Nedýchal. Nevnímal. Nechápal. Pár sekúnd sa uprene díval do jeho tváre. Až potom si to dokázal pripustiť. A cítil to, čo už raz zažil, ale teraz to bolo intenzívnejšie a dusivejšie. Oveľa väčšiu bolesť, strašnejšiu skutočnosť, horšiu stratu. Hrdlo mu zovrelo, srdce zamrzlo a hruď sa zvláštne chvela. Prekvapil ho ten náhly príval citov, ktoré nepoznal a nerozumel im. Ale nebránil im. Teraz na to nedbal, na nič. Nechcel sa pretvarovať, bolo mu to jedno. Pretože on už nebol. Všetko skončilo a jemu sa chcelo kričať a ničiť. Bol mŕtvy. Prečo to spravil? Prečo práve on? Prečo preňho? Chvejúcu ruku položil na jeho hruď. Presne na miesto, ktoré pohltilo smrtiacu kliatbu patriacu jemu. Zuby pevne stískal a potláčal ten zvláštny pocit v hrudi, ten žiaľ, smútok a trúchlenie. Zármutok zo straty niekoho blízkeho. Prečo si to spravil? Ty somár, kvôli mne. Kvôli niekomu, kto si to vôbec nezaslúži. Idiot,
„Harry,“ Sirius sa k nim kolenačky presunul, v uslzenej tvári zdesenie. Neveriacky krútil hlavou a hladil ho po hlave. Vedľa neho kľačala Ginny. Nehybne, mlčky a zhrozene. Že vníma realitu naznačovali len slzy, ktoré jej stekali po tvári. Hermiona nahlas vzlykala, nespúšťala z neho pohľad a pomáhala Ronovi sa k nim dostať. Harryho najlepší kamarát mal rozbitú hlavu a slzy potláčal len s problémami.
Všetkých ich opustil, zanechal ich tu, bez rozlúčky. Kvôli nemu. Opäť sa mu zadíval do bledej tváre. Viečka mal mierne pootvorené a on zbadal zelené oči. Jej oči a jeho oči. Sprudka sa nadýchol, aby potlačil pohnutie. Dlaň zdvihol z hrude a opatrne, nesmelo sa končekmi prstov dotkol jeho tváre. Bol koniec, bolo po všetkom, už sa to nevráti. Prišiel oňho.
„Sirius, Severus!“ skríkol Dumbledore. On jediný netrúchlil a nekľačal pri tele. On jediný ešte bojoval s posledným smrťožrútom. Kamene zdvihnuté do povetria Harryho kúzlom padali pomedzi útočníkov a tí sa v panike rozutekali, rukami si chránili hlavy, poniektorých zasiahli. Zvláštne, že na kľačiace klbko nepadali. Vo vzduchu akoby menili smer a leteli na smrťožrútov. Puknutá stena za nimi sa začala rúcať a spôsobovala čoraz viac hluku a lomozu. Skalné previsy pred nimi prskali a lámali sa z nich ďalšie a ďalšie kamene, ktoré si začali nachádzať svoje prvé obete. Kamenná lavína sa spustila a všetko naznačovalo, že bude pokračovať. Nebolo tu už ani jedného mordengrauda. Všetci boli spálení tým ohromným svetlom, ktoré vyčaril Harry. „Bol to Voldemort!“ skríkol na nich riaditeľ tak, aby sa jeho hlas prebil cez ten rachot a treskot, ktorý trhal uši. „Rozumiete?“ odvrátil aj poslednú kliatbu predtým, ako sa Voldemort dal na útek. Rýchlo odhadol situáciu a vedel, že nemajú nádej. Spolu s Lestrangovou sa vzniesli, aby odleteli preč zanechajúc smrťožrútov svojmu vlastnému, krutému osudu.
„Voldemort,“ vydýchol Sirius. Strelil pohľadom po Snapovi, ktorý stiahol obočie.
„Voldemort,“ vzlykla Hermiona, ktorá pomáhala Ronovi pripojiť sa k nim. „Ale to znamená…“
„To znamená, že nie je mŕtvy,“ smrkol Sirius a zotieral si slzy. „Nemôže byť, pokiaľ žiješ ty.“
„Pokým bude na zemi Chrabromilova krv,“ takmer odrecitovala Ginny a sklonila sa k jeho tvári, aby ho pobozkala a mierne trasúc sa mu prihovárala. Ron sa zasmial.
„Ale čo mu potom je?“ otočil sa Sirius na Dumbledora, ktorý si k nim síce prikľakol, ale s obavami pozoroval okolie. Snape mu neveriacky položil opäť ruku na hruď. Cez to množstvo odevov nemohol cítiť srdce ani plytké dýchanie a necítil ho ani teraz.
„Popravde neviem. Asi je v bezvedomí.“ Riaditeľ sa na moment otočil, aby ho letmo prezrel. „Nenamáhajte sa,“ povedal Ginny, keď videl jej pokusy o jeho prebratie. „Alebo možno len zaspal tvrdým spánkom. Zistíme to, len čo odtiaľto ujdeme. Musíme zmiznúť, kým sa tá lavína nedostane až sem,“ ukázal pred seba. Stena na druhej strane bola už úplne zničená a skaza pokračovala na oba smery. Rovnako to bolo aj s kamennými prevismi, akýmisi strechami, ktoré padali ako pri domino efekte. Našťastie nie tak rýchlo, aby im ešte nejaký čas nezostával. Takmer všetci smrťožrúti už boli pobití, aj tak občas začuli bolestný výkrik.
„Zaspal,“ Sirius sa aj napriek situácii musel zasmiať. Nesmierne sa mu uľavilo, z hrude sa odvalil balvan a jemu sa teraz ľahšie dýchalo.
„Zaspal,“ vydýchol Snape a jeho pohľad v momente stvrdol. Neveriacky zvraštil obočie a čierne oči zapichol do synovcovej tváre. „Tak nech sa teda poriadne vyspí,“ naštvane vypustil pomedzi stisnuté zuby. Určite to bude potrebovať k tomu, čo príde, až sa preberie. Jeho zúrivý tón neušiel ostatným. Zagánili.
„Snape…“
„Teraz skutočne nie je čas na hádky,“ zarazil ich Dumbledore. „Bol to Voldemort. On jediný pokračoval v útokoch, keď na ostatných pôsobilo Harryho kúzlo. Už ale utiekol a spolu s ním aj Bellatrix. A my musíme tiež čo najskôr utiecť,“ v hlase mu zneli obavy. Katastrofa sa pomaly blížila aj k cestičke, ktorou prišli. Ich miesto bolo zatiaľ najbezpečnejšie, ale už letmý pohľad nasvedčoval, že tomu tak onedlho nebude. Previsy nad stenami padali kolmo nadol, zničené a dotrhané steny posielali čoraz viac kameňov do stredu rokliny.
„Ale ako?“
„Budeme musieť letieť,“ ukázal k cestičke. Kotúľajúce kamene tarasili vchod a previsy sa na jednej strane rúcali. Nebude to len obyčajný let, bude dosť náročný na vyhýbacie manévre a šikovnosť. Padajúce kamene boli značnou prekážkou. Už sa trhala aj zadná stena. Nebude dlho trvať a z kotliny sa stane pohrebisko s nespočetným množstvom skalných úlomkov.
„Neznášam lietanie,“ zamrmlala Hermiona. Jednou rukou objímala Rona a druhou zvierala Harryho plece. „A tamto už vôbec nezvládnem,“ s nedôverou sa dívala na kamenný dážď.
„Ja ťa odveziem,“ navrhol Ron a posadil sa. Ranu na hlave mal už zacelenú.
„Zvládnete to, pán Wealsey?“ opatrne sa ho spýtal Dumbledore. Všetci boli kvôli čarovaniu zabudnutými zaklínadlami značne vysilení, niektorí viac a niektorí menej. Podľa toho, koľko toho vyčarili. Odhodlane prikyvoval, aj keď ho hlava neznesiteľne bolela a končatiny trnuli. Hermiona na tom nebola oveľa lepšie. Najlepšie sa asi cítila Ginny, ktorá väčšinu času odkláňala smrťožrútske kliatby.
„Dobre teda. Odveziete slečnu Grangerovú. Sirius, ty si vezmeš na starosti Harryho. Nie, slečna Weasleyová. Sirius vie lietať a určite má viac síl k tomu, aby ho udržal,“ okomentoval jej protestný výraz. Už si vyberali metly a zväčšovali ich. „Severus,“ otočil sa k zachmúrenému Snapovi, ktorý tento nápad ohodnotil svojím výzorom ako veľmi nešťastný. Nikdy poriadne nelietal, opovrhoval metlou a vlastne to ani nevedel. „Súhlasíš s tým, aby ťa odviezla slečna Weasleyová?“ spýtal sa ho. Neveriacky ho prebodol pohľadom. „Pozri, teraz skutočne nie je čas k diskusiám. Obaja poznáme tvoje letecké schopnosti. Ona je najľahšia a je dosť šikovná na to, aby vás odtiaľto dostala. Takže?“ netrpezlivo nadvihol obočie. Snape stisol čeľusť a úbohého riaditeľa niekoľko sekúnd vraždil očami. Potom fľochol na Ginny.
