Keď bol Ron dovtedy červený, v momente zo šoku zbledol. Neveriacky sa díval na špičku svojho prútika, v ktorom sa strácali posledné zvyšky oranžového oparu.
„No teda, waw,“ uškrnula sa naňho jeho sestra. Harry sa zoširoka usmial a kútikom oka pozrel po strýkovi, ako naňho toto zistenie zapôsobí. Jeho tvár neprezrádzala nič.
„Ron, výborne!“ vyhŕkla Hermiona a objala svojho priateľa. „Podarilo sa ti to.“
„Áno, asi áno,“ konečne sa mu darilo ako tak spamätať. „A nie je to až také ťažké. Že, Harry?“ hrdo sa naňho zazubil. Len prikývol a nadýchol sa, že niečo povie.
„Vskutku zarážajúce prekvapenie,“ vypustil Snape ľadovo a prebodával Rona pohľadom. Provokačne sa uškrnul. „Popravde som skôr očakával, že vás pri našom výlete do Nórska necháme doma. Teraz to však vyzerá tak, že vás predsa len budem musieť trpieť aj naďalej,“ pobavene pozeral na jeho výraz. Odrážalo sa v ňom zdravé nasrdenie a ublíženie.
„Áno, určite vás to neuveriteľne rozčuľuje,“ vrkol po ňom. Hermoina pozrela na Snapa odsudzujúco.
„Rozčuľuje, to ani nie. Skôr by som povedal, že otravuje a unavuje,“ nedbanlivo mykol plecami. „Ale to sa týka vás všetkých, takže sa nemusíte cítiť až tak dotknuto, pán Weasley. Tak, keď ste už vášho priateľa prestali obdivovať a oblapovať,“ nadvihol obočie smerom k Hermione, „tak by sme hádam mohli pokračovať. Ľahko sa môže stať, že nechám doma niektorú z vás.“
Ako ľahko dokáže spôsobiť, aby človeku zmrzol úsmev na tvári. Ako ľahko ho dokáže stiahnuť z výšin eufórie späť na zem. Rýchlejšie, než švihnutím prútika.
„Prečo to robíte?“ vrkol po ňom Harry potichu. Jeho priateľ potichu a znechutene frflal, pokým ho Hermiona upokojovala a povzbudzovala. „Je pre vás až také ťažké trocha ich povzbudiť? Alebo podporiť? To musíte byť až taký nechutne odporný?“
„Zvažuj slová. Nikoho nebudem povzbudzovať ani podporovať. Nepotrebujem, aby vďaka mojej… chvále, vaša koncentrácia poľavila. Nikomu nedovolím zaspať na vavrínoch. Môžeš ma za to nenávidieť, môžeš fňukať kvôli svojmu kamarátovi, ale rozhodne nebudeš spochybňovať moje metódy,“ natrčil mu ukazovák pred nos. „Nie si na to ten najvhodnejší, ešte si nič nedosiahol. Veľkohubé prejavy ti budem tolerovať až vtedy, keď sa ukážeš. Keď niečo budeš vedieť. Dovtedy však budeš mlčať a riadiť sa mojimi inštrukciami.“
„Že to hovoríte práve vy,“ zamračil sa. „Viete vôbec niečo? Dva týždne tu každého len buzerujete, ale nevideli sme od vás nič, čo by nás presvedčilo, že niečo dokážete.“
„Vysvetli mi, ako by vám to pomohlo?“ sykol po ňom. Asi nijako, to musel uznať. „Tak vidíš,“ vrkol, keď sa odpovede nedočkal. „Ty sa hlavne staraj o to, aby si sa už konečne pohol z miesta.“
Už dávno nebol taký rozčúlený, ako v ten moment. Dosť nahlas vyjadril svoju podporu Ronovi a všetci sa opäť vrhli do úmorného nacvičovania. Nahromadil sa v ňom hnev a protest. Myslel si, že za tie dva týždne by už mohol jeho strýko zmeniť prístup. Bol sklamaný a možno aj trocha smutný. Všetky pocity sa v ňom miešali, nevedel sa rozhodnúť, ktorý prevláda. Až napokon zistil, že je to naštvanie na svojho strýka. Protivného, zatrpknutého, neznášanlivého, iróniou sršiaceho, neústretového, rýpacieho, vrčiaceho, nič neuznávajúceho a, a… Ruka s prútikom sa mu začala triasť.
Snape zabodol pohľad do najmladšieho z weasleyovských synov. A najhlúpejšieho, ako sa neraz presvedčil. Nikdy by si nepomyslel, že sa mu to podarí skôr, ako jeho sestre. Prižmúril oči. Zrejme aj v ňom bude niečo, čo charakterizovalo poniektorých jeho súrodencov. Nebude toho veľa, nejaké náznaky a možno ani nie. Neznášal ho o dosť viac ako kohokoľvek iného. Zrejme pre tú jeho tuposť. Že by práve preto prehliadal jeho možné schopnosti a silu?
Grangerovú zamietol hneď. Nepochyboval o tom, že zo seba niečo dostane, ale na jej smolu vnútorná mágia nie je nič, čo by sa dalo dopredu naštudovať a potom oslňovať znalosťami. Nie sú to žiadne poučky, presné postupy, nič, na čom by mohla stavať a do podrobností sa toho držať. Zvláda zaklínadlá, pri ktorých je jasné, ako treba švihať prútikom a ako musí vyslovovať zaklínadlá. Práve narazila na prekážku, ktorú sa bude musieť naučiť prekonať. Vnútorné presvedčenie, inštinkty, vôľa a sila. Bol zvedavý, ako dlho jej bude trvať, kým sa presvedčí, že nie na všetko je potrebné racionálne zdôvodnenie.
Bol si takmer istý, že sa to podarí najskôr Weasleyovej. Aj keď potrebuje pod zadok veľký vankúš, aby dočiahla na vrch stola, z nich troch jej dával najväčšie šance. Minimálne k tomu, aby sa dostala na povrch sila jej vnútornej mágie. Ako by s ňou ďalej nakladala, to už sa neodvažoval predpokladať. Zrejme by bola veľmi snaživá, aby sa blysla pred svojím, uhm, hrdinom. Preniesol pohľad naňho.
Spokojne sa zaškľabil. Bol tak nádherne naštvaný a zúrivý, pevne odhodlaný mu dokázať, že v ňom niečo je. Snapov výraz pomaly kamenel. Prekvapene hľadel na hustú hmlu, ktorá sa začala vytvárať pred jeho synovcom. Výborne! Ostatní traja mladí prestali vo svojej činnosti a sledovali ohromnú oranžovú masu. On sám vyzeral zarazene, zrejme nečakal až takýto výrazný úspech. Áno, dá sa to považovať za úspech. Predsa po dvoch týždňoch trápenia sa vyčaroval kompletnú hmlu. Tá ho určite ochráni.
„Neruš ju!“ zavelil podráždene, pretože zaregistroval jeho zaváhanie. „Pokús sa ju udržať čo najdlhšie.“ Spravil krok k nemu, nevšímal si pohľady dievčat, ktoré preniesli z Harryho naňho a zmenili sa z uchvátených na vyjavené.
