„Tma, ktorá by mohla byť silnejšia ako svetlo,“ zamyslene zopakovala Luna. „A mala údajne patriť Bystrohlavovej,“ pozerala niekde na múr za ich chrbtami. Ani jeden z nej nespúšťal netrpezlivý pohľad plný očakávania. Dokonca aj Neville na ňu uprene hľadel, aj keď stále nechápal.
„Luna?“ opatrne ju oslovila Hermiona po niekoľkominútovom tichu. Zdalo sa, že ich prestala vnímať. „Vieš, čo to môže byť?“ skúsila.
„Nie,“ Luna sa na ňu zamerala. Bolo doslova citeľné, ako sa v každom jednom niečo akoby zlomilo. Ich sklamanie bolo obrovské. Luna potriasla hlavou. „Viem, aké to je pre vás dôležité.“
„Na to by som vsadil čokoľvek,“ prikývol Neville. Luna sa naňho mierne pousmiala.
„Dúfali sme, že by si nám mohla pomôcť,“ vypustil Harry.
„Mrzí ma to,“ pokojne mykla plecami a pozrela na každého z nich. Hermiona vyzerala, že začala okamžite hľadať nejaké iné riešenie, aj keď vlastne nebolo aké. Draco sa zadumane mračil a Harrymu visela hlava. Len Ginny sa na svoju spolužiačku neprestávala dívať, akoby stále čakala, že to nie je všetko. A mala pravdu. „Ja neviem o žiadnej takejto tme, ale to neznamená, že by niekto o nej nemohol vedieť,“ šepla. Možno nie obsahom, ale tónom, ktorým vyriekla poslednú vetu, si znova zabezpečila ich plnú pozornosť. „To, čo vám poviem, je tajomstvo. Alebo možno nie je tajomstvo to, že existujú tajomstvá. Tajomstvami sú práve tajomstvá, ktoré by tajomstvami aj mali ostať.“
„Čo…“ vypustil Harry podráždene. Ginny ho včas štuchla do rebier. Hermiona nervózne prešliapla.
„Pokračuj, ak môžeš,“ nabádal ju Draco.
„Dobrá poznámka, ak môžem,“ usmiala sa naňho. „Asi by som nemala,“ zasmiala sa. Nenašla však nikoho, kto by sa smial spolu s ňou. Povzdychla si. „Ale viem aj to, že budem musieť. Prinajmenšom vám poradiť. Existujú tajomstvá, bystrohlavské tajomstvá, ktoré nie sú nikde zaznamenané. Vôbec nikde. Len v hlavách Bystrohlavčanov a ani to nie všetkých. O niektorých, menej dôležitých informáciách, vie každý Bystrohlavčan. Ale je oveľa viac takých, o ktorých sa obyčajný Bystrohlavčan nikdy nedozvie. Pokiaľ nie je niečím významný a pre fakultu dôležitý. Sú posolstvá a tajomstvá, ktoré sa dedia ústnou formou a dozvie sa o nich len skutočne silný Bystrohlavčan,“ stiahla obočie.
„Myslíš Flitwicka?“ Harrymu sa rozbúšilo srdce. A nebol jediný. Luna pokyvkala hlavou.
„Ale ten nám nič nepovie,“ zapochybovala Hermiona.
„Áno, vám nič nepovie,“ prikývla Bystrohlavčanka. „Sú tajomstvá, ktoré si strážime ako oko v hlave. Ak mala Bystrohlavová nejakú svoju tmu a Flitwick o nej vie, bude veľmi ťažké ho presvedčiť, aby o nej hovoril. Je úplne jedno, či je tá tma dôležitá, alebo či len bude dôležitá. Nikde sa o nej nehovorí. Ak patrí medzi tie tajomstvá, o ktorých som hovorila, tak aj keby šlo o úplnú banalitu, Bystrohlavčan, ktorý o niečom takom vie, si to cení. Je to preňho niečo ako vyznamenanie, prejav úplnej a bezmedznej dôvery. Chápete?“
„Myslím, že chápeme.“
„Vravela si ale, že bude ťažké ho presvedčiť,“ Ginny sa odmietla vzdať. „Takže nevylučuješ možnosť, že by sa dal presvedčiť?“
„Nevylučujem, ale vy sa o to ani nepokúšajte.“
„Iste, bolo by hlúpe, keby za ním prišiel niekto z Chrabromilu,“ prikývol Draco. „A ešte hlúpejšie, keby to bol bývalý Slizolinčan,“ zaškľabil sa.
„Možno Dumbledore?“ šepla Hermiona.
„Jedine ten,“ súhlasil Harry.
„Dumbledore je mŕtvy,“ pripomenula Luna. „Áno, viem, že existuje jeho obraz a vie to aj profesor Flitwick, ale je to len obraz.“
„Stále je to Dumbledore.“
„Nie, pokiaľ ide o tajomstvá Bystrohlavu. Nech by to bol ktokoľvek. Myslím, že aj keby bol profesor Dumbledore živý, mal by veľké problémy presvedčiť profesora Flitwicka. Ide o presvedčenie, o tom vám nemusím hovoriť.“
„Čo teda navrhuješ?“ spýtal sa Harry.
„Neviem,“ znova mykla plecami, s úsmevom. „Neviem o tme, preto nemôžem vyzradiť nijaké tajomstvo. Ako Bystrohlavčanka sa môžem porozprávať s Flitwickom. Spýtať sa na tmu, ale pochybujem o tom, že aj keby o nej niečo vedel, že by mi o nej povedal. Aj keď ma má rád. Sú hranice, za ktoré určite nepôjde. Ale tie hranice by sa možno dali obísť.“
„Ako?“ spozorneli. Boli v koncoch a boli pripravení pristúpiť na čokoľvek. A všetci cítili, že tentoraz bude musieť zrejme prísť k nejakým ústupkom.
„Po niečom pátrate a toto pátranie je zamerané aj na Brunhildu Bystrohlavovú. Klamala by som, keby som tvrdila, že ma to nezaujíma a že nie som zvedavá. Najskôr tá šifra, teraz tma. Myslím, že sa až príliš zaoberáte Bystrohlavom, že odhaľujete jeho tajomstvá. Bystrohlavovej tajomstvá. A toto zaujme každého Bystrohlavčana.“
„Máme Flitwickovi povedať pravdu?“ Harry stiahol obočie.
„Neviem, ale mne by ste mohli dovoliť aspoň to, aby som sa pokúsila zaujať Flitwicka, vzbudiť v ňom zvedavosť.“
„A aby si sa pokúsila ho nalákať k nám, alebo skôr k profesorovi Dumbledorovi,“ prikývla Ginny.
„A aby sme nechali na Dumbledorovi, ako sa s Flitwickom popasuje,“ doplnila Hermiona.
Luna sa na nich usmievala. Všetci po sebe hodili spýtavé pohľady. Nemali čo stratiť a mohli získať veľa. Luna zatiaľ nevie nič, môže si len domýšľať a prípadný rozhovor Flitwicka s Dumbledorom by im mohol len pomôcť. Nakoniec boli všetky oči zavesené na Harrym.
