„Skôr, než sa rozkričíš, by som rád poznamenal, že mám presne ten istý pocit ako máš ty,“ šepol prv, než sa vôbec nadýchla. Sčervenela ešte viac.
„Nechcela som začať kričať,“ vrkla rovnako potichu a prebodávala ho pohľadom.
„Nie? Tak to je novinka.“
„Nemáš sa niečomu venovať? Nechceš predsa naštvať svojho strýka,“ provokačne mu skočila do reči.
„Len či proti tomu nebudeš namietať.“
„To, čo chceme, sa veľmi líši od toho, čo môžeme mať,“ prskla mu do tváre. Zamračil sa. Niekoľko sekúnd sa na seba dívali so stiahnutým obočím, rozhorčením, ktoré len ťažko skrývalo bolesť.
„Máš úplnú pravdu,“ povedal po chvíli. „A ja by som teraz radšej trčal u Voldemorta medzi smrťožrútmi ako byť tu s tebou. To by bolelo určite menej,“ sykol ublížene. A schválne tvrdo. Zarazilo ju to. Jej pohľad sa zastrel a zaleskol.
„Tak to mi je ľúto,“ vydýchla, „budeš sa musieť zmieriť so mnou, alebo ani nemusíš. Stačí, keď oznámiš svojmu strýkovi, že sa so mnou nechceš zapodievať. Určite by sa uľavilo nielen tebe, keď sa ma zbavíš.“
„Ty si sa ma zbavila.“
„Dobre,“ prerušila ho tónom, ktorý mal už ďaleko od šepkania. „Tak fajn, nerozplačeš sa ale kvôli tomu. Však?“ natiahla s úškľabkom. „To by nebolo príliš statočné.“
„Neprestaneš s tým?“
„Ty si začal, ty by si mal prestať.“
„Ešte som nezačal,“ zavrčal podráždene. „Tak sa otoč a ja dúfam, že to pochopíš čo najskôr a ušetríš nás ďalších nepríjemných chvíľ.“
Trvalo niekoľko minút, kým sa mu podarilo dostať zo svojho hlasu nevrlosť a hnev. Štvala ho. Rovnako, ako štval aj on ju. Akýmsi nevysvetliteľným spôsobom sa stalo, že začali byť alergickí len na prítomnosť toho druhého. Na jednej strane chcel kričať, že ju stále miluje. A na druhej by ju najradšej za tú jej tvrdohlavosť poslal čo najďalej. V tejto chvíli ho vytáčal už len ten jej pohľad. Plný vzdoru. Akoby v sebe dusila všetok svoj hnev a roztrpčenie a čakala len na to, kedy ich bude môcť svojimi očami venovať práve jemu.
„Tie pohyby robíš zle,“ síce už bez emócií a celkom pokojne, ale napriek tomu s pevným hlasom jej oznámil svoje pozorovanie. Znova jej ukázal, ako komplikovane zamávať prútikom. „Nebuď taká napätá,“ opäť ju upozornil. Odmenila ho len podráždeným pohľadom. Ťažko bolo uvoľniť sa, keď pri nej stál. Keď ju svojou prítomnosťou nútil byť v neustálom strehu. Keď si musela dávať dobrý pozor na to, ako sa správa, či tvári. „Ukáž. Zabudnime teraz na všetko, teraz si tu len ty a ten vír.“
Pristúpil k nej. Zozadu, aby ho nevidela. Musela si zahryznúť do jazyka, aby automaticky neprešla do opozície. Naučiť sa to kúzlo čo najskôr znamenalo, že sa ho čo najskôr zbaví. A chce to vlastne? Samozrejme! Cítila ho. Nemusela sa ani dívať, aby vnímala jeho prítomnosť. Ešte to neprešlo, ešte boli stále pripútaní myšlienkami. A citmi. Nadýchla sa. Jeho ruka ju uchopila za zápästie. Dotyk teplej dlane v nej rozprúdil búrlivé reakcie. Chcela utiecť, plakať a kričať. Chcela sa otočiť a objať ho. Nechať sa utešiť. Striasť ho zo seba a zúriť. Milovala ho a nenávidela. Zachvela sa. Nenávidela a nechápala seba.
Ucítil ten záchvev. Rovnako ako vnímal jej vôňu, ktorú do seba hladne vstrebával. Chcel si jej užiť čo najviac, kým ho zase od seba odoženie. Premýšľal, čo spôsobilo ten záchvev. Zrejme odpor. Je jej zle, keď sa jej dotýka. Musí sa premáhať, aby mohli pokračovať v učení. A možno nie. Možno ešte stále niečo k nemu cíti a toto jej to pripomenulo. Možno by mohol byť menej naivný.
„Ruku drž voľne.“ Mierne jej trhol rukou. Viedol ju, ukazoval jej kúzlo pomaly a trpezlivo. Stál pri nej blízko. Až príliš. Takmer sa mu zdalo, že aj cez sveter cíti teplo, ktoré z nej vyžarovalo. „Pred koncom švihni.“ Pokračoval. Bolo mu jasné, že pohyby ovláda. Len do nich nesprávne rozdeľovala silu a intenzitu. Alebo nekoncentrovane. Neodolal. Pristúpil ešte bližšie. „Nohy mierne pokrč a maj ich pevné. Kúzlo je prudké, mohla by si stratiť stabilitu.“ Privrel oči. Nevidel jej do tváre a ona sa k nemu neotáčala. Na tvári sa jej usídlil ubolený výraz. Ale bol zvláštne pokojný. Nechala sa ním viesť. Už opäť sa oddala do jeho rúk. Zažmurkala a prehltla. S privretými očami sa jej pohyby automatizovali. „Dobre a teraz skús vyslať kúzlo,“ nakázal jej miernym tónom. Ruku jej však nepúšťal.
Vyslovila formulku, ale nič sa nestalo. Skúsila to druhý raz, bezvýsledne. Vedela, že sa musí sústrediť na tie správne pocity, ale dokázala sa sústrediť len naňho. Zahnala tie myšlienky.
„Ani hnev, ani vôľa a ani tvrdohlavosť,“ trpezlivo vysvetľoval. „To nie je tá správna motivácia. Cíť srdcom, upni sa na nádej a vieru.“
„Nedokážem to, je to ťažké.“
„Dokážeš,“ šepol jej do ucha. „Ty to určite dokážeš. Skús v sebe nájsť niečo, hocičo, v čo budeš veriť. U mňa to fungovalo, u teba to teda bude fungovať stopercentne.“
Pevne stisla viečka. Napriek všetkému sa v tejto chvíli cítila zvláštne pokojne. Nie, že by zabudla na všetko, čo sa stalo. Skôr naopak. Jeho blízkosť jej to nemilosrdne pripomínala. Ale akoby to odrazu nebolo také dôležité. Nevidela mu do tváre. Možno, keby to tak bolo, reagovala by inak. Vedela, že tam stojí. Cítila jeho ruku na tej svojej. Akoby jeho myšlienky či energia prechádzali ňou. Nevadilo jej to. Nevidela ho, len cítila a to bolo v poriadku. Chcela, aby to bolo v poriadku a v tejto chvíli na to pristúpila. Potrebovala ten vír vyčariť. Alebo aspoň s jeho pomocou prísť na spôsob, ktorý má byť ten správny.
„Dokážeš to,“ zašepkal, keď stuhla. „Si veľká čarodejnica.“ Jej váhanie si vysvetlil po svojom. Chcel ju povzbudiť. So sebazaprením jej pustil ruku. Možno ju jeho dotyk znepokojuje. Neodstúpil však. Stále stál tesne za ňou, s hlavou mierne naklonenou k nej, akoby pozorne načúval jej myšlienkam.
Náhle prerušenie ich kontaktu ju znepokojilo. Tá zvláštna pohoda bola preč, ostali len trpké spomienky, ktoré sa predierali na povrch. Zatláčala ich. Teraz si nemohla dovoliť myslieť na nič zlé a nepríjemné. Vravel, že sa má sústrediť na vieru a nádej. Na čo sa má sústrediť zničené a zranené dievča? Ktoré prišlo o veľa? Možno práve na to. Dokáže sa prinútiť veriť, že nie je všetko stratené? Že ešte existuje nádej, na ktorú by sa mohla uprieť? Dokáže nájsť v sebe potrebnú vieru?
„Ty to dokážeš.“ Akoby ten hlas prichádzal z veľkej diaľky. Skúsila ho vypočuť. Nie viera a nádej, ale predstava niečoho, čo sa môže v budúcnosti stať. To bolo to jediné, na čo sa v danú chvíľu odhodlala. Predstave.
„Dobré ráno.“ Pristúpil k nej jej manžel a zozadu ju objal. Práve dohliadala na volské oká, ktoré sa smažili na panvici. Pobozkal ju do vlasov. Cítila neopísateľný pocit spokojnosti a šťastia, pohody a radosti. Oprela sa oňho a natočila hlavu. Chcela si tie pery privlastniť. Patrili jej, on jej patril a ona jemu.
„Dobré,“ hlesla predtým než ani jeden z nich už nemal možnosť rozprávať.
„Mami, tati! Môžeme ísť po raňajkách hrať metlobal?“ zo schodov sa vyrútili dve drobné postavy. Jej synovia. Mali pozoruhodnú schopnosť vyrušiť ich v chvíľach, ktoré mali patriť len im.
