„Kde to sme, pán profesor?“ zvedavo sa spýtal Harry, keď sa premiestnili. Krajina nevyzerala byť ničím výnimočná. Obyčajný les a pred nimi čistina. Ani stromy či rastliny mu nepripadali ničím odlišné, ako to bolo na ostrove Fénixov. A nech pozeral akokoľvek pozorne kam až dovidel, nevidel nič, čo by mu naznačovalo, že by to malo byť niečo mimoriadne.
„Nikde, pán Potter,“ profesor sa naňho pousmial a Harry po ňom nedôverčivo fľochol. Jeho úsmev sa ešte rozšíril. „Toto miesto neexistuje. Ani pre muklov a ani pre čarodejníkov. Existuje len pre Bystrohlavčanov. Nemôžete nič vidieť, pretože vás Múdry klobúk nezaradil do Bystrohlavu. A aj keby vás zaradil, tak by ste stále nič nevideli, pretože by ste neboli hoden.“
Iste, s takýmto niečím sa už stretol a stavil by sa, že Flitwick vidí pred sebou niečo úplne iné.
„Aha a ako chcete dosiahnuť, aby som niečo videl?“ stiahol obočie.
„Obyčajným kúzlom, Harry,“ Flitwick sa zarazil a opatrne pozrel na Harryho. „Môžem vás volať Harry? Aspoň pri našej misii, je to kratšie, ako vyslovovať celé vaše meno.“
„Áno, prečo nie?“ mykol plecami.
„Výborne a vy ma môžete oslovovať Filius,“ povedal akoby nič.
„Ale, ehm,“ Harryho to zarazilo.
„Je to kratšie, ako používať oslovenie pán profesor, aspoň pri našej misii,“ usmial sa. „Keď sa vrátime, prejdeme k oficiálnemu oslovovaniu. Čo poviete?“
„No, neviem, či sa mi to podarí.“
„Tak sa o to aspoň pokúsite,“ pleskol dlaňami a tým mu naznačil, že za touto témou spravil bodku. „Kľaknite si, Harry.“
„Prečo?“
„Pretože vás chcem očarovať a k tomu potrebujem, aby som na vás dočiahol, čo sa asi v momentálnej situácii nedá docieliť,“ díval sa naňho zospodu.
„Čo je to za očarovanie?“ nedôverčivo vyzvedal. „Nebude to mať…“
„Nie, nemajte obavy. Je to len obyčajné kúzlo, ktoré vám umožní vidieť veci, ktoré sú zastreté,“ pokojne vysvetlil. „Nebude to mať žiadne vedľajšie účinky, neohrozoval by som vás,“ s povzdychom pokračoval, pretože sa Harry nemal k tomu, aby pred ním pokľakol. Výdatný kontakt so strýkom ho začal nabádať k až príliš veľkej, koľkokrát možno zbytočnej, opatrnosti. „Mám si vyčarovať stoličku?“ Filius začal byť netrpezlivý.
„Nie, to nebude potrebné,“ zamrmlal nespokojne. Nepáčilo sa mu to, ale zrejme to bude musieť risknúť. Potrebuje vidieť to, čo Flitwick. Nešlo o to, že by mu až tak veľmi neveril, len sa mu nechcelo dovoliť, aby ho niekto hocičím očarovával. Napokon sa rozhodol predsa len pokľaknúť.
Keď mu na čelo mieril profesorov prútik, na krku sa mu zježili chlpy. Stačilo by len vysloviť nejakú menšiu kliatbu a on by ani nehlesol. Ani by si to nestihol uvedomiť, nieto, že by stihol zareagovať a brániť sa. Keby ho videl strýko, ako tu kľačí s hlavou sklonenou a bez protestu si nechá mieriť na hlavu prútikom, zrejme by ho zadrhol. Jeho obavy však boli zbytočné. Profesor Flitwick skutočne nemal v pláne ho zavraždiť. Mrmlal nejaké zaklínadlo a on nič necítil. Len sa okolo neho omotávali farebné stuhy teplých lúčov. Všetko trvalo len malý okamih. Keď napokon Flitwick prestal čarovať a on zdvihol hlavu, v úžase vydýchol.
„To je ono?“ Les aj s čistinkou zmizli, pred ním sa týčili štíhle vežičky bieleho zámku. Okamžite cítil množstvo mágie, ktorá sa tam náhle objavila. Akoby niekto otočil vypínačom a on sa objavil v inom svete.
„To je ono,“ prikývol Flitwick. Aj keď tu bol niekoľkokrát, stále to naňho citeľne dopadalo. Bystrohlavská minulosť v celej svojej sile, majestátnosti a kráse. „Dnes by sa toto miesto dalo nazvať ako letné sídlo Brunhildy Bystrohlavovej. Keď chcela uniknúť, unikala sem. Keď chcela mať pokoj, našla ho tu. Keď chcela oddych, tu sa jej ho dostalo. A keď chcela niečo skryť, toto miesto bolo tým najideálnejším,“ predniesol úctivo. „Nikto o ňom nevie, len pár významných Bystrohlavčanov. Na tomto mieste sú veci, ktoré si najviac cenila. Nemuselo ísť o nič hodnotné, nemuselo ísť o mocné čary ani magické artefakty. Keď mala niečo, čo bolo jej srdcu najbližšie a chcela si to zachovať alebo chcela, aby to ostalo ďalším generáciám Bystrohlavčanov, skryla to tu. Ak má niekde byť Bystrohlavovej tma, bude práve tu. Ak nie, tak potom žiadna tma nikdy neexistovala.“
Čo bola hlúposť, to už obaja veľmi dobre vedeli. Do kostí sa mu zahryzával zvláštny pokoj. Iný ako na ostrove. Desivý. Miesto aj zámok boli nádherné, plné mágie. Všetko bolo až také krásne, že to nemohlo byť normálne. A nemyslel pri tom na kúzla, ktoré toto miesto ošetrovali. Bolo to až také krásne, že mu to naháňalo strach. Pokoj sa razom menil na nepokoj. Ale ten bol potláčaný. Nič tak nádherné nemôže byť zároveň dobré, v hlave mu svietil výstražný maják. Až na Ginny. Jeho myšlienky boli náhle rozhárané.
