„Tak to je skutočne príjemne prekvapivé zistenie,“ sarkasticky natiahol Harry a zachechtal sa. Ron nevedel skryť úškľabok.
„Potter,“ vrkol po ňom Snape prebodávajúc ho pohľadom. Sirius sa tiež netváril príliš vážne. „Hneď dostanete príležitosť k tomu, aby ste ukázali svoju výnimočnosť. Nech sa páči,“ strčil mu pred nos fľaštičku s elixírom. „Namočte svoj prútik a môžete začať čarovať. Váš kamienok sa hádam postará o nejaký zázrak a vám sa podarí vyčariť aspoň mierny opar,“ zaškľabil sa.
„Asi by sme im mali najprv vysvetliť, ako to má všetko vyzerať,“ nadhodil Sirius, ktorý sa neprestával uškŕňať.
„Nebude potrebné. Som si istý, že geniálna slečna Grangerová už má všetko z ostrova naštudované a dôkladne ich so všetkým oboznámila. Možno im to trvalo, ale nakoniec určite všetko pochopili,“ zaceril sa. „Nemýlim sa?“ otočil sa na Hermionu.
„Čaruje sa neverbálne, takmer ako u všetkých zabudnutých zaklínadiel,“ odvetila s miernym začervenaním. „Formulka je Vindex Pectum. Z prútika by pri optimálnom kúzle malo vyjsť silné oranžové svetlo, ktoré dokáže mordengraudov spáliť. Je to náročné, spočiatku bude z našich prútikov vychádzať len opar, ktorý bude postupne silnieť. Na odohnanie mordengraudov stačí silná hmla, ale na úplné zničenie treba svetlo.“
„No?“ Snape sa otočil na Siriusa s významne zdvihnutým obočím. „Teóriu zjavne ovládajú, ale to nie je podstatné. Dôležitejšia je prax a ako sa pán Potter o malú chvíľu presvedčí, vôbec to nebude také jednoduché.“
K všetkým štyrom postupne natrčil ruku s elixírom a oni na niekoľko sekúnd namočili špičku svojho prútika dnu. Presne na tak dlho, kým sa ich prútik prestal oranžovo blyšťať.
„Malá ukážka,“ nadhodil Sirius a natiahol ruku s prútikom. Vyletela z neho oranžová hmla, ktorá sa pred ním hromadila a vytvárala akúsi bariéru. Švihnutím ruky ju poslal od seba, silno narazila do steny a rozplynula sa. „Dokázal by som si držať mordengraudov od tela, ale nezničil by som ich,“ vysvetlil.
„Tak, po tomto menšom predstavení sa môžete do toho pustiť aj vy,“ zavrčal Snape. „Potrebujete v sebe nahromadiť značné množstvo mágie, aby sa vám podarilo vyčariť podobnú hmlu. A o to vám všetkým pôjde. Ak by ste dokázali vyčariť aj svetlo, bolo by to len prínosné,“ dodal, ale bolo na ňom vidieť, že o tom pochybuje.
„Nie je to nič zložité,“ pokračoval Sirius. „Je to to isté, ako pri Patronovom zaklínadle. Stačí, keď sa presvedčíte, že to dokážete. Pri Patronovi ide o šťastnú spomienku. Pri tomto kúzle o vieru.“
„Presne tak,“ dopĺňal Snape. „Mágia nie je nič hmatateľné. Nič, čo by sa dalo opísať alebo predstaviť si. Je to vnútorné presvedčenie. Sila, ktorá sa nachádza v každom čarodejníkovi. Ak sa dokážete presvedčiť, že ju máte, začne vo vás silnieť, formovať sa a hromadiť. A dá vám príležitosť k tomu, aby ste vedeli používať aj zabudnuté zaklínadlá. Záleží len od vás ako rýchlo ju v sebe objavíte a ako skoro sa bude prejavovať. Tak nech sa páči,“ zamračil sa na nich.
Pár sekúnd po sebe zazerali, pohľadmi si dávali prednosť. Sirius sa na nich s pochopením díval. Nebolo jednoduché ukazovať sa pred láskavým profesorom, ktorý striehne na najmenšiu príležitosť, aby ich mohol povzbudiť nejakou štipľavou poznámkou. Obe dievčatá naraz zdvihli prútiky, s pevným presvedčením začať. Bolo jasné, že chlapci sa tak skoro nerozhýbu. Hlavne Harry, aj keď sa snažil tváriť rozhodne a odvážne, obával sa neúspechu. A nemal strach z toho, že by nepresvedčil seba, šlo mu o niekoho iného. Ako sa o malú chvíľu ukázalo, nebolo to vôbec jednoduché. Snaha sa odzrkadľovala v oboch tvárach, ale z prútika im nevyšlo nič.
„Tak,“ vrkol Snape. „Ako ste už pochopili, strávime tu veľa času a musím sa priznať, že som tomu neskutočne rád,“ ironicky natiahol. Potom preniesol pohľad na Harryho. „Pán Potter, môžete mi prezradiť, na čo vlastne čakáte? Potrebujete snáď nejakú písomnú pozvánku k tomu, aby ste sa konečne zapojili? Ak vám ide o to, v momente vám jednu vyčarujem,“ zaškľabil sa.
„Dobrotivý Merlin,“ povzdychol si Sirius. „Vážne to tu bude zábavné,“ vrkol smerom na Snapa, ktorý sa naňho provokačne zaceril. „Dievčatá, počúvajte,“ otočil sa na ne a začal im niečo potichu vysvetľovať. Snape sa spokojne obrátil naspäť na Harryho.
„No? Vylezie z vás dnes niečo?“ provokoval.
„Áno, pevne dúfam, že sa mi niečo podarí vyčariť,“ zaškľabil sa. „Mám predsa v sebe Chrabromilovu krv a to by mala byť istá výhoda. Vy by ste o tom mohli rozprávať. Aj keď neviem, možno ani nie, ešte ste nám neukázali svoje kúzlo.“
„A ani vám ho neukážem,“ natiahol a prizabil pohľadom Rona, ktorý sa potichu zasmial. „Pán Weasley, myslím, že by ste sa mali pridať k dievčatám a načúvať radám Blacka. Tam sa hodíte viac,“ s úškrnom sa díval na jeho protestný pohľad. Nie, že by bol sklamaný z toho, že by ho mal učiť Sirius, ale nepozdával sa mu Snapov spôsob, akým ho k nemu odporučil. Hundrúc nejakú pripomienku od nich červený odkráčal. „Nech sa páči. Začni,“ zavrčal strýko na svojho synovca keď osameli.
