„Ani ste nemuseli vravieť, že je to od Brunhildy,“ usmiala sa na nich Luna.
„Dobre, tak nám povedz, ako si na to prišla?“ žiadala Hermiona vysvetlenie. Draco na ňu pozorne hľadel a Neville civel na hádanku.
„Úplne jednoducho,“ mykla plecami. „Už takmer dva roky po niečom pátrate a nám neuniklo, že ide o Rokfort, o Zakladateľov. A keď mi dáš do ruky niečo takéto, tak sa to priamo ponúka. Nehovoriac o tom, že ako každý člen bystrohlavskej fakulty poznám isté spôsoby, ktorými sa dorozumievame už tisíc rokov. Teraz prezradím niečo tajné, alebo možno nie tajné, ale niečo, na čom si Bystrohlavčania zakladajú, berú to ako dedičstvo po našej Zakladateľke.“
„A to je?“ spýtala sa Hermiona netrpezlivo. Draco do nej mierne štuchol a povzbudivo sa usmial na Lunu.
„Tajné kódovanie.“ Luna sa zatvárila nanajvýš hrdo, kým ostatní úplne nechápavo. „Vymyslela to Brunhilda. Je to úplne jednoduché, ale vedela, že keď bude chcieť niekto odhaliť odkazy, správy alebo korešpondenciu Bystrohlavčanov, zameria sa na komplikované vyriešenie záhad presne tak, ako vy,“ jej úsmev sa ešte rozšíril. „Keby ste boli z Bystrohlavu alebo keby ste sa opýtali niekoho z Bystrohlavu skôr, už by ste zrejme na kód prišli.“
„Ibaže vo vašom spolku je to samý Chrabromilčan a pár Slizolinčanov,“ okomentoval Neville.
„Správne,“ pritakala Luna.
„A aký je to kód?“ aj Draca už začínala opantávať netrpezlivosť.
„Tak to neviem,“ pokyvkala hlavou. „Každý kód je iný, samozrejme. V tomto texte je ďalší text. Podľa toho, ako to Brunhilda vymyslela, text, ktorý chcete odhaliť sa skladá z presne toľkých písmen, koľko slov je v pôvodnej správe.“
„Akože sa v každom slove nachádza jedno písmeno, ktoré musíme odhaliť,“ prikývla Hermiona. „Napríklad v prvom slove, spôsoby, je jedno písmeno, ktorým začína nové slovo.“
„Áno, tak to je. Stačí už len prísť na kód, ktorý sa pravidelne opakuje. Inak by to nebol kód, ale len zmes nezmyslov.“
„Takže my musíme prísť na niekoľko čísel, ktoré nám určia polohu písmen, ktoré keď pospájame, dajú nám nové slová textu, ktorý nám naznačí, o čo vlastne ide,“ zhrnul Draco. Hermiona úporne premýšľala.
„Koľko čísiel môže obsahovať ten kód?“ pozrela na Lunu.
„Neviem. Dve, tri, štyri, päť…“
„Tak to skúsime aj my.“
„Bola by som rada, keby ste o tom nehovorili,“ potichu ich žiadala. „Nie je to nič hrozné, ale ešte stále sa podobné kódy používajú, napríklad medzi babičkami a vnukmi. Zvyknú mávať svoj zaužívaný kód a tieto šifry vsunú do listov. Kedysi dávno sa to robilo pravidelne, počas vojny tiež a niektorí sa tohto zvyku nechcú vzdať.“
„Navonok obyčajný text mohol skrývať tajné správy,“ vypustil Neville múdro.
„Skvelé, už len zistiť čísla, ktoré nám odhalia skrytý text.“
„Ďakujeme, Luna,“ usmial sa Draco.
„Áno, ďakujeme,“ prikývla Hermiona. „Môžeš sa spoľahnúť, že sa o tom nikto nedozvie.“
„Keby si potrebovala pomoc pri rozšifrovaní, stačí povedať,“ s úsmevom vyriekla. „Aj keď si myslím, že keď chcete utajiť svoje pátranie, tak si žiadosť o pomoc necháš až na úplný záver. Keď ti to nepôjde.“
„Aha, no,“ Hermiona sčervenela. „Rada by som to skúsila najprv sama.“
——
„Úžasné,“ okomentoval Harry dívajúc sa sám na seba. Videl sa ležať na posteli a videl aj svojho strýka a Ginny, ako pri ňom sedia a nespúšťajú z neho pozorný pohľad. „Haló, počujete ma?“ pristúpil k nim. „Iste, že ma nepočujete, len som to skúsil. Zaujímalo by ma, prečo som tu, u svojho strýka a nie na nejakom krajšom mieste,“ zabrblal sám pre seba. Okrem tých dvoch a svojej spiacej postavy nevidel nikoho a nič.
„Fantáziu pri vymýšľaní zábavných a výnimočných miest nechávam na druhých.“
Harry sa po prvých slovách strhol a obzeral sa. Nikde nikto. Po pár sekundách šoku sa spamätal.
„Milé, takže elixír funguje.“
„Isteže funguje.“
„Kto ste a prečo vás nevidím?“ vypálil otázku. Napriek všetkej svojej odvahe a odhodlaniu cítil, že mu po chrbte behajú zimomriavky. Akoby aj nie, rozpráva sa predsa s mŕtvolou.
„Prečo by si ma mal vidieť?“ spýtal sa hlas. Harrymu sa zdalo, že v tej otázke cíti pobavenie.
„Čo ja viem? Zrejme preto, že si pod pojmom stretnutie vybavujem niečo osobnejšie, nielen hlas.“
„Keď chceš toto porovnávať so stretnutiami s Bifľomorovou a Chrabromilom, tak áno. Mohol si očakávať niečo osobnejšie.
„Odkiaľ viete o tých stretnutiach? Kto ste? Nie ste ani Dumbledore a ani Ron. Ani môj otec. Nikto ďalší mŕtvy o tých stretnutiach nemôže vedieť. Ani Chrabromil nie ste. Ibaže by ste boli Slizolin.“
„Môžem ťa ubezpečiť, že Salazar nie som.“
„Aha, tak to sa mi asi uľavilo. Ale aj tak nechápem.“
„Nechápeš, uhm, nevadí.“
„Vadí.“
„Mne nie.“
„Ale mne áno! Mal som sa stretnúť s niekým mŕtvym, koho dokonca poznám. A vás nepoznám.“
„Ale poznáš.“ Hlas znel stále pobavene.
„Poznám,“ Harry prikyvoval. Nechápavo. Nemal ani poňatia, kto to môže byť. Kto môže vedieť o jeho stretnutiach so Zakladateľmi. Kto je mŕtvy. Koho pozná.
„Nezaťažuj sa týmito úvahami teraz. Kvôli niečomu sme sa stretli.“
„Ako môžete vedieť, akými úvahami sa zaťažujem?“ prskol do priestoru.
