„Čo sa stalo?“ Ginny našla Harryho sedieť so sklonenou hlavou a s výrazom, ktorý jasne prezrádzal, že jeho stretnutie so strýkom dopadlo presne podľa očakávania. Možno ešte horšie. Opatrne ho pohladila po líci. „Harry,“ jemne ho oslovila. Až potom k nej zdvihol hlavu. „Štekali ste tu po sebe, bolo vás počuť až na konci chodby. Našťastie nebol nikto nablízku. Povieš mi to?“ starostlivo naňho hľadela. Nebola to zvedavosť, ale záujem a túžba pomôcť. V duchu preklínala Snapa za to, čo spravil. Alebo skôr nespravil.
„Ja neviem, čo sa stalo,“ mykol plecami. Bezmocne a rezignovane. „Nechápem, netuším. Trepal niečo o tom, že on si nezaslúži, aby som preňho umrel. Nerozumiem tomu.“
„Možno preto, lebo mu to je blbé po tom, čo ťa celé tie roky bezdôvodne buzeroval,“ nadhodila.
„Nie, to nebude ono,“ zavrtel hlavou. „Hovoril, že niečo spravil. Mám taký dojem, že predo mnou niečo tají.“
„Čo myslíš?“
„Ktovie? Vyzeral tak, akoby previnilo. Akoby ho niečo žralo, akoby sa za niečo vinil,“ nahlas uvažoval. „Spravil niečo zlé. A určite to má súvislosť so mnou, ale nebude to za tie roky, čo ma nenávidel. Nie, bude za tým niečo iné. A keď sa na mňa pozeral, akoby prosil o odpustenie, ale nie mňa. Akoby pozeral do očí niekoho iného,“ šepol a stíchol.
„Tvojej mamy,“ doplnila ho. Mierne prikývol a zúfalo na ňu pozrel. „Mal ju rád, vždy. A určite ho bolelo, keď sa vtedy pohádali kvôli tvojmu otcovi. Potom zistil pravdu. Nikdy k tomu nebol dôvod a ľutuje to. Mám dojem, že to, čo si včera spravil, mu ju pripomenulo. Ich priateľstvo bolo veľmi silné a on akoby ju prosil o odpustenie a vlastne aj svojho brata. Ja si myslím, že je za tým len pocit viny, pretože sa k tebe nikdy nesprával pekne. Nič viac. Keď povedal, že spravil niečo strašné, tá bezdôvodná nenávisť k tvojmu otcovi, kvôli ktorej bol ochotný vzdať sa niečoho takého silného, myslím, že to je to, čo tým myslel,“ povedala a objala ho.
„Kiež by si mala pravdu.“ Pokúsil sa zodvihnúť ruky a opätovať jej objatie. Nemal dosť síl, cítil, že toho má plné zuby. Jeho telo jednoducho odmietalo poslúchať. Postrehla to a prisunula sa k nemu, aby upevnila svoje zovretie. „Dúfam, že za tým nie je nič iné,“ zamrmlal jej do ramena. „Pretože keď mi ešte niečo tají…“ nedohovoril. Ani sám nevedel, či by mal myšlienku dopovedať. A ako by mal koniec jeho vety znieť.
„Spýtaš sa ho na to?“ Upokojujúco ho hladila po chrbte. V jej náruči sa vždy cítil tak dobre a pokojne. Aj teraz, hoci sa cítil ako zbitý pes.
„Asi nie. Určite by mi to nevysvetlil,“ vypustil značne roztrpčene. Keď sa jeho strýko rozhodne mlčať, čo sa stáva až neuveriteľne často, nehne s ním nik a nič. A jeho synovec určite nebude výnimka. „Ginn, rád by som si ľahol, mám toho plné zuby.“ Pomohla mu naspäť na posteľ a okamžite sa mu uľavilo. Aspoň po fyzickej stránke. Ďalším úderom pod pás bolo zistenie, že nedokáže ruku s lyžičkou zdvihnúť až k ústam a pokiaľ sa nechcel zakvackať pri nejakej prazvláštnej polohe, musela ho Ginny nakŕmiť. Vskutku neskutočné zakončenie jednej záchrannej akcie, ako si s horkosťou pomyslel, keď mu myseľ zablúdila k strýkovi. Pomfreyová napokon krátko pred večierkou vyhnala ju a aj Hermionu a Rona, ktorí sa k nim neskôr pridali. Rád by vedel presnejšie, čo znamenajú jeho sny. Ak niečo znamenajú. V tom prípade túžil zistiť, čo znamená bolestný, ospravedlňujúci a hlavne vinný čierny pohľad.
——
„Harry,“ oslovil ho na ďalší deň Dumbledore. Necítil sa o nič lepšie, ako pri prebudení, opäť bol prinútený prijať cudziu pomoc ako pri raňajkách, tak i obede. Bolo mu to nepríjemné a deprimovala ho aj skutočnosť, že sa Sirius neobjavil. Upokojoval sa len myšlienkou, že má vyučovanie, z ktorého nemôže odísť. Jeho priatelia, ktorí sa vrhli na ošetrovňu v každej možnej voľnej chvíli, si to jednoducho vedeli zariadiť. Riaditeľ za ním prišiel počas poobedňajšieho vyučovania. „Cítiš sa už o niečo lepšie?“ Nasledoval tradičný rozhovor, kedy ho ubezpečoval, že to bude len lepšie. A ďalší, v ktorom prebrali to, čo už vedel. Jeho mágia, nespútaná, silná a divoká, bude pre všetkých tvrdým orieškom. Nedalo sa odhadnúť, či sa bude dať niečo také mocné skrotiť a ovládnuť. Mohli len predpokladať, či sa to týka všetkých kúziel, alebo len tých ničivých. „Nech to bude ako chce,“ pokračoval riaditeľ, „Voldemort značne znervóznie,“ mierne sa pousmial. „Rozhodne mu nezostane nič iné, len nad tým uvažovať a prestať ťa podceňovať. A táto jeho neistota sa niekoľkokrát znásobí, keď sa k nemu dostane informácia, že si prežil. Nebude to dlho trvať, po škole sa už rozniesla informácia, že ležíš na ošetrovni so silným prechladnutím a vysokou horúčkou. Je len otázkou času, kedy túto informáciu isté osoby posunú ďalej.“
„A pre nás to bude znamenať to, že Voldemort pocíti silnú túžbu dozvedieť sa, prečo tomu tak bolo.“
„Áno a vynaloží všetko úsilie, všetky prostriedky a možnosti, aby to spravil.“
„Čo si myslíte, že spraví?“
„Predpokladá alebo dúfa, že osoby, ktoré s tebou boli v rokline niečo vedia. Že poznajú tvoje tajomstvo. Bude sa chcieť k niekomu dostať a vylákať z neho informácie. Myslím, že tentoraz nepôjde priamo o teba. Ukázal si mu niečo, čo nepozná a to ho určite, keď nie vystrašilo, tak rozhodne zaujalo.“
„Budeme si musieť dávať pozor.“
„V Rokforte nám nič nehrozí. Je dostatočne chránený a ak sa uloží štít na miesto, jeho sila ešte vzrastie. Podľa mňa Slizolin zanechal nejaké záznamy a podľa nich Voldemort zistí, že sme štít umiestnili.“
„Bude to vidieť?“
„Nie, myslím, že až také výrazné zmeny to so sebou neponesie. Pôjde skôr o vnímanie zmien, myslím.“
„Fénixy to písali. Že z hradu moc sálala a zdalo by sa, akoby mágia vytryskovala z veží.“
„To sú len povedačky,“ pousmial sa. „Mágia je nehmotná, nemôže vytryskovať z veží. To, o čom písali Fénixy, mohli byť maximálne kúzla, ktoré mohli zahliadnuť.“
„Uhm, chcel by som vidieť, čo by napísali o tom, čo sa stalo v rokline.“
„Tam by až tak preháňať nemuseli,“ úsmev sa mu ešte viac roztiahol. „Harry, štít je u mňa. V momente, ako naberieš sily a postavíš sa na nohy, ho vložíme na jeho pôvodné miesto. Od toho momentu bude všetko závisieť od teba, ale to už vieš. Naše prvé kroky budú viesť do miestnosti Brunhildy. Dúfam, že začneš rozmýšľať nad tým, ako túto miestnosť rozumne využiť. My ti v tvojom rozhodnutí príliš pomáhať nemôžeme, musí to byť verdikt dediča Zakladateľov, dediča ich kamienkov, ich schopností. Uváž to dobre.“
„Ja som už nad tým rozmýšľal,“ vyhŕkol, ale profesorova ruka ho umlčala.
