„Harry!“ Susan ním zatriasla. Bez odozvy. „Poppy!“ obrátila sa k ošetrovateľke. „Zdá sa mi, akoby sa mu zvyšovala teplota. Potí sa.“
Ošetrovateľka sa vrhla k posteli, aby ho prezrela. Ležal bez pohnutia, bez reakcie. Jeho teplota sa skutočne zvyšovala a na tvári a hrudníku sa objavili kropaje potu. Nevedela si to vysvetliť rovnako, ako jeho stav, v ktorom sa nachádzal. Aj keď to nebolo zlepšenie, aspoň to bola zmena oproti predchádzajúcim dňom. Mohla doňho maximálne naliať elixíry proti teplote a dopĺňať mu stratu tekutín.
„Čo sa to deje?“ spýtal sa Remus po niekoľkých hodinách.
„Netuším, zrejme jeho organizmus bojuje s niečím,“ Poppy mykla bezradne ramenami. „Možno sa prebúdza,“ vyslovila skôr želanie než nejakú prognózu.
„A Severus aj so Siriusom sú preč.“
„Áno, odišli už ráno“ prikývla Susan. Ľutovala, že nie je nijakým spôsobom spojená so svojím manželom a bratom. Harryho stav však nenaznačoval, že by šlo o niečo kritické. Skôr naopak. Táto zmena nasvedčovala, že sa možno začína prebúdzať, aj keď veľmi zvláštnym a nečakaným spôsobom. Avšak netušili, aký spôsob prebúdzania v jeho stave majú očakávať. Neostalo im nič iné, len byť trpezliví.
——
Počul štekavý smiech. Prekvapilo ho to a snažil sa ignorovať to. Nemal by predsa počuť nič, žiadne zvuky, hlasy a už vôbec nie smiech. Bránil sa a dokonale sa obrnil proti vonkajšiemu svetu. Dbal na to, aby ho nič nevyrušilo, preto ho ten smiech, ktorý počul až príliš jasne, nielenže prekvapil, ale vydesil.
Štekavý smiech ustal a jemu sa uľavilo. Zrejme to bolo niečo, čo sa mu zazdalo. Nemal by sa tým nechať rozhodiť. Farebnosť jeho sveta sa však pomaly strácala, čo vyvolalo v jeho vnútri ďalšiu vlnu nepokoja, dokonca paniky. Čoraz jasnejšie začal vidieť iné obrazy. Nie tú tmu, ktorú mal spojenú so svetom v realite a so všetkými tými ľuďmi a najmä starosťami, od ktorých bol oslobodený, ale jasné a živé obrazy, ktoré postupne naberali svoj tvar a stávali sa čoraz skutočnejšími.
V nasledujúcom okamihu videl celkom zreteľne akýsi, ani sám nevedel popísať, čo to vlastne bolo. Ale poznal to. Niečo podobné už raz videl, dokonca cez to prechádzal do iného sveta. Zabudnutého magického sveta. Nevedel prečo to vidí práve teraz. Prečo sa mu niečo takéto pletie do jeho sveta. Či to má súvislosť s tým, že aj on je práve teraz v niečom nepochopiteľnom, možno aj magickom? Vzbudilo to v ňom zvedavosť. Chcel prísť na to, prečo je tento obraz jasnejší ako nepreniknuteľná tma predtým. Podvedome sa prestal brániť, rezignoval a nechal sa unášať dianím pred sebou.
Šiel ďalej a rozprestrela sa pred ním zvláštna krajina. Tmavá zem, akoby len pred malou chvíľou zápasila s ohňom, sčernetá, bez najmenšej známky po rastlinách. Možno dvesto metrov pred ním bola priepasť. Zvedavosť ho nútila kráčať ďalej. Už neriešil, čo to je za vidinu a prečo jeho farebný svet nabral tvary.
„Takže toto je ono.“
Ozvalo sa kúsok od neho. Prekvapene sa obzrel. Nečakal, že vo svojej vidine okrem tvarov bude počuť aj zvuky. A ešte k tomu ľudské. Siriusov hlas. A videl Siriusa samotného, spolu s ním Severusa.
„Áno. Spoločenstvo Ostrá dýka, alebo tiež Dračí rád.“
Chcel na nich zakričať a spýtať sa, čo tam robia. V jeho, čo to vlastne bolo? Predstava? Vidina? Nevyšiel z neho ani hlások. Uvedomil si, že on tam vlastne ani nie je. Nie fyzicky. Len všetko vidí. Slová jeho strýka sa mu zdali niečím povedomé. Spoločenstvo Ostrá dýka. Dračí rád. Niečo mu to hovorilo. Niečo, len nevedel čo.
Pozrel sa do rokliny. Pripomínala mu ďalšie miesto, ktoré už raz navštívil. Priesmyk, z ktorého len s problémami ušli pred mordengraudmi. To ho utvrdilo v názore, že toto miesto je skutočne magické. Nechápal, ako a prečo sa sem dostali oni dvaja, rovnako ako nechápal, ako sa sem dostal on sám. Videl čarodejníkov, ktorí po chvíli zjavne znervózneli. Jeho nepokoj sa zvýšil. Úporne sa snažil prísť na to, čo to všetko má znamenať.
„Čo sa to deje?“
Hluk, ktorý sa rozľahol po rokline, ho vystrašil. Jeho intenzita mu trhala bubienky.
„Vedia o nás.“
Cítil, že sú v nebezpečenstve. V momente sa mu v hlave rozsvietil výstražný maják. Snažil sa ich výkrikmi varovať, ale bolo jasné, že ho nevidia. On tam vlastne ani nebol. Dochádzalo mu to. Videl to, čo sa stane. Za dva dni.
„Mali by sme zmiznúť. Neviem, čo sa deje, ale nepáči sa mi to.“
Presne tak! Súril ich k pohybu. Išlo ho roztrhnúť, keď sa nehýbali, viditeľne čakali, čo sa bude diať. Keď z diery v skale vychádzali netvory v dračích telách, jemu stuhla krv v žilách. Zachvacovala ho panika. Dračí rád, draci, Elena. Došlo mu to. Mala v ruke dýku, na ktorej videl dračiu hlavu. Umrela. On zrejme nie. Aspoň nie zatiaľ. Ale oni umrú. Ten farebný svet, v ktorom sa cítil bezpečne nezabránil tomu, aby ho neprepadol predvídavý sen. Sen o smrti.
„Utekajme! Títo majú krídla, nepotrebujú sa šplhať po skalách.“
Rozbehli sa preč. Bol s nimi, aj keď len vo svojej hlave. Poháňal ich, očami ich posúval smerom k prechodu. Nestihli to. Videl, ako zastavili. Plece pri pleci vysielali po drakoch zaklínadlá. Bez úspechu. Srdce mu prudko búchalo, snažil sa vykrikovať zaklínadlá spolu s nimi, aj keď nemohol držať v ruke prútik. Nemohol nič, len sa dívať a modliť k Merlinovi a všetkým svätým, aby sa im to podarilo. Bol to však jeho sen. Veľmi dobre vedel, že sa im túto hrozbu nepodarí odvrátiť. Skúsili všetky zaklínadlá, ktoré poznal. Použili mnohé, o ktorých ani netušil. Jeho strýko dokonca použil smrtiacu kliatbu.
Nič nezaberalo a jemu napadlo, aby skúsili použiť vzdušný vír. Tie obludy boli zjavne pozostatkom starých magických čias, rovnako ako mordengraudi, preto by na nich možno mohlo platiť prastaré kúzlo. Možno. Ale ako im dať vedieť? Keď im to nenapadne, on nezmôže nič. Mali málo času. Príliš málo. Nestihli ani poriadne sformovať svoju obranu. Tri draky ich obkľúčili. Bol to koniec. Jeho nemý, zúfalý výkrik mu zamrel na perách, keď draky vychrlili oheň a síru. Videl, ako z ich tiel behom niekoľkých okamihov ostal len prach víriaci sa vo vzduchu, ktorý ho unášal preč.
Nepočul, ale cítil ako plače. Boli mŕtvi, obaja a naraz. Draky spokojne odleteli preč. Vracali sa do jaskýň. Obraz pred ním sa rozplýval a on sa vracal do svojho farebného sveta. Rozochvený, vystrašený a zarmútený. Jeho svet ho už nemohol naplniť pokojom. Uvedomoval si, že bolo všetko stratené. Tí dvaja boli mŕtvi. Jediná rodina, ktorú mal. A stratil oboch naraz. Už sa nemôže skrývať v klamstvách. Videl ich a to mu kruto pripomenulo, že vonku stále niekoho má.