„Dobre,“ rozhodne prikývol. „Skús ho nejako nalákať do riaditeľne. A keďže je jasné, že na to nebude stačiť len nejaká žiadosť o rozhovor, povedz mu všetko, čo vieš. Nie je toho veľa, ale je toho dosť, aby bol zvedavý. A ešte niečo,“ siahol do vrecka. „Keby stále váhal, ukáž mu toto,“ podal jej rozšifrovaný text. „Možno bude vedieť viac. A myslím, že by už konečne mohlo prísť aj k rozhovoru medzi nami a vami dvoma.“
„Rozhodol si sa nás konečne zasvätiť?“ nadvihla obočie.
„Už sa to asi nedá odkladať.“
„Veľmi rozumné rozhodnutie.“ Možno sa im to len zdalo, ale cítili v jej tóne záchvev sarkazmu. Ginny sa uškrnula a Harry sčervenel. „Teraz máme hodinu Obrany, po nej má profesor Flitwick ešte jednu hodinu s piatakmi. Potom sa s ním stretnem a skúsim to.“
——
„Končíme!“ skríkla Ginny na hráčov okolo seba. „Dnes to celkom zjavne nemá zmysel,“ prskla po Harrym a Dracovi. Obaja vzali dnešný tréning symbolicky a vôbec sa naň nesústredili. Jej tiež robilo problém naplno sa venovať metlobalu, ale aspoň mala snahu o nejaké odreagovanie sa. Radšej skončia, kým sa niekto neprizabije. Či už nový strážca alebo Colin, alebo jeden z tých dvoch.
„Ginny…“
„Ja viem!“ mávla rukou, keď sa šatňa vyprázdnila. „Aj ja som nervózna, nemyslite si, že nie.“
„To asi každý,“ prikývol Draco a mierne sa pousmial na Hermionu, ktorá im vpadla do šatne. Chcela ostať v hrade a čakať na Lunu, ale jej odhodlanie trvalo len chvíľu. Radšej šla na tribúny striehnuť na koniec tréningu, akoby sa mala zožierať neistotou vo vnútri hradu.
„Nerobíme chybu, však?“ pozrela na nich. Ani jeden sa príliš s návratom do hradu neponáhľal. Pred tréningom sa pýtali Nevilla, či niečo nevie. Len zavrtel hlavou a na tvári mal zvláštny úškrn. Tušil, že sa aj s Lunou onedlho stanú súčasťou niečoho veľkého.
„Neviem,“ zamračil sa Harry. „Možno. Možno nebude nič vedieť a odtrhnú nám hlavy, keď zistia, že sme o tom povedali niekomu ďalšiemu úplne zbytočne. A možno nám odtrhnú hlavy keď zistia, že o tom budú vedieť Neville s Lunou.“
„Je to tvoje rozhodnutie,“ Hermiona sa ho rozhodla povzbudiť. „Luna nám pomohla už predtým. Nikto nám nemôže mať za zlé, že sme to skúsili znova.“
„Je zvláštne, ako obaja hovoríte v množnom čísle,“ uškrnul sa na nich Draco. „Akoby za tým… oni, nestál len Snape.“
„To je jedno,“ Hermiona sa zamračila. Momentálne nemala vôbec náladu na nejaké vtipy.
„Treba uznať, že najviac sa to nebude pozdávať práve môjmu strýkovi,“ pritakal Harry.
„Ouvajs, história sa mení. Potter stojí na mojej strane!“ Draco sa naoko začudoval.
„To sú veci, čo? A ešte mi nerobí problém povedať to nahlas,“ Harry použil rovnaký tón.
„Skutočne neskutočné.“
„Prestaňte aspoň na chvíľu,“ zasiahla Hermiona, ale skôr unavene ako podráždene.
„Nemyslím si, že by sme robili chybu,“ ozvala sa Ginny. „Luna ani Flitwick nebudú vedieť nič konkrétne, môžu si len domýšľať presne tak isto, ako to robia aj ostatní. Budú síce vedieť o nardajcoch a svetle, ale nemajú odkiaľ poznať súvislosti. A keď Flitwick bude vedieť súvislosti, tak nám to len pomôže. A potom záleží na Dumbledorovi, čo všetko mu bude ochotný povedať. Čím ho presvedčí.“
„Za predpokladu, že bude Flitwick ochotný baviť sa s Dumbledorom.“
„Bude. Bude zvedavý.“
„Uvidíme.“
„A keď nie, môj strýko je predsa majster v upravovaní pamätí, takže žiadna tragédia.“
„Harry!“
„No čo?“
——
„Pán profesor, mohla by som vás na chvíľu vyrušiť?“ Luna si vystriehla moment, kedy sa piataci radostne vyhrnuli z učebne s vidinou víkendu, ktorý bol pred nimi a potichu vkĺzla dnu. Poznala zvyklosti vedúceho jej fakulty, vedela, že sa ešte minimálne hodinu zo svojej katedry neodlepí.
„Slečna Lovegoodová!“ vypískol Flitwick a takmer nadskočil, keď ho prekvapilo náhle a neočakávané vyrušenie. „Stalo sa niečo? Potrebujete niečo?“ stiahol obočie. Nestávalo sa bežne, že by za ním chodili študenti. A keď už, tak to boli len študenti jeho fakulty, ktorí potrebovali riešiť práve fakultné problémy. „Niekto zase niečo…“
„Nie, všetko je v poriadku,“ milo sa naňho pousmiala. „Vážne,“ dodala, aby úplne odvrátila jeho podozrenie.
„Tak to som rád,“ konečne sa zdalo, že sa uvoľnil. Bol síce vedúcim fakulty, ale riešenie prípadných problémov mu nikdy nešlo. Vedel dávať rozumné rady, dokázal rozhodovať vypäté situácie, ale nikdy sa nedokázal naučiť, ako pristupovať k deťom ako k ľudským bytostiam. Ešte to celkom zvládal pri tých úplne najmenších, ale s pubertiakmi mal značné problémy. „O čo teda ide?“
„Vadilo by vám, keby som miestnosť začarovala proti vyrušeniu?“ Luna sa rozhodla ísť priamo na vec. Flitwickove oči sa od prekvapenia rozšírili. „Nikto by sa nemal dozvedieť, čo s vami chcem preberať,“ dodala tajomne.
„Iste, práve na to toto zaklínadlo slúži. Môžem sa spýtať, kde ste sa ho naučili?“ Díval sa, ako Luna vytiahla prútik a mávla ním. Okamžite odhadol, že to spravila správne a kúzlo funguje. „Jednoduché a účinné kúzlo, prevedené s ľahkosťou a istotou,“ zhodnotil jej výkon. Zoširoka sa naňho usmiala. „No, musím uznať, že váš nástup, bol veľmi pôsobivý. Tak si teda sadnime a povedzte mi, čo máte na srdci,“ vyzval ju. Luna vedela, že si práve vyslúžila jeho plnú pozornosť, záujem a zvedavosť. A to ešte netušil, čo mala naňho pripravené.