„Tak nasadnete?“ mračila sa. Nevedel, či by radšej poslal do čerta riaditeľa alebo ju.
„Varujem vás. Ak sa ma niekde pokúsite vysypať, odskáčete si to,“ zavrčal, keď k nej pristúpil.
„Ak by som vás chcela vysypať, spravila by som to tak, aby ste už nemali šancu mi to vrátiť,“ sykla naspäť. Neveriacky zvraštil obočie. Okolo nich boli už všetci pripravení. Sirius si kúzlom priviazal Harryho pred seba. „Pôjdeme?“ spýtala sa znova. Výstražne sa na ňu pozrel, ale nevyzerala, že by sa zľakla. Flegmaticky pohodila hlavou naznačujúc mu tým miesto, kam sa má usadiť. Zahrešil, ale usadil sa.
Jeho najhoršie obavy sa potvrdili hneď, ako sa vzniesli. Prehltol príval slov, ktoré nepatria medzi slušné výrazy. Opatrné držanie sa za jej pás sa zrazu zmenilo na pevné zovretie. Nevedel, či držať oči otvorené alebo ich privrieť. Keď tak spravil, prišlo mu zle. A to zatiaľ leteli len rovno. Keď sa priblížili k padajúcim kameňom a ona začala s vyhýbaním, prudkým stáčaním a brzdením, nohami úzkostlivo stískal rúčku tej zbytočnosti zvanej metla. Zatínal zuby a prial si, aby to skončilo. Snažil sa nevnímať okolie, ale keď jeden z kameňov padal tesne pri nich a ona sa na poslednú chvíľu vyhla, nahlas zahrešil. Takmer ho stratila a on začal mať podozrenie, či to nerobí naschvál. Určite jej hlavou prebehla myšlienka, ako niekde nenápadne vysadiť nenávideného profesora. Radšej sa jej nebude pripomínať. Pozrel napravo. Black viezol Pottera obdobným spôsobom. Ak ho niekde stratí alebo mu spadne, tak ho zabije. Sirius mal v tvári sústredený výraz a dával pozor na každý kameň. Otočil hlavu. Trocha ho povzbudilo, že Grangerová na tom bude rovnako ako on. Pevne stisnutá čeľusť, privreté oči, hlavu mala čelom položenú na jeho chrbte a kŕčovito sa ho držala. Aj by sa zaškľabil, keby opäť nečakane nezmenila smer a on sa reflexívne neprimkol bližšie. Nenápadný veru nebol.
Preleteli popri skale, sponad ktorej pršal kamenný dážď, dostávali sa do cestičky, ktorou prišli. Tu už bola situácia miernejšia. Vyrovnala let a jemu sa pozvoľna prestával krútiť žalúdok. Roklina za nimi sa v dunení a treskote menila na skalnaté pohrebisko. Kamene ich kotúľajúc rýchlo prenasledovali, zanechávali za chrbtami totálne zničené magické miesto. Zrýchlila, vietor mu zunel v ušiach, šľahal do tváre, vlasy mu lietali okolo hlavy. Už mohol bez obáv privierať oči a sústrediť sa na to, aby jeho zvieranie nebolo príliš slabošské. Neznášal to, nenávidel metlu a lietanie ho znechucovalo. Už nikdy toto nespraví, nie je samovrah.
„Hotovo, vystupujeme.“ Konečne sa mohol postaviť na nohy, aj tak mu neušli pobavené iskričky v jej očiach. No, ohromná zábava.
„Merlin, no konečne,“ zastonala Hermiona. Mierne sa zaknísala, Ron ju podoprel. „Už nikdy viac, nikdy na tú prekliatu vec nenasadnem,“ vyhŕkla. Aha, majú rovnaký názor nielen čo sa elixírov týka.
„Tak,“ vypustil Dumbledore a pozeral do miest, kde bolo kedysi zabudnuté magické miesto. Ešte stále počuli doznievajúce zvuky prírodnej katastrofy. Tváril sa mierne roztrpčene. Aby nie, najprv to nevie a teraz zničí celú jednu roklinu. Strelil po ňom pohľadom, Sirius ho držal v náručí. „A teraz smer Rokfort.“
——
„Pán riaditeľ, čo ste to s tými deťmi porobili?“ vypískla Pomfreyová, keď okolo nich skackala a každému strkala do rúk povzbudzujúci elixír. „A čo je s Potterom? Veď…“
„Bude stačiť, keď sa poriadne vyspia a vy im dáte ešte niekoľko elixírov,“ zavrčal Snape.
„Viem, čo mám robiť, nemusíte ma upozorňovať,“ spražila ho zamračeným pohľadom. „Pýtala som sa, čo ste s nimi spravili. Vyzerajú, ako by ich prešlo stádo mastodontov.“
„Poppy, trošku sa presilili, to je všetko. Myslím, že budeme o tomto mlčať. A čo sa týka Harryho, len spí. Síce tvrdo, ale je to len spánok,“ chlácholil ju Dumbledore. Aj tak vyzerala, že mu neverí ani včerajší deň. Hundrúc pokračovala v ich ošetrovaní a prezeraní. Keď skončila, riaditeľ ju milo požiadal o súkromie, ale podvolila sa až vo chvíli, keď po nej Sirius a Snape podráždene vrkli.
„Vážne len spí?“ vypálil Sirius v momente, ako zabezpečili dvere.
„Nie, nie je to spánok,“ zamrmlal riaditeľ, keď ho dôkladne prezrel. „Ani bezvedomie. Pripomína mi to niečo, ako pokojový stav. Aby ste mi rozumeli, uvedomte si, koľko energie stálo nás všetkých používať tie kúzla v takom množstve a v takej vypätej situácii. Všetci sa cítime oslabení, vyčerpaní, zničení. A spomeňte si na to jeho kúzlo. Aká to bola ohromná sila a čo všetko spôsobila. To išlo z neho a ja sa divím, ako bol schopný potom ešte zareagovať.“ Opatrne mu rozopol košeľu a vyhrnul tričko. Všetci vydýchli, na hrudi sa mu rysovala obrovská modrina, ktorá už začala hýriť farbami. „To veľké množstvo energie a tá najsilnejšia súčasná kliatba,“ ukazoval na hrudník, „spôsobili, že ho to úplne vyčerpalo, vyšťavilo, vybilo. A jeho telo sa teraz bráni, odmieta sa prebrať, pokým nenazbiera toľko síl, aby to zvládlo. Musí sa zregenerovať.“
„Takže vlastne budeme teraz čakať,“ prikývol Sirius dosť roztrpčene. „Nevadí, veď toto tu už raz bolo, máme tréning,“ zavrčal podráždene.
„Sirius, som si istý, že tentoraz to pôjde rýchlejšie. Je odolnejší a vytrvalejší. Zvládne to.“
„Ako dlho?“ pípla Ginny.
„Ťažko povedať. Možno mu bude stačiť len poriadne sa prespať a možno to bude trvať dlhšie.“
V miestnosti zavládlo dusné napätie a ticho. Každý sa nechal unášať vlastnými myšlienkami. Nemohol si nevšimnúť, ako sa lesknú lúče poobedňajšieho slnka na prívesku, ktorý sa mierne nadvihol v súvislosti s jeho dychom. Strela, v ktorej je ukrytý kamienok. Chrýzos. Zachránil mu život už dvakrát. A dnes ho zachránil on jemu. Tomu, ktorý si to vôbec nezaslúžil, ktorý ho pripravil o všetko. Pozrel mu do bledej tváre. Keby to vedel, ani pohľadom oňho nezavadí. Bol pripravený umrieť zaňho, bez váhania a bez rozmyslu. V krku mu rástla obrovská hrča. Potláčal pohnutie, rýchlo vydychoval. Vedel, že v povetrí visí otázka, ktorá s ním súvisí. Budú chcieť počuť vyjadrenie k tomu, čo sa stalo. Cítil z nich napätie. Kvôli nemu skoro umrel. Keby neplatila sudba alebo keby pálil niekto iný, zabil by im ho. Zabil by si ho. Prehltol.
„Čo ten štít?“ vypustil, aby na chvíľu zabudol na výčitky.
„Dával si ho pod habit,“ nadhodila Ginny.
Prehľadali mu šaty a pritom ho prezliekli do pyžama. Dumbledore sykol, keď siahol do vrecka. Jasne v ňom bol štít. Sirius si obalil ruku Harryho tričkom a vytiahol ho. Následné neúspešné kúzla na jeho zväčšenie napovedali, že aj toto môže spraviť len osoba k tomu predurčená.
„Aj na toto budeme musieť počkať na Harryho,“ uzavrel tému Dumbledore. „Skryjem ho u mňa v pracovni.“ Zabalil ho do trička a strčil do vrecka.
„Čo teraz bude robiť Voldemort?“ nadhodila Hermiona.
