Tak zvláštne, dusivé a nervózne ticho. Vnímal ho, nikto nechcel nič povedať a vytrhnúť ho z myšlienok. Prerušiť tým to napätie, ktoré vládlo pri ich stole. Pozorné a nepokojné čakanie. Vedeli, čo sa deje. Určite to medzi sebou preberali a bolo mu to jedno. Bol rád, že mlčia. Že sa nepokúšajú predstierať, že o nič nejde. Že sa ho nasilu nesnažia vtiahnuť do rozhovoru. Aj tak by bol len umelý.
Dúfal, veril a upieral sa na predstavu, že to bude predsa len lepšie. Že sa nad všetkým zamyslela a došla k nejakému pozitívnemu záveru. Túžil aspoň po miernom zlepšení. Minimálne po tom, aby sa s ním začala rozprávať, aby nebola taká ľadová a taká, taká tvrdá. Aby sa otvorila. Nemuselo by to byť práve jemu, ale niekomu. Hocikomu. Aby aspoň poodchýlila dvere do svojej duše, ktoré prudko zabuchla. Aby ho neodháňala, aby ho k sebe pustila aspoň na pár krokov. Aby ho neignorovala. Aby…
Každá ďalšie myšlienka len stupňovala jeho neistotu, roznecovala nepokoj až paniku, strach a výčitky. Cítil sa bezradný, neschopný, nevedel jej podať pomocnú ruku tak, aby ju prijala. Nedokázal to tak, aby nemala šancu na protest. Nedala mu príležitosť, nádej.
Hermona videla jeho vnútorný boj. Všimla si, ako zatína nechty do dlaní, ako jeho nápor silnie každým okamihom. Čudovala sa, že ešte nevybuchol, že ten stres a vypätie drží v sebe. Mala o neho strach, rovnako, ako o ňu. Videla, ako sa navzájom odcudzujú a vzďaľujú, úplne nerozumne a zbytočne. Sľúbila si, že sa im pokúsi pomôcť, aj keď nevedela, ktorí z nich jej dovolí preniknúť cez tú zarytosť a tvrdohlavosť. Pozrela na Draca. Tušila, že ho to minimálne trápi. Možno nie, keď šlo o Harryho, ale Ginnin stav mu nebol ľahostajný. Vymenili si pohľad, ktorým si okamžite porozumeli. Mierne pokrčil ramenami. Bol na tom rovnako ako ona. Nemal ani poňatia, ako toto všetko skončí. Uprela pozornosť na portrét.
McGonagallová im priniesla informáciu, že večer Ginny dovedie do klubovne. Oni mali obmedzený pohyb po hrade a návštevy Základne boli tiež zúžené na minimum. Preto nemohla ísť pre svoju kamarátku. Keď sa to dozvedel Harry, tak vybuchol. Síce nie rovno pred riaditeľkou, ale po ceste z Transfigurácie si to odnieslo jedno brnenie, ktoré musela kúzlom opravovať po tom, čo si niekoľkokrát udrel. Jeho narastajúca agresivita jej začala naháňať strach. Bolesť, ktorú v sebe dusil, si napokon našla cestu von. A potom dokázal byť nebezpečný.
Očami visela na priechode a ako prvá si všimla, že sa otvára. Ani nevedela prečo, ale srdce jej začalo biť rýchlejšie. Do klubovne skutočne vstupovala Ginny s McGonagallovou, ktorá jej ešte niečo vravela. Nato sa otočila a odchádzala. Nebola sama, kto si všimol prichádzajúcich. Ginnine spolužiačky sa k nej hneď vrhli so zvedavými otázkami. A ona ju nechcela nechať samú. Vstala a náhlila sa k nej. Kútikom oka zbadala, že Harry robí to isté. Nedala šancu ani jednému. Ani sa nesnažila odpovedať, nezastavovala, náhlila sa ku schodisku. Videla ho, ako ostal zarazene stáť. Jeho pohľad zabodnutý na miesto, kde zmizla. Bolestný a uvedomelý. Nič sa nezmenilo. Neprišlo ani k náznaku tak silne túžobne očakávanému zlepšeniu. Videla jeho tichú prosbu. Jeho k sebe nepustí, ale možno ju. Nemusel nič vravieť. Pokúsila sa o povzbudzujúci úsmev, než sa vybrala za svojou kamarátkou.
„Ginny,“ opatrne ju oslovila, keď za sebou zavrela dvere. Ich spálňa bola prázdna a ona sa práve hrabala vo svojom kufri.
„Mám sa dobre, keď sa chceš opýtať na to,“ okamžite zareagovala. „Ak sa chceš opýtať na niečo iné, tak k tomu nemám záujem sa vyjadrovať.“ Zabuchla kufor. Nemusela jej to hovoriť dvakrát.
„Počuj,“ opatrne si prisadla na posteľ, kým mladšie dievča otváralo zásuvky nočného stolíka. Možno niečo hľadala, možno chcela len niečo robiť. „Robíš chybu,“ aj tak sa pokúsila nejako začať. Ginny zatresla zásuvku a zabodla pohľad do svojej kamarátky. Staršie dievča sa podvedome striaslo. V jej očiach bola bolesť a zvláštna tvrdosť. Neprístupnosť a rozhodnosť. Tušila, že nemá šancu s ňou pohnúť. „Nikto by nemal byť sám…“
„Ale ja nie som sama, teda, keď môžem súdiť,“ zamračene sa posadila. „Mám priateľov. Alebo sa niečo počas týchto dní zmenilo?“
„Samozrejme, že nie. Vieš, ako to myslím. Všetkým to je ľúto, všetci…“
„Nepotrebujem súcit,“ vrkla podráždene. „Nechcem, aby ma niekto ľutoval.“
„Nikto ťa neľutuje, ale všetkých mrzí, čo sa ti stalo,“ zamračila sa aj ona. „Nemysli si, že nám to je jedno a nemysli si ani to, že ťa necháme robiť takéto sprostosti!“
„To je vaša vec,“ okomentovala o niečo umiernenejšie, ale stále ľadovo, skoro až bez záujmu. „Nemôžem vám prikazovať, čo máte a čo nemáte robiť. Ale to, že to budete robiť zbytočne, to vám oznámiť môžem. Nechcem, aby sa niekto vracal k tej téme a keď sa o to ty alebo niekto iný pokúsi, jednoducho vás pošlem do čerta.“
„Ginny,“ Hermiona jej meno vydýchla. Prekvapene, nespokojne a nešťastne.
„Nevrav mi o tom, akú chybu robím. Je to moja vec a hovorím to naposledy. Život ide ďalej a podľa toho sa budeme aj správať, dobre?“ uprene na ňu hľadela. Nevyzerala, že by prijala akýkoľvek protest, či pokus.
„A čo Harry?“ skúsila aspoň toto.
„A čo s ním má byť?“ opýtala sa chladne. Aj napriek tomu Hermiona videla, že jej pohľad o niečo zmäkol, že zneistela.
„Preňho ide život ďalej presne tak isto, ako aj pre teba,“ kula železo, kým bolo horúce. „Trápi ho to a ničí. Tvoja nevšímavosť ho ubíja. Nechápem, prečo to robíš. Trestáš ho tým? Aj on prišiel o všetko…“
„To nie je pravda,“ šepla a odvrátila od nej pohľad. „Ja mám zničený život, nie on. Pre mňa už niet nádeje, on ju stále má. Ja som prišla o všetko, on si stále môže zariadiť lepšiu budúcnosť. Nemám mu čo dať a nechcem ho. Teraz ho nechcem.“
„Aha, a to si sa zdala rozumnou,“ naštvane vyprskla. Ginny na ňu pozrela. „Nechápeš, že mu nezáleží na budúcnosti, pokiaľ v nej nebudeš ty?“ vyštekla. Narazila však na jej pevnú obranu. Zavrtela hlavou. „Záleží mu na tebe, nie na tom, čo mu môžeš ponúknuť. Uvedom si to konečne. Miesto toho, aby ste sa s tým popasovali spoločne, prirábaš obom zbytočnú bolesť na viac. A nielen bolesť…“
„Prestaň s tým,“ prerušila ju chladne. „Nie je to tvoja vec.“
„Je, pokiaľ sa mám dívať, ako sa moji dvaja najlepší priatelia trápia.“
„Tak sa nedívaj, Hermiona, nechaj ma tak. Neskúšaj nič, poslala som do čerta svoju matku a ver mi, že mi nebude robiť problém poslať tam aj niektorého z vás,“ vyšlo z nej nemilosrdne. Zarazila sa. Niekoľko sekúnd sa jej dívala do očí.
„Ako chceš,“ prikývla po chvíli. „Ráno ťa počkám, pôjdeme na raňajky.“ Nečakala na odpoveď. Zobrala sa a odišla.
Ginny ostala sedieť na posteli s pohľadom upretým na miesto, kde ešte pred chvíľou sedela jej kamarátka. Bojovala medzi odhodlaním a znechutením nad sebou samou. Nemohla ustúpiť. Reflexívne sa objala rukami. Bola na to sama, pretože to tak chcela. Pretože to tak muselo byť. Život ju potrestal, zrejme na to mal dôvod. A ona mu ukáže, že sa s osudom popasuje aj sama. Prudko vydychovala. Tak úpenlivo bojovala proti vlastnej slabosti. Proti slzám, proti spomienkam. Dlane jej skĺzli po ramenách a rukách. Pravou rukou nahmatala náramok. Na prostriedok spojenia ich myslí. Boli jedným človekom, kým im do cesty nevstúpil niekto tretí. Na malú chvíľu prekrížil ich osudy, aby odišiel a zanechal ich životy v troskách. Cítila horúce slzy, nedokázala ich už udržať. Nechcela im brániť. Je sama, nemusí byť statočná a so všetkým zmierená. Už nie. Chrbát sa jej triasol čoraz prudšími záchvatmi plaču. Stiahla si náramok. Nechcela ho, nechcela ani túto súčasť ich životov. Bol koniec. Stískala ho v dlani. Dlho. Až kým jej nedošla aj posledná slza, kým nevyplakala všetko ublíženie. Potom sa naštvane zahnala a hodila ho na opačnú stranu izby. Prišla o všetko, prišla o zmysel života, o jeho náplň, o jeho radosť a cieľ, kvôli nemu.
