„No to je dosť, že idete. Premýšľal som, kedy si začnete robiť starosti,“ ozval sa hlas profesora Dumbledora.
Aj keď boli pripravení na to, čo sa s najväčšou pravdepodobnosťou stalo a stačili sa s tým zmieriť, Harry a dievčatá určite, mali na to dosť času a Sirius, hoci mohol premýšľať len cestou do riaditeľovej pracovne, bol dosť ostrieľaným na to, aby ho takáto informácia nezložila, pohľad na rokfortského riaditeľa im aj tak vyrazil dych.
„Profesor,“ vydýchol Sirius, kým dievčatá naňho hľadeli zdesene a zarmútene.
„Som rád, že ste sa konečne objavili, Harry, a že ste v poriadku,“ Dumbledore sa usmieval na Harryho, ktorý stál na mieste a nebol schopný slova. Takže ten čas u kentaurov mohol plynúť úplne nelogicky, ale k úplnej spokojnosti určite neviedol. „Zrejme sa ti niečo snívalo, a preto ste prišli sem. Zrejme ste chceli poslať fénixa, aby ma našiel. To je už však zbytočné, ako ste si určite všimli. Nech ťa to však netrápi, čo sa stalo, stalo sa, Sirius,“ pozrel naňho. „Myslel som si, že začnete pátrať po prvých dvoch týždňoch, keď som sa neobjavil a nedal o sebe vedieť a nie, že budete čakať dlhšie,“ vyslovil s úsmevom, bez výčitiek.
„Nikdy ste nehlásili, čo práve robíte,“ odvetil zamračene, stále vstrebávajúc obraz rokfortského riaditeľa, ktorý visel nad jeho pracovným stolom.
„Pravda, ale ubehol už mesiac. Dúfal som, že vám napadne skontrolovať, či sa nedeje niečo neobvyklé.“
„Ale zase na druhej strane, nikto nemohol tušiť a nikto vám nelezie do pracovne počas vašej neprítomnosti,“ zavrčal Snape stojaci vo dverách. Venoval profesorovi zamračený pohľad, ale fakt, že je mŕtvy na neho nijako zvlášť nezapôsobil. Alebo to aspoň nedal na sebe poznať. Pohľad vrazil do Harryho a pri jeho skontrolovaní sa zamračil ešte viac. „Vyzeráš otrasne,“ vypustil. Harry bol vcelku rád, že medzi ním a strýkom sa nachádza Susan a Ginny plus kreslo, pretože strýkov výraz nesľuboval nič dobré. Možno by sa provokačne zaškľabil, ale teraz na to neboli vhodné podmienky.
„To ma teší,“ profesor sa neprestával usmievať a obzeral si ich tváre. „Prečo si neposadáte? Ja vám už kreslá nevyčarujem, ale vy to iste zvládnete aj sami. Nemám pravdu?“ mrkol na nich. Jeho dobrá nálada, ktorá na prekvapenie nezmizla ani po smrti, ich všetkých svojím spôsobom upokojila. Uvedomovali si, čo jeho smrť znamená a koľko komplikácií je s tým spätých. Ale na počudovanie ich pohľad na profesora zvláštne upokojoval.
„Čo sa stalo?“ spýtal sa Snape, keď si sadol na vyčarované kreslo. Stále po očku zazeral na svojho synovca, ktorý si prezieravo sadol čo najďalej od neho, preventívne naňho ani nepozrel a s ktorým sa ešte určite porozpráva v súkromí, bez svedkov, keď toto všetko skončí.
„Harry určite vie,“ profesor sa pozrel na menovaného. Ten len nešťastne zdvihol hlavu a zadíval sa Dumbledorovi do očí.
„Mysleli sme alebo sme dúfali, že tam ten čas ide tak, aby sa to dalo stihnúť,“ ospravedlňujúco drmolil. „Rýchlejšie to nešlo, nemohli sme vás varovať.“
„O tom nepochybujem,“ prerušil ho mŕtvy profesor. „Som si istý, že keby si mohol, určite nás budeš varovať. Kde ste vlastne boli?“
„Boli sme…“
„Myslím, že by sme sa mali najprv dozvedieť to, čo sa stalo s vami, keďže ste umreli,“ vrkol Snape a prerušil tým Harryho. „Potter aj so svojimi spolužiačkami je zjavne dosť živý na to, aby vydržal ešte nejakú tú chvíľu mlčať, pretože potom, potom bude mať zrejme toho dosť na vysvetlenie.“
„Severus, my všetci vieme o tom, že si si o neho robil starosti,“ skočil mu do reči Dumbledore a v tej chvíli mohol byť rád, že je už mŕtvy, pretože Snapov pohľad by ho prinajlepšom omráčil. „A nemusíš svoje pocity predkladať až tak dôrazne. Ale v poriadku, poviem vám teda, čo sa stalo,“ pokračoval miernejším tónom. „Visím tu už vyše týždňa a mohol som premýšľať. Voldemort na mňa jednoducho nastražil pascu. Vedel, kam pôjdem, podstrčil falošný Slizolinov rodokmeň a všetko zariadil tak, aby si ma vyčíhal a zabil ma,“ vyrozprával im o svojej ceste do hradu a povedal o všetko, čo videl Harry vo svojom sne. „Spravil som chybu,“ dokončieval svoj monológ. „Napálil ma, ale všetko vyzeralo byť vierohodné. Nijakým kúzlom som nezistil, že by nebolo niečo v poriadku, nemal som dôvod pochybovať. Voldemort si tentoraz dal záležať a vyšlo mu to. Ale to nás nezastaví. Nemôžem sa síce zúčastňovať priamo, ale stále mám rozum, ktorý mi slúži aj napriek tomu, že som len obraz v ráme,“ dokončil tvrdo.
„Prečo ste nedali vedieť, že tu visíte? Predsa sa postavy rokfortských obrazov prechádzajú po celom hrade,“ spýtal sa Harry mierne zamračene.
„Slečna Grangerová ti určite poskytne odpoveď, nemám pravdu?“ mrkol na ňu. Tá očervenela.
„Obrazy visiace po hrade sú namaľované a neplatia na ne žiadne obmedzenia, môžu sa pohybovať úplne svojvoľne. Na rozdiel od nich sú však portréty rokfortských zosnulých riaditeľov odtlačky ich duší, ich osobností. Sú späté s touto pracovňou a sú na ňu pripútané. Výnimkou sú len zrkadlové kópie rámov, ktoré sa môžu dať na určité špecifické miesto, ktoré si riaditeľ vyberie, avšak len za života. Potom sa môže pohybovať medzi týmito dvoma rámami. Preto profesor nemohol len tak prísť k Siriusovi do pracovne a oznámiť mu, že je, že…“ zakoktala sa. Snape uznanlivo a napriek tomu zjavne posmešne zahmkal.
„Ďakujem, slečna Grangerová,“ pousmial sa na ňu. Snapa si nevšímal nik okrem Susan, ktorá naňho naštvane zagánila. „Áno, takto nejako to funguje. Na nešťastie som si za života nevybral miesto, na ktoré by som umiestnil rám, ktorý by bol dvojičkou tomuto obrazu. Nepredpokladal som, že tak skoro umriem,“ povedal, akoby nič. Ostali sa nervózne ošívať, ani jeden mu nehľadel priamo do očí. Okrem Snapa.
„Kto bol napísaný ako Voldemortov potomok?“ Susan zdvihla hlavu so smutným pohľadom.
„Draco Malfoy,“ odpovedal úplne pokojne. Pokojným však neostal nikto pousádzaný okolo obrazu. „Moment,“ prerušil ich nervózny šum. „Môžem s určitosťou povedať, že to je len jeho výmysel. Vedel, že to nájdem, vedel, že ma zabije a vedel aj to, že sa vrátim v podobe obrazu a že vám o tom poviem. Spravil to len preto, aby získal pár sekúnd mojej nepozornosti, ktoré využil. Chcel mi dokázať, že ma dokáže dobehnúť a úspešne. Draco určite nie je jeho potomok, Voldemort s Narcissou nikdy nič nemal.“
„Ste si istý?“ spýtal sa Sirius.
„Úplne,“ prikývol.
„A čo bude ďalej?“
„Najradšej by som ostal pri tom, keby sa moja smrť dala utajiť, ale to nebude možné. Voldemort sa bude chcieť pýšiť tým, že ma zabil. Čaká už dosť dlho a keďže ste boli doteraz pokojní, v novinách sa zrejme nič neobjavilo. Necháva vás, aby ste na to prišli sami, aby vás potrápil a pomstil sa. Niekoľko Fénixov sa vydá na záchrannú misiu do hradu v Brasove a tam nájdu moje telo, ktoré potom v Anglicku pochováte. Tu, najlepšie, v Rokforte. Riaditeľkou sa dočasne stane Minerva a od začiatku budúceho školského roka už ňou bude oficiálne. Poprosil by som, keby ste odkázali Rufusovi Scrimgeurovi, aby sem zašiel. Potrebujem s ním hovoriť o Rokforte a jeho budúcnosti.“
„Zdá sa, že to máte premyslené do najmenších detailov,“ nadhodil Snape zamyslene.
„Určite, nudím sa tu už dlho,“ pousmial sa, za čo ho všetci prebehli neveriacim pohľadom. „Moja smrť možno všetko urýchli,“ mykol plecami.
„Bola zbytočná. Keby…“ Harry sa nadýchol a chcel spustiť jeden zo svojich rozvášnených prejavov. Zarazil sa a potom len mávol rukou. „Ale to je jedno.“
„Možno bola zbytočná, Harry,“ Dumbledore sa naňho chápavo zadíval. „Zbytočnejšie je však nedokázať sa zmieriť so situáciu, ktorá nastala a nepokúsiť sa využiť možnosti, ktoré sa nám ponúkajú. Ja som bol len jeden čarodejník, vy ste však oveľa viac. V každom z vás je niečo jedinečné a keď spojíte svoje sily a využijete dary Bystrohlavovej, Voldemort bude proti vám maličký. Takže, kde ste to vlastne boli? Vyzeráš vyspelo,“ usmial sa. Snape si niečo zabrblal pod nos. „Kde ste zmizli na celý mesiac?“
Mládež na seba pozrela a Harry sa nadýchol k vysvetľovaniu. Začal tým ako sa mu na požiadanie otvoril priechod v Chrabromilovej miestnosti, povedal im o ôsmich mesiacoch výcviku medzi kentaurami, o ich dlhu voči jednému zo Zakladateľov a skončil záverečným súbojom so Scorstragsom. Dievčatá ho občas doplnili nejakou vhodnou poznámkou.