„Nič nehovor. Nenechaj sa ovplyvňovať okolím, pretože sa môže všetko pokaziť. Je to čisto záležitosť tvoja, Zakladateľov a bohatstva, ktoré ti zanechali.“
„Dobre, fajn,“ rezignovane prikývol. Rád by sa poradil, zveril, vypočul si názory druhých. Ale zostane na to sám. Na ťažké rozhodnutia tu bude vždy len on sám. Nervózne sa pomrvil. Trápilo ho aj niečo iné a Dumbledore ho opäť dokázal odhadnúť.
„Harry, to čo si spravil v rokline, je obdivuhodné,“ spustil pomalým, tichým tónom. Uprene sa mu díval do očí a jeho potešilo, že aspoň niekto má takýto názor. „Siriusovi a Severusovi sa to zdá hlúpe a vzhľadom k celkovému nášmu úsiliu majú možno trocha pravdy.“ Ha, a už si myslel, že to niekto zoberie bez výčitiek. „Ja ti nemienim nič vyčítať, popravde, neočakával by som od teba nič menej. Cez obed som sa rozprával so Siriusom a pripustil, že sa proste nezmeníš. Ak budeš mať možnosť zachrániť niekoho blízkeho, bez váhania to urobíš a na následky brať ohľad nebudeš. To je tvoja najväčšia sila, aj keď v konečnom dôsledku môže viesť k tvojej skaze. So Severusom som sa ešte nerozprával,“ doložil a zamyslene si ho obzeral. Že Sirius niečo pripustil, ho potešilo. Ale skutočnosť, že za ním neprišiel sám, ho nijako nepovzbudila.
„Profesor Snape mi už svoj názor dosť jasne naznačil,“ okomentoval s úškľabkom. „A neverím, že by ho zmenil.“
„Áno, viem si predstaviť,“ povzdychol si. „Severus nikdy neznesie pomoc od druhých a už vôbec nie od svojho synovca. Ale určite je svojím spôsobom rád, že si ho zachránil, aj keď to nikdy nepovie nahlas.“
„Áno, tak na to by som bol ochotný vsadiť čokoľvek,“ vypustil. Profesor ho neprestával skúmať a Harry z neho začal byť nervózny. Našťastie ho netrápil dlho. Vyučovanie malo skončiť a tak sa rozlúčil. Najprv prišiel len Ron, pretože dievčatá mali ešte jednu hodinu. Privítal možnosť zahrať si šach, aspoň sa jeho myšlienky odpútali. S problémami, ale predsa, sa mu podarilo ťahať figúrkami. Neskôr prišli aj Hermiona s Ginny a sprevádzali ich Neville s Lunou. Na Harryho prekvapenie sa zastavil aj Draco. Aj keď len na chvíľu. Čo ho však v ten moment potešilo najviac, bol príchod Siriusa. Dievčatá okamžite zareagovali a ťahali nechápavého Rona aj s Nevillom preč. Vraj si spravia úlohy.
„Aj tak si myslím, že si nemal riskovať,“ spustil Sirius po chvíli trápneho ticha, ktoré nastalo s ich odchodom. „Dúfam, že sa ti aspoň trocha prilepšilo.“
„Ani nie,“ odvetil. „Sirius, ja…“
„Ja viem,“ s povzdychom ho prerušil. „Nepáči sa mi to a nikdy ani nebude. Ale len preto, že nechcem o teba prísť. Jednoducho to nikdy nestrávim a nezniesol by som, aby si niekedy riskoval kvôli mne.“ Áno, bolo tu presne to isté.
„A ja zase neznesiem…“
„Nechajme toho,“ prerušil ho zachmúrene. „Neznesie to ani jeden z nás a to znamená, že by sme to mali prežiť. Čo?“ nasilu sa zaškľabil.
„Jasne,“ opätoval mu neistý úškrn. „Prežijeme to všetci,“ prikývol. Pri pomyslení na to, že pred dvoma dňami to jeden takmer neprežil, ho bodlo u srdca. Koľko takýchto náhod ich ešte stretne, kým sa im šťastena neobráti chrbtom? Postupne ich rozhovor stratil na napätosti a vrátil sa do celkom pohodovej úrovne. Vrátili sa aj priatelia, aby pri ňom zostali až do momentu, kedy ich ošetrovateľka nevyháňala.
——
Harry strávil na ošetrovni týždeň v spoločnosti svojich priateľov, ktorí boli pri ňom okrem vyučovania stále a Siriusa, ktorí chodil vždy, keď to bolo možné. Susan sa tiež ukázala denne a Harry sa až príliš často pristihol, ako s nádejou pokukuje na dvere očakávajúc príchod niekoho ďalšieho. Ten sa však neukázal a ako Ginny, tak i Hermiona spozorovali jeho ťažko skrývajúce sklamanie.
Z Hlavného štábu prichádzali novinky, útoky pokračovali, smrťožrúti vyčíňali, dementori boli aktívni a vlkolaci pokračovali vo svojich besných nájazdoch na dediny. Pomôcť napadnutým muklom nemohli, o tých sa starala vláda aj keď si nevedela vysvetliť, ako sa môže razom zdvihnúť percento výbuchov plynových rozvodov. Spomínali sa teroristi a rôzne protivládne organizácie. Čarodejníkom, ktorým sa podarilo uniknúť, poskytovali pomoc. A to najmä Ministerstvo, ktoré vyhlásilo stav ohrozenia a bolo v pohotovosti. Ďalšia rodina musela byť ubytovaná na Grimmauldovom námestí. Barrosovci sa presťahovali do Brlohu, aby tak uvoľnili jednu izbu. Molly bola radšej za nich, ako za Longbottomovú, či Lovegooda. Avšak aj tu bola norma prečerpaná. Na Vianoce sa budú musieť tlačiť Ron s Harrym u dvojčiat.
Metlobalové tréningy chrabromilského tímu sa museli zaobísť bez svojho kapitána a taktiež počas týždňa trpeli neprítomnosťou Ginny a Rona. Ako ich Draco ubezpečil, sám si zobral na starosť Colina a pokúšal sa z neho niečo vykresať. Situácia v DA bola trocha iná. Tam sa realizoval Neville, Draco sa neodvážil viesť hodinu, aj keď zazeranie bolo už dávno pasé a ostatní ho rešpektovali. Aj tak sa celý týždeň zameriavali len na ošetrovanie a rôzne bylinky. Súkromné hodiny u Snapa nateraz skončili, keďže nevedeli, čo konkrétne sa majú učiť. A ani jeden z nich neprotestoval. Ako Harrymu prezradili, Snape bol nevrlý a podráždený, ale i tak sa ich každý deň opýtal na to, ako sa mu darí. Nad týmito informáciami sa len krivo uškŕňal.