———
Hermiona zbehla zo schodov, naštvaná a nešťastná. Nechápala ju, ale vedela, že teraz s ňou nepohne nič. Aspoň sa bude snažiť na ňu dohliadnuť. Len čo zišla, Harry sa postavil so spýtavým pohľadom. Nemusela nič vravieť. Aj tak to vedel. Bolo mu jasné, že je všetko tak, ako predtým. Ani najmenšia zmena. Dívala sa za ním, keď zničene a zbito odchádzal do svojej spálne.
„Čo sa deje?“ spýtal sa jej Draco potichu. Klubovňa bola stále takmer zaplnená, nedalo sa nevšimnúť si zvedavé páry očí.
„Žiadna zmena,“ s povzdychom si sadla.
„Ja pôjdem hore. Aspoň dohliadnem, či… čo robí,“ ponúkol sa Neville. Vďačne naňho pozrela.
„Čo môžeme spraviť?“ opatrne, ale bez váhania si prisadol k nej, jemne ju objal okolo pliec. Videl, že sa trápi a chcel s tým niečo spraviť. Hodila po ňom prekvapený pohľad, ale to bolo všetko, čím okomentovala jeho náhly kontakt. Vďačne a pokojne sa oňho oprela.
„Obávam sa, že my nemôžeme spraviť nič.“
„Niečo sa predsa musí dať spraviť.“
„Ja zaťatá, tvrdohlavá, cíti sa ublížene a myslím, myslím, že mu to vyčíta,“ šepla.
„To snáď nie,“ neveriacky sa zamračil. Slabučko prikývla. Neveril tomu. Myslel si, že je to len jej akási obranná reakcia, výkrik o pomoc. Myslel si, že nebude pre Hermionu problém pomôcť jej, presvedčiť ju a prinútiť rozmýšľať. „Prinajmenšom na nich môžeme dohliadnuť.“
„Bol by si ochotný na Ginny dohliadnuť počas vyučovania?“ zabodla do neho pozorný pohľad.
„Iste,“ prikývol so samozrejmosťou. „Na ňu určite,“ mierne sa zaškľabil. Zamračila sa.
„Draco…“
„Dobre, už to nechám,“ prerušil ju. „Dám pozor na to, čo bude robiť.“
„Budem rada. Nie, že by som neverila Lune a určite aj ona bude na ňu dávať pozor, ale úprimne, no…“
„Jej úsudok je niekedy veľmi prazvláštny.“
„Tak nejako.“
Ignorovali pohľady, ktoré na nich občas hádzali ostatní Chrabromilčania. Bolo to zvláštne. Bývalý Slizolinčan sedel v chrabromilskej klubovni na gauči s úplnou samozrejmosťou a jeho bývala nepriateľka sa oňho pohodlne opierala, v rukách držiac knihu a pokúšajúc sa čítať. Aj tak jej myšlienky lietali niekde medzi siedmackou chlapčenskou a dievčenskou šiestackou spálňou, v ktorej ležali dve zničené duše a predstierali spánok.
Sedeli tam dlho, ani sa nepohli. Až keď odišiel aj posledný a oni osameli, pohol sa.
„Asi by sme mali ísť aj my spať,“ jeho pohyb ju prebral z premýšľania, ale jeho ruka neprestala spočívať na jej ramenách.
„Neverím, že sa mi podarí zaspať,“ povzdychla a zaklapla knihu.
„Oni dvaja toho určite veľa nenaspia a bola by chyba, keby si nemala spať ešte aj ty,“ otočil si jej tvár k sebe. Bola zo všetkého taká unavená a rozhádzaná, že si vôbec neuvedomovala, čo robí. Alebo si to možno podvedome nechcela uvedomovať. „Sľúb mi, že budeš spať,“ šepol jej do ucha. Jeho dych spôsobil, že sa zachvela. „Hermiona,“ vydýchol. Bol tak blízko pri jej perách, že nedotknúť sa ich by bol hriech. A ona mu to dovolila. Nebolo to žiadne vášnivé bozkávanie, skôr opatrné a precítené. Ale vzájomné, čo bolo pre oboch veľmi dôležité. Hermiona v ten večer zaspala aspoň trocha pokojne.
——
Dracova predpoveď, že tí dvaja toho príliš nenaspia, bola pravdivá. Harry spal možno dve hodiny a Ginny ešte menej. Ráno sa ponáhľal zo spálne, aby ju v klubovni počkal, keď večer tak rýchlo zmizla. Bez slova, bez pozdravu a bez jediného pohľadu. Situácia na hrade bola opäť trocha uvoľnenejšia. S príchodom aurorov sa malo dostať všetko opäť do normálu, hliadkovali na každom poschodí a na každom frekventovanom mieste. Povolený bol pohyb skupiniek študentov a zvýšená pozornosť, aj keď na prvý pohľad to tak nevyzeralo, bola venovaná Slizolinčanom. Preto nebola klubovňa preplnená a nečakalo sa na hromadný odchod.
„Ginny,“ okamžite k nej vyštartoval, len čo sa zjavila na schodoch. Pokúsila sa okolo neho prešmyknúť, ale nekompromisne ju chytil za ruku a odtiahol nabok. Prvotný údiv jej bránil v reakcii. „Dobré ráno, vyspala si sa dobre?“ šepol, keď ju oprel o stenu. Pobozkal ju na líce.
„Pusť,“ prekvapene zamrkala.
„Nepustím,“ zavrtel hlavou. Stále bol blízko pri jej tvári. „Nedovolím, aby si ma ignorovala. Keď si ma nebudeš všímať, tak sa ti budem vnucovať,“ hovoril potichu, len jej. Rukami sa zapierala do jeho hrudníka, ale nemala proti nemu žiadnu šancu.
„Keď si myslíš, že ma to vnucovanie bude tešiť, tak prosím, môžeš pokračovať,“ vrkla rovnako potichu. „Pusti ma, mám hlad, chcem sa ísť najesť.“
„To aj ja, pôjdeme spolu.“
„Nie,“ zavrtela hlavou. „Dohodla som sa s Hermionou.“
„Ona bude len rada, keď pôjdeme spolu.“
„Ona možno áno, ale ja nie,“ pozrela mu do očí. Jej pohľad bol tak cudzí a chladný. Tak vzdialený. Neveriacky sa zamračil. Nenávisť v ňom nevidel, na jej bolesť si už zvykol, ale videl v ňom prosbu. Aby ju nechal tak. Jeho zovretie povolilo. „A aby som nezabudla. Myslím, že toto je už pre mňa zbytočné.“ Vrazila mu do dlane náramok. Zamrazilo ho. Nechápal.
„Zlato, je tvoj, je…“
„Nehovor mi zlato,“ štekla polohlasne. „Už ho nepotrebujem, nemyslím, že by som túžila byť spojená myšlienkami.“
Náramok ho úplne vykoľajil. Nečakal to, nikdy by nepomyslel, že by… Využila jeho zaváhanie a vymanila sa. Ostal tam stáť. Rezignovane a frustrovane. Díval sa na náramok. Na ich spojenie. Pretrhla ho. Ničí všetko, čo ich k sebe viazalo. A robí to dobrovoľne, z vlastnej vôle. Nedbajúc o to, ako to bude vplývať naňho. Neveril tomu. Nemohla ho prestať milovať. A určite ho nezačala nenávidieť. Tak prečo potom? Je to horšie, než čakal, než si odvážil predstavovať. Z hrude sa mu dral bolestný výkrik. Svet sa s ním točil. Musel si položiť čelo o chladnú stenu. Musel začať normálne dýchať. Musel sa s tým vyrovnať. Spravila za ich vzťahom bodku, čo čakal. Ale ako sa zdalo, nechcela ani priateľstvo. Nechcela nič.
Zovrel päste, dovolil slzám predrať sa na povrch. Dostal chuť ísť k Čiernemu jazeru a hodiť doň náramok. Možno by sa mu uľavilo. A ten jeho tiež. Aspoň by mu nič nepripomínali. Nespraví to. Vložil ho do vrecka. Je jej a bude s ním. Navždy. Nech spraví čokoľvek, neodíde od neho. Aj keď len v snoch. Privrel oči.
Ten pocit bol strašný. Neprišiel len o dieťa. Prišiel o dievča, ktoré bezvýhradne miloval, vážil si ju. Prišiel o spriaznenú dušu, ktorá mu dokonale rozumela. Prišiel o priateľku, ktorá ho vždy podporila. Ktorá mu dokázala dohovoriť. Ktorá nič nečakala, len dávala. Ktorá ho milovala.
Dusil sa. Umieral. Strácal nádej. Strácal chuť do života. Strácal zmysel bytia.
Steny sa neúprosne približovali
Cápali sa po ňom ako umierajúci po rozhrešení
Kiež by ho zadusili, kiež by bol už koniec!