„Nepodarí sa to!“ vykríkol zúfalo. Cítil, ako sa obrovská sila pokúša zlomiť mu ruku. Zaťal zuby, trasúcou rukou zvieral prútik, celá paža sa mu nepríjemne mykala, mágia ním doslova lomcovala. V momente vedel, že to prehnal. Bolo to príliš silné a on jednoducho nevedel, čo s tým robiť.
„Drž,“ vrkol stojac tesne pri ňom. Zbadal kvapky potu, ktoré sa mu začali perliť na čele.
„Profesor!“ vykríkli obe dievčatá naraz a protestne po ňom gánili. Bolo zrejmé, že má problémy s tým, aby prevzal čo i len kontrolu nad mágiou, ktorá ho opanovala. O jej vedení nemohlo byť ani reči.
„Ticho,“ sykol bez toho, aby na ne pozrel. Díval sa na ruku, ktorá bola roztrasená čoraz viac. Pravdepodobne to sám nezvládne. Stisol zuby a pevne ho chytil za zápästie. Okamžite pocítil, ako mu mágia drvila ruku. Upevnil zovretie, svojou silou mu pomáhal skotiť jej silu. „Teraz ju od seba odhoď,“ prikázal potichu.
„Čo?“ na zlomok sekundy mu venoval nechápavý pohľad. Ako to má asi, dočerta, spraviť? Horko-ťažko sa dokáže udržať na nohách.
„Jednoducho,“ zamračil sa. „Daj jej vedieť, že ty si pán. Prinúť ju ťa poslúchať.“
„Ako asi?“ zasipel. Aj so strýkovou pomocou ho začala premáhať, nohy sa mu roztriasli a on vôbec netušil, ako sa z tejto situácie dostať. Ako to vrátiť, zbaviť sa toho, premôcť to.
„Naštvi sa. Tak ako pred chvíľou.“
„Nemám už na to silu.“
„Merlin,“ prskol nevrlo a svojou vlastnou silou sa pokúsil usmerniť mu ruku. Napäto sa sústredil len na jeden pohyb. „Počítam do troch. Ty si hovor, že sa ňou chceš ochrániť. Chápeš?“ Odpoveďou mu bolo mierne prikývnutie. Prevrátil oči. „Poďme. Jeden, dva, tri!“ V momente vyslovenia posledného čísla mu prudko šklbol rukou vzad a zároveň ju vymrštil vpred. Harry sa v duchu zameral len na svoju vlastnú bezpečnosť. Predstavil si, že pred ním stoja krvilační mordengraudi a on má len jeden pokus k tomu, aby sa ochránil. Jeho hustá oranžová hmla letela na stenu, kde sa odrážala, trhala a postupne mizla. Snape ho pustil a on zadýchane klesol na kolená, pustil prútik a držal si boľavú ruku. Okamžite sa naňho vrhli všetci jeho priatelia.
„Si v poriadku?“ Ginny mu zdvihla hlavu a ustarane pozerala do jeho spotenej tváre.
„Som. Len ma bolí ruka,“ natiahol ju pred seba. Stále sa vysilením chvela a on cítil, akoby mal kosti v nej rozgniavené.
„Bola to teda ale poriadna sila,“ zamrmlal Ron.
„Ani si nechcem predstavovať, že prejdeme tým istým,“ šepla Hermiona potichu. „Aj my sme to dokonca cítili,“ strelila pohľadom po priateľoch, ktorí prikyvovali. Ginny ho objala a jemne mu pohládzala ruku.
„Ako sa zdá, nedokonalé zvládnutie náhleho návalu negatívnych emócií zapríčinilo, že to vo vás síce prebudilo vašu mágiu, ale zároveň vás zastihlo nepripraveného na takéto množstvo sily,“ Snape sa naňho škaredo mračil. On mu to vracal rovnako. „Bolo by rozumnejšie a najmä bezpečnejšie, keby sa mágia nachádzala a nie pudila zbytočnou zúrivosťou,“ sarkasticky natiahol. „Keď sa rozhodnete prestať nechať sa ľutovať a utešovať,“ zaškľabil sa nad ich objatím, začo ho všetci spražili pohľadmi, „budete môcť odísť, na dnes by stačilo. Slečna Weasleyová, dám vám nejaké elixíry a masť, váš pacient to určite ocení.“
Snape odišiel zo žalára až niekoľko minút po svojich zverencoch, ktorí pri odchode nezabudli zavrieť dvere trocha ráznejšie. Jedným mávnutím zhasol fakle a ponáhľal sa do svojho bytu. Zamyslene sa zvalil do kresla. To, čoho bol svedkom, ho na jednej strane potešilo, ale zároveň aj poriadne vydesilo. Nebolo to normálne. U jeho synovca ale veľa vecí nie je normálnych. A vedel, kde hľadať príčinu. Za normálnych okolností, kedy sa postupuje podľa určitých pravidiel, ktoré tu fungujú už storočia, sa vnútorná mágia objavuje postupne. Rovnako, ako pri dospievaní. V jeho prípade to je niečo také, ako keby sa z minúty na minútu z trinásťročného chlapca stal dospelý muž. A potom sa ten muž musí naučiť všetko to, čo preskočil. Postupne. Pri jeho mágii to bude rovnaké. A bude to nesmierne ťažké. Aj keď predpokladal silu, s takýmto niečím vôbec nepočítal. Bolo to príliš divoké, silné, príliš živočíšne. Sykol. Postavil sa a prešiel do laboratória. Bude to zložité a on mal strach, aby ho to nezničilo skôr, ako sa mu podarí to ovládnuť.
Pozrel sa na svoju ľavú ruku. Je to až priveľmi mocné, cítil to dosť intenzívne. Otočil si k sebe dlaň a natiahol sa za masťou. Zvláštne, nikdy nikde nenašiel zmienky o tom, že by na druhého človeka vplývala cudzia mágia tak, ako naňho. So zaťatými zubami si natieral dlaň, na ktorej sa zračili čerstvé popáleniny. Veľmi podivné.
——
„Vypi aj tento,“ Ginny natŕčala k Harrymu ruku s elixírom. Jeden vypil ešte v žalároch. Pomohol mu, aby sa dohrabal aspoň do veže. Ďalší sa mu už nechcelo užiť, ale výstražne stiahnuté Ginnino obočie spôsobilo, že neprotestoval a úplne krotko ho do seba kopol.
„Nerád sa zase opakujem, ale je to kretén,“ zavrčal Ron, ktorý sa ešte stále nedokázal zmieriť so Snapovým okomentovaním jeho úspechu. „Nečakám, že by práve mňa mal pochváliť, ale nemôže niekedy mlčať? Je to pre neho také ťažké? Držať hubu?“
„Ja mám taký názor, že ty si mu dal dnes poriadne,“ zasmial sa Harry. „Zistenie, že sa ti to podarilo ako prvému, musí byť preňho niečo ako trest,“ zoširoka sa zaškľabil. Jeho kamarát sa okamžite prestal mračiť a začal sa smiať spolu s ním.
„On ti tyká?“ opýtala sa Ginny akoby mimochodom a ďalej mu natierala predlaktie. Smiech ustal a Ron sa zadíval na Harryho.
„Tiež som sa na to chcela opýtať,“ pridala sa Hermiona a spýtavo nadvihla obočie.
„No, áno,“ nechtiac privolil. Zatĺkať už nemalo zmysel.
„Aha. A odkedy?“ vyzvedali obe.
