Za päť minút bol oblečený a mal pripravené všetko, o čom si myslel, že bude potrebovať. Pri dverách si siahol na zápästie. Ginny ho za to asi zabije. Ale vlastne bude jedno, či ho zabije len za to, že zmizne alebo či k tomu pridá aj jeho údajné zabudnutie si náramku doma. Každopádne jej hnev nerozchodí, zaškľabil sa a položil náramok na stolček vedľa dverí.
Boli tri hodiny nadránom, všade by malo byť vyľudnené, ale napriek tomu si prehodil cez hlavu neviditeľný plášť. Nepotrebuje, aby ho nejaký snaživec pristihol. I tak našľapoval čo najtichšie a zrakom sliedil po dlhej chodbe, ktorú slabučko osvetľovali fakle z miestností oproti bytom. Izba, do ktorej sa potreboval dostať, sa nachádzala štrnásť dverí od tej jeho. Keďže tu boli všetci ohľaduplní a rešpektovali svoje súkromie, predpokladal, že jeho izba, keď bude zabezpečená, tak len obyčajnou Alohomorou. A nemýlil sa. Nezabudol ju však za sebou zaistiť.
„Malfoy, vstávaj,“ zatriasol blondiakom. V tom istom momente mal pred nosom strčený prútik a vo svetle vlastného prútika videl ostražitý Dracov pohľad. „Nebuď paranoidný,“ vrkol zamračene.
„Čo chceš, Potter?“ spýtal sa totožným tónom. Zjavne sa mu nepozdávala nočná návšteva.
„Potrebujem pomoc. Zažnem svetlo,“ mávol prútikom. Malfoy v silnejšom svetle zažmurkal.
„Nemohlo to počkať do rána?“
„Čo keby sme sa porozprávali pri stole?“ natiahol Harry. Kým Malfoy sedel na posteli prikrytý dekou, Harry sedel na kraji postele vedľa neho a vyzeralo to fakt smiešne.
„Čo keby si mi dal pokoj a šiel spať?“ zamračil sa, ale i tak sa zdvíhal z postele a premiestnil sa k stoličke. „Tak čo je také dôležité, že to nemôže počkať?“ zívol.
„Potrebujem, aby si hneď teraz šiel so mnou von a spravil pre mňa dve službičky.“
„Hovor k veci,“ vyzval ho netrpezlivo s nepríjemnou predtuchou.
„Chcem ísť pre Rona k Voldemortovi,“ vyhŕkol a nespúšťal z neho pohľad. Malfoy najprv vyvalil oči a potom prekvapene povytiahol obočie. Po minúte, kedy premýšľal, či mu dobre rozumel, sa zamračil.
„Si šibnutý,“ diagnostikoval.
„Myslím to vážne,“ urazene zafrflal.
„Áno, to verím. Preto hovorím, že si šibnutý,“ zavrtel hlavou stále neveriac, že to myslí vážne. „Nikdy sa tam nedostaneš, nemáš šancu. A keby si sa tam aj dostal, zablúdiš, je to hotový labyrint. A keby si náhodou Weasleyho aj našiel, nevyvedieš ho, celý hrad sa hemží smrťožrútmi,“ posmešne sa zaškľabil. „To bez neho nevydržíš ešte štyri dni? Veď potom sa predsa uskutoční výmena.“
„Ron sa výmeny nedožije,“ povedal potichu. Malfoy sa zarazil a zabodával doňho pohľad. Harry prikývol, aby svoje slová podporil.
„Ako to môžeš vedieť?“
„Jednoducho to viem,“ presvedčivo vyriekol. Malfoy naňho stále civel.
„Ako?“
„To je jedno.“
„Nemá to niečo spoločné s tými tajnosťami, ktoré máte medzi sebou?“ vyzvedal. Bolo jasné, koho a čo tým myslí.
„To je jedno,“ zopakoval podráždene. „Pomôžeš mi?“
„A čo konkrétne odo mňa chceš?“
„Dve veci. Aby si mi ukázal, kde býva nejaký smrťožrút alebo nejaké miesto, kde by sa mohol pohybovať a potom ma premiestniš k Voldemortovmu sídlu. To je všetko,“ napäto predložil svoje žiadosti a úzkostlivo si želal, aby neodmietol.
„Aha,“ prikývol úplne vážne, aby sa vzápätí začal škľabiť. „A potom chceš ísť do hradu, prejsť bludiskom, dostať sa do cely, vytiahnuť odtiaľ Weasleyho a vyviesť ho. A to aj napriek zabezpečeniu, alarmovým kúzlam, kopou smrťožrútov, ktorí ťa určite nespoznajú. Ako sa tam vlastne chceš dostať? Nemáš znamenie.“
„Na to chcem toho smrťožrúta,“ skočil mu do reči úplne vážne. „Je to jediná šanca ako zachrániť Rona. Viem, že ho do dvoch dní zabijú. Keď mi neveríš, tak vedz, že Hermiona mala na Ministerstve umrieť. Videl som to dva dni predtým, vo sne. Pozmenil som udalosti a zavolal Snapa. Ako to ďalej prebiehalo, to vieš aj sám.“
„Mala umrieť?“ vydýchol a pozeral naňho so zvrašteným obočím. „Toho smrťožrúta chceš, pretože má znamenie.“ Harry prikývol. „Mám pravdu, keď si myslím, že si schopný mu urezať ruku len preto, aby si sa dostal cez alarm?“
„Áno, presne to som pripravený urobiť,“ vyhŕkol, ale bolo jasne vidieť, že zbledol. Malfoy sa zaškľabil.
„Ty chceš vážne pochodovať so smrťožrútskou rukou vo vrecku?“ napriek všetkému sa zachechtal. Harry ho prebodával naštvaným pohľadom, ale mlčal. „Tá ruka ti bude nanič. Nepomôže ti. To by som ťa tam mohol pokojne doviesť aj ja alebo Snape. To znamenie musí byť na ruke, aby si sa tam mohol bez povšimnutia dostať. Chápeš? Musí byť na koži,“ zdôraznil.
„Tak to je v prdeli.“ Okamžite ho zaplavilo sklamanie. Spoliehal sa na to, bol ochotný uťať nejakému smrťožrútovi aj ruku, len aby sa tam dostal. No dobre, musel by asi privrieť oči a hneď na to sa niekde vyvracať, ale bol odhodlaný to spraviť. Po tomto zistení však bolo všetko stratené. Snape ani Malfoy preňho nepôjdu.
„Možno nie,“ nadhodil Malfoy. Harry naňho okamžite spýtavo pozrel. „Čo ti teraz poviem ti asi bude pripadať šialené, ale keď chceš usekávať ruky, tak možno ani nie. Dalo by sa z ruky odstrániť znamenie aj s kožou a kúzlom pripevniť k tvojmu predlaktiu. Keď sa vstrebá pôvodná koža s tou tvojou, možno by to dokázalo oklamať aj alarmy.“
„Také niečo existuje?“ prekvapene zagánil, ale nádej v ňom ožila. Draco sa zaceril.
„Malfoyovci sú stará smrťožrútska rodina a čiernu mágiu majú v krvi,“ vyriekol ako holý fakt. Nijako hrdo a s nutnou dávkou opovrhnutia. „Na tom nie je nič prekvapujúce.“
„Dobre. A ty by si vedel, ako na to?“
„Možno,“ pripustil. „V našom dome je strašne veľa kníh, ktorých obsah ti nemusím spomínať. A v jednej z nich je kúzlo, ktoré vstrebáva kožu na kožu. Používalo sa hlavne vtedy, keď niekto chcel vziať na seba podobu niekoho iného bez toho, aby sa viazal na všehodžús a pozmeňovacie kúzla neboli najosvedčenejšie.“
„Poznáš to kúzlo?“
„Naspamäť nie,“ ohradil sa. „Viem, že je v jednej knihe, ktorá je ukrytá na istom mieste v pivnici Malfoyovského sídla rovnako ako desiatky ďalších zakázaných kníh.“
„Mohol by ju Dobby priniesť?“
„Neviem presne v ktorej to bolo, ale spomenul by som si, keby som ju videl. Ťažko by som mu ju opisoval.“
„Takže budem po tebe potrebovať, aby sme sa premiestnili aj k vám. Dobby by mohol preveriť situáciu, či je okolie prázdne.“
„Určite bude, vedia, že tam nepôjdem.“
„Tak fajn, jedno by sme mali z krku.“
„A prezraď mi, ako sa chceš pohybovať v hrade? Vnútri sa smrťožrútske masky nosia len pri schôdzach, inak sú bez nich. Myslíš, že si práve teba nevšimnú?“ natiahol.
„Rozmýšľal som, že si zmením tvár.“
„Oni sa navzájom poznajú.“
„Iste, najprv som rozmýšľal nad všehodžúsom. Chcel som smrťožrútovi useknúť ruku a použiť jeho vlasy. Ale nie je na to čas a Snape by si aj tak všimol, že mu miznú prísady.“
„To je fakt, že na to nie je čas, ale v Zašitej sa dá zohnať aj všehodžús, keď vieš, kde sa máš pýtať,“ vypustil.
„Dokázal by si zohnať aj všehodžús?“ začudoval sa.
„Prestaň byť taký prekvapený. Áno, viem, kde sa dá zohnať všehodžús, do ktorého potom hodíš vlasy niekoho, na koho sa chceš premeniť.“
„Tak to je bezva.“
„Uhm, len si priprav kopu galeónov.“
„Veľa mi ich nezostalo,“ namietol opatrne. Takmer všetky jeho peniaze zhltli vianočné nákupy. „A ešte som nehovoril Billovi, aby mi nejaké priniesol,“ mierne sa zapýril.
„No, keďže som ja veľa na nákupy neminul, zostalo mi ich dosť.“
„Požičal by si mi?“ fľochol po ňom. Malfoy prevrátil oči.
„Asi by som to nespomínal. A ako sa chceš vyznať v tom labyrinte? Upozorňujem, že môže trvať aj týždeň, kým by sa ti podarilo vyhrabať sa odtiaľ.“
„Niečo málo si pamätám,“ prikývol zamyslene. „Môj rev sa ozýval celým podzemím. Určite aj jeho mučia a bude revať. Pôjdem za krikom.“
„Si naivný. Vo Voldemortovom sídle stále niekto vrieska zo zúfalstva, strachu alebo bolesti. A to v prvom rade v podzemí. Nebudeš vedieť, za ktorým zvukom sa máš vybrať, bude sa odrážať od stien, budeš zmätený a bezradný. Iba ak by si mal obrovské šťastie.“
„To už nechaj na mňa,“ mierne sa zamračil. Vedel, že to bude ťažké, ale svojimi slovami v ňom zasial ešte viac neistoty, ako jej cítil doteraz. „Vieš o nejakom smrťožrútovi? Viem, že všetky ich staré miesta sú pozorované. Ale čo tie, ktoré spomínali dvojčatá? Tie nové?“
„Niektoré vážne poznám,“ zamyslene prikývol. „Ale len z počutia. Na začiatku prázdnin som poskytol adresy. Všetky, ktoré som poznal. Ale viem o jednom dome, kde by mali bývať bratia Solomonovci, keď nezmenili bydlisko. Neprezradil som ich, pretože od nich závisia obyčajní čarodejníci. Parkinsonovci, Mulweyovci a Zabiniovci, napríklad, tí sa nepresťahovali, ale do ich sídiel sa nedostaneme.“
„Fajn. Takže sa môžem spoľahnúť na to, že mi pomôžeš?“ spýtal sa opatrne. Nedivil by sa, keby ho poslal do čerta a nemal by mu to ani za zlé. A Malfoy si ho skúmavo premeriaval. Jeho odvaha a oddanosť priateľovi už nehraničila s debilitou, ale pomyselnú hranicu prekročila o poriadny kusisko. A pritom sa pristihol pri myšlienke, že aj on by možno niečo podobné rád dokázal. Nerobilo by mu problémy spolčiť sa s Potterom len preto, aby preukázal o niečo dôraznejšie svoje zmýšľanie, ako len prázdnymi slovami. Ale ide tu o Weasleyho. Do dvoch dní by mal umrieť, preňho by to malo byť výhodné. Ak by však ona bola schopná pretrpieť takú ranu. O čom pochyboval. Určite by ju to zlomilo a zničilo. „Len s tým znamením a premiestnením.“
„Povieš mi pravdu o tých tvojich snoch?“ spýtal sa s prižmúrenými očami. „O tom kamienku, ktorý on tak chce? O tom, čo sa medzi vami deje? Aké máte tajomstvá?“
„Mám to chápať tak, že mi nepomôžeš, kým ti to nevyzradím?“ neveriacky sa opýtal. Malfoy mlčal. „Znížil si sa k tomu, aby si použil slizolinské taktiky?“
„Ide predsa o Weasleyho. Obaja sa navzájom neznášame a ty po mne chceš pomoc. Keby šlo o Ginny alebo Hermionu, neváhal by som ani trocha. Som pripravený ti pomôcť, aj keď ide o Weasleyho, ale na oplátku chcem dôveru, bezmedznú, od vás všetkých.“
„Nie, toto ti určite neprezradím,“ vrkol naštvane a vstával.