Harry sa mu pár sekúnd díval do očí. Ani si to neuvedomil, ale srdce mu začalo biť rýchlejšie, než by malo byť normálne. Nerád si to pripúšťal, ale opäť sa pristihol pri myšlienke, že mu až príliš záleží na názore svojho strýka. Prial si, aby hneď jeho prvý pokus slávil úspech. Aby dokázal, že na to má. Nevedel, čo má v sebe hľadať. Akou mágiou by mal podľa nich disponovať. Len sa zameriaval na to, že jednoducho chce vyčariť aspoň niečo. Chce, aby z jeho prútika niečo vyšlo. Para, opar, hmla. Niečo, čo by jeho strýka aspoň trocha uspokojilo. Potešilo, to hádam ani nie, len aby nad ním prestal lámať palicu. Vindex Pectum. Cítil, akoby sa jeho vnútro začalo chvieť. Ale inak, ako obyčajne. Necítil chvenie v oblasti žalúdka, alebo zvieravý pocit na hrudníku. Nedalo sa to špecifikovať. Bolo to zvláštne, šlo to zo samotného dna jeho duše. Teraz už vedel, že nejaká duša skutočne existuje. Mal pocit, akoby sa jeho ruka držiaca prútik spojila s jeho vnútrom, jeho dušou, jeho mágiou. Mierny elektrizujúci pocit sa šíril jeho napriamenou končatinou. Podobný pocit zažil na svoje šestnáste narodeniny. Keď prvý raz zovrel chrýzos a ten si ho spoznal. Prekvapene pozeral na špičku svojho prútika, z ktorého začala vychádzať oranžová para, snažiaca sa sformovať a zosilnieť. Márna snaha, po chvíli sa rozplynula do nenávratna.
„To bolo…“ vydýchol.
„Áno, to skutočne bolo,“ Snape naňho hľadel s mierne nadvihnutým obočím. „No, vskutku pôsobivé,“ prepaľoval ho pohľadom. „Zrejme sa skutočne ozýva tvoja prvotriedna krv v spolupráci s kamienkom. Inak sa to nedá vysvetliť,“ zaškľabil sa, keď sa spamätal z prvotného prekvapenia.
„Ak je za tým krv, tak nepochybujem o tom, že ste aj vy pokročili, aj keď sa zdráhate niečo predviesť,“ opáčil.
„Som tu preto, aby som vás viedol a nie preto, aby som sa predvádzal. Na to si ty vhodnejším adeptom,“ vrkol. „Black,“ otočil sa ku skupinke, ktorá poctivo trénovala a ich si nevšímala. „Môžeš byť pyšný. Tvoj krstný syn niečo vyčaril. Síce maličké, ale predsa,“ nezabudol sa ironicky zaškeriť.
V nasledujúcich minútach musel rozprávať, aký pocit pri tom zažil a taktiež niekoľkokrát ukázať svoju oranžovú paru. Nikomu inému sa ten večer nepodarilo nič zo seba dostať.
Vedel, že to niekde v ňom je. Jednoznačne. Obrazne povedané, takmer si na to siahol. Teraz stačil tréning a jeho mágia sa plne rozvinie. Ako ľahko sa to povie, horšie to bude s činmi. Sirius vyjadril svoju radosť a povedal, že o tom nepochyboval. Ostatných povzbudzoval a presviedčal. Nevyzerali, že by si boli istí. Najmä, keď okolo nich krúžil zamračený Snape, od ktorého sa im dostalo len znudeného mrmlania a frflania. Nebude to ľahké.
——
„Nezdajú sa nijako podozriví,“ šepol Ron na hodine Herbológie. Nové skleníky sa príliš nelíšili od tých pôvodných, ktoré boli zničené výbuchmi. Až na to, že tu bolo nezvyčajne čisto, dalo sa však čakať, že tento nedostatok bude po pár hodinách odstránený. Stačilo, že bude mať niekoľko študentov podobný prístup k praktickej dvojhodinovke ako Ron s Harrym.
„Pán Weasley, bola by som radšej, keby ste sa venovali hodine,“ ozvala sa Sproutová. „Tú hlinu by ste mali dávať do kvetináča. Vaša ušatkovka určite neporastie, keď ju poriadne nezakryjete a nepostaráte sa o ňu. Pán Potter by sa mohol tiež realizovať.“
„Ako by som sa o to nesnažil,“ vrkol Ron potichu a chňapol po fazuľke s odstávajúcimi výbežkami pripomínajúcimi uši. Žuvaním lístkov tejto rastliny sa docielo zlepšenie sluchu. Ale len v prípade, že je poriadne zasadená. A starostlivosť o rastlinu je taktiež komplikovaná a náročná.
„Mia, podáš mi tú lopatku a metličku?“ otočil sa Harry na kamarátku, ktorá sa na nich mračila a poctivo pracovala spolu s Nevillom.
„Mohli by ste aspoň niečo robiť poriadne?“ vrkla a vrazila mu do ruky vyžiadané veci.
„Snažíme sa,“ ohradil sa a zametal hlinu, ktorá sa nachádzala všade okolo nich. „Jasne, že sa tvária nenápadne,“ šepol smerom k Ronovi, ktorý pokračoval v špehovaní Slizolinčanov. „Nevinnosť sama,“ zamrmlal a nasypal hlinu z lopatky do kvetináča.
„To by si nemal,“ namietol Neville. „Má to byť čistá hlina, neporastie vám to.“
„A nie je to jedno?“ zamračil sa Ron. Harry šiel po novú hlinu, špeciálne upravenú a obohatenú výživným hnojivom.
„Nie, nie je,“ Hermiona sa tvárila odsudzujúco. „Táto téma bude určite na skúškach.“
„A dosť,“ zastavila sa pri nich Sproutová. „Je jasné, že naše hodiny nemôžu byť úplne tiché, ale to neznamená, že sa budete navzájom vyrušovať. Pán Weasley, prosím, fazuľku máte držať medzi dvoma prstami, nemáte ju zvierať v dlani. Poškodíte jej uši a to spôsobí, že vám nikdy nevyrastie tak, ako by mala. Vezmite si druhú a začnite odznova. Kde je pán Potter?“
„Išiel pre hlinu…“
„Áno, to je správne. Hlina musí byť neznehodnotená. Pán Longbottom, výborne, vidím, že zase odvediete dobrú prácu,“ otočila sa k druhej dvojke. Ron smerom k Hermione nevinne mykol plecami a s úsmevom vzal novú fazuľku medzi dva prsty. Významne prevrátila oči.
„Uhni, Potter,“ vrkol po ňom Nott. Obaja sa stretli vzadu v skleníkoch, kde profesorka skladovala päťkilové mechy s hlinou.
„Nemám najmenší dôvod,“ sykol po ňom. V prvom momente chcel vytiahnuť prútik a namieriť na Slizolinčana, ktorý sa mu náhle ozval za chrbtom.
„Tak si zober tú hlinu a nezavadzaj.“ Obaja stáli napäto oproti sebe a pozerali si do očí. Ani jeden sa nemal k tomu, aby zobral mech a odišiel.
„Čo si taký nervózny?“ zaškľabil sa mu Harry do tváre. Mal na pamäti rozhovor s Malfoyom na tému Nott. „Chystáš sa na mňa zaútočiť?“
„Kašlem na teba,“ zamračil sa a flegmaticky si zodvihol mech.
„Tomu neverím,“ pokračoval potichu. „Ako sa má Voldemort? Nepozdravuje ma?“ provokačne sa uškŕňal. Nott bol podľa Malfoya slabý a nerozhodný a Harry sa rozhodol hrať na citlivú strunu, keď sa mu naskytla takáto príležitosť a on sa s ním ocitol osamote. „Ako ma máte odstrániť?“
„To by si rád vedel,“ významne sa uškrnul. Aj keď pociťoval istú váhavosť, úspešne ju zakrýval. „Nemaj strach, dostane sa aj tebe pozornosti.“
„To určite a najprv sa zameriate na Snapa alebo Malfoya? Na ktorého z nich je Voldemort viac nasratý? Čo…“
„Drž hubu,“ štekol a otočil sa k odchodu. Harry sa mu díval na chrbát a v momente si uvedomil, že nebude vôbec na chybu tohto chlapca znervózňovať. Či to k niečomu bude, to sa dalo len ťažko odhadnúť. Rozhodne však nedokáže odolávať a pretvarovať sa tak dlho, ako Malfoy. Hádam spraví nejakú chybu.
