„Harry, nezabúdaj na to, o čom sme sa bavili,“ upozornila ho Hermiona. Ani sa nepokúšala predstaviť si, čo sa tam o pár sekúnd bude diať. Zamračene a s obavami sledovala svojho najlepšieho priateľa. Bála sa, že ho chuť pomstiť sa úplne zaslepí a on spraví niečo neuvážené. Pozrela na Draca. Bol pripravený zaraziť to skôr, než by prišlo k najhoršiemu.
Pristúpil k nej. Bol pripravený zasiahnuť, ale až v tej najhoršej chvíli. Vedel, že Potter Slizolinčana prizabije a nemal najmenší záujem, aby snáď Zabiniho šetril. Na druhej strane si bol istý, že sa na to Hermiona nedokáže dlho pozerať a musel dohliadnuť aj na Parkinsonovú, aby im neušla. Alebo nespravila nejakú inú neuváženosť.
Parkinsonová zarazene pozerala na dvojicu pred sebou. Nemohla nič spraviť a v tomto okamihu o to nemala ani záujem. Pozrela na druhú dvojicu. So strachom. Na Potterovi bolo vidieť, ako to asi skončí. A ona sa bála, že keď si to vybaví s Blaisom, príde na rad ona.
Harry počul Hermionine slová. Myslel na to, na čom sa dohodli. Alebo na to, o čom usúdili, že by bolo vhodné. Nemôže si od Zabiniho nechať udrieť do tváre. Ťažko by vysvetľovali, kde sa tak náhle dostal k modrinám. Hermiona bola síce výborná čarodejnica, ale jej liečiteľské kúzla neboli úplne najlepšie. To skôr Ginny. Tá by to dokázala. Tá by…
Myšlienka na Ginny zbúrala hrádzu, ktorá rozdeľovala spravodlivý hnev a chuť pomstiť sa od totálneho šialenstva. Myseľ sa mu zatmela, v spánkoch hučalo. Neexistovalo nič, len Zabini stojaci pred ním, ktorému chcel ublížiť. Čo najviac. Túžil po tom. Vrhol sa dopredu. Prvá rana dopadla Slizolinčanovi do tváre. Obrovská sila, ktorú vyvolala nenávisť, mu prevrátila hlavu vzad. Zakolísal, s problémami sa udržal na nohách. Musel sa zachytiť stola. Zo zlomeného nosa mu vystrekla krv.
Všade bola jej krv. Na zemi, na šatách, na jeho rukách.
Bol ako rozbehnutá lokomotíva, ktorú nedokáže nič zastaviť. Ktorá valcovala všetko, čo jej stálo v ceste. Zobrala so sebou Zabiniho. Ešte stále nebol schopný reagovať. Šok mu nedovolil ani syknúť od bolesti. Prekvapenie sťažovalo bránenie sa. Dva metre ho tlačil v rýchlosti, zaslepený nevraživosťou a zášťou. Ich telá sa zastavili na ďalšej z lavíc, ktorá sa pod ich váhou rozlámala. Slizolinčan dopadol na chrbát, Chrabromilčan pristál na ňom. Stačil mu zlomok sekundy, aby sa opäť vrátil k úderom. Búšil do svojho nepriateľa, zámerne sa vyhýbajúc jeho hlave. Ešte nie, ešte musí trpieť.
Ich dieťa sa mohlo narodiť. O pár mesiacov mohli mať syna alebo dcéru. Nemajú nič, možno nikdy nebudú mať.
Až o malú chvíľu sa Slizolinčan skoncentroval natoľko, aby bol schopný brániť sa, či opätovať útok. Nemal čas uvedomovať si bolesť. Keď chcel zabrániť besnému protivníkovi v tom, aby ho zahlušil, musel sa ho zbaviť. Striasť ho zo seba. Nahmatal nohu z dolámaného stola a napriahol. Udrel z celej sily, ktorú bol schopný nazbierať, Harryho do ramena. Netrafil, chcel zasiahnuť hlavu. Stačilo to na to, aby si Harry uvedomil, že toto nie je len boxovací vak, ktorým býval on sám pre Dudleyho. Tento sa bude brániť a biť. Druhý pokus zastavil predlaktím. Nevšímal si bolesť. Mierna strata koncentrácie a Zabini ho zo seba odhodil. Teraz už boli zúriví obaja.
Jeho tvár skrivená nechuťou. Určite sa tváril spokojne, keď po nej vyslal zaklínadlo.
Aj on siahol po nohe z lavice. Obaja sa postavili. Nemohol vyčkávať. Mal málo času a veľmi veľa roboty. Vedel, že je vo výhode. Má v ruke drevený meč, to had nepozná. Bez váhania útočil, sérii prudkých výpadov nedokázal odolať. Prvé rany odvrátil. Ďalšie uštedrované v divokom tempe končili na jeho rukách. Sila, ktorou boli vysielané, ďaleko prekonala aj tú najväčšiu Slizolinčanovu intenzitu. Piata rana mu zlomila predlaktie. Mieril len na ruky.
Ich dieťa mohlo vyrásť. Mohlo dýchať, vidieť, vnímať, chodiť, rozprávať.
Deviata rana mu zlomila druhú ruku. Už sa nebránil. Nevládal. Bolesť ho úplne vyradila. Padol na zem. A on neprestával. Udieral. Pri pätnástej rane palica nevydržala. Zlomila sa na jeho lopatke. Vykonala dobrú prácu. Vzal ďalšiu nohu. Slizolinčan plakal a prosil.
Mohlo rozprávať. Mohli byť rodičia. Mohlo im povedať mami a tati. Mohol byť otec.
Nevšímal si jeho slzy a prosby. Ešte nemohol byť koniec. Za tri zničené životy musí zaplatiť viac. Nepríčetne sa zaháňal a zasahoval nohy. Zabini sa po každom údere stále viac metal v bolestných kŕčoch a strachu.
Za Ginny. Za jeho Ginn, ktorej ublížil. Ktorú zničil. Ktorú zabil.
Chcel mu zlomiť každú kosť v tele. A celkom sa mu to darilo. Odhodil palicu a vrhol sa naňho. Slizolinčan ležal bezvládne s dolámanými rukami a díval sa do jeho tváre. Schválne si kľakol na jeho dolámané nohy. Syčal od bolesti, pozeral nechápavo, so zúfalou prosbou. Ale on nemienil prestať. Z jeho výrazu sa to dalo vyčítať. Najprv mu uštedril sériu rán do brucha. Zabini chrčal, jeho prosby boli čím ďalej tým hlasnejšie. Doslova žobral. Harry nereagoval. Pri každom údere mu vmetal do tváre za koho to schytáva. Chytil ho pod krk. Nemal veľa času, ešte toho musel stihnúť veľa. Zabini strácal vedomie. Na jeho tvári sa zjavovalo čoraz viac stôp po úderoch. Harryho nepríčetné besnenie muselo pokračovať. Musel z neho vymlátiť dušu. Stále to bolo málo. Stále ešte nemohol byť koniec. Ešte nie.
„Dosť!“
Konečne sa k nemu cez hukot v spánkoch dostal Dracov krik. Doteraz nepočul a nevnímal nič. Len pomstu a búšenie vlastného srdca. Už nemyslel, už šalel.
„Ešte nie!“ skríkol. Chcel sa mu vyšklbnúť a darilo sa mu. „Pusť ma!“
„Ide sem Snape, tak už skonči. Už má dosť. Nesmieme náš plán pokaziť. Inak to všetko bolo na nič!“
——
Harry, Hermiona, Draco a Neville ostali po Snapovom odchode ako obarení.
„Sklapni,“ vrkol Draco po Colinovi možno nevrlejšie, než by sa patrilo. Jeho reči a otázky im všetkým liezli na nervy.
„Pardon, no,“ zatváril sa urazene a otočil sa ku svojim kamarátom.
„Čo chcel?“ šepol Draco Harrymu.
„Prihovoril sa mi v hlave. Povedal, že mi vytrasie dušu a aby som sedel a čušal,“ zašepkal jeho brat naspäť. „Netušil som, že sa s Harrym rozpráva pomocou myšlienok.“
„Niečo sa mu nezdalo a vyskúšal ťa,“ prikývol najstarší z weasleyovských detí. „S tým sme nepočítali a budeme musieť pristúpiť k plánu B. Radšej. Určite odtiaľ nevypadnú včas, keď tam bude okúňať Severus.“
„Prinajhoršom ostanem Hermionou o hodinu dlhšie,“ zaškľabil sa Fred.
„Dôjde im to?“ pýtal sa George.
„Určite,“ prikývol Neville. „Luna im už dala vedieť,“ pozeral na svoju priateľku, ktorá sa mierne usmievala.
„V poriadku. Vypijeme toho ešte trocha a budeme dúfať, že k výmenám príde buď na prvom, prinajhoršom na druhom mieste,“ zhrnul Bill.
——
Snape bral schody na tretie poschodie po dvoch. Zrejme ten ich plán nebude úplne na zahodenie, keď vlastne sedia vo Veľkej sieni a pchajú do seba obed. Ale aj tak nechápal, ako chcú so svojimi schopnosťami zamaskovať všetko. Ani Black na to nemá. Vytvorili si možnosť, ktorú celkom slušne aj realizujú. Ale stále to nie je všetko. Čo následky? Darmo ich nenápadne dostanú a zrejme ho chce jeho synovec dobiť, aké dospelé, keď sa všetko následne prezradí. Jedine, že by ich zabili. Ale to vylúčil. To by Grangerová nerozchodila.