„Od prázdnin.“
„A čo sa stalo, že sa k tebe správa odrazu tak familiárne?“ uškrnula sa Hermiona.
„Tak by som jeho správanie práve nedefinoval,“ významne nadvihol obočie. „Vlastne som sa mu votrel a prinútil ho, aby mi tykal.“
„A to sa ti ako podarilo?“ Ron sa zatváril nanajvýš prekvapene. „K niečomu si ho nútil a pritom ešte stále žiješ?“
„Prečo by si mal hrdúsiť svojho synovca?“ zamračila sa Hermiona.
„Ale mňa by to tiež zaujímalo,“ Ginny nevinne povytiahla obočie. „No? Tak nám to prezraď. Ako sa ti podarilo dosiahnuť jeho tykanie?“
Nakoniec im opísal ich rozhovor pred vypočúvaním Veritaserom. Ron sa celú dobu smial, Ginny skrývala úškrn a Hermiona sa tvárila celkom chápavo.
„Aspoň to teraz trocha vyzerá, že ste rodina,“ zhodnotila. „Nič, ja si pôjdem ľahnúť,“ nadvihla smerom k Ronovi obočie, čo bolo znamením, aby sa postavil a sprevádzal ju. Vlastne sa šla len prezliecť a potom vkĺzla k nemu do postele. Ani jedno z dievčat proti takémuto nocovaniu neprotestovalo.
Náhly výbuch mágie si napokon niesol aj nejaké následky. Pred priateľmi sa síce snažil tváriť statočne, ale svoju lásku neoklamal. Z posledných síl, ktoré mu vliali elixíry, sa dovliekol do postele za výdatnej podpory Ginny. Nakázala mu, aby ju počkal, že mu pomôže s prezlečením, ale kedy sa vrátila zo svojej spálne, to už nezaregistroval. V momente, ako sa jeho hlava dotkla vankúša, zaspal.
——
„Black, otvor,“ zavrčal Snape zároveň so svojím zabúchaním.
„Ale to mi je prekvapenie,“ zaškľabil sa naňho Sirius. „Svojho dokonalého švagra som ale vôbec nečakal. Musí to byť dôležité, keď prídeš za Susan až ku mne.“
„Neprišiel som za Susan,“ netrpezlivo sykol a predral sa cez neho dnu. „Ahoj,“ povedal smerom ku svojej sestre.
„Ahoj. Neprišiel si za mnou?“ vyzerala viac ako prekvapene. „To znamená za Siriusom,“ podozrievavo stiahla obočie. „Čo…“
„Susan, prosím, mohla by si nás nechať osamote?“ uprel na ňu pohľad. Ten poznala. Len prikývla a mierne roztrpčene sa zavrela v spálni.
„Čo chceš, Snape?“ spýtal sa podozrievavo.
„Ani mi nepovieš, aby som si sadol? Ani mi nič neponúkneš k pitiu?“ natiahol ironicky. „Ty si mi teda hostiteľ.“
„Dobre, sadni si. Čo chceš piť?“ zaceril sa naňho.
„Nebudem ani sedieť, ani nič piť,“ flegmaticky mykol plecami.
„Ale zavŕtať si musíš,“ zvraštil obočie. „Predpokladám, že ide o Harryho, inak by si za mnou neliezol.“
„Áno, tvoje myslenie sa dá v určitých momentoch nazvať ako úžasne logickým.“
„Ak sa nechceš baviť normálne, tak vypadni,“ vrkol po ňom podráždene.
„Vyčaril kompletnú hmlu.“
„Aha, ale to je výborné,“ zjavne ho to potešilo. „Takže o čo konkrétne ide? Toto by mi Harry povedal zajtra aj sám, preto by si za mnou neprišiel.“
„Vážne nestíham obdivovať tvoju prudkú inteligenciu.“
„K veci,“ sykol a zahryzol si do jazyka, aby z neho nevyliezla podobná štipľavá poznámka.
„Možno sa ti už podarilo svetlo. Ak nie, vyčaruj hmlu.“
„Načo?“ nechápavo zvraštil obočie.
„Potom vysvetlím,“ povytiahol obočie a uprene sa naňho díval. Sirius si len povzdychol a natiahol ruku s prútikom. Jeho hmla bola ešte hustejšia ako posledne a Snape ho chytil svojou pravačkou za zápästie. Sirius po ňom neveriacky fľochol a keď ho pustil, nechal zaniknúť svoje kúzlo.
„Prečo?“
„Teraz ma chyť za zápästie ty,“ Snape k nemu natrčil ruku, z ktorej vychádzalo oranžové svetlo. Siriusove prsty sa trocha neisto a podozrievavo omotali okolo Snapovho zápästia. „Nič,“ zhodnotil Snape. Predpokladal to.
„Čo to má znamenať?“ dožadoval sa vysvetlenia.
„Asi to, že sa v Potterovi nachádza veľké množstvo nezvyčajnej mágie. Je zrejmé, prečo tomu tak je, ale je to problém. Neviem, či nebude nebezpečná aj vtedy, ak sa mu ju podarí ovládnuť. Momentálne je však nebezpečný.“
„Povedz mi, ale jasne… Čo sa vlastne stalo?“ v Siriusovom hlase sa zračili obavy.
„Toto,“ natiahol k nemu ľavú dlaň s množstvom popálenín. Sirius sa zamračil. „Spálil ma. Zvláštne, ale jemu to nič nerobí, dokonca si ani nevšimol, že nechtiac ubližuje. Pri kúzlení sa ho nemožno dotýkať a neodvažujem sa predpokladať, či tomu bude aj vtedy, ak svoju mágiu ovládne.“
„Netušíš, čo to znamená?“ skúsil zamračene.
„Chcel som si overiť, či to nespôsobuje čarovanie zabudnutých kúziel. Prípadne, či za to nemôže, povedzme, istý výnimočný Potterov predok,“ znechutene natiahol. „Uňho to bude asi kombinácia týchto dvoch vecí plus kameň.“
„Áno, asi áno. Ale bude sa to dať nejako odstrániť?“
„Netuším. Neexistuje o tom zmienka, ale na to som si už pri Potterovi zvykol. Každopádne sa zameriam na to, aby dokázal ovládnuť svoju mágiu a zároveň dohliadnem, aby sa ho nikto nedotýkal, kým nebude jasné, že je to bezpečné.“
„Povieme mu to?“
„Zatiaľ nie,“ zabodol doňho pohľad, z ktorého bolo jasné, že žiada o spoluprácu. „Aspoň do doby, kým si nebudeme istí, že bude pri kúzlení nebezpečný a nebude sa s tým dať nič spraviť.“
„Dobre,“ zamračene súhlasil.
——
„Ani sa nedivím, že nechce, aby som to skúšal osamote,“ zamrmlal Harry. Sedel spolu s Ronom vo vyhradenej učebni na stretnutia DA. Dumbledore spolu s učiteľmi im sem pričarovali všetko potrebné, keďže si to nemohli vybaviť obyčajnou myšlienkou, ako tomu bolo v Núdzovej miestnosti v piatom ročníku. Hermiona s Ginny ešte skonštatovali, že sa zíde viac vankúšov a v rohu ich pričarovávali. „Bolo ťažké prebudiť tú mágiu, ale zbaviť sa jej je ešte ťažšie.“
„To fakt, normálne si ma vydesil,“ pritakal Ron. Strelil pohľadom ku dverám, v ktorých sa zjavil Malfoy aj s Lunou a Nevillom. Zaškľabil sa. „Ja začínam cítiť, že tá moja silnie,“ prezradil.