——
„Je s ním zábava, nemyslíš?“ spýtal sa Sirius Harryho. Obaja sedeli v podzemnom žalári a sledovali Snapa, ktorý chodil zúrivo okolo Hermiony, Rona a Ginny a znova im vysvetľoval silu vnútornej viery.
„To s ním bola vždy,“ zaškľabil sa. „On jednoducho nevie povedať nič normálnym tónom. Na jeho smolu to už tak nepôsobí ako v minulosti.“
„Weasley! Chápete vôbec niečo z toho, čo som vám povedal?“ štekol po červenom Ronovi.
„Uhm,“ pokračoval Sirius. Aj keď bol Ron červený, bolo to od zúrivosti. Uškrnul sa, keď zaregistroval jeho prevrátenie očí. „Kde sú tie časy, keď vás svojimi slovami dokázal zdeptať?“
„No, všetci sme v jeho prítomnosti odvážnejší odkedy sa vie, že je to môj strýko,“ prikývol Harry. „Dokonca aj Neville sa ho už pomaly prestáva obávať.“
„Vážne?“ zachechtal sa. „Zdá sa, že Snape prišiel o svoju povesť.“
„Weasley, to sa ani trocha nehanbíte? Zdá sa, že vás dievčatá predbehnú a dokážu viac a za kratšiu dobu ako vy. A ani ma to príliš neprekvapuje. Z vás proste človek nedostane nič. Keby som umieral od smädu a vy by ste boli jediným človekom na svete, ktorý by mi mohol podať pohár s vodou, radšej by som dobrovoľne umrel. Riskoval by som totiž šľaktrafenie z pohľadu na to, ako ten pohár s vodou pri podávaní rozbijete!“
„Aspoň by to bolo rýchlejšie,“ zamrmlal Ron.
„Prosím?“ zavrčal.
„Ale nič…“
„Tiež si myslím. Vo vašom prípade totiž nič znamená všetko,“ naštvane sa otočil na Hermionu a Ginny. „A vy?“ vrkol po nich miernejším tónom. „Budete tu stáť a civieť? Alebo sa už konečne rozhýbete a skúsite v sebe niečo nájsť? Niečo tam predsa len musíte mať. Pokúste sa zabudnúť na to, ako čo najlepšie zapôsobiť na opačné pohlavie a zamerajte sa na kúzlenie. Nebude to vo vašom prípade príliš zložité, slečna Weasleyová? A vy?“ pozrel na Hermionu. „Zrejme ste nervózna. Chápem, nedokázali ste si naštudovať presný postup a to vás zjavne rozhodilo,“ natiahol. Všetci traja naňho nasrdene zazerali.
„Ale aj tak sa im akosi nechce protestovať,“ dodal Sirius.
„Je na nich vidieť, že by naňho najradšej otočili prútik a vyslali po ňom nejakú škaredú kliatbu. Pôsobí pud sebazáchovy. Chcú prežiť,“ zasmiali sa. „Ale asi je to najlepšie, čo mohol Dumbledore vybrať.“
„Vážne si to myslíš?“ Sirius naňho uprene pozrel.
„Určite,“ rozhodne prikývol a opätoval mu pohľad. „Toto je spôsob, ktorým nás prinúti k rýchlejším činom. Všetci mu to totižto budú chcieť natrieť a čo najskôr mu zavrieť hubu. S tebou by bolo viac zábavy, ale chýbala by motivácia.“
„Asi áno. Nevedel by som po vás štekať,“ mierne prikývol.
„Weasley, vy sa starajte o seba! Už nikdy nechcem počuť poznámku týkajúcu sa môjho zvládnutia zaklínadla.“
„Ron sa ho tuším dotkol,“ na tvári sa mu rozlial široký úsmev.
„Harry, počúvaj. K tej našej nezhode. Rozhodol som sa, že ti už nebudem nič vyčítať…“
„Nechaj to tak. Aj tak mi budeš stále niečo vyčítať. Neprerušuj ma,“ v rýchlosti doložil, pretože zbadal Siriusove nadýchnutie. „Všetci to budete robiť a vždy, pri každej príležitosti. A všetci dobre viete, že vás aj tak nebudem počúvať.“
„Nebudeš,“ zamračil sa.
„Samozrejme, že nebudem. Na to ste už hádam zvyknutí.“
„Si neuveriteľný,“ neveriacky pokrútil hlavou. „Asi je to jasné, aj z jednej aj z druhej strany,“ povzdychol si. „Možno by nebolo na škodu, aby sme to strávili.“
„To by vám určite nezaškodilo. Ja viem, že mi ide o prežitie. Nepotrebujem, aby mi to stále niekto pripomínal. Dúfam, že mi začnete konečne dôverovať. Dokážem sa správne rozhodovať. Keby bol čas k vyžiadaniu si pomoci, samozrejme tak spravím, ale keď viem, že na to nie je čas, že sa musí konať okamžite, nikto ma neprinúti otáľať a zháňať nejakého… dobrodeja, ktorý ma bude ochraňovať,“ mierne sa usmial.
„Iste, aj keby si mal pri tom vypľuť dušu.“
„A vy dvaja čo?“ sykol po nich Snape. Bolo na ňom vidieť, že by hodinu rád a čo najskôr ukončil. „Black, keď ťa to nebaví, tak sa zober a vypadni. Prestaň zdržovať Pottera. Nemyslím, že by bolo preňho momentálne výhodné, aby viedol diskusie na tie vaše úplne nezmyslené témy. Buď si istý, že ťa tu nikto násilím nedrží, trénovať môžeš aj vo svojom kabinete. Možno by ti viac pokoja prospelo a ty by si sa konečne pohol z miesta.“
Sirius sa naňho pokojne díval. Potom pozrel na Harryho a obaja naraz významne nadvihli obočie. Začali sa smiať.
„Čo je tu akože smiešne?!“ vyprskol Snape a prepaľoval ich pohľadom.
„Ale nič, len sme sa rozprávali o tom, ako zodpovedne pristupuješ k hodinám.“
„A predpokladám, že to je vskutku dôležitá a duchaplná diskusia,“ doložil Harry s nevinným úsmevom.
„Nemôžem uveriť tomu, že by ste vy dvaja dokázali viesť rozhovor k veci,“ zavrčal.
Nasledujúce chvíle strávili všetci trénovaním. Sirius sa snažil o to, aby sa jeho hmlová bariéra premenila na svetlo. Harry sa pokúšal svoj opar ešte viac zhmotniť. Dosiahol však len toho, že sa mu z prútika dostalo o niečo viac chumáčikov pary. Zvyšok sa striedavo sústreďoval a zároveň si hrýzol do jazyka, aby nejako neuvážene profesorovi neskočil do reči, prípadne mu štipľavo neodvrkol.
„Počúvaj, Snape,“ spustil Sirius v momente, ako mládež s vydýchnutím opustila žalár. „Nemyslíš, že keby si po nich kričal o niečo menej, dosiahol by si úspech skôr?“
„Black, si profesorom necelý týždeň. Nemyslíš, že nie si vhodný k vytváraniu takýchto záverov?“ šľahol po ňom pohľadom.
