„Nerob to!“ vykríkol na Malfoya, ktorý sa zarazil, ale prútik nepoložil. Nechápavo zazeral a pomaly sa napriamil. Harry si vydýchol. Nevedel síce prečo, ale jednoducho musel ten sen zmeniť. Získať čas, pokúsiť sa niečo vymyslieť. Aj keď nemal ani poňatia, čo by to malo byť.
„Potter, nie je čas na hrdinstvá!“ štekol po ňom Macnair.
„Máš pravdu, nie je čas,“ povedal úplne mimo. Díval sa na Hermionu, ktorej stekali po lícach slzy.
„Tie prútiky!“ vyzval ich znova.
„Prútiky nezložíme!“ vrkol bezradne. „V okamihu, ako ich položíme,ty ju zabiješ.“
„Ale nehovor,“ zachechtal sa. Jeho druhovia ho napodobnili. „A čo chceš robiť? Môžeš mi to prezradiť? Veľa možností nemáte.“
To bola pravda. Dával pozor na najmenší pohyb štyroch ostávajúcich smrťožrútov. Vedel, že Malfoy robí to isté. A za nimi bola ešte Ginny, ktorá určite tiež striehla.
„Chcete mňa a Malfoya. Nie? Tak ju pustite a my sa vzdáme.“
„Nie, vy sa vzdáte aj tak. Nezabúdaj, že na vás mierime a je nás viac. Nemyslím, že by si mal na výber.“
Do čerta, do pekla, do prdele.
„A čo toto?“ Bezmocne si priložil prútik ku hlave. „Keď ju nepustíš, zabijem sa,“ vrkol.
„No to iste,“ vyprskol Macnair a schuti sa zasmial. „Nielenže to nedokážeš, ale nemáš k tomu ani odvahu.“
„Vážne? Budeš riskovať a zisťovať, či by som to dokázal spraviť? Či by som na to mal odvahu?“ Čas, čas, hrať o čas. Naťahovať to. Hermiona sa naňho dívala zhrozene, ani sa neodvažoval odhadnúť, ako sa tvári Ginny. Malfoy netrpezlivo istil smrťožrútov na svojej strane. „Čo ti povie šéf na to, keď mu povieš, že som sa pred tvojimi očami zabil? Asi ti to neprejde len tak, nemám pravdu?“ sarkasticky natiahol. Musel byť presvedčivý, musel to naťahovať. Musel pôsobiť sebaisto. Aj napriek tomu sa chvel.
„Potter, prestaň zdržovať. Máš dve možnosti. Buď tie prútiky položíte a my ju pustíme. Alebo ich nepoložíte a my zabijeme ju, aj tú tvoju malú priateľku a vás dvoch nakoniec aj tak dostaneme…“
„Alebo ju pustíš a to okamžite,“ prerušil ho a významne pohýbal prútikom pri svojej hlave. Z Macnairovej reči cítil nerozhodnosť, už si nebol taký istý ako pred chvíľou. Možnosť, že by to mohol naozaj spraviť, všetkých smrťožrútov zjavne znervóznila. Jeden z nich sa to pokúsil ukončiť. Kútikom oka zahliadol pohyb rukou.
„Expelliarmus!“
„Protego!“ Lúč sa rozprskol na jeho štíte. „Bež do hajzla, ty bastard!“ zavrčal naňho.
„Crabe, ty hovädo!“ vyštekol po ňom Macnair.
„Stačilo!“ prskol Harry, ktorý už mal opäť prútik pri hlave. „Malfoy, dávaj pozor na dvoch kreténov na tvojej strane. Ginny, ty isti ľavú stranu. Ak sa niektorí pohne, omráčte ich. A ty ju pusti. Okamžite!“ štekol po ňom a spravil krok dopredu.
„No to ma teda podrž! Malý generál vydáva rozkazy.“
„Iste a hádaj, či tie rozkazy aj nesplnia,“ ironicky natiahol. Srdce mu prudko búchalo a ruky sa potili. Musel hrať svoju úlohu vierohodne. Pevne zovrel prútik, aby prekryl chvenie ruky. Urobil dva opatrné kroky vpred. Smrťožrúti boli buď prekvapení, alebo presvedčení, že to myslí vážne a nehýbali sa. Teda až na Macaira.
„Prestaň s týmto divadlom, Potter,“ sykol a pichol Hermionu prútikom do hlavy. Bol tak blízko, že rozoznával jeho zreničky pod maskou.
„Pusti ju,“ odsykol mu naspäť a podával ruku Hermione. Opatrne sa za ňou natiahla.
„Zabudni,“ trhol ju naspäť. „Čo spravíš, Potter? Vážne sa zabiješ? Nestihneš to skôr, ako ja zabijem ju. Tak sa ukáž, aký si frajer. Avada…“ provokačne natiahol. Hermiona sa striasla a s hrôzou privrela oči.
„Avada…“ zaškľabil sa Harry. „Hermiona, podaj mi ruku,“ vyzval ju potichu, ale oči nespúšťal z masky. Ich dlane sa spojili.
„Nie, Potter…“ Macnair v momente zmĺkol. Videl pod maskou záchvev neistoty, strachu a zmätenia. Mierne sa nahol dozadu a ruka s prútikom mu klesla.
„Ahoj, Macnair, okamžite to dievča pusti,“ ozvalo sa mu potichu za chrbtom. Tak nečujne, že to nemohol počuť nik vo vzdialenosti dvoch metrov. Hermiona sa prekvapene šklbla, Harry nechápavo zvraštil obočie.
Potter, opatrne ju zoberte a niekde sa zašite, hneď! Ozvalo sa mu v hlave. Pochopil. Jeho strýko pod splývacím zaklínadlom.
„No vidíš, že to ide, Macnair,“ zaceril sa a vytiahol Hermionu na nohy. Mala čo robiť, aby sa nezosypala. Čo najrýchlejšie, ale najopatrnejšie s ňou cúval smerom k Malfoyovi. Bolo mu jasné, že to smrťožrúti nenechajú len tak. A odozva prišla vzápätí.
„Snape, ty bastard!“ vyštekol Macnair v momente, ako sa spamätal z prekvapenia. Vykrútil sa neviditeľnej osobe, ktorá ho zvierala a pálil do miest, kde ho predpokladal. A smrťožrútom tiež stačil len okamih, kým pochopili.
„Malfoy, kry ju!“ Hermiona sa teraz nachádzala za jedným zo stolov, kde ju trocha nešetrnejšie sotil, pretože v tom momente museli spolu s Malfoyom odkláňať lúče letiace smerom k nim. Hermiona bola v relatívnom bezpečí, ale bez prútika. A on sa potreboval dostať k Ginny. Tá pálila spoza stola jedno zaklínadlo za druhým na jedného zo smrťožrútov na svojej strane. Zjavne sa bavil, bezproblémovo jej lúče odkláňal. Druhý sa pridal k Macnairovi a pálili na miesto, odkiaľ k nim prilietali zaklínadlá stále neviditeľného Snapa. Poslední dvaja sa zamerali na Malfoya, ktorý už čupel pri Hermione za stolom. Zablúdené a odklonené lúče sa trieštili na stenách, zo stropov padali kusy omietok, nábytok sa lámal. Buchot a treskot sa stupňoval, dokonale pohltil aj najsilnejšie zvuky výbuchov znejúcich z átria nad nimi.
„Ty malá…“ Stôl, za ktorým sa čupila Ginny sa roztrieštil. Všetko ďalšie sa dialo ako v spomalenom filme. Kašľal na obranu Hermiony, teraz bola dôležitejšia Ginny. Štít, ktorým sa chránila pred výpadmi smrťožrúta, sa strácal. Hlavu si chránila pred letiacimi úlomkami stola. Odvrátil prútik od dvoch smrťožrútov a pálil po ňom. Podrazil mu nohy. Aspoň získal čas, aby sa k nej presunul. Ohňový štít, ktorý vzápätí vyčaril, ich mal chrániť pred kliatbami čiernej mágie. Nie však pred neodpustiteľnými kliatbami. Zelený záblesk, ktorý k nim prilietal spoza sformovaných ohňových plameňov zbadal na poslednú chvíľu. Strhol ju na seba a on sa rozprskol tesne vedľa nich. Nebol však už žiaden štít, nič ich nechránilo. A smrťožrút zdvíhal ruku. Pálil.
Malfoy nemal čas rozmýšľať, nemal čas obzerať sa okolo seba a nemal čas ani k tomu, aby privolal jej prútik. Stôl pred ním príliš rýchlo strácal schopnosť chrániť ich. Držal ju za sebou, pevne rozhodnutý nedovoliť ani jednému zaklínadlu preniknúť až k nej. Odvracal jednu kliatbu za druhou, na útok nemal príležitosť. Jednoznačne ho chceli dolámať, poznal tie kliatby. A rozsekať. Chránil sa tým, čo poznal. Cítil, že stráca sily. Napriek tomu kľačal s nohami pevne zapretými o zem, rukou ju kontroloval. Dolámali mu rameno, jeho zovretie povolilo. Myseľ sa mu zastierala od náhlej bolesti. A oboch zasiahla následná vlna, leteli dva metre vzad. Dopadol na dolámané rameno, bolesť sa zintenzívnela. Zastreným zrakom zbadal na jej tele rany. A krv, veľa krvi.