„Tak dobre, chlapče,“ povzdychol hlas. „Nepoviem ti, kto som. Keď na to neprídeš sám, tvoj problém. Či ma poznáš? Áno, poznáš ma a dokonca som aj mŕtvy. Či si ma niekedy stretol? Tak to pochybujem, aj keď kúsok mňa je v tebe. Ako je to možné? Tak, keď máš v sebe kúsky Zakladateľov, tak aj mňa, preto si si ma mohol pri tomto, ehm, stretnutí vyžiadať. Ako je možné, že viem o tvojich stretnutiach? A o tom, o čom uvažuješ? Drahý chlapče, ja viem veci, o ktorých sa ti ani nesníva. Sústredil si sa na Zakladateľov, keď si sa dostával sem. No a ja som ti podaroval niečo viac. Seba. Prečo? Ani sám neviem, jednoducho som sa chcel s tebou stretnúť. Môžem ti zodpovedať niektoré otázky, niečo ti vysvetliť. Ale čo, to záleží len na tebe. Preto dúfam, že Bystrohlavová nešetrila a do svojho kameňa vložila viac. Upozorňujem ťa však, že o tom, ako to všetko skončí, hovoriť nebudem. Nebudem narúšať chod udalostí, nebudem doň zasahovať. Aj keby som mohol.“
Harry si pod prívalom jeho slov len bezradne sadol. Stále nechápal.
„Mám v sebe kúsky Zakladateľov a to znamená, že aj vás?“
„Áno, dokonca aj Slizolina. Keď sa ťa Salazarov potomok pokúsil zabiť, tak do teba vložil kúsok svojich schopností, kúsok seba. Ale o tom už vieš. Parselčina, napríklad.“
„Takže Zakladatelia museli mať kúsok z vás. Takže ste tu museli byť ešte pred Zakladateľmi,“ uvažoval nahlas. A ten podivný hlas len trpezlivo vyčkával, čo z neho vypadne. Pozrel sa na svojho strýka, ktorý nemohol mať ani tušenia, čo sa s ním práve teraz deje. Bol si však istý, že on by odpoveď na momentálne najhlavnejšiu otázku poznal okamžite.
„Len či ho nepreceňuješ.“
„Ehm, vy ste vytvorili Zakladateľov? Boli ste tu pred nimi, majú kúsok vás, stvorili ste ich? Ste niečo, ako muklovský Boh?“
„Tak teraz preceňuješ mňa.“ hlas sa zasmial. „Nie, nikoho som nestvoril a nie som Boh. Som len čarodejník, možno trošku šikovnejší, než bežní čarodejníci, možno dokonca šikovnejší, než Zakladatelia, ale nikoho som nestvoril. Len som učil.“
„Merlin,“ vydýchol Harry.
„Zrejme by som sa mohol spýtať, či teraz nadávaš, ale viem, že ti konečne zaplo.“
„Vy ste Merlin. Ale to je…“
„Cítiš sa neisto a trápne, pretože sa rozprávaš so samotným veľkým Merlinom. Upokoj sa, prosím. Môžem ťa ubezpečiť, že aj keď toto stretnutie je ojedinelé, nie je to nič, z čoho by si mal omdlievať, pretože sa teraz tváriš, akoby si šiel odpadnúť.“
„A vy sa mi divíte?“
„Ani nie, priznávam. Dobre, už s tým prestaň. Prestaň nad tým premýšľať a poďme sa rozprávať normálne. Nevieš, ako by si sa mal so mnou rozprávať normálne? Tak to aspoň skús, privádzaš ma totiž do rozpakov. No nečuduj sa, aj samotný veľký Merlin dokáže byť v rozpakoch.“
„Úžasné.“
„Áno, zvyknem bývať občas urečnený. A nie, nie som šialený. Rovnako ako ty, ani ja neviem pochopiť, prečo väčšina čarodejníkov cíti potrebu vynášať moju osobu až k výšinám. Uznávajú teba, uznávajú mňa. A ja neviem pochopiť, prečo? Veď som len dal mágii nové rozmery. Dovtedy to boli len šamani, kmeňoví čarodejníci, ktorým sa podarilo občas niečo vykúzliť. Zistil som, ako mágia funguje a naučil som ju používať aj ostatných. Zakladateľov, okrem iného. Vedel som, že aj tak raz umriem, nie som totiž nesmrteľný a ani večný, ako muklovský Boh a tak som im dal okrem znalostí aj kúsok seba. Každému jednému, aby mohli pokračovať. Nevedeli o tom, rovnako ako ostatní, ktorí sa mi dostali, do rúk? Dá sa to tak nazvať. Nepotreboval som, aby sa o mne hovorilo. Ale aj tak sa hovorilo a hovorí, že? Každý vie o veľkom Merlinovi, ale nikto nemá ani tušenia o tom, kto to v skutočnosti bol. Ale myslím, že by o mne stačilo. Viem, že si sa už ako-tak spamätal a môžeš začať klásť otázky. Pre to si aj prišiel.“
„Úžasné,“ zopakoval Harry. „Keď viete, na čo myslím, mohli by ste mi hneď aj odpovedať, nie?“
„A čo by to bol potom za rozhovor? Nie, drahý chlapče. Pýtaj sa a ja budem, možno, odpovedať.“
„Prečo vás nevidím?“
„A je to nutné? Vidieť ma?“
„Neviem, ale keď už rozhovor, tak najlepší by bol z očí do očí.“
„Možno to tak chodí, ale ty ma vidieť nemôžeš. Hádaj prečo?“
„Pretože som vás nikdy nevidel.“
„Bystrohlavová možno skutočne nešetrila. Presne tak. Nikdy si ma nevidel, preto ma nemôžeš vidieť. Ale hovoriť so mnou môžeš. Prečo?“
„Pretože je vo mne kúsok z vás.“
„Správne.“
„Paráda, mám v sebe kúsok Merlina.“
„Okrem iného, skutočne. Ale príliš si nenamýšľaj. To, čo je v tebe zo mňa, je len kvapka v mori. A Zakladatelia mali možno päť kvapiek. Takže žiaden veľký čarodejník z teba nie je. Ešte aj nenarodené dieťa tvojho krstného otca má v sebe kúsok zo mňa. Možno zanedbateľnejší ako ty, ale predsa. A povieš mi prečo?“
„Pretože ste dali mágii nové rozmery. Pretože mágia ste vlastne vy.“
„Dá sa to tak nejako povedať.“
„Úžasné.“
„Dobre, dobre. Teraz k tým otázkam. Chceš sa ma na niečo spýtať?“
„No iste! Vy viete, ako to všetko skončí, však?“
„Nie, nepoviem ti, ako to všetko skončí. Na to zabudni. Nepoviem ti či, alebo kto umrie. Nepoviem ti, aké boje vás čakajú. Nepoviem ti nič konkrétne.“
„To som sa nechcel spýtať.“
„Ale chcel.“
„Dobre, možno. Keď viete, ako to všetko skončí, nemôžete to nejako ovplyvniť? Nemôžete s tým niečo spraviť?“
„Ty si myslíš, že keby som mohol, dávno by som s tým niečo nespravil? Všetky vojny, ktoré tu boli, počnúc vojnami raráškov s čarodejníkmi, trolov, obrov, škriatkov a samotnej vojny potomkov Zakladateľov?“
„Keby ste mohli a keby ste chceli je rozdiel,“ dovolil si podotknúť.
