„Harry, počujete ma?“
Niekto doňho strkal, síce jemne ale i tak nástojčivo. Pamätal si tmu a ničotu. Teraz si však uvedomoval nejasné svetlo, ktoré badal spoza privretých viečok. Otvoril oči. Uvedomoval si, čo sa stalo predtým než omdlel. Teraz vyzeralo všetko v poriadku. Akoby sa nič nestalo. Cítil sa, vedel o sebe a vnímal.
„Profesor.“ Bol to Flitwick, ktorý ležal vedľa neho. Spoznal ho a zbadal fľaštičku s moriónom ležiacu vedľa nich. Takú pokojnú a bezpečnú. „Čo sa to stalo?“
„Tma nás ovládla. Nemal som ju skúšať, nie som na to dosť silný,“ vysvetľoval sťažka. Harrymu sa jeho tón nepozdával. „Alebo som ju možno nemal chytať holou rukou.“
„Čo sa s vami deje?“ Niečo s ním nebolo v poriadku. Akoby bol priesvitný, jeho hlas akoby prichádzal z veľkej diaľky. Vyzeral tak aj on?
„Umieram, Harry,“ napriek tomu, čo práve vyšlo z jeho úst, sa profesor usmieval. Harry stiahol obočie. „Alebo skôr, už som mal byť mŕtvy. Cítim to. Viem, že o chvíľu dodýcham.“
„Ale…“
„Neprerušujte ma, prosím. Viem a cítim to. Neviem to vysvetliť, ale je to tak. Dostal som poslednú šancu. Len jednu jedinú, aby som sa rozhodol. Harry, chcem vás o niečo poprosiť,“ siahol si na krk. Spod habitu vytiahol retiazku, na ktorej visel, zrejme amulet alebo niečo podobné. „Odovzdajte to slečne Lovegoodovej. Skutočne bola doteraz jedinou, o ktorej som vážne uvažoval, že sa môže stať mojou nasledovníčkou. Nech si ho vezme, po dosiahnutí plnoletosti, nech si ho zavesí na krk a vy ju vezmite na toto miesto. Budete si ho pamätať. Potom stačí, keď ho bude mať na krku a uvidí našu minulosť, súčasnosť a pevne verím, že aj budúcnosť. Verím vám, viem, že nakoniec vyhráte a že Bystrohlavu nehrozí zánik.“
„Profesor,“ šepol Harry. V ruke zvieral bystrohlavský prívesok, možno kľúč, ktorý otváral cestu k sídlu Bystrohlavovej a nechcelo sa mu veriť slovám, ktoré vyšli z profesora. „Vy neumierate,“ zavrtel hlavou. „Vezmem vás odtiaľto, do Rokfortu a tam sa o vás postarajú.“
„Nie, Harry. Toto je môj koniec. Neexistuje liek. Viem to. Tma ma mala zabiť a aj zabije, len to trocha oddialila, aby som mohol stanoviť nástupkyňu.“
„Profesor…“
„Ponáhľajte sa. Prišli ste o veľa času. Vezmite tmu a bežte. Ešte stále nemáte vyhrané, ale ja verím že to, čo je vo vás, tajomné sily presvedčí a oni vám nebudú brániť v odchode. Nechajte ma tu. Zbohom, Harry.“
„Profesor!“ skríkol nešťastne. Už bolo neskoro, už sa mu nedalo pomôcť. Pred jeho očami zavrel viečka a poslednýkrát vydýchol. S úsmevom na tvári. Harry sa naňho chvíľu neveriacky díval, keď si začal uvedomovať nepríjemné pocity, ktoré ho pichali do duše. Tajomné sily. Ešte odtiaľto neodišiel. Pozrel na hodinky a to ho vydesilo. Stratil niekoľko hodín. Začalo svitať a akcia sa o chvíľu rozbehne. Nesmie váhať, nemôže sa zdržovať. Ani s profesorovým telom. Filius Flitwick chcel ostať ležať tu, na posvätnej bystrohlavskej pôde. A nesmie myslieť negatívne aspoň do momentu, kedy opustí zámok.
Nedôverčivo pozrel na fľaštičku s moriónom. Tá spôsobila profesorovu smrť. Ale prečo on prežil? Pretože má v sebe kúsok Bystrohlavovej, to je predsa jasné. No dobre, ale holou rukou ju radšej nevezme. Strčil si do vrecka medailón, či amulet s bystrohlavským orlom a vytiahol vreckovku. Opatrne ňou vzal do ruky tmu. Zatiaľ sa nič nedialo, zatiaľ bolo všetko v poriadku. Naposledy pozrel na profesora. Ako toto vysvetlí? Vrávoravo sa pohol dopredu.
——
Na Rokfort začali dopadať prvé ranné lúče, keď sa všetci zhromaždili v miestnosti určenej na porady. Praskala vo švíkoch, prítomní boli úplne všetci členovia Rádu, dokonca aj niekoľko dobrovoľníkov z mnohých zachránených čarodejníckych rodín. Nebral sa ohľad na vek alebo pohlavie. Ísť mohol každý, kto chcel. Aj keď to nebola jeho povinnosť. A napätie narastalo každou sekundou. Nevedeli kedy a ako, ale vedeli, že niečo bude. Čoskoro. A bude to strašné.
„Poppy ostáva, aby sa starala o zranených. Pomáhať jej budú osoby na to určené,“ Sirius sa uprene zadíval na Ginny. Preberali to niekoľkokrát. Chcela ísť, ale nebola ani plnoletá a ani členkou Rádu, takže jej nič iné neostávalo. K dispozícii mali aj Grangerovcov, Longbottomovú a niekoľko ďalších žien. Vedelo sa, že bude potrebná každá ruka. „Všetci vieme, aké máme povinnosti a úlohy. Preberali sme ich nespočetnekrát, takže zdržovať sa teraz rečami je zbytočné. Bude to horšie ako pri Azkabane. A nebezpečnejšie. Nemusíme sa vrátiť späť, ale ak máme umrieť, tak umrieme pre dobrú vec. Nesmieme dovoliť, aby sa Voldemortova moc rozrastala. Je nás málo, nikdy sa silami nevyrovnáme jemu, ale musíme spraviť všetko preto, aby sme mu zabránili v naťahovaní svojich pazúrov ďalej. Naša úloha je jasná. A keď pri nej prídeme o život, nech sa tak stane v dobrej viere a s odhodlaním.“
„Úžasná, ohnivá a zanietená reč,“ sykol po ňom Severus.