„Zaujímavé,“ zamyslene skonštatoval Dumbledore, keď napokon zmĺkli. Sirius hľadel na svojho krstného syna s hrdosťou, Susan prekvapene pozerala hlavne po dievčatách a Snape sa na nich pre istotu ani nepozeral. Zrejme by nedokázal zakryť svoju obrovskú túžbu okamžite si odviesť toho malého šialenca niekde bokom a dôsledne si to s ním vysvetliť. „Keď zabudneme ten dlh, ktorý si voči nemu vytvorili,“ pokračoval. „A už vôbec nebudeme myslieť na to, ako ich vôľu obišiel, zrejme sa v konečnom zúčtovaní budú musieť stretnúť aj kentauri so Scorstragsami a ako Chrabromil hovoril, Slizolin zrejme experimentoval s vytváraním temných protikladov tvorov, ktorí sa v tej dobe vyskytovali. O aké ide, nemáme ani tušenia. Záznamy Fénixov neobsahujú tieto informácie, v tej dobe neprišlo k žiadnym stretom medzi Zakladateľmi. Slizolin nikdy nevytiahol svoje tromfy.“
„Takže je reálna šanca, že si Voldemort nejakým spôsobom povolá tých škorpiónov?“ spýtal sa Sirius. „Alebo si nájde nejaké ďalšie temné príšery?“
„Ak mu Slizolin zanechal nejaké informácie, tak určite,“ prikývol.
„Výborne a my ani nevieme, čoho by sme sa mali chytiť a to nehovorím o skutočnosti, že nemáme ani poňatia, ako s tým bojovať.“
„Myslím, že teraz nie je tá správna chvíľa k tomu, aby sme sa tu ľutovali alebo nebodaj začali plakať nad našou zúfalou situáciou,“ podráždene sa ozval Snape, ktorý na nich pozrel až teraz. Okamžite zabodol svoj pohľad do Harryho. „Asi by bolo lepšie, kedy táto úžasná a dobrodružstva chtivá mládež teraz odišla na Základňu. Keďže boli mesiac mimo, nebude vadiť, keď ešte deň mimo ostanú.“
„Snape,“ Sirius sa chystal prskať, ale Susan ho predbehla.
„Určite by si mali aspoň oddýchnuť, keď už nič iné. A trocha sa dať do poriadku,“ zamračene pokukovala po manželovi a bratovi.
„Súhlasím,“ pokýval hlavou Dumbledore. „Môžeme to prebrať hneď, keď si vy traja oddýchnete.“
„Ale…“ Harry skúsil protestovať.
„Žiadne protesty, Potter.“
„Potrebujete sa poriadne najesť a vyspať,“ Susan pozrela na dievčatá, ktoré prikývli. Harrymu sa to stále nepozdávalo.
„Zrejme to je teraz najdôležitejšie,“ Sirius umlčal jeho protesty pohľadom. „A ani zajtra by ste nemali ísť ešte do školy. Najprv rozhlásime, že ste sa vrátili zo zahraničia, kde ste strávili mesiac. A nezabúdaj aj na to, že by rodičia dievčat chceli vedieť, že sú ich deti v poriadku.“
Keď sa dohodli, že na ďalší deň preberú to, čo sa stalo, vrátane pergamenov, ktoré už mal Snape spracované, rozlúčili sa s profesorom. Mlčky kráčali nočnými chodbami, občas po sebe strelili zamyslenými pohľadmi. Keď sa dostali na Základňu, Sirius so Susan a dievčatami, ktorí šli v čele, zamierili ku kuchyni, kde predpokladali Weasleyovcov a Grangerovcov. Snape však nemienil čakať už ani o minútu dlhšie, schmatol Harryho za rameno a zatiahol ho do jeho izby.
„Tak, keďže ty sa nepotrebuješ hlásiť rodičom, zahlásiš sa aspoň mne,“ vrkol nepriateľsky a rovnako aj zazeral. Harry naňho pár sekúnd civel, potom však unudene prevrátil oči. „To je všetko, čím si schopný sa vyjadriť?“
„Dobre, dobre,“ prerušil ho zamračene. „Viem, že som nezodpovedný, hlúpy a ľahkovážny. Že som ohrozil všetko, o čo sa všetci snažíme, že som riskoval nielen svoj, ale aj životy Ginny a Hermiony a to je vrchol všetkého. Väčšieho tupca už na svete niet,“ vymenovával na prstoch a zničene si povzdychol. „Ešte chcete niečo dodať?“ natiahol a nevinne pozrel. Snape sa tváril, že jeho najväčšou túžbou práve v tej chvíli je zdrapiť ho a pretrhnúť minimálne na dve identické časti.
„Iste,“ zamračene prskol. „Tvoja slovná zásoba, ak ju máš použiť pri kritike seba samého, zrazu vyschne a pritom si výrečný pri všetkom ostatnom až príliš. Si povrchný a nesvedomitý, bezzásadový a nedbalý, nedôsledný, neporiadny a tupohlavý, obmedzený, idiotský, primitívny somár, ktorý trpí utkvelou predstavou, že svet sa točí len okolo neho. Že musí nutne na seba priťahovať pozornosť, aspoň raz za mesiac sa musí dostať do nejakého maléru. A keď nie rovno do maléru, tak sa musí aspoň raz týždenne ukázať, že ešte stále je, ešte stále otravuje svojou existenciou všetko živé a racionálne uvažujúce, pretože potrebuje dokázať, že on je toho absolútnym opakom. Mám ťa plné zuby, Potter, ty mi už len nelezieš na nervy, ty mi ich doslova zožieraš a vyžieraš. Najradšej by som ťa roztrhol a zaškrtil holými rukami,“ cedil pomedzi zuby.
„Ako dlho ste si to pripravovali?“ prerušil ho s provokačným úškľabkom. Snape sa zarazil. „Až tak strašne ste sa o mňa báli?“ nevinne sa pousmial. Profesor Elixírov vyzeral, že nemá ďaleko k mŕtvici. Oči sa mu nebezpečne zúžili a svaly na líci jasne ukazovali jeho pevne stisnutú čeľusť.
„Potter…“ Jeho ruky buchli o stôl, o ktorý sa oprel a strýkova tvár sa dostala do tesnej blízkosti tej synovcovej. „Nie, nebál som sa o teba, dokonca sa dá povedať, že som fandil smrti. Pretože, ak naša budúcnosť závisí od niekoho tak stupídneho, ako si ty, v tom prípade chcem radšej umrieť a nechcem byť svedkom toho, ako povedieš svet do záhuby,“ natiahol sarkasticky a zaškľabil sa. Odpoveďou mu bol len jeden unavený pohľad, ktorým sa snažil udržať svoju pozornosť.
„Nech sa páči,“ flegmaticky hodil na stôl vak s bylinkami.
„Čo to je?“ vrkol Snape podozrievavo.
„To sú bylinky, ktoré nám pripravil kentaurí liečiteľ. Sú z toho miesta, magického, nikde inde už nerastú. Ale šetrite si ich, nemôžem chodiť hore-dole a nosiť vám ich.“
„Chceš si ma kúpiť nejakými bylinkami?“ stiahol obočie, ale neprestával sa tváriť hrozivo.
„Ja? Nie. Len dúfam, že si ich vezmete a budete z nich taký nadšený, že sa s nimi zavriete v podzemí aspoň na dva mesiace a ja budem mať pokoj,“ zaceril sa a vstával.
„Čo…“ sykol naštvane. „Počkaj, kam si myslíš, že ideš?“
„Ukázať sa ostatným, vypočuť si ďalšie a ďalšie názory na mňa, ktoré sú mimochodom veľmi podobné tým vašim a potom sa pôjdem najesť, umyť a vyspať.“
„Stoj!“ zarazil ho pri dverách. Harry sa otočil s prevrátením očí. „Najradšej by som… Stoj!“ štekol vytočene, pretože Harry sa po jeho prvých slovách otáčal k dverám. „Keď poviem, že budeš stáť, tak budeš stáť!“ Harry k nemu rezignovane obrátil hlavu a zadíval sa mu do očí. Snape v nich zrazu uvidel obrovskú únavu a vyčerpanosť. V zlomku sekundy mu hlavou prebehlo jeho rozprávanie v riaditeľovej pracovni a pristihol sa pri myšlienke, že vážne premýšľa nad tým, čo všetko musel zažiť a nevdojak s ním začal súcitiť. Okamžite tú myšlienku zahnal. „Povedz niekomu, aby ťa ostrihal, vyzeráš ako z doby kamennej. A to na tvári, buď si to poriadne umy alebo ohoľ, to už dúfam vieš,“ zaškľabil sa. „A ešte mi vysvetli, čo to máš na sebe natiahnuté? To strhli z prasaťa a navliekli to na teba?“ pozeral na kus kože, ktorý na ňom visel.
„To bolo jediné, čo sme tam mohli nosiť,“ mierne zamračene odvetil. „Takto si kentaurovia zapamätali čarodejnícky habit, na nešťastie. Ale aj tak sme boli vďační, pretože sme nemuseli chodiť niekoľko mesiacov úplne bez šiat.“ Zabuchol za sebou dvere.
Snape sa zarazene díval na dvere, v ktorých zmizol jeho synovec. Takto si ešte nikto nikdy nedovolil odísť od rozhovoru s ním. On bol tým, kto ukončieval rozhovory. Väčšinou. Určite v prípadoch, kedy sa rozprával so študentmi. Tento to však prehnal. Profesor stisol zuby. Snáď nečakal, že by si začal zúfalo vylievať srdce a rozprávať o tom, ako strašne sa bál, robil si starosti, triasol sa pri myšlienke, že sa mu môže niečo stať. Na to nech zabudne. Zamračil sa.
„Potter,“ zavrčal naštvane a presvedčivo, akoby to bola nejaká diagnóza, ktorá priamo poukazuje na problém. Potom mu však pohľad skĺzol k vaku s bylinkami a v očiach sa mu zvláštne zalesklo. Takže chce mať dva mesiace pokoj. To určite. „Zasran,“ precedil pomedzi zuby a schmatol vak. „Však ja ti ukážem.“
Ostatné uvítania boli možno pokojnejšie. Pani Weasleyová najprv obe dievčatá vyobjímala a potom spustila spolu s pani Grangerovou vypočúvanie. Povedali upravenú verziu toho, čo sa v skutočnosti stalo. Že našli zvláštne miesto, ktoré ich vtiahlo do neznáma a tam ostali osem mesiacov. Museli vysvetliť zmenu, ktorá sa nemohla uskutočniť počas mesiaca, kedy neboli na zemi. Potvrdili aj kentaurov, ale tí im pomáhali a neboli nepriateľskí a Harry musel nájsť cestu späť, čo sa mu nakoniec aj podarilo. Vďaka tejto informácii boli naňho všetci milí, čo by boli aj tak, ale on mal pocit, že ho hlavne weasleyovskí súrodenci prizabijú. Sirius informoval, že zvláštne miesto, ktoré mládež vtiahlo mimo realitu, už nechal začarovať. A informoval aj o smrti Albusa Dumbledora.