„Áno, to je. Nie, nemôžem ovplyvňovať chod udalostí, ako som ti už povedal. Nemôžem zostúpiť, či ako to nazývajú muklovia a nemôžem riadiť nikoho a nič. Môžem sa len dívať. To je daň za to, že som bol, možno trocha výnimočnejší.“
„Ale stretli ste sa so mnou.“
„Lebo si to chcel. Alebo dobre, nechcel si priamo mňa. Chcel si nejakého Zakladateľa, aby toto stretnutie stálo za to. Neviem, možno napokon usúdiš, že toto stretnutie nestálo za nič. Že by bolo lepšie, keby si stretol toho svojho Mundungusa alebo Ronalda. Čo ja viem?“
„To pochybujem. Stretnúť Merlina, aj keď nie priamo a aj keď mi možno nedá priame odpovede, je viac ako snom. Je to predstava, ktorá bežne nikomu ani nenapadne.“
„Pekne si to vystihol. A teraz tie otázky.“
„Dobre. Viete o všetkom. Preto sa spýtam na ten Bystrohlavovej text. Asi mi nemôžete povedať riešenie, ale môžete ma doviesť k nejakej úvahe či myšlienke. K niečomu, čo by nám pomohlo ho rozlúštiť.“
„Tvoja kamarátka Hermiona ho do troch týždňov rozlúšti aj sama. Nezaťažuj sa.“
„Vážne?“
„Iste, práve v tejto chvíli jej bolo povedané, akým spôsobom má na to ísť. Ona si už poradí.“
„Fajn. Môžete mi povedať, čo tvorí zvyšné časti pätice? Kameň, štít, nardajská žiara, a?“
„Sám vieš, že ťa ďalšie dva majú doviesť k nardajskej žiare. Však? Takže premýšľaj.“
„Jednou časťou pätice je Bystrohlavovej zašifrovaný text?“
„Správne.“
„A poslednou?“
„Na tú prídete, keď rozlúštite ten text. Budete vedieť, čo vám ešte chýba, aby ste sa dostali k nardajskej žiare.“
„A vy mi to nepoviete.“
„A načo? Veď vravím, že za chvíľu pochopíte. A pätica bude kompletná.“
„A bude môcť začať vojna.“
„Áno, záverečná vojna. Nech skončí akokoľvek, bude to definitívne. Či v dobrom alebo zlom.“
„Znie to otrasne.“
„Na vojne nie je nič úchvatné.“
„Ešte sú tu potomkovia a ich krv. Moja a Severusova. A Voldemortova a… Nepoviete mi, kde máme hľadať jeho príbuzného? Mám taký pocit, že vy viete, kto to je.“
„Viem.“
„A?“ spýtal sa Harry po chvíli ticha.
„A čo? Už som povedal, že zasahovať do chodu udalostí nemôžem. Môžem ti povedať len toľko, že Dumbledore bol na dobrej stope.“
„Hľadať niekde v Brasove,“ uvažoval Harry nahlas.
„Áno, tam niekde. A aby si si nemyslel, že som úplný pes, tak ti prezradím ešte niečo. Nezameriavajte sa na hľadanie jedného príbuzného. I keď teraz bezprostredné nebezpečenstvo nehrozí, Voldemort si spravil dve spojivá s týmto svetom.“
„Čo?“ nechápavo zvraštil obočie. A Merlin mlčal. „Dve spojivá, dvoch príbuzných, dvoch synov?“
„Dve deti.“
„Tak to je úplne parádne,“ vrkol sám pre seba. „Dve prekážky.“
„Prekážky, to si povedal krásne,“ zasmial sa Merlin. Harry sa dotknuto poobzeral okolo seba. „No čo pozeráš? Zdalo sa mi to celkom vhodné, vzhľadom na vojnu, povedať o jeho deťoch, že sú prekážky. A veruže sú. Pokiaľ ich neodstránite, nemôžeš odstrániť zlo.“
„Presne. Vy mi nemôžete povedať niečo viac, pretože by ste zasahovali do diania v budúcnosti. Môžete maximálne vyvracať moje domnienky alebo ich odsúhlasiť. Nemôžem sa opýtať, či sa nám podarí tie prekážky odstrániť, ale môžete mi povedať aspoň to, či o nich Voldemort už vie.“
„Vie.“
„No, dúfal som v opačnú odpoveď,“ vypustil sklamane.
„Prepáč, že som ťa sklamal.“
„Takže o nich vie. Fajn. Teraz si ich k sebe zrejme vezme a my budeme mať o to väčšie problémy sa k nim dostať. Pýtať sa na to, ako sa k nim dostať, je zrejme zbytočné,“ povzdychol. „Rovnako ako sa pýtať, či sa to nakoniec podarí.“
„Áno, k tejto téme je zbytočné pýtať sa na čokoľvek, pokiaľ o tom nevieš viac. A to ty nevieš, pretože nemáš odkiaľ to vedieť. Viac ti k tejto téme skutočne nemôžem povedať.“
„Predsa ste mi niečo povedali. Aspoň vieme, že máme hľadať dve deti a nemáme sa zamerať len na jedno. A máme sa vrátiť do Brasova.“
„Som rád, že si napokon neofrflal nedostatočné a neuspokojivé množstvo informácií.“
„Môžem si dovoliť frflať na Merlina?“ mierne sa zaškľabil potláčajúc sklamanie.
„Tak, aby som vyvážil ten tvoj rozporuplný pocit, pýtaj sa. Pokiaľ teda nechceš tento rozhovor ukončiť.“
„To by som nerád,“ zavrtel hlavou. „Nardajská žiara, ak sa nám ju podarí získať, skutočne poskytne ochranu všetkým čarodejníkom, ktorých ňou označíme?“
„Áno.“
„Proti všetkým tvorom? Proti smrťožrútom? Proti podobnej hávedi, akou boli mordengraudi? Proti tým nebezpečným drakom, ktorých som videl? Aj proti takej oblude, s ktorou som bojoval u kentaurov v jaskyni?“ potreboval sa ubezpečiť. „Poskytne takú ochranu, aby nikto ďalší neumrel?“ takmer šepol.
„Poskytne ochranu, ale tá nie je zárukou prežitia. Rovnako ako štít posilnil ochranu a obranyschopnosť Rokfortu, nardajská žiara zabezpečí, že sa čarodejníci stanú silnejšími, odolnejšími a schopnejšími, aby sa mohli postaviť proti tvorom z čias minulých. Ale nesmrteľnosť nezaručí. Takú možnosť neposkytuje nič pozemské. Nech ťa upokojí aspoň to, že sa tvoji priatelia budú môcť postaviť v rovnocennom boji proti všetkým tým potvorám, že sa budú môcť brániť a bojovať a že budú mať šancu na prežitie. O všetkom ďalšom rozhoduje už len osud.“
„To som si aj myslel.“
„Mrzí ma, že ťa moje slová opäť sklamali. Že si nepočul to, čo by si chcel počuť. Ale taká je realita.“
„Je nádej a na tú sa musíme upierať.“
„Rozumné slová.“
„Bystrohlavová,“ nasilu sa zachechtal.