„Určite nezostane pokojným po tom, čo videl,“ zamyslel sa riaditeľ. „Bude ho trápiť, odkiaľ má Harry takú moc. Náramok určite vylúči, keďže jeden kameň má on. Bude nad tým premýšľať a bude sa chcieť dozvedieť pravdu. A najmä potom, ako zistí, že Harry znova prežil jeho smrtiacu kliatbu. Neplánoval zabiť jeho, ale Severusa. Nanešťastie videl, čo sa stalo, pretože v tej chvíli zaváhal a ja som nad ním získal kontrolu. Bude nervózny, netrpezlivý a najmä smädný po informáciách. A my budeme obozretní,“ zhrnul.
„Ja pôjdem,“ ozval sa po chvíli Snape. Vládla tam nervozita a jemu to liezlo na nervy. Chceli od neho niečo počuť, ale on chcel byť teraz sám. Dumbledore sa naňho skúmavo zadíval.
„Myslím, že všetci potrebujeme odpočinok,“ pozrel naňho ponad okuliare. „Severus, ak by ti nevadilo, rád by som za tebou neskôr prišiel a porozprával sa.“
„Nemyslím, že by to bolo nevyhnutné, ale keď si myslíte opak, viete kde ma nájdeme,“ vrkol podráždene. Všetkých ich prebehol pohľadom a zastavil ho na Ginny. „Očakávam od vás, že ma prídete okamžite upozorniť, keď sa preberie.“ Prikývla bez toho, aby sa nad jeho tónom pozastavila. Zato Sirius si dosť nahlas odfrkol, ale to už Snape nepočul. Zavieral za sebou dvere.
„Ako som povedal, všetci si potrebujeme oddýchnuť,“ prehlásil Dumbledore. Celkom jasne bolo na jeho výraze vidieť, že to hovorí vážne. „Vy tu dnešnú noc prespíte a zajtra sa uvidí. Najmä vy to potrebujete, pán Weasley.“ Ron držal viečka otvorené len so sebazaprením. „A ty, Sirius, myslím, že aj ty by si si mal ísť odpočinúť. Dnes už tu určite nič nezmôžeme. Ja sa ešte zastavím za Poppy, aby bola informovaná o tom, o čom nevyhnutne musí.“ A rozlúčil sa.
„No nie je to idiot?“ Sirius prelomil ticho, ktoré spôsobil Dumbledorov odchod.
„A ktorí z nich?“ zažmurkal Ron.
„Harry, samozrejme.“
„Nemyslím,“ ozvala sa Hermiona. „Aj keď sa občas ako idiot správa. Nemôžeš hovoriť, že je idiot len preto, že sa pokúsil zachrániť život tomu, koho má rád. Spravil by to pre kohokoľvek z nás, stále znova a znova. A nikto mu to z hlavy nevytlčie. Ani ty a ani iná osoba. Je to proste v ňom a aj keď sa budete vy dvaja stavať na hlavu, on to bude robiť stále.“
„Veď mohol umrieť.“
„Nechápeš, čo ti chce povedať?“ otočila sa naňho Ginny. „Jasne, že konal bez rozmyslu. Jasne, že mohol umrieť. A samozrejme, že ťa to štve. A nielen teba. Tých niekoľko sekúnd, kedy som si myslela, že je mŕtvy, bolo strašných. Nechcem si predstaviť, keby to tak ostalo,“ mierne sa zachvela, ale pokračovala. „Bolo to hrozné pre všetkých. Ale presne toto je on. Toto je Harry Potter, toto ho symbolizuje a nie nejaká trápna nálepka Vyvoleného. Jeho srdce. Nemysli si, že mi tá jeho šľachetnosť nelezie na nervy a určite by ma poriadne vytočil, keby umrel pre takého ufrflanca, akým je jeho strýko. Ale to je on. Chce zachrániť všetkých a posledné, na čo myslí, je on sám. A ani ty, ani Snape to jednoducho nezmeníte. Nevštepíte mu nové pravidlá. Bola by som najradšej, keby bol aspoň trocha sebecký, ale toho sa nikdy nedočkáme.“
„Veď hovorím, je to idiot,“ rozhodil rukami, Ginny prevrátila oči.
„Je to len dobrák,“ zamrmlal Ron v polospánku.
„Dobrák- idiot.“
„Tak fajn, môžeme tú jeho šľachetnosť nazývať idiotizmom,“ zhrnula Hermiona a pomáhala Ronovi do postele. „Ale prosím,“ hovorila smerom k Siriusovi, „keď sa preberie, nič mu nevyčítaj. Zbytočne sa zase pohádate.“
„A to ho mám pochváliť? Alebo čo?“ neveriacky sa zaškľabil.
„Nie, chváliť ho nemusíš,“ zamračila sa naňho Ginny. „Ale nechaj ho tak. Myslím, že preňho bude dostatočným trestom rozhovor so strýkom.“
„Snape, jasne. Som zvedavý, či mu aspoň poďakuje, že mu zachránil život.“
„No, tak na to by som nevsadila ani knut,“ zabrblala Ginny.
——
„Sirius, čo sa stalo?“ spýtala sa ho Susan po tom, ako sa unavene zvalil do kresla. Videla okrem špinavých šiat aj veľké vyčerpania a vedela, že dnes šli všetci niekde preč.
„Nič, všetko v poriadku,“ zamrmlal nepresvedčivo.
„Dobre, ako chceš,“ zamračila sa. „A ja som zase počula, že sa z vlkolakov majú stať strážcovia čarodejníckych majetkov. Vieš, miesto psov.“ Zdvihol k nej oči, nevinne mykla plecami.
„Drahá,“ vypustil nešťastne. „Dobre vieš, že ti to nemôžem povedať, tak sa o nič nepokúšaj.“
„Nemusíš mi povedať všetko,“ skúsila znova. „Povedz mi len to, čo sa stalo dnes. Nevyzeráš najšťastnejšie. Stalo sa niekomu niečo? Niektorému z detí? Pretože keby sa stalo niečo Severusovi, netváril by si sa až takto,“ rýpla si. Protestne zvraštil obočie.
„Nesympatizujem s ním, ale ani mu neželám nič zlé,“ prskol dotknuto.
„Ja viem, prepáč,“ čupla si k operadlu a zadívala sa mu do očí. „Je niečo s Harrym?“ opatrne a potichu sa spýtala. „Takže áno,“ zhodnotila ten tieň, ktorý mu prebehol tvárou. „Sirius, nechcem vyzvedať, ale takto sa tváriš skoro stále. Chcem len, aby si sa zveril, vylial si srdce. Vaše tajomstvo je dôležité, som si toho vedomá a nevyčítam ti, že mi niečo tajíš.“
„Susan, prosím, nenaliehaj.“
„Chcem pomôcť. Keď nie vám pri tých akciách, ktoré podnikáte, tak aspoň tebe. Zlato, uvedom si, že keby som tak strašne chcela, môžem použiť legilimenciu a ty by si si ani nič nevšimol.“
„Vieš ju až tak dobre?“ podozrievavo a obozretne sa opýtal.
„No, povedzme, že som na škole bola najlepšia a so Severusom držím krok.“
„Huh, tak to aby som zlepšoval svoju oklumenciu.“
„Nemusíš. Nemienim z teba nič ťahať. Ale môj návrh stále platí. Neveríš mi?“
„Verím,“ takmer zašepkal. Túžil sa so všetkým zveriť, chcel si uľaviť na duši. „Nepoviem ti všetko, len to, že Snape a Harry sú spolu spojený viac, ako by mi bolo milé. Ako dobre vieš, existuje proroctvo a to, čo sa o ňom hovorí, je pravda. A existuje aj sudba. Tá zachránila Harrymu život, keď bol maličký a dnes tiež,“ nadýchol sa. Uprene sa naňho dívala. „Zachránila mu život, keď sa on postavil pred Snapa a zachránil ten jeho. Zachránil si vlastne svoju poistku spájajúcu ho so životom.“
„Asi tomu dobre nerozumiem,“ mračila sa, ale aj tak na nej bolo vidieť, že chápe oveľa viac. „Harry má zastaviť Voldemorta, to je niečo, čo vieme všetci, ale nehovoríme o tom. A tá sudba, Voldemort nemôže zabiť Harryho, kým je Severus živý?“
„Áno, tak nejako to je.“
„Ou,“ nadvihla obočia. „Ale iný ho zabiť môže?“ Prikývol. „Aha, no, myslím, že to mi nateraz stačí,“ zamyslene zvraštila obočie. „A čo je s Harrym? Čo sa s ním stalo?“ Povedal jej, čo sa stalo, ale vynechal miesto a aj dôvod ich akcie. Okamžite zvážnela a pomohla mu do postele. Zaspal v momente, ako položil hlavu na vankúš.
——
„Nejaká zmena?“ spýtala sa Susan, keď zastavila pri Harryho posteli. Ustarostene si ho obzerala. Okamžite, ako Sirius zaspal, sa rozhodla ísť za svojím bratom. Ale najprv sa zastavila na ošetrovni, pretože ho chcela a potrebovala vidieť.