Dochádzali mu sily a vedel, že už dlho odolávať nedokáže
Ani kvôli nej
On bol tá tvrdá skala a ona to more, ktoré doňho tvrdo naráža
More, ktoré pri každej príležitosti vyčíta, že tam stojí
more, ktoré využíva každý okamih zistiť, ako je skala pevná
Ale on nemôže odolávať večne
Zahrmelo, zavrel oči, nechcel byť sám, vedel, že more je jeho súčasťou
More
More sĺz, more beznádeje, more výčitiek, more bolesti
Tak rád by tú bolesť cítil za ňu
Osamotená skala stojí na brehu mora a sleduje odliv
More sa utišuje a vzďaľuje
Stráca ju
Stráca ho
Nemôže stáť večne, rozpadá sa, búra a drobí
More ju zničilo a ticho sa vzďaľuje čakajúc, čo sa stane
Otvorí oči, stále je sám, tak bolestne sám
Možno to tak má byť
„Kamarát.“ Cítil na sebe niečiu ruku. Nevillovu. Ostal tam s ním, kým všetci ostatní odišli. A spravili dobre. „Poď, pôjdeme na raňajky.“
„Nie, nemám hlad,“ zavrtel hlavou. Nesnažil sa skryť tak nízke prejavy slabosti, akými boli slzy. Bolo to zbytočné. „Choď sám.“ Počkal, kým jeho kamarát bezmocne mykne plecami a odíde. Potom šiel aj on. Pomaly si začal budovať rovnako tvrdé múry, aké stáli okolo nej.
——
Sústreď sa, predstav si moju myseľ a pokús sa zachytiť moju myšlienku.
Harry sedel oproti strýkovi, ktorý si ho nechal u seba hneď po vyučovaní. Vôbec proti tomu neprotestoval. Nechcelo sa mu ísť do klubovne, kde vládlo dusno a ani do knižnice, kde ho nebavilo sa už zašívať. Tri dni bol zavretý u Siriusa, ale ten musel preč. Mal pocit, že Ginny robila presne to isté. Prvé dni sa zdržovala v spálni, ale keď zistila, že on je väčšinou času preč, zišla do klubovne. Tam si sadla k Nevillovi, Hermione a Dracovi. Tí traja sa neodvažovali vyjadrovať k ničomu.
Najťažšie to bolo vo Veľkej sieni pri jedle. Harry sa snažil prísť tam čo najskôr, v rýchlosti do seba niečo nahádzať a zmiznúť prv, než prišla ona. Aj napriek jeho enormnej snahe sa stalo, že sa pri stole občas stretli. Dusno a ticho sa síce Hermiona snažila prelomiť, ale odpovedal jej maximálne Draco. Tí dvaja sa na seba ani nepozreli. Obaja zaťatí, obaja presvedčení o svojej pravde. Ginny s tichou výčitkou a Harry s pocitom zrady a krivdy.
Snažím sa o to už dve hodiny. Nie je to také ľahké.
To jednoznačne. Keby to bolo ľahké, vedel by to každý druhý tupec. Už si však dokázal, že nie si každý druhý tupec, ale ten prvý, tak sa čiň.
Strýko sa naňho nasilu zaškľabil. Narazil však len na kamenný výraz a tvrdosť v očiach. Na akýsi nezáujem, flegmatickosť až apatiu. Tento jeho nový postoj ho vydesil. Možno by bol rád, keby šlo o vážnosť. Tá to ale nebola. Bola to zaťatosť, tvrdohlavosť, únik od starostí, obranná reakcia. Niekde v pozadí sa mu zdalo, že cíti výkrik o pomoc. Trápil sa, strašne a mučivo a on vedel, že je to tá najväčšia bolesť, ktorú doteraz cítil. Nepáčilo sa mu to.
Pre dnešok skončíme.
Ale…
Povedal som. S mysľou musíš narábať opatrne. Dve hodiny trápiš ako svoju, tak aj tú moju. Stačilo.
V poriadku, ako chcete, vy ste šéf.
To rozhodne som. Povedz, Potter, to sa budeš takto tváriť už vždy?
Ako tváriť?
Akoby si práve dočítal knihu mukla Goetheho Utrpenie mladého Werthera.
To som nečítal.
Ani ja, ale ten názov ťa vystihuje.
Myslíte?
Vidím.
No, keď vás to tak dráždi, tak s tým neprestanem.
Neprestaneš s tým aj tak. Potter, vieš o tom, že ma to nebaví? Keď sa tváriš ako… Nevravím, že mi to tvoje škľabenie neliezlo na nervy, ale stálo to bolo lepšie ako toto, akoby si sa nepretržite zúčastňoval karu.
Vy viete, čo je kar?
Kvôli tebe sa učím poznávať muklovské výrazy.
To mi lichotí.
Lichotiť ti to nemusí. Chcem byť pripravený vykrútiť ti krkom v okamihu, ako sa pokúsiš niečím ma dostať, ako tomu bolo pri tej tvojej Miss.
Aha…
Nedosiahol žiaden úspech. Ani ten najmenší. Stále sa tváril rovnako smutne, až tvrdo. Ani náznak akéhokoľvek iného citu. Chcel ho niečím vyprovokovať, dostať z neho nejaký iný cit, odpútať ho od tých myšlienok. Malá Weasleyová bola preňho oveľa dôležitejšia, ako si pôvodne myslel. Alebo ako si chcel myslieť.
„Povedz, Potter,“ prešiel ku klasickej konverzácii. „Skutočne si na mňa hrdý?“ natiahol s úškľabkom. „Nerád to priznávam, ale tvoje vyznanie ma zahrialo na duši.“
„Nie,“ rozhodne zavrtel hlavou a zabodol doňho pichľavý pohľad. „Povedal som to len preto, aby starý Zabini sklapol. Pri vás sa človek naučí perfektne klamať.“
„To iste, teraz perfektne klameš,“ skúmavo povytiahol obočie.
„Myslíte?“
„Viem.“
„Vyložte si to ako chcete,“ mykol plecami a zadíval sa niekde zaňho. Severus sa zamračil.
„Dobre. Nechceš sa ma niečo spýtať?“
„A čo by ma malo zaujímať?“
„To je hádam jasné.“
„Nie, nie je. Keď ma má zaujímať Bystrohlavovej hádanka, tak vieme obaja veľmi dobre, že sa Hermione nepodarí nič nájsť v knižnici. Ona to vie asi tiež, ale jednoducho nahlas nepovie a neprizná, že tam odpovede nie sú. Keď ma majú zaujímať Bystrohlavovej kúzla, som si istý, že vy dlho nevydržíte a budete chcieť vyskúšať ich účinky. A k tomu by som mal poslúžiť ja, keďže sú moje kúzla niekoľkokrát znásobené. Počítam s tým, že ma za chvíľu niekde vezmete, aby sme ich otestovali. Keď ma má zaujímať situácia v Ráde a vonku, tak to ďakujem, Sirius ma informuje. Keď ma má zaujímať Ginnin stav, prípadne pomoc, ktorú by ste jej chceli poskytnúť, tak to je jej vec a taktiež vec Weasleyovcov. Stavím sa, že vám nedovolí akokoľvek sa realizovať, aspoň teraz nie. Keď ma má zaujímať naše, či respektíve vaše pátranie, nie som taký naivný, aby som dúfal, že by ste ma snáď chceli zasvätiť, či nebodaj zobrať so sebou. Takže? Neviem, ktorú z týchto vecí ste mysleli, keď ste vraveli, že ma niečo zaujíma,“ vychrlil len s asi dvoma nadýchnutiami. Severus naňho uprene hľadel.
„No, fascinujúci monológ,“ okomentoval mierne podráždene. „K bodu číslo jedna, Hermiona sa skutočne snaží márne. Ale ešte ju v tom necháme, dobre? Aspoň nemusím počúvať jej teórie a môžem sa venovať svojim úvahám. K bodu číslo dva, správne. Skutočne ma zaujímajú tie kúzla. K bodu číslo tri, Black je vskutku dokonalý informátor. K bodu číslo štyri, ešte som Ginevre nič nenavrhol, pretože je skoro. Máš pravdu, Molly už snahu prejavila. K bodu číslo päť, buď si istý, že by som ťa neťahal so sebou, aspoň teraz nie,“ zaškľabil sa.
Pozorne sa na seba dívali. Videl tú slabú zmenu, ten záchvev záujmu, keď hovoril o Ginevre. A taktiež nádej, ktorá sa objavila po jeho posledných slovách. Určite by odtiaľto chcel vypadnúť a niečím sa zamestnať. A on sa mu ani nedivil. Ale ešte je skoro.
„Prečo jej to robíte?“
„Komu čo mám robiť?“
„Hermione. Vy viete, čo ten pergamen znamená, ako ho rozlúštiť, ale necháte nás, aby sme sa s tým trápili len preto, aby sme vás náhodou neobťažovali?“
„To nie je pravda. Potrebujem pokoj, aby som nad ním mohol nerušene uvažovať, ale v skutočnosti viem presne to, čo aj vy.“
„Tomu neverím.“
„Tentoraz neklamem. “
„A čo profesor Dumbledore?“
„Ten je z toho rovnako múdry, ako my všetci.“
„Aha, takže sme totálne v…“ zahryzol si do jazyka.
„No, necítim sa, že by som tam mohol byť, ale keď to vravíš, dám na tvoje skúsenosti,“ zaškľabil sa. Nereagoval.
„Je to zvláštne, čo to môže znamenať?
Spôsoby. Prostriedky. Naučenie. Riešenie.
Pravda…
Nastane vojna vekov, vyhraj bitku.
Zjednávať neskúšaj.
Bystrohlavová predkladá pergameny.
Kúzla Rokfort nezachránia, aj tie najsilnejšie skaliská porazenecky vydýchnu.
Svet upadne, poznamenaný katastrofálnou porážkou.
Hľadaj čary najmocnejšie!
Bezcieľne vojnu nevedieš…
Postupne zahalené tajomstvá osvetlíš…“
Prečítal svoj pergamen, na ktorom mal prekopírovaný text Bystrohlavovej odkazu. Na prvý pohľad celkom jasný text, ktorý ale nič nehovoril, na nič neupozorňoval, nebol ničím významný. Len zhŕňal to, čo už dávno vedeli. Mala im ale pomôcť zistiť, kde je nardajská žiara a nech rozmýšľali hocijako, nič im nenapadalo.