„Možno,“ privolil Merlin. „Som rád, že som ťa nakoniec spoznal. Alebo skôr, že som sa s tebou mohol porozprávať.“
„Určite nie ste rád viac ako ja,“ zamrmlal. „Čo ma ešte čaká v živote? Viem, že nemôžete hovoriť konkrétne, ale len tak, vo všeobecnosti?“
„Máš pravdu. Nemôžem ti odpovedať na tvoju otázku, či niekedy budete mať vy dvaja deti. Zrejme by som toho vyzradil príliš,“ ozval sa trpký smiech. „Môžem ti prezradiť to, že ťa čaká tvrdý boj, ťažké rozhodnutia a mučivé straty. Môžem ti prezradiť aj to, že ťa čakajú zvláštne stretnutia a ešte prazvláštnejšie zvraty, môžem ti prezradiť aj to, že budeš bojovať až do samotného konca, s vierou a odhodlaním, s chuťou. Ale či to na niečo bude?“
„Rozumiem,“ prikývol. „Ale niečo predsa len,“ skúsil prosebne. „Prosím, povedzte mi aspoň to, či ona prežije.“
„Chceš toho priveľa, drahý chlapče. Vieš predsa predvídať smrť a som si istý, že keby sa ti niečo snívalo, spravil by si všetko pre to, aby si to zvrátil.“
„Niekedy to však nejde.“
„To je osud. Poviem ti ešte niečo, než sa rozlúčime. Niečo, čo ti možno dá viac sily a viery vo vlastné schopnosti. Nech sa stane čokoľvek, nech sa ti podarí či nepodarí všetko, čo budeš chcieť a musieť, ja vidím šancu. Inak by som sa neobťažoval, aby som sa s tebou stretol, nemyslíš?“
„Ehm, zrejme na tom niečo bude. Ale o mňa nejde.“
„Nejde. O teba určite nejde. Ide o to, že sa banda nepozorných žiakov rozhodla spraviť hlúposť a ja teraz čakám, už celé veky na to, že sa ich pochybenie podarí napraviť. Niekomu. No, myslím, že si ešte chvíľu počkám a potom uvidím, či to čakanie stálo za to, alebo či som márnil čas.“
„Veď vy to viete.“
„Áno, správne. Ja to vlastne viem,“ zasmial sa. „Harry, chlapče, o mňa zase až tak veľmi nejde. Mne by to mohlo byť jedno, som mŕtvy. Zakladatelia boli svojprávni, keď to spravili a keď sa postarali o to, aby to šlo zvrátiť. Som len tichý pozorovateľ, taký neobyčajne obyčajný zvedavec. Ale vidím šancu, a preto som sa ti takto nanútil. Teraz je len na tebe, aby si zhodnotil, či toto stretnutie za niečo stálo, alebo či to bola strata času. Rozlúčime sa. Ty sa vrátiš do boja a ja budem ďalej pozorovať. A nielen ja. Dostaneš sa stadeto úplne normálne. Zobudíš sa. Žiadne fígle v tom nie sú, ako si namýšľa tvoj strýko. Mimochodom, veľmi pekný vzťah máte, len čo je pravda.“
„Unikátny,“ povedal roztrpčene. Vedel, že sa blíži koniec. Vedel, že sa viac nedozvie. A vedel, že protestovať je zbytočné.
„Áno, unikátny. Toto je koniec, Harry. Koniec nášho stretnutia. Povedal som ti, čo som mohol. Ostatné závisí od teba. A od osudu, ten je veľmi dôležitý. Ale nezabúdaj, každý je strojcom vlastného osudu. A teraz sa zobuď.“
——
„Hotovo? Tak rýchlo a jednoducho?“
Ani nestihol protestovať proti Merlinovmu rozhodnutiu. Jednoducho sa prebral, otvoril oči a už ho vítal strýkov prekvapený hlas. Stále sa mu to zdalo ako sen, aj keď to vlastne bol sen, ale ako sen sa mu zdalo to, koho v tom sne stretol. Zavrtel hlavou nad svojimi nesúvislými myšlienkami.
„Čo?“ Severusov hlas znel netrpezlivo.
„Harry, si v poriadku?“ vyzvedala Ginny a skúmavo si ho prezerala.
„Nevyzerá tak,“ okomentoval ho strýko. „Vyzerá skôr, akoby videl ducha,“ zaškľabil sa. „Na tak, hovor.“
„Nikoho som nevidel,“ oznámil potichu. Pozrel na nich. Videl túžbu počuť viac.
„Takže ten elixír nefungoval?“ zamračil sa strýko.
„Ale fungoval.“
„Tak čo keby si už konečne povedal, čo sa stalo?“
„Nevrčte po ňom stále,“ Ginny sa celkom zjavne nepáčil Severusov prístup.
„Ginevra…“ chcel začať moralizovať, ale Harry ho prerušil.
„Ticho, dobre? Nikoho som nestretol, aspoň nie osobne. Počul som len hlas. Niečo mi vyzradil, ale nie veľa, teda, vyzradil toho oveľa viac, než Bifľomorová s Chrabromilom dohromady.“
„Koho si stretol?“ zaujímalo Ginny.
„No, to je práve to,“ povzdychol. Neuveria mu. Tak, ako on tomu stále neverí.
„To je práve čo?“ prskol po ňom strýko. „Tak koho si stretol? Alebo teda nestretol, len si počul hlas? Kto mohol vyzradiť viac, než dvaja Zakladatelia dohromady? Bystrohlavová to byť nemohla, tú nepoznáš.“
„Ani toho dotyčného nepoznám. Preto som ho nevidel. Ale mám v sebe kúsok z neho, preto som ho mohol počuť.“
„Ho? Slizolina?“ Ginny stiahla obočie.
„Merlina,“ vydýchol a pozorne sa na nich díval. Pokým Ginny od prekvapenia vyvalila oči, jeho strýko sa po dvoch sekundách spamätal a zaškľabil sa.
„No iste, stretol si veľkého Merlina, pretože máš kúsok z neho v sebe. Potter, ty si zrejme bol v tom svojom farebnom svete.“
„Nepreskočilo mi. Skutočne sa so mnou rozprával.“
„Aha,“ Severus pokyvkal hlavou. Pochybovačne.
„Vážne si sa rozprával s Merlinom?“ šepla Ginny fascinovane. Bol jej za to vďačný. Aspoň ona ho nemala za blázna.
„Určite a Merlin mal za partnera Davida Copperfielda.“
„Prečo mi neveríte? Nebudete mi veriť ani po tom, keď vám poviem, že Hermiona do troch týždňov rozlúšti Bystrohlavovej text, pretože už v tejto chvíli vie, ako? Nebudete mi veriť ani po tom, keď vám poviem, že musíme v Brasove hľadať Voldemortove deti? Jeho dve deti? Ani po tom, keď vám poviem, že po vylúštení Bystrohlavovej textu budeme vedieť, čo máme hľadať, aby sme sa dostali k nardajskej žiare?“ vypálil po ňom. Severus sa naňho mračil.
„Prečo práve Merlin?“ vytiahol obočie. „Čo ten s tým všetkým má spoločné?“
„Tak, keď mi teraz dáte chvíľu, tak vám to vyrozprávam.“
„Som samé ucho.“
——
„No teda, to je úžasné,“ vydýchla večer Hermiona, keď jej a Dracovi Harry porozprával svoj zážitok.
„Veríš mi?“ stiahol obočie.
„Prečo by som ti nemala veriť?“ nechápala.