Mohol zabrániť tomu, aby sa jeho sen naplnil. Stačilo málo, len sa otočiť a kráčať do tmy. Vrátiť sa. Bude to ťažké, ale jeho bude poháňať túžba pomôcť aspoň niekomu, keď sa mu to nepodarilo ani pri Ronovi a ani pri Dumbledorovi. Môže s tým niečo urobiť. Je v jeho silách zabrániť tejto katastrofe. Len sa prinútiť spraviť prvé kroky.
Skôr tušil ako vedel, že to bude nesmierne ťažké. Rozhodnutý bol, to bolo jednoznačné. Horšie to bolo s realizáciou. Akoby ho svet držal a nechcel pustiť. Bolo tu nádherne, nič ho neohrozovalo, nič nemusel, netrpel. Robilo mu problémy zdvihnúť nohu a spraviť prvý krok. Umrú, keď to nedokáže. Bez jeho varovania sa práve teraz rútia v ústrety smrti. Musí to dokázať. Musí sa prinútiť. Musí ísť za nimi. Zachrániť ich.
——
„Ten elixír vôbec nezaberá. Je na tom ešte horšie.“
Na ošetrovni začala prevládať panika nad nádejou a čakaním. Harryho telesná teplota bola stále vysoká, aj napriek elixírom, ktoré doňho Pomfreyová liala už niekoľko hodín. Kropaje potu mohli nepretržite utierať a posteľnú bielizeň prezliekli už trikrát, i tak ležal na premočenom prestieradle. Od rána neprišlo ani k najmenšiemu zlepšeniu.
„Začína mať kŕče,“ zúfalo vyšlo z Molly, ktorá tu sedela spolu so Susan a Tonksovou. Pred malou chvíľou sa pridal aj Remus s Billom a Fleur. Mládež bola ešte stále v škole a nik im radšej nedal vedieť, že sa deje niečo zvláštne.
„Febrilné kŕče nie sú dobrým znamením,“ zamračene skonštatovala Poppy. „Musíme ho zabaliť do niečoho studeného.“ Ako na povel začali Remus s Billom čarovať. „Nemyslela som to ale tak, že ho zasypete kockami ľadu!“ vyprskla na nich ošetrovateľka.
„Účel svätí prostriedky,“ povedali obaja naraz. Rezignovane mykla plecami a zavrtela hlavou.
„Mali by sme nájsť Severus,“ navrhla Tonksová. Susan si zahryzla do spodnej pery. Už hodiny držala Harryho za ruku a nepúšťala ho ani teraz.
„Neviem, čo by teraz zmohol,“ Poppy znova liala do Harryho elixír na zníženie teploty. „Nič iné sa nedá robiť.“
„Klesá mu teplota?“ s obavami sa pýtal Remus. Jednoduché kúzlo a Poppy záporne zavrtela hlavou. Všetci si sklamane povzdychli. Dosiahli však aspoň to, že kŕče ustali a jeho telo sa upokojilo. Návrhy, aby sa predsa len našiel Severus, sa v ďalšej polhodine stupňovali. Susan stále mlčala. Nemohla povedať nič o ich pátraní. Aj najmenšia zmienka o tom, kde sú, by vyvolala ďalšiu vlnu otázok a neverila, že by sa Remus alebo Bill uspokojili s nejakou vyhýbavou odpoveďou. A Poppy tieto návrhy zamietala. Stále si tvrdila svoje, že by Severus nedokázal spraviť v tejto chvíli nič viac než ona. Jedine tak zázrak.
„Preberá sa?“ vydýchla Susan. Zrejme sa zázrak začal diať. Alebo v to všetci verili.
„Začína sa zmietať,“ šepol Remus s pozorným pohľadom na Harryho.
„Nie sú to znova tie krhče?“ podozrievavo vyšlo z Fleur.
„Nie,“ zavrtela hlavou Poppy. Dovtedy pokojne ležiace Harryho telo, aj keď sálajúce horúčavou, sa začalo mierne šklbať. Toto však bolo iné ako kŕče, ktoré ich vystrašili pred chvíľou. Spočiatku mierne záchvevy pozvoľna prerastali do stále silnejších záchvevov rúk a nôh. Pridala sa aj hlava.
„Harry!“ vykríkli naňho hneď viacerí. Remus sa mu snažil udržať nohy, Molly so Susan sa starali o jeho ruky. Poppy musela požiadať Billa, aby mu podržal hlavu. Prútikom mu svietila do očí.
„Harry, počuješ nás?!?“
Jeho boj sa stupňoval, dych sa premenil na hlasný sipot. Mali čo robiť, aby ho udržali. Ako si všimli, jeho horúčka mizla, pot však nie. Tentoraz bol však zapríčinený jeho enormným súbojom s rukami, ktoré ho držali pevne na posteli. Všetci naňho kričali snažiac sa tým upútať jeho pozornosť. Po niekoľkých minútach tvrdého zápasu, pri ktorom mali čo robiť, aby mu zabránili ublížiť si, sa jeho telo upokojovalo. Rovnako ako dych a z jeho úst sa začal predierať nezrozumiteľný šepot.
„Harry, počuješ? Harry!“ Molly ním jemne zatriasla. Jeho viečka sa mierne poodchýlili. Ostré svetlo sa mu okamžite zarezalo do očí, tak ich radšej privrel. Počul, ako sa predbiehajú v rozprávaní naňho. Nerozumel ani slovu, rovnako ako oni nerozumeli jemu.
„Ssirs… svvers.“
„Čo to hovorí?“
Hrdlo mal vyprahnuté, jeho dych sa ešte nevrátil do normálu. Pery popraskané a jazyk úplne suchý. Keď sa mu myšlienky ustálili a on si znova uvedomil, s čím pred malou chvíľou bojoval a hlavne prečo, zaplavila ho ďalšia vlna nepokoja. Zdvihol hlavu a prestrašene pozrel do okolitých tvárí. Jeho oči si už zvykli na svetlo a on rozoznal Susan. Musí, on musí. Snažil sa dostať zo seba varovanie, ale znova vyšlo len zachrčanie.
„Prineste mu vodu!“ obrátil sa Remus na Poppy. Molly potichu smrkla a hladila ho po ruke. Bill ho zozadu podoprel a pomohol mu posadiť sa. On sa len díval na Susan, snažil sa jej aspoň naznačiť, čo sa deje. Opätovala mu zachmúrený pohľad. Cítila čo jej chcel povedať? Keď mu Poppy podala pohár s vodou, hltavo sa napil.
„Harry, si v poriadku?“ nedalo Remusovi. Voda, aj keď nebola ľadová, ho takmer zadusila. Rozkašľal sa, pretože ochladila jeho rozhorúčené vnútornosti a on s tým nerátal. Aj napriek tomu sa im snažil povedať, čo sa stane.
„Pomaly, pán Potter.“
„Harry, kde si bol?“
„Sirius,“ šepol. Hovor razom stíchol, snažili sa počuť, čo hovorí. Pozeral len na Susan. V jej očiach videl porozumenie, ktoré sa odzrkadlilo zhrozeným pohľadom. „Severus.“
„Čo je s nimi?“ začul Billa za svojím chrbtom.
„Musím za nimi,“ šepol.
„Vy nepôjdete nikam, pán Potter.“
„Ticho, Poppy!“ Remus po nej strelil zamračeným pohľadom, aby ho vzápätí obrátil na Harryho. „Čo sa deje?“
„Musím ísť pre nich,“ nepozeral sa na Remusa, díval sa len na Susan. Bol netrpezlivý a chystal sa zliezť z postele. Aj Remus a aj Molly mu v tom zabránili. „Ja musím!“ prizabil ich pohľadom. „Nechápete to.“
„Tak nám to vysvetli,“ Remus si otočil jeho tvár k sebe. „Harry, ty nikam nemôžeš…“
„Ja musím!“
„Nikam nepôjdeš. Je ti to jasné?“
„S tým súhlasím, pán Potter.“
„Ale ja musím! Musím ísť pre nich. Musím ich varovať!“ snažil sa vykrútiť si ruku z Mollinho zovretia. Bill ho držal za plecia. Keby mal pri ruke prútik, na mieste by ich za to zdržovanie preklial. „Pustite ma! Do pekla, pustite ma!“
„Upokoj sa!“ štekol po ňom Remus. Tonksová aj s Fleur sa naňho zarazene pozerali. „Nemáš síl ani na to, aby si sa dostal k dverám. Povedz, čo máme robiť a my to spravíme!“ vyzval ho. Harry naňho hľadel takmer odmietavo. „Tak dobre, keď ty nie, tak ty nám to vysvetlíš,“ otočil sa na Susan, ktorá mala slzy v očiach. Harry na ňu pozrel. „No tak? Treba ich varovať, pred čím? A kam šli?“
„Harry,“ šepla Susan. Pár sekúnd sa na seba dívali. Harrymu stále dunela hlava z horúčky. Sám si uvedomoval, že by zrejme padol na ústa, keby sa postavil. On nemohol nikam. Ale Remus by snáď mohol.