Snape sa flegmaticky vykrýval besným výpadom dvoch bývalých kolegov. Nemienil pred nimi ustúpiť ani o krok. Dokonca sa mu podarilo medzi jednotlivými zaklínadlami zviditeľniť. Nech sa poriadne pozrú na svojho protivníka. Nechcel mať pred nimi žiadnu výhodu. Nepotrebuval ju. A nemusí sa za ničím ani skrývať. Nohy mal pevne vrastené do zemi a očami ich kontroloval. Podarilo sa mu jedného odraziť. Zastavil sa až na stene, zviezol sa na zem. Jeho kúzlo bolo naňho prisilné, ostal ležať v bezvedomí. Stále tu bol však Macnair. Kútikom oka spozoroval Pottera, ako podráža Craba. Vzápätí sa zjavil jeho ohňový štít. A videl aj zelený záblesk, ktorý si cez neho razil cestu. Jeho srdce vynechalo jeden úder. Crabe je proste hovädo, ktoré si nevie spĺňať ani základné pokyny. Videl ho ležať na zemi, ona ležala na ňom. A následné kliatby, ktoré na nich leteli. Nenechá to tak.
Zdvíhal ruku s prútikom, pomedzi jej vlasy zbadal smrťožrúta. Teraz ich mal ako na zlatom podnose. Zúrivo mával prútikom, leteli na nich kliatby. Neodvráti ich, už nemá čas. Ale jej sa ten bastard ani nedotkne. Pretočil sa aj s ňou. Kliatby dopadli do miest, v ktorých ležali. Okamžite sa zdvíhal, dbal o to, aby bola ona za ním a opätoval zaklínadlá. Napriek tomu si smrťožrútovo vyčíňanie našlo vytúžený cieľ. Chytil sa za krk. Teplá krv mu stekala za košeľu. Spoza neho vyletovali lúče. Chcela pomôcť, ale rýchlo odhadla situáciu. Ďalšie kliatby pohltil jeho štít. Cítil na krku dlaň, zastavovala mu krvácanie. Boli pripravení opäť zaútočiť. V okamihu nechal zmiznúť štít a pálili na smrťožrúta. Už proti nim nestál, ich lúče preleteli cez celú šírku miestnosti a vrážali do steny. Smrťožrút ležal v bezvedomí.
„Hermionin prútik,“ povedal, keď zhodnotil ich stav. Vedel, že ona ho nemá. Keď ju dostali, niekde padol. Preniesol pozornosť na Malfoya a Hermionu. Videl, ako sa dvíha vlna vzduchu a tá ich odráža vzad. Bežali k nim, cestou pálil na smrťožrútov. Napriek tomu na Hermionu dopadli kliatby. Ginny jej podávala prútik, ktorý cestou privolala. Malfoy sa bolestne posádzal, ľavá ruka mu bezvládne visela. Zúril, videl to neuveriteľné množstvo krvi, ktoré sa šírilo spod jej tela. A ohromnú bolesť, ktorá sa jej zrkadlila v tvári. Potter ich chránil pred ďalšími kliatbami. Bol odhodlaný sa pomstiť. Ponad hlavu im niečo preletelo, jeden z nich sa k nim chcel dostať zozadu. Než sa spamätali, zaútočil. Hermiona ho z posledných síl vykryla. Rýchlo strácala krv, jej tvár bledla. Cítila, že upadá do bezvedomia. Cítila, že jej Ginny drží ruku na stehne. Hlboká rana jej preťala tepnu, krv sa z nej valila a ona v rýchlosti zastavovala krvácanie a zaceľovala ranu. Bolo jej zle, než sa stratila v mrákotách, videla Dracov pohľad, ktorý na ňu uprel. Už sa však venoval smrťožrútovi, ktorý na nich útočil zozadu.
V okamihu, ako naštvaný omráčil Craba, chcel to v rýchlosti ukončiť aj s Macnairom. Prenesenie pozornosti na svojho synovca ho stálo zranenie. Krvácajúcu ruku si držal pri tele a útočil na svojho posledného priameho protivníka. Stále tu boli ešte dvaja, ktorí ohrozovali ostatok. A zahliadol utekať k ním aj jeho. Macnairov smiech sa predieral cez hluk. Sarkasticky odfrkol a odkláňal rozdivočené kliatby. A zaútočil. Bol lepší, než Macnair. Obrana sa razom zmenila na premyslený útok. Už sa nesmial, mal značné problémy. Pochopil. Nemal šancu s ním držať krok. Ale vedel aj to, že je lepšie nechať sa omráčiť ako utiecť a riskovať niečo horšie. Niečo, čo by nasledovalo za nesplnenie úlohy. Než si to však uvedomil, jeho problém zaňho vyriešil Snape. Omráčil ho.
Preniesol pozornosť na klbko študentov. Potterov štít sa striedal s útokmi. Kľačal v kaluži krvi pri tele Grangerovej a rukou si pridržiaval Weasleyovú. Tá zastavovala krvácania zo štyroch nepekných rán. A Malfoy z posledných síl vykrýval útoky letiace k nim zozadu. Keďže boli smrťožrúti zamestnaní snahou dostať dvoch študentov, mal prácu značne uľahčenú. Jedno dobre mierené zaklínadlo a súper stojaci pred Potterom padol. Zbadal to a obrátil sa na pomoc Malfoyovi. Spoločne dostali posledného.
„Hermiona,“ neveriacky sa díval do jej bledej tváre bez známok života, očami preletel dlhú ranu na ľavom stehne a ďalšie na pravom lýtku, bruchu a ramene. „Je, je…“
„Je v bezvedomí,“ odvetila mu Ginny vediac, že myslí na to najhoršie. „Stratila príliš veľa krvi,“ dodala a zastavovala krvácanie z poslednej rany.
„Ty si v poriadku?“ okamžite vyzvedal. Mierne prikývla, odľahlo mu. „Malfoy?“ preniesol pohľad na prudko vydychujúceho chlapca.
„Mám dolámanú ruku,“ sťažka sa podopieral na zdravej ruke. Jednoznačne toho mal plné zuby.
„Nateraz vám môžem dať len povzbudzujúce elixíry,“ ozvalo sa pri nich. Snape si ich v rýchlosti poprezeral a zhodnocoval ich stav. „Tu máte,“ podával Malfoyovi dve fľaštičky. „Slečnu Grangerovú treba odtiaľto okamžite dostať a naliať do nej aspoň osem dokrvujúcich elixírov. A to čo najskôr. Vy dvaja vyzeráte byť v poriadku. Vyčarujem vám prenášadlo, ktoré vás dopraví do Hlavného štábu. Madam Pomfreyová tam bude. Keď nie, treba ju zohnať. Treba vyhlásiť pohotovosť, bude dosť ranených.“ Okamžite sa začal obzerať po najbližšej veci, ktorú by použil. Zobral do rúk zázrakom nerozbitý kalamár.
„Vy…“
„Ja sa budem musieť vrátiť. O týchto tu sa postarám,“ prerušil synovca a venoval sa čarovaniu.
„Ale…“
„Žiadne ale, jednoducho odtiaľto vypadnete.“
„Ako to vyzerá?“
„To vás momentálne nemusí trápiť. Odchádzate o pol minúty. Vezmite ju,“ ukázal na Hermionu. Harry si ju opatrne nakladal do náruče.
„Ako ste o nás vedeli?“
„Zavolali ste ma,“ mierne sa zamračil a prebodával ho pohľadom. Ginny aj s Malfoyom sa už dotýkali kalamáru. Nechápavo naňho pozreli.
„Zavolal?“
„Áno, cez myšlienky.“
„Ale ako?“
„To by som aj ja rád vedel. Idete!“ upozornil ho. Musel ju poriadne pridržiavať, aby sa mu nevyšmykla.
——
Pomfreyová našťastie v Hlavnom štábe bola. Rovnako aj McGonagallová. Neskôr vysvitlo, že ich preventívne povolal Dumbledore. Po dopadnutí na chodbe Hlavného štábu sa k nim všetci zbehli. Okamžite pochopili situáciu, profesorka aj s ošetrovateľkou sa na nich vrhli a Neville bežal do Brlohu pre Weasleyovcov a Grangerovcov. Opatrne ju zdvihol do náručia a nasledoval ošetrovateľku do izby. Do tej istej, v ktorej strávil nespočetné noci aj on. Teraz bojovala o holý život Hermiona. V duchu sa utešoval. Jeho sen sa nenaplní a ona nezomrie. To im nemôže spraviť. Pomfreyová do nej nalievala množstvo elixírov a doliečovala narýchlo ošetrené rany. McGonagallová medzitým prezerala Malfoyovu ruku. Za sprievodu niekoľkých elixírov mu ju zafixovala. Nespúšťal z nej oči a v duchu si to vyčítal. Nedokázal im v tom zabrániť. Mal pocit, že keď nebude v poriadku, umrie aj kus z neho. Stisol viečka. Je možné, že by sa zamiloval?