Podľa jeho pokynov sa riaditeľkou stala, aspoň dočasne, Minerva McGonagallová, ktorá jeho smrť niesla hádam najťažšie. Základňu zaplavila ponurá nálada. Sirius sa postavil na čelo Fénixovho rádu a vydal pokyny, aby sa prinieslo riaditeľovo telo, ktoré sa rozhodli pochovať v Rokforte. Vedľa Rona Weasleyho. Bill a Remus sa k nemu pridali a spolu s ďalšími dvomi sa premiestnili do Rumunska, k dedinke Brasova.
——
„Konečne ste sa vrátili. Kde ste boli?“
Draco už viac nevnímal Nevillove slová a otázky, ktorými zasypával Harryho, Ginny a Hermionu. Ani nevedel popísať ten pocit, ktorý ho zaplnil v momente, keď im po Elixíroch Snape oznámil, že ten tupec Potter sa konečne objavil a oni môžu po vyučovaní na Základňu. Aby sa porozprávali skôr, ako sa dostanú medzi ostatných, kde by ich súkromné rozhovory nemuseli súkromnými ostať. Najprv chcel Pottera prizabiť. Za to, že ju niekde zatiahol. Po mesiaci úmorného vyčkávania však jeho násilnícke chúťky úplne vyprchali a teraz sa dokázal len dívať a ďakovať Merlinovi za to, že je v poriadku. Vyzerala tak. Dokonca priznal, že vyzerala ešte lepšie ako predtým.
Nevedel, ako reagovať. Len stál a díval sa ako sa Luna objíma s dievčatami a Neville plieska po ramene Pottera. Díval sa na ňu. Ten mesiac neistoty a strachu bol razom preč a on si uvedomil, ako veľmi ju miluje. Pozrela na neho s úsmevom a jemu sa rozbúchalo srdce. Opatrne pristúpil.
„Som rád, že si v poriadku,“ vydýchol a mal čo robiť, aby jeho hlas znel aspoň trocha sebaisto. Okamžite vedel, že sa mu to vôbec nepodarilo. „Že ste všetci v poriadku,“ rýchlo na nich pozrel. Zdalo sa, že si toho nevšimli. Až na ňu.
„Ďakujem,“ pousmiala sa. Urobil to, čo jeho priatelia pred ním. Preňho to bolo ako chytenie sa záchranného kolesa v rozbúrených vlnách šíreho mora. Možno si ju pritisol viac, ako by chcel a držal ju dlhšie, ale ona neprotestovala.
„Tak, kde ste to boli?“ spýtal sa, keď ju pustil. Venoval oveľa viac oficiálne objatie Ginny a Potterovi podal pravicu. Potom si sadol, ale tak, aby jej bol čo najbližšie. Vedel, že to, čo rozprávajú Nevillovi a Lune, je upravená verzia toho, čo sa dozvie o niečo neskôr.
„Takže ťa trénovali?“ Neville si obzeral Harryho. „Vyzeráš, že máš viac svalov, ako keď si zmizol,“ zasmial sa a Harry sčervenel.
„Vďaka,“ zaškľabil sa. „Som rád, že sme odtiaľ konečne vypadli. Čo sa deje tu? Čo Slizolinčania?“
Na rad prišli oni, aby im oznámili novinky. Harry sa mračil, keď sa dozvedel, že mapu a plášť na okamih držali slizolinské paprče, ale viac sa k tej téme nevracal. Len zamrmlal poďakovanie, keď mu Draco obe veci vracal. Bolo zrejmé, že sa Slizolinčania opäť pokúsia dostať k tým veciam a hoci nemali prútiky, nezačali ich podceňovať. Skôr naopak. Keď budú zúfalí, budú odhodlaní k hocičomu.
Prebrali udalosti na Základni. Európske spojky sa už len sporadicky vracali do svojich domovov, kde kontaktovali ďalších a ďalších spojencov, ktorí ďalej zháňali každého, kto bol ochotný pomáhať. Do Anglicka za minulý mesiac už prišlo päť cudzincov, ale na Základňu ich ešte nepustili. Najskôr museli prejsť previerkou. Zvýšenú pozornosť venovali aj Ministerstvu, pretože sa predpokladalo, že smrťožrúti nebudú chcieť upustiť od svojich aktivít a budú chcieť zlanáriť nejaké osoby, ktoré by im pomohli k ich cieľom. Okrem toho pokračovali v sledovaní smrťožrútov. Na Šikmej bol pokoj, čo sa nedalo povedať o Zašitej, kde bola jasná zvýšená aktivita, s najväčšou pravdepodobnosťou spôsobená smrťožrútmi. Fred s Georgeom sa vrátili do svojho obchodu, ale nie preto, aby predávali, aj keď ich to neuveriteľne mrzelo. Za obchodom bola tajná miestnosť, v ktorej si predávali informácie a tie potom posielali na Základňu. Za mesiac sa im podarilo takýmto spôsobom a v čo najvyššej tajnosti dostať troch smrťožrútov. Boli síce len treťotriedni, ale každý zavretý smrťožrút je dobrý smrťožrút.
Rozprávali sa o Dumbledorovej armáde. O tom, že počas ich neprítomnosti neprejavil záujem nik ďalší, ale fakt, že ich vedie Draco nikoho neodradil a všetci chodili poctivo trénovať. Rozoberali, čo bude znamenať smrť Dumbledora pre verejnosť. Určite vypukne panika, ľudia budú ešte nedôverčivejší ako doteraz. Budú viac náchylní skĺznuť na temnú stranu, pretože tá správna im nebude vedieť poskytnúť záruky, na ktoré by sa upierali. Obávali sa, že Ministerstvo na to stačiť nebude. Ani sám minister, ktorý bol na ich strane, nebude mať tú moc, aby dokázal presvedčiť obyvateľstvo. Žiadnymi činmi. A ani meno Harry Potter už nebude stačiť na to, aby mali ľudia vieru a nádej. Vypukne vojna a všetci sa na ňu budú musieť pripraviť. Smrťou Albusa Dumbledora zanikli akékoľvek prekážky, ktoré Voldemort mal. Teraz záleží len na tom, akým smerom sa on rozhodne ísť. Oni v tom mali jasno – ísť svojou cestou a byť na nej čo najrýchlejší.
„Ahoj.“ Hermiona začula za sebou hlas. Sedela už v chrabromilskej klubovni. Všetci traja sa vrátili a museli odpovedať na zvedavé otázky ich spolužiakov. A to hlavne Harry. Aj keď sa mu celkom darilo zakryť pod habitom aj tú najmenšiu zmenu, s okuliarmi to bolo ťažšie. Preto musel asi dvanásťkrát hovoriť tú istú rozprávku, ako v zahraničí podstúpil procedúru založenú na kombinácii troch elixírov a jedného kúzla, ktoré miestni liečitelia vyhrabali z nejakej prastarej knihy. A vyzeralo to tak, že mu uverili. Teraz celá veža spala, len ona sa hrabala v knihách a snažila sa dobehnúť všetko, čo za mesiac zameškala.
„Ahoj,“ s úsmevom odzdravila Dracovi, ktorý si opatrne sadol oproti nej.
„Prečo to nenecháš na nejakú dennú hodinu?“ zamračene sa pýtal. „Dobre, zameškali ste toho dosť, ale ani jeden z vás nie je taký hlúpy, aby to nedokázal dobehnúť v normálnom ľudskom čase.“ Pozrela naňho a nadýchla sa. Určite chcela protestovať a obhajovať svoju prítomnosť o jedenej v noci v klubovni v obložení učebníc. Nevyšlo z nej ani slovo, len naňho uprene hľadela a on cítil, ako začína pomaly horieť. Sklopil zrak. „Nebudeš mať najmenší problém s učivom,“ stíšil hlas.
„Možno,“ privolila. „Ale aj tak sa bojím, že škola bude na úplne poslednom mieste, na ktoré budeme myslieť.“
„Zrejme nebude iná možnosť, pri tom všetkom,“ opatrne na ňu pozrel. Stále sa naňho dívala. A on zbieral odvahu k tomu, čo jej musel povedať. Musel. Nikdy nemal problémy niekomu niečo povedať. Pri nej to bolo iné. Bál sa reakcie. „Bál som sa o teba,“ vydralo sa z neho. Neprestávala do neho zabodávať pohľad. Pokojný a vyrovnaný. Nevedel, čo si myslieť, ale musel pokračovať. „Bál som sa, že ťa už neuvidím, že niekde umrieš. Celý mesiac. Túžil som po tom, aby som mohol byť pri tebe,“ odhodlane pokračoval. „Hermiona, keby sa ti niečo stalo…“
„Ja viem,“ prerušila ho potichu. Niekoľko sekúnd bolo ticho. Ťaživé a nervózne.
„Čo vieš?“ skúsil.
„Že si na mňa myslel,“ šepla a sklonila hlavu. Stiahol obočie a pokúšal sa to pochopiť.
„Hermiona,“ oslovil ju nežne. Dosiahol toho, že zdvihla hlavu a v jej očiach zbadal niečo, čo mu našepkávalo, že je nádej. Šanca k tomu, že by jeho láska mohla byť opätovaná. Vstal a podišiel k nej. Neprestávala ho pozorovať a on si opatrne prisadol k nej. Stále sa mu dívala do očí. „Myslela si na mňa?“ spýtal sa. Nevidel v jej očiach zmätenosť, len nervozitu. Ona si bola istá, len sa to bála povedať nahlas. A jeho to potešilo a povzbudilo. Keď ona váha, on nebude. „Myslela, však?“ pousmial sa a zobral si jej dlaň do ruky.