„Niečo to určite znamená,“ zamračil sa Severus. „Inak by to nezanechávala.“
„Ale čo?“
„Keby som to vedel, tak už sme na ceste pre žiaru.“
„Iste, so mnou v závese.“
„Samozrejme, bez teba sa to totiž nepohne.“
„Z čoho máte neskutočnú radosť.“
„Potter, mlč už!“ štekol po ňom vytočene. Harry sa naňho díval úplne pokojne. „Štveš ma…“
„To mi je novinka.“
„Ticho buď! Ešte slovo a…“
„A nič.“
„Ja ťa…“ zmĺkol. Bolo až neuveriteľné, ako ho tento zasran dokázal vytočiť. Mal na to neskutočný talent a k tomu sa ešte pridružila tá jeho súčasná skoro až ľahkovážnosť. Zjavne mu bolo všetko jedno. „Tak ešte raz a bol by som rád, keby si sa správal pokojne.“
„Jedine, keď budete aj vy.“
„Ja…“ zase sa mračil. „V poriadku, pokúsim sa. Môžeš mi sľúbiť to isté?“
„Jasne, sľúbiť môžem čokoľvek.“
„Potter,“ privrel oči a rátal do desať. Keď ich otvoril, Harry sa naňho usmieval. Síce silene, nikdy by mu ten úsmev neveril, ale aspoň už nevyzerá ako jedna z rokfortských sôch. „Bystrohlavová tým textom určite chce niečo povedať. My musíme prísť na to, čo. Ak sa bude Hermiona zavierať v knižnici a skúmať každé slovo, ktoré je tam napísané, tak nech sa jej páči. Mám dve veci, ktoré by sme mohli v najbližšej budúcnosti vyskúšať,“ povytiahol obočie. Dosiahol však len to, že naňho Harry pozrel. Severus prevrátil oči. „Zájdeme niekde do voľnej prírody a ty vyskúšaš kúzlo, ktoré nám zanechala Bystrohlavová. Aspoň nebudeme riskovať, že by si zlikvidoval pol hradu, ako to bolo pri mordengraudoch v priesmyku. A tá druhá vec je jeden elixír, na ktorom práve pracujem. Pomocou neho by si sa mal dostať do akéhosi stavu spánku a mohol by si sa v ňom stretnúť s niektorým z mŕtvych. Čo povieš?“
„Zaujímavé,“ zamračene skonštatoval. „Predpokladám, že pôjde o niekoho mŕtveho, ktorého som poznal alebo videl. V tom prípade by som sa mohol stretnúť s Chrabromilom, Bifľomorovou, alebo napríklad aj s rodičmi, či Moodym. Mohlo by nám to pomôcť, aby som položil nejaké otázky. Ale asi si dopredu nevyberiem.“
„Možno, keď sa budeš plne sústrediť,“ okomentoval. „Prekvapilo ma, že si tak rýchlo súhlasil.“
„A prečo by som nemal? Z nás dvoch ste vy ten, ktorý si robí zo všetkého zbytočné vrásky.“
„Je to úplne bezpečné,“ mračil sa.
„Mne je to jedno.“
„Ale mne nie!“ prskol. „Je to bezpečné, zanechala to Bystrohlavová a určite vedela, prečo to robí.“
„Ja nepotrebujem presviedčanie,“ zaškľabil sa. „Ale vy sa zrejme potrebujete upokojiť.“
„Povedzme, že to so sebou isté riziká nesie.“
„Ale to všetko, aj obyčajná cesta z knižnice, ako sme sa presvedčili,“ natiahol sarkasticky.
„Potter,“ Severus sa naňho skúmavo zahľadel. „Chcel som sa tejto téme vyhnúť, alebo som si myslel, že ty ju nechceš riešiť. Ale zjavne som sa mýlil, keď si to vytiahol. V tom prípade ti môžem povedať len to, čo som už vravel. Nič nie je stratené, všetko môže byť časom inak a aj keď ste si teraz cudzí, nemusí to byť trvalé.“
„Nádherné slová,“ uškrnul sa. Snape ale aj napriek irónii zbadal, že sa mu oči zvláštne zaleskli. Rozhodol sa nekomentovať jeho drzosť, teraz nie. „Nie sú medzi tými bylinkami, ktoré som vám priniesol nejaké, ktoré by jej pomohli?“ opatrne sa spýtal. Takže to nakoniec z neho vyliezlo.
„Neexistuje žiaden elixír, ktorý by priamo odstránil jej problém. Ja jej môžem dávať elixíry, ktoré budú posilňovať jej vnútorné orgány, jej organizmus. Ale úspech môže prísť aj tak. Tie bylinky sú na nič, ak by som ich chcel používať na prípravu elixírov podľa súčasných procedúr. Požijem ich na výrobu elixírov podľa Bystrohlavovej. A ďalším problémom je, že ich mám obmedzené množstvo. A na nejaký siahodlhý výskum teraz nemám čas.“
„Aha,“ prikývol. Konečne sa dočkal aj nejakej inej reakcie. Zdalo sa mu, akoby priamo pred očami chradol. Na malú chvíľu odhalil svoju dušu a Severusovi prebehol po chrbte mráz. Až toto nečakal.
„Potter, pozviechaj sa,“ upozornil ho. Ani sa nesnažil skryť svoje obavy. Harry k nemu zdvihol hlavu. Oči sú zrkadlom duše a Severusa opäť striaslo. Neveril, že by mohol cítiť toľko bolesti. Nikdy netušil, že ich vzťah je až taký silný, že rozchod môže zabiť dušu. Stalo sa. Jeho synovec ju mal rozkmásanú na niekoľko častí. A každá bolela inou, mučivou bolesťou. Trvalo to len niekoľko sekúnd, ale Severusa tá chvíľa stála veľa premáhania.
„Som v poriadku,“ povedal po chvíli. Už opäť mal okolo seba tú desivú nepriepustnú hradbu.
„Určite?“ neveriacky sa spýtal. Len prikývol. „Neverím, ale dnešnú dávku hádania sa už máme vyčerpanú. Takže? Kedy si spravíme výlet do prírody?“
„A čo hneď?“
„Hneď.“ Severus prekvapene prikývol. „Nie, hneď to teda nepôjde. Mám aj iné povinnosti. Pozriem, či ťa nemôže nejaký auror odprevadiť do klubovne.“
„Nepotrebujem sprievod.“
„Ale potrebuješ.“
——
Harry kráčal od žalárov až ku chrabromilskej veži zamyslene a zamračene. Aurora, ktorý sa držal päť metrov za ním, si nevšímal. Uvažoval nad tým, o čom sa bavil so strýkom. Nad Bystrohlavovej odkazom, ktorý sa zdal byť neriešiteľný, si príliš hlavu nelámal. Teraz bol zaujatý predstavou skúšania silných kúziel mimo Rokfort, ale hlavne, hlavne nad snami vyvolanými elixírmi, ktoré by mu umožnili stretnúť sa s mŕtvymi. Určite chcel myslieť v prvom rade na Chrabromila a Bifľomorovú, ale nevedel sa prinútiť. Myslel na Rona, s ktorým by sa mohol porozprávať. Ospravedlniť sa mu za jeho sestru. Na rodičov, pred ktorými jedinými by sa dokázal otvoriť, vyrozprávať, vyspovedať a požiadať o radu. Jeho matka by mu určite pomohla. Chýbali mu vždy, raz menej, inokedy veľmi. Nikdy nemal možnosť pýtať sa a radiť sa. Teraz by ju dostal. So Siriusom sa rozprával často, ale tých súkromných tém ubúdalo čoraz viac. Už sa nebavili tak dôverne, ako pred rokom, či dvoma. A so Snapom sa nedalo hovoriť. Zatiaľ. Potreboval by radu od niekoho skúsenejšieho. Ale vlastne ani nevedel, na čo by sa mal pýtať.
Ani si poriadne nevšimol, ako presne sa dostal až do chrabromilskej klubovne. Realitu si začal všímať až v momente, keď zastavil pri ich miestach. Sedeli tam všetci. Hermiona, Draco, Neville. A ona. Ostal stáť ako prikovaný. Jeden hlas mu našepkával, aby sa otočil a šiel do spálne. Ten druhý mu radil, aby sa posadil a tváril sa, že o nič nejde. Cítil sa ako idiot. Hermiona ich pozorne sledovala.
„Ja pôjdem,“ Ginny zhrabla svoje knihy a vstávala. „Dobrú noc.“
„Nemusíš odchádzať,“ postavil sa pred ňu. „Pokojne pokračuj.“
„Nebudem pokračovať,“ prebodla ho zamračeným pohľadom. „Na dnes som skončila.“
„To ti neverím,“ vracal jej podobný pohľad. „Odchádzaš len preto, lebo som prišiel ja.“
„Nie si až taký dôležitý, Potter.“
„Pochybujem, Weasleyová,“ vrkol podráždene. „Nebudem vás rušiť. Chcel som síce niečo povedať, ale nie je to také dôležité, aby to nepočkalo.“
„S dovolením,“ chcela sa predrať cez neho.
„Hovorím, že nemusíš odchádzať,“ neuhol ani o milimeter.
„Ja chcem odísť,“ prskla.
„Prišiel som, keď si tu sedela. To ja som na viac,“ vrkol. Už nehovorili potichu, ich slovnú výmenu mohli počuť všetci naokolo.
„Na viac?“ zaškľabila sa. „Ja som na viac. Nebudem sa vtierať medzi tvojich priateľov.“
„Akých mojich priateľov? Preskočilo ti?“
„Uhneš?“ Snažila sa ho odtlačiť.
„Nie.“ Chytil ju pod za ruku.
„Pusť.“
„Sú to aj tvoji priatelia a ja som ten…“
„To ma nezaujíma,“ sykla naštvane. „Tak pustíš ma?“
„Sadni si a prestaň sa správať ako…“
Nedopovedal. Jednu mu vylepila a než sa stihol spamätať, už sa náhlila do spální. Nahnevane zasyčal.