„Tak v prvom rade dobré ráno,“ upozornil ich otec mierne zamračene, predstierajúc prísnosť.
„Dobré,“ zabrblali a sadali si k stolu.
„Nemôžete si vymyslieť inú činnosť, pre zmenu?“ pozrela na nich, ťažko zakrývajúc úsmev.
„To hovoríš ty?“ Do kuchyne vošlo ryšavé dievča. Akoby jej z oka vypadla. Objala otca, ktorý už sedel za stolom a priateľsky klepla väčšieho chlapca po hlave, než si sadla. „Dobré ráno,“ veselo pozdravilo.
„Daj mi pokoj,“ vrkol po nej brat, ktorému sa ušiel pohlavok.
„Len sa nezblázni,“ zaškľabila sa.
„Nechajte to,“ zahriakla ich a dávala na stôl raňajky.
„Neviem, či je rozumné ísť hrať metlobal,“ riekol muž žmurkajúc na synov. „Počet vašich zranení je neúmerný počtu hojivých elixírov nachádzajúcich sa v našej domácnosti,“ zaceril sa. „Mamička ich jednoducho nestíha vyrábať.“
„Od teba to teda sedí,“ zazubila sa naňho jeho dcéra.
„No, dalo by sa nad tým uvažovať, keby si privolila a dohliadla na nich,“ mrkol na ňu.
„Dobre vieš, že metlobal neznášam,“ zamračila sa.
„Nechápem, po kom si.“
„Pôjdeš s nami, však?“ prehovárali ju jej bratia.
S úsmevom sedela a sledovala chlapcov, ktorí odhodlane prehovárali svoju sestru. A do toho im kibicoval ich otec. Vzpierala sa, ale nakoniec presile podľahla. Nezabudla sa na ňu urazene mračiť a ticho jej vyčítať, že si ju nezastala. Milovala tieto chvíle, kedy sa jej rodina zišla. Spoločne. Tak, ako to má byť. Kedy sa doberali a smiali. Presne tak, ako si to pamätala z detstva. Všetci sa mali radi, rešpektovali sa. Bolo to dokonalé a patrilo to jej. Jej deti, jej manžel. Jej rodina.
Precitla. Tá predstava bola neuveriteľná. Ešte stále mala pred očami ryšavé dievča a dvoch čiernovlasých chlapcov. Ešte stále cítila tú pohodu. Zhrozila sa. Dívala sa pred seba, kde sa krútil veľký vzdušný vír. Šiel z neho chlad. Uvedomila si jeho ruku, ktorá zvierala tú jej v snahe nepovoliť v kúzlení. Udržať vír čo najdlhšie. Ucítila jeho druhú ruku, ktorá ju objímala okolo pása. Cítila, že sa oňho opiera. Zrejme ju vyčarovanie chcelo odhodiť dozadu, ale stál tam a zareagoval. Vnímala jeho tvár vo svojich vlasoch, začula, ako ju povzbudzuje a vyzýva, aby nepoľavila, aby vydržala a nevzdávala sa. Muž, ktorý v jej predstave sedel vedľa nej. Pri ich deťoch. Súčasť jej šťastia. Zarazila sa. Vír v momente zmizol, vzduch sa však stále chvel.
„Vidíš, dokázala si to.“ V miestnosti bolo takmer ľadovo. Len jeho telo bolo teplé a jeho dych horúci. Spamätala sa. Bola to len predstava. Niečo, čo sa nikdy nemôže stať. Niečo, čo pre ňu nemôže existovať. Niečo, na čo stratila nárok. Pre ňu niet nádeje a viery a nemohla sa upierať na predstavu. Nechcela dovoliť, aby ju to tak zraňovalo. Aby žila v ilúziách a fantázii. Nezaslúži si ani to. Prestrašene od neho odskočila. Jeho si už vôbec nezaslúži. Díval sa na ňu. S porozumením. Do očí sa jej drali slzy.
„Už nikdy,“ šepla zastreným hlasom. „Už nikdy nechcem toto kúzlo skúšať,“ vydralo sa z nej. Už nikdy nehodlala predstavovať si niečo také. Spomienka na nereálny sen ju premohla. Zakolísala a zachytila sa stola. Okamžite stál pri nej.
„Ja som si predstavil presne to isté,“ šepkal, keď ju objímal. „Videl som naše deti, videl som nás. Budeme šťastní. Raz určite. Musíme tomu veriť, Ginn.“
Pokúsil sa jej zotrieť slzy. Uhla tvárou. Chcela sa vytrhnúť, ale zvieral ju pevne. Držal sa jej ako topiaci záchranného kolesa.
„Pusť,“ Napokon sa jej to podarilo. Vyšmykla sa mu. Ostala mu prázdna náruč, jeho ramená ovisli. „Tento vír už nemienim čarovať,“ zamračene sa nadýchla. Prudkým pohybom si zotrela tvár. Chcela získať čas na to, aby nazbierala stratenú sebakontrolu. „Už nikdy si nebudem prestavovať nič, čo sa v skutočnosti nestane. Nechcem veriť, pretože nie je čomu. Je to príliš bolestivé. Nemám nádej a nebudem žiť v snoch.“
„Myslel som si, že si odvážnejšia.“ Aj on pomaly naberal sebakontrolu. Dostával sa z toho chvíľkového pobláznenia, ako si s trpkosťou uvedomil. Vedel, že si myslí presne to isté. Šlo len o Bystrohlavovej kúzlo. Nešlo o nich dvoch a už vôbec nešlo o to, že by si náhodou mohli niečo vysvetliť, vyrozprávať sa, udobriť sa.
„Tu nejde o odvahu,“ vrkla. Už to stihla vydýchať a prehltnúť slzy. „Jednoducho sa nezahrabem do predstáv. Mienim sa postaviť životu takému, aký je mi súdený. Nebudem mať deti, to je fakt. Ale teba sa to predsa netýka.“
„Máš pravdu, netýka sa ma to,“ prerušil ju.
„Tak potom nechápem, čo sa staráš!“
„Pretože nemám čo robiť, vieš? Strašne sa nudím. Nechce sa mi hľadať dievča, ktoré by mi porodilo deti. Teda aspoň zatiaľ nie,“ vyriekol sarkasticky. Nezabudol sa ironicky škľabiť. „Tak som si myslel, že to znova skúsim s tebou. Predsa len, v minulosti sme si boli celkom sympatickí.“
„Prestaň mi ubližovať,“ šepla prekvapene a zarazene. Nenapadlo by jej, že sa u neho dočká takéhoto správania. Aj keď ani ona sa nesprávala úplne ideálne.
„Prestaň sa hrať na obeť!“
„Nehrám sa na obeť! Jednoducho to tak je.“
„Je to tak preto, lebo si to sama želáš! Pretože si sa rozhodla, že je pre teba všetko stratené a nemieniš si pripustiť, že sa môže všetko zmeniť. Pretože nechceš nikomu dovoliť, aby ti pomohol. Myslel som si, že si odvážnejšia, Weasleyová, ale si len obyčajné hysterka, ktorá rozhodla za druhých, ktorá…“
„Buď ticho!“ sykla naštvane. „Ty mi rozhodne nebudeš riadiť život! Môžeš sa hrať na veľkého spasiteľa, na niekoho, kto si myslí, že zachráni všetkých, celý svet. Ale zabudni na to, že sa budeš hrabať v tom mojom živote. Že mi budeš niečo nahovárať alebo nebodaj rozkazovať! Zabudni na to. Staraj sa o seba a mňa nechaj na pokoji!“
„Nechám, keď si to želáš. Nech sa páči! Staraj sa o seba, ľutuj sa aj naďalej! Ó, úbohá Ginny, aký je ten svet k nej nespravodlivý,“ sarkasticky natiahol.
„Ja sa neľutujem! Chcem byť len sama!“ prskla naštvane.
„Sama nebudeš už nikdy! Keď nie ja, tak sa vždy nájde nejaký idiot, ktorý sa ťa bude pokúšať priviesť k rozumu. Ale zrejme to bude úplne zbytočná a márna snaha, pretože ti zjavne preskočilo.“
„Drž už konečne tú svoju arogantnú papuľu!“ skríkla a vylepila mu. Ďalšie a ďalšie slzy sa jej tisli do očí. Obaja boli zadýchaní, vytočení a presvedčení o svojej pravde.
„Už nikdy ma neudri,“ zavrčal jej do tváre, keď ju predtým chytil za ramená. Prekážalo mu, že je v poslednom čase terčom jej útokov. V očiach sa mu zjavila nenávisť. Boli si zrazu takí cudzí. Prekvapene zamrkala, slzy predsa len nedokázala udržať, prestrašene sa naňho dívala.
„Prečo?“ šepla rovnakým tónom, aký použil aj on. „Udrieš aj ty mňa? Teraz si veľký chlap, však, Potter,“ sykla už znova zúrivo.
„Nechcem ťa udrieť, ale nenechám si skákať po hlave. Ani od teba.“
„Pusť ma a daj mi pokoj,“ žiadala znova.
„Čo chceš teraz robiť?“ nevšímal si jej žiadosť.