„Posledné mesiace, áno,“ nakoniec privolila. „Nedalo sa tam nič iné robiť, len myslieť. Od prvého dňa, celých osem mesiacov. Najprv to bol len on. Nik iný, ani rodičia. Pomaly to prestávalo bolieť a ja som dokázala myslieť aj na ostatných. Všetkých, ktorí ste boli na zemi. Videla som Harryho a Ginny. Neviem, čo si mysleli? Snáď to, že keď sa budú predo mnou kontrolovať, tak ma to bude menej bolieť? Oni tam boli spolu a mne ostali len spomienky. Nezazlievam im to, ale kvôli mne trpeli aj oni dvaja. Kentaur to odhadol a rozprával. Nepresviedčal, ani nič podobné, nevypytoval sa. Rozprával o všetkom možnom a o ničom a pritom tak dômyselne obracal moje zmýšľanie, že keď som si uvedomila, o čo vlastne ide, už bolo na nejaké vzpieranie neskoro. Začala som sa tešiť na návrat. Áno, bude to znieť hlúpo a nezmyselne, ale mne v tej chvíli vyhovovalo, že som bola tak strašne ďaleko od reality. To sa však zmenilo a ja som začala premýšľať o budúcnosti. Neviem, v ktorom momente sa tak stalo, ale začala som premýšľať o tebe,“ prvý raz vo svojom monológu zaváhala. Nadýchla sa. Keď už spustila, musí to dokončiť. Cítila jeho pohľad na svojej sklonenej hlave, cítila, že sa jeho ruka, ktorou ju zvieral, chveje. Rovnako, ako sa začala striasať ona. „O tebe, o tom, čo si vravel, že ma miluješ. Začala som si predstavovať, aké by to mohlo byť, keby som začala milovať aj ja teba. Túto predstavu som nedomyslela. Neviem, aké by to mohlo byť. Proste sa moje myšlienky v jednom okamihu upriamili len na teba. Myslela som na teba takmer stále. Nie,“ zarazila ho. Zdvihla hlavu a videla v jeho očiach nádej a radosť. „Nebolo to preto, že by som ťa začala milovať. Bolo to preto, že by som sa chcela o to, možno, pokúsiť,“ vykoktala a okamžite sa zadívala do zeme.
„To stačí,“ šepol. Tak zvláštnym tónom. Pozrela naňho. Jasne videla v jeho očiach, čo k nej cíti.
„Nechcem, aby si si niečo začal namýšľať, nechcem ti dávať nádeje,“ spustila. Chcela sa za tie slová ospravedlniť. Asi mala byť ticho, ale cítila nevysvetliteľnú povinnosť mu o tom povedať. Bolo to vonku. Slová sa už nedajú vziať späť. „Draco, nevysvetli si to zle…“
„Nevysvetlím,“ prerušil ju. „Ale asi som za tú tvoju samotu vďačný. Vďaka nej si začala uvažovať. A to nateraz stačí. Bolo by naivné a hlúpe očakávať, že by si sa do mňa zamilovala len vďaka myšlienkam. A keby sa to aj stalo, nebolo by to ozajstné. Teraz môžem aspoň dúfať, že sa to niekedy zmení…“
„Nemôžem ti nič zaručiť,“ skočila mu do reči.
„Nechcem záruky, chcem šancu,“ povedal pokojne. Díval sa jej do očí a ona, na svoje prekvapenie, neuhla pohľadom. „Hermiona, ja ťa milujem, som tu a som pripravený čakať na svoju príležitosť. Dovoľ mi byť ti na blízku.“ Jeho ruka ju pustila, aby zachytila jej skláňajúcu sa tvár a zodvihla ju k sebe. „Daj mi šancu,“ šepol. Videl jej v očiach nerozhodnosť a váhanie. Vedela, čo chcela povedať, ale netušila, ako bude schopná reagovať na situáciu, ktorú svojimi slovami vyvolá. Teraz bola jeho tvár blízko a ona si želala, aby bol ešte bližšie. Tak veľmi túžila cítiť náruč, ktorá by bola istá a bezpečná. Ron jej už nechýbal, chýbalo jej objatie. Možno vytušil to, čo si želala a možno spravil to, čo sám chcel. Prisunul sa bližšie a objal ju. Neprišlo odtiahnutie, možno na moment strnula, ale prešlo to a ona sa pod jeho rukami uvoľnila. „Budem pri tebe stále. Stačí povedať slovo a ja sa prispôsobím. Ak ma budeš chcieť, som tu a ak nie, odídem. Nechcem ti robiť problémy.“
„Nie,“ ozvala sa presvedčivo. „Chcem, aby si bol pri mne.“
„Vážne?“ usmial sa. Cítil, že jej telo je uvoľnené a pokojné, že jej objatie neprekáža, že sa cíti dobre. Zdvihol si jej tvár k sebe. Oči mala rozšírené, dych mierne zrýchlený. Ich srdcia tĺkli rovnako splašene. „Skús ma milovať,“ hlesol skôr, ako sa svojimi perami dotkol tých jej. Opatrne a váhavo. Neprišiel protest a tak ich pritisol viac. Vychutnával si teplo, ktoré z nej sálalo. Vnímal jej vôňu, ktorá sa mu pripomenula. Bol šťastný, aj za to málo, ktoré mu ponúkala. A ju tento pocit úplne pohltil. Vždy racionálne uvažujúca Hermiona Grangerová v tom momente nebola schopná myslieť vôbec. Ich bozk sa po chvíli zmenil z nevinného na odvážnejší a skôr, ako si stihla čokoľvek uvedomiť, opätovala mu jeho čoraz vášnivejšie pobozkania.
„Dobre,“ zalapala po dychu, keď sa na malý okamih odtrhli a ona bola schopná pochopiť, čo sa vlastne deje. „Stačí, dosť,“ mierne ho odtlačila, ale nie natoľko, aby sa prestali držať za ruky. „Ja…“
„Nič nehovor,“ opäť ju prerušil. Zadýchane a presýtený pocitom splnených túžob. „Môžeme to brať ako niečo, čo na nás bude čakať, keď sa rozhodneme, nie, keď ťa presvedčím, že stojím za to, aby si ma milovala. Viem, že si o mne nemyslíš nič zlé a že mi veríš,“ zareagoval na jej protestné nadýchnutie. „Bol by som ale rád, keby to nebolo všetko. Teraz by si mala ísť spať,“ postavil sa, jej ruky stále držal v tých svojich a zdvíhal ju z pohovky. „Učebnice uložím, poď a neprotestuj,“ povedal rozhodne. Za normálnych okolností a keby sa jednalo o niekoho iného, by zrejme vyprskla a rozčúlila sa. Teraz sa však nechala dobrovoľne odviesť ku schodisku vedúcemu do dievčenských spální. Niekoľko sekúnd sa na seba dívali, stále jej držal ruku. Potom mu len v rýchlosti vtisla bozk na líce a vybehla po schodoch. Pripadala si ako pubertiačka.
——
Zrejme odteraz naše stretnutia nebudú také časté, ako by sme si obaja určite želali a ako by nás oboch dokázali plne uspokojiť.
Snape sedel vo svojej pracovni a oproti sebe mal svojho synovca. Po tom, čo sa vrátili naspäť do školy, vrátili sa naspäť k svojmu opustenému kolotoču mimoškolských aktivít. Jednými z nich boli hodiny oklumencie a v Harryho prípade hodiny legilimencie. Teraz musel sedieť a pozerať sa na stále naštvanú tvár svojho strýka, ktorého zlosť neprešla ani po dvoch dňoch.
Tiež mám strach, že sa tu počas vašej neprítomnosti budem strašne nudiť. Nedokážem si predstaviť, že by ma niečo dokázalo tak pobaviť ako hodiny strávené vo vašej milej a srdečnej blízkosti.
Ani ja si to neviem predstaviť a určite musíš byť veľmi sklamaný. Po mesiaci, kedy som ti musel neuveriteľne chýbať, budem teraz často preč. Musí to byť frustrujúce. Neostane tu nik, kto by ti zdvihol náladu a s kým by si sa cítil tak dobre.
To je pravda, moja láska k vám nepozná hranice a ja budem trpieť, keď nedostanem denne aspoň kúsok svojho milovaného strýka. Tie víkendy budú otrasné. Budem sa musieť uspokojiť len s Ginny a svojimi priateľmi. Kde sa tí na vás hrabú. A to isté môžem povedať aj o Siriusovi.
To nepochybne. Keď sa nad tým zamyslím, tak ja som vlastne taká obeť. Vo chvíli, kedy si so mnou, ostatným sa uľaví. Blackovi možno nie, on musí byť spokojný, keď ho otravuješ svojou prítomnosťou.
V tom prípade som veľmi šťastný, že prinášate také obete. Keď sa nad tým zamyslím, tak len mne sa venujete až takto dôkladne a to mi lichotí.. Pocit, že to robíte z prinútenia, zmizol v okamihu, kedy ste verejne prezentovali svoju lásku ku mne. Tak krásne sa rozčuľovať nad mojím zmiznutím. Ani Molly sa tak nádherne nebála, ako vy.
Ale Molly nedokáže tak nádherne drhnúť, ako ja. A keď budeš ešte chvíľu provokovať, tak ti predvediem názornú ukážku.
Vy ste začali. Neviem, prečo stále skúšate zastrašovať. Pri vašej povesti by už dávno prišlo k činom.
To, že som zatiaľ nič nepodnikol neznamená, že by chýbala chuť.
Chuť určite nechýba, vám lezie na nervy aj dnešné slnečné počasie. Ale odvahu už nemáte.
Myslíš?
Nemyslím, viem.
Tak naivný.
Tak zbytočne predstierajúci nepriateľstvo. Poďme k veci.
Smer rozhovoru tu vediem ja.
Toto nie je rozhovor, ale klasické naťahovanie sa.
Nezdalo sa mi, že by sa ti to nepáčilo.
To netvrdím, ale ešte by som si dnes rád napísal úlohu z Transfigurácie.
Tak zodpovedný.
Tak zbytočne prekvapený.
Stačilo. Ja…
Tiež si myslím.
Neskáč mi do reči.
Vy nerozprávate.
Aké bystré. Skoro, ako keby si to nebol ani ty. Budeš mlčať?
Mlčím, ústa sa mi neotvárajú.
Pravda, ale lezieš na nervy aj v myšlienkach.
Tak sme dvaja.
Dobre, nateraz by stačilo. Mlč!
…
Výborne, tak teda k veci. Vidím, že si za ten strašne úmorný mesiac, kedy si si ty vzal dovolenku nedbajúc o to, že ostatní mreli strachom, mňa nepočítaj, ja som si celkom užíval, si nezabudol komunikovať prostredníctvom myšlienok a zdá sa, že si sa ešte zlepšil a v tomto momente ďakujem tvojmu kamienku. Dokázal to, čo by sa nikdy nikomu nepodarilo, dal ti trocha rozumu. Budeme pokračovať v hodinách, keď budem prítomný. Budeš sa snažiť preniknúť mi do mysle a vytiahnuť z nej myšlienku. Najprv to budú len myšlienky, ktoré mi budú prebiehať v hlave. Ku skúmaniu spomienok a takzvanému hrabaniu sa v hlave príde neskôr. No? Kamienok stále funguje? Pochopil si, čo som ti práve povedal?