„Čo ja viem? Snape mi neveril a ani Malfoy nevyzerá nijako presvedčene,“ zazrel na blondiaka, ktorý po tomto obvinení zdvihol zamyslený pohľad.
„Je to veľmi zvláštne,“ zamračil sa. „Ale nedá sa povedať, že ti neverím, pretože nám Luna skutočne prezradila ako rozšifrovať text a to by si nevedel, keby ti to nepovedal niekto, no, povedzme, že niekto mimoriadny.“
„A keby mi to neprezradil, veril by si mi?“ podozrievavo stiahol obočie.
„Zrejme by som ti veril, pretože by som nechápal, prečo si niečo také chceš vymýšľať,“ odvetil flegmaticky.
„Správne, prečo by som si niečo také chcel vymýšľať?“ zopakoval Harry s nádychom sarkazmu. „Môj jedinečný strýko zrejme zdieľa iný názor.“
„Len to preňho bolo nepochopiteľné. Rovnako ako pre nás,“ zastala si ho Hermiona. Len si odfrkol.
„Stretnutie je určite úžasné, ale to, čo sme zistili zase až také úžasné nie je,“ povedala potichu Ginny. „Zistenie, že Hermiona do troch týždňov rozšifruje text je síce povzbudzujúce, ale tie dve Voldemortove deti,“ mierne sa striasla.
„Je to megaloman,“ sykol Draco. „A má viac šťastia ako rozumu. Ani netušil, aké tie deti budú dôležité nehovoriac o tom, že ani netušil, že nejaké deti budú.“
„Pre mňa je odporná už len tá myšlienka, že má deti,“ Ginny sa zatvárila znechutene. Ostatní na ňu opatrne pozreli. „Akože si neviem predstaviť, ktorá by mu dovolila, aby sa jej dotkol takým spôsobom,“ doplnila na vysvetlenie.
„On sa žiadnej nepýtal a ani nepýta,“ Draco mykol plecami. „V minulosti ale nevyzeral takto.“
„To je pravda,“ prikývol Harry. „Podľa toho, čo mi rozprával Dumbledore, kedysi to bol obyčajný chlapec a potom muž. Vraj bystrý a inteligentný, dokonca celkom, ehm, pekný. Aspoň podľa spomienky z denníka,“ zaškľabil sa. „Toto monštrum sa z neho stalo len pred nedávnom. Na cintoríne,“ dodal vážnejšie.
„Aj ja mám také informácie,“ pritakal Draco. „Moja nezameniteľná teta Bellatrix bola doňho zamilovaná, teda zrejme aj je, pretože je mierne povedané šibnutá,“ nasilu sa zaceril. „Už počas prvej vojny sa vraj menil na netvora,“ prezradil potichu. „Čím viac vraždil, tým väčšia obluda sa z neho stávala.“
„Je mi zle už len pri pokuse o predstavu,“ šepla Hermiona. Draco ju utešujúco vzal okolo pliec.
„Nie si sama,“ pridala sa k nej Ginny. „On si tie deti bude strážiť,“ šepla. „Bude ťažké sa k nim dostať nehovoriac o tom, že sa budú musieť odstrániť,“ zavrtela hlavou po svojich slovách. „Budú sa musieť odstrániť, aby sa mohol odstrániť on.“
Harry na ňu pozrel. Rovnaké úvahy napadli nielen jej, ale určite všetkým. Už len zistenie, kto je s Voldemortom spríbuznený bolo komplikované ešte v dobe, keď bol zainteresovaný profesor Dumbledore. Teraz to budú musieť zistiť sami a dokonca budú musieť odhaliť jeho dve deti. Nehovoriac o tom, že keď sa im to podarí, bude problém dostať sa k nim a potom, potom ich bude potrebné zabiť. Iné riešenie neexistuje.
„Najprv treba zistiť, kto to je,“ odvetil potichu. Nesmelo k nej natiahol ruku. Ešte nesmelšie ho za ňu vzala. Rád by ju objal presne tak, ako objímal Draco Hermionu, ale neodvážil sa. „Severus to zistí,“ vyhlásil rozhodne. „Keď to má šancu niekto zistiť, tak jedine on,“ pozrel na svojich priateľov.
„A keby nás náhodou k nejakému pátraniu aj potreboval, tak nás určite potrebovať nebude,“ uškrnul sa Draco. Bol to silený úsmev. „A potom sa uvidí.“
„Budeme dúfať v to, že sa tým deťom stane nejaká nehoda. Merlin, to znie strašne!“ Hermiona sa otriasla.
„Inak to ale nepôjde. On sa bude snažiť zavraždiť Severusa, aby mohol zabiť mňa. A my sa budeme snažiť…“ Harry sa zarazil.
„Zrejme o to isté,“ doplnil ho Draco. „Teda nie zavraždiť Severusa, ale jeho deti. A okrem toho to už vlastne nie sú deti, alebo aspoň z fyziologického hľadiska. Musia mať minimálne devätnásť.“
„Poďme sa radšej baviť o niečom inom,“ Ginny sa pokúsila prehodiť smer rozhovoru niekam k menej depresívnym témam. „Ten text. Za tri týždne sa budeme môcť venovať niečomu novému,“ pokúsila sa usmiať. Harry cítil, že sa slabo trasie a zovrel jej dlaň pevnejšie. Usmial sa, keď naňho pozrela mierne sa červenajúc.
„No, Merlin prehlásil, že na to do troch týždňov prídem a mne neostáva nič iné, len mu dôverovať,“ vypustila Hermiona s hrdým úsmevom. „Preto by ste sa vy mohli venovaťnapríklad takým skúškam.“
„Ale no tak,“ Draco sa zatváril zhrozene. „Ten text vyzerá rozhodne zaujímavejšie.“
„Súhlasím,“ zaškľabil sa Harry.
——
„To je veľmi neočakávané,“ vypustil profesor Dumbledore zamyslene, pomaly sa prechádzajúc z pravej strany svojho obrazu k tomu ľavému. V jeho pracovni sedeli Sirius so Severusom. Kým Harryho krstný otec ťažko skrýval úškrn, jeho strýko zatínal netrpezlivo zuby. „Neočakávané, ale taktiež fascinujúce, prekvapujúce, až takmer šokujúce.“
„Iste, keď vezmeme do úvahy, že sa Merlin doteraz nezjavil žiadnemu, ani tomu najvýznamnejšiemu čarodejníkovi v histórii. Len Harrymu,“ okomentoval Sirius hrdo.
„Ani Potterovi sa nezjavil,“ protestoval Severus. „A okrem toho nemôžeme tvrdiť, že sa nezjavil nikomu len na základe toho, že o tom nie je zmienka.“
„Niečo ti na tom vadí?“ Sirius sa k nemu obrátil. „Prekáža ti, že sa rozprával s Harrym? Nie je snáď dosť hodný toho, aby s ním prehodil pár viet veľký Merlin?“
„Páni, prosím,“ Dumbledore sa unavene hodil do kresla. Zaregistroval blížiacu sa hádku, čo nebolo vôbec prekvapujúce.