Nech je to ako chce, jednoducho musí dohliadnuť, aby táto pochabosť nemala príliš tvrdé dôsledky. Musí ich nájsť včas. A potom sa uvidí.
Kráčal chodbou na treťom poschodí až k učebni Obrany, ktorú prezrel. Odtiaľ sa už neponáhľal, cestou späť pozorne načúval a striehol na nejakú podozrivú stopu. Na niečo, čo by mu naznačilo, kde sa mohli zašiť. Nepočítal s tým, že by sa nezabezpečili. Na jeho smolu však chodba na treťom poschodí bola dlhá a mala veľa postranných chodieb a veľa miestností. Veľa možností.
——
Hermiona s prižmúrenými očami a so sebazaprením pozerala na Harryho, ktorý sa vrhol na Zabiniho. Zvalili sa na stôl, ktorý sa pod ich váhou rozbil. Sykla, keď Slizolinčan zasiahol jej kamaráta. Za moment už sledovala, ako Harry svojho súpera ubíjal hrubou drevenou nohou z rozbitého stola. Na prvý pohľad to vyzeralo, akoby bezmyšlienkovite tĺkol kam dočiahol. Pritom však dával dobrý pozor. Vyhýbal sa chrbtici a hlave. Videla, ako Zabiniho odpor stále viac opadáva. V závislosti s každou novou zlomeninou.
Harry zúril a do svojich úderov vložil všetok svoj momentálny biedny psychický stav. Hermionu z pohľadu naňho striasalo. Bolesťou nad jeho smútkom, strachom z jeho nenávisti. Do očí sa jej tisli slzy, keď v hneve, chvejúcim sa hlasom, spomínal Ginny a ich dieťa. Keď však začal Slizolinčan stonať a prosiť, nevládala sa už na to pozerať. Neželala mu nič iné, len aby trpel, ale nemala na to žalúdok.
„Zaraz to,“ šepla Dracovi. Pozrel na ňu. Chápal ju.
„Nie, ešte nie. Nedostal to, čo si zaslúži.“
„On ho zabije!“ vypískla Parkinsonová prestrašene. „Zastavte ho.“
„Ani ma nehne,“ zamračil sa na ňu Draco. Namieril na ňu prútik, pretože sa Hermiona otočila, aby prekryla svoje slzy.
„Galeón,“ otočila sa naspäť k Malfoyovi. Spoločne si prečítali odkaz.
„Sakra,“ vrkol. „To musí do všetkého pchať ten svoj krivý nos?“
„Draco!“ vrkla Hermiona. Ten pozrel na Parkinsonovú a jedným švihnutím ju omráčil. „Čo…“ Hermiona stiahla obočie.
„Nemáme veľa času.“ Vzal Harryho batoh a vyberal mapu. „Postaraj sa o ňu. Sprav to, na čom sme sa dohodli.“
„Neviem…“
„Ale vieš,“ uprene na ňu pozeral. „Vieš to, dokážeš to,“ hovoril presvedčivo.
„Bojím sa, aby som niečo nepokazila.“
„Nepokazíš. Sprav to pre Ginny,“ mrkol na ňu a hneď rozprestrel mapu. Snape kráčal hore schodmi.
Hermiona sa odhodlala spraviť to, čo študovala v knihách celé dva dni. Teoreticky by to mala dokázať, ale s praxou si nebola vôbec istá. Neville jej žartom hovoril, že keď sa jej to aj nepodarí, sú to len Slizolinčania. Takže by to veľký problém nebol. Zaškľabila sa pri tej spomienke. Kľakla si k Parkinsonovej a nadychovala sa ku kúzlu. Musí sa o to pokúsiť. Musí jej vymazať poslednú hodinu z pamäti.
Kým sa Hermiona odhodlávala k činu, Malfoy sa rozhodol odtrhnúť besnejúceho Harryho od bezvedomého tela.
„Dosť!“ zakričal asi trikrát. Nepočúval ho. Tak ho od neho odťahoval. Vzpieral sa. Nechcel prestať. „Ide sem Snape!“
Až teraz sa zdalo, že Harry zareagoval. Zahrešil a rukami sa zaprel o kolená. Snažil sa polapiť dych. Upokojiť sa, dostať svoje emócie opäť pod kontrolu.
„Do riti!“ zvreskol a kopol Zabiniho do kolena. „To musí všetko pokaziť? Musí sa stále do niečoho starať? Dostal málo. Ešte som z neho nevyrazil tú jeho prekliatu, čiernu dušu.“
„Harry, upokoj sa. Dostal dosť,“ dohovárala mu Hermiona. Postarala sa o Parkinsonovú a podávala mu fľaštičku. „Vypi to, je to upokojujúci elixír.“
„Nepotrebujem…“
„Ale potrebuješ,“ prerušila ho zamračene. „V tomto stave nemôžeš vyliezť medzi ľudí.“ A mala pravdu. Nohy aj ruky sa mu triasli, duša sa chvela. Zagánil, ale elixír vypil. „Dokážeš to? Budeš vedieť odtiaľto pokojne odísť?“ strachovala sa.
„Určite,“ presvedčivo prikývol. „Dajte mi päť minút.“ Prekrížil si ruky na prsiach, pretože sa mu neuveriteľne triasli. Oprel sa o jednu z lavíc, inak by sa zrejme zosypal. Stále v ňom kypela zlosť, ešte vždy mal v sebe zúrivosť, ktorú úplne nevyventiloval. Potrebuje niekoľko minút, aby sa prestal klepať.
Hermiona si kľakla k Zabinimu a čarovala aj na ňom. Pristihla sa pri myšlienke, či by nebolo rozumné privolať pomoc. Ale hneď ako by to vyslovila nahlas, tí dvaja by ju uhádali. Sir Nicholas vyhlási pohotovosť včas. Draco informoval, kde presne sa nachádza Snape. Práve sa venoval prehliadke učebne Obrany.
„Máme asi tri minúty, než sa dostane naspäť na chodbu,“ zahlásil. „A ďalších pätnásť, aby sme sa stihli vymeniť.“
Harry sa pozviechal. Plánoval ho mlátiť ešte minimálne desať minút. Skazil mu to. Skazí všetko. Ale aj tak za sebou zanechával Zabiniho s krvavou tvárou, dolámanými rukami, nohami a určite aj rebrami. Svoje udreté rameno ani nevnímal. Sústredil sa len na to, aby dokázal pokojne odísť. Hermiona ho očistila od krvi a trocha upravila kúzlami a potom na nich uvalila splývacie zaklínadlo, pod plášť by sa všetci nezmestili a okrem toho sa museli rozdeliť. Oni sa mali s dvojčatami vymeniť na štvrtom poschodí a Draco s Billom pod schodiskom. Dvere nechajú pootvorené. Než to vypukne, oni už budú na svojich miestach. Troch Fénixov, ktorí na hrade nemajú čo robiť a budú pod splývacím zaklínadlom, si nikto nevšimne. Ibaže by mal ešte jednu záškodnícku mapu.
Museli počkať, kým Snape vlezie do jednej z chodbičiek, aby opatrne otvorili dvere. Nezavreli, nechali ich pootvorené a v absolútnej tichosti sa prešmykli opačným smerom než tým, ktorým sa k nim blížil profesor. Bol ešte dosť ďaleko, takže aj keď spôsobili nejaký šramot, ťažko ich mohol začuť. Pri schodisku sa rozdelili a šli zaujať svoje stanoviská. Tam o pár minút zavŕšia svoj plán.
——
Severus pomaly kontroloval chodbu. Kúzlami overoval jednotlivé miestnosti, či na nich nie je uvalené nejaké tlmiace alebo iné bezpečnostné zaklínadlo. Nazrel do každého výklenku, každej chodbičky. Postupoval systematicky a celkom rýchlo. Všimol si, že obrazy sú na chodbe uspaté, preto vedel, že je na správnej stope. A všimol si aj neprítomnosť duchov. Chrabromilský duch je zjavne solidárny so svojou fakultou.
Nemal veľa času na premýšľanie, všetky svoje zmysly zameral na striehnutie zvukov v okolí, na zbadanie aj tej najmenšej stopy. Preto sa zarazil, keď sa mu zdalo, že odniekiaľ spredu počuje šuchnutie. Započúval sa, ale zvuk sa už neozval. Stiahol obočie. Určite sa mu to nezdalo. Spravil pätnásť krokov dopredu a zastal. Priamo oproti sebe mal chodbičku vedúcu k miestnosti so školskými pomôckami. Stavil by sa, že ten slabučký zvuk prichádzal práve odtiaľto.
Vkročil do chodbičky a po troch metroch pribrzdil. Pri stene, v šere, ležala osoba. Pohŕdavo odfrkol v momente, ako sa oči prispôsobili šeru a on spoznal oblečenie svojho švagra.
„Enervate,“ prebral ho z bezvedomia. Sirius zažmurkal a sťažka sa dvíhal. „Čo sa tu vyvaľuješ? Kde je Potter? Čo spravil Zabinimu?“ netrpezlivo vypálil otázky.
„Neviem,“ zabrblal.
„Nezdržuj, Black. Nemáme čas. O chvíľu sa tu zhromaždia duchovia a decká. Nehovoriac o tom, že si už určite všimli, že si tých dvoch nedoviedol na obed.“
„Dobre. Omráčili ma,“ vyprskol a postavil sa.
„Ale to som si už stihol všimnúť,“ natiahol sarkasticky.