„Počkaj, chcem pomôcť.“
„Všetci chcú pomáhať, ale my o to nestojíme.“
„Som pripravený ísť aj do hradu,“ riekol s prudko bijúcim srdcom. „Nie preto, že by som chcel pomáhať Weasleymu, to ani najmenej, ale keď tam strčíš nos, nikdy odtiaľ nevylezieš. Poznám všetky cestičky, môžem ti pomôcť prejsť čo najskôr, môžem ti pomôcť prežiť. Ale na oplátku chcem vašu dôveru.“
„Ty ma prach sprosto vydieraš,“ štekol naštvane. Harry bol celý červený od zúrivosti miešajúcej sa so zúfalstvom. Bol pripravený rezať ruky, nejaké zdôverenie by nemalo byť zložitejšie. Mal obavy aj z toho, že cúvne skôr, než by mu nejakého toho smrťožrúta ukázal. A Malfoy strašne túžil po tom, aby sa k nej dostal bližšie. Tak blízko, ako je to len možné. Či už bude s Weasleym alebo bez neho. Či bude s ňou alebo na ňu bude môcť s odstupom dozerať. Tieto dva dni, kedy zmizol, boli otrasné. Nemôže pripustiť, aby trpela. Ale potrebuje byť pri nej.
„Ja si uvedomujem, že to nie je jednoduché a uvedomujú si to všetci.“
„Ja ti nemôžem povedať o ničom.“
„Ako chceš.“
„Keď ti nič nepoviem, tak mi nepomôžeš?“
„Nie, až taký hajzeľ nie som,“ vrkol s nevôľou. Kvôli nej mu pomôže. „Pomôžem ti, dokonca aj v tom hrade.“
„To po tebe nechcem,“ zamračil sa. Možno by mu mohol dôverovať, keď je ochotný ísť s ním až dovnútra aj napriek nebezpečenstvu. „Len ma tam premiestniš a potom zmizneš.“
„Umrieš tam.“
„To je moja vec.“
„Nie je, pokiaľ si tým, kto ho má zastaviť,“ prebodával ho pichľavým, šedým pohľadom. „Toto je jasné, nemusíš na mňa teraz vychrliť presvedčovacie monológy o nepríčetnosti Rity Skeeterovej, keď to rozhlásila. Bol som pri tvojom mučení, počul som ho rozprávať a viem si poskladať dve a dve dohromady. Ty proste musíš žiť, aj keby sa to polovičke čarodejníckeho sveta protivilo,“ zaškľabil sa mu do tváre. „A teraz robíš blbosť, pri ktorej máš malú nádej, že prežiješ so mnou. Bezo mňa si stratený úplne.“
„Malfoy, ja ťa nechcem ohrozovať. Chcem len, aby si mi ukázal toho prekliateho smrťožrúta a premiestnil ma tam.“
„A to sa občas zdáš celkom inteligentný,“ prerušil ho vážnym tónom. Prebodávali sa navzájom pohľadmi.
„Pôjdeš na vlastnú zodpovednosť,“ mračil sa.
„Jasne, veď som plnoletý,“ zaceril sa.
„Malfoy,“ vypustil s ťažkosťami. „Ak sa nám podarí zachrániť Rona, ak to prežijeme, možno by som mohol uvažovať nad tým, že ťa zasvätím. Nebolo by od veci mať vedľa seba niekoho, kto pozná všelijaké finty,“ s úškľabkom zdôraznil, „a nie je tak upätý ako Snape.“
„Takže sme sa dohodli?“ povytiahol obočie.
„Ruku na to,“ Harry k nemu natiahol pravačku. Draco strelil pohľadom z jeho tváre na podávanú ruku a potom naspäť. Po miernom váhaní si potriasli.
„O koľkej sa po tebe začnú zháňať?“ spýtal sa Draco, keď krátky kontakt ich pravíc skončil.
„Nezháňajú. Ja vyliezam tak ako vždy, k siedmej.“
„Tak to máme najvyšší čas vyraziť,“ pozrel na hodinky. Harry spravil to isté, bolo pol piatej a nechápal, ako tá hodina a pol ubehla. Ráno sa zvyklo vstávať po piatej. Musia zmiznúť skôr, ako sa zobudí prvé ranné vtáča. Malfoy bol oblečený snáď ešte rýchlejšie, ako Harry.
„Kde najskôr?“
„Naše sídlo a kniha. Potom Zašitá a všehodžús. A potom budeme mať hádam šťastie a bratia budú doma. Keď nie, budeme musieť prehľadať tie miesta.“
„O siedmej zistia, že nie som v byte. Do ôsmej budú čakať, či sa ukážem, občas sa zvyknem potulovať. Začnú byť nervózni, hlavne Ginny a Sirius. Spustia pátranie po hrade a pozemkoch. Mapu beriem, tak to budú mať sťažené. Na obed zistia, že si zmizol aj ty a bude im jasné, že sme odtiaľto vypadli spolu. Po niekoľkých sekundách budú vedieť prečo.“
„Áno, možno niekedy medzitým upozornia aj Snapa.“
„Počítam, že ten sa vydá za nami.“
„Bude vedieť, čo máme v pláne, pretože iná možnosť nie je.“
„O koľkej otvárajú obchody v Zašitej?“
„To nech ťa netrápi. Keď zabúchaš na dvere a zaštrngáš galeónmi, môžeš búchať pokojne aj o jednej v noci.“
„Takže najneskôr do deviatej by sme mali zvládnuť Zašitú.“
„Nemôže vedieť, ku komu zo smrťožrútov sa môžem dostať.“
„A do hradu sa tiež môže dostať jedine všehodžúsom.“
„Určite navštívi niektorého zo svojich známych.“
„Mali by sme sa tam dostať hneď, ako zistíme, že to pôjde aj tvojím novým znamením.“
„Poprosím Dobbyho, aby skontroloval váš dom,“ Harry pozrel na Malfoya.
„Ale v rýchlosti. A nech prisahá mlčanlivosť.“
Než sa Dobby vrátil s ubezpečením, že dom je nestrážený, dopodrobna si prebrali všetky maličkosti a ubehla ďalšia polhodina. Malfoy sa musel mierne prikrčiť, aby sa zmestil pod plášť, ktorý si pre istotu prehodili cez hlavy. Keby šiel Malfoy sám, mal by na konci dlhej chodby, ktorá pokračovala stále ďalej, aj keď minuli posledné miestnosti, vážne problémy. Rovnako ako vstup zo Základne do hradu, tak aj východ zo Základne z hradu chodbou, ktorá viedla až za hradby, boli zabezpečené proti svojvoľnému opúšťaniu útočiska. To znamená, že len vybrané osoby sa mohli dostávať dovnútra a von bez problémov. Malfoy túto vymoženosť zatiaľ nemal, keďže bol študentom, ale Harrymu to nemohol nik zakázať, keďže vlastnil kamienok, akýsi kľúč k mestu. Opatrne, nehlučne a bez problémov sa dostali von, hoci cestou brzdili pred Billom.
„Poďme,“ šepol Draco, keď sa s oslobodzujúcim výdychom asistovane dostali až na miesto slúžiace premiestňovaniu priamo pred Malfoy Manor. Harry vedel, že Malfoyovské sídlo musí byť veľké, ale toto nečakal. Sídlo bolo vlastne malý zámoček, bohatstvo, prepych a luxus z neho priamo sršali. Obozretne vykročili a aj napriek Dobbyho slovám, že je miesto vyprázdnené, sledovali každé podozrivé šuchnutie.
„Nečakal som, že sa sem vrátim,“ vyšlo z Malfoya, keď sa cez obrovské, dvojkrídlové a ozdobné dvere dostali do vstupnej haly. Harry z neho cítil roztrpčenie a smútok. Aj keď jeho spomienky určite neboli veselé, aspoň nejaké mal. Kým on si z rodičovského domu pamätá len matkin krik a zelený záblesk.
„No, keď bude po všetkom, môžeš to predať,“ Harry naňho povzbudzujúco mrkol. „Alebo to môžeš prerobiť a spraviť z toho sirotinec. Myslím, že by sa sem zmestilo šesť terajších.“
„A vieš, že to nie je zlý nápad?“ blondiak sa zaškľabil. „Alebo charitu. Môj otec bude jasať, keď to bude sledovať,“ zachechtal sa. Prešli cez halu a obrovské schodisko až do priestranného prijímacieho salónika a prechádzali dlhou chodbou do zadnej časti domu. Malfoy mu občas ozrejmil, ktorá miestnosť k čomu slúžila a Harry nad tým neveriacky vrtel hlavou. Spomenul si na Hermionine slová, že starý Malfoy proste potreboval mať všetko a názor, že mal z nudy jednu miestnosť len na metly, mu teraz pripadala ako celkom reálna. Z každého metra naňho dýchal luxus a bohatstvo, starožitnosti, kryštál a strieborné doplnky boli všade a všade ho bolo zbytočne veľa. Aspoň sa mu tak zdalo.
„Teraz dole,“ zamrmlal Draco. Stáli pred schodiskom vedúcim do podzemia, hoci v obyčajných domoch by to bola pivnica. Bolo to tu rovnako priestranné ako hore. Prechádzali cez zatuchnutú, tmavú chodbu svietiac si prútikmi. „Je to skryté. Všetko, čo malo niečo spoločné s čiernou mágiou bolo skryté. Aj keď v poslednej dobe bol otec čoraz viac odvážnejší a vynášal niečo aj hore. Keď ho zavreli, matka to v rýchlosti nechala poznášať zase naspäť. Bála sa aurorského vyšetrovania. A keď sa vrátil, akoby tušil, že bude lepšie, keď sa to nevynesie,“ vysvetľoval. „Hádam nezmenil zabezpečenie.“
„A to je?“ zvedavo sa pýtal Harry. Stáli pred kamennou stenou a on vedel, že to niečo sa nachádza za ňou.
„Klasické. Otvoriť to môže len Malfoy,“ mykol plecami.
„Keď si utiekol a on ťa začal považovať za zradcu, nemal veľa času zmeniť zabezpečenia. Nie?“ Niečo málo o tom vedel, ale žiadne podrobnosti nepoznal.
„Nie. Zabil ho skôr, ako stihol vôbec zaprotestovať,“ prikývol s krivým úškľabkom a už sa venoval čarovaniu pred stenou. Po niekoľkých, Harrymu neznámych, kúzlach sa stena začala otvárať. Ďalšie mávnutie prútikom a fakle v obrovskej miestnosti sa rozsvietili. Draco sa okamžite vrhol k regálu s knihami a Harry si to tu zatiaľ obzeral. Ani nemusel byť odborníkom aby odhadol, že už pri prvých veciach by Luciusa Malfoya Ministerstvo zavrelo. Temné predmety, ktoré nepoznal a ani sa nepokúšal odhadovať, na čo slúžia, sa tu povaľovali na hromadách. Takmer na každom treťom bol zobrazený had. Nádoby poukladané v rohoch s čírou tekutinou a plávajúcimi, ani sa neodvažoval pochopiť, čo to je, mu zdvíhali žalúdok. Prestal s prehliadkou. Radšej sa zameral na Malfoya, ktorý cielene vyberal knihy a nazeral do nich. Lucius Malfoy bol pravdepodobne niečo podobné, ako stará pani Blacková. Aj on nútil svojho syna študovať v nich odmalička. Prišlo mu zle.
„Mám to,“ vyhŕkol Draco, keď prezrel asi trinástu knihu. „Tu je to kúzlo,“ otočil sa k nemu.
„Skôr kliatba,“ zamrmlal s nechuťou. Draco naňho pozrel.
„No jasne. A čo si čakal?“
„Bude to fungovať?“
„Bude musieť,“ odvetil flegmaticky. „Myslím, že áno. Kliatby sa dajú ľahšie naučiť ako obyčajné kúzla. Ten, kto ich vymýšľal, nemal záujem o to, aby to niekomu sťažil,“ vysvetlil.
„Uhm, asi áno,“ prikývol. „Teraz ten všehodžús.“
Draco vyšklbol z knihy stránku s kliatbou a vybrali sa tou istou cestou späť. Určite sa sem bude musieť poslať Ministerstvo, aby predmety a knihy zabavili a zničili. Dohodli sa, že to spravia až na konci. Keď bude jasné, že by im to už k ničomu nebolo. To bol Malfoyov návrh a Harry po krátkej úvahe súhlasil. Možno sa vyskytne podobná situácia ako teraz a on bude pripravený siahnuť aj po akejsi pomoci čiernej mágie. Miestnosť znova zapečatili.
