovať svojich profesorov v ich bytoch,“ zasmial sa Bill.
„Iste že myslím niečo iné,“ zaceril sa Remus. „Zdá sa, že ťa zvýšený kontakt s dvojčatami poznamenal.“
„Možno trocha áno,“ prikývol. „Ale dobre, chápem. Ide o tie ich kúzla a podobne. Kiež by sme mohli spraviť viac.“
„Keby záležalo len na Harrym, tak by to problém nebol. Ale keďže ich skupinke šéfuje Severus, buďme radi, že sa aspoň niečo môžeme učiť.“
„Štve ťa to?“ Bill sa vážne zadíval na Remusa. „Že má Harry Severusa a že,“
„Nie, to ma absolútne neštve,“ Remus sa pousmial. „Nikto si nezaslúži rodinu viac než Harry a nech je Severus aký chce, je tou správnou rodinou. Ja som len starý rodinný priateľ a Harry za mnou chodí tak často, ako môže. Porozprávať sa, poradiť sa. To nie je to, čo ma mrzí. Cítim sa nedocenený. Myslím, že by sa dalo spraviť vo všetkom viac. Nielen napríklad pri obrane,“ ukázal na model Rokfortu, „ale napríklad aj pri tom ich pátraní.“
„Chápem,“ Bill ho potľapkal po ramene. „Už sme sa o tom rozprávali. Viem, ako sa cítiš. Tiež mám pocit, že keď môže moja malá sestrička, že by som mohol predsa aj ja.“
„Zdá sa, že nám neostane nič iné, len sa držať v úzadí.“
„A robiť čiernu robotu.“
„Ktorá je však rovnako dôležitá, ako ich boj.“
„Možno aj dôležitejšia,“ Bill sa uškrnul na Remusa. „Nikdy to síce nebudeme počuť z jeho úst, ale my sa postaráme o to, aby mal pokoj pri tom svojom pátraní.“
„Nemáš snáď podobné ambície ako tvoji bratia,“ zasmial sa Remus.
„Nie, to skutočne nemám,“ zavrtel hlavou. „Len by som,“
„Prepáčte, nerada vás ruším,“ vo dverách stála Ginny a držala v ruke galeón. „Práve sa ozval Seamus Finnigan a má pre nás niečo veľké,“ oznamovala so širokým úsmevom.
——
„Niečo máme,“ Severus sa otočil k Harrymu. Ten sedel znudene a rozladene na pni, ale po tejto vete spozornel.
„To by bola teda riadna zmena,“ neodpustil si iróniu. Severus sa naňho síce zamračil, ale veľmi dobre vedel, že Harry prská len z princípu. Určite je rád, že sa konečne niečo objavilo. A jeho podráždeniu sa ani nedivil. Aj jeho by šlo roztrhnúť, keby musel pokojne čakať, či na niečo jeho synovec príde, prípadne len skúšať kúzla, ktoré už on odsúdil k neúspechu v nádeji, že by jeho mocná mágia spravila možno niečo viac.
„Tak zmeň polohu, ktorá ťa určite vyčerpáva za niečo nepohodlnejšie a postav sa,“ zaškľabil sa naňho. „Kúzlo Algaty. Cítim, že nie je mŕtve. Zrejme je potrebné sústrediť sa na nejakú konkrétnu emóciu, ako pri ostatných zabudnutých kúzlach, možno je v tom nejaký iný háčik, možno potrebujeme nájsť ten správny pohyb, každopádne mne to nejde, avšak cítim, že práve toto kúzlo sa dá vyčarovať. Neviem ako, ale cítim to pri pokusoch o vyčarovanie.“
„Prečo proste nepriznáš, že potrebuješ pomoc?“ zazubil sa naňho Harry. Severus ho okamžite vypitval pohľadom. Za moment však skrotol.
„Nepotrebujem pomoc. Možno by som potreboval len viac času, aby som prišiel na spôsob, akým ho vyčarovať, ale pri pohľade na teba by skyslo mlieko, takže sa do toho pustíme obaja. Ja budem ušetrený trápenia sa pri dívaní na teba a ty aspoň pocítiš záchvat nenahraditeľnosti.“
„Potrebuješ pomoc a hotovo,“ Harry mykol plecami a zovrel v ruke prútik. „Algaty. Hm, že vraj názvy zaklínadiel pochádzajú z latinčiny. Čo podľa teba môže znamenať toto?“ pozrel do zamračenej tváre svojho strýka. „Ale no tak, už sa prestaň škarediť a trocha sa usmej,“ rýpol si s nevinným úsmevom.