„Čo čumíte? Nemáte čo robiť?“ štekol po nejakých druhákoch, ktorí naňho pozerali s otvorenými ústami. Okamžite sklonili hlavy. „Aj vy ostatní, pokojne pokračujte v činnostiach, ktoré ste považovali za nutné prerušiť v okamihu, ako sa tu začalo diať niečo zábavné a schopné podrobnejšieho rozoberania a skúmania,“ zavrčal do stíchnutej miestnosti. Všetci si v momente začali šepkať. „Idioti,“ zasyčal, keď si podráždene sadol.
„Takže už ste prešli od nešťastných výrazov, cez ignorovanie až k osobnému napádaniu?“ zamračila sa naňho Hermiona. „Čo bude ďalej? Začnete sa napádať aj fyzicky a urážať sa? Tak to je úžasné.“
„Až také dramatické to snáď nebude,“ okomentoval s rovnakým výrazom. „Je to jej chyba. Ona cítila potrebu odísť v momente, ako ma zbadala.“
„A ty si chcel spraviť to isté.“
„Nechcel.“
„Neklam.“
„Dobre, tak chcel. No a? Zrejme sa jej zo mňa dvíha žalúdok, tak nech si ide.“
„Si hlupák.“
„Prečo?“ dotknuto sa ohradil.
„Pretože si,“ mračila sa naňho.
„Nehádajte sa aspoň vy dvaja,“ vmiesil sa im do toho Draco.
„Prečo by som mal byť hlupák?“ túžil sa dozvedieť.
„Potter, prestaň. Nechcel si nám niečo povedať? Tak spusti. Toto teraz nevyriešime.“ Chytil Hermionu za ruku a snažil sa odpútať jej pozornosť od Harryho.
„To máš pravdu. Len nechápem, prečo sa musíš do toho montovať,“ hovoril Hermione.
„Pretože mi leziete obaja na nervy.“
„Tak to mi je nesmierne ľúto. Nerád sa dotýkam tvojich citov,“ zavrčal sarkasticky.
„Potter, sklapni.“
„Začínaš sa čím ďalej tým viac správať ako tupec,“ prskla po ňom ublížene.
„Ako Snape,“ Neville im oznámil svoj poznatok.
„Presne,“ prikývol Malfoy.
„Čo?“
„Majú pravdu,“ Hermiona neprestávala zazerať.
„A viete čo? Je mi to jedno. Keď vám niečo vadí, stačí to povedať. Nebudem vás…“
„Buď už konečne ticho!“ húkla po ňom. Opäť sa na nich upriamila pozornosť okolia. „Radšej nám povedz to, čo si nám chcel povedať. A toto už rozoberať nebudeme,“ vyzvala ho oveľa tichším hlasom.
„Ako môžem niečo povedať, keď mám byť ticho?“ provokačne natiahol. „Musíš uznať, že je to technicky nemožné,“ nasilu sa zaškľabil.
„Prestaň a spusti,“ prerušil ho Malfoy.
„Je z teba umriem,“ Hermiona prevrátila oči.
Významne pozrel na Nevilla, ktorý to pochopil. Zvykol si, že pri istých rozhovoroch nie je jeho prítomnosť nevyhnutná. Nie, že by bola nežiaduca. Ale proste sa ho určité veci netýkali. Aspoň zatiaľ. Vstal a odišiel do spálne.
Hermiona bola nešťastná, keď si vypočula, že podľa Snapa je jej snorenie v knižnici bezvýznamné a rozhodla sa nájsť spôsob, ako rozlúštiť Bystrohlavovej odkaz. Pri kúzlach prejavili chuť tiež ísť skúšať a pri snoch vyjadrila obavy. Čo aj predpokladal, ale nemienil to rozoberať. Jeho kamarátka sa snažila nájsť vo všetkom chyby a úskalia, ale jemu to bolo momentálne jedno. Preto jej monológu nevenoval prílišnú pozornosť. Trápilo ho iné. Či sa Ginnino rozhodnutie pretrhať s ním akékoľvek spojenia bude vzťahovať aj na ich spoločné pátranie.
——
„Harry, chceš alebo nechceš sa zúčastniť toho turnaja?“ Sirius si nechal ho nechal po hodine v triede a pokúšal sa ho prehovoriť. „Máš poslednú možnosť. Bol by som rád, kedy si si obhájil svoje minuloročné víťazstvo. Áno, viem, že máš minimum času a že sa potrebuješ venovať ďaleko dôležitejším a zodpovednejším veciam ako je nejaký bezvýznamný turnaj,“ prevrátil oči, „ale potešilo by ma, keby si bojoval.“
„Sirius, to nejde,“ zavrtel hlavou. Nerád ho sklamával, ale nevedel si predstaviť, ako by mal do svojho času vtesnať ešte aj toto. „Určite turnaj nepodceňujem, ale jednoducho nebudem mať čas.“
„Hermiona a Malfoy si ho nájdu,“ zaprotestoval. „A Ginny tiež, ako mi dnes oznámila,“ skúsil zahrať na city. Neuspel.
„To ich všetkých šľachtí,“ okomentoval bez emócií. „O Hermione a Malfoyovi viem. O nej informovaný nie som. Každopádne si Malfoy vezme na starosť tréningy Dumbledorovej armády a budú sa pripravovať na duely. Mňa sa to však netýka. Ku všetkému začnú metlobalové tréningy a aj tu mám chuť na všetko kašľať. Ale nespravím to. Je to posledný rok a aj keď mi na tom nezáleží tak, ako v minulosti, z družstva neodídem. Vzdám sa však kapitánstva, neverím totiž, že budem mať čas chodiť na každý tréning.“
„Vyzeráš, ako by si za všetkým robil definitívnu bodku. Akoby si sa upriamil len na to jediné.“ Bolo z neho cítiť sklamanie.
„Zrejme na tom niečo bude,“ odsúhlasil mu to prikývnutím. „Pre mňa je teraz dôležité len jediné, o ostatné som zrejme stratil záujem.“
„To sa nepočúva najlepšie,“ zamračil sa naňho.
„Sirius, mne je srdečne jedno, ako sa to počúva. A dopredu ťa upozorňujem, že na prípadné prehováranie budem reagovať veľmi zle. Tak sa dohodneme, že ty si ich odpustíš a ja nebudem nepríjemný. Môžem odísť?“
„Harry,“ šepol prekvapene. Ramená mu ovisli. Ako sa mohol tak rýchlo zmeniť? Vzďaľoval sa mu pred očami a vedel, že ho už nezastaví. Už bolo neskoro. „Iste,“ prikývol. Sledoval ho, ako odchádza. Rozhodná a sebavedomá chôdza. Hlava zdvihnutá. Bol to úplne iný človek.
„Toto nevyzerá dobre,“ pristúpila k nemu Susan, ktorá bola v byte a rozhovor začula.
„Nie, to nevyzerá,“ povzdychol. „Nikdy by mi nenapadlo, že ho to až tak zoberie. Prežil toho veľa a nie všetko bolo pozitívne, ale toto nešťastie ho úplne zmenilo. Na jednej strane by mal byť človek možno rád, že bude zodpovednejší, odhodlanejší a zarytejší. Ale následky si zrejme ponesie každý.“
„Teraz je naštvaný na celý svet. Určite ho to prejde.“
„Neverím.“
——
„Poprosím o pozornosť!“ McGonagallová sa postavila uprostred večere a oslovila celú Veľkú sieň. „Určite ste si všimli, že bezpečnosť na chodbách bola zvýšená na maximum. Nebudem sa vyjadrovať prečo, kvôli komu, to je teraz nepodstatné. Rozhodli sme sa uviesť chod Rokfortu do starých koľají, znížiť vaše obmedzenia na minimum, aby ste štúdium a pobyt v hrade prestali brať ako väzenie. Záujmové krúžky sú znova obnovené, knižnica otvorená, metlobalový štadión znova prístupný. Avšak aurori sa budú nachádzať všade. Je mi ľúto, že musíme týmto spôsobom obťažovať Ministerstvo, ale situácia si to vyžiadala. A teraz k hlavnému bodu. Celý profesorský zbor sa dohodol na tom, že druhý ročník Duelantského turnaja predsa len bude prebiehať. Študentom, ktorým boli odobraté prútiky, bude umožnené v turnaji nastúpiť,“ vravela so sebazaprením. Zjavne sa jej to nepozdávalo, ale zrejme si to žiadalo Ministerstvo ako protislužbu. Smrťožrútski rodičia mali konexie. „Prútiky im budú poskytnuté presne tak, ako pri vyučovaní. Keď budú chcieť trénovať, zavolajú si niektorého z profesorov. Ostatných študentov sa obmedzenia netýkajú. Od budúceho týždňa sa spúšťa prvé kolo, v ktorom medzi sebou nastúpia prváci. Prajem vám dobrú chuť,“ sťažka usadla. Sieňou sa okamžite rozprúdili hovory.
„Myslíte, že budú problémy?“ spýtala sa Hermiona. Keďže bol nahlásený oznam počas večere, stôl bol zaplnený a Harrymu sa nepodarilo vyhnúť Ginny. Aj tak sa správali, akoby tam ten druhý nebol, akoby o sebe v živote ani nepočuli.
„Myslím, že v turnaji určite,“ prikývol Malfoy. „V prípade, že sa Mulvey alebo niekto ďalší stretne s niekým z nás.“
Mulvey sa celkom zjavne po Zabiniho odchode stal vodcom Slizolinčanov. Dokonca aj Crabe s Goylom sa podriaďovali šiestakovi, nehovoriac o zamĺknutej Parkinsonovej a poddajnom Nottovi.
„Tak budú musieť dostať po papuli,“ vrkol Colin.
„Ja som hlavne rád, že sa znova budeme môcť stretávať,“ opatrne nadhodil Neville. On zákazmi trpel najviac, nemal sa kde schádzať s Lunou. Opatrne pozrel na Harryho, ale ten nevnímal.