„Prečo za ním nezájdete?“ Hermiona ostala po zvonení v triede a odhodlane pristúpila k Snapovi. Ani ju a ani Ginny už nebavilo pozerať na pretvarujúceho sa Harryho. Luna im dávala za pravdu, ale zasiahnuť sa neodvažovala. Ron a ani Neville si ničoho nevšimli, čo však nebolo vôbec prekvapivé. „Prečo ste tak otrasne tvrdohlavý?“ pokračovala odvážne. Snape na ňu len hľadel a čakal, kým sa prestane prezentovať. „To ho týmto trestáte? Alebo snáď čakáte, že by sa k vám priplazil?“ mračila sa.
„Hermiona,“ natiahol, keď zmĺkla. Neprekvapilo ju to, jeho nový prístup už prebrali niekoľkokrát a robili si z toho žarty. „Zabudnime teraz na fakt, že vás do toho nič nie je,“ pokračoval naoko pokojne. Už ho nebavilo neustále Dumbledorovo dobiedzanie, ani návštevy jeho sestry, ktorých počet za posledných niekoľko dní dosť citeľne stúpol. Sám uvažoval nad tým, že s touto situáciou raz a navždy skončí a povie pravdu. Nech sú následky akékoľvek. „Ale vynára sa iná otázka, ktorá mi vŕta v hlave. Nemala by robiť akúsi Potterovu vyslankyňu Ginevra? Ona sa k tomu hodí viac, ak uvážime, akú úlohu zohráva v súkromí môjho synovca.“
„Šiestaci majú hodinu poobede,“ zaškľabila sa naňho. „Ak nechcete odpovedať mne, jej možno odpoviete,“ vrkla.
„Nemám náladu a ani chuť niektorej z vás práve na toto odpovedať,“ zaškľabil sa jej naspäť. „Myslím, že by ste mali ísť ak nechcete zmeškať začiatok vašej nasledujúcej hodiny.“ Sklonil hlavu k akýmsi pergamenom a tým jej naznačil, že ich rozhovor skončil. Nebola pravda, že za ním nešiel. Len o tom nik nevedel, pretože vtedy všetci dávno spali. Vrátane Harryho, nad ktorého posteľou hodnú chvíľu stál a mlčky sa naňho díval. Len toto si dovolil, ten tichý očný kontakt. Len on, tvár synovca a jeho mučivé spomienky. Severus Snape sa prvýkrát niečoho obával. Nemal strach povedať mu pravdu, mal strach z jeho reakcie. Tak priehľadnej a predpokladanej odozvy a najmä z toho, že oňho príde. Vedel, že keby za ním prišiel, nevyhli by sa tejto téme. A on cítil, že dlho nepotrvá a oni sa k nej budú musieť vrátiť. A jeho odhodlanie udržať to v tajnosti klesalo s množstvom bolesti a nechápania, ktoré videl v očiach svojho synovca. Premýšľal, že mu povie pravdu, aby vedel, za čo ho má nenávidieť. Aby si nemyslel, že toto je len jeho chladný nezáujem a nevďak.
„Prečo…“
„Mlčte, Ginevra,“ zasiahol okamžite. Vážne nemal náladu počúvať to isté znova. „Je len moja vec, ako sa zachovám,“ schladil ju. Hodina šiestakov skončila a nepotreboval byť veľkým prorokom aby vedel, čo bude nasledovať. „Ani ja a ani Potter nepotrebujeme, aby niektorá z vás robila posla medzi nami.“
„Nikto nerobí žiadneho posla. Harry ani nevie, že si Hermiona všimla, ako sa zožiera, nieto, aby tušil, že niektorá z nás za vami príde.“
„Tak teraz ste ma nesmierne upokojili,“ ironicky sa zaškľabil. „Som neskutočne rád, že Potter nepotrebuje až takúto zvýšenú opateru.“
„Akú opateru?!“ vyprskla naštvane. „Mrzí ho to, štve ho to. Má vás rád a…“
„A ticho,“ sykol dôrazne. Toto vážne nepotreboval počúvať. Postavil sa a podišiel pred ňu. S rukami skríženými na prsiach a zamračeným výrazom sa nad ňou týčil. Potlačila chuť reflexívne odstúpiť. „Neviete o tom nič, tak nerobte unáhlené závery. Nemienim s vami na túto tému diskutovať. Vy by ste sa mali zamerať na niečo iné. Zrejme vám vo víre udalostí a pri poskytovaní zvýšenej pozornosti vášmu milému ušla istá maličkosť. Zrejme ste zabudli, že sa začal november a my sme sa na konci prázdnin na niečom dohodli.“
„Nič mi neušlo,“ zaprotestovala zamračene. „Chcela som počkať, kým bude Harry prepustený a až potom za vami prísť. Nemyslite si, že nemám na pamäti kontrolné vyšetrenie.“
„Hm, nesmierne ma teší, že vám ostáva čas myslieť aj na niečo dôležité. V tom prípade vás očakávam dnes o ôsmej u mňa, ak si teda nájdete čas a prinútite sa opustiť pohodlie nemocničného lôžka nášho večného pacienta,“ nasilu sa zaceril. Zavrčala pozdrav a červenajúc vydupotala von. Následné vyšetrenie ukázalo, že sa krvná zrazenina stratila úplne, čo všetci štyria tajne oslávili. Dobby im prepašoval medovinu. Iné si nedovolili, pretože ošetrovateľka jastrila a čokoľvek iné by zacítila.
——
„Potter žije?!“ vyštekol Voldemort pevne zvierajúc rúčku svojho prútika. Prvé tri dni po incidente v rokline sledoval noviny, ale nikde sa neobjavila zmienka o jeho smrti. Ak by tomu tak bolo, bola by to senzačná správa, na ktorej by si novinári zgustli. A verejnosť by dostala strach. Mal podozrenie, či jeho smrť nechcú práve preto utajiť, aby zabránili panike, ktorá by v ten moment nastala. Ich hrdina, Vyvolený, by už nebol a on by mal voľnú cestu. Práve preto si to nechal overiť v škole. Aký šok, keď mu oznámili, že Potter leží prechladnutý a nepúšťajú k nemu nikoho.
Nemohol tomu uveriť. Nemohla to byť pravda. Jasne videl svoju kliatbu, ako ho zasiahla, priamo do hrude. Neexistuje žiadna možnosť, že by sa mýlil. A keď odlietali, celá tá ich banda kľačala pri ňom a trúchlila. Aký nízky cit. Ale prečo, pre Salazara? Ako mohol prežiť? Nedávalo to žiaden zmysel, jednoducho to nebolo možné. Aby už druhýkrát prežil jeho smrtiacu kliatbu. A k tomu to kúzlo, ktoré dokázal vyčariť. Presýtené tak veľkým množstvom mágie, že dokázalo zničiť kus magickej prírody. Niečo tu nehralo, niečo nebolo v poriadku a jemu sa to nepáčilo. Jeho kameň za to nemôže. A ak to je práve vďaka kameňu, musí byť za tým niečo viac. A to niečo rozhodne nebude nič príjemné. Preňho to znamená hrozbu. Cítil to, tušil, že Dumbledore má v Potterovi nejaký svoj tromf. Musí zistiť to niečo, čo preňho určite nie je prijateľné.