„Pán profesor,“ začala pomaly, keď si sadla proti nemu pred katedru. Nadýchla sa. „Všetci Bystrohlavčania vedia, že existujú tajomstvá, ktorými je opradená naša fakulta. Tie všeobecnejšie tajomstvá. Ale každý vie aj to, že len výnimoční Bystrohlavčania poznajú tajomstvá priamo od samotnej Bystrohlavovej, ktoré si nosia v srdci, a ku ktorým sa nedostane hocikto. A všetci vieme, že vy ste jedným z tých mimoriadnych Bystrohlavčanov, ktorým sa dostalo tej cti, že mu boli prezradené aj tie dôležité tajomstvá,“ lichotila mu takmer šepky.
„No,“ zaváhal. Nie, že by sa mu jej lichotenie nepozdávalo, ale tušil, že je za tým viac. Vlastne bolo jasné, že za ním neprišla len pre obyčajný rozhovor. „Samozrejme vieme o tajomstvách. Tajomstvo je niečo, čo nemá byť prezradené, čo má ostať skryté. Takže ak náhodou patrím medzi mimoriadnych ľudí, nemôžete očakávať, že by som vám niečo prezradil. Prečo ste vlastne prišli? Čo sa chcete dozvedieť? Prejdite priamo k veci, prosím.“
„Dobre,“ prikývla. „Takže priamo k veci,“ zopakovala a rozhodla sa zaútočiť. „Poznám niekoľko ľudí, ktorých intenzívne zaujímajú tajomstvá Bystrohlavu, pátrajú po nich, odhaľujú ich a celkom sa im darí,“ vypálila. Flitwickovi sa rozšírili oči. A Luna pokračovala. „Darí sa im až tak, že odhaľujú neodhaliteľné, tie najväčšie tajomstvá Brunhildy Bystrohlavovej.“
„Kto?“ takmer vyštekol. „Nejakí bystrohlavčania?“
„Nie,“ dorazila ho.
Vyzeralo to, že Flitwicka porazí. Ale to, čo chcela, dosiahla. Profesorovu zvedavosť. Videla na ňom, ako nad tým úporne premýšľa. A dokázala si dokonca predstaviť aj to, nad čím premýšľa. Vedela, že akýsi pocit zrady z toho, že sa niekto pokúša prísť na tajomstvá, ktoré zrejme ani on sám nepozná, bude onedlho v nenávratne. Ostane len neuveriteľná túžba byť pri tom. Pri odhalení. Pochopení.
„Nepredpokladám, že by ste prišli preto, aby ste mi klamali. Nie, toto sa na vás nepodobá,“ mrmlal si stále uvažujúc. A Luna ho v tom nechávala. „Tajomstvá Bystrohlavu sú veľmi citlivou témou, nikto by sa nemal o ne zaujímať,“ zavrtel hlavou. „Nikto mimo Bystrohlavu. A vôbec,“ zamračene na ňu pozrel. „Aj Bystrohlavčania by mali nechať tajomstvá spať.“
„Ale existuje možnosť, ako niektoré tajomstvá odhaliť,“ tentoraz zareagovala. „Viem napríklad o miestnosti, ktorú Bystrohlavová zriadila tu, v Rokforte ešte za svojho života. Tajnú miestnosť,“ povedala akoby nič. Akoby rozprávala o počasí. A Flitwickom táto informácia otriasla.
„Môžete mi povedať, o kom to hovoríte?“
„O profesorovi Dumbledorovi.“
„Ale ten je mŕtvy.“
„Áno, ale ešte za svojho života sa rozhodol pátrať po týchto tajomstvách a po jeho smrti v tom pokračujú ďalšie osoby.“
„Ale to je nehorázne!“ vyprskol. Zvedavosť ho však riadne zožierala. Hlavne preto, že nejaká šiestačka mu tu hovorila o tajnej miestnosti, o ktorej nevedel. A čo keď klamala? Ale hlúposť. Neprišla by preto, aby mu tu hovorila nezmysly. Taká naivná by nebola. Áno, je trochu zvláštna a niekedy rozpráva z cesty, ale toto nemohol byť ten prípad. Nie, keď spomína Dumbledora. Neoháňala by sa ním. „Kto ďalší pátra po tajomstvách?“
„Prepáčte, pán profesor, ale toto vám prezradiť nemôžem. Možno by vám o tom mohol povedať profesor Dumbledore.“
„Pri všetkej úcte k profesorovi Dumbledorovi, ale ten je mŕtvy. A keď je mŕtvy, veľa toho už nespraví. Kto sú tie ďalšie osoby, ktoré sú do toho zainteresované?“
„To vám nemôžem povedať.“
„Slečna Lovegoodová!“
„Tajomstvo je niečo, čo nemá byť prezradené, čo má ostať skryté,“ použila jeho frázu. Flitwick vyzeral, že ho znova porazí. Chvíľu panovalo napäté ticho. Luna už začala premýšľať, či to náhodou neprehnala. Neobávala sa toho, že by ju maličký profesor chcel za to niečo, čo sa dosť ponášalo na drzosť, prekliať. Možno by jej vynadal. Ale na to bol až príliš zvedavý a dychtivý.
„Kde je nejaká záruka, že vám môžem veriť? Nemyslím si, že by ste mi toto všetko rozprávali len zo žartu, ale kde je dôkaz, že hovoríte pravdu? Vaše úmysly môžu byť samozrejme dobré, dokonca môžem tvrdiť, že sa skutočne niekto môže pokúšať odhaliť neodhaliteľné. Ale nikde nie je napísané, že to musím brať vážne.“
„To určite nemusíte, pán profesor. Je jasné, že potrebujete niečo viac, ako tvrdenie šestnásťročnej študentky, že sa niekto nielen snaží, ale sa mu aj darí pri odhaľovaní našich tajomstiev,“ mierne sa pousmiala. „A ako dôkaz spomeniem legendu o Nuntios Lucis a o tme, ktorú vlastnila Bystrohlavová a ktorá jej pomohla pri návrate z krajiny svetla,“ riskla to. Flitwick zbledol a ona v momente vedela, že niečo vie. Určite vie niečo o tme. „A profesor Dumbledore zistil, prečo šla Bystrohlavová do tejto krajiny, prišli na to, čo tam šla skryť.“
——
„Čo mi to tu trepeš?“ prskol Snape podráždene na Blacka.