„Až keď ťa budem mať z krku,“ prskol po ňom. „Neviem. Alg môže znamenať čokoľvek. Môže to byť časť slova algos, čo znamená bolesť. Alebo algesia, cit. Alebo algor, chlad. Alebo algyroides, jašterica. Alebo algobionta nižšie rastliny. Alebo alga, riasa. Alebo… prosím ťa, načo to vlastne potrebuješ vedieť?“ zamračil sa.
„Len som chcel vedieť, ako dobre ovládaš latinčinu,“ Harry sa neprestával uškŕňať. Vedel, že týmto prístupom Severusa neskutočne vytáča. Aspoň raz za čas ho túžil dostať do úzkych, aj keď pri tom riskoval, že sa mu to vráti desaťnásobne. „Osobne sa mi najviac pozdáva tá jašterica. To by mohla byť nejaká obluda z čias minulých,“ dodal.
„Až na to, že s najväčšou pravdepodobnosťou nebude mať názov kúzla nič spoločné s menom obludy,“ strýko naňho neprestával škaredo zazerať.
„Jasne. Len nechcem dopustiť, aby konverzácia uviazla na mŕtvom bode.“
„Keď s tebou náhodou budem túžiť konverzovať, tak sa o to postarám aj sám. Teraz to kúzlo,“ vyzval ho.
A Harry sa konečne skutočne zameral na vyčarovanie kúzla, ktoré im zanechala Bystrohlavová. Pri prvom pokuse spozoroval zrejme niečo podobné, ako Severus pred malou chvíľkou. Cítil, že prútik proste chce kúzliť, len nevie ako. Severus stojaci vedľa neho striedal jeden švih prútika za druhým, následne vytváral prútikom obrazce snažiac sa prísť na ten pravý spôsob. Harry sa zameral na striedanie emócií, aj keď takto na povel to bolo dosť zložité. Zdalo sa mu, akoby prútik proti tomuto spôsobu protestoval. Akoby sa snažil menej než predtým. Pocity kúzlo teda neovplyvnia. Bude potrebné zrejme nájsť ten správny švih prútika.
Stáli tam asi hodinu. Občas zaznel výkrik zaklínadla, väčšinou však bolo úplné ticho. Severus už vyskúšal všetky spôsoby švihania štvorcového typu, pretože boli najzložitejšie, Harry zase okrúhleho, pretože boli najjednoduchšie. Žiadny spôsob švihania prútikom však neplatil.
„Trojuholník,“ ozval sa Severus po ďalšej polhodine.
„Logicky, keď to nie je ani štvorec a ani kruh,“ zaškľabil sa Harry.
„Ty si ale bystrý,“ zamračil sa a chytil ho za pažu. „Pozri,“ v tichosti predviedol kúzlo. Z prútika vyšla biela para. Potom však kúzlo predviedol dôraznejšie a tráva pred nimi zbelela inovaťou. „Zmrazovacie kúzlo, ale zrejme silnejšie, ako naše dnešné. Keďže ty máš tú svoju výnimočnú, silnú a starodávnu mágiu, ukáž mi to kúzlo v celej svojej kráse,“ zaškľabil sa. „Švih prútika trojuholníkového typu. Sprava hore, potom dole doľava, odtiaľ dole doprava a priamo hore, jedným ťahom. Hýbeš len zápästím,“ pomaly mu ukazoval, ako má prútikom čarovať. „Dávaj si pozor, ten smer má tendenciu z trojuholníka spraviť kruh,“ upozorňoval ho. „Najmä preto, že ťah musíš spraviť rýchlo a presne,“ znova predviedol rýchle kúzlo, po ktorom bolo ešte viac trávy umrznutej. „No, tak, Potter,“ natiahol, keď sa Harrymu ani na siedmy krát nepodarilo vyčarovať ani len bielu paru.
„Snažím sa,“ zaprotestoval Harry.
„Iste, snaženie ti ide veľmi dobre, avšak výsledky snaženia sa objavujú len výnimočne,“ zaceril sa.
„Skutočne to nabáda k tomu, aby ruka spravila kruh,“ Harry si jeho poznámky nevšímal. Znova švihal prútikom. „A nič,“ zamrmlal pre seba. Skúšal to opäť, zase s nulovým výsledkom.
„Vyzerá to tak, že trénovaním zápästia zabiješ celý svoj voľný čas a ja budem mať pokoj,“ Severus sa zatváril spokojne. „Keďže je to zmrazovacie kúzlo a nie nejaké devastačné, môžeš ho trénovať aj v hrade. Dbaj však o to, aby pred tebou nikto nestál. Nevieme, aké silné vyčaruješ kúzlo, ak ho náhodou napokon vyčaruješ, tak nech nikomu neumrzne zadok.“
„Aha, už niečo vyletelo!“ nadšene zvolal Harry, keď sa pred ním zjavila para, ktorá zmrazila takmer rovnaké množstvo trávy, ako pri Severusovom prvom pokuse.