„Harry, pokúste sa potlačiť všetky emócie, ktoré by vás mohli odpútavať,“ pripomenul mu Filius. „Samozrejme je toto miesto zvláštne, ale pokiaľ máte čisté úmysly, nehrozí vám absolútne nič.“
„Čo sú podľa vás čisté úmysly?“ otočil sa k nemu. „Ako mám potlačiť emócie? Musel by som prestať myslieť a do toho sa mi príliš nechce.“
„Chápem vás,“ prikývol. „Prestať myslieť by bolo to najlepšie, ale to od vás nemôžem očakávať. Nenechajte v sebe vládnuť nič negatívne. Ak už máte na niečo myslieť, myslite na niečo, čo vás upokojuje. Najväčšou katastrofou by bolo, keby ste mysleli naňho,“ zamračil sa. Vedel, koho má na mysli a na Voldemorta nechcel myslieť ani omylom. Pri tej spomienke mu bolo zrazu ťažko. Nezvyčajne ťažko. Toto je tým myslené. Musí sa sústrediť na niečo pekné, aby mohol pokračovať v ceste. „Predsa ste usilovne cvičili a ubezpečovali ste ma, že vám to ide,“ pozorne naňho pozrel. Harry musel uznať, že má pravdu.
„Ako nájdeme tmu?“ teraz sa už museli venovať aj tomuto problému.
„Netuším, niekde tam bude.“
„Aha, a…“ zamyslene sa zamračil. „Nie je zlý úmysel to, keď budeme chcieť vyniesť tmu? Preč z miesta, na ktorom ho Bystrohlavová ukryla?“
„A práve preto ste tu,“ profesor sa usmieval. „Tisícročné sily, ktoré tu driemu a strážia toto miesto vycítia, prečo chcete spraviť, to, čo chcete. Vziať odtiaľto tmu. Určite pochopia váš úmysel, za ktorým sú vyššie ciele. Ak by ste sa o to pokúsili čisto zo zištných dôvodov, nedovolili by vám to. To je základné pravidlo tohto miesta. Smieš sa dívať a skúmať, smieš sa pokúšať pochopiť a odhaliť, ale musíš mať čisté úmysly.“
„A keď to tie sily nepochopia? Aké nám hrozí nebezpečenstvo?“
„Zrejme veľké,“ vypustil. Harry naňho neveriacky zagánil. „Nikto sa o to nikdy nepokúšal!“ vypískol Flitwick. „Harry, pochopte, Bystrohlavčan, ktorému sa dostalo tej cti, že mu bolo o tomto mieste povedané, nikdy nekonal so zlými úmyslami. Toto je pre nás takmer posvätná pôda. Všetko, čo sa tu nachádza patrilo jej. Nám stačilo len to, že sme to mohli vidieť a skúmať. Že sme sa mohli dotknúť toho, čo hmatateľne patrilo jej. A stačilo nám slovo. Nikto nás nikdy nemusel presviedčať o tom, že je v našom záujme, aby to ostalo tu, že len niečo mimoriadne má tú možnosť odtiaľto to vyniesť. Teraz je tá správna doba a vy ste tá správna osoba, ktorá môže tmu odtiaľto vyniesť.“
„Ale čo keď nie? Nevieme, čo nám hrozí, neviem aké to bude mať následky,“ zrazu sa v ňom zobudila racionálna časť Harryho. Strýko by mal iste radosť.
„To nevieme, to je pravda. A tak isto nevieme, či budeme za týždeň žiť.“
„Prečo ste to nepovedali predtým? Profesorovi Dumbledorovi? Prečo ste o tomto všetkom mlčali?“
„Dovolili by vám to?“ Flitwick sa lišiacky uškrnul a Harry stiahol znova neveriacky obočie. „Harry, profesor Dumbledore mi prezradil isté súvislosti o tom, že ste bez našej pomoci stratený, ale celý čarodejnícky svet je stratený bez vás. Keby som neveril bystrohlavským tajomstvám, tak by som vás sem nebral. Musí to však byť takto. Ja by som tmu nevyniesol. Vy máte ten najušľachtilejší motív, prečo ju vynášať a mocné sily to budú vedieť. Sú to všetko len predpoklady a slová, ktoré sa prenášajú niekoľko desiatok generácií, ale my inú možnosť nemáme. Len im veriť. A profesor Dumbledore a už vôbec nie profesor Snape, by vám nedovolili podieľať sa na predpokladoch.“
„No, to je asi pravda,“ Harry musel súhlasiť. Keby strýko vedel o tomto všetkom, s najväčšou pravdepodobnosťou by vyvádzal ešte viac a asi by zviazal jedného aj druhého a nepustil by ich nikde.
„To je určite pravda. Tak, čo keby sme teda vykročili?“ nabádal ho. Sám sa nevedel dočkať, kedy prekročí bránu zámku. „A nezabúdajte, Harry, že sa máte sústrediť na pozitívne myšlienky. Tak sa vám bude napredovať ľahšie.“
„Pokúsim sa o to,“ zamrmlal a pustil sa za malým profesorom. Myslel na Ginny a Siriusa. Na Hermionu. Akosi podvedome vedel, že na strýka by radšej nemal myslieť. Aj keď sa určite mali radi, úplne pozitívnymi by sa spomienky zrejme nazvať nedali. A to dokonca ani spomienky z predchádzajúcich niekoľkých mesiacov. Pri ňom to proste nebolo len to dobré. Nebolo to ani úplne negatívne, len jednoducho, ich kontakt so sebou prinášal isté napätie, ktoré sa síce obom možno pozdávalo, alebo si naň len zvykli, ale cieľom ich rozhovorov bolo toho druhého vytočiť a Harry vedel, že by práve toto nemuselo byť tým najlepším, na čo by mal upierať svoju myseľ. I tak sa mu zdalo, akoby niekde v podvedomí počul jeho hlas. A už len toto slabé uvedomenie si spôsobilo, že jeho krok oťažel.
Profesor sa za ním otočil a skúmavo si ho prezrel. Harry sa naňho usmial, aby vyvrátil náznak rodiaceho sa podozrenia. Nebolo vôbec ľahké udržať si v napätej mysli, ktorá automaticky očakávala nebezpečenstvo, kladné myšlienky. A Harry vedel, že nech sa profesor tvári akokoľvek, aj on musí zvádzať nejaký svoj vnútorný boj. Možno boli kedysi čarodejníci bezstarostnejší, v dnešnej dobe bol však každý poznačený bojom, každý mal strach a obavy, každý sa stretol s niečím nemilým a nebezpečným. Záležalo len na každom jednotlivcovi, ako sa dokáže s týmito myšlienkami a predstavami vyrovnať. A on bude myslieť na Ginny.