„A čo si čakal? Že budem rozprávať o lepších zajtrajškoch? Tomu nikto neverí.“
„V poriadku. Počuj, Black, ak sa niečo stane mojej sestre, zabijem ťa,“ precedil pomedzi zuby.
„To nebude potrebné,“ vrkol naspäť. „Som rovnako nadšený ako ty, že ide aj ona. Ale ako bolo povedané, ísť môže každý, kto chce. A ona chce. A ani ja, ani ty jej v tom nezabránime. A keď sa jej niečo stane, v tom momente sa stane aj mne, pretože ma to zabije. Chápeš?“
Severus sa naňho zamračene díval, ale mlčal. Niečo v Blackovom pohľade ho umlčalo. Bolesť, strach. O ňu. Nie o seba. V tom momente pochopil, že Black ju miluje celým svojím srdcom, celou dušou a spraví všetko pre to, aby sa jej nič nestalo.
„Chápem a verím ti.“
„Nadšením sa trasiem.“
„Zmĺkni.“
„Radšej poďme. Aby sa nestalo, že si v tejto významnej hodinke vyznáme lásku.“
„Radšej poďme. Ak ma má niečo zabiť, nech je to smrťožrút alebo drak. Nie ty.“
——
Keď mali nastať problémy, predpokladal ich už čoskoro. Tajomné sily vedia, čo robí, čo sa chystá vyniesť a záleží na nich, či mu to uľahčia, či ho rovno pustia, alebo či mu v tom budú chcieť zabrániť. Aj keď, to asi ťažko. On sa rozhodne nemienil príliš zdržovať. Čas sa neúprosne krátil a on tušil, že tí, na ktorých myslieť ešte stále nemôže, sa práve chystajú odmiestniť k väzeniu.
Po schodoch takmer bežal, ostražito pribrzdil až v komnate so sochou. Cítil, že sa pred neho začalo čosi stavať. Niečo, čo mu sťažovalo každý ďalší krok. To niečo spôsobovalo, že zastavoval. Podvedome, automaticky, proti svojej vôli. Nesmie sa zdržovať, presviedčal sa. Ďalší krok a ešte jeden. Napriek tomu ostal stáť. Tajomné sily pred neho postavili prekážku, ktorú nebol schopný prekonať. Narastalo v ňom zúfalstvo. Vedel, že si ho nemôže dovoliť, že nesmie prestať bojovať, ale úmorná snaha prišla navnivoč.
Dostal si sa až sem, to je potešiteľné zistenie.
Začul ženský hlas. Nevedel, či ho počuje len vo svojej hlave, alebo či sa skutočne rozlieha po miestnosti. Nevedel ani to, či patrí tým tajomným silám. Vedel však, komu patrí. V tom prípade tie tajomné sily boli práve ona. Otočil sa k soche, ktorá naňho pozerala rovnako, ako pri ich príchode.
——
„Zdá sa, že bude dnes pršať,“ šepla Hermiona Dracovi. Skrývali sa za kameňmi a čakali na útok. Rovnako ako ďalší Fénixy a aurori. Už sa rozbrieždilo, ale obloha bola zatiahnutá. Akoby aj ona očakávala hrôzy dnešného dňa. „Ehm, tak mi napadlo, ktovie, či sa tam Harrymu niečo snívalo. Vieš, ako to myslím, že?“
Draco sa na ňu starostlivo pozrel. Aj on mal strach. Ale o ňu. Pokúsil sa povzbudivo usmiať.
„Určite sa mu snívalo. A keď to má byť niečo hrozné, už by nás varoval. Musíme sa upokojiť. Ak by sa Potterovi snívalo o smrti niekoho z nás, už dávno by tu bol. Muselo to byť predsa včera.“
„Pevne v to verím,“ prikývla. Ale možno mu niečo zabránilo prísť. Možno nemá šancu odtiaľ odísť. Presne tak, ako to bolo pri Dumbledorovi.
„Hermiona, viem na čo myslíš. A keď je to tak, tak nám neostáva nič iné, len dúfať. Podraz by som čakal od Slizolina, nie od Bystrohlavovej.“
„Ale…“
„Keď tu náhodou máme umrieť, tak umrieme. S tým už nespravíme nič. Som vďačný za tých niekoľko mesiacov, ktoré som mohol prežiť v lepšom svete. Pri tebe. Ak náhodou umriem, umriem šťastný.“
„Draco,“ šepla v jeho náručí. Snažila sa potlačiť nepríjemné myšlienky, ale šlo to ťažko.
„Hermiona, ty neumrieš. Viem to. Jednoducho viem, že ak sa náhodou aj Potterovi niečo snívalo, pretrhá sa, len aby prišiel. V tom sa naňho môžem spoľahnúť. Verím v to, pretože som ho pochopil. Už dávno. Ty, Ginny, Sirius, Susan a Severus, pre vás by sa spolčil aj so samotným diablom, len aby sa vám nič nestalo. Musíš tomu veriť.“
„Verím tomu, vážne tomu verím.“
——
„Že by bol práve dnešok tým dňom, kedy vypustíme dušu, bratku?“ zaškľabil sa Fred na Georgea.
„Nemyslím,“ zavrtel ten hlavou. „Obliekli sme si totiž nesprávne košele.“
„Čo to trepete?“ sykla po nich Tonksová. Lupin sa len mierne pousmial.
„Vždy sme totiž tvrdili, že keď umrieme, budeme mať na sebe kárované košele.“
„A teraz, ak sa lepšie pozrieš, máme na sebe košele jednofarebné.“
„Ja modrú a brácho zelenú.“
„A to nie sú vhodné farby na zatrepávanie kopytami.“
„A aké sú to teda farby, podľa vás?“ spýtal sa Lupin, pretože Tonksová nebola schopná slova.
„No, vždy som chcel umrieť v červenej.“
„A ja v žltej, tá sa najviac podobá na zlatú.“
„Akože chrabromilské farby, chápeš?“
„A pretože sme sa nesprávne obliekli.“
„Tak dnes nemáme právo umrieť.“
„Nesprávne ste sa obliekli,“ zopakovala Tonksová a chápavo prikyvovala. Potom však zavrtela hlavou. „Keď ma nezabije smrťožrút, tak ma trafí šľak z vás.“
„A čo tie kára?“ uškrnul sa Lupin. Ale len navonok. Vnútri sa zožieral nepokojom a strachom o svoju manželku.
