Prečo si tak naivne myslel, že by mohol začať školský rok nejakým normálnym a príjemným spôsobom? Ako sa odvážil očakávať, že by aspoň jeden začiatok bol bez Elixírov? A o súkromnej hodine ani nehovoriac?
„Iste, pane,“ nasilu sa usmial. „S úderom devätnástej vám budem klopať na dvere. A úlohy samozrejme tiež prinesiem,“ ironicky sa zaškľabil a otočil sa mu chrbtom. Chcel mu dať najavo, že je ešte stále urazený a nemá záujem s ním viac diskutovať.
„Áno, to by som vám odporúčal,“ vrkol jeho chrbtu. Aj on sa rozhodol viac do toho nevŕtať. Aspoň, že majú toľko rozumu a sadajú si k riedko zaplneným miestam. Zrejme ich osvietilo a oni si začali dávať pozor. Konečne.
Dokázal sa celé raňajky nepozrieť k učiteľskému stolu, ale pohľad svojho strýka nemohol necítiť na chrbte. Hermiona sa s nimi rozlúčila a upaľovala na hodinu Aritmancie. Ostatní sa neponáhľali, preto si raňajky ešte o kúsok predĺžili.
——
Malfoy sa rozhodol ísť von. Nemal záujem pripojiť sa k Nevillovi a vrátiť sa do svojej novej klubovne. Aj keď by mala byť v tomto čase vyprázdnená. A na ošetrovňu s Potterom a Weasleyovcami by mu ani vo sne nenapadlo ísť. Sediac pod stromom pozoroval niekoľkých siedmakov, ktorí sa unudene ťahali k Hagridovi na hodinu Starostlivosti o zázračné tvory. A medzi nimi aj jeho bývalí spolužiaci Crabe a Goyle. Znechutene sa odvrátil. Títo dvaja neboli vôbec nebezpeční, keď nemali pri sebe niekoho, kto by im nenašepkával. Pripomenuli mu minulosť.
Pred rokom prichádzal do Rokfortu povýšenecky. Alebo sa tak aspoň snažil tváriť a nikto od neho nič iné ani neočakával. Čo sa s ním v priebehu roka dialo, to si nikto z nich nedokáže ani predstaviť. A včera vstupoval do Rokfortu so zmýšľaním obráteným o stoosemdesiat stupňov. Nervózne, napäto, očakávajúc tie najhoršie reakcie a najneprívetivejšie prijatie. Nakoniec ho všetko dosť prekvapilo. Samozrejme nikto nevýskal od nadšenia, ale všetko sa obišlo bez predpokladaného znechutenia a poznámok na jeho adresu. Finniganovo rýpanie bolo až príliš jemné. A so slizolinským posmechom a vyhrážkami počítal, vlastne sa pripravil na väčšiu dotieravosť a aj pokus o niečo z ich strany. Sú slabší, než sa dalo predpokladať, ale to ešte neznamená, že sú menej nebezpeční. Hlavne v prípade, keď spoja svoje sily.