„Nerýp,“ zamračil sa. „Učebňa oproti. Dúfam, že to stihli a sú preč.“
Obaja sa vrhli na chodbu, odtiaľ do pootvorených dverí učebne. Pod oknom ležala Parkinsonová, Zabiniho zbadali zakrvaveného s vykrútenými, dolámanými končatinami. Obaja vedeli, čo za pohľad ich čaká, preto neboli obzvlášť prekvapení. Sirius nad Zabiniho stavom len uznanlivo zahvízdal. Zjavne dostal poriadnu nakladačku. Snape sa k nemu zohol a skontroloval životné funkcie.
„Žije,“ oznámil sucho, keď sa postavil. „A teraz mi povedz koniec toho ich plánu. Čo s nimi spravili?“ Snape nahodil výraz odmietajúci akékoľvek protesty. Sirius si povzdychol. Nemali veľa času a on chcel Snapa presvedčiť, aby mlčal.
„Keď sa tu tak obzerám a tých troch nikde nevidím, tak v tom prípade im vymazali pamäť a vrátili sa do všednej reality.“
„Nevtipkuj, toto je vážne,“ Snape naňho zagánil. „Vymazali pamäť? Predpokladám, že Grangerová,“ uvažoval nahlas. Sirius prikývol. „A to si slečna akože myslí, že to zvládne?“ zaškľabil sa.
„Vie to,“ zastal sa jej Sirius.
„Je jedno, či to vie. Ide o to, ako dobre to vie. Nikdy to nerobila, teória nie je všetko. V momente, ako ich začne niekto kompetentný skúmať, tak zistí, čo za blbosti sa na mozgoch tých dvoch stvárali. Ako si to vôbec mohla dovoliť?“ prskal naštvane. Sklonil sa k Parkinsonovej.
„Čo chceš robiť?“ Siriusovi sa to nepozdávalo. Snáď im ich plán nepokazí a nedovolí Slizolinčanom, aby ich prezradili.
„V prvom rade skontrolujem, čo všetko sa jej podarilo pokaziť. A v druhom rade opravím to, čo nedomysleli.“
„Čo?“
„Moment,“ Severus sa asi minútu venoval Pansy. Pritom nezabudol čarovať. Sirius mal len chabú predstavu, čo asi robí. Severus sa vzápätí postavil a prešiel k Zabinimu. Tam sa zdržal o niečo dlhšie.
„Čo si spravil?“ profesor Obrany podozrievavo zvraštil obočie, keď sa profesor Elixírov postavil so zákerným, škodoradostným a hlavne spokojným výrazom.
„Upravil som im pamäť a podstrčil spomienky,“ vysvetlil. Videl Siriusov netrpezlivý pohľad plný hladu po informáciách. Prevrátil oči. „Parkinsonovej verzia na vývoj udalostí bude takáto: Odvádzal si ich na obed, keď na teba Zabini zozadu skočil a na tvár ti položil vreckovku s uspávacím elixírom. Potom ju zatiahol do učebne, kde začal hysterčiť. Zošalel, ukradnutým prútikom si vytváral zranenia, aby potom mohol hodiť vinu na Pottera,“ s úškľabkom rečnil. „Zabini naopak, bude veľmi dobre vedieť, kto mu to spravil,“ úsmev sa mu rozšíril. „Bude si to pamätať, ale, nikto mu nebude veriť,“ významne povytiahol obočie. „Parkinsonová bude hovoriť o jeho šialenosti a Pottera aj s kumpánmi predsa videli v Sieni. Nebude mať dôkazy, že mu to spravil Potter. Predpokladám, že si Zabiniho odvedú. Mimo Rokfort sa mu môže ktokoľvek hrabať v hlave. Je rozdiel medzi spomienkou a myšlienkou. Bude mať v hlave to, ako si blíži sám. Ale bude vedieť, že to tak nebolo. Spravil som z neho blázna.“
„Snape,“ Sirius neveriacky prechádzal pohľadom po švagrovi. „Ty si taký zákerný, až to je milé,“ začal sa vyškierať. „Čo tá vreckovka a prútik?“
„Jeden nosím so sebou.“ Severus vytiahol akýsi starý prútik a do vzduchu vyslal jedno lámacie zaklínadlo. Hodil ho k Zabinimu. „Prútik nemá majiteľa. A vreckovka?“ vytiahol vlastnú, bielu vreckovku a fľaštičku s tekutinou. Nalial ju na ňu a podal Siriusovi. „Obyčajný povzbudzujúci elixír, ktorý mám bežne so sebou. Po desiatich minútach vyprchá a ostane bez zápachu. Na hrade som jediný ja oprávnený na skúmanie elixírov. A hádaj, aký bude verdikt, keď mi dá Minerva na identifikáciu elixír z tejto vreckovky?“ uškrnul sa.
„Si diabol.“
„Beriem to ako kompliment.“
„Ber to ako chceš. A čo Harry a decká?“
„Potter aj Malfoy ovládajú oklumenciu výborne. Hermiona tiež, ako som počul. Neverím, že by ich chcel na hrade niekto skúmať, ale ak aj, ubránia sa.“
„Nezradíš ich teda?“
„Robil by som to, keby som to mal v pláne?“ zamračil sa. „Nie, nezradím. Ani mne sa absolútne nepáči, čo spravil ten…“ s nechuťou zazrel na Zabiniho.
„Nemali by sme zavolať pomoc? Už budú vymenení,“ Sirius pozeral na bezvládne Zabiniho telo. „Asi by už mal ísť na ošetrovňu.“
„Ponáhľaš sa veľmi?“ natiahol lenivo. „Ja sa vôbec netrhám poskytnúť mu pomoc,“ prehodil, akoby rozprával o počasí. Sirius sa zachechtal. „Ale asi by sme mali niečo robiť, o chvíľu to vypukne. Ešte moment!“ zastavil Siriusa, ktorý mal už ruku na dverách. Severus namieril svoj prútik a niekoľkokrát ním zamával nad Zabinim. Vyšľahli z neho zelené plamene, ktoré ho ovinuli. Potom zmizli. Tváril sa ešte spokojnejšie.
„Čo si mu spravil?“ zaceril sa Sirius.
„Povedzme, že elixíry proti bolesti, rovnako ako kostrorasty a kostrocely, nebudú fungovať tak, ako by mali. Pána Zabiniho čaká dlhé, veľmi dlhé a najmä mimoriadne bolestivé liečenie.“
——
Pohodlne sa vymenili už na prvom mieste, na ktorom sa dohodli. Harry s Hermionou sa s dvojčatami vystriedali a pridali sa k Nevillovi po ceste na hodinu Čarovania a Draco vymenil Billa pod schodiskom na ceste na Herbológiu.
Severus našiel bezvedomého Siriusa a prebral ho. Podarilo sa im nájsť slečnu Parkinsonovú a pána Zabiniho, ktorý bol v katastrofálnom stave. Spoločne ich prelevitovali na ošetrovňu, kde sa na nich vrhla Poppy. Sirius zašiel pre McGonagallovú, z čoho mali najväčšiu radosť tretiaci, pretože im odpadla Transfigurácia.
„Čo sa mohlo stať?“ neveriacky sa pýtala Minerva, keď pohliadla na Zabiniho.
„Pamätám si len neuveriteľný smrad a potom nič,“ odvetil Sirius.
„Na vreckovke, ktorá ležala vedľa profesora Blacka, bol zrejme uspávací elixír,“ nadhodil Severus. Vreckovka ležala vedľa neho.
„Uspávací elixír?“ Minerva na nich prekvapene pozrela. „To čo má byť za spôsob zneškodňovania osôb?“
„Ktovie?“ Severus flegmaticky mykol plecami. Nechcel dopredu na nič upozorňovať.
„Severus, čo keby ste prebrali slečnu Parkinsonovú?“ Poppy naňho pozrela od postele druhého pacienta, s ktorým mala veľa práce. Zrejme bola podráždená, pretože čakala od kolegu pomoc. Ten však nevyzeral, že by sa chcel zúčastniť. „Vyzerá to, že je len omráčená, na rozdiel od neho,“ hlavou ukázala na chlapca.
„Zvláštne,“ zamyslela sa Minerva. „Vyzerá to, že ho niekto poriadne zmlátil. A jediný, kto mi v tejto súvislosti napadá, je Potter. Ten však bol cez obed vo Veľkej sieni. Skutočne zvláštne,“ uvažovala. Sirius ju pozoroval. Zdvihla hlavu k Severusovi. „Prečo ste vlastne šli na tretie poschodie?“
Severus sa zastavil uprostred pohybu, ktorým šiel oživiť Slizolinčanku. Uprene sa zadíval na Minervu.
„Pretože ma veľmi zaujímalo, prečo si kolega necháva mojich študentov po hodine v kabinete,“ odvetil pokojne. Ani brvou nepohol. „Chvíľu mi trvalo, než som ho našiel v chodbičke.“
„Takéto veci sa bežne riešia po vyučovaní,“ stiahla obočie.
„Bežne možno, ale nie po tom, čo sa stalo slečne Weasleyovej,“ zamračil sa. „Samozrejme ma zaujímalo, čo od pána Zabiniho profesor Black chce.“
„Zrejme si si myslel, že ho chcem za to dobiť,“ zaškľabil sa mu Sirius.
„No, napadla mi tá možnosť,“ zaceril sa mu naspäť.
„Páni, bola by som rada, keby ste si tie žarty odpustili. Nie je vhodná chvíľa,“ zamračila sa na nich Minerva.