„Nie, Black. To mi vôbec nevadí. Skôr naopak. Bude sa ti to zdať nemožné, ale som rád, že sa mu zjavil. Možno nie som v takej eufórii ako ty a nehrozí, že by som spustil nejaký oslavný tanec, ale som potešený, že si vybral práve jeho.“
„Tak to som nesmierne rád. Mal som pocit, akoby ti vadilo, že si Merlin nevybral teba. I keď by som sa mu veľmi čudoval.“
„No tak, teraz nie je čas,“ povzdychol si profesor. „Sústreďme sa,“ vyzval ich. Hodili po sebe posledné zamračené pohľady a obrátili ich k obrazu. „Takto je to lepšie,“ ohodnotil ich profesor.
„Text nateraz odložíme bokom. Aktuálny bude o tri týždne, keď nám ho Hermiona rozlúšti,“ nadhodil Severus.
„Tiež si myslím, že je zbytočné sa mu venovať,“ súhlasil Sirius.
„Neradno zabúdať na to, že keď sa Merlin vyjadril tak, ako sa vyjadril, slečna Grangerová nedovolí nikomu, aby jej do toho pchal nos,“ usmial sa profesor.
„Tak nejako.“
„Tak by sme sa mali sústrediť na Brasov,“ zamrmlal Severus. „Boli ste na dobrej stope.“
„Áno, asi áno. Pátranie ma priviedlo do Rumunska, do okolia Brasova. Viem, že sa tam pred zhruba dvadsiatimi rokmi Voldemort zdržoval. Vtedy mal veľký záujem o Dračí rád. Podľa Harryho sna sa k Dračiemu rádu v súčasnosti aj dostal. Zapadá to do seba,“ zadumane skonštatoval.
„V pátraní dospel k preňho zdarnému koncu,“ pridal sa aj Severus. „Keď mu vtedy nešťastne Weasley prezradil všetko, pochopil že má niekde príbuzného. Pospájal si dve a dve. Zdržoval sa tam pred istým časom, určite si aj užíval. Zrejme našiel matku svojich detí a tie si s najväčšou pravdepodobnosťou vzal k sebe, aby ich chránil.“
„Má to súvislosť s Dračím rádom? Alebo je to len zhoda náhod?“ spýtal sa Sirius. „Možno, keď pátral pred dvadsiatimi rokmi, tak si len popri tom našiel nejakú milenku.“
„Obávam sa, že je tu súvislosť s Dračím rádom. Možno to tak je, možno nie. Bolo by to príliš jednoduché, keby sa jeho deti nachádzali niekde v dedine,“ zavrtel hlavou. „Prešiel som Brasov aj okolie. Spovedal som veľa ľudí. A nikto si na Voldemorta nepamätal.“
„Možno im vymazával pamäť,“ vypustil Snape. „Nebolo by to nič prekvapujúce.“
„Možno to tak skutočne je,“ prikývol Dumbledore. „Ja som nezistil nič. Môžeš to skúsiť znova, si predsa majster legilimencie.“
„Nepredpokladám, že by tam tie deti boli, rovnako ako nepredpokladám, že ich matka ešte žije.“
„Ale môže tam byť niekto, kto niečo vie.“
„Skúsim to,“ Snape sa napriamil.
„Určite by to bol jednoduchší spôsob, než ten, že sú tie deti späté s Dračím rádom. Myslím, že by nikto z nás nechcel do toho sveta,“ Sirius sa zamračil, keď si spomenul na Harryho sen.
„To rozhodne,“ na počudovanie Severus so Siriusom súhlasil. „Ale vylúčiť to nemôžeme.“
„To nie,“ Dumbledore ich oboch prebehol zamysleným pohľadom. „A keď sme už pri drakoch, ako pokračujete vo víroch?“
„Potter ho ovláda viac ako pôsobivo. Hermiona s Malfoyom sa, ehm, zlepšujú každou hodinou. Ginevra stále odmieta myšlienku na jeho trénovanie.“
„Hádam ju to čoskoro prejde.“
„Naučil som ho Lupina aj Billa. Teraz sa staráme o ostatných. Niekomu to ide viac, niekomu menej. Každopádne si myslím, že budú všetci pripravení na to, aby ho dokázali použiť, keď na to… budú mať príležitosť.“
„A tú rozhodne budú mať,“ Dumbledore nadvihol obočie. „Nemôžeme predpokladať, že by Voldemort nepoužil draky, keď ich už má. Nech sa všetci naučia aspoň brániť,“ povzdychol si. „Teraz už len odhadnúť, kedy ich Voldemort vytiahne. Ako svoje eso z rukáva. Aby nás zničil.“
„Krásna predstava,“ vrkol Snape.
„Príde k tomu. A zrejme jedinou záchranou bude Harryho vír.“
„A vaše predpoklady?“ spýtal sa Severus. „Určite predpokladáte, kedy bude chcieť Temný pán svojich nových domácich maznáčikov využiť.“
„Predpoklady môžu byť rôzne. Útok na Rokfort, útok na Ministerstvo, ku ktorému sa určite schyľuje alebo útok na nové väzenie. Voldemort sa určite bude snažiť získať si svojich verných.“
——
Marec sa prehupol do svojej druhej polovice. Aj keď život na Rokforte či na Základni, rovnako ako v ostatnom svete naoko vyzeral obyčajne a bežne, všade narastalo podvedomé napätie, ktoré si niektorí nevedeli vysvetliť, kým ďalší chápali až príliš dobre.
Študenti sa venovali svojim zvyčajným aktivitám. Duelantské súboje spoznávali víťazov a do ďalších kôl sa prebojovávali očakávaní súťažiaci. Jediným prekvapením bolo vypadnutie Seamusa, ktorý nezvládol duel so slizolinským šiestakom. Na hodinách DA sa preto tvrdo trénovalo, aby sa vyhli prípadným ďalším zaváhaniam. Žiaden iný súboj, ktorý by pútal zvýšenú pozornosť, sa zatiaľ nekonal. Zatiaľ. Malo však k nim prísť čo nevidieť.
Chrabromilské metlobalové družstvo pod vedením Ginny Weasleyovej viedlo takmer zúfalé tréningy. Ich nový brankár sa síce snažil, ale snaha koľkokrát vôbec nestačí. Mali pred sebou ešte dva zápasy, ale už dopredu sa zmierili s prehrou. Musel by sa stať zázrak, aby sa im podarilo zabodovať. Preto sa po každom tréningu všetky oči upierali na Harryho. Chytiť strelu skôr, než by im súper stihol nasúkať šestnásť gólov.
„Nie je to nič nereálne,“ povedal Harry po jednom z tréningov Ginny, keď sa spolu nešťastne vliekli späť do hradu. „Keď sa mi podarilo pokecať si s Merlinom, prečo by som strelu nechytil do desiatich minút?“ pokúsil sa zavtipkovať. Takto krátko po tréningu však neslávil úspech.
„Harry,“ povzdychla si Ginny, „keď sa ti podarí strelu chytiť do desiatich minút a my vyhráme, tak…“
„Tak čo?“ spozornel a zastavil sa. S úškrnom a zdvihnutým obočím si ju k sebe otočil.
„Mám ťa niečím motivovať?“ uškrnula sa.
„Dáš mi potom pusu?“
„Pusu,“ pokyvkávala hlavou. „No iste, dám ti potom pusu,“ zaškľabila sa a vytrhla sa mu. Rozbehla sa smerom k hradu.