„Bella,“ zavrčal výhražne. „Poď so mnou,“ zavelil. Poslušne ho nasledovala, ako správne vycvičený psík. Prešli do jednej z jeho komnát, aby mali súkromie. Prepaľoval ju pohľadom a ona sa chvela. Už odvtedy, ako utiekli pred návalom kameňom, mala strach. „Máš úlohu, jednu jedinú, ale dôležitú. Pre teba je to otázka života a smrti,“ spustil ľadovým hlasom. Pozorne ho počúvala, dusila v sebe narastajúce obavy. „Už nebudem tolerovať žiadne zlyhanie. Ak neuspeješ, zabijem ťa,“ precedil pomedzi pevne stisnuté zuby. Bola rada, že sa zatiaľ neuchýlil k fyzickým trestom. A že k tomu nemal ďaleko. „Jedna jediná možnosť a poriadne si premysli, ako to vykonáš. Mne je to totiž jedno. Dobre vieš, kto všetko bol v tej prekliatej rokline. Chcem tu jedného z nich mať. Je mi jedno, kto to bude. Určite všetci vedia to, čo chcem počuť. Keď sa ti podarí privliecť Dumbledora, budem len rád. Ale bude mi stačiť aj jedno decko, to je fuk. Upozorňujem však, že ho chcem tu! Sprav to ako chceš, aj keby si mala zaútočiť na Rokfort a vtiahnuť ho priamo z hradu. Ale bude tu. Rozumela si mi?!“ štekol.
„Áno, môj pane. Vykonám to,“ hlesla.
„To by som ti radil, v opačnom prípade ťa zabijem,“ sykol pohŕdavo.
——
Harryho prepustila Pomfreyová až na ďalší utorok večer. Už v sobotu sa cítil dobre, ale trvala na tom, že si ho tam ešte chce nechať. A celý utorok odďaľovala jeho prepustenie. Až keď začal neznesiteľne a podráždene vŕkať, pohádala sa s ním a doslova ho vyhodila. Z čoho mal neskutočnú radosť. V klubovni ho privítali úplne obyčajne, proti čomu nenamietal. Jeho bledosť, kruhy pod očami a mierne pochudnutie skutočne zodpovedalo rozprávke o prechladnutí. Colin ale nespokojne rýpal, že ich k nemu odmietali pustiť a horlivo vyzvedal, či už budú konečne normálne tréningy a hodiny DA. Všetci po ňom neveriacky fľochli. Nepozdávalo sa im, že by práve jeho mali až tak príliš zaujímať práve tréningy.
„Občas sa sem pozrie,“ zamrmlal Ron na Harryho na ďalší deň pri raňajkách. Ten naňho nechápavo pozrel a tak doložil. „Snape. Mám ho v zornom uhle a občas sem pozrie.“
„Aha,“ prikývol, ale neobrátil sa, aby si to overil. „Tak nech pozerá,“ flegmaticky pokrčil ramenom. Keď za ním neprišiel ani na piaty deň, jednoducho sa s tým zmieril. Zrejme ho považuje za príliš veľkého tupca, aby s ním strácal čas.
„Ja si myslím, že sa to vysvetlí, keď sa stretnete. Keď sa mu nepodarí sa ti vyhnúť,“ šepla Ginny.
„Súhlasím,“ prikývla Hermiona a tiež šepkala. „A najbližšiu príležitosť budete mať hneď zrána,“ s miernym úsmevom mu pripomenula ich rozvrh.
„Už sa neviem dočkať,“ sarkasticky natiahol. Nahádzali do seba, čo sa v rýchlosti dalo a potom sa rozlúčili s Ginny a Malfoyom, ktorí šli na Transfiguráciu a Hermionou, ktorá utekala na Runy, pokým oni aj s Nevillom zamierili do klubovne, pretože mali prvú hodinu voľnú.
Dosť ich prekvapilo, že Slizolinčania boli zamĺknutí a v pokoji čakali na začiatok hodiny pred učebňou Elixírov v podzemí. Venovali si letmé a výstražné pohľady a tým ich vzájomná komunikácia skončila. Snape doplachtil krátko po nich a vŕknutím ich pozval ďalej.
A jeho vŕkanie pokračovalo aj počas praktickej dvojhodinovky. Jedinou známkou, že zaregistroval prítomnosť svojho synovca, bol dlhý a zamračený pohľad, ktorý mu venoval na začiatku hodiny. Potom si ho už nevšímal. Žiadnym pohľadom ani slovom. Len v tých zriedkavých chvíľach, kedy profesor slovne nenapádal žiadneho študenta sa zdalo, akoby jeho myšlienky na okamih zablúdili niekam inam. Harrymu sa podarilo tento výraz dvakrát zazrieť. Nemusel byť veľkým znalcom ľudskej povahy alebo duše, aby poznal, že sa strýko trápi. Nerozoberal to. Neradoval sa, ale ani nesúcitil. Najmä po tom, čo sa naňho strýko doslova vykašľal. Mrzelo ho, že mu nastál ani za jednu mizernú návštevu. Stále nechápal, čo ho tak strašne žerie, aby prišiel o príležitosť zavŕtať si doňho. Nečakal od neho príval žiadnych citov, pochvalu či ľútosť. A už vôbec nie prejav vďaky alebo uznania. Ale trápila ho jeho nevšímavosť a ľahostajnosť. Koľkokrát s nádejou pozrel na dvere, keď začul niečie kroky? Nádej sa menila na sklamanie a jeho to bolelo.
„Harry,“ zastavil ho pred obedom Sirius. „Rozprával som sa s Dumbledorom a ak súhlasíš, dnes po večierke by sme uložili štít na svoje miesto.“
„Jasne,“ horlivo prikyvoval. Už včera po odchode z ošetrovne sa vyjadril, že by nemuseli otáľať. Ale Dumbledore nebol prítomný a podľa Siriusovho názoru bolo potrebné všetko zariadiť.
„Po večierke?“ Hermiona sa opatrne uškrnula. „Ja viem, že musíme byť nenápadní, ale aj tak. Budeme sa potulovať po hrade.“
„No, ale budeme to robiť pod dohľadom priamo riaditeľa,“ zaškľabil sa Ron. „Aj keď sa mi práve takéto porušovanie pravidiel nepozdáva. Radšej by som to robil bez dozoru.“
„Ronald…“
„Dumbledore bude musieť zariadiť, aby nás nikto nevyrušil,“ zachechtal sa Sirius. „A to hlavne Hagrid.“
„Čo má v pláne?“ vyzvedal Harry. Sirius len mykol plecami.
„Asi ho nejako zamestná,“ významne nadvihol obočie.
„To znamená, že ho začaruje,“ nadhodila Hermiona.
„Tento spôsob sa stáva bežným a klasickým,“ usmial sa Ron. Dosť často ho zneužívali, keď nadobudli pocit, že ich ošetrovateľka príliš kontroluje. Sirius len mrkol.
„Keď budete mať tréning, ja všetko pripravím.“
„A miestnosť?“ nedalo Harrymu. Najradšej by okamžite vliezol všade, kam by sa dalo.
„Podľa toho, ako to dopadne s tým štítom. Uvidíme, podľa situácie, ale aspoň do jednej by sme mohli dnes nazrieť.“
„Dobre, fajn. Určite sa tešíme a nevieme sa dočkať,“ Harry pozrel na kamarátov, ktorí rozhodne prikývli. Ešte sa musia dohodnúť s Ginny.
„Ešte to s profesorom ujasním, keby bolo niečo nové, dám vedieť. Obranu dnes nemáme, ale máte po večeri oklumenciu, takže som sa rozhodol, že sa na jednej hodine zúčastním aj ja,“ zaceril sa na Rona a Hermionu. Potom opatrne pozrel na Harryho. „A ty máš legilimenciu,“ jemne mu pripomenul. „Plánuješ ju absolvovať?“ skúsil. Aj on si všimol jeho roztrpčenosť a tušil, čo za tým je.