„A tak to mám byť,“ prikývol s úsmevom. „Len mu to ukáž a jeho poznámky si nevšímaj,“ zazubil sa. „Fakt som rád, že si to bol ty. Ale prosím, Ginny to nehovor. Zabila by ma,“ uškrnul sa.
„To by som sa vsadil,“ zasmial sa. „Ale veď aj im sa už začalo dariť,“ nedopovedal, pretože k nim pristúpili tí traja. Ale mal pravdu, na poslednej hodine im z prútikov začali vychádzať drobné chumáčiky oparu, čo obe nesmierne potešilo. Snape to okomentoval znudeným prevrátením očí. Sirius, ktorý sa ukázal a pozorne sledoval Harryho počínanie, ich hrdo povzbudzoval.
„Takže spustíme našu ukážku tak, ako sme sa dohodli?“ opýtal sa Malfoy Harryho v okamihu, ako sa na stretnutie dostavilo všetkých pätnásť záujemcov.
„Jasne,“ prikývol a postavil sa pred šiestakov a siedmakov. Hermiona, spolu s Ronom, si vzali do parády osem mladších detí a okamžite začali nacvičovať Expelliarmus. Nikto neprotestoval, ale po očku sledovali Harryho. „Chcem, aby ste sa naučili v prvom rade niečo užitočnejšie, ako je Protego.“ A dopodrobna im vysvetlil ohňový štít.
„Ak je to určite užitočnejšie,“ namietol Finch-Fletchley.
„Určite je, veď som to práve povedal,“ pozrel naňho mierne rozladene. „A sme pripravení vám to aj dokázať, pretože vonku vám Protego príliš nepomôže.“
„Chápem to správne, že máš v pláne ukázať nám to spolu s Malfoyom?“ spýtala sa Parvati. „Nikto iný neovláda čiernu mágiu,“ doložila zachmúrene.
„To je fakt,“ pritakal Malfoy. „Pre vaše lepšie pochopenie, neviem všetko, ale niečo predsa. A smrťožrúti na vás vonku nebudú používať ani Expelliarmus, ani Reducto ani nič… nevinné. Bolo by pre vás výhodnejšie, keby ste sa naučili niečo účinnejšie.“
„Nemyslela som to v zlom,“ okamžite zareagovala na jeho podráždený tón. „Len, či to budú ochotní stráviť aj tí menší,“ hlavou ukázala na skupinku, ktorá ich zvedavo pozorovala a prehliadala, že im Ron práve niečo dohovára. Hermiona to už vzdala a sledovala ich tiež.
„Nebudem tu predvádzať nič hrôzostrašné,“ Malfoy sa mierne zaškľabil. „Chceme vám len ukázať, že ohňový štít je vážne užitočný,“ dodal a pohľadom ostal visieť na Hermione.
„Takže vám najprv ukážeme, že Protego neúčinkuje na najobľúbenejšiu smrťožrútsku kliatbu, Sectumsempru,“ Harryho hlas ho vtiahol naspäť na zem. Dopredu sa dohodli na pravidlách útoku a aj mieste Dracovho cieľa. Postavili sa oproti sebe, už bol v pohotovosti aj Ron. Miernym prikývnutím si naznačili, že sú pripravení. Malfoyovo švihnutie prútikom a následne letiaca kliatba preletela Harryho vyčarovaným modrým štítom ako nôž maslom a mierne mu preťala rameno. „A toto bola len slabšia kliatba,“ pokračoval, pokým mu Ginny zaceľovala ranu. „Môžete si predstaviť, ako by to asi mohlo s vami vyzerať, keby sa smrťožrút do vás poriadne obul.“ Ostatné nechal na ich fantázii. V tvárach sa im dalo čítať, že si spravili veľmi živú predstavu. Mladší pozerali vydesene ako na Harryho, tak i na Draca. Tí starší len prikyvovali. Na Malfoya sa dívali s rešpektom, zrejme pochopili, že by nebolo múdre si ho znepriateliť. Bol to však záujem, už nie nechuť. „A teraz ohňový štít.“ Už ošetrený Harry sa postavil, aby ukážku zopakovali. Tentoraz vyčarovaný ohňový štít poľahky pohltil Dracove kliatby. Aj pre neskúsené oko bolo zrejmé, že tentoraz nedbal na neškodnosť svojich útokov. Pálil silno a niekoľkokrát za sebou.
„To je všetko, čím by som vás mohol vystrašiť,“ znudene mykol plecami. „Štít vás ochráni pred väčšinou kliatob a tie, pred ktorými vás neochráni, tu predvádzať nebudem.“
„Malfoy tým myslí, že na neodpustiteľné kliatby nepomáha nič. Absolútne,“ doložil Harry. „Preto sa zameriame hlavne na štít, nanešťastie je to neverbálne zaklínadlo, takže sa to týka v prvom rade len vás starších. Pred rokom som sa však presvedčil, že pri neverbálnych kúzlach roky nezohrávajú dôležitú úlohu,“ usmial sa na Ginny a Lunu. „A môžu sa to pokúsiť naučiť aj tí mladší. Rovnako ako Patrona. Smrťožrúti a dementori, to je vonku najväčšia hrozba a my sa budeme učiť, ako sa proti nim brániť.“
Všetci to zobrali na vedomie a všetci s tým súhlasili. Aj keď tí mladší začali namietať a chceli sa pridať k väčším, ktorí sa už plne sústredili na to, aby sa ich mysle zaplnili ohňom. Na prvej hodine nedosiahol úspechu nikto. Colin sa Malfoya vypytoval, pri čom všetkom by mohol prihodiť rady. Zvedavo načúvali aj ostatní. Nadhodil, že existujú akési formy istej prvej pomoci pri nepríjemných kliatbach. Napríklad pri zásahu kliatbou vyvolávajúcou svalové kŕče je užitočné mať pri sebe bylinku s názvom Torminus. Neville sa okamžite vložil s návrhom, že si na bylinkovej časti stretnutiach vysvetlia aj to, kde ju treba hľadať. Preberali aj dôležitosť ošetrovateľských častí. Aj keď sa deti tvárili nedôverčivo, Harry ich schladil poznámkou, že by rád videl, čo by spravili v prípade, že by pri nich ležal niekto blízky zasiahnutý rezacím zaklínadlom a silne by krvácal. V momente sklapli.
——
„Vôbec sa mi to nepozdáva,“ zamrmlala Pomfreyová stojaca vedľa Snapa. Obaja sa zachmúrene dívali na obrázok pred sebou. „Myslím, že by po tých všetkých elixíroch už mala začať reagovať.“
„Zrejme ani sama nechce,“ zamyslene zvraštil obočie. Tentoraz sedeli pri posteli jej najstarší synovia spolu s Fleur. Pokým sa jej ona vytrvalo prihovárala, dvojčatá zachmúrene diskutovali medzi sebou. Jeho pohľad sa stretol s Billovým. „Tomu by som sa nedivil. Je pre ňu lepšie nachádzať sa v tomto nič netušiacom stave,“ zadíval sa na ňu. Presne to si myslel, aj keď sa tomu čudoval. Vždy ju považoval za silnú ženu, aj keď ju príliš v láske nemal. Ale koho on mal.