S kapucňami, hlboko stiahnutými do tvári, v rýchlosti prešli cez Deravý kotlík. Boli v ňom, okrem hostinského, len dve raňajkujúce osoby, ktoré po nich zvedavo fľochli, ale nepozastavovali sa nad nimi. Šikmá bola vyľudnená, obchody pozhasínané. Pár lucerien ju slabučko osvetľovalo a oni sa ráznymi krokmi dostávali k Zašitej. Bolo v nej tmavšie, nie preto, že by takmer o siedmej ráno nezačalo svietiť slabé svetlo, ale preto, že v nej jednoducho bolo šero aj za denného svetla. Malfoy prikázal zaviazať si šálom ústa. Spod kapucní im tým pádom bolo vidieť len oči. Aj keď mal Harry šálom prikrytý nos, nedalo sa nevšimnúť smradu, ktorý sa šíril po celej uličke. Znechutene sa škľabil a nasledoval Draca, ktorý sa tu zjavne vyznal. Nemusel pozerať po obchodoch, aby vedel, kam má ísť. Zastavil pred dverami a opatrne na ne zabúchal. Musel si dávať pozor, vyzerali, že sú spráchnivené a pri silnejších úderoch by sa rozsypali. Obzrel sa po ulici, ale všade bolo prázdno. Neprekvapilo ho, že nezabúchali na apatieku. Po niekoľkých minútach a troch búchaniach sa dvere otvorili.
„Čo chceš?“ sykol starý, hnusný čarodejník. Škaredý a zjazvený.
„Niečo kúpiť,“ vrkol po ňom Malfoy. „Viem, že to máš a ja mám galeóny,“ zaštrngal mešcom. Starcovi blyslo v očiach a premeral si ich. Určite ich nemohol poznať a Draco sa snažil o zastrený tón svojho hlasu. Obaja hovorili tlmene, takmer šepkali.
„Neviem, o čom hovoríte,“ zaprotestoval a zabalil sa do habitu. Keby chcel, tak pred nimi zatresne dvere, ale zjavne sa k tomu nechystal.
„No tak, Havas. Vieš to veľmi dobre. Aj Rabastanovi si predával,“ natiahol Draco a významne nadhodil mešec v ruke. Starec ešte viac spozornel.
„Neposiela vás Ministerstvo?“
„Ministerstvo o tebe nevie.“
„Tak fajn. Čo chcete? Dúšok živej smrti? Dračí dych? Elixír na prežitie? Únavný roztok? Veritaserum? Upozorňujem, že som drahý.“ Harry prekvapene vytreštil oči.
„Chceme všehodžús. A to dosť.“
„Všehodžús?“ spýtal sa sklamane. Zrejme si myslel, že poriadne zarobí.
„Máš ho?“
„Samozrejme, mám všetko,“ vrkol starec a pozrel na Harryho. Ten mal hlavu sklonenú a napäto čakal. „Tvoj kamarát je nemý?“
„Po tom ťa nič nie je. Chceme všehodžús, dvakrát a nech vydrží aspoň dvanásť hodín. Minimálne.“
„Dobre, jasne. Bude ťa to stáť veľa.“
„Samozrejme, si zdierač. Tak ho prines,“ zavelil s nechuťou. Starec bol na takéto jednanie zvyknutý a zmizol v dome. Obaja chlapci sa na seba pozreli a povytiahli obočie. Z akéhosi domu sa vyteperil chlap, zjavne totálne na mol a klátil sa ulicou hore. Falošne pritom spieval. Harry pevne zovrel prútik, ktorý skrýval v rukáve habitu, pripravený k okamžitej reakcii. Po netrpezlivom a úmornom čakaní v mrazivom decembrovom ráne sa chlap znova objavil. V rukách držal dve fľaše a začal sa dohadovať s Dracom o cene. Jeho ponuku starec so smiechom ofrflal a vyslovil svoju požiadavku. Draco mu poriadne vynadal. Napokon sa dohodli na akomsi kompromise, ale Dracov mešec bol i tak o poznanie ľahší.
„Zatiaľ všetko vychádza,“ nadhodil Harry, keď sa vracali rovnakou cestou k Deravému kotlíku.
„Zatiaľ. Bratia by mali byť doma, keď nemajú nejakú úlohu. Všetko sa to začína ťahať k Voldemortovi až po obede. To vieš, smrťožrúti sú poväčšine noční tvorovia. O pol ôsmej zvyknú spávať doma. Dúfajme, že nemajú úlohu,“ zopakoval. Bol si nimi istý, nechcelo sa mu tápať po miestach, kde sa smrťožrúti stretávajú. Teraz ráno by aj tak na nijakého nenatrafili.
„Je to celkom normálny dom,“ šepol Harry, keď sa premiestnili k svojej ďalšej zastávke.
„Pre verejnosť sú to úplne obyčajní čarodejníci, žijúci v dome po rodičoch. Pre muklov vlastnia v prístave lodenicu a zaoberajú sa dovozom tovaru zo zahraničia. Majú v dedine obchod a pre čarodejníkov sú jedinými dodávateľmi potravín v širokom okolí. No a nechci vedieť, čo sú pre smrťožrútov, čo dovážajú,“ povytiahol obočie. Harry si to vedel veľmi živo predstaviť. „Boli sme tu niekoľkokrát s otcom,“ zamrmlal.
„Tak sa do toho pustime,“ navrhol Harry. V tomto okamihu sa zobúdza a ide na raňajky. Keď sa neukáže, začnú ho hľadať a on by bol najradšej vnútri hradu skôr, ako sa spustí nejaká panika a niekto im neprekazí plány.
„Najprv zabezpečenie,“ Malfoy už švihal prútikom. Stáli za kríkom a svetla bolo oveľa viac. Ako zistil, skutočne boli zabezpečení alarmovým kúzlom. Harry prekvapene zagánil, keď ho ďalším švihnutím prútika zrušil. Len mykol plecami a vrkol, že je predsa smrťožrút, ktorý prešiel základným výcvikom. Už radšej nič nenamietal. Alarmové kúzla boli aj na dverách a oknách a pokým Harry kontroloval okolie, Draco pracoval na ich odstránení. Drgol doňho, keď sa dvere nehlučne otvorili. Harry si vydýchol, keď vkĺzli dnu. Predsa len dve osoby špekulujúce pri dverách domu mohli vzbudiť podozrenie.
„Omráčiť,“ šepol Harry, keď nehlučne zistili, že prízemie je prázdne a oni stáli pred schodmi na poschodie. Malfoy prikývol. Opatrne vystupovali, dávajúc pozor na každý nepatrný zvuk. Na chodbe sa rozdelili. Harry opatrne otváral dvere na pravej strane, Draco na opačnej. Izby boli prázdne, zapratané knihami a pergamenmi, zjavne akési kancelárie. Až pri druhej dvojici dverí mali šťastie. V oboch izbách chrápali na posteli dvaja muži, asi štyridsiatnici, pieskový blondiaci. Harryho celkom potešilo, keď zacítil smrad alkoholu. Zrejme si v noci uhli a teraz dospávali. Pre nich plus. Už k nim smerovali dva červené lúče a ich spánok prehĺbili.
„Tak, ktorému to chceš useknúť ruku?“ zaceril sa naňho Malfoy, keď sa k nemu pridal. Obaja sa konečne uvoľnili, to napätie bolo ubíjajúce. Teda Harry sa uvoľnil len na chvíľu.
„To je jedno,“ zamračil sa.
„Takže si zoberieme Eddieho,“ Malfoy pristúpil k smrťožrútovi, ktorého omráčil Harry. Pokúšal sa tváriť flegmaticky a nadnesene, ale predstava toho, čo sa chystá urobiť, ho pokojným nenechávala. Nadýchol sa a omračovacie kúzlo zosilnil. Nechcel, aby sa chlap náhodou prebudil.
„Ako to chceš spraviť?“ Harry k nemu pristúpil. Roztrasene a znechutene.
„Uvidíš. Keď teda budeš chcieť vidieť,“ zachechtal sa Malfoy s mierne sa chvejúcim hlasom. Vyhrnul pyžamo na ľavej ruke a odhalil výrazný obrázok smrťožrútskeho znamenia. Do ruky si vyčaril nôž s dlhou, úzkou čepeľou. Harry si nemohol nevšimnúť, ako sa mu pravačka trase. Pozrel mu do tváre. Malfoy bol bledší, ako zvyčajne. Dalo sa na ňom jasne čítať premáhanie a vnútorné presviedčanie. Harry sa už nadychoval, že mu povie, aby toho nechal, keď Draco s hlbokým nádychom vrezal do ruky. Nôž ťahal okolo znamenia, plytko, ale i tak vytekali pramienky krvi. Harry ich okamžite prútikom nechával miznúť. Toto sa ešte dalo stráviť, ale vzápätí sa čepeľ noža plochou stranou dostala pod narezanú kožu. Prišlo mu zle, keď videl, ako Draco doslova vyrezáva znamenie z ruky. Akoby lúpal zo steny tapetu. Krvi bolo viac a on takmer nestíhal čistiť miesto činu, pretože bojoval s vnútornou nevoľnosťou. Dracova ľavá ruka zachytila vrhnú časť kože a čepeľ odtínala stále viac a viac. Nie hlboko, do svaloviny zasahoval len mierne. Červené, krvavé svalstvo bolo odkrývané čoraz výraznejšie, až napokon na ruke zostala len krvavá masa obdĺžnikového tvaru. Malfoy prehltol a okamžite pomáhal Harrymu zastaviť krvácania a ušetriť tým smrťožrúta. Určite bude trpieť, keď sa preberie, ale je to predsa hnusný smrťožrút. Povzbudzovali sa obaja. Dokonca mu ruku previazali vyčarovanými obväzmi.
„Možno nám poďakuje, keď sa mu to zahojí,“ Harry sa nasilu zaceril. Nemuseli nič hovoriť, bolo zrejmé, že sa im to protiví a znechucuje ich to.
„Dobre. Nastav ľavé predlaktie,“ zavelil Draco schválne otočený telu chrbtom. Koža so znamením bola vyčistená a takmer suchá. Nedôverčivo a s pochybnosťami k nemu natiahol ruku. Malfoy priložil práve amputovanú pomaľovanú kožu na jeho predlaktie. Nepáčil sa mu už tento pohľad. „Drž,“ vrkol, keď zbadal jeho váhanie. Vytiahol list z knihy a priložil prútik. Mrmlal zaklínadlo a z prútika mu vychádzal fialový lúč, ktorý sa točil okolo Harryho ruky. Cítil tisíc ihličiek vrážajúcich svoje špicaté hroty do jeho ruky. Cítil, ako jeho koža vstrebáva tú cudziu, ako sa menia na jedno. Po pár sekundách bolo po všetkom. Cudzia koža vrástla do tej jeho, na predlaktí sa mu vynímalo temné znamenie, ruka zvláštne brnela. Ten pohľad bol odporný. Smrtka s hadmi na jeho predlaktí. Čo to vlastne spravil?
„Pôjde to dole?“ potreboval sa ubezpečiť.
„Na to sa pýtaš až teraz?“ neodpustil si Malfoy. Videl, aký je bledý a znechutený. Ostražito po ňom fľochol. „Ja neviem,“ mykol plecami. „Vážne. Chcel si ho, máš ho. Len dúfajme, že sa týmto podaria oklamať aj Voldemortove alarmy.“
„Dúfajme,“ prikývol Harry. Jeho hlas bol zastretý a rozochvetý. Stále neveriacky pokukoval po svojom novom obrázku.
„Predstav si, že v minulosti sa toto používalo miesto všehodžúsu,“ nadhodil Draco. „Ten sa považoval za nespoľahlivý, muselo sa z neho každú hodinu odpíjať, bolo to nepohodlné. Preto sa odrezávala koža z tváre a používala sa tá,“ Harry preglgol. „Kedysi sa zvykli tváre lúpať ako pomaranče,“ Malfoy vrazil posledný klinec do Harryho rakvy. Otočil sa a dávil. Malfoy sa musel uškrnúť a nechal ho, aby sa so svojimi problémami popasoval sám. Odtrhol obom bratom niekoľko vlasov a nasypal ich do kúpených fliaš.
„Dobre, tak poďme,“ vrkol Harry, keď sa spamätal. Rýchlo si zhrnul rukáv, nechcel na to pozerať.
„Ty budeš Ed Solomon, ja jeho brat Ned,“ Malfoy mu podával jednu fľašu. „Vieme, čo s tým máme robiť.“
„Naše šaty zmenšíme a schováme si do vrecka. Potrebujeme čierne habity a masky.“
„Jasne.“
Našli všetko, čo potrebovali. Bratia boli takí nezodpovední alebo možno tak hlúpo odvážni či nerozvážni, že smrťožrútske oblečenie mali v skriniach. Vrátane masiek. Navliekli sa do nich a odpili z všehodžúsu. Vzápätí sa premenili.
