„Takže toto je tma,“ zamyslene skonštatoval Dumbledorov portrét a díval sa na sklenenú fľaštičku ležiacu uprostred stola. Samozrejme bol v priebehu predchádzajúcich dní informovaný o úmrtiach a už stihol vyjadriť sústrasť Harrymu aj Severusovi. Moriónu sa nikto nechytal holými rukami. Pre istotu. A ani Harry nemal v úmysle zaoberať sa odpornou tmou viac, ako bolo nevyhnutné. „Uložíte ju tu, do trezoru a vytiahne sa v momente, ako sa pôjde do krajiny svetla.“
Ako povedal, tak sa aj stalo. Severus otvoril trezor a Harry ju tam vopchal. Zabalenú do tmavého plátna. Keď sa dvierka trezoru zavreli, neuveriteľne sa mu uľavilo. Akoby sa spolu s jej zmiznutím odvalil pomyselný kameň z jeho duše. Nebolo mu výborne a neodvažoval sa odhadovať, kedy mu bude zase dobre, ale dýchalo a premýšľalo sa mu akosi ľahšie.
Profesor Dumbledore ho vyzval, aby porozprával všetko, čo sa tam dialo. Nerád, ale spustil. Nikomu zatiaľ nič nehovoril. Ani Ginny, ktorá s ním trávila takmer všetok čas. Vyhýbal sa tomu a ani teraz sa mu nechcelo, ale musel rozprávať. A povedal o všetkom. Úplne o všetkom.
Všetci naňho pozorne hľadeli a sledovali každé jeho slovo. Keď sa dostal k svojmu snu, Severus sa zamračil a z Hermiony sa vydral bolestný ston. Draco naňho uprene pozeral a Ginny ho chytila za ruku. Koľký krát už vlastne v priebehu týchto troch dní? Bez nej by bol úplne… Pokračoval. Nevynechal nič. Dostal sa až k smrti Flitwicka. Pri rozprávaní o Bystrohlavovej bola z jeho hlasu cítiť nenávisť. Neznášal ju. Za to, že ho tam zdržala.
„Vravel som, že sa mi to celé nepáči,“ okomentoval jeho dobrodružstvo Severus, keď stíchol.
„Filius mal ale pravdu, nebolo to nič nebezpečné,“ vypustil obraz. „Nevravím, že to bolo jednoduché, ale nebezpečné to nebolo. Neohrozila jeho život, len vyskúšala jeho vôľu.“
„Pre Flitwicka to zjavne nebezpečné bolo,“ prskol ironicky.
„Len sa zachoval neuvážene,“ zastala sa ho Hermona. „V snahe a zápale neodhadol možné následky a nemôžeme sa mu čudovať. Bolo to…“
„Je mŕtvy, Hermiona,“ prerušil ju Snape. „A je jedno za akých podmienok sa to stalo. Možno spravil osudovú chybu, ale má smolu, už ju nebude mať možnosť napraviť.“
„Vy by ste tam ale skutočne nemohli vkročiť,“ ozval sa Harry potichu.
„Celkom zjavne.“
„O tom niet pochýb. Dobre, téma svetla je uzavretá. Je v bezpečí a použije sa, keď to bude potrebné. Profesor Flitwick síce nebude môcť byť pochovaný, ale ostal tam, kde si želal. Uctíme si aspoň jeho pamiatku. Následky, ktoré toto pátranie so sebou nieslo, si všetci veľmi dobre uvedomujeme. Čakajú nás temné časy a na tie sa teraz musíme sústrediť.“
——
Harry sa na ďalší deň začal zaujímať aj o ostatné záležitosti. Najmä tie, ktoré sa udiali po jeho odchode. Dozvedel sa o Severusovom fígli. Slizolinčania boli napokon prepustení zo žalárov v tom istom momente, keď ostatné deti opúšťali školu a odchádzali na prázdniny. I tak museli pretrpieť tri úmorné dni.
Notta prepustili, keď sa potvrdilo, že im posunul pravdivú informáciu, ktorá viedla napokon aj k tomu, že ich následná akcia bola sčasti úspešná. Smrťožrúti síce dobili väzenie, povraždili aurorov a Fénixov, ale Voldemort prišiel o svoje zvieratká a nemohol škodiť inde. Nevrátili mu však prútik a mohol sa pohybovať len na obmedzenom priestranstve. Poskytnú mu ochranu a všetko s tým súvisiace, ale viac mu dovoliť nemohli. Postupom času sa uvidí, či si zaslúži ich dôveru.