„Do toho ťa nič nie je. Keď ma nepustíš, kopnem ťa.“
„Do toho ma je dosť. Keď…“
„Nebudem sem chodiť, aspoň nie, pokým sa bude riešiť toto kúzlo,“ zavrčala. „Pusť ma už konečne.“
„Nebudeš sa ho učiť?“
„K tomu som sa už vyjadrila. Tak ma už konečne pusti, ty tupec! Ako ti to mám ešte povedať?“ skríkla.
Pustil ju. Možno by prežili, keby mali byť v jednej miestnosti. Možno by sa zmierili aj s tým, že by sa venovali rovnakej činnosti. Ale momentálne neboli schopní rozprávať sa a už vôbec nie spolupracovať. Nešlo to. Díval sa, ako za sebou zatvára dvere. Mala toho plné zuby a utiekla. A on tam stál a v duchu si nadával. Mala pravdu, bol tupec, ktorý sa stará do životov druhých. Aj keď tí o to nestoja. Možno by mal začať byť sebeckým panghartom, ktorý na druhých kašle. Možno by tým spravil viac úžitku.
„O, zdá sa mi, že ste sa práve zúčastnili nového predstavenia,“ sykol po Snapovi, Hermione a Dracovi, ktorí posledné vety hádky pozorne sledovali. Ani to nešlo inak. „Vypracujte teda recenziu hry a výsledok mi prineste, rád sa na tej tragikomédii zasmejem aj ja,“ zaškľabil sa a otočil sa im chrbtom. Videl Dracovo mračenie, Hermionin zhrozený výraz a aj celkom zjavný protest svojho strýka. Bolo mu to jedno. Kašľal na nich.
„Netuším, čo ste si chceli dokázať,“ ozval sa mu za chrbtom Severus, „a ani nemám záujem podrobnejšie to skúmať.“
„Tak za to si vás vskutku neuveriteľne vážim,“ zavrčal ironicky. „Viac by som si vás však vážil, keby ste neboli taký prehnane aktívny a nesnažili sa nás silou mocou dať dohromady,“ naštvane naňho pozrel.
„Nezdá sa ti, že si príliš drzý?“ spýtal sa Severus napoly prekvapene a nazúrene.
„Možno som, ale aspoň sa vám neseriem do života,“ zavrčal. Tentoraz bolo profesorovo prekvapenie nefalšované.
„Čo…“
„Nič. Odchádzam,“ oznámil pokojne.
„Nepôjdeš nikam!“
„Stavte sa, že pôjdem,“ zabrblal a kráčal k dverám.
„Potter, ja ťa varujem!“
„Nech sa páči, pokojne sa realizujte,“ zatresol za sebou dvere.
„Ja ho…“ zamrmlal si pre seba a mračil sa na zavreté dvere. Otočil sa k ostávajúcim dvom študentom. „Čo tam stojíte a pozeráte ako teliatka na nové vrátka?“ zasipel. „Pokiaľ si spomínam, trénovali ste. Alebo ste sa o to pokúšali. Máte sa sústrediť na vieru a nádej. V tom prípade by som vám, Malfoy, odporúčal, aby ste sa upli na vieru, že vás v najbližšej polhodine nezavraždím. Tak do toho!“ Niekto si jeho zlosť predsa musel odniesť.
„Vaša snaha bude zrejme márna,“ opatrne mu hovorila Hermiona, ktorá jeho výbuch obišla bez výraznejšieho povšimnutia. Malfoy, aj keď zazeral, odobral sa ďalej trénovať. „Ale aspoň Ginny dokázala vyčariť ten vír.“
„Moja snaha asi bola skutočne márna, preto budem musieť vymyslieť niečo iné,“ skonštatoval zamyslene. „Zjavne je však úplne jedno, či sa Ginevre podarilo vyčariť vír, keď ho nebude chcieť použiť,“ dodal a pozrel na Hermionu. Zamračil sa. „Vám treba dať asi pokyn na trénovanie písomne, inak nie ste schopná pochopiť zadanie. Výborne, kvôli vám zájdem ku Gutenbergovi a nechám pre vás vydať nejakú zaujímavú knižočku,“ zaškľabil sa. Len pohoršene zavrtela hlavou.
„Ak by ste chceli so svojím plánom pomôcť, dajte vedieť,“ otočila sa mu chrbtom.
„Iste, Hermiona,“ ironicky natiahol. „Akonáhle začne moja zoznamovacia kancelária krachovať, požiadam vás o pomoc.“
„Ja to myslím vážne,“ napaprčene sa k nemu otočila. Miesto úškľabku však našla na jeho tvári takmer smutný výraz. Sklapla.
„Aj ja to myslím vážne,“ uprene sa jej zahľadel do očí. „Ani jeden z nich už nebude taký, aký bol pred tým incidentom. Keď nie sú spolu, sú len trosky. Ťažko to pochopiť, ale je to proste tak.“
„A vy spravíte všetko preto, aby ste ich dali dokopy,“ prikývla. „Opakujem však, že to bude ťažké a možno je to nereálne.“
„Toho som si vedomý,“ stiahol obočie. „Preto budem možno skutočne potrebovať pomoc. Od vás.“
——
No, povedzme, že si na správnej ceste. Okomentoval Severus Harryho ďalšiu snahu zachytiť jeho myšlienku. Do cieľa ti však chýba ešte poriadny kus. Ale aspoň som ťa začal vnímať, čo je dobrá správa.
To znelo ako pochvala.
Keď ťa nenazvem idiotom, to neznamená, že ťa chválim.
U vás sa počíta aj to. Koľko, ehm, tréningu budem potrebovať, aby to bolo dokonalé?
Nie si na metlobale, tak to láskavo nenazývaj tréningom. Cvičenie a zdokonaľovanie si pružnosti mysle, rovnako ako schopnosť nenápadného zachytávania myšlienok, si vyžaduje čas. Aby ťa nepriateľ neodhalil, budeš sa musieť toho naučiť ešte veľa. Mne trvalo roky, kým som bol schopný klamať Temného pána. Znechutene sa zaškľabil.
A ten váš výklad sa ponášal na hodinu telesnej výchovy.
Čoho?
Ale ničoho. Takže čas. No, vsadil by som sa, že mi to bude trvať podstatne kratšiu dobu než vám.
Ale nevrav.
Uhm.
Tak na to som ohromne zvedavý.
Kde ste boli cez víkend?
Mám pocit, že ťa do toho nič nie je.
A ja mám pocit, že ma do toho je veľa.
Možno, ale mám aj pocit, že nemám chuť ti niečo prezrádzať.
A ja mám zase pocit, že sa neviete dočkať, aby ste mi to prezradili.
A na to si prišiel akým záhadným spôsobom? To vám začali niečo primiešavať do tekvicového džúsu?
Netuším, chutí tak, ako predtým. Ale vy mi určite chcete zdvihnúť náladu. Chcete sa podeliť so svojím pátraním.
Alebo možno len chcem, aby si mi závidel, že niečo robím, kým ty tu sedíš na zadku a snažíš sa prebojovať do prvej trojky rebríčka neznesiteľnosti.
Na najvyššiu métu nemám. Tú bezpečne ovládate vy a nehodláte ju len tak pustiť z rúk.
Bez boja určite nie. Ale tvoje útoky sú čoraz tvrdšie. Myslím, že o niekoľko dní by si vážne mohol zatriasť stoličkou, na ktorej som doteraz neohrozene sedel. Ešte pár tých tupých a primitívnych pripomienok a zaujmeš moje miesto.
To zrejme nehrozí. Nedosiahnem vašu veľkosť.
Uvidíme. Každopádne si vyprosujem, aby si odchádzal z mojich hodín spôsobom, akým si sa predviedol v piatok. Nie som tvoj rovesník a ani kamarát, aby si bol tak, nazvem to neúctivým, aj keď výstižnejšie by znelo obmedzeným.
,
Čo mlčíš?
A nemám? Teraz by malo zrejme nasledovať moje takzvané detinské a hlúpe obhajovanie sa, po ktorom by prišlo k ďalšej hádke. No, asi vás sklamem, ale tento bod som sa rozhodol pre dnešok vynechať. Ale nedá mi, aby som vás opäť nepožiadal, aby ste nechali žiť môj život mňa a nemiešali sa mi doň. Aspoň čo sa týka toho súkromného či citového. V tom verejnom ste sa už akosi udomácnili.
Verejnom. Zamračil sa. Tak nejako som predpokladal, že sa už dostávam aj do toho tvojho súkromného života. Zaškľabil sa.
Heh, tak tam sa dostanete, až ma začnete oslovovať menom. Inak je náš vzťah formálny.
Ale nehovor.
Ale hovorím.
V tom prípade ostávam pri tom formálnom vzťahu. Ak sa začneš správať rozumne, zodpovedajúc tvojmu veku a poslaniu, ktoré máš vykonať, tak uznám, že náš vzťah môže pokročiť.
,
Už zase mlčíš?
Zvláštne, inokedy po mne vrčíte, aby som mlčal.
Teraz nechcem, aby si mlčal.
V poriadku. Kde ste boli cez víkend?
Nedáš si pokoj.
Nedám.
Tak dobre. Bol som v Brasove.
A čo tam?
Pýtal si sa, kde som bol. Nie, čo som tam robil.
Tak pokladám doplňujúcu otázku.
A kde je napísané, že som povinný ti odpovedať?
Neviem. V sudbe? Zaceril sa.
Si neuveriteľný.
Ja viem. A vy ma za to obdivujete.