„Štvorce sa nám vždy viac páčili než pásiky.“
——
„Mala si ostať na Základni, mama,“ nepáčilo sa Billovi. Krčil sa spolu s otcom vedľa Molly a striehol po okolí.
„Vo svojom živote som mala veľa vecí spraviť inak a pritom neľutujem ani jednu,“ zamračila sa ako na syna, tak i na manžela, pretože súhlasne prikyvoval. „A ak mienite strácať čas tým, že mi tu budete kázať, tak ho strácajte. Je potrebná každá ruka a ja viem bojovať.“
„Nikto netvrdí opak, mami.“
„Bill má pravdu, Molly.“
„Sklapnite obaja,“ zamračila sa ešte hrozivejšie. „A to okamžite.“
„Dobre, no…“
„Som rada, že sa to deje všetko o rok skôr. Neviem si ani predstaviť, že by tu teraz bola Ginny. Ak sa nám niečo má stať, môže nás hriať aspoň vedomie, že ona je v bezpečí.“
„Rovnako ako Fleur,“ prikývol Bill. „Nechala sa napokon prehovoriť. Aj tak nikdy nebola až taká dobrá bojovníčka.“
„Čo sa nedá tvrdiť o tvojej matke,“ skúsil Artur, ale pod Molliným pohľadom v rýchlosti dodal. „A napríklad aj o Susan. Keby musela ostať na Základni, zrejme by ju roztrhlo od zúrivosti.“
——
„Som rada, že o tom mlčíš a už sa k tomu nevraciaš,“ povedala Susan svojmu manželovi.
„Trocha som sa upokojil,“ mykol plecami. „Ak by niečo malo byť, Harry by tu bol.“
„Tiež mi to napadlo. Ale čo keď nemôže?“
„Prosím ťa, nechaj to. Ušetrime sa týchto zbytočných rozoberaní a dedukcií. Som rád, že tu nie je. Nič sa mu aspoň nestane a ja môžem veriť, že sa nič nestane ani tebe.“
„V poriadku,“ šepla. Cítila jeho nepokoj, aj keď sa navonok snažil tváriť vyrovnane. „Milujem ťa, to dobre vieš. A dobre to dopadne, takže ti to budem môcť dokázať ešte mnohokrát. Ale mučilo by ma vedomie, že vy všetci ste tu a ja musím sedieť doma. Ešte stále môžem a dokážem bojovať a chcem to. Pre nás všetkých, pre naše dieťa a lepšiu budúcnosť.“
„Ja viem,“ hlesol a pritiahol si ju do náručia. „Je to zvláštne. Zamiloval som sa do teba a nebolo to len preto, že si krásna, ale aj pre to, aký si človek. A čakať teraz od teba, že budeš sedieť niekde odstrčená to by som vlastne ani nemohol.“
„Nič sa nám nestane.“
„Nič.“
„Nie, na to, aby sme sa rozdelili, banda smrťožrútov nestačí.“
„A už vôbec nie akýsi podradní draci.“
——
„Všetko v poriadku, Minerva?“ Severus sa pristavil pri riaditeľke a hájnikovi. Toho si samozrejme nevšímal, zaujímala ho stará žena, ktorá sedela na zemi vzpriamene a vyžarovala z nej istota a rozhodnosť. Nepáčilo sa mu, že je tu, ale to isté by sa dalo tvrdiť o mnohých ďalších osobách, ktoré boli tam, kde nemali. Vlastne sa mu toto celé nepáčilo.
„Iste, Severus. Zatiaľ je všetko v poriadku, ale to o chvíľu nebude,“ usmiala sa. „O chvíľu sa začnú diať veci, o akých sa nám doteraz ani nesnívalo, nemám pravdu?“
„Iste, asi áno,“ stiahol obočie.
„Ak myslíte tých drakov,“ vložil sa im do toho Hagrid. „Tak tu by som rád poznamenal, že draci sú vlastne celkom mierumilovní a nepochopení tvorovia…“
Severus len potichu sykol a odvrátil sa od nich. Nech si tára tie svoje nezmysly. Očami prebehol všetko, kam dovidel. Všetci vyčkávali, všetci pripravení bojovať. Tak dobre. Tak nech. Ale kde je ten prekliaty Potter? Keď to všetko začne, keď priletia draci, tak bude musieť byť niekto mŕtvy. Pochyboval o tom, že by všetci prežili. A on to musel vidieť. Tak kde, do pekla, je? Čo sa stalo, že nemôže prísť? Čo sa tam deje? Bol nervózny, pretože ho nemal na očiach, pretože netušil, čo zase vyvádza. Rád by ho mal tu. Aj keď v boji, medzi strašnými drakmi, rád by ho mal pri sebe, aby naňho dohliadol.
——
„Brunhilda Bystrohlavová, ak sa nemýlim,“ vypustil zo seba. „Rád vás poznávam, skutočne. Ak by som mohol o niečo poprosiť, bol by som rád, keby ste ma stadeto pustili,“ tušil, že mu nebude chcieť ublížiť. Už by to spravila dávno. A okrem toho, musela vedieť kto je a prečo sem prišiel.
Správne, nemýliš sa. Na to, že nie si Bystrohlavčan, si celkom bystrý.
„To zase nebolo až také ťažké uhádnuť.“
Drzý, priebojný a tvrdohlavý. Celý Chrabromil. Harry Potter, ten, ktorý dostal do dŕžavy moju časť kameňa a ktorý dostal za úlohu napraviť chybu, ktorú sme my spravili.
„A na to sa potrebujem odtiaľto dostať a to čo najskôr. Rád by som sa s vami porozprával, skutočne a dozvedel sa viac o Nuntios Lucis a nardajskej žiare. Ale nemôžem, ja sa nemôžem teraz zdržovať, potrebujem sa čo najskôr vrátiť a varovať tých, ktorí majú o chvíľu umrieť. Prosím, dovoľte mi odísť.“
Iste, Brigitina schopnosť predvídať smrť. Nepoteším ťa, Harry. Mne nezáleží na ostatných, nech sú ti akokoľvek blízki. Mne záleží len a len na tebe. Aby si ma presvedčil ešte viac, musím si ťa vyskúšať. Doteraz si prejavil schopnosť odolávať mojim náporom, ale tie neboli ani zďaleka také silné, aby ma presvedčili.