A Harry sa rozhodol aj prestať skrývať. Začalo to len návštevami jedálne, ktoré boli čoraz dlhšie. Už neostával len na jedlo, aby potom utiekal do svojej izby bez toho, aby s kýmkoľvek prehovoril. Vychádzal von čoraz častejšie a dokonca sa zapájal aj do rozhovorov. Začal sám od seba myslieť na pozitívne veci, ktorým sa dovtedy zámerne vyhýbal.
Celá Základňa bola stále až príliš vážna, po všetkých tých udalostiach. Ale muselo sa to zmeniť. Museli pokračovať, vojna bola stále len na svojom začiatku.
——
„Ahoj, mohol by som s tebou hovoriť?“ Harry sa postavil pred Lunu a pozorne sa na ňu zadíval. Sedela v miestnosti, ktorá kopírovala vonkajšie prostredie, na deke spolu s Nevillom. Nikoho iného nevidel. Draco bol s Hermionou vlastne ani nevedel kde a Ginny pomáhala Tonksovej so Sebastianom. „Súkromne,“ dodal a zadíval sa na Nevilla. Ten len prikývol a už vstával.
„Sadni si.“ Luna ukázala na deku bez toho, aby z Harryho spustila svoj zasnený, avšak značne zvedavý pohľad. Harry si k nej opatrne prisadol. Už dávno ho tým svojím pohľadom prestala znervózňovať, ale práve teraz sa mu radšej vyhýbal.
„Profesor Flitwick mi pre teba niečo dal, tesne pred tým, než umrel,“ vydýchol, ale rozhodol sa pokračovať. „Nehovoril som o tom nikomu a ani nebudem. Je to tvoja vec a či sa s tým zdôveríš, záleží len na tebe,“ prvýkrát jej pozrel do očí. Zračil sa v nich smútok. Mala toho malého profesora rada. „Veľa mi toho porozprával za tie dva dni. O Bystrohlave, o zvyklostiach a o Bystrohlavčanoch, ktorí sú vyvolení pre svoje poslanie. Bol posledným žijúcim, ktorý sa dostal k nej,“ stiahol obočie. Tá spomienka ho stále znepokojovala. „Vravel mi o tom, ako celé dlhé roky hľadal svojho nástupcu, ale nik podľa neho nebol ten správny. Až na jedinú,“ nespúšťal z nej pohľad a z vrecka vytiahol amulet. Podal jej ho. Bez toho aby prerušila ich očný kontakt si ho vzala. „Ty si sa podľa jeho názoru na túto cestu hodila najviac, ibaže už nemal čas. Požiadal ma, aby som ti odovzdal toto a povedal ti, že si to v deň svojej plnoletosti máš dať na krk. Ja ťa potom premiestnim na to miesto a ty uvidíš. Uvidíš to, čo žiaden iný mukel, čarodejník ani Bystrohlavčan.“
„Ďakujem,“ šepla a sklonila hlavu. Dívala sa na amulet a Harry vedel, že premýšľa. „Ty ju nenávidíš, však?“ vyšlo z nej po chvíli a znova sa naňho zadívala. „Myslím Bystrohlavovú,“ dodala, aj keď veľmi dobre vedel, na koho naráža. Mlčal. „Harry, ona ťa chcela len vyskúšať. Máš poslanie a ona musela zistiť, či sa na to hodíš.“
„Povedala a to celkom zreteľne, že jej na nikom inom nezáleží, len na mne,“ vypustil potichu s dôrazom na každé slovo. „Nemám rád ľudí, ktorým na nikom nezáleží, či sú živí alebo mŕtvi, či sú to len duchovia, tajomné sily alebo čokoľvek iné.“
„Štve ťa to, že ťa zdržala a to je celkom pochopiteľné. Ale…“
„Luna,“ prerušil ju nie nahnevane, ale unavene. Premýšľal nad tým skoro stále a už sa vážne rozhodol, že sa k tomu nechce vracať. „Vedela o mne všetko, poznala ma už predtým, skúšala ma dva dni. Ja len nechápem, prečo jej to nestačilo. To je všetko. Nechcem to už spomínať. Proste sa to stalo,“ doložil dôrazne a vstával.
„Mrzí ma to. Všetko,“ začul ju šepnúť. Zastavil sa v pohybe. „Je to veľmi múdra žena, určite to bude mať do budúcnosti nejaký význam. Myslím tá skúška.“
Múdra, ale strašne protivná a sebecká, prebehlo mu hlavou. Zahryzol si do jazyka. Skutočne by sa nechcel kvôli nej nebodaj s Lunou pohádať.