Čím viac krokov spravil, tým viac ho opantával akýsi zvláštny pocit. Už to nebolo len takmer očarenie prostredím, bolo to uvedomenie si prostredia. Po tejto pôde kedysi kráčala Bystrohlavová. Iste, kráčala aj po Rokforte, ale tam si to až tak neuvedomoval. Možno preto, že od doby, kedy po chodbách Rokfortu chodila Bystrohlavová, po tých istých chodbách prešli tisícky študentov. Tu to bolo intenzívnejšie a hmatateľnejšie. Len ona a po nej určití vyvolení Bystrohlavčania sa na toto miesto dostali. Nik iný.
Bolo to ako dotknúť sa samotnej Bystrohlavovej. Jej dvoch kolegov stretol osobne. Alebo takmer osobne. Toho tretieho netúžil stretnúť. Možno už vtedy vedela, že sa raz do jej zámku dostane niekto, kto bude mať za úlohu pochybenie Zakladateľov napraviť. A možno to práve preto tak zariadila. Možno práve toto bol spôsob, ako mu pri tom pomôcť. A možno práve preto odtiaľ vyviaznu bez vážnejšej ujmy.
„Harry, vitajte v zámku Brunhildy Bystrohlavovej,“ Flitwick ho uviedol takmer komorným tónom do vstupnej haly.
Zámok bol možno biely, ale vnútri jasne dominovala modrá a bronzová. Rozľahlá vstupná hala bola zahalená do týchto farieb. Cez kreslá po jej stranách visela prehodená modrá deka s bystrohlavským znakom, ale samotné kreslá boli z bronzu. Mal taký pocit, že všetko tu bude z bronzu v kombinácii s čímkoľvek modrým. Steny i strop boli z bieleho kameňa, ale inak všetko ostatné nieslo prevažne bystrohlavské farby. A veľmi sa tomu nečudoval.
Keď prešli do ďalšej miestnosti, dlhej a úzkej, na jej konci videl veľkú bronzovú sochu ženy. Nepochyboval o tom, kto to bol, ale pochyboval o tom, že ju sem dala ona. Tu už zrejme spravili jej nasledovníci.
„A teraz ako, Filius?“ skúsil použiť profesorovo meno. Nie preto, že bol zvedavý, ako to bude z jeho úst znieť, ale preto, aby tým údajným tisícročným silám, o ktorých si myslel, že ich sledujú naznačil, že pre profesora je viac ako študent. A samozrejme aj naopak.
„Teraz budeme musieť prezrieť poschodie po poschodí, miestnosť za miestnosťou.“
„Nemáte ani tušenia, kde by sme mohli hľadať?“
„Tu,“ rozhodil rukami. „Všade.“
„Aha.“
„Harry, nikto z mojich predchodcov a ani ja sám sme nevedeli, že sem príde niekto, kto bude hľadať niečo konkrétne. Nemohli ste čakať, že všetky veci budú na jednom mieste. Bystrohlavčania sem chodili, brali veci, aby ich skúmali a pokúšali sa zistiť, čo to je a načo to slúži a každý z nich šiel tam, kde sa cítil najlepšie. Ja som napríklad chodil na tretie poschodie do piatej komnaty sprava. Je tu veľmi veľa vecí a o mnohých nevieme, čo to je.“
„Takže vy skutočne nemáte ani tušenie, čo by mohla byť tma?“
„Nie, ale pôjdeme na to vylučovacou metódou, skúsime pár kúziel. Poobzeráme sa tu a popátrame. Viem o tom, že Bystrohlavová mala svoju tmu. Ale čo to je, to netuším.“
„Ako dlho nám to potrvá? Čo myslíte?“ sklamane vyzvedal ďalej. A nepríjemný pocit sa stupňoval v závislosti na jeho rastúcom nepokoji. Ginny, nútil sa utíšiť svoje pocity.
„Netuším. Možno dve hodiny, možno týždeň.“
„Och, Merlin.“ Nálada mu razom klesla. Optimizmus, ty trúba! Zdalo sa mu to? Alebo začul strýkov hlas? Otriasol sa. „Myslím, že by sme sa do toho mali pustiť,“ stiahol obočie.
„Myslíte správne, takže poďme na to.“
Prešli okolo bronzovej sochy, ktorá akoby ich sledovala. Za ňou sa nachádzala ďalšia chodba, na jej konci bolo schodisko, ktoré viedlo do vyšších poschodí, ale aj do podzemia, ako si Harry všimol. Na bokoch boli dvere, na počudovanie drevené a oni vošli do prvej miestnosti.
V strede stál stôl a na nich niekoľko pergamenov. Inak bola miestnosť prázdna. Napokon by to nemuselo byť až také úmorné, keď bude väčšina miestností zaplnená tak stroho. Flitwick nazeral do pergamenov a Harry sa mu díval cez plece. Zrejme to boli zápisky jedného z Bystrohlavčanov, bodovo zaznačené. Flitwick len zavrtel hlavou a naznačil mu, že prejdú do ďalšej miestnosti.
Dve boli úplne prázdne, v ďalších troch boli znova len stohy pergamenov. Až v nasledujúcej našli niečo, čo zrejme patrilo Bystrohlavovej. Poznámky, ktoré boli k artefaktu priložené, však neobsahovali odpoveď na to, čo znamená zvláštny predmet kruhového tvaru neznámeho materiálu so sklenenou výplňou, na ktorej bol súbor podivných znakov. Flitwick však z poznámok pochopil, že tento predmet nevytvára tmu.
Po úmornej a pre Harryho nudnej hodine prišli ku schodisku. Mal zakázané čohokoľvek sa chytať a tak len sledoval profesorovo počínanie. A to ho neznesiteľne dožieralo. Pokoj.
„Harry, toto bolo len prízemie. Je tu sedem poschodí, štyri veže a podzemie. Teraz sme prešli tým jednoduchším. Ostatné je spleť chodieb, ľahko môžeme zablúdiť. Budem označovať cestu, ktorou sme už prešli a vy sa držte za mnou, dobre?“
„Áno, pochopil som,“ potvrdil rezignovane.
„Tak skúsime to podzemie. Nech na to ideme systematicky.“
Zišli dole schodmi. Čakal nejaký zatuchnutý tisícročný pach, ale nič také tam nebolo. Len tma a chlad. Profesor zažal jednu z faklí, ktorá bola uchytená bronzovým držiakom na stene. V nejasnom svite zbadal ďalšie fakle a chcel aspoň nejako pomôcť.
Incendio!
Pomyslel si s prútikom mieriacim na najbližšiu fakľu. Nič sa nestalo. Skúsil to znova, ale opäť sa mu nepodarilo zapáliť oheň. Kúzlo bolo predsa úplne jednoduché, jedno z tých najzákladnejších, tak prečo?