„Správne,“ prikývol Severus. Otočil sa na Pansy a jednoduchým kúzlom ju prebral. Chvíľu vyzerala dezorientovane, obzerala sa okolo seba a aj na prítomných.
„Slečna Parkinsonová,“ jemne ju oslovila MInerva. „Ste v poriadku? Ako sa cítite?“
„Dobre,“ odvetila potichu. Pozrela na Siriusa a stiahla obočie. Akoby rozmýšľala nad tým, čo sa stalo. Zrak jej padol na posteľ so Zabinim. „Och, Merlin,“ vyhŕkla.
„Viete, čo sa stalo?“ pýtala sa Minerva. Slizolinčanka na ňu pozrela a prikývla. „Tak rozprávajte. Chceme vedieť, čo sa prihodilo vášmu spolužiakovi. Kto mu ublížil?“ vyzvedala. Sirius bol v pohotovosti, Severus sa tváril, že tam ani nie je.
„Nikto,“ šepla takmer nečujne.
„Ako prosím?“ McGonagallová stiahla obočie.
„Nikto, spravil si to sám.“
„Povedzte nám všetko po poriadku. Čo sa stalo odvtedy, ako ste opustili učebňu Obrany?“ Minerva zjavne nevedela, čo si o slovách dievčaťa myslieť. Parkinsonová zvraštila obočie.
„Šli sme po chodbe. Neviem, čo to do Blaisa vošlo,“ spustila. Vyzerala takmer strateno, akoby nevedela, čo so sebou. „Šli sme úplne pokojne, keď Blaise náhle skočil na profesora Blacka a dal mu pred ústa vreckovku. Trvalo to len chvíľku, možno tri sekundy a profesor padol na zem,“ mračila sa. „Neviem, odkiaľ zobral prútik, ale prelevitoval profesorovo telo do chodbičky. Pýtala som sa ho, vravel, že má plán,“ zamračila sa ešte výraznejšie. „Vraj vie, ako dostať Pottera,“ pozrela na Minervu. Tá len pokyvkala hlavou, aby pokračovala. „Zavreli sme sa v prázdnej učebni, zabezpečil ju a potom… Akoby zošalel. Úplne mu preskočilo. Začal si vytvárať na tele modriny. A zlomil si nohu. Ani neviem, odkiaľ to vie. Celú dobu kričal, že za toto Pottera vyhodia. Že bude stačiť, keď budeme tvrdiť, že to spravil on. Chcela som odísť, bála som sa. Vyzeral úplne šialene,“ vydýchla. „Potom si už nič nepamätám. Musel ma omráčiť, aby som neušla a nepovedala to. Profesorka McGonagallová, čo je s ním? Zbláznil sa?“ pípla. Bolo vidieť, že ju trápi, čo sa s jej priateľom deje.
„Netuším,“ Minerva sa mračila. Nevedela pochopiť slová, ktoré si práve vypočula. „Ste si istá tým, čo ste teraz povedali?“
„Áno, nemýlim sa.“
„Pán Zabini si tie zranenia spôsobil sám?“
„Áno,“ prikývla.
„Nepochopiteľné,“ vrkol Snape. „Pán Zabini musí pociťovať veľkú nenávisť k Potterovi, keď je schopný niečoho takého.“
„To iste,“ prikývol Sirius.
„No, v každom prípade si počkám na to, čo povie pán Zabini,“ zamračene zagánila na tých dvoch. „Severus, vy sa pozrite na tú vreckovku a zistite, čo sa na nej nachádza.“
„Slečnu Parkinsonovú si tu nechám na noc na pozorovanie,“ zabrblala Poppy. „Severus, predpokladala som, že mi s pánom Zabinim pomôžete,“ vrkla po ňom, keď odchádzal.
„Elixíry vám prinesiem, ako vždy,“ úkosom na ňu pozrel. „Ale nečakajte, že budem pomáhať pri liečení šialenca, ktorý najprv takmer zabije študentku a svojou sprostosťou sa dostane do takéhoto stavu.“
——
„To je úplný nezmysel, Albus,“ Minerva zavrtela hlavou. „Neviem síce, ako to mohli spraviť, ale podľa mňa v tom majú prsty Sirius aj so Severusom. Jednoducho kryjú Potterovi chrbát,“ pozrela naňho a pohľadom ho nabádala, aby jej to odsúhlasil.
„Určite,“ s úsmevom prikývol. „Bude to presne tak. A ako to mohli spraviť? Keď sa Harry nachádzal vo Veľkej sieni, musel sa s niekým vymeniť. Zo študentov s nikým, jedine s niekým z Rádu. Kto by nezaváhal a okamžite by súhlasil s pomstou za slečnu Weasleyovú?“ povytiahol obočie. Minerva sa zamračila.
„Ďalší Weasleyovci.“
„Presne. Nevieme, či s Harrym ešte niekto bol. Ale počítam s tým, že minimálne pán Malfoy mu pomáhal. V tom prípade to museli byť dvojčatá, najskôr. Niekde v hrade sa pred obedom vymenili a zastúpili ich v Sieni. V tej dobe Harry, povedzme, že vykonával spravodlivú pomstu. Sirius musel vedieť o čo ide. A to, že slečna Parkinsonová vraví to, čo vraví? No, Severus už niekoľkokrát dokázal, že vie výborne manipulovať s cudzou mysľou.“
„Dáva to zmysel,“ Minerva sa však netvárila nadšene. „Ale to je neodpustiteľné!“ vybafla a pozrela na Albusa, akoby on za to mohol. „Toto sa v hrade proste nemôže diať! Toto…“
„Minerva, upokoj sa,“ zarazil ju. „Chceš to začať vyšetrovať?“ uprene sa na ňu zadíval. Mlčala. „Nemá sa ako dokázať, že to spravil Harry. Slečna Prakinsonová je o svojich slovách presvedčená. Skutočne si myslím, že by sme mali nechať veci tak, ako sú. Pán Zabini dostal len to, čo si zaslúžil. A mám taký pocit, že to bolo to najmenej, čo za svoj čin mohol dostať.“
„Albus!“ vyhŕkla odsudzujúco.
„No čo?“ zatváril sa nevinne. Pousmial sa. „Muklovia majú jedno príslovie. Božie mlyny melú pomaly, ale spravodlivo. Pán Zabini zrejme opustí Rokfort, pretože to bude vyzerať, že sa zbláznil. A my budeme mať o jednu starosť menej.“
„Nepozdáva sa mi spôsob, akým sa Potter pomstil,“ trvala na svojom, ale už nie tak presvedčivo.
„Mne sa ten spôsob pozdáva veľmi,“ vypustil veselo. Minerva zagánila. „Iný ani neprichádzal do úvahy, keď ho nechcel zabiť. Čo by zrejme nebol schopný spraviť. Necháme veci tak, ako sú. Dobre, Minerva?“
„Dobre,“ prikývla po chvíli, ale i tak zazerala. Albus sa tváril spokojne.
——
Harry aj s priateľmi prečkali vyučovanie. Neboli pokojní, ostražito striehli, ale nič sa nedialo. Aspoň nič výnimočné. Slizolinčania si na Herbológii všimli zmiznutie dvoch spolužiakov a samozrejme to nahlásili. Pred koncom dvojhodinovky prišla McGonagallová, aby im oznámila, že sa nachádzajú na ošetrovni, kam sa dostali za veľmi zvláštnych okolností. Ich následné otázky okomentovala tým, že si budú musieť počkať. Schválne sa vyhýbala pohľadu na Harryho. Zrejme by sa neudržala.
Ešte stále si neboli istí, čo môžu očakávať. A to ich znervózňovalo. Po hodine ich Sproutová odviedla do klubovne a oni nevedeli, čo sa následne dialo. Ani to, či je Sirius v poriadku. Tvárili sa prekvapene a zatiaľ nikomu nenapadlo z ničoho ich podozrievať. A nikto sa ani nepokúsil dostať na ošetrovňu, aby toho zistil viac. Slizolinčania boli na to zbabelí a ostatku Rokfortu to bolo jedno.
„Slečna Grangerová a páni Potter a Malfoy,“ ozvalo sa im za chrbtom počas večere. Pozreli na profesora Elixírov. „Už ste dovečerali?“ skúmavo si ich obzeral. Hermiona v duchu zaúpela.
„Áno, pán profesor,“ odvetil Harry pokojne. Colin a ostatok metlobalového družstva striehol.
„A chutilo vám?“ natiahol posmešne.
„Bolo to dobré,“ prikývol Draco.
„Tentoraz chutilo aj vám, pán Longbottom?“ Snape ho prebodol pohľadom. Len prikývol. „Tak to ma teší. Bol by som rád, keby ste dopili svoje tekvicové džúse a vy traja ma nasledovali.“
„Prečo?“ Colin zvraštil obočie. Snape sa naňho zamračil.
„Potrebujem sa vám snáď zverovať so svojimi činmi?“ vrkol po ňom. „Nie, myslím, že práve vy nie ste taký dôležitý, aby som sa vám spovedal. Takže čakám,“ pozrel na tých troch a odkráčal k dverám, kde na nich dosť významne čakal.
„Čo chce?“ nedalo Colinovi.
„Bude to mať súvislosť s Parkinsonovou a Zabinim,“ nadhodil Harry úplne pokojne.
„Prečo?“ Patilová sa zamračila.