„To je už jedno,“ naposledy na ňu pozrel, než sa rozhodol odísť. „Keď budeš mať sedemnásť, vezmem ťa tam. Alebo hocikedy inokedy potom, keď budeš chcieť. Zavolám ti Nevilla.“
——
„Pane, nedá sa získať kontrola nad Rokfortom,“ vyšlo z Belatrix, ktorá kľačala pred Temným pánom s hlboko sklonenou hlavou.
„Ako? Zdá sa, že som nerozumel,“ zasyčal nebezpečne. Triasla sa pred ním celá zhromaždená špička a ďalší zamaskovaní smrťožrúti. Neďaleko stál Dacian, odovzdane a podriadene.
„Ministerstvo už neovláda Rokfort, pane,“ pokračovala s ťažko skrývaným strachom. Vedela, že ho to rozzúri. „Nie je pod jeho kontrolou. Správna rada vraví o prechode právomocí úplne do rúk riaditeľa Rokfortu.“
„A dokumenty, ktoré to potvrdzujú, sú kde?“ opýtal sa milo. Bella prehltla.
„Netušíme,“ šepla.
„Netušíte,“ prikývol s porozumením. „Prestáva ma prekvapovať, že netušíte,“ zavrtel hlavou a namieril na smrťožrúta kľačiaceho vedľa Belly. „Crucio!“ vyštekol. Smrťožrút sa niekoľko minút krútil a stonal pod kliatbou. „Začínate ma pekne štvať,“ oznámil im flegmaticky. „Zavrždíte ministra pred tým, než by nám mohol prezradiť pár dôležitých informácií, ako napríklad to, kde sa nachádzajú dokumenty, ktoré rozhodli o tom, že na Rokfort nemôžem siahnuť.“ Jeho hnev si odniesol ďalší, kľačiaci vedľa Belly z druhej strany. „Nemám možnosť zistiť, ako k tomu prišlo, nemám možnosť dozvedieť sa ani o ďalších krokoch, ktoré mohli byť spravené.“ Tretí si to odniesol. „Dobre, uzavrime túto tému. Zjavne nie ste schopní splniť ani jeden môj rozkaz.“ A schytal to aj štvrtý. „Bella, pozri sa na mňa,“ vyzval ju výstražne.
„Môj pane,“ hlesla a už sa ani nesnažila skryť svoj strach.
„Teba mučiť nebudem,“ oznámil jej. „Na rozdiel od všetkých týchto hlupákov, ktorí nevedia pozabíjať bandu treťotriednych čarodejníkov, ktorí sa nechajú nazývať Fénixovým rádom, si mi preukázala istú službičku. Na Ministerstve si to možno pokazila a ja na to nezabudnem, ale zabila si Blacka a Snapovu sestru a to sa dá nazvať istým úspechom.“
„Ďakujem, pane.“
„Neďakuj!“ štekol v záchvate šialenosti. „Mám možno svojich verných pohromade, ale prišiel som o drakov! Ako je to možné?“ s napriahnutým prútikom sa otočil k svojmu synovi. Bella si vydýchla, pozornosť sa od nej odvrátila.
„Neviem, pane,“ šepol Dacian bez toho, aby na svojho otca pozrel.
„Nehovor mi pane,“ sykol nasrdene. „Som tvoj otec. Niežeby som bol z toho nadšený, ale potrebujem ťa. Tak hovor. Čím ich to Potter zabil?“
„Bolo to zabudnuté kúzlo. Jediný možný spôsob, ako našich drakov zničiť. Odkiaľ ho pozná, to neviem.“
„Ani ja,“ zamračil sa Voldemort a otočil sa naspäť k poddaným. „Potter ma štve asi viac, ako vy všetci dohromady. Zničil mi mordengraudov, zničil mi aj drakov. A nemám nič!“ Mučil ďalších štyroch, než ho prešiel záchvat zúrivosti. „Zasran,“ zasipel. „Budem si musieť nájsť niečo iné,“ povedal sám sebe. „A teraz vypadnite! Zmiznite mi z očí a bežte robiť to, čo od vás chcem!“ štekol do miestnosti. Smrťožrúti chceli čo najrýchlejšie zmiznúť. „Ty nie,“ zastavil svojho syna. „Bella, vezmi ho dole. Vyber mu nejakú peknú celu a zavri ho. Dohliadni na to, aby dostával pravidelnú stravu, pestrejšiu než ostatní väzni a nikoho k nemu nepúšťaj. Ručíš mi zaňho vlastnou hlavou.“
„Áno, pane.“
„Ale otče…“
„Čo?!?“ zvreskol po ňom. „Aj ty si ma naštval, tvoji draci nefungovali tak, ako som potreboval. Zmizni mi z očí a nehovor mi ani otče!“
——
„Dobrý deň,“ pozdravil Harry, keď po vyzvaní vstúpil dnu. Bola to vlastne jeho prvá súkromná návšteva po piatich dňoch od pohrebu. Možno by ani neprišiel, ale bol spln, Lupin musel ísť do lesa a Tonksová nechcela ostať sama. Nešlo o to, že by svojho syna nezvládla, len ju desilo, že by mala stráviť čas bez niekoho, kto by… Stále ju to bolelo. A s Ginny dostali nápad, že by mohli aj Harryho vytiahnuť z tej ulity. Pre svojho krstného syna by predsa spravil čokoľvek a určite by to aj jemu pomohlo.