„Neviem, kam šli,“ zavrtel hlavou. „Viem, kde boli, ale neviem, kam šli,“ zabľabotal.
„Čo?“
„To teraz neriešme,“ Susanin hlas už znel rozhodne. „Idem pre nich, musia sa do zajtra nájsť, pretože, inak…“
„Umrú,“ povedal Harry bez zaváhania. Bolo počuť Mollino vydýchnutie. Ostatní len nechápavo civeli.
„Zajtra umrú?“ prvý prelomil ticho Remus. Harry naňho pozrel. Oči ho pálili, sám nevedel, či od doznievajúcej horúčky alebo od sĺz. Prikývol. „Dobre, teraz nebudeme riešiť, odkiaľ to vieš. Máme isté teórie, ale tie teraz nebudeme preberať,“ nedalo mu, aby na to neupozornil. „Povedz, kam šli. Ja pre nich pôjdem, ty nie,“ hovoril už k Susan.
„Nie, ja…“
„Susan, prosím ťa,“ Remus ju netrpezlivo prerušil. „Kam šli?“
„Ja pôjdem! Ide o…“
„Nie, ty nikam nepôjdeš! Ako zastupujúca hlava Fénixovho rádu ti to zakazujem!“
Chvíľu bolo ticho. Susan sa mračila na Remusa a ten je vracal tvrdý, rozhodný pohľad.
„Do Brasova. Tam kde bol naposledy Dumbledore,“ zažmurkala, aby potlačila slzy.
„Bol som tam, viem kde to je. Nájdem ich a poviem, že Harry mal nejaký svoj sen alebo predtuchu, v ktorej videl ich smrť a privediem ich naspäť. Viac nepotrebujem vedieť, pretože mi aj tak viac nepoviete.“
„Remus…“
„To je v poriadku, vážne. Ty si tam nebola, zbytočne by si sa zdržovala. Začnem tam, kde sme našli telo profesora Dumbledora.“
„Pôjdem s tebou,“ ponúkol sa Bill.
„Mal by tam byť nejaký priechod do iného sveta,“ povedal Harry potichu. „Ale keď ich nenájdete dovtedy, než ten priechod prejdú, už nebudú mať šancu. Šlo to príliš rýchlo.“
Molly vyzerala, akoby zbadala nejakého ducha. Vystrašene sa dívala na Harryho. Susan mu pevne zovrela ruku.
„Stihnú to, musia,“ šepla.
„Vážne si videl…“ Fleur chcela začať vyzvedať. Pohľad jej manžela ju však umlčal.
„Dobre, nezdržujme sa. Ideme hneď.“
Harry sa zachmúrene pozeral, ako sa Lupin aj s Billom rozlúčili s ostatnými a vybrali sa do Rumunska. Manželky ich išli aspoň odprevadiť. On by mal ísť. Ale mali pravdu. Nespravil by ani päť metrov. Tak hrozne ho to štvalo.
„Pán Potter, snažte sa nezaspať. Aspoň niekoľko hodín, aby sme sa vyhli riziku, že by vás spánok uniesol naspäť do toho stavu, čo ja viem, čo to bolo,“ varovala Pomfreyová, než odišla.
„To je prvýkrát, čo ma núti nespať“ krivo sa zaškľabil. Sklonil hlavu.
„Keď sa nenahneváte, šla by som ti teraz niečo pripraviť jesť,“ Molly sa milo usmiala na Harryho. Len slabo prikývol. Nevedel prečo, ale nedokázal sa jej pozrieť do očí. Pohladila ho po hlave a odišla.
„Dobre to dopadne, Harry,“ ozvala sa potichu Susan, keď osameli. Zdvihol hlavu a zažmurkal. Už vedel, že to pálenie očí nie je spôsobené horúčkou. Bola na tom presne rovnako. Šlo o jej manžela a brata.
„Ja viem,“ pokúsil sa povzbudivo usmiať. Určite sa mu na tvári objavil len nepresvedčivý úškľabok. Objala ho a držala. Opätoval jej objatie. Niekoľko minút sa len silno objímali a mlčali. Nepotrebovali to preberať.
„Kde si bol?“ mierne sa usmiala, keď sa pustili. Povzdychol.
„Neviem,“ mykol plecami. „Ale bolo tam dobre.“
„Preto si sa nechcel vrátiť?“
„Asi preto,“ stiahol obočie. „Ako dlho som bol mimo?“
„Skoro dva týždne. Severus sa snažil nájsť protijed,“ porozprávala mu o udalostiach posledných dvoch týždňov. Od chvíle, kedy ho našli, až po moment, kedy sa prebral. Mlčal. Preklínal Elenu a jej čary. Dračí rád. Ale hlavne preklínal seba. Všetci vedeli, čo sa stalo, všetci to vedeli. Aj ona. Keď ho nenávidela doteraz, tak od tej nešťastnej udalosti to nebude mať hraníc.
Susan mu schválne nepovedala o Ginniných návštevách. Veľmi dobre vedela, čo jej kamarátka prežíva. Keď si majú niečo vysvetliť, tak to musia spraviť zoči-voči a nie cez nejakého sprostredkovateľa. A ona sa vôbec nechystala robiť im nejaké médium. Nevedela sa ubrániť miernemu úškrnu, keď ho videla sedieť ako kôpku nešťastia. Bolo jasné, čo sa mu deje v hlave.
Nemal odvahu pýtať sa na ňu. Bál sa, čo by sa mohol dozvedieť. Ani nezareagoval, keď ju jednoducho z rozprávania vylúčila. Keď hovorila o návštevách, spomenula Hermionu, Lunu, Nevilla a dokonca aj Malfoya. Ju nie. Nebola za ním. A prečo by aj mala, keď ju takmer podviedol? Aj keď, nepodviedol by ju, ani keby spolu chodili. Nič sa predsa nestalo. Ale bola tu tá myšlienka a takmer prišlo aj k činom.
Chcelo sa mu spať, ale nútil sa mať oči otvorené. Musí byť hore, musí si byť istý, že budú tí dvaja v poriadku. Sedel na posteli s pohľadom upretým niekde pred seba a už takmer ani nepočúval Susanino rozprávanie. Niečo si však uvedomil. Keď si zamyslene prechádzal pravou dlaňou po ľavej ruke, ucítil kov. Okrúhly kovový náramok. Pozrel naň. Bol to jeho náramok. Jeho polovička magického artefaktu, ktorá spájala dve duše. Srdce mu pri tom uvedomení vynechalo jeden úder. Nezahodil ich tak, ako mu to ona pred časom odporúčala. Nosil oba vo vrecku nohavíc. Menil nohavice, ale obsah pravého vrecka bol stále ten istý. Jeho a Ginnin náramok. Ak má on ten svoj na ruke, kde je potom ten druhý?
„Susan,“ spýtavo sa na ňu pozrel. Videla, čo ho rozrušilo a len sa usmiala.
„Keď ťa sem priniesli a uložili do postele, našli ich vo vrecku. Ležali vedľa teba na stolíku. Obidva. Potom zmizli,“ usmiala sa ešte viac. „Jeden máš ruke a kde je ten druhý, hmmm,“ natiahla.
„Ale…“ zamyslene sa zachmúril.
„Nikto si nepamätal poriadne, čo to je. Len ty a ja, pretože som ti ich zohnala. A Severus, jemu také drobnosti neuniknú. A potom je tu ešte niekto ďalší, kto vedel,“ myšlienku nechala otvorenú.
„Ginny,“ šepol. „Ale to. Ona,“ prudko zdvihol hlavu. „Susan, povedz mi, čo sa stalo, keď…“
„Nie, Harry. Ja ti určite nebudem nič hovoriť. Mali by ste to byť vy dvaja, čo si niektoré veci vyjasníte. Nie je vyriešené všetko, ale veľa vecí je na dobrej ceste.“
„Čo?“
„A už ti nepoviem ani slovo. Stačilo. Teraz sa staraj,“ uškrnula sa.