Ginny akoby až teraz začalo dochádzať, čo všetko sa stalo a najmä to, čo sa vlastne mohlo stať. Strach, zdesenie a úzkosť na ňu doľahli v okamžiku. Rozochvela sa po celom tele. Obrátil k nej pozornosť a pevne ju zovrel. Pokúšal sa ju utíšiť, ale zabral až upokojujúci elixír. Im dvom sa takmer nič nestalo. Ona bola doudieraná a on mal ranu na krku, s ktorou nebolo veľa práce.
„Bude v poriadku. Teraz bude potrebovať najmä veľa spánku,“ vyniesla svoj ortieľ Pomfreyová a napätá atmosféra v izbe razom opadla. Pani Grangerová od šťastia plakala manželovi v náručí a Ronovi od úľavy tiež vyhŕkli slzy. Objal najprv svoju sestru, vzápätí Pomfreyovú aj s pani Grangerovou. Sadol si k nej a vyhlásil, že sa odtiaľ nepohne. Granger mu zovrel rameno. Malfoyovi sa tiež uľavilo. Hodil po nej posledný pohľad a na odporučenie ošetrovateľky si odišiel do svojej izby ľahnúť. Aj tak tam bol už teraz zbytočný.
Harry s Ginny odišli dole. Nechcel sedieť, pozerať sa na nehybnú kamarátku a najmä zožierať sa vnútornými otáznikmi. Chcel spolu s ňou počkať na ranených a novinky. Chcel sa nejako zamestnať, pokúsiť sa rozptýliť a preto povedal, že jej pomôže pri ošetrovaní. Aj keď nemal tušenia ako. Longbottomová pripravovala jedlo a pitie, bola tam Molly, ktorá ich oboch s úľavou vystískala a vzápätí sa znova triasla o zvyšok rodiny. Spolu s Fleur zašli pozrieť Hermionu.
Po pár minútach sa začali prenášadlami dostavovať prví ranení. Pomohol Fredovi vyniesť Georgea do jednej z izieb. Mal dolámané obe nohy, od bolesti sčervenenú tvár a napriek tomu s Fredom vtipkovali. Jediné, čo vedeli naisto povedať bolo to, že začali vyhrávať a zabránili smrťožrútom prebojovať sa do vnútra Ministerstva. To sa však podarilo dementorom. Či to niekto neprežil, to nevedeli zaručiť.
S Billom to bolo oveľa horšie. Zasiahla ho neidentifikovateľná kliatba a aj keď nebol mŕtvy, nepodarilo sa im ho prebrať. Priniesol ho Artur, aspoň jeden z Weasleyovcom bol v poriadku. Musel sa však vrátiť na Ministerstvo. Pomfreyová si s Billom nevedela rady a prehlásila, že bude treba počkať až na Snapa. Molly toto prehlásenie nepomohlo ani trocha, Fleur si vzlykajúc prisadla k nemu.
Sirius spolu s Lupinom priniesli dvoch ďalších. Obaja boli dosekaní. Harrymu sa uľavilo, tí dvaja vyzerali v poriadku, na tvárach sa im rysovalo niekoľko škrabancov. Zahlásili smrť Jonesovej a kritický stav Diggla, ktorého musel niektorý Fénix zaniesť k Mungovi. Tu by mu pomôcť nevedeli.
Tonksovú okamžite prezerala Pomfreyová, nebola našťastie zranená, ale bola úplne vyčerpaná. Lupin ostal pri nej, Sirius sa vracal na Ministerstvo. Dumbledore so Snapom sa zatiaľ neukázali. Postupne prichádzali ďalší.
Kľačal vedľa Ginny a podával jej to, o čo požiadala. Fascinovane sledoval jej pohyby, ktorými ošetrovala škaredú ranu na nohe jedného člena. Jeho myšlienky sa teraz zameriavali na pochopenie systému, ktorý sa zdal byť premyslený a úsporný. Nerobila žiadne pohyby na viac, s časom nakladala hospodárne. Prútikom vyťahovala aj tie najdrobnejšie úlomky skla, aby vzápätí ranu oblievala čistiacim elixírom. Pozrel jej do tváre, ktorá bola sústredená a napriek tomu dokázala viesť s Fénixom veselú diskusiu. Musel si priznať, že doteraz ošetrovanie podceňoval. Vedel, že je náročné, ale podvedome ho nepovažoval za nič dôležité. Uvedomil si, že je zložitejšie ranu vyliečiť, ako ju spôsobiť. Alebo v jeho prípade utrpieť.
Poobzeral sa okolo seba. Takýto šum vlastne ešte nezažil, doteraz všetko prespal. Povedľa nich kľačali na zemi Neville s Lunou a ošetrovali ďalšieho. Pomfreyová obväzovala McCrea a Molly vynášala elixíry raneným na poschodí. Longbottomová spolu s Barrosovou chodili pomedzi nich a ponúkali im nápoje. Ľahšie ranení odchádzali preč, brali si od McGonagallovej elixíry. Tých bolo našťastie najviac. Dokonca aj Granger chodil od jedného raneného k druhému a kontroloval ich stav z muklovského hľadiska. Ani on nevedel ostať nečinne sedieť vedľa bezvedomej dcéry. Piatich členov museli uložiť do izieb na poschodí, traja mali prisľúbený odchod na druhý deň. Stav druhých dvoch bolo potrebné kontrolovať dlhšie. Ani si neuvedomil, ale po troch hodinách bolo po všetkom.
Sirius sa vrátil spoločne s Dumbledorom a Snapom. Toho okamžite spacifikovala Molly a ťahala ho k Billovi. Zistilo sa, že ho zasiahla kliatba, ktorá mu vyradila z činnosti väčšinu vnútorných orgánov, vrátane pľúc. Použil niekoľko zaklínadiel a bol prinútený odísť do Rokfortu pre špeciálne elixíry. Nevyjadroval sa k ničomu, povedal, že síce je v kritickom stave, ale mal by sa do dvoch dní prebrať. Nedá sa povedať, že by tým Molly a Fleur upokojil.
——
„Harry, ideš so mnou? Budeme preberať to, čo sa vlastne stalo,“ nadhodil Sirius, keď sa prišiel pozrieť na Hermionu. Jej stav sa o kúsok zlepšil, aspoň v tvári naberala farbu a okrem stehna mala rany vyliečené. Tá bude pár dní potrebovať na úplné zahojenie. Do rána sa určite nepreberie, Pomfreyová do nej naliala aj elixír spánku.
„Jasne,“ odvetil pohotovo. Samozrejme sa chcel dozvedieť o všetkom. Opýtal sa Rona, či chce ísť, záporne zavrtel hlavou. Bol odhodlaný pri nej sedieť dovtedy, kým sa nepreberie. Vtisol Ginny jemný bozk a vyštartoval za Siriusom.
Stretli sa v salóniku, pretože kuchyňa bola obsadená Longbottomovou, Barrosovou a Molly, ktoré to tam dávali do poriadku a taktiež chystali jedlo na zajtra. Hlavný štáb sa opäť na dva-tri dni zaplní. Molly pred chvíľou vyslala Harryho a Ginny pre pár šiat pre všetkých.
„U nás máme mŕtvu Jonesovú. Diggle aj s Billom sú v kritickom stave,“ zhŕňal fakty Lupin, keď si prisadli. Nachádzalo sa ich tu málo, okrem Lupina, Siriusa a Harryho tu bol ešte Dumbledore so Snapom a Arturom. „Dvaja vážne zranení vrátane Hermiony. A siedmi na lôžku.“
„Aurori sú na tom horšie,“ hlásil Artur. „Majú štyroch mŕtvych a desiatich u Munga. A odniesli si to aj civilisti. Dvadsiati dvaja ranení, vrátane dvoch detí a piati mŕtvi,“ povzdychol.
„Z tej tridsiatky smrťožrútov sa podarilo piatich zabiť a ďalších jedenásť zavrieť,“ vypustil Snape. „Štrnástim sa podarilo utiecť, vrátane Lestrangovej,“ znechutene sa zaškľabil.
„Čo sa tam vlastne stalo?“ opýtal sa Harry.
„Asi toto…“ spustil Sirius. „Boli zorganizovaní, v momente sa tam zjavili prenášadlami, všetci naraz v jednu chvíľu a najzaujímavejšie je to, že to bolo v tom istom okamihu, ako ste vy vystúpili z výťahov.“
„Niekto im dal znamenie?“
„S najväčšou pravdepodobnosťou, Potter,“ sucho sa ozval Snape. „Inak by sa to dalo považovať za veľmi veľkú náhodu.“
„Ale ako?“
„Hádajte,“ zaškľabil sa naňho. Keď sa zamračil, doložil. „Možno presne tak, ako sa vy dorozumievate so svojou priateľkou.“
„Dobre, Snape,“ prerušil ho Sirius. „Nechajme si toto podpichovanie na nejakú vhodnejšiu príležitosť. Vyzerá to tak, Harry,“ obrátil sa k nemu. „Niekto im musel dať znamenie v momente, ako ste sa tam objavili vy. Je jasné, že idú po tebe a samozrejme po novom, aj po Malfoyovi a Snapovi.“
„Áno, a? Aké máte teórie? Mali sa o tom dozvedieť pred dvoma dňami. Uznávam, že oni by sa zorganizovali. Ale čo dementori? Koľko ich tam vlastne bolo? Štyridsať? A ako sa tam vôbec dostali?“ vypálil otázky.