„Filius, nefunguje mi prútik,“ zamračene sa obrátil na malého Bystrohlavčana.
„Nefunguje vám prútik?“ Fliwickovi vyletelo obočie nahor. So záujmom sa naňho zadíval.
„Nie,“ pritakal a na dôkaz zamrmlal. „Lumos.“ Nič sa nestalo.
„Ale to je veľmi zaujímavé,“ pristúpil k nemu. „Takže je to pravda.“
„Čo je pravda?“
„Len pravé srdce Bystrohlavu, prútiku dá jeho vôľu,“ šepol.
„Nie som Bystrohlavčan, tak nemôžem kúzliť?“ zamračil sa. A nepríjemný pocit sa stupňoval. Profesor prikyvoval. „Tak táto pravda sa mi vôbec nepáči.“
„Tomu verím. Vy však prútik nebudete potrebovať. Neviete čo a kde a ani ako. Na to som tu ja. Vaše dobré úmysly a čistá duša môžu vyniesť tmu, nie mávanie prútikom a prskanie zaklínadiel. Tým si sily nezískate.“
„Chápem,“ rezignoval a zastrčil prútik do vrecka. Vlastne je tu zbytočný. Môže si sadnúť hore vedľa sochy a čakať na profesorov návrat. Deň alebo aj týždeň.
„Neklesajte na duchu. Budeme pokračovať,“ vyriekol Flitwick a mávol prútikom. Razom sa rozžiarili všetky fakle visiace na stenách. Harry sa podráždene vydal za svojím sprievodcom. Snažil sa v tejto situácii vidieť niečo pozitívne, ale nenachádzal nič. Tak si len predstavoval svoje chvíle s Ginny a krstným otcom, aby sa aspoň trocha odpútal od pocitu bezradnosti, ktorý sa ho snažil opanovať. Tušil, že toto je skúška prazvláštnych síl a ducha Bystrohlavovej.
Až do večera sa motali po podzemí. Bolo vlastne takmer prázdne. Len holé steny a ničotou zívajúce miestnosti. Bolo ich tam však toľko, že mali dosť práce na niekoľko hodín. Harryho dorazilo profesorovo prehlásenie, že s niečím takým aj počítal, ale keďže chcel postupovať systematicky, prešli najprv tú nudnú časť zámku.
Jeho nálada sa každou hodinou zhoršovala a on sa vlastne zameriaval hlavne na svoje predstavy, pretože mal pocit, že ho o malú chvíľu trafí šľak. Tušil, že to bude len a len horšie. Nemohol nič, len chodiť profesorovi za pätami a sledovať, čo robí. Do neskorých nočných hodín prezreli aj značnú časť prvého poschodia, keď profesor prehlásil, že by si mali aj trocha oddýchnuť. Zaujalo ho zvláštne brnenie, ktoré profesor okomentoval skutočne ako brnenie, aj keď si Harry pomyslel, že by to mohlo slúžiť na čokoľvek. Bolo to jej brnenie. Aj keď nikdy nebojovala a zrejme ho na seba nikdy ani nenavliekla, mala ho. Rovnako ako meč a štít.
„Filius, koľkokrát ste tu už boli?“ spýtal sa ho, keď sa uložili v jednej z komnát. Boli v nej dve postele a oni pri stole povečerali zo zásob, ktoré si zabalili.
„Nie veľakrát, len trikrát,“ odvetil. „Chce to množstvo vnútornej sily, aby sa tu dalo pokojne prechádzať a skúmať. Kedysi boli čarodejníci silnejší, ich mágia bola mocnejšia, ich presvedčenie a odhodlanie väčšie. Postupom času toto všetko zaniká. A čarodejníci sú čím ďalej tým slabší a slabší. Harry, všetko a všetci spejeme postupnými krokmi k záhube. Aj keby neboli vojny. Odhodlal som sa sem prísť len trikrát a stálo ma to veľa síl a námahy. Toto všetko zanikne, nebude už nikoho, kto by si pamätal slávu Bystrohlavu. Plánoval som sem prísť ešte raz, naposledy, aby som sem priviedol svojho nástupcu. Klamal som Albusovi. Na svete už niet vyvoleného Bystrohlavčana. Len ja. Už dlhé roky hľadám pokračovateľa, preto som v Rokforte, kde mám možnosť odhadnúť silu mladých ľudí. Zatiaľ však bezúspešne. Nik sa na to nehodí. A sledujem ich poctivo aj naďalej, aj keď odídu z Rokfortu, aspoň tých, ktorí mi dali nádej. Všetko je márne, náš čas sa kráti.“
„A čo Luna?“ spýtal sa so záujmom. Bola vlastne jedinou Bystrohlavčankou, ktorú poznal dôvernejšie, ak však nerátal Čcho, ale tá sa mu na toto poslanie vôbec nehodila. Flitwick sa zoširoka usmial.
„Klamal by som, keby som netvrdil, že si slečnu Lovegoodovú nevšímam o niečo viac ako ostatných. Je zvláštna a podivná, bystrá a svojhlavá, ale vidí viac, ako ktokoľvek iný. Možno, časom, keď ma viac presvedčí, keď si budem istý. Nebude to však tak skoro, je ešte príliš mladá, musí toho dokázať oveľa viac.“
„Všetko je to také zvláštne,“ zamrmlal Harry.
„Čo je nesprávne, je obyčajné a čo je správne, je výnimočné. To je hlavný rozdiel. A nič sa nedeje logicky, aspoň veci, ktoré hýbu dejinami. Logikou a systémom vládnu hlupáci. Bystrý človek si dokáže nájsť systém aj v úplne nelogických situáciách, keď má na to ten správny a výnimočný podnet. Pozrite sa na nás dvoch. Je v tom nejaká logika? Aby ste vy prijali pomoc odo mňa? Na tomto mieste a za takýchto podmienok? Nie je. Je to úplne postavené na hlavu, avšak, my v tom nájdeme tú správnu cestičku a dôjdeme až k jej úspešnému koncu.“
„Áno, no, v to dúfam,“ vypustil zarazene.
„Verte v to. Na štvrtom poschodí je miestnosť, kde sú uchované poznámky samotnej Brunhildy. Možno by sa medzi nimi niečo našlo. Niečo, čo by nás nasmerovalo k tej správnej veci.“
„A prečo ste to nepovedali hneď? Prečo sme najprv nešli tam?“
„Harry, logikou vládnu hlupáci, ako som už povedal. Okrem toho, i tak je nutné prezrieť všetko. A ešte okrem toho, Tajomné sily zatvárajú cesty, priame cesty. Vedú človeka okľukami, nedovolia mu ísť rovno.“
„Teraz už vôbec nechápem,“ zavrtel hlavou. Nie, že by predtým čomukoľvek rozumel. Profesor Flitwick a Luna mali veľa spoločného. A strelenosť bola jednou z tých vecí.
