„Myslíš, že budeme potrebovať na prípravu celé tri hodiny?“ uškrnul sa Ron v momente, ako tresli vchodové dvere a oblapil Hermionu okolo pása.
„Povedala by som, že by sa to v pohode dalo stihnúť aj za kratšiu dobu,“ usmiala sa a omotala si ruky okolo jeho krku.
„Predpokladám, že taká hodina, hodina a pol na to bude bohato stačiť,“ nadhodil a oprel ju o kuchynskú linku. Rukou jej začal šmátrať pod tričkom.
„To určite,“ hlesla. „Ale mali by sme dať vedieť Lune,“ pokúšala sa o racionálne myslenie.
„A na čo?“ zahováral s ústami na jej krku. „Do dvadsiatich minút tu budú aj sami.“
„A?“
„A nič. Keď nás tu nenájdu, tak si to snáď domyslia.“
„To dúfam.“ Triezve uvažovanie veľmi rýchlo nahrádzala túžba. „Myslíš, že je rozumné robiť to tu?“
„A kde inde? Počula si Harryho. Celý dom je náš.“ Pod tričkom našiel jej prsia a začal s masírovaním. „Zašijeme sa do jeho izby,“ vydýchol.
„Ale…“
„Neprotestuj,“ zdvihol ju do náručia a vybral sa smerom po schodoch. Neprotestovala. Okamžite začarovala izbu a vrhli sa na seba. Nie, že by si doteraz príležitosť nevedeli nájsť, ale ani jeden z nich nemal to svedomie, aby sa milovali, keď spali pod rovnakou strechou aj ich rodičia.
——
„Nádhera,“ vydýchla, keď sa spolu premiestnili na jeho tajné miesto. Stála uprostred maličkej čistinky, ktorá nemala v priemere viac ako päť metrov. Obklopovala ju zeleň hustých nepreniknuteľných stromov a kríkov. Nie však celú, priamo pred ňou sa rozprestieralo maličké jazierko. Musela pristúpiť, aby si ho poriadne prezrela, pretože drobné kríčky rástli aj pred ním. Nad hladinu vyčnievalo niekoľko kameňov, nad celou jednou stranou jazera sa týčili skaly. Na druhej strane jazera zbadala ďalšie stromy, tie však rástli redšie. „Ako si prišiel k tomuto miestu?“ vyzvedala a pohľad upierala stále na jazierko.
„Náhodou,“ spustil vysvetľovanie a vybaľoval a zväčšoval obsah vaku. Rozprestrel na mäkkú trávu deku. „Prechádzal som sa po okolí a natrafil som na toto jazierko. Okolo neho je les, až na tú skalu. Tu rastú stromy najhustejšie a vedie sem úzka cestička.“ Vytiahol svietnik aj so sviečkou. Nechápavo sa naňho zamračil. Čo mu to tá Hermiona vlastne pribalila? Zvedavo nakúkal do vaku. „Cestičku som ale zatarasil, ako si si určite všimla. Nedá sa sem dostať. Spravil som to kvôli zvedavým muklom. Ťažká transfigurácia, ale nakoniec sa mi to podarilo,“ uškrnul sa sám pre seba. Zadívala sa na druhú stranu.
„Muklovia k jazierku nechodia?“
„Chodia, niekoľkých som zbadal. Ale tí nás trápiť nemusia, z druhej strany sem nevidieť. Tie stromy a kríky všetko maskujú,“ šepol stojac tesne za ňou. Otočila sa k nemu. „Overil som si to,“ s úsmevom jej podával pohár, druhý si nechal. „Všetko najlepšie, láska,“ krátko ju pobozkal a spoza chrbta vytiahol tri červené ruže.
„Ďakujem,“ pousmiala sa. „Medovina?“ spýtavo zdvihla obočie, keď si štrngli a pripili si.
„Áno, vzdal som sa piva,“ mykol plecami. „A upozorňujem, že som prudko romantický,“ uškrnul sa a ukazoval za seba. Zvedavo nakukla a rozosmiala sa.
„Nevrav mi, že to všetko napadlo tebe.“
„Nie,“ odvetil úprimne. „Môj nápad bol len deka, medovina a karamelové pavúky. Ostatné pribalila Mia.“
„Tak Hermiona,“ s úsmevom pozerala na zapálenú sviečku, fľašu medoviny, v miskách jahody, aj jej obľúbené karamelové pavúky, vázu pre kvety a Susanin magnetofón. Všetko to pôsobilo tak nežne, krásne a romanticky. „Ďakujem,“ hlesla a zadívala sa mu do očí. „Toto sú moje najkrajšie narodeniny.“
„A ešte neskončili, zlato. Dovolíš?“ usmial sa a vzal jej pohár aj s kvetmi. Ruže pichol do váze a pustil magnetofón, z ktorého zaznievali pomalé skladby. „Viem, že si mi zakázala čokoľvek ti kupovať, ale proste som musel,“ vravel, keď jej pripínal na krk rovnakú striebornú retiazku s fénixom, akú dostal aj on. Podal jej zabalený balíček. „Na sto percent sa ti to bude hodiť.“ Spýtavo zdvihla obočie a rozbaľovala darček.
„Učebnica Elixírov pre prvý ročník na liečiteľskej škole?“ tvár sa jej rozžiarila.
„No, zháňali sme nejakú s liečiteľskými kúzlami, ale zohnali sme len toto. Aj tak ju budeš potrebovať, takže je to jedno. Síce až za dva roky…“
„Ďakujem,“ vrhla sa mu do náručia. S privretými očami a úsmevom ju objímal. „Ale aj tak si nemal.“
„Ale mal,“ pozrel jej do tváre. „Aj tak je to menej než si zaslúžiš,“ povedal úplne vážne. „Nijaký darček však nemôže vyjadriť to, čo k tebe cítim,“ pohladil ju po tvári. „Milujem ťa, Ginn.“
„Aj ja ťa milujem, Harry,“ šepla rozochvene. „Nechápem, či je to vôbec možné, ale milujem ťa stále viac.“
Chvíľu si hľadeli do očí, hladili sa po tvárach a potom sa sklonil, aby si jemne vzal jej pery. Spočiatku boli ich bozky nežné a láskyplné. Ich jazyky sa však začali dráždiť čoraz intenzívnejšie a pridali sa k nim aj ruky, ktoré húževnato sliedili po tele toho druhého. Zachytil lem tielka a opatrne jej ho preťahoval cez hlavu. Jeho tričko stihol rovnaký osud. Odtrhla sa od jeho pier a pustila sa do skúmania pokožky na krku aj ramenách. S pôžitkom si vychutnával jej láskanie, dlaňami prechádzal po jej nahom chrbte. Odhrnul husté, ohnivé vlasy a zdatne rozopol podprsenku. Pomaly ju nechal skĺznuť z jej ramien, vzrušene si hľadeli do očí. S miernym úsmevom ju položil na deku a rozhodol sa oplatiť jej všetky nežnosti. Pri perách sa nezdržal dlho, skĺzol na krk a potom aj ku kľúčnej jamke. Rukou hladil jej brucho, skúmal boky aj stehná. Jej prsty sa mu prehrabovali vo vlasoch, druhá dlaň sa zamerala na hrudník. Zrýchlil sa mu dych, keď sa dostávala nižšie. Dostal sa k jej zdureným bradavkám, s rozkošou vzal jednu do úst. Vydral sa z nej slastný ston, keď ju jazykom dráždil, jemne sal a slabo hrýzol. Preniesol pozornosť k druhému prsníku, prsty boli zamestnané rozopínaním jej šortiek a dlaň vkĺzla dnu. Prudko vydýchol, keď drobná ruka obomkla jeho vzrušenie a on zreteľne cítil to jej. Nebolo už na čo čakať, v okamihu sa zbavili aj posledných kusov oblečenia, aby sa spoločne dostávali až k vrcholu.
——
„No vidíš, vravel som, že si to domyslia,“ mrmlal jej Ron do ucha a tisol si ju k sebe. Dlaňou jemne pohládzal jej nahý chrbát a boky.
„Budeme musieť ísť,“ nadhodila, ale vôbec sa jej nechcelo vzdať láskyplného objatia. Asi pred štvrťhodinou sa párkrát ozvala Luna. Po niekoľkých pokusoch to vzdala, zjavne si vysvetlili ich neprítomnosť. „Sme otrasní. Celá oslava bola môj nápad a ja si tu vylihujem,“ vynadala sama sebe a posadila sa.
„No a? Možno zatiaľ pripravia výzdobu,“ zaškľabil sa a objal ju okolo pása. „Poď si ešte ľahnúť,“ prehováral ju a pridal k tomu aj ruky, ktoré jej začali jemne stískať prsia.
„Nemôžem,“ šepla a pokúšala sa ho zo seba striasť. „Ronald, musíme byť trocha zodpovední. Okrem toho budem musieť Harrymu prezliecť periny.“
„Načo?“ zabrblal.
„Načo asi? Hádaj,“ zaškerila sa a už sa vážne postavila zháňajúc si svoje šaty. Sedel na posteli a hádzal po nej psie oči. „Obliekaj sa a švihom,“ uškŕňajúc mu dohovárala.
„Som zvedavý, kedy budeme mať najbližšie takúto príležitosť,“ protestne zafrflal a navliekal si trenky. „Miesto toho, aby sme to poriadne využili…“
„Nebrbli,“ zahriakla ho. „Pokiaľ si spomínam, mali sme pripravovať oslavu a nie sa milovať. Tak to ber ako taký bonus,“ pobavene nadvihla obočie.
„Vyzerá to, že to bude zachraňovať jedine Núdzová miestnosť.“
„Nehovor. Ty si to už tuším naplánoval.“
„Samozrejme, dohodli sme sa s Harrym,“ zazubil sa. „Aj keď je pravda, že pred pár mesiacmi by som ho za podobné reči zabil,“ zamračil sa. „A závidím mu. On má tri hodiny a nemusí sa kašľať s balónikmi.“
„Keď budem mať narodeniny ja, môžeš ma zabávať tri hodiny.“ So smiechom prezliekali periny, aby sa konečne vybrali dole. A ich predpoklady boli správne.
„Neviete, kde majú nejaké poháre?“ s úsmevom sa na nich obrátila Luna. Stôl s občerstvením bol takmer na polovicu pripravený a Neville nafukoval balóniky. Ron mu šiel okamžite pomôcť, pretože jeho tvár kriticky brunátnela. „Vyzeráš spokojne,“ zaševelila Luna a zoširoka sa usmievala na Hermionu. „Keď si predstavím, že môj vzťah s Nevillom sa zatiaľ drží len v rovine bozkávania…“ myšlienku nechala nedopovedanú a veselo vyťahovala poháre z kredencu. Hermiona sčervenela a vytreštila na ňu oči.