Úžasná dedukcia. Pokračoval som tam, kde skončil profesor Dumbledore. Prezrel som hrad. Je prázdny. Spoločenstvo Ostrá dýka odtiaľ odišlo. Podľa všetkých známok už pred desaťročím. Zrejme po tom, ako ich kontaktoval vtedy ešte Tom Riddle. Netuším, kde sa momentálne nachádzajú a či vôbec ešte stále existujú.
Aha, ale Voldemort sa musel nejakým spôsobom dozvedieť, že profesor Dumbledore sa tam chystá. A počkal si ho tam. Odkiaľ mohol mať tú informáciu?
Netuším a profesor tiež netuší. Jednou z možností je, že Temný pán poznal tajomstvá starého Malfoya. Možno sa nejakým spôsobom dozvedel, že profesor pátral v dome Malfoyovcov. Okrem toho, pri tej vašej záchrannej akcii Weasleymu, ste tam tiež boli a Temný pán nie je hlúpy. Vedel, že si sa k nemu nedostal len tak. Vedel, že si si musel zaobstarať Temné znamenie a taktiež pozná spôsob, ako si ním dočasne ozdobiť ruku. A Malfoy to tiež vedel. Preto ste tam mohli naraziť aj na informácie o Ostrej dýke. Čo sa aj potvrdilo. A keď sa tam potom objavil aj profesor, Temný pán si mohol pospájať súvislosti. A mohol vyčkávať v Brasove.
Dosť komplikované.
No, asi môžeme ťažko očakávať, že by mu to Dumbledore povedal sám.
Možno ale existuje oveľa jednoduchšie riešenie.
A aké?
Možno mu to skutočne niekto povedal. Možno je medzi nami ďalší zradca.
Aha, áno. Tí zradcovia sa medzi nami akosi začali množiť. Potter, aj keby to tak bolo, profesor nikomu nehovoril, čo má v pláne.
Možno niekto vypočul časť rozhovoru niekoho.
Možno a možno nie. Vieš čo? Nechajme tieto úvahy. Je to nereálne. Všetci sú preverení. Prešli Veritaserom a prechádzajú aj noví. Ak by niekto mal v pláne zradiť, prišli by sme na to.
V poriadku. Tak to uzavrieme tak, že je proste Voldemort výnimočne inteligentný.
Pochybuješ snáď o tom?
Cítim váš obdiv k nemu?
Nebuď drzý. Prebodol ho naštvaným pohľadom. Nikdy to nebol obdiv, len rešpekt. Nepodceňuj silu súpera a pre istotu vždy očakávaj viac než všetko, čím ťa môže prekvapiť.
Budem si to pamätať.
V to pevne dúfam.
A čo ďalej?
Ďalej sa budem snažiť vypátrať, či Ostrá dýka ešte funguje a keď áno, tak kde sa nachádza. A samozrejme budem chcieť zistiť aj to, čo od nej Temný pán chcel.
Dobre a…
Tak na to okamžite zabudni. Nevezmem ťa so sebou.
Ako viete, čo som sa chcel spýtať?
Ešte stále si dosť čitateľný.
Moja chyba.
Vskutku.
Existuje nejaká nádej, že by sa to niekedy mohlo zmeniť?
Myslíš, či by som ťa vzal so sebou? Tak to sa skôr zviditeľnia testraly.
Myslel som si.
Si geniálny.
Viem.
A skromný.
Aj to je jedna z mojich predností.
A hlúpy.
Protestujem.
A to ti je na nič. Potter, ešte raz a naposledy. Budeš sa správať ako idiot? Budeš…
Dovolím si skočiť vám do reči. O tomto sa nebudem baviť s nikým…
Ako chceš. O, prepáč, aj ja som ti skočil do reči. Mal by si si uvedomiť, že…
Neuvedomím.
Somár.
——
„Slečna Weasleyová, vy ostaňte,“ prikázal jej Severus jednoducho, ale i tak dôrazne, po ich hodine Elixírov. Jeho žiadosť ocenila zamračeným zazretím. Malfoy a Luna strelili pohľadom z jedného na druhého, ale aj tak odchádzali za Slizolinčanmi, ktorí sa schválne šuchtali, akoby dúfali, že začujú časť rozhovoru. „Pán Malfoy, vy ostaňte pred dverami a počkajte. Odprevadíte slečnu Weasleyovú na ďalšiu hodinu. Predídeme tým prípadným možným nehodám,“ vrkol dostatočne nahlas. Slizolinčania zagánili, Malfoy prikývol. „Sadnite si, toto bude zrejme na dlhšie,“ vyzval ju, keď začaroval miestnosť.
„Mám ďalšiu hodinu…“ skúsila protestovať.
„To ma nezaujíma,“ zamračil sa. „Pokiaľ viem, ja som tu profesor. Ak sa zdržíte, ospravedlním vás. Takže?“ ukázal na stôl. Posadila sa, nezabudla však svoju nevôľu dávať jasne najavo. „Výborne. Takže, určite vás zaujíma, prečo som si vás tu nechal. Dnes po vyučovaní prídete sem, ja vás…“
„Je to nejaký ďalší fígeľ?“ rozčúlilo ju to. Stiahol obočie. „Keď sa snažíte o nejaký podraz, pri ktorom bude hrať úlohu aj váš synovec, tak vám dopredu hovorím, že vám už na to nemienim skočiť.“
„Tak, v prvom rade, nebudete mi skákať do reči a necháte ma dohovoriť. V druhom rade, môj synovec nehral žiadnu úlohu ani v tom prvom prípade. Vy ste sa sama ponúkli, že sa budete učiť, preto nechápem, prečo sa teraz bránite zúčastňovať sa na týchto hodinách. Ak je za tým rozchod s Potterom, hneď na začiatku ste si mohli uvedomiť, že váš vzťah nemusí byť trvalý. Momentálne ma veľmi zaráža, že ste tak ľahkovážne a nepochopiteľne zahodili svoje rozhodnutie pomáhať nám všetkým, nielen Potterovi, vo vojne. Myslel som si, že ste rozumná. Dokonca som tomu veril. Ale ako sa zdá, mýlil som sa,“ uprene sa na ňu díval. Aj keď sa snažila vyzerať vyrovnane, zbadal ľahké záchvevy v črtách jej tváre. „Jednoducho som nepripustil možnosť, že by ste sa práve vy tak ľahko vzdali,“ pokračoval miernejším tónom. „Beriem do úvahy vašu tvrdohlavosť, ktorou konkurujete Potterovi. Vsádzal som však na vaše odhodlanie a odvahu. Na vaše presvedčenie nevzdávať sa, Ginevra,“ vypustil pokojným tónom. „Nebudem vám hovoriť to, čo počujete zo všetkých strán. Rovnako tak vás nemienim chlácholiť alebo nejaké podobné trápnosti. Len vám chcem povedať, že som sa vo vás sklamal. Vedel som, že sa budete vzpierať, preto som vás prednedávnom nalákal spôsobom, ktorý má ďaleko od čestnosti. Ale ja som predsa Slizolinčan, tak to vás prekvapovať nemusí. Teraz by som chcel vedieť ale iné. Zúčastníte sa najbližšej hodiny? Chcete sa aj ďalej podieľať na vyučovaní? Nebudem vás lákať lžou, proste vám oznámim, kedy bude hodina. Ale chcem od vás počuť vyjadrenie,“ zakončil dôrazne.
„Ja…“ vydýchla. Čakala niečo podobné a myslela si, že sa na to pripravila dostatočne. Ale aj tak ju poriadne vykoľajil. „Budem pokračovať v učení, samozrejme,“ prehlásila odhodlane. „Ale nie teraz. Nie, keď sa jedná o vzdušný vír. Tá predstava, ktorú som mala, ja si ju nechcem viac pripomínať,“ zavrtela hlavou.
„Je to vaše rozhodnutie,“ okomentoval. „Ale je to veľká škoda. Keď si uvedomíme, že sa Hermione a ani Malfoyovi ešte vzdušný vír nepodaril vyčariť, kým vám hneď na prvý raz,“ povedal významne.
„To ma mrzí,“ do hlasu sa jej dostal protestný tón. „K tomuto som už svoje rozhodnutie povedala. Nebudem ho čarovať za takú cenu.“
„V poriadku. Tak sa na to pozrime z iného uhla. Vcelku ma zarazilo, akým spôsobom ste ho vyčarili. Nie, nemyslím teraz predstavu, na ktorú ste sa upli. Ale na pomoc, morálnu, ktorá sa vám dostala. Stavil by som sa, že keby ste aj teraz mali chuť vyčariť štít, už by sa vám nepodaril. S Potterom proste tvoríte dvojicu.“
„K tomu by som sa nevyjadrovala,“ zaprotestovala zamračene a nahnevane. „Tvrdili ste, že to nebudete spomínať.“
„Iste, nejako mi to ušlo,“ zaškľabil sa. „Ospravedlňujem sa. Nech sa budete proti tomu akokoľvek brániť, obaja, je to fakt, ktorý je síce zarážajúci, ale napriek tomu celkom zrejmý. Ste silní, keď ste spolu. Bez seba ste len poloviční. Samozrejme, keď sa jedná o starobylé kúzla, ktoré toho potrebujú viac. Ale to je váš problém, to máte pravdu.“
„Ja by som túto tému rada uzavrela.“ Hlas mala rozochvený. Vedel, že ešte malá chvíľa a zmohlo by ju to. „Možno by som sa nakoniec odhodlala k tomu, aby som poslala do čerta aj vás, keď s tým neprestanete,“ potichu vrkla.