Iste, kamienok funguje úplne úžasne. Ale teraz ma zaujímajú aj iné veci, ku ktorým sme sa včera nedostali. Pôjdete do Brasova a budete pokračovať tam, kde skončil profesor. Keďže nám nechce vysvetliť nič, vysvetlil niečo aspoň vám?
Niečo mi povedal, ale všetko sú to len špekulácie, ktoré treba overiť. Prečo si sa ho nespýtal priamo?
Pretože ani sám neviem, ako sa správať k obrazu.
Uvedom si, kto na tom obraze je. Môžeš sa k nemu správať úplne normálne, je to stále on, len už nie je, uhm, schopný akcie.
Viem, že mu rozum slúži normálne.
Tak teda?
Ani sám neviem.
Zrejme si myslíš, že ti niečo vyčíta.
Možno.
Prečo ma to vôbec neprekvapuje? Pozri, Potter. Aj keď si idiot, ktorý na seba priťahuje stále a stále nejaké problémy, netočí sa všetko len okolo teba. Nefandi si príliš. Táto smrť nemá s tebou nič spoločné, aj keď si myslíš opak.
Nemyslím si opak.
Nevrav.
Vravím.
Dobre, ale určite si myslíš, že si jej mohol zabrániť. Potter, prezradím ti tajomstvo. Nie si superhrdina, ktorý dokáže zachrániť všetkých.
To viem.
Zjavne nie. Mlč! Asi si sa obrátil na toho nesprávneho. Ja ťa nebudem nijako upokojovať, utešovať ani nič podobné. A nebudem sa s tebou baviť na túto tému. Jednoducho pokračujem tam, kde skončil Dumbledore. Možno sa obávaš, aby som neskončil tak, ako on? Temný pán už asi rovnaký fígeľ nezopakuje, takže nezomriem, neboj. Bystrohlavovú preberieme na iných hodinách. Toto sú hodiny legilimencie a ja sa na nich chcem zamerať práve na to. K ostatným veciam sa dostaneme neskôr.
Nedá sa povedať, že by sa mu to páčilo, ale strýkov výraz zamietol akékoľvek ďalšie pokusy o protest. Deň predtým sa stretli v Dumbledororvej kancelárii, už aj s Dracom a ich rozhovor sa mu zdal ako nič nehovoriaci, strohý a opatrný. Snape im predložil dešifrované pergameny spolu s hádankou, ktorú zanechala Bystrohlavová v súvislosti s Nardajskou žiarou a hlavne Hermiona sa vrhla na jej riešenie. Dumbledore prezradil len základné fakty. Nezabudol dodať, že konkrétnejšie sa porozpráva so Snapom až v súkromí. Vyjadril sa, že ich nechce zaťažovať zbytočnými otázkami, na ktoré nepoznajú odpovede a ktoré treba preveriť.
——
Sirius spolu s Remusom a ďalšími podnikli cestu do Brasova. V maximálnej opatrnosti, pri ktorej sa najviac zapotil Bill pri odklínaní a preverovaní prítomnosti kliatob. Našli profesorovo telo a spolu s ním sa premiestnili naspäť do Anglicka. Už nebolo možné dlhšie tajiť jeho smrť a táto informácia vyvolala šok, zdesenie a predpokladanú paniku. Rokfort bol našťastie uchránený od nájazdov reportérov na čele so Skeeterovou, jeho ochrana sa zlepšila a na pozemky sa nedostal nikto. Preto ho mohli pochovať v pokoji, len za prítomnosti študentov. Dumbledore si sám žiadal, aby sa do blízkosti hradu nedostal nik. Ani sám minister, či ktokoľvek z jeho známych. Nechcel riskovať ani najmenšie problémy, navrhol však Minerve, aby si nechala zavolať ministra s tým, že sa spolu s ním porozprávajú o ďalších krokoch.
Ich predpoklady sa naplnili do jedného. Noviny zaplavili články o Dumbledorovej smrti, o ktorej sa viedli rôzne špekulácie. Od tej najnepravdepodobnejšej, až po najviac strelenú. Najviac k pravde sa blížil Denný prorok. Skeeterová síce použila všeobecnú mienku, že o smrť najväčšieho čarodejníka všetkých dôb sa postaral Ten-koho-meno-nevyslovujeme, ale predložila svoju domnienku, že k nej prišlo pri Dumbledorovej snahe zistiť spôsob, ako sa hrozby zbaviť. Nezabudla dodať, že už asi neexistuje veľa možností, ako poraziť Pána zla, respektíve, že už niet nikoho, kto by bol toho schopný. Vyvolený stratil svojho tútora a sám na to stačiť nebude.
„A už to začalo. Neubehli ani dva dni od oznámenia jeho smrti a smrťožrúti vzali situáciu do svojich rúk,“ nadhodil Draco pri raňajkách. Sedel tak ako vždy, oproti Hermione. Tvárili sa, ako by sa nič nestalo. Nechceli teraz vyvolávať zbytočné otázky okolo ich vzťahu, pri ktorom ani sami nevedeli, o čo presne sa jedná.
„Čo píšu?“ spýtal sa Harry, ale po očku sledoval slizolinských. Tí sa po pohrebe začali opäť ukazovať. Nemali síce prútiky a boli si vedomí toho, že sú ostro sledovaní všetkými členmi profesorského zboru, ale vrátili sa aspoň k slovným napádaniam. Smrť profesora ich povzbudila a boli rovnako arogantní a sebavedomí, ako ich staršie vzory.
„Začali vraždiť, počúvajte…
Dnes sa v blízkosti Ministerstva mágie našla mŕtvola ministerského pracovníka Reginalda Cattermolea, ktorý pracoval na Oddelení pre presadzovanie čarodejníckeho práva. Ako sme zistili, úzko spolupracoval s aurormi a jeho pracovná náplň zahŕňala okrem iného aj udržiavanie kontaktu a korešpondencie s novým väzením, ktorého poloha, rovnako ako aj názov, je stále v utajení.
To vyvoláva otázku, či je jeho vražda náhodná, alebo či sa jedná o cielený útok so zameraním na zistenie konkrétnych informácií. Vzhľadom na to, že sa na jeho tele našli známky po mučení, je odpoveď celkom iste zrejmá. I tak sme boli Ministerstvom informovaní, že Reg Cattermole „len“ posielal sovy a presnú polohu väznice nepoznal.
Nám sa toto ministerské ubezpečenie aj tak nepozdáva, nemyslíme si, že by si šlo o náhodu a to značí, že ak sa Ten-koho-meno-nevyslovujeme spolu so svojimi smrťožrútmi dostane k tým správnym informáciám, rozhodne sa svojich stúpencov oslobodiť, ako sa to už raz stalo. A nebudem zbytočne spomínať, aké následky to malo v tej dobe.
Jednoznačne nás čakajú ťažké časy a my by sme sa mali pripraviť…
a ďalej sú už len bláboly,“ zdvihol k nim hlavu. Jeho oči sa stretli s tými Hermioninými, rýchlo sklopila zrak a venovala sa svojmu tanieru.
„Určite to nie je náhoda,“ okomentoval Harry, ktorý si očný kontakt medzi svojou kamarátkou a blondiakom zjavne nevšimol. „To je jasné. Mysleli si, že z neho vymlátia nejakú informáciu a možno prestrelili. Možno skutočne nevedel veľa.“
„Dúfajme, že to bolo tak,“ ozvala sa Hermiona. Opatrne zdvihla hlavu a na Draca radšej nepozerala. „Keby sa niečo dozvedeli…“
„Ale aj tak je to zvláštne. Doteraz unášali a už začali vraždiť,“ Neville sa zamyslene hrabal v tanieri.
„Možno nechcú nechávať svedkov,“ Draco pozrel na Harryho, ten prikývol.
„Asi nechcú zbytočne riskovať a teraz, keď je Dumbledore mŕtvy, oni sú odvážnejší. Ani Ministerstvo nebude o chvíľu také silné.“
„Čakajú nás ťažké časy,“ zamrmlal Neville.
„A nebezpečné,“ doložil Harry.
„A preto by sme sa mali nielen pripraviť na vojnu,“ Luna pozerala na Hermionu. „Ale mali by sme si užiť dosýta všetko, čo nám život ponúka,“ významne nadvihla obočie a strelila pohľadom na Draca. Ako na povel obaja sčerveneli. Skôr, než si ktokoľvek iný stihol niečo uvedomiť, doložila. „Vrátane nás dvoch,“ usmiala sa na Nevilla. „Nevieme, kedy môže prísť koniec.“
„Ty dnes sršíš optimizmom,“ zavrtel hlavou Harry.
„Je to pravda,“ prikývol Draco a pozrel na Hermionu. „Už zajtra môže byť ktokoľvek z nás mŕtvy.“
„Ale nemôže, sme predsa v Rokforte,“ zamračene oponoval Neville.
„A čo mladá slizolinská vetva?“ Luna naňho pozrela. „Teraz budú istejší,“ mykla plecami a pozrela na svoju spolužiačku. „Ginny, teba to ešte stále neprešlo?“
„Ešte nie,“ zavrtela hlavou.
„Tak to musí byť teda ale zvláštna choroba,“ Luna z nej nespúšťala pohľad. Ginny bola ešte bledšia, než obvykle. Vo svojom tanieri sa len hrabala a vyzeralo to, že nezjedla ešte ani kúsok. Občas si upila džúsu a nervózne sa ošívala. „Zvláštne. Harrymu a Hermione ten prechod z kentaurej stravy na domácu netrval až tak dlho,“ povytiahla obočie. Ginny zvraštila obočie.
„Zrejme nemám taký odolný organizmus.“
„Sú to už tri dni.“
„Možno na mňa lezie chrípka,“ zamračila sa.
„Si v poriadku?“ otočil sa k nej Harry a nežne ju pohladil po líci. S nepresvedčivým úsmevom prikývla. „Mne sa zdá, akoby si mala teplotu,“ pritisol jej dlaň na čelo.
„Nemám,“ zaprotestovala. „Vážne, necítim sa na teplotu. Ale po tom, ako sme zmenili to ich pestré menu,“ natiahla s úškľabkom, „a poriadne sme sa najedli hocakých dobrôt, je môj žalúdok dezorientovaný.“
„Vážne ti nič nie je?“ starostlivo na ňu pozeral.
„Nič, vážne, jedz,“ otočila ho naspäť k tanieru. Luna z nej však nespúšťala pohľad. Hermiona po nej opatrne pokukovala.