„Tomu neverím,“ razantne zavrtela hlavou ošetrovateľka. „Molly by sa tak ľahko a jednoducho nevzdala, aj keď si určite zažila svoje. Vidieť umučenie a smrť vlastného dieťaťa…“ striaslo ju.
„Tiež mám ten názor, že by bola schopná postaviť sa a vrhnúť sa naspäť do života. Aj napriek možným ďalším bolestiam,“ uprene pozrel na svoju neoficiálnu kolegyňu. „Skúste toto,“ natrčil jej fľaštičku s elixírom. „Je to niečo silnejšie a nebezpečnejšie. Keď sa nechce dať prebrať normálnym spôsobom, toto ju hádam prinúti.“
„Čo to je?“ zvedavo a nedôverčivo pokukovala po elixíry.
„Nebuďte zvedavá,“ vrkol podráždene. Urazene sa naňho zadívala.
„Nedám jej to, pokiaľ mi nevysvetlíte, o čo ide,“ sykla po ňom naštvane.
„Dobre,“ netrpezlivo privolil a nezabudol ju prebodávať pichľavým pohľadom. „Momentálne sa obrnila proti psychickým podnetom. Nevníma ich, nereaguje, necíti. My však spôsobíme, aby niečo cítila. Keď nie psychicky, tak fyzicky.“
„Chcete jej vyvolať bolesti?“ neveriacky sa spýtala. Pochopila o čo mu ide, ale nemohla tomu uveriť. „To jej nedám.“
„Ale dáte. Bolesť ju prinúti vnímať ju. Tým pádom existuje možnosť, že sa na ňu uprie a zároveň zareaguje aj na vonkajšie prostredie. Na ich prihovárania.“
„Ja neviem, mne sa to nepozdáva.“
„Ako chcete,“ sykol. „Môžete tu denne stáť a pozerať sa na jej holú telesnú schránku alebo sa môžete pokúsiť o niečo viac.“
„Ste si istý?“
„Nie, ale musíme sa pokúsiť o čokoľvek.“
——
„Kto bude mať mapu, keď budeme preč?“ nadhodil Ron. Práve sa chystali k Siriusovi, aby sa preletaxovali do Hlavného štábu na schôdzu Fénixovho rádu.
„Samozrejme, že ja s Nevillom,“ odvetila mu Ginny. „To je hádam jasné, nemyslíš?“ zaškľabila sa naňho.
„Dobre, ale aj tak sa mi to nepáči,“ namietol.
„To ma ale nezaujíma,“ vrkla. „Nemusíš mať strach, dokážeme sa o seba postarať. To, že teba svrbí dlaň ešte neznamená, že ostatní sú neschopní.“
„Áno, to je pravda,“ v rýchlosti zasahoval Harry, pretože Ron začínal opäť červenieť. „Ale zoberte aj Lunu a buďte spolu,“ nezabudol dodať. Tiež sa mu nepáčila predstava, že by mali ostať na Slizolinčanov samí. Ľahko sa mohlo stať, že si zmyslia niečo podnikať práve vo chvíli, kedy budú všetci Fénixy preč. Aj tí dospelí.
„Iste, láska,“ nevinne sa usmiala a vtisla mu letmý bozk. „Nemusíš sa strachovať. Budeme u mamky s mapou v ruke. Keby sa niečo dialo, okamžite zvoláme DA,“ ukázala mu galeón.
„Obnovila som tento spôsob komunikácie,“ vložila sa Hermiona s miernym úsmevom.
„Tak fajn,“ prikývol o niečo pokojnejšie.
Schôdzu bez prítomnosti Dumbledora viedol Sirius za výdatnej asistencie Billa, ktorý vlastne technicky prebral velenie, keďže sa Sirius zaviazal na Rokfort. Stretávali sa však denne a navzájom sa informovali. Útoky dementorov, smrťožrútov a vlkolakov pokračovali, týždenne sa odohrali minimálne dva incidenty, pri ktorých neraz došlo aj k úmrtiu muklov, či čarodejníkov. Občas sa dostali ku slovu aj dvojité útoky. Nemali žiadne informácie, dokonca ani Mundungusovi sa v preoblečení nepodarilo nič vypočuť. Dvojčatá sa však predsa len dopočuli, že sa smrťožrúti začali stretávať v jednom pochybnom podniku. Mundungus bol vzápätí poverený zdržovať sa práve tam.
Na Harryho radosť sa schôdze nezúčastnila európska vetva, takže neprišlo ku konfliktu medzi nimi a Ronom a on nemusel bojovať s pokušením menom Elena. Európania sa práve venovali sledovaniu tlupy vlkolakov v horách a nemohli si dovoliť prerušiť túto činnosť. Nevadilo mu to.
——
Život na Rokforte ukrojil z ďalšieho týždňa a ako si všetci uvedomili, blížili sa Hermionine narodeniny. Nechcelo sa im oslavovať v chrabromilskej klubovni, Luna by sa nemohla zúčastniť a ešte stále boli zjavné akési prejavy prílišnej opatrnosti voči Malfoyovi. Preto ju prekvapili vyzdobenou a jedlom preplnenou Núdzovou miestnosťou. Dobby sa vyznamenal aj tentoraz a oni pozvali aj jeho. Takmer s plačom súhlasil, ale zdržal sa len na tortu.
„Mal by si si dávať pozor na to, ako sa tváriš,“ usmiala sa Luna na Draca, keď si k nemu prisadla. Okamžite vedel, ktorá bije, ale tváril sa nechápavo.
„Neviem, o čom hovoríš,“ uprene sa na ňu pozrel. Potešilo ju, že jeho tón bol úplne normálny.
„Nehraj hlúpeho,“ mierne zvraštila obočie. „Možno sa ti zdám šialená…“
„To už nie,“ okamžite ju prerušil.
„Fajn, to ma teší, ale nechaj ma dohovoriť. Skutočne poctivo a dômyselne zakrývaš svoje city. Dokážeš klamať všetkých naokolo, ale aj tak sa občas stane, že sám seba prezrádzaš. A skôr, či neskôr na to prídu aj iní. Pretože to v tebe silnie a to raz zapríčiní, že si nedáš pozor a prezradíš sa.“
„Stále neviem, o čom hovoríš a prosím, nemohla by si byť tichšie?“
„Nebudú nás počuť,“ zoširoka sa usmiala. Ron sa lepil na Hermionu a o okolie sa nestarali. Neville dosť živo diskutoval s Harrym a Ginny a všetci sa smiali. „Hovorím o tvojej láske k Hermione a nesnaž sa zapierať. Myslím, že Ginny ťa spočiatku tiež podozrievala, ale keďže máme teraz všetci dosť iných starostí zdá sa mi, akoby na to zabudla alebo možno nemá čas.“
„Ginny?“ vydýchol prekvapene.
„Áno, tá,“ prikývla a pozrela naňho, akože nechápe, čomu sa čuduje. „Chcem ti len povedať, že keď si nedáš pozor, prezradíš sa a ona alebo v najhoršom prípade aj Hermiona, si to všimnú.“
„Dobre, máš pravdu,“ šepol. „Môžem sa spoľahnúť na to, že budeš mlčať?“
„Budem mlčať. Je to tvoja vec, ale len v prípade, že nemáš v úmysle im škodiť,“ pozrela na Hermionu a Rona.