„Dobrý, Harry,“ žmurkla naňho Tonksová. Babrala sa s nejakými malými vecičkami, kým Ginny držala Sebastiana aj s fľašou. Sebastian aj popri pití mlieka tíško zamrnčal, keď spoznal hlavu, ktoré sa nad neho nahla, aby ho pobozkala na čelo. Ginny vyfasovala rovnaký bozk, ale potom sa Harryho pozornosť obrátila do rohu miestnosti. Musel už konečne. „Ahoj,“ pozdravil zhrbeného Lupina a prisadol si k nemu.
„Som rád, že si prišiel, Harry,“ smutne sa naňho pousmial.
„Mrzí ma, že som sa ti vyhýbal.“
„Nevracajme sa už k tomu,“ zarazil ho v ospravedlňovaní. „Každý sa s tou bolesťou vyrovnával po svojom a ty si si vybral akúsi izoláciu. Ale už je po tom, však?“ skúmavo sa naňho zahľadel.
„Myslím, že áno,“ prikývol. Už stačí len to, aby o tom presvedčil sám seba a všetko bude v poriadku.
„To je dobre,“ povzdychol. „Mesiac sa dnes ukáže skôr,“ vydralo sa z neho pozerajúc do okna. Bolo jasné, na čo myslí.
„Mohol by som ísť s tebou. Keď vypiješ protivlkolačí elixír, nebudeš nebezpečný.“
„Nie, Harry. Zniesol som vedľa seba len psa,“ hlas sa mu stratil. Tichošľap bude chýbať aj tu. Všade bude chýbať. „Nejako to zvládnem,“ slabo sa pousmial. „Zvládal som to predsa roky, tak prečo sa k tomu nevrátiť?“
„Všetci sa budeme musieť naučiť zvládať všetko inak,“ zamračil sa. „Ale keby si vážne…“
„Nie,“ potľapkal ho po ramene s úsmevom. „Vážim si tvoju ponuku, ale Zakázaný les je nebezpečný.“
„Bol som tam už nespočetnekrát.“
„A rovnako často ti tam hrozilo nebezpečenstvo. A teraz by bolo ešte väčšie, pretože by s tebou bol vlkolak. Harry, neviem, ako by som na to reagoval, tak nad tým už prestaňme špekulovať. A okrem iného, Nymf vás potrebuje viac,“ pozrel na svoju manželku, ktorá sa venovala párovaniu miniponožiek. Pritom sa potichu rozprávala s Ginny.
„Dobre teda,“ napokon súhlasil.
„Fajn. Ty Harry,“ opatrne načal inú tému. „Príliš si sa neukazoval. Nie, počkaj, to ti už nejdem vyčítať,“ zarazil ho, keď videl jeho protest. „Ide o to, že sa otvorila Siriusova posledná vôľa. Bola v trezore spolu s jeho peniazmi. Billovi sa akýmsi spôsobom podarilo preniesť všetko. Na pergameny nepôsobili rovnaké kliatby ako na geléony a keď ich prenášal, tak s nimi prenášal vlastne všetko,“ vysvetlil. Harry len prikývol, akože rozumel. „No, Sirius stanovil ako svojho dediča v prvom rade svoju manželku a potom teba. A keďže Susan…“ hlas sa mu zasekol. „Teraz si jeho jediným dedičom ty. Patrí ti celý jeho majetok.“
„Dobre,“ prikývol Harry bez akýchkoľvek emócií. „Jeho galeóny treba spojiť s tými rokfortskými. Budú patriť škole.“
„Mysleli sme si, že to povieš,“ Lupin sa jemne pousmial. „A čo domy?“
„Na domy treba práve teraz zabudnúť,“ zavrtel hlavou. Potom sa uprene zadíval na posledného žijúceho Záškodníka, priateľa svojich rodičov aj krstného otca. „Remus, myslím, že je na čase povedať pravdu. Myslím len tým najbližším. Tebe, Tonksovej, Weasleyovcom. Asi by som mal vysvetliť, prečo to boli práve draky. Prečo mám sny. Prečo som lepší v mnohých veciach. O čo v skutočnosti ide. Nie, nebudem vás zaťažovať svojimi, ehm, problémami, ale zaslúžite si pravdu.“
——
Severus sedel obozretne na stoličke a sledoval výrazy všetkých. Nie, samozrejme že sa mu nepozdával nápad jeho synovca. Ale bolo to Harryho rozhodnutie a jemu v konečnom dôsledku neostávalo nič iné, len sa s tým zmieriť. A tak len sedel a uprene hľadel do tvárí tých, ktorí nič netušili a len si mohli domýšľať. Díval sa, ako na nich bude pôsobiť to množstvo informácií, vo väčšine prípadov nie príliš pozitívnych. Sledoval a odhadoval.