„Dúfam, že budeš mlčať,“ zareagovala.
„Samozrejme, ale nedá sa to prehliadnuť. Doslova to z vás vyžaruje. Rovnako aj z Ginny a Harryho,“ mykla plecami. Hermiona na ňu chvíľu neveriacky hľadela, ale potom sa rozhodla radšej do toho nevŕtať. Vyberala dezertné tanieriky, pretože Longbottomová spolu s Barrosovou upiekli aj tortu. „Len by som si dávala pozor, aby to vaše šťastie niečo nenabúralo,“ nadhodila, keď sa vrátila do kuchyne pre ďalšie poháre.
„Ako to myslíš?“ Hermiona zvraštila obočie.
„Ťažko povedať,“ mykla plecami a zabodla do Hermiony pohľad. „Ale všetci poznáme Ronalda,“ uprene sa na ňu dívala. Vôbec nechápala, čo tým chce povedať. Opäť sa rozhodla nereagovať, vlastne tak robila vo všetkom, čo sa týkalo Luny. A najmä jej podivných názorov. Vzala taniere a bez slova ich odnášala do obývačky. Luna strelila zamysleným pohľadom cez dvere na terasu, kde Malfoy pripravoval gril. Len si povzdychla. Nedalo sa nevšimnúť, ako mu nálada prudko klesla po tom, ako prišli a zistili, že sú tí dvaja niekde zašití. Ľahko sa dalo domyslieť, čo ho tak vykoľajilo. Bola to ale ich vec a ona nemala právo do toho zasahovať.
——
„Prečo vlastne Weasleyovci neoslavujú narodeniny?“ Ležal vedľa nej na boku a hladil ju po nahom chrbte. Jeho ruky stále vábili dve pevné polovičky jej malého zadku.
„Ale oslavujú, len nie vo veľkom,“ usmiala sa a strkala mu do úst jahodu. „Kde by naši zobrali na to, aby spravili sedem osláv do roka? A okrem toho chalani boli od jedenástich počas narodenín v Rokforte. Čo si pamätám, každý dostal ráno v deň narodenín koláč a nejakú maličkosť. Väčšie dary sa dávajú až pri dosiahnutí plnoletosti.“
„Aha,“ Vlastne mu to mohlo napadnúť aj samému. Spomenul si na škatule koláčov, ktoré mu posielala pani Weasleyová, aj na jej tradičné pletené svetre. Odhrnul jej vlasy, ktoré zakrývali pravú časť tváre a zastrčil ich za ucho.
„Ja som na tom bola vlastne najlepšie,“ pokračovala a cmúľala pri tom pavúka. „Ako najmladšia a jediné dievča a ešte k tomu mám narodeniny cez prázdniny, ma tak trocha rozmaznávali. Teda vlastne len mamka s tatkom a Bill s Charliem, keď mali možnosť,“ mierne zamračene spomínala. „Hlavne Charlie,“ doložila trpko. „Pravidelne ma brával do cukrárne a nakázal mi zjesť všetko, čo zvládnem. Po druhom zákusku som už väčšinou nevládala,“ smutne sa zasmiala a odložila pavúka.
„Zlato,“ nežne ju oslovil a otočil si jej tvár k sebe. Videl, že má v očiach slzy, spomienka na brata ju rozžialila. „Nebuď smutná. Charlieho ti asi nenahradím, ale sľubujem, že na teba dám zaňho pozor.“
„Nechcem, aby si mi nahrádzal Charlieho a ani žiadneho z mojich bratov,“ mierne sa usmiala a vtisla mu jemný bozk. „O to si sa pokúšal roky a vôbec sa mi to nepáčilo. Teraz som spokojná, ale pozor na mňa môžeš dávať.“
„Budem. A budem ťa aj rozmaznávať. Keď budeme v Šikmej, zoberiem ťa do cukrárne a ty zješ všetko, čo zvládneš,“ Uľavilo sa mu, keď sa zasmiala a zmizli jej slzy z očí. „A čo dnes? Už ti gratulovali?“
„Áno, tak ako vždy. Dostala som melasový koláč, ktorý aj tak zjedol Ron a novú tašku, od Freda a Georgea,“ s úškrnom nadvihla obočie. „A čo som dostala od Hermiony, to si nechám pre seba.“ Aj tak mu neušiel ťažko skrývajúci sklamaný tón. Zjavne si myslela, že všetci ostatní na ňu zabudli. Netuší, čo ju čaká.
„Nepôjdeme sa okúpať?“ prehodil tému a zavrtel hlavou, keď mu ponúkala pavúka. Stačilo mu, že mal ústa zlepené z medoviny.
„Okúpať?“ neveriacky sa naňho zadívala. „Ja ale nemám plavky.“
„Ani ja,“ mykol plecami.
„Ty myslíš… A čo muklovia?“
„Tí nás neuvidia, skryjeme sa medzi kamene. A keby náhodou áno, tak mi ťa budú závidieť.“
„Harry, tebe to možno nevadí, ale ja sa od hanby prepadnem.“
„Neuvidia nás. Vravel som, že to mám preskúmané. Čo je? Že by si sa bála?“ vŕtal s úškľabkom.
„Nebojím sa, len sa mi nepáči predstava, že by si ma mohol obzerať niekto iný.“
„Nikto ťa neuvidí, takže máš tento argument vyvrátený. Tak čo bude?“ nahodil vyzývavý výraz.
„Ja neviem,“ vážne sa mu dívala do očí. Neprestával sa usmievať a čakal, čo z nej vylezie. „Dobre, ale na to sa musím napiť,“ nakoniec sa uškrnula a kopla do seba celý pohár zlatistého moku. Cestou k jazierku sa skrývala za ním a zjavne si vydýchla, keď sa až po krk vnorila do vody. Skúmavý pohľad na druhý breh ju ubezpečil, že skutočne majú súkromie.
V plytčine si sadol, voda im siahala po ramená a oprel sa o kameň. Položil si ju na seba. „Uvoľni sa a nič nerob,“ šepol jej do ucha. Vlasy prehodil na druhú stranu a uvoľnil si tak prístup k ladnej šiji. „Zavri oči.“ Jej ruky si položil na stehná a končekmi prstov pomaličky pohládzal od prstov až po paže. A zase naspäť. Hladina sa jemne vírila. „Chcem si ťa rozmaznávať,“ povedal s perami na jej krku. Zaklonila hlavu a oprela si ju o jeho rameno. Príjemné mravenčenie a mrazenie sa šírilo celým jej telom. Nevnímala nič, len jeho letmé dotyky a bozky, posievajúce ramená. Prsty sa objavili na krku a dekolte. Nenáhlivo a zvoľna láskal každý milimeter jej pokožky, pozorne zachytával každé jej zachvenie a cítil jej zrýchľujúci sa dych. „Si dokonalá.“ Dlane skĺzli k prsiam, zvýšenú pozornosť prstov si vyslúžili bradavky. Nechala sa unášať jeho dráždením, celý svet sa scvrkol len do tohto okamihu. So zavretými očami si všetko užívala, šteklivý pocit v podbrušku narastal a z úst sa predierali tiché, blažené stony. Bolo jedno, kde sa v tomto okamihu nachádza alebo kto ich môže vidieť. „Harry…“ Do ucha jej šepkal nežné slová a jednu ruku nechal kĺzať nižšie. Hladina sa rozvírila, svoje prsty zabárala do jeho stehien a vzpínala sa. O niekoľko okamihov vyletelo pár vtákov z okolitých stromov. Vyplašil ich Ginnin slastný výkrik.
——
„Neviem, ako vy, ale ja som hrdý,“ zaškľabil sa Ron a obzeral sa po obývačke. Všade boli porozvešané balóniky, stôl s občerstvením sa prehýbal od všelijakých dobrôt, ktoré sem postupne podonášali Malfoy a Neville, terasa bola tiež pripravená. Vynímal sa na nej gril, stoličky aj so stolom. Nemala to byť síce veľká oslava, ale všetci to trocha prehnali, podobalo sa to skôr na nejakú záhradnú párty. Chladničku si už dopredu zaplnil Sirius dobrotami vhodnými ku grilovaniu. „Myslím si, že mojej sestre vylezú oči z jamiek a zakotúľajú sa pod pohovku,“ zaceril sa.
„Fajn, ale ešte máme trocha času. Nie?“ spýtal sa Neville. „Čo budeme robiť?“
„Čo asi? Piť, len nie vo veľkom,“ uškrnul sa Ron. „Harry s Ginny by sa mali vrátiť do hodiny. Za moment tu budú dvojčatá. Sirius s Tonksovou a Lupinou by to mali tiež stihnúť než sa tí dvaja dostavia. No a naši, to je otázne, záleží od toho, kedy sa mamka vráti z nemocnice a či bude mať tatko vôbec čas. A čo tvoja babka?“ opýtal sa opatrne.
„Nepríde, našťastie,“ mierne sa zaceril. „Musel som sľúbiť, že sa vrátim v príkladnom stave a včas,“ prevrátil oči. „Neviem sa dočkať Rokfortu a hlavne toho, že sa dostanem mimo jej dosah. Nie, že by som ju nemal rád, ale…“
„Jasne, chápem ťa,“ zaškľabil sa. „Aj mňa ten dozor rozčuľuje.“
„Buďte radi, že máte nejaký dozor,“ ozval sa Malfoy. Sedel bez nálady na pohovke a občas strelil pohľadom na Hermionu, ktorá bola na terase s Lunou a pokúšala sa s ňou viesť nejakú diskusiu. Zabolelo ho, keď ich tu nenašli. Vedel, že spolu chodia, ale nepredpokladal, že ich vzťah už je až tak ďaleko. A keď sa potom objavili a ona sa tvárila ospravedlňujúco, ale pritom tak šťastne, zasiahlo ho to ešte viac. Jej zapýrené líca všetko podčiarkovali. Vedel, že to nie je hanblivé začervenanie, ale dôkaz čerstvo strávených príjemných chvíľ. Vôbec neveril, že by bol Weasley niečoho takého schopný.
„Možno viem, ako sa asi môžeš cítiť, Malfoy,“ otočil sa k nemu Ron. Strašne sa snažil nedať svoju nechuť najavo. „Harryho poznám už sedem rokov, ale doteraz sa nesťažoval,“ natiahol.
„Vieš, Weasley,“ natiahol pohŕdavo aj on. „Každý zistí, o čo prišiel až vtedy, keď o to príde. Dovtedy si to príliš necení. Potter nemal možnosť spoznať rodičov. Keby ich poznal, bolo by mu to ľúto určite viac.“
„Možno máš pravdu,“ zasiahol Neville, pretože Ron začal červenieť. „Nech je babka aká chce, vychovala ma a ja som jej vďačný. Keby sa jej niečo stalo, rozhodne by ma to pokojným nenechalo.“ Rodičov nechcel spomínať, bol na tom presne tak, ako Harry.