„Nemám,“ zamračil sa. „A ty, myslíš si, že som hlupák? Že…“
„Nie, vôbec si to nemyslím,“ opäť sa naňho uprene zadívala a usmiala sa. „Nemusíš sa hanbiť za svoje city. Na tvoju smolu si sa zamiloval do zadanej. Oni sú teraz šťastní a ja im to prajem. Láska bolí, v tvojom prípade o to viac, že ich máš na očiach. Mrzí ma to. Možno tomu neuveríš, ale nechcem, aby si trpel. Budem mlčať, ale len v prípade, že sa nepokúsiš o nič, čím by si ich rozdelil.“
„Prečo si myslíš, že by som ich mal rozdeľovať? Čo…“
„No tak, Draco,“ opäť ho prerušila mierne káravým tónom. „Aj keď sa snažíš, a veľmi, stále je v tebe kúsok Slizolinčana a ja mám strach, aby neprevládol nad tým dobrým Dracom,“ Niekoľko sekúnd si vymieňali vzájomný upretý pohľad.
„Neprevládne,“ hlesol napokon a sklonil hlavu.
„To som rada,“ pohladila ho po pleci a odišla za bujarým Nevillom. Po chvíli zdvihol zrak a zadíval sa na tisnúcu a bozkávajúcu sa dvojicu. Zvraštil obočie a zamrkal. Tak rád by si s ním vymenil miesto. Cítil sa prebytočný. Bol medzi nimi na viac a ešte k tomu musel sledovať tých dvoch. Keby bola aspoň mierne sklamaná. O to to bolo bolestivejšie, že bola šťastná. Skutočne šťastná. A on jej to prial.
——
V nasledujúcich dňoch sa dostala k slovu aj Susan. Jednoznačne vyhrala neohlásenú súťaž a na jej hodiny sa prihlásilo viac detí, ako na Harryho a jej brata. A mala z toho radosť, ako sa vyjadrila, keď sa stretli u Siriusa. Nervozitu sa jej napokon podarilo potlačiť a kým Hermiona, Ron, Ginny, Neville a Luna spolu s ďalšími dvadsiatimi deťmi poctivo hľadali svoj kornat, Harry sa úpenlivo snažil, aby jeho myšlienkové rozhovory so strýkom o čosi pokročili. A zároveň sa snažil odolať strýkovmu pravidelnému prieniku do svojej mysle, doteraz ho však vždy dokázal prekonať. A jeho následné komentáre Harryho nedokonale zvládnutej oklumencie boli dosť štipľavé.
Na súkromných hodinách Snape dôsledne kontroloval Harryho mágiu a postupne sa im darilo jej silu zmierňovať. Naučil sa v rozhodujúcej chvíli od seba hmlu odhodiť, ale stále ho to stálo dosť síl. Bez povzbudzujúceho elixíru nebol schopný odísť zo žalárov. Sirius ich mlčky a s obavami pozoroval, ale zameriaval sa na to, aby sa zdokonaľovala vyčarovaná hmla u ostatných troch zverencov. Hermiona s Ginny zdarne dobehli Rona a teraz sa všetci pokúšali o to, aby ich snaha dosiahla potrebnej hranice.
Slizolinčania boli ticho, sledovania nepriniesli žiaden úspech a oni si neboli istí, či by ich to malo upokojiť alebo naopak, aby to v nich vyvolalo ešte väčšiu ostražitosť. K Nottovi sa im nepodarilo dostať a všetkým fakultám bolo naznačené to, čo aj minulý rok. Aby boli opatrní a združovali sa v skupinkách. Doplácali na to najmä zamilované dvojice a sledovaním mapy zistili, že na to príliš nedbajú. Páriky sa nachádzali takmer všade. Neostávalo nič iné, len po večeroch kontrolovať mapu ešte poctivejšie, k čomu sa ponúkol Malfoy, keďže nechodil ani na jeden večerný krúžok. Hermiona s Ronom a Harry s Ginny sa z mapy občas vytratili úplne a objavili sa až na ďalší deň skoro ráno,
Metlobalové tréningy priniesli hádam najviac zúfalstva a horkosti. Colin sa snažil, ako najlepšie mohol, ale za tú dobu si bol schopný osvojiť len techniku brzdenia a prudkého zrýchlenia. Pri prihrávkach mal v rukách diery a streľba na bránu vháňala Ginny do očí slzy beznádeje. A nepomohol ani Harryho psí pohľad, Malfoyove presviedčanie a Ronove povzbudzovanie. Stalo sa pravidlom, že aj keď bola z nich najmenšia, bolo ju na štadióne počuť najviac. A väčšinou to neboli výkriky na podporu.
Aj Mollino správanie sa zmenilo. Bezduchý a neprítomný výraz nezmizol, ale začala sa chvieť. Niekedy to boli sotva badateľné záchvevy, inokedy poriadne šklbnutia. Na weasleyovské vypytovanie odpovedala ošetrovateľka vyhýbavo. Vraj je dosť možné, že sa začína pozvoľna preberať. To, že pravdepodobne niekde vnútri trpí záchvatmi bolesti, radšej nespomínala. Nevedela, ako by zareagovali na Snapov pokus a jej spoluprácu s ním. A zdalo sa, akoby ich toto zistenie uspokojilo a zamerali sa na opätovnú nádej. Nie však Ginny, ktorá veľmi rýchlo odhadla situáciu a z ošetrovateľky vymámila pravdu. V následnom rozhovore so Snapom musela svoje vášne poriadne krotiť, ale nakoniec sa predsa len zhodli na tom, že sa treba pokúsiť o čokoľvek.
——
„Spravíme to,“ prehlásil Zabini, keď sa všetci mladí smrťožrúti stretli v siedmackej spálni. „A to čo najskôr, nemôžeme čakať,“ pozrel na nich, odhodlane prikyvovali. Veľmi dobre vedeli, že ak niečo nepodniknú v čo najkratšej dobe, ich rodičia, ale najmä Temný pán, veľmi rýchle prejavia svoju nespokojnosť. „Sem k nám nechodí nik, len my. Postupne sme si priniesli všetko, čo potrebujeme. A tú rastlinu tiež máme. Tyndale, ty si v elixíroch najlepší, spravíš ho a my sa postaráme o ostatné.“
——
Veľmi zvláštny kalich, niekde ho už videl, len si nemohol spomenúť, kde presne to bolo. Páčil sa mu. A tenké pery, ktoré sa dotýkajú okraja pohára. Zdalo sa mu, že aj tie pery niekde videl, určite z nich počul vychádzať slová. To sa mu však už nepáčilo. Zamračil sa.
Kŕče zvierajúce celé vnútornosti. Doslova tú bolesť pociťoval, stonal a zmietal sa. Až napokon ustali a on cítil, ako prichádza vyslobodenie. Krásna a uspokojivá nevedomosť, bezstarostnosť, nič ho už netrápilo
Opäť pohár, krásny, zdobený kalich približujúci sa k perám. Zvláštne bledý odlesk na hladine čírej tekutiny.
Mučivá bolesť, kŕče, ťažoba a nevoľnosť.
A koniec. Definitívny.
„Harry!“ Ginny ho triasla a pokúšala sa ho prebrať.