„Dobre. Keď ti doobeda nebude lepšie, zájdeme za Pomfreyovou,“ privolil. „Nech ti dá nejaký elixír, aby si vážne nedostala chrípku.“
„Fajn,“ prikývla, len aby ho upokojila a odvrátila od seba pozornosť. Už od rána jej bolo zle a ona vedela, že to so stravou nemá nič spoločné. A zdalo sa, že jej tak skoro ani dobre nebude. Skôr naopak.
„No, keď sme už pri tom, ako si čo najlepšie užiť prítomnosť. Čo keby sme sa zamysleli aj nad budúcnosťou?“ Luna prechádzala očami z jedného na druhého. „Napríklad nad tým, že tajiť niečo nie je vôbec múdre, pretože čím neskôr sa povie pravda, tak niekto môže nielen prísť o čas, kedy musí niečo tajiť, namiesto toho, aby si ho poriadne užil, ale pre druhých môže byť toto tajenie nepochopiteľné. A dokonca ho to môže rozčúliť,“ ostala očami visieť na Hermione.
„O čom hovoríš?“ podozrievavo sa spýtal Harry. Obával sa, že znova príde k nepríjemnému kladeniu otázok, na ktoré budú jeho dvaja nezasvätení priatelia čakať odpovede. Hermiona sa na ňu mierne zamračila.
„Nič konkrétne,“ pozrela mu priamo do očí. „Len že tajnosti nepriniesli nikomu nič dobré,“ pozrela na Ginny. „Mimochodom, aké by ste chceli dať mená svojim deťom? Už ste nad tým rozmýšľali?“ vyslovila otázku, po ktorej ostalo hrobové ticho a každý opatrne pokukoval po tom druhom. Zjavne im všetkým napadlo to isté. Opäť sa im nepodarilo Lunu pochopiť a ani ju nechceli ďalšími doplňujúcimi otázkami povzbudzovať k vysvetľovaniu, o ktorom si mysleli, že bude nezmyselné.
„Ja si myslím, že je na deti ešte dosť času,“ zabrblal Neville, úplne zaskočený, zapýrený a nervózny.
„Samozrejme, že je na deti dosť času,“ Luna sa naňho pousmiala a on sčervenel ešte viac. „Ale nikdy nezaškodí mať dopredu premyslené rôzne alternatívy. Napríklad ja by som synovi dala meno Frank, po tvojom otcovi a dcérke Aurélia, po mojej mame,“ nadhodila zasnene. Neville sa po zmienke o svojom otcovi rozkašľal, len ho jemne pohladila po ramene. „A čo ty, Ginny?“ pozrela priamo na ňu. „Už si premýšľala o tom, aké meno dáš svojmu dieťatku?“ usmiala sa.
„Prepáčte,“ ospravedlnila sa a vstala. „Vážne už nezjem ani kúsok,“ a náhlila sa k dverám.
„Ginn,“ hlesol Harry.
„Mala by zájsť za Pomfreyovou,“ Neville pozeral za náhliacou sa postavou. „Aby začala normálne jesť. Čo vám tam vlastne dávali za brečky?“
„Idem za ňou,“ Hermiona vstala od stola a nasledovala kamarátku.
„Čo?“ Draco sa zamračene pozrel na Lunu.
„Nič, zrejme má chrípku,“ nevinne sa pousmiala a pozrela na Harryho. Ten zarazene pozeral do taniera a premýšľal.
——
„Ginny, už je to v poriadku?“ Hermiona stála za dverami záchoda na druhom poschodí a čakala, kým jej kamarátka celkom zjavne prestane dáviť.
„Nemusela si chodiť,“ ozval sa slabý protest. „A áno, už je to lepšie.“
„Tak fajn, vylez,“ vyzvala ju. Po pár minútach sa skutočne otvorili dvere a objavila sa v nich zelenkavá červenovláska. „Ty nemáš problémy s prechodom na normálnu, ľudskú stravu, však?“ pozrela na ňu so slabým úsmevom. Ginny na ňu chvíľu hľadela bez slova. „Si tehotná,“ šepla Hermiona. Nebola to otázka, ale konštatovanie. Menšie dievča sa roztriaslo a zosunulo sa po stene k zemi. Hermiona si čupla vedľa nej.
„Som,“ prikývla po chvíli nešťastne.
„Ale to je výborné,“ zjavne sa zaradovala.
„Nie, nie je,“ zamračene zavrtela hlavou a nadýchla sa. „Nielenže ma naši zabijú a potom zabijú aj Harryho. Ja si nemôžem dovoliť mať dieťa, Harry si ho nemôže dovoliť mať.“
„Počkaj, brzdi,“ zahriakla ju. „Z čoho máš strach? A nehovor, že z toho, že vás vaši zabijú.“
„Po tom, čo otehotnela Tonksová a narodil sa Sebastian, Harry niekoľkokrát hovoril, že by nechcel dieťa v tomto svete. Keby sme sa aj niekedy zobrali, bude to až po všetkom. Aj keby to malo trvať dvadsať rokov. Neriskoval by to, že by som tu ostala sama, s našim dieťaťom, keby hrozilo, že umrie. Teraz čo? Som tehotná a koniec vojny je v nedohľadne. Nebude sa mu to páčiť.“
„Ty si myslíš, že by ho nechcel?“ neveriacky zvraštila obočie.
„Nie, určite by ho chcel. Ale je to komplikácia, s ktorou určite nikto z nás neráta.“
„Ginny! Dieťa nie je komplikácia.“
„Vieš, ako to myslím.“
„Nie, to teda neviem. Čo sa stalo, sa neodstane. Jednoducho budete mať dieťa. No a? Nikde nie je napísané, že Harry musí umrieť. Skôr si myslím, že ak by mal dieťa, dával by si viac pozor a nerobil by zbytočné hlúposti. A čo sa týka teba, ty si presne to isté, čo Tonksová. Zrejme ti vadí, že budeš musieť byť mimo. No tak z teba nebude bojovníčka, ale matka.“
„Všetko sa skomplikuje, štúdium a…“
„Nič sa neskomplikuje,“ okamžite ju objala, pretože zbadala jej lesknúce sa oči. „Študovať môžeš aj s dieťaťom, má predsa starých rodičov. Som si istá, že Molly bude nadšená.“
„Tá spraví z toho malého polosirotu ešte skôr, ako ono zbadá denné svetlo.“
„Nepreháňaj. Šťastím sa pominie.“
„A potom zabije Harryho.“
„Nezabije. Kedy mu to povieš? Alebo máš v pláne naťahovať ho s chrípkou?“
„Áno, presne to som mala v pláne.“
„Jemu to ale nakoniec aj tak dôjde.“
„Dúfam, že nie tak skoro. Aspoň nie skôr, než si to premyslím,“ zamrmlala. Potom zdvihla hlavu. „Čo sa stalo medzi tebou a Dracom?“ povytiahla obočie. Hermione zmrzol slabý úsmev, ktorý mala na perách. „Tak sa niečo stalo?“ okomentovala jej výraz.
„Ja, nie, nič,“ zavrtela hlavou. „Čo by sa malo stať?“
„Neviem,“ mykla plecami. „Možno ste sa trocha viac zblížili,“ natiahla s malou dávkou uštipačnosti. Možno by zavŕtala dôraznejšie, keby jej nebolo stále nevoľno. „Je to na vás vidieť.“
„Dobre,“ rozhodla sa prikývnuť. „Možno sa skutočne medzi nami niečo začína diať.“
„Takže spolu ešte nechodíte?“ nevinne na ňu mrkla.
„Nie,“ odvetila a potom si povzdychla. „Ja ani neviem, čo sa vlastne deje. Možno by som chcela…“
„A čo ti bráni?“ nechápala. „Ron je mŕtvy, prepáč, zrejme nie je taktné pripomínať to v tejto situácii, ale ty sa určite zožieraš kvôli nemu. Už tu proste nie je a nikdy sa nevráti. On neodišiel niekde do zahraničia, aby si musela naňho čakať. Keď si myslíš, že by ti niekto niečo vyčítal, tak to sa strašne mýliš. A to môžem povedať za všetkých Weasleyovcov. No, možno by ti zabrblali k výberu, hlavne dvojčatá, ale nikto ti nebude nič zazlievať.“
„Ja viem,“ privolila nešťastne. „To ma trápi menej ako to, či ho vlastne milujem.“
„No, tak to je niečo, čo musíš cítiť srdcom. Prepáč, ale to si nevyčítaš v knihe.“
„Musíš byť taká protivná? Vôbec nevyzeráš, že ti je zle,“ napaprčila sa. Tá sa len zachichotala.
„Musím. Nestáva sa často, aby som ťa videla zmätenú, musím si to užiť.“
„Krása,“ zamračila sa. Trvalo jej to však len chvíľu. Vzápätí sa usmievala. „Počuj, nemala som ťa náhodou utešovať ja?“
„No, mala, ale nikde nie je napísané, že ti to nemôžem oplatiť, keď chcem a ja chcem. Počúvni srdce.“
„Ty tiež.“
——
Chrípka, zlá kentauria strava, po ktorej mali pomýlené žalúdky, zelenkavá Ginny, Harry sa tentoraz len tváril, že sa snaží vytvoriť niečo ohodnotenia schopné na hodine Elixírov.
„Potter, toto mi pripomenulo staré časy. Vtedy ste boli tupý, neschopný a nešikovný,“ zavrčal naňho Snape a podozrievavo nahliadal do jeho kotlíka. Harry k nemu zdvihol pohľad len s miernym podráždením. Neštvalo ho to, že mu brble do elixíru, ale to, že ho nenechá rozmýšľať. „Ale vlastne až taký prevratný obrat nenastal. Nemýlim sa?“ natiahol. „Ak sa vám podarí z tejto brečky zachrániť aspoň polovicu, zatlieskam vám,“ zaškľabil sa. „Zabini, je vám smiešny obsah vášho kotlíka alebo skutočnosť, že ak okamžite nepremiešate, bude mať celá vaša slizolinská partia polepené všetky otvory nachádzajúce sa na vašich hlavách? To sa totiž stane. Váš kotlík vybuchne za päť, štyri… Vidíte, ako viete rýchlo reagovať,“ zaceril sa.
Harry si nevšímal tlmený smiech, ktorý sa šíril od bystrohlavských a nevšímal si ani to, z čoho by mal k strýkovej spokojnosti zachrániť aspoň polovicu. Stále si v mysli prehrával raňajší rozhovor. Bola pravda, že im spočiatku robil zrazu pestrý výber jedál problémy, ale nedotklo sa ich to tak, ako Ginny. Žalúdok ich bolel, ale nebolo im až tak strašne zle. A už vôbec nemuseli utekať na záchod. A potom tá Lunina poznámka o tajnostiach. Už mu bolo jasné, že tým nemyslela ich pátranie, ale niečo iné. Možno Draca? Hermionu? A možno práve Ginny. Čo ju trápilo? A potom výber mien.