„O áno, nelogika,“ uškrnul sa Filius, „nedokázali by sme ísť priamou cestou k miestnosti s poznámkami Bystrohlavovej. Tajomné sily by nám v tom zabránili. Musíme ísť okľukou a podvedomie ma tam bude viesť, keď nastane ten správny čas. Správny čas pre tajomné sily. Bol som tam len raz a i to len na chvíľu. Ako som spomínal, osud nás vedie k záhube. A teraz, myslím, by sme si mali trocha pospať. Aspoň pár hodín.“
Nečakal na Harryho názor. Vliezol do jednej z postelí a s tichým želaním dobrej noci za sebou zatiahol závesy. Harry ešte dlhú chvíľu sedel na stoličke a snažil sa to všetko pochopiť. Profesor a ani Luna zjavne nevedia povedať, že obloha je modrá. Než sa k tomuto faktu dopracujú, musia o tom rozprávať niekoľko minút, na prvé počutie úplne z cesty. Povzdychol si.
Keď si ľahol do postele, znova myslel na Ginny. Na nádherné chvíle, ktoré spolu prežili. V priebehu dňa na to musel myslieť mnohokrát. V okamihu, ako ho začala zaplňovať bezmocnosť, jeho dušu obklopovala ľadová ruka a začali ho premáhať veľmi zlé pocity. Akási rezignácia a odovzdanosť a on mal pocit, akoby sa vzdával. Akoby tajomné sily čakali len na to. Kedy sa dostane do ich moci, kedy si ho podvolia. Bystrohlavovej skúška bola veľmi náročná. Bral by radšej Chrabromilovu jaskyňu, kde mohol niečo robiť fyzicky, ako tento duševný závod. Boj o vôľu. Nakoniec zaspal.
Nejasné obrysy bežiacich postáv. Všetko začalo naberať tvar a formu. Obraz sa rozjasnieval, zvuk bol počuteľný. Treskot a lomoz trieštiacich sa zaklínadiel, s dunením padajúce skaly, ktoré boli potrhané kúzlami, neľudské výkriky umierajúcich. Vzduchom lietali lúče, záblesky rozjasnievali zatiahnutú oblohu.
Videl dvojčatá, ako si kryjú navzájom chrbty. Okolo nich boli ďalší, ale tých skôr cítil, ako videl. Neboli jeho srdcu až takí blízki, aby ich vnímal. Znamenalo to len jediné. Videl ich smrť.
Trinásť smrťožrútov sa na nich vrhlo, boli sami, bojovali sami za seba, za toho druhého, za svojho brata. Červené lúče a štíty nestačili. Zabili Georgea. Fred sa v hrôze prestal brániť. Padol k nohám svojho brata. A zabili aj jeho.
Draci. Päť obrovských a hrozných drakov letelo nad ich hlavami. Trhali skalu svojimi pazúrmi, hádzali obrovské a ťažké kamene na ľudí pod nimi. Akoby sa hrali nejakú podivnú hru. Nejakú zvrátenú a desivú hru.
Videl vzdušný vír letiaci vzduchom, ako odkláňa jedného z drakov. Odkláňa, ale nezaháňa ani neničí.
Draci zbadali, čo sa deje s ich druhom a hodili smerom k zdroju víru množstvo mohutných skál.
Videl, ako jedno skalisko doslova rozpučilo Lupina, ďalšie pod sebou pochovali Tonksovú.
Tri víre prilietajúce z opačnej strany už prišli neskoro. Draci sa otočili tým smerom. Severus spolu s Dracom a Hermionou ich vytláčali. Darilo sa im ich odháňať do dostatočnej vzdialenosti od bojujúcich. Najmä Severus sa zameral na dve čierne obludy. Nebezpečenstvo ale prišlo z druhej strany.
Šialený smiech sa mu zarezával do uší, s hrôzou sa díval na to, ako Hermionu zasiahla smrtiaca kliatba a ona padla. Draco si ani nestihol uvedomiť, čo sa deje. Kľačal vedľa nej a z množstva rán sa mu rinula krv. Jeho tvár smrteľne bledla. Severus sa k nemu skláňal. Draky zaujali iné víry a oni k nim obrátili pozornosť. Severus už nedokázal Dracovi pomôcť. Bol mŕtvy.
Videl svojho strýka ako sa obracia a pohľadom sa snaží niekoho nájsť. Bolo jasné, koho. Videl, ako popri tom útočí na smrťožrútov. Okolo neho sa mihali nejasné postavy. Vedel, že sú to ďalší a ďalší bojovníci. Ale tí sa mu nerozjasnili. Miesto toho videl iné.
Hagrida, ktorý pod pažami dusil jedného smrťožrúta a pálil do ďalších. Boli v oslabení. On a profesorka McGonagallová. Nemohli mať šancu. Nedalo sa. Pri nich sa lámali stromy, zo zeme vyletovali kusy hliny a nad hlavou lietali úlomky skál.
Spustil sa prudký lejak. Zem pod nohami mokla a stávala sa klzkou.
Artur s Molly už pribehli neskoro. Minerva aj Hagrid ležali v bahne, do ktorého sa vpíjala ich krv. Pridal sa k nim Bill a spoločne útočili na smrťožrútov. Proti presile. V zúrivej odhodlanosti a nebojácnosti. Pridal sa k nim aj Severus. V štvorici vytláčali bezprostredné nebezpečenstvo, aby vzápätí svoju pozornosť obrátili ku drakom. Padla Molly. Smrťožrúti sa vracali. Nebol čas na ľútosť. Artur ju zbadal ležať na zemi. Chvíľka nepozornosti a padali ako muchy. Nasledoval ich Bill. A Severus.
Draci sa rozhodli zdemolovať stavbu, o ktorú sa bojovalo. Väzenie, z ktorého unikali väzni. Oslobodení smrťožrúti. Už bolo vyprázdnené, už sa každý z nich zapojil do bojov proti Fénixom a aurorom.
Videl, ako sa stavba rúca. Kamene a železo pukali a praskali pod náporom monštier z dôb minulých, ktorým stačili mocné krídla, pazúry a čeľuste a ničili kamennú budovu, akoby bola z papiera. Vzduchom leteli kusy balvanov a tehál, železných tyčí.
Videl, ako jedna tyč preťala dve telá. Jednou ranou zabila dvoch ľudí. Siriusa a Susan.