„Čo…“ vyliezlo z neho, keď otvoril oči. Cítil, ako sa mu spotené tričko lepí na chrbát.
„Čo sa ti snívalo?“ šepla do tmy. „Krútil si sa a stonal si.“ Jej hlas znel ustarane.
„Neviem,“ pokúsil sa rozpamätať. „Bol tam kalich a bolesť.“
„Nerozpamätáš sa?“ skúsila opäť. Nebolo potrebné hovoriť o dôležitosti jeho snov.
„Snažím sa, ale nejde to. Viem len to, že som cítil bolesť. A potom tam bol ten pohár, zvláštny. Čo to môže znamenať?“
„Nemám tušenia. Čokoľvek.“
„To áno. Zrejme niekto niečo pil a mal bolesti. Možno jed,“ zamračil sa.
„Merlin,“ vydýchla. „Nevieš, o koho ide?“
„Nie, tvár som nevidel, určite. Neviem nič bližšie. Ginn, čo mám robiť?“ spýtal sa zúfalo. Nevedel, či to je len bezvýznamný sen alebo ide o niečo dôležité.
„Keby to bola smrť, videl by si to jasne,“ hlesla a pritiahla si ho k sebe. „Možno to nič neznamená. A keď náhodou áno, budeme dávať pozor na všetky poháre. Ak ho spoznáš, možno budeš vedieť aj o koho ide,“ chlácholivo mu dohovárala. Hlavou mu prebehla myšlienka, aby nebolo neskoro. Striasol sa.
„Dobre,“ šepol a pritisol si ju k sebe. Posledné, na čo pomyslel, než ho jej hladenie uspalo, boli tenké pery.
——
„Kde je Ron?“ opýtala sa Hermiona Ginny pred večerou. Mali sa stretnúť v klubovni a ísť spolu.
„Išiel s Harrym popredu,“ odvetila mierne zamračene. Celý včerajšok aj dnešok dávali pozor na poháre nachádzajúce sa na stoloch všetkých štyroch fakúlt, dokonca si dovolili snoriť aj po učiteľskom. Harrymu sa zdali všetky rovnaké, nespoznal žiaden. Pred priateľmi sa rozhodol mlčať. Opäť. Aj keď s tým nesúhlasila, nakoniec ju presvedčil. Respektíve ju dokázal prehovoriť k spolupráci so svojim psím pohľadom. „Zabini a Parkinsonová nešli z knižnice priamo do svojej klubovne, ale zamierili na druhé poschodie. Šli to preveriť.“
„Aha,“ prikývla. „A to nemohli nič povedať?“
„Ponáhľali sa,“ vysvetlila. Nechcela hovoriť, že Harry je po tom sne nanajvýš podozrievavý a nemienil vyčkávať na nikoho, kto by sa k nim rád pridal. Aj ju požiadal o to, aby ostala oveľa dôraznejšie, než by si želala. Napokon súhlasila len preto, aby to oznámila Hermione. A jej brat, ktorý bol pri ruke a ochotne Harryho nasledoval, vytiahol argument o fénixovských dvojičkách.
„Kde je Draco?“
„Tak to neviem. Ja čakám na Nevilla. Mám ísť na večeru s ním. Ak chceš, môžeš sa pridať,“ pozrela na kamarátku.
„Áno,“ odvetila neprítomne. „Ale myslím, že by sme mali nájsť aj jeho. Tiež by nemal ísť sám. A predpokladám, že oni si mapu zobrali,“ ani nečakala na súhlas.
Neville im oznámil, že Malfoy v spálni nie je. Vlastne ho nik nevidel od tréningu, ktorý skončil už pred hodinou. Roztrpčene sa vychytili na večeru. Vlastne mal Malfoy svoju hlavu a presviedčať ho o niečom bolo rovnaké, ako nútiť do niečoho Harryho. Snáď má dosť rozumu na to, aby sa postaral sám o seba. A hlavne, aby si dal pozor.
„Tam je.“ Hermiona ukázala na stojacu postavu v jednej z postranných chodieb, ktoré sa už stihli ponoriť do šera blížiacej sa noci a svetlá fakieľ hlavnej chodby ich neosvetľovali. „Neviem síce, načo tam stojí,“ mierne sa zamračila, „ale hádam by sme mali ísť preňho. Ak sa teda chcete zdržovať.“
„No, skôr by ma zaujímalo, čo zistili tí dvaja,“ zamrmlal Neville. Hermiona pozrela na Ginny, tá len mykla plecami.
„Tak fajn. Vy bežte na večeru a ja tam prídem s ním.“
Pozerala na priateľov, až kým nezmizli za rohom. Nato sa otočila k blonďavej postave. Len si povzdychla. Bolo jasné, že sa stále zožiera, bojuje s odmietaním a s veľkou snahou presvedčiť okolie, ktoré je voči nemu nanajvýš opatrné. Rada by presvedčila aj ostatných, že už dávno nebol tým, čím kedysi. Už vtedy, keď ju prepustil a neodvliekol, bolo jeho zmýšľanie iné.
„Ahoj, niečo nové? V tej tme?“ spýtala sa, keď sa postavila k nemu. Mierne sa šklbol, keď začul hlas votrelca, ktorý ho vytrhol z myšlienok.
„Ani nie, tá tma je stále rovnaká,“ uškrnul sa, keď zistil, o koho ide. „Stále rovnako čierna.“
„Trápi ťa stále to isté? Alebo tu dumáš kvôli niečomu novému?“ prešla rovno k veci.
„Je to to isté,“ úsmev sa okamžite stratil. „A zároveň aj problémy nové.“
„Aké?“ vyzvedala. Nepredpokladala, že by ju poslal do čerta. A on ani nemal v úmysle nič podobné spraviť. Potreboval sa niekomu zdôveriť. Aj keď by sa rád tomu vyhol.
„Problémy s Patronusom,“ šepol a odvrátil od nej pohľad. „Vieš, tak trocha sa hanbím. Nikdy som nepovažoval toto kúzlo za dôležité. Dokonca som si z Pottera strieľal. A teraz chápem, že je to ťažké. Pohodlne som mučil mukelky Crutiatom, zabíjal som mačatá a šteňatá Avadou, ale pri Patronovi, nedokážem nič,“ nedíval sa na ňu. Pri jeho slovách sa striasla hrôzou. S týmto sa nikdy nepriznal, nehovoril o tom, čo všetko ho nútili robiť. Položila si ruku na jeho rameno.
„Nikto netvrdí, že Patronovo zaklínadlo je ľahké a nikomu sa ho nepodarilo naučiť rýchlo. Ani Harrymu. Nemáš sa za čo hanbiť, učíš sa ho tri týždne, nám všetkým to trvalo dlhšie. Nakoniec ho budeš vedieť,“ opatrne mu dohovárala.
„Ja ale nemám žiadnu šťastnú spomienku,“ vyliezlo z neho. Srdce sa mu rozbúchalo, keď ucítil na pleci jej ruku. Všetko sa v ňom lámalo, slabol a strácal pevnú pôdu pod nohami.