„Počúvaš ma vôbec?“ štekol po Harrym podráždene.
„Jasne, môžem ho skúšať v hrade a mám dávať pozor,“ ubezpečil ho Harry. Znova skúsil kúzliť. „Zase nič,“ sklamane ohodnotil svoj pokus. „Na akú obludu to bude fungovať?“
„Neviem,“ Severus mykol plecami. „To nám drahá Bystrohlavová neprezradila. Ale zmraziť sa dá všetko, nie?“
„Takže keď sa nejaká obluda objaví, jednoducho ju skúsime zmraziť.“
„Na to sa to ale potrebuješ najprv naučiť, však?“ sarkasticky natiahol Severus.
„Iste, ale dnes už asi nie,“ Harry zamračene čítal odkaz na náramku. „Máme na Základni Seamusa Finnigana a spolu s ním množstvo čarodejníkov a muklov,“ oznámil strýkovi s úsmevom. Galeón si nebral, aby ho náhodou neodpútal od pozornosti, ak by sa ozval niektorý z členov DA so žiadosťou o pomoc. Aj mapu nechával na Základni. Ale náramok bol jeho súčasťou a teraz mu Ginny oznamovala novinky uplynulých troch hodín.
„Skvelé, takže na nervy lezúca banda sa úspešne a vo veľkom rozrastá,“ zamrmlal Severus. „Zrejme prvý raz v živote sa na začiatok školského roka začínam tešiť.“
——
„Povedzte mi, prosím, ešte raz a pomaly, kto s kým, ako, prečo a tak,“ požiadal Harry Hermionu a Draca pred večerou. „Mám v tom poriadny bodrel.“ Sedeli spolu s Ginny vo vyľudnenej kuchyni, pretože sa všetka pozornosť sústredila na pomoc pri ubytovávaní nových obyvateľov Základne.
„Ani sa ti nedivím, tiež mi unikajú isté súvislosti, ale sú tu a to je podstatné,“ uškrnul sa Draco.
„Dobre, tak sa vám to pokúsim vysvetliť ešte raz,“ povzdychla si Hermiona. „Ginny, sleduj ma, keby si zbadala nejaké nezrovnalosti, tak ma oprav alebo doplň.“
„Ak sa nejaký taký moment objaví a ja sa v tom nestratím, tak dobre.“
„Takže,“ Hermiona sa významne nadýchla. „Po tom, čo sa stalo Justinovi Finch-Fletchleymu, začal byť Seamus veľmi opatrný. A napriek tomu veľmi akčný. Pochopil, že smrťožrúti poznajú zoznam Dumbledorovej armády a prehovoril svoju najbližšiu rodinu, aby sa skryla. Naše výzvy zachytili všetci. Nám sa podarilo zachrániť Čcho, Colina a Katie. Pri Justinovi sme šťastie nemali. Oliver bol samostatná kapitola. No a Seamus ako prvé navštívil dvojičky Patilové. S Parvati chodí, jej rodičia ho poznajú, takže tam sa s vysvetľovaním príliš nezdržoval. On, Parvati a Padma potom navštívili Lavender. Spolu s rodičmi sa práve chystala utiecť z krajiny. Vedeli, že ich dom je sledovaný a vedeli aj to, že na nich asi čo nevidieť zaútočia. Nehovoriac o tom, že by zaútočili v momente, keby zistili, že chcú utiecť. Lavender si dopisovala od začiatku prázdnin s Terry Bootom. Nechápem, ako sme si mohli minulý rok nevšimnúť, že spolu chodia.“
„Ja som si to všimla,“ ozvala sa Ginny. „Ale pokračuj, zatiaľ som žiadnu nezrovnalosť nezaregistrovala a so žiadnou ani nepočítam,“ nevinne sa usmiala.