„To, že ty si profesorom už niekoľko rokov ešte neznamená, že si aj dobrým profesorom,“ zaškľabil sa naňho. „Tomu svedčí aj počet študentov v tvojej triede, uchádzajúcich sa o MLOK-y.“
„Nemôžem za to, že osemdesiat percent deciek je tupých.“
„Nie, za to vôbec nemôžeš,“ natiahol. „Decká sú tupé a teba všetky milujú.“
„Spôsob, ktorý vyberiem k tomu, aby som z nich niečo dostal, je len na mne.“
„Áno, škoda, že iný spôsob nepoznáš.“
„A škoda, že ty o tom nerozhoduješ. Už som povedal, keď sa ti niečo nepáči, pokojne môžeš z našich hodín odísť. Nemusíš tu robiť dozor, nemám v pláne ich prizabiť,“ sarkasticky natiahol.
„Aj to je jasné už dlhšiu dobu. Priatelia tvojho synovca sa ti začínajú dostávať pod kožu,“ nevinne sa pousmial. „A to je veľmi nezvyčajný pocit. Však?“ provokačne natiahol.
„Asi bude skutočne lepšie, keď učenie necháš na mňa a vo voľnom čase sa budeš venovať Rádu. Trénovať môžeš aj pomimo, možno skôr dosiahneš úspechu, keď sa nebudeš musieť porovnávať s tými deťmi.“
„Iste, to vravíš z vlastnej skúsenosti, nemám pravdu? Nechceš sa pred nimi vôbec ukázať. Že by si niečo skrýval?“ provokoval.
„A čo by som mal podľa teba skrývať?“ opáčil s úškľabkom.
„Nemám tušenia. Ale je to veľmi zvláštne, učíš ich a nič im nepredvedieš.“
„Nie, nemienim sa predvádzať, nie som výstavný exponát.“
„Alebo nechceš ukázať, že ti to nejako zvlášť nejde.“
„Prestaň trepať, Black.“
„Neverím, že by za tým bola len skromnosť.“
„Tak si to predstav, som veľmi skromný človek,“ s úškľabkom natiahol.
„Vážne si myslím, že sa, hm, hanbíš ukázať, že nič nevieš.“
„Bol by si prekvapený.“
„Nevrav.“
„Vravím. Radšej bež blúzniť k sebe.“
„Čo sa deje? No tak, Snape. Predsa si už dokázal, že sa nebojíš. Mohol by si bez strachu pripustiť, že sa ti niečo nedarí.“
„Neprovokuj, Black.“
„Neprovokujem, jednoducho nám to nejde. Nie je to také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdá. To by nemalo byť až tak strašné si prepustiť.“
„Pre teba rozhodne,“ sarkasticky natiahol.
„A pre teba? Dokážeš sa s tým zmieriť?“
„Ja sa s tým nemusím zmierovať.“
„Fakt? Chceš mi povedať, že to hádam už vieš?“ uškrnul sa.
„Vôbec nemám v úmysle práve tebe niečo hovoriť.“
„Ale no tak, predsa sme začali celkom pekne spolupracovať. Dokonca sa už dokážeme aj vystáť, kvôli Susan a Harrymu. Oboch máme predsa obaja radi a oni majú radi nás. Tak by si so mnou mohol rozprávať.“
„Veď sa rozprávam. Alebo snáď toto, čo práve robíme, je trolie funenie?“
„Tak fajn a nechceš mi ukázať to tvoje dokonalé kúzlo?“
„Už som povedal, že tu nie som k predvádzaniu. Nauč sa ho a potom si môžeš vo voľných chvíľach vyčarovávať svoje svetlo.“
„Ako ti mám veriť, že ho vieš, keď ho neukážeš?“
„Black, neotravuj.“
„Snape, len som zvedavý.“
„Si neznesiteľnejší viac, než môj synovec,“ zamračil sa.
„Hm, to sme boli všetci,“ nevinne sa pousmial. Snape ho spražil skúmavým pohľadom.
„Asi sa ťa nezbavím,“ zavrčal. Sirius zavrtel hlavou. Zamračil sa ešte viac, ale natiahol ruku s prútikom, aby mu tvárou prebehol sústredený výraz. Miestnosť v momente zaplavilo oranžové svetlo, odrážajúce sa a lámajúce na temných stenách. Tak silné, že prinútilo čarodejníka prižmúriť oči a podvedome sa zachvieť. Vzduch oťažel, horúčava sa dostávala pod kožu, oboch zaplavili stiesnené pocity. Akoby povetrím rezonovala nehmotná, neviditeľná mágia, ktorá sa dala vnímať len zmyslami a pocitmi.
„Tak to je sila,“ zhodnotil Sirius, keď Snape sklonil prútik a miestnosť sa opäť ponorila do šera fakieľ.
„Áno, to je,“ sucho skonštatoval jeho kolega.
„Prečo im to nechceš ukázať?“
„A prečo by som mal? Keď si budú myslieť, že to neviem, o to sa budú viac snažiť ma predbehnúť,“ kútiky úst sa mu mierne vykrivili, keď naňho opäť pozrel. „Dúfam, že budeš mlčať. A ak sa tebe podarí v súkromí vyčariť svetlo, tiež o tom mlč.“
——
„Harry! McGonagallová ti posiela toto,“ mladší z Creeweyovcov mu pred nos natŕčal ruku s pergamenmi. „Sú to prihlášky do DA a na konkurz do tímu. Prihlásil som sa aj ja s bratom.“
„Fajn, ďakujem,“ zamrmlal a otočil sa k ich stolu. Predstava možnej prítomnosti bratov Creeweyovcov v tíme ho vydesila. „To je od McGonagallovej,“ vysvetlil priateľom. „Ako to teda naplánujeme? Na konkurz sa prihlásili okrem Malfoya aj bratia Creeweyovci. Inak nikto.“
„V tom prípade je to skutočne len formalita. Nič proti Colinovi a Dennisovi, ale…“ Ginny zavrtela hlavou.
„To som sa už mohol prihlásiť aj ja,“ zazubil sa Neville. Ron sa mu zaškľabil.
„Zajtra o druhej bude konkurz,“ rozhodol Harry. „Predpokladám, že bude trvať štyri minúty. Kde je vlastne Malfoy?“ spýtal sa dievčat. Za ten týždeň si už zvykli, že sedával pri ich stole.
„V knižnici. Vraj by bolo načase konečne začať aj študovať,“ uškrnula sa Ginny.
„A má úplnú pravdu,“ zamračila sa Hermiona. „Neviem si predstaviť, kedy sa tomu začneme venovať poriadne.“
„A to šiel sám?“ prerušil ju Harry a všetkých prebehol pohľadom. Len prikývli. „A to ste ho nechali? Dobre vieme, že sa nemáme pohybovať samí.“
„Tak po prvé,“ obula sa doňho Hermiona. „Už ho vidíš, ako sa nechá sprevádzať. A za druhé, ty si bol práve u Siriusa tiež úplne sám,“ zaškľabila sa. „Nevieš, že sa nemáme pohybovať samí?“ ironicky dodala.