„A budeme, nie?“ opýtala sa Parvati. Tentoraz sa všetky oči upreli na Harryho. Konečne zareagoval.
„Nikto vám brániť nebude, veď ste to počuli, nie? Záujmové krúžky sú obnovené,“ hodil hlavou k profesorskému stolu.
„Myslím, že Parvati sa chcela opýtať na to, kto nás bude viesť,“ vložil sa Seamus.
„Tak to záleží od vás, na kom sa dohodnete.“
„Harry,“ Hermiona sa zamračila. „Prestaň prskať všade okolo seba, dobre? Dumbledorova armáda bol tvoj nápad už pred dvoma rokmi. Odvtedy nás trénuješ. Možno nemáš veľa času, ale ty si náš učiteľ.“
„No, netrénujem vás nepretržite, však? Bolo obdobie, kedy viedol DA Malfoy. A má moju plnú dôveru, môže pokračovať. Ja sa turnaja nezúčastním, nemám čas a nemám vás už čo učiť. Všetko viete, je to len o trénovaní. To zvládnete aj bez mojej prítomnosti. Načo by som tam aj bol? Niektorí z vás ma považujú za niekoho, kto im ublížil najviac na svete a nenávidia ma,“ pozrel priamo na Ginny. Zdvihla k nemu zamračený pohľad. Zaškľabil sa. „A niektorým z vás sa celkom očividne nepozdáva moje rodinné zázemie. Skutočne nemám záujem, aby niekto po mne zazeral len preto, že Snape je môj strýko a už vôbec nemám záujem vtierať sa niekomu, kto o to stojí úplne najmenej. Samozrejme vám budem v turnaji držať palce a povzbudzovať vás, ale tým moja účasť končí. Dobrú chuť, ja som sa už najedol.“
Vstal a odkráčal. Hermiona si len povzdychla a Draco zavrtel hlavou. Neville dosť nešetrne zarazil Colinove poznámky. Ostatní po sebe pokukovali a začali si šepkať. Ginny sa dvakrát zhlboka nadýchla, aby mohla pokračovať vo večeri.
Od profesorského stola celú scénku pozorovali dva páry očí. Zachmúrených a ustarostených. Keď Harry odišiel, Sirius a Severus na seba pozreli. Jeden povytiahol obočie, druhý mykol plecami.
——
„Nerozmyslíš si to?“ spýtali sa ho po večeri v klubovni. Sedel celkom pokojne vo svojom kresle.
„Nie.“
„Nemám nič proti tomu, aby som ich trénoval,“ spustil Malfoy. „Dokonca ma už viac ako tolerujú, dôverujú mi. Ale predsa len ty…“
„Nie,“ zavrtel hlavou. „Žiadne predsa len ja. Nech ma už prestanú brať ako Vyvoleného. Tá nálepka ich nič nenaučila, spravil som to ja. A to, čo ja, vieš aj ty. Keď sa to tak vezme, tak na budúci rok tu ani nebudem. A DA kvôli tomu neskončí, takže bude vhodné, keď si zvyknú na niekoho iného.“
„No, to znie celkom logicky, ale aj tak…“ Hermiona sa nadýchla, potom však vydýchla. Pochopila, že prehovárať ho je zbytočné.
„Som rád, že sme sa nakoniec zhodli na tom, že je môj nápad logický a nie idiotský,“ nevinne sa pousmial. „Malfoy, keď sme už pri tomto, je vhodné, aby som na túto istú situáciu upozornil aj v metlobalovom družstve. Ty vieš, kde budem vždy, keď to bude čo len trocha možné,“ významne povytiahol obočie. Vedel to a prikývol. „Fajn, takže sa môže stať, že budem musieť niektorý tréning vynechať. Preto chcem, aby si vzal kapitánstvo a…“
„Tak to nie,“ dôrazne zavrtel hlavou. „Je rozdiel medzi tým, keď ich budem viesť pri tréningoch, kde sú zástupcovia troch rôznych fakúlt a tým, že by som mal byť kapitánom niečoho tak citlivého a nanajvýš chrabromilského, čím je metlobal. To nepripustí ani McGonagallová.“
„Ale…“
„Nie! To odo mňa nechci. Som ochotný zorganizovať konkurz, ale toto nie. Nezabúdaj, že som Chrabromilčanom polroka. Najprv by zabili teba a hneď na to aj mňa.“
„To je pravda, Harry,“ okomentovala Hermiona. „Vieme, akí sú Chrabromilčania úzkostliví, čo sa tohto týka. Aj keď to nechápem…“
„V poriadku,“ roztrpčene privolil. „Ja sa však kapitánstva vzdávam, aj keď tuším, ako to dopadne,“ povzdychol. „Nech si družstvo zvolí nového kapitána.“
——
„Pripravený?“ spýtal sa ho Severus. Stáli spolu pred rokfortskou bránou a chystali sa premiestniť. Vybral miesto ďaleko od civilizácie. Netušil, aké veľké škody by jeho kúzlo mohlo napáchať, preto chcel byť čo najďalej od muklov.
„Jasne,“ pokojne prikývol. Načo váhať? Srdce mu tĺklo vzrušením a očakávaním. Vedel len to, že Bystrohlavová zanechala inštrukcie ku kúzlu, ktorým sa vytvorí veterný vír. Tento vír dokáže rozlíšiť dobro od zla. Respektíve rozozná zástancov bielej a čiernej mágie. Vyčarovaný vietor zneškodní tých zlých, kým dobrým neublíži.
„Takže sa budeme zaoberať kúzlom, ktoré som si dovolil označiť ako sito kvality,“ zaškľabil sa Severus, keď sa ocitli na čistinke uprostred hustého listnatého lesa. Harry sa slabo pousmial, čo strýko ohodnotil ako menší úspech. „Skôr, ako sa do toho pustia aj ostatní, chcem vedieť, čo vlastne môžeme očakávať. Najprv to vyskúšam ja.“
Severus sa pripravil na vyslanie zaklínadla a Harry ho pozorne sledoval. Nohy mierne rozkročené, hlava vzpriamená. Formulka znela Vertex Anima a pohyb ruky bol obzvlášť komplikovaný. Chlapec sa snažil zapamätať si ho, muž mu ho párkrát ukázal. Z prútika sa pri plnom sústredení vyvalil hustý biely vír, ktorý rotoval a vzďaľoval sa od nich. Zamieril medzi stromy a strácal sa v hustom poraste, z ktorého sa ozývalo šušťanie lístia a pukanie malých vetvičiek.
„Takto by malo zrejme to kúzlo vyzerať,“ zamyslene skonštatoval Snape. Pozrel na Harryho. „Som si ale viac ako istý, že v tvojom prevedení bude oveľa veľkolepejšie,“ zaceril sa. „Nemalo by narobiť toľko starostí a problémov, ako to bolo predtým. Ale sústredenie, snahu a presvedčenie i tak bude vyžadovať. Môžeš sa do toho pustiť?“
„Iste, veď preto sme tu,“ prevrátil oči. Strýko si zahryzol do jazyka a zdržal sa komentára.
„Tak na čo čakáme?“ povedal miesto uštipačnej poznámky.
Harry okamžite zistil, že to, čo videl a zdalo sa mu ľahké a bezproblémové, si predsa len vyžiada viac úsilia. Niekoľkokrát mávol rukou zle, Snape ho celkom prekvapivo a trpezlivo navádzal tým správnym smerom. Až po dvadsiatich minútach sa mu podarilo zvládnuť pohyb rukou a z prútika skutočne niečo biele vyliezalo.
Potom sa zameral na sústredenie a presvedčenie. Na to, aby vložil do zaklínadla všetko svoje odhodlanie, ktoré sa v ňom nachádzalo. Spočiatku sa mu nedarilo. Až po hodine sa mu z prútika vyvalil vietor, ktorý sa s ťažkosťami sformoval do víru. Severusovi to nestačilo. Stále a znova ho nabádal, aby do kúzla vložil viac. Pokoj a trpezlivosť, objavujúce sa na začiatku, mizli, miesto toho začali byť obaja nervózni a podráždení.
„No tak, určite to vieš lepšie. Takto by to vyčaroval určite aj Filch,“ zaškľabil sa mu Severus.
„Iste, ten určite. A k tomu aj predavačka v drogérii, ktorá mi pred piatimi rokmi predala šampón. Mali by ste za ňou zájsť, určite by vám poradila ten najlepší,“ zaceril sa mu naspäť.
„Jednotlivé prvky mojej osobnej hygieny nechaj láskavo na mne. Ja sa tiež nestarám o to, akým detským púdrom si ošetruješ zadok, aby sa ti nezaparil.“
Kúzlo bolo možno o niečo podarenejšie, než tie predchádzajúce.
„Potter, zameriavaš sa na zlé emócie,“ zarazil jeho snaženie po dvoch hodinách.
„Vážne? A ktoré mi odporučíte?“
„Najradšej by som ťa odporučil k Mungovi,“ vrkol podráždene a unavene. „Ty si teraz jedno veľké, vlastne nie, v tvojom prípade stále malé, ale hlavne si klbko presýtené hnevom a ublížením. Tieto emócie sú vynikajúce, keby si sa snažil naučiť Crutiatus, ale v tomto prípade nie sú na mieste…“
„Takže vaše odporúčanie je?“ prerušil ho s provokačným úškľabkom.
„Skús na to prísť sám,“ zamračil sa. „Odstráň hnev a nahraď ho niečím, čo v tebe je. Tvrdohlavosťou. A keď ani tá nebude fungovať, tak odhodlaním. Hlavne prestaň zúriť. Ten veterný vír skutočne nemôže za to, že sa ti život rozkladá ako desaťdňové mäso odložené na slnku a daždi.“
„Fuj, to bolo hnusné,“ znechutene si odfrkol.