„Ale ja musím…“
Dobre, pokúsim sa to urýchliť. Avšak všetko záleží len na tebe. K tomu, čo vynášaš von, vylúštil si hádanku, prišiel si na súvislosti a nakoniec si našiel i to, čo nutne potrebuješ. Nebudem ti brániť vziať si to. A nebudem trvať ani na tom, aby sa to sem vrátilo. Je to zlo, ktoré však nakoniec slúžilo dobrej veci. A poslúži ešte raz. Naposledy. Potom tma zanikne. Pomôže Poslom svetla na niekoľko ďalších storočí, vytvorí v ich krajine temné zákutia, kam sa budú môcť uchýliť. Vedia to a čakajú na to. Vedela som, že tebe tma neublíži. Omráčila ťa síce, pretože nemáš celú moju moc, len jej nepatrnú časť, ale nezabila ťa, ako vyvoleného Bystrohlavčana. Preto ju smieš použiť aj v krajine svetla. Neviem, či bude Poslom stačiť len tma, aby si si za ňu vzal žiaru. Netuším, ako sa budú správať po všetkých tých rokoch, ale viem, že ty máš šancu. Musíš ju mať, keď máš kameň a úlohu.
„Dobre teda, ďakujem za vysvetlenie, veľa vecí sa objasnilo,“ stále sa snažil bojovať proti rastúcemu zúfalstvu. „Nechcel by som vás uraziť, ani nič podobné, ale ja skutočne musím.“
Už som ti povedala, že ma osud ostatných nezaujíma, Harry Potter. Zaujímaš ma len ty a tvoja vnútorná sila, pretože na nej je postavené všetko.
„Ale…“
Mlč!
Jej hlas znel zrazu hrozivo. Zdalo sa mu, že aj výraz sochy bol razom strašnejší, zamračenejší. Možno si to len namýšľal, možno to bola len jeho predstava. Rozhodol sa mlčať. Nech chce od neho čokoľvek, nebolo by múdre ju provokovať. Vedel, že musí odtiaľ čo najrýchlejšie vypadnúť, aby ich varoval, ale vedel aj to, že keď sa Bystrohlavová naštve, nemusí napokon odtiaľ vôbec odísť.
„Dobre teda,“ prikývol zmierlivo. „Prepáčte. Vraveli ste, že ma preskúšate. V čom spočíva tá skúška?“ A keď, tak hor sa do nej!
Som rada, že si sa umúdril a pochopil. V čom spočíva skúška som ti už povedala. Nebudem príliš skúšať tvoju bystrosť, môj kameň ti nedal toľko, aby si sa mi mohol rovnať. Napriek tomu ti dám jednoduchú hádanku. Keď ju zodpovieš, bude nasledovať skúška tvojej vôle, pretože na nej záleží. Takže počúvaj a odpovedaj rýchle. Vyrastá na súši, narodí sa pri pobreží, život strávi vo vode a umiera v plameňoch. Čo to je, Harry Potter?
Nejaká hlúposť, nie? Pomyslel si. Hádanky mu nikdy nešli, na to tu bola Hermiona. Lenže tá tu teraz nebola, chystala sa na akciu… Dosť. Nikto tu nie je, aby mu poradil. Musí na to prísť sám. Nebude to nič zložité, len niečo obyčajné. Rastlina? Tá by predsa mohla umrieť v plameňoch. Ibaže on rastliny nepoznal. Nejaká vodná rastlina. Ibaže to by sa po narodení musela premiestniť do vody a to rastliny nezvyknú robiť. Narodení? Vyrastení? Zviera? Magické, starodávne, vymreté? Ale to všetko je blbosť. Najprv to vyrastie až potom sa to narodí? Tak čo? Čo môže umrieť v plameňoch? Čo najlepšie horí, čo nájde svoju skazu v ohni? Čo strávi život vo vode? Pláva to v nej, drevo. Drevo síce obyčajne netrávi svoj život vo vode, ale niečo z dreva môže. Loď! Drevo najprv vyrastie na súši, v lese alebo hocikde. Z dreva postavia loď a to robia v lodeniciach, na pobreží. Loď je vyrobená preto, aby plávala po vode. A to celú dobu, celý svoj život, až kým ju nezničia. Spália. Iste, lode sa obyčajne nepália, rozoberú sa a môžu sa jej časti použiť iným spôsobom. Ale to sa robí v súčasnosti. Kedysi lode pálili. Nenápadne pozrel na hodinky. Zovrelo mu srdce. Už musia byť na mieste, pri väzení.
„Je to loď,“ vyriekol nahlas to jediné najlogickejšie, na čo bol schopný prísť. Ak to bude nejaký chyták, tak má smolu. A ona tiež.
Nebolo to zase až také ťažké, však? Bola to skutočne jednoduchá hádanka, podobné lúštia bystrohlavské deti v škôlkach. Nemohla som ti dať niečo zložitejšie. Nie si Bystrohlavčan a môj kameň, je v ňom len málo. Len toľko, aby sa ti uľahčila cesta, na ktorú si bol predurčený. Aby sa odstránili prekážky, ktoré ťa mohli brzdiť. Si LEN Chrabromil a tí, povedzme, že sa snažia vyniknúť niečím iným. Bifľomorské odhodlanie si už preukázal. Tvoja vôľa je silná, ale na to, aby si sa odtiaľto dostal, budeš musieť preukázať odvahu aj presvedčenie znova. Tentoraz vedome. Skúška bude silnejšia a tvrdšia. Už sa nemusíš upínať len na pozitívne myšlienky. Upni sa na čo chceš, len nech ti to pomôže sa odtiaľto dostať. Prútik ti stále nefunguje a fungovať ani nebude. Bež, Harry Potter. Pred tebou je už len jedna miestnosť, cesta von vedie priamo i keď bude zahataná mojimi bariérami. Bež a naprav moje pochybenie. Utekaj!
——
„Už to začína.“
Severus sa díval na oblohu, ktorá ešte viac temnela. Vôbec nevyzeralo, že svitá. Skôr to vyzeralo, že prichádza noc. A ona skutočne prichádzala. Zlo sa blížilo a nieslo so sebou temné zajtrajšky. Bojovníci boli poskrývaní za vyčarovanými kameňmi, ktoré ich mali chrániť. Skaly za nimi začali dunieť. Temné sily svoju vôľu dokazovali aj týmto spôsobom. Chceli do nich nahnať pochyby a strach. Oni vedeli o nich a platilo to aj naopak. Nemalo ísť o napadnutie, ale o otvorený boj.