„Teraz počúvaj,“ povedal Draco pred odchodom. „Doteraz to bolo celkom jednoduché. Teraz nastanú problémy. A prvý možno už za pár sekúnd. Keď sa tam premiestnime, budeme čakať minútu. V tej dobe by sa malo ozvať alarmové kúzlo, ak to tvoje znamenie nebude fungovať. Smrťožrúti začnú vyliezať aby zistili, čo za mukla im tam vliezol a koho majú zabiť. Keď sa tak nestane, môžeme ísť ďalej. Budeš sa držať mňa. Je to jasné?“
„Nemusíš ísť,“ zaprotestoval.
„O tomto sme sa bavili. Ja chcem ísť. Jasné?“ zopakoval.
„Jasné,“ prikývol a pevnejšie zovrel pripravený prútik. Vyšli von, aby sa spoločne premiestnili pred Voldemortove sídlo.
——
„Dobré ráno. Harry ešte nevstal?“ spýtala sa Ginny, keď si sadla k raňajkám vedľa Nevilla a Luny. Hermiona stále nevychádzala z izby, jedlo jej nosila jej matka, ale väčšinou sa ho ani nedotkla. Pri dlhom stole ich sedelo veľa. Bill diskutoval so Siriusom, Susan a Remusom. Fleur sa chytila prípravy raňajok miesto Molly, ktorá sa síce trocha pozviechala, ale stále nebola úplne vo forme. Sedelo tu aj niekoľko ďalších členov Rádu, ktorí sa v rýchlosti najedli, aby odchádzali a ich miesta zaberali iní.
„Ešte nie,“ zavrtel hlavou Neville a pozrel na hodinky. „Ale už by mal.“ Bolo takmer osem.
„Čo ste včera robili, že sa nevie dospať?“ zaceril sa na ňu Sirius, za čo ho Bill prebodol pohľadom, aby vzápätí jeden skúmavý vrazil do sestry.
„Nič,“ vyriekla. Nevedela prečo, ale cítila sa akosi zvláštne.
„No preto,“ zamrmlal jej najstarší brat a obrátil sa opäť k Siriusovi a Remusovi. „Takže v noci,“ pokračovali v rozhovore.
„Čo sa deje?“ spýtala sa Susan, ktorá si všimla Ginnino váhanie.
„Neviem,“ mykla plecami snažiac sa o bezstarostný tón a natiahla sa za hriankou. „Len mám taký zvláštny pocit.“
„Nie je ti zle? Nie si tehotná?“ šepla Luna. Našťastie šepla. Neville sa začal dusiť.
„Nie,“ vyprskla Ginny a neveriacky sa dívala na úplne pokojnú kamarátku. „Ako si na to prišla?“ Tá len mykla plecami.
„Úplne normálne.“
„Vážne nie si?“ skúsila Susan s úškrnom. Ginny na ňu tak škaredo pozrela, že len rezignovane rozhodila rukami a zachichotala sa.
„Nie, len mi to príde divné. Vždy prišiel na raňajky skôr ako ja. Keď sa neukáže než sa najem, pôjdem za ním,“ prehlásila. A tak aj spravila. Neklopala, pretože nemusela. Jeho izbu našla prázdnu. Napadlo jej, že sa šiel možno poprechádzať, niekde sa na chvíľu zašiť, aby bol sám. Nespravil by to po prvý krát. Ale ten hryzavý pocit nepokoja, akejsi predtuchy v nej rástol stále viac. Možno by mohla použiť náramok, aby sa ho opýtala, kde je. Ale vedela aj to, že nemá rád zbytočné kontroly. Rozhodla sa počkať, či sa neobjaví. Otočila sa k odchodu a zrak jej padol na stolček pri dverách. Bol na ňom jeho náramok. Takže jej už nepovie kde je a ona v momente vedela, že presne to chcel dosiahnuť. Schmatla ho a vrhla sa na jeho vak. Ani neviditeľný plášť a ani mapa v ňom neboli. Vedela, že jej strach a obavy sú oprávnené.
„Harry zmizol,“ sykla Siriusovi v jedálni. Už tam sedel len on a Susan, ostatní sa venovali svojim činnostiam.
„Zmizol?“ zamračene na ňu pozrel. „A nemohol…“
„Nemohol,“ ukázala mu náramok. „A chýba aj plášť a mapa,“ zabodávala doňho pohľad. Rozjasnievalo sa mu.
„Ten hlupák zase robí nejakú sprostosť na vlastnú päsť.“
„Čo myslíte?“ spýtala sa Susan.
„Čo sa rieši teraz?“ Sirius významne nadvihol obočie.
„Ale veď to je blbosť. Nemohol ísť pre Rona. Nemá sa tam ako dostať.“
„Možno sa mu niečo snívalo, čo ho prinútilo riskovať,“ šepla Ginny a klesla na stoličku. Keď to bola pravda, mohlo sa mu snívať len jediné.
„Ronova smrť,“ bezmyšlienkovite vyliezlo zo Siriusa.
„Smrť? O čom to hovoríte?“
„To teraz nie je dôležité,“ Sirius na ňu pozrel nešťastne a zúfalo. „Ale dáva to zmysel. Keď sa mu to snívalo, vedel, že musí konať. Nenechá priateľa umrieť a vedel, že by sme mu to nedovolili. Preto šiel sám.“
„Ja ho…“ Ginny sa zatriasli ramená.
„Nechápem.“
„Čo teraz?“
„Musíme ísť preňho, čo najskôr.“
„Ale to sa nedá.“
„Snape.“
„Radšej by som šiel sám.“
„Hovoril, že tam pôjde len pre dve osoby. Tak má možnosť.“
„Idem preňho.“
——
Bola to tá najhoršia minúta v jeho živote. Srdce cítil až v krku, ruka s prútikom sa mu potila a bolo mu horko. Aj napriek mrazivému počasiu. Týčil sa pred ním napoly zrúcaný čierny hrad a on úzkostlivo čakal, či sa z neho nevyroja smrťožrúti. Siahol si na predlaktie. Cudzie znamenie, ktoré bolo na cudzom tele.
„Výborne,“ ozval sa Malfoy do mučivého ticha a Harrymu padol kameň zo srdca. Vyzeralo to, že ich úskok fungoval.
„Malfoy, odíď,“ vyzval ho. Nechcel, aby s ním šiel, aby riskoval. Bol mu vďačný, že mu pomohol dostať sa až sem, ale ďalej ísť nemusel.
„Nebuď blbý, bezo mňa si stratený,“ chňapol ho za habit a ťahal smerom dovnútra. Jeho protesty zamreli v hrdle. „A pamätaj, správaj sa presvedčivo a suverénne. Pokiaľ teda nenarazíme na samotného Voldemorta. Rob to, čo ja, choď tam, kam ja. A nech ťa to neláka robiť nejaké sprostosti.“
Aké ma na mysli, sa už nedozvedel. Prechádzali bránou a vkročili do dlhej rovnej chodby. Po niekoľkých metroch sa začali množiť postranné chodbičky a miestnosti. A zjavilo sa aj niekoľko činorodých smrťožrútov, v čiernych plášťoch, bez masiek. Množstvo hadov vo vstupnej sieni ho neprekvapilo, pamätal si ich zo svojho núteného pobytu, kedy ho viedli k vypočúvaniu. Malfoy zabočil do podzemia.
„Hej, vy dvaja. Kam idete?“ ozvalo sa im za chrbtom pohŕdavo. Otočili sa a stáli tvárou v tvár Belatrix Lestrangovej. Harrymu vrela krv v žilách, musel sa premáhať, aby po nej neskočil. Tak rád by jej zakrútil krkom.
„Tam, kam zvyknú loziť všetci,“ natiahol Ned-Draco. „Medzi svojich,“ zaškľabil sa.
„Iste, typické,“ zavrčala nepriateľsky a pohľad zabodla do Eda-Harryho. „Tak im môžete povedať, že si Temný pán želá prítomnosť vás všetkých na schôdzi. Za hodinu,“ otočila sa na opätku.
„Bezva, môžeme ho vyviesť počas schôdze,“ potešil sa Harry.
„To asi nepôjde,“ zamračil sa Draco. „Nepoznáš ju. Priamo nás oslovila a počká si, či jej povel splníme. Na schôdzi si na nás dá pozor. Keď sa tam neobjavíme, bude jej to podozrivé. A okrem toho, neverím, že by sme Weasleyho tak skoro našli.“
„Prekliata ženská,“ jeho oduševnenie bolo zrazu v nenávratne.
——
„Malfoy je tu?“ spýtal sa Snape v okamihu, ako mu Sirius, Susan a Ginny povedali o Harryho zmiznutí. Ginny vyštartovala skontrolovať situáciu. Sedel na stoličke, pod stolom pevne zvieral dlane a v tichosti zúril. Nie, bál sa, mal neuveriteľný strach a pokúšal sa ho zamaskovať zúrivosťou. Mohlo mu to napadnúť, len predpokladal, že si to hrdinstvo nechá až k výmene. Ale ešte je nejaká nádej. Možno zbytočne panikária a on sa niekde potuluje. S akýmsi plášťom a tou svojou mapou. Možno náramok zložil a zabudol si ho navliecť naspäť. Možno sa mu nič nesnívalo.
„Nie je vo svojej izbe, ani v tréningovej miestnosti, ani s Nevillom a Lunou,“ oznámila Ginny, keď sa vrátila a nešťastne si prisadla k Susan. Tá ju okamžite upokojujúco objala okolo pliec.
„Čo si o tom myslíš?“ netrpezlivo sa opýtal Sirius.
„Myslím si to, čo vždy, že Potter je ten najväčší idiot pod slnkom a tentoraz si našiel ďalšieho idiota, ktorý mu skvelo sekunduje.“
„Dobre a okrem toho?“ zamračene sa pýtal ďalej. „Nemajú sa tam ako dostať, to vedia obaja.“
„Obaja vedia, že bez znamenia zla sa tam nedostanú,“ vrkol podráždene. Lenže jeden z nich sa k nejakým kliatbam určite dostal. Ako poznal Luciusa Malfoya, bolo mu jasné, že svojho syna zasväcoval odmalička. A vedel aj to, že Tajomná kniha bosoráctva sa nachádza aj v ich knižnici. Okrem toho poznal Malfoyovské zvyky, kontakty a možnosti. A vedel aj to, že Draco je dosť inteligentný na to, aby ich dokázal využiť. „Pôjdem tam. Budem musieť navštíviť známeho a požičať si od neho pár vlasov.“
„Ako si myslíš, že by sa tam dostali? Možno sa o niečo len pokúšajú, niekde vonku, po niečom pátrajú, o niečo sa snažia. Neboli by takí hlúpi, aby tam šli.“
„Ale oni sú už tam,“ sykol s námahou.
„Ako?“ spýtala sa ho sestra. Ginny jeho slovám verila, nepochybovala o nich a oči sa jej zaleskli.
„To je teraz jedno. Jeden spôsob existuje a Malfoy ho pozná. A ja najprv zabijem Pottera a potom aj Malfoya,“ hlas sa mu triasol od zúrivosti.
„O čom to hovoríš?“
„Na tom nezáleží. Idem tam, čo najrýchlejšie. Vy o tom mlčte, nikomu nič nehovorte.“
„Idem s tebou.“
„Nie, Black. Verím, že chceš pomôcť, ale teraz by to bolo úplne zbytočné zdržovanie. Museli by sme spraviť to, čo oni a na to nie je čas. Idem sám. Čakajte na to, že sa sem dostane niekoľko smrťožrútov. Dúfam, že čo najskôr. Tak ich neomračujte.“
——
„Mohli by sme sa ho aspoň pokúsiť nájsť,“ navrhol Harry. „Aby sme vedeli, kde sa nachádza a potom ho nejako odtiaľ dostali.“
„O to sa môžeme pokúsiť,“ prikývol Draco. „Len upozorňujem, že je tam veľa žalárov. Dávajú väzňov síce čo najbližšie k sebe, ale ktovie, koľko ich tam momentálne je.“
„Jasne a taktiež nemôžeme nazerať do každého jedného. Čo navrhuješ?“
„Nemám tušenia,“ fľochol po ňom. „Ty si sem chcel ísť, tak niečo navrhni.“
„Predpokladám, že on je o niečo významnejší väzeň,“ zamračil sa, Malfoy mierne prikývol. „Potuluje sa po chodbách veľa smrťožrútov?“
„Ako kedy.“
„Budeme musieť improvizovať. Možno ho podľa kriku poznám. Ty budeš dávať pozor na chodby. Nič iné nám neostáva,“ rezignovane a zúfalo rozhodil rukami.