„Tak, Lavender poslala Terrymu sovu. Smrťožrúti možno čakali, že ich navedie na nejaký väčší úlovok, preto ich sovy nechali na pokoji,“ zamyslela sa Hermiona. „No, to je jedno. Lavender sa spolu s dievčatami a svojimi rodičmi premiestnila do úkrytu a Seamus krbom zamieril k Terrymu. Ten medzitým informoval aj Ernieho Macmillana, u ktorého sa už skrývala Susan Bonesová po tom, čo vyvraždili celú jej rodinu. Vrátane tety Amelie,“ na moment stíchla. „Na poslednú chvíľu sa jej podarilo utiecť k jej priateľovi,“ zamračene a potichu vypustila. Potom však pokračovala. „No, od Terryho šiel Seamus k Erniemu. Odtiaľ sa spolu s príbuznými premiestnili do úkrytu. Ernie v úkryte nadhodil, že má kontakt na Zachariasa Smitha, v momente k nemu chceli ísť a prišli včas, alebo teda možno nie včas, pretože keby Zacharias vyslal správu nám, tak by sme preňho a pre jeho rodičov a jeho tetu so strýkom a pre dvoch bratrancov prišli my. No a Terry zase nadhodil, že vie, kde bývajú Michael Corner a Anthony Goldstein. Slovo dalo slovo, najprv šiel Seamus s Terrym pre Anthonyho, tomu prednedávnom zavraždili matku aj sestru a potom pre Michaela. Niekedy v priebehu tohto zhromažďovania síl si začali hovoriť Tajné Harryho vojsko. Už to nebolo len o úteku a úkryte, ale o snahe zapojiť sa do boja. Všetci veľmi dobre vedeli, že sa niečo deje a chceli sa pripojiť. Niekedy to šlo ľahšie, niekedy ťažšie, ale napokon sa zoskupili všetci spolu s rodinami a to len v priebehu jedného týždňa. A keď už boli všetci tí, ktorí mohli na jednom mieste, tak nám Seamus poslal správu, aby sme prišli a aby sme sa pripravili na to, že ich bude viac ako príliš,“ uškrnula sa. „Škriatkovia spolu s nami šli na päťkrát, než ich sem všetkých premiestnili.“
„Keby sme začali rozdávať nejaké vojenské vyznamenania, tak by si Seamus jedno rozhodne zaslúžil,“ prikývol Harry. Potom pozrel na Draca, na Ginny a naspäť na Hermionu. „Niekde pri Erniem a Susan som začal strácať niť a nie! Nechcem aby si mi to opakovala znova,“ zasmial sa nad Hermioniným panickým výrazom. „Len mi to nejako zosumarizujte, checht, napríklad počet kusov jednotlivých rodín a kto je a nie je čarodejník.“
„Máme tu dosť čarodejníkov, čo je veľmi prínosné,“ spokojne sa usmiala Hermiona. „Ale v tomto mi bude musieť pomôcť Ginny. Ja som sa venovala vlastne len Susan,“ ticho dodala. „Anthony bol s Michaelom.“
„To je pochopiteľné,“ Ginny ju pohladila za rameno. „A keby mi to Remus nevypísal, pretože sme obaja predpokladali, že to budeme musieť priniesť Harrymu na papieri, tak by som o tom ani ja riadne nevedela. Susan bola dôležitejšia, ale ako sa zdá, za pomoci Ernieho sa z toho dostáva. Podobne Anthonymu pomáhal Michael a teraz už aj Čcho.“
„To je dobre,“ prikývol Harry. Nepoznal síce rodinu Susan Bonesovej, ale na Ameliu si veľmi dobre pamätal. A Anthonyho rodinu nepoznal vôbec. Ale vedel, aké je to stratiť niekoho blízkeho, aj keď nie tak blízkeho, ako rodiča alebo súrodenca.
„Takže,“ Ginny si roztvorila kus papiera. „Od Seamusa tu máme mamu, otca a brata, merlinžiaľ len Seamus a jeho mama sú čarodejníci. Brat nie,“ mykla plecami. „Potom sú tu dvojčatá Patilové, ale ich rodičia sú muklovia. Lavender má matku čarodejnicu, otca mukla. Susan je sama. Terry tu má rodičov a staršiu sestru, všetci sú čarodejníci. Michael má matku aj sestru čarodejnice, otec je mukel. Anthony len otca čarodejníka. Ernie má oboch rodičov čarodejníkov, dokonca aj brata, ibaže ten nastúpi do tretieho ročníku a obaja ho budete učiť, ale ráta sa s každým prútikom. No a najväčší prínos k môjmu veľkému prekvapeniu poskytol Zacharias,“ Ginny sa zamračila. Antipatiu voči Zachariasovi pociťovala od svojho štvrtého ročníku a odvtedy sa jej pocity nezmenili. Nevie mu odpustiť, ako nepríjemne sa Zacharias správal pri hodinách DA. „Aj keď je on veľká trúba,“ zaškľabila sa, „má oboch rodičov čarodejníkov. Taktiež tetu so strýkom a čo je najdôležitejšie, má dvoch starších bratancov, oboch čarodejníkov a oboch veľmi schopných. Tonksová jedného z nich pozná, pred niekoľkými rokmi sa uchádzal o miesto aurora, potom sa však rozhodol pre inú kariéru a odišiel do zahraničia.“
„To znie dobre,“ prikývol Harry. „Zdá sa, že DA je znova v plnej sile.“
„Spravíme s Ginny behom pár dní podrobnejší prieskum toho, kto by chcel byť kde nápomocný a taktiež rozpis do veží a tak,“ ponúkla sa Hermiona. Draco sa musel zasmiať.
„Si veľmi aktívna,“ zhodnotil ju.