„To je predsa samozrejmé,“ pritakal Malfoy a poriadne si uhol z whisky. „S istotou môžem tvrdiť, že ti potom bude chýbať aj to jej frflanie. Buďte radi, že máte niekoho blízkeho…“ Stíchol a zabodol oči do zeme. Neville s Ronom sa na seba pozreli a nechápavo mykli plecami.
„Čo tu riešite?“ vyzvedala Luna a s úsmevom sa postavila vedľa Nevilla. Hermiona podišla k Ronovi, ktorý ju objal.
„Malfoy nám dával rady,“ povedal Ron pokojne. „Vraj si máme vážiť toho, čo máme. A ja ho beriem za slovo. Rozhodne si vážim toho, čo mám,“ usmial sa na Hermionu a pobozkal ju. Mierne sa pousmiala.
„Áno, to je správne,“ zamyslela sa Luna. „A ešte si myslím, že by sa nikto nemal tajiť svojimi citmi,“ nadhodila. Všetky oči sa upreli na ňu. Malfoy podozrievavo zvraštil obočie.
„Môžeš nám vysvetliť, ako to myslíš?“ opatrne sa jej spýtala Hermiona. Predpokladala ďalší jej bludný výklad.
„Iste. Zoberte si napríklad takého Harryho,“ mykla plecami. „Od začiatku minulého roka tajil svoje city k Ginny, ktorá robila mimochodom to isté,“ nevinne dodala.
„Ty si si to všimla?“ nechápala Hermiona.
„Samozrejme, to sa nedalo prehliadnuť,“ pousmiala sa a strelila pohľadom po Malfoyovi, ktorý sa nervózne pomrvil. Asi si bude musieť dávať na ňu pozor.
„A prečo si teda nič nepovedala?“ zamračila sa Hermiona.
„Takmer pre to isté, prečo si mlčala aj ty,“ zadívala sa na ňu. „Nebola to moja vec. A okrem toho buďme úprimní. Kto by už len mne veril?“ spýtala sa svojím typickým priamočiarym štýlom čo spôsobilo, že Neville na ňu nechápavo hľadel, Ron sa s myknutím ramien zadíval do zeme a Malfoy si poriadne upil z pohára.
„No áno,“ nervózne pritakala Hermiona. „Sú veci, do ktorých by sme sa skutočne nemali pliesť.“
„Kde je vlastne ten Susanim magefotón? Mohli by sme si pustiť hudbu,“ Ron sa pokúsil prehodiť tému. Malfoy k nemu zdvihol napoly pobavený a napoly nechápavý pohľad.
„Ronald, hovorí sa magnetofón,“ tradične ho upozornila s úsmevom Hermiona. „A pribalila som ho Harrymu. Im sa asi hodí viac.“
„Vážne?“ Ron sa tváril akoby nič. „To je pekné. Tiež by som radšej počúval pomalé melódie a tisol si ťa k sebe,“ oblapil ju okolo pása.
„To môžeš robiť aj bez hudby,“ zasmiala sa.
„Máš pravdu,“ prilepil sa jej na krk. Neville s Lunou sa usmiali a vyšli na terasu. Malfoy stisol pohár a nasledoval ich príklad. Nezostal však s nimi, zašil sa na bok domu. K provizórnej stajni, ktorú obýval Hrdozobec.
——
„Bolí ma chrbát,“ zamrmlal a tváril sa choro. Ležali na deke a nechali sa sušiť slnkom. „Ten kameň bol príliš tvrdý,“ natiahol.
„Ale nehovor,“ zatvárila sa súcitne. „Ukáž, nech si ťa obzriem,“ natiahla aj ona a prinútila ho prevrátiť sa na brucho. „No teda fakt,“ hladila ho po sčervenenom chrbte. „Pofúkam ti to. Už to nebolí, však?“ bozkávala mu chrbát.
„Uhm,“ vydral sa z neho slastný zvuk.
„Môžeš si za to sám. Keby si nebol taký dôsledný, ja by som ťa na ten kameň nepritláčala,“ zaškľabila sa.
„Stálo to ale za to,“ zazubil sa a v momente bol opäť na chrbte a zvieral ju v náručí. Prekvapene vypískla.
„Takže to nebude až také strašné,“ nadhodila, keď sa spamätala zo šoku a uložila sa mu na hrudníku. Jemne ho pohládzala. „Som vážne rada, že sa tu dnes neukázal ani jeden mukel,“ zasmiala sa.
„Hm, rozmýšľal som, že sa naučím mukloodpudivé zaklínadlo a začarujem jazierko. Nech zostane len pre nás.“
„Nemôžeš byť taký sebec,“ zahriakla ho. „Prečo ich chceš pripravovať o takú nádheru?“
„Nech si nájdu svoje jazierko.“
„Harry…“
„Dobre, nebudem nič začarovávať,“ pobavene prevrátil oči. „Nabudúce však budem musieť utlmiť naše zvuky,“ s úškrnom nadhodil. „Môže sa stať, že nevyletia len vtáci, ale aj oni,“ zasmial sa. Demonštratívne ho udrela.
„Vieš, čo je zvláštne?“ povedala po chvíli. Zavrtel hlavou. „Si Harry Potter, najhľadanejší čarodejník a dá sa povedať, že aj najohrozenejší,“ nadvihla sa na lakťoch a vážne sa mu zadívala do očí. Pohladila ho po tvári. Uprene sa na ňu díval. „A ja sa pritom cítim v tvojom objatí ako na tom najbezpečnejšom mieste na svete,“ šepla. „Milujem ťa.“ Zľahka ho pobozkala najprv na spodnú a potom aj na vrchnú peru. Jej slová v ňom zasiali neistotu. Tá sa však v momente stratila. Jemne sa mu pritlačila na ústa a jazykom sa dožadovala vstupu. S radosťou jej vyhovel, miloval bozkávanie sa s ňou, miloval jej chuť, teraz spestrenú chuťou jahôd, ktoré práve dojedli.
„Aj ja ťa milujem,“ hlesol. Dával jej za pravdu. Kontakt s ním skutočne koledoval o problémy. Rozum mu už mnohokrát radil zbytočne ju neohrozovať, ale srdce bolo proti. Nechcel sa vzdať jej blízkosti, jej lásky. Dodávala mu istotu a pokoj, ktorú potreboval. Nikdy v živote sa necítil tak šťastne ako v jej objatí. Stačilo len vedomie, že ho miluje, stačilo len to, aby ho držala za ruku. Všetko ostatné bolo na viac. A bolo to krásne. Nechcel o to prísť a vedel, že ona mu ani nedovolí prísť o to.
„Nikdy ťa neopustím,“ šepla, akoby mu čítala myšlienky. Poznala ho už tak dobre, že dokázala z výrazu tváre čítať jeho myšlienkové pochody. Usmial sa.
„Ani by som ti to nedovolil.“
Ležali v tichosti a v tesnom objatí, jemne sa hladiac a užívajúc si túto vzácnu chvíľu pohody. Akoby prestal existovať celý svet, akoby zmizli všetky zvuky s ním súvisiace. Zapĺňal ho len harmonický tlkot ich sŕdc, ktoré bili spoločne. Hlásali o ich nadpozemskej láske, o ich oddanosti a viere. Bola to ich chvíľa, nechcel ničím narušiť tento výnimočný okamih. Ale čakali aj ostatní.
„Myslím, že by sme mali ísť,“ navrhol so sebazaprením.
„Nechcem,“ oznámila celkom pokojne a pomrvila sa mu na hrudníku. „Zostaňme ešte.“
„Ginn, ja ťa chápem. Aj ja by som tu najradšej zostal, ale…“
„Ale?“ zdvihla k nemu hlavu s tak dôverne známym pohľadom, ktorý sa ale okamžite dožadoval vysvetlenia.
„Mám hlad,“ skúsil nesmelo. Jej zvraštené obočie spôsobilo, že v momente začal vysvetľovať. „Nemôžeš po mne čakať, že celé poobedie vydržím na jahodách,“ zatváril sa nevinne. „Som vo vývoji, potrebujem nabrať svalovej hmoty.“
„Hm, to je vážne silný argument,“ zaškľabila sa a prebehla ho očami.
„Čo akože?“ urazene stiahol obočie.
„Že by ti to nezaškodilo.“
„Chceš tým snáď povedať, že som nejaké tintítko?“
„Až tak zase nie. Rozhodne vyzeráš lepšie ako ten kosťotras spred dvoch rokov,“ chichotala sa. „Ale aj tak by si ešte potreboval zmužnieť.“
„Čo sa ti nepáči?“ pozeral sa na seba. „Veď mám dokonca aj päť chlpov na hrudi. Aha.“
„Čo máš dnes s tými chlpmi?“ neprestávala sa chichotať. „Ale máš pravdu, máš neskutočne mužný hrudník.“
„Ginny, mám sedemnásť. Snáď nečakáš, že budem zarastený ako opica.“
„Pevne verím, že nebudeš mať nikdy zarastený hrudník. Páči sa mi taký, aký je.“
„Tak vidíš.“
„Ale bavíme sa o svaloch a nie chlpoch.“
„Už toho nechaj.“
„Dobre,“ chichotala sa.
„Ginn…“
„Fajn, už som ticho,“ uškŕňala sa.
„Budeme sa musieť vrátiť,“ výstražne nadvihol obočie, keď sa zakuckala od smiechu. Stíchla. „Sirius sa dušoval, že nás dnes nakŕmi. Vraj, aby tvoja mamka videla, že sme celkom sebestační aj bez Susan. A hádaj,“ zaceril sa. Mykla plecami. „Rozhodne nevykúzli nič extra. Bude grilovať a ja sa už neviem dočkať nejakej tej kuracej nohy. Nedala by si si?“ neškodne sa pousmial.
„Harry, keď máš hlad, nemohol by si zjesť zopár pavúkov?“ nevinne navrhla. „Ešte zostali.“
„Pavúky ma majú zasýtiť?“ neveriacky sa opýtal. „A okrem toho sa mi z nich polepia zuby.“
„Mne sa nelepia.“
„Ty máš tréning.“
„Nechce sa mi ísť.“
„Poprechádzame sa ešte,“ nadhodil. „Jahody sme zjedli, medovinu sme vypili. Pavúky zostali, ale vidím, že aj ty máš na dnes dosť. Sviečka dohorela už pred nejakou dobou. Mne škvŕka v bruchu a čakajú nás grilované kuracie nožičky,“ povytiahol obočie.