„Jasne,“ prikývol po miernom zaváhaní. „Niekoľko mesiacov predsa počúvam, aké je pre mňa dôležité vytrénovať si myseľ.“
——
„Vstúpte,“ zavrčal Snape po zaklopaní na dvere kabinetu. Okamžite začal spomínať, ktorému tupcovi dnes naparil trest. A ak aj niekomu áno, čo by nebolo až také nepredstaviteľné a neočakávané, tak ten idiot musí byť ešte blbší, ako je bežný ľudský priemer, keď ani nerozozná práve plynúcu hodinu. Krátko po večeri tresty nedával.
„Dobrý večer,“ ozvalo sa chladne. Jeho hlava sa v momente zdvihla a pohľad zabodol do Harryho.
„Potter.“ Samozrejme, že ho prekvapil. Myslel si, že po tom odmietaní sa tradične oduje a bude ho ignorovať. „Aké príjemné prekvapenie,“ nepresvedčivo natiahol. „Skôr by som čakal, že sa zachováš predvídateľnejšie.“
„Čo by vám asi nesmierne vyhovovalo, však?“ sarkasticky natiahol a usadil sa pred neho. „Sklamem vás. Nemienim sa správať tak, ako odo mňa očakávate,“ zaškľabil sa. „Nedám vám príležitosť riadiť svoj život podľa mojich predvídateľných reakcií. Jednoducho sa mi nebudete vyhýbať. Máme hodinu legilimencie a že ju nemám podceňovať, to sú vaše slová a nie moja snaha o zabitie nudy. To však neznamená, že by som si nedokázal nájsť príjemnejšiu činnosť, ako počúvať vaše vyrypovanie. To mi môžete veriť,“ vypustil ľadovo.
„Iste,“ precedil pomedzi zuby. „A môj názor ťa, na počudovanie, zaujíma,“ zaškľabil sa. Chcel byť protivný, ale nešlo to tak ľahko. Nevedel sa prinútiť k bežnej odpovedi na jeho drzosť. Teraz to bolo ťažké a voči nemu nespravodlivé. Počas týždňa si uvedomoval, že jeho správanie voči nemu už nikdy nebude také, ako predtým. Nie, pokým sa nad nimi bude vznášať tieň minulosti. „Ale máš pravdu, legilimencia je dôležitá,“ nútil sa do kamenného, nič nehovoriaceho výrazu. „V poriadku,“ mračiac sa odložil pergameny. „Už si sa naučil vnímať a pristupovať k mysli automaticky. A vieš aj to, že myseľ je u každého rovnaká. Teraz sa naučíš, ako sa v nej správne orientovať. Keď vysielaš myšlienky alebo keď sa niekomu prihováraš, ukladáš tieto informácie na povrch mysle a človek, ktorému ich venuješ, ich zachytáva. To znamená, že si sa doteraz vo svojom snažení dopracoval len k povrchu mysle. A našou ďalšou úlohou bude naučiť sa preniknúť pod jej povrch, vedieť sa v nej obratne pohybovať, vyhľadávať to, čo budeš v tom okamihu chcieť zistiť, získavať informácie, ktoré by boli užitočné.“
„To znamená špárať sa v hlave,“ zaškľabil sa. Snape ho prebodol pohľadom.
„Áno. Niektorí to môžu nazývať aj tak.“ Prehltol štipľavú poznámku. Okamih na seba upierali pohľad, vo vzduchu viselo toľko nezodpovedaných otázok. Cítil ich. Bolo jasné, že jeho synovec túži dozvedieť sa viac. A on sa dusil. Legilimencia bola v tom momente tým posledným, na čo obaja mysleli. „Myseľ si doteraz spoznal len povrchne,“ nútil sa pokračovať. „Má však veľmi veľa vrstiev a dostať sa k nim je náročné.“ Pravdou bolo, že jeho myšlienky sa už dávno nespájali s vysvetľovaním učiva. „Potter, stále zastávam názor, že to od teba bolo nezodpovedné.“
„Samozrejme,“ pritakal. „Prečo do toho špárate, keď o tom nechcete hovoriť?“
„Pretože nechcem, aby si si myslel, že som to prešiel bez povšimnutia,“ vydýchol. „Bolo to hlúpe, ten názor som nezmenil a nikdy nezmením. Ale nemávol som nad tým rukou a neberiem to ako samozrejmosť.“
„Neberiete ako samozrejmosť, že som vám zachránil život?“ ironicky sa zaškľabil.
„Neberiem ako samozrejmosť to, čo si spravil. Neberiem ako samozrejmosť fakt, že sa ti nič nestalo. Neberiem ako samozrejmosť ani to, prečo si to spravil.“
„Aha, že to ale nádherne dávate najavo,“ neodpustil si.
„Mlč,“ zavrčal podráždene. „Nerád to priznávam, ale skutočne si mi zachránil život. Nebudem teraz hovoriť, že sa ti nikto o to neprosil. Nebudem ani tvrdiť, že mi to je jedno. Naopak, som tomu rád. Poskytol si mi príležitosť byť na tomto svete o niečo dlhšie a trpieť ťa. A ja sa tomu teším, som strašný masochista,“ nasilu sa zaškľabil.
„Výborne, aspoň nejaká reakcia,“ prikývol. „Po tom týždni nevšímavosti som sa konečne dočkal. A to bolo pre vás také ťažké prísť a povedať mi to skôr?“
„Najprv som potreboval skrotiť svoje emócie. Hrozilo, že by som ťa neuvážene zadrhol.“
„Hm,“ významne pritakal. Uprene sa mu zadíval do očí. „Čo ste mysleli tým, že si nezaslúžite, aby som vám zachránil život?“ vypustil otázku, ktorá ho pálila na jazyku.
„A zaslúžim si to? Pri tých všetkých dobrých a milých ľuďoch, ktorými sa obklopuješ som ja ten posledný, ktorý si niečo podobné zaslúži,“ snažil sa ho presvedčiť.
„Hlúposť,“ zamračil sa, „ak by to tak bolo, očakával by som, že mi to oznámite pre vás typickejším tónom. Čo sa skutočne stalo? Vo vašich očiach bola ľútosť, pocit viny, bolesť. Čo ste spravili?“
„Potter, blúzniš,“ zamračil sa.
„Nemyslím,“ netrpezlivo ho prerušil. Nemienil sa vzdať, chcel od neho vytiahnuť pravdu. „Aj keby ste sa ako snažili, už ma neukecáte. Jednoducho ste sa prezradili a ja by som vážne rád poznal pravdu. Čo ste spravili také strašné, že si nezaslúžite, aby som sa pre vás obetoval?“ skúšal ďalej. A Snapovo srdce začalo biť o niečo rýchlejšie. Stískal zuby a bojoval s túžbou vyhnať ho odtiaľ. A naopak, priznať sa. Stiahnuť mu z očí tú zaslepenosť, ktorú vyjadril v rokline. Preňho bol ochotný umrieť.