„Tak poďme. Keď tu budeme postávať, niekto si nás môže všimnúť.“
Pustili sa po schodoch do podzemia, tváriac sa suverénne a bez váhania. Stretli jedného zo smrťožrútov, ktorý po nich vrkol pozdrav a oni mu odpovedali úplne rovnako. Zjavne medzi smrťožrútmi gentlemanstvo príliš zažité nebolo. Len čo zišli dole, Harry okamžite vedel, že reči o labyrinte nie sú plané. Čo to si pamätal, ale vtedy sa viac zameriaval na to, aby dokázal odolať Voldemortovi a nie na to, aby príliš sledoval cestu. I tak sa mu zdali všetky chodby rovnaké. Tak ako teraz. Chladné, kamenné a zatuchnuté, s množstvami postranných chodieb, ktoré sa určite ešte rozvetvovali. S drevenými dverami, na ktorých boli ťažké kovové pánty a závory. Na niektorých boli priezory, ale aj tie boli zaistené mrežami. Draco zjavne vedel, kam ísť. Poznal cestu do stredu žalárov, v ktorých bolo priestranstvo väčšie, s miestnosťami pre smrťožrútov, kde sa zdržovali, keď boli práve prítomní.
„Lestrangová odkazuje, že za hodinu bude schôdza,“ vrkol Draco bez pozdravu do miestnosti, v ktorej bolo sedem smrťožrútov. Harry sa oprel o stenu a so založenými rukami sa snažil tváriť nezaujato, unudene a opovržlivo. Aspoň dúfal, že cudzia tvár to urobí zaňho. Srdce mu prudko búchalo a nezdalo sa, že by sa malo upokojiť. V ruke schovanej pod širokým rukávom čierneho habitu zvieral prútik.
„Už zase?“ natiahol jeden z nich znechutene. „Lezie mi to na nervy.“
„To je pravda,“ pritakal akýsi tučniak. „Mohol by odísť a my by sme mali voľnejší rozvrh,“ zachechtal sa.
„Veď je to stále o tom istom. Raz za čas vyrukujú s niečím novým, inak stále dokola,“ vrkol tretí.
„Možno majú niečo nové,“ mykol plecami Harry. „Možno chcú naplánovať akciu teraz, keď tu majú toho prašivého krvizradcovského ryšavca,“ nahodil návnadu.
„Uhm, fakt. Ktovie, čo sa od neho podozvedali,“ odsúhlasil mu to Draco, ktorý okamžite pochopil, kam smeruje.
„Počul som, že dosť,“ prikývol tučniak. „Vraj vyskučal všetko.“
„Nemučil ho,“ namietol štvrtý chlap. Dlhý a chudý. „Len si ho poriadne prezrel a vyčítal v ňom všetko.“
„To je jedno, teraz vie o Potterovi asi všetko a možno vážne chce niečo naplánovať.“
„Ale teraz asi skučí poriadne,“ skúsil Harry, ktorému po tých slovách zovrelo srdce. Vedeli, že z neho dostane všetko. Aj keby zvládal oklumenciu, mučením a Veritaserom by z neho vytiahol každú maličkosť. A s tým boli spojené obavy. O všetko.
„Jasne,“ zachechtal sa tučniak. „To by si Lestrangová nenechala ujsť,“ povedal pohŕdavo. A Harry si okamžite spomenul, prečo sa mu zdal ten chlap známy. To on príde zajtra za Lestrangovou s informáciou, že Voldemort chce uskutočniť výmenu. To on po nej vypáli Avadu, s čím celkom sympatizoval a ktorá zablúdi až k Ronovi. Kypela v ňom žlč.
„Áno, to má ona strašne rada,“ neodpustil si znechutený tón. Vedel si predstaviť, čo s ním robí. Nedalo sa zabudnúť.
„Dobre. Vy to odkážte každému, kto sa tu objaví,“ prehlásil Draco, pretože smrťožrúti začali po Harrym divne pokukovať. „My zájdeme ešte dozadu. Ed, poď,“ flegmaticky sa otočil k odchodu a Harry ho poslušne nasledoval. „Nemôžeš prejavovať tak verejne svoju nechuť,“ potichu po ňom vrkol. „Solomonovci s ňou nemajú problém, pretože ich potrebuje. Je k nim menej nevraživá, ako k ostatným. Všetci ju nenávidia, ale práve s nimi má najlepšie vzťahy.“
„Výborne, začnem jej vymýšľať chválospevy.“
„To vôbec nemusíš,“ zaškľabil sa. „Len sa zdrž poznámok. Ešte musíme zájsť do zadnej časti a potom sa tu poobzeráme. Nemôžeme sa opýtať kde ho držia.“
„Uhm, asi to nebude tajomstvo, takže pýtať sa na to by bola totálna blbosť,“ prikývol.
——
Snape v rýchlosti vyštartoval von a premiestnil sa priamo pred Deravý kotlík. Nevedel, či v ňom prevláda strach alebo zúrivosť. Ginnin výraz, ktorý ho vyprevádzal a rovnako aj tvár Hermiony, ktorú míňal, keď sa ponáhľal po chodbe ho utvrdzoval v názore, že láska stojí za starú belu. Rovnako ako pripečené priateľstvo a vernosť. Každý by sa mal starať o seba, mal by zodpovedať sám za seba. A nie sa zamilovať alebo, čo je ešte horšie, mať kamaráta na život a na smrť. A u jeho milého synovca je to ešte k tomu kombinácia týchto dvoch vecí. Smrteľná kombinácia. Idiot. A že by niečo podobné postihlo aj Malfoya? Určite sa netrhal kvôli Weasleymu. A pochyboval aj o tom, že by bol dobrovoľne nápomocný Potterovi. Nie je to až taký veľký debil. Žeby ho nútila láska? V tom prípade je to ďalší stratený prípad, ktorý sa bude rútiť šialeným tempom k záhube. Láska? Žeby Grangerová?
„Havas, otvor.“ Ďalších úvah sa musel vzdať. Respektíve musel myslieť na iné veci. V Zašitej boli dvaja priekupníci, u ktorých sa dal zohnať akýkoľvek elixír, zakázané nevynímajúc. A on jeden potreboval. Nie, že by si ho nedokázal spraviť sám, ale potreboval ho rýchle. A oni ho potrebovali tiež. Tipol Havasa, pretože býval bližšie k východu zo Zašitej.
„Snape,“ vydýchol. K ďalším slovám sa nedostal, pretože ho profesor sotil dovnútra. „Čo chceš?“ pípol ťažko skrývajúc strach.
„Možno ťa to prekvapí, ale chcem elixír,“ vypustil ľadovo. „A chcem ho okamžite.“
„Nespravíš si ho sám?“ zaškľabil sa.
„Ale to vieš, že by som si ho spravil,“ výstražne sa mračil. „Nemám čas. Potrebujem všehodžús.“
„Tak to nie si jediný,“ uškrnul sa. „Je to divné, najprv dvaja chlapci a teraz ty.“ Snape spozornel.
„Hm, zrejme sa všehodžús dostal do módy,“ vytiahol prútik a držal ho tak, aby ho starec veľmi zreteľne videl. Pochopil. „Tak čo bude s tým všehodžúsom?“ netrpezlivo zazeral.
Havas sa otočil a v zlomku sekundy zmizol v protiľahlých dverách. Za okamih bol naspäť aj s požadovaným elixírom. Medzi priekupníkmi sa hovorilo o tom, že Snape dokáže byť ešte nepríjemnejší a nepriateľskejší, ako samotný Temný pán, či Belatrix. Preto nemal záujem nejako zvlášť ho sklamať. A profesor to veľmi dobre vedel, rovnako ako to, že tri vydané všehodžúse sú podozrivé a určite by sa o tom začalo rozprávať. Nemienil riskovať nič a upravil starému pánovi pamäť. Nebude vedieť, že dnes niekomu predával všehodžús. Na stolček hodil jeden sikel a so znechuteným zaškľabením kráčal k ďalšiemu overovaniu si svojich teórií.
Poznal Malfoyovcov roky, vedel s kým sa stýkajú. Poznal adresy smrťožrútov, ktoré vyzradil Draco dvojčatám a vedel, že to nebol úplný zoznam. Bolo mu jasné, že keď majú dva všehodžúsy, budú potrebovať dvoch smrťožrútov. A hľadať ich po jednom by bolo veľmi náročné a zdĺhavé. Ponáhľali sa, rovnako ako aj on mal naponáhle. Ale potreboval si byť istý. Vedel, kde by mohli mať dvoch smrťožrútov pokope. A Malfoy ich pozná, jeho otec s ním k nim často chodil riešiť záujmy Temného pána. Bratia Solomonovci. Aj jemu svojho času pašovali zakázané drobnosti.
Premiestnil sa pred ich dom, okamžite si všimol zneškodnené alarmy. No, Malfoy predsa prešiel základným výcvikom a bol celkom učenlivý. Našiel dve omráčené postavy. Takto bude vedieť, koho v sídle Temného pána hľadať. Ich omráčenie utvrdil, aby vydržali niekoľko hodín. Aby sa náhodou neprebrali a nevyburcovali ostatných. Pre istotu ich aj zviazal a prútiky schoval. Nech sa trápia. Od Neda prešiel k Edovi, aby postup zopakoval. Pohľad na jeho obviazanú ruku mu napovedal, že spravili presne to isté, čo aj predpokladal. Od zúrivosti zbledol ešte viac a sľúbil si, že najprv zabije Malfoya a až potom Pottera. Navrhnúť takú stupídnosť a sprosto súhlasiť.
Stále naštvaný vyšiel von, aby sa premiestnil k svojmu známemu.
„Kam si sa vychytil, Ramsey?“ zdrapol ho pod krk. Prišiel na poslednú chvíľu. O dve sekundy neskôr, ako sa primiestnil, vyšiel smrťožrút z domu a vykročil za plot k premiestňovaciemu územiu. O malú chvíľu by ho už nezastihol.
„Severus,“ natiahol vtieravo. „Nemám žiadne informácie, týždeň som tam nebol, neviem nič. Ale keď sa vrátim…“
„Ticho a tras dovnútra,“ sykol a tlačil ho dovnútra. „Na informácie ti kašlem, tentoraz,“ zaškľabil sa a omráčil ho. Tento človek mu občas poskytol informáciu alebo si to aspoň myslel, pretože Severus sa zahral s jeho pamäťou už veľa krát. Vytiahol z neho veľa, ale v hlave mu nechal len pár nevýrazných drobností, aby tí šikovnejší smrťožrúti z neho nedostali nič dôležité. Nepovažoval sa za extra triedu, slúžil len na malé službičky a preto aj to, čo sa mohol Severus dozvedieť, bolo nepodstatné. Ale aj z útržkov sa dá poskladať celkom zaujímavá mozaika.
Tentoraz však potreboval len jeho vlasy, aby sa bez problémov dostal k tým dvom mamľasom. Aj pri ňom použil omráčenie a povrazy. Upil si všehodžús a premiestnil sa pred sídlo Temného pána. S jasným cieľom, nájsť Eda a Neda Solomonovcov a vypadnúť s nimi čo najskôr.
——
Hermiona sa po dvoch dňoch konečne dokázala upokojiť. Prispela k tomu aj informácia, že má prísť k výmene, pri ktorej sa Fénixy nebudú chcieť zriecť Harryho a pokúsia sa dostať naspäť Rona. Trocha jej to zdvihlo náladu a ona sa odhodlala vystrčiť nos z izby, aj keď sa chcela dostať len do jednej z miestností, ktoré kopírovali vonkajšie prostredie. Chcela si sadnúť pod strom, do tepla a nechať svoje myšlienky odvievať vánkom. Rozhodne príjemnejšie podmienky ako skutočný svet, v ktorom mrzlo.
Keď videla okolo svojej izby vidieť prechádzať Snapa s nezvyčajným výrazom, s pevne stisnutými zubami, v očiach sa zrkadliacom strachu, zaplavila ju nepríjemná predtucha. Nadychovala sa, že ho zastaví. Doslova okolo nej preletel a ona cítila len rozvírený vzduch jeho habitom. Pozrela na opačnú stranu, kde stál nervózny Sirius so Susan a Ginny, ktorá vyzerala, že nemá ďaleko k tomu, aby sa rozplakala.
„Čo sa stalo?“ pribehla k nim. Zatiahli ju do izby.
„Harry šiel pre Rona,“ vydýchla Ginny, pretože toho Sirius nebol schopný. Susan mu dohovárala, nechcel sa tak ľahko vzdať možnosti ísť pre Harryho a frflal.
„Čo?“ vyletela.
„V noci zmizol a s ním aj Draco. Myslíme si, že mal sen.“ Viac jej nebolo potrebné hovoriť. Harry by určite vedel počkať štyri dni, keby ho niečo neprinútilo konať. A tým mohlo byť len jediné. Videl umrieť Rona. Vzlykla. Okamžite jej začali pred očami behať obrázky tých najhorších možností, ako toto všetko skončí. Môže prísť nielen o Rona, ale aj o svojho najlepšieho priateľa. „Ako sa tam chcú dostať?“ pípla. Povedali jej všetko, čo vedeli. A toho veľa nebolo, pretože si to Snape nechal pre seba. „Idioti,“ skonštatovala. A myslela tým aj Draca. Bola naňho naštvaná, pomáha mu pri takej debiline. Ale možno predsa existuje šanca k záchrane Rona, keď mu hrozí smrť. „Ginny,“ hlesla, keď zdvihla hlavu a uvidela jej výraz. Bola na tom presne rovnako. Jej priateľ šiel bezhlavo zachraňovať brata a hrozilo, že tam ostanú obaja.