„Si hrozný,“ zamračila sa. „Budem sa musieť s Hermionou porozprávať. Mohla pribaliť zo tri pečené kurence, aby si nebol hladný.“
„Ginn, no tak.“ Vôbec sa mu to nepozdávalo, ale nemohol prezradiť pravú príčinu ich skorého odchodu. O to to bolo horšie, že z nej sklamanie doslova vyžarovalo. Toto nemal domyslené. „Zlato,“ zabručal. „Sľúbil som ti, že ťa budem rozmaznávať a to plánujem aj dodržať. Núdzová miestnosť sa predsa dokáže prispôsobiť našim želaniam.“
„Ale jazierko sa v nej asi nevytvorí,“ fľochla po ňom.
„Ale zase v nej určite nebudú muklovia,“ pousmial sa. Chvíľu sa naňho dívala, ale nedokázala dlho udržať vážnu tvár.
„Vážne ste vy chalani ťažko pochopiteľní,“ zavrtela hlavou. „Dobre teda, keď umieraš od hladu, nemali by sme to nechať len tak.“
——
„Kde si sa stratil?“ Hermiona opatrne pristúpila k Dracovi. Stál pred dvierkami stajne a zamyslene sledoval hipogryfa. Pozrel na ňu a pousmial sa.
„Nestratil som sa, len tu tak premýšľam,“ zabodol pohľad na Hrdozobca. „To je ten istý, ktorého som v treťom ročníku vyprovokoval. Že?“
„Áno, presne ten,“ prikývla a zadívala sa naňho tiež.
„Zdal sa mi známy a ja jemu asi tiež. Podozrievavo si ma okukuje,“ strelil po nej pohľadom. „Nemal on náhodou vtedy nejakým záhadným spôsobom zmiznúť?“ uškrnul sa.
„Máš pravdu,“ usmiala sa a zadívala sa naňho. „S Harrym sme ho vtedy zachránili a potom na ňom odletel Sirius. Odvtedy je uňho.“
„Jasne,“ skonštatoval zamyslene. „Bol som schopný narobiť problémy ešte aj hipogryfovi,“ opäť sa zadíval na zviera. Mlčala, len si ho pozorne premeriavala. „Myslíš, že by mi dokázal odpustiť? Že by mi dovolil skúsiť sa k nemu priblížiť znova?“
„Ja neviem,“ mykla plecami. „Hagrid vtedy vysvetľoval, že najdôležitejší je očný kontakt. On vycíti, keby si mu chcel ublížiť.“
„Asi áno. Oči sú bránou do mysle a duše každého živého tvora,“ podotkol. „Myslíš, že by mi niekto vyčítal, keby som to skúsil?“ zabodol svoj pohľad do toho jej.
„Myslím, že nie. Len mi nie je jasné, čo tým chceš dokázať,“ opatrne nadhodila.
„Keď mi dokáže odpustiť zviera, ktoré má čistú a nevinnú dušu, dokáže mi odpustiť ktokoľvek,“ povedal úplne vážne.
„Asi je to pre teba dôležité. Dobre, pomôžem ti.“
Opatrne pootvorila dvierka a vstúpila dnu. Vážne sa dívala Hrdozobcovi do očí a spravila tri opatrné kroky, aby sa hlboko poklonila. Nespúšťala z neho pohľad a čakala. Ako sa dalo očakávať, zviera ju poznalo a poklonu opätovalo. S úsmevom sa zdvihla, aby ho pohladila. Odviazala popruh, na ktorom bol zaistený a pristúpila k vedru, v ktorom boli mŕtve potkany. Bola pripravená v prípade Hrdozobcového znechutenia novým návštevníkom okamžite začať konať. Mrkla na Draca a kývnutím mu naznačila, aby to skúsil.
Díval sa na ňu prekvapený jej reakciou. Bolo mu jasné, že keby sa zviera rozhodlo prejaviť mu svoju nevôľu, ľahko sa mohlo stať, že by si to odskákala aj ona. Nemá šancu udržať rozbesnené zviera, ktoré môže ublížiť aj jej. Mierne sa usmievala a jednoznačne ho vyzývala k činu. Dôverovala mu, bola si istá, že to dokáže.
Nadýchol sa a potvoril dvierka. Prešmykol sa dnu, odhodlane sa pozeral hipogryfovi do očí. Pamätal si, že nemôže žmurknúť. Zviera sa nervózne pomrvilo a on spravil krok dopredu. Hermiona to s napätím sledovala. Ich vzdialenosť zmenšil o ďalší krok. Hrdozobec sa naňho so záujmom díval. A opäť jeden ostražitý krok a hlboký úklon. Čakal v predklonenej polohy s očami vpitými do tých Hrdozobcových a plytko dýchal. Čas sa naťahoval, zviera sa zjavne nevedelo rozhodnúť, či mu má prejaviť dôveru alebo či zaútočiť. A on sa nehýbal, nežmurkal a bedlivo čakal. Oči mu začali slziť, keď sa hipogryf rozhodol zareagovať. S hlasným fŕknutím mu opätoval poklonu. Vydýchol a napriamil sa. Nesmelo natiahol ruku k Hrdozobcovej hlave. Zviera sa sklonilo a dovolilo mu vnoriť prsty medzi perie. Privrelo oči. S úsmevom pozrel na Hermionu a hladil ho po hlave. Spokojne sa pousmiala a ruka s povrazom sa jej konečne prestala podvedome chvieť.
„Fantastické,“ vyšlo z neho, keď stáli opäť pred stajňou. „Nikdy by mi nenapadlo, že by to zviera, proste jednoducho, odpustilo,“ nadchýnal sa.
„No vidíš, máš ďalší dôkaz toho, že môžeš veriť. Nielen zvieratám, ale aj ľuďom,“ hľadela naňho s úsmevom.
„Hermiona,“ nadýchol sa a vpíjal sa jej do očí. Oči, o ktorých sa mu začalo pravidelne snívať, boli teraz tak blízko. „Ďakujem, vážne. Nemysli si, že si neuvedomujem, aké to bolo riskantné. Mohol ti ublížiť.“
„To možno mohol,“ prikývla. „Priznávam, že som určité obavy mala. Ale verila som ti. Tak to medzi priateľmi býva.“
„Áno, asi áno.“ pritakal. Medzi priateľmi.
„Niečo sa deje. Poď, pôjdeme do domu,“ nadhodila a vykročila. Z domu sa ozvalo Siriusove volanie. Len si povzdychol a so sklamane zvesenou hlavou ju nasledoval.
„Budeme na nich čakať?“ škľabil sa Sirius na dvojčatá. Boli tu už vlastne všetci, dokonca aj pani Weasleyová a tej musel Ron vysvetľovať, kde vlastne Harry a Ginny sú. V duchu naňho nadával, mali tu už dávno byť. Tak sa dohodli. Mali prísť predtým, než príde ich mamka a ešte aj tá meškala.
„Neviem, myslím, že by sa patrilo,“ nadhodil Lupin, ktorý držal za pás Tonksovú.
„Áno, skutočne by ma zaujímalo, kde je tvoja sestra, Ronald Weasley,“ húkala po ňom Molly. Ten bol červený.
„Pani Weasleyová,“ zasiahla Hermiona a postavila sa k Ronovi. „Museli sme ju dostať preč, malo to byť prekvapenie.“
„Samozrejme, Molly,“ vmiesil sa Sirius. „Predstav si, že by sa pokúšali pripraviť pre ňu prekvapenie, pred ňou,“ zaškľabil sa.
„A okrem toho, nikto by ju nedokázal odlákať, len Harry,“ uškrnula sa Tonksová.
„No tak, mami. Už nepanikár,“ ozvali sa dvojčatá s úškľabkami.
„Dobre, možno máte pravdu. Ale mali tu byť už pred polhodinou. Tak mi vysvetlite…“
Nedohovorila. Prerušili ju podivné zvuky. Všetci zostali zarazene po sebe hľadieť. Poznávali tlmený hluk trieštiacich sa zaklínadiel spojený s lomozom pukajúcich stromov. Rozbehli sa pred dom.
„Merlin,“ vydýchol Sirius a vyťahoval prútik.
——
„Ešte tú cestičku zatarasím naspäť,“ nadhodil Harry. Nakoniec sa mu podarilo ju trocha rozveseliť a keď sa obliekali, tak sa aj chichotala. Zmenšili a pobalili všetko naspäť do vaku, deku dal naspodok a neviditeľným plášťom prikryl hlavne misky. Kúzlom odstránil hustý kríkový porast a im sa uvoľnila úzka cestička preč z čistinky.
„Nemal by si to robiť,“ namietla. „Čo keď si tú cestičku vyšliapali nejaké zvieratá, aby sa dostali k vode? Napríklad srnky? Mysli na ne. Ako sa teraz dostanú k vode?“
„Ginn,“ neveriacky sa na ňu zadíval. „Toto je naša čistinka, žiadna srnka nám sem loziť nebude.“
„Ale čo keď…“
„Pozri, keď bude chcieť srnka tak strašne piť, tak nech obíde jazierko,“ mykol plecami. Protestne sa naňho mračila. „Zlato, žiadne srnky tam nechodia. Nevidel som tam nijaké stopy,“ nechcel sa vzdať svojej čistinky.
„Odkedy si aj stopár?“ natiahla. „A kto si myslíš, že spravil túto úzku cestičku?“
„Mne je jedno, kto ju spravil. Nebude tam chodiť žiadna srnka. Ona si už vodu nájde, nemaj strach.“
„Možno nechodia na druhú stranu, pretože sú tam muklovia.“
„Ale to je ich problém. Sem nebudú chodiť, pretože je to naše miesto. A hotovo,“ ukončil diskusiu a mávol prútikom. Hustý krík v momente zaplnil úzke prázdne miesto. Zatváril sa spokojne. „No tak sa už prestaň mračiť,“ prevrátil oči, keď zbadal jej výraz. „Ako by sa ti páčilo, keby sme nabudúce prišli a hodinu upratovali hovienka, po srnkách?“ zaškľabil sa.
„Si protivný. Úbohé srnky.“
„Oni sa dokážu o seba postarať.“ Tisol si ju k sebe a vybrali sa na cestu naspäť. Chvíľu ešte frflala. „No, tak mi napadlo, že vlastne v tomto lese ani žiadne srnky nežijú,“ zachechtal sa.