„Čomu konkrétne si nerozumel?“ zaškľabil sa profesor Obrany na profesora Elixírov. „Myslím, že som ti podal hlásenie celkom zrozumiteľne a čo najstručnejšie. Takže si mi mohol, teoreticky, porozumieť.“
„Akosi ma odpútavalo to tvoje príšerné škľabenie sa.“
„Mám ti to zopakovať?“
„Nemusíš sa namáhať.“
„Som rád.“
„Som rád, že si rád.“
„Si rád, že som rád, že som ti spravil radosť?“
„Nie, som rád, že si rád, že máš radosť z toho, že si dokázal podať také stručné hlásenie.“
„Čo by som už pre tvoju radosť nespravil.“
„Sklapnite! Obaja!“ vrkla po nich Susan. Obaja na ňu nevinne pozreli. „Myslím, že by sme sa mohli pobrať do riaditeľne, keď sme všetci všetkému tak úspešne porozumeli,“ uškrnula sa na svojho brata.
Prevrátil oči. Nepozdávalo sa mu to. Nič z toho sa mu nepáčilo. Dobre, možno existuje možnosť, že by im v niečom Flitwick pomohol, ale nedúfal v to, že by mu Dumbledore dovolil spraviť poriadok v tom, čo sa jeho synovcovi zase raz podarilo pomrviť. Možno len na polovicu. Možno by mohol Flitwickovi upraviť pamäť a tým sa zbaviť jedného problému. Ale stále tu sú dva prívesky, ktoré mu boli proti srsti viac, ako… ako Potter s Blackom a tou ich hroznou partičkou dohromady, dotieravou Weasleyovou s Longbottomovou v závese a navrch ešte pravidelné hodiny lietania na metle. Lovegoodová s Longbottomom! Čo komu vlastne spravil zlé, že ho stretajú len samé nešťastia?
Aj keď im Lovegoodová svojím spôsobom spravila službičku, myslel si, že by sa jej mohli odmeniť len nejakým kolektívnym vyjadrením vďaky, nie že ju majú rovno zasväcovať do všetkého. A ešte k tomu Longbottoma. To sa zase niečo Potterovi podarilo. Ale nech zabudnú na to, že by si ich on zavesil na krk a niečo ich učil. To v žiadnom prípade.
Bol naštvaný. Ale len z tejto predstavy. Nie z toho, že sa teraz majú stretnúť všetci v riaditeľni, aby z Flitwicka, ktorý sa napokon sám ponúkol, vytiahli informácie. Nepredpokladal totiž, že by mu dovolili spraviť poriadok vo všetkom.
„Aj tak som rád, že ti môžem robiť radosť.“
„Black, neobťažuj ma.“
——
„Toto všetko je pravda?“ vydýchol profesor Čarovania.
„Áno, Filius,“ usmial sa naňho portrét bývalého rokfortského riaditeľa. Rozhodol sa povedať Flitwickovi úplne všetko, aby si získal jeho dôveru. Potrebovali to. Po stretnutí Luny s vedúcim jej fakulty nabralo všetko rýchly spád. Po tréningu sa stretla s Harrym, aby mu povedala, že sa Flitwick nakoniec rozhodol porozprávať s Dumbledorom. Ten mu to oznámil a Dumbledore ho požiadal, aby sa všetci stretli v riaditeľni krátko pred večierkou. Samozrejme s profesorským dovolením. Harry pohľadal Siriusa na Základni a Hermiona šla za Susan. Tí dvaja napokon zašli za Severusom, ktorý sa zjavil krátko pred večerou. Dumbledore počítal s tým, že keď všetci prídu, profesor Flitwick už bude oboznámený so všetkým. „Skutočne by som bol rád, ak niečo vieš o tme, aby si to povedal nielen mne, ale aj ľuďom, ktorí sú v tejto veci zaangažovaní.“
„Prečo si mi nikdy nepovedal, že existuje také niečo?“ Flitwick sa z toho stále nedokázal spamätať. „Tie tajomstvá boli všetko len báchorky, legendy a povedačky. Verili sme im, iste, ale verili sme im rovnako, ako veríme na Merlina a ctili sme si ich rovnako. A ty mi teraz povieš, že je to pravda?“
„Dozvedeli sme sa o tom len nedávno.“
„Bystrohlavovej miestnosť ste neobjavili až tak nedávno,“ ukrivdene sa zamračil. „Dobre vieš, že by som mohol pomôcť. Zo zvedavosti, iste. Aspoň pri tomto. Ale čo Fénixov rád? Myslím, že v boji proti Tomu, koho nemenujeme sa hodí každá ruka. Aj ruka Bystrohlavčana, i keď nie je ktovieako vysoký,“ povedal so značnou dávkou irónie.
„Mrzí ma to, skutočne. Veci sa vyvíjajú postupne a v konečnom dôsledku budú musieť byť zúčastnení všetci. Aj ty a tvoja fakulta. Ale až vtedy, keď budeme vedieť úplne všetko, keď budeme poznať spôsob, ako s tým skoncovať. Potom príde len k jednému boju, ale rozhodujúcemu a v tom momente sa budú musieť zúčastniť všetci, ktorým záleží na našej spoločnej budúcnosti. Dovtedy len tápeme, presne ako teraz a potrebujeme pomoc. Vsádzam na tvoju inteligenciu a bystrosť, som si istý, že si dokážeš v hlave zrovnať práve získané informácie a rozumne usúdiš, že tvoja pomoc pri tejto veci je viac ako dôležitá. A to práve teraz…“ stíchol, pretože sa ozvalo zaklopanie. „Filius, všetko leží na pleciach jedného mladého človeka, ktorý je bez našej pomoci stratený, ale my všetci sme stratení bez neho. Ďalej!“
Do kruhovej miestnosti vstúpili všetci, ktorí sa stretli dole pred chrličmi. Presne tak, ako to Dumbledore naplánoval. Nemali príliš veľa času, aby sa stihli pohádať, ale Severus vedel, že si ešte nájde čas porozprávať sa so svojím synovcom osamote.
Flitwick ich všetkých prebehol pohľadom a očami ostal visieť na Harrym. Chvíľu sa naňho uprene díval. V miestnosti bolo absolútne ticho a akýsi zvláštny pokoj. Potom k nemu pristúpil. Bolo to zvláštne, keď sa maličký starý muž díval hore na mladého, ešte stále chlapca a v jeho výraze bola takmer až posvätnosť. Harry bol z neho dosť nervózny, kým Dumbledore vyzeral nadmieru spokojne.
„Vedel som, že ste výnimočný, pán Potter,“ povedal úctivo. To Harrymu nepomohlo. Kútikom oka zahliadol, ako sa Severus zaškľabil. „Vedel som aj to, že ste veľmi dôležitý, rovnako, ako to vedel celý čarodejnícky svet. Ale netušil som, že ste až taký mimoriadny.“
„Myslím, že to všetko je len súhra okolností a…“
„Ale kdeže!“ prerušil ho. „Dostalo sa vám cti dotknúť sa tisícročnej histórie a to celkom hmatateľne.“
„Ale to my všetci…“
„Nie! Vy ste ten, kto má spojenie so Zakladateľmi, s Brunhildou Bystrohlavovou. Aj keď nie v tom pravom slova zmysle, vďaka vám sa môžu niektoré tajomstvá, nezrovnalosti a predpoklady vysvetliť. Iste, je vás tu mnoho,“ otočil sa do miestnosti. „Profesor Snape, Potterov strýko. Nie, že by som mal radosť, že sa bystrohlavská minulosť pretriasa práve v radách Slizolinu,“ fľochol aj na Draca. „Profesor Dumbledore mi ale všetko vysvetlil, takže som ochotný to tolerovať.“
„Nemyslím, že by sme nutne potrebovali vašu toleranciu.“
„Severus!“ upozornil ho Dumbledore mierne sa mračiac. Nespokojne po ňom zazrel, ale nepokračoval.