„Zdá sa ti málo, že som nenávidel vlastného brata? Kvôli hlúpej lži, ktorou ma kŕmili celý život? Nie je dosť strašné, aby som nenávidel svojho synovca? Syna tej, ktorá bola mojou najlepšou priateľkou? Bezdôvodne? Myslím, že už len to je dostatočný dôvod k tomu, aby si ty nehazardoval so svojím životom kvôli mne. Kvôli niekomu, kto na teba celý život kašľal. A keby len to, objavil si sa a ja som prehodil tú bezdôvodnú pomstu zo svojho otca a brata na teba,“ hovoril pokojne, ale hlas sa mu i tak mierne chvel. „Tú nenávisť vyvolanú zbytočnou lžou. Nie, Potter, ty ma nebudeš zachraňovať. Môžem tvrdiť, že o to nestojím, že to nepotrebujem a je to fakt. Ale faktom je aj to, že ja ti toho dlžím oveľa viac. A som ochotný to priznať.“
„Lži a klamstvá,“ vrkol potichu. „Príliš často používate tieto slová a ja si myslím, že klamete. Snažíte sa ma presvedčiť, ale ja vám neverím. Možno je to len môj pocit, ale je za tým niečo viac. Tú umelú nenávisť sme si už vysvetlili, zabudli sme na ňu, rozhodli sme začať odznova. Ale teraz sa s vami deje niečo iné. Nie som až taký idiot, za akého ma považujete. Niečo mi tajíte, opäť.“
„Ako sa asi môžem cítiť, keď si bol ochotný po tom všetkom umrieť pre mňa?“ s námahou zo seba vytlačil.
„Je za tým viac,“ odvetil pokojne a postavil sa. „Dúfal som, že by sme si to mohli vysvetliť. Tešil som sa, keď náš vzťah dostával istú formu. Teraz je všetko stratené. Mrzí ma to,“ otočil sa k dverám.
„Potter…“ Snape okamžite zareagoval. Pocítil na ramene jeho dlaň, ktorá ho tentoraz nezovrela, len ho prinútila otočiť sa k nemu. Zelené oči skúmali čierne, pokúšali sa v nich niečo vyčítať.
„Ja som na všetko zabudol. Tá nenávisť je dávno zabudnutá, ale ako sa zdá, vy k tomu potrebujete oveľa viac času,“ povedal tichým, smutným hlasom.
„Žil som v tej nenávisti celý život.“ Jeho ruka stále spočívala na synovcovom ramene. „Ale mýliš sa, dokázal som na ňu zabudnúť a zvykol som si na teba. To, čo si spravil, mi pripomenulo minulosť. Všetku nespravodlivosť a hlúposť. Ty jednoducho nemôžeš kvôli mne umrieť,“ jeho hlas bol tichý, skrúšený.
„Už sa viac o to nebudem snažiť. Už taká situácia ani nenastane, preto nevidím dôvod, prečo to rozoberať. Ale to neznamená, že vám verím,“ striasol jeho ruku.
„To ja musím za teba umrieť,“ vypustil. „To je moje poslanie, moja úloha. Preto ma rozčúlilo, keď si to spravil. Nič iné za tým nie je. Dlžím to tvojej matke a v konečnom dôsledku aj tvojmu otcovi.“
„Prečo?“
„Mám znova opakovať všetky svoje dôvody?“ vyprskol netrpezlivo.
„Nemusíte. Stačí, keď poviete pravdu.“
„Toto je pravda,“ sykol.
„Neverím.“
„Tak to mi je neskutočne ľúto,“ naštvane zavrčal. Bolo to ešte horšie, ako si predstavoval.
„Aj mne. Môžete mi veriť.“ Otočil sa k odchodu. Tentoraz ho nechal odísť a dlhé minúty sa díval na dvere. Čo je lepšie? Nechať ich vzťah uviaznuť na mŕtvom bode? Nechať svojho synovca myslieť si o ňom, že je zbabelec stále sa viažuci na minulosť? Teraz je odolnejší, vyspelejší, rozhodnejší, teraz ho k sebe tak ľahko nepustí. Začať odznova sa nebude dať. Vie, že sa niečo stalo a chce poznať pravdu. Nepovolí, kým to nezistí. Kto by mu to mohol povedať? Dumbledore? Ten mu stále tvrdí, že mu to má povedať sám. Ale potom je tu ešte Temný pán. Koľko bude trvať, kým sa prevalí, že sú oni dvaja rodina? Už takto je to dosť krehké tajomstvo. A ten nebude mať zľutovanie s ničím, veľmi rád oznámi, že to Severus Snape zradil vlastnú rodinu. Len, aby mu ublížil. Čo mu však ublíži aj tak. Bude to menej bolestivé, keď sa to dozvie priamo od neho? Má mu to povedať a dúfať, že bude ochotný odpustiť mu? Toto mu nikdy neodpustí, ale možno pochopí, prečo je jeho správanie v súčasnosti práve takéto. Alebo možno bude lepšie nechať to tak, nevysvetlené. Raz sa to aj tak prevalí. Nájsť pravý zmysel lásky. Jeho matka mu povedala práve toto. Zrejme dúfa, že mu jej syn odpustí. Verí tomu. Vždy to bola múdra žena.
——
„Výborne, musel som spraviť niekoľko opatrení, ako vám už Sirius prezradil,“ usmial sa na nich Dumbledore, keď sa stretli pred jeho pracovňou. Sirius prišiel mládež vyzdvihnúť až k portrétovej diere, aby im robil sprievod v prípade, že by narazili na nejakú prekážku. „Ani jeden učiteľ dnes nerobí dozor, Hagrid spí tvrdým spánkom, rovnako ako pán Filch. Jediným problémom môžu byť duchovia, ale tí sa do nás nebudú starať, keďže budem s vami aj ja,“ usmial sa. „Jedinými momentálnymi zaneprázdnenými čarodejníkmi v hrade sme my,“ významne rozhodil rukami. Sirius sa na mládež zaškľabil, Snape pozeral upreto niekde pred seba. Harry si ho nevšímal. „Tak môžeme pokojne ísť.“
Rozbúchalo sa mu srdce, keď uchopil štít a zväčšil ho. V kotline si ho veľmi neobzeral a ani nemal možnosť poťažkať ho v rukách. Bol dosť ťažký, ako si vzápätí uvedomil a obrázok presne zodpovedal opisu jedného z Fénixov. Zdal sa byť vyrobený zo zvláštneho materiálu, možno kov, možno striebro. Ťažko odhadnúť. Štyri časti štíta niesli kresby zodpovedajúce popisu. Prútik, hrad, zavretú päsť a bielu guľu. Prevracal ho a ostatní si ho s rešpektom obzerali.
„Ničím zvláštny,“ ohodnotil ho Sirius.
„Cítiš niečo keď ho držíš?“ spýtala sa ho Hermiona. Len zavrtel hlavou.
„Dôležitejšie je to, ako sa prejaví, keď bude na mieste,“ mykla plecami Ginny.
„Tak by sme to mali ísť zistiť čo najskôr,“ vrkol Snape a významne vykročil po chodbe. S povzdychom ho nasledovali. Riaditeľove slová sa ukázali ako pravdivé. Stretli cestou dvoch duchov, ale tí, hneď ako ho uvideli sa otočili a zmizli v stene. So Zloduchom by možno problémy boli, ale podarilo sa im vyhnúť sa mu.
„Nebudú decká zvedavé, keď ho tu zajtra uvidia?“ nedalo Ronovi. Stáli pred hlavnou bránou a pozerali nad ňu. Niekde na miesto, kde predpokladali, že by mal byť štít umiestnený. Hviezdy sa slabo jagali a oni boli prinútení rozsvietiť si prútikmi.
„Môžeme rozhlásiť, že je to istý módny doplnok,“ zasmiala sa Ginny.
„Každopádne skôr zmenu ucítia,“ pousmial sa Dumbledore.
„Zrejme už nie je nebezpečné, keď sa o jeho existencii dozvie verejnosť,“ nadhodila Hermiona.