„O tom vskutku nepochybujem. Skôr ma prekvapilo, že ste tak už neučinili. Tak a teraz k tomu, prečo som si vás tu vlastne nechal. Po vyučovaní prídete sem, ja vás vyšetrím a dám vám elixíry na regeneráciu organizmu. O spôsobe používania, rovnako ako o dávkovaní sa dohodneme po prehliadke.“
„S tým nesúhlasím,“ naštvane vyprskla. Ako sa vôbec odvážil rozhodovať o jej tele bez jej vedomia?
„A to mi je úplne jedno,“ zamračene zagánil. „Kontrolu potrebujete tak či tak. Elixíry sú to najmenej, čo…“
„Nebudem piť žiadne elixíry! Načo by som to asi tak robila!“
„Nerozkrikujte sa mi tu, ak môžem poprosiť,“ tvrdo ju prerušil. „Momentálne nemôžeme vedieť, či ich budete piť zbytočne alebo či to na niečo bude. A čakať na to, kedy by ste nám mohli prezradiť, či elixíry niečomu pomôžu, môže byť dosť zdĺhavé.“
„Ale ja…“
„Opakujem, že mi to je jedno. Pokiaľ ma pamäť neklame, tak ešte stále nie ste plnoletá. Preto mi je veľmi ľúto,“ natiahol sarkasticky, „ale ešte stále o vás rozhoduje vaša matka. Už niekoľkokrát sa ma pýtala na ďalšiu liečbu, chce, aby ste tie elixíry pili a vy ich aj piť budete.“
„Nebudem.“
„Ale budete, o to sa postarám. Podľa spôsobu dávkovania dohliadnem na to, aby ste ho vypili denne. Možno aj dvakrát.“
„Nemôžete ma nútiť.“
„Vsaďte sa, že môžem. Ste hlúpa, keď zahadzujete túto jednoduchú a nenáročnú činnosť. Môže byť síce bezvýznamná, ale ani nie. A ja sa nepotrebujem dožiť toho, že mi niekedy za desať rokov budete niečo vyčítať.“
„Ale…“
„Žiadne ale. Vaša matka mi dala zvolenie a ja som ho veľmi rád prijal. Niekto musí dohliadnuť na to, aby ste nerobili ďalšiu hlúposť.“
„Ako chcete,“ sykla nasrdene. A ubolene. Slzy mala na krajíčku. „Keď si myslíte, že si niečo vynútite týmto spôsobom.“
„Hocakým, Ginevra,“ odvetil tichým tónom. „Čakám vás dnes po vyučovaní,“ dodal s pevným výrazom, za ktorým bola veľmi starostlivo skrytá bolesť a súcit. „Môžete ísť.“
Odišla. S ešte väčšou bolesťou a napriek tomu s ešte väčším odhodlaním. Keď to chcú mať, tak nech to majú. Keď sa chcú živiť nejakými nádejami, tak nech tak robia. Ona si je svojím postojom istá.
Severus sedel na stoličke ešte dlhú chvíľu po tom, čo odišla. Elixír mal vyriešený. Teraz ešte prísť na spôsob, akým skrátiť ten čas, ktorý im chýbal na to, aby sa zase dali dohromady. Bol o tom presvedčený. Ani jeden nemôže fungovať bez toho druhého. Až ho striaslo, keď si uvedomil, akou silnou môže láska byť.
——
„Neznášam ho,“ vrkla Ginny. Sedela spolu s Hermionou v klubovni a snažila sa písať si úlohy.
„No, že ste sa pohádali a odcudzili, to je jasné,“ kamarátka sa na ňu pozorne zadívala. „Ale aby to prerástlo do neznášanlivosti až takmer odporu? To sa mi nechce veriť.“
„Ale ja nehovorím o Harrym,“ opätovala jej pohľad. „Teda áno, uňho je to jasné, ale ja hovorím o jeho úžasnom a dokonalom strýkovi.“
„Aha, čo ti spravil?“
„Nanútil mi vyšetrenie a každý deň budem k nemu chodiť, aby som pod jeho osobným dohľadom vypila elixír.“
„Ja si myslím, že na tom nie je nič.“
„Ty si myslíš, že nie je nič zlé na tom, aby ma kontroloval?“ prerušila ju naštvane. „Aby sa ubezpečoval, či tú jeho zbytočnú brečku vypijem? Za to môže moja matka, to ona sa mu nanútila a on, hlupák, súhlasil.“
„Ginny, upokoj sa,“ zamračila sa. „Myslím si, že nie je nič hrozné na tom, keď budeš ten elixír piť. Povedzme si úprimne. Keby ti ho posielal, tak by si ho na protest vylievala a na všetko by si kašľala, presne tak, ako to aj robíš. Neprerušuj ma, nebudem ti nič hovoriť, ani ťa presviedčať. Len si myslím, že spravil dobre.“
„Fajn, tak si to mysli aj ty,“ prskla. „Čo iné som aj mohla očakávať?“
„Nerozčuľuj sa.“
„Nebudem.“
„Výborne, to som rada,“ zavrčala Hermiona už tiež naštvane. Pár sekúnd sa prebodávali pohľadom. Ginny sa potom sklonila k pergamenom s protestným a ublíženým výrazom. Hermiona bezradne prevrátila oči. Zadívala sa na Bystrohlavovej text, ktorý ležal pred ňou. Takmer dva týždne sa ho snažila rozlúštiť.
„Niečo nové?“ ozvalo sa pokojnejšie vedľa nej. Pozrela na kamarátku. Vyzerala, že má v pláne zakopať vojnovú sekeru.
„Nie,“ zavrtela hlavou. „Už som všetky slová poprekladala do rôznych jazykov. Dokonca aj do elfštiny, od Binnsa som vyžobrala slovník. A výsledok? Nič. Nič, čo by dávalo zmysel. Teraz sa chcem pustiť do výkladu jednotlivých slov, potom chcem preskúmať ich vznik, historický, či niekde nebude niečo, čo by na niečo ukazovalo, alebo čo ja viem čo. Nemám ani predstavu, čo by to mohlo byť. Harry hovoril, že na to Snape ide úplne inak. Dokáže hodiny civieť. Netuším prečo.“
„Možno hľadá riešenie medzi riadkami.“
„No, už som skúšala aj prehodiť význam slov, aby dávali úplne opačný význam.“
„Bystrohlavová mala rada hádanky. Luna vravela, že aj heslo do ich klubovne je hádanka. Každý týždeň nová. A kto ju neuhádne, má smolu.“
„Pravda, ale z tohto neviem prísť na nič, čo by sa podobalo hádanke,“ obe skúmali text.
„Pochybujem, že by ti Snape prezradil, ako chce na to prísť,“ natiahla Ginny uštipačne.
„Na to môžem zabudnúť,“ zavrtela hlavou. Pozreli na seba. Významne sa zaškľabili.
„Čo tak ukázať to Lune?“ spýtala sa Ginny po chvíli. „Samozrejme jej nepovedať, čo to má znamenať. Len sa opýtať na jej názor,“ navrhla.
„No, ehm,“ Hermiona vyzerala, že bojuje sama so sebou. „Netuším, ako by nám mohla pomôcť. Ale je pravda, že ako Bystrohlavčanka možno rozmýšľa podobne ako Bystrohlavová. Tento text je jednoznačne šibnutý a to by moju teóriu potvrdilo.“
„Hermiona, nerob si z nej srandu,“ upozornila ju Ginny s miernym úškľabkom.
„To nechcem. Dobre, vyjadrím sa inak. Obe zjavne rozmýšľajú viac ako zvláštne.“
„To už znie lepšie.“
„Vieš, čo mi tuším predvčerom napadlo?“
„Nie. Že by ste s Dracom svoj vzťah prestali tajiť?“ rýpla.
„Čo?“ Hermiona sčervenela. Pozrela na Ginny, ktorá sa len uškŕňala. „Nevŕtaj,“ zachichotala sa. „Nie. Napadlo mi, už som bola proste zúfalá, že by som ten text skutočne ukázala Lune.“
„No páni,“ Ginny vzdychla predstierajúc obdiv. „Vy dve nakoniec budete spolupracovať.“
„To nie!“ smiala sa Hermiona. „Ale už som bola na konci. Potom mi však napadlo zobrať to z inej strany a tak som tento, ehm, nápad odložila. Ale keď miniem všetky svoje možnosti, tak to zrejme spravím.“
„V preklade to znamená, keď si budeš schopná pripustiť, že v knihách riešenie nie je.“
„Áno, tak nejako,“ stiahla obočie. Potom sa obe rozosmiali. „Je dobré vedieť, že sa ešte vieš smiať,“ opatrne sa ozvala Hermiona, keď ich výbuch pominul. Ginny sa zarazila. „Prepáč, nechcela som to pokaziť, len…“
„To je v poriadku. Ja by som sa ti mala ospravedlniť za svoje správanie. Neuvedomujem si, že ten hnev prenášam na všetkých okolo seba.“
„Hnev na seba? Alebo na Harryho?“ skúsila. Okamžite zbadala, že Ginny sa uzatvára a prechádza do opozície.