Molly vyzerala, že ju trafí šľak. Artur stál vedľa nej a sústredene sa díval na Harryho. Vstrebával informácie a pomaly sa s nimi zmieroval. Bill len pokyvkával hlavou, mierne sa mračiac. Fleur sa dívala na Harryho, akoby spadol z oblohy. Dvojčatá sa škľabili, napriek tomu bol na nich zjavný obdiv. Tonksová s Lupinom si už veľa vecí dali do súvislosti. Teda hlavne Lupin, takže prijímal informácie celkom zmierene. Prekvapilo ich to. V určitých momentoch vydesilo. Ale začali chápať.
„Harry, zlatko,“ Molly sa naňho vrhla, keď zmĺkol. Okamžite ho uväznila do silného objatia. „Čo všetko sa ešte musí stať?“ smrkla. Jej manžel ju už znova odťahoval od chlapca.
„Molly, myslím, že Harry momentálne nepotrebuje súcit,“ dohováral jej a s úsmevom potľapkal Harryho po ramene. Harry sa len uškrnul.
„Tak nejako.“
„Objať ho snáď môžem, nie?“ ukrivdene zazrela na svojho manžela.
„Nie, objať ma musíte, hocikedy,“ povedal jej.
„Och, Harry!“ Molly znova vhŕkli do očí slzy dojatia a znova ho zovrela v náručí. Tonksová s Fleur sa na to dívali s úsmevom, Severus nad scénkou prevrátil oči.
„Dobre, mami, už ho pusti,“ upozorňovala ju aj jej dcéra.
„Takže Elena bola jeho dcéra,“ ozvali sa dvojčatá. Na tvárach mali úškľabky. Harrymu sa pri tej spomienke zovrel žalúdok. „No teda, Harry…“
„Áno, bola. A čo má byť?“ Ginny sa na oboch vražedne mračila. „Patrila do Dračieho rádu a bola to Voldemortova dcéra, už táto kombinácia naznačuje, že nebola úplne normálna.“ Chytila Harryho za ruku.
„Správne, dokázala očariť každého,“ dovolila si poznamenať Hermiona.
„Buďme radi, že to nakoniec dopadlo tak, ako to dopadlo. A ja poznám súvislosti, takže ešte jedna nemiestna poznámka z vašej strany na Harryho adresu a budete si niesť následky,“ dodala výstražne. Bill sa zachechtal a Artur svoju dcéru s úsmevom pohladil po vlasoch.
„Už ste to pochopili?“ aj Molly sa mračila na svojich synov.
„Dobre, jasne, úplne chápeme,“ stiahli sa pod ich pohľadmi.
„Absolútne netúžime po tom, drahá sestrička.“
„Aby sa tvoj bezhraničný hnev obrátil naším smerom.“
„Som rada,“ zaškľabila sa na nich. A Harrymu sa znova uľavilo. Ďalší problém vyriešený.
„A čo bude ďalej? Čo teraz?“ spýtala sa Tonksová, aby vrátila rozhovor tam, kde mal byť.
„Nič, z vašej strany,“ konečne sa ozval aj Severus. „Potter bude určite súhlasiť s tým, že od vás nechceme angažovanie sa v našej veci.“
„Áno,“ prikývol. „Poznáte pravdu a budete vedieť o všetkom, čo sa bude diať ďalej. Ale to je všetko.“
„Nemôžeme pomôcť?“ nepozdávalo sa dvojčatám.
„Ak náhodou príde k tej významnej a historickej chvíli,“ Severus ich prebodol pohľadom, „kedy budeme takí zúfalí a budeme potrebovať pomoc vás dvoch, tak vám to dáme včas vedieť,“ prskol po nich. Ukrivdene naňho zazerali.