„Áno, toto je skutočne to, čo nás trápi momentálne najviac,“ odsúhlasil mu to Dumbledore. „Bolo ich tam dokonca päťdesiat a nám nejde do hlavy ani to, ako sa tak narýchlo mohli presunúť do Londýna, ani to, že si ich nikto nevšimol. Ako sa tam dostali, to sme už zistili. Telefónna búdka, ktorou sa dostáva na Ministerstvo z ulice, bola kúzlom odstránená. Vlastne tam ostala len diera a ňou vkĺzli dnu, len o pár sekúnd neskôr, ako sa tam preniesli smrťožrúti.“
„Niekto tú búdku musel odstrániť len malú chvíľu po tom, ako skončil proces,“ doložil Lupin.
„Bol tam nejaký smrťožrút? Alebo im pomáhal niekto z Ministerstva?“
„To nám zatiaľ nie je jasné. Všetci boli v ten deň preverovaní, vrátane civilistov. Robili sa prísne prehliadky,“ dopĺňal Artur. „Smrťožrút to nebol, taktiež to nebol nik, kto by požil všehodžús. Buď to bol civilista, doteraz z ničoho nepodozrievaný alebo ministerský pracovník, taktiež doteraz bezúhonný. Máme vlastne problém, budeme musieť zistiť, kto im pomáhal. Kto odstránil tú búdku a aj to, kto vás ohlásil. A bude to rozhodne ťažké.“
„Áno, poriadny problém,“ odsúhlasil zamyslene.
„A čo sa týka dementorov, to je ďalší problém. Väčšinou sa pohybujú po menších skupinkách. Keď sú takto zhromaždení, vždy sa jedná o premyslený útok. Nie o náhodnú akciu,“ ozval sa Dumbledore.
„Takže ich smrťožrúti zhromaždili a asi niekde v Londýne ukryli,“ premýšľal nahlas. „Stihli by to do dvoch dní?“
„Vyzerá to tak, že áno,“ privolil Lupin.
„A nie je možné, že by to vedeli skôr?“
„O tom sme sa už rozprávali, Harry,“ Dumbledore mal nezvyčajne vážnu tvár. „Nemohli sa dozvedieť o procese. A ak áno, zradiť mohol buď minister sám alebo niekto z Rádu.“
„To snáď nie.“
„Máš pravdu. Sú len dve možnosti. Alebo to smrťožrúti stihli zorganizovať behom dvoch dní, alebo na to mali viac času, ale v tom prípade sa to museli dozvedieť od ministra, od Dormana alebo od niekoho z nás.“
„Samozrejme sa preverí v prvom rade Dorman a potom aj každý z nás,“ povedal Sirius.
„A taktiež aj minister,“ doplnil Dumbledore. „Ním som si istý, ale nepodceníme nič. Pevne verím, že boli smrťožrúti tentoraz šikovní a podarilo sa im to behom dvoch dní,“ dodal na záver.
„Dobre,“ zhodnotil, pretože pochopil, že nateraz je s touto témou koniec. „A čo sa dialo na Ministerstve?“
„Hneď, ako sa tam smrťožrúti dostali, začali búrať odvodové krby,“ spustil Sirius. „Snažili sa zabrániť tomu, aby im odtiaľ niekto utiekol. Výťah už bol zničený. Nečakali však na to, že tam bude zvýšené množstvo aurorov a taktiež Rád. Preto si myslíme, že to smrťožrúti vedeli len dva dni. Prečo by im ten niekto nepovedal aj o zvýšenej ochrane? Narazili na odpor, s ktorým nepočítali. Bolo nás viac, ale plietli sa tam civilisti. Jednoznačne šli po vás, hneď, ako vás zaregistrovali, zamerali sa na vás. Odpútavali od vás pozornosť, problémy robili aj dementori. Vládol tam zmätok, civilisti a ministerskí pracovníci sa snažili utiecť a naopak, hneď ako sa ozvali výbuchy, aurori a tí, čo chceli pomôcť, vybiehali. Pracovníci z prvého podlažia utekali dole a k nim sa pridávali aj ostatní. Mali strach, chceli sa ukryť čo najhlbšie. Správa sa preto šírila rýchlo. Výťahy boli nonstop blokované. Na jednej strane to bolo dobre, rýchlo dochádzali posily, ale naopak, vďaka tomu, že sme pálili po smrťožrútoch a museli sme dávať pozor, aby sme nezasiahli nevinného, oni dostali príležitosť k vášmu prenasledovaniu. Vyslali dementorov, ktorí vás stopovali. A Snape nám už povedal o tom, ako sa piati od nich odtrhli a šli po vás.“
„Tak je,“ zapojil sa Snape. „Zahnali vás do úzkych a potom mali pokyn ísť si po svojom. Ísť si uspokojiť svoje chúťky na ostatné poschodia, kde bolo dosť ľudí. Čo sa dialo potom, to sám dobre viete. A pre vašu informáciu, okrem Macnaira a Craba tam boli aj Goyle, Rodolphus Lestrange a Rookwood. Prečo tam nebola sama Lestrangová ťažko odhadnúť. Zrejme tušila problémy.“
„Tak nejako. Snape nám povedal, že ich zahliadol, ako idú po vás, preto sa dal do ich prenasledovania. Našťastie,“ pokračoval a mierne nadvihol obočie. Bolo mu jasné, že pred Lupinom a Arturom toto preberať nebudú. Prikývol. „V átriu pokračoval boj. Vyše polovica dementorov sa pustila ďalej, boli vytláčaní odvážlivcami, nepúšťali ich. My aj aurori sme celkom úspešne potláčali smrťožrútov, átrium sa pomaly vyprázdňovalo a mali sme lepšie podmienky k boju. I tak si to odnieslo dosť civilistov a poniektorým smrťožrútom sa podarilo utiecť. Pomocou prenášadiel.“
„Nedostatkom tejto akcie bola zaangažovanosť civilistov,“ pridal sa Dumbledore. „Minister však nechcel pristúpiť k tomu, aby bolo Ministerstvo zatvorené. Nestalo sa tak doteraz nikdy, to boli jeho slová. Teraz to ľutuje, už je však neskoro. Každopádne smrťožrútom sa táto akcia vôbec nepodarila, nedostali to, čo chceli a ich rady sa značne preriedili. Aspoň mierne pozitívum.“
„Átrium je zdevastované. Potrvá niekoľko týždňov, kým sa všetko opraví,“ dodal na záver Artur. „Tam sa dá dostať, nezaujímali ich prívodové krby. Ale odtiaľ len pomocou prenášadiel, keďže je aj búdka zničená. Preto sme mali značné problémy dostať odtiaľ ranených a mŕtvych. A vlastne ešte stále…“ pozrel na hodinky. „Aj keď je už desať, stále sú tam pracovníci, ktorým treba vyčarovať prenášadlá. Ak minister nechcel uzavrieť Ministerstvo, teraz ho bude musieť minimálne obmedziť na to najnevyhnutnejšie.“
„To je zatiaľ nateraz myslím všetko,“ skonštatoval Sirius a zdvihol sa zo stoličky. „Aspoň všetko to, čo sa udialo a ostatné sa bude musieť doriešiť.“
„Áno, tak fajn,“ zdvihol sa aj Artur. „Zájdem pozrieť synov a potom sa budem musieť prezliecť a vrátiť. A, Harry,“ pri dverách sa otočil. „Ďakujem, že si dohliadol na Ginny,“ pousmial sa. „Zatiaľ dovidenia,“ a nebolo ho. Potešilo ho to. Odvtedy, čo začal chodiť s Ginny, sa naňho Artur díval o čosi opatrnejšie a podozrievavejšie.
„Tak a ja pôjdem pozrieť svoju ženu,“ vstal aj Lupin. „Mala dohliadať na piatom podlaží, bude mi musieť vysvetliť, ako sa jej podarilo ocitnúť sa v átriu,“ dodal s významne zdvihnutým obočím. Hneď, ako sa za ním zavreli dvere, Sirius spadol naspäť na stoličku. Spolu s Dumbledorom a Snapom naňho uprene hľadeli.
„Ako to bolo s tými smrťožrútmi?“ spýtal sa ho Dumbledore a zabezpečil izbu.
„Presne, ako v tom sne,“ odvetil potichu so zvrašteným obočím. „Keď sme utekali po chodbe a ja som videl tie modré steny, vybavil sa mi celý. Robili sme to isté, hovorili sme to isté a stalo sa ti isté. Teda, malo sa stať to isté,“ dodal a podvedome sa zachvel.