„A taktiež skutočnosť, že je do našej veci zapojená skupinka detí…“
„Je to spoločná vec,“ zamračil sa Sirius. Ani jemu sa nepáčil Flitwickov postoj. Pripomínal mu skôr sfanatizovaného raráška. Akoby sa profesorovi Čarovania zrazu zatemnil zrak a videl len jediné.
„Spoločná vec,“ zamračil sa Flitwick. „Je to bystrohlavská vec. Vaše pátranie môže byť spoločné, ale stále je to len bystrohlavská vec.“
„Ktorá ale ukazuje cestu k úspechu. A to už je spoločná vec,“ dovolila si poznamenať Hermiona. Sčervenela, keď sa profesorov pohľad zastavil na nej.
„Áno, to už je spoločná vec,“ prikývol po chvíli. „Nemyslite si o mne, že som snáď nejako nevďačný. Len sa mi nepozdáva, že sa o záležitosť Bystrohlavu zaujíma také množstvo odlišných ľudí.“
„Ale pomôžete nám?“ spýtal sa ho Harry. Dumbledore naňho žmurkol a on pochopil, že by mohol práve on trocha Flitwicka popohnať. „Ak teda niečo o tom viete.“
„Viem, alebo si myslím, že viem,“ vypustil. Dumbledore sa v ráme nepokojne napriamil. Všetkých razom opantala nervozita. „Legendu o Nuntios Lucis samozrejme poznám. Poslovia svetla. Že ich navštívila Bystrohlavová, o tom som nevedel. Ale zodpovedalo by to. Bola to múdra žena, tak by ma neprekvapilo, keby sa z tej krajiny dokázala dostať. Čo tam šla skryť, to mi profesor Dumbledore neprezradil, ale som si istý, že mi prezradí, ak sa mi podarí vám pomôcť,“ nadhodil. Severus sa zamračil. Nepáčilo sa mu to, Dumbledore však po ňom hodil varovný pohľad. To budú riešiť až potom. „Vravíte, alebo skôr predpokladáte, že by vám mala pomôcť tma, ktorú vlastnila Bystrohlavová. Netuším, či je práve toto tá tma, ktorú máte na mysli, ale je pravda, že Bystrohlavová skutočne vlastnila niečo, čo vytváralo tmu. Nehovorilo sa o tom, bola to čierna škvrna na jej minulosti. Na Bystrohlavskej minulosti. Ale niečo také tu skutočne je.“
„Čo? Viete kde?“ vypálil Harry, ktorý sa už nedokázal udržať. A cítil, že len proti jemu jedinému nebude Flitwick protestovať.
„Neviem čo a neviem kde,“ pozrel na Harryho a jeho pohľad zvláštne zmäkol. „Neviem, či je to to a neviem, či je to tam.“
„Filius, prosím, nemohol by si byť trocha konkrétnejší?“ Dumbledore ho upozornil otcovským tónom.
„To, čo chcete počuť, je to najväčšie známe bystrohlavské tajomstvo. Nečudujte sa, keď sa mi príliš nechce hovoriť o tom pred všetkými.“
„Ale keď nám chcete pomôcť, tak sa zrejme budete musieť premôcť,“ neodpustil si Severus.
„Nemusím sa premáhať. Poviem vám to. Niečo, čo vytvára tmu, skutočne existuje a s najväčšou pravdepodobnosťou je na istom mieste, o ktorom vedia len poniektorí Bystrohlavčania, živí Bystrohlavčania. Ak chcete hľadať niekoho, kto by vám o tom povedal viac, zbytočne sa budete namáhať.“
„Nechceme hľadať nikoho iného, Filius,“ ubezpečil ho Dumbledore pokojne. Severus sa však nervózne ošíval, pretože tušil, čo bude nasledovať. A ani Siriusovi sa to nepozdávalo.
„Chcete nám naznačiť, že pre to niečo, čo je niekde, pôjdete vy?“ spýtal sa ho.
„Ale iste!“ prikývol Flitwick úplne samozrejme. „Hádam si nemyslíte, že by som dovolil niekomu, aby vstúpil na našu posvätnú pôdu?“
„Och Merlin, koľko teatrálnosti.“
„Severus,“ tentoraz to bola Susan a poriadne do svojho brata drgla.
„Filius, si si skutočne istý, že by to niečo bolo práve to, čo nás zaujíma?“ spýtal sa Dumbledore.
„Som si istý, že to môže byť ono, o ničom inom podobnom neviem,“ prikývol. „A keď si myslíte, že by som vám povedal, kde hľadať, tak ste naivní,“ usmial sa. „Nielen pre to, že by ste sa mohli pokúsiť upraviť mi pamäť a tým ma pripraviť o možnosť dotknúť sa našich tajomstiev,“ zdôraznil s ešte širším úsmevom čo spôsobilo, že sa Severus zamračil ešte hrozivejšie. „Ale aj preto, že len skutočný Bystrohlavčan môže vstúpiť na to územie. Je to niečo podobné ako tvoj ostrov, Albus,“ oznámil mu.
„Aha.“
„Neviem prečo, ale začína mi to smrdieť vydieraním.“
„Mne tiež, švagrík.“
„Čo od vás môžeme ešte očakávať?“
„Nechcem vás vydierať, ani v najmenšom, ale nedovolím vám, aby ste ma pripravili o moje spomienky. Nemyslite si, že som až taký hlúpy. Každý vie, v čom ste dobrý, Severus. A keď tu už riešite záležitosti Bystrohlavu, chcem byť prítomný. To je moja podmienka. Nie je to vydieranie, je to len zdravá zvedavosť a chuť po poznaní.“
„Chápem ťa, Filius,“ okomentoval Dumbledore a k nespokojnosti ostatných dodal. „V poriadku.“
„Čože?“
„Upokojte sa, prosím! Nemôžeme požadovať pomoc bez toho, aby sme ponúkli nejakú adekvátnu protislužbu. A nemôžeme sa čudovať ani tomu, že je Filius zvedavý, že chce vedieť čo najviac o tom, po čom pátrame a hlavne čo vypátrame. A nemôžeme čakať ani to, že by prejavil nejaké známky hlúposti.“
„Ďakujem, Albus,“ Flitwick sa spokojne usmieval. „A keďže nemôžete čakať, že by som prejavil známky hlúposti, chcem sľub, že sa nepokúsite o úpravu mojej pamäti ani po tom, čo sa vrátim s tmou.,“ uprene sa zadíval na Severusa. Ten sa tváril flegmaticky. Sirius zatskal. „Chcem vedieť o všetkom, čo sa dozviete o Bystrohlavovej,“ doložil.