„Môžeš sa pridať,“ mierne sa zamračila.
„Rozhodne.“
„To by bolo fajn, pretože aj tak neviem, koľkí od koho tu sú,“ uškrnul sa Harry. „A okrem toho, zodpovednosť bude musieť pomaly prechádzať z tvojich pliec,“ nadvihol obočie smerom k Hermione, „na plecia niekoho iného, pretože my dvaja budeme učiť a Ginny s Malfoyom sa budú učiť, takže to tu povedie niekto iný. Tak mi práve teraz napadlo, že tu vlastne ostanú všetci okrem nás štyroch, Luny, Colina a malého Macmillana.“
„Nezabúdaj na Nevilla a Billa.“
„Pravda a samozrejme na Severusa.“
„A Hagrida a Pomfreyovú.“
„Aj tak budeme pendlovať hore dole,“ Harry mykol plecami. „Teda až na študentov, tí pendlovať nebudú môcť,“ zaceril sa hlavne na Draca.
„Veď my si už cestičku nájdeme, nemaj obavy,“ vrátil mu to s podobným úškľabkom.
„Opaku by som sa divil.“
„Dobre,“ zasiahla Hermiona. „A teraz nám prezraď, na čo ste so Severusom prišli.“
„Na to, že ohybné zápästie je veľmi dobrá vec.“
——
V nasledujúcich dvoch dňoch sa pozornosť sústredila na vyše tridsiatku nových obyvateľov. Nielenže sa museli ubytovať a zoznámiť so Základňou. Museli byť zasvätení do plánov na vojnu, ako sa už bez servítku blízka budúcnosť nazývala. Hermiona s Dracom a Billom si vzali na starosť naplánovanie služieb na vežiach. Miestnosť s Výmyslom zatiaľ nebola prioritná, pretože sa s ňou rátalo až v školskom roku, kedy sa mali sledovať hlavne Slizolinčania.
Severus s Pomfreyovou, a k jeho nespokojnosti aj s Nevillom, museli riešiť ďalšiu nepriaznivú situáciu. Z laboratória im bolo oznámené, že dochádzajú prísady do elixírov a oni sa nemohli len tak vybrať do Šikmej na nákupy. Aj keď to Severus v skutočnosti tak spravil a prvotný nedostatok odstránil, rátali s tým, že keď sa tam nepredvídateľne objavil už niekoľkokrát, smrťožrúti sa pripravia na možnosť, kedy by jeho objavenie predvídali. Rodičia Terryho Boota prezradili, že v škótskom Edinburgu je podobná obchodná ulička, akou je Šikmá v Londýne, aj keď oveľa menšia a že sa aj tam nachádza špecializovaný obchod s prísadami do elixírov, ktorý kedysi navštevovali, než si ich syn našiel priateľov v Rokforte. Potom už chcel chodiť nakupovať len do Londýna, aby sa s nimi mohol stretnúť. Avšak maličká ulička tam stále bola a smrťožrúti sa tam neukázali ani počas prvej vojny, tak existovala nádej, že o nej možno ani nevedia. Bootovci sa ponúkli, že by v budúcnosti pre prísady mohli chodiť. Severus nad tou ponukou mykol plecami. Aj on si začal pomaly pripúšťať, že na jeho pleciach proste navalené všetko nemôže byť.
Harry sa v týchto dňoch chcel sústrediť výlučne na trénovanie si svojho zápästia a už niekoľkokrát sa mu podarilo vyčariť námrazu, ale i tak ho viac lákalo vyťahovanie si konkrétnej spomienky zo svojej hlavy. Až sa mu to napokon podarilo a on sa mohol ponoriť do mysľomise. A znova a zase. Nepovedal o tomto úspechu nikomu, len Ginny.
„Už zase?“ spýtala sa ho, keď za ním prišla do jeho bytu a našla ho so zvláštnym úsmevom na perách. Napoly spokojným, napoly smutným. Mysľomisa stála na stolčeku oproti nemu. „Harry…“
„Viem čo si myslíš,“ prerušil ju. „Nemaj strach, nezačínam byť závislý len na jednej spomienke.“
„Vážne?“
„Určite,“ usmial sa a stiahol si ju na kolená. „Viem, že by som sa mal venovať novému kúzlu, prípadne tréningu tu na Základni a aj sa tomu budem znova venovať. Len som si chcel tú spomienku niekoľkokrát prezrieť.“
„Koľkokrát? Ale pravdu.“
„Sedemkrát,“ priznal sa. „Dobre, možno je to viac, ako by sa patrilo,“ okamžite začal vysvetľovať, keď uvidel jej výraz. „Ale Ginny, je to jediná spomienka na nich. Jediná normálna spomienka na nich, ak zabudnem na zelený záblesk a mamin výkrik,“ šepol. Okamžite ho pevnejšie zovrela. „Niečo podobné sa mi už raz stalo. V prvom ročníku, kedy ma profesor Dumbledore našiel sedieť pred zrkadlom z Erisedu. Ja ti sľubujem, že tomu neprepadnem. Neuzavriem sa do tohto sveta,“ ukázal na mysľomisu, z ktorej vyžarovalo striebristobiele svetlo. „Neostanem tu sedieť a nebudem sa ponárať do mysľomise len preto, aby som si vynahradil to, čo tu už nebude, alebo aby som sa falošne pripútal k niečomu, čo nemôže byť.“
„Ja ti verím,“ pobozkala ho na čelo. „Viem, čo pre teba tá spomienka znamená a verím ti. Ale čo keď, náhodou…“ nesmelo dodala.