„Ver mi, že môžem použiť aj iné prirovnanie.“ Díval sa naňho ťažko skrývajúc prekvapenie. Vsadil by sa, že toto ho vytočí a vyprovokuje k tomu, aby mu chcel ukázať úspech. Ale on to prešiel bez obvyklého urazenia. Úplne nadnesene. Zamračil sa. „Tak pokračuj.“
Aj keď to na sebe nedal znať, nielenže ho toto prirovnanie znechutilo, ale nepríjemne mu naznačilo, že jeho strýko má pravdu. Jeho život sa rozpadal. Kúsok po kúsku. Všetko, na čom mu kedy záležalo, chce uzavrieť. Hnev nahradilo ublíženie. Kúzlo však stále nebolo dokonalé. Potom prišla na rad bolesť. Trýznivá a dusivá. Aj keď si ju už niekoľko dní nedovolil pripustiť, stále tu bola. A to hlavne bolesť a smútok zo straty milovaného dievčaťa. Miluje ju, stále a bude hádam vždy. Nevedel, či to bola práve tá bolesť, alebo láska, či akási kombinácia týchto dvoch emócií, ale kúzlo začalo byť čoraz lepšie.
Spočiatku jasný vír, ktorý vyletel z prútika a ktorý sa jasne líšil od vetrov vyčarovaných predtým. Povzbudilo ho to. Vytrvalo a tvrdohlavo vyčarovával ďalšie a ďalšie víry. Pomaly sa približujúc k cieľu. Vedel, že to dokáže. Že to dokáže práve jemu. Stál a pozoroval chlapca. Snažil sa prísť na to, kedy bude jeho kúzlo vyčarované úplne najlepšie. Kedy bude zodpovedať predstavám jeho strýka. Kedy dosiahne vrchol dokonalosti.
Zistil to o pár minút. Videl pred sebou Ginny, videl, ako mu odpúšťa a on dostáva ďalšiu šancu, videl, ako sa ich životy znova prepletajú, videl, ako sa vydávajú na cestu k spoločnej budúcnosti, videl… videl ich oboch v obklopení ryšavých a čiernovlasých detí. Viera a nádej. To bolo ono. To bol kľúč.
Spolu so slzami, ktoré mu vystrekli z očí, vyvalil sa z prútika obrovský vír. Akoby ho vystrelili z dela. Nie vír, to je slabé slovo. Veterná smršť, tornádo. Duniaci val vetra, silného a skazonosného. Prekvapene civeli, ako sa derie lesom, ako vyvaľuje stromy aj s koreňmi. Počúvali ten hukot, ktorý trhal uši. Obklopil ich mrazivý pocit, hrôza z toho, čoho boli svedkami. Po niekoľkých minútach sa biela masa stratila. Ovzdušie sa ešte stále chvelo. I keď bolo predtým chladné, teraz ostalo doslova ľadové.
Vyjavene hľadeli na široký holý pás lesa, ktorý spôsobil Harryho vír.
„Ehm, asi takto to malo vyzerať?“ Harry pozrel na svojho strýka, ktorý ho prebehol pohľadom.
„Očividne,“ povytiahol obočie a napriamil sa. Obaja sa podvedome a reflexívne prikrčili, keď vyčíňalo starobylé kúzlo. „Som vskutku rád za ten prezieravý nápad zobrať ťa do voľnej prírody.“
„Pochybujem, že by toto, tento, no, že by to dokázalo nedotknúť sa tých dobrých. Ja ho asi nebudem môcť používať.“
„Myslíš, že by Bystrohlavová dávala potomkovi do rúk nebezpečnú zbraň? Nie. Som si takmer istý, že keby som stál v tom lese, kúzlo by sa ma ani nedotklo.“
„Aha,“ prikývol s úškľabkom. „Ale to by znamenalo, že ste ten dobrý.“
„A myslel si si snáď opak?“ natiahol predstierajúc urazenosť.
„Vyžadujem dôkazy.“
„Vyčkaj, aj na to niekedy príde, možno,“ zaškľabil sa.
Obaja zmĺkli. Obaja sa opäť zadívali na skazu pred sebou. Obom prebehlo hlavou, že to muklovia budú pripisovať veternej smršti, ktorá sa prehnala krajinou. Vyzeralo to tak.
„Potter,“ spustil Snape po chvíli. „Pýtam sa ťa znova, to sa budeš takto správať už vždy?“
„Ako?“ zvedavo naňho pozrel.
„Vieš ako…“ vrkol.
„Neviem, povedzte.“
„Ako idiot! Nemysli si, že som si nevšimol, ako sa správaš. Nielen ku mne, ale ku všetkým. Tebe to vrčanie, sarkazmus a irónia vôbec nepasuje. Nemáš na to výšku. Vybral si si zlý prístup, ktorým sa brániš voči okoliu. Odháňať ich od seba nie je najmúdrejšie.“
„Vážne?“ povytiahol obočie. „Hm, nemôžem tvrdiť, že ma vaša všímavosť a záujem nedojíma. Ale taktiež musím podotknúť, že je to viac ako zvláštne. Ak sa správate takto vy, tak je to ten najlepší postoj na svete. Ale keď ja, tak je to prejav idiotizmu. Neprotirečíte si tak trochu?“
„A ešte perlíš,“ prskol podráždene. „Je veľký rozdiel medzi tebou a mnou.“
„Nie je. Aj vo vašom živote nastal zlom, kedy ste sa začali takto správať a odháňať druhých. Uvedomil som si, že to nie je úplne najnemožnejší prístup.“
„Už som ti povedal, že sa k tebe nehodí.“
„Pretože som o hlavu menší než vy? Nebuďte smiešny.“
„Nie, pretože sú na svete ľudia, ktorí ťa majú radi a ktorým na tebe záleží.“
„Tá najdôležitejšia osoba ma nenávidí. Nemám záujem páčiť sa celému svetu.“
„To je sprostosť.“
„Je to pravda.“
„A to si myslíš len preto, lebo ti to povedala? Spamätaj sa. Ja ti tiež môžem povedať, že ťa mám rád a nebudem to myslieť vážne.“
„Činy sú dostačujúcim dôkazom.“
„Aha, takže keď ťa teraz chytím pod krk a začnem ťa drhnúť, budeš mi to veriť?“
„Buďte ticho.“
„Nebudem ticho!“
„Mlčte!“
„Čo?“
„Počuli ste! Dajte mi pokoj!“
„Stav sa, že nedám. Budeš ma počúvať a nebudeš…“
„MLČ!“ vyštekol frustrovane. Rozhodne sa nemal záujem baviť o svojom živote s kýmkoľvek. A už vôbec nie s ním. Zarazil sa, takmer prestrašene sa mu díval do očí uvedomujúc si, čo povedal. Slzám, ktoré sa mu už predtým drali do oči, dal voľný priechod. Padol na kolená a rozplakal sa. Po dlhých dňoch cítil potrebu svoj smútok vyventilovať aj iným spôsobom.
Severus stál na mieste neschopný slova. Bezradne sa díval na chlapca, ktorý sa mu zosypal priamo pred očami. Váhal. Ale váhanie teraz nemohlo byť na mieste. Už si nemôže dovoliť kolísať medzi tým, čo je dôstojné a tým, čo je potrebné. Kľakol si k chlapcovi a jemne mu položil ruku na rameno.
„Potter,“ potichu šepol. Nedočkal sa žiadnej odozvy. „Harry,“ skúsil opatrne a nesmelo. Vyslovenie jeho mena v ňom vzbudilo akési zvláštne pocity. Nepoznané. Akoby maličkému chlapcovi dohováral jeho otec. Zachvel sa pri tej predstave. Ale nie odporom. „Harry,“ oslovil ho odvážnejšie a hlasnejšie. „Len sa vyplač.“
Harryho to prekvapilo. Samozrejme. Koho by nie. Neveriacky zdvihol mokrú tvár a díval sa mu do očí. Slová neboli potrebné. Zotrel si slzy a snažil sa upokojiť svoje emócie. Hanbil sa. Nikdy by si nepomyslel, že sa takto znemožní práve pred ním. Potiahol a snažil sa postaviť.
„Do čerta, to nemôžeš aspoň raz spraviť to, čo ti poviem?“ prskol Severus naoko podráždene.
„A čo ste mi povedali?“ vrkol mu naspäť, vyhýbajúc sa mu pohľadom. „Povedali ste, aby som sa vyplakal. Vzhľadom k tomu, že som už plakal, bola tá poznámka irelevantná.“
„Ja ťa raz vážne pretrhnem,“ zaškľabil sa.
„Pochybujem.“
„Tykal si mi,“ zavrčal.
„Nechal som sa uniesť, pardon,“ pozrel naňho. „Dokázali ste, že moje meno poznáte.“
„Nechal som sa uniesť,“ zaprskal.
„A nechcete sa nechať unášať častejšie? V tom mojom zhnitom živote by to bol aspoň jeden svetlý bod.“
„Nie som lampáš, Potter.“
„Zjavne.“
——
Keď sa vrátili na Rokfort, Severus ho doslova odvliekol do svojho bytu, aby ho prinútil vypiť upokojujúci a taktiež posilňujúci elixír. Aj keď sa to možno nezdalo, nechcel riskovať, že by sa vyčarovanie takého zložitého kúzla predsa len podpísalo na jeho zdraví a následky by sa objavili neskôr. Síce prskal a protestoval, ale nakoniec všetko vypil.
Profesor Elixírov teraz sedel vo svojom kresle, s pohárom vína v ruke a premýšľal. Nie nad kúzlom, pátraním, zašifrovaným textom, ale nad svojím synovcom a hlavne nad jeho správaním. Už sa pomaly začal zmierovať s tým, že každý jeho ďalší krok, postoj a reakcia, bude viesť k prekvapeniu. Bol pokojný, až ľadovo chladný, čo bol úplný opak ešte nedávno horkokrvného chlapca. Ešte pred časom dokázal občas použiť uštipačnú poznámku, hlavne pri konverzácii s ním, ale teraz vrčal takmer stále a to dokonca aj na svojich najbližších. Chápal, že udalosti mohli viesť k zmenám, ale tieto boli desivé.