„Žiadna.“ Obe dievčatá na ňu podozrievavo pozreli. Sedeli medzi dvomi posteľami. Na jednej bol uložený Harry a na druhej už chrápal Ron. „Čo ti povedal Sirius?“
„Niečo mi naznačil,“ konečne sa od neho odtrhla, aby pozrela na ne. „Pozrite, ja s ním žijem a aj keď mi to tají, vidím, ako sa tvári. A vôbec sa mi to nepozdáva. Trápi sa, robí si obavy. A mne je jasné, kvôli komu. Nie som úplne sprostá a ani slepá. Niektoré veci si dokážem domyslieť aj sama,“ povzdychla a posadila sa na jednu zo stoličiek. „Nebojte, nepovedal mi ani desatinu zo všetkého.“
„My sa nebojíme,“ prerušila ju Hermiona a mierne sa mračila. „Určite si teda pochopila, že je to Harryho vec. A keď sa rozhodol, že do toho nechce ťahať viac ľudí, mali by sme to rešpektovať. A to aj Sirius,“ dodala opatrne.
„Poviem vám to, čo som povedala aj Siriusovi, jednoducho som len zdravo zvedavá. Na tom nie je nič zlé. Neprezradil mi toho veľa,“ zopakovala. „Siriusa sa radšej nechcem pýtať, určite si domyslíte prečo,“ významne nadvihla obočie a strelila pohľadom na Harryho. „A vlastne mám namierené za Severusom, ale ani môj brat nebude obzvlášť ústretový,“ opäť sa na ne zadívala. „Je to pravda? Teda viem, že je, len, že je to také nepredstaviteľné. Na jednej strane zistenie, že Harry nemôže byť zabitý Voldemortom, pokiaľ je Severus živý. Čo je síce divné a stále neviem prečo, ale to ma až tak netrápi a koniec -koncov je to aj celkom praktické. Ide o niečo iné. Zarazilo ma to, prekvapilo, potešilo, ale aj vydesilo. On sa pred neho postavil a pritom nemohol vedieť, kto tú kliatbu vyslal,“ jej hlas pomaly tíchol, až nakoniec šepkala. „Bol odhodlaný umrieť kvôli nemu.“
„To je pravda,“ prikývla Ginny. „Práve sme sa o tom rozprávali a zhodli sme sa na tom, že mu tvoj brat za to určite nepoďakuje. Skôr naopak.“
„Áno, to mi nemusíte hovoriť. Veľmi dobre ho poznám a práve preto si dovolím tvrdiť, že aj on ho má rád a určite by spravil to isté, keby mal k tomu príležitosť.“
„My to vieme,“ Hermiona sa na ňu mierne usmievala. „Ale musíš uznať, že používa veľmi zvláštny spôsob, ako niekomu prejaviť čo i len sympatie, o láske radšej pomlčím.“
„Fakt, ale aj po mne stále vrčí a to ma pozná od malička,“ mykla plecami. Bolo zbytočné ďalej to rozoberať. Dívala sa naňho s jemným úsmevom na tvári. Mohlo to dopadnúť katastrofálne, s tým najhorším koncom, ale nedopadne. „Snáď ho toto už konečne presvedčí.“ Chvíľu sa ešte rozprávali, ale nezdržala sa dlho. Ponáhľala sa za bratom.
——
„Prečo sa neozveš?“ zamračila sa Susan na svojho brata sediaceho v kresle a pozerajúceho do ohňa. Niekoľkokrát zaklopala a volala jeho meno, ale odpovede sa nedočkala.
„Takmer každý, aspoň trocha rozumný človek pochopí, že keď sa nikto znútra neozýva, tak asi nikto nie je doma,“ sykol bez toho, aby zdvihol hlavu. V ruke kŕčovito zvieral pohár s vínom a momentálne nemal náladu na žiadnu návštevu. Ani na tú Dumbledorovu, ktorý to pred chvíľou vzdal, keď sa neozýval.
„Severus…“
„A len totálny hlupák vlezie niekde bez toho, aby ho najprv pozvali.“
„Prestaň vrčať. Toto skúšaj na iných, nie na mňa.“ Prikľakla si k nemu a skúmavo sa mu zadívala do očí. Pred ňou sa nevedel nikdy poriadne pretvarovať. Nepovažoval to za potrebné, vlastne len okrem svojich najhlbších tajomstiev ho poznala dokonale. Aj napriek tomu odvrátil hlavu a vyhýbal sa jej pohľadu.
„Chcem byť sám,“ vyliezlo z neho. Práve v tejto chvíli si chcel pripomínať minulosť. Nie, že by to bolo potrebné, ale bolo to mučivé a on sa chcel mučiť. Po tom, čo sa stalo, čoho bol svedkom, čo si naplno uvedomil, aké je jeho zmýšľanie, po tom, čo sa rozhodol umrieť miesto neho, tak hlúpo a inštinktívne, bez rozmyslu a celkom nezištne, tak, tak nesebecky, automaticky a spontánne. Po tomto všetkom sa cítil ešte mizernejšie a úbohejšie. Znenávidel sa, dusil sa, bol zo seba znechutený. Ale nikto sa to nedozvie, nikto to nesmie vedieť, že to on podhodil jeho rodičov Temnému pánovi, aby ich zabil. Zabil mu rodičov a on sa dnes rozhodol nechať zabiť kvôli nemu. Kvôli vrahovi, ktorý mu zničil život, zobral to najcennejšie a… Kopol do seba obsah pohára.
„Ja viem, to som pochopila,“ sťažka sa z nej vydralo. Ani ho nepotrebovala tak dôkladne poznať, aby na ňom videla, ako sa cíti. „Severus,“ jej hlas zmäkol a pohladila ho po ruke. „Nedus to v sebe. Konečne aspoň raz nechaj svoje city vyjsť na povrch.“
„Čo všetko ti Black vytáral?“ vrkol. Nemal náladu ani na nejaké chlácholivé reči. Mohol si myslieť, že ten to neznesie a začne sa sťažovať. Chudáčik. Postavil sa a prešiel ku karafe, aby si doplnil pohár. Podozrievavo zvraštila obočie.
„Niečo mi skutočne prezradil,“ postavila sa a prešla k nemu. Stále sa snažila zachytiť jeho pohľad, ale úspešne sa mu vyhýbal. „Povedal mi o tom, ako sa Harry rozhodol položiť svoj život za teba,“ vrkla, pretože ju jeho zarytosť začala rozčuľovať. V skratke mu objasnila, čo už vie. „Preto si viem predstaviť, ako sa asi cítiš. Celý život si nenávidel niečiu predstavu a teraz si plne pochopil, že to boli výmysly. Harry…“
„Mlč,“ dôrazne ju prerušil. Konečne sa jej pozrel do očí. Prekvapilo ju, že je zrazu jeho pohľad tvrdý a neúprosný. „Potter sa zachoval ako ten najväčší idiot pod slnkom. Skutočne mi nenapadá nik, dokonca ani žiaden tvor, ktorý by bol hlúpejším, obmedzenejším, primitívnejším a debilnejším ako on. Už som si myslel, že ma nemôže nik a nič na svete prekvapiť. Omyl! Potter mi stále dokazuje, že jeho tuposť nemá hranice. Len som zvedavý, kam tá imbecilita dokáže až zájsť.“
„Prestaň ho tak urážať!“ štekla po ňom nabrúsene. „Ja zase neviem pochopiť, ako si schopný behom pár sekúnd vymyslieť toľko hlúpostí naraz.“
„Potter dokáže v človeku vyvolať veľkú dávku fantázie,“ ironicky sa zaškľabil.
„Zachránil ti život, pretože ťa má rád. To by si mohol uznať.“
„Mohol umrieť! Pozri, Susan, nevieš o tom všetko, ale určite si si domyslela, že ak má ten blbec niekedy umrieť, tak je to až na samotnom konci. Mohol všetko pokaziť, zničiť aj tú najmenšiu nádej. A to všetko tou svojou stupídnou a nepochopiteľnou ušľachtilosťou. Tým bezduchým záchranárskym komplexom. Tým…“ prskal na všetko strany. Odfrkol si a radšej priložil pohár k perám.
„Áno, mohol umrieť,“ pritakala potichu. „A teba to bolí, však? Rozčuľuje ťa viac to, že si mohol oňho prísť. Uvedomil si si, že ťa má až príliš rád. A to ťa štve. Jeho správanie sa však nezmení a ty to dobre vieš. Si si vedomý toho, že ho nikdy neprevychováš.“
„Ja ale nemám záujem ho prevychovávať. Ako si vôbec na niečo tak absurdné prišla?“
„Neklam,“ povedala úplne pokojne. „Jednoducho túžiš po tom, aby si ho obrátil ku svojmu obrazu,“ ironicky sa zaškľabila.