„Na seba,“ vyriekla aj napriek tomu. „A aj na neho, ale hlavne na seba.“
Stíchli. Ginny žmurkajúc pokračovala v písaní. Hermiona si len potichu povzdychla. Nedosiahla nič. Alebo predsa len niečo. Jej kamarátka sa ešte dokáže zasmiať. Získala dôkaz.
„Myslíš, že by sme mali náš vzťah, no, netajiť?“ potichu sa spýtala.
„Keď si myslíš, že je ešte niečo utajené.“
„A nie je?“
„Mne sa zdá, že nie,“ Ginny na ňu opäť pozrela. „Ale to môže byť len preto, že o vás viem. Možno sa nevodíte za ručičky a neoblapujete na každých piatich metroch, ale tie pohľady a úsmevy, ktoré na seba vrháte, tie si už určite niekto všimol.“
„Zrejme áno,“ privolila.
„Hermiona, je to láska? Miluješ ho? Že on teba, to viem, ale čo ty?“
„Ja,“ zadívala sa do očí mladšieho dievčaťa. Draco bol už viac ako jej priateľ. Bol jej oporou v týchto dňoch, kedy sa jej priatelia zbláznili. Kedy si ju v dôsledku vlastných problémov nevšímali. Bola sama. Nie sama. Mala jeho. „Asi áno,“ prikývla. Nebola to len vďaka. Už dávno nie. Zaspávala s myšlienkami naňho, tešila sa na jeho prítomnosť. Bol to zvláštny vzťah. Jemný a citlivý. Občasný dotyk rúk a len dva bozky, ktoré si vymenili. Netlačil na ňu, trpezlivo vyčkával a ona pochopila, že sa mu to vyplatilo. „Milujem ho.“
„Tak to som rada. Prajem vám to,“ úprimne sa usmiala Ginny. Jej kamarátka si skutočne zaslúži šťastie.
——
Harry a Ginny sa v týchto dňoch snažili držať čo najďalej od seba. Celkom rozumne. Stačila aj tá najmenšia príležitosť a hádali by sa. Keď už boli prinútení tráviť spolu nejaký čas, vyhýbali sa tomu, aby na seba prehovorili. Ich najbližšie okolie to pochopilo. Draco a Luna dohliadali na Ginny počas vyučovania, aj keď to vlastne nebolo potrebné. Celkom zázračne neprichádzalo k žiadnym slovným útokom zo strany Slizolinčanov. Možno vyčkávali na nejakú vhodnejšiu situáciu, možno pochopili, že neuspejú. Možno dostali také inštrukcie. Na tejto myšlienke sa zhodli, keď o tom diskutovali.
Obaja však boli zamĺknutí a komunikovali len v prípadoch nutnosti. Na verejnosti. Nechceli sa zverovať a keď už malo prísť k nejakým dôvernejším rozhovorom, Ginny si našla bútľavú vŕbu v Hermione. Harry sa snažil tráviť čo najviac času so Siriusom, ale ich rozhovory boli zamerané len na dianie vo vojne. Či už v pátraní, učení, Ráde, Ministerstve, či medzi smrťožrútmi. Iným diskusiám sa Sirius prezieravo vyhýbal.
Hermiona sa predsa len prestala obávať reakcií okolia na jej prazvláštny vzťah s Dracom a na jeho veľké potešenie ho pri jednej z ciest na raňajky chytila za ruku. Harry len mykol plecami, podozrenie mal už dávnejšie a vlastne nemal žiadne námietky proti ich vzťahu. Nie, že by mal právo na nejaké námietky. Uvedomoval si to rovnako, ako si uvedomoval, že od smrti Rona ubehlo už dosť času. Teda toho, ktorý prežili oni. A Malfoy vlastne nebol až taký hrozný. Pri tej myšlienke sa musel zaškľabiť. Dôležité bolo, čo si myslela jeho kamarátka. Keď sa pri ňom cítila šťastne, nech by to bolo akokoľvek nepochopiteľné, on môže maximálne dohliadnuť, aby to malo dlhé trvanie. Ak nie, tak potom by sa do toho mohol začať starať.
Situáciu na hrade kontrolovali aurori. Študenti si už na ich prítomnosť zvykli a prestala sa o nich starať. Zdalo sa, že je pokojnejšie a možno za to skutočne mohli práve oni. Tonksová sa niekoľkokrát pohádala so svojím manželom. Chcela byť nejako užitočná, aj keď minimom a nakoniec si vydupala aspoň niekoľko služieb v Rokforte. Nájsť niekoho, kto by tých dvanásť hodín postrážil Sebastiana, nebol žiaden problém. Na Základni bolo záujemkýň hneď niekoľko.
Duelantský pohár sa pohol z miesta. Svoje ročníkové kolá mali za sebou tretiaci aj štvrtáci. Ešte sa čakalo, akí štyria víťazi vzídu zo súbojov piatakov a hlavná súťaž sa mohla začať.
A ešte tu bola situácia v chrabromilskom metlobalovom družstve, ktorá sa musela vyriešiť. A to nielen funkcia nového kapitána, ale aj miesto nového strážcu.
„Tak, všetci viete, čo sa bude riešiť. Vyhnem sa teda trápnym úvodom a môžeme prejsť priamo k veci,“ začal Harry, keď sa stretli na prvom tréningu po zimnej odmlke. „Tu je odznak kapitána,“ položil ho na stolček. „Do mojich pohnútok, prečo sa vzdávam kapitánstva, nikomu nič nie je. Navrhoval som, aby sa novým kapitánom stal Malfoy, ale odmietol. Tak si najprv zvolíte nového kapitána a potom môžeme prejsť ku konkurzu.“
„Snáď si chcel povedať, že si zvolíme nového kapitána,“ upozornil ho Colin, ktorý vyjadroval svoj protest najzreteľnejšie. Odrážači váhali, Malfoy nedával svoje emócie najavo a Ginny sa tvárila nezúčastnene. „Myslím spoločne, ako tím. Že nechápeme, prečo to všetko…“
„Tak dobre,“ prerušil ho kúsavo. „Spoločne. A prečo to tak je, to nebudeme riešiť.“
„Potter tým chce povedať, že sa možno nebude môcť zúčastniť všetkých tréningov,“ zamračil sa naňho Draco. „Preto sa vzdáva kapitánstva.“
„Ďakujem,“ Harry sa nasilu zaškľabil. „Nečakal som, že budem mať svojho hovorcu.“
„Ale jeho miesto v tíme je trvalé,“ pokračoval pokojne. „To, že sa vzdá kapitánstva, jeho výkon ako stíhača nijako neovplyvní. Nemám pravdu?“ prebodol ho pohľadom.
„Stopercentnú,“ ironicky sa zaškľabil.
„Výborne. Tak sme si to vyjasnili,“ zaceril sa naňho úplne rovnakým spôsobom. „Potter navrhol mňa, ale všetci vieme, že by som nebol práve tým najlepším reprezentantom. Chrabromil, aj keď ma už rešpektuje, neznesie, aby som bol kapitánom. Nikdy.“
„To určite,“ prikývli odrážači.
„Tak sa musí rozhodnúť medzi vami.“
„Nie je také ťažké rozhodnúť,“ prehlásil Colin. „Vlastne je to viac ako jasné. Harry to nechce byť, Draco to nemôže byť. Vy dvaja ste príliš mladí a ja nemám vybudovaný žiaden rešpekt. Takže to môže byť len Ginny.“
„Tiež si myslím,“ prikývol Malfoy. Odrážači tiež súhlasili. Ginny na nich pozrela, akoby si až teraz všimla, že sa niečo rieši. Zamračila sa. Harry sa významne škľabil. Skutočne to bolo jasné, nebolo treba o ničom viac diskutovať.
„Tak fajn,“ prikývla úplne samozrejme. Všetkých ich prebehla pohľadom. Všetkých, až na Harryho. „Možno sa očakáva, že budem protestovať, že sa nechám prehovárať alebo nebodaj prosiť. Nie. Beriem to. Myslím, že funkcia kapitánstva je len formalita. Je to vlastne len odznak a povinnosť na začiatku zápasu si potriasť ruku s kapitánom súperov. Len ten najväčší tupec si môže namýšľať, že je to niečo viac. Tréningy sme brali všetci zodpovedne a vlastne sme ich doteraz viedli spoločne. Funkcia kapitána zaručovala možno len to, že sa tréningy vyhlasovali a ukončovali. Možno sa mýlim, ale nevšimla som si, že by doterajší kapitán prispieval niečím významnejším. Aj stratégie sme vymýšľali spoločne. Tým, že si vezmem tento odznak, tým sa vlastne zmení len najvrchnejšie meno na súpiske.“
„Krásny príhovor,“ sarkasticky sa zaškľabil Harry. Dalo mu veľa práce, aby po jej slovách nevybuchol. „Po ňom je už hlasovanie vlastne zbytočné, keďže sa nová kapitánka tak skvelo uviedla. A ja som zvedavý, aké reformy chce zaviesť v systéme tréningov, keď sa jej tie predchádzajúce celkom zjavne nepozdávali.“
„Vyjadrila som sa, myslím, celkom zrozumiteľne. Neviem, čo je na tom nepochopiteľné. Vzala som funkciu kapitánstva, pretože v tom nevidím ani najmenší problém alebo starosť. Pri tréningoch. Opakujem, že je to len odznak…“
„Áno, je to len odznak,“ rýchlo a dosť nahlas zasiahol Draco. Strieľal očami z jedného na druhého a krútil hlavou. Tí dvaja sa na seba nedívali. „Mali by sme prejsť k hlasovaniu.“
Skutočne to bola len formalita. Malfoy, Colin a obaja odrážači hlasovali za Ginny. Harry sa tiež prinútil zdvihnúť svoju ruku, aj keď v sebe dusil hnev. Ginny sa zdržala hlasovania.