„Pohotovosť!“ zaburácal hlas šéfa aurorov. Tí sa sústredili na obranu väzenia. Už nemali možnosť spraviť viac. Ministerstvo ich už nepodporovalo. Bol to posledný zúfalý výkrik predstaviteľov spravodlivosti v čarodejníckom svete. Po nich už nebude nič.
„Pripravte sa!“ skríkol na Fénixov a sám sa pridal k Hermione a Dracovi. Pri väzení bol Sirius s niekoľkými Fénixami. Oni mali za úlohu kryť im chrbty. Ale kto ich bude kryť im? Nemal strach. A ani neváhal. Len pochyboval, že je z tohto cesta späť. Nemali šancu, nie pokiaľ prídu draci a nepríde Potter. Oni na nich svojimi vírmi nemohli nikdy stačiť.
Prví sa vynorili dementori. Boli ich stovky. Zamerali sa na budovu väzenia. Chceli od nej odohnať aurorov a tí sa snažili robiť to isté s nimi. Len ich odkláňali, pretože iné sa s nimi robiť nedalo. Desiatky striebristých tvorov zvádzalo urputný boj. Márny a dopredu prehratý. Patroni vylietali aj z ďalších radov. Pomáhali zachrániť tých, ktorí už podľahli, na ktorých sa začali dementori živiť. Márne sa snažil v spleti rozoznať antilopu, alebo aspoň prašivého psa. Jeho panter vyletel do vzduchu a náhlil sa k čiernej spleti. Nasledovali ho vydra s tigrom. A ďalší.
——
Socha sa mierne nahla dopredu. Alebo sa mu to len zdalo? Už nevyzerala tak hrozivo, skôr zúčastnene. Nechápal. Na jednej strane ho nabáda, aby napravil jej chybu a na druhej mu oznámi, že mu bude brániť v odchode. Nemal však čas zapodievať sa prazvláštnymi myšlienkovými pochodmi Brunhildy Bystrohlavovej. Tá žena sa mu jednoducho nepáčila. Ani najmenej. Otočil sa soche chrbtom a rozbehol sa.
Chcel sa rozbehnúť, nedokázal spraviť ani krok. Niekde za sebou začul smiech. Musel sa postaviť jej vôli. Vojna vôlí. Koho presvedčenie bude napokon väčšie? Prekonať bariéru, ktorú pred neho postavila. Zdolať jej ducha, prinútiť vyniknúť svoje odhodlanie. A to bolo veľké. Videl pred sebou mŕtvych. Všetkých pobitých a povraždených. Ak sa odtiaľ nedostane, presne to sa stane. A to nemienil dopustiť. Sirius, Severus, šiel by kvôli nim do samotného pekla, len aby ich zachránil. A toto predsa nie je peklo. Je to len skúška.
——
Sirius istil jednou rukou Susan. Nemienil ju v panike, ktorá nastala, spustiť z dohľadu. Jeho pes sa zameral na desiatku dementorov, ktorí sa skláňali nad dvojicou aurorov. Tí už nebojovali, len odovzdane ležali na zemi a čakali na svoj koniec. V povetrí sa niesol povel, aby neopúšťali svoje pozície. A tak len tvrdohlavo stáli a odvracali nálety čiernych bytostí, ktoré doslova smrdeli smrťou. Takmer smrťou. Veľmi citeľne si to pamätal. A nechcel podľahnúť, nechcel rezignovať. Bolo by to horšie ako smrť.
Skočil pred nich panter a Susan vedela, komu patrí. Zo zadných pozícií prilietalo stále viac Patronov a im to dalo nádej. Dementori boli rozháňaní. Ďalšie nebezpečenstvo však malo prísť z druhej strany. Kliatby, ktoré dopadali pod ich nohy naznačovali útok smrťožrútov. Museli obrátiť svoju pozornosť tým smerom.
Bola ich presila. Celkom zjavná. Prví smrťožrúti sa dostávali k bráne väzenia. Márne po nich pálil, kým Susan odvracala lúče letiace ich smerom. Nemohol zastaviť všetkých. O malú chvíľu oslobodia väzňov a rady smrťožrútov sa rozšíria. Skôr cítil ako videl, že formácie obrancov sa scvrkávajú. Prichádzali im na pomoc. Nechcel to. Obkľúčia ich a pobijú ako muchy. Okolo neho padali telá mŕtvych aurorov.
——
Spravil pár rýchlych krokov, keď ho neviditeľná sila hodila na zem. Ležiac na chrbte sa pretočil. Videl sochu, ktorá vo svojej hroznej kráse stála tesne za ním. Sledovala ho. Ruky roztiahnuté a ten štipľavý smiech, ktorý sa ozval znova. Cítil, že sa k nemu ženie vietor. Ona ho privolávala, aby ho zarazil do zeme. Nesmie jej to dovoliť. Vstával, aby sa teraz postavil proti prírodnému živlu.
Ľadovosť v tvári, stovky ihličiek zabodávajúcich sa do jeho kože. Zamŕzal mu dych a aj duša. Nesmie! Hermiona, ona nesmie umrieť. Weaseleyovci nesmú umrieť. Ginny nemôže prísť naraz o všetkých. Lupin a Tonksová, Sebastian nemôže prísť o svojich rodičov. Susan, čaká dieťa. Sirius sa má stať otcom. Nesmú umrieť. Ani jeden z nich nesmie umrieť. Zabilo by ho to. Zabije ho to. Severus, jeho jediná skutočná rodina. Musí kráčať ďalej. Kvôli nim. Pre nich. Pre seba.
Mrazivý vietor vystriedal piesok, do ktorého sa zabáral po kolená. Sťažoval každý jeho ďalší krok. S vypätím všetkých svojich fyzických síl sa driapal stále ďalej. Len preto, aby znova zapadol. A za ním ten smiech. Nenávidel Brunhildu Bystrohlavovú. A čas sa krátil. Do očí sa mu tisli slzy. Kašle na ne. Bezradnosť sa menila na zúrivosť. Chcel vytiahnuť prútik, ale bolo by to zbytočné. V záchvate narastajúcej šialenosti sa začal plaziť. Aspoň nezapadá do piesku.
——
Keď aj chceli roztiahnuť boj na čo najdlhšie územie, ich zámer bol v nenávratne. Za nimi skala, od ktorej požadovali krytie zozadu a pred nimi smrťožrúti. Pálili po nich a odvracali útoky. Odkláňali dementorov, vzájomne sa ochraňovali. Severus nemal príliš času premýšľať. Stále čakal, že to najstrašnejšie ešte len príde. Vlastne nechápal, prečo to ešte neprišlo.