„Ktovie?“ mykol plecami. „Sú na ošetrovni. A keď sú na ošetrovni, tak prvý, koho budú podozrievať, som ja. Nie?“ zaškľabil sa. „Možno sa dozvieme, čo sa im stalo,“ dodal a dopil džús. V rýchlosti prebehol profesorský stôl. Sirius tam nebol, ale Minerva ho pozorovala. Uprene a zamračene.
Zdvihli sa a kráčali smerom ku Snapovi. Veľká sieň ich sledovala a začala si významne šuškať. Presne tak. Zmiznutie Slizolinčanov a ich objavenie sa na ošetrovni sa automaticky dávalo do súvislosti s Harrym. Nemajú však ani najmenšie dôkazy, v duchu sa ubezpečovala Hermiona a premýšľala, či nespravila pri mazaní pamäti nejakú chybu. Snape ich mlčky odvádzal do svojho kabinetu.
„No tak si sadnite,“ vyzval ich, keď zabezpečil miestnosť. Hermione prudko bilo srdce, Harry sa pozorne díval na svojho strýka a Malfoy flegmaticky sledoval niečo za profesorovým chrbtom. „Geniálny plán a ešte geniálnejšia realizácia,“ štekol po nich, keď sa usadil. Hermiona nadskočila. „Ste úžasní, vážne,“ natiahol sarkasticky. „Normálne ste ma fascinovali. A vy obzvlášť, slečna Grangerová,“ pozrel na ňu. Zvraštila obočie. „Povedzte mi, ako ste sa vôbec opovážili zasahovať do niečej mysle?“
„Len im vymazala poslednú hodinu,“ ozval sa Harry. Zapierať bolo zbytočné, to bolo jasné. Určite sa už rozprával so Siriusom. „Čo sa vlastne stalo? A kde je Sirius?“
„Ešte máš odvahu pýtať sa, čo sa stalo?“ prepichol ho očami. „Snáď viete, čo sa stalo,“ uštipačne prskol.
„Čo sa stalo po tom, čo sme odišli,“ zamračil sa naňho.
„Takže ťa zaujíma, či ten váš plán vyšiel?“
„Iste.“
„Keď ešte pobehujete po hrade celkom slobodne, tak asi vyšiel,“ vypustil naštvane. „Nevyšiel by však, keby som sa nerozhodol, že budem naďalej taký statočný a trpezlivý a budem ťa tu trpieť,“ vrkol po Harrym. Ten naňho spýtavo hľadel. Snape si odfrkol. „Hermiona, nesnažte sa nabudúce riešiť problémy mazaním pamäti.“
„Spravila som to zle?“ pípla nešťastne.
„Nie, spravili ste to dobre. To však neznamená, že je to konečné riešenie. Nestačí len vymazať pamäť. Každý jeden, čo i len trocha schopný čarodejník ovládajúci legilimenciu, by dokázal aj z vymazanej pamäte dostať stopy po spomienkach. A to si píšte, že by sa toho chytili, keby im tí dvaja tvrdili, že nevedia, čo sa stalo. Že si to nepamätajú. V tom momente by im skúmali mozog. Buďte si istá, že by to smrťožrútski rodičia neobišli bez povšimnutia. A hádajte! Áno, uhádli ste. Našli by sa stopy, možno nejasné, možno jasnejšie. Keď chcete mazať pamäť, musíte ju niečím nahradiť,“ mračil sa na ňu. Červenela.
„Študovala som len mazanie pamäti.“
„Tak na to by som teda neprišiel,“ ironicky sa zaškľabil. „Vaša snaha je vskutku súca na ocenenie, ale ja vám tlieskať nebudem.“
„Čo ste teda spravili?“ vyzvedal jeho synovec. Strýko ho za to prerušenie prizabil pohľadom.
„Dokončil som to, čo ste vy nedomysleli. Podstrčil som isté spomienky a tým zaručil, že stopy po tých pravých zaniknú.“
„Ehm, ďakujeme,“ zabrblal.
„A za čo, Potter?“
„Zrejme ste náš plán dotiahli k dokonalému koncu,“ usmial sa.
„Neškľab sa,“ zavrčal. „Absolútne sa mi nepáči, že som sa na tej tvojej šialenosti zúčastnil.“
„Čo je so Siriusom?“
„Je v poriadku. Odišiel na Základňu, aby vašim kumpánom porozprával o úspešnosti plánu.“
„Čo sa teda stalo potom?“
„Neviem, či mám náladu vám niečo prezrádzať. Dozviete sa to aj sami,“ natiahol. Synovcov odsudzujúci pohľad a zvedavosť tých dvoch ho presvedčili. Alebo možno nepresvedčili, chcel im to povedať, ale chcel ich aj trocha znervózniť. Vysypal to najdôležitejšie a potom Hermionu s Dracom vykázal na chodbu.
„Bolo to hlúpe a riskantné,“ prehlásil, keď osameli. Hovoril to však zvláštne pokojne. Bez odsudzovania a hnevu. „Ale z tých všetkých blbostí, ktoré si mohol vymyslieť, bola táto blbosť tá najrozumnejšia.“
„Čo by ste vymysleli vy?“ zamračene sa spýtal. Snape naňho hľadel dlhú dobu bez slova.
„Zrejme niečo podobné,“ napokon sa ozval. „Domyslel by som to však.“
„Nebudete mi vravieť, že som to nemal robiť? Nebudete tvrdiť, že som idiot? Nebudete ma presviedčať o mojej neschopnosti, nerozvážnosti, o mojej…“
„Nie,“ zachmúrene ho prerušil. Harry naňho neveriacky civel. „Nebudem hovoriť ani to, že s tým súhlasím. Ale vzhľadom na okolnosti chápem, prečo si to spravil. V skutočnosti si myslím, že by si zaslúžil viac. Keď sa chceš však pomstiť, rob to vo svojom voľnom čase, mimo školu, mimo všetkého, čo máme spraviť. Neohrozuj svoje poslanie.“
„Toto nemohlo počkať,“ zavrtel hlavou. Stále neveril tomu, čo od strýka počul. „Nemohol som čakať, kým dokončím školu alebo kým skoncujem s Voldemortom. Ešte príde chvíľa, kedy sa s ním stretnem mimo všetkého. A bude to preňho ešte horšie.“
„Tomu verím a chápem to,“ vypustil potichu. Vpíjali sa do seba pohľadmi. „Pozri, Potter, mohlo to dopadnúť katastrofálne. Ale nedopadlo. A v tom prípade proti tomu nič nemám.“
„Aha,“ vydýchol prekvapene. „Tak fajn. Ďakujem, že ste to… dorobili tak, aby sme boli spokojní.“
„Dorobil som to tak, aby si nemal problémy,“ zamračil sa.
„To je jedno, aj tak ďakujem. Ale mohli ste mi nechať ešte tých desať minút. Ešte som mu chcel naložiť viac.“
„To by som ale nemal čas dorábať to,“ povytiahol jedno obočie. „Okrem toho, venoval som Zabinimu viac ako len desať minút bolesti,“ zaškľabil sa.
„Ako?“
„Dozvieš sa.“
——
Harry v klubovni prehlásil, že Zabiniho našli zbitého a samozrejme podozrievali jeho. A spolu s ním aj Hermionu a Draca, pretože sa stále držia spolu. Vraj si to chcel Snape preveriť, aj keď Parkinsonová tvrdí, že si to Zabini spravil sám. Spokojne pozerali, ako sa začali reči šíriť a ako všetci označili Zabiniho za blázna.
Parkinsonová bola na ďalší deň prepustená a túto rozprávku podporila. Zabini sa ešte neprebral, takže nemohol nikomu protirečiť. Ale aj tomu mal byť koniec.
„Prepáčte, že vyrušujem.“ Do učebne Elixírov vstúpila McGonagallová spolu so Susan. „Bola by som rada, keby ste ma nasledovali na ošetrovňu,“ povedala smerom ku Snapovi. „Slečnu Parkinsonovú a pána Pottera poprosím tiež,“ zamračene na nich zazerala.
„Prepáčiť vám to môžem,“ vrkol podráždene. „To však neznamená, že sa mi to prerušenie pozdáva. Z akého dôvodu vás máme nasledovať?“
„Ide o vášho študenta,“ vylepila mu pohľadom. „Prišiel otec pána Zabiniho a žiada vysvetlenie. Jeho syn sa prebral a tvrdí, že mu to spôsobil Potter,“ pozrela naňho. Zatváril sa viac ako prekvapene. Doslova ho toto vyhlásenie šokovalo.
„Šibe mu? Veď…“
„Mlčte, pán Potter,“ zahriakla ho. Opäť pozrela na Snapa. Triedou udivene šumelo. „Bola by som rada, keby sme si vypočuli verziu oboch študentov a potom sa rozhodneme, ako budeme postupovať ďalej.“
„Veď je to jasné,“ zamračil sa Snape. „Pán Zabini to zrejme nemá v hlave v poriadku.“
„Tieto závery si zatiaľ odpustime. Profesorka Blacková vás zastúpi.“
Harry sa na Susan zaškľabil. Vyzeralo to, že miesto hodín oklumencie slúži čisto na zástupy. Spolu s deprimovanou Parkinsonovou a oboma profesormi sa vybrali na ošetrovňu. Vedel si predstaviť, čo sa tam asi deje. A jeho úvahy podporil aj krik, ktorý sa šíril z ošetrovne. Zabini prežíval mučivé bolesti zo zlomenín, pomliaždenín a rán. A do toho kričal, že mu to spravil Potter. Zmietal sa v posteli, vysoký černoch ho upokojoval. Hneď ako zbadal Harryho, naštvane sa vychytil k nemu.