„Ale to je jedno. Tak to bolo iné zvieratko,“ zaškľabila sa naňho. Niekoľko minút sa potichu dohadovali kvôli zvieratkám, ktoré možno vyšliapali cestičku k jazierku. „Nejako sa neponáhľaš,“ natiahla. „Že by si už nemal hlad?“
„Mám,“ mykol plecami. „Ale jednoducho sa chcem ešte prechádzať.“ Vedel, že budú asi meškať, ale napriek tomu si bol istý, že práve v tejto chvíli je prechádzka ten najlepší nápad. Z nejakého dôvodu zamietol premiestnenie, chcel s ňou stráviť čas na viac. A osamote. Neprikladal tomuto pocitu dôležitosť, bolo to jednoducho preto, aby boli spolu.
„No, ja sa rozhodne nesťažujem,“ zasmiala sa. Pomaličky odkrajovali z cesty k Siriusovmu domu, občas sa zastavili, aby si vymenili pár bozkov. Les bol čoraz redší a oni sa dostali na začarované územie pozemku. Na ich smolu, ktorú ale nepredpokladali, prichádzali z juhu. A jediné miesto, na ktorom sa dalo premiestňovať, ležalo po ich ľavej ruke. Ak chceli prejsť až na územie zabezpečené Nepreniknuteľným zaklínadlom priamo, museli ho križovať. A niečo nebolo v poriadku.
„Pst,“ mierne sa zamračil a priložil jej ruku na ústa. Oči vrazil medzi stromy a kríky pred nimi. Zdalo sa mu to, alebo tam zbadal neurčitý pohyb? Jeho pozornosť bola obrátená na ňu a na jej tlmené veselé rozprávanie. Možno sa mu to len zdalo. Nechápavo naňho hľadela. A možno sa mu to ani nezdalo. Pohyb zbadal znova. Okamžite si čupol aj s ňou za hustý krík. V rýchlosti vyberal neviditeľný plášť. Zvierala prútik a pozerala pomedzi konáriky rovnakým smerom, ako pred chvíľou on pokúšajúc sa niečo zahliadnuť. Skrčila sa.
„Vravím ti, že sa mi to nezdalo.“ Priniesol sa k nim slabý hlas. „Počul som hovor a smiech.“ Hlas silnel, šiel ich smerom. Prehodil cez nich neviditeľný plášť a pritisol si ju k sebe. Vak bol tiež skrytý a prútiky mali pripravené. „Nebolo to žiadne zviera.“ Nohy s ťažkými čiernymi čižmami zastali len meter od kríku, za ktorým sa krčili.
Dolohov, vyslal jej myšlienku. Počas svojho núteného pobytu u Voldemorta mal česť spoznať aj jeho. Nie však druhého chlapa, nepekného s ostrými, takmer zvieracími črtami tváre.
„Možno máš pravdu,“ privolil a nosom natiahol vzduch. „Je lepšie, keď to overíme,“ pomaly prechádzal očami po okolí, nevyhol sa ani miestu, kde sa skrývali.
„Určite sa niekde schovali,“ vrkol Dolohov nazeral medzi husté stromy. Zjavne chcel dovidieť čo najďalej a posunul sa ich smerom. Harry sa na poslednú chvíľu nahol tesne nad Ginny. Smrťožrútove čižmy dupli na miesto, kde dovtedy sedel. Našťastie zvuk, ktorý spôsobil pri rýchlom uhnutí, pohltil smrťožrútov pohyb a štiepanie podupaných vetvičiek. Vedeli, že sa nemôžu ani pohnúť. Harry sa poriadne opieral len o jednu ruku a nohu. Ginny sa pod ním krčila, chytila mu ruku s prútikom a opatrne ju nasmerovala vedľa seba. Uľavilo sa mu, aspoň mohol udržiavať rovnováhu. Smrťožrútova noha bola tesne pri ňom, keď sa posunie ešte o kúsok, vrazí do nich. A len tam stál a tupo čumel medzi stromy. Nehýbali sa, nedýchali, len sa v duchu modlili, aby mu nenapadlo posúvať sa ešte ďalej.
„Niekde tu sú,“ zavrčal druhý chlap. „Že by použili ten ich neviditeľný rádový plášť? No tak, Potter, skrývaš sa pod plášťom?“ posmešne natiahol.
„Myslíš, že majú plášť?“ opýtal sa Dolohov a pristúpil k nemu. Harry si vydýchol, pomaly a opatrne si sadal na svoje pôvodné miesto. Momentálne mu bolo jedno, prečo tu sú alebo ako sa sem dostali. Bolo mu jedno aj to, že o ňom vie. Rozmýšľal, ako sa z toho dostať. Vedel, že premiestňovacie územie je asi sto metrov, oni odtiaľ prišli. A miesto, ktoré by im zaistilo bezpečnosť, je od nich vzdialené taktiež sto metrov severným smerom. Odtiaľto sa premiestniť nedá. Sirius z bezpečnostných dôvodov začaroval proti nežiaducemu primiestneniu takmer kilometrový okruh domu. Teraz túto jeho ostražitosť preklínal. Pozrel na Ginny. S prižmúrenými očami a pripraveným prútikom kontrolovala smrťožrútov.
„Je to možné,“ jeho hlas ani neznel ľudsky, rovnako ako jeho tvár. „Accio plášť!“ zreval a švihol prútikom. Ginny automaticky zovrela kúsok plášťa.
Tento neprivolajú, upokojoval ju. Sirius mu rozprával o príhode, kedy mali s otcom podobný problém, aj keď nie taký dramatický. Nedá sa privolať.
„Tak plášť asi nemajú. Čo tak splývacie zaklínadlo?“ Dolohov švihol prútikom. Nič sa nestalo. „Nemohli utiecť? Fenrir, veď si vlkolak, tak ich vyčuchaj.“
„Drž hubu, Dolohov, ja nie som pes, aby som niečo čuchal,“ vrkol po ňom nazúrene. Obaja sa im otočili chrbtom. „Možno by si sa mal vrátiť k premiestňovaciemu územiu k tým dvom. Aspoň mi tu nebudeš zavadzať.“ Výborne. Takže na tento smer môžu zabudnúť. Budú sa musieť dostať k smerom k domu, kde ich bude kryť Nepreniknuteľné zaklínadlo.
„A všetku slávu nechať tebe? To iste,“ ozval sa pohŕdavo Dolohov. Harry zdvihol kameň, ktorý mu ležal pri ruke. Bude to musieť risknúť. Nemôže ho však hádzať. Určite by zaregistrovali za svojimi chrbtami nejaký pohyb. Mierne odhrnul plášť.
„Ja ich cítim,“ pokračoval Fenrir a so zdvihnutým nosom naťahoval pachy okolia. Harry opatrne vystrčil ruky. V jednom zvieral kameň a prútikom naň mieril. Reducto by spôsobilo lúč, nie však odstrkujúce zaklínadlo z otcovho zápisníka, na ktoré si spomenul. Kameň letel oblúkom medzi stromy. Ginny zatiahla plášť. Kameň však nemal priamu cestu a zastavil skôr, ako by si želal. Narazil na jeden zo stromov. Sirius, prosím, potrebujeme pomoc.
„Čo to bolo?“ Dolohov sa ostražito zadíval tým smerom a s natiahnutým prútikom sa vydal za zvukom.
„Idiot,“ zamrmlal vlkolak smerom na kolegu a otočil sa k nim. „Srandičky, Potter.“ Ťažko povedať, či to len skúšal alebo či si bol istý, že tam niekde sú. „Cítim vás. Nie možno tak zreteľne, ako by som si želal. Ste až príliš napáchnutí prírodou. Vodou. Ale aj tak vás cítim,“ prudko natiahol vzduch a spravil krok k nim. Ginny zovrela Harryho za predlaktie. „Prišli ste z juhu, tu však pachy končia.“ Harrymu napadlo, či aj za to nemôže plášť. Merlin, nech si myslí, že sa už odtiaľto dá premiestňovať. Pozrel na Ginny. Mierne sa mračila, usmiala sa však, keď sa ich pohľady stretli. Strach o ňu bol príliš hryzavý. „Cítim okrem vody aj,“ začal sa rehotať, „sex. Nezdáš sa Potter, ten pach je najintenzívnejší. A potom… Hm, tvoja milenka používa veľmi pôsobivú voňavku. Fuj,“ zaškľabil sa. „Tak kde ste?“ točil sa na mieste. „Neverím, že by ste sa odtiaľto mohli odmiestniť.“ No tak, Sirius, nie si tak ďaleko, Pomoc.
„Nikto tam nie je,“ vydýchol Dolohov, keď sa vrátil.
„Samozrejme, pretože sú tu. Vieš čo? Bude lepšie, keď pôjdeš pre tých dvoch.“
„Ako si môžeš byť istý?“ Ich výmenu názorov, síce pokojnú, ale i tak hlučnú, musel využiť.
Opatrne vstaňme. Prihovoril sa jej. Prikývla. Nechcel riskovať priamy súboj, chcel sa opatrne odkradnúť. Nepripúšťal akúkoľvek možnosť, že by sa jej niečo stalo. Ani najmenšiu.
„Pretože som vlkolak a cítim ich,“ zavrčal naňho. Pozerali, na čo stúpia alebo čoho sa dotknú. Museli si dávať pozor aj na to, aby z nich neskĺzol plášť. Narobilo im to značné problémy. Vstávali súčasne a navzájom sa pridržiavali. Uľavilo sa mu, keď sa im podarilo stáť pevne na nohách.
„Dobre,“ privolil Dolohov. „Možno vieš, čo robíš,“ dodal posmešne a vybral sa okolo ich kríka pre svojich kumpánov. Keď prechádzal, Harry zdrapil Ginny za ruku a spravili tri rýchle kroky do strany. Fenrir spozornel. Ich zvuk sa miešal s Dolohovovými krokmi.
„Okrem dobrého nosa, mám aj dobrý sluch,“ zaškľabil sa. „Jednoznačne ste tu.“ Sirius, prosím. Stála za ním. Ruky obmotané okolo jeho tela. Jednou istila plášť a v druhej zvierala prútik. Nakúkala spoza ramena. Okrem toho, že držal teraz zbytočný vak a mieril na vlkolaka, začínal ho zaplavovať pocit nepokoja a strachu. „Takže, kde nám končia pachy?“ sklonil sa k zemi na všetky štyri. Nosom vetril, pomaly sa blížil ku kríku. „Budem počuť tlkot vašich sŕdc. Bojíte sa a to mi vyhovuje. Hm, ten pach… Voda ho z vás zmyla, na vašu smolu však nie všetok. Že by ste sa pchali jahodami?“ zachechtal sa. Dostal sa až ku kríku, začal okolo neho šmátrať rukami. „Asi ste už preč, určite ste tu však sedeli. Ale ako som povedal, ešte mám uši.“ Otáčal hlavou do strán. Začuli prichádzať troch smrťožrútov.