Smrťožrúti boli nebezpeční, zelené lúče okolo nich svišťali v strašidelnej pravidelnosti a neraz si našli aj svoj cieľ, ale stále to boli ľudské bytosti, proti ktorým sa dalo bojovať. Aj keď boli v presile. Videl, že pri dvojčatách sú Lupinovci. On sám sa zameral na dvoch študentov a vpravo od nich bojovali manželia Weasleyovci spolu s najstarším synom. Dalo sa, nádej stále žila. Ale dokedy? Kedy sa Temný pán rozhodne vytiahnuť svoj najväčší tromf?
Kliatby, ktoré preleteli, sa zastavovali na skalách za nimi. Nejeden strom, ktorý zasiahli, bol v plameňoch. Nárek ranených sa ozýval z každej strany. Smrad spálenín sa niesol vzduchom. Iskry preťatých zaklínadiel. Obrovské výbuchy svetiel z prekrížených lúčov. Kusy hliny odlietajúce spod nôh. Nevraživé a nenávistné pokrikovanie smrťožrútov nabádajúcich k vraždám. Odhodlané povzbudzovanie Fénixov, ktorým si dodávali odvahu. Nad hlavami prelietajúci dementori, ktorí číhali na svoju obeť. Stále však niečo v tejto rovnici chýbalo. A to nenechávalo Severusa pokojným.
——
Bystrohlavová vo svojom vyčíňaní pokračovala. Vodný vír, ktorý sa omotal okolo jeho tela ho začal dusiť. Topil sa v ňom, nevedel polapiť dych. Tak kruto mu to pripomenulo mučenie vo Voldemortovom väzení. Ale tam vydržal, pretože mal prečo vydržať. A stále má prečo vydržať. Ale o chvíľu nebude mať prečo, keď sa vzdá, keď stratí ďalší čas, tak bude neskoro.
Blížili sa k nemu obrovské obludy. Nevedel, čo to je. Nepoznal to. Napoly obri a napoly niečo, s čím sa doteraz nestretol. Neustúpi ani o krok. Aj keď sa ho zmocnil obrovský strach a hrýzol jeho dušu. Musí stále rovno. Pred sebou videl dvere k slobode. Stále rovno, ani o krok nevybočiť. Privrel oči. Pôjde poslepiačky. Nebude sa na nich dívať, nech robia čokoľvek. Ohromný hluk a besný rev, ktorý vydávali, mu trhal uši. A za ním nenávidený smiech. Bellatrix Lestrangová bola v tomto amatér. A to ho znova nakoplo. Ona tam bude, počul ju v sne smiať sa. Nevidel, ale počul ten smiech. Musí ísť za nimi. Rozbehol sa.
A znova padol na zem. Otvoril oči. Obri zmizli, za ním bola socha. A pred ním dvere. Vyskočil na nohy, už takmer zovrel kľučku, keď sa pod neuveriteľnou bolesťou sklátil k zemi. Uvedomil si, že plače. Plakal už dávno pred tým. A socha sa naňho len dívala, už sa nesmiala, len civela.
——
„Syn môj a teraz prichádza k tomu najúžasnejšiemu,“ predniesol Voldemort ľadovým hlasom. Dacian vedľa neho stál, v slepej oddanosti a poslušnosti. Obaja sa dívali na boj, ktorý prebiehal priamo pred ich očami. „Vypustime drakov a dívajme sa. Bavme sa tým, ako postupne zabijú všetko. Nie oheň a síra. Nech sa najprv pohrajú so svojimi obeťami. Nech nám doprajú ešte viac divadla. Rád si to pozriem. A až potom nech zničia všetko. Ak aj Potter videl, tak nech príde a nech s tým niečo skúsi spraviť. Nemá najmenšiu šancu. Nie, v tomto momente začína vláda lorda Voldemorta. Nepotrebujem už Pottera mŕtveho. Nebude nikoho, kto by sa postavil na jeho stranu a on sa napokon sám doplazí, aby sa nechal zabiť. Do toho, Dacian. Pusti svoje zvieratká a daj im správne inštrukcie.“
——
„Prosím, pustite ma,“ šepol vysilene. „Keď mám spraviť to, čo po mne všetci chcete, musím vedieť, že to pre niekoho robím. Nie kvôli vám, alebo kvôli mne. Ale pre ľudí, ktorých milujem. A tí všetci sa práve v tejto chvíli dívajú smrti do očí. Keď ich nestihnem varovať, nebudem mať dôvod, pre ktorý pokračovať. Prosím, pustite ma cez tie dvere.“
Dokázal si ma presvedčiť, Harry Potter. Preukázal si obrovskú vôľu a ja veľmi dobre viem, na čo si sa upínal. Zrejme ich nestihneš zachrániť všetkých, ale hádam budeš mať dôvod, pre ktorý pokračovať. Bež! Si voľný!
Nepremýšľal nad jej slovami. Vybehol von a bežal. Aj keď ho telo bolelo a duša sa stále otriasala pod návalom emócií, ako šialenec bežal za pozemky Bystrohlavovej letného sídla. Aby sa premiestnil. Aby to stihol.
——
Boj ustal. Všetci v momente skameneli, keď sa im nad hlavami objavilo päť obrovských, obludných drakov, ktorí ryčali tak, až to trhalo uši. Nielen uši, ale aj ich dušu. Odhodlanie a statočnosť boli razom preč. Ostal len pocit bezmocnosti, predtucha blížiacej sa smrti.
„Bojujte!“ zreval Sirius na aurorov, ktorí len nehybne stáli a dívali sa nad seba. Nič také v živote nevideli. Mohli o tom len čítať. Bájne draky mali byť len výmysel. A im ich tu nad hlavami lietalo hneď päť. Strach z neznámeho sa im zarezával pod kožu a oni sa odovzdávali pocitu bezradnosti. Cítili sa byť porazení. Zničení a zavraždení. „Tak bojujte, sakra!“
„Nevzdávajte sa!“ skríkla na nich aj Susan a ako prvá pálila na najbližšieho smrťožrúta. Aurori sa pomaly dostávali zo šoku. „Nedívajte sa hore, bojujte proti tým, čo sú na zemi!“
Boj začal nanovo, akoby im niekto vlial do žíl novú silu. Nie vieru, ale aspoň chuť bojovať. Väzenie bolo už dávno vyprázdnené a oni sa vykrývali útokom, ktoré na nich zosielali oslobodení smrťožrúti. Tí sa pridali k svojim súkmeňovcom, od ktorých vyfasovali prútiky. A bolo ich mnoho. Veľmi veľa.