Ako sa už dávnejšie dohodli, oni budú musieť spojiť vlastné sily, aby sa im podarilo zabrániť im aj v tom najmenšom pokuse o niečo. Tušil, že akési spojivo, prípadne hromozvod medzi ním a Potterom s Weasleym, najmä Weasleym, bude robiť Ginny a Hermiona, najmä Hermiona. Pri pomyslení na ňu sa mu zjavil obrázok jej usmievajúcej sa tváre. Škoda, že je to len priateľský úsmev, povzbudzujúci a dodávajúci istotu, pevnú pôdu pod nohami. Kamarátska podpora a dôvera v neho. Vďačnosť za život, pomocná ruka natiahnutá smerom k nemu. Škoda, že za tým nie je viac. Má smolu. Proti vlastnej vôli včera nadhodil, aby šla spať k nemu. Vedel, že sa nebude nič diať, ale predstava, že sa k nemu pritíska a on ju oblápa paprčami v ňom búrila krv. Snažil sa potlačiť slizolinskú časť svojho vnútra, ktorá sa okamžite začala ozývať. Tá mu radila použiť všetky možné spôsoby, ako ich od seba oddeliť. V láske a vojne je predsa dovolené všetko. Aj neférovosť. Ale trpela by tým najviac ona a to nechcel pripustiť. Možno ich vzťah nie je taký silný, ako sa na prvý pohľad zdá. Už sa mu podarilo zistiť, že on je chorobne žiarlivý. Strašne túžil po tom, aby mohol čo i len stáť pri nej. Letmo sa dotknúť hoc len jej habitu, zacítiť na malý okamih jej vôňu. Nevedel pochopiť, čo s ním spravila. Cítil sa závislý, tešil sa na každý jej pohľad, úsmev, na každú vetu, ktorou sa k nemu obrátila. Toto už nebol ten Malfoy. Opanovala jeho dušu, vzala si jeho sny a privlastnila jeho myšlienky. Ako dlho sa vydrží ešte pretvarovať? Koľko potrvá, než sa nejakým neuváženým činom prezradí? Má šancu aj naďalej fungovať vedľa nej? Bude mať na to silu?
„Malfoy.“ Vytrhol ho zo zamyslenia známy hlas. Okamžite vytiahol prútik a namieril ho na postavu stojacu za kríkom. Ostražitosť a nedôverčivosť mu jeho teta vštepovala denne. A teraz to inak ani nešlo. „Skry ten prútik, nebuď paranoidný,“ sykol potichu votrelec, jeho hlas znel úplne normálne, bez negatívnych podtónov.
„Čo chceš, Nott? Špehuješ ma? A zabudni na to, že by som sa v tvojej alebo v prítomnosti ktoréhokoľvek tvojho priateľa vzdal prútika,“ vrkol po ňom podráždene, ale prútik nezložil. Nepredpokladal, že by ho Nott dokázal ohroziť. Keď však dostal jasné príkazy, musel ich plniť. A aj to najslabšie zviera, ktoré zaženú do kúta, dokáže vytiahnuť pazúry.
„Jasne, tomu sa nedivím. A nie, nešpehujem ťa. Pravdepodobne sme dostali rovnaký nápad, ísť sa niekde von zašiť a rozmýšľať.“
„Nad čím by si asi ty mohol rozmýšľať? Nad tým, ako dostať mňa, Snapa alebo Pottera? Alebo nad tým, ako znepríjemniť život pár muklom?“ natiahol ironicky.
„Aj ty si dostal vlani podobné úlohy, takže je zbytočné tvrdiť ti opak,“ povedal na rovinu a aj keď sa snažil tváriť ľahostajne, Draco spozoroval záchvev nepokoja alebo nerozhodnosti. Podozrievavo zvraštil obočie. „Odlož ten prútik,“ vyzval ho zamračene. „Ja po tebe predsa nemierim.“
„Odkedy Slizolinčanom ide o bontón?“
„A ty si sa kedy presne prestal cítiť byť Slizolinčanom?“ opáčil s úškľabkom. „Je to fakt zábavné vidieť ťa s levom na hrudi, sedieť s humusákmi a krvizradcami. Stal si sa Potterovým kamarátom?“
„Po tom ťa nič nie je. Môžem ti zaručiť, že aj keď je to pre vás absolútne úžasné až desivé, stále je to lepšie, ako byť niečím pešiakom. Nechať sa využívať a zneužívať a potom sa nechať odkopnúť. Alebo snáď chceš plniť jeho inštrukcie dobrovoľne? Tomu by som sa divil, ty si nikdy nebol dobrým Slizolinčanom. Nikdy si nemal dosť sily a odhodlania, vždy si bol najslabším z nás. Zmenil si v priebehu roka názor? Stala sa z teba nastrčená figúrka dobrovoľne? Alebo sa ešte stále brániš?“ vypálil a čakal. Nottovo správanie a postoj nebol nikomu neznámy. Vlani sa zapájal nedobrovoľne, bez iskry, bez chuti. Len z prinútenia. Malfoy by sa vsadil, že sa jeho zmýšľanie príliš nezmenilo.