„Nehýbte sa,“ štekol po nich, keď sa k nemu dosť hlučne pridali. Okamžite zastali a on počúval. Harrymu a Ginny sa však podarilo vzdialiť sa o ďalších päť krokov. Stačilo do nej trocha strčiť a pochopila. „Pohybujte sa čo najopatrnejšie a dávajte pozor, na čo šliapete. Niekde tu sú. Hľadajte ich,“ zavrčal rozkaz.
Nasledujúcich pätnásť minút ostražito sliedil po smrťožrútoch a v duchu sa upínal na Siriusa. Ginny so sklonenou hlavou odhŕňala špičkou tenisky konáriky z cesty. Keď bola cesta ako tak voľná, pritiahla si ho k sebe. Keď bol vlkolak ďaleko, dovolili si spraviť výraznejší krok vzad. Smrťožrúti nemali taký jemný sluch ako on. Aj tak sa im podarilo priblížiť sa k vytúženému územiu len o dvadsať metrov. Smrťožrúti postupovali rovnako rýchlo, ako sa oni vzďaľovali. Už tu nebolo veľa stromov a zablúdených konárikov bolo menej. Postupovali rýchlejšie a smrťožrúti boli nervóznejší. Pre nich to znamenalo, že už ich nemá čo kryť a z domu ich môžu zbadať.
„Tadeto šli,“ začuli vlkolaka. Bol sklonený pri zemi. Zjavne našiel prázdne miesta, ktoré vyčistila Ginny. Zadíval sa ich smerom. „Už nemáme čas,“ sklonil hlavu a vetril. Smrťožrúti sa postavili k nemu. Zachytil ich stopu a postupoval rýchlo. Príliš rýchlo. Smrťožrúti šli s ním a robili hluk. Už nedbali na opatrnosť, snažili sa cúvať čo najrýchlejšie. Boli od nich len desať metrov. Stromy zredli ešte viac a začala sa objavovať tráva. Tá síce tlmila ich zvuky, ale jasne sa dalo vidieť, kde sú. A to bol koniec. K cieľu im stále chýbalo poriadnych tridsať metrov. Už nemali šancu svoj úkryt tajiť.
„Milujem ťa, Ginn,“ šepol. Pochopila a pobozkala ho na krk. Spoza plášťa vyleteli dva záblesky a dvaja smrťožrúti leteli vzad. Zviechali sa rýchlo. Plášť ich ešte stále kryl, vystrčené mali len prútiky. Stále sa pevne objímajúc cúvali rýchlejšie. Leteli na nich štyri lúče. Dva odklonili, dva sa zaborili do stromov. Peň pukol, jeden konár sa zlomil.
„Dostaňte ich!“ zavrčal Fenrir, zjavne zabudol na všetku obozretnosť. Pálili po nich, ale už jasne zbadali, z ktorých miest vyletujú lúče. Mohli lepšie zamerať a oni sa potrebovali pružnejšie a hybkejšie brániť. Ginny z nich strhla plášť a zúrivo vysielala zaklínadlá. Lúče sa krížili a zaklínadlá trieštili. Smrťožrúti sa chránili stromami, na ktorých bezmocne skončila väčšina ich útokov. Posúvali sa dopredu a oni cúvali. Vzdialenosť medzi nimi sa zmenšila. Dbal o to, aby k nej nepriletel žiaden lúč. Zdvihla sa obrovská vlna vzduchu, cítil, ako mu vlasy vejú a blíži sa chlad.
„Harry!“ začul volať Siriusa.
„Ginny!“ skríkla Molly.
Vlna vzduchu sa do nich oprela a oni leteli vzad. Prudko ho vynieslo do povetria. Zdalo sa ako celá večnosť, kým dopadol na zem. Pád mu vyrazil dych, sťažka sa zviechal a lapal po vzduchu. Zbadal Siriusa s Lupinom, ako sa bijú so smrťožrútmi. Tí ich zbadali, až keď prebehli hranicou Nepreniknuteľného zaklínadla. A všetkých hostí na Ginninej oslave narodenín. Ginny. Obzeral sa okolo seba. Zbadal ju ležať asi päť metrov od seba. Hnal sa k nej.
„Ginn,“ šepol s hrôzou. Pri dopade jej hlava narazila na kameň. Padol na kolená. Z rozbitej hlavy sa rinula krv. „Ginn!“ zreval a okamžite jej zastavoval krvácanie. „Ty nie! Enervate! Ginn! No tak!“ po lícach mu tiekli slzy, cítil niečie ruky na svojich ramenách, ako ho odťahujú. Vzpieral sa a snažil sa vyšklbnúť. Nechcel pustiť jej ruky, nechcel, aby mu ju zobrali. Molly plakala a kúzlom sa ju pokúšala prebrať. Fred pri nej kľačal a nakladal si ju do náručia. „Ginny!“ V povetrí sa ozýval jeho zúfalý, bezmocný a zdrvený rev.
——
„Prečo som nič necítil? Nič netušil?“ hlesol nešťastne. Sedel spolu so Siriusom pred Brlohom na trávniku. Objímal ho okolo ramien a rozmýšľal, ako ho utešiť. „Prečo si ma nepočul? Načo je to všetko dobré?“
„Bude to v poriadku, uvidíš,“ zamrmlal. Nad weasleyovským obydlím sa okrem noci vznášala aj ponurá nálada.
„Áno, to dúfam,“ smrkol a upil si z whisky. Neville s Dracom doniesli takmer všetok alkohol od Siriusa sem. Spolu s Lunou sedeli len kúsok od nich a čakali na novinky. Weasleyovská obývačka praskala vo švíkoch a horela netrpezlivosťou.
„Neviem, prečo som ťa nepočul. Možno kvôli plášťu,“ mykol plecami. „Snívať sa ti o tom nemohlo. Nezomrie,“ dodal povzbudivo. Len prikyvoval. Keby zomrela, znamenal by to koniec aj pre neho. „O čom sa ti snívalo v posledných dňoch?“ skúsil.
„Nič, čo by niečo predpovedalo,“ zamračil sa. „Včera, ako obvykle, sa mi snívalo s ňou. Podrobnosti si nechám pre seba. Keby platil ten dvojdňový rytmus ako pri Hermione, platil by sen z predvčera. A vážne nechápem, ako by súviselo s tým dneškom to, že sme spolu kráčali po Rokforte a ja miesto toho, aby som sa pridal k tebe a šiel zháňať nejaké dievčatá, ktorým končil záujmový krúžok používania prútika v domácnosti, som ako taký somár išiel do Zakázaného lesa zháňať korene zirfotela pre Snapa na Elixíry.“
„A zohnal si?“ snažil sa zavtipkovať, ale nebolo to presvedčivé.
„Jasne, že nie a jasne, že som dostal trest,“ nasilu sa usmial.
„Hm, nečakané riešenie z jeho strany,“ zamrmlal. „Ale našťastie ste sa nepremiestnili. Celé územie bolo začarované, najprv sme ho museli odčarovať.“
„Áno, vedel som, že prechádzka je to najlepšie.“
„Keby to tak nebolo, teraz by ste boli obaja u Voldemorta. Takže si predsa mal nejaké pocity.“
„Ale neskoro. Čo na tom, že som cítil problémy, keď sa už vyskytli? Prečo som necítil nič niekoľko dní predtým? Tak ako vždy?“ vypálil. „Stalo sa predsa nešťastie. A to tej najdôležitejšej,“ šepol.
„Možno postupne prídeš o pocity a miesto toho sa ti vyvinú sny. Pred rokom s Brlohom si mal divný pocit týždeň, odvtedy sa ten čas skracuje, ako sme si všimli.“
„Iste,“ zamrmlal trpko. „Rozprávaš ako Dumbledore. Keď to nebude takto, tak to bude inak,“ nadhodil ironicky.
„Harry, nevieme s čím môžeme rátať.“
„Áno, ibaže ma už nebaví po každom nešťastí vyťahovať stále nové a nové teórie,“ zamrmlal a uhol si.
„Zostaneš tu?“ spýtal sa ho, aby prehodil tému.
„Samozrejme,“ prikývol. „Nepohnem sa odtiaľto.“
„Dobre. Len sme sa tak rozprávali s Námesačníkom,“ povzdychol a zadíval sa do čierňavy noci. „Budeme sa musieť vrátiť do Hlavného štábu.“
„Čože?“ otočil sa naňho.
„Áno, vyzerá to tak,“ smutne pritakal. „Budem nás musieť pobaliť a presťahovať. Teraz, keď vedia, kde bývaš, je len otázkou času, kedy sa im podarí prelomiť bezpečnostné zaklínadlá.“
„Ale predsa…“
„Harry. Keď sa dostali k tvojim príbuzným cez to najspoľahlivejšie, čo mohol Dumbledore použiť, k nám sa dostanú rýchlejšie,“ vážne sa mu díval do očí a stisol mu rameno. Harryho v momente oblial nepríjemný chlad. Budú sa musieť vrátiť tam, kde to jeho krstný otec z duše nenávidel.
„Ale Fideliovo zaklínadlo predsa…“ namietol.
„To je pravda. Ale myslím, že bude pre nás pokojnejšie, keď nebudeme sledovať smrťožrútov, ako nám pochodujú pred domom. A zabudni na nápad, že by sme ich z domu ostreľovali. Videli by lúče.“
„To je výborné,“ vrkol.
„Potter, môžete na slovíčko?“ z Brloha vyšiel zamračený Snape. V momente bol na nohách a štartoval k nemu s otázkou v očiach. Sirius ho nasledoval a Luna, s chlapcami v pätách, tiež pribehla. Zamračil sa ešte viac. „Slečna Weasleyová mala puknutú lebku, tú som zacelil. Je v hlbokom bezvedomí. Dva dni budem čakať, či sa jej nepodarí prebrať sa svojvoľne. Ak nie, preberiem ju pomocou elixírov. Lepšie by bolo, keby to zvládla sama.“
„A čo potom?“ s obavami sa pýtal. Zadíval sa naňho. Mal chuť vraždiť, keď k nemu do bytu vpadol zadýchaný Malfoy. Keď však povedal, o čo ide, neváhal ani chvíľu. Tá bolesť z jeho synovca doslova kričala.
„Nemusí mať žiadne následky. Podobne to bolo aj s vami, pokiaľ si pamätáte,“ mierne sa zamračil. „Nebudem vám klamať, oboznámil som s tým aj jej príbuzných. Následky môže mať, nemienim vám ich tu vymenúvať. Budem ju chodiť pravidelne kontrolovať. Keď sa preberie, potom budeme vedieť, čo sa bude diať ďalej.“
„Ale…“ všetko sa v ňom lámalo na tisíc kúskov. Z jeho rečí vyrozumel, že ráta s následkami. „Prosím,“ hlesol bezradne. „Čo si myslíte? Čo…“
„Treba čakať,“ prerušil ho tichým tónom.