———-
V tichu, ktoré nastalo, začul jej krik. Boli síce ďaleko, ale obaja zatiaľ žili. A to ho aspoň trocha potešilo, vlialo mu to do srdca nádej. Jeho sestra žije.Pozrel znova na oblohu. Takže predsa prišli.
„Jeden v každej skupinke nech vyčarováva vír!“ zahučal rozkaz. „Alebo aspoň tí, ktorí to vedia! Ostatní nech sa nestarajú o drakov, ale nech bojujú proti smrťožrútom!“
„Severus Snape vydávajúci rozkazy, hehehe!“
„Prišla si si pre smrť, Bella?“
Nevedel, kde presne stojí. Len podľa hlasu, ktorý k nemu doletel tipoval, v ktorých miestach je. Bolo už príliš šero. Chýlilo sa k búrke. Obloha bola tmavá, skaly vrhali čierne tiene, krídla drakov zakrývali posledné zvyšky denného svetla.
„Nie, prišla som splniť to, čo som kedysi sľúbila.“
„Ty mrcha!“ skríkla Molly. Začula ju. Aj cez hluk, ktorý sa začal šíriť, ju rozoznala. „Zabijem ťa!“
„Ty prídeš na rad neskôr.“
Už ju nepočuli. Ušla inam. Chcela páchať zlo inde. Artur svoju manželku upokojoval kľačiac pri nej na zemi. Bránil ich Bill. Pomaly sa upokojovala. A zbierala sily a odhodlanie do ďalšieho boja. To Severus videl. Potom sa už musel upriamiť na iné. Na monštrá vo vzduchu, ktoré spustili svoju odpornú hru. Ich pazúry sa zabárali do skaly. Bolo nepochopiteľné, ako to zvládali, ale zvládali to. Kamene púšťali medzi bojujúcich. A Pottera stále nikde.
——
S puknutím dopadol na tvrdú zem. Nevedel to ustáť, bol vysilený, telo ho neuveriteľne bolelo. V ruke zvieral prútik a pozrel pred seba. Srdce mu oblapila ľadová dlaň. Strach a zúfalstvo sa dožadovali vstupu do jeho mysle. Nesmel na to myslieť. Oni neboli mŕtvi. Nikto z nich nebol mŕtvy. Nemohli byť.
Čo najrýchlejšie sa blížil k bojisku. Videl nad skalami drakov. Zbadal v diaľke dementorov. Tá budova ešte stále stojí. Ešte je čas. Nevšímal si krik, ktorý bol čoraz zreteľnejší. Už bol blízko. Musí ich zničiť. Dostal sa ku kraju zúriacej bitky. Napriahol prútik, myslel na nádhernú budúcnosť po boku svojej Ginn, chcel vyčarovať taký vír, ktorý by zničil všetkých.
Ibaže zbadal bojujúce dvojčatá. Vedľa nich boli traja ďalší Fénixy. A proti ním stála presila, obrovská presila smrťožrútov. Spoznal Lestrangovú. Smiala sa a bavila sa. Nemali šancu. Umrú. Obaja. Spomenul si na sen. Ona chcela zabiť ďalšie weasleyovské dieťa. Nie. Podľa sna zabije oboch. Nesmie to dopustiť. Nesmie jej to dovoliť! Tušil zelený záblesk, ktorý mal letieť k Georgeovi.
„Carpe retractum!“ Nič iné mu v tej chvíli nenapadlo. Stiahol Georgeovo telo k sebe. Zelený záblesk ho minul len o kúsok. Upútal však na seba pozornosť.
„Potter,“ sykla Lestrangová. Vedela, že teraz nastanú problémy. Temný pán to predpokladal. Netušila síce aké, ale musela si dávať na toho malého smrada pozor. Môže škodiť aj inde. Stále je tu niekto, koho tiež túžila zabiť. A to čo najskôr. A pre istotu čo najďalej od Pottera a Snapa.
„Harry!“ skríkol Fred. George ležal na zemi a spamätával sa. Pád mu vyrazil dych.
„Bežte na odmiestňovacie územie a vypadnite odtiaľto!“ skríkol po dvojčatách. Fénixy stále útočili po smrťožrútoch. Ale tí, keď zbadali, že ich veliteľka utiekla, brali si príklad z nej.
„Ideme bojovať,“ nepozdávalo sa im. George sa už vyhrabal na nohy. Za ich chrbtami zúrila bitka a oni rozhodne nemienili utiecť z bojov.
„Zmiznite, rýchlo!“
„Ani nás nehne,“ zamračili sa naňho a vrhli sa vpred.
Harry len podráždene zasyčal. Iné ani od nich čakať nemohol, to vedel. Len mu napadlo, že prvú hrozbu možno odvrátil, ale sen sa môže naplniť. Aj keď iným spôsobom. Pokiaľ tu budú tí draci, smrť číha na každom kroku. Videl množstvo vírov, ktoré zaháňali drakov. Tí sa ale vracali. Vír bol jediným prostriedkom, ako sa ich aspoň trocha dotknúť, keď ostatné kliatby možno ani necítili. Ale to ich len podráždilo a oni sa vracali ešte zúrivejší, odhodlaní tých ľudských mravcov zabíjať.
Nechápal, prečo nechrlia oheň a síru. Po sne nad tým nepremýšľal, zakázal si myslieť na to. Teraz mu ale hlavou prebehla táto myšlienka. Akoby sa zabávali, hrali so svojimi obeťami. Akoby predvádzali nejaké divadlo. Niekomu. A on vedel, komu. Dobre teda, ukáže mu, ako sa dá poriadne ublížiť jeho figúrkam.
V hlave si zoskupil všetky nádeje, ktoré vkladal do budúcnosti. Mali len jedno jediné pomenovanie. A jeho zaplavil zvláštny pocit. Natiahol ruku s prútikom, presýtený úžasnými predstavami.
„Vertex Anima!“
Z prútika sa vyvalila masa vetra, ktorá sa formovala a začala víriť. Smerom k drakom, vysoko nad skaliská letel obrovský vír s jediným cieľom. Rozprášiť tie obludy, raz a navždy. Aby už nemohli škodiť.