„Preto mám teba, aby si ma zachraňovala pred hlúposťami, ktoré môžem páchať,“ zasmial sa. „Severus by mi mysľomisu nedával, keby mi neveril,“ znova ju ubezpečoval. „Alebo možno len predpokladal, čo chcem spraviť,“ zauvažoval.
„A čo chceš spraviť?“
„Prezrieť si tú spomienku.“
„Aha.“
„Ale naposledy! A s tebou,“ zadíval sa jej do očí. Prekvapene zažmurkala. „Ginny, mojich rodičov si nikdy nevidela a ani nikdy neuvidíš. Medzi fotkami a skutočnosťou je veľký rozdiel, aj keď vlastne ani toto nie je skutočnosť. Nech je to ako chce, bol by som rád, keby si mohla mojich rodičov spoznať aspoň takýmto spôsobom.“
„Harry,“ šepla pohnuto. „Keď si si istý tým, že sa chceš o svoju najdôležitejšiu a najcennejšiu spomienku podeliť so mnou…“
„A s kým iným, ak nie s tebou?“ usmial sa. „A potom chcem spraviť to, čo Severus zrejme predpokladal, že spravím, pretože ma pozná až príliš dobre,“ stiahol obočie. „Nie, že by mi to bolo príjemné,“ zaškaredil sa.
„Niečo, čím si bude istý, že už viac do mysľomisy nepôjdeš?“
„Presne,“ prikývol a natiahol sa po sklenenej fľaštičke. „Svoju najcennejšiu spomienku dám do úschovy najcennejšiemu človeku, ktorého mám s tým, že ak budem raz niekedy v budúcnosti pripravený postaviť sa realite čelom, bude mi spomienka vrátená. Viem, čo sa stalo, ostane mi to v hlave, ale už sa to nebude dať vybrať, aby som sa v tom papral tak, ako tieto posledné dva dni.“
„Radšej než mne, daj tú spomienku do úschovy Severusovi,“ navrhla mu Ginny. „Myslím, že je to rozumnejšie. Je to tvoj strýko a…“
„Nie,“ protestne zavrtel hlavou. „Táto spomienka patrí do tvojich rúk.“
„Ale Harry…“
„Nebudeme sa teraz hádať o to, kto je pre mňa cennejší a kto má väčšie právo postarať sa o moju spomienku na rodičov, dobre? Za teba hovorí aj fakt, že akosi netúžim vziať do mysľomisy Severusa, ale práve teba,“ uškrnul sa. Aj keď nevyzerala byť presvedčená, aspoň už nenamietala. „Takže,“ postavil ich na nohy a natiahol k nej dlaň. „Budeš ma nasledovať?“
„Určite,“ prikývla s úsmevom.
Obaja sa následne ponorili do mysľomisy, aby si Harry ôsmykrát prezrel svojich rodičov a videl, dokonca takmer cítil, či mohol sa skoro až dotknúť tej lásky, ktorú k nemu Lily s Jamesom cítia. A aby mohol Ginny predstaviť svojich rodičov, aby ich videla tak, ako nikto iný za posledných takmer sedemnásť rokov.
Ruka v ruke pozorovali trojicu, ako kráča smerom k malému domčeku. Harryho, o dva roky mladšieho, podobného Jamesovi, s očami po Lily. Teraz, keď stáli vedľa seba, videla, že tieto reči sú skutočné. Oči po matke boli nespochybniteľné, ale podobnosť s otcom takmer vyrážala dych. Počúvala ich rozhovor, aj keď obsah už dávno poznala. Videla ich lásku, ich smútok. Hoci to bola len spomienka z Prázdnoty, bolo to najkrajšie, čo mohol Harry doteraz zažiť. Videla to a pochopila.