„Zabijem ťa, ty sopliak!“ Zabiniho otec sa ho chystal zaškrtiť holými rukami. „Čo si mu spravil?“
„Sprav ešte krok, Onius a budeš ľutovať,“ Snape sa postavil pred Harryho a namieril na Zabiniho prútik. „Toto je škola, pokiaľ si si nevšimol. Nie smrťožrútske cvičisko,“ mračil sa.
„Iste, Severus,“ zaškľabil sa naňho. „Pekne si brániš svojho synovčeka, len čo je pravda,“ otočil sa na McGonagallovú. „Žiadam vás, aby ste ho potrestali. Aby ste…“
„Utíšte sa, pán Zabini,“ Minerva sa naňho mračila. „Už som vám povedala, čo sme sa dozvedeli. A priviedla som slečnu Parkinsonovú, aby ste to počuli priamo od nej, ak neveríte mojim slovám.“
„Viac verím slovám svojho syna,“ vrkol a pozrel na ňu ako na niečo nechutné. Otočil sa naspäť k synovi. „Ak vraví, že mu to spravil Potter, tak mu to aj spravil. A spravte s ním niečo! Nevidíte, ako trpí?“ štekol po Poppy, ktorá stála zúfalo pri Zabiniho posteli. Bezradne. Nevedela, čo robiť. Jej elixíry nezaberali. Zabini mladší pridusene syčal.
„Naliala som doňho všetko, čo som mohla,“ zamračila sa.
„Ak sa vám spôsob nášho ošetrovania nepozdáva, pokojne si môžete odviesť syna inam,“ prehlásila Minerva.
„Tým si môžete byť istá. Mám pocit, akoby toto všetko bolo naschvál. Akoby ste mu ani nechceli pomôcť. Určite sa oňho inde postarajú lepšie.“
„Tak toto vyjadrenie si vyprosujem,“ naštvala sa riaditeľka. „O každé zranené dieťa sa staráme rovnako zodpovedne a najlepšie, ako vieme.“
„V tom prípade to viete mizerne,“ prskol po nej. „Ty by si to určite zvládol,“ pozrel na Snapa a pohľadom ho vraždil. „Ale na čo by si to robil, však? Na čo by si sa snažil pomôcť môjmu synovi, keď máš teraz iné zábavky?“
„Vieš, že máš pravdu?“ zaškľabil sa mu. „Som profesor Elixírov, nie som ani liečiteľ a ani ošetrovateľ. Nie je v mojej kompetencii zdržovať sa na ošetrovni a starať sa o decká. A už vôbec nie o deti, ktoré dostávajú príkazy od Temného pána a napádajú nevinných študentov. O deti smrťožrútov.“
„Nemáš dôkazy.“
„Nie, Ministerstvo nemá dôkazy. Inak by si sa tu tak slobodne neprechádzal. Ja ich nepotrebujem. Pamäť mi slúži vynikajúco.“
„Príliš si veríš. Si si až priveľmi istý sám sebou. Aby si to raz neľutoval.“
„Toto sme neprišli riešiť, však?“ pohŕdavo natiahol. „Ide o tvojho syna a o tie hlúposti, ktoré vykrikuje. Vzťahy medzi mnou a tebe podobným budeme riešiť inde.“
Harry pozorne sledoval slovnú prestrelku. Pri pohľade na Zabiniho posteľ dostal chuť znova naňho skočiť a pokračovať tam, kde bol prerušený. Doraziť ho a dobiť ho. Zabiť ho. Pochopil, že tá bolesť, ktorej ho Pomfreyová nevedela zbaviť, nie je len taká obyčajná. Toto strýko myslel, keď vravel, že mu venoval viac ako desať minút bolesti. Nejako ho začaroval, aby elixíry nepôsobili. V duchu sa zazubil.
„Potter ho napadol.“
„Nikoho som nenapadol,“ vypustil flegmaticky. „Bol som na obede, videla ma celá Sieň vrátane profesorov. Váš syn je šibnutý.“
„Ako si dovoľuješ?“ štekol po ňom.
„Ticho buď, Onius,“ vrkol Snape. „Slečna Parkinsonová nám môže povedať, čo sa skutočne stalo. Snáď to od dcéry svojich priateľov vezmeš na vedomie.“
„Slečna Parkinsonová, poprosím vás, povedzte znova, ako to bolo,“ vyzvala ju Minerva.
Pansy sa dívala na starého Zabiniho. Vyzerala nešťastne a zúfalo. Vyhýbala sa pohľadu na Harryho a aj Blaisa, ktorý neprestával stonať, ale pritom sledoval dianie pred sebou.
„Už som to hovorila,“ sťažka vypustila. „Blaise napadol profesora a potom si začal sám ubližovať. Vykrikoval, že dostane Pottera…“
„Pansy!“ vykríkol Onius nechápavo, neveriacky. „Ako môžeš niečo také povedať!“
„Bolo to tak.“
„Ty mrcha!“ štekol aj Blaise. „Vieš, že nás prepadli na chodbe a zatiahli do tej učebne… áááu!“
„Nie,“ nemala ďaleko k slzám. A aj sa rozplakala. „Nebudem klamať.“
„Upokojte sa, všetci!“ skríkla Minerva.
„To nemôžeš myslieť vážne,“ Zabini jej to nevedel odpustiť.
„Čo chceš ešte počuť?“ vrkol po ňom Snape. „Povedala to ona, Pottera videli na obede. Tvoj syn potrebuje špeciálne liečenie.“
„Buď ticho!“ vyletel. Možno menej hrozivo a nebezpečne ako chcel sám vyznieť. Pozrel na Pansy, potom na svojho syna a aj na Harryho. „Neverím tomu. Jednoducho tomu neverím. Všetci ste sa dohodli.“
„A ty zrejme tiež potrebuješ špeciálne liečenie,“ okomentoval Severus jedovito.
„Zabijem ťa,“ vrkol po ňom.
„Stačilo, pán Zabini,“ prskla Minerva. „Práve ste počuli z úst slečny Parkinsonovej, ako to v skutočnosti bolo. Sama som videla pána Pottera pri obede. A ak sa vám nepozdáva tunajšia starostlivosť, nič vám nebráni odviesť si svojho syna.“
„Aj ty buď ticho, ty stará…“ nedohovoril. Snape mu priložil prútik na krk a pritlačil. Minerva vypleštila oči.
„Zober sa a vypadni,“ šepol výstražne. „A svojho šialeného syna si zober so sebou.“
Nastalo dusivé ticho. Pansy plakala, Poppy prestala vnímať zraneného a sledovala ich. Minerva nemala ďaleko k výbuchu, obočie stiahnuté, o krivke jej úst nehovoriac. A tí dvaja na seba nebezpečne zazerali. Blaise na moment zabudol na bolesť. Díval sa na Harryho a on mu jeho pohľad opätoval. Nenávistný.
Dúfam, že si to užívaš. Dúfam, že trpíš. Dúfam, že nezabudneš. Strašne rád by som ti ešte priložil, ale toto mi stačí. Nemal si sa jej dotknúť. Vôbec si sa mi nemal postaviť do cesty. Buď rád, že to dopadlo len takto.
„On sa mi vyhráža!“ zvreskol. Upútal na seba pozornosť ostatných. „Práve sa priznal, že to spravil. V mojej hlave!“
„Prosím?“ Minerva prebodla pohľadom Harryho.
„Je to blázon,“ mykol plecami. Úplne flegmaticky, bez záujmu.
„Ďalší dôkaz, že tvoj syn nie je príliš pri zmysloch.“
„Povedal to! Nepočuli ste ho? Ááá… Zabijem ťa, Potter. Teba aj tú tvoju prekliatu, nabúchanú, krpatú fľandru. To decko nebolo prvé, koho zabijem!“ zvreskol. Jeho otec sa zaškľabil.
„Zabini…“ Minerva stiahla odsudzujúco obočie. Harry stuhol. Snape naňho okamžite pozrel.
„Dobre,“ precedil pomedzi zuby. Krv v ňom vrela, žlč kypela. Na moment sa mu zatmelo pred očami. Matne si uvedomoval strýkov hlas, ktorý ho v hlave upokojoval a vystríhal. „Aj ja dúfam, že sa ešte niekedy stretneme,“ sykol nenávistne. „Keď sa ti teda podarí prebrať sa z toho šialenstva a oni ťa prepustia z blázinca. A potom si buď istý, že to, čo si si spravil, nebude nič proti tomu, čo ti spravím ja. Buď si istý, že nebudeš len dolámaný. Rátaj s tým, že začneš vypľúvať vlastné vnútornosti.“
„Potter, mlč,“ zahriakol ho Snape.
„Odíďte, okamžite,“ ozvala sa Poppy. „Vypadnite z mojej ošetrovne!“
„Toto mi zaplatíte,“ vrkol Zabini starší. „Všetci do jedného ako ste tu,“ nešťastne rozhodil rukami. „Odvediem si ho a buďte si istí, že zistím, ako to v skutočnosti bolo. A Ministerstvo sa dozvie, aké praktiky tu používate.“
„Ak sa chcete sťažovať, tak nech sa páči,“ prerušila ho Minerva. „Teraz by som bola skutočne rada, keby ste opustili priestory Rokfortu. Vy aj váš syn.“
Zabini ju zavraždil pohľadom. Nechal si zavolať svojich domácich škriatkov a vyčaroval nosidlá. S neustálym frflaním a sľubovaním pomsty prekladal svojho syna na nosidlá. Ten vrieskal pri každom pohybe. Parkinsonová sa rozplakala ešte viac a Poppy sa k nej vrhla. Keď nemohla ošetrovať jedného, rozhodla sa liať elixíry do druhej. Harry to sledoval a bojoval medzi znechutením, nenávisťou a pobavením. Má to, čo chcel. Alebo aspoň niečo, čo sa na to veľmi ponáša. Snape a Minerva pozorne sledovali každý pohyb starého Zabiniho. A rozhodli sa ho vyprevadiť.