Pozrel na Hermionu, ktorá sa tiež nevenovala úplne tomu, kvôli čomu sa zúčastňovali tejto hodiny. Po očku ho pozorovala a keď sa ich pohľady stretli, mierne sa pousmiala a zdvihla obočie. Zamračil sa. Tá poznámka o deťoch a menách nebola hodená len tak, aj keď u Luny to bolo celkom pochopiteľné. Tentoraz netárala, ale hovorila k veci. A to priamejšie, než si ktokoľvek uvedomoval. Nevidel sa, ale vedel, že v tom momente zbledol. Pozrel opäť na Hermionu. Stále sa usmievala, ale vidiac jeho výraz, zaškľabila sa ešte viac.
„Do prdele,“ zabrblal si pre seba. Hodina mala o chvíľu končiť, ale jednoducho nemohol čakať. Musel si to vyjasniť čo najskôr.
„Kam si myslíte, že idete, Potter?“ vrkol za ním Snape, keď videl, že si to jeho synovec zamieril ku dverám.
„Preč, je mi zle,“ odvetil bez toho, aby sa otočil. Začul za sebou profesorovu výstrahu a jeho sľub mesačného trestu. Bolo mu to jedno. Keď je pravda to, čo sa ako pravdou zdalo, bolo potrebné vysvetliť si to hneď. Možno mohol počkať tých dvadsať minút, ale zrejme by sa zbláznil. Vedel, že majú Obranu. Boli to ich posledné hodiny pred obedňajšou prestávkou. Možno zbytočne panikári, ale to sa nedozvie inak, než rozhovorom.
„Dobrý deň, prepáčte, že vyrušujem, ale profesorka McGonagallová si žiada rozprávať sa so slečnou Weasleyovou,“ vybafol na Siriusa po tom, čo mu vtrhol do učebne. Jeho krstný stiahol obočie.
„A ste si istý, pán Potter, že by to nepočkalo do konca vyučovania?“ podozrievavo fľochol po Ginny, ktorá sa takmer placho dívala na Harryho.
„Nie, nepočkalo. Chce sa rozprávať okamžite,“ povedal rozhodne. Jeho pohľad bol zrejme veľmi zúfalý. Sirius sa naňho päť sekúnd uprene díval, akoby sa snažil prečítať si jeho myšlienky.
„V poriadku,“ prikývol. „Slečna Weasleyová, uvoľňujem vás z hodiny. A vy, pán Potter, bol by som rád, keby ste prišli dnes po večeri do môjho kabinetu.“
„Samozrejme, profesor Black,“ odvetil takmer diplomatickým tónom. Sirius nechápavo pozeral na to, ako Harry zdrapol Ginny za ruku a ťahal ju preč. Pozrel na Draca, ktorý tiež vyzeral, že ničomu nerozumie a na Lunu, ktorá vyzerala, že chápe úplne všetko. Usmievala sa za nimi a keď pozrela na svojho profesora, jej úsmev sa ešte rozšíril. Sirius len zavrtel hlavou.
„Kam ma ťaháš?“ Ginny prelomila ticho ako prvá. Vystupovali po schodoch a jej podozrenie sa jeho mlčaním len potvrdzovalo.
„Do Núdzovej miestnosti. Ešte ti je zle?“ zboku na ňu pozrel. Nevedela, či sa má rozčúliť, alebo rozplakať.
„Nie, už nie,“ zavrtela hlavou a povzdychla si.
„To je fajn,“ zamrmlal. Už sa nachádzali pred neviditeľným vstupom, pred ktorým sa trikrát prešiel. Zatiahol ju do malého útulného salónika. Celkom ju to potešilo, aspoň nemyslel na bojovú arénu. Usadil ju do kresla. Len sa naňho mlčky dívala, keď pred ňou začal nervózne pochodovať.
„Tak spusti,“ vyzvala ho odhodlane, ale srdce jej divo bilo. Zastavil a zadíval sa na ňu.
„Asi vieš, prečo som ťa sem dovliekol.“
„Asi áno. Povedala ti to Hermiona?“
„Nie,“ zavrtel hlavou. Už to bolo jasné, skutočne je tehotná a on bude otcom. Merlin, čo to spravil?
„Prišiel si na to sám?“ neodpustila si rýpnutie. Podráždene na ňu pozrel, zatvárila sa nevinne.
„Kedy si mi to chcela povedať?“
„Neviem, asi nikdy.“
„Prečo?“
„Pretože som sa bála.“
„Čoho?“
„Tvojej reakcie.“
„Aha. A aká podľa teba mala byť?“
„A aká bude? Pochop ma. To ty si bol ten, kto stále hovoril o tom, aké je ťažké, nezmyslené a hlúpe mať v tejto dobe dieťa. A teraz ho budeme mať, teda ak sa rozhodneme ho mať,“ dodala opatrne. Díval sa na ňu a snažil sa to pochopiť.
„Počkaj, ty si myslíš, že by som ho teraz nechcel, keď už je?“ spýtal sa neveriacky s náznakom rozčúlenia. Zahanbene sklopila zrak. „Prečo? Ginn, viem, že budú problémy, ale nikdy by mi nenapadlo navrhnúť ti niečo také!“
„Ja viem,“ pípla potichu. Opatrne naňho pozrela. „Bola to jedna z možností.“
„Ale tá nesprávna,“ povedal už pokojnejšie. Kľakol si k nej. „Ginny,“ jemne ju oslovil. „Milujem ťa a to dieťa je aj moje. Dosť ma zarazilo, keď ti napadlo, že by som ho nechcel.“
„Prepáč,“ šepla takmer plačky.
„To nič,“ pousmial sa a chytil jej ruky do tých svojich. „Je jasné, že to nebude ľahké a klamal by som, keby som tvrdil, že som z toho nadšený, ale stalo sa. Sme na to dvaja a ja nemienim pred zodpovednosťou cúvnuť. Predpokladám, že ty to dieťa chceš, nad ničím iným ani neuvažujem a ja ho chcem tiež. Tak ho budeme proste mať. Nebude prekážkou, len dôvodom, aby sme sa pokúsili spraviť preňho všetko, aby bol šťastný. Tento svet nie je šťastný a bezpečný, ale je v našej moci, aby sme ho takým spravili a aj spravíme. A potom bude všetko v poriadku.“
„Harry,“ hlesla a z očí jej stiekli dve zradné slzy. Skĺzla k nemu na zem a objala ho. „Milujem ťa. Prepáč mi, keď mi napadla taká blbosť.“
„Neospravedlňuj sa,“ pevne ju objal. „Tiež mi nebolo všetko jedno, keď som si to uvedomil.“
„Čo budeme robiť?“
„Nič,“ mykol plecami. Pozrela naňho. „Čo už spravíme? Zrejme budeme musieť s pravdou von, dlho to nedokážeme utajiť.“
„Ale čo škola? Pátranie, Voldemort, vojna?“
„Netráp sa tým, všetko sa bude dať vyriešiť. Budeme nad tým rozmýšľať, až na to dôjde. V prvom rade ťa bude musieť Pomfreyová prezrieť. Tá kentauria strava a to všetko. Jednoducho chcem vedieť, že si v poriadku.“
„Som v poriadku,“ urazene sa zamračila. „Nechcem Pomfreyovú, tá to hneď vytára.“
„Nevytára.“
„Vytára, neudrží sa pred mamou, veď ju poznáme.“
„Ale potrebuješ nejakého liečiteľa. A neskôr ešte viac.“
„Ale nie ju, radšej budem chodiť k Mungovi.“
„Pokiaľ nepovieme prečo, tak nás tam nepustia. A tomu sa chceš zjavne vyhnúť.“
„Určite, čím dlhšie, tým lepšie. Mamka ma zabije.“
„Nezabije.“
„Zabije a ty sa neškľab. Pôjdeš hneď za mnou.“
„Určite ťa predbehnem.“
„Necer sa. Čo spravíme?“
„Snape?“
„Ešte lepšie.“
„Niekto ťa musí prezrieť a to čo najskôr.“
„Viem,“ povzdychla. „Tak to radšej ten Snape.“
„Dobre,“ znova ju objal. Cítil, ako sa chveje doznievajúcim napätím a strachom. Strácala sa mu v náručí a on pocítil príliv ešte väčšej lásky, ako doteraz. Miloval ju, teraz vlastne dvoch. Sú jeho, obaja a on na nich musí dávať pozor. „Ginn,“ šepol. Zadívali sa do očí. „Milujem ťa. To dieťatko má šťastie, že budeš jeho matkou. Budeš úžasná matka a ja chcem byť pri vás. Vezmeš si ma?“
„Ako?“ prekvapene zamrkala a srdce jej vynechalo úder.
„Nie hneď zajtra, ale čo najskôr,“ usmial sa. Videl, aké problémy jej robí strávenie tejto žiadosti. „Vezmeš si ma?“ zopakoval šepkom a prosebne jej hľadel do očí.
„Áno,“ opätovala mu úsmev. Sklonil sa k nej, aby ju pobozkal. Najnežnejšie, ako to kedykoľvek predtým spravil.
„Budeme mať bábo,“ zasmial sa o niečo neskôr.
„Komu to povieme?“
„No, keďže to už vie Hermiona aj Luna, tak to za chvíľu bude vedieť aj Neville s Malfoyom. Myslím, že zatiaľ bude stačiť maximálne Sirius… a Snape, keď ťa bude musieť prezrieť. Myslím, že Snape bude takým testom pred tvojou mamkou.“
——
„Sirius, chcel si ma vidieť?“ zazubil sa na svojho krstného otca, keď k nemu ruka v ruke prišli po večeri do kabinetu.
„No jasne,“ zamračene odvetil a pozval ich ďalej. „Môžeš mi povedať, čo to malo znamenať dnes na vyučovaní? Prečo si svojvoľne opustil triedu a ku mne si prišiel s rozprávkou o Minerve?“
„Snape sa už sťažoval?“ natiahol a prevrátil oči.
„Nenazval by som to práve týmto termínom,“ zavrčal spoza dverí Snape. Harry ho ostražito zameral.
„Severus prišiel len prebrať nejaké záležitosti,“ okamžite zareagovala Susan, ktorá stála pri bratovi. Keď sa dvere do bytu otvorili, oni stáli za nimi, preto ich nebolo vidieť.
„Výborne, keď ste už tu,“ Harry pozrel zo strýka na krstného otca a pevnejšie zovrel ruku Ginny, ktorá by bola v tej chvíli najradšej niekde veľmi ďaleko, „tak môžeme zabiť dve muchy jednou ranou, alebo vlastne tri,“ usmial sa na Susan.