„Keď budeme potrebovať s niečím pomôcť, tak o pomoc aj požiadame,“ Harry trocha upravil strýkovo prehlásenie. „Ale budeme sa tomu snažiť vyhnúť.“
„Čo iné by sa dalo aj čakať, však?“ usmial sa Lupin. „Harry, so mnou rátaj. Nech sa jedná o čokoľvek.“
„Myslím, že môžem povedať za celú svoju rodinu,“ pristúpil k nemu Artur, „stojíme za tebou,“ s úsmevom mu podal ruku.
——
„Smiem vstúpiť?“
Harry sa skoro zadusil, keď zbadal strýka vo dverách svojho bytu.
„Ale iste,“ pousmial sa. Neuškrnul, len pousmial. „Toto je tá najneočakávanejšia návšteva, akú by som si dokázal predstaviť.“
„Kým budeš žasnúť, ja sa zatiaľ posadím,“ pohodlne sa zvalil do kresla. Poobzeral sa okolo seba. V týchto bytoch tuším ešte nebol. „Už si skončil?“ vrkol bez toho, aby sa naňho pozrel.
„Áno, už som dožasol. Čo vás ku mne privádza?“
„Máme problémy. A hneď niekoľko naraz.“
„My máme len problémy,“ namietol.
„Iste, ale tieto sa bytostne netýkajú teba.“
„Zrejme áno, keď ste tu.“
„Povedzme, že som sa prišiel poradiť.“
„Čo?“ vyprskol. Severus sa naňho pokojne díval. „Už znova žasnem.“
„Celkom zjavne.“
„Takže? O čo ide?“
„Určite si si všimol, že Rokfort prišiel o riaditeľku,“ spustil. Áno, to nebolo možné si nevšimnúť, trpko v duchu skonštatoval. „No a Albusovi napadla šialená myšlienka, že by som tým riaditeľom mohol byť ja,“ zaškľabil sa.
„Ale to je skvelé! Gratulujem,“ zaškľabil sa mu naspäť. Vedel, aký má jeho strýko názor na kadejaké funkcie a úlohy s tým spojené.
„Neškľab sa,“ povzdychol unavene. „Vlastne by šlo len o, len o meno na papieri. Keďže Rokfort už nebude mať nič spoločné s Ministerstvom, ani s ničím podobným, tak by som nemusel trpieť všetkých úradníkov, všetky tie pergameny a hlúposti,“ pozrel sa do očí svojho synovca. „Čo?“
„Nič. Podľa mňa ste ten najvhodnejší. Neviem si predstaviť riaditeľkou Sproutovú, Vectorovú alebo nebodaj Trelawneyovú. Ako ste povedali, šlo by len o riaditeľa takzvane pro forma.“
„Áno,“ prikývol. „A vzhľadom na to, že nepredpokladám návrat slizolinských študentov v budúcom školskom roku, tak vlastne nebudem mať čo robiť. Ak teda nerátam teba a tvoje výstrelky.“
„No vidíte a problém je vyriešený.“
„Nie je,“ zavrtel hlavou. „Ešte sú tu tri problémy, ktoré musím ako nový riaditeľ vyriešiť,“ zamračil sa.
„Tri prázdne miesta profesorov, však?“ zamračil sa aj Harry. Rokfort prišiel v priebehu dvoch dní o troch učiteľov. To nie je dobré pre štatistiky.
„Bystrý,“ prehodil si nohu cez nohu. „Takže, predpokladám, že sa počet študentov zníži. Neverím totiž, že by sa k nám chceli Slizolinčania pridať. Avšak spravíme všetko pre to, aby nebol chod školy ohrozený. Aby sem rodičia svoje deti poslali aj napriek tomu, aké prehlásenia bude mať nový minister, predsa je len toto miesto tým najbezpečnejším a deti by mali ostať v bezpečí, pokiaľ sa len bude dať. Treba sa zamerať najmä na schopnosť dokázať sa brániť. V každom veku. Môže sa stať, že na Rokfort zaútočia. Vlastne je to viac ako pravdepodobné. Rokfort už nebude musieť prijať ministerské osnovy vyučovacích hodín. Lupin, či sa mu to páči alebo nie, sa stane hlavou Fénixovho rádu. Požiadal som Billa Weasleyho, aby prevzal funkciu profesora Čarovania. Na základe svojich odklínačských a zaklínačských schopností je na to viac ako spôsobilý a zároveň sa stane vedúcim Bystrohlavskej fakulty,“ vysvetľoval.
„A prijal?“ nadvihol obočie.