„Ani Harry ju v treťom ročníku nemal. Upäl sa len na jedno. Na to jediné, čo si bol schopný spojiť so svojimi rodičmi. Počul svoju mamu kričať.“ Malfoy sa k nej prudko otočil. Jeho najšťastnejšia spomienka je spojená s týmto? „Je to tak,“ pokračovala s miernym úsmevom. „Určite nájdeš nejakú šťastnú spomienku, ktorá je spojená napríklad s tvojou matkou,“ dívala sa mu do očí. Zbadala, že sa mu v šedých očiach lesknú slzy, ktoré sa snaží potlačiť. Cítila, ako sa pod jej rukou mierne chveje. „A ak by si to náhodou nedokázal, o čom silne pochybujem, stále tu sú tvoji priatelia, ktorí ti dokážu pomôcť.“
„Možno by sa nejaká šťastná spomienka aj našla,“ hlesol. Všetko krásne, načo si bol schopný spomenúť, okamžite prebíjal jeho krutý a násilnícky otec. Nemohol dlho prežívať radosť, pretože jeho otcovi sa nikdy nepáčilo, keď prejavil aspoň trocha spokojnosti.
„No vidíš,“ usmiala sa.
„Rozhodne sa o to budem pokúšať,“ prehlásil, ale svoje tvrdenie nedokázal podporiť nejakým úsmevom. „Opäť ti musím poďakovať.“
„Nie je vôbec za čo,“ okamžite ho prerušila. „Už som ti povedala, že ti verím a že za tebou stojím.“
Na potvrdenie svojich slov ho objala. Silne. Keď jeho srdce dovtedy bilo ako splašené, teraz na okamih prestalo búchať úplne. A ťažko skrývané city sa začali rýchlo predierať na povrch. Smrťožrútstvo, Patronus a nútene tolerantní Chrabromilčania sa dostávali do úzadia. Rovnako ako jej ryšavý priateľ spolu so Slizolinčanmi. Teraz existoval len on a ona. Jej teplá náruč. Že bola len priateľská, na to tiež odmietal myslieť. Údery jeho srdca opäť naberali na obrátkach a začala ho viesť túžba. Zdvihol hlavu z jej vlasov a bezmyšlienkovite sa dotkol svojimi perami tých jej. Tak mäkké a sladké, úplne prekonali všetky jeho sny.
——
„Mundungus to predsa vravel,“ povedali dvojčatá. Opäť sa stretli pri svojej matke spoločne so svojím najstarším bratom. Ich mladší súrodenci sa zastavovali v priebehu dňa vždy, keď sa im naskytla príležitosť. Momentálne však boli na večeri a po nej ich čakalo to zvláštne tajomné stretnutie so Snapom a Siriusom, o ktorom nechcel nikto nič hovoriť. „Boli tam teraz v pondelok a majú sa stretnúť opäť,“ pozerali na Billa s miernou výčitkou v očiach. „My, keby sme boli na tvojom mieste, tak tam niekoho pošleme alebo tam vtrhneme aj sami a pozatvárame ich.“
„Našťastie nie ste na mojom mieste,“ zamračil sa na nich. „Nechápete, že nám ide o ochranu civilistov? Keď tam vtrhneme a zavrieme ich, tak bude síce o niekoľko smrťožrútov menej, ale začnú sa stretávať niekde inde a plánovať ďalšie útoky. Máme za úlohu vypátrať, kde sa chystajú zaútočiť a ochrániť nevinných.“
„Ale toto je predsa len nečinné vyčkávanie a ľudia pri tom umierajú aj tak,“ protestovali.
„Je to Dumbledorov príkaz a my sa ho budeme držať. Vy dvaja jednoducho ostanete zalezení v obchode a budete…“ zarazil sa. Ich matka sa šklbla o niečo prudkejšie, než si zvykli. „Mami,“ chytil ju za ramená a mierne potriasol. Dvojčatá sa na ňu vrhli tiež. „Počuješ nás?“ s nádejou sledovali, ako sa jej oči pomaličky obracajú za hlasom.
——
„Už ste tu?“ Ginny s Nevillom si prisadli k Harrymu a Ronovi. „Tak, čo sa vám podarilo zistiť?“ spýtavo zdvihla obočie smerom k svojmu priateľovi neskrývajúc ani zvedavosť a ani obavy.
„Nič,“ mierne sa pousmial. „Zdá sa, že Parkinsonová vymenila Malfoya za Zabiniho. Zašili sa a oblapovali,“ znechutene sa zaškľabil.
„Tak nie Nott, ale Zabiniho vkus je biedny,“ skonštatoval Neville.
„Kde je vlastne Mia?“ vyzvedal Ron.
„Zastavila sa pre Draca. Mali by za chvíľu prísť,“ vysvetlila Ginny, ale sledovala pritom Harryho. Ani jeden z nich si nevšímal Ronovo opätovné mrmlanie na Malfoya a jeho preháňanú dôležitosť.
„Upokojil si sa aspoň trocha?“ šepla mu. Zavrtel hlavou.
„Nie, neviem prečo, ale stále musím myslieť na ten pohár.“
„Predsa sme ho nenašli.“
„Ja viem a neviem si to vysvetliť.“
„Aha, už sa ťahajú,“ zachechtal sa Neville a hlavou ukázal ku dverám. Zabini si za plecia viedol zjavne spokojnú a vyškľabenú Parkinsonovú. Neveriacky pokrútil hlavou. „Úžasný párik,“ kriticky zhodnotil.
„To vieš, rovný rovného si hľadá,“ uzavrel túto tému Ron, ale nijako spokojne sa netváril. Nepozdávala sa mu absencia jeho priateľky na večeri.
„Neciv tam tak,“ ozvala sa po chvíli Ginny. Všimla si, že Harry nespúšťa pohľad zo slizolinského stola. Objektom jeho záujmu bolo klbko hlučne sa správajúcich študentov, v ktorom vynikali Crabe a Goyle. Zabini s Parkinsonovou sa flegmaticky kŕmili a ostatných si nevšímali. „Spozorujú to,“ dodala. Aj tak sa od nich nevedel odtrhnúť. Chechtali sa spoločne s tými šiestakmi, ktorých mená si nijako nevedel zapamätať, ale od Ginny a vlastne aj Malfoya vedel, že tvoria istú partičku. A potom sa uprel na Notta. Sedel potichu a oproti zabávajúcim sa spolužiakom to vyzeralo podozrivo.
„Nevadí, nech to zistia,“ šepol jej naspäť. Niečo mu navrávalo, aby ich predsa len neprestal sledovať. Po chvíli automatického sledovania zbadal, ako Nott mierne stuhol. Vzápätí sa nervózne pomrvil, kým jeho kolegovia podozrivo stíchli. Už ich upreto sledovala aj Ginny.
„Čo sa deje?“ spýtal sa ich Neville, Ron spozornel.
Harry sa otočil tam, kde Nott uprene hľadel. Smerom k učiteľskému stolu. Pokúšal sa nájsť dôvod, pre ktorý boli Slizolinčania takí nervózni. V ušiach mu znel hovor a hluk šíriaci sa zo všetkých strán preplnenej Veľkej siene. A potom to zbadal. Tenké pery, ku ktorým sa blíži obyčajný okraj pohára. Nijako výnimočný. Rovnaký, ako stovka ostatných v sieni. A ucítil tú bolesť. Jeho sen dostal reálnu formu. Jed. Bol si tým istý. Pery, z ktorých nevyjde nikdy nič príjemné. A na hladine tekutiny sa určite zračí bledosť tváre. Pozeral sa, ako si jeho strýko prikladá pohár s jedom k perám.