Pre Rokfort to bolo nádherné divadlo. Práve sa všetci zhromažďovali pri Veľkej sieni na obed, keď sa zjavili štyria škriatkovia nesúci stonajúceho Zabiniho, za ktorého pätami šiel starý Zabini. Hneď za ním Minerva a Snape s prútikmi v rukách. A Harry, ktorý si to chcel ešte užiť. Samozrejme z obeda zišlo. Všetci boli zvedaví na to, čo sa deje.
„Rubeus, bola by som rada, keby ste pánov Zabiniovcov vyprevadili až po bránu,“ oslovila riaditeľka hájnika už pokojnejším tónom. Pozrela na obecenstvo, ale ničím nenaznačila, že by sa mali rozísť.
„Jasnačka,“ prikývol Hagrid, síce nechápajúc, čo sa deje, ale okamžite pripravený splniť prosbu.
„Nikto ma nepresvedčí o opaku,“ Zabini sa ešte otočil, aby ich pozabíjal pohľadmi. „Toto bolo jasné spriahnutie sa voči môjmu synovi a ja sa pravdy dopátram,“ varoval ich dosť nahlas. Okrem tichých stonov nebolo počuť nič. „Pomáhal si svojmu úžasnému synovcovi, aby môjho syna dostal do tohto stavu,“ hovoril smerom ku Snapovi. Všetci prekvapene zašumeli a vyvalili oči na Snapa. Tváril sa, akoby sa nič nestalo. Jeho pohľad však hovoril za všetko. A rovnaký mal aj Harry. Obaja zhodne očami sťahovali zo starého Zabiniho kožu. „A ty,“ vrkol na Harryho, „zaplatíš. Si len obyčajný malý smrad, neschopný syn muklovskej fľandry, ktorý dostal nálepku Vyvoleného a myslí si, že zachráni svet. Budeš ľutovať. Nielen to, čo si spravil môjmu synovi.“
„V poriadku,“ zasyčal mu naspäť. „Rád by som upozornil, že mi vaše slová nemôžu nijako ublížiť a ani sa ma dotknúť. Vychádzajú totiž z papule obyčajného treťotriedneho smrťožrúta, ktorý sa nachádza niekde hlboko na spodných priečkach Voldemortovho rebríčka pätolízačov a ublížiť mi nemôžu.“
„Umrieš, Potter. A s tebou aj tento smrťožrút. Bývalá špička Temného pána, zradca. Ó, veľký Severus Snape. Je úžasné mať takého strýka, však?“
„Áno,“ prikývol pokojne. Všetci vo vstupnej hale počúvali každé slovo. Všetkým pomaly dochádzali jednotlivé súvislosti. „Skutočne je úžasne mať takého strýka. Ja som na svojho strýka hrdý,“ bez váhania prehlásil. „Rád by som len vedel, či môže niečo podobné povedať aj váš syn o vás.“
„Potter,“ sykol a spravil dva kroky k nemu. Zabrzdil. Už pri prvom kroku sa ozval hromadný šum. Všetci vytiahli prútiky a namierili na Zabiniho. Len Harry a Snape ostali ľadovo pokojnými.
„Bude rozumnejšie, keď konečne odídete,“ upozornila ho Minerva. Napokon to pochopil. Došlo mu, že akákoľvek ďalšia provokácia bude viesť len k jednému. K zásahu niekoľkých desiatok omračujúcich zaklínadiel, ktoré by nemusel prežiť. Otočil sa na päte a dal príkaz škriatkom. Hagrid ho s úškľabkom vyprevádzal.
Minerva ich všetkých zahnala na obed. Snape pozrel na Harryho. Nič si nepovedali, ani v myšlienkach. Len sa na seba niekoľko sekúnd dívali. Obaja sa ako na povel obrátili a odišli svojimi smermi.
——
Presne to, čo Harry predpokladal, sa aj splnilo. Slová, ktoré si študenti vypočuli vo Vstupnej hale, im stačili na to, aby si vytvorili teóriu. Harry dobil Zabiniho, ale neboli dôkazy. Nechápali, ako to dokázal a ani sa na nič nepýtali. Stačilo im to. A súhlasili s tým. Všetci mimo Slizolin. Parkinsonová možno váhala, ale stále si bola istá tým, čo „videla“.
Iné to bolo s ďalšou informáciou, ktorá im bola predložená. Počas obeda nenápadne pokukovali po Harrym a Snapovi, ale stále boli potichu. Potrebovali tú informáciu stráviť. Až neskôr došlo k tomu, na čo sa Harry začal v duchu pripravovať. Paľba otázok a žiadostí o vysvetlenie. Nemal náladu ani chuť im niečo vysvetľovať. Len to sucho potvrdil a odmietol sa ďalej baviť na túto tému.
„Neuveriteľné,“ zabrblal Colin večer v klubovni, po očku pokukujúc na Harryho.
„Ako je to možné?“ pýtala sa Brownová.
„Ani ja to nechápem,“ zaškľabil sa Seamus. „Ten odporný netopier… tvoj strýko. A ty ešte prehlasuješ, že si na to hrdý? Stavím sa, že to bolo len preto, aby si uzemnil starého Zabiniho. Aby si mu vytrel zrak…“
„Chápem, že sa snažíš byť vtipný,“ prerušil ho Harry podráždene a unavene. Nebavilo ho to už. „Ale nedarí sa ti to. Nemám záujem vyjadrovať sa k tejto téme. Tak už to konečne pochopte. Snape je môj strýko a dokázal už toho veľa. Možno sa vám to zdá nepochopiteľné, ale je to tak. Možno sa správa neznesiteľne, s tým však nikdy neskončí. A ja sa mu už ani príliš nedivím. Koniec, bodka. To je z mojej strany všetko,“ zaškľabil sa a odišiel do spálne.
Klubovňa sa za ním dívala. Hneď ako zmizol, desiatky očí sa zabodli do Hermiony, Nevilla a Draca.
„Nič nevieme, nič nepovieme,“ zavrtel hlavou Neville.
„Je to ich vec, tak im dajte pokoj,“ zamračil sa Draco. Hermiona len prikývla. Neostalo im nič iné, len sa s tým zmierniť a prehĺtať zvedavosť. Nespokojne.
——
Ležal v posteli a nevedel zaspať. Nemohol zaspať a možno ani nechcel. Jeho pomsta bola dokonaná, už sa nemal na čo upnúť a až teraz si uvedomoval to prázdno. Snažil sa počas dvoch dní zameriavať sa len na to jediné, ale už bolo potom. A bol zrazu opustený, citovo vyprahnutý, zlomený. A sám. Bez nej, pretože ho odmietala. Bez priateľov, pretože ich pomoc nechcel. Nemohli mu pomôcť a o útechu nestál. Stál o Ginny. Jedine o ňu.
Vstal a čo najtichšie zišiel do prázdnej klubovne. Snažil sa nemyslieť. Alebo myslieť na niečo iné. Nedalo sa. Stále sa vracal k jej nešťastnému výrazu. K očiam, v ktorých sa leskli slzy a nech sa snažila akokoľvek, nakoniec aj tak vyhŕkli. Nech by bola tou najsilnejšou osobou na svete, najstatočnejšou a najvyrovnanejšou, toto prekonať nedokázala. A ani nedokáže. Môže sa s tým naučiť žiť, zmieriť sa s tým a upokojiť sa, ale už nikdy to nebude tá Ginny, ktorú poznali. Veselá, plná optimizmu, dobrej nálady. Ktorá dokázala presvetliť aj ten najzachmúrenejší deň. Už len svojou prítomnosťou.
A toho sa desil najviac. Zabilo ju to. Zničilo, roztrhalo na márne kúsky a pozliepať ich bude nemožné. Znamenalo to pre nich koniec detstva. Práve vkročili do nemilosrdnej reality ešte krutejšej dospelosti. Plnej vojny, zabíjania, mučenia. Nielen fyzického, ale hlavne psychického. Do sveta, kde ktokoľvek zažíva trápenia, starosti, nešťastia. Niektorí viac, iní menej. Kde sa bežne prichádza o blízkeho človeka. Kde nie je uchránený ani ten najviac strážený. A oni tých rán dostávajú oveľa viacej. Sú v strede všetkého nebezpečného. Vybrali si tú cestu? Nie, bola im daná. Jemu určite. A ostatní sa z lásky k nemu pridali. Preto trpia viac ako zvyšok sveta.
Neľutoval sa. Neľutoval ani ju. Bol roztrpčený a zničený. Chcel by jej pomôcť, pretože vedel, že by skutočne stačila len jedna pomocná ruka a ona by to prekonala. Vedel, že ani ona sa neľutuje. Smútok prejde, bolesť prebolí a život ide ďalej. Tak by to malo byť. Ale predsa to malo jednu chybičku. Hrozba, ktorú si snažil nevšímať a ignoroval ju, bude nad ňou visieť ako Damoklov meč. Nikdy sa s tým nezmieri a už nikdy si nebude vedieť život užívať naplno. Aj keď to nakoniec prekoná, pretože nepochyboval o tom, že by sa s tým vyrovnala. Vždy to tu bude. Niekde vzadu, v jej hlave. Tá myšlienka. Tá možnosť. Nemať deti. Nemôcť byť matkou.