„Áno, to je zrejmé,“ skonštatoval Dumbledore zamyslene.
„Takže má niečo ako predvídavé sny?“ spýtal sa Sirius nechápavo.
„Moment,“ prerušil ich Snape a zamračene sa díval na Harryho. „Vy vravíte, že sa vám sníval sen, ktorý sa potom vyplnil takmer do najmenších detailov?“
„Veď sme to práve povedali,“ povedal Sirius posmešne.
„Ticho, Black,“ vrkol po ňom. „Je to dosť zvláštne a mne sa to akosi zabudlo povedať.“
„No tak to ma veľmi mrzí,“ natiahol predstierajúc ľútosť.
„Je jedno, kto to vedel ako prvý,“ prerušil ich Harry. „Ide o to, že som ten sen mal a našťastie sa ho podarilo pozmeniť a on sa nenaplnil.“
„Ako dobre vieme, od Bifľomorovej si získal schopnosť predvídavosti,“ pridal sa Dumbledore. „Takže to nie je až také prekvapujúce. Tvoje schopnosti sa môžu meniť. Vedel si, že sa niečo stane, ale nepredpokladal si smrteľné nebezpečenstvo, v ktorom ste sa ocitli všetci a to najmä Bill a George, keď berieme do úvahy fakt, že si podobné pocity mal pri osobách tebe blízkych.“
„A nemohlo to byť preto, že som vtedy na niečo také nemal čas myslieť?“
„Nemôžeme vedieť, či by boli tvoje pocity schopné prejaviť sa v takej chvíli. A okrem toho pocity s myslením nemajú nič spoločné,“ namietol Dumbledore trpezlivým tónom. „Myslím si, že sa rozvinuli. Možno spontánne a možno vplyvom mágie na ostrove. Zistili sme, že vieš predvídať smrť blízkej osoby. A teraz, keď vieme, že nešlo o žiadnu nočnú moru, ale skutočne o schopnosť predpovedať, budeme vedieť, ako v budúcnosti postupovať.“
„Mohli ste mi veriť aj teraz,“ odvážil sa namietnuť.
„Čo sa týka Ministerstva, spravili sme všetko, čo sa dalo a čo bolo možné v spolupráci s ministrom,“ napomenul ho Sirius.
„Dobre, jasne a môj sen sme považovali za nočnú moru,“ vrkol podráždene. Vzápätí sa zarazil. „Prepáčte, som z toho dosť rozladený,“ strieľal očami z Dumbledora na Siriusa.
„To je pochopiteľné,“ slabo sa naňho pousmial profesor. „A vôbec sa ti nedivím. Prežívať to isté znova a vedieť, čo príde, keď sa jedná o smrť kamarátky. Ako sa ti vlastne podarilo zavolať profesora Snapa?“ spýtavo nadvihol obočie. A ďalšie dva páry očí sa naňho pozorne zadívali.
„Ja ani neviem, že som ho volal. V duchu som prosil o pomoc. Neviem ako sa to podarilo.“
„Asi tak nejako, ako ste pred nedávnom upozornili Weasleyho na nebezpečenstvo,“ vypustil Snape. „Priznávam, že keď mi vtedy oznámil, že ste naňho kričali, považoval som to za hlúposť. Keď sa podarilo zachrániť Weasleyovú, považoval som to za náhodu. Ale dnes som vás počul vo svojej hlave, ako voláte o pomoc a to dosť zreteľne. Takže to nebude ani hlúposť a ani náhoda,“ nadvihol obočie.
„Neuvedomoval som si to. Vedel som, čo sa stane a zo zúfalstva som v duchu kričal o pomoc. Nezameriaval som sa na vás. Pri Ronovi som naňho intenzívne myslel, teraz som nemal vôbec čas myslieť.“
„Pravdepodobne si sa spojil s profesorom Snapom podvedome,“ uvažoval Dumbledore. „Volal si o pomoc a tvoje myšlienky sa automaticky zamerali na jeho myseľ.“
„A to sa dá?“
„Asi áno, keď sa to stalo,“ vrkol Snape.
„Tvoja myseľ toho je schopná, ako sme sa presvedčili,“ pokračoval Dumbledore. „Ale bude toho schopná asi len v kritických a vyhrotených situáciách. V oboch prípadoch šlo o tebe veľmi blízke osoby a v druhom prípade o to najhoršie.“
„A treba dodať, že je to veľmi…“ Snape sa zamyslel. „Nie, nemôžem povedať, že ani zvláštne a ani ojedinelé. Poviem to asi takto, toto sa nepodarilo doteraz nikomu,“ opäť doňho vrazil skúmavý pohľad.
„Je to kameňom,“ mykol plecami.
„Áno, určite to je kameňom,“ Dumbledore sa mierne pousmial. „Ale i tak. Doteraz sa nikomu nepodarilo spojiť sa s inou mysľou na diaľku, k tomu slúžia magické artefakty, ako sám dobre vieš. Na spájanie sa s mysľou je potrebný očný kontakt. Intenzívny. Ak je myseľ vytrénovaná dostatočne, stačí aj minimálny, ale myseľ toho, komu chceš poslať myšlienky, musíš aspoň na moment vidieť. Cez oči. A tebe sa túto, hm, drobnosť, podarilo obísť. A to už dvakrát.“
„Je to skutočne pozoruhodné,“ zaškľabil sa Snape. „A ja sa musím priznať, že ma to veľmi zaujalo,“ povedal zvláštnym tónom.
„Chcete ma snáď skúmať?“ spýtal sa podozrievavo.
„Povedzme, že som zvedavý, ako je to možné,“ flegmaticky pokrčil ramenami.
„Myslím, že toto vyvoláva zvedavosť nielen v tebe, Severus,“ pridal sa Dumbledore. „Harry, tvoja myseľ je silná a stále nevieme, čoho všetkého je schopná. Do akej miery sa môže rozvinúť.“
„Uvažujete nad tým, že by sa dokázala nejako ovládať?“ opýtal sa Sirius.
„Možno. Možno bude Harry skutočne schopný spojiť sa prostredníctvom myšlienok hocikedy a s hocikým. Možno sa zmenia aj jeho sny a on bude vedieť predvídať hocijakú udalosť. Nič nevieme naisto, ale jedným sa môžeme zaoberať,“ dodal s významne zdvihnutým obočím.
„Áno, pochopil som,“ prikývol Harry. Vedel, kam tento rozhovor smeruje. „Nevieme, čo sa bude diať ďalej, ale môžem pokračovať v trénovaní si mysle. A pre začiatok to bude legilimencia.“
„Hm, skutočne ste celkom bystrý,“ ironicky natiahol Snape.
„Nie, vašu knihu som zatiaľ nečítal,“ zaškľabil sa naňho. „A keď bude v škole záujmový krúžok oklumecie, som pripravený chodiť k vám na legilimenciu. A samozrejme by som sa chcel poďakovať za to, že ste tam prišli. Pravdepodobne by sme sa z toho sami nedostali.“
„Netreba ďakovať. A k tej legilimencii, no to teda išlo hladko,“ zaceril sa Snape. „Nestíham sa čudovať.“
„Snape, nerýp,“ vrkol po ňom Black.
„Black, nevšimol som si, že by si sa tu riešil ty,“ zamračil sa naňho.
„V poriadku,“ zarazil ich Dumbledore. „Myslím, že by sme sa mali rozísť. Zajtra nás čakajú nejaké povinnosti,“ vysvetľoval, ale tí dvaja ho počúvali na pol ucha, zabíjali sa pohľadmi. Povzdychol si. „Harry, mohol by som poprosiť slečnu Weasleyovú, aby na moment prišla? Keď teda ešte nespí.“
Mierne prikývol a cestou zo salónika začul, ako im Dumbledore niečo vraví umierňujúcim tónom. Len si povzdychol. Ginny ešte nespala, sedela stále pri Ronovi a Hermioniných rodičoch. Keď sa vrátili, Snape tam už nebol.
„Slečna Weasleyová,“ spustil Dumbledore v momente, ako opäť začaroval miestnosť. „Mám pre vás menšie prekvapenie,“ pousmial sa. Tvárila sa nechápavo. „Keď sme odchádzali z procesu, zašiel som za ministrom pre jednu maličkosť. Keďže sa budeme pripravovať na isté dobrodružstvá, myslím, že bude lepšie, ak budete toto vlastniť. Vyhneme sa zbytočným problémom,“ podával jej pergamen. „Je to výnimka v zákone o obmedzeniach pre mladistvých čarodejníkov. Od dnes môžete oficiálne čarovať aj mimo Rokfort.“
„Ďakujem,“ ani sa nesnažila skryť radosť.
„Bude lepšie aj to, keď to udržíme v tajnosti. Neverím, že by Molly túto skutočnosť prešla bez povšimnutia.“
„A pán profesor,“ nesmelo skúsila. „Keď už mám toto, nemohla by som…“
„Nie, o tom sme sa už rozprávali. Do Rádu prijímame až po dosiahnutí plnoletosti,“ po tomto konštatovaní sa s nimi rozlúčil.