„A po tomto zase nie je nič teba,“ vrkol potichu. Malfoy bol už dosť skúsený na to, aby vypozoroval ešte väčšie váhanie, ako pred malou chvíľkou. Bol si svojím názorom na Notta istý. Sklopil prútik. Nott sa mu zadíval do očí. „Aj ty si sa dostal do rovnakej situácie. Vieš, aké následky…“
„Čo vlastne po mne chceš?“ prerušil ho. „Chceš pomôcť? Chceš sa od nich dostať? Nemôžeš však čakať, že ti budem dôverovať. Viem, že si to nikdy nechcel robiť, ale nemám záruku, že to nie je vaša pasca…“
„Nechcem od teba nič,“ skočil mu do reči napálene. „Nepotrebujem pomoc, nemusíš sa o nič snažiť.“
„Theodore, boli sme priatelia…“
„To je už dávno preč,“ tentoraz sa v jeho hlase zachvelo znechutenie. „Len som ti chcel povedať, že mi je ľúto, ako si sa rozhodol. Zradil si celú našu spoločnosť.“
„Prestaň sa ohadzovať tými smrťožrútskymi rečami.“
„A chcel som ťa varovať.“
„Nemusíš, je mi jasné, že ma chcete zabiť. V Rokforte sa vám to ale nepodarí,“ zaznelo posmešne.
„Áno, to dúfam,“ šepol s pohľadom vrazeným do zeme.
„Nott,“ vyliezlo z neho prekvapene. „Prečo dúfaš? Mala by to byť tvoja priorita.“
„To mala. Ale po tvojej smrti netúžim. Ako si povedal, kedysi sme sa tvárili ako priatelia a aj keď je už definitívny koniec, ja na to nezabúdam. Aj keď to z tvojej strany nebolo nikdy úprimné,“ zamračil sa.
„Nott,“ vydralo sa z neho. Mal stopercentnú pravdu. Motal sa okolo neho celý Slizolin, ale on nemal nikdy žiadneho priateľa. Rozhodne nie Notta, aj keď si ho zo zištných dôvodov držal pri sebe. „Spýtam sa ťa ešte raz. Chceš pomoc? Dokázali by sme ti ju poskytnúť. Mne pomohli.“
„To je blbosť. Pomohli ti akurát získať nejaký čas. Oni ťa nakoniec aj tak dostanú. A tým niekým myslíš Dumbledora a ten slávny Fénixov rád?“
„Ten Rád už niekoľkokrát nakopal smrťožrútov do zadku. Nepovedali ti, ako to bolo pri mojom procese? Alebo ti nahovorili, že polovicu z vás dostali aurori?“
„To je úplne jedno. Keď ťa nezabijeme my, zabijú ťa oni.“
„To všetko viem, nehovoríš mi nič nové.“
„Tak som rád, že sme si to vyjasnili.“
„Čo chceš?“
„Nič. Povedal som ti, že sme sa stretli náhodou. A prehodili sme pár viet ako bývalí priatelia.“
„Utekáš od nich?“
„Potreboval som rozmýšľať, presne ako ty. Asi to nemáš ľahké,“ zaceril sa.
„Ani ty sa netváriš spokojne,“ nadvihol obočie. Prútik držal zľahka vo voľne visiacej ruke pri boku. „Skutočne sme sa stretli náhodou? Alebo si za mnou prišiel s nejakým návrhom?“ skúsil.
„S akým asi myslíš? Nedúfaj, že by som robil donášača. Nemienim kvôli tebe riskovať.“
„Kvôli mne nemusíš. Ale mohol by si sa pokúsiť kvôli sebe.“
„Zabudni na to. Bola to čistá náhoda,“ otočil sa k odchodu.
„Theodore, zachráň sa,“ povedal smerom k odchádzajúcej postave, ktorá sa na moment zastavila.