Pozeral sa na ňu vyčítavo, ale to na ňu neplatilo. Keď ho on mal na ruke, nech sa stalo čokoľvek, určite to znamenalo, že sa situácia zlepšila. Aj keď nechápal prečo, ale iné vysvetlenie nebolo. Mal ho na ruke a predpokladal, že ona ten svoj, možno, tiež má na ruke.
„Susan, kde mám prútik?“ mrkol na ňu. So širokým úsmevom sa natiahla k stolíku.
„Možno by si sa mal trocha upraviť,“ zaškľabila sa naňho a párkrát mávla svojím prútikom.
Bolo nad slnko jasné to, čo aj sám cítil. Teraz už rozhodne tak skoro nezaspí.
Ginny, som späť. Mohol by som ťa vidieť? Prosím.
——
„Čo si o tom myslíš?“ spýtal sa tlmene Bill Remusa, keď sa premiestnili do Rumunska. Bolo už šero, takže boli celkom dobre krytí pred možnými zvedavcami dole z dediny. Vybrali sa na cestu do hradu. Bola vyšliapaná, šli opatrne a pomaly. Radšej si nesvietili, aby na seba nepútali pozornosť. Bill okolo nich vyčaril akési vákuum, ktoré ich malo upozorniť, ak by sa v ich blízkosti nachádzala dosť silná mágia, ktorá by bola obsiahnutá v čarodejníkovi, od ktorého by mohli očakávať hocaké nebezpečenstvo.
„Príliš veľa tajomstiev,“ zabručal zamyslene. „Zvedavosť nebola nikdy mojou najväčšou slabinou, ale tentoraz by som skutočne rád vedel, o čo ide.“
„A nie si sám. Zvedavosť nám však nie je nič platná. Aj tak nám nikdy nič nepovedia. Nikdy.“
„Keď im šéfuje Snape, tak určite“ Remus sa mierne uškrnul.
„A určite to je niečo veľké.“
„Iste, to si myslíme už dávno,“ prikývol.
„Okrem toho, že bol do toho zapletený môj najmladší brat, tak ma dosť dráždi, že je v tom zapletená aj moja sestra,“ zamračil sa.
„Dráždi?“
„No,“ Bill sa potichu zachechtal. „Keď si uvedomím, aký je medzi nami vekový rozdiel. Veď je ešte stále malá a pritom sa zúčastňuje niečoho takého veľkého a to zrejme dosť aktívne.“
„Malá už ani zďaleka nie je,“ zastal sa jej Remus.
„Ale prosím ťa,“ Bill po ňom strelil pohľadom. „Len parafrázuješ slová, ktoré predniesla tvoja manželka,“ zaškľabil sa.
„Počkaj, keď budeš ženatý o niečo dlhšie. Ani si neuvedomíš, koľko tvojich myšlienok vlastne ani nie je tvojich.“
„Nestraš.“
„Len varujem,“ tentoraz sa zaškľabil Remus. „Dúfam, že na svoju sestru nežiarliš.“
„Žiarlim?“ Bill sa zamyslel. „No, musím sa priznať, že možno aj tak trocha žiarlim. My môžeme len čakať. Nejaké akcie sú hlavne v tomto období skôr sporadické a oni stále niečo robia. Niečo veľké. Zbytočne sa snažia skrývať a tajiť to. Vidíme to všetci. Rád by som aj ja robil niečo veľké a stále. Nielen nečinne čakal.“
„Aj to príde, Bill. A potom nebude cesty späť. Vojna príde skôr, ako si všetci myslíme. Oni robia niečo, čo má vojne zabrániť, aspoň si to myslím. Mám však obavy, že to nestihnú skôr, ako sa spustí katastrofa. A potom to budeme my, ktorí budú činní až príliš. Až tak, že si budeme hovoriť, ako bolo v dnešných nečinných časoch dobre. Poďme. Sme pri hrade. V ktorej miestnosti sme to našli profesora?“
——
Keď sa Ginny vracala z tréningu spoločne s Dracom a ucítila na zápästí mierne mravčenie, jej srdce sa prudko rozbúchalo. Po prečítaní odkazu sa samozrejme zaradovala a uľavilo sa jej, ale zároveň znervóznela a zneistela. Zistil, že má svoj náramok na ruke. Určite si pomyslel, že aj ona má ten svoj, hlavne keď jej poslal odkaz. A odkaz mal nádych nádeje. Bola šťastná, že je naspäť a ako sa zdalo, bol v poriadku. Ale zároveň mala strach z ich nasledujúceho rozhovoru. Muselo však k tomu dôjsť. Skôr či neskôr určite. V tom prípade radšej skôr.
Povedala Dracovi o Harrym a ten okamžite po príchode do hradu upozornil Hermionu, ktorá už na nich čakala spolu s Nevillom a Lunou. Mala sa konať ďalšia hodina DA armády, ale z nej logicky zišlo. Neville dostal za úlohu viesť ju počas ich neprítomnosti, aj keď by radšej šiel na Základňu za svojím kamarátom. Nemali mu to za zlé, ale chceli s ním byť sami. Museli sa porozprávať o ich ďalšom učení a pátraní, o tom, že Sirius a Snape šli do Brasova. Teda v tom prípade, že mu to už nestihla prezradiť Susan.
Neville ťažko skrýval sklamanie, avšak dávno vedel o ich tajnostiach a chápal, že je často jednoducho nepotrebný. Na to mal ale Lunu, aby ho povzbudila. Stačila jedna veta z jej úst a okamžite sa cítil viac ako potrebný, dokonca dôležitý pri svojich úlohách zastupujúceho vedúceho DA.
Každopádne sa oni traja v rýchlosti vrhli smerom k Základni, zdarne sa vyhnúc sliedivým aurorom. Poznali už tajné chodby a skratky rovnako dobre ako Harry. Už ani Hermiona neprotestovala proti tomuto pohybovaniu sa po hrade. Bolo to nutné nielen preto, aby sa zbavili aurorov, ale aj preto, aby si oni mohli plniť svoje úlohy, ktorými ich poveril Rád.
——
„Ticho,“ sykol Severus na svojho spoločníka.
„Ale no tak, Sevie, doteraz…“
„Pst!“ upozornil ho dôrazne.
„Čo…“
„Keď mi prestaneš stále obhrýzať uši, tak ti možno poviem, čo,“ prskol po ňom tlmene. Započúval sa. Zdalo sa mu, akoby začul nejaké hlasy, ale bolo to také neurčité, že o tom aj sám pochyboval. Sirius zavrtel hlavou a premenil sa na psa. Severus pri tejto transfigurácii len prevrátil oči. Avšak pes počuje sedemkrát lepšie než človek, aj keď je to práve vysoko vytrénovaný Severus Snape. Pes sa naňho pozrel takmer škodoradostne a, no, u normálneho psa by sa zdalo, že sa začal svojím typickým príkladom chladiť, ale Severus veľmi dobre vedel, že mu Sirius v psej podobe vyplazil jazyk. Veľmi škaredo naňho zagánil, pes len zavrtel chvostom a otočil hlavu do chodby za nimi. Nastražil uši. Severus sa pristihol pri myšlienke, čo všetko by mohlo spôsobiť jedno zaklínadlo zabraňujúce následnej transfigurácii a taktiež obojok s hrubou reťazou, ktoré by s potešením venoval svojmu švagrovi. Zrejme by sa s ním jeho sestra chvíľu nerozprávala. Opatrne od neho odstúpil. Možno by Blackovi pripadalo vtipné, keby mu roztrhol nohavicu. Mohol by ho síce kopnúť, ale nemá také zuby ako Black. Pre Merlina, niekto ich sleduje a jeho prepadajú také hlúpe myšlienky! Za to však môže ten pes. Pes sa po pár minútach otočil naspäť a k Severusovej neľúbosti sa premenil naspäť.
„Sú za nami dvaja ľudia, šepkajú, nie je im rozumieť ani slovo“ oznamoval.
„Nevieš, kto to je?“
„Drahý Sevie, opakujem, nie je im rozumieť ani slovo. Myslíš, že keby som im rozumel…“
„Dobre, sklapni,“ zamračil sa elixírový virtuóz. Sirius sa veselo škľabil. „Zdá sa ti to vtipné?“ vrkol potichu. „Niekto je za nami, zrejme nás sleduje a teba trápi len taká stupídnosť, ako vystrúhať ten najidiotskejší výraz svojej tváre.“
„Ale Sevie, no tak, sú len dvaja. Pri tvojej genialite, znalosti takých tých škaredých kliatob, tvojej rýchlosti a šikovnosti, myslíš, že by sme sa mali báť nejakých dvoch čarodejníkov?“ nevinne sa pousmial.