Nedá sa povedať, že by ju potešil. Sirius aj s Harrym prejavili súhlas s Dumbledorovým rozhodnutím a ona sa na nich mračila. A keď sa Harry vyjadril, že by bol najradšej, keby sa nezúčastnila ani akcie mordegraudi, poriadne ho zvozila. Vedel, že nemá šancu k tomu, aby ju od niečoho odhováral. Po jedenástej ich Molly zahnala spať, s Ronom však nepohla. Stále sedel pri Hermioninej posteli a trpezlivo striehol na náznak najmenšieho preberania sa.
——
Pocity. Sen a realita. Predtucha, predvídavosť. A spojenie myslí, podvedomé. V kritickej chvíli sa jeho myseľ upla práve na tú Snapovu. Zo všetkých ľudí si vybrala práve jeho. Ani Siriusa a ani Dumbledora. Práve jeho strýka. S týmito myšlienkami zaspával a aj sa prebúdzal. Videl v Siriusových očiach záblesk sklamania a v Snapových víťazstva. Bolo to jasné, aj keď to ostalo nevyslovené. Mimovoľne a inštinktívne sa zameriava naňho.
„Dobré ráno,“ usmiala sa naňho Ginny. Takmer do nej vrazil, keď vychádzal z izby. „Išla som pozrieť, či si už vstal. Spal si vôbec?“ okamžite si ho podozrievavo prezerala.
„Jasne a dobré aj tebe,“ okamžite nahodil bezstarostný výraz podtrhnutý širokým úsmevom a vtisol jej bozk.
„Že na to nevyzeráš,“ nadhodila stále nepresvedčená.
„Spal som dobre, ale,“ poobzeral sa po chodbe a potom jej pošepkal. „Neville chrápe horšie ako Ron. Nehovor to Lune,“ dodal s úškľabkom. „Poď, pôjdeme pozrieť, či sa už zobudila Mia,“ a ťahal ju ku schodom.
Nechcel o tom hovoriť, o ničom. Ani o pocitoch, ani o spájaní myslí a už vôbec o sne. Vedela, že nespal pokojne, asi si zase vyčítal všetko to, čo sa predchádzajúci deň stalo. Bolo mu to podobné. Ale naliehať nechcela, neviedlo by to k ničomu.
„Mia!“ vyhŕkol naradostene v okamihu, ako opatrne otvorili dvere. Vôbec mu nevadilo, že sú tí dvaja do seba zakliesnení a potrebovali okamih, kým sa rozmotajú. V momente ju stískal a doslova počul, ako mu spadol zo srdca kameň. „Si v poriadku? Ako sa cítiš?“ vypálil otázky a starostlivo si ju obzeral. Rozhodne mala lepšiu farbu ako večer, keď ju videl naposledy.
„Je mi dobre, vážne,“ hovorila s úsmevom a opätovala objatie Ginny. „Noha samozrejme bolí, ale inak mi je fajn. Už necítim ani tú slabosť, ako pred dvoma hodinami. Ozaj, kde ste boli? Ste takmer poslední, kto ma prišiel pozrieť. Nemala by som sa rozčúliť?“ tvárila sa naoko pohoršene. Ron sa vedľa nej škľabil. V noci určite nezažmúril oka, vyzeral otrasne.
„Len pred chvíľou som vstávala a Harryho som stretla pred dverami.“
„Večer sme preberali veci z Ministerstva. Kde sú vlastne vaši?“
„No, niečo sa nám už donieslo. Mamka tu bola do rána, vraj sa s Ronaldom dobre porozprávala,“ zachichotala sa. „Išla sa vyspať a tatko išiel prezrieť ranených. Nudí sa, tak sa snaží nejako zamestnať,“ mykla plecami.
„A mňa už posielala spať asi sedemkrát,“ zaceril sa Ron.
„Samozrejme, veď sa na seba pozri. Vyzeráš hrozne.“
„Zvláštne, ešte predvčerom ti nevadilo, ako vyzerám.“
„Ty si…“ zachichotala sa.
„Viete čo?“ Ginny sa postavila a zdrapila vyškľabeného Harryho za ruku. „My vás necháme tak a pôjdeme sa naraňajkovať. Potom sa prídeme porozprávať,“ ťahala ho zo stoličky. Zatváril sa nechápavo. „Ty si tiež taký natvrdnutý,“ prevrátila oči. Až potom mu to zaplo a nasledoval ju.
„Mohli by ste mi doniesť niečo na jedenie? Mie už mamka doniesla, ale na mňa zabudla. Možno nechtiac,“ zazubil sa a už sa na ňu opäť opatrne vrhal.
„Tak to musí byť vážne,“ Ginny významne nadvihla obočie v momente, ako zavrela dvere. „Že by môj brat obetoval aj raňajky?“
Cestou do kuchyne stretli Longbottomovú aj s Barrosovou, ktoré lietali od jedného zraneného k druhému s čajmi a raňajkami a zazreli aj Pomfreyovú s táckou a elixírmi. V kuchyni sedel za stolom akurát Sirius s Malfoyom a na Harryho prekvapenie aj Snape.
„Dobré ráno,“ pozdravili ich. Ginny sa ponúkla, že mu raňajky prichystá.
„Ako?“ spýtal sa Malfoya, keď sa posadil oproti nemu. Ruka mu visela v závese.
„Dobre.“
„To je fajn,“ prikývol. „Niečo nové?“ nahodil otázku adresovanú rovnako Snapovi ako Siriusovi. Obaja mali nosy strčené v novinách.
„Zatiaľ nič. Pravdepodobne sa to objaví až vo Večernom prorokovi,“ mykol plecami Sirius. „Spal si dobre?“ Prikývol.
„Smola, Potter,“ ozval sa Snape. „Na svoju fotku si budete musieť počkať až do večera,“ natiahol ironicky.
„Keď tak strašne chcete moju fotku, prečo to nepoviete priamo?“ zaškľabil sa. „Som si istý, že nejakú fotku na viac mám. Prípadne by nás mohol odfotiť nejaký fotograf. Spoločne,“ Sirius sa zachechtal a Malfoy prekvapene vytiahol obočie. Ginny treskla panvicou demonštrujúc svoj protest.
„Nie, ďakujem,“ zaceril sa a zložil noviny. „Bohato mi stačia hrôzy vonkajšieho sveta. Načo si ťahať jednu aj domov?“ Sirius aj s Harrym sa nadychovali k odvete.
„Dobré ráno!“ do kuchyne vbehol Artur.
„Tatko, pripravím aj tebe raňajky?“ spýtala sa Ginny a nezabudla prebodnúť oboch pohľadom.
„Nie, vezmem si len hrianku. Ponáhľam sa,“ chmatol po tanieri a zobral si hneď tri. „Pôjdeme?“ otočil sa na Siriusa.
„Kam?“ vyzvedal Harry.
„Na Ministerstvo. Mám sa stretnúť s Daltonom,“ vysvetlil Sirius a strkal si noviny do vrecka.
„V Prorokovi nič, však?“ uškrnul sa Artur. „Skeeterová ostala visieť na Ministerstve. Ešte o druhej jej nechcel nikto kompetentný vyčariť prenášadlo,“ zasmial sa. „Molly už ide,“ povedal smerom k Snapovi a s pozdravom odchádzali.
„Potter, k tým našim hodinám. Očakávam od vás tri polmetrové práce z prvých troch kapitol knihy, ktorú ste ešte nečítali,“ sarkasticky natiahol. „Budem mať záruku, že ju aspoň otvoríte.“
„V poriadku,“ natiahol sa za džúsom, ktorý tam postavila Ginny. „Takže tri, hm. Zaujímalo by ma, či mi budete strhávať body aj pri tomto. V prípade, že by som úlohy zabudol.“
„Nie, som si istý, že pri vás budem mať dosť iných dobrých príležitostí, kedy vám strhnúť body.“
„Áno. Prečo nevyužiť príležitosť strhnúť body každému dobrému… Chrabromilčanovi?“ významne zdôraznil a s úsmevom sa mu díval do očí. Snape prižmúril oči.
„Pán profesor, spravím aj vám raňajky?“ v rýchlosti zasahovala Ginny a tresla tanier s vajíčkami a slaninou pred Harryho. Malfoy sa to pokúšal pochopiť.
„Nie, ďakujem,“ vypustil s nepriateľským pohľadom vrazeným do stále vyškereného Harryho. „Potter…“
„Tak už som tu,“ ozvala sa Molly a netrpezlivo strelila pohľadom po Snapovi.
„Veď my budeme mať príležitosť porozprávať sa osamote,“ sykol naňho potichu.
„Iste,“ stále sa škľabil.
„Mami, Ronald sa sťažoval, že si mu nepriniesla raňajky.“
„Divím sa, že si neodhryzol kúsok postele,“ vrkol ironicky Snape tak, aby ho začul len Harry. Už sa neškľabil.
„Aha, jáj, áno. Dobre, potom mu niečo prines.“
„Kam ideš?“ spýtala sa jej dcéra.