„Ale myslel som na ústa!“ zavolal za ňou. „Nemysli si, že ma prevezieš nejakou obyčajnou pusou na tvár!“
„Možno si od nej mal chcieť, aby sa začala učiť ten vír,“ zamrmlal za ním Draco.
„Počúval si?“
„Nešlo inak, keď som štyri kroky za vami.“
„Možno som mal chcieť vír, ale pochybujem, že by na to pristúpila.“ Obaja vykročili.
„Asi máš pravdu.“
„A ty, Malfoy?“ zaceril sa. „Chceš ma aj ty niečím motivovať?“
„Daj pokoj, Potter,“ zaškľabil sa. „Ideme na večeru, tak nech sa mi nevzprieči v hrdle.“
„Nechcel by som od teba bozk.“
„Tak to som neskutočne rád.“
Šiestakom k učeniu, duelantským súbojom, tréningom DA aj metlobalu a k záujmovému krúžku oklumencie pribudli aj hodiny premiestňovania. Draco sa premiestňovať síce vedel a McGonagallová po jeho preskúšaní skonštatovala, že sa nemusí zúčastňovať hodín a stačí, keď absolvuje záverečnú skúšku, ale i tak chodil na hodiny. Už len preto, aby dohliadol na Ginny a Lunu, pretože sa medzifakultné napätie stupňovalo. Darmo sa Slizolinčania držali skrátka a aj kontrola záškodníckej mapy ukazovala na to, že sa zdržujú tam, kde majú. To napätie a nepokoj boli doslova hmatateľné. Akoby sa schyľovalo k veľkej búrke a teraz vládlo len zdanlivé prímerie.
——
Pokrok.
Počuť z vašich úst toto slovo je ako balzam na dušu.
Ibaže nevychádza z mojich úst, pravda? Ale to je len detail. Skutočne sa jedná o pokrok. Prekvapenie ani nie, už dlho si balansoval na hranici. Bolo len otázkou času, kedy sa otrieš o náznak úspechu.
Zachytil som vašu myšlienku, neotrel som sa o ňu. I keď, radšej by som sa otieral o tryskochvosta než o vaše splašené myšlienky.
Až tak ťa znechutila moja predstava?
Nie, neznechutila. Len mierne vydesila.
Na toto myslím dosť často.
To verím. Vidieť sa, ako ma držíte pod krkom nad obrovskou priepasťou. To ja mám iné predstavy. Vidím nás, ako sa držíme za plecia v láskyplnom objatí, nad nami jasná letná obloha plná hviezd a tie tiché slová: Harry, mám ťa rád.
Myslím, že moje predstavy sú oveľa reálnejšie než tie tvoje bludy.
Pravda, vy by ste tie slová nešepkali, vy by ste ich na mňa zrejme zavrčali. Tak či onak, raz sa toho dožijem, rovnako ako toho, že mi poviete menom.
Dobre, tak snívaj ďalej.
Budem. Čo vaše pátranie?
Nič.
To nie je žiadna siahodlhá odpoveď.
Nie je čo hovoriť. Postupujem rovnako ako profesor. Svojským spôsobom vypočúvam ľudí, zatiaľ bezvýsledne.
Škoda. Chcelo by to aspoň mierny krok vpred.
Bude aj ten, len to chce čas.
Čas, čas, čas.
Zasekol si sa?
Nie, len mi už to slovo príde ako výsmech.
Niekomu slovo, niekomu ty.
Ďakujem.
No rozhodne nemáš za čo.
——
„Jednotkou to nejde,“ zavrtela hlavou Hermiona. „Tak skúsim dvojkou.“
„Šifra,“ okomentoval Draco Nevillov spýtavý pohľad.
„Aha.“
„Nejde to prvým písmenom prvého slova,“ pustila sa do vysvetľovania. „Nedáva to žiadny zmysel, keď k nemu pridávam postupne každé z jedenástich písmen druhého slova, ani každé z ôsmych písmen tretieho slova, ani ďalšie. Jednoducho naša šifra nezačína jednotkou.“
„Tak skúsiš druhé písmeno prvého slova,“ povedal Neville. „Neviem síce, čo, ale keby si skutočne potrebovala, Luna by ti mohla pomôcť.“
„Neville, keby Hermiona skutočne chcela, mohol by jej s tým pomôcť hocikto z nás,“ uškrnul sa Harry. „Ibaže ona nechce. Chce na to prísť sama.“
„A aj prídem, ešte mám týždeň.“
„Čo?“ Neville už nechápal vôbec nič.
„To nič,“ Ginny ho poklepala po ramene. „Nech ťa to netrápi,“ usmiala sa. „Radšej sa sústreď na svoj zajtrajší súboj s Goyleom.“
„Žiaden problém.“ Neville sa zatváril absolútne pokojne. Žiaden strach ani zaváhanie, len čisté sebavedomie. „Myslím, že naše boje spustím víťazne a potom nastúpite vy, aby ste v našej spanilej jazde pokračovali.“
„Paráda, Neville,“ s úsmevom ho zhodnotil Harry. „Tak to má byť.“
„Jasnačka,“ zoširoka sa usmial.
V stredu mal svoj súboj s Goyleom. Hneď na to mala nastúpiť Hermiona proti Parvati. Vo štvrtok Luna proti Padme a Ginny proti ďalšiemu Slizolinčanovi, akémusi piatakovi. A v piatok mal ich boje uzavrieť Draco v súboji s McMillanom. Nepredpokladali, že by niekto z nich zaváhal. Na ďalší týždeň už malo prísť k tvrdším súbojom, keďže sa neočakávalo, že by zvyšok Slizolinu vo svojich najbližších súbojoch zaváhal.
„V sobotu to bude ale viac kruté,“ pokračoval Neville a jeho nálada mierne poklesla. „Zápas proti Bifľomoru,“ nadhodil.
„Tak keď chlapci uspejú vo svojich duelantských súbojoch, tak by to nemuselo byť až také tragické,“ nadhodil Draco. Myslel tým Colina a Johna. „A keď vezmem do úvahy, že brankár sa duelov nezúčastňuje a preto ho nemôže nič rozptyľovať a Robert už vypadol, tak náš výkon nemusí byť úplne mizerný.“
„Mám silnú motiváciu,“ mrkol Harry na Ginny, ktorá po ňom strelila pohľadom a mierne sčervenela. „Myslím, že môžeme vyhrať.“
„No, každopádne do toho vložíme všetko, však?“ provokačne natiahla. „Všetci a nielen preto, že budeme chcieť, akýsi druh odmeny.“ Draco sa zasmial.
„Čo ste si sľúbili?“ Hermiona zdvihla hlavu od pergamenu. „Konečne sa dáte dohromady a bude pokoj?“
„To len v prípade, že vyhráme pohár.“
„A to má byť nový druh motivácie?“ Ginny nadvihla obočie.
„Aj dušu by som vypustil, keby si súhlasila.“
„Tomu verím.“
„V sobotu má pršať,“ vložil sa Draco s úsmevom. „Myslím, že aj tá pusa je v ohrození.“
„Aj keby prišla veterná smršť a odniesla strelu k východnému pobrežiu, ja tú pusu dostanem,“ Harry sa díval vyzývavo na Ginny, ktorá ho pobavene sledovala. Neville sa len pochechtával.