„Ja som bol sám len chvíľu,“ obhajoval sa. „Ale on je v knižnici.“
„Výslovne si želal ísť sám,“ vložila sa Ginny. „Vraj Nott často chodieva do knižnice. Dúfal, že keby sa stretli osamote, môže z neho niečo dostať.“
„No ja neviem,“ zapochyboval. Sám dobre vedel, že keby chcel byť sám, nikto z nich by ho neprinútil k sprievodu. Dobre, možno Ginny by sa to podarilo. Dobre si pamätal, aký sa cítil byť odmietaný na začiatku piateho ročníka. Malfoy sa musí cítiť ešte horšie. A vôbec nepatrí k ľuďom, ktorí by si nechali niečo diktovať. Keď si niečo vezme do hlavy, nikto ho neodhovorí. Aj v prípade nebezpečenstva. Ako sa zdalo, obaja si boli dosť podobní. „Nepáči sa mi to. Čo keď je to pasca zo strany Slizolinčanov? Navzájom sa predsa poznajú.“
„To áno, určite vedia, kto má aké zvyklosti,“ prikývla Hermiona. „Poznajú Draca a vedia, že on ovláda ich harmonogram.“
„Pozrieme do mapy,“ navrhol Ron s veľkou dávkou sebazaprenia. Vôbec by mu nevadilo, keby dostal Malfoy nejakú menšiu nakladačku. „Sedí v knižnici. Na jeho smolu mu jeho plán nevyšiel, Nott je tam s Parkinsonovou,“ referoval zistenia.
„Nottov vkus je úbohý,“ zamrmlal Neville.
„Vážne sa učí? Alebo len niečo skúša?“ nedalo Harrymu. „Možno chce vystriehnuť nejakú príležitosť, možno ich chce vylákať.“
„Proti nim dvom by nemal problémy a nie sú úplne blbí, aby sa doňho pustili sami,“ Hermiona pochybovačne zavrtela hlavou.
„No, keď chcel problémy, má ich mať,“ vrkol Ron ironicky a prstom ďobol do mapy. „Smerom ku knižnici ide Zabini aj so svojimi gorilami. To už asi sám nezvládne.“
„Poďme.“ Harry v momente stál. Nepáčila sa mu predstava, že by spomínaní Slizolinčania šli do knižnice s úmyslom zaútočiť na nejakého Chrabromilčana. Aj keď dosť nezvyčajného.
„Máme mu akože zachraňovať zadok?“ neveriacky sa zaškľabil Ron. „Keď sa chce hrať na hrdinu, tak nech sa mu páči.“ Hermiona ho poriadne drgla a škaredo zazerala.
„Možno to nebude potrebné,“ mykol plecami Harry. „Ale aj tak to radšej skontrolujeme. Spravili by sme to pre každého.“
Kútikom oka pozrel po Ginny, ktorá sa naňho výstražne mračila dávajúc mu na vedomie, že akékoľvek poznámky o jej neúčasti sú dopredu zamietnuté. Akoby mu ani nič nepreletelo cez hlavu jej stisol dlaň. Za pätami im vyštartovala Hermiona aj s Nevillom. Ron ich dosť znechutene nasledoval, rozloženú mapu držal v ruke.
„Pôjdeme len tak, pre nejaké knihy,“ nadhodila Hermiona, keď schádzali po schodoch. Všetci podvedome a inštinktívne držali pod habitmi prútiky vedomí si akéhokoľvek nebezpečenstva zo strany prinútených Slizolinčanov plniť smrťožrútske pokyny.
„Tak si pohnime. Už vošli do knižnice,“ informoval Ron.
„Možno si nič nedovolia, predsa je tam len dosť deciek aj s Pinceovou.“
„Tá toho ochráni,“ zaškľabil sa Harry na Hermionu. „Ibaže by zaútočili na nejakú päťstoročnú kroniku.“
„Možno si ho nevšimli. Držia sa pri tých dvoch.“
„Na to príliš nevsádzam.“
„Už si ho všimli.“
Do knižnice sa dostali po pár ďalších minútach. Mierne zadýchane skontrolovali situáciu.
„Nejaký problém?“ osopil sa Harry na Zabiniho chrbát. Miesta okolo nich boli prázdne, deti, ktoré tam dovtedy posedávali, sa rozumne, ale zbabelo vzdialili. Po Pinceovej nebolo ani pamiatky, zrejme bola zašitá medzi regálmi.
„Samozrejme,“ otočil sa Zabini a prebodol ho pohľadom. „A nie jeden. Vy všetci ste problém.“
„Zdá sa, Draco,“ natiahla Parkinsonová posmešne, „že ti musela prísť na pomoc tvoja nová rodinka.“
„Keď už hovoríš o pomoci,“ zaškľabila sa na ňu Hermiona a prerušila nadychujúceho sa Malfoya, „vy si zjavne musíte pomáhať významnejšie. Ale to som už spomínala, potrebujete byť piati, aby ste si dovolili zapárať do jedného.“
„Áno, ale len zapárať. Silné reči a žiadne činy,“ pridal sa Harry. „Som zvedavý, dokedy mienite len vyrypovať.“
„Keď ťa zaujíma práve toto,“ zaceril sa Zabini, „môžeme vyjsť na chodbu a tam si to rozdať.“
„To by bolo nefér, Zabini,“ vrkol Draco. „Sme šiesti, kým vy len piati.“
„Nie, ste len traja. Ty, Potter… a ostatok akoby sa zlúčil do jedného,“ zachechtal sa. Kumpáni ho poslušne nasledovali.
„No ja neviem, ale tie vaše dve indivíduá tiež možno zlúčiť,“ uškrnula sa Ginny. „Ale k tomu, aby tvorili jedného, im ešte chýba tlupa trolov.“
„Ja by som na vašom mieste bol ticho,“ zavrčal Zabini. „Ľahko sa môže stať, že toho budete ľutovať.“ Ako na povel pred nich predstúpili Crabe s Goyleom. Možno pochopili, že sa hovorilo o nich. Draco ich obišiel a postavil sa ku Chrabromilčanom.
„Skôr sa stane to, že vy odtiaľto poletíte,“ povedal flegmaticky a prebodával bývalého kamaráta pohľadom. „Neprejde vám, keď to skúsite na jedného z nás. Ale keď ublížite niekomu inému, nebudú z vás len handre, ktoré vyletia z Rokfortu. My totižto najprv tie handre poriadne potrháme,“ významne doložil.
„Áno, v tvojom prípade o tom nepochybujem,“ zaceril sa Zabini.
„To je fakt. My totižto nie sme na takom dôležitom schodíku, ako si bol ty. My nemáme znamenie,“ zaškľabila sa Pansy.
„Tak to potom vysvetľuje všetko,“ rýchlo sa ozvala Hermiona a nenápadne chytila Malfoya za zápästie. Jednoznačne ho tým umlčala. „Máš pravdu, ste obyčajné nuly, ktoré nie sú nijako dôležité. Ani len na to, aby si vás označili. Neberú…“
„Drž hubu, ty humusáčka!“
„Ty buď ticho,“ vrkol po nej Ron nazúrene.
„Toto už vážne nepôsobí.“
„Ale toto možno áno…“ Zabini vytiahol prútik ako prvý. Harry s Malfoyom ho v momente nasledovali. Kým sa dva obranné lúče skrížili s jedným útočným a knižnicou sa šírilo svetlo preťatých zaklínadiel, prútiky vyťahovali aj ostatní. Nepadlo veľa kliatob, súboj netrval dlho. Ku Chrabromilčanom sa pridali aj poniektorí ďalší študenti, najmä prítomní Bystrohlavčania a Slizolinčania boli razom odzbrojení. Odnieslo si to len niekoľko kníh z najbližšieho regálu a dva prevrátené stoly.