„Za Percym. Profesor Snape priniesol Billovi elixíry a teraz pôjdeme spolu do nemocnice. Zhodnotiť, ako to vyzerá,“
„Prajem vám pevné nervy, pani Weasleyová,“ sykol nečujne Harry tak, aby ho začul len Snape. „Určite ich budete potrebovať,“ doložil s úškľabkom.
„Dobre, tak by sme mohli ísť,“ Snape sa postavil a stále vrážal nepekný pohľad na Harryho.
„Dovidenia,“ usmial sa a pozeral ako odchádzajú. „Čo zase?“ opýtal sa Ginny, keď si k nemu prisadla aj so svojim tanierom.
„Ale nič, radšej jedz,“ prevrátila oči.
„Skutočne zaujímavé,“ zaškľabil sa Malfoy. „Takto sa s ním nerozprávala ani Lestrangová. Divím sa, že ťa nezabije, asi ťa má fakt rád.“
„Jasne,“ zaceril sa. „Z lásky by mal zožral, doslova.“
„Už netrep a jedz, vychladne ti to,“ vrkla Ginny.
„Ako sa má Grangerová?“ spýtal sa ich. Svoje raňajky už dávno zjedol, ale s odchodom sa neponáhľal. Chcel zistiť, čo je nové.
„V prvom rade sa volá Hermiona,“ vrkol Harry. „Už by si mohol skončiť s tými priezviskami, aspoň, čo sa týka dievčat. Ťažko očakávať, že by sme si my dvaja vraveli menami.“
„Na to môžeš vziať jed,“ sykol mu naspäť. „Ale je to zvyk.“
„Má sa dobre, aj keď ju noha stále bolí,“ odpovedala mu Ginny. Značne sa mu uľavilo. Mierne sa pousmial. „Prečo ju nejdeš pozrieť?“ spýtala sa a pozorne sa naňho dívala. Možno sa jej to len zdalo, ale zbadala náznak zvýšeného záujmu.
„Nebudem sa vnucovať. Viem, keď nie som vítaný.“
„Fajn, ako chceš. Možno by sa ti chcela poďakovať. Chránil si ju predsa,“ zamračila sa. Neodpovedal. Možno ju pôjde pozrieť, ale to tam nebude môcť byť ten trhnutý ryšavec.
„Malfoy, ty nevieš vyčariť Patrona?“ spýtal sa po trápnej chvíli ticha Harry.
„Prečo?“ zvraštil obočie.
„Asi preto, že si ho nevyčaril,“ nadvihol obočie.
„A je to handicap?“
„Rozhodne je to praktické.“
„Nie, neviem. Ako smrťožrút som to nepotreboval a nikdy som sa to ani neučil,“ zavrčal podráždene.
„Aha, na smrťožrútov tak nevplývajú?“
„O čo ti ide, do čerta?“
„O nič a nebliakaj po mne,“ vrkol mu naspäť. „Len ma to zaujíma. Smrťožrút sa pri nich môže pohybovať a nič mu to nerobí. Ja ich cítim už zďaleka. A ty si mal problémy.“
„Takže v tom je problém. No čo už, nie som taký úžasný ako ty,“ vypustil ironicky. Ešte stále cítil, ako naňho pôsobili. A nebolo to nič príjemné.
„Prestaň. Ja si z teba nemienim robiť srandu. Pamätáš na tretí ročník? Mal som rovnaký problém ako ty. A stále som zvedavý. Prečo na nich tak nevplývajú?“
„Nemám tušenia,“ ozval sa po chvíli potichu. Spomenul si, ako si z neho strieľal. „Dovčera som ich necítil. Oni asi vedia, koho majú… týrať. A prepáč, nechcel som po tebe húkať,“ dodal zmierlivo.
„Nič sa nestalo a budeš sa to musieť naučiť.“
„To asi určite.“
„Čauko, Hermiona vyzerá fajn a Ron je hladný,“ do kuchyne vstúpili Neville s Lunou. Počúvol si o nej ďalšie novinky a potom sa rozhodol tradične zavrieť v izbe. Ginny pripravila raňajky aj pre Rona a poprosila ich, aby mu ich po raňajkách zaniesli. Oni šli pozrieť najprv Billa. Žiadna zmena uňho nenastala, stále bol v bezvedomí. Fleur už našťastie prestala plakať. Tonksová ich veselo informovala o tom, že Pomfreyová bola taká láskavá a pustila ju domov. Georgeovi sa tiež uľavilo, mal vziať ešte zo dva kostrocely a nohy bude mať ako nové. Jeho vlastné slová. Fredovi aj keď nič nebolo, znášal všetko spolu s bratom.
——
„Tak hovor,“ vyzvala ho Hermiona v momente, ako sa im podarilo osamieť. Respektíve po tom, ako Luna pochopila, že sa chcú porozprávať sami a prinútila k odchodu aj Nevilla.
„Tak počúvajte,“ spustil po začarovaní miestnosti. Povedal im o všetkom, čo sa dozvedel večer predtým. O spôsobe napadnutia Ministerstva, podozrievaniach Rádu o možnosti úniku informácií, o počte mŕtvych a ranených a aj o tom, ako ich Snape šiel zachrániť. Samozrejme použil upravenú verziu. Nechcel hovoriť o svojom sne. Ginny naňho podozrievavo hľadela.
„Takže možno unikla informácia,“ hlesla Hermiona. „Ako budú preverovať členov? Teda ak sa uvažuje o tom, že by tu bol ešte jeden zradca.“
„Asi pomocou Veritasera,“ mykol plecami Harry. „Pravdepodobne prejde každý previerkou.“
„To by bolo už príliš. A ani ten Dorman sa mi nezdá. Nenávidí smrťožrútov, určite by nemienil pomôcť všetkým tým, že im vydá údajného jedného,“ nadhodila Ginny. Prikývli.
„Tak potom už jedine minister,“ zaškľabil sa Harry.
„Ale, veď bol celú dobu na našej strane,“ zamračila sa naňho Hermiona. „Asi sa im to vážne podarilo zorganizovať behom dvoch dní.“
„A tí dementori? Kde by ich asi tak mohli skrývať niekoľko dní?“ nadhodila Ginny.
„Ja neviem, napríklad v metre? Je dosť veľké a mohli mať inštrukcie o tom, aby nechali muklov na pokoji. Alebo v nejakom opustenom dome? Tých možností je dosť,“ nevzdával sa Harry. Jednoducho si stál za tým, že získali informáciu skôr.
„Nie, neverím, že by niekto zradil,“ zavrtela hlavou Hermiona.
„A čo potom tá pomoc zvnútra? Minimálne jeden im tam pomáhal.“
„Možno niekoho prinútili behom tých dvoch dní. Vieme, že sú toho schopní.“
„Nechajme to už tak,“ vložila sa Ginny. „Uvidíme až po previerkach, či niekto ďalší zrádza.“
„Fajn.“
„Čo si tak ticho?“ otočila sa Hermiona na Rona. Sedel s očami vrazenými do zeme a vyzeral, že ich ani nepočúva.
„Ale nič, len premýšľam o ostrove a o tom, ako sme tvrdili, že si zaslúžime trocha pokoja. Pozri, všetko skončilo. Pokoj je v nenávratne a ty si skoro zomrela.“
„Ale nezomrela som,“ prerušila ho. „Aj keď máš pravdu, bolo tam nádherne.“
„A vieš prečo to skončilo?“ spýtavo zdvihol obočie a zatváril sa zvláštne. „Všetci traja ste tam mohli umrieť,“ prebehol ich očami. „Kvôli posratému procesu. Kvôli Malfoyovi…“
„Ronald, nechaj toho! Toto sme už preberali niekoľkokrát,“ zahriakla ho Hermiona a nechápavo sa naňho dívala. „Pomohol Harrymu a my sme mu chceli pomôcť.“
„O, áno, vy ste takí dobrosrdeční,“ natiahol a ironicky sa zaškľabil. „Všetci ste sa triasli, len aby ste mu pomohli. A ako to skoro dopadlo?“
„Ale dopadlo to dobre.“
„Ale nemuselo!“ vyštekol. „Išli tam po ňom!“
„Išli aj po mne a Snapovi,“ povedal Harry a neveriacky pozeral na rozzúreného Rona.
„Nebyť procesu, skúsili by niečo iné! Niečo, pri čom by nebola ani Hermiona a ani Ginny!“ húkol a naštvane pozeral na Harryho.
„Ronald, upokoj sa,“ skúsila Ginny.
„Nie, neupokojím. Mia skoro umrela kvôli nemu. Nemala tam vôbec byť.“
Ona mala umrieť, mali ju zabiť. Nemala tam byť. Keby brali vážne jeho sen, nemusela tam byť. Nemuselo sa riskovať. Je to jeho chyba. Vedel to, dopredu vedel, čo sa stane a nezabránil tomu.
„Malfoy mi zachránil život!“ húkla po ňom nešťastne. „Chránil ma, keď som bola bez prútika!“
„Nemusel sa namáhať, keby si sa tak prehnane neangažovala,“ prskol.