„Čakať,“ spustil sa k zemi. Luna ho v momente objala. Malfoy vrážal zamyslený pohľad niekde do noci.
„Áno, čakať. Slečna Weasleyová, aj keď na to nevyzerá, je silná, určite sa z toho dostane,“ dodal.
„Snape,“ ozval sa Sirius. Prepichol ho pohľadom. „Ďakujem, že sa o to postaráš.“
„Samozrejme,“ odvetil pokojne. Strelil pohľadom po Harrym. „Ráno prídem. Zatiaľ dovidenia,“ a nebolo ho.
Hlavou mu prebehli jej slová. Jej najkrajšie narodeniny. Matne si spomínal, ako ho Hermiona nasilu od nej odtrhla, ako sa mu plačúc vrhla do náručia. Ako ju Molly s Fredom niesli do domu, kde ju v rýchlosti ošetrovali. Ako vzali smrťožrúti nohy na ramená, keď proti nim vyštartovali rozzúrení Sirius s Lupinom a Tonksovou. Pridali sa k nim aj Malfoy s Ronom, Nevillom a kulhajúcim Gergeom. Ako ho Hermiona spolu s Lunou zdvíhali a utešujúc viedli do domu. Malfoy utekal pre Snapa. Prenášali ju do Brlohu, pretože bolo jedno, kde ležala. Teraz sedeli v obývačke. Manželia Grangerovci spolu s Ronom a dvojčatami. Tí šli do Hlavného štábu za Billom, ktorý sa okamžite posádzal s úmyslom ísť za sestrou. Fleur ho prinútila ľahnúť si naspäť do postele. Potom šli pre svojho otca. Molly a Hermiona sú u nej. Jej najkrajšie narodeniny. Nevidela výzdobu, nedostala darčeky, nikto sa nechytil občerstvenia, gril sa nezapálil.
„Harry,“ Hermiona ho chytila za rameno. Šklbol sa, prestrašene pozrel do jej začervenaných očí. „Môžeš ísť za ňou.“
Okamžite vyštartoval. Molly mu smrkajúc ukazovala veľké kreslo, ktoré mu tam priniesli. Bolo jasné, že ho nikto od nej nedostane a oni s tým vlastne aj počítali. Nasilu ho od nej odtrhli, keď ju mal prísť ošetriť Snape a keď ju mali umyť a prezliecť. Sedel pri nej, po lícach mu stekali slzy a díval sa na to drobné telo. Na jej krásnu tvár, ešte bledšiu ako obvykle a na hrubý obväz, ktorý zakrýval jej nádherné vlasy. A ja sa pritom cítim v tvojom objatí ako na tom najbezpečnejšom mieste na svete. Zlyhal, na celej čiare. Jediné najbezpečnejšie miesto na svete je na opačnej strane zemegule. Čo najďalej od neho. Zvieral v ruke jej malú dlaň. Šepkal ospravedlňujúce slová. Až keď minul všetky spôsoby, akými by požiadal o odpustenie, až vtedy jej hovoril o ich chvíľach. Spomenul všetky šťastné okamihy, ktoré stihli zažiť. Prestal plakať a len rozprával. Opatrne ju hladil a ústa sa mu nezavreli. Celú noc.
——
„Potter,“ Snape stál oproti nemu a vrážal doňho skúmavý pohľad. Vyzeral otrasne. „Spal si vôbec?“ Harry sa nasilu zaškľabil.
„Vidíte, že to ide,“ potichu nadhodil. „A nie, nespal som. Vy by ste spali?“ zdvihol k nemu oči.
„Asi nie,“ privolil. „Chcel by som ju prezrieť a ty by si sa mal ísť najesť,“ opatrne navrhol.
„Nechcem jesť,“ zavrtel hlavou.ň„To je možno pravda. Neverím však, že by ťa chcela vidieť v takomto stave, až sa preberie.“
„Je možné, že by ste si robili starosti?“
„O teba určite,“ natiahol. „Ide o ňu. Je to moja pacientka a ja nepotrebujem, aby zažívala šoky. A keď nechceš jesť, nemusíš. Ale z izby aj tak vypadneš, kým ju nevyšetrím,“ povytiahol obočie. Díval sa mu do očí. Nie, momentálne sa necíti na provokácie a ani hádky. Poslušne sa postavil. „A pošli sem Molly.“ Prikývol.
„Sirius, nebudem to už viac opakovať,“ Mollin hlas znel bojovne. „Jednoducho to tak bude. Minulý rok bola podobná situácia a ty si nás prinútil súhlasiť. Takže sme dohodnutí.“
„Molly, ale to predsa nejde,“ namietal. Harry vstúpil opatrne do kuchyne. Hermiona s Ronom k nemu zdvihli hlavy a pousmiali sa.
„Ale ide, Harry, zlatko, budeš niečo jesť?“ vyhŕkla hneď, ako ho zbadala.
„Profesor Snape vás volá hore,“ povedal potichu.
„Ja mu niečo prichystám,“ Hermiona bola okamžite na nohách.
„Áno, dobre drahá, ďakujem,“ nasilu sa usmiala a stŕhala si zásteru. „A my sme sa dohodli,“ povedala smerom k Siriusovi. Keď prechádzala okolo Harryho, nemohol si nevšimnúť jej zničeného výrazu. Len ho potľapkala po pleci, usmiala sa a náhlila sa hore. Sťažka dosadol.
„Čo ste riešili?“ spýtal sa ich. Sirius s Ronom naňho opatrne hľadeli a Hermiona po ňom hádzala nervózne pohľady od sporáka.
„Harry,“ skúsila. „Všetci pevne dúfame, že si to zase nevyčítaš,“ spýtavo nadvihla obočie. Zadíval sa na ňu.
„Nie, samozrejme, že nie,“ krivo sa usmial. „Nič si nevyčítam. Prečo by som si mal niečo vyčítať? Nebola to predsa moja vina,“ hovoril podráždene. „Nikdy to nie je moja vina. Je to len zhoda nešťastných okolností, ktoré sa ale pritom stále stávajú len mne a ľudom, ktorí sú mi na blízku. Ja za to nemôžem, ani v najmenšom…“
„Buď ticho,“ prerušil ho Sirius a mračil sa.
„Vieš čo, kamarát,“ Ron sa tváril výstražne. „Prestaň mať takéto prejavy a počkaj si na to, aký budem mať názor na celú situáciu moja sestra. Keď bude mať nejaké námietky, tak môžeš spustiť tieto svoje trápne monológy.“ Harry naňho neveriacky gánil a Ron z neho nespúšťal zamračený pohľad.
„Jasne, budem čakať,“ zavrčal a pozrel na Siriusa. „Tak čo ste tu riešili?“ zopakoval otázku. Hermiona pred neho položila tanier a prisadla si.
„Priniesol som ti nejaké šaty. Mal by si sa umyť a prezliecť,“ odvetil opatrne. Prikývol. „No a s Molly sme riešili našu ďalšiu existenciu. Včera večer sa ukázal aj Dumbledore. Jednoznačne sme sa zhodli na tom, že budeme musieť odísť. Artur to večer povedal Molly, no a ona trvá na tom, aby sme prišli sem.“
„Samozrejme,“ vložil sa Ron. „Grangerovci sú v izbe po Charliem. Sirius so Susan by mohli byť v izbe po Percym a ty budeš, ako vždy, u mňa.“
„Myslím, že by to bolo rozhodne lepšie, ako byť na Grimmaldovom námestí,“ zhodnotil Harry a pozeral na Siriusa. Bol na ňom vidieť smútok. Vo svojom vysnívanom dome býval len mesiac a pol. Príliš krátky čas k tomu, aby človek žil svoj sen.
„Áno, asi budem súhlasiť. A jedz,“ nakázal mu. Pozrel na tanier. Vajíčka so slaninou. Asi bude lepšie niečo do seba dostať, aj keď s nechuťou. „No a začali sme riešiť aj ďalšiu otázku. Ako mohli smrťožrúti vedieť, kde bývame?“ nadhodil.
„To je pravda,“ vložila sa Hermiona. „Podľa tých slov, ktoré tu padli večer, nikto nevedel, kde sa nachádza Siriusov dom. Okrem členov Rádu, samozrejme.“
„Ani v ministerskej evidencii sa nevedie žiaden záznam o polohe pozemku. Rovnako to je aj s Brlohom,“ pridal sa aj Ron.
„Takže máme ďalší problém. Kto to vyzradil smrťožrútom?“ uzavrel Sirius. Harry sa na nich mračiac díval.
„Kto ešte nebol vypočúvaný?“ vypálil. „Pretože mám také tušenie, že útok na Ministerstvo a aj ten včerajšok, nejako spolu súvisia.“
„Aj my máme takéto podozrenie,“ povzdychol Sirius. „Už boli vypočúvaní takmer všetci. Chýba len Mundungus, Hermann a Susan,“ vymenoval. „Mundungusa už šli pozháňať dvojčatá. Hermann by sa mal objaviť dnes a Susan príde za tri dni.“
„Ale,“ zamyslel sa. Pozeral zarazene na Siriusa. Nemohol tomu uveriť. Hermann bol v Ráde od jeho novovytvorenia, rovnako ako Mundungus. Bol spoľahlivý. Fletcher bol síce ochľasta a kšeftár, ale ani ten mu nepripadal ako zradca. A už vôbec si to nemyslel o Susan. „To nie je možné,“ hlesol a zadíval sa niekde mimo. Susan by ich nemohla zradiť, aj keď bola v Ráde krátko. Aj keď sa objavila len pred rokom. Ona sa proste nehodila na zradkyňu. Naučila ho oklumenciu, mala ho rada, rovnako ako všetkých. Nemohla by to predstierať. Ani lásku, ktorú cítila k Siriusovi. Poznal to na svojej Ginn. Tá láska jej žiarila z očí. Keď sa brali, keď sa brali, svadba… „A čo svadba?“ vypálil. „Na svadbe boli všetci členovia Rádu a okrem nich aj Angelina, Alica a… Josh Stewart, ministerský úradník. Vie, kde je náš dom. Toho preverte.“
„No jasne,“ vyhŕkla Hermiona.
„Áno, to by šlo,“ pritakal Sirius. „A možno začul aj niečo o procese. Možno sa členovia medzi sebou rozprávali a on niečo začul. Všetko to do seba zapadá. Jednoznačne ho treba nájsť.“
——
Ten deň boli vypočutí Hermann aj s Mundungusom. Obaja previerkou prešli a zostávala už len Susan. Artur prišiel s informáciou, že Stewart si vzal od začiatku augusta dovolenku. Nedal sa zastihnúť. Dvojčatá priviedli Angelinu aj s Alicou. Ani tie však nikomu nič nevyzradili. Okruh podozrivých sa zúžil na Susan, ktorá mala prísť za tri dni a Stewarta, po ktorom sa však zľahla zem.