Až keď sa draci vybúrili, až vtedy sa rozhodli zasadiť posledný úder. Vzduchom sa šíril oheň a síra z ich tlám. Lietali nad hlavami bojovníkov. Smrťožrúti zmizli. Kliatby ich hrubej koži neublížili. Neprenikla ani jedna. Víry, ktoré sa objavili, už neboli také mocné a účinné, ako tie predtým. Už nebolo odhodlania, len číry strach a bezmocnosť.
Pálili všetkých. Živých aj mŕtvych. Totálna skaza, absolútny zánik, fiasko, prehra. Koniec.
Harry sa posadil na posteli. V nemej hrôze, bez schopnosti akejkoľvek reakcie. Na čele sa mu perlili kvapôčky potu, oči mal rozšírené zdesením a zrýchlene dýchal. Nedokázal sa ani pohnúť. Uvedomoval si každý moment zo svojho sna. Znova mu prebiehal pred očami, každý jeho hrozný detail. Všetci umrú. Úplne všetci. Do jedného.
Z úst sa mu napokon vydral dlhý, zúfalý ston. Ani zďaleka sa to nepodobalo na ľudské trúchlenie, bol to skôr zvuk pripomínajúci ryk zvieraťa v poslednom smrteľnom kŕči. Tá predstava bola proste neznesiteľná, niečo také sa nedalo vydržať. Nie, nedalo. Musí niečo spraviť, dokáže tomu predsa zabrániť. Nedokázal sa však ani pohnúť, ani ruku nedokázal na prikrývke posunúť. Jeho sen a miesto, na ktorom sa nachádzal, to proste nešlo dohromady. Jeho zúfalstvo, beznádej a smútok boli také silné a čerstvé, bol taký presýtený negatívnymi pocitmi, že ho to absolútne znehybnilo.
Ginny. Tá prežila. Nebola v sne. Ale sen musel potlačiť. Musel sa hýbať a na to sa potreboval sústrediť na niečo pozitívne. Ale ten sen. Sirius a Severus, Hermiona, všetci. Nie!!! Ty idiot. Zabudni na to, zabudni na sen. Nájdi v sebe silu. Rozvahu. Rozum. Ginny. Ich prvé milovanie. Ich prvý bozk. Všetko to krásne, čo spolu prežili. Každý okamih, za ktorý bol vďačný. Ktorý ho robil neskutočne šťastným. Mŕtvi, mŕtvi. Nie! Musí to spraviť, pre nich. Musí sa premôcť. Musí prestať myslieť, inak sa stadeto nepohne. Nikdy. Ostane tu naveky sedieť na posteli. Ginny, jej úsmev, jej dotyky, jej bozky. Poznal ju dokonale. Obaja sa poznali až tak dokonale, že koľkokrát ani nepotrebovali slová. Ginny. Jeho Ginny.
Zosypal sa z postele na zem a poriadne sa udrel do hlavy. Len sykol, ale aspoň sa prebral. Ginny. Po štvornožky sa plahočil k profesorovej posteli. Ginny. Už jedine ona. Vyškriabal sa na posteľ a začal silne Filiusom triasť.
„Profesor! Vstávejte. Musíme odtiaľto hneď vypadnúť!“ Ginny.
„Harry, pre Merlina,“ Flitwick žmurkal ešte stále v polospánku očami a snažil sa ho zamerať. „Čo sa deje?“
„Musíme sa hneď vrátiť.“
„Ale prečo?“
„Teraz nie je čas na vysvetľovanie,“ odpotácal sa od neho k svojim šatám a začal sa trhanými pohybmi obliekať. Flitwick z neho nespúšťal ustaraný pohľad. „Profesor, prosím,“ pozrel naňho zúfalo. Ginny.
„Harry, vôbec sa mi to nepáči. Čo sa deje? Vyzeráte…“ zmĺkol. „Nevyzeráte na cestu naspäť. Vôbec nevyzeráte na to, že by ste sa z tejto izby dostali. Najprv sa snažte upokojiť.“
„Nemôžeme čakať, musíme sa vrátiť,“ prehováral ho netrpezlivo. V očiach sa mu mimovoľne zaleskli slzy.
„Harry…“
„Všetci umrú, zajtra všetci umrú. Videl som to!“ vyštekol po profesorovi. Po tých slovách padol na kolená. Nie, nesmie na nich myslieť. Musí myslieť na Ginny. Na jej lásku, ktorá je tým najkrajším, čo sa mu v živote stalo.
„Merlin,“ vydýchol profesor. Aj on v momente stuhol. Dumbledore mu niečo naznačil a on bol dosť bystrým, aby pochopil. „Všetci.“ Vedel, na kom Harrymu najviac záleží. „Ale vraveli ste, že sa to stane až zajtra. Do zajtra je času dosť, tak sa snažte upokojiť!“ prikázal mu prísnym tónom.
Harry sa snažil vydýchať tú bolesť. Myšlienkami sa upieral len na to jediné. Cítil, ako tá stiesnenosť pomaly ustupuje, ako znova naberá sebaistotu. Len sa neprestať sústrediť. Má čas. Do zajtra. Nie je všetko stratené. Stihne ich varovať. Určite. Len pokoj. Bol to len sen. Nič z toho sa nestane. Nič.
„Dobre, dobre,“ bľabotal. „Všetko bude v poriadku. Odídeme a pre tmu sa vrátime.“
„Ale to už nebude možné,“ protirečil profesor. Harry po ňom zamračene fľochol. „Druhý raz vás to sem už nepustí.“
„Čo?“
„Tajomné sily vám už druhú možnosť nedajú. Len jedenkrát smie vstúpiť niekto mimo Bystrohlavu na túto pôdu.“
„Ale…“
„Máme čas do zajtra. Takže sa ju pokúsime nájsť a ich varovať. Ak to nestihneme do zajtra, budete sa musieť rozhodnúť. Buď návrat s tým, že tmu nezískate a všetko pátranie bude zbytočné, záchrana sveta bude nemožná. Alebo budú oni obetovaní, vy vezmete tmu a zachránite celý svet.“
„Kurva,“ zahrešil. Okamžite cítil, ako mu tuhnú končatiny. Nesmie prepadať panike, nesmie si zúfať. Nádej stále je. Vykašle sa na celú tmu. Keď ju do zajtra nenájdu, jednoducho odtiaľto vypadne, aby ich varoval. Vie, kde sa to všetko má stať. Vie, na čo sa všetci pripravovali. A nesmú tam ísť. „Prepáčte,“ šepol ospravedlňujúco.