„Zrejme to tu bude dosť husté,“ zabrblal John Colinovi komentujúc vzťah bývalého a novej kapitánky. Colin bezradne pokrčil ramenami.
„Tak, toto by sme mali za sebou,“ ukončil hlasovanie Malfoy. „A teraz ten konkurz. Môžeš sa ujať svojej prvej úlohy,“ podával Ginny odznak s povzbudzujúcim úsmevom. Chlapci k nej podišli, aby jej potriasli rukou. S kamenným výrazom si pripínala odznak.
„Gratulujem,“ uštipačne šepol za jej chrbtom Harry. „Myslím, že budeš úžasnou kapitánkou. Žiadne mužstvo nemá vo svojom strede niečo také krásne a milé. Ale daj pozor na hlas, až v hrade môžu začuť, akým spôsobom povedieš tréningy.“
Skôr než sa stihla otočiť a zareagovať, zmizol aj s metlou na štadión. Zarazene sčervenela. Zmračila sa a stisla zuby. Najradšej by ho roztrhla. Ale tú radosť mu nespraví. Nenechá sa vyprovokovať k nejakej reakcii. Zrejme v ich vzájomnom boji prešiel na inú taktiku.
Počas konkurzu si ho nevšímala. A vlastne ani on ju, pretože sa všetka pozornosť sústredila na Stephena Shawa, štvrtáka a Martina Bayfielda, piataka. Bolo to zúfalé. Ron nedosahoval kvalitu Olivera Wooda, ale dokázal predvádzať štandardné výkony. Títo dvaja sa ledva dokázali udržať na metlách. No dobre, až také strašné to nebolo, ale na to, aby sa ostatní mohli spoľahnúť, že obruče stráži niekto spoľahlivý, im poriadny kus chýbal. Nakoniec sa po porade rozhodli vziať piataka Martina, ktorý chytil, nie, ktorý dostal menej gólov. Budú mať ťažkú prácu, aby v nasledujúcich dvoch zápasoch aspoň jeden vyhrali a neprišli tak o príležitosť vyhrať pohár.
——
„Tak ja neviem,“ zaškľabil sa Sirius a pozeral striedavo na svoju manželku a svojho švagra. „Ale z týchto stretnutí by sa mohol stať akýsi zvyk. Mohol by si chodiť na návštevu každý piatok.“
„Zabudni, Black,“ vrkol po ňom Severus.
„A prečo by nie?“ usmiala sa Susan. „Mne by sa to celkom páčilo.“
„Ja by som to tiež dokázal prežiť,“ zachechtal sa Sirius.
„Mne by sa to však nepáčilo a taktiež by som to neprežil. Zabilo by ma to,“ natiahol s úškrnom. „Prejdime ale k veci, aby som sa nezdržoval. Načo ste ma zavolali?“
„Nechceš mi tvrdiť, že si neprišiel rád.“
„To vskutku chcem. Na teba rozhodne zvedavý nie som.“
„Obaja ste veľmi milí, keď sa takto doberáte, ale skončite,“ Susan obom venovala mierne unudený výraz. „Chceme ti niečo oznámiť.“
„Merlin, už zase? Vždy, keď mi poviete, že mi chcete niečo oznámiť, môžem čakať len to najhoršie.“
„Veď sme ti to povedali doteraz len raz,“ Sirius sa zatváril nanajvýš nevinne.
„A bohato mi to stačilo. Takže čo teraz? Idete mi prezradiť, že ste aj vy spravili tú šialenosť a chystáte sa priviesť na svet malého Blacka?“ skúsil. Vlastne o tom bol presvedčený, ale napriek tomu tajne veril, že sa mýli. Tí dvaja na seba významne pozreli.
„Vlastne je to tak,“ prikývla Susan. „Aby ti bolo jasné, tiež nás to najprv prekvapilo a vystrašilo, ale potom sme sa s tým zmierili a vlastne sme aj radi. Bude to ťažké, ale stalo sa a nemienime cúvnuť.“
„Veď dobre. Ubezpečujem vás, že mňa to ani neprekvapilo a už vôbec nevystrašilo. Len ma to utvrdilo v názore, že Black je idiot a na teba dosť výrazne vplýva.“
„Keby som ťa nepoznal o niečo dôvernejšie, možno by som sa urazil,“ usmial sa naňho.
„No, pre mňa za mňa sa postav aj na hlavu. K náhlemu prísunu inteligencie ti to aj tak nepomôže.“
„Už zase?“ prevrátila oči. Kým Severus zazeral nepekným pohľadom, Sirius sa náramne zabával. „Som tehotná, zistila som to len predvčerom a ty si prvý, kto to vie.“
„Ó, aká česť…“
„Sklapni,“ obula sa doňho. Zarazil sa. „Ďakujeme za gratulácie. Vieš to, zareagoval si podľa očakávania, takže máme vlastne hotovo. Dáš si víno?“ pozrela naňho.
„No,“ zamračil sa. „Keď si teraz sadnem a budem s vami piť víno, môže to vyzerať, že s tým súhlasím.“
„Tvoj súhlas nie je až taký dôležitý, ver mi.“
„Severus, či súhlasíš, to skutočne nie je dôležité. Bude to naše dieťa a…“
„Veď dobre,“ privolil. Nie však nadšene. A sadol si. „To víno by som si skutočne dal.“
„Výborne.“
„S tými deťmi sa akosi roztrhlo vrece. Rozmýšľali ste už nad tým, ako to povedať Potterovi? A Ginevre? Sú vám vlastne najbližší a tento oznam môže byť pre nich dosť bolestivý.“
„Rozmýšľali, určite,“ prikývla Susan. Už sa neusmievala.
„Tajiť to je nezmysel. Skôr či neskôr to bude vidieť.“
„Máš neuveriteľné vedomosti o gravidite, Black. Ale neodpovedali ste mi.“
„Netušíme, ako im to povedať, aby to nebolelo,“ zamračila sa Susan. Sirius sa už neusmieval. Vraždil švagra pohľadom.
„Bolieť to bude, nech to povieme akýmkoľvek spôsobom.“
„To určite,“ krátko prikývol. „No, každopádne je to vaša vec. Myslím, že obaja sú na seba momentálne takí naštvaní a zaujatí samými sebou, že možno, možno, túto informáciu ani nebudú brať príliš na zreteľ.“
„Tak na to sa nespoliehame.“
„Bolo by dobré, aby sa udobrili. Aby sa k tomu postavili spoločne a nebojovali s tým takto hlúpo,“ zabrblala Susan.
„Súhlasím a myslím, že nielen ja.“
„Ale ako ich k tomu dokopať?“ pýtal sa Sirius.
„No, bolo by dobré vymyslieť situáciu, pri ktorej by boli spolu, nemohli by sa hádať, možno by boli prinútení sa spolu rozprávať, ani jeden z nich by nechcel ujsť od toho druhého,“ nadhodil Severus a pozeral z jedného na druhého.
„Prečo mám taký pocit, že ty už máš v rukáve nejakú takú situáciu?“ Sirius naňho mrkol.
„Black,“ natiahol ten sladkasto. „Prečo mám taký pocit, že sa ti v hlave objavila jedna mozgová bunka a zázračne sa začala rozmnožovať?“
„Ticho.“
„Prečo im chceš pomáhať?“ nedalo Siriusovi.
„Hádaj,“ zaškľabil sa naňho.
„Och, tá láska nebeská.“
„Skôr sa snažím ušetriť si nervy. Už ma prestáva baviť pozerať sa na nich.“
——
„Ahoj, čo nové?“ privítal Sirius Harryho. Ten prišiel na tradičnú návštevu a ich rozhovor začal taktiež tradične.
„Vlastne nič,“ sadol si do kresla. „Nikde. Len Hemiona si uvedomila, že nás tento rok čakajú MLOKy,“ zaškľabil sa.
„Nechceš mi tvrdiť, že na to zabudla?“ zaceril sa.