„Myslím, že nie. Voldemort vie veľmi dobre, o čo ide a ostatní môžu len špekulovať. Skutočne sa môže tvrdiť, že som sa snažil troška skrášliť hrad,“ Dumbledore lišiacky žmurkol. „Nie je to dôležité. Rovnako ako vložiť, tak i zložiť ho môže len Harry. Myslím, že aj keby niekoho trápil, príliš si nepomôže. A v hrade zrejme zavládne akýsi pokoj, väčšie bezpečie, sila. To ale za moment zistíme. Tak, Harry, do toho,“ vyzval ho.
Sirius mu bez rečí vyčaril rebrík, ktorý siahal vysoko nad bránu. Bol dostatočne zaistený, takže nehrozilo, že by sa zosypal. Najprv sa však vyškriabal hore a až potom si štít privolal. Vôbec netušil, kde a akým spôsobom by ho mal pripevniť. Nikde nebolo nič vidieť, ako sa im už skôr podarilo zistiť. Preto ho bezradne položil ku chladnej kamennej stene a posúval ním. Dúfal, že si štít nájde svoje miesto rovnako ako chrýzos, keď sa takmer pred rokom pokúšali otvoriť kamennú knihu. A nemýlil sa. Na jednom mieste sa mu zazdalo, akoby sa štít svojou vlastnou vôľou šklbol a vytrhol sa mu z ruky. Začal sa neznámou silou vpíjať do kameňov, mlčky civel, ako sa pomaly stráca a mizne. Až zmizol úplne. Pozrel dole, všetci mali prútiky vo vzduchu, aby lepšie videli. Svoju snahu okomentoval myknutím pliec a chcel zliezť dole. V tom istom okamihu sa začalo všetko v okolí chvieť. A silnelo to. Hrad aj zem. Chvelo a tlmene dunelo úplne všetko. Fascinovane načúvali zvukom trasúcich sa stromov, ševeliacej tráve a kríkom, dokonca aj hladina jazera sa vírila. Mierny vetrík silnel, v ušiach im šumel čoraz výraznejšie. A potom to skončilo. Zrazu bolo úplné ticho, neozývalo sa nič. Z miesta, do ktorého sa vpil štít vyletel prudký lúč svetla a tesne minul Harryho hlavu. Zľakol sa, vyviedlo ho to z rovnováhy a letel k zemi.
„Harry,“ vyhŕkli asi traja. Nedopadol však na chrbát, akoby sa predpokladalo. Jeho pád bol tlmený, aj tak si však poriadne udrel zadok. Snape od neho so syknutím odvrátil prútik.
„Ďakujem,“ vrkol potichu.
„Dobrý reflex, Snape,“ zaškľabil sa naňho Sirius a spolu s Ginny pomáhali Harrymu na nohy. Ich pozornosť sa sústredila na žiaru, ktorá pomaly zanikala a v stene ostal len štít, ktorý sa slabučko jagal.
„Cítime niečo?“ vypustil do ticha Ron.
„Áno,“ prikývla Hermiona. „Pocit istoty a bezpečnosti.“
„Tie kamene sú, zdá sa mi, trocha teplejšie,“ nahlásil Harry, ktorý skúmal stenu.
„Rozhodne žiadne výbuchy mágie, ako písali Fénixy,“ zabrblal Snape.
„Vravel som, že sú to len povedačky,“ pousmial sa Dumbledore. „Mohli vidieť záblesky kúziel.“
„Expelliarmus!“ vyhŕkol Ron a Harrymu vyletel z ruky prútik.
„Au…“ sykol a šúchal si ruku.
„Čo robíš?“ obrátila sa na svojho brata Ginny.
„Záblesky kúziel, len som to vyskúšal,“ mykol plecami.
„A to kúzlo bolo rozhodne silné,“ prikývol Harry. „Nikdy ma po ňom nebolela ruka.“
„Možno preto, že sme ťa až tak často nedokázali odzbrojiť,“ uškrnula sa Hermiona. „Zrejme budú kúzla na mieste chránenom štítom silnejšie. Hrad má byť predsa silnejší a nemal by sa dať dobiť.“
„Expelliarmusom toho veľa nedobijete,“ zaškľabil sa na ňu Snape.
„Mám dojem, že Fénixy videli záblesky tých zabudnutých zaklínadiel,“ uvažoval riaditeľ. „Nie tých bežných. Ale zistili sme, že aj tie naše sú silnejšie, čo je príjemným zistením. Určite sa zvýši aj vnútorná sila obyvateľov hradu. A cítime sa pokojnejšími, rozhodnejšími. Aspoň ja určite. Uvidíme, čo budú hovoriť ostatní, ako to na nich bude vplývať. Nebudú vedieť prečo, ale budú cítiť zmenu.“
„Povedal by som, že sa teraz môžeme na hrad spoľahnúť,“ Harry stále skúmal silnú stenu.
„A hradby budú asi rovnako posilnené,“ Sirius pozeral do tmy pred seba.
„Voldemort hovoril o tom, že ako Slizolinov potomok si podvolí aj ďalšie obludy z dôb minulých,“ Hermiona pozrela na Dumbledora. Bolo jasné, čo chce povedať.
„Ich silu ale odhadnúť nevieme,“ premýšľal. „Zakladatelia si s nimi nemuseli zmerať sily, preto nevieme, či bude hrad schopný odolávať niečomu takému. A vlastne ani nevieme presne, o čo ide.“
„Ale Voldemort to rozhodne nenechá na pokoji,“ prikývol Harry. „Určite bude chcieť ozveny minulosti prebudiť k životu a tým na nás zaútočiť. Je to celkom bežné v dnešnom svete,“ fľochol po Snapovi, ktorý sa naňho mračil.
„Áno. Tento Rokfort sa už nebude dať ohroziť bežnými spôsobmi. A on si je toho vedomý,“ prikývol Dumbledore.
„A teraz poďme pozrieť nejakú tú miestnosť,“ navrhla Ginny, čo jej priatelia odsúhlasili nadšeným prikývnutím.
„Chápem váš entuziazmus,“ usmieval sa Dumbledore. „Bol by som rád, keby vloženie štítu bolo jediným naším dnešným dobrodružstvom. Na druhej strane však nemôže nikto zaručiť, že by sa váš hlad po dobrodružstve práve v tejto chvíli skončil. Áno, mohli by sme otvoriť aspoň jednu miestnosť.“
Hermiona okamžite vytiahla svoje zápisky a v žiare svietiacich prútikov im pripomínala polohu jednotlivých miestností. Harryho aj Rona lákala Chrabromilova miestnosť na štvrtom poschodí, Ginny bola naopak zvedavá na podceňovanú Bifľomorovú a jej miestnosť pod Severnou vežou. Hermiona spolu s profesormi po nich gánili a vyjadrili sa, že momentálne je najdôležitejšia Bystrohlavovej miestnosť v podzemí. A to nielen kvôli tomu, že predpokladali posun v ich pátraní, keďže tam mali nájsť svoje ďalšie pomôcky, ale aj preto, že Harryho rozhodnutie, k čomu má miestnosť slúžiť, bude v budúcnosti dôležité. Možno preto sa tam nehrnul. Poslušne však nasledovali autority.
„Dosť od ruky,“ zamrmlal Ron. Stáli pred stenou, za ktorou by mala byť oná miestnosť, aspoň podľa záznamov Fénixov. Ginny kontrolovala mapu, nebol nablízku ani jeden duch.
„Také niečo asi muselo byť od ruky,“ mykla plecami Hermiona. Boli dosť hlboko v podzemí, za všetkými žalármi, ktoré sa tu nachádzali. A predsa to vyzeralo, akoby to bolo len na skok od Snapovho bytu. Skúmali stenu, zreteľne sa zobrazila priehlbinka, ktorá tu predtým nebola.