„Dobre, ale ty nám zložíš Neporušiteľnú prísahu. Nikdy, nikomu a za žiadnych okolností neprezradíš, čo si sa tu dnes dozvedel. O ničom. A s nikým z prítomných sa nebudeš baviť o ničom inom, len o záležitostiach Bystrohlavu,“ predniesol Dumbledore.
„V poriadku,“ súhlasil maličký profesor. „A aby ste vedeli, že to myslím skutočne úprimne a že za všetkým nevidím len nejaký svoj osobný prospech, vezmem na naše územie pána Pottera. On jediný sa smie dotknúť tajomstiev Bystrohlavu.“
„Tak to v žiadnom prípade,“ vrkol Snape. Aj Sirius protestne vrtel hlavou. Harry na nich zagánil. „Potter potrebuje osobitý dozor.“
„Nie je to nič nebezpečné a ja by som bol rád, keby mi robil spoločnosť.“
„Potter dokáže pritiahnuť problémy aj pri kúpaní sa vo vani.“
„Severus…“
„Ešte sa uvidí, akú úlohu pri tom zohrá Harry,“ podotkol Dumbledore.
„Som neskutočne rád, že sa zaujímate aj o môj názor,“ prskol Harry po Severusovi a Siriusovi.
„Tvoj názor nikoho nezaujíma,“ vrkol po ňom Severus.
„Mňa náhodou áno,“ ozvala sa Luna. Všetci na ňu pozreli. „No a čo?“ mykla plecami.
„Ďalší konštruktívny názor.“
„Myslím, že by sme to mohli na dnes uzavrieť,“ Dumbledore zarazil prvotný náznak blížiacich sa nezhôd. „Vcelku by som bol rád, keby sa Harry zúčastnil výpravy vo Filiusovej spoločnosti.“ Harry sa víťazne zaškľabil na strýka.
„Bude to chcieť, minimálne z mojej strany, určitý čas na prípravu,“ nadhodil Flitwick.
„Skutočne minimálny,“ zamrmlal si Severus a prebehol ho pohľadom.
„Nie je jednoduché vstúpiť na starobylé územie,“ pokračoval maličký profesor neregistrujúc Severusovo rýpnutie. „Chce to najmä množstvo morálnej sily.“
„Ako dlho?“ opýtal sa Dumbledore.
„No, treba odbúrať všetky negatívne emócie, ktoré by mohli mňa a najmä pána Pottera odpútavať. Budeme musieť byť maximálne sústredení. Myslím, že po záverečných skúškach bude to správne obdobie.“
„Nemám problémy so skúškami,“ ozval sa rozhorčený protest.
„Harry, nechaj úsudok na profesorovi Flitwickovi.“
„Potter, čaká ťa nezvyčajne ťažká úloha, pokúsiť sa skrotiť svoje emócie,“ zavrčal Snape. Nepáčilo sa mu to všetko ešte viac ako pred vstupom do riaditeľne.
——
„Nedopadne to dobre,“ vrkol Severus, keď sa riaditeľňa vyprázdnila. Flitwick zložil Neporušiteľnú prísahu a spoločne s Blackovcami a mládežou odišli. Profesorovi Snapovi sa však veľmi nechcelo odchádzať od témy, ktorá ho zožierala.
„A čo konkrétne myslíš, Severus?“ pokojne sa naňho usmial portrét.
„Všetko,“ prskol nesnažiac sa skryť podráždenie. „Možno bolo vhodné povedať Flitwickovi pravdu, možno by som aj uznal, že strašne túži vedieť podrobnosti a vy ste sa mu veľkoryso rozhodli vyhovieť. Ale čo sa mi nepozdáva ani najmenej je Potterovo zaangažovanie do celej tej veci,“ zamračil sa a potom zamyslene dodal, „Kam to akože majú ísť? Na aké miesto? Čo majú Bystrohlavčania také tajné?“
„Tak to netuším, ale je známou skutočnosťou, že Bystrohlavová sa vyžívala v tajnostiach. Sami sme sa o tom už presvedčili. To je historický fakt. Nemyslím, že je to niečo ako náš ostrov, ale určite ide o miesto, ktoré je mimoriadne chránené, o ktorom vedia len tí najdôležitejší Bystrohlavčania a takým v súčasnej dobe Filius určite je.“
„Mali sme to z neho nejakým spôsobom dostať.“
„Severus, je logické, že je ti celá táto situácia proti srsti a že máš obavy. Mne sa to tiež nepáči, ale bolo nutné povedať mu pravdu a nečakať, že by bol taký hlúpy a nejakým spôsobom si nezaistil svoje neodstavenie z celej záležitosti. Nezabúdaj, že je to momentálne ten najbystrejší Bystrohlavčan.“
„No to ma vskutku fascinuje.“
„A čo sa týka Harryho, pokiaľ bude s Filiusom, nemalo by sa mu na tom území nič stať. Horšie by to bolo s tebou. Určite tam majú nejaké zabezpečenie a pokiaľ má náš nový spojenec pravdu, Harrymu sa tam nestane nič, pretože je mimoriadny, či ako ho to pomenoval,“ zoširoka sa usmial. „A pre nás bude výhodné, keď na pátranie za svetlom bude dohliadať niekto z nášho užšieho kruhu.“
„A Potter má byť podľa vás ten pravý?“ zaškľabil sa
„Podľa Filiusa určite.“
„Každopádne sa pokúsim Flitwicka nejakým spôsobom presvedčiť, že bude najrozumnejšie a najbezpečnejšie, keď s nimi pôjdem aj ja. Potter ho môže dostať do problémov skôr, ako si stihne zbaliť svoju zubnú kefku.“
„Nemyslím, že sa ti to podarí, ale brániť ti v tom pochopiteľne nemôžem. Len ti poviem, aby si si dával pozor a nepoužil ani náznak nejakých donucovacích prostriedkov. Mohlo by to Filiusa vydesiť.“
„Ja nezvyknem používať donucovacie prostriedky. Na to ste ako prišli?“ natiahol takmer nevinne. „Máme čas, minimálne do záverečných skúšok.“
„Áno, to máme,“ prikývol portrét zamyslene. „A čo tvoje pátranie v Rumunsku?“ spýtal sa po chvíli. Severus ho prebodol pohľadom. Práve teraz sa mu zdalo, že je preberanie nejakého Rumunska neaktuálne, keď tu majú takú horúcu novinku. Aj tak mu však povedal o všetkom, čo zistil.
„A ty si myslíš, že by tá Elena mohla byť našou známou Elenou?“ Dumbledore povytiahol obočie. Informácie sa mu zdali zaujímavé, určite ich to posunulo o značný kus dopredu a keby to bolo takto, mali by o polovicu problémov menej.