„Sprostosť. Chcem len, aby začal trocha rozmýšľať.“
„Dobre teda,“ mávla rukou. „Presvedčil si ma,“ významne prikývla. „Muselo to bolieť, keď si si myslel, že umrel. Nemám pravdu?“ opatrne sa spýtala.
„Samozrejme,“ precedil pomedzi zuby so sebazaprením. „Tebe klamať nemusím,“ sklonil hlavu. „Nemám úplne kamenné srdce a aj keď je to zarážajúce, aj ja dokážem niečo cítiť.“
„Ja viem, poznám ťa,“ prikývla a zachytila mu ruku s pohárom opäť smerujúcim k jeho ústam. „Sevie,“ nežne ho oslovila. Vlastne mu takto povedala naposledy v desiatich rokoch. „Ešte nikdy som ťa nevidela takéhoto. Prestaň sa konečne pretvarovať. Už nie si smrťožrút, už nemusíš všetkých presviedčať o tom, aký si hnusný a protivný. Už nie si povinný odháňať od seba ľudí len preto, aby neboli v nebezpečenstve. Tie časy minuli. Ukáž, že aj ty dokážeš mať rád, pretože to dokážeš viac, ako ktokoľvek iný. Ja som živým príkladom. Keď sa preberie, pokús sa váš vzťah postaviť do inej roviny. Je jasné, že sa máte radi, ale prestaňte sa správať ako dvaja psy. Teraz by to malo byť jednoduchšie, vaše puto sa dnes posilnilo. Harry nezomrel, ale jednoznačne dokázal, čo si o tebe myslí. Nezazlievaj mu to.“
„To ale nie je také jednoduché,“ potichu vrkol a vyvadil si ruku z jej zovretia. Nespokojne pozerala, ako dopil pohár. „Nevieš všetko,“ zavrtel hlavou, „a ja ti to ani nemienim vysvetľovať.“ Určite nebude do sveta kričať, ako nechal zavraždiť Lily Evansovú. Potterovú. A svojho brata. Svoju rodinu. „Nemal to robiť, musí predsa myslieť na budúcnosť,“ snažil sa presvedčiť sám seba. Bolo to také ťažké. „Mňa zachraňovať nemôže a ani nebude,“ takmer šepkal a siahol po víne.
„Nemal by si piť,“ zamračila sa. „Nikdy v živote si sa predsa neopil a dnes ti k tomu už veľa nechýba,“ mračiac sa mu dohovárala.
„Susie…“ sarkasticky natiahol. „Nemyslíš, že som dosť veľký a nepotrebujem tvoje, uhm, materinské poučovanie? A okrem toho, ja nepijem, ja len vychutnávam lahodnosť tohto moku,“ zamával jej pred nosom pohárom. „A aj tak si myslím, že Potter je kretén.“
„Dobre,“ vzdychla. „Keď si to myslíš,“ zavrtela hlavou. „Asi by si si mal ísť ľahnúť.“
„Už zase? Nepôjdem si ľahnúť, pretože posledné, čo práve teraz chcem, je spánok.“ A ťaživé nočné mory s tým spojené. „Budem premýšľať nad tým, aký ušľachtilý, dobrosrdečný a naivný je môj drahý synovec. O tom, ako sa rozhodol za mňa položiť svoj drahocenný život. Ako by sa ho o to niekto prosil,“ škľabil sa. „Susan, myslím, že tvoju spoločnosť dnes vážne nepotrebujem, bohato mi postačí toto náramne chutné elfské víno.“
„Si opitý.“
„Nehovor. Ani som si nevšimol. Asi to tak bude, keď to vravíš.“
„Severus, nedopadne to dobre. Mal by si tú fľašu odložiť.“
„Susan, ja ťa mám skutočne rád. Ale keď ma nechceš naštvať, tak sa prestaň do mňa starať,“ výstražne stiahol obočie. „Nabudúce, prosím, ak budeš vyklopkávať a ja sa neozvem, asi to bude znamenať, že sa nechcem s tebou rozprávať. Ocenil by som, keby si môj názor rešpektovala.“
„Vážne mám niekedy chuť ťa zaškrtiť,“ vrkla.
„Podobne,“ zaceril sa a otočil sa jej chrbtom. Len naštvane sykla a zatresla za sebou dvere. Zvalil sa do kresla, tentoraz nielen s pohárom, ale rovno s karafou.
——
Ginny sedela vzpriamene na stoličke a sledovala jeho tvár. Hneď, ako odišiel Sirius, sa ich Pomfreyová pokúšala nahnať do postele. S Ronom veľa problémov nebolo. Ľahol a spal. Jej a Hermione sa však príliš nechcelo a samozrejme sa s ňou pohádali. Napokon povolila, že môžu byť chvíľu hore. Hermione sa nepozdávalo ani toto a preto začarovala ošetrovateľkinu miestnosť. Nevyjde z nej skôr ako neskoro ráno, nebude si vedieť spomenúť, že tu má nejakých pacientom. Určite to bolo praktické, keď sa chceli vyhnúť hádkam s ňou.
Po Susaninom odchode sa ešte chvíľu rozprávali, ale na Hermione bolo vidieť, že ju stále viac premáha únava. Snažila sa byť statočná, ale jej telo proti tomuto rozhodnutiu dosť významne protestovalo. Preto zaľahla aj ona. Ginny ale nepociťovala žiadnu únavu a ísť spať večer o ôsmej považovala za úplnú hlúposť a zbytočnosť. Preto len mlčky sedela, sledovala ho a premýšľala.
Vedela, že je zbytočné hnevať sa naňho pre to, čo spravil. Svoje slová adresované Siriusovi myslela vážne. Nikto na svete ho nikdy neprinúti konať inak. Povzdychla si. Keď mu to má niekto vyčítať, nech to spraví. Ona sa bude snažiť príliš neangažovať. Najradšej by ho za to nakopala do zadku. Ale na čo? Uvedomovala si s kým chodí a koho miluje. A aj to, prečo ho miluje. Paradox. Miluje ho práve pre to, pre čo ho môže stratiť. Už zistila, aké by to mohlo byť. Skutočne oňho prísť, bez možnosti vrátiť to späť. A tá bolesť bola veľká. Dokáže s ňou žiť, ak by k tomu niekedy skutočne prišlo? Zavrtela hlavou. Takých myšlienok sa musí strániť.
Sedela mlčky asi dve hodiny, keď začala pociťovať únavu aj ona. Ďakovala Hermione za to kúzlo a za možnosť sedieť pri ňom nikým nerušene. Žiadnymi zvedavcami, záujemcami o zisťovanie jeho stavu, jej početnej rodiny, priateľmi, ale najmä ošetrovateľkou. Schúlila sa do klbka vedľa neho. Ráno bude musieť vstať prv, než sa Pomfreyová vyhrabe zo svojej miestnosti. Ruku natiahla cez neho. Ak sa v noci preberie a pomrví, určite to bude cítiť. Do ucha mu zašepkala prianie dobrej noci a privrela viečka. Spánok však neprichádzal a úplne sa stratil, keď nad sebou zaregistrovala tieň. Niekto zatienil tie tri fakle, ktoré to tu matne osvetľovali.
„Slečna Weasleyová,“ natiahlo sa polohlasne. Okamžite bola na nohách a pozerala sa do tváre profesora Elixírov. Začervenala sa a sklopila zrak. Bolo jej nepríjemné, že ju pristihol v takejto situácii. „Môžete mi vysvetliť, čo ste spravili s ošetrovateľkou?“ spýtal sa prísne. Jeho tón ju však prinútil spozornieť. Zdvihla hlavu, zachmúrene pozeral na Harryho. Mal vypité, to spozorovala okamžite.
„No,“ hlesla ostražito. „Len sme zaistili, aby nás nerušila.“
„Aha, iste,“ zabodol do nej pohľad. Zbadala, že má mierne problémy poriadne ju zamerať. „Ako inak zabezpečiť, aby ste sa mohli beztrestne vyvaľovať pri mojom jedinečnom synovcovi,“ zaškľabil sa. Očervenela ešte viac.
„Zostala som pri ňom, čo je na tom zlé?“ podráždene sa opýtala. „Aspoň niekto to spravil,“ dodala protestne.
„Uhm, adekvátna starostlivosť, len čo je pravda. A nevadí vám, že sa momentálne nedočkáte z jeho strany žiadnej reakcie?“ vŕtol s úškľabkom.
„Čo…“ sykla naštvane. Jej červenanie sa dostávalo ku kritickej hranici. „Čo vás je vlastne po tom? Čo sa do toho staráte? Čo…“
„Mlčte,“ prerušil ju a prevrátil oči. „Je mi to jedno,“ sťažka sa posadil na stoličku a zadíval sa naňho. „Sadnite si,“ ukázal na stoličku bez toho, aby na ňu pozrel. Jednoducho ho chcel vidieť a riskol aj to, že narazí na prekážku v jej podaní. Ale tá túžba bola väčšia. „Popravde, prišiel som vás skontrolovať. Predpokladám totiž, že aj napriek môjmu upozorneniu, aby ste mi prišli okamžite oznámiť, keď sa preberie, boli by ste taká ohľaduplná voči môjmu synovcovi, že by ste mu poskytli istý čas na únik,“ s úškrnom sa na ňu zadíval.