——
„Takže, máme tu dohromady šesťdesiatsedem čarodejníkov, vrátane profesorov a osemnásť muklov, vrátane Filcha,“ oznamovala Hermiona Harrymu. „To je osemdesiatpäť možností obsadenia veží. Ak by jedna služba trvala dvanásť hodín, pri počte tridsať veží by sa každému ušla jedna denná, jedna nočná a poldeň voľna. Nič moc, ja viem,“ zamračila sa. „Ešte je tu možnosť ťahať dvadsaťštvorky, to by bolo tridsať ľudí vo vežiach a ostatní by mohli trénovať. Treba brať do úvahy aj to, že študenti a profesori nemôžu proste na deň niekde zmiznúť, ale treba brať do úvahy aj to, že ty, ako profesor Obrany, by si hlavne vyšším ročníkom mohol zadať prax a postaviť ich do veží, aspoň cez deň, čo?“ potmehúdsky sa zazubila.
„Slizolinčania by túto prax určite radi privítali,“ zaškľabil sa jej naspäť. „Ale nápad to nie je zlý. Hlavne tí z DA, ktorí budú čo-to vedieť, sa určite budú chcieť pridať.“
„To bol len vtip!“ zahriakla ho. „Aj keď, Bill má v pláne brať svoje triedy k pascám, ktoré sú nastražené a učiť deti na nich.“
„Vtip, nevtip, Ginny s Malfoyom sa budú hlásiť ako prví. A za nimi Luna s Colinom a určite aj ten maličký Macmillan. A keď sa to dozvedia ostatní, razom budú aspoň, ehm, denné, zabezpečené. Minimálne cez víkend.“
„Dobre, nechajme to už radšej tak,“ zasmiala sa. „Niektorí sa dobrovoľne prihlásili, že sa budú venovať výlučne vežiam a to hlavne muklovia. Môj otec navrhol, že by mohol aj každú noc,“ pobavene prevrátila oči. „Ďalej, Bootovci, teda hlavne pani Bootová, z veží vypadáva. Keď odíde Luna do školy, v laboratóriu ostane len Theodore a pani Bootová sa ponúkla, že mu bude asistovať, aj keď podľa môjho názoru bude skôr Theodore asistovať jej, ale to je jedno. No a ešte tu mám jednu skvelú správu. Pán Goldstein, otec Anthonyho, je liečiteľom od svätého Munga, takže keď Severus a vlastne aj Ginny, odídu na Rokfort a Pomfreyová sa bude musieť venovať deckám v škole, niekto sa bude musieť venovať aj o bojovníkov, ako sa začali nazývať dvojčatá a Lee.“
„To je skvelá správa,“ prikývol potešene. „Teraz je síce pokojné obdobie, ale to sa môže v momente zmeniť a všetci naši liečitelia môžu mať práce vyše hlavy.“
„Neprivolávaj nešťastie!“ zamračila sa.
„Nič neprivolávam, len upozorňujem na možnú zmenu situácie.“
„Tak radšej ani neupozorňuj.“
„Dobre, už mlčím.“
„Mlčať nemusíš, len sa zdrž prorokovania.“
„Dobre, zdržím sa prorokovania,“ zaškľabil sa. „Tak, čo máš ešte nové?“
„Hm, nemám dosť ohybné zápästie,“ natrčila mu ruku pred nos. „Ani Draco.“
„Ani ja. Darí sa mi, len keď sa na to poriadne sústredím, ibaže vtedy je kúzlo slabé.“
„Presne tak. Keď sa snažím dať do toho viac sily a dôrazu, v momente sa pohyb zmení len na čapatý krúžok.“
„Budeme musieť trénovať.“
„A to poriadne. Vravel si, že ani Severusovi to poriadne nejde?“
„Neviem, naposledy pred ním zmrzol poriadny kus trávy, odvtedy sa mi nepochválil,“ mykol plecami.
„Som si istá, že keď sa ti to podarí, dokážeš zmraziť celé jazero,“ povzbudivo sa usmiala.
„Niečo podobné si mi už kedysi vravela.“
„A určite som mala pravdu, že?“
„Iste, ako obvykle. Keby sme ešte vedeli, čo budeme vlastne zmrazovať,“ nadhodil.
„Neviem, hocičo z toho zoznamu sa dá zmrazovať. Vlastne všetko sa dá zmrazovať. Dôležitejšie je, na čo bude zmrazovanie účinkovať a to sa nedozvieme dovtedy, pokým sa s tým nestretneme a ty to nezmrazíš, pretože predpokladám a určite správne, že práve tvoje kúzlo ako jediné bude fungovať aj na prípadnú obludu.“
„Krajšie by som to ani ja nepovedal,“ prevrátil oči.