„Zabijem ho, keď sa vrátia,“ šepla. Obe dievčatá sa objali, aby sa povzbudili.
„Nie, ja ho zabijem prvý,“ vŕkol Sirius.
Susan chcela povedať, že ich oboch predbehne jej brat. Pomaly sa jej niektoré informácie osvetľovali a začala chápať. „Určite to dobre dopadne. Severus nedopustí, aby sa im niečo stalo,“ vyriekla presvedčivo, aj keď ju hrýzli pochybnosti.
——
„Musíme ísť na tú prekliatu schôdzu,“ vrkol Harry, keď pozrel na hodinky. Obaja si upili z fľaší, pričom sa znechutene škľabili. Prezreli celú juhozápadnú stranu podzemia, ktorá bola síce mĺkva, ale i tak si to potrebovali overiť. Možno je v tejto chvíli v bezvedomí a kričať nedokáže. A nemohli sa ani opýtať niektorého z troch smrťožrútov, na ktorých narazili, že kde je zavretý Weasley. Preto skontrolovali každú miestnosť, ktorá bola zavretá a zabezpečená, ale bez úspechu. Ron v tejto časti nebol a ich súril čas.
„Áno,“ prikývol Draco. „Budeme sa sem musieť vrátiť potom. Dúfajme, že nám nedajú nejakú neodkladnú úlohu a nebudú kontrolovať, či sme ju šli splniť. Poďme,“ zavelil a vyvádzal ich naspäť. Prešli okolo smrťožrútskeho stanoviska, ktoré zívalo prázdnotou. Harryho to strašne lákalo pokračovať v hľadaní a zobrať ho, kým sa všetci ostatní krčia pred Voldemortom. Ale Lestrangová ich videla a bude ich chcieť vidieť znova. Do čerta aj s ňou.
Stúpali po schodoch, nervozita v ňom rástla, snažil sa upokojiť aspoň dych, keď to so srdcom nešlo. Vošli do haly, kde bola nastúpená hádam celá smrťožrútska komunita. Schválne sa postavili dozadu, čo najďalej od hadieho trónu. Musel potlačiť chuť zaškľabiť sa. Draco si nasadil masku a mrkol po Harrym. Chystal sa spraviť to isté, keď zbadal pozorný pohľad z druhej strany miestnosti. V rýchlosti si nasadil masku. Mal pocit, akoby ho ten človek poznal, čo bolo vlastne nemožné vzhľadom k tomu, že mal na sebe cudzie telo a tvár. Chcel sa opýtať Draca na meno oného chlapa, keď si aj ten nasadil masku a v tom momente bolo zložité pýtať sa na jeho identitu.
Dvere sa rozleteli a vchádzala Lestrangová s pohŕdavým a nadradeným výrazom. Tlmené hovory razom stíchli a Harry ani nechcel uvažovať, aké ticho tu musí vládnuť, keď vlezie Voldemort. Postavila sa k trónu, po pravej strane a dala sa do reči so zamaskovanými kolegami. Už si mohol dovoliť znechutený úškľabok a opatrne ju pozoroval. Zaujímalo ho, ako môže kontrolovať ich prítomnosť, keď majú všetci masky. Netušil, že sa o chvíľu dozvie odpoveď. Niektorí spustili debatu nanovo, iní napäto a bez pohnutia stáli a čakali a niektorí sa odvážili aj pohybovať.
„Vy dvaja idioti,“ ozvali sa im za chrbtom. „Nehýbte sa a neupozorňujte na seba.“
„Čo chceš?“ zavrčal Draco ťažko skrývajúc prekvapenie. Harry neveriacky fľochol po osobe v maske. Niečo sa mu nepozdávalo. Keby o nich vedel smrťožrút, určite by sa o to podelil.
„Ja? Zabiť vás. Oboch. Jedného po druhom,“ sykla osoba nečujne. Došlo mu to. Aj keď to bol niekto úplne cudzí, láskyplnosť a milota boli nezameniteľné.
„Čo tu chcete? A ako ste na nás prišli?“ šepol.
„Myslím, že to je jedno. Pomaly cúvajte k dverám. Odchádzame,“ zdrapol ich za habity a ťahal.
„Ani náhodou,“ pevnejšie sa zaprel nohami.
„Potter, teraz nie je čas na hrdinstvo.“
„Lestrangová nás oslovila,“ nadhodil Draco. Aj cez masku bolo vidieť, ako sa modré oči pretočili.
„Tak po schôdzi. A bez rečí,“ vrkol.
„Ani náhodou. Prišli sme pre Rona a…“ stíchol. Dvere sa rozleteli. Všetci smrťožrúti si kľakali na kolená a skláňali hlavy. Harrymu trvali tri sekundy, než sa pridal. Bolo to také smiešne a hlúpe. Voldemort sa presunul k trónu a keď sa posadil, smrťožrúti vstávali. Stále cítil na chrbte opatrne položené prsty svojho strýka, ktorými ho kontroloval. Akoby ho už nemal záujem stratiť z dohľadu.
„Ako iste viete, sobotňajšia akcia sa nám podarila,“ spustil Voldemort ľadovým hlasom, bez záujmu, bez toho, aby zdvihol pohľad od Nagini, ktorú hladil po hlave. „Popravde musím priznať, že ma to ohúrilo, pri tých všetkých nezdaroch, ktoré sú u vás bežné. Za pár dní mi budete môcť ukázať, že to nebola len náhoda, ale že ste schopní tento úspech zopakovať.“ Konečne zdvihol hlavu a prechádzal ich opovržlivým pohľadom červených očí. Pristavil ho pri ich trojke a Harryho oblial ľadový chlad. Nevedel, či si ho vybral náhodne alebo podvedome, ale cítil, ako mu preniká do hlavy. Na chrbte už mal položenú celú strýkovu dlaň, odhadol, čo sa deje, ani nedýchal. Predstavil si pravého Neda, svojho brata a ich dom. Ukázal mu kuchyňu, vložil do nej Solomona, díval sa na to zo svojho pohľadu. Pomaly stúpal po schodoch a zamieril do kancelárie. Určite u nich nebol osobne, ale ukázal mu, ako si sadol za stôl a nudne, zdĺhavo prezeral pergameny. Jeden za druhým, občas chytil brko a načarbal podpis. Každý tretí monotónne založil do hrubého fascikla, na ktorom bolo muklovské logo firmy Solomonovcov, ktoré sa mu podarilo zapamätať si. Videl, ako Voldemort prevrátil oči. Dosiahol to, čo chcel. Zunovane pokračoval v prehliadke smrťožrútov. Vydýchol si. Snape začal tiež konečne voľne dýchať.
„Nasledujúcu akciu si preberieme, až k tomu nastane tá pravá chvíľa,“ pokračoval, keď skončil s prehliadkou. Pristavil sa ešte pri ďalších dvoch a Harry by sa vsadil, že ich nenápadne kontroluje. Zrejme je paranoidný. A napadlo mu aj to, že sa im nezveruje. Sovu s ponukou na výmenu poslal už včera a Bella podľa jeho sna o tom nevedela ešte ani zajtra. Zrejme je veľmi paranoidný. „Od toho malého červeného zasrana som sa dozvedel kopu informácií a my sa v nasledujúcej dobe zameriame práve na to. Bude sa vlastne jednať len o moje akcie, pretože na vás sa veľmi spoliehať nemôžem. Ale i tak, Zabini, Mulvey, vy zariadite vlámanie sa do ministerskej knižnice a prinesiete mi odtiaľ všetko, čo sa týka Rokfortu a Chrabromila,Bystrohlavovej a Bifľomorovej,“ zaškľabil sa. „Ostatné sa uvidí, časom. Parkinson, ako to vyzerá s našou osobou? Je ochotná zistiť konečne pravú polohu nového väzenia?“
„Môj Pane,“ predstúpil maskovaný Pansyn otec. „Náš človek skúša všemožné, aby sa dostal k záznamom, ale…“
„Tak nech sa snaží ešte viac,“ zavrčal podráždene. „Myslím, že toho dostáva dosť. A keď sme už pri Ministerstve, treba viac pritlačiť na ministra, prípadne sa postarať, aby prišiel o funkciu a dosadíme nášho človeka. Viac ma však v tomto okamihu zaujíma Školská správna rada. Po Malfoyovej smrti nám v nej chýba človek a ja by som bol veľmi rád, keby sa dostala pod nás a my by sme dostali voľný prístup k tej prekliatej škole, konečne sa zbavili Dumbledora a mohli sa vnútri svojvoľne pohybovať. Je to pre nás veľmi dôležité, tak sa o to postarajte,“ zavelil. Lestrangová horlivo prikyvovala a zazerala po svojich najbližších kolegoch. „Bude prebiehať zvýšený nábor smrťožrútov, či nútenie, to je jedno. Keďže vás kopa dochne alebo sa necháva zatvárať, potrebujeme nahradiť prázdne miesta. Do tej doby, kým sa nedostaneme k vašim bývalým kolegom. Potrebujem sa nejakým spôsobom dostať k Susan Blackovej, rodenej Gravesovej.“ Harry cítil, ako strýkov dotyk spevnel. Ani sa nepohol. „Som si istý, že cez ňu sa veľmi ľahko dostaneme ku Snapovi,“ znechutene sa zaškľabil. „Prečo tomu tak je, to si zatiaľ nechám pre seba,“ zamračil sa. „Viem, že sa zdržuje v Rokforte a má aj nejaké aktivity pre ten ich Rád. Bol by som neskutočne rád, keby ste vymysleli nejaký spôsob, ako ju na niečo nalákať a potom chytiť,“ fľochol po Lestrangovej. Opäť prikyvovanie a silený úsmev. Prevrátil oči. „Máme nejakých nových väzňov?“ otočil sa doprava.
„Áno, Pane,“ jeden maskovanec sa hlboko uklonil. „Chytili sme ich dnes ráno. Vraj šli do lesa pre vetvičky a šišky alebo niečo také podobné.“
„Vetvičky a šišky,“ natiahol Voldemort a zachechtal sa. „Typické, muklovské, vianočné hlúposti. Priveďte ich, mám chuť sa zabaviť.“
O malú chvíľu už pred sebou poháňali mladého muža, sotva tridsaťročného, s malým päťročným dievčatkom, ktoré plakalo a tislo sa k otcovi. Harrymu zovrelo srdce, strýko ho chytil pod pažu. Z toho, čo nasledovalo, sa takmer povracal. Pred očami otca mučil dievčatko. Halou sa miešal jeho plač s kvílivými výkrikmi dievčatka, ktoré sa krútilo v bolestiach a ľadovým smiechom Voldemorta, ku ktorému sa ochotne pridávali jeho poddaní. Vyzval Bellu a tá radostne dorážala dievčatko, smejúc sa pri tom zúfalému otcovi do očí. Harrymu sa triasla ruka s prútikom, nevládal sa na to pozerať, ale odvrátiť sa nemohol. Privieral oči a želal si, aby ten krik skončil. Aby už zomrela. Keď prestala vydávať zvuky, pozrel na krvou zaliatu tvár, pod hlavou sa jej tvorila červená kaluž, z ktorej občas vykukol zlatý vlas. Podlomili sa mu nohy a z očí sa vydrali slzy. Preglgol. Strýkova ruka ho zovrela pevne a bolestivo, prisunul sa tesne k nemu. Upozornil ho, cez ten hurónsky smiech ich nemohol nik počuť. Besne pokračovala ďalej, mučila aj mladého muža, jeho rev pomaly ustával. V kŕčoch sa zmietal na zemi a Voldemort spokojne pozeral vyčíňanie jeho najvernejšej. Harryho žalúdok sa krútil, našťastie prehltol slzy, ktoré by ho mohli vyzradiť. Stál pevne na nohách a aspoň sa nedíval, keď sa nemohol otočiť a utiecť. Po čase ich otvoril. Mŕtvoly tam stále ležali, zakrvavené, zohavené, pomaly chladnúce. Smiech ustával, divadlo končilo a Voldemort odchádzal. Vraj s nimi niektoré detaily preberie Bella. Vyzvala asi troch, z ktorých mámila podrobnosti ohľadne ich činností. Nevnímal ju, nevnímal nič.
„Ed a Ned Solomonovci!“ štekla po nich. Snape drgol do Harryho, aby sa spamätal. Ten kútikom oka videl, že sa Draco pohol dopredu. Síce ju nepočul, ale predstúpiť musel aj on. Priamo do stredu kruhu. Priamo k mŕtvolám dvoch muklov. Jej prázdne, modré oči, mierne privreté v posledných bolestných záchvatoch, boli upreté priamo naňho. Odvrátil sa. „Ako to vyzerá s našimi zásielkami?“
Videl, že Draco siahol na masku a skladá ju, opakoval po ňom. Belatrix si ich skontrolovala.