„Draco, netráp sa mnou,“ odvetil potichu neotočiac sa. „Dávaj pozor na seba. A Snape s Potterom nech sú tiež ostražití,“ dodal a vybral sa rozhodným krokom ku hradu. Malfoy sa za ním díval, až kým mu nezmizol z dohľadu. Do začiatku hodiny mu ešte nejaký čas ostával. Premýšľajúc nad Nottom si opäť sadol pod strom.
——
„Ako ste vedeli, že máte ísť do nemocnice?“ vypálil Bill a zamračene sa díval na Harryho a Rona. Jeho otec s ťažkým srdcom odišiel do práce a nechal svoju manželku v rukách svojich detí. Navečer mal v pláne sa vrátiť a dohliadnuť na ňu počas noci. Pomfreyová mu vyhradila jednu posteľ.
„Bol to môj nápad,“ ozvala sa Ginny. Sedela pri mame a kŕmila ju ovsenou kašou. Molly si pokorne nechala strkať lyžičku do úst a s nič nehovoriacim výrazom prehĺtala ponúkaný pokrm. Ani raz sa nestalo, že by sa pozrela niekomu do očí alebo že by zareagovala na nejakú vetu či oslovenie.
„Prosím?“ nechápavo sa k nej obrátil najstarší brat.
„Ako hovorím,“ povedala úplne pokojne a presvedčivo. Bolo jasné, že o Harryho pocitoch by nemal nikto ďalší vedieť. Ten ju s napätím pozoroval, Ron bol na tom rovnako. Ani na nich nepozrela. „Tebe sa to nikdy nestalo? Nikdy si niečo netušil? Vedela som, že sa s mamou niečo deje. Niečo mi hovorilo, že je v nebezpečenstve. No a vedela som, že po šiestej chodí do nemocnice. A ich dvoch som prehovorila, aby sme tam išli.“
„A to ti mám veriť?“ nedalo mu. Rozhodne by sa vsadil, že za to môžu oni dvaja a nie jeho sestra. Len mykla plecami bez toho, aby sa odvrátila od svojej matky. Harry aj tak zbadal, že jej tvár začala naberať mierny, červený odtieň. Aj keď bola vždy podobná dvojčatám, ktorým klamanie nerobilo najmenšie problémy, s rozhodným luhaním mala isté problémy.
„Asi budeš musieť, pretože to tak bolo.“
„Remus vravel, že Hermiona hovorila o nejakom hroziacom nebezpečenstve.“
„A ako si myslíš, že by som ich tam inak dostala?“ s istotou pokračovala, utierajúc mame ústa servítkom. „Jednoducho som mala pocit, že s mamou nie je niečo v poriadku. Nevedela som presne čo. Donútila som ich ísť so mnou. To je všetko. Ako sa ukázalo, mala som pravdu.“
„Nechce sa mi veriť,“ vyšlo z neho. Pohľad vrážal do sestrinho chrbta. „Ginny, vieš, čo všetko sa vám tam mohlo stať?“ vyletel po chvíli.
„Áno, viem, ale v tom momente som to nevedela,“ konečne naňho pozrela odkladajúc prázdny tanier. Mračila sa. „A keď ťa to upokojí, tak sa to už nikdy nestane.“
„Tomu by som rád veril,“ zamračil sa aj on. Obrátil pozornosť na tých dvoch. „A vy ste ju samozrejme bez rečí, bez toho, aby ste zvážili následky, bez rozumu, bez rozmyslu počúvli. Myslel som si, že dáš na svoju sestru pozor. A ty? Dovolíš jej robiť také hlúposti?“
„Vie byť presvedčivá.“
„Keď povedala, že si myslí, že s mamou nie je niečo v poriadku, samozrejme, že som to chcel preveriť aj ja,“ zamračene a urazene sa ohradil Ron.