„Samozrejme, že budete mať všetci postŕhané body,“ McGonagallová, po ktorú Pinceová v momente skončenia súbojov poslala, ich všetkých obdarovávala naštvaným pohľadom. „Každému účastníkovi incidentu strhávam desať bodov. A všetci, do jedného, ako tu stojíte, si prídete ku mne odpykať trest.“
Po večeri sa stretli v učebni Transfigurácie piati Slizolinčania, šiesti Chrabromilčania, traja Bystrohlavčania a jeden Bifľomorčan u profesorky, ktorá ich tam držala štyri hodiny. Pred odchodom si zavolala mladých Fénixov, aby vyzistila príčinu prvého vážnejšieho výstupu.
„Načo si tam bol sám?“ vrkol Harry po Malfoyovi, keď sa krátko pred večierkou všetci dovliekli nazad do klubovne.
„Len som sa potreboval začať učiť,“ zavrčal mu naspäť.
„Vážne?“ neveriacky natiahol. „Nechcel si náhodou niečo podnikať na vlastnú päsť?“
„Nie, nechcel,“ naštvane sa ohradil a postavil sa. „A keby som aj náhodou chcel, nečakáš snáď, že by som sa ti zveroval?“ otočil sa na päte a odkráčal ku schodisku. Neville sa od nich odlepil ešte prv s úmyslom si ísť ľahnúť.
„Harry, mali by sme mu veriť,“ mierne namietla Hermiona.
„Nemali,“ zamračil sa Ron. „Mám ten istý názor ako Harry. Jednoducho chce provokovať, chce byť dôležitý.“
„Samozrejme, že s ním súhlasíš,“ vrkla po ňom Hermiona. „Budeš súhlasiť so všetkým, čo bude proti Dracovi.“
„Prestaňte po sebe štekať,“ zarazila ich Ginny. „Ja mám tiež ten názor ako Harry,“ strelila pohľadom po Hermione, ktorá na ňu hľadela ukrivdene. Ron sa zatváril víťazoslávne. „Pretože viem, že ty by si spravil to isté,“ otočila sa na Harryho. Zamračil sa. „No jasne. Tiež by si sa snažil dostať ich čo najskôr a vyprevadiť ich z Rokfortu. Preto nevidím najmenší dôvod, prečo mu niečo vyčítaš.“
„Ale veď to nie je pravda.“
„Ale je,“ stála si za svojím. „Prečo si asi trval na tom, že pôjdeš sám k Siriusovi? Tiež si si myslel, že na nich, niekde, na spiatočnej ceste narazíš,“ prenikavo sa naňho dívala. Prehltol príval presvedčovacích slov. „Tak vidíš.“
„Úžasné,“ vrkla po ňom Hermiona. „A to budeš zdôrazňovať, aké je dôležité, aby sme neboli sami? Si pokrytec.“
„Dobre, fajn, som,“ zamračil sa na ňu.
„Tak sme si to vyjasnili. A ja si pôjdem ľahnúť. Som z dnešného dňa znechutená, nestihla som sa ani pozrieť do knihy,“ povedala zmierlivejšie a strelila pohľadom po Ronovi, ktorý sa na ňu díval dosť opatrne. „Pôjdeš ma odprevadiť?“
„No, áno,“ odvetil nesmelo.
„Ďakujem,“ zaškľabil sa Harry na Ginny, keď osameli.
„Nemáš za čo,“ opáčila pokojne.
„Nie je dobré, že ma máš takého prečítaného,“ ozval sa.
„To je ale tvoj problém, že sa necháš.“
„Jednu výhodu to ale malo,“ významne nadvihol obočie. Zvedavo naňho pozrela. „Odpadla mi hodina legilimencie. Myslím, že strýko bol neskutočne šťastný,“ zaškeril sa.
„A ja si zase myslím, že ti to ešte rád pripomenie.“
„O tom nepochybujem,“ uprene sa na ňu zadíval. Zrazu si uvedomil, ako málo boli spolu sami. Mimo vyučovania to bolo buď učenie alebo mamka alebo súkromné hodiny. A v najbližšej dobe nehrozilo, že by sa im čas ústretovejšie upravil. „Ginny, chcem ťa pozvať na rande.“
„Prosím?“ prekvapene nadvihla obočie a mierne sa pousmiala. „Nemáme toto už za sebou?“
„Možno. Ale tebe sa nezdá, že nie sme spolu? Teda sme a stále, ale myslím sami.“
„Asi máš pravdu,“ prikývla. „A do budúcna to tiež nevyzerá nijako vábne.“
„Čo robíš zajtra?“ nevinne sa opýtal. „Čo keby sme šli po konkurze na rande?“
„Budem musieť ísť za mamkou.“
„Budeme s ňou celú nedeľu,“ nahodil psie oči a pritiahol si ju k sebe. „Ginn, myslím, že by sme si zaslúžili stráviť spolu, sami, trocha času. Na chvíľu na všetko zabudnúť,“ šepol jej do ucha.
——
„Toto je už vážne smiešne,“ vrkol Seamus a zazeral na Malfoya. Takmer kompletný tím sa zišiel, aby spomedzi troch uchádzačov vybral posledného triafača.
„Seamus, už konečne sklapni,“ vrkol po ňom Harry.
Pomaly ho prestávalo baviť donekonečna obhajovať Malfoya a jeho postoj a to najmä pred Seamusom. K tomu sa ešte pridala napätá situácia pri raňajkách. Harry sa nebavil s Malfoyom, s ktorým sa nebavil ani Ron a on sa nebavil ani s jedným. Hermiona a Ginny po nich zazerali a prevracali očami. Jediný Neville bol veselý, nebol priamym účastníkom večernej dohry v klubovni, takže nevedel o čo ide.
„Je jednoznačne najlepší, to sme uznali všetci. A je to Chrabromilčan, či sa ti to páči alebo nie. Konkurz vyhral a stáva sa členom tímu, zhodli sme sa všetci. Teda, pardon, až na teba,“ sarkasticky natiahol a zaškľabil sa. „Ale keďže si jediným protestujúcim a ostatní ťa prehlasovali, tak sa s tým buď zmier alebo odíď. Nikto ťa tu nasilu nedrží,“ vrkol.
„Harry, nemyslím, že by sme mali prísť o ďalšieho člena tímu,“ zaprotestoval John.
„Ja chcem ale tím kompaktný. Nepotrebujem, aby sa koncentrácia narúšala osobnými nezhodami.“
„Potom ale nemusí byť žiaden tím,“ skúsil aj Robert.
„Ty s tým súhlasíš?“ otočil sa Seamus na Rona. „Po tom, čo vyspevoval v piatom ročníku?“
„Za to sa už dávno ospravedlnil,“ štekla po ňom Ginny.
„To je pravda,“ nepresvedčivo to odsúhlasil. „Skutočne je z nich najlepší a my nemáme príliš možností k tomu, aby sme si vyberali podľa sympatií.“
„Fajn,“ vrkol po ňom. „A vy?“ otočil sa na odrážačov. Obaja sa pozreli na Harryho.