„Tak ako vždy,“ povedal Draco úplne pokojne, vedomí si toho, že na nich civia všetci. „Niektoré sú už v sklade, niektoré ešte neprišli.“
„A ako dlho si myslíte, že to bude trvať?“ vŕkla a zabodla pohľad do Harryho.
„Deň, dva,“ mykol plecami. Ale ona pohľadom vyzývala Harryho k odpovediam. Veľavravným.
„To je ale dlho,“ zamračila sa.
„To je možno pravda,“ odvetil Harry. Netušil, čo povedať. V hlave hľadal niečo, čo niekedy mohol počuť o lodiach. Pritom sa snažil udržať pokojnú tvár, nedať na sebe znať znechutenie. „Ale my nemôžeme za to, že v prístavoch v Južnej Amerike im tá nakládka trvá zbytočne dlho. Nepoužívajú prútiky,“ natiahol a mykol plecami. „A cez džungľu sa tiež ťažko ide, v tomto ročnom období,“ ani netušil, čo vlastne hovorí. Lestrangovej sa zalesklo v očiach a zaškľabila sa.
„Solomon, Ed, poď so mnou. Ostatní rozchod, bežte si za svojimi povinnosťami,“ zavelila. Nastal šum a Harryho nohy vrástli do zeme. Doslova cítil, ako Draco vedľa neho stuhol. „No tak, budem to opakovať?“ zavrčala výstražne. Cítil na chrbte strýkov pohľad, ale prinútil sa prekladať nohu cez nohu a nasledovať ju. Draco tam stál a civel za nimi, aby sa otočil ku Snapovi, ktorý zatínal päste.
„Čo chceš?“ spýtal sa, keď sa s ním zavrela v jednej z izieb. Medzi smrťožrútmi sa jednoducho tykalo, keď sa to netýkalo ich predstaveného.
„Edie, Edie, Edie,“ potichu natiahla s divým výrazom. Zovretie prútika zosilnelo a on bol pripravený ho okamžite vyťahovať a brániť sa. Na tvári sa snažil udržať kamenný výraz.
„Čo?“ zaváhal.
„Ty si taký… odporne prefíkaný,“ zaškľabila sa. Harry sa zamračil. Čo tým myslí? „A nechutne arogantný. Dokážeš klamať, predo mnou, pred všetkými,“ úsmev sa jej preťahoval a blížila sa k nemu. Chlpy na krku sa mu zježili a cítil, ako mu vystupujú kropaje potu na čele. „A to dokonca aj pred vlastným bratom,“ uchechtla sa.
„Čo mi vlastne naznačuješ?“ počul, že ho hlas zrádza a počul aj vlastné srdce. Búšilo v spánkoch a on pomaličky vyťahoval prútik.
„Tie tvoje podradné kšefty,“ nadvihla obočie. „Že s bratom porušujete zákony, to nie je novinka. Ale ty si hrabeš na vlastnom piesočku. Nemám pravdu?“ Harry zasúval prútik naspäť. „O čom všetkom tvoj brat nevie? Koľko tovaru si mu vlastne zatajil? Aké meškanie? Máš svoje vlastné kšefty v Južnej Amerike. Aj Snapa si takto zásoboval, že? Ja nie som hlúpa.“
„Dobre, máš pravdu,“ vyhŕkol s výdychom. „Budeš mlčať?“ ďalej hral svoju hru.
„Isteže,“ uškrnula sa a dlhým nechtom mu prechádzala po brade. Zdvíhal sa mu žalúdok, chcel ju na mieste zaškrtiť. Podvedome odstúpil. „Ale nebuď taký prudérny,“ zachechtala sa. Nahodil predstieraný úsmev. „No vidíš. Ja budem mlčať, ale niečo za to chcem.“
„Čo také?“
„Papilónsku halucinogénnu gurdanpu,“ povytiahla obočie. Harry si spomenul na jeho rozhovor s Hermionou v strýkovom laboratóriu, keď on varil odhaľovací elixír a Hermiona si tam spravila za odmenu exkurziu. Zakázaná rastlina, väzením sa trestá pestovanie a obchodovanie. Takže odtiaľto ich mal strýko a ona ju chce tiež.
„Dobre, môžeme sa dohodnúť,“ zamračil sa predstierajúc váhanie. „Ale nikomu o tom nepovieš.“
„Samozrejme,“ zjavne ju to potešilo. Nebolo ľahké sa k nej dostať, vôbec. „Ako prebehne odovzdávanie tovaru?“
„Tak ako vždy,“ vypálil.
„Dobre, fajn,“ chytila sa. „Tak sme sa dohodli,“ zacerila sa. „Bude to naše malé tajomstvo,“ šepla mu do ucha. Cítil na krku jej dych a dostal chuť odsotiť ju od seba. A keď ucítil na líci jej vlhké pery, inštinktívne ju chytil za plecia a takmer to spravil. „Ale no tak, nebuď tak hŕŕ,“ zazubila sa a cudne od neho odstúpila. „Na všetko máme čas. Už by si mal ísť.“
Ani netušila, ako rád sa otočil na opätku a kráčal preč, nasilu krotiac svoje nohy, ktoré sa chystali rozbehnúť. Spakruky si pretrel líce. Bude sa musieť osprchovať.
„Čo chcela?“ sykol po ňom Ramsey-Snape.
„Prevziať vaše kšefty. Ideme nie?“ vybral sa k schodiskom do podzemia. Snape ho zdrapol za habit.
„Vypadneme odtiaľto a hneď,“ zamračene prskol.
„Bez Rona nie,“ vytrhol mu habit z rúk a pozrel na Malfoya. „Pokračujeme,“ vyzval ho. Pohol sa k nemu.
„Potter,“ sykol potichu. Ešte stále tu ostalo niekoľko smrťožrútov. „Povedal som…“
„Povedali ste aj to, že sa sem nedá dostať a aha, ja som tu,“ arogantne sa zaškľabil. „Keď nechcete ísť, čo by ma ani neprekvapilo, nemusíte. Ale my ideme. Ja si idem pre kamaráta. Zajtra ho zabijú, musíme ho odtiaľto dostať.“
„To sme si domysleli,“ vŕkol a spravil krok k nemu. „Je to samovražda.“
„Nie je. Prezreli sme už štvrtinu. Do troch hodín ho nájdeme, toľko všehodžúsu ešte máme a až potom vypadneme,“ už schádzal po schodoch. Malfoy len prikývol a šiel za ním. Zľahka ho predbehol.
„Ty malý,“ Najradšej by vytiahol prútik a prinútil ho k tomu. Nanešťastie tu bola stále presila, ktorá by určite považovala prútikovú roztržku medzi dvoma smrťožrútmi za vhodnú k tomu, aby o nej povedali Lestrangove. „hlupák.“ Kráčal za ním. Nie, musel poriadne priať do kroku, aby ich vôbec dobehol.
„Čo tu robí Ramsey?“ nechápavo ich zastavil tučniak. Zrejme bol Ramsey na takej nízkej úrovni, že k nim často nezavítal. Možno to nemal ani dovolené.
„Pomáha nám pri kšeftoch,“ natiahol Harry a pozrel na Snapa. „Aspoň k niečomu je tá nula vhodná,“ zaškľabil sa.
„Áno, to máš úplnú pravdu,“ zarehlil sa tučniak. „Nechápem, čo medzi nami vlastne robí.“ Asi chcel pokračovať, ale Harry už švihal po bočnej chodbe s Dracom v pätách. Snape tučniaka pohľadom prebodol, ale ponáhľal sa za tými dvoma. Museli sa skryť v postrannej uličke, aby prehltli ďalší log všehodžúsu. Snape im nič nehovoril, ale jeho výraz bol veľavravný. Sľúbil si, že mu pomôže. Keby ho teraz omráčil a odnášal, možno by ho vyniesol, ale ten by mu to nikdy neodpustil. Weasleyho zajtra zabijú a teraz existuje možnosť, ako ho z toho dostať. Musí sa prinútiť to aspoň skúsiť. Kvôli tomuto unikátnemu hlupákovi, ktorého ale vážne má rád. Bŕŕ.
Pokračovali. Harry načúval zvukom, spolu so Snapom kontrolovali cely, kým Draco sledoval okolie. Ak sa tam ukázal nejaký smrťožrút, tvárili sa, že o niečom živo diskutujú. A Harry si neodpustil pri týchto chvíľkach zavŕtať do Snapa, keďže Ramseyho považovali za menejcenného. Prešla hodina a oni si upili všehodžúsa. V jednej cele našli pripútanú mukelku, ktorej na nahom chrbte viseli pásy kože. V ďalšej bol akýsi starec, končatiny mal úplne zdeformované a zdalo sa, že nevníma, že len vegetuje. Keď však natrafili na chlapca, ktorý sa v kŕčoch zmietal pripútaný v železných okovách ku kamennej stene, Snape musel Harryho doslova odtrhnúť od dverí. Obnažená časť brucha, z ktorého vyčnievali črevá jasne dokazovali, že len dožíva v neznesiteľných mukách.
Ďalšia hodina a ďalší dúšok elixíru. Únava, beznádej a zúfalstvo na Harryho tvári. Stále zúrivý výraz na Snapovej a Dracova tvár bola kamenná, aj keď oči dokazovali, že aj on by ho už najradšej našiel. Stuhol, keď začul výkrik. A to dosť jasne. Pridali do kroku, výkriky boli čoraz zreteľnejšie. Podzemím sa nieslo Hermionino meno. Mrkli na seba, keď zastavili pred žalárom, v ktorom Ron trpel. Náhle to stíchlo, ale ozvena bola stále počuteľná.
„Čo s ním robíš?“ zaškľabil sa Harry, keď vkĺzol do cely. Jeho kamarát ležal na kamennej doske, presne tej, o akej sa mu snívalo. Spotená tvár, pevne stisnuté zuby a nenávistný pohľad, ktorý mu venoval. Nad ním stál neznámy smrťožrút s prázdnou fľaštičkou od akéhosi elixíru.
„Plním Lestrangovej príkazy,“ krivo sa zaškľabil. „A čo tu robíte vy dvaja?“ Kým Harry strieľal pohľadom z Rona na smrťožrúta, Draco nezaváhal. Snape stál pri dverách a sledoval vonkajšok. Presvedčil sa, čo ich čaká vnútri a venoval sa chodbe. Poradil by si s ním aj jeden z nich, dvaja sú aj zbytoční.
„Čo tu robíme my?“ natiahol Draco posmešne. „Nič mimoriadne, len si odvedieme väzňa.“ A namieril na prekvapeného smrťožrúta prútikom. Ani keby chcel, nemohol zareagovať. Sklátil sa v bezvedomí k zemi.
„Ron, dostaneme ťa odtiaľto,“ prihováral sa Harry kamarátovi.
„Daj mi pokoj, ty hajzeľ,“ vypustil sťažka. Rany a stopy po mučení dokazovali, že trpel. A veľmi.
„To som ja, Harry,“ šepol mu do tváre. Malfoy zatiaľ istil smrťožrúta.
„Harry,“ hlesol. Možno sníval, či blúznil. Možno sa zbláznil. „To nie je možné.“
„Ale je. Teraz ťa odvedieme, ale budeme ťa musieť omráčiť a znehybniť. Prehodíme cez teba neviditeľný plášť a pôjdeš k Hermione. Malfoy a Snape sú tu tiež. Ideme.“
„To nie je možné,“ zopakoval s očami doširoka otvorenými.
„Potter, švihaj,“ vrkol Malfoy. Ron k nemu otočil hlavu.
„Malfoy…“
„Pohnite,“ netrpezlivo sa ozvalo od dverí. Harry švihal prútikom. Najprv ho omráčil a znehybnil, aby necítil bolesť. Prehodil cez neho neviditeľný plášť, kúzlom ho zaistil, aby neskĺzol. Boli pripravení. Levitoval pred sebou Ronovo telo a kráčali labyrintom von. Len nikoho nestretnúť, nenaraziť na prekážku, nenápadne odtiaľ zmiznúť. Ron bude v poriadku, ubezpečoval sa v duchu. Ich kroky sa rozliehali po kamenistej dlážke, srdcia bili ako o závod. Museli pribrzdiť, Rona schválne dali ku stene a pokračovali vo svojom hereckom výstupe.
„Héj, nejdete pozrieť divadlo?“ škľabil sa jeden z nich. „Bella sa chystá zgustnúť si na tom skorodovanom všivákovi.“
„Vážne?“ natiahol Draco. Kútikom oka zahliadol, ako Harry opatrne skláňa prútik. Bolo jasné, že pokladá telo na zem. A Snape sa otáčal smerom k nim. „Jasne, poďme,“ zaškľabil sa. Smrťožrúti chechtajúc pokračovali v ceste. Hneď, ako zabočili do postrannej uličky, leteli na nich od chrbta tri červené lúče a následné žlté, ktoré tlmili ich pád na dlážku. Všetky tri telá sa ocitli v jednej z miestností. Spútané a umlčané.