„Tak ste mali o tom niekomu povedať!“
„Veď povedala. Hermiona.“
„Merlin, to snáď nie je pravda!“ Bill prevrátil oči. Na niekoľko sekúnd stíchol a vraždil ich pohľadom. „Nikdy… Rozumiete? Nikdy nech sa to už neopakuje,“ sykol a poslednú poznámku adresoval najmä Harrymu, na ktorého výstražne zazeral. Horlivo prikyvovali. V nasledujúcich chvíľach sa snažili nezapájať mrzutého Billa do rozhovorov. Harry vďačne strelil pohľadom po Ginny, ktorá významne prevrátila oči. Tajne dúfal, že Billovo vyzvedanie bude posledným, ktoré sa im od Weasleyovcov dostane.
——
„Najprv vám poviem to, na čo vás upozorní každý profesor na začiatku vašej úvodnej hodiny,“ vrkol Snape smerom do triedy, nepozerajúc ani na jedného z prítomných šiestakov. „Dôležitosť MLOK-ov a príprava na ne je hádam každému zrejmá, preto sa budeme v nasledujúcich dvoch rokoch zameriavať na elixíry objavujúce sa v témach skúšok, ktoré vás čakajú.“ Konečne zdvihol hlavu a nič nehovoriacim pohľadom prebehol všetky tváre. Zaškľabil sa. „Som neskutočne rád, že sa mi Merlin tentoraz neotočil chrbtom a nepodstrčil mi do triedy Creeweyho. Ďalšieho Longbottoma by som už asi nezniesol,“ sarkasticky natiahol a počkal si na protestný Lunin pohľad a slabé neisté zachechtanie sa zo strany Slizolinu. Zabodol oči do miest, v ktorých sedeli. Z klbka Slizolinčanov, ktorí tu mali najväčšie zastúpenie, sa smiali len tí neškodnejší. Mulvey, Tyndale a Wilkins boli potichu. „Som nesmierne potešený, že ešte poniektorí z vás dokážu vyjadrovať svoju radosť z toho, že som ostal vedúcim vašej koľaje, aj keď je jasné, že táto eufória je silená,“ zaškľabil sa na nich. Okamžite stíchli, významné úsmevy sa objavili na druhej strane. „Na našich spoločných hodinách však túto tému preberať nebudeme. A to platí pre všetkých.“ Otočil sa k uškŕňajúcemu ostatku triedy, na moment dlhšie ostal visieť pohľadom na Malfoyovi a Ginny. „Pre nás všetkých budú prioritné elixíry. Ako po teoretickej, tak i po praktickej stránke. Preto by som si dovolil navrhnúť vám, aby ste si to hneď aj vyskúšali. Predpokladám, že vám vplyvom dvojmesačného slnenia sa nezanikli žiadne potrebné mozgové bunky a vy budete schopní pripraviť dokrvovací elixír, ktorého prísady a postup máte na tabuli. Nič by ma nespravilo šťastnejším ako to, že budete všetci mlčať a venovať sa práci. Nepripúšťam žiadne odpútavanie pozornosti hlúpymi a zbytočnými poznámkami,“ opäť sa zadíval na Slizolinčanov. „Zo žiadneho kúta tejto triedy,“ výstražne stiahol obočie.
V nasledujúcich minútach sa ozývalo len rinčanie skla, cinkanie kovových váh a zvuky zúrivého krájania prísad. Spokojne sledoval ich úsilie, nikto sa neodvážil ani hlesnúť a ani zdvihnúť pohľad od svojho kotlíka. Napätie bolo hmatateľné, Slizolinčania sa mračili, ťažko skrývali nechuť. Malfoy sa tváril nevšímavo. Snape by sa vsadil, že pozorne sleduje každý zvuk. Ginny si dovolila občas streliť pohľadom na opačnú stranu triedy, ku katedre však prezieravo nevzhliadla. Luna sa spokojne usmievala a uvoľnene miešala vo svojom kotlíku. Bola asi najpokojnejšia, zvyšní traja šiestaci čakali, či budú svedkami nejakej konfrontácie medzi učiteľom, blondiakom v nezvyčajných farbách a zelenostriebornej presile.