„No, každopádne si teraz na Základni trénuje svoje zápästie takmer každý.“
„Áno, to je dobre,“ prikývol. „Moje kúzlo možno zničí, ale kúzla každého môžu aspoň zdržať.“
„Krajšie by som to ani ja nepovedala,“ nevinne sa usmiala. „Dobre!“ Hermiona zarazila Harryho hneď v zárodku. „Kúzla a zápästia teraz nechajme tak. Pozajtra má Ginny narodeniny. Bude plnoletá. Už si pre ňu niečo vymyslel?“
„Iste, dostane môj Blesk. Nič iné jej nemôžem darovať,“ nezatváril sa príliš nadšene.
„Vážne len Blesk?“ povytiahla obočie. „Neplánuješ ju niekde uniesť alebo neplánuješ nejakú inú šialenosť?“
„Ja? Prečo?“ dotknuto sa ohradil.
„Práve pre to. Pretože si to ty.“
„A to je nejaká chyba?“
„Nazvala by som to ako tvoj poznávací rys,“ nevinne natiahla.
„Dobre, možno ju plánujem niekde uniesť,“ privolil.
„K jazierku?“
„Počuj, Hermiona, ty vieš viac než ja, nemyslíš?“
„Možno. A ďalej?“
„Žiadna šialenosť sa nekoná, keď myslíš to.“
„A niečo iné?“
„Čo iné?“
„Čo ja viem?“ usmiala sa. „Niečo mimoriadne? Hm? Ukázal si jej svojich rodičov, dal si jej do úschovy svoju najcennejšiu spomienku, dal si ju svojmu najcennejšiemu človeku. Sekáš dobrotu a nie je to preto, že by si si vzal k srdcu Dracove slová alebo kohokoľvek iného. Snažíš sa o niečo iné.“
„Aha a o čo sa podľa teba snažím?“
„O to, aby bola pokojnejšia,“ jemne sa usmiala. „Priznávam, že tento Harry je bezpečný hlavne sám sebe nehovoriac o tom, že šetrí naše nervy, ale je to zvláštne. Cítim za tým niečo viac. Netreba zabúdať ani na to, že som tvoja najlepšia priateľka a zároveň som aj Ginnina najlepšia priateľka, takže z rečí a samozrejme niekde medzi riadkami, sa človek dozvie oveľa viac, než by si ktokoľvek mohol myslieť.“
„O čom hovoríš?“ spýtal sa už opatrnejšie.
„Čo ja viem?“
„Hermiona!“
„Dobre. Snape Ginny a tebe niečo povedal. Ginny si z toho vyvodila závery a ty si si tiež vyvodil závery. Ginny si myslí, že nie je pre teba dosť dobrá, to mi sama povedala a viem, že to povedala aj tebe. A ty sa momentálne snažíš a ešte len budeš snažiť jej dokázať to, že je pre teba viac ako dobrá. A blíži sa jej plnoletosť. Takže výsledok znie?“ nadvihla obočie a upreto sa naňho dívala.
„Že si nebezpečná,“ odfrkol.
„To možno tiež, ale to je výsledok inej rovnice. Myslím, že správne znenie tejto rovnice je oveľa romantickejšie.“
„Má cenu zatĺkať?“ prevrátil oči.
„Nemá,“ zasmiala sa. „Vážne to chceš spraviť? Ale to je úžasné,“ okamžite ho objala okolo pliec. „Strašne vám to prajem,“ šepla mu do ucha.
„Prečo sa tak divíš?“ usmial sa, keď ho pustila. „Veď si na to sama prišla.“
„Áno, ale to nie je to isté. Povedz to nahlas, Harry,“ vyzvala ho. „Chcem to počuť z tvojich úst.“
„Čo?“
„Och, Merlin, nevšímaj si ho,“ zavrtela hlavou. „Predsa to, čo sa chystáš spraviť.“
„Aha. Chcem Ginny požiadať o ruku,“ zasmial sa. Musel, pretože z Hermiony vyžarovala takmer až detská radosť.
„Úžasné,“ neprestávala sa smiať a pobozkala ho na obe líca. „A čo prsteň? Ukážeš mi ho? Predpokladám, že preň si zmizol vtedy z tej lúky.“
„No jasne,“ prikývol a pristúpil ku skrini. „Zrejme to došlo už vtedy Severusovi. Asi som veľmi nenápadný nebol.“
„Ukáž,“ chňapla po ruke, ktorá jej podávala prsteň. „Je nádherný,“ fascinovane okomentovala prsteň, ktorý našiel ležať v matkinej šperkovnici a ktorý zrejme svojho času daroval James Lily. „Počkaj,“ zarazila sa. Nadšenie bolo razom preč.
„Čo sa deje?“
„Odkiaľ ho máš?“
„Bol mamin, asi jej ho dal otec. Prečo?“ stiahol obočie.
„No jasne. Iné vysvetlenie zrejme ani nie je. Harry,“ uprene sa mu zadívala do očí, „nemôžeš si Ginny vziať.“