„Neviem, každopádne sa tam vrátim, zistím, kde starcov syn býva a potom ho pôjdem vyspovedať nejakými nedonucovacími prostriedkami. Uvidíme, či je to milé a nevinné dievča, ktoré chvíľu bojovalo za nás a umrelo hrdinskou a statočnou smrťou, skutočne dcérou Temného pána a kde by sa mohol nachádzať jeho syn a čo to všetko má spoločné s Dračím rádom.“
——
Čí to bol nápad?
Harry sa so svojím strýkom stretol v sobotu pred večerou. Sám si ho vyžiadal, keďže ich piatková hodina legilimencie sa z technických príčin nekonala.
Čo čí bol nápad?
Nehraj hlúpeho, aj keď ti to jediné ide bez väčších problémov, teraz na to nie som zvedavý.
Vážne, neviem čo myslíte. Flitwicka? Bystrohlavovú? Lunu? Nevilla?
Začni Flitwickom. Na väčšie katastrofy príde neskôr.
Hermione napadlo spýtať sa Luny a tá navrhla Flitwicka. Musíte uznať, že to bol vskutku vhodný a v danom momente geniálny nápad.
Pokiaľ nám to na niečo bude, pravda.
Inú možnosť nemáme, pravda.
Prestaň sa opičiť!
Mám úžasnú predlohu.
Sklapni. Nemám na to náladu. Zamračil sa. Myslím, že by bolo múdre, keby si Flitwickovi navrhol možnosť mojej účasti.
Heh, a vy si myslíte že to na niečo bude?
Inak mu to navrhnem ja.
Navrhnite, ja nebudem zbytočne štuchať do osieho hniezda.
Budú z toho len problémy.
Dojíma ma vaša starostlivosť, ale tentoraz dám na názor Flitwicka a Dumbledora.
Oni ťa nepoznajú až tak dôkladne. A vôbec nejde o starostlivosť. Len nechcem ďalšie komplikácie.
Je mi jasné, že by ste ma z obavy o mňa priviazali u seba na pohovku a nikde ma nepustili, ale tá tma sem samá nepríde.
A na to si ako prišiel? Stál si v charite v dlhom rade a čakal na prídel mozgu? Veľa sa ti neušlo.
Ale bol som prvý, keď sa rozdávala vaša láska.
Dosť už! Skutočne nemám náladu na dohadovanie. A čo tí dvaja? Neočakáva sa hádam odo mňa, že by som ich s nadšením privítal na svojich súkromných hodinách?
Nie, bude stačiť, keď ich privítate bez nadšenia.
Nemám v pláne ich vítať!
O tom nikto nepochybuje. Oni tam ani nechcú. Vedia o všetkom, včera sme sa s nimi rozprávali a stačí im to. Aspoň zatiaľ. Rozhodne netúžia po vašej blízkosti.
Ich prístup zdieľam a zdvíham prst. A ako sa chcú teda angažovať?
Naučia sa vír a budú sa ho učiť všetci v DA. Zrejme to bude rozumné. Draci sa objavia. Nevieme kde, môžu aj tu. Bude lepšie, keď sa budú vedieť brániť viacerí.
No, tak toto musím uznať ako celkom dobrý nápad. Môžem predpokladať, že sa nenarodil v tvojej hlave?
Tentoraz vás nesmierne poteším. Narodil.
Ou, akosi mi ľudia v poslednej dobe robia radosť. To bude zrejme mojím šarmom.
Čo tá Elena?
Neviem. Ty si sa s ňou zblížil.
Viete ako to myslím. Bola to jeho dcéra?
Tak to sa pokúsim zistiť.
Dobre, jasne. Mňa ale zaujíma váš názor.
Nie je možné! Skutočne?
Áno.
Neviem. Neodvažujem sa odhadovať. Každopádne nás svojimi činmi presvedčila, že vôbec nepatrila do kategórie nevinných a dobrosrdečných dušičiek, ktorým by šlo o blaho ľudstva.
——
„Môjho strýka najviac štve, že nemôže vymazať Flitwickovi pamäť,“ prehlásil Harry v nedeľu pri raňajkách a fľochol k učiteľskému stolu. Vytŕčala spoza neho hlava profesora Čarovania, ktorý vyzeral zamyslene a duchom neprítomne.
„Koho by to aj prekvapilo,“ zazubil sa Draco.
„Z nás určite tiež nie je nadšený, však?“ opatrne sa spýtal Neville. Avšak na jeho tvári hral mierny pobavený úsmev.
„Od radosti síce nevýskal a keby mal odvahu, tak ma zadrhne,“ zaceril sa mu naspäť Harry, „ale na moje veľké prekvapenie mu stačilo ubezpečenie, že vás bude vidieť čo najmenej.“
„Tak na to sa môže spoľahnúť.“
Profesor Elixírov sedel na svojom mieste a vyzeralo to, že sa mstí potrave na svojom tanieri. Zamračene a dôrazne do nej rýpal, ale cti dostať sa do jeho úst sa ušlo len poniektorým vyvoleným kúskom vajíčok.
„Jeden zamračený, druhý zamyslený a tretí vyškľabený. Ako obvykle,“ uškrnula sa Ginny na Siriusa.
„Aspoň niekto si z vývoja situácie nerobí starosti,“ Hermiona naňho mrkla.
„Kedy si Sirius robil z niečoho starosti?“ Harry sa zachechtal.
„Ale robí, len sa tvári, že nerobí. A ešte len začne,“ vyhlásila Ginny. Harry vedel, na čo naráža a jemne jej stisol dlaň. Pousmiala sa, čo v danej chvíli ohodnotil ako nádejné.
„Neville, dnes poobede budete musieť sledovať mapu,“ pripomenula mu Hermiona.
„Jasne, idete na schôdzu,“ prikývol. „A ja sa s Lunou porozprávam o tých prazvláštnych bystrohlavských záležitostiach.“
„Keď má niekto odhaliť možný cieľ Flitwickovej a Potterovej misie, tak je to jedine Luna,“ súhlasil Draco.
„Hm, ja vám rozhodne nechcem robiť chrena,“ zaškľabila sa Ginny na Nevilla. „Tak sa budem pripravovať na svoj duel. Rada by som ti, Malfoy, natrhla prdel,“ naoko sa naňho zamračila. „Keby niečo, galeón,“ žmurkla na Nevilla.
„No ja ti neviem, Weasleyová,“ vracal jej to Draco rovnakým tónom. „Ale nedá sa povedať, že by ma tvoje prehlásenie nejako extrémne vystresovalo.“
„Nemusíš sa extrémne stresovať, stačí keď si budeš dávať pozor.“
„Pri tebe si ho človek musí dávať vždy. A nemusí ísť priamo o súboj.“
Profesor Elixírov podráždene zdvihol hlavu, keď sa od chrabromilského stola ozvalo veselé chechtanie. Prešla ho chuť úplne. Zabil aj posledný kúsok vajíčka a odišiel od stola.