„Slečna Lovegoodová, úplne vás chápem, nad obsahom vášho kotlíka sa dá už len smiať.“ Snape sa rozhodol pred koncom dvojhodinovky si trocha prevetrať pľúca. „Malfoy, zmena prostredia vám, ako sa zdá, uškodila. Že by sa chrabromilská neschopnosť šírila povetrím a mala nezvyčajne krátku inkubačnú dobu?“ natiahol s úškľabkom. „Zrejme ste sa príliš rýchlo nakazili akousi kvapôčkovou infekciou a teraz tu pľundrujete jeden z najjednoduchších elixírov objavujúcich sa na skúškach.“ Jeho úškľabok sa ešte rozšíril a zdvihol obočie nad jeho protestným výrazom. Malfoy si zahryzol do jazyka. Už začínal chápať, ako sa asi cítia Chrabromilčania pod cielenou buzeráciou elixírového virtuóza. Jeho elixír bol bezchybný, rovnako ako Ginnin. „Vy chcete byť liečiteľkou?“ obrátil sa majster na ňu. „A koho chcete akože liečiť? Ak čarodejníkov, tak vám radím rýchlo si to rozmyslieť, kým niektorého neprizabijete. Váš elixír by som sa neodvážil ponúknuť ani ranenému horskému trolovi. Ibaže by som mu chcel dopomôcť k pokojnému odpočinku.“ Prizeral sa, ako jej tvár od rozhorčenia červenie a čakal, či sa ovládne alebo si dovolí ozvať sa. Nedovolila. Len pohľadom prišpendlila chechtajúcu sa opačnú stranu učebne ku stene. „Mulvey, vysvetlite mi, čo je vám také smiešne?“ otočil sa ku Slizolinčanom. „Ak si myslíte, že v tejto triede podávate výnimočné výkony, tak by som vašim spolužiakom odporučil prestať používať mätúce zaklínadlá. Zrejme vás niektoré zasiahlo a nanešťastie bolo vyslané zle. Jeho účinky sa vás ešte stále držia.“ Slizolinčania sa zamračili, deti nesmrťožrútov pozerali vyjavene. „Tyndale, nemusím spraviť ani jeden krok k vášmu stolu, aby som zistil, že neviete narátať do siedmych. Sedem zamiešaní, ani o jedno menej či viac. Ak by ste počítali správne, z vášho kotlíka by teraz nestúpal oranžový, ale červený opar. Ale asi vám to príliš nevadí, počet vyslaných kliatbičiek si dokážete ľahko zrátať,“ zavŕtal a tentoraz sledoval prejavy nesúhlasu z ich strany. „No, ako sa zdá, po prázdninách na mňa nečakal žiaden prekvapivý moment a ja sa budem musieť snažiť, aby som ostal v duševnej rovnováhe pri známkovaní vašej snahy, ktorej vzorky mi teraz láskavo odovzdáte na stôl. A samozrejme si vypracujete polmetrovú prácu, v ktorej sa zameriate na zistenie vlastných chýb a ich možnému odstráneniu.“
Spokojne sa usadil za katedru a pozoroval zvýšený šum, ktorý sa v momente rozhostil. Slizolinčania mu pokladali vzorky elixírov na stôl. Niektorí sa naňho neodvažovali pozrieť, niektorí nepekne zazerali. S miernym úsmevom ich pohľadom vyprevádzal z učebne.
„Slečna Weasleyová, nesmierne by ma potešilo, keby ste ešte na moment ostali,“ zaškľabil sa na ňu. Zamračene prikývla. Luna na ňu pozrela takmer súcitne.
„Počkáme ťa,“ šepla smerom k nej. Dohodli sa, že sa budú navzájom sprevádzať, keďže mali rovnaký rozvrh. Zdrapla Malfoya pod pažu a úplne flegmaticky ho ťahala von. Neveriacky si striasal ruku.
„Vskutku milé,“ nadvihol obočie na dvere, ktoré za sebou zavreli. Potom obrátil pozornosť na Ginny. „Ale no tak, slečna Weasleyová. Prestaňte sa tváriť až tak nešťastne a sklamane.“
„Všetci traja sme mali elixíry úplne v poriadku,“ dovolila si zaprotestovať a nevedomky ho prebodávala pohľadom. Zarazila sa neskoro, nestihla svoj výraz včas zmierniť. Prišlo mu to celkom zábavné.