„Áno.“
„A, ehm. Zdá sa mi to alebo správne z tých vašich rečí cítim, že sa bude na Rokforte budovať armáda?“
„Povedzme, že možno trocha aj hej. Keď si predstavíš v siedmom ročníku Malfoya a Ginevru, tak čo iné aj očakávať, však?“
„To áno. A nebude sa brať ohľad na ministerské osnovy, tie vypracujete vy a bude v nich dôraz kladený najmä na schopnosť brániť sa.“
„Vážne si vcelku bystrý.“
„Ďakujem.“
„Potom tu máme predmet Transfigurácia, ktorý tiež prišiel o svoju profesorku. Mám v pláne porozprávať sa so slečnou Grangerovou. Čo myslíš?“
„Hermiona? Profesorkou?“ vytreštil oči.
„Čo sa ti na tom nepáči?“ zamračil sa rokfortský riaditeľ.
„Nič. Teda, ech, prekvapilo ma to. Hermiona ešte nemá v rukách ani výsledky MLOKov. Nepochybujem o tom, že všetko spravila na výbornú, nepochybujem ani o tom, že sa na to dokonale hodí, len nie je to skoro?“
„Nie je,“ Severus očakával zrejme viac nadšenia. „Aj tak tu bude zavretá, tak aspoň nejako priloží ruku k dielu. Ako som povedal, budeme učiť deti hlavne brániť sa. A to aj na Transfigurácii. Myslel som, že to okomentuješ trocha ústretovejšie.“
„Ale ja proti tomu nič nemám, vážne. Len ma to prekvapilo. Hermiona je výborná, Transfiguráciu ovláda rovnako vynikajúco ako ostatné predmety a má čo deckám ponúknuť.“
„No to je už lepšie. A aby som nezabudol, stane sa vedúcou chrabromilskej fakulty. Keď to miesto prijme.“
„Áno, to už akosi ide ruka v ruke. Profesorka Transfigurácie a vedúca Chrabromilu.“
„No a je tu posledný problém,“ Severus sa napriamil a uprene pozrel na Harryho. Tomu to docvaklo.
„Nie.“
„A prečo nie?“
„Pretože…“
„Tak schválne.“
„Nebudem mať na to čas!“
„A čo budeš robiť kým sa prinesie žiara? Budeš sedieť a čakať, kým syn Temného pána neumrie na infarkt? Potter, nebude sa dať nič robiť, len skúšať šťastie a striehnuť na nejakú príležitosť. Bude potrebná trpezlivosť. A ako som povedal, tie deti sa musia naučiť brániť. Keď opomeniem skutočnosť, že som to miesto chcel vždy ja, práve ty si na to najvhodnejší.“
„Budem sa zapájať do činnosti Rádu.“
„Ale to my všetci, predsa.“
„Nie.“
„Dobre teda, skúsim to inak. Koľko si už na tejto škole? Sedem rokov? Koľko profesorov Obrany proti čiernej mágii sa už vystriedalo? Sedem, však? To miesto je prekliate. Budeš sedieť a čakať, kým sa niečo nestane aj ôsmemu? Alebo s tým skúsiš niečo spraviť? Či už zrušiť to prekliatie alebo obetovať svoj ctený zadok za niekoho, koho tam dosadím?“
Harry sa naňho díval vytreštenými očami. Severus tento pohľad trpezlivo strpel. Sedeli tak niekoľko minút, kým kalich Severusovej trpezlivosti začal pretekať.
„Nečum tak na mňa. Proste ťa chcem mať na očiach stále,“ zamračil sa.
„Aha.“
„A to je všetko, čo mi na to povieš?“ prskol podráždene.
„Dobre teda, prijímam,“ prikývol nakoniec.
„No to ti trvalo,“ prevrátil riaditeľ oči. „Výborne. Porozprávam sa ešte s Hermionou a tieto sprostosti by som mohol mať z krku. Čakajú ma však ďalšie. Opraviť vaše písomné práce z MLOKov a taktiež ostatných skúšok. Dúfam, že mi s tým Weasley a Hermiona pomôžu, keď sú už tí profesori. A ty vlastne tiež. A, aby som nezabudol. Je tu ešte jeden problém, ktorý by som chcel odstrániť.“
„Tak do toho, neprekvapí ma už asi nič.“
„Už nie si študentom Rokfortu, však?“
„Už vyše týždňa nie.“
„A ja už nie som tvojím profesorom, však?“
„Celkom zjavne.“
„A som tvojím strýkom, tvojou rodinou.“
„Myslím, že áno.“
„V tom prípade by som bol rád, keby si mi prestal vykať a oslovoval ma menom, ak ti to nebude robiť ťažkosti,“ vypustil.