„Tak by sme to mohli skúsiť, keď už sme tu,“ Sirius nadvihol obočie smerom k svojmu krstnému synovi. Bolo zrejmé, čo od neho všetci čakajú. Nasilu prikývol a vybral svoj kamienok.
„Harry,“ zadržala ho Dumbledorova ruka. „Určite sa ti do toho nechce. Len by som ti rád pripomenul, že tvoje rozhodnutie je síce dôležité, ale nemusí sa spraviť okamžite. Nikde nebolo spomenuté, že hneď po vstúpení do miestnosti musíš oznámiť jej následnú budúcnosť. Dopraj si čas na poriadne premyslenie. Rozumieš?“
Prikývol a oddýchol si. Vedel, že nemôže prijímať konkrétnu pomoc, ale bol rád, že získal trocha času. Tušil, že k rozhodnutiu bude potrebovať nejaký zážitok, ktorý by mu poradil viac, ako priatelia, ktorí museli mlčať. Vložil kamienok do priehlbinky. Dovtedy neviditeľné dvere sa s miernym šramotom otvárali. Zavanul na nich puch tisícročnej, dômyselne ukrytej histórie a všetci znervózneli. Harrymu to pripomenulo vstup do Tajomnej komnaty, z ktorej však sálal strach. Tu to bola akási zvláštna sila, pozývajúca ich dnu, ponúkajúca svoje tajomstvá k odhaleniu. Nesmelo vkročil. Podľa záznamov Fénixov a aj samotného Chrabromila to mala byť obrovská miestnosť. Svetlo z prútikov im ukázalo, že to bol omyl. Maličká miestnosť, menšia než ktorákoľvek z učební, s množstvom poloprázdnych regálov, prachu a špiny.
„Táto miestnosť sa zrejme prispôsobila želaniu svojej poslednej majiteľky, Bystrohlavovej,“ skonštatoval Dumbledore zamyslene. „Zrejme chcela zanechať len nejaký svoj odkaz,“ ukázal na police. „A ďalej to bude záležať len na Harrym.“
Súhlasne, ale bez nadšenia prikývol. Hermiona so Snapom okamžite začali svietiť do regálov, za moment sa k nim pridali aj Ginny so Siriusom. Ron len stál a očami strieľal z jednej strany na druhú.
„Mám pocit, že ti k rozhodnutiu dopomôže návšteva ďalšej z miestností,“ potichu sa k Harrymu obrátil Dumbledore.
„Aj ja mám ten pocit,“ vyjadril nahlas to, čo ho dráždilo. „Od Bifľomorovej mám schopnosť predvídať. Ona nikoho do svojej miestnosti nevpúšťala, ani Zakladateľov. Mám pocit, že tam nájdem niečo dôležité. Niečo, čo mi mnohé vysvetlí.“
„Správne,“ pousmial sa. Harry zdvihol prekvapene obočie. „Nemyslím správne, akože máš pravdu,“ potichu sa zasmial. „Myslím správne, práve si totiž dokázal, že sa učíš myslieť niekoľko krokov dopredu. Čo je určite užitočné a čo by, možno, ocenil aj tvoj strýko.“
„Áno, určite,“ krivo sa pousmial a pozrel na strýkov chrbát. „Ten by to určite ocenil.“
„Harry,“ povzdychol si. „Keď nie Bifľomorovej miestnosť, tak určite niektorá ďalšia. Niečo, čo tu zanechali Zakladatelia. Niečo tu jednoducho bude, čo nás dokáže nasmerovať ďalej a to nielen čo sa kamienka týka.“
„Všetko je také staré,“ zamrmlala Hermiona.
„Ničoho sa nedotýkajte,“ upozornil Snape. „Je to dosť chatrné, takmer spráchnivené. Rozhodne to nie je ošetrené tak, ako tomu bolo pri Chrabromilových dokumentoch,“ precedil.
„Iste,“ vrkla mu naspäť. „Je nám jasné, že sa to môže pri dotyku rozsypať,“ zjavne jej jeho upozornenie prekážalo.
„Nechcel som sa vás dotknúť, Hermiona,“ natiahol s úškľabkom. „Ale musíte uznať, že sú medzi nami polená, ktorým úcta k starým pergamenom nič nehovorí. A svojím trolím uvažovaním by spravili viac škody ako osohu,“ nepozeral na nikoho. Sústredil sa len na záznamy pred sebou.
„Bez tých prívlastkov, ale inak s vami súhlasím.“
„Neskutočne ma to teší,“ pod nosom sa uškrnul.
„Severus, postaráš sa o to, aby sa tieto záznamy stali trvalejšie?“ pousmial sa riaditeľ a s porozumením pozeral na ukrivdeného Rona.
„Iste.“
„Koľko k tomu budeš potrebovať času?“
„Nie je tu toho veľa,“ zhodnotil. Pred ním sa už týčila menšia hromada starostlivo uskladnených a zabezpečených pergamenov, ktoré mohol bez obáv preniesť k sebe. „Týždeň, dva.“
„Uhm, v poriadku. Hádam sa medzi záznamami bude nachádzať zmienka aj o nardajskej žiare a ďalších dvoch častiach pätice.“
——
Harry s priateľmi netrpezlivo čakali na to, aké budú reakcie ich spolužiakov. Skutočne sa ani po prespatí nezdalo, že by sa hrad niečím zmenil. Možno sa len zdalo, že vzduch zhustol, akoby ním prechádzali elektrické výboje a oni sa cítili istejšími a pokojnejšími. Samozrejme sa mohlo ozývať len ich podvedomie značne ovplyvnené poznaním pravdy. Vedeli predsa, že umiestnili ochranný štít a preto ich viac zaujímala mienka ostatných. Nikto však neprejavil nič výnimočné, žiadne nadšenie, žiadne vychvaľovanie ich skvelých pocitov. Nič. Akurát Colin sa s úsmevom vyjadril, že si na nasledujúci tréning verí. Skepticky po sebe pokukovali. Zdalo sa, že štít slúži na ochranu hradu a pokiaľ na nich nik nezaútočí, nebudú vedieť odhadnúť jeho silu. Harry sa vyjadril, že ich nasledujúca nočná vychádzka povedie k miestnosti Brigity Bifľomorovej, čo mu Ron ofrflal.
Snape sa ešte pred vyučovaním hladne pustil do ošetrovania nájdených tisícročných záznamov. Hnala ho dopredu nielen túžba konečne sa trocha pohnúť z miesta, ale najmä snaha o odhalenie kusiska minulosti. Čo na tom, že sa snažil plne sústrediť, keď sa jeho myseľ stále odpútavala. Na raňajkách to bolo rovnaké. Jeho pohľad kĺzal k chrabromilskej lavici a zastavoval sa na synovcovom chrbte. Chlad, odmietanie a sklamanie videl v jeho očiach od včerajšej návštevy. A ani nepredpokladal, že by sa táto situácia nejakým spôsobom zmenila. A bezcitnému, ironickému , chladnému a krutému Severusovi Snapovi to bolo ľúto. Mal by mu povedať pravdu. Musí mu povedať pravdu. Keď ho potom bude nenávidieť, bude to opodstatnené. Neznesie, aby toto ignorovanie bolo podmienené jeho klamlivým zmýšľaním. Čím dlhšie to bude trvať, tým horšie to bude znášať. Nie, budú to horšie znášať. Ani on nie je v pohode a ani sa mu nedivil.
„Potter, očakávam vás dnes po večeri vo svojom kabinete,“ oznámil mu po ceste z raňajok. „Bez komentárov,“ vrkol nebezpečne, keď zaregistroval jeho nadýchnutie. „Myslím, že je niečo, čo by sme si mali konečne vysvetliť,“ významne nadvihol obočie a kráčal preč.