„Nemôžete očakávať, že budem chváliť niečo chrabromilské. Nie ste predsa naivná,“ uškrnul sa. „Hm, asi sa od vás miernejšieho zatvárenia nedočkám. Podľa mojich výpočtov by vám mali ostať ešte dva elixíry. Práve sa v mojom laboratóriu dovára nový kotlík. Večer vám pošlem ďalšie elixíry po svojom úžasnom synovcovi,“ natiahol.
„Áno, ďakujem,“ na okamih ostala zarazená. Na svoje zrakové problémy vôbec nemyslela. Každé ráno do seba automaticky naliala elixír a o nič sa nestarala. On na to však myslel.
„Nie je ťažké zabudnúť na niečo dôležité,“ vypustil s úškľabkom. Odhadol jej myšlienky. „A ešte by som vás rád požiadal o jednu maličkosť,“ dúfal, že bude poriadne vytočená z hodiny a jeho rýpania. Mohlo by jej to skomplikovať splnenie úlohy. „Keďže sa blížia naše súkromné hodiny, rád by som si prezrel vášho Patrona. Ale poriadneho.“ So zdvihnutým obočím ju vyzýval k činu.
Musela sa odvrátiť od toho sústredeného a upretého pohľadu čiernych očí. Nevedela, či ho poslať za tie reči do čerta a riskovať pri tom nejakú kliatbu, alebo sa otočiť a zdrhnúť čo najrýchlejšie by sa dalo. Rozhodla sa hneď teraz na mieste dokázať mu, že nie všetko chrabromilské automaticky nosí značku neschopnosti. Strelila po ňom pohľadom a energicky vystrela ruku s prútikom. Nech si myslí a nech si hovorí, čo chce. Zatrpknutý, protivný…
„Expecto Patronum!“ Tmavú učebňu zaplavilo strieborné svetlo, ktoré naberalo tvar. O malú chvíľu sa sformovalo do mohutného, jasného a silného jastraba. Zamával mocnými krídlami a riadiac sa jej vôľou preletel okolo triedy, aby zosadol pred profesorom. V svetlom odraze zbadala na jeho bledej tvári sotva viditeľný záchvev spokojnosti. Držala ho, až kým neprikývol.
„Výborne, takže po pánovi Potterovi ste ďalšou vhodnou kandidátkou k tomu, aby ste zaberali môj drahocenný čas a liezli mi na nervy,“ kútiky úst sa mu vykrivili. Jasne, že dostala opäť chuť nakopnúť ho. Neodpustila si provokačný úškľabok. Asi to obkukala od jeho milého synovca. „Môžete ísť.“ Mierne sa pousmial pozorujúc jej miznúcu postavu.
——
„Nepredpokladám, že by bolo potrebné, aby som sa príliš predstavoval,“ natiahol Sirius s mierne núteným úškrnom. Priznávalo sa mu to ťažko, ale mal trocha trému. Harry s Ronom sa naňho provokačne škľabili, Hermiona ho pohľadom povzbudzovala. Nezabudla kopnúť Rona do predkolenia. Triedou sa niesol jeho tlmený, bolestný ston. Niektorým dievčatám sa zrejme zdal Sirius atraktívny a občas sa ozvalo tiché chichotanie. To mu veľmi nepomohlo. A nepomohlo ani to, že si Hermiona vôbec nevšímala Ronov urazený pohľad a prebodávala svoje nie príliš taktne sa správajúce spolužiačky očami. „O reklamu mojej osoby sa už postaral istý denník na čele s istou slečnou redaktorkou. Ako pred niekoľkými rokmi, tak i vlani.“
„Najmä tá reklama z minulého roka bola celkom zaujímavá,“ zachichotala sa Lavender. Parvati spolu so svojou sestrou ju nasledovali. Z Parkinsonovej vyšiel zvuk nápadne sa podobajúci dáveniu nestrávenej potravy. Hermiona nevedela, ktorú skôr zabiť pohľadom.