„Myslím, že by som to mohol skúsiť,“ prikývol pokojne. Vo vnútri ho však zaliala obrovská radosť. „Za podmienky, že ma ty začneš oslovovať menom,“ pokúsil sa vydierať. Severus sa zamračil.
„To zaváňa vydieraním.“
„Isteže.“
„No dobre,“ benevolentne prikývol. „Ale nezaručujem, že mi to pôjde, najmä keď ma niečím naštveš.“
„Budem sa ťa snažiť nesklamať, Severus.“
——
„Profesorka Transfigurácie,“ vydýchla Hermiona, keď sa vrátila zo stretnutia so Snapom. Stále sa nevedela spamätať. Nevedela, či sa tešiť alebo desiť. Nie profesorstva samotného, ale zvládnutia tejto funkcie. „A vedúca chrabromilskej fakulty.“
„A dostaneš za to aj plat,“ mykol plecami Harry. On, Ginny a Malfoy sedeli spolu pri večeri, keď k nim prišla Hermiona a všetko im povedala. Ginny s Malfoyom túto novinku prijali s neskrývaným nadšením. On zatiaľ nikomu nič nepovedal. Netušil, či jej strýko niečo naznačil, ale ako ho poznal, tak sa obmedzil len na pracovné záležitosti. V preklade to znamená, že sa s Hermionou príliš nevykecával.
„Áno,“ prikývla a pozrela naňho. „Odkiaľ vieš?“
„Ja ho budem dostávať tiež,“ pousmial sa.
„Nie,“ vytreštila oči.
„To je skvelé!“ zvýskla Ginny a vlepila mu bozk na tvár.
„To je otrasné,“ zaprskal Draco. „Budeš odo mňa vyžadovať vykanie a oslovovanie pane?“
„Len na hodinách, Malfoy,“ zaceril sa naňho. „Predsa len budem musieť pôsobiť trocha autoritatívnejšie.“
„Takže sa náš pobyt na Rokforte predĺži,“ usmievala sa Hermiona. „Síce už nie ako študenti, ale stále budeme tu.“
„Zaujímalo by ma, či ma budeš pozývať do svojho profesorského bytu,“ zapriadla Ginny. Draco vyprskol. Napadlo mu to isté. Teda nie v súvislosti s Potterovým profesorským bytom!
„No, zrejme ti budem musieť uvaliť kopu trestov.“
„Ja budem veľmi neposlušná študentka.“
„Za seba môžem prehlásiť, že sa budem snažiť o to, aby Chrabromil strácal body a strácal,“ šepol s pohľadom upretým na Hermionu, ktorá sa hádam prvýkrát v súvislosti s témou stratených bodov nezatvárila zdesene.
——
Hrad bol prázdny a taký tichý. Harry stál na Astronomickej veži a zamračene sa díval do diaľky. Koniec ďalšieho roka. Jeho posledného v Rokforte. Ako študenta. Samozrejme nemohol ani tento skončiť pokojne.
Stál tam a v hlave si premieľal svoj siedmy rok v hrade. Umrel Dumbledore, ale neopustil ich. Stále je tu, stále môže radiť a pomáhať.
Prišiel o svojho najlepšieho priateľa. Ron umrel, ale na jeho miesto nastúpil Malfoy. Nebol jeho najlepším priateľom, ale priateľom predsa len bol. Ten ich zvláštny vzťah sa po tom všetkom už dá nazvať priateľstvom.
Prišiel o Siriusa, o svoju rodinu a tá strata sa nebude dať ničím nahradiť. Ale je tu Severus. Jeho strýko, ktorý ho má rád. To už vedel. Ten vzťah bude úplne odlišným, než mal so Siriusom. Nikdy nedokáže zaplniť miesto v jeho srdci, ktoré patrilo len jemu, ale zaplní inú časť jeho srdca. Vlastne ju už zaplnil.
Dozvedel sa strašné veci z minulosti. Prekvapivé aj desivé. Dokázal sa cez všetko preniesť a hlavne odpustiť.
Našiel v sebe obrovskú silu. Vďaka kentaurom dokonca fyzickú. A vďaka Zakladateľom tú duševnú. Aj keď by proti tomuto tvrdeniu jeho strýko protestoval, bol si istý, že on to vie. Dokázal toho veľa. Mnohému zabrániť nevedel. Ale to je osud.
Osud nezmeníme, ale môžeme ho v mnohom ovplyvniť. Aj keď len tým, že si ho spríjemníme.
A keď už ovplyvňovať osud, tak pre tých, ktorých máme radi a ktorých milujeme.
A stále je za koho bojovať.
KONIEC 2. ČASTI