„Ginn, zlato,“ šepol do tmy. Ani on nebol taký silný, aby prekonal svoje slzy.
——
„Tak do toho. Čo sa deje?“ vyzvala Ginny Hermionu a Lunu. Obe ju prišli pozrieť a bolo vidieť, že sa niečím zožierajú. Nebol to jej stav. To by boli také nervózne už včera. Napadol jej Harry a ani sama nevedela, či práve to chce počuť.
S miernymi problémami si sadla. Bolesť pomaly ustupovala, aspoň tá fyzická. Všimla si nervozitu všetkých naokolo a bolo jej jasné, že niečo taja. Niečo dôležité. Dvojčatá vyzerali pokojnejšie a vyrovnanejšie ako deň predtým a to ju zaujalo. Muselo ísť o niečo zvláštne, dokonca výnimočné, inak by sa jej bratia netvárili tak spokojne.
Vytiahla to z nich. Naplánovanie pomsty, zúčastnenie sa všetkých, ktorým na nej záležalo. Takmer dokonalý plán s jednou malou chybičkou, ale aj tá bola nakoniec odstránená. Nevedela, či sa rozčúliť, alebo byť vďačná. Chcela sa pomstiť sama, preto ju nahnevalo, že ju predbehol. Ale chápala to. Na druhej strane ju dojalo, že všetci, úplne všetci ťahali za jeden povraz. Spojili svoje sily, aby ho potrestali. Dokonca aj Snape. Chápala rozčarovanie svojich troch bratov, ktorí, ako sa dozvedela, Snapov výkon ocenili a pochválili. A dokonca sa aj ich zmýšľanie ohľadne Harryho trocha zmiernilo. Trocha. Stále mu nevedeli odpustiť, že ju neuchránil.
Možno ju to rozčúlilo, možno dojalo, ale nedokázalo ju to vytrhnúť z tej schránky, do ktorej sa uzavrela. Z tej ničoty, od toho pocitu bezvýznamnosti a zbytočnosti. Prišla o možnosť naplniť život niečím zmysluplným. Teraz tu bude akoby na viac. Darmo s ňou matka viedla opatrné a dlhé presvedčovacie takmer monológy, na ktoré reagovala len občas. Darmo sa ju snažili dvojčatá rozveseľovať. Susan s Tonksovou rozptýliť. Hermiona s Lunou priviesť na iné myšlienky učivom.
Darmo prišiel on. Nevidela ho, ale cítila ho. Hneď ako vošiel do miestnosti. A bolo jedno, že jej stojí za chrbtom a mlčky ju pozoruje. Stuhla jej krv v žilách. Spravil niekoľko krokov. Obe dievčatá vstali a s ospravedlnením odišli. Vedela prečo. V skrytu duše čakala na jeho slová, jeho gesto. Túžila po objatí, pohladení a úsmeve. Túžila, ale nemohla prijať.
„Ginny,“ sadol si oproti nej. S pevným odhodlaním, odmietajúc protest. „Kedy ti dovolia vrátiť sa do veže?“ spýtal sa. Pozrela naňho. Žiadne otázky ohľadne jej pocitov a zdravia?
„Rana sa hojí. Možno zajtra, ale pozajtra už určite,“ odvetila pokojne a chladne. Príliš chladne, ako si uvedomil.
„To je dobre,“ prikývol. „Chýbaš mi,“ dovolil si poznamenať. Zamrkala a nadýchla sa. Nie, chcela s tým bojovať sama. Ešte je skoro, stále všetko bolí, je to príliš čerstvé.
„Hovorila som, že potrebujem čas.“
„Ja viem,“ sklonil hlavu. Rezignovane. „Nechcem ťa presviedčať o tom, čo si myslím. Že potrebuješ pomoc a ja ti ju chcem poskytnúť. Že nie je dobre, aby si bola sama. Že ma to bolí skoro tak isto, ako teba. Že…“
„Mlč, prosím,“ ticho ho prerušila. „To ja som tá, ktorá mala možnosť otehotnieť, vynosiť a porodiť dieťa. To ja som tá, ktorá o túto možnosť prišla. A je mi jedno, čo vravíte všetci. Momentálne mi to je jedno. Chápeš? Len ja s tým musím bojovať.“
„Ale to je hlúposť. Predsa…“
„To posledné, o čom sa chcem s tebou rozprávať, je naše dieťa. Či už to, ktoré bolo alebo to, ktoré možno bude môcť byť. Pretože si nemyslím, že nejaké bude. Ani s tebou, ani s nikým iným.“
„Ginny…“
„Nie, už som povedala. Táto téma patrí len mne. Keď sa so mnou nemáš o čom inom baviť, tak sa nebudeme baviť.“
„Nemôžeme sa normálne baviť, pokiaľ si nevydiskutujeme toto,“ nechápavo sa zamračil.
„Tak potom sa nebudeme baviť o ničom,“ sklonila hlavu. Prehltla. Vedela to presne tak isto, ako on. Mal pravdu. Ale ona mala svoje presvedčenie a odhodlanie. Bol ticho, dlhú dobu.
„Je mi to ľúto,“ ozval sa napokon. „Mrzí ma, že máš práve tento názor,“ pomaly vstával. „Znova opakujem, že tu som pre teba. Milujem ťa,“ šepol. Nečakal na odpoveď. Vedel, že sa žiadnej nedočká. Odišiel.
Nie však ďaleko. Do večera sa tam zdržovali. A on tiež. Znova a stále cítila jeho pohľad. Znova a stále sa presviedčala, že sa nemá otočiť. Nemôže mu dať žiadnu nádej. Zatiaľ nie. A potrvá to dlho. Možno niekedy budú spolu, keď ho neomrzí vyčkávať. Možno by ho to malo omrzieť. Ona mu nemá čo ponúknuť.
——
Ďalší deň bola situácia takmer totožná. S tým rozdielom, že už vstala z postele a začala sa hýbať. Chcela čo najskôr vypadnúť zo Základne, pretože ju neustále stráženie jej bratmi neuveriteľne rozčuľovalo. Nehovoriac o matke, ktorá cítila potrebu sedieť pri nej a snažila sa ju rozptýliť. Radšej sa zdvíhala z postele, podnikala stále častejšie a dlhšie vychádzky. Svoje zranené brucho už takmer necítila.
Nič jej nebránilo, aby sa vychytila preč z ošetrovne. Šla von, respektíve do miestnosti s prírodou. Tak vernou a skutočnou. Sadla si pod strom, presne pod ten istý, kde sedel pred štyrmi dňami Harry. Možno sa jej bude ľahšie premýšľať.
Potrebuje sa odtiaľ dostať a vrátiť sa do normálneho, každodenného života. Teda normálnym už asi nebude. Ale aspoň sa vďaka škole prestane sústrediť len na to jedno. Možno sa znova naučí smiať. Možno sa jej podarí minimálne na niekoľko hodín prestať myslieť na to. Na ten trest.
Nič sa jej nedokázalo dotknúť tak, ako toto. Ani jej zneužitie Voldemortovou spomienkou, ani Thomas či slepota. Nič ju tak kruto nezasiahlo. A nezanechalo takú hlbokú stopu v jej duši. Nikdy nepreliala toľko sĺz, ako počas týchto nocí. Kedy ju nikto nevidel. Kedy sa nemusela hrať na statočnú. Od malička túžila po dieťatku. Chcela byť matkou. Takou, akou bola tá jej. Mala ju pred očami a aj keď to nikdy nepovedala nahlas, pretože sa bála, že by ju jej bratia vysmiali, bola jej vzorom. Príkladom, ktorý si vážila a ctila. Ju si nebude nikto vážiť ani ctiť. Ona nebude mať svoje dieťa. Nikdy.
Nechcela sa upierať na vieru. To robila celý život. Celý život na niečo čakala, niečomu verila, na niečo sa hrala. Bol koniec. Koniec detského snenia. Dospela. A je na to sama. Vstúpila do života. Krutejšie a tvrdšie ako ktokoľvek iný.
Uvedomila si ho. Opäť. Našiel ju tu. Díval sa na ňu, cítila jeho pohľad. Neotočí sa. Po líci jej stekali slzy.
Nezáležalo na ničom
Obloha sa zatiahla a zdvihol sa vietor
Pozrela sa na nebo a vyčítala mu, ako sa cíti
Vedela, že jej nepomôže
Ale to nemohol nikto
Nebol tu nikto
Nikto, kto by mohol prijať tú bolesť
Áno, boli vedľa nej, každý deň, každú chvíľu, každý okamih
Ale ona ich nevidela, nechcela
Nemohla!
Toto bol jej žiaľ
Zavrela oči, ale nemohla spať
Smútok si razil cestu cez srdce, až sa neúprosne zahryzol do duše, černela
Vykričať to zúfalstvo do celého sveta
Rozbiť všetko na dosah
Preplakať celé noci
Nepomáhalo
Nič nepomáhalo
A on ju stále pozoroval
Boli traja
Boli dvaja
Ale ostal jeden
Iba jedna
Autor básne: Arn Dair
Preklad a úprava: Jana Varga