„Odpadnem z vás raz,“ zavrtela Hermiona hlavou, ale usmievala sa. „Riešime tu, toto všetko a vás zaujíma bozk.“
„Ale bozk na ústa,“ doplnil Harry významne, akoby šlo o ten najväčší poklad.
——
„Niečo nové?“ spýtal sa Sirius svojho švagra len preto, aby reč nestála.
„Nič a u teba?“ otázka bola položená s úplne rovnakým zámerom. Severus navštívil svoju sestru, pretože už nedokázal ďalej odrážať jej neustále dotieranie a návrhy, aby konečne prišiel, tak využil piatkový večer na to, aby ju navštívil. Chcel však vidieť iba ju! Čo už, keď je s ňou akosi automaticky spojený aj Black.
„Ministerstvo sa drží, ale zrejme len silou vôle. Je vidieť, že sa vonkajšie vplyvy rozmáhajú. Ministrovi prihára, ministerským pracovníkom dochádza odvaha aj odhodlanie. Čoraz viac z nich sa dostáva na dosah smrťožrútom.“
„Väzenie?“
„Nemáme informácie, že by o ňom vedeli. Ale to neznamená, že nevedia. Stráže sú posilnené, ako informoval Artur,“ zamračil sa. „Tlačia naňho. Nie priamo, ale tlačia. Bude musieť odísť, asi.“
„Každý, kto nebude chcieť, aby ho dostali, či už zabili alebo si podvolili, bude musieť odísť.“
„Ministerstvo padne.“
„A preto je dobré, že sa Rokfort osamostatnil. Aj keď nechápem, ako je možné, že na to zatiaľ neprišli.“
„Možno prišli, smrťožrúti. Minister drží svoje slovo. On aj Wizengamot sa to budú snažiť udržať v tajnosti ako najdlhšie to len pôjde.“
„Rada vás vidím v takom družnom rozhovore,“ usmiala sa na nich Susan a sadla si do kresla.
„Aj mňa samého to prekvapilo,“ zaškľabil sa Severus. „Ale je pravda, že sa Black trochu umúdril a o vážnych veciach sa s ním dá baviť. Pokiaľ teda nezasiahnem niektoré z jeho citlivých miest.“
„A to sa dá tvrdiť aj opačne,“ Sirius horlivo pokračoval.
„Táto idylka sa razom začína kaziť,“ Susan stiahla obočie.
„Ale nezačína,“ zavrteli obaja svorne hlavou.
„Tak to som rada.“
„A ako pokračuje, ehm, tvoje tehotenstvo?“ spýtal sa Severus svojej sestry.
„Plod rastie a za chvíľu sa o ňom bude dať hovoriť ako o dieťati.“
„Black, ty si si tuším prečítal nejakú knihu.“
„Iste, to vieš, že sa na príchod svojho syna a tvojho synovca, zodpovedne pripravujem.“
„Kde berieš istotu, že to bude chlapec?“
„Verím v to, že to bude úplne jedinečné chlapča, ako som ja.“
„Merlin pri nás stoj.“
„Vy dvaja snáď nikdy neprestanete, však?“
„Nie.“ Opäť zborová odpoveď.
„Ach jaj.“
„Mrzí ma, že si si vybrala madam Pomfreyovú za svoju liečiteľku a nie mňa,“ nevedel jej odpustiť Severus a zatváril sa takmer ublížene.
„To bude tým, že ty si len liečiteľ-amatér.“
„A ty budeš otec–amatér.“
„Dosť, prosím,“ zarazila ich Susan zamračene. Obaja na ňu pozreli čo najnevinnejšie. „Nebolo by mi príliš príjemné, keby ma vyšetroval môj vlastný brat.“
„To je vskutku úžasný dôvod, prečo sa vložiť do rúk tej bláznivej ženskej.“
„Pomfreyová je rovnako spôsobilá ako ty,“ nevinne sa naňho pozrela. Prevrátil oči.
„Ty, Snape, pôjdeš pozrieť na ten zajtrajší zápas?“
„Samozrejme, že nie. Nemusím byť priamym pozorovateľom toho, ako sa Potter znova prizabije. Stačí, keď sa o tom dozviem neskôr.“
„Keby si mu aspoň trocha dôveroval. Nechápem, prečo by sa mal prizabiť.“
„Pretože je to Potter a blíži sa jeho mesačný cyklus.“
„Aký cyklus?“ spýtala sa Susan.
„Okupovania ošetrovne.“
„To znamená, že sa oňho budeš báť a v skrytu duše si priznáš, že ho máš rád. To je zase tvoj mesačný cyklus.“
„S vami sa vážne nedá normálne baviť,“ prskla po nich Susan.
——
Draco musel doslova odtrhnúť Hermionu v sobotu od Bystrohlavovej textu, aby šla spolu s Nevillom na tribúnu povzbudzovať Chrabromilčanov. A pri odchode jej vytiahol pergamen z vrecka. Netvárila sa nadšene.
„Potter bude bojovať o bozk. Nie si na ten boj zvedavá?“ povytiahol pobavene obočie.
„Prší, bude to mať ťažké.“
„Treba mu veriť,“ zasmial sa.
Pochmúrnu náladu, obavy zo zápasu a beznádej v družstve sa Harry snažil odľahčiť témou bozku. Chcel aspoň trocha zdvihnúť náladu a morálku. Rovnako ako Ginny, ktorá na túto hru pristúpila. Preto sa po niekoľkých dňoch od momentu, kedy odchádzali Harry s Ginny z tréningu a kedy bola prvýkrát spomenutá pusa ako motivácia, hovorilo o zápase nie ako o boji o body a šanci na pohár, ale najmä o zápase, v ktorom sa rozhodne, či dá Weasleyová bozk Potterovi. Na ústa. O pár dní na to už nešlo len o chrabromilskú záležitosť, ale o otázku, na ktorú chcela poznať odpoveď takmer celá škola. Harry bol skutočne pripravený vypustiť dušu za to, aby chytil strelu v limite a dostal bozk. A Ginny si nič iné ani neželala. Nahlas by to však nikdy nepriznala.
„Kapitáni, podajte si ruky!“ vyzvala Hoochová Ginny a Summerbyho, bifľomorského stíhača. „Pravidlá poznáte.“
„Dámy a páni, za malý okamih začne existenčný zápas,“ hlásil Terry Boot. „Rozhodne sa v ňom nielen o tom, aké šance majú Chrabromil a Bifľomor v boji o pohár, ale aj o tom, či sa Potterovi splní jeho sen a on dostane bozk od svojej bývalej lásky…“
„Boot!“
„Pripravení?“ Hoochová prebehla pohľadom všetkých, ktorí netrpezlivo zvierali v rukách svoje metly. Najnetrpezlivejšie ju zvieral Harry. Chcel byť už vo vzduchu.
„Veľa šťastia, Potter,“ zazubil sa naňho Malfoy.
„Skúste dať nejaké góly, aby som mal viac času, ten dážď sa mi nepáči,“ vrkol nervózne. „Ale inak ďakujem.“
„Spoľahni sa,“ mrkol naňho Colin. Harry pozrel na Ginny. Nevinne sa uškŕňala. V duchu však skrývala nervozitu aj ona. Veľmi mu držala palce.
„Metly sú vo vzduchu a zápas začal.“