Sedel napäto so sklonenou hlavou, s prstami pevne prepletenými, aby prekryli nervózny tras strachu a netrpezlivosti. Vydesene a bezradne. V myšlienkach sa mu stále vracali udalosti poslednej hodiny a on pri tej spomienke privrel oči. Mal strach.
Pribehli k nej. Zbadal krv, ktorá sa zjavila pod jej telom a šírila sa znepokojujúcou rýchlosťou. Bolestne zavyl. Hermiona zastavovala krvácanie. Nezmohol sa na nič, len ju zdvihnúť do náručia a utekať čo najrýchlejšie na ošetrovňu. Tá bola najbližšie. Hermiona ho nasledovala, ešte aj počas cesty čarovala na jej bruchu. Bolo rozrezané od halapartne, ktorú držalo brnenie – Ginnin let vzduchom skončil práve na ňom. Uvedomil si Lunin krik, že ide pre Snapa. Matne sa mu vybavovali Draco s Nevillom, ktorí zmizli v jednej z chodieb.
Následné udalosti mali rýchly spád a on si z nich uvedomoval len to najhlavnejšie. Nebol schopný premýšľať nad ničím iným, nemyslel na nič iné, len na ňu. Len na to, aby bola v poriadku.
Dobehli na ošetrovňu. Hermiona zháňala Pomfreyovú a on opatrne pokladal jej bezvedomé telo na najbližšiu posteľ. Rozklepane a prehĺtajúc slzy. Bol špinavý od jej krvi, ale ona, našťastie, už nekrvácala. Neodvážil sa odhrnúť jej roztrhané šaty, aby videl rozsah zranenia. Cítil, že to bude ešte horšie ako zle. Vedel, že to týmto nekončí. Tušil obrovské problémy a roztriasol sa ešte viac. Pomfreyová ich zamračene vykázala na chodbu. Jeho kamarátke bolo jasné, že v tejto chvíli bude rozumné ju poslúchnuť. Odtrhla ho od nej a vyviedla na chodbu, kde si k nemu prisadla bojujúc s vlastnými slzami a panikou.
O pár minút sa zjavil Snape s Lunou. Alebo presnejšie, najprv sa zjavil jeho strýko venujúc mu zamračený pohľad a zavrúc za sebou dvere ošetrovne a až potom dobehla Luna. Povedala mu, čo sa stalo. Bolo ťažké udržať s ním krok. Nevydržal dlho sedieť na lavičke. Dvakrát sa pokúsil dostať dovnútra, ale dvere boli zabezpečené. Nervózne prechádzanie sa po chodbe sa striedalo s frustrovaným civením cez okno, pri ktorom zvieral parapetnú dosku, až mu beleli hánky. Zjavilo sa pár zvedavcov, ale Luna ich vyhnala. Nakoniec sa znova posadil a jeho nervozita stúpala.
Zo zamyslenia ho vytrhli približujúce sa kroky. Spozornel.
„Bolo to jasné,“ okomentoval Draco ich zvedavé a nedočkavé pohľady. „Boli to Slizolinčania.“
„Ktorý z nich?“ Harry bol rád, že sa jeho myšlienky môžu obrátiť iným smerom, že sa môže pripraviť na pomstu.
„Ťažko povedať,“ Draco naňho uprene pozeral. „Bolo ich tam celé klbko, dvanásti. Len tam stáli a tvárili sa nevinne. Longbottoma som ešte predtým poslal pre Blacka, aby tam bol nejaký profesor. Samozrejme sa tvárili, že nevedia, o čo ide a samozrejme sa mi vyhrážali.“
„Menovite?“
„Z tých, ktorých sledujeme, tam boli Zabini, Parkinsonová a Nott.“
„A okolo nich boli nejakí mladší študenti, ktorým mohli zobrať prútik,“ nadhodila Luna.
„Presne tak. Spýtal som sa, ktorý z nich vyslal po Ginny odrážacie zaklínadlo. Vysmiali ma, namierili prútiky a poslali do čerta. Vraj o ničom nevedia. Zabini a Parkinsonová sa nad tou novinkou, ako to nazvali, smiali a tí ostatní stáli pri nich. Čo nie je prekvapujúce.“
„Museli si požičať prútik a tí ostatní ich budú kryť,“ zamrmlal Harry. Aj tak si zistí, kto z nich to spravil.
„Áno. Hovoril som, aby počkali na mieste. Nehlo to s nimi.“
„Rozišli sa ešte skôr, ako som priviedol Siriusa,“ povedal Neville. „Každopádne sme spísali zoznam všetkých, ktorí na tej chodbe boli. Sirius odišiel za McGonagallovou. Ako riaditeľka sa dostane do ich klubovne. Musíme držať palce, aby zistili viac.“
Keď nezistia viac, Harry si prisahal, že to schytá každý, kto na tej chodbe stál. A keby zistili konkrétne meno, tak tomu dotyčnému ubiehajú posledné pokojné hodiny v tomto hrade. Ani nevedel prečo, ale Notta vylúčil okamžite. Vsadil by na Zabiniho, ale aj Parkinsonová by pokojne dokázala spáchať takú podlosť. A možno to bol nakoniec len jeden z tých snaživcov. Možno sa len chceli zapáčiť svojim vodcom. Zistí si pravdu, ak ju nezistia kompetentní.
Ubehla ďalšia nepokojná polhodina, kým sa zjavil Sirius. Spýtavo na neho pozreli.
„Nevieme nič nové,“ pokrútil hlavou a pozeral na Harryho. Takmer ospravedlňujúco. „Minerva si všetkých nechala doviesť do klubovne a vypočuli sme ich. Tí traja nemajú prútik, boli úplne pokojní. A mali byť aj prečo. Kúzlom Priori Incantatem sme zobrazili posledné vyvolané kúzlo každého prútika, ale odrážacie tam nebolo.“
„No jasne,“ napaprčila sa Hermiona. „V rýchlosti tým prútikom vyčarovali niečo iné, aby sa toto neukázalo.“
„Mrchy,“ vrkol Neville.
„Presne,“ Sirius prikývol Hermioniným smerom. „Zdá sa, že začali rozmýšľať. Nemáme dôkaz, že niektorý ich prútik čaroval. Boli len na chodbe.“
„A to je hotovo?“ neveril Draco. „Nič iné sa nebude robiť?“
„Nedá sa nič iné robiť,“ pokrútil hlavou profesor.
„My vieme, že to boli oni!“ Neville bol od rozčúlenia červený.
„Takže im to prejde? A čo Veritaserum alebo…“ skúsila Luna.
„Minerva nepôjde proti pravidlám.“
„Ale my pôjdeme,“ prehlásil Harry pevným hlasom.
„Harry…“
„Nič nehovor. Neskúšaj sa ma odhovoriť,“ zamračene zagánil. Cítil, že Draco ho mlčky podporuje. „Ja si zistím, ktorý z nich to bol. Toto neostane bez odozvy.“
„Súhlasíme,“ prikývla Luna spolu s Nevillom.
„V poriadku,“ prikývol Sirius. „Ale nehovorte to nahlas. Keby ste chceli s niečím pomôcť, neváhajte povedať mi o tom. Ale Harry, keď sa chceš pomstiť, sprav to tak, aby si neniesol žiadne následky.“
„Sirius,“ vyhŕkla Hermiona síce rozhorčene, ale nie tak rozhodne ako inokedy. „Si profesor…“
„A Ginny je tvoja kamarátka,“ Luna na ňu uprene pozrela. „Dotkli sa jedného z nás. Budeme držať spolu a pomstíme sa,“ povedala mierne odsudzujúco.
„Určite to nechcem nechať prejsť bez povšimnutia, ale budeme postupovať s rozumom,“ mračila sa na Bystrohlavčanku. Tá sa len významne usmievala, čo Chrabromilčanke na pokoji určite nepridalo.
Ich ďalšie tlmené rozhovory počúval len na pol ucha. McGonagallová sa stále snažila nájsť vinníka. Hlavne medzi Slizolinčanmi, ale keď tam neuspela, obchádzala všetky fakulty. Sirius chcel počkať na prvé informácie a taktiež robil poriadok po chodbách, pretože sa novinka rýchlo rozšírila a zvedavosť priťahovala stále viac študentov. Luna sa rozprávala s Nevillom tlmeným hlasom a Hermiona sa mračila na stenu pred sebou. Určite premýšľala nad nejakým rozumným spôsobom, ako sa dopátrať vinníka bez porušenia pravidiel. Draco mal odlišný názor.
„Odchytím si niekde Notta a prinútim ho rozprávať,“ šepol, keď sa postavil tesne k Harrymu. Ten stál opäť pri okne s pevne zaťatými päsťami.
„Som ti vďačný, určite by to za pokus stálo a on by možno začal rozprávať,“ pozrel naňho. „Ale nebude chodiť sám. Oni ho nespustia z očí. Musíme vymyslieť niečo iné. Ale teraz nie.“
„Dobre, počítaj so mnou,“ krátko prikývol. „Na niečo prídeme,“ vyhlásil presvedčivo. Harrymu sa podarilo slabo usmiať. Draco si ho prestal všímať. Opatrne a nenápadne si prisadol k Hermione. Rád by ju objal a trocha podporil, ale tá stále zarazene civela do neznáma a zjavne si jeho prítomnosti nevšimla. Aspoň nateraz.
Po chvíli vyliezla Pomfreyová s tým, že ide podať informáciu riaditeľke a taktiež Ginniným rodičom. Odmietla im však čokoľvek povedať a trocha sa s Harrym chytili. Pozerala naňho takmer odsudzujúco a oni pochopili, že mu Ginnino tehotenstvo vyčíta. Čarodejnica so staromódnymi názormi. Sirius sa k nej pridal, študenti už pochopili, že nemajú doliezať. Chcel byť s Weasleyovcami, keď sa dozvedia túto nepríjemnú správu. Ostala tam len mládež a Harry sa pokúsil dostať na ošetrovňu. Bola však zabezpečená rovnako ako predtým. Bezradne sykol. Opatrne zaklopal. Jeho strýko ho ignoroval. A tak zaklopal dôraznejšie, až napokon zúfalo zabúchal.