„Dávaj pozor, aby som svoju výnimočnosť nezneužil proti tebe.“
„To by si nespravil. Nielenže ma máš rád, ale by si si rozhádal aj Susan a to riskovať nebudeš.“
„Aké jednoduché je skrývať sa za zadky žien, však?“
„No, myslel som si, že máš v zálohe viac argumentov, ale stále je to len ten jeden.“
„V tvojom prípade veľmi účinný.“
„Čo spravíme?“
„Ty by si mohol spraviť to, že mi dáš pokoj a nebudeš sa mi pliesť pod nohy.“
„Veľmi rád, Sevie. A keď bude hroziť, že ti tí dvaja, ale len skutočne náhodou, budú chcieť ublížiť, zasiahnem ja. Dobre?“
„No, keď si myslíš, že k tomu dôjde a keď budeš stále pretrvávať v tej svojej naivite, že niečo skutočne aj dokážeš, v tom prípade dobre. Vložím svoj život do tvojich rúk.“
„Sľubujem, že s tvojím životom budem zaobchádzať ako s niečím posvätným.“
„Áno, to by som ti radil.“
„Spoľahni sa. Nechcem predsa dopustiť, aby moje dieťa prišlo o takého exkluzívneho strýka.“
„Možno by mu bolo lepšie, keby sa stal polosirotou.“
„Keby si toľko nekecal. Dobre vieš, že to dieťa bude mať šťastie, keď ma bude mať za otca.“
„Keď mu to niekto nevysvetlí, tak si to skutočne môže myslieť.“
„Stačí, už sa prestaň nado mnou tak rozplývať. Blížia sa.“
——
„Harry,“ šepla mu Hermiona do ucha hneď, ako vbehla na ošetrovňu a vrhla sa mu do náručia. Cítil v jej hlase obrovskú úľavu. Opätoval jej objatie, bol rád, že vidí svoju najlepšiu kamarátku, ale viac ho lákal pohľad za ňu. Určite ho nezaujímal Malfoy, ktorý mu celkom priateľsky kývol na pozdrav, ale osoba, nesmelo kráčajúca za nimi. Aj napriek nervóznemu správaniu, ktoré vypozoroval, videl v jej tvári radosť z toho, že ho vidí. Nespúšťal z nej pohľad rovnako ako ho ona nedokázala odtrhnúť z jeho tváre. Možno by mohol nabrať viac odvahy a prihovoriť sa jej prostredníctvom myšlienok. Neodvážil sa. Stále nevedel, na čom vlastne momentálne sú. Predstava Eleny sa mu kruto zobrazila pred očami a on od nej odvrátil pohľad. Nezaslúži si, aby sa na ňu díval. Podviedol ju. Zrak mu nevedomky skĺzol k jej ľavej ruke a on zbadal jej náramok vykúkajúci spod habitu. Vzala si ho späť. Čo to znamená?
„Som v poriadku,“ upokojoval svoju kamarátku, ktorá ho zvierala ako kliešť. „Vážne som v pohode,“ krivo sa zaškľabil.
„Som rada,“ zabrblala. Susan ich potichu pozorovala.
„Celkom zjavne,“ odvetil, keď ho pustila. Malfoy sa zachechtal.
„A som rada, že ťa neopustil ani tvoj prenikavý zmysel pre humor,“ vypustila Hermiona s miernym zamračením. Vyzerala byť trocha urazená.
„Prepáč,“ nevinne sa na ňu pousmial. Znova sa mu pred očami objavila Elena. Vedeli, čo sa stalo. Asi by sa mal skôr hanbiť ako prispievať sarkastickými poznámkami.
„V poriadku,“ usmiala sa naňho.
„Ahoj,“ pozdravila ho Ginny. Na ňu bol pozdrav príliš tichý a nesmelý. Ale aj tak bol vďačný za to, že ho pozdravila. Že vôbec prišla. Nedokázal sformulovať žiadnu odpoveď, len sa opatrne usmial. Túžil po tom, aby ho objala, ale jeho túžba bola zrejme až priveľmi odvážna.
„No,“ spustila Hermiona, ktorá ich s úškľabkom pozorovala. A nebola sama. Susan ich tiež sledovala až príliš pozorne. „Všetci veľmi dobre vieme, že obaja netúžite po ničom inom, len aby ste ostali sami a mohli sa aspoň porozprávať, keď nie rovno vyobjímať a vybozkávať,“ vypustila s úsmevom. Susan si musela zahryznúť do jazyka, aby nevyprskla. Harry cítil, že horí a keď opatrne fľochol po Ginny zbadal, že sa cíti podobne trápne ako on. „Budete to musieť ale chvíľu vydržať, pretože sme strašne zvedaví, čo sa s tebou stalo,“ pohľadom ho vyzývala k rozprávaniu.
Uvedomil si, že o jeho sne nemôžu tušiť. Predpokladal, že Ginny dostala jeho odkaz a samozrejme im o ňom povedala. Nemohol dúfať, že by prišla sama. Veľmi dobre vedel, že si všetci oňho robili starosti a čakali na jeho najmenšiu reakciu. Preto sa ponáhľali sem, keď zistili, že sa prebral. Prečo to tak bolo, to bolo teraz na ňom, aby im to vyrozprával. Čo sa s ním dialo. Hermiona mala pravdu. Netúžil po ničom inom, len ostať s Ginny sám, aj keď mal z toho obavy. Musel však svojim priateľom porozprávať o hrozbe, ktorá visela nad jeho strýkom a krstným otcom.
A tak rozprával. Všetko, čo si pamätal. Bolo jasné, že Hermiona sa bude tváriť zhrozene a Malfoy nahodí zamyslený výraz. Čo ho však prekvapilo, bolo Ginnino vzatie ho za ruku. Mlčky, so sklonenou hlavou chytila jeho dlaň a povzbudzujúco stisla. Jeho želanie byť s ňou sám a porozprávať sa rástla každým okamihom. Nepúšťala ho.
„Budú v poriadku,“ povedala presvedčivo a s úsmevom. Srdce mu divoko bilo. Chcel ich všetkých odtiaľ vyhodiť a byť s ňou sám. Ešte však nenastal ten správny okamih. Ešte musel pretrpieť Hermionine predpoklady a závery a až potom, snáď…
„Ja viem,“ skúsil jej opätovať úsmev. Poznala ho a vedela, čo sa mu deje v hlave. Aký zmätený sa teraz musí cítiť keď nevedel, čo si má myslieť. Čo sa s nimi deje. Kde sa nachádzajú. Len sa naňho mlčky dívala a pohľadom ho vyzývala, aby sa vnoril do jej myšlienok. Neodvážil sa.
„Takže draci,“ zamyslene skonštatovala Hermiona. Pozrela na nich. „Počúvajte, vy dvaja, teraz vážne nie je tá správna chvíľa, aby ste na seba civeli bez toho, aby ste sa aspoň pokúsili vnímať okolitý svet.“
„Hermiona, no tak,“ Susan sa musela smiať. Hermiona však dosiahla to, že na seba upútala ich pozornosť. Ginny Harryho radšej pustila. „Nechaj ich, veď…“
„Nie, nenechám. Aspoň nasledujúcich desať minút nie. Potom si môžu robiť čo chcú. Teraz je však dôležité to, aby sme prebrali, čo ten sen môže znamenať. Voldemort chce draky. Harry si myslí, že spôsob, akým sa drakov zbaviť, je práve ten vzdušný vír. Ak je to tak a ak sa Voldemort zmocní spoločenstva, zmocní sa aj drakov a zaútočí na náš svet práve prostredníctvom nich. Preto by bolo dôležité, aby sme sa, v rámci možností, zamerali na trénovanie práve spomínaného víru, ak sú Harryho predpoklady správne.“
„Takže fajn,“ prerušil Draco jej monológ. „Mám taký pocit, že si všetky naše prípadné úvahy práve teraz zhrnula a dokonca si predložila aj možné riešenie. Preto si myslím, že je následná diskusia zbytočná.“
„Presne tak a my by sme mohli ísť na večeru a nechať týchto dvoch, aby sa porozprávali, pretože zjavne nie je ani jeden z nich práve v tejto chvíli úplne spôsobilý, aby sa mohol plne sústrediť na nás troch,“ doložila Susan. Hermiona ich oboch obdarila podráždeným pohľadom. Harry s Ginny mlčali, vyhýbajúc sa vzájomnému pohľadu.