„Chápem. Ani mne to nie je jedno, nemyslite si. Oblečieme sa, upokojíme a budeme pokračovať. Čaká nás kopa práce. Harry, nemyslite na to, sily to vedia a pokúsia sa to zneužiť proti vám.“
„Viem, viem. Som pokojný, vážne. Len, poďme už. Nestrácajme čas.“
Sťažka sa postavil. Musel sa zachytiť čela postele, inak by ho to znova zložilo k zemi. Zhlboka dýchal a myslel na jedinú. Profesor ho, obliekajúc sa, starostlivo pozoroval. Až keď sa jeho dych ustálil a črty tváre prestali byť také napäté, až vtedy usúdil, že sa znova koncentruje na pozitívne myšlienky. Jemne ho potľapkal po chrbte a vykročili von.
Flitwick si bol vedomý, čo všetko sa môže stať. Nebol hlupák, dokázal si spočítať dve a dve. Stačilo mu to, čo mu povedal Dumbledore. A ponáhľal sa. Ibaže ako už povedal, tajomné sily ich púšťajú tam, kam chcú. Nemohol ísť preto priamo k hlavnej miestnosti Bystrohlavovej. Trpezlivo doskúmali prvé poschodie a pustili sa do toho druhého.
A Harry si to tiež uvedomoval. Proste vyčká do večera. Ak sa nedostanú tam, kam chcú, vykašle sa na celú tmu. Keď všetci, keď… Pre koho má potom priniesť tmu? Pre koho má zachraňovať svet? Keď budú všetci, Nesmie na to myslieť! Je to ťažké. Áno, to je. Zvyčajne tie správne veci bývajú sakra ťažké. Ginny. Ona je to jediné, na čo si teraz môže dovoliť myslieť. Presviedčal sa, keď sa zachytil steny, pretože hrozilo, že by ho ďalší zvláštny kŕč poslal k zemi.
Profesor sa k nemu obrátil. Sám bojoval proti silám. Už v momente, ako sem vstúpili. Ako vždy, keď sem vstúpil. A teraz to bolo o to horšie, že so sebou priviedol niekoho mimo Bystrohlavu. Ale oni to vedia. Poznajú pravdu, chápu, prečo ho sem doviedol. V opačnom prípade by ich už dávno zabili. Ani on si nesmie pripustiť nič negatívne. Pohľad na mladého chlapca, ktorý zvádzal neuveriteľný boj vo svojom vnútri, ho pokojným nemohol nechať. Bol smutný z toho, že nepatrí do Bystrohlavu. On by sa na túto cestu hodil najviac. To vedel už teraz. Pomôže mu, ako najlepšie dokáže. Preňho a pre celý čarodejnícky svet.
Pohli sa ďalej. Ani po prezretí druhého poschodia ich to do štvrtého nevpustilo. Museli prehľadávať to tretie. A čas sa krátil. Pomaly ho začalo prepadávať zúfalstvo. A on sa mu bránil. Už ani nevedel, koľkokrát si predstavoval ich spoločné chvíle, vyznania lásky, príjemné zážitky, spoločné plány. Netušil, koľkokrát musel zaháňať predstavy mŕtvych tiel.
„Zdá sa, že môžeme postúpiť,“ oznámil mu profesor. Na štvrtom poschodí už nemuseli prezerať miestnosť za miestnosťou. Akoby im niekto dovolil spraviť o krok na viac. A o ďalší a ešte jeden. Pochopili, že môžu slobodne ísť tam, kam chcú. Ak má byť toto skúška nejakých tajomných síl, tak potom skúšajú skutočne precízne. Koľko mohlo byť hodín? Sedem večer? Ešte stále je čas, akcia, ktorej nemienil dovoliť, aby sa rozbehla, mala začať až zajtra.
„Bolo na čase,“ neodpustil si. A profesor mu v tom momente ani nič nevyčítal.
„Tu je to,“ roztvoril masívne dvojkrídlové dvere. Pred nimi sa zjavila rozsiahla miestnosť. Najväčšia spomedzi tých, ktoré navštívili. A bola plná pergamenov a kníh. Bystrohlavovej záznamy, o ktorých Chrabromil nevedel, kam ich skryla. Boli tu a mali ostať skryté naveky. Aspoň pre tých, ktorí nepatrili do Bystrohlavu.
„Ale ako v tomto množstve nájsť zmienku o tme v tak krátkom čase?“ Harry stiahol obočie. To nemajú šancu stihnúť. Hlavu mal takú presýtenú spomienkami na Ginny, že si spomenul na jedno jej kúzlo spred vyše roka. Keď sa pokúšali nájsť zmienku o Snapovej matke a stála pred nimi kopa Prorokov. Už sa nadychoval, keď profesor mávol prútikom.
„Capto tenebrea…“
„Ehm, to som chcel,“ zamrmlal si.
Ozval sa šuchot stoviek pergamenov, všade bol zjavný pohyb a zo všetkých strán k nim prilietali listy. Po chvíli sa pred nimi vytvorila malá kôpka. To už vyzeralo nádejnejšie. Profesor položil pred Harryho hneď niekoľko listov. Keďže sa ten nesmel ničoho dotýkať, spravil to zaňho, avšak čítať pokojne mohol a zároveň si zamestnal myšlienky niečím užitočným.
„Asi niečo mám,“ oznámil Flitwick po hodine sústredeného a tichého čítania. Harrymu sa rozbúchalo srdce, keď k nemu profesor natrčil list. Nervózne sa začítal od miesta, ktoré mu ukazoval prstom.
…nie je to len obyčajná drahokamová odroda kremeňa. Tento morión vyvrhla samotná hora Crudelia, v ktorej útrobách prebývajú temní démoni. Nie však démoni sú predmetom môjho skúmania. Po prvotných pokusoch sa môj predpoklad potvrdil. Morión má v sebe moc, ktorú do nej vložili temní tvorovia, aby im slúžil. Aby im vytvoril podmienky im vlastné v akomkoľvek prostredí. Tmu takú silnú, že prekryje aj samotné ľudské bytie, myslenie a uvedomenie. Tmu takú mocnú, aká sa nedá nájsť nikde, ani v útrobách zeme, ani v nekonečnosti vesmíru. Tma, ktorá pohltí všetko. Vytvorená démonmi a určená pre démonov.
Zistila som, ako skrotiť tmu, aby nepáchala škody. Zmiernila som jej silu a uzavrela ju do skla. Stále je však príliš silná a pre obyčajného človeka smrteľná. Ovládla som ju, zmocnila sa jej. Uiuum in tenebras meas.