Harrymu v priebehu dňa postupne prinášali informácie Hermiona s Ronom. Granger šiel s Arturom na Ministerstvo, treba povedať, že ten ho zobral veľmi rád. Dvojčatá na striedačku premávali medzi Hlavným štábom a svojím obchodom. Molly zase lietala medzi lôžkom Percyho a Ginny a pani Grangerová varila.
„Mal by si sa trocha vyspať,“ navrhla mu nesmelo Hermiona. „Určite by ti to pomohlo.“
„Mal by som, ale asi nezaspím,“ zamrmlal potichu a nespúšťal pohľad z Ginny.
„Iste. Mám tu elixír spánku. Nanútil mi ho Snape,“ nadvihla obočie a posadila sa oproti nemu na Ginnin stolík. K miestu, kde sa vynímala ich spoločná fotografia, na ktorej sa k sebe tisli pod ich rokfortským stromom. Bodlo ho u srdca, ani netušil, odkiaľ ju má. Zrejme prehovorila Colina a potom fotografiu začarovali. Prečo vlastne on nemá žiadnu fotku?
„Môj strýko ti nanútil elixír s odkazom na mňa,“ smutne sa zaškľabil.
„Robí si starosti, tak ako všetci.“
„Vieš, nad čím uvažujem?“ zhlboka sa nadýchol a zadíval sa jej do očí. Pozorne ho sledovala. „Asi bude lepšie, keď sa s ňou rozídem. Pre ňu to bude lepšie.“
„Pre ňu to bude lepšie,“ zopakoval jeho slová a neveriacky sa zaškľabila. „Áno, máš pravdu. Pre ňu to bude rozhodne lepšie. Miluje ťa z celého srdca a určite sa poteší, keď sa s ňou rozídeš. Si idiot,“ vrkla po ňom.
„Aspoň bude v bezpečí.“
„Nikto nie je v bezpečí.“
„Moja prítomnosť riziko nešťastia zvyšuje,“ zamračene sa ohradil. „To musíš uznať.“
„Si blbec,“ povedala pokojne. Vrazil do nej pohľad, len mykla plecami. „Zopakujem Ronaldove slová, počkaj si, čo na to povie ona. Keď tvoj návrh prijme, tak sa s ňou rozíď.“
„Mia, ale…“
„Prestaň už konečne trepať,“ zamračila sa. „Celý čarodejnícky svet o vás dvoch vie. Určite ju neochrániš tým, keď ju budeš držať čo najďalej od seba. Skôr naopak. Budú mať viac možností sa k nej dostať, keď ostane sama, pretože nás sa nezbavíš. A v neposlednom rade to určite pomôže vám obom. Vieš čo, Harry? Myslela som si, že keď dosiahneš plnoletosti, tak začneš dospievať. Ale ako vidím, rozum ti stále chýba.“
„Práve rozum…“
„Buď ticho,“ vrkla. „S určitosťou ti môžem povedať, že keď toto navrhneš Ginny, tak ťa prizabije. Asi by si sa mal ísť skutočne vyspať, to tvoje táranie sa nedá počúvať. Tu máš,“ natŕčala ruku s elixírom. Protestne sa na ňu díval. „Nepozeraj a vypi to, ľahnúť si môžeš na moju posteľ. Ostanem pri nej,“ s vytiahnutým obočím naňho zazerala. Stiahol sa a poslušne vzal fľaštičku.
Pozerajúc na profil Ginny, ktorá už mala obväz dole a premýšľajúc nad ich následnou spoločnou budúcnosťou, napokon zaspal. A schúleného v klbku ho našiel aj Snape vždy, keď sa ten deň zastavil. Podstrčil mu riadne silný elixír.
——
Prespal väčšinu dňa aj celú noc. Keď sa na ďalší deň prebudil, našiel pri nej sedieť Rona. Mierne sa naňho usmial a povedal, že nie je nič nové. Vedel, že keď sa do večera nepreberie sama od seba, Snape pristúpi k trocha drastickejšiemu spôsobu a prinúti ju prebrať sa pomocou elixírov. Od Grangera vytiahol jeho muklovský názor na celú situáciu. Vlastne sa zhodoval s tým čarodejníckym. Dlhé trvanie bezvedomia môže mať za následok poškodenie mozgu, ktoré by mohlo viesť k jeho nezvratnosti. Preto je nutné zistiť čo najskôr, či sú nejaké následky a podľa toho sa zariadiť. Keď sa pokúšal vyzvedieť, aké následky môžu hroziť, rovnako ako Snape, aj on sa ošíval povedať mu niečo konkrétne. A nepomohli ani prosby.
„Neexistuje,“ začul vrknúť Siriusa. Dohrabal sa do kuchyne. Zistil, že po výdatnom spánku sa ozval aj jeho žalúdok a chcel ho niečím uspokojiť. „Ona tu v čase procesu ani nebola.“ Pozdravil, kývnutiami odpovedali.
„Ale to ani Stewart. Ani jeden tu v čase procesu nebol,“ pritakal Lupin. Nesmelo si prisadol k nim. Hermiona sa naňho obrátila s otázkou, či má hlad. Len prikývol.
„Uniesli ho, vytiahli jeho spomienky a potom asi zavraždili,“ pokojne nadhodil. Všetci pozreli naňho. „No áno, preto ho neviete nájsť,“ zamrmlal nervózne. „Susan to určite nebola, musel to byť jedine on. Voldemort nemá problémy s hrabaním sa v mozgu a spomienkach. Dostali z neho to, čo potrebovali. Zistili, kde sa nachádza náš dom. Možno začul aj o procese. A možno začul oveľa viac. Čo môžeme vedieť? Ona to určite nebola. Nikto ani v najmenšom nepredpokladá, že by to bola ona,“ dodal presvedčivo.
„Áno. To si myslíme aj my,“ prikývol Lupin. „Objavili sa niektorí, ktorí si myslia, že to mohla byť ona, ale tých nie je veľa. A keď sa to udialo takýmto spôsobom, Stewarta asi nedostaneme, aby sme zistili, kto im pomáhal na Ministerstve.“
„A keď mu náhodou vyťahovali spomienky a potom ho zavraždili, je jasné, že on s nimi nespolupracoval dobrovoľne,“ povedal Sirius.
„Na Ministerstve bol niekto ďalší, minimálne jeden,“ nadhodila Hermiona a položila pred neho tanier s pečeným kuraťom. Pohľad naň mu pripomenul tri pečené kurence pribalené do vaku. V krku mu narástla hrča. Preglgol. „Neviem, pokúšam si ten proces vybaviť. Všetkých predsa preverovali. Zdal sa vám niekto podozrivý?“ otočila sa na Siriusa a Lupina.
„Ja blbec,“ vyliezlo z neho. „Podozrivý…“ Pred očami sa mu mihali obrázky z Ministerstva. Všetky tie zvedavé pohľady sústredené naňho. Upretý posmešný pohľad Skeeterovej. Snažil sa ich ignorovať. Ale jeden bol dosť dráždivý. Nepríjemný. Intenzívny.
„Harry…“
„Na Ministerstve bol jeden chlap, ktorý na mňa stále civel a mne sa to nepáčilo,“ vyhŕkol.
——
Krátko po vyrieknutí jeho slov pritiahli Snapa, aby mu vytiahol spomienku na oného bradatého muža. Artur v ňom spoznal Howarda Fursona, pracovníka oddelenia pre registráciu čarovných tvorov. Začali po ňom opatrne pátrať, ale rovnako, ako takmer polovica Ministerstva, aj on dostal nútenú dovolenku. Artur ho síce nepoznal osobne, ale vedel, že je to výkonný a zodpovedný pracovník. Bola to však ich jediná stopa a celý Rád sa na ňu uprel.
Uvedomil si, že kazí všetko, čoho sa dotkne. Mohol si naňho spomenúť skôr. Aj keby im to nepomohlo. Smrťožrúti už vedeli o tom, kde býva Sirius. Nezabránil by tomuto nešťastiu, ale mohlo sa konať o takmer týždeň skôr. Mal by mať silnú myseľ. Ako si uvedomil, tak jednoducho nie je schopný zvládať niekoľko vypätých situácií naraz. Stále na to nemá, je slabý. Keď s ním chce niečo Snape urobiť, tak ho čaká ťažká úloha. Zaškľabil sa.
Pozrel sa na ňu. Sedela pri nej aj Molly. Až teraz si uvedomoval, ako sa asi mohla cítiť, keď pri ňom takto sedávala. Ona to dokázala zvládať, vydržala bojovať s dusivým a zúfalým pocitom. A nie raz. Až teraz si uvedomil, koľko sily sa v tom drobnom tele nachádza. On nie je schopný ani toho. Sedí, čaká a ľutuje sa. Miesto toho, aby veril, tak si zúfa. Hrdina. Zožiera sa pocitom viny, takým otrepaným pocitom, ktorý ho už nebaví. Mal by sa pripraviť na to, aby jej poskytol podporu, keď sa preberie. Spolu predsa zvládnu všetko. A čo robí miesto toho? Uvažuje, ako sa s ňou rozísť. Skutočne dospelé. Ona je už teraz viac dospelejšia, než keby on v živote bude. Ona je tá silnejšia a schopnejšia. A on ju potrebuje.
„Ginny?“ vytrhol ho zo zamyslenia Mollyn hlas. Okamžite vyštartoval. Mierne sa pomrvila a so zvrašteným obočím z nej vychádzali slabé zvuky.
„Ginn, zlato. Počuješ nás?“ kľačal pri posteli a zvieral jej ruku.
„No tak, povedz niečo,“ súrila ju matka netrpezlivo a hladila ju po ramene. Po lícach jej stekali slzy.
„Bolí ma hlava,“ potichu zamrmlala a voľnou rukou na ňu siahla.
„Ginn, poznávaš nás?“ opatrne skúsil. Pamätal si Snapove otázky, ktoré mu dával v januári.
„Jasne, Harry, dostali sme sa z toho,“ mierne sa pousmiala a zažmurkala. „Mami, prosím, mohla by si rozsvietiť?“ Nechápavo po sebe strelili očami.
„Ginny, načo? Sú tri hodiny poobede, svetla je tu dosť,“ vyšlo z Molly a s vytreštenými očami sledovala dcéru.
„Ale…“ roztvorila oči dokorán a žmurkala. Všade okolo nej sa rozprestierala nepreniknuteľná čierňava. „Ja nič nevidím.“ Pretrela si ich rukou. „Som slepá,“ šepla.