„A viete, že máte pravdu?“ zamračila sa. „Ale len preto ste neprišli,“ nevinne sa pousmiala. „Nemohli ste očakávať, že sa tak skoro preberie. Jednoducho ste ho chceli vidieť,“ oznámila mu holú skutočnosť.
„Chrabromilská inteligencia je vskutku zarážajúca,“ povedal úplne vážne. „Niečo na tom bude, chcel som ho vidieť, pretože sa rozhodujem, či ho zavraždím hneď po prebratí alebo mu poskytnem ešte jednu príležitosť na dokázanie, že sa v jeho hlave nachádza predsa len niečo, čo by stálo za to, aby sa s ním strácal čas.“
„Iné sa od vás čakať ani nedalo,“ zamrmlala odsudzujúco. Nadýchol sa.
„Čo sa to tu deje?“ Ozval sa rozospatý Hermionin hlas. Prebrali ju hlasy, zliezla z postele.
„Deje sa asi to, že vedieme spolu so slečnou Weasleyovou priateľskú debatu. Nepridáte sa?“ Snapov hlas sa mierne kolísal, neudržal si bežný štandard a Hermiona naňho vytreštila oči. Ginny sa nad jej výrazom zasmiala. „Čo na mňa tak civíte, slečna Grangerová?“ zaceril sa. „Ešte nikdy ste nevideli niekoho, kto by sa dokázal istým spôsobom spoločensky unaviť?“ významne natiahol.
„Ja som…“ zamrmlala a stále nechápajúc podišla k nim.
„Áno, vy ste. Sadnite si. Ak vám nebude vadiť, začarujem vášho, ehm, priateľa, aby nás nerušil. Naňho skutočne zvedavý nie som. Vaša spoločnosť mi bude stačiť, verte mi,“ strelil po nich pohľadom. Hermiona sa mračila.
„Neverím, že by to Ronovi prekážalo,“ prebodávala ho pohľadom. „Určite bude radšej spať, ako trpieť vašu prítomnosť,“ zavrčala. Snape sa na ňu zazubil a mávol prútikom.
„Tak, a mám pokoj,“ sarkasticky natiahol a provokačne po nich fľochol. „Musím uznať, že na vás kontakt s Potterom zanecháva výrazné stopy. Ste obe čím ďalej tým viac neznesiteľnejšie, drzejšie a odvážnejšie.“
„A vy ste nás niekedy vnímali ako znesiteľné?“ uškrnula sa Ginny.
„A viete, že ani nie? Teraz je to však ešte horšie,“ flegmaticky mávol rukou. Mierne pripitý Snape bol skutočnou raritou.
„Prečo ste sa opili? To vás tak zobralo to, že vám Harry zachránil život?“ skúsila Ginny.
„A vo vašom prípade je ten jeho vplyv ešte výraznejší,“ zamračil sa na ňu. „Nemyslím, že by vám niečo do toho bolo, ale ako zisťujem, vy si nikdy nedáte povedať a stále budete skúšať moju trpezlivosť. Mimochodom, keď sme už pritom, nedáte si?“ spod habitu vytiahol fľašu vína. „Čo tak pozeráte?“ zavrtel hlavou. „Ja skutočne nemôžem za to, že si situácia a okolnosti vyžiadali, aby sa naše cesty často a nepríjemne krížili. Tak dáte si?“ vrkol, ale na odpoveď nečakal. Na stolčeku vyčaroval tri poháre a vzhľadom k jeho stavu to bolo celkom zázračné kúzlo. Mierne rozochvenou rukou do nich nalial červenú tekutinu. „Príde vám až také odporné vypiť si so mnou pohár vína?“ zamračil sa, keď zbadal ich nerozhodnosť. Podozrievavo si od neho zobrali poháre.
„A na čo si pripijeme?“ usmiala sa Hermiona. „Navrhovala by som na Chrabromila,“ zavŕtala. „Vzhľadom k tomu, že vám dnes Harry zachránil život a jemu ho zachránila práve Chrabromilova krv. Vaša spoločná krv.“
„Slečna Grangerová, vy ste zrejme vypozorovali, že momentálne nie som práve najistejší, čo sa kúzlenia týka a preto ste si dovolili troška riskovať,“ usmieval sa na ňu. „Upozorňujem, že zajtra už bude triezvy a aj keď sa moje pohyby v súčasnej dobe zdajú byť nekoordinované, na moju pamäť to rozhodne nevplýva. Tá je a aj zajtra bude úplne v poriadku,“ významne upozornil.
„Nevadí,“ mykla plecami. „Z vašej strany mi už nehrozí žiadne nebezpečenstvo.“
„Ste si príliš istá.“
„Presvedčili ste nás o tom. Neraz.“
„Tak to je pravda,“ usmiala sa aj Ginny. „Veď vy ste celkom milý chlap.“ Provokovanie profesora, ktorý bol práve v tejto chvíli mimo formu, ich obe bavilo.
„Tak to máte pravdu. Som milý,“ zaškľabil sa.
„A máte rád Harryho,“ skúsila Hermiona, keď si poriadne odpil zo svojho pohára. Jeho obočie vystrelilo.
„Ha! Nie som až taký ožratý,“ zazubil sa. „Ani sud vína by ma neprinútil povedať takúto hlúposť. Nepočuli ste, o čom sme sa rozprávali pred vaším prebudením. Rozmýšľam nad spôsobom, ako ho zavraždiť a nie nad tým, ako mu vyznám lásku.“
„Áno, tomu veríme,“ prikývla Ginny. „A nikoho to neprekvapuje.“
„No, tak sme si to teda úspešne vyjasnili.“
Ich rozhovor v konečnom dôsledku nepriniesol nič významné. Iba ak to, že Snape s nimi vypil fľašu vína, respektíve ju on vypil, kým ony si stále držali svoj prvý pohár a potom odišiel. Trocha klátivo.
——
Voldemort dosť zneistel. Po tom, čo sa mu podarilo utiecť pred padajúcimi a kotúľajúcimi kameňmi zanechajúc za sebou časť svojej armády, vylial si svoju zlosť na niektorých služobníkoch. Jeho zúrivosť ešte vzrástla, keď zistil, že jeho sen je v nenávratne. Nepodarí sa mu už nikdy spojiť náramok a tým získať neobmedzenú moc. Nechtiac totiž zabil Pottera a už mu svoj kamienok do vlastníctva neprevedie. Úbohých Švédov to prinútil spraviť a tušil aj to, že Dumbledore skrýva majiteľov portugalského kamienka. Ale Potterova smrť všetko pokazila. Všetko. Nestihol ho nikomu posunúť a smrťou moc kamienka zanikla. Teraz sa bude musieť sústrediť na niečo iné. Svojho nepriateľa mal z cesty, zabil ho, mal by mať radosť. Ale nemal. Bude sa musieť stále spoliehať na svojich služobníkov a tým vôbec nedôveroval.
Potter bol mŕtvy. Ale čo sa to v tej prekliatej rokline dialo? Vedel pochopiť, že Fénixy mali informácie o mordengraudoch a taktiež o spôsobe, ako sa proti nim postaviť. Tie svetlá, ktoré sa tam ukazovali a ktoré ich ničili, to potvrdzovali. Ale čo to bolo za silu v závere? Vyčaril to Potter. Ten slabý červ. Toto ale nebolo kúzlo, ktoré by bol schopný vyčariť. Nedokázal to ani on a vsadil by sa, že ani Dumbledore. A predsa to spravil. Tak ohromná, magická sila. Tá katastrofa, ktorú ňou spustil. Že by ten jeho kameň bol až taký silný? Inak sa to vysvetliť nedalo. Alebo je tu ešte niečo? Bol si istý, že by ho malo, určite malo, práve toto trápiť. Musí to overiť, zistiť, čo sa deje. Tušil, že to má niečo dočinenia s ním.
——
Pomfreyová sa ich na ďalší deň ani nepokúšala odtiaľ vyhnať, ale prehlásila, že spať tam už nebudú. Prikývli, aby videla, že jej rozhodnutie berú na vedomie, či ho však budú aj rešpektovať, to už bolo otázne. Sirius ju jemne požiadal, aby ich nechala osamote. Nemala iného pacienta a preto by boli radi, keby mali súkromie. Nespokojne súhlasila. Všetci boli oddýchnutí, ale Rona ešte stále pobolievala hlava.
Nikomu z nich sa nechcelo odtiaľ odísť, aspoň deťom určite. Naisto by sa nevyhli otázkam zo strany spolužiakov a im sa nechcelo nič vysvetľovať. Rozhodli sa natiahnuť čas dovtedy, kým nebude iná možnosť. To znamenalo dovtedy, kým sa Harry nepreberie, prípadne, kým nebude ošetrovateľkina výzva dosť dôrazná na to, aby sa už nedala nejakým spôsobom obísť.