„Zachránil mi život aj v januári!“
„To fakt. Stáva sa z neho akýsi tvoj osobný ochranca.“
„Ronald! Mal by si byť konečne ticho!“ húkla po ňom jeho sestra.
„Nestaraj sa do toho.,“ vrkol po nej. V tvári bol celý červený a naštvaný do najvyššej možnej miery. „Všetko sa to stalo kvôli Malfoyovi! Kvôli smrťožrútovi, ktorý náhle začal robiť dobré skutky. A čo predtým? Už ste zabudli na to, čo nám všetkým robil predtým?“
„Ron, mal by si sa ísť vyspať,“ navrhla mu Ginny síce pokojným tónom, ale výhražným výrazom.
„Jasne. Ron zdvihne kotvy a pôjde sa vyspať. Uvoľní vám dvom cestu, aby ste ho mohli obdivovať! A čo ty?“ otočil sa na zarazeného Harryho. Nepočúval ich. „Harry!“ húkol naňho.
„Čo?“ zdvihol nechápavo hlavu.
„Aj ty si myslíš, že by som sa mal ísť vyspať a nechať vás tu vynášať Malfoya do nebies?“
„O čom hovoríš?“
„O tom, ako Malfoy zrazu zachraňuje životy!“
„Ale veď to je pravda,“ povedal pozerajúc do Ronovej tváre. Jasne v nej videl záblesk sklamania z akejsi osobnej zrady.
„Tak fajn!“ štekol a zazeral z jedného na druhého. „Ja teda idem. Nebudem sa vám tu motať.“
„Ron!“ skríkla Hermiona.
„Jednoznačne nezdieľame rovnaký názor!“ štekol a vrhol sa k dverám.
„Ronald!“ Hermionin výkrik zanikol vo zvuku tresknutých dverí.
„Čo to doňho vošlo?“ Nechápal Harry. Hermiona sa dívala na dvere a v očiach sa jej objavili slzy.
„Buď je nevyspatý alebo začal žiarliť,“ podotkla Ginny opatrne.
„Na čo?“
„Na Malfoya.“
„Prečo?“ stále tomu nerozumel.
„Pretože si myslí, že tam mal byť aj on a ochrániť Hermionu.“
„Vážne?“
„Vieš čo? Nerieš to,“ objala ho a dala mu bozk na líce. Potom pristúpila k Hermione a objala aj ju. „Prejde ho to, vyspí sa z toho,“ potichu jej dohovárala. Hermiona už slzám nebránila. „Všetko bude zase dobré.“
——
„Chce byť sama,“ hlesla Ginny a pristúpila k nemu. Objala ho. Stál v salóniku pri okne a pred oči sa mu stále vracal obrázok jeho sna. Nevedel sa zbaviť pocitu akejsi zodpovednosti. Nebol to pocit viny. Jednoducho vedel, že mali spraviť niečo viac. Nemali to podceňovať. Nemohol tušiť, že vo sne vidí niečo, čo sa do dvoch dní stane skutočnosťou. Dopadlo to síce dobre, ale nemuselo. Všetko mohlo mať úplne odlišný koniec. Celý proces mohol skončiť tragicky. Ron má vlastne pravdu. „Čo robí?“
„Kto?“
„Harry, rozmýšľaš vôbec?“ zamračene sa naňho dívala. „Ronald predsa.“
„Aha. Spí, asi. Alebo to len tak dobre hrá. Ja neviem, vážne.“
„Čo sa deje?“
„Nič.“
„Neklam.“
„Neklamem,“ pokúsil sa o úsmev.
„Neverím ti,“ protestovala. „Možno si to neuvedomuješ, ale už ťa trocha poznám a viem, kedy sa zožieraš. Zbytočne sa pretvaruješ.“
„Ale ja sa nepretvarujem.“
„Dobre a ja mám meter sedemdesiat a ani jednu pehu,“ vrkla. „Čo tá Snapova poznámka o tom, že si ho zavolal prostredníctvom myšlienok? Ronovi a Hermione si klamal. Prečo?“ spýtavo zdvihla obočie.
„Neklamal som. V duchu som volal o pomoc a moje myšlienky sa spojili s ním. Presne tak, ako sa spojili prednedávnom s Ronom.“
„Im si ale povedal, že sledoval smrťožrútov,“ nedala sa presvedčiť. Díval sa jej do očí. „O myšlienkach si nehovoril nič. O čo ide? Aj v posledných dňoch si bol divný. A nesnaž sa mi zase niečo nahovoriť, nie som včerajšia. No tak? Nedôveruješ mi snáď?“ dodala tichým tónom.
„Samozrejme, že ti dôverujem,“ vlepil jej bozk.
„Tak to vyklop,“ vyzvala ho a uhla, keď sa pokúsil o ďalší.
„Ginn,“ vypustil skleslo. Celé jeho vnútro to na ňu kričalo. Revalo o sne a o realite. O jeho bezradnosti v situácii, kedy sa napĺňal každučký okamih prežitej, údajne nočnej mory. O bezmocnosti, strachu a nemohúcnosti.
„Zdôver sa,“ nežne zašepkala a pohladila ho po líci.
„Dobre,“ vydýchol a spustil. A nevynechal nič.
„Merlin,“ vydýchla, keď skončil. „Teraz už chápem. Ale nemohol si o tom vedieť,“ presviedčala ho a zabodávala doňho oči. „Nemohol si tušiť, že je to predtucha. A nakoniec si tomu zabránil. Neopováž si zase niečo vyčítať.“
„Ja si to nevyčítam, ale mohlo sa spraviť niečo viac.“
„Ale nemohlo. Bolo to po prvý raz. Pamätáš Brloh? Aj vtedy si mal zvláštne pocity prvý raz. Nakoniec si to predsa vyriešil. Zavolal si Snapa a Malfoy dal pozor na Hermionu.“
„Áno,“ povedal len preto, aby niečo povedal.
„Nemal by si to tajiť. Keď budeš mať nabudúce nejaký podobný sen, aspoň sa bude vedieť, čo to znamená. Je to výhoda, zabráni sa tragédii včas.“
„Výhoda,“ silene sa zasmial. „To je pravda, je výhodné vedieť dopredu, kto zomrie.“
„Samozrejme,“ presvedčujúco prikývla.
„Nemám ale chuť o tom hovoriť.“
„Nechápem prečo. Nestalo sa nič zlé a oni o tebe vedia všetko.“
„Ginn, to je možno pravda. Ale predstav si, že prídem za Miou a poviem: Vieš, Mia, ty si vlastne mala na tom Ministerstve zomrieť. A ja idiot som to vedel o dva dni skôr. Snívalo sa mi o tom, to je taká novinka v mojich predtuchách…“
„To myslíš vážne?“ ozvalo sa od dverí. Obaja sa strhli a pozerali do naštvanej Ronovej tváre. „Ona mala zomrieť a ty si o tom vedel? Riskoval si jej život kvôli Malfoyovi?“
——
„Ahoj, ako sa cítiš?“ opatrne vošiel do izby. Už to nemohol vydržať a rozhodol sa zariskovať. Šťastie mu prialo, bola sama.
„Dobre,“ odvetila. Dívala sa naňho. Za Ronov výbuch vlastne nemohol, prečo by mala byť naňho naštvaná? Mierne sa pousmiala. „A tebe je ako?“ hlavou ukázala na ruku.
„Už je to v poriadku, ďakujem za opýtanie,“ pristúpil k posteli a pozorne si ju premeriaval. Skutočne vyzerala zdravšie, po fyzickej stránke sa dávala do poriadku. To zjavne. I tak mu neušiel jej výraz. „Neviem, či nie je trúfalé práve odo mňa sa pýtať.Ale aj tak. Čo sa ti stalo?“
„Nič. Prečo?“
„Vyzeráš, smutne?“ opatrne skúsil.
„Ale to nič,“ mávla rukou. „Bude to v poriadku,“ usmiala sa viac. V momente mu napadlo, že za to môže ten červený kretén. „Chcem sa ti poďakovať. Opäť sa ti podarilo zachrániť mi život. Nelezie ti to už krkom?“ spýtavo zdvihla obočie.
„Zhoda náhod,“ flegmaticky pokrčil plecami. „A ďakovať nemusíš.“
„Ale musím,“ uškrnula sa.
„Tak dobre, keď musíš,“ uškrnul sa aj on. „Počúvam,“ vyzval ju s úškľabkom.
„Ďakujem,“ povedala a objala ho. V momente prestal dýchať. Od prekvapenia nebol schopný žiadnej reakcie. Čakal slová a nie objatie. Napokon sa mu podarilo zodvihnúť ruky a položiť jej ich na chrbát. Nedokázal dlhšie potláčať túžbu a pevne ju zovrel. Srdce mu splašene bilo a myslenie sa zastieralo. Dokázal ju len vnímať, každučkým milimetrom svojho tela.
——
„Toto už prehnala,“ sykol Sirius a naštvane šmaril na stôl Večerného Proroka.
„Čo sa deje?“ spýtal sa Lupin a začítal sa do článku. „No, to áno,“ zamrmlal a čítal ďalšie a ďalšie riadky.