——
Schôdza prebiehala v rovnakom duchu ako všetky predchádzajúce. Každý, kto mal čo povedať, kto mohol podať informácie, sa vyjadril. Problémy boli stále tie isté. Napätie gradovalo, nebezpečenstvo sa stávalo stále hmatateľnejším. Najmä situácia na Ministerstve sa stávala čoraz neúnosnejšou.
Artur informoval o tom, že najneskôr do mesiaca bude musieť odísť. Sledovali ho. Ministerstvo možno ešte stále nebolo celkom obsadené špiónmi a smrťožrútmi, ale čoraz viac pracovníkov sa začalo správať podozrivo, čo nasvedčovalo tomu, že sa nechali chytiť do temných osídiel.
Dalo by sa povedať, že na Ministerstve tikala časovaná bomba. Minister zo svojej pracovne prakticky nevychádzal. Letaxoval sa z nej domov a nepúšťal k sebe, okrem troch verných zamestnancov, nikoho. Bolo otázkou času, kedy to celé buchne. A bude po čarodejníckej bašte spravodlivosti a poriadku. Prevalí sa záležitosť s Rokfortom a Ministerstvo opantajú smrťožrúti.
Pribúdalo stále viac prenasledovaných. Za posledné dva týždne sa na Základni ubytovali sedem rodín. Niektorí utekali do zahraničia a niektorí nestíhali utiecť. A Fénixov rád nestíhal zachraňovať všetkých. Galeóny tajne porozdávané do rodín, ktorým hrozilo bezprostredné nebezpečenstvo a taktiež do všetkých ostatných, nefungovali presne tak, ako by si to dvojčatá predstavovali. V takom veľkom množstve a v tak širokom priestore, akým územie Anglicka bezpochyby je, nedokázali slúžiť na sto percent. Stávalo sa, že správy prichádzali neskoro, alebo neprišli vôbec. A čarodejnícky svet schytával každý deň nejakú stratu.
„A bude to čoraz horšie,“ povedal Sirius po schôdzi Harrymu. Sedeli spolu s Lupinom a Dracom v kuchyni, kým Hermiona odbehla pozdraviť sa s rodičmi.
„Nikto nič iné ani neočakáva,“ zamrmlal Harry. Určite sa mu nepáčili nové informácie. Alebo nie nové, ale skôr desivejšie a krutejšie. „Teším sa na to, keď vyleziem zo školy a budem môcť robiť viac.“
„Heh, a čo viac ako chceš ešte robiť?“ zaškeril sa naňho Sirius. „Keď si myslíš, že budeš pobehovať po krajine a zachraňovať duše, tak sa zobuď. To ti nedovolí nielen tvoj strýko, ale ani ja.“
„Iste, opak by ma nesmierne prekvapil,“ zaškľabil sa mu naspäť. „Na nešťastie, pre vás, som už plnoletý a nebudem pripútaný k škole, takže sa môžete aj postaviť na hlavu, ale neprinútite ma čušať.“
„Budeš tu a budeš strážiť malého Sebastiana,“ Draco naňho nevinne mrkol. „A keď sa narodia aj malý Black a Weasley, tak si môžeš otvoriť škôlku.“
„Ty si teda neuveriteľne vtipný, Malfoy,“ prskol po ňom Harry.
„Však? Začalo sa mi dariť.“
„Pst, tichučko,“ chechtal sa Sirius. „Keď to začuje Susan, bude si ťa chcieť najať. Stále premýšľa nad tým, kto bude strážiť malé, keď pôjde znova do boja. A ja ju akosi neviem presvedčiť, že sa mi myšlienka jej návratu nejako nepozdáva.“
„Tá sa nepozdávala ani mne a pozri, ako som dopadol,“ nadhodil Lupin. Tonksová šla na jednu z nočných misií a Sebastiana mala v opatere Molly.
„Strácate šarm, páni,“ zazubil sa na nich Harry. „Tvoj syn proste pôjde k Molly, Sirius. Nebude jej to prekážať, je rada, keď má okolo seba kŕdeľ detí.“ A mohlo ich byť o jedno viac, trpko si pomyslel.
„Lenže toto budú len maličké deti, v perinke, ktoré sa ešte poriadne nehýbu, ktoré len ležia, spia a jedia a revú.“
„Ale no tak, Tichošľap!“ zasmial sa Lupin. „Nezaregistroval som práve v tvojom tóne náznak paniky?“
„V mojom tóne nie je nič iné, len pevné odhodlanie.“
„No veď uvidíme, aký budeš statočný.“
——
Na začiatku nadchádzajúceho týždňa sa mali rozbehnúť aj semifinálové duely. Hoci boli v semifinále hneď traja Chrabromilčania, nikto sa neodvažoval predpokladať, že by aj finále malo byť čisto chrabromilské. Najmä preto, že sa v prvom semifinále stretol Seamus s Mulveym. Hoci bol o rok starší ako Slizolinčan a trénoval v DA, avšak bolo verejným tajomstvom, že Mulvey, rovnako ako ostatní jeho súkmeňovci, prešiel akýmsi základným tréningom mladého smrťožrúta.
V pondelok poobede bol takmer celý štadión pokrytý chrabromilskými farbami. Možno sa ešte dali opticky zhliadnuť nejaké nezrovnalosti v kolorite, predsa len štvrtina bola zelenostrieborná, ale zvuk bol jednoznačný.
Celý štadión fandil Seamusovi. Bol to vcelku vyrovnaný zápas. Nik nemal zjavnú prevahu, či už mal niekto základy čiernej mágie v malíčku, alebo či niekto exceloval pri súbojoch DA. Po troch hodinách však zo zeme nevstal Seamus. Zranení boli obaja a to poriadne, ale Mulvey bol predsa len o kúsok lepší. A ten kúsok stačil na to, aby štadión poznal prvého finalistu.
„Draco, nesnaž sa ma nasrať, dobre?“ priateľsky upozornila Ginny svojho protivníka v šatni po tom, čo videli odnášať na nosidlách oboch semifinalistoch.
„Ale no tak, dobre vieš, že ja rozdávam len úsmev a radosť,“ pousmial sa.
„Možno,“ pripustila lišiacky. „Ale dnes nemáš svoj deň.“
„Aha, a v ktorom momente si usúdila, že nemám svoj deň?“
„Presne v tomto,“ ukázala von. Sirius ich povolával do stredu ihriska, aby mohli spustiť svoj duel.
„Ginny, keby sa náhodou stalo, že by som bol prinútený ťa zraniť, ale to len v krajnom prípade, skutočne nečakám, že by som mal s tebou problémy, tak mi to, prosím, odpusti. Dobre?“
„Iste, ak na také niečo dostaneš príležitosť, tak ti skutočne odpustím,“ zasmiala sa.
Postavili sa do stredu. Za pár okamihov vzduch preťali zúrivo vysielané lúče.