Zistím, kde všade by fungovala tak, aby bola užitočná. Možno už aj viem kde. Skúsim to.
„Morión je čierny a je uzavretý v skle,“ zamyslel sa Flitwick, keď Harry dočítal Brunhildin záznam. „Na nič také sme doteraz nenarazili, ale ešte tu máme tri poschodia. Vieme, čo hľadať.“
„Ale nemáme na to čas,“ Harrymu sa nepáčilo ďalšie hľadanie. „Čo keby ste skúsili obyčajné Accio?“
„Skúsiť to môžem, ale pochybujem,“ usmial sa profesor a vystrčil ruku s prútikom na chodbu. Mocne zakričal kúzlo, ale nič sa nestalo. „Harry, pre magické artefakty sú takéto kúzla väčšinou neškodné. Ale skúsili sme to. Musíme ju ísť nájsť.“
„Dobre, ale nanajvýš do polnoci, do druhej. Potom sa musím vrátiť.“
„Viem a dúfam, že to stihneme. Deliť sa nebudeme, ak my to chcete navrhnúť. Náhodou sa niečo stane a váš strýko ma prekľaje, keď vám tu ešte k tomu nefunguje prútik.“
„Čo by sa mi mohlo stať? Sám ste hovorili, že tajomné sily vycítia pravú pohnútku, prečo sa chytím tmy.“
„Harry, tajomné sily sú nevyspytateľné. Vidíte to sám. Kedy nás pustili až sem? Nie, pôjdeme spolu a to hneď, nech to skončí, ako chce.“
„Fajn,“ prskol. Nie naštvane, vedel, že profesor má svojím spôsobom pravdu. Len sklamane až takmer rezignovane. Vedel, že keby sa začal rozčuľovať alebo protestovať, jeho stav by to len zhoršilo. Preto sa podvolil a nasledoval profesora. Očami však stále častejšie zalietal k hodinkám. Bolo už desať, keď pokročili na piate poschodie.
Už však nenasledoval Flitwicka odovzdane. Každú miestnosť pomáhal prezrieť spolu s ním. Viac očí viac vidí. Keď striedali miestnosti, pozrel na hodinky a predstavil si Ginny. Odmietol o inom uvažovať. Čas i tak utekal až neuveriteľnou rýchlosťou. Nemohol začať panikáriť. Jednoducho sa na tú tmu vykašle a odíde odtiaľto. Nič iné sa nestane. Im sa nič nestane. Nemôže.
„Mám to!“ skríkol, keď zbadal niečo, čo by mohlo byť tmou. Úzku fľaštičku z priesvitného skla, v ktorom boli drobné úlomky čierneho nerastu. Zodpovedalo to opisu. Profesor k nemu zvedavo dobehol.
„Ó, áno, zrejme áno,“ s posvätnou úctou hľadel na zaprášenú fľaštičku v rohu police jednej zo skríň nachádzajúcej sa v miestnosti. „Najprv musíme vyskúšať, či je to ono,“ opatrne natiahol ruku. Harry fľochol po hodinkách. Bolo tesne pred jednou. Času bolo stále dosť. Bol by síce pokojnejší, keby ho mal viac, ale stačilo to. „Skôr, než to vezmete do rúk vy, musím vyskúšať, či ide skutočne o našu tmu. Aj keď tomu všetko nasvedčuje,“ profesor odtrhol pohľad od fľaštičky a rýchlo pozrel na Harryho. „Jedna jediná chyba môže byť osudná.“
„Áno, chápem,“ prikývol. Nevedel si síce ani predstaviť, čo by sa stalo, keby sa chytil niečoho, čoho nemal, ale tušil, že by nemohol očakávať nič príjemné.
Profesor opatrne zovrel v ruke fľaštičku. Úlomky moriónu vo vnútri zacinkali. Mal v ruke niečo Bystrohlavovej. To by nebolo nič mimoriadne, ale zhodou okolností sa stalo, že mal na to potrebné inštrukcie. Nemusel skúmať, už vedel, ako to použiť. A čo to je. Jeho zvedavosť rástla závratnou rýchlosťou. Napätie a vzrušenie ovládli celé jeho myslenie. Neboli to úplne negatívne pocity. Možno by mu rozvaha momentálne nezaškodila, ale toto bola preňho mimoriadna chvíľa. Zrejme najdôležitejšia a najvýznamnejšia v celom jeho doterajšom živote.
„Uiuum in tenebras meas!“ skríkol a ruku napriahol pred seba. Harry sa podvedome prikrčil. Nevedel prečo, ale nepáčilo sa mu to.
Morión vo fľaške začal víriť. Profesor upevnil zovretie. Harrymu sa rozbúšilo srdce. Bolo to ono, mali tmu a mohli ísť do krajiny svetla. A priniesť žiaru, ktorá by poskytla ochranu všetkým ľuďom, na ktorých by ju zoslal. Konečne výraznejší úspech. Už chcel povedať profesorovi, že sa uistili a môže zrušiť kúzlo, keď si všimol, že sa o to sám Filius snaží. Ale nešlo mu to. Nevedel zrušiť to kúzlo. Akoby morión ožil a šiel si vlastnou cestou.
„Filius,“ upozornil ho.
„Neviem to skončiť,“ zjavne bojoval proti mágii vo fľaštičke. Chcel, ale prichádzajúca tma bola silnejšia.
„Pomôžem vám.“
Harry zovrel profesorovu natiahnutú ruku a druhou mu chcel vziať fľaštičku. Len čo sa dotkol profesora, z fľaštičky vyletela čierňava. Uvedomil si najprv len tieň, ktorý sa začal šíriť do všetkých strán. Tieň bol čoraz černejší a tmavší a jemu sa do duše začali vkrádať tie najhoršie možné spomienky. Nie, nemal pocit, akoby nikdy viac nemal byť šťastný, ako tomu bolo pri dementoroch. Mal pocit, akoby strácal seba samého. Svoju osobnosť, svoje vnútro. Akoby mu niečo trhalo dušu z hrude, chcelo ho spraviť prázdnym. Akoby mu chceli vziať schopnosť uvedomovať si, cítiť a vnímať. Seba samého. Akoby sa z neho mal stať len stroj, ktorý síce počuje, vidí a rozpráva, ale ktorý nemá vlastnú vôľu. Vlastné názory. Tma sa mu zahryzávala do duše a bol to ten najnepríjemnejší pocit, aký doteraz zažil. Akoby ho tma zožierala zvnútra a hrozilo, že nechá zdevastovanú spúšť. Potom to náhle prestalo. Necítil a nevnímal nič. Padol a už nič nebolo.