Raňajky aj obed si nechali doniesť od Dobbyho. Nič iné, ako slzy a zúfanie od neho ani nečakali. Trocha sa upokojil, keď ho ubezpečili, že Harry bude určite v poriadku. Nezabudol Siriusovi povedať, že Kreachera drží pod dohľadom.
Blížil sa už večer ďalšieho dňa, počas ktorého prišla ako Susan, tak i Snape. Trocha opatrnejšie a hlavne výstražnejšie zazeral po Hermione a Ginny. Tie dve len ťažko skrývali úškľabky, ale ako sa dohodli, profesorov večerný stav si nechajú pre seba. Boli si isté, že si dobre pamätal ako ich o to požiadal a vedeli, čo by nasledovalo, keby jeho žiadosť neakceptovali.
Napokon sa dočkali. Harry sa mierne pomrvil a okamžite sa naňho všetci štyria nalepili.
„Harry,“ vyhŕkol Sirius. „Počuješ? Si v poriadku? Ako ti je?“ vypálil otázky skôr, ako ten stihol otvoriť oči.
„Láska,“ šepkala Ginny a hladila ho po tvári. „Otvor oči,“ nabádala ho. Hermiona mu jemne triasla rameno a Ron netrpezlivo čakal.
„Čo je?“ vyšlo z neho ospalo. Otvoril oči a díval sa im do tvári. Snažil sa zaostriť, okamžite pochopil, že bez okuliarov to nepôjde. Pokúsil sa za nimi načiahnuť, predpokladal, že sú tam, kde vždy. Ruku mal zvláštne slabú a bolelo ho aj jej obyčajné zodvihnutie. „Čo sa stalo?“ Hermiona mu nasadila okuliare. Prezeral si ich tváre a začal si aj sám spomínať. Jeho myseľ sa rozjasnievala a zatiaľ schytával bozky od Ginny a počúval ich nadšenie. Vybavilo sa mu úplne všetko. „Musel to byť Voldemort,“ povedal, len čo sa trocha upokojili.
„Áno, našťastie to bol Voldemort,“ Sirius sa okamžite zamračil.
„Sirius, prosím,“ upozornila ho Hermiona.
„Nie, nepros,“ neprestával zazerať na Harryho. „Vysvetli mi, ako si mohol byť taký sprostý?“
„Láska, si v poriadku? Ako sa cítiš?“ zasiahla Ginny.
„Slabo,“ odvetil, ale díval sa na Siriusa. „Neviem poriadne pohnúť nohami a rukami.“
„Dumbledore hovoril, že budeš potrebovať regeneráciu síl,“ vysvetlila mu Hermiona. Pomohli mu posadiť sa a chrbát mu podopreli. Sťažka objal Ginny a pritisol si ju k sebe. Dlho takto síce nevydrží, ale keď má schytávať výčitky, tak nech pri tom aspoň neleží.
„Ako sa vám podarilo utiecť? Pamätám, že tie skaly pukali…“
„A bolo to ešte horšie, kamarát,“ Ron mu začal okamžite rozprávať, čo sa dialo po jeho odpadnutí. Počnúc utekajúcim Voldemortom a končiac ich leteckou akrobaciou. Pri poznámke, že Ginny viezla Snapa trocha zneistel. Vedel si predstaviť, čo bude nasledovať.
„Ja som ti vravela, že keď sa ti podarí vyčariť svetlo, bude to niečo ohromné,“ usmievala sa Hermiona.
„Áno a Dumbledore mal pravdu. Potrebujem k tomu silný zážitok,“ vravel bez nadšenia.
„To kúzlo zničilo celú jednu veľkú kotlinu,“ uškŕňal sa Ron. „Ty si vlastne zlikvidoval zabudnuté magické miesto.“
„Som na to nesmierne hrdý,“ sarkasticky natiahol. „Kde je štít?“
„Má ho Dumbledore. Nevedeli sme ho ani zväčšiť. Všetko budeš musieť spraviť ty.“
„Uhm, a kde je?“
„Niekde odišiel, ale do zajtra sa má určite vrátiť.“
„Fajn,“ flegmaticky prikývol. Vlastne ho teraz nezaujímalo ani jeho kúzlo, ani štít, ani Dumbledore a dokonca ani Sirius, ktorý neprestával gániť.
„Tak vysvetlíš to?“ nedalo mu.
„Čo chceš, aby som vysvetlil? Nechápem.“
„Nechápeš.“
„Sirius, nechaj toho. Rozprávali sme sa o tom celý deň,“ vrkla po ňom Ginny.
„Nechápeš, že si mohol byť mŕtvy?“ pokračoval naštvane.
„Teraz to už chápem,“ sarkasticky natiahol. „Ale predstav si, že v tej chvíli mi to bolo jedno. A keď máš náhodou pocit, že by som to pre teba neurobil, tak to sa veľmi mýliš. Spravil by som to pre kohokoľvek, vždy. Aj keby som mal čo i len minimum času na to, aby som mohol najskôr porozmýšľať a až potom konať.“
„Prestaň tak ironicky vrčať. Asi ťa netrápi, ako sme sa všetci cítili, keď sme sa s tebou v duchu lúčili!“
„Trápi ma to,“ povedal umiernenejšie a opatrne fľochol po Ginny. Ak by aj mala nejaké výčitky, úspešne ich prekrývala. Trocha ho to povzbudilo. „Upozorňoval som ťa na to, že sa v istých situáciách nebudem riadiť ani tvojimi radami a ani radami niekoho iného,“ pokračoval smerom k Siriusovi. „A ty si hovoril, že sa s tým budeš musieť zmieriť.“
„Vieš, ja som skôr myslel nejaké normálnejšie akcie,“ zaškľabil sa. „A nie to, že budeš skákať do dráhy smrtiacich kliatob.“
„Predstav si, že to neľutujem,“ ublížene vrkol.
„Tak to mi je skutočne ľúto,“ vrkol mu naspäť. „Myslel som si, že aspoň trocha myslíš aj na budúcnosť,“ postavil sa a kráčal preč.
„Sirius!“ volal za ním, ale ani sa neobzrel. „Paráda,“ prskol naštvane.
„No, keď si čakal kvety a gratulácie, tak ti to asi nevyšlo,“ zaškeril sa Ron a Hermiona ho kopla do kolena.
„Aj vy si myslíte, že som hlupák?“ jedného po druhom ich skúmal.
„K dokonalosti ti poriadny kus chýba,“ zhodnotila Ginny. „Ale keby som vedela, čo sa má stať, nečakala by som, že sa zachováš inak.“
„Svojím spôsobom si hlupák,“ pokračovala Hermiona. „A asi z toho nikdy nevyrastieš. Keď si spomenieme, že si sa rozhodol riskovať krk kvôli kameňu v prvom ročníku, tak teraz by nás prekvapilo niečo iné.“
„Vieš, prečo sú také pokojné?“ Ron smerom k nemu vytiahol obočie. „Pretože sú si isté, že sa už toto nebude opakovať. Nestáva sa každý deň, aby si do seba vpíjal smrtiace kliatby. Vlastne sa to stane raz za šestnásť rokov, takže ešte nejaký čas nám ostáva,“ zachechtal sa. A Harry sa k nemu uvoľnene pridal.
„Si tak strašne vtipný,“ vrkla po ňom Hermiona.
„A čo mám teraz robiť? Plakať? Som šťastný, že sa môjmu kamarátovi opäť podarilo utiecť hrobárovi z lopaty. Ozaj,“ mrkol na Harryho, „si v tom vážne dobrý.“
„Vážne si nám nahnal strach,“ ozvala sa Hermiona, „ale myslím, že Siriusove výčitky boli celkom mierne,“ významne dodala.
„Samozrejme,“ prikývol. „Je mi jasné, čo chcete povedať.“
„Presne tak. Tvoj strýko premýšľa, akým spôsobom ti pomôže z tohto sveta.“
„Uhm.“
„A my mu máme oznámiť, keď sa preberieš,“ Ginny nadvihla obočie.
„A to, že som sa prebral, sa asi za týchto podmienok dlho neutají,“ prebehol sa očami. „Nepozbieram sa dosť rýchlo a preto nebudem mať dosť času ujsť.“
„On by si ťa aj tak niekde chytil a možno bude ohľaduplnejší k ťažko chorému,“ ceril sa Ron.
„Prestaň trepať,“ upozornila ho Hermiona.
„Posledné, na čo on myslí, je akési vcítenie sa do raneného na lôžku,“ uškrnula sa Ginny. „Neverím, že by ťa zavraždil, ale určite ti vynadá.“
„Ale nečakaj vďaku,“ dodal Ron. Obe dievčatá ho prebodli pohľadmi.
„Nie, tú určite nečakám,“ skonštatoval zachmúrene.
„No, my by sme mohli ísť na večeru,“ nadhodil Ron. „Teraz, keď je už Harry v poriadku, tak môžeme pred ostatnými hovoriť o chrípke alebo niečom podobnom.“
„Jasne,“ prikývla Hermiona. „A vy dvaja, keď budete hladní, zavolajte Dobbyho,“ pousmiala sa.