„Súhlasíme, už sme to povedali. Ale nepáči sa nám, že by si mal odísť.“
„Budeš schopný s Malfoyom spolupracovať?“ tvrdo sa ho opýtal Harry. „A chcem počuť jednoznačnú odpoveď. Nechce sa mi uprostred sezóny hľadať náhradu.“
„Nie, to asi nebudem schopný nikdy,“ odvetil po chvíľke zaváhania.
„V poriadku. V tom prípade ťa musím požiadať, aby si radšej odišiel z tímu.“
„Harry…“
„Nebudem o tom diskutovať,“ zavrčal. „Už ma to nebaví. Radšej vezmem do tímu Colina, ktorý je možno slabší, ale zato ochotný hrať za tím. Rozumieš, Seamus? To je niečo, čo ty nedokážeš.“
„McGonagallová…“
„Pred ňou svoj postoj obhájim!“
„Ako chceš,“ sykol naštvane a hodil na zem metlu. „V tom prípade vám prajem veľa úspechov. Možno niečo uhráte už proti Slizolinu,“ otočil sa na päte a odkráčal. Konkurz trval skutočne len pár minút. Malfoy bol bezkonkurenčne lepší. Dennis sa sotva udržal na metle. Jeho starší brat síce lietať ako-tak vedel, ale všetci mali v živej pamäti jeho minuloročný záskok počas Harryho neprítomnosti. Ani nemusel vidieť, ako to vtedy asi vyzeralo. Obrázok si spravil aj sám.
„To nebolo najrozumnejšie,“ opatrne sa ozval Ron v momente, ako Seamus za sebou zatresol dvere na šatni. Všetci traja účastníci konkurzu stáli obďaleč a nervózne sledovali dianie.
„To možno nie, ale Colin je aspoň snaživý.“
„Možno sa s ním bude dať niečo spraviť,“ nešťastne si povzdychla Ginny.
„Ty s Malfoyom ho určite niečo naučíte,“ prosebne sa na ňu zadíval. Bol si vedomý toho, že vyhodením Seumusa im majstrovsky vykúzlil o problém na viac. Akoby ich už nebolo dosť. Netvárila sa presvedčene, ale prikývla. Obrátil pohľad na Rona. Kamarát ho len zúfalo potrieskal po ramene. Dvaja odrážači sa napokon zatvárili optimistickejšie ako by očakával. „Tak sme sa dohodli,“ rýchlo sa od nich odvrátil aby prekryl roztrpčenie. „Malfoy, Colin, idete do tímu!“ zavolal na nich. Pokým Colin od radosti poskakoval, výskal a sľuboval, že sa zlepší, Malfoy si nechal vysvetliť, čo sa vlastne stalo. S problémami skrýval svoju zúrivosť a nechutenstvo k Finniganovi.
Harry po konkurze čakal v klubovni na Ginny. Správa o vyhodení Seamusa z tímu sa už stihla rozšíriť a jeho údajné šibnutie naberalo nové rozmery. Najmä pre zaradenie Colina do tímu. Teraz na to kašľal. Tešil sa na to, že sa mu podarí na všetko aspoň na chvíľu zabudnúť. Keď ju zbadal, ako schádza zo schodov, bol si tým istý. Nechápal, ale srdce sa mu rozbúchalo a on si pripadal, akoby mali absolvovať svoje prvé rande.
„Si krásna.“ Nebol si istý, či svojimi slovami vystihol presne to, čo videl.
„Ďakujem,“ pousmiala sa. „Kam ma vezmeš?“
„Ja neviem, tu tých možností príliš nie je.“
„Aha. Tak si aspoň vyberiem strom, pod ktorý si sadneme, kým sa dá vonku ešte sadnúť,“ zasmiala sa.
Ruka v ruke vyšli na rokfortské pozemky. Dve hodiny sa len prechádzali a rozprávali. Ani jeden z nich nespomínal nič z toho, čo na nich v nasledujúcej dobe čaká. Nebavili sa o problémoch, starostiach a nešťastiach. Nikdy by si nepomyslel, že rozhovor o obyčajných a všedných veciach môže byť taký prínosný. Úspešne sa im darilo zabudnúť. Zazreli Hagrida, ktorý bol zavretý v ohrade s troma hipogrifami. Bol medzi nimi aj Hrdozobec, oficiálne presťahovaný naspäť do Rokfortu. Na Siriusovu radosť. Chvíľu ho pozorovali, aby sa s úsmevmi šli zašiť ďalej medzi stromy.
„Milujem ťa,“ šepol jej do ucha, keď ju zozadu objal. Postavili sa na breh čierneho jazera, bezmyšlienkovite pozerali za horizont. Vlastne to ani nebolo potrebné hovoriť. Privrel oči a vnímal len teplo jej tela, vôňu jej vlasov, ktorú si s pôžitkom vychutnával, jej blízkosť a jej lásku. To bol pre túto chvíľu stred jeho vesmíru.
„Aj ja ťa milujem,“ vytrhol ho po chvíli zo zasnenia jej hlas. Otočila sa k nemu a objala ho. Obaja cítili, že nežné bozky strácajú na nevinnosti. A tešili sa aj na to, čo malo nasledovať. „Núdzová miestnosť by mala byť voľná,“ nadhodila trocha nesmelo. Len sa pousmial.
„Áno, upozornil som Rona na túto drobnosť.“
„Tak na čo čakáme?“ spýtala sa odvážnejšie. Ich kroky vedúce naspäť do hradu už neboli pokojné a nenáhlivé. Ginnine predstavy sa odzrkadlili v zariadení Núdzovej miestnosti a Harry sa s pôžitkom zvalil do mäkkej bielej kožušiny pred ohňom, ktorý blčal v kozube. Mierne zapýrene povedala, že o tom niekde čítala. V tom momente mu to bolo jedno. Nech sa o tom dozvedela akokoľvek. Stiahol si ju k sebe, aby sa pomaličky a nežne milovali.
„Pôjdeme na večeru?“ spýtala sa ležiac v jeho náručí.
„Nie,“ zamrmlal.
„Nemáš hlad?“ jej hlas znel pobavene. „Už si prešiel štádiom postupného vývinu?“
„Samozrejme, že ešte nie. A hlad mám.“
„Tak?“
„Keď sa teraz oblečieme a pôjdeme na večeru, už sa sem nevrátime. A ja chcem byť strašne sebecký, chcem si ťa užiť. Ani sa odtiaľto nepohnem,“ doložil dôrazne.
„V poriadku. A čo ti na to povie tvoj žalúdok?“
„Asi ma nepochváli, ale aj na to je riešenie. Opäť budem musieť zneužiť Dobbyho,“ mierne sa zamračil. „Ale veď to nerobím až tak často,“ obhajoval sám seba. „Čo myslíš? Nebude mu to vadiť?“
„Jemu by nevadilo, ani keby si ho zneužíval každý deň.“
„Tak to si ma povzbudila.“
„Má ťa rád a ako zneužívanie to určite neberie.“
Nakoniec ho predsa zavolal. A do klubovne sa vrátili v nedeľu ráno, predtým si však užili spoločný kúpeľ.