„Zrejme máte pravdu,“ prikývla Hermiona po chvíli kolektívnych očných súbojov. „ Chcem ešte dodať, než vás opustíme, že pevne verím v dobrý koniec. Remus s Billom tých dvoch nájdu. Určite včas,“ pozrela na Harryho. Vďačne sa na ňu pousmial. „Tak teda poďme,“ chytila Draca za ruku. „Najeme sa a hneď začneme s intenzívnejším trénovaním.“
Draco sa zatváril trpiteľsky a s miernym úškrnom nasledoval Hermionu, ktorá sa s nimi síce rozlúčila, ale nezabudla dodať, že pred odchodom na Rokfort sa ešte za Harrym zastavia. Susan ich nasledovala. Harry pozrel opatrne na Ginny. Mali minimálne tri hodiny súkromia.
——
V nasledujúcich chvíľach sa Severus so Siriusom výnimočne mlčky dohodli. Obaja si stúpli do priľahlých chodieb a so zhasnutými prútikmi čakali, kým ich prenasledovatelia doženú. Ani jeden by to nepriznal nahlas, ale oboch zaplavila vlna nepokoja, dych sa im prehĺbil a zvýšila sa srdcová frekvencia. Boli nervózni a napätí. Predsa len, prítomnosť ďalších čarodejníkov znamenala isté nebezpečenstvo a hlavne komplikácie. Tušili, že hľadaný magický artefakt sa nachádza len kúsok pred nimi a toto zdržanie ich rozčuľovalo.
Zo správania prenasledovateľov sa dalo vypozorovať, že znervózneli aj oni. Akoby tušili, že s každým prejdeným metrom sa stále viac približujú k ich koristi. Už sa nerozprávali. Dávali si pozor na svoj krok, snažili sa nespraviť ani najmenší lomoz. Bola tam tma ako v rohu. Slabý záblesk svetla, ktorý by sa mal zväčšovať, zrazu zmizol. Prenasledovatelia zhasli prútiky, ale nepatrný zvuk ich chôdze aj tak neušiel jemnému sluchu Severusa a Siriusa. Cítili aj počuli, ako sa približujú. Vedeli, že bude potrebné dostať ich živých, aby zistili, na čiu žiadosť ich sledujú. Kto ich poslal.
Keď sa tlmené kroky ozvali presne v ich úrovni, obaja ako na povel vyskočili zo svojich skrýš a vrhli sa na dve osoby, ktoré boli slabo viditeľné aj v prítmí chodby. Nebolo to až také jednoduché, ako si Severus so Siriusom mysleli. Prenasledovatelia už tušili možnú hrozbu a na nečakaný útok boli pripravení. V chodbe sa preťalo niekoľko lúčov. Severus zvieral jedného útočníka pod krkom, Sirius sa zavesil na druhého. Kým sa oni dvaja snažili ich odzbrojiť, druhí dvaja sa snažili ich kliatby vykryť.
„Tichošľap! Zlez zo mňa!“ ozval sa v chodbe priškrtený výkrik.
„Námesačník?“ prekvapene sa ozvalo.
„Si predstav,“ vlkolak sa rozkašľal.
„Prepáč, kamarát,“ ospravedlňoval sa Sirius. Rozsvietili sa prútiky. Bill sa pod Severusovým zovretím už nezmohol ani na protest, bol mierne pridusený a neschopný pohybu. Severus ho pustil a on padol na kolená.
„Veľmi ma to mrzí,“ vrkol Severus na kľačiacu osobu. Remus sa vrhol k Billovi a pomáhal mu na nohy. „Čo tu chcete?“
„Nenapadlo by nám, že nás budete sledovať. Mysleli sme, že sú to nejakí…“ ospravedlňoval sa Sirius. Bill už chytil dych a vyčítavo fľochol po Severusovi.
„Je jedno, čo sme si mysleli,“ prerušil ho Severus, totálne ignorujúci Billa. „Pýtam sa znova. Čo tu chcete?“
„Poslala nás Susan,“ Remus sa naňho mračil. „A Harry. Sníval sa mu sen, ten ho prebral. O tom, že na druhej strane akéhosi priechodu umriete.“
Nastalo ticho. Sirius so Severusom sa na seba pozreli. Bolo ťažké posúdiť, na čo presne mysleli, ale bolo zjavné, že ich táto správa prekvapila.
„Harry sa prebral?“ prvý sa ozval Sirius a pozrel na Remusa. Prikývol. „Ale to je fantastické.“
„Zaujímavejšie je, čo ho donútilo sa prebrať,“ prskol Severus. Bol rád. Hlboko v ňom sa čosi pohlo a jemu sa uľavilo. Prebral sa, zrejme je v poriadku. Konečne. Ale prečo? „Na druhej strane priechodu sme mali umrieť?“ Bola to skôr rečnícka otázka. Ani v najmenšom nečakal na odpoveď. Zadíval sa na chodbu pred nimi. Na tú, kam sa chystali dostať. Tam, kde cítili enormné množstvo mágie. „Čo je na druhej strane?“ spýtal sa potichu sám seba.
„Dúfam, že nechceš ísť skúmať, čo je niekde na druhej strane akéhosi priechodu,“ zamračil sa Sirius. „Máme tam umrieť tak predpokladám, že sa nám tam príliš nechce.“
„Black, tebe sa tam nechce. Ja by som bol celkom zvedavý na to, čo tam je. Teraz, keď vieme, že tam hrozí nebezpečenstvo, tak by sme si mohli dať pozor. Ale pochopím, keď sa tebe nebude veľmi chcieť,“ zaškľabil sa.
„Harry hovoril, že keď sa dostanete cez priechod, nie je cesty späť. Ide to tam vraj rýchlo.“
„Čo?“ vyzvedal Sirius.
„To nepovedal. Ale vie to. Ak si tak veľmi zvedavý, čo sa tam nachádza, tak sa vráť. Harry ti to iste rád povie,“ Remus zazeral na Severusa. Vracal mu podráždený pohľad.
„Nehovoril nič viac?“ skúsil Sirius.
„Nie nám,“ Remus si zahryzol do jazyka. „My nie sme tí praví, s ktorými by sa ochotne podelil o svoje tajomstvá.“
„Námesačník, prosím ťa,“ zasiahol Sirius. Cítil v hlase svojho priateľa výčitku.
„Nemusíš prosiť,“ usmial sa naňho. Bolo vidieť, že je to silený úsmev. „Vieme, že máte tajomstvá a teraz… Jednoducho sme boli pri tom, keď sa prebral a začal hovoriť, že vás treba varovať. Susan povedala, kam ste šli a keďže sme tu už raz boli, tak sme šli pre vás.“
„Vďaka, kamarát,“ Sirius mu potriasol rukou. Rovnako aj Billovi.
„V poriadku, nerád by som prišiel o ďalšieho priateľa.“
„Musíš ale pochopiť…“
„Ja to chápem, vážne…“
„Vskutku veľmi dojímavé,“ prskol Severus, ktorého to stále lákalo vpred. „Keď si konečne prestanete vyznávať lásku, mohli by sme sa aj pohnúť.“
„Otázka znie, kam presne sa chceš pohnúť, Sevie,“ natiahol Sirius. Bill sa potichu zachechtal. „Navrhujem, aby sme sa otočili a šli naspäť. Čo sa tam stalo, alebo čo sa tam malo stať, sa môžeme celkom bezpečne dozvedieť aj od Harryho.“
„Začína byť neskutočne teplo,“ vrkol Severus.
„Aké teplo? Veď…“
„Zbytočne sa nezaťažujte, Weasley,“ Severus naňho pozrel. „Vám by nepomohli ani extrémne letné horúčavy na to, aby vám to pálilo. Poďme,“ zavelil a obrátil sa na odchod.
„Čo to má, do čerta, znamenať?“ zamračene sa spýtal Bill Siriusa.
„No, to je Snape,“ zaškľabil sa Sirius.
„To je nejaké vysvetlenie?“
„Presne tak.“
——
Obaja sa pripravovali na to, že osamejú a bude nasledovať rozhovor. Dokonca si začali namýšľať, že sú na to pripravení, ale keď sa za ich priateľmi zavreli dvere, ich presvedčenia boli preč. Harry ešte mávol prútikom, aby im zabezpečil skutočné súkromie. Ginny naňho pozrela. Zažmurkala pod jeho pohľadom. Niekoľko sekúnd vládlo trápne ticho.
„Ahoj,“ Harry sa pokúsil prelomiť to ticho. Musia niekde začať, tak prečo nezačať hneď na začiatku.
„Ahoj,“ odvetila s miernym úsmevom. Uľavilo sa mu. Nechápal, ale bol rád. „Som rada, že si konečne v poriadku,“ vydýchla.