„Po večeri prídeme,“ prikývol Ron.
„Nie hneď po večeri,“ vrazila doňho pohľad. „Necháš ich aspoň chvíľu samých? Určite ešte dnes prídeme, ale neskôr.“
Ronovo frflanie a Hermionino presviedčanie sa nieslo aj z chodby pred ošetrovňou.
„Sú neskutoční,“ neveriacky pokrútil hlavou a nesmelo sa na ňu zadíval. „Ginn, ja…“
„Nič nehovor,“ prerušila ho a pritisla sa k nemu. „Som rada, že to dopadlo takto.“
„Keby to nebol Voldemort…“
„Tak by si bol mŕtvy. Ja si to uvedomujem, od včera som nad iným nerozmýšľala. Ale prosím, nechaj to tak.“
„Nemôžem to nechať len tak,“ zamračil sa. „Keby som umrel, tak ty by si…“
„Harry, od začiatku vieme, ako to všetko môže skončiť…“
„Necháš ma dohovoriť, prosím?“ zamračil sa ešte viac. Sklonila hlavu. „Ginn, ja nechcem, aby si trpela. A viem, že to tak bude, až umriem. Prosím,“ zahriakol ju, pretože zbadal jej pokus o protest. „Dúfam, že to bude až na samotnom konci, aby moja smrť mala zmysel. Aj tak si to odnesieš najviac ty, ale ja musím. Neznesiem, aby niekto iný umrel miesto mňa. Niekto ďalší. Keď som včera videl, ako sa ten záblesk blíži k nemu, ja… nezniesol by som to. Nevedel by som sa s tým zmieriť. Zabilo by ma to.“
„Ja viem,“ šepla. Hladila ho po tvári, pretože videla slzy v jeho očiach a chcela im zabrániť, aby sa pretlačili von. „Veľmi dobre to viem. Spravil by si to pre kohokoľvek z nás. A každý z nás by to spravil pre teba, spravili by sme to pre nás. Máme sa radi a to je niečo, s čím Voldemort opovrhuje. V tom je naša sila, vieme si pomôcť navzájom, nezištne a preto máme šancu, že to prežijeme všetci.“
„Láska,“ zamrmlal a objal ju.
„Áno, profesor to hovorí stále. Láska je náš najväčší tromf.“
„A nielen láska k dievčaťu.“
„Prosím?“ nechápala.
„Mama mi hovorila, že musím nájsť ten správny zmysel slova láska a nemyslela tým lásku k dievčaťu,“ spomínal. „Vraj existujú rôzne druhy lásky.“
„To je pravda. Máš Siriusa, Hermionu a Rona a kopu ďalších ľudí, ktorých máš rád, ktorých miluješ. Len dúfam, že to je niečo iné ako to, čo cítiš ku mne,“ zasmiala sa.
„Áno,“ pousmial sa. „Presne toto tým myslela moja mama, mať rád vlastného strýka. Prekonať tú nenávisť, čo sa už podarilo.“
„Tvoja mama bola vždy múdrou ženou,“ zamračene k nim pristúpil Snape a prebodával ho pohľadom. Smutným. „Poznal som ju od svojich jedenástich, navzájom sme si pomáhali, mali sa radi. Bolo to viac, ako obyčajné priateľstvo. Prirovnal by som ho k tvojmu vzťahu so slečnou Grangerovou. Nanešťastie sa naše vzťahy pretrhali,“ kútiky úst sa mu vykrivili, tak sa snažil potlačiť znechutenie. „Prekonali sme vzájomnú nenávisť, čo je skutočnosť a máš ma rád, čo si už priznal a dokázal,“ doložil takmer šepotom.
„Ja pôjdem,“ Ginny sa vyšmykla z Harryho objatia a vtisla mu letmý bozk. „Počkám vonku,“ strelila pohľadom po Snapovi.
„Ďakujem, Ginevra,“ vypustil. Prekvapene zažmurkala a náhlila sa von. Harry z neho nespúšťal oči.
„Ginevra?“ nechápal.
„Predsa ju tak pomenovali alebo mám nesprávne informácie?“
„To nie…“
„Je to kratšie, ako vyslovovať celé jej priezvisko a okrem toho, keď ho vypustím z úst, okamžite sa mi vybaví banda červenovlasých tupcov.“
„Ale…“
„A rozhodne si to zaslúži oveľa viac, ako ty, Potter,“ zavrčal.
„Ja som…“
„Rovnako ako Hermiona. Samozrejme ich tak budem volať len mimo vyučovania, v súkromí. No, ale ty sa toho asi nedožiješ.“
„Môžem…“
„Nie, ty nemôžeš nič!“ štekol po ňom. „Ty, ty…“ zahryzol si do jazyka. „Ako si mohol byť taký tupý?“ vyprskol a jeho výraz bol skutočne hrozivý. „Že nerozmýšľaš, že sa správaš ako decko, to chápem. To totiž nie je žiadna novinka. Tvoja blbosť je práve v tomto veku v plnom rozkvete! A kvitnúť bude riadne dlho, ako tak sledujem.“
„Keď mi chcete naznačiť, že som všetko ohrozil…“
„Áno! Presne to chcem naznačiť. Všetko by bolo preč! Naša snaha by bola zbytočná. Neuvedomuješ si, že musíš žiť? Potter, už to konečne pochop! Ty musíš žiť! Žiť! Pre Merlina, kedy už konečne pochopíš, čo to slovo znamená!“
„Bežte do čerta!“ húkol nasrdene. „Mám vás plné zuby! A nebaví ma to. Vy už ma nebavíte!“ do očí sa mu tlačili slzy. Slzy neuznania a ublíženia. „Viem, čo sa stalo a viem, čo som v tej chvíli cítil. A môžete sa aj, aj, posrať, ale spravil by som to znova. Pre vás. Ja už neznesiem, aby niekto ďalší kvôli mne umrel. Nie! Nepovedal som to jasne. Ja už nechcem, aby mi umrel niekto ďalší, niekto blízky. Niekto, koho mám skutočne rád! Ginny, Sirius a vy! Moja rodina! Rozumiete?!“ štekal po ňom.
„Mlč, ty somár!“ sykol, ale jeho duša sa opäť podivne chvela. „Nemôžeš umrieť kvôli mne.“
„Môžem, keď sa tak rozhodnem,“ nesúhlasne zašomral.
„Nič nechápeš!“ húkol nazúrene a rukami sa oprel na jeho posteľ. „Si hlupák, blbec a kretén,“ prskal po ňom. Z očí mu šľahali blesky, ale zvláštne sa leskli. „Konečne začni rozmýšľať! Ty musíš vydržať až do konca, nemôžeš bez uváženia riskovať svoj život!“
„Zachránil som vám život. Človek by si pomyslel, že dáte najavo, že to beriete na vedomie! Aspoň nejakým zafunením, syknutím alebo miernejším vŕknutím. Inak sa totiž prejavovať neviete,“ natiahol.
„Drž hubu, ty idiot. Si tak strašne obmedzený a nedokážeš to pochopiť!“ Prebodávali sa očami, tváre blízko seba, nazúrení a vytočení jeden na druhého.
„Som rád, že ste prežili!“ povedal potichu.
„Ty…“ Snape bol zúfalý. Chcel mu to vykričať, konečne mu vmietnuť do tváre pravdu. „Neprosil som ťa, aby si mi zachraňoval život. A už nikdy to nespravíš. Rozumieš?“
„Nie,“ provokačne sa zaškľabil.
„Potter!“ vyhúkol nepríčetne a zdrapil ho za pyžamo. Ľahučko si ho k sebe pritiahol. „Už nikdy, nikdy sa predo mňa nepostavíš. Nikdy nebudeš kvôli mne riskovať život! Rozumieš? Chápeš? Ak chceš zatrepať kopytami, pre mňa za mňa to urob! Ale nie kvôli mne. Nie kvôli niekomu, kto si to nezaslúži. Kto spravil také niečo…“ zarazil sa. Oči mu zvlhli ešte viac. „Ja si to nezaslúžim,“ šepol. Harry naňho nechápavo civel. V prvom momente chcel zdvihnúť ruku a udrieť ho. Dokázal s ňou pohnúť len niekoľko centimetrov. „Tvoj život je príliš cenný, aby si ho riskoval kvôli niekomu, ako som ja. Nechápeš to. Ale raz to pochopíš. Naposledy! Už… nikdy… viac… sa… nepostavíš… predo… mňa.“
„Keď to bude potrebné, spravím to znova,“ nechápavo sa mračil. „Pretože vás mám rád,“ šepol.
„Potter,“ sykol nešťastne a sprudka sa nadýchol. „Si, si…“ bezmocne ho sotil na vankúš a ráznymi krokmi vypochodoval von. Mračiac sa a snažiac sa to pochopiť civel na dvere, v ktorých sa pri odchode zavlnil čierny plášť.