„Pokračujeme,“ sykol Harry, keď nahmatkal Ronovo telo na mieste, v ktorom ho zanechal. Pätnásť minút sa drmolili v chodbičkách, než prišli na spomínané smrťožrútske hniezdo.
„Máme šťastie, že vyše polovica z nich šla do terénu,“ šepol Snape dívajúc sa do miestnosti, v ktorej sa rehotalo a chľastalo.
„Hej, Solomoni. Pridajte sa!“
„Nemôžeme. Ideme Belle zháňať pásy z kože nasiaknuté leptavým výluhom,“ zaceril sa na nich Draco. „Inokedy.“
„Berieme vás za slovo.“ Harry im ukázal zdvihnutý ukazovák.
„Ponáhľajme sa,“ súril ich Snape, ktorému sa to všetko začalo nepozdávať. Čakal viac problémov. „Rande si dohadujte inokedy.“
Rýchle míňanie postranných chodbičiek, správne odbočenie, rezké tempo ich poháňali vpred. Harry zdatne levitoval Ronovým telom, držiac ho nie príliš vytrčený, šikovne zabáčajúc pri zmene smeru. I tak párkrát vrazil do rohu, či steny a on vedel, že k Ronovým zraneniam sa pridajú aj ním zavinené odreniny. Ale hlavne nech sú preč a to čo najrýchlejšie. Zdarne sa dostali až ku schodom. Blížil sa čas k elixíru, ale prechádzali hlavnou sieňou a im ostávalo len tristo metrov k východu z hradu. Ponáhľali sa už príliš, keď sa stalo niekoľko vecí naraz.
Zo zákruty doslova vybehol smrťožrút. Nestihli zareagovať, zamieril si to rovno medzi Harryho a Snapa a vrazil do neviditeľného tela. Preletel cez neho a s rachotom dopadol. Už sa zdvíhal na kolená a otváral ústa.
„Pop…“ jeho výkrik zamrel na perách, keď ho zasiahli naraz tri lúče.
„Stojte!“ Nad hlavami im začal pišťať alarm. Okamžite začuli buchot utekajúcich čižiem, steny okolo nich začali pukať pod dopadajúcimi kliatbami. Snape pálil po Lestrangovej, ktorá sa k nim besne náhlila aj so skupinkou svojich prisluhovačov. Videla omráčeného kolegu padať cez zjavne prázdne miesto veľkým oblúkom a v momente jej to došlo.
„Snape!“ vyštekla nepríčetne a odkláňala jeho lúče. Draco sa zameriaval na postavy okolo nej. Dvaja už padli.
„Utekajte,“ štekol po nich Snape. Harry sa obracal ku schodom do podzemia, kde sa objavovalo čoraz viac hláv. Vyslal na schody ľadovú smršť. Pod smrťožrútskymi nohami sa vytvorilo klzisko a oni sa šmýkali dole. Ponad hlavy im lietalo čoraz viac kamenných úlomkov.
„Ústup!“ Dracov výkrik. Harry zbadal, že sa začínajú pomaly meniť. Vedel, že Snape začne o chvíľu tiež. Hmatkal po zemi po Ronovom tele, vedľa neho dopadol kus kameňa.
„Máš ho?“ vrkol Snape. Práve vysielal na Lestrangovú prúd ohňa, ktorý s námahou odkláňala nedbajúc na to, že zasahuje svojich kolegov.
„Nie,“ vrkol, keď habkal naprázdno. Zdvihol hlavu a videl, že únikovú cestu im križujú štyria ďalší smrťožrúti. Potichu zahrešil a pálil. Odklonil kliatbu a vyslal oheň. Jeden zaváhal a on ho odzbrojil. Stále hmatkal po zemi, až naňho natrafil. Strhol z neho plášť, už to bolo jedno a oni ho potrebovali vidieť. Rozbil stenu vedľa približujúcich sa čiernych postáv. Jedného to zdržalo. Malfoy zatiaľ odkláňal lúče, tvár aj telo mal doudierané.
„Poďme!“ skríkol Malfoy. Už ich nevládali udržať, našťastie nemuseli uhýbať smrtiacim kliatbam.
„Kry ma!“ vykríkol naspäť Harry. Nedokázal by levitovať telo a zároveň vykrývať východ. A to sa tam zjavili ďalší traja. Dokonca aj kúzlo na schodiskom prestalo účinkovať a smrťožrúti sa už hrabali hore. Darmo, bol to len žartík z otcovho zápisníka.
„Ber ho,“ zavelil Malfoy a obracal sa dopredu.
„Ideme strýko!“ zahučal už zmenený Harry na Snapa len preto, aby vytočil smrťožrútov. Malfoy sa zachechtal a omráčil osobu oproti nemu. Šikovne uskočil pred lúčom, ktorý vrážal do už zdevastovanej steny.
„Draco, ty malý prevít!“ vyštekla Lestrangová. To sa už rozbehli po chodbe. Pred Harrym letelo Ronovo telo. A Malfoy sa smial. „Zabijem ťa!“ húkala.
„Dobre!“ odpovedal. Smrťožrúti vybiehajúci zo schodov narazili na ohnivý val, Lestrangová už nemala okolo seba nikoho a stále pálila po Snapovi, ktorý jej útoky zdarne odkláňal. Zámerne do stien, aby z nich padlo čo najviac kameňov a oni mali sťažené prenasledovanie.
„Doraz ho!“ húkol Harry na Malfoya. Stál im v ceste posledný smrťožrút, ktorý sa nemienil vzdať. Utekajúc bol Draco prinútený uskakovať do strán, pretože jeho zásahy boli výborne mierené. Čím viac sa približovali, tým to bolo zložitejšie. „Pomôžem ti!“ upozornil Harry a brzdil. Ronovo telo položil a mieril. Zozadu doňho vrazil cúvajúci Snape.
„Do čerta, čo sa tu pletieš?“ vŕkal istiac chodbu za nimi, ktorú už zapĺňali smrťožrúti. Harry neodpovedal. Keď zabrzdil, bol prinútený zastaviť aj Draco. Každopádne zamestnával osobu pred nimi a Harrymu stačil jeden dobre cielený lúč, aby mohli pokračovať. „Tak sa hrabte. Malfoy, za nami,“ zavelil.
Utekali. Posledné metre sa akoby vznášali nad zemou, nevšímajúc si, či vôbec dýchajú. Už neútočili, len vykrývali obrovskými štítmi lúče desiatok smrťožrútov, ktorí boli asi dvadsať metrov za nimi.
„Ujdeme!“ vykríkol Harry, keď vbehol do mrazivého dňa a pod nohami cítil sneh, hoci v tomto prostredí nebol vôbec biely.
„Smer Rokfort, bez váhania!“ precedil Snape. Harry zachytil Ronovo telo a čakal. Len chvíľu. Okamžite sa k nemu pridali a smrťožrútske lúče dopadali len do podupaného a prázdneho kruhu v snehu. Lestrangová zahrešila a to, čo nemohli odniesť oni traja, si napokon odniesli tí, čo stáli najbližšie k nej.
——
„Sme z toho vonku,“ zachechtal sa Harry. Mal pred sebou Ronovo telo, niesol ho naspäť jeho rodine. Zachránil si kamaráta a bol šťastný. Nejaký nevraživý pohľad už zmeneného strýka ho v tejto chvíli nemohol rozhádzať. Náhlili sa chodbou smerom k obytnej časti Základne s úmyslom okamžite Rona uložiť na ošetrovňu.
„Potter, ty si taký blb,“ smial sa Malfoy. Ani nevedel prečo, ale proste sa musel smiať. Ten pohľad jeho drahej tety bol na nezabudnutie.
„Obaja ste tí najväčší idioti pod slnkom a ja si to s vami ešte vybavím,“ zasyčal Snape. Ale pohľad upieral na Weasleyho. Elixír, ktorý doňho nalievali, ten výraz tváre, ktorý zahliadol, tie reči a najmä hlas, ktorý začul. Absolútne sa mu to nepozdávalo.
„Ron!“ vykríkla Molly. Po Základni sa veľmi rýchlo rozšírilo, že Harry aj s Malfoyom zmizli a nebolo ťažké uhádnuť, prečo tomu tak bolo. A dievčatá napokon povolili a niečo im povedali. Mamka Weasleyová sa so slzami šťastia vrhla na svojho omráčeného syna.
„Je len omráčený,“ ubezpečil ju Harry, pretože videl jej ustráchanosť. Uľavilo sa jej, za pätami jej stála Hermiona.
„Prepáčte,“ vrkol po nich Snape. „Chcem ho prezrieť a nechcem, aby ma niekto pri tom rušil.“
„Ale…“ namietla Molly.
„Susan, môžeš sa o to postarať, prosím?“ obrátil sa k nej, pretože nepredpokladal, že by bol niekto ochotný s ním spolupracovať. Prikývla a zavrela za ním dvere. Ospravedlňujúco mykla plecami smerom k prítomným.
„Harry! Zlatko!“ Molly sa obrátila k nemu. Nechcela priveľmi protestovať Snapovi, nechala ho, nech robí svoju robotu, ktorú určite ovláda. „Šiel si preňho,“ po tvári jej stekali slzy dojatia a silno ho objala. Čakal to, vedel, že sa to stane a napriek tomu sa červenal. „Mohol si umrieť,“ pípla a smrkala. Ešte ani nemohli dať poriadne vedieť ostatku rodiny, bola tu len Fleur. Potichu šepkal, že sa nič nestalo, ale ona si húdla svoje a jej objatie bolo napokon životu nebezpečné. „A ty,“ otočila sa k Dracovi, ktorý stál trocha bokom. Na nič nečakala a prigniavila aj jeho v objatí. „Ďakujem, chlapci, ďakujem,“ smrkala.
„To je v poriadku,“ usmial sa Harry, aby trocha zachránil Draca, ktorý v tom momente rekordne očervenel.
„Nie je,“ vrkla Ginny a poriadnu mu strelila. Ublížene na ňu vzhliadol. Videl jej začervenané oči a bolo mu jasné, prečo vyfasoval.
„Ginny!“ skríkla Molly pohoršene a s vytreštenými očami.
„Ginn,“ šepol.
„Drž hubu,“ sykla a pristúpila k Dracovi, ktorý nestihol uhnúť pred jej ranou. „A ty tiež. Bežte do čerta, obaja,“ otočila sa na opätku a odkráčala k imaginárnemu oknu. Harry sa za ňou díval a potom opatrne pozrel na ostatných.
„Nebola iná možnosť,“ skúsil.
„Harry,“ vybafla Hermiona. Preventívne sa prikrčil, ale nevyzerala, že by chcela útočiť. „Je ti jasné, že keby to nedopadlo takto, mohol byť náš smútok trojnásobný?“ pozrela na Draca. „Aj tak ďakujem,“ šepla a oči sa jej zaliali slzami. „Ty si taký sprostý,“ šepla Harrmu do ucha, keď ho objímala. Mierne sa mu uľavilo. „Ďakujem,“ šepla aj Dracovi. Určite to za to stálo, vidieť ju s úsmevom. Konečne. A cítiť jej telo vo svojom objatí. Červenal sa druhýkrát.
„A toto nám môžeš vysvetliť?“ zavrčal Sirius nazúrene a vyhrnul mu rukáv.
„Harry, Merlin,zlatko,“ koktala Molly pri pohľade na jeho zápästie. Ginny pri okne pohŕdavo sykla.
„Arry, čo tho má znamenať?“
„Nebola iná možnosť,“ zopakoval podráždene. „Zajtra by ho zabili. Pochopíte to?“ štekol a díval sa na Siriusa.
„Nie, to teda nepochopíme.“
„Sirius,“ upozornila ho Susan.
„Čo keď to nepôjde dole? Rozmýšľal si vôbec?“
„Áno, rozmýšľal som,“ húkol ublížene. „O tom, ako sa tam dostať a zachrániť ho. Keď nikto z vás ani prstom nepohol,“ zmĺkol, pretože schytal aj od Siriusa.
„Možno by tým prstom pohol, keby si niekomu niečo povedal.“
„Tak som nepovedal. No a? Máš to snáď na ruke ty? Nie. Tak čo ťa to rozčuľuje?“
„Ticho,“ zavrčal Snape. Molly naňho okamžite ostražito pozrela.
„Čo je s mojím synom?“
Snape sa na ňu zadíval. Nadychoval sa k tomu, čo musí povedať. Zabije ich to, všetkých to zabije. Nebol si istý, ale teraz už áno. Prezrel ho a pochopil. Radujú sa, že je živý a naspäť. Na chvíľu.