„Vážne?“ spýtal sa. „Teda, áno, určite si rada,“ zakoktal sa, pretože jej následný výraz ho ubezpečil, že to bola skutočne hlúpa otázka. „Ja, no, viem, že si rada, že som v poriadku. Určite si rada, že som v poriadku. Máme na rukách znova svoje náramky a mohla si nám ich dať jedine ty. Len neviem, nechápem. Prečo?“
„Harry, keď sa pýtaš prečo som nám ich dala, odpoveď je jednoduchá. Pretože sme priatelia,“ šepla.
„Áno? Sme priatelia? Aj po tom, čo sa stalo s Elenou? Teda vlastne nestalo, ale vyzeralo to určite tak, že sa stalo. Ja ti chcem vysvetliť, že to…“
„Nič mi nemusíš vysvetľovať.“
„Ale musím. Nechcem, aby si si myslela, že niečo bolo…“
„Harry, viem, čo sa stalo.“
„Nebolo to tak, ako sa to mohlo zdať. Dobre, šli sme do mojej izby, ale…“ nechcel ju pustiť k slovu.
„Harry!“ prerušila ho zamračene a oveľa dôraznejšie. Stíchol a zadíval sa na ňu. „Viem, čo sa stalo,“ zopakovala znova a pokojnejšie. Už ju registroval.
„Vieš, čo sa stalo?“ nechápavo stiahol obočie.
„Áno, viem. Najprv ti chcem povedať, že aj keby som nevedela, čo sa stalo, nemohla by som na to povedať nič. Bola to tvoja vec a tvoj život a ja by som nemala právo súdiť ťa a už vôbec nie odsudzovať. Lenže ja viem presne, čo sa stalo. Na chodbe, v tvojej izbe, až do chvíle, kedy vytiahla dýku.“
Videla na ňom, že sa snaží prísť na to, čo mu práve povedala. Nechala ho. Nech sa chvíľu trápi, možno mu to dôjde. Stále sa cítila nervózne, stále jej srdce divo tĺklo.
Nechápal, ako mohla vedieť o všetkom. Vyzeralo to, akoby ho vyzvala k tomu, aby na to prišiel sám. Jediný, kto jej to mohol povedať, bola Elena. Tá to však určite nebola. Potom tu bola len jedna možnosť. Jediná. V posledných dvoch rokoch sa s tým dostával do kontaktu takmer denne. Myšlienky a spomienky. Jeho spomienky. A jediný, kto by nabral odvahu hrabať sa mu v hlave, aj keď bol niekde mimo, bol jeho strýko. Stisol pery.
„Severus vytiahol moje spomienky a ukázal ti ich,“ povedal potichu a ona prikývla. V momente si uvedomil všetko, čo sa vtedy stalo a sčervenel. „Je mi ľúto, že si to všetko musela vidieť.“
„Som rada, že som to videla.“
Prekvapene na ňu pozrel. Prinútila sa neodvrátiť od neho pohľad.
„Prečo?“ šepol.
„Nevravím, že to nebolelo,“ jej tón mal rovnakú intenzitu. „Ale, tá tvoja spomienka mi pomohla,“ tentoraz to bola ona, ktorá nesúrodo bľabotala. Uprene sa na ňu díval a to jej príliš nepomáhalo. „Harry, bol si očarený jej kúzlami. Bola posadnutá a ovládala ťa. Ale napriek tomu si dokázal odolať a prelomiť jej prekliatie. Pomohla ti…“ jej hlas sa stratil. Spomenul si aj na tento moment. Cítil tlak na hrudníku. Snažil sa skrotiť svoje vybičované emócie. Vedela to. Tentoraz nechával on ju, aby to dokončila. „Pomohla ti láska, ktorú cítiš ku mne,“ pípla so sklonenou hlavou.
„Áno, presne tak. Ale aj tak, to…“
„Bola to nejaká kliatba, ktorou ťa dostala,“ pozrela naňho. Nechcela, aby sa vracal k tomu. „Ja som si vďaka tej spomienke uvedomila, že,“ nadýchla sa, „že ty, že…“
„Že nedokážem milovať nikoho iného, len teba,“ doplnil ju s úsmevom. Opatrne jej siahol na ruku. Neuhla a on jej ju chytil. „Je to pravda. Aj ja som si to uvedomil. Nikdy nedokážem byť s nikým iným, len s tebou.“
„Harry, ale ja…“
„Ty ma ale nemiluješ,“ šepol. Zamrkala. „Alebo sa niečo zmenilo?“ spýtal sa s nádejou. „Môžem dúfať, že toto všetko, čo sa deje, súvisí s tým, že si ma začala opäť milovať?“ jemne jej mädlil ruku.
„Mám ťa rada,“ hlesla. Nevedela, čo iné povedať. „Mám ťa veľmi rada, ale…“
„Ale ma nemiluješ,“ nenechal ju dokončiť.
„Harry, ty vieš, prečo.“
„Pretože si myslíš, že nebudeme mať deti. Akoby to bol dôvod na lásku.“
„Je to naplnením lásky a ja nikdy nebudem schopná našu lásku naplniť.“
„Nie je to podmienkou žiadneho vzťahu.“
„Ale je to hlavnou myšlienkou dokonale fungujúceho vzťahu.“
„Ginny!“
„Nie, Harry! Práve ty si zaslúžiš rodinu, ktorú si nikdy nemohol mať.“
„Ginny…“
„Ak by sme aj boli spolu, žili spolu, niekedy, toto by medzi nami stálo. Aj keby sme si to nikdy nepovedali nahlas, trpeli by sme. Ty viac ako ja. Viselo by to medzi nami, smútok z toho, že nemôžeme mať vlastné deti a v tichosti by si mi to vyčítal…“
„Nie…“
„Ale áno, Harry. Raz by k tomu došlo, nech by si sa akokoľvek bránil a ja ti nechcem ublížiť. Nie týmto spôsobom.“
„V tom prípade nikdy nebudem mať deti, pretože nikdy nedokážem byť s nikým iným, len s tebou. Ak mám byť šťastný, čo i len na okamih, tak je to jedine po tvojom boku.“
„Harry,“ pípla nešťastne. Ich predchádzajúca výmena sa začala až desivo podobať na predchádzajúce hádky. Nechcela, aby sa to všetko vrátilo. Už to nechcela prežívať znova. „Je to pre mňa príliš bolestivé.“
„Ja viem, Ginn,“ pustil jej ruku. Bez rozmýšľania si ju pritiahol do náručia a pevne zovrel. „Viem, že je to všetko príliš čerstvé a bolestivé. Viem, ako miluješ deti. Ak by si niekto zaslúžil byť matkou, tak si to práve ty,“ šepkal jej do ucha. Ticho mu plakala na pleci, opätujúc jeho objatie. „Budeš matkou, viem to,“ pokračoval presvedčivo. „Len tomu musíš veriť.“
„Neviem, či je dobré upínať sa na takú chabú nádej,“ zavzlykala. „Ale povedala som ti, keď si tu ležal, že sa pokúsim tomu veriť, keď mi to povieš ty. Skúsim to.“
„To je dobrý začiatok,“ pousmial sa. Sám mal dosť problémov, aby sa nerozplakal spolu s ňou. „A čo my?“ šepol. Cítil, že stuhla. Mierne sa zamračil a odtiahol ju od seba. Len na takú vzdialenosť, aby jej videl do tváre. Slzy jej už netiekli, v jej očiach sa zračila neistota a obavy. „Čo my, Ginn?“
„Môžeme byť zatiaľ priatelia?“ zaševelila prosebne. „Ja ťa mám rada, veľmi, viac než kohokoľvek iného a nechcem prísť o tvoju blízkosť. Potrebujem ťa. Ale ja stále neviem. Chcela by som ti patriť celá a možno to už nebude možné. Viem, že som povedala, že sa pokúsim veriť, ale stále som neistá a ja…“
„Dobre, Ginny,“ jemne ju pohladil po tvári. Chcel viac, samozrejme, ale nemohol na ňu tlačiť. Vyzerala ako prestrašené zvieratko, tápajúc vo svojich citoch. Potrebovala čas. Predtým ho odmietala, teraz bola ochotná ho vziať späť. Aj keď len ako priateľa. Bolo to viac, než v čo by pred pár dňami dúfal. A pred dvoma hodinami by mu nenapadlo, že po tom, čo sa stalo s Elenou, sa bude chcieť naňho aspoň pozrieť. Zotrel jej slzy a jemne ju pobozkal na líce. „Budeme priatelia,“ znova ju zovrel v náručí.
„Mám ťa rada,“ pritisla sa k nemu.