„Vy ste také hlúpe,“ ani nedohovorila.
„Poprosím o upokojenie,“ Sirius sa snažil utíšiť ako smiech, tak i protestné búrenie ozývajúcej sa po celej triede. „A to okamžite!“ v momente zareagoval použijúc prísny a autoritatívny tón. Zabralo to. Pomaly sa vášne upokojovali. „Ďakujem. Myslím, že by sme si mali ujasniť isté pravidlá. Nebudem tolerovať vykrikovanie počas hodín. Ak sa prihlásite, dám vám príležitosť vyjadriť sa slovne a civilizovane. Tým naznačujem, že akékoľvek nízke prejavy vašich emócií sú taktiež nežiaduce,“ priamo pozrel do slizolinských lavíc. „Nemám záujem o to, aby vládlo medzi nami napätie či nepriateľstvo, ale taktiež nedovolím, aby sa naše hodiny niesli v nedôstojnom duchu poznamenanom nedisciplinovanosťou, nevychovanosťou a neslušnosťou.“ Po vyškľabenom, vtipnom a ležérnom Siriusovi nebolo ani pamiatky. Harry nadvihol obočie.
„Fajn,“ pokračoval po chvíli. V triede bolo hrobové ticho. „Od vašej bývalej profesorky som sa dozvedel, že ste sa v minulom roku zamerali na neverbálne kúzlenie a taktiež ste značnú časť venovali doháňaniu piatackého učiva, ktoré vás, dalo by sa povedať, Ministerstvo akosi zabudlo naučiť,“ uškrnul sa. Ozval sa nesmelý, tichý smiech. „Nebudem sa zdržovať a ani vás nudiť rečami o MLOK-och. Poviem vám však to, ako si predstavujem našu vzájomnú spoluprácu. Značnú časť hodín venujeme praktickej príprave na skúšky. Zastávam názor, že tá je pre vás najdôležitejšia. Teóriu si vyčítate v knihách, preveríme sa písomkami. Samozrejme, ak by ste niečomu nerozumeli, stačí sa opýtať. Budeme pokračovať v neverbálnom kúzlení. Niektoré zaklínadlá však nemožno použiť neverbálne. Sú také silné, že na výsledný efekt je nutné zakričať ich. Myšlienka na ne nestačí. Môže mi niekto z vás vymenovať aspoň niektoré, o ktoré sa jedná?“ pozrel po triede. Hermionina ruka bola vo vzduchu. Aké neočakávané. „Slečna Grangerová?“
„Určite sú to neodpustiteľné kliatby, ale tie sa tu my učiť nebudeme.“
„Áno, to iste,“ pousmial sa. Harry aj s Ronom okamžite pozreli na znechutených Slizolinčanov. Niektorí ich už možno ovládajú. „Určite poznáte minimálne jedno, ktoré sa nachádza v siedmackých osnovách a ktoré bude potrebné sa naučiť ku skúškam.“
„Patronovo zaklínadlo. Vieme, o čo ide. Pulvictio, zaklínadlo spráchnivenia. Ako jediné pomáha pri obrane proti inferiom, Neživým, ktorých si je hocijaký čarodejník schopný vyvolať. Samozrejme k nekalým úmyslom. Ostatné kúzla, ktoré sa budeme učiť, sa dajú použiť neverbálne.“
„Presne tak, slečna Grangerová a ja s radosťou udeľujem Chrabromilu prvých päť bodov,“ mrkol na ňu.
„Patronovo zaklínadlo väčšina z nás ovláda,“ ozval sa zozadu.
„Vy sa voláte?“
„Boot, Terry, pán profesor,“ odvetil Bystrohlavčan trocha zarazene. Uvedomil si svoje vykríknutie.
„Pán Boot, je mi dôverne známe, že poniektorí z vás navštevovali veľmi praktický, i