„To ani náhodou, ale vplyvom všetkých udalostí sa jej výnimočne podarilo odsunúť to na vedľajšiu koľaj.“
„Tak to je oveľa viac ako výnimočné, to je historický okamih.“
„Len jej to nehovor. Bola by schopná rozniesť ťa v zuboch.“
„Budem si to pamätať. Určite to zvládnete, obaja,“ povzbudivo sa usmial. Potešilo ho, že jeho krstný syn dokázal občas zabudnúť, alebo sa aspoň tak netrápiť udalosťami odohrávajúcimi sa okolo neho, hlavne tej jednej, a dokázal sa usmiať. Dokonca vtipkovať. Rozhodne mu to pristalo viac, ako tá tvrdosť a sarkazmus, ktorými častoval temer všetkých. „A kúzla? Legilimencia? Je Snape ešte stále krotký? Alebo začal byť opäť neznesiteľným?“
„Snape je celkom v pohode, nech sa ti to zdá akokoľvek neuveriteľné.“
„Ale nezdá, už nie.“
„Dobre. Na Základni čo nové?“
„Chystá sa svadba. To je tá najhorúcejšia novinka. Ale bude len maličká, len my, čo tam sme. Fleur nakoniec privolila, aj keď to stálo veľa prehovárania. Pripustila, že svadba vonku je nemožná a taktiež ťahať sem celú jej rodinu by nebolo najmúdrejšie. Každopádne chce po tom všetkom zájsť do Francúzska. Aspoň na víkend.“
„No, keď jej to ako vodca Fénixov dovolíš.“
„Nemám príliš na výber. Už som sa s ňou hádal dosť, chcem mať pokojný život.“
„Iste. A kedy sa to chystá?“
„Za týždeň. Oddá ich ten úradník, čo…“ zarazil sa.
„Ten, čo pochovával Rona,“ prikývol. „Nemusíš si dávať pozor na ústa, v tomto smere nie.“
„No, bol by som rád, keby sme sa mohli porozprávať o všetkom, ale to zrejme nebude možné.“
„Nie.“
„Myslel som si. Tak fajn, no. Tonksová začala znova robiť, teda pre Ministerstvo.“
„Uhm, to viem, minule som ju už aj videl.“
„No a má problém. Keďže nechodíš na Základňu, okrem schôdzí, nemohla ti to povedať. A Lupin taktiež.“
„Aký problém?“ zamračil sa.
„No, ak by sa dalo inak, tak by ťa o to nežiadala. Ale nikto iný nemôže, kvôli tej svadbe. Molly má plné ruky práce, Longbottomová sa tiež pripojila a to nehovorím o Fleur, ktorá je takmer šialená. Lupin tiež nemôže, pretože bude spln, ja budem s ním ako pes, Susan bude mimo.“
„A Tonksová bude mať službu v hrade a nemá kto postrážiť Sebastiana počas splnu,“ prikývol s porozumením.
„Tak nejako. Keď nebudeš chcieť, skúsi vymyslieť niečo iné.“
„Prečo by mala vymýšľať niečo iné? Nechápem. Som jeho krstný otec a nebude problém naňho dohliadnuť. Skôr naopak.“
„Uff, tak fajn. Ja jej to odkážem.“
„Ehm, spln je ale už dnes.“
„No, to áno.“
——
„Ginny, ani nevieš, ako sa mi uľavilo,“ vydýchla si Tonksová. „Bála som sa, že si ten odkaz neprevezmeš včas.“
„Upokoj sa,“ zaškľabila sa na ňu. Tonksová bola netrpezlivá a v snahe všetko spraviť čo najrýchlejšie, takmer všetko prevrhla, či vysypala. „Po narodení Sebastiana chodím do sovinca denne, keby sa stalo niečo nepredvídateľné a nedal by sa poslať odkaz iným spôsobom. Čo sa mi teraz vyplatilo.“
„Vďaka Merlinovi za ten tvoj nápad,“ prikyvovala. Sebastian sa začal mrviť v kolíske. „Nemala som sa na koho obrátiť, hlavne dnes, keď je spln. Ani nevieš, ako často sa s Remusom pre to hádame. Ale mňa skutočne nebaví sedieť celé dni na zadku. Nie, že by som nechcela byť so svojím synom, to ani náhodou, ale jednoducho potrebujem niečo robiť,“ takmer sa ospravedlňovala.
„Ja to úplne chápem,“ jemne sa pousmiala. Tonksovej práve vyletela z rúk fľaša s mliekom.
„Do čerta,“ vrkla na fľašu a mrkla do kolísky. „Sebastian ťa berie, veľmi, aj vo vlčej podobe. Myslela som si, že by s ním bola Susan.“
„To je v poriadku, vážne,“ upokojovala ju a brala do rúk Sebastiana.
„Nežiadala by som ťa, viem, že máš školu…“
„Už s tým prestaň,“ zasmiala sa. Sebastian ju okamžite poznal po hlase. Zdalo sa, že ju privítal tichým zamraučaním. Zovrelo jej srdce, ale nepríjemné myšlienky okamžite zahnala. „Som jeho krstná mama a keď je to potrebné, tak sa oňho postarám.“
„Bude spln,“ pípla Tonksová a nervózne jej podávala fľašu.
„Nevadí. My si poradíme, však, Sebastian,“ už si ju nevšímala. Začala kŕmiť svoje krstniatko, ktoré z nej nespúšťalo oči. Aj pri pití mlieka to vyzeralo, že sa usmieva.
„Tak dobre, ja teda pôjdem,“ potichu sa vytratila.
——
„Myslíte, že to klapne?“ Susan pozrela na Siriusa, Tonksovú, Lupina a Severusa.
„Bude musieť,“ zabrblal Severus. „Určite áno, moje nápady sú predsa len geniálne.“
„O, aká skromnosť,“ zaškľabil sa Sirius.
„Bude im jasné, že sme to zinscenovali,“ nepozdávalo sa Remusovi.
„To iste, ja však ostanem anonymný,“ Snape sa spokojne škľabil.
„Hrdina.“
„Nemusia zistiť, že je to zohraná akcia,“ zamračil sa na nich. „Pani Lupinová sa…“
„Kto?“
„Pani Lupinová, manželka Lupina. Black, už som si myslel, že rozmýšľaš. Neprekvapil si ma, ako sa zdá,“ nevinne natiahol. Tonksová sa rozchichotala. Sirius sa potmehúdsky uškrnul. „Budem pokračovať, ak dovolíte. Tonksová sa mohla rozprávať o svojom probléme s Blackom, mohla poslať Ginevre odkaz, ale nemohla si byť istá, či si ho ona stihne vyzdvihnúť. Zároveň s týmto predostrel jej trápenie Black Potterovi. Obaja boli požiadaní o pomoc, obaja privolili a pribehli na pomoc. Na ich smolu sa už nenašiel čas oznámiť im, že nemusia chodiť obaja. Toto im môžete nahovárať, keď vás z niečoho obvinia. A keď už budú pri tom malom vĺčati, ani jeden z nich nebude chcieť odísť. A to hneď z niekoľkých dôvodov. Z lásky k Sebastianovi, vďaka tvrdohlavosti, pretože ani jeden z nich nebude chcieť ustúpiť a snahe dokázať tomu druhému, že práve on, či ona, je schopný vydržať v jednej miestnosti s tým druhým.“
„Úžasne si to vymyslel. My už však nemáme čas ťa za to obdivovať, ideme do lesa,“ Sirius s Lupinom sa rozlúčili so svojimi manželkami.
„No, kiež by si mal pravdu,“ prikývla Tonksová. „Tak ja idem, už pár minút som mala hliadkovať.“
„Severus, ty si vážne pripravený vymyslieť hocičo, len aby si ich dal dokopy,“ Susan sa naňho jemne pousmiala.
„Áno.“
„Poď. Keďže mne si vymyslel nočnú akciu, ktorú však nemám, tak si aspoň dáme pár pohárikov a porozprávame sa. Napríklad aj o tvojej láske k tým dvom.“
„Nepreháňaj.“
——
Harry si myslel, že nájde u Lupinovcov Tonksovú, ako ho čaká, aby mu zverila Sebastiana. Preto ho prekvapilo, keď po tom, čo potichu vstúpil do miestnosti, uvidel drobnú červenovlásku, ako leží na posteli vedľa chlapčeka a potichu sa mu prihovára. Ostal stáť. Vykoľajene a fascinovane. Ginny sa usmievala, tak úprimne a prirodzene, ako to u nej nevidel už týždne. Trhalo mu to srdce. Nepremýšľal nad tým, ako sa tam dostala. Chcel si ten pohľad užiť.
Ucítila na sebe upretý pohľad. Otočila hlavu a úsmev jej zamrel na perách.
„Čo ty tu?“ zamračila sa.
„Zrejme to isté, čo ty,“ okamžite ho stiahla z oblakov. „Pekne to vymysleli,“ zamračil sa. Sebastian začal pofňukovať, pretože sa mu nedostávalo pozornosti. Podišiel k nim. „Sebastian,“ oslovil chlapčeka. Malý si aj krstného otca spoznal.
„Dvaja tu budeme zbytoční.“
„Tak odíď,“ vyzval ju.
„Myslela som, že skôr ty.“
„Nie, som jeho krstný otec a budem pri ňom.“
„A ja som jeho krstná mama,“ neprestávala sa mračiť. Sebastiana rozhodili ich hlasy, ktoré zosilneli. Protestne zamraučal, vyzeralo to, že sa rozplače. Obaja sa k nemu okamžite otočili a začali ho chlácholiť. Obaja ho chceli chytiť a ich ruky sa nechtiac dotkli. Obaja nimi uhli, akoby sa popálili.
„Asi si budeme zavadzať,“ šepol Harry potichu. „Asi by skutočne mal jeden z nás odísť.“
„Keď sa bojíš ostať so mnou v jednej miestnosti, tak tam sú dvere,“ posmešne natiahla. Prebodol ju pohľadom.
„Tak z toho strach rozhodne nemám.“
V následnej sekunde čas na hádky nebol. Chlapča sa začalo meniť.