Jeho ruka však klesla. Z rany na predlaktí sa mu vyvalil prúd krvi. Jedno zaklínadlo mu preťalo svalstvo aj s cievami. Už nedokázal koordinovať letiaci vír. Padnúc na kolená videl, ako sa obtrel o jedného draka a rozprskol sa na skale. Jeho zaklínadlo bolo prerušené.
Až vtedy sykol od bolesti. Nestačil si zastaviť krvácanie, musel odvracať ďalšie rezacie kliatby jedného zo smrťožrútov. O malú chvíľu ležal smrťožrút znehybnený na zemi. Videl v diaľke svojho strýka, ako naňho zamračene hľadí s rukou mieriacou na ležiaceho smrťožrúta.
„Sakra,“ štekol sám pre seba. Nepodarilo sa mu to. V rýchlosti si zastavil krvácanie a provizórne ošetril ranu. Vstal a náhlil sa k nemu.
„Potter, čo dočerta…“
„Nie je čas!“
Drak, ktorý bol vyrušený oveľa silnejším vírom, než tie, čo ho otravovali dovtedy, zúrivo zareval a odtrhol kus skaly.
„Koho si videl umrieť?“ dožadoval sa strýko odpovedi a odklonil lúč letiaci smerom k manželom Weysleyovcom.
„Remus!“ skríkol smerom k bojujúcej dvojici. Skala, ktorá vo sne rozgniavila Lupina, sa k nemu neúprosne blížila. A nasledovali ju ďalšie. Vo vzduchu sa zjavilo niekoľko odrážacích zaklínadiel, ktoré chceli odkloniť skaly. Boli však príliš ťažké. Remus po výkriku jediným pohľadom zhodnotil situáciu a vrhol sa na Tonksovú. Odkotúľali sa o kus ďalej. Na miesto, kde predtým stáli i tak dopadlo množstvo skál.
„Koho si videl umrieť,“ sykol po ňom strýko.
„Všetkých,“ odsyčal mu naspäť. Hrabal sa dopredu. Teraz, teraz by mala nasledovať Hermiona. A po nej Draco. „Odvlečte odtiaľ Hermionu a Malfoya. Varujte Weasleyovcov. A McGonagalovú s Hagridom. A Siriusa so Susan.“
„Čo…“
„Videl som umrieť všetkých!“ prudko vydychoval. Nevládal, mlel z posledných síl. „Pokiaľ tu budú tí draci, všetci umrieme!“
„Tak ich zažeň.“
„O nič iné sa ani nesnažím.“
Nemohol tušiť, že sa Voldemort pozerá. Nemohol tušiť, že zaznel rozkaz zabiť ho. Existovali len draci. Mohutný vír, ktorý sa náhle objavil a doslova zmietol jedného z drakov, nenechal pokojného nikoho. Aurori sa vrhli do bojov s ďalším odhodlaním. Sirius to zbadal tiež a vybuchol v ňom gejzír radosti. Ešte nebolo všetko stratené, mali šancu. Harry sa o to postará.
Boj sa rozdelil na dve polovice. Na jednej bojovali aurori s obrovskou presilou, na druhej sa všetko behom chvíle skonsolidovalo, aby bránilo Harryho a jeho víry. V nich bola nádej.
Smrťožrúti začali panikáriť. Nikto netušil, že by ich drakov mohlo niečo ohroziť. A keď vzápätí zmizli v točiacom sa vale víru, ktorý dunel silnejšie, než rykot drakov, hneď dvaja, ich vyčíňanie nabralo na razancii. Šialene útočili smrtiacimi kliatbami v snahe zasiahnuť kohokoľvek. V snahe prezabíjať sa až k Harrymu. Nemal čas sledovať, čo sa deje za ním. Sústredil sa len na jediné. Oživiť nádej vo víťazstvo. Sen sa už neuskutoční. Odvrátil ho. Keď sa teraz stane čokoľvek, on to už neovplyvní.
Keď však videl, že sa ostávajúce dva draky v zúrivosti odhodlali chrliť oheň a síru, od strachu zamrel. Videli, čo sa stalo s ich kolegami a zachvátila ich zúrivosť. Už sa nechceli baviť, už chceli len ničiť.
Hermiona sa držala pri Dracovi. Keď zbadala Harryho prvý raz, preľakla sa a na moment prestala bojovať. Draco ju chránil, kým sa spamätala. Videla jeho výraz, vedela, že prišiel preto, aby odvracal smrť. Ak však má umrieť, vloží do posledného boja všetko, čo je v nej.
Dvojčatá sa pridali k matke a otcovi. Bill prešiel k Lupinovcom. Všetci sa držali spolu, odkláňali kliatby, uhýbali sa smrtiacim lúčom, pútali na seba smrťožrútsku pozornosť.
O kus ďalej bojovala Minerva s Hagridom. Ten držal pod pazuchou jedného smrťožrúta a besne útočil. Už sa nebránil, už útočil.
Oblohu preťal blesk a zahrmelo. Prvá tohtoročná búrka priniesla silný lejak. Zem mokvala vodou a krvou ranených. Stromy za ich chrbtami pukali. Horeli. Zasiahnuté dračím ohňom.
Vpredu získavali prevahu smrťožrúti. Už bolo málo tých, čo sa bránili. Bojujúci sa potkýnali o mŕtve telá, začali ustupovať. Sťahovala sa okolo nich slučka smrťožrútov. Smrtiaca slučka.
Harry sa plne sústredil na monštrá. Najlepšie by bolo obe naraz, ale musí po jednom. Nemohol vidieť, ako sa Hermiona pošmykla na mokrej zemi a padla rovno pod nohy dvoch smrťožrútov. Ako sa Draco hodil k nej. Nemohol vidieť, ako pukol strom a ten sa rútil na Hagrida. Ako sa Minerva hodila naňho. Nemohol vidieť, ako Molly odletela dva metre dozadu. Ako sa Artur vrhol k nej, ruka mu visela pri boku. Nemohol ani len tušiť, že Tonksovú zmietli kliatby. Lupin bol obkľúčený. Bill sa vrhol pred dvojčatá. Fred ležal na zemi. George kľačal pri ňom. Nemohol vidieť, ako proti presile stáli Sirius so Susan. Nemohol vidieť nič. Už tu bol len on a posledný drak. Nemohol ani len tušiť, že v diaľke stojí rozzúrený Voldemort a pri ňom kľačí jeho syn. Nič z toho nemohol vidieť, nemohol si to dovoliť. Drak sa rozhodol chrliť oheň ich smerom.