„Aj ja teba,“ hladil ju po vlasoch. Niekoľko minút len mlčky sedeli a objímali sa. „Ehm, chcem sa spýtať, k Snapovi chodíš? Pre tie elixíry?“ vyšlo z neho nesmelo. Nejako nevedel, ako sa pri tejto téme tváriť a vyjadrovať.
„Áno,“ ubezpečila ho pokojne. Uľavilo sa mu.
„To som rád.“
„Môžem sa aj ja niečo spýtať?“ zaznelo po chvíli z jeho hrudníka. Zabručal súhlas. „Kde si bol, keď si bol v tom stave?“
„Neviem, čo to bolo za miesto, alebo stav, alebo predstava. Ale bolo tam neuveriteľne dobre.“
„Až tak dobre, že si sa odmietal vrátiť?“ skúmavo naňho pozrela bez toho, aby ho pustila. Prekvapene zažmurkal. Pamätal si, ako utekal pred hlasmi, ako sa snažil vybudovať si ochranný val pred vonkajším svetom. Túto otázku však nečakal.
„Áno, asi áno,“ pripustil. „Bolo tam tak dobre, akoby to bolo možno ďalšie kúzlo. Neviem. Zabúdal som na ľudí vonku, naučil som sa ignorovať hlasy, ktoré som počul. Zbabelo som utekal pred problémami, ktoré sú tu. Až potom, ten sen…“
„Nemohol si dopustiť, aby tí dvaja umreli. To je celkom pochopiteľné,“ smutne sa pousmiala. „Budú v poriadku. Každú chvíľu sa vrátia.“
„Áno, určite,“ opätoval jej úsmev. „Ginny, aj ty si tu bola. Hovorila si ku mne.“
„Počul si ma?“
„Počul, ale nerozumel. V tej dobe som už dokázal úplne ignorovať vonkajší svet a aj teba.“
„Aj mňa.“
„Áno, hlavne teba,“ vypustil s ťažkosťami. Musel to povedať. Uprene sa naňho dívala a mlčala. Až po chvíli sa jej sústredený výraz zmiernil a uškrnula sa.
„Ani sa ti nedivím,“ zaškľabila sa ešte viac. „Ja by som pred sebou tiež vzala nohy na plecia, po tom všetkom. Mrzí ma to.“
„Aj mňa to mrzí,“ usmial sa. „Čo si mi hovorila?“
„Nemyslím, že by to bolo dôležité,“ zapýrila sa.
„Buď si istá, že je.“
„Hovorila som ti stále dokola to isté. Že ťa chcem pri sebe ako priateľa, pretože ťa mám rada a potrebujem ťa.“
„Keby som sa na teba sústredil a rozumel tomu, čo hovoríš, určite by som s návratom neváhal.“
„Skutočne?“
„Určite.“
Znova ho objala. Znamenalo to pre ňu veľa. Tých niekoľko predchádzajúcich týždňov bolo strašných. Nielen pre to, že prišla o dieťa, ale aj pre to, že ho nemala pri sebe. A bola to hlavne jej chyba, to si veľmi dobre uvedomovala. Chcela by vrátiť čas, ale to v jej moci nebolo. Teraz mohla niektoré zo svojich chýb aspoň napraviť. Nie však všetky. Nemohla mu patriť celá, aspoň zatiaľ nie. Kým nebude mať v hlave jasno. Kým si neusporiada svoje vlastné city.
„A čo tie náramky?“ spýtal sa po chvíli, keď sa od seba odlepili. Jej ruky však nepúšťal.
„Bola to prvotná myšlienka, keď som ich tu zbadala,“ jemne sa usmiala. „Vedela som, že ich nezahodíš. To bola ďalšia zo sprostostí, čo mi napadla,“ zamračila sa. Stisol jej ruky. „Neprekvapilo ma, keď som ich tu videla. Po dvoch dňoch som sa odvážila na ne siahnuť. Navliekla som nám ich. Chcela som, keby si sa prebral a ja by som pri tebe nebola, aby bol ten náramok jedným z prvých vecí, čo si uvedomíš. Že som s tebou,“ dodala takmer nečujne. Usmial sa.
„Musím sa priznať, že na mňa ten náramok pôsobil trocha zmätočne. Dúfal som v to, ale bál som sa tomu uveriť.“
„Už sa nemusíš báť. Som s tebou.“
„Ďakujem,“ zasmial sa. A ona sa smiala s ním.
„Nemusíš ďakovať, to ja ďakujem. Za to, že si…“
„Milujem ťa,“ šepol. Prestala sa smiať, zarazene sa naňho pozrela. „Nemusíš mi na to odpovedať nijako, Ginn. Vieš to a to je hlavné. Nebudem na teba tlačiť aj keď viem, že aj ty miluješ mňa,“ šibalsky sa uškrnul. Sťažka prehltla. „Nevravím, že by som nechcel viac, to by som poriadne klamal. Ale aspoň sa nehádame a sme spolu.“
„Bude ti to stačiť?“ stiahla obočie.
„No, nebude dlho trvať a ty si to priznáš, takže áno, momentálne mi to bude stačiť.“
„Si strašne domýšľavý.“
„Asi áno, tuším sa prejavil Potter ako vyšitý,“ schuti sa zasmial. Práve v tejto chvíli bol neuveriteľne šťastný. „Už to tak bude, slečna Weasleyová, miluješ ma, len si to práve v tejto chvíli nepriznáš. Ale ona príde tá chvíľa a ja…“
Stíchol, pretože sa ozvali zvuky, ktoré signalizovali, že sa niekto snaží dostať do vnútra.
„Miluješ ma, Ginn,“ šepol a vlepil jej rýchly bozk na pery. Nestihla zareagovať keď mávol prútikom a do miestnosti vpadol Sirius nasledovaný Remusom a Billom. „Sirius!“ vykríkol natešene. Táto chvíľa bola absolútne dokonalá. Jeho krstný otec sa v momente vrhol k posteli a objal ho. „Stihli to,“ šepol.
„To áno. Je síce pravda, že sme sa takmer povraždili navzájom, ale stihli to,“ zachechtal sa.
„Hlavne teda Snape bol dosť presvedčivý,“ Bill sa s bolestným úškľabkom chytil za krk. „Si v poriadku?“ zvedavo pozrel na svoju sestru. Upokojilo ho, keď sa zoširoka usmiala.
„Čo sa stalo?“ vyzvedal Harry.
„To nie je až také dôležité ako to, čo sa stalo tebe,“ Sirius sa naňho pozorne zadíval. „Čo si videl?“
„No,“ zaváhal. Remus pochopil.
„A práve v tejto chvíli dochádza v konverzácii k bodu, pri ktorom je už moja a Billova prítomnosť nepotrebná. Preto, ak dovolíte, by som sa rád vzdialil. Idem skontrolovať svojho syna,“ zabručal.
„Námesačník…“
„Nechaj ho,“ zarazil Harryho snahu Sirius a díval sa za odchádzajúcim priateľom. „Možno sa to nezdá, ale chápe to. Len ho to mrzí.“
„A aký je v tom rozdiel?“ zamračil sa.
„Asi žiadny,“ povzdychol Sirius. „Dostane sa z toho, uvidíš.“
„Asi aj ja pôjdem,“ Bill sa na nich zaškľabil. „Majte sa a riešte.“
„Kde je Severus?“ spýtal sa Harry, keď odišiel aj Bill.
„Severus, no to mi je zmena,“ natiahol Sirius.
„Tak strýko, no.“
„Neviem,“ mykol plecami. „Šiel za nami. Netuším, kde zmizol.“
„Možno šiel pre bič, aby ťa poriadne strieskal,“ zachichotala sa Ginny. Harry sa zatváril dotknuto.
„Aha, tak vidím, že sa to medzi vami upokojilo,“ Sirius sa na nich veselo zaceril.
„Upokojilo, to je slabé slovo,“ zazubil sa Harry. „Všetko je takmer dokonalé…“
„Až na to, že po tebe ostávajú všade mŕtvoly. Máš neuveriteľný talent zmobilizovať behom piatich minút celý Rád, vystrašiť kopu ľudí a neradno zabúdať ani na tvoje okupovanie ošetrovne prichádzajúce s takmer lunárnou pravidelnosťou,“ zavrčal naňho od dverí jeho strýko. Stáli za ním Hermiona, Draco a aj Susan. Tá sa hneď naradostene vrhla na Siriusa. Severus tento výjav okomentoval prevrátením očí. „Ale inak som rád, že aspoň niečo slávi úspech. Ja a môj náhodne objavený dohadzovačský talent,“ zaškľabil sa na Ginny.