„Chceš tie dvere rozbiť?“ prskol po ňom strýko, keď otvoril. Okamžite sa všetci združili okolo neho. Zabíjal ich pohľadom. „Nečakajte, že vám začnem niečo vysvetľovať,“ vrkol po nich.
„Ale…“ spustila Hermiona.
„Ani mi nenapadne,“ prerušil ju hneď v úvode. „Nie som informačná služba,“ zamračil sa na ňu. „Ty poď,“ zdrapil Harryho za rameno a vtiahol dnu. Dvere zabuchol a zabezpečil, nechal ich pred nimi stáť pomaly si uvedomujúc, čo sa práve stalo.
Harry sa okamžite vrhol k posteli. Ginny bola už ošetrená, ležala tam v čistom pyžame, stále v bezvedomí a bledšia než zvyčajne. Ale bola živá a to bolo to hlavné. Nemusel byť odborníkom, aby pochopil, že to množstvo krvi, ktoré stratila, bolo nebezpečné. Možno smrteľné. A ktovie, čo sa ešte stalo. Opatrne ju zobral za ruku. Vyzerala krehkejšie a v posteli sa takmer stratila. Pohladil ju po vlasoch a vtisol jej jemný bozk na tvár. Srdce mu prudko búchalo, strach nezmizol. Neupokojil sa ani po presvedčení, že je živá.
„Bude v poriadku?“ zdvihol hlavu. Snape ho mlčky pozoroval. Vystrašilo ho, keď na jeho tvári zbadal niečo, čo sa ponášalo na smútok. „Čo sa stalo?“ vyhŕkol s nepríjemným pocitom. „No tak?“ netrpezlivo naliehal. Pochopil, že sa stalo presne to, o čom nikto z nich nechcel vonku hovoriť. „Prišla o dieťa?“ takmer šepol a prial si, aby mu to poprel. Snape sa zachmúril ešte viac.
„Jej zranenie bolo veľmi vážne,“ spustil, dával si pozor, aké slová použije. „Mala rozrezané celé brucho, stratila veľa krvi…“
„To viem,“ prerušil ho roztrasene. „Zachránili ste ho?“ Dýchal plytko a zrýchlene.
„Nie,“ odvetil mu tichým tónom. Harry cítil, akoby mal náhle nohy z gumy. Zabije ju to. Tak veľmi sa na to dieťa tešila. „Ona bude v poriadku, priniesol si ju včas,“ pokračoval Severus o niečo rozhodnejšie. „O dieťa ste však prišli. Nedalo sa nič robiť.“
„Nič robiť,“ zopakoval posledné slová úplne nelogicky. Klesol na stoličku vedľa postele. Musel sa prudko nadýchnuť, zdalo sa mu, že sa začal dusiť. Bolesťou, stratou a smútkom. „Ginn,“ šepol. Keď to takto zobralo jeho, čo to spraví s ňou? Netrúfal si predstavovať.
„Je mi to ľúto,“ Severus obišiel posteľ a položil ruku synovcovi na rameno. Jemne ho zovrel.
„Ľúto,“ opäť ho citoval. Zdvihol k nemu hlavu. Videl v strýkových očiach nefalšovaný smútok, možno väčší, než by si situácia vyžadovala. Mierne sa zamračil. Nebolo to všetko. Určite mu ešte niečo nepovedal. „A ďalej? Ešte mi niečo chcete povedať,“ opatrne ho vyzval. Severus prerušil ich očný kontakt a zadíval sa na Ginny. Prečo práve oni dvaja? „Prosím,“ hlesol.
„S Poppy sme spravili niekoľko vyšetrovacích kúziel hneď, ako sme ju dali do poriadku,“ začal po malom váhaní. „Neboli sme si istí, preto sme ich niekoľkokrát opakovali,“ nadýchol sa. „Nemusí to znamenať definitívu, všetko môže byť časom inak. Záleží na náhode a vplyvoch okolností.“
„O čo ide?“ prerušil ho netrpezlivo. Strýko nikdy nezvykol kľučkovať a vyhýbať sa priamej odpovedi. Preto ho to znepokojilo.
„Ide o to, že tvoja priateľka utrpela veľa vnútorných zranení, ktoré sme síce dostali pod kontrolu, ale následky si zrejme ponesie. Je len malá pravdepodobnosť, takmer mizivá, že bude mať ešte niekedy deti,“ sťažka vypustil a pozorne sledoval chlapcovu tvár. Smrteľne zbledol a on mu zovrel rameno ešte pevnejšie.
„Mi-mizivá?“ zakoktal sa. Bolo toho príliš. Nebol taký silný, aby dokázal zadržať slzy. Veľmi dobre vedel, ako miluje deti. Chcela deti. Možno teraz nebol najvhodnejší čas, ale vedel, že niekedy v budúcnosti chcela veľa detí. Je Weasleyová a tam sú proste deti automatické. A ona ich mať nebude. Zrejme. „To, to…“ vydýchol. Slzy mu stekali po lícach a on na ne nedbal. „Zabije ju to,“
„Počúvaj,“ Severus si kľakol oproti nemu. Otočil si jeho uslzenú tvár k sebe a túžil cítiť tú bolesť za neho. „Nič nie je definitívne. Všetko sa môže zmeniť. Momentálne je toto najpravdepodobnejšie, ale v budúcnosti môže byť všetko inak. Jej vnútorné orgány sa môžu zregenerovať a ona bude schopná vynosiť dieťa. Musíš tomu veriť a budeš musieť presvedčiť aj ju. Veď ešte nie je ani plnoletá, máte celý život pred sebou. Netreba zúfať, treba veriť. Nádej umiera posledná.“ Sám seba prekvapil. Nikdy nevypustil ani jednu presvedčovaciu či chlácholivú vetu a teraz to bol dokonca celý monológ. A prekvapil ho aj jeho výraz. Zrazu v ňom zbadal to, čomu sa určite bránil. Dôveru.
„Je nejaká nádej?“ potreboval sa ubezpečiť.
„Vždy je,“ prikývol a položil si aj druhú ruku na jeho plecia. „Ale musíš ostať živý, aby si sa o tom mohol presvedčiť. Obaja musíte prežiť, aby ste mohli mať svoje dieťa, niekedy.“
„Áno,“ prikývol a pomaly sa upokojoval. Aspoň sa o to snažil. Dlho potrvá, než sa jeho duša spamätá. „Dá sa tomu nejako pomôcť?“
„Najprv sa musí úplne vyliečiť a potom ju vyšetrím znova. Existujú elixíry, ktoré by mohli pomôcť, ale aj tak bude všetko závisieť od jej organizmu,“ vypustil, neprestávajúc ho držať. Nemienil ho pustiť, až kým si nebude istý, že je to bezpečné. Vyzeral, že sa každú chvíľu zosype. Ani nechcel myslieť na to, ako to zoberie ona. „Je mi to vážne ľúto, aj keď sa možno zdalo…“
„Ja vám verím,“ prerušil ho. Slzy si zotrel, ale i tak mal stále vlhké oči.
„Veríš?“ mierne sa zamračil. Toto bola preňho novinka.
„Verím vám, že vás to mrzí. Nielen kvôli Ginny, ale aj kvôli mne. Verím aj tomu, že ju to príliš nezasiahne a spamätá sa z toho. A pokúsim sa veriť aj tomu, že je nádej a ona bude mať deti, aj keby to nemalo byť so mnou.“
„Áno,“ prikývol. Otvoril ústa, ale zase ich zavrel. Vŕtať teraz nebude. „Budeš sa musieť tváriť nenápadne, inak ma Pomfreyová prerazí,“ oznámil a konečne ho pustil. Možno im to prišlo ľúto, predsa len, takto „blízko“ pri sebe ešte neboli.
„Bol to buď Zabini alebo Parkinsonová,“ nadhodil, keď sa otočil naspäť k Ginny a Severus sa vrátil na svoje miesto. „Boli s nimi ďalší Slizolinčania a aj Nott, ale neverím, že by to spravil niekto iný.“
„Ale dôkazy nemáme, pravda?“ zamračene sa naňho díval a on mu vyrozprával všetko, čo doteraz zistili.
„Nie, ale ja ich nepotrebujem,“ dodal na záver.
„Chápem, ale oficiálnou cestou zrejme nič nedosiahneme a mne už druhýkrát Veritaserum neprejde. Riaditeľka nie je práve najústretovejšia.“
„Ja si to vyriešim sám,“ okomentoval s náznakom protestu, ale stále potichu.
„Aha, iste,“ mierne sa zaškľabil. „A toho sa práve obávam. Bol by som radšej, keby si to ty ani nezačal riešiť, pretože ťa buď vyrazia, zavrú za vraždu alebo zabijú.“
„Nebudem nikoho vraždiť, nenechám sa zabiť a ani vyhodiť,“ zamračil sa.
„Áno? Tak to rád počujem, ale príliš tomu neverím,“ okomentoval pokojne. Aspoň sa začal mračiť a už neslzí. „Dávaj si dobrý pozor, Potter, ako sa k celej situácii postavíš. Chápem tvoju bolesť a tentoraz dokonca uznám, že sa ťa to dotklo. Ale rozhodne sa ťa ja dotknem viac, keď spravíš nejakú sprostosť.“
Harry sa naňho zadíval. Dostal neuveriteľnú chuť začať sa hádať, nadávať na Slizolinčanov a vykričať, že ich to bude strašne mrzieť. Ale pri strýkovi to nebolo to najvhodnejšie, a tak len zaryto mlčal. Zadíval sa radšej na Ginny a snažil sa potlačiť myšlienky na pomstu. Venoval sa úvahám a plánom ako ju zbaviť toho smútku, ktorý ju určite zaplaví, keď sa dozvie pravdu.
Keďže Sirius vyčistil chodby a študenti dostali oficiálny zákaz vychádzania po dvadsiatej hodine, o malú chvíľu sa na ošetrovňu dovalili Weasleyovci v sprievode Poppy. Tá, keď zbadala Harryho, sa začala mračiť. Odstúpil od postele, nechal ich, aby sa zoskupili okolo nej ako rodina. Už vedeli, čo sa stalo. Všetko. Najprv im povedali, čo sa vlastne stalo. Už len to ich vydesilo. Potom sa dozvedeli aj to, že Ginny bola tehotná a potratila. Nakoniec im Poppy oznámila ich úvahu o tom, že by už nikdy nemusela mať deti.
Molly plakala opretá o posteľ a mrmlala niečo, ako že si to jej malé dievčatko nezaslúžilo. Artur ju upokojoval, ale slzy stekali po tvári aj jemu. Díval sa s bolesťou na svoju jedinú dcéru, ktorej sa podarilo vyviaznuť na poslednú chvíľu. Bál sa toho, že ju to zlomí a on príde o najžiarivejšie svetlo vo svojom živote. Bill stál zachmúrene pri čele postele so zrakom upretým na tvár svojej sestry, kým Fleur ho smutne objímala a hladila po chrbte. Občas potiahla a nepretržite žmurkala. Zato dvojčatá zhodne hodili po Harrym zamračené pohľady. Vyčítali mu nielen to, že ne ňu nedal pozor a dovolil, aby bojovala o život, ale aj to, že s ním otehotnela. Vedeli, že ich vzťah už nie je nevinný, ale jej tehotenstvo to dosť nepríjemne pripomenulo. A napokon jej potrat a veľká hrozba, že už deti nebude mať. Toto si ich malá sestrička nezaslúžila a on mal na ňu dávať pozor.
Chceli ju odniesť na Základňu, ale Snape prehlásil, že skôr ako na ďalší deň, počas vyučovania, to riskovať nebude. Pomfreyová s ním súhlasila. Keď prišiel Sirius so Susan, Poppy rezignovala a dovolila aj mládeži, aby na chvíľu prišli. Hermiona sa okamžite pridala k Molly. McGonagallová sa potichu rozprávala s Poppy a Severusom.
Krátko pred desiatou ich začala Poppy vyháňať.
„Ostane tu maximálne matka,“ mračila sa na Hermionu, ktorá nechcela od kamarátky odísť.
„Ale my všetci…“ začal Artur.
„Nie. Keď ju zajtra prenesieme na Základňu, môžete tam pri nej byť celú noc. Ale nie tu, v mojej ošetrovni,“ nechcela to povoliť. „Okrem toho sa skôr ako ráno nepreberie, takže by ste tu boli zbytoční.“
Samozrejme došlo k výmene názorov, kde na jednej strane stála ošetrovateľka, avšak neústupčivá a argumentujúca, na druhej strane ostatok prítomných.
„Myslím, že keď tu ostanú dvaja, nič závažné by sa nemalo stať,“ prehlásil Snape. Harry naňho pozrel a na Harryho pozreli takmer všetci.
„Ja by som ostal, ak by proti tomu nikto nenamietal,“ vyšlo z neho nesmelo a opatrne pozeral na Weasleyovcov.
„Potter, vy by ste mali ísť do postele,“ zamračila sa naňho McGonagallová.
„Aj tak nebude spať a keď sa Ginny preberie, mal by byť pri nej,“ zastal si ho Sirius, za čo mu bol vďačný. Weasleyovci po ňom strelili protestným pohľadom. Až na Molly.
„To je výborný nápad, zlatko,“ pozrela naňho smutným pohľadom. Dvojčatá si niečo zamrmlali. „Keď Ginny otvorí oči, určite bude chcieť vidieť práve teba.“
„Nevadí to?“ neveriacky sa opýtal. Nechápal. Prisahal by, že dvojčatá ho pred malou chvíľou prestali mať radi. Bill naňho zatiaľ nepozrel a Artur sa díval zamračene a zamyslene. Určite sa k tomu dostanú, keď sa situácia trocha upokojí. Ale vyhlásenie pani Weasleyovej ho šokovalo.
„Nie, nevadí,“ zavrtela hlavou.
Ošetrovňou sa nieslo ešte niekoľko protestov, ale napokon Severus spolu so Siriusom dokázali zvyšok spracovať. Pomfreyová po kontrole a naliatí ďalších elixírov odišla naštvane od pacientky do svojej miestnosti, kde sa zavrela. Osameli.
„Je mi ľúto,“ začal.
„Nič nehovor,“ povzdychla s očami upretými na svoju dcéru. „Zrejme čakáš, že začnem kričať, nadávať a niečo ti vyčítať.“
„Napadlo mi to.“
„A možno by som aj začala,“ pozrela naňho. Cítil sa nepríjemne. „Netvrdím, že ma toto zistenie nechalo pokojnou, že s tým súhlasím alebo vás nebodaj budem podporovať. To nie. Nepáči sa mi to presne tak, ako by sa každej matke nepozdávalo, keby zistila, že jej neplnoletá dcéra vedie dosť aktívny sexuálny život,“ po tomto prehlásení sčervenela a odvrátila od neho pohľad. Nebolo to nič v porovnaní s tým ako sčervenel Harry. Sťažka preglgol. „Ginevra však vyzerala šťastná, miluje ťa a určite ju k ničomu nenútiš,“ pokračovala oveľa tichšie. „Porozprávam sa s ňou, keď sa preberie, keď to všetko prebolí. Rozkazovať ani zakazovať vám nič nemôžem, ale bola by som rada, keby ste s tým prestali,“ opäť naňho pozrela. Stále sa červenal a teraz to bol on, kto sklopil oči. „Stále si myslím, že na toto máte čas. Ale už sa stalo. Viac ma bolí to, že už…“ hlas sa jej zasekol. Zavrtela hlavou, akoby sa snažila striasť nepríjemných myšlienok.
„Nemusí to tak skončiť.“
„Áno, aj ja v to verím,“ vehementne prikyvovala. „Raz bude mať deti.“
„Chcel som to dieťa, chcel som sa s ňou oženiť,“ sťažka vypustil. Cítil, že to musí povedať. „Chceli sme vám to povedať, ale najprv sme sa s tým museli vyrovnať my dvaja. Obaja sme sa začali tešiť,“ zaváhal. Pozrela naňho, videla, že sa mu oči začali lesknúť. „Milujem ju a pomôžem jej.“
„Ja ti verím Harry,“ povedala úplne samozrejme. „Si takmer ako môj syn a stále si myslím, aj keď bolo ťažké si to priznať, že má Ginny šťastie, len prosím, kým ešte nie je Ginny plnoletá, prestaňte s tým. O pár mesiacov si bude môcť robiť, čo chce, ale dovtedy…“
„To záleží aj od Ginny,“ namietol. Nechcel jej čokoľvek sľubovať a klamať, ale taktiež nemal záujem skončiť.
„Iste, to áno. Tebe nemôžem prikazovať nič, ale s ňou sa určite porozprávam. Aj keď viem, že to bude zbytočné, preto som chcela dohovoriť tebe. Majte rozum, predsa.“
„Skúsime mať rozum,“ toto jej mohol sľúbiť.
„Aspoň niečo,“ nevyzerala presvedčene.
Sedeli vedľa seba celú noc. Každý držal jednu jej ruku, občas ju pohladil po líci alebo vlasoch. Nepovedali toho veľa, len občas niektorí z nich prerušil ticho, ktoré ich obklopovalo, aby si vymenili pár viet a vnorili sa opäť do ticha. Ticha čakania.
——
Harry driemal s hlavou položenou na posteli, ale v ruke zvieral Ginninu dlaň, pripravený okamžite sa prebrať, keď ucíti jej pohnutie sa. Molly sa na nich mlčky a zamyslene dívala. Vyzerali tak bezbranne, nevinne a pokojne a pritom toho obaja zažili viac, ako ktokoľvek iný a dospelý. Na jednej strane jej neostávalo z pozície matky nič iné, len sa na nich hnevať a vyčítať im to všetko. Ale na druhej strane ich chápala. Nikdy by nahlas nepripustila, že sa od svojej dcéry príliš nelíšila. S Arturom už dávno tiež. Začervenala sa pri tej myšlienke.
Jej dcérka mohla mať dieťatko. Ona mohla mať vnúčika, ktorého si veľmi želala. A miesto toho hrozí, že ho nikdy nebude mať. Bolelo ju to, mrzelo a cítila so svojou dcérou. Ju to uvedomenie ešte čaká a určite prídu pochmúrne myšlienky. Nepochybovala o tom, že by ju práve Harry mohol presvedčiť, že nie je nič stratené. Bála sa toho. Nie priamo reakcie na pravdu, ale na postupné uvedomovanie si možnej straty. Weasleyové milovali deti, nielen svoje. Nemať dieťa bolo pre ne tým najväčším trestom.
Premýšľala, ako sa bude po tom všetkom správať k ostaným deťom. Nie, že by ich prestala mať rada, ale bude ju to bolieť. Ale bola silná, rovnako, možno aj viac ako ona sama. Sebastiana neprestane mať rada, určite sa naňho ešte viac upne. Mierne obavy sa spájali s Fleur a jej tehotenstvom. Bude mať na očiach to, o čo prišla. Celé mesiace jej to bude pripomínať. A potom sa to malé narodí. Bude musieť dohliadnuť na svoju dcéru, bude jej musieť venovať viac pozornosti. Aj tak si bola istá, že už to vie. Rovnako ako všetci. Len jej a Artuovi to tajili. Ako by to v jej prípade bolo nutné. Mierne sa pousmiala. Bola zvedavá, kedy vytiahnu pravdu na stôl.
Spozornela, keď zaregistrovala slabučký pohyb. Ginny sa pomrvila, vydral sa z nej tichý ston. Mierne pohnutie prebralo aj Harryho.
„Ginny, zlatko, počuješ?“ ticho ju oslovila. Vymenili si s Harrym rýchly pohľad.
„Mami,“ zabrblala, keď ju spoznala. „Harry,“ vyšlo z nej. Otvárala oči.
„Tu som,“ hlesol nežne, hladil ju po vlasoch. „Ginn,“ šepol a pobozkal ju na líce. „Ako sa cítiš?“
„Čo sa stalo?“ jej hlas znel bolestne. Vymanila si ruku z tej matkinej a opatrne si siahla na brucho. Jednoznačne ju to bolelo. Okamžite sa tvárila vystrašene a uprene pozerala na Harryho. „Harry, čo sa stalo?“ šepla so strachom.
„Najprv povedz, ako sa cítiš,“ snažil sa tváriť vyrovnane.
„Som v poriadku,“ netrpezlivo sa zamračila. „Čo je s…“ hlas sa jej zachvel. Pred matkou nechcela nič hovoriť, zatiaľ nič netušila. Harryho následný výraz jej dal odpoveď aj bez slov. „Nie,“ šepla neveriacky. Vedel, čo cíti. Alebo len tušil. On zažil možno desatinu toho, čo teraz musela prežívať ona.
„Bude to zase dobré,“ opatrne ju objal a šepkal jej do ucha.
„Zlatko, mrzí ma to. Dôležité je však to, že ty si v poriadku,“ skúsila jej matka a hladila ju po vlasoch. Ginny na ňu pozrela. Slzy v očiach jej matky ju posunuli o ďalší výrazný krok k uvedomeniu si reality.
„Prišla som o dieťatko,“ hlesla potichu. Zadívala sa niekde do neznáma. Mlčala, kým oni dvaja neprestávali v povzbudzovaní a presviedčaní, že to bude dobré. Len to musí prebolieť. Počúvala ich na pol ucha. Pozrela na Harryho. Poznala ho dosť dobre na to, aby odhadla, že toto ešte nie je zďaleka všetko. Cítila rozťaté brucho, ktoré sa pozvoľna zaceľovalo. Vedela si predstaviť, aká hlboká bola rana, kam až siahala. „To nie je všetko, však?“ spýtala sa dôrazne. Jej matka plakala a on, aj keď sa snažil, nedokázal zakryť svoje pocity. Uprene sa naňho dívala, dávala mu najavo, že chce počuť pravdu.
„Ginn,“ začal opatrne, snažiac sa vybrať tie najvhodnejšie slová. „Nie je to všetko, máš pravdu. Snape hovoril, že budeš potrebovať dlhú rekonvalescenciu, budeš musieť brať veľa elixírov a hlavne budeme musieť byť trpezliví kým,“ sťažka vydýchol, „kým budeme môcť mať ďalšie dieťatko.“
„Ako?“ stiahla obočie. Jeho slová k nej prilietali akoby z veľkej diaľky. Postupne si uvedomovala ich význam, rovnako ako chápala, že sa snažil byť citlivým a ohľaduplným. Povedal jej pravdu príliš mäkkým spôsobom. Vedela, že ich musí zobrať z úplne opačného konca. V preklade to znamenalo, že je minimálna šanca, že ešte niekedy bude mať dieťa. Všetko to záviselo od šťastia. A toho mala v živote málo. „Nemôžem mať deti,“ hlesla bolestne. Vzlyk jej matky ju v tom ubezpečil. Z očí jej stekali tiché slzy. Jej svet sa v momente zrútil. Nebude mať dieťa. Zmysel života bol stratený. Zmysel naplneného života.
„Zlato, my budeme mať dieťatko, raz určite,“ presviedčal ju a zotieral jej z tváre slzy. Matka ju hladila s potichu jej dohovárala. „Všetko dopadne dobre, keď sa vyliečiš, Snape ťa vyšetrí a potom budeme vedieť viac. Rozumieš?“
„Nie,“ zavrtela hlavou a vážne mu pozrela do očí. „Skôr ho nikdy nebudem mať,“ striasla zo seba jeho ruku. V momente sa stiahla do seba a prestala reagovať. Na akýkoľvek ich pokus. Harry sa po márnych pokusoch tiež uzatváral do seba. Nepozerala naňho, nepozerala ani na matku. Len Molly napokon rozprávala. Úplne od veci, nesúvisle a rôzne maličkosti. Len preto, aby tam nevládlo to napäté ticho, ktoré ich bolelo, ale ktoré zaručovalo, že sa o tom nemusia rozprávať.
Zaspala a vydržalo to niekoľko hodín. Po zobudení odpovedala holými vetami len Pomfreyovej. Matku a Harryho nevnímala.
——
Slizolinčania, keď to skutočne plánovali spraviť takto, tak im to vyšlo do bodky. Na chodbe, na ktorej sa nachádzali vo chvíli útoku, neboli, ako na jednej z mála, žiadne obrazy. Na opačnom konci hradu v tej chvíli riešil Filch zbúranú jednu z kamenných sôch. Zrejme to mal na svedomí Zloduch, ale určite bol k tomu vyprovokovaný. Bola tam väčšina duchov, takže útočníci neboli spozorovaní a mohli napádať bez svedkov. Jediné, čo na nich ukazovalo, bola mapa, ale ani tá neurčila priameho vinníka.
Spleť chodieb, ktoré Harry využíval sedem rokov ako jedinečnú možnosť k nepozorovanému pohybovaniu sa po hrade a taktiež úspešným skrývačkám, teraz hrala proti nim. V jednej z postranných chodieb bolo päť Bifľomorčanov, v ďalších chodbách dvojice či trojice študentov odchádzajúcich z knižnice do svojich klubovní. Lúč mohol teoreticky vyslať ktokoľvek. Teória sa však značne líšila od praxe a McGonagallová vypočúvala každého, kto sa na tej chodbe zjavil.
Bez výsledkov, samozrejme. Študenti mimo Slizolin sa dobrovoľne prihlasovali, aby poskytli informácie, že sa v dobe útoku na jednej z chodieb skutočne nachádzali, ale ako bolo jasné a nikto o tom ani nepochyboval, nevideli nikoho, kto by útočil. Znova si nechala predvolať každého z dvanástich Slizolinčanov a pálila po nich otázky. Nech boli hocako inteligentne položené, nech sa snažila pôsobiť hlavne na tých mladších akokoľvek tvrdo, nevymámila z nich nič, na čom by ich nachytala. Pochybovala, že by boli až takí rozumní, skôr mali strach niečo prezradiť. Povedala by však, že v dobe útokov ich spolužiaci mierne začarovali, takže si možno ani neuvedomovali, o čo ide. Držali však spolu, čo jej situáciu neuľahčovalo.
„Čo si o tom myslíš, Albus?“ spýtala sa ho s povzdychom, keď si napokon priznala, že jej možnosti sú vyčerpané. Zatiaľ sa nepresťahovala do jeho kancelárie, školu viedla zo svojho kabinetu. Len občas prišla, aby sa s ním poradila.
„Je to jasné,“ zamyslene skonštatoval, keď ju vypočul. „Spravili to Slizolinčania, jednoznačne. Ale nemáme priame dôkazy a k nim by sme sa dopracovali len nezákonnými spôsobmi.“
„A tie nebudeme používať. Nemýlim sa?“
„Nie, nemýliš sa. Nikdy sme ich nepoužívali a nech by bola situácia akokoľvek vážna, neskĺzneme k nekalým praktikám. A už vôbec nebudeme tie deti, nech ide o kohokoľvek, ohrozovať.“
„Takže celú záležitosť uzavrieme, vinník dopátraný nebude a môže veselo pokračovať v napádaní svojich spolužiakov,“ zhrnula a tvárila sa nespokojne.
„Skutočne mi je ľúto, čo sa stalo, opäť. Mrzí ma to, čo sa stalo slečne Weasleyovej, aj s nepríjemnými následkami. Rovnako súcitím s celou jej rodinou, ako aj s Harrym. Som si však istý, že kde naše praktiky končia, nájde sa niekto, kto si bude vedieť nájsť cestičku a zistiť, ako to všetko bolo,“ mierne sa pousmial.
„Áno, o tom som presvedčená. Potter si zistí, kto zaútočil na jeho priateľku.“
„Určite a rovnako sa postará aj o to, aby z toho vinník nevyšiel beztrestne.“
„Ale to nebudem môcť dovoliť,“ mračila sa.
„Harry už nie je taký prchký, ako býval a má okolo seba ľudí, ktorí ho dokážu usmerniť.“
„To je možno pravda, ale nemôžeš odo mňa chcieť, aby som nad tým privierala oči. Prípadne ho nebodaj podporovala.“
„Nech spravíš čokoľvek, on si cestičku nájde. Bude stačiť, keď sa budeme tváriť, že nevieme, čo sa mohlo stať. Nebude to také tragické.“
„Každopádne z neho nespustím oči.“
Celé vyučovanie bolo rozkúskované. Na hodine Elixírov aj Transfigurácie zastupovali iní profesori, na Herbológiu aj Starostlivosť o čarovné tvory sa ostalo v hrade. Bol vyhlásený zákaz voľného pohybovania sa po hrade, zrušili sa všetky krúžky a mimoškolské aktivity, celé fakulty vychádzali z klubovní spoločne. Vedúci ich zaviedli do Veľkej siene, kde si ich jednotliví profesori odvádzali na hodiny pod prísnym dohľadom. Keď sa študenti pokúsili medzi sebou diskutovať, už mali na sebe prenikavé oči toho-ktorého učiteľa. A to najmä, ak šlo o študentov rôznych fakúlt. Slizolinskí sa brali obzvlášť pozorne. Z toho dôvodu sa Draco nielenže nepriblížil k Nottovi, ale neprehodil slovo ani s jedným zo sebavedomo sa tváriacich Slizolinčanov.
Hermiona s Nevillom na tom boli rovnako. Harry sa vyučovania nasledujúci deň nezúčastnil. A vlastne nebolo ani nič zaujímavé, pretože sa po obede jednoducho zrušilo. Ako sa vyjadrili viacerí, bolo im ľúto, že až do odvolania nebudú mať hodiny oklumencie a taktiež bola zrušená Dumbledorova armáda, ale našťastie sa metlobalové tréningy ešte tento rok nezačali konať. Hádam sa situácia do mesiaca upokojí.
——
Jej správanie sa nezmenilo, ani keď ju počas vyučovania opatrne a nenápadne preniesli na Základňu. Ešte stále cítila zranenie, ale to ju bolelo oveľa menej, ako pocit osobnej prehry. Život jej uštedril jednu z najkrutejších rán a bude musieť prejsť veľa času, kým sa s tým dokáže zmieriť, prípadne to bude ignorovať. Nejaké reči o tom, že sa to môže zmeniť, nebrala príliš vážne. Možnosť, na ktorú sa všetci upierali, ona proste zavrhla. Chcela sa s tým vnútorne vyrovnať a pokiaľ to nespraví, nebude sa môcť postaviť na nohy a pokračovať ďalej. Ale chcela, nie, musela to dokázať sama. Musela začať brať fakt, že už nebude mať dieťa, ako niečo samozrejmé. Ako skutočnosť, nezmeniteľnú a definitívnu. Musela sa cez to preniesť len ona, bez pomoci kohokoľvek z rodiny či priateľov. Bez neho. Je to jej boj a ona zvíťazí.
Toto zistenie ju tvrdo a nemilosrdne zasiahlo a prvá reakcia, na ktorú sa upla, bolo uzavretie sa vo svojom vnútri. Nereagovanie, apatia a nezáujem. Vedela, že všetkých okolo seba týmto odháňa a znechucuje. Vedela, že keď to bude pokračovať, oni to vzdajú a nebudú mať záujem ju k niečomu podnietiť. Vedela to veľmi dobre a bola pripravená na to pristúpiť. Len preto, aby ju v jej smútku nechali samú. Nebude sa o tom rozprávať s nikým.
Začala odpovedať na bežné otázky, tvárila sa, že načúva rozhovorom Fleur a Susan, ktoré pri nej sedeli a hovorili o obyčajných hlúpostiach. Na to môže reagovať, ale ako náhle padla zmienka o tom, čo sa stalo, jej svet sa uzavrel a nepúšťala doň nikoho.
A už vôbec nie Harryho. To mlčanie, ktoré sa pokúšal odstrániť ešte v rokfortskej ošetrovni a skúšal to aj tu, ona prelomiť nemienila. Vedela, že ho to bolí rovnako ako ju. Možno by sa mohli o tú bolesť podeliť, ale to by bola zrada všetkého, čo si predsavzala. Okrem toho, on nemá za čím smútiť. Keď bude chcieť, môže mať deti. Znelo to tvrdo a nezmyslene, ako si sama uvedomila, ale jej život práve v tejto chvíli stratil zmysel. A Harry ho nedokáže zachrániť. Toto nedokáže.
Cítila, že je v miestnosti. Nemohla sa ešte posadiť, ale to ani nepotrebovala, aby vedela, že sedí niekde v kúte čakajúc na svoju príležitosť osloviť ju, znova, s očami upretými na jej posteľ. Nechce ho, teraz chce samotu. Chopil sa hneď prvej možnosti, ktorá sa mu naskytla. Neuveriteľné sa stalo skutočnosťou a na malý okamih pri nej ostala len Susan. Prosebne sa na ňu zahľadel a ona pochopila. Nechala ich samých.
„Ginn,“ opatrne ju oslovil. Možno až príliš opatrne. „Pozri sa na mňa,“ skúsil jemne. Jej oči sa k nemu pomaly obrátili a jeho srdce sa rozbúchalo. Nesmie spraviť chybu, musí rozumne voliť slová. Ale aké použiť? „Hovor so mnou, prosím.“ V očiach oboch bolo obrovské množstvo bolesti a smútku, videli to jeden na druhom. Cítil však aj niečo iné. Akoby sa medzi nimi začala stavať vysoká stena chladu. Bolo mu jasné, že ak ju nezbúra včas, každý následný krok môže byť ťažký. „Som tu pre teba,“ šepol s miernym úsmevom. „Rozprávaj sa so mnou.“
„A o čom?“ spýtala sa pokojne. Aj tak mu po tej vete prebehol zvláštny mráz po chrbte. Bolo to až veľmi pokojné, akoby bez záujmu, automaticky. „Nechcem o tom hovoriť s nikým, ani s tebou.“
„Nemusíme hovoriť o tom, môžeme hovoriť o čomkoľvek inom. Prosím, len sa predo mnou neuzatváraj. Neutekaj predo mnou,“ pokúsil sa jej zachytiť ruky. Nedovolila mu to.
„Nechcem pred nikým utekať, ale toto je len moja vec. Nechaj ma tak, kým si to v hlave neurovnám. Nebude to dlho trvať, ale dovtedy chcem byť sama.“
„Nemôžem ti to dovoliť,“ protirečil potichu. „Je to priveľmi veľká bolesť, aby si s ňou ostávala sama.“
„Vidíš a spomínaš to,“ zamračila sa. „Harry, bež preč. Daj mi čas.“
„Nemôžeš ma len tak odohnať,“ zavrtel hlavou.
„Nechcem ťa odohnať, ale prosím, nechaj ma na chvíľu tak,“ šepla.
„Ako dlho?“ spýtavo sa na ňu zadíval. Mlčala. Ani sama netušila, koľko času musí uplynúť, aby sa s tým vyrovnala. „Ginny,“ oslovil ju dôraznejšie. „Ja ťa nechcem nechať samú.“
„Ale ja to chcem,“ odvetila neústupčivo.
„Nerozumel si?“ mračili sa mu za chrbtom dvojčatá. Prebodol ich pohľadom. „Hovorí ti, aby si ju nechal na pokoji, tak to sprav. Inak ti k tomu pomôžeme.“
„Nestarajte sa do toho, nikto sa vás o to neprosil!“ vyprskla na nich.
„Nechápem, čo je vás dvoch do toho,“ mračil sa.
„Možno nič, ale keď hovorí, aby si ju nechal, tak vypadni.“ Dvojčatá vyzerali ako bohovia pomsty. V takejto nálade ich ešte nezažil. Chápal, že majú dôvod byť naňho naštvaní, vôbec sa im nedivil. Ale vždy si myslel, že by ho mohli nechať vyriešiť si svoje záležitosti samého. Ako sa zdalo, keď šlo o ich sestru, nemali v pláne povoliť.
„Harry, prosím,“ pípla znova. Zadíval sa na ňu. Nebolo to definitívne rozlúčenie, to bolo v jej pohľade jasne vidieť. Chcela od neho príležitosť popasovať sa so svojím osudom vlastnými silami, bez akejkoľvek cudzej pomoci. On sám to robil roky. Nedivil sa, ale vedel, že je to zlé.
„Budem na blízku, keby si potrebovala,“ hlas mu znel zvláštne duto. Oči ho štípali, nevedel sa odvrátiť od jej tváre. Niečo mu navrávalo, že ju stráca. Nehovorila nič, len pomaly prikývla.
„Tak už vypadni.“
Odtrhol sa od jej tváre len preto, aby nepriateľsky zagánil na dvojčatá, ktoré mu vracali rovnaký pohľad. Otočil sa na päte a kráčal preč. Začul ju ešte vrknúť, že sa môžu aj oni dvaja obrátiť a zmiznúť jej z očí.
Bolo mu to jedno. Kráčal do miestnosti s prírodou, kde sa hodlal zašiť. Stále v nej vládlo príjemné, jarné počasie, na rozdiel od toho skutočného sveta. Sadol si pod strom, aby premýšľal. Nie, aby vymýšľal svoju pomstu. Bolelo ho vidieť ju tak, trápilo ho pristúpiť na jej žiadosť a nepomôcť jej. To nebolo niečo, čo by spravil bez váhania. Ako to teraz bude? Ešte dva dni bude v posteli. A potom? Bude ho ignorovať aj naďalej?
Pomstí sa. Pomstí ju a aj ich dieťa. Všetky deti, ktoré kedy mohli mať. Niekto za to kruto zaplatí.
——
Večer toho dňa sa vrátili do svojej klubovne. O útoku sa hovorilo, rovnako ako o útočníkovi, aj keď to boli len domnienky. V celej chrabromilskej klubovni vládla ponurá nálada a všetci prisahali pomstu. Nepočúval tie reči. V mysli spriadal plán. Musel vymyslieť všetko tak, aby na to profesori neprišli. Presne tak, ako to vymysleli oni. Aby proti nemu neboli dôkazy.
Za Ginny už nešiel, ako sa dozvedel, s Hermionou a Lunou sa rozprávala celkom normálne, ale len o úplne obyčajných veciach. Tonksová za ňou prišla tiež, ale o Sebastiana sa v tej chvíli staral Lupin. Nezabudla sa však naňho spýtať.
Sediac neskoro v noci v klubovni a vymýšľajúc plán si uvedomil, že okrem nepriateľsky sa tváriacich dvojčiat, sa naňho Bill doteraz priamo nepozrel, vyhýbal sa mu. Artur sa správal chladne a odmerane. Bol si vedomý, že mu to vyčítajú a bude musieť uplynúť nejaký čas, kým mu odpustia. A uvedomil si aj to, že pri myšlienkach na všetko ostatné si nestihol začať nič vyčítať. Bola to jeho chyba? Mala voľnú hodinu, šla do knižnice vrátiť knihu. Nemohol tomu zabrániť. Nemal možnosť to ovplyvniť. Ale o nepeknú budúcnosť, zrejme Zabiniho, sa postará.
——
Hneď ako vstúpil do Veľkej siene pochopil, že jeho priatelia nepreháňali ani v najmenšom. Slizolinské a bystrohlavské miesta už boli zaplnené a Chrabromilčania si v čo najväčšej tichosti sadali k tým svojim. Všade vládlo napätie, ostražitosť a nedôvera. Dokonca to sálalo aj z niekoľkých miest Slizolinčanov. Jednu nevýhodu toto hromadné presúvanie ale malo, všetci museli vstávať zarovno a odchádzať v presne stanovenú hodinu. Pre Harryho to nebol problém, ale videl na Nevillovi, ako sa mu to nepáči.
Okamžite po zasadnutí si vyhľadal tých, o ktorých mal momentálne najväčší záujem. Skupinka Slizolinčanov vyzerala, že sa ich okolitá situácia vôbec netýka. Kypela v ňom žlč a hnev narastal. Tvárili sa pokojne, sebavedomo a nevšímavo. Vyhľadal očami Zabiniho, nepriateľsky po ňom zazeral, dával do svojho pohľadu tú najväčšiu nenávisť a naznačoval mu, že mu je jasné, kto za útokom na Ginny stojí. Odpovedal mu posmešným úškľabkom. Pevne zovrel čeľusť, najradšej by vyskočil a roztrhol ho na mieste.
Bifľomorčania ešte neboli na svojich miestach a on to chcel využiť, aby spustil prvú časť plánu. Draco sa mierne odsunul, mal výborný výhľad a keďže na Slizolinčanov civel od chvíle ako si sadol, nikto ho nebude z ničoho podozrievať. Len aby Nott zdvihol hlavu čo najskôr. Doslova ho hypnotizoval. A dočkal sa skoro. Vpil sa mu do očí, stačil mu moment.
Nemykaj sa. Dobre. To som ja, Potter. Malfoy mi rozprával o tvojom váhaní a keď on mlčí, ja mlčať nebudem. Chápeš? Keď nespravíš to, čo chcem, tvoji priatelia sa dozvedia, aké máš názory na nich a aj na smrťožrútov. Poškriab sa, keď si mi porozumel.
Nottovi sa podarilo tváriť flegmaticky, keď prekonal prvotný šok z cudzieho návštevníka vo svojej hlave. Zrejme mal niekoľko „užitočných“ hodín, ktoré mu venovali smrťožrútski učitelia. Potterov monológ vyzeral odhodlane, nepochyboval, že by začal rozprávať. Ublížili jeho priateľke a on bol natoľko rozumný, aby sa rozhodol správne. Buď bude spolupracovať so síce nahnevaným Potterom, o ktorom však nepochyboval, že by mlčal, ak spraví to čo chce, alebo sa mu postaví, ale nepochyboval o tom, že by vo svojej zlosti a chuti po pomste rozprával. A znepriatelení súkmeňovci sú väčšou hrozbou. Poškriabal sa.
Tak počúvaj. Všetci budú na Herbológii zaneprázdnení hrabaním sa v kvetináčoch. Ja pôjdem dozadu pre hlinu, ty pôjdeš za mnou. Bude zaistené, aby sme dostali tri- štyri minúty na rozhovor. Chcem sa len rozprávať, nič iné. Keď za mnou nepôjdeš, už sa zrejme veľmi nepoprechádzaš. Odpi si, keď súhlasíš.
Po miernom váhaní a viditeľnom zblednutí si Nott skutočne odpil zo svojej čaše. Harrymu sa uľavilo. Bol to zbabelec, ale to vôbec neprekážalo. Potvrdí si to, čo potrebuje a možno sa dozvie aj niečo navyše. Sklonil hlavu a zrušil ich spojenie. Celé to trvalo asi minútu, nikto si nič nevšimol. Nikto na slizolinskej strane.
„Tak?“ netrpezlivo sa k nemu naklonila Hermiona.
„Súhlasil a ja sa postarám o to, aby povedal to, čo potrebujeme,“ hovoril čo najtichšie. Malfoy sediaci oproti nemu stiahol obočie.
„Dúfam, že nesúhlasil len preto, aby sa ťa nateraz zbavil,“ zapochyboval.
„To by som mu neradil,“ vrkol Neville.
„Možno, ale musí mu byť jasné, že keď nie vtedy, tak sa k nemu nakoniec dostaneme a to by mohlo byť už dosť zlé,“ prehlásil Harry rozhodne a presvedčivo.
„Neublíž mu, ešte sa môže hodiť,“ Malfoy naňho pozrel vážne. Zato Hermiona ho prebodla pohľadom. Mierne sa zaškľabil.
„Jemu neublížim, aspoň to neplánujem. Ale keď ma naštve…“
„Harry,“ potichu ho napomenula Hermiona. Nevinne mykol plecami.
Toto bola ale len tretina všetkého, čo si naplánovali. Zrejme tá najjednoduchšia. Najťažšia mala prísť hneď potom. Pozrel smerom k učiteľskému stolu. Sirius sa zachmúrene venoval raňajkám, ale keď naňho Harry pozrel, slabo sa zaškľabil. Na rozdiel od neho Snape ostražito sliedil po sále, striedavo sa pristavujúc pohľadom na slizolinskom a chrabromilskom stole. Netrvali ani tri sekundy, keď sa ich pohľady stretli a strýko ho obdaril varujúcim, zamračeným pohľadom. No iste. Bolo mu jasné, že má veľmi odhodlaného strážcu, ktorý ho pozorne sleduje. Škoda, že s ním nemôže byť všade. Slabučko a nevinne sa naňho pousmial, z toho dôvodu sa Severus zamračil ešte viac. A všimol si aj uprený pohľad riaditeľky. Ako sa zdalo, tak mal hneď niekoľko odhodlaných strážcov.
O niekoľko minút na to sa postavila dočasná rokfortská riaditeľka, aby vydala prehlásenie. K tým doterajším preventívnym opatreniam, ktoré sa začali praktizovať, ako boli zrušené záujmové činnosti a hromadný presun študentov, o zákaze vychádzania po večeri ani nehovoriac, sa mali o dva dni pridať aj ďalšie, ktoré sa práve teraz riešili s Ministerstvom. Malo prísť niekoľko aurorov, aby boli nápomocní profesorom pri dozore v celom hrade. Nezabudla pri tom pozerať ku chrabromilskému stolu. Oni vedeli, že keď budú chcieť, nezastaví ich ani hromada aurorov stojacich pred portrétom Tučnej pani.
——
„Fajn, pôjdeme,“ zamrmlal Harry o niekoľko hodín. Transfiguráciu pretrpeli a keďže zákaz skleníkov trval len predchádzajúci deň, teraz sa tu veselo bavili s kvetináčmi. Teda len Neville, zvyšok siedmakov trpel a významne pri tom pretáčal očami. Boli pomiešane pousádzaní pri niekoľkých menších stolíkoch a Slizolinčania už dávno nepracovali spolu. Dôležité bolo, že pozornosť každého bola upriamená na prácu pred ním. Pozrel na Notta. Potešilo ho, že sa viac stará o to, čo robí Harry, než to, za čo by mal dostať známku. „Keď zmizne aj on, spusti to,“ povedal Hermione. Odhodlane prikývla, nech mala akékoľvek výhrady.
Sedel takmer na konci. Keď sa Sproutová otočila, aby niečo dôležité vysvetlila McMillanovi, postavil sa a čo najflegmatickejšie zašiel popri stojanoch do zadnej časti, kde skladovala hlinu. Celými skleníkmi sa tiahli dlhé rady stojanov, v ktorých boli bujné zelené rastliny. Pokiaľ niekomu nenapadne čupnúť si a s hlavou pri zemi kontrolovať okolie, tak by nemali prísť na to, že sa niekto skrýva vzadu. Nadýchol sa a netrpezlivo čakal na Notta. Dúfal, že bude mať rovnaké šťastie, aj keď sa nachádzal o niekoľko stolíkov vzadu.
Napäto počúval. Na rad prišiel Neville. Chudák, mal za úlohu spraviť zo seba maniaka, alebo možno len príliš zvedavého nadšenca. Začul, ako sa vehementne vypytuje Sproutovej a tá mu oduševnene odpovedá. Pritiahli na seba pozornosť všetkých. Vychvaľovala jeho neobvyklé umenie a požiadala triedu, aby prišla pozrieť na jeho úžasný kvetináč. Nikdy nesklamala.
To stačilo na to, aby sa Nott dostal dozadu k Harrymu.
„Počkaj,“ sykol po ňom Chrabromilčan a podal mu štipec na nos. Sám si jeden nasadil. Nedôverčivo si ho vzal. Teraz nastúpila Hermiona. Len odhadoval, čo sa deje vpredu. Musela vydráždiť prútikom niekoľko nebezpečných uspávačov, ktoré sa nachádzali v rade za Nevillovým chrbtom. Ďakoval mu za jeho dokonalý skleníkový rozhľad a podrobnú znalosť rastlín. Podráždené kvety začali vypudzovať obranné látky, bez farby a zápachu. O pár sekúnd postupne všetko stíchlo. Než si uvedomili, čo sa deje, všetci ležali uspatí na zemi.
„Fajn!“ vrkol Harry smerom k Nottovi huhňavým hlasom. „Máme asi štyri minúty, než sa začnú preberať,“ vytiahol prútik a namieril ho na vyjaveného Slizolinčana.
„Čo chceš vedieť?“ zamračil sa. Harry nevyzeral, že by plánoval jednať v rukavičkách.
„Zbytočná otázka. Kto pálil po Ginny?“ zvraštil obočie. Nott nervózne odstúpil. „Pozri, nemáme čas!“ prskol po ňom netrpezlivo. „Viem, že to bol Zabini, chcem len, aby si mi to potvrdil. Je to jasné. Nemôžu mať najmenšie podozrenie, že si mi to povedal,“ uprene naňho hľadel. Nott váhal a Harry bol čoraz viac nervózny. „Nezdržuj,“ svoj prútik namieril ešte významnejšie. „Hovor, hneď, lebo to budeš ľutovať.“
„Neublížiš mi.“
„Chceš to riskovať?“ zatváril sa takmer šialene. „Som nasratý na najvyššiu možnú mieru. Neskúšaj moju trpezlivosť!“
„Dobre, teda,“ zahryzol si do spodnej pery. „Bol to Zabini.“
„Vedel som to. A čo Parkinsonová?“
„Tá ho len podporovala.“
„A ty?“
„Čo som mohol robiť ja?“
„Mohol si varovať.“
„To som mohol, ale stále sa držíme spolu.“
„Čo ostatní? Prečo zapierajú?“
„Sú očarovaní. Nový smrťorútsky elixír, ktorý pôsobí podobne ako Imperius.“
„Odkiaľ sa k nemu dostali?“
„Netuším.“
„Neklam!“
„Neviem, vážne. Skúsim to zistiť.“
Čas sa neúprosne krátil.
„Do čerta,“ sykol Harry, keď si to uvedomil. „Malfoy ti verí,“ zamračil sa. „Už nemáme veľa času. Budem mlčať.“
Obaja sa rozbehli smerom dopredu. Nott si ľahol čo najďalej od Harryho. V momente, ako si dal dole štipec, premáhala ho únava. Hodil Harrymu štipec. Výpary mizli, budú musieť spánok predstierať. Tesne pred tým, ako sa začali preberať prví študenti, Harry nechal zmiznúť oba štipce. Stihol ešte skryť prútik, než mu hlava odpadla.
„Pán Potter…“
Uvedomoval si volanie Sproutovej. Vedel, že všetci ostatní sú už hore a posedávajú po zemi. Predstierajúc dezorientovanosť sťažka otvoril oči.
„Tu máte povzbudzujúci elixír.“ Sproutová mu podávala fľaštičku. Posadil sa, Hermiona sedela vedľa neho, Neville bol kúsok pred nimi. Nott sa držal za hlavu a tváril sa ubolene. „Vypite ho všetci. Za pár minút by sa vám malo uľaviť a do polhodiny budete v poriadku.“ Sproutová chodila medzi nimi. „Komu by napadlo, že uspávače budú také nepriateľské, keď sa jedná o zvýšenú aktivitu v ich blízkosti.“
Harry mrkol na Hermionu. V očiach mala spýtavý výraz. Mierne sa pousmial. Nikto si nič nevšimol. Nik nemal najmenšie podozrenie. Aj tak nezabudol prebodnúť Zabiniho vražedným pohľadom. Ten sa ale venoval Parkinsonovej, ktorú kriesil.
——
Prvý bod mal splnený. Vedel, že sa nemýli, ale aspoň si svoju domnienku potvrdil. Teraz však nasledoval oveľa ťažší bod. Všetko dopodrobna naplánoval spolu s Dracom a Nevillom. Hermiona sa síce netvárila nadšene, ale aspoň sa zdržala zbytočného frflania a dokonca prisľúbila pomoc. Kvôli Ginny.
Pri obede sa vpil svojmu krstnému do očí a požiadal ho, aby si preňho prišiel do klubovne. Mohol si ísť oficiálne vyzdvihnúť svojho krstného syna a odviesť si ho do svojho kabinetu. Proti tomu nemohol protestovať nik. I tak tento očný kontakt pozorne a podozrievavo sledovali čierne oči.
„Takže?“ spýtal sa ho Sirius, keď sa v to poobedie usadili v jeho byte. „Prečo také dodržiavanie pravidiel? Prečo si nepoužil plášť?“ zazubil sa.
„Ani neviem,“ mykol plecami. „Plášť bude ešte potrebný.“
„Čo potrebuješ?“
„Pomoc,“ pozrel naňho. Sirius mal tušenie, čoho sa bude tá pomoc týkať. Niekoľko sekúnd sa mlčky pozorovali.
„Jasne,“ prelomil ticho Sirius. „Chceš sa pomstiť a potrebuješ moju pomoc. Chápem. Keď teraz zabudnem na to, že som tvoj profesor a rozhodne by som ťa v ničom takom nemal podporovať, ako to chceš spraviť?“
„Pomôžeš mi?“
„Záleží od toho, ako veľmi je tvoj plán šialený.“
„Na tom vôbec nezáleží,“ zamračil sa. „Jednoducho sa pomstím.“
„Nemal by som podporovať tvoju pomstu. Nemal by som s ňou súhlasiť.“
„Škoda,“ prerušil ho sklamane.
„Harry…“
„Nie, ani sa o to nepokúšaj. Neskúšaj ma prehovárať. Ja sa proste pomstím. Zabini zabil moje dieťa. Moje a Ginnino. Možno to ešte nebolo také zrejmé, ale ublížil nám. A hlavne jej. Bude za to trpieť. Zničil jej život. Kvôli nemu možno už nikdy nebude mať dieťa a to mu len tak neprejde,“ napriek všetkému hovoril úplne pokojne, takmer ľadovo, s odhodlaním a presvedčene. Sirius vedel dávno predtým, než si vypočul tieto slová, že bude odhodlaný k hocičomu.
„Nezabiješ ho,“ zamračil sa.
„Nie,“ zaškľabil sa. „Ale odnesie si každú slzu, ktorú kvôli nemu preliala.“
„Čo chceš spraviť?“
„No, bol by som nesmierne rád, keby si všetko uvedomoval. Dlho a bolestne. Aby nikdy nezabudol, že toto prehnal a aby si pamätal, že sa mu môže stať niečo podobné, keď mu v budúcnosti napadne dotknúť sa niekoho z mojich blízkych.“
„Chceš ho zbiť?“
„Chcem ho prizabiť,“ prikývol. „Dolámať mu každú kosť…“
„Zadrž,“ prerušil ho neveriacky. „Harry, on sa nenechá. Ako to chceš spraviť?“ uprene sa naňho díval.
„Máme plán, ale potrebujem tvoju pomoc.“
„Som tvoj profesor.“
„A taktiež môj krstný otec. A Ginnin priateľ. Nepredpokladám, že by si dovolil, aby mu to prešlo beztrestne.“
„Harry…“
„Nikto ho nemôže potrestať!“ vykríkol, ale v momente sklapol. „McGonagallová nemôže nič. Ty ani Snape nemôžete tiež nič, ani keby ste chceli. Ale ja môžem a aj to spravím. Keď mi nepomôžeš, vymyslíme niečo iné, ale chceli sme to spraviť skôr ako sa tu budú potulovať aurori.“
„Budeš mať problémy,“ zvraštil obočie. Harry ho už poznal, vedel, že ho nahlodáva.
„Nebudem,“ usmial sa. „Bude to presne tak, ako to spravili oni. Každý bude vedieť, že som to spravil ja, ale nebudú dôkazy. Ani najmenšie,“ jeho úsmev sa rozšíril. Významný a takmer zákerný.
„Počúvam.“
„Pomôžeš?“ povytiahol obočie. Sirius ešte chvíľu váhal. Ale len maličkú.
„Určite,“ prikývol.
———-
„Sirius súhlasil so všetkým,“ oznamoval ten večer svojim priateľom.
„Úplne so všetkým?“ Draco naňho pozrel nie príliš presvedčene.
„Áno, zájde na Základňu, prehovorí naše spojky a zoženie všetko, čo budeme potrebovať.“
„Prečo si nešiel ty?“ Hermiona naňho pozrela.
„A čo by som tam asi robil?“ pozrel na ňu s bolestným výrazom. „Nechce ma vidieť a ani sa so mnou rozprávať a dvojčatá po mne tiež netúžia.“
„Ale…“
„Teraz sa o tom nebavme,“ zamračene ju prerušil. „Mali by sme si všetko ešte raz prebrať, aby sme niečo nepokazili.“
Dlhú dobu sedeli v klubovni a pripravovali sa na zajtrajšok. Všetko bolo naplánované do najmenších detailov. Hermiona vedela, že ju čaká hádam najťažšia a najzodpovednejšia úloha. So sebazaprením študovala knihu, aby nič nepokazila. Všetci v hrade stáli za nimi a nikto by ich nezradil. Ale oni aj napriek tomu nemohli riskovať. A keď sa to bude riešiť s McGonagallovou, tak hádam prejdú vypočúvaním. Vsádzali na to.
——
„Do nasledujúcej hodiny vypracujete tri pergameny na tému Patronov,“ oznámil im Sirius na konci vyučovania. Ozvalo sa protestné brblanie. „Nechcem počuť žiadne námietky. Nezabúdajte, že je to téma na MLOKy. Je pre vaše dobro vedieť o tomto zaklínadle čo najviac, nehovoriac o tom, že je vhodné ho vedieť aj vyčarovávať. Na nasledujúcej hodine začneme s praktickými ukážkami. Aj keď by sa u vás mali nájsť viacerí, čo ho už dokážu vyčarovať,“ uškrnul sa. „A tí, ktorí si myslia, že by ho vďaka istým vzťahom nemuseli ovládať chcem upozorniť, že dementor nie je práve najvhodnejším kamarátom,“ pozrel na Slizolin.
Ostatok triedy sa schuti zasmial a ozvalo sa aj niekoľko provokačných poznámok.
„Určite je dementor lepší kamarát ako humusák,“ zaškľabil sa Zabini. Povedal to síce potichu, ale ako čakali, vyvolalo to okamžité reakcie . Harry vypustil poznámku o tom, ako si smrťožrúti navzájom pritakávajú a sarkasticky vyzdvihol ich neskutočne dobre vybudované diplomatické vzťahy s demetormi. Zabini ho nazval muklomilom, polovičným bastardom, samozvaným a neschopným Vyvoleným. Harry kontroval pekným tetovaním Znamenia zla, poklonkovaním Voldemortovi a posratými gaťami. Do toho sa vmiesili aj ostatní.
„Stačilo!“ zakričal Sirius na celú triedu v momente, ako uznal, že dosiahli to, čo potrebovali. „Ticho, okamžite!“ upozornil ich ešte raz. Až potom sa trieda začala upokojovať. Zamračene pozrel na Harryho a Zabiniho. „Páni Potter a Zabini, toto ste prehnali,“ nepriateľsky gánil. Harry sa tváril previnilo, Zabini sa škľabil. „Pán Zabini, upozorňoval som vás niekoľkokrát, že podobné poznámky nebudem tolerovať. Ostanete po hodine tu a ja sa vám to pokúsim povedať ešte raz. Dúfam, že naposledy.“
„Ale Potter…“ prskla Parkinsonová.
„Máte nejaký problém, slečna?“ Sirius sa otočil na ňu. „Pán Potter si taktiež nevie dávať pozor na ústa a verte mi, že jemu to vysvetlím oveľa dôraznejšie. Dnes po večeri.“
„Ale…“
„Mlčte, ak máte nejaké pripomienky, môžete tu ostať s nami. Vyjasníme si ich,“ významne na ňu zazeral. Sklonila hlavu.
„Keď tu ostanete, kto nás zavedie na obed?“ skúsila Hermiona po chvíli ticha a dosť nahlas, aby to bolo počuť v celej triede.
„Profesorka Blacková,“ Sirius zamyslene stiahol obočie. „Aj tak teraz nemá veľa práce a na obed pôjde aj ona,“ uškrnul sa. „Oboch potom odvediem ja.“
Ešte stále sa ozývalo mierne frflanie, tri fakulty potichu nadávali na Slizolin a ten rovnakým tichým tónom sľuboval odvetu. Sirius zašiel za Susan. Bez protestov súhlasila a odvádzala siedmakov do Veľkej siene. Sirius ostal sám so Zabinim a Parkinsonovou.
——
Prváci mali hodinu Lietania. Druháci mali Transfiguráciu na prvom a Dejiny na štvrtom poschodí. Tretiaci Starostlivosť o čarovné tvory a Veštenie. Štvrtáci Elixíry v žalároch a Čarovanie na šiestom poschodí. Piataci mali Herbológiu a Aritmanciu v severnom krídle. Šiestaci mali pred obedom voľnú hodinu, čiže boli v klubovniach. A siedmaci sa hrabali z Obrany na treťom poschodí. Všade bolo prázdno, nemohli nikoho stretnúť.
Draco vkĺzol pod neviditeľný plášť už pred niekoľkými minútami. Pod schodmi z ich veže ho už čakal Bill. Zobral si od neho plášť a vytrhol pár vlasov. Chrabromilský habit už mal oblečený. Uvalil naňho splývacie zaklínadlo a ako Draco sa vybral hore do veže. Draco pôjde s ostatnými na obed, ale ten pravý Draco bude číhať na treťom poschodí.
Vedel, kde presne budú stáť dvojčatá, aj keď boli pod splývacím zaklínadlom. Vyrátal si kroky od tretieho výklenku, potom ich pohodlne nahmatal. Vedeli o ňom. Ani nemukli, len čakali skupinku siedmakov. Na zemi sa vynímal obrovský zelený sliz. Všetkým napadne, že to bol Zloduch. Budú musieť zastaviť, aby ho Susan odčarovala. Počítali, že jej to potrvá tri minúty. Predsa len, weasleyovský sliz má svoje kvality.
Susan sa skutočne musela pristaviť pri slize a začať čarovať. Bifľomorčania dosť výrazne nadávali na Zloducha. Hermiona s Harrym stáli vzadu, keď ich niečie ruky vtiahli do chodbičky. Tri nasledujúce minúty sa všetko dialo ako pri vojenskej rozcvičke. Behom pár sekúnd boli dvojčatá aj Draco zviditeľnení, vytrhli vlasy Harrymu aj Hermione, dopredu oblečení sa okamžite menili. Zazerali po svojom kvázi švagrovi a on na nich tiež, ale všetci ťahali za jeden povraz. Vysvetlené bolo všetko dopredu. V nasledujúcej minúte už na konci radu stáli Harry s Hermionou. Fredovi sa nepáčilo, že mal byť Hermionou. Dopredu bol upozornený na to, aby si príliš nedovoľoval. Pripojili sa k Nevillovi a odchádzali na obed. Mali ešte štyridsaťpäť minút. Pravá Hermiona na nich uvalila splývacie zaklínadlo. Posunuli sa o niekoľko metrov dopredu, kde bola pripravená učebňa. Bez obrazov. Obrazy na chodbách boli uspaté kúzlom. Veľmi silným. A sir Nicolas sa staral o duchov. Teraz už len vyčkať na tých troch.
Sirius im veľa prednášok nedával. V skutočnosti chcel len zabiť päť minút, počas ktorých sa všetko pripraví. Keď uplynul čas, odvádzal ich na obed. Pripravený a vedomý si útoku.
Pokojne kráčali chodbou netušiac, čo sa v priebehu chvíľky zomelie. Profesor Obrany kráčajúci medzi nimi padol v bezvedomí. Zasiahlo ho neverbálne zaklínadlo, zbadali len lúč letiaci z ničoty pred nimi. Následne sa pred nimi zjavil Potter s namiereným prútikom. Vedľa neho Grangerová. Chceli sa obrátiť. Mieril na nich Malfoy.
„Čo chcete, do pekla?“ vyprskol Zabini a prevŕtal Harryho pohľadom. Nemali prútiky, nemohli sa brániť.
„Skús hádať,“ precedil Harry pomedzi zuby. Nenávisť, hnev, chuť po pomste, chuť ubližovať a trestať z neho doslova sálala. Akoby vzduch oťažel, presýtil sa zúrivosťou a nevraživosťou. Zabiniho aj Parkinsonovú ovládol strach. „Do učebne, hneď,“ Harry im prútikom ukazoval smer. Malfoy pristúpil a sotil do Zabiniho. Podvolili sa.
„Prepáč, Sirius,“ zabrblala Hermiona na ležiaceho Záškodníka. „Musí to tak byť,“ prelevitovala jeho telo do jednej z chodbičiek.
„Čo chcete?“ vyštekol Zabini nepríčetne, keď sa za nimi zavreli dvere. Hermiona všetko zabezpečila, nikto nič nebude počuť.
„Čo to má znamenať?“ Parkinsonová sa mračila.
„Ešte sa pýtate?“ Hermiona ju prebodávala pohľadom. „Nič vám nenapadá? Ani náhodou? Tak skúste hádať!“
„Drž hubu, ty humusáčka,“ vyletela na ňu Slizolinčanka. Hermiona sa k nej otočila. Aj v nej kypel hnev. Facka, ktorú jej uštedrila, spôsobila, že padla na kolená. „Zabijem ťa,“ vrkla Pansy. Hermiona jej mierila do nosa prútikom.
„Odvážiš sa?“ zaškľabila sa. Parkinsonová sa naštvane postavila, ruku si držala na červenom a páliacom líci. Prebodávala ju pohľadom, ale to bolo všetko, čo si dovolila. Malfoy sa zachechtal.
„Vy hrdinovia!“ skríkol Zabini. „Máte prútiky a ste traja. To je tak nechrabromilské,“ znechutene zavrčal.
„Na teba nepotrebujem prútik,“ Harry ho podával Malfoyovi. „Prútik je príliš rýchly. Veľmi skoro by bolo po všetkom a to ja nechcem.“
„Che, ty sa proti mne postavíš s holými rukami?“ Zabini bol zrazu sebavedomí. Bol o hlavu vyšší a aj mohutnejší.
„Vyzerá to tak, nie?“
„Si naivný, Potter. Nemáš šancu.“
„Budeš to ľutovať, Zabini. Prekľaješ ten okamih, keď si sa rozhodol ublížiť Ginny,“ v Harryho hlase bolo cítiť, čo cíti. Hermiona sa striasla. „Zabil si naše dieťa a to si skutočne nemal robiť,“ precedil. Oči mu blčali, zaťaté päste triasli a túžba po spravodlivosti ním doslova lomcovala. Zabinimu sa zúžili zreničky. „Buď si istý, že to, čo cítim, pohodlne vyrovná naše výškové rozdiely. Postarám sa o to, aby si si uvedomil, bolestne, že si spravil chybu.“
„Nič nezmôžeš,“ okomentoval s nechuťou.
„Uvidíme.“
Mali polhodinu. Harry a Hermiona obedovali vedľa Nevilla vo Veľkej sieni. Draco sa k nim pridal. Zabiniho a Parkinsonovú mal priviesť profesor Black. Všetko bolo správne. Všetko bolo tak, ako malo byť. Prečo sa potom profesorovi Snapovi niečo nepozdávalo?
Najprv podozrievavo pozeral na svoju sestru, ktorá priviedla siedmakov. Počul jej vysvetlenie, že profesor Black si nechal po hodine v triede dvoch slizolinských študentov. Zabini a Parkinsonová. Zabodol oči ku Chrabromilčanom. Viac ako zvláštne. Ale Potter tam bol. Všetci tam boli. A Malfoy práve prichádzal. Zaujímavé. Inokedy kráčal so sklonenou hlavou, teraz sa obzeral okolo seba. Dobre, možno ho k tomu prinútili súčasné okolnosti.
Zato Potter mal nezvykle sklonenú hlavu. Včera vraždil všetko zelenostrieborné, na čo dovidel a dnes tam sedí ako… Snape sa zamračil. Tí dvaja u Blacka a tento… A Grangerová tiež sedí akosi pokojne. Kde sú tie jej tlmené vášnivé poučovania? Sedia tam, akoby, akoby sa snáď nechceli prezradiť. Akoby… Snape naštvane sykol. Vstal a vybral sa pomedzi stoly. Musel si to najprv overiť.
„Prepáčte,“ otočil sa k profesorom. „Prestalo mi chutiť, odchádzam. Nemajte strach, pred hodinou si prídem vyzdvihnúť svojich študentov,“ zaškľabil sa. Minerva to nepotrebovala riešiť a vlastne sa to so Snapom ani neoplatilo. Mal svoju hlavu. A jemu to teraz prišlo vhod. Vstal a kráčal pomedzi stoly.
„Longbottom,“ vrkol, keď pribrzdil pri ich miestach. „Je vám zle? To škriatkovia varia tak odporne? Alebo ste len zvyknutý na lahodnejšie menu?“
„Nie, pane,“ prekvapene zavrtel hlavou.
„Nie? Prečo sa teda tvárite tak znechutene?“
„Ja sa…“
„Mlčte,“ zahriakol ho. „Strhávam Chrabromilu päť bodov za nespôsobné tvárenie sa,“ zaškľabil sa. „Zdá sa vám niečo vtipné, Potter?“ zabodol doňho oči. Harry k nemu pomaly zdvihol hlavu.
Čo sa deje, Potter?
Vyskúšal ho. Harry v momente zmrzol, sťažka preglgol. S týmto nerátali. A Snape to okamžite pochopil. Stiahol obočie a jeho pohľad stvrdol.
Nech si ktokoľvek, vytrasiem z teba dušu. Seď a buď ticho.
„Mohli by ste prestať ostatných baviť svojimi kultúrnymi vložkami a mali by ste sa venovať obedu. Všetci,“ povedal výstražne. Všetkým daroval zamračený pohľad a odchádzal. Začul tiché vypytovanie sa Colina, že čo to malo znamenať. Nestaral sa o to. Teraz bolo dôležitejšie nájsť Pottera a zabrániť mu v nejakej šialenosti.
Luna sediaca pri bystrohlavskom stole to mlčky pozorovala. Hneď ako sa Snape stratil vo dverách, pod stolom priložila prútik na začarovaný galeón.
Pozor! Ide Snape.