——
K zvládnutiu dokonalej oklumencie ti ešte nejaký ten čas chýba, ako sme sa presvedčili. To, čo predvádzaš, sa dá nazvať celkom dobrým základom. Nezazeraj! Dostal som sa cez tvoju bariéru a ktokoľvek vytrénovaný to dokáže tiež. Preto budeš cvičiť každý večer. Nebudeš myslieť na hlúposti, ale zameriaš sa na vyformovanie svojho ohňa. Musí byť silnejší, dokonalejší a nepriepustnejší. Je to to isté, čo si robil so Susan. A ja si ťa na každej hodine najprv preverím. Ďalej sa zameriame na spoznanie mysle. Vieš si ju predstaviť, pretože do nej ukladáš slová. Je to to jediné, čo ťa bude zaujímať. A vždy to bude len o nej. Vieš si ju predstaviť okamžite, natrénuješ si okamžité podstrčenie myšlienok, celých viet, nielen tých trápnych troch slov. Tak začni. Pokús sa prihodiť k tým trom slovám ešte jedno.
Profesor ho pre istotu umlčal opäť. Pokiaľ sa jeho synovec nenaučí prskať a provokovať v mysli celými vetami, nemieni riskovať jeho neudržanie nervov na uzde a hlasné protesty. Ku stoličke ho už nemusel priviazať a taktiež mu neodobral prútik. Po rozhovore a istých upozorneniach zo strany svojej sestry sa rozhodol nespomínať dobrodružstvo z knižnice. Aj keď v duchu pochyboval, či sa mu podarí toto predsavzatie aj dodržať.
Čo bude s… Molly?
Aj keď musel vynaložiť značné úsilie a presvedčenie neprerušiť myšlienkový kontakt predčasne, podarilo sa mu priradiť ďalšie slovo. Snape sa zaškľabil.
Nádhera. Nepoužívaš síce nejaké zvlášť komplikované slová, len také, kratšie, ale dá sa hovoriť o pokroku. V tvojom prípade určite.
Iste, som predsa… šikovný. Protestne sa zamračil.
Aha a o tom práve nie som príliš presvedčený.
Samozrejme, pre vás budem… neschopný… vždy.
Výborne, to už bolo šesť slov. A dokázal si preskočiť aj métu piatich slov. Vážne si úplne neskutočný, dokonalý. A keď mi budeš chcieť povedať niečo pekné od srdca, tak k tomu možno prihodíš aj nejakú predložku, spojku, dovolím si dúfať, že by to mohlo byť aj dokonca citoslovce.
Vŕtal doňho aj naďalej. Aj keď bol zapotený, naštvaný a zúrivý, cez šesť slov sa mu nepodarilo dostať. Aspoň zatiaľ.
——
„Hneď na začiatku vás chcem upozorniť, že nemienim riešiť nič iné, len kúzla, ktoré ste sa prišli dobrovoľne učiť,“ prehlásil Harry a pozeral do triedy. V duchu sa uškrnul. Pripadal si ako jeho strýko na začiatku roka. Nejako boli prinútení podobným spôsobom si ozrejmiť pravidlá na svojich hodinách. A vlastne aj počet študentov v ich triedach bol takmer rovnaký. Harry mierne viedol, predsa len do DA sa prihlásilo až pätnásť študentov, pokým v tej strýkovej siedmackej boli len jedenásti. A priatelia sa nerátali.
„Samozrejme, Harry, o tom nepochybuj!“ vykríkol Colin.
„Dobre. Takže si teraz povieme, ako to tu bude prebiehať. Siedmakov a šiestakov budem učiť ja. Budeme sa zameriavať na neverbálne kúzlenie. Ostatných si vezmú na starosť Hermiona a Ron.“
„Ale my chceme, aby si to bol ty. Presne tak, ako pred dvoma rokmi,“ zaprotestoval Dennis.
„Pred dvoma rokmi som o neverbálnom nemal ani poňatia. A je dôležité. Menší sa ho zatiaľ učiť nedokážu. Obaja sú schopní naučiť vás pokročilejšie obranné zaklínadlá. Budeme sa venovať aj liečeniu, to si vezme na starosť Ginny a Luna. V pondelok a stredu sa budeme učiť bojovať a v sobotu to bude teória, liečiteľstvo a bylinky, ktoré vám môžu zachrániť život, o to sa postará Neville. Možno sa vám to zdá zbytočné, ale nie je tomu tak. Ak vás smrťožrút zraní, znemožní vám tým možný útek. Bude pre vás praktickejšie najprv si ranu ošetriť a až potom utekať.“
Na malú chvíľu sa ocitol v Núdzovej miestnosti spred dvoch rokov. Len už necítil tú trému a nerozhodnosť, ako v tej dobe. Vtedy sa stretali tajne, dnes je to oficiálne. Vtedy sa im dvíhal adrenalín, pretože porušovali pravidlá. Teraz preto, lebo cítili zodpovednosť. Vtedy to bola recesia, teraz úloha. A páčilo sa mu to.
„Počuj,“ oslovil ho Malfoy. Už spolu začali komunikovať a potešilo ho zistenie, že do DA začali chodiť najmä tí, ktorým nevadil. Dúfal, že sa ich rady časom zaplnia viac. „Myslím, že by si tých väčších mal učiť svoj ohňový štít.“
„Áno, aj ja si to myslím. Len som chcel najprv precvičiť to, čo už vedia,“ mierne zvraštil obočie.
„To je fajn. Všimol som si ho na Ministerstve a je účinnejšie ako Protego.“
„Na budúcej hodine ich s ním oboznámim. Ty by si mi mohol s tým pomôcť, ukázať im jeho účinnosť.“
„Zrejme budem musieť použiť čiernu mágiu,“ zaškľabil sa.
„Iste. Protego väčšinu kúziel vykryje.“
„Len moje nie,“ doložil s úškrnom.
„Možno ich to rozhodí,“ namietol s úsmevom.
„Pochopia to, hlavne aby vedeli, o čo ide.“
„Si ochotný metať pred nimi kliatbami a riskovať ešte väčšie odsúdenie?“ opýtal sa na uistenie.
„Áno, aby mali chuť naučiť sa to čo najrýchlejšie,“ rozhodne prikývol. Harry v tom momente nepochyboval ani najmenej o Malfoyom presvedčení. Rád ho aj napriek tomu nezačal mať.
——
„Trvá to už dva týždne, už by ste ale vážne mali zo seba niečo dostať!“ Snape prevrátil oči a cítil, ako hladina v kalichu jeho trpezlivosti naberá veľmi kritickú hranicu a každou chvíľou môže pretiecť prvá kvapka. Potterovi sa doteraz podarilo len mierne zahustiť ten svoj opar a tí traja nevyčarovali ani chumáčik ničoho. Black bol prinútený stále častejšie venovať sa Rádu a sem prišiel len asi štyrikrát. Nie, že by mu to zvlášť prekážalo.
„Snažíme sa,“ vrkla Ginny potichu.
„Aj pomimo to skúšame,“ ozvala sa Hermiona na jej podporu.
„Je to dosť zložité,“ Ron bol z úporného snaženia celý červený a zúrivo zazeral po profesorovi.
„Iste, o tom vôbec nepochybujem,“ Snape po nich zazeral. „Ani o vašej snahe, ani o skúšaní a o zložitosti vôbec nie. Jednoducho to musíte v sebe cítiť. Tú energiu, mágiu, silu. Merlin, veď ste za tie roky niečo dokázali tak…“ stíchol a uprel na nich pohľad. Harry tiež spozornel. Zjavila sa pred nimi hmla. Jednému z nich sa konečne podarilo čosi vyčariť. Všetci piati uprene pozerali na pomaly sa strácajúci oranžový opar.