„Si si istý?“ šepla mu do ucha Ginny. Pobavene na ňu pozrel. Akosi rýchle ju opustila jej odvaha.
„Áno, veď sme sa dohodli,“ odvetil jej upokojujúco. Možno len nemala odvahu nechať sa prezerať práve Snapom. A vôbec sa jej nedivil.
„O čo vlastne ide?“ Sirius sa zamračil, kým Snape sa mračil už dávno.
„No, stala sa taká vec,“ natiahol Harry. Nemal problémy s tým, aby to vyslovil. Pred nimi nie. Ale chcel ich trocha natiahnuť.
„Čo sa ti zase podarilo domrviť?“ prskol po ňom Snape.
„Prečo by sa mi malo niečo dariť mrviť?“ napaprčil sa.
„Ešte sa pýtaš?“ natiahol s úškľabkom.
„Snape, nechaj to,“ zahriakol ho Sirius. „Tak čo je vo veci?“ pozrel na Ginny, pretože Harry stále zazeral po vyškľabenom Snapovi.
„No,“ pípla potichu.
„No čo?“ Snape preniesol pozornosť na Ginny.
„To myslíte vážne?“ Susan na nich vyvalila oči. Ginny opatrne prikývla. „No teda,“ vydýchla Susan a pristúpila k nervóznemu dievčaťu. Jemne ju objala. „Gratulujem, ale nie je to skoro?“ šepla im. Ginny len prikývla, kým Harry pokrčil ramenami.
„Čo si to tam šomrete?“ vrkol Snape s podozrievavým výzorom.
„Ja a Ginny budeme mať dieťa,“ oznámil mu Harry celkom pokojne. Ginny vyzerala, že sa ešte zmenšila.
„Už si vymyslel aj lepšie vtipy,“ zamračil sa naňho Snape, ale bolo vidieť, že mu to vŕta v hlave.
„To vážne?“ Sirius položil rovnakú otázku, ako jeho manželka. „Fantastické!“ zaškľabil sa a vrhol sa na svojho krstného syna, aby ho pevne zovrel.
„Ja snáď odpadnem,“ zavrčal na nich Snape. „Oni spravia tú najväčšiu stupídnosť pod slnkom a vy im k tomu ešte zagratulujete?“ nechápavo štekol.
„No, možno to je unáhlené,“ skúsila Susan.
„Unáhlené? To je absolútne nepochopiteľné. Ginevra,“ pozrel na ňu. „Myslel som si, skutočne som sa nádejal, že keď už nie môj synovec, tak aspoň vy budete mať rozum. Nielenže ho podporujete pri tých jeho blbostiach, ale ešte mu takto nerozumne sekundujete,“ prskol.
„Nekričte na ňu,“ Harry sa výstražne zamračil.
„Mlč,“ prskol aj po ňom.
„Severus, upokoj sa…“
„Dobre, upokojím sa,“ zaškľabil sa na všetkých prítomných. „Tak mi teraz vysvetli, ty génius, čo s tým chceš spraviť?“ prizabil Harryho pohľadom.
„Ožením sa a budem sa starať o oboch,“ mykol plecami.
„Ó, aké jednoduché, však?“ sarkasticky natiahol. „Ty sám potrebuješ starostlivosť.“
„Snape, už sa konečne prestaň rozdrapovať!“ štekol po ňom Sirius. „Pokiaľ viem, je to ich starosť, ich problém a hlavne ich vec.“
„Isteže a odo mňa sa čaká čo? Gratulácia? Tak v tom prípade vás všetkých sklamem. Blbostiam blahoželať nebudem.“
„Stačí, keď prezriete Ginny, či je v poriadku. Potom môžete zadrhnúť mňa.“
„Ja by som ten sled radšej pozmenil.“
„Ako sa vám to bude zdať najlepšie,“ zaškľabil sa naňho Harry.
„Harry, neskúsime radšej tú Pomfreyovú?“ Ginny bojazlivo pokukovala po Snapovi.
„Vy ste chceli ísť za ňou?“ nechápal Snape.
„A ty sa im divíš?“ zaceril sa naňho Sirius. „Pozri, ako vyvádzaš. Akoby ti na tom snáď záležalo.“
„Sirius,“ upozornila ho Susan zamračene.
„Predstav si, že záleží,“ nepriateľsky zagánil. „Keď sa chcú brať, tak to dieťa chcú. A keď už chcú takú malú, uvrieskanú, zodpovednosť a starostlivosť vyžadujúcu zábavku, tak sa postarám o to, aby šlo všetko bezproblémovo,“ mračil sa o niečo menej. „Len dúfam, že to dieťa nezdedí ani jeden jediný, ani ten najmenší génik po tebe, Potter, inak ma roztrhne.“
„Keby to tak šlo,“ zabrblal. Sirius sa zachechtal a Ginny strnula. Susan preniesla zamračený pohľad zo Siriusa na Harryho.
„Prosím?“ Snape prižmúril oči.
„Už ma nebaví počúvať tie vaše kázania,“ vrkol po ňom. „Ani v najmenšom. Tak rozmýšľam, keď teraz budem mať vlastné dieťa, tak budem mať aj svoju krv, ktorá ma udrží na žive. Prečo potom obťažovať vás?“
„Ja ťa prerazím!“
„Koleduješ si o to,“ pripomenula mu sestra.
„Mohli by ste sa už konečne prestať hádať?“ vykríkla Ginny. „Pokiaľ si to neuvedomujete, tak to nikoho už nebaví.“
„Správne,“ prikývol Sirius. „Okrem toho tu máme nastávajúcu mamičku a tá vôbec nepotrebuje počúvať vaše hádky,“ pobavene sa zaceril, Ginny sčervenela. „Potrebuje pokoj, nie? Tak čo? Prezrieš ju? A naordinuješ jej pokoj? V tom prípade začni u seba.“
„Zdrž sa komentárov, Black,“ sykol po ňom Snape. Preniesol pohľad zo svojho synovca na Ginny. „Samozrejme vás prezriem, Ginevra a môžem dohliadať na priebeh vášho tehotenstva ak nebudete mať námietky.“
„Nebudem,“ zavrtela hlavou a prehltla.
„V poriadku,“ prikývol a pokynul jej, aby ho nasledovala. Tá hodila ešte posledný pohľad na Harryho a vybrala sa za ním.
„Ech, to je teda sila,“ Sirius sa zazubil, keď sa za nimi zavreli dvere. „To by chcelo prípitok. Tak ty budeš otec. To ma podrž.“
„Budem rád, keď ma podržíš v momente, keď to budem hovoriť Weasleyovcom,“ povzdychol.
„No, tak Molly chcela vnuka a razom bude mať dvoch,“ usmiala sa Susan. „Škoda, že ešte nevie ani o jednom z nich.“
„Ako prosím?“ nechápal Harry.
„Fleur je tehotná,“ uškrnul sa Sirius. Rozrečnili sa o tom, ako im to Bill oznámil, ale pred svojou matkou zatiaľ mlčia. Keď sa spýtal, prečo sa o tom ešte nedozvedeli, povedali, že bola celú dobu pri nich Molly a tak im Bill nemohol nič povedať. Dostali sa aj k jeho upokojovaniu a presviedčaniu, že to Weasleyovci určite nezoberú až tak tragicky a rozhodne nebudú za to nikoho zabíjať. Harry by im rád uveril.
„Dieťa aj matka sú v poriadku,“ oznámil im Snape, keď vyšiel z izby. Ginny šla hneď za ním a so sklonenou hlavou sa pridala k Harrymu. „Tieto ranné nevoľnosti budú ešte nejaký ten čas trvať. Matke som povedal, ako sa správať a vlastne jej ani nebolo treba príliš čo vysvetľovať.“
„A už sa vie, či to bude chlapec alebo dievča?“
„Tak na to je ešte skoro, nemyslíš, Potter?“ natiahol s úškľabkom. „Ale keď si jeho otec ty, tak to nemôže byť nič iné, len superhrdina.“
„Ticho,“ vrkla Ginny.
——
Ginny sa so Snapom dohodla na termínoch, kedy bude chodiť na kontroly. Harry sa pýtal, čo s ňou robil a dostal strohú odpoveď, že nič zvláštne. Keď sa napaprčil, tak mu vysvetlila, ako také čarodejnícke vyšetrenie prebieha a že nemá vôbec nič spoločné s tým muklovským. Uľavilo sa mu. Hermiona s Lunou z nej ťahali rozumy, ale k Nevillovi a Dracovi sa zatiaľ nič nedostalo.
Harry spolu s Ginny len začínali plánovať a boli z toho obaja nadšení. Aj keď bol prítomný strach z oznámenia tejto novinky jej rodičom, verili, že všetko dobre dopadne. Nemali sa vlastne čoho veľmi obávať. V dobe, keď sa dieťa narodí, bude už ona plnoletá. Školu si môže dokončiť aj popri dieťati o to skôr, že by bývali na Základni. A ďalšie štúdium sa vykryštalizuje časom. Bolo to neplánované, bol to šok, ale obaja sa tešili.
„Kde ste nechali Ginny?“ spýtal sa Harry Draca a Luny, keď sa s nimi stretli na treťom poschodí. Skončila im Transfigurácia, kým šiestakom skončilo vyučovanie už pred hodinou.
„Ešte vracala nejaké knihy,“ vysvetlila Luna. „Tam, už ide,“ ukázala dopredu.
Harry sa zadíval ukázaným smerom. Mierila k nim maličká, usmiata Chrabromilčanka. Nemohol inak, len sa tiež usmiať a znova sa sám seba pýtať, ako je možné, že práve jeho stretlo také veľké šťastie. Ako v sne sa díval na štíhlu postavu, ktorá s nadšením a radosťou vykračovala po chodbe.
Ako v spomalenom filme sledoval prúd vzduchu vychádzajúci z jednej z postranných chodieb a smerujúci priamo na ňu. Spoznal odrážacie zaklínadlo. Šok mu vyrazil dych. Počul, ako priatelia kričia. Videl jej nechápanie. Zazrel náraz do jej chrbta. Sledoval jej telo, ako letí vzduchom, ako sa pretáča. To už bežal oproti nej. Počul svoj výkrik. Hádzal vak Dracovi a kričal o mape. Cítil, ako vyberá prútik. Mieril a vysielal zaklínadlo. Chvejúca ruka ho zradila, netrafil letiace telo. Jej telo narážalo do železného brnenia. Bruchom. Brnenie sa s obrovským hrmotom rozletelo. Padala. V bezvedomí. Skláňal sa k nej. Zazrel krv pod jej telom. Bolestne zareval.