Znova si uvedomil, že sa mu to vôbec nepáči. To, ako rýchlo sa spamätal pri tom dnešnom zosypaní bolo až šokujúce. Stačilo mu niekoľko sekúnd, aby sa z totálneho dna vyhrabal, postavil sa a opäť prskal. Nebolo to normálne. Alebo to nebolo bežné v jeho veku. Aj keď mal na krku kamienok. On potreboval dlhé roky, aby dokázal maskovať akúkoľvek emóciu. Bude musieť naňho dohliadnuť.
A tento nový postoj jeho synovca sa mu nepáčil aj z iného hľadiska. Celkom si zvykol na to ich podpichovanie a chýbalo mu to. Potter je síce rýpavý, ale tá veselosť a iskra, skoro až splašenosť, mu proste chýbali. Bol rád, keď sa usmieval, keď vtipkoval a vŕtal. Vtedy v jeho očiach hrali veselé iskričky a neuveriteľne pripomínal Lily, kým teraz… Tvrdosť, chlad, nezáujem a sklamanie dokázali jeho oči zastrieť. Boli to oči starého, unaveného muža a nie osemnásťročného chlapca.
Tá zmena bola až desivá. Neuveriteľné, čo dokáže spraviť jeden rozchod. Aj keď mal pocit, že toto sa nedá nazvať rozchodom. Rovnako, ako svojho synovca, si všímal aj Ginevru. Zmenila sa aj ona a taktiež dosť dramaticky. Bol si istý, že by stačilo málo, len aby sa vyrozprávali a situácia by sa trocha uvoľnila. Neveril, že sa rozišli navždy. Obaja boli tvrdohlaví, zaťatí a tupí. Obaja by potrebovali dostať poriadny výprask. Oboch ich mal rád a túžil im pomôcť.
Zarazil sa. Jeho myšlienky, ako sa pristihol, sa už nachádzali v nebezpečných vodách. O tomto nemôže ani uvažovať. Je to neprístupné.
„Harry,“ skúsil potichu. Započúval sa, ako to znie. A neznelo to zle. Zaškľabil sa. „Harry,“ povedal hlasnejšie. Tentoraz sa usmial úplne normálne a prirodzene. Možno by sa naučil oslovovať ho menom. Čo je na tom vlastne zlé? Je to jeho synovec a volá sa tak. Lily vybrala to meno. Áno. Možno by mohol… Zavrtel hlavou. Zaváhal. Potter je istejší. Záruka aspoň zdanlivého odstupu.
——
Harrymu sa to zdržanie, ktoré si vynútil jeho strýko, príliš nepozdávalo. Nielenže sa pred ním rozreval a zosypal, ale ešte do seba nechal liať elixíry. Ale tá starostlivosť sa mu celkom pozdávala. Uškrnul sa. V momente sa zarazil. Zrejme mu začína šibať.
Cestou do chrabromilskej klubovne si preberal jednotlivé momenty ich spoločného výletu. A najmä tie katastrofické následky. Chcel o nich povedať Hermione a zrejme aj Malfoyovi, ale už budú asi spať. Nevadí, počká s tým na zajtrajšok. V prvom momente, ako zbadal následky svojho kúzla, sa vydesil. Znova sa ukázalo, že kamienok má neuveriteľnú moc. A to sa prejavuje len zo štvrtiny. Keby mal pravý kameň od jedného Zakladateľa, ktovie, ako by sa prejavil a či by bol schopný jeho vlastnosti ovládnuť. Jeden z bodov, na ktoré sa bude musieť opýtať, keď sa náhodou v snoch stretne so Zakladateľmi.
Zamyslene a čo najtichšie prešiel portrétom a kráčal ku schodisku. Po očku videl tlieť oheň v krbe. Keby sa jeho plamene neodrazili od jej vlasov, možno by si ju ani nevšimol. Ležala schúlená na pohovke. Nevedel, či spí. Zastavil. Nemusel premýšľať, aby pochopil, čo tam robí tak neskoro. Nevedel však ani to, či vôbec chce zisťovať, či ju smútok premohol a ona spí. Ale keby spala, mohol by sa na ňu pozrieť. Zblízka. Keď mu v tom bránila. Spravil pár neistých krokov.
Konečne zareagovala na pohyb. Zdalo sa jej, že sa niečo pohlo, ale vo svojich myšlienkach to prisúdila prievanu. Keď sa však pohyb zopakoval, už ho počula jasnejšie. Zdvihla hlavu a keď si ho uvedomila, vystrelila do sedu. Stierala si slzy, tú slabosť, ktorú nemal vidieť. Nahodila odhodlaný a výstražný pohľad. Nech mu ani nenapadne sa k nej približovať. Cítila, ako sa chveje, ako jej srdce bije. Čakala, čo spraví. V duchu naňho kričala, aby vypadol a nechal ju na pokoji. Čakala a dúfala, že ju na pokoji nenechá. Že sa predsa len rozhodne vziať ju do náruče a utešiť ju. Dúfala. Ale odmietala.
Díval sa na ňu. Jej slzy ho bodli pri srdci. Plače kvôli nemu. Samozrejme. Po nociach, tak, aby ju nik nevidel. Ako statočne sa snaží tváriť a pritom je na dne. Rovnako, ako on. Zbadal výraz, ktorý nahodila. Odmieta ho. Nedovolí mu, aby sa priblížil. Nechce ho. Načo sa snaží nahovoriť si opak? Je koniec. Nemôže sa jej zveriť ani s tou predstavou, ktorú mal. O ich spoločných deťoch. Nedovolí mu ani prehovoriť. Zaváhal. Spravil krok smerom k nej. Zdalo sa mu to, alebo nadvihla ruku? Nevedel, čo to gesto znamená. Či ho volá, alebo je pripravená zahnať ho. Bolelo to. Tá jej bolesť ho bolela viac, ako celé mučenie u Voldemorta. Nechce ho. Už nie.
Ich oči sa do seba vpíjali. Tú tvrdosť, ktorú tam každý z nich počas dňa mal, teraz nevideli. Videli len trápenie a smútok. Nechcela, nemohla. Nevedel a bál sa. Otočil sa a vybehol po schodoch do svojej spálne. Bez slova. Stáli tam pred sebou len tri minúty, ale obom sa zdalo, akoby prežili celú večnosť.
Zapadol do postele, zastrel za sebou závesy. Vysilene sa vystrel, volal po spánku. Túžil po nevinnom a blahodarnom spánku. Zaspal. Pokojný spánok nepriniesol rovnako pokojné sny. Nemohli byť pokojné, keď sa ich boj a odcudzenie odohrávali aj za hranicami vedomia.
Vysoké hradby chránili svet pred bojom, ktorý sa odohrával vnútri
Odolávali náporu zničujúcej sily, ktorá sa drala na povrch
Posilnil hradby a ponoril sa hlbšie do seba
Slnko zapadalo a on pozoroval tú nevinnú krásu
Preklínal ju, keby mohol, zničil by ju
Hradby zosilneli a on sa začal triasť, hnevom, smútkom, samotou
Nenávidel sa za tú slabosť, nenávidel sa za svoju neschopnosť chrániť
Zdvihol hlavu k nebu a zareval, slzy sa mu nahrnuli do očí a hradby povolili
Zem sa otriasla a s ním aj jeho srdce, krvácalo
Nemohol zastaviť myšlienky
nemohol vymazať pocit viny
nemohol zabrániť výčitkám
nemohol sa zbaviť tej nenávisti
Krik nepomohol, slzy neposkytli rozhrešenie, hnev nezničil trpkosť v jeho duši
Neubránil sa a znova pozrel na tú krásu, nevinnú, červeň majestátne žiarila na oblohe
Červeň, červená, ako jej vlasy, nevinná, ako ona sama!
Svet sa nekompromisne halil do tmavého hávu
Rovnako ako ona
Červená pohasla a nastala tma
——
„Nemám záujem sledovať nejaké postpubertálne excesy, to aby bolo jasné hneď na začiatku,“ vrkol Snape na všetkých zúčastnených. Svojho synovca a ani Hermionu s Malfoyom nemusel lákať na nejakú vymyslenú rozprávku. Jednoducho im oznámil, že oni dvaja začnú s nácvikom a prípravou na nové kúzlo, kým on a Potter budú pripravovať elixíry. Horšie to bolo s Ginevrou u ktorej si bol istý, že by sa vyhovorila, prípadne by sa ani neobťažovala vyhovárať sa a jednoducho by neprišla a preto jej naparil vymyslený trest a nalákal ju týmto spôsobom. Teraz naňho naštvane zazerala, presne ako Harry. Bolo mu to jedno. Nech gánia koľko chcú. „Na začiatku sme sa o niečom rozprávali a na niečom sme sa dohodli. Nie ste takí starí, aby vám to vyšumelo z hlavy. Povedali sme si, že toto je spoločný boj a že sa naň budeme pripravovať všetci a vždy. Preto ma nejaké vaše nezhody netrápia. Ste dospelí a podľa toho sa budete aj správať. Keď si chcete driapať oči, tak si ich driapte, ale až po hodine za dverami tejto učebne. Teraz sa rozdelíte do dvojíc. Potter, ty si svoje kúzlo zvládol úplne dokonale. Môžeš sa venovať Ginevre a vysvetliť jej, čo a ako. Ja sa postarám o vás dvoch,“ s úškľabkom sa otočil k Dracovi a Hermione. Nemohol si nevšimnúť, že Hermiona má podobný úškľabok ako on. Takže aspoň niekto jeho plán ocení.
Harry si musel zahryznúť do jazyka, aby na svojho strýka nevyletel za túto podlosť. Otočil sa na Ginny. Opatrne na neho pozrela. Videl, že je celá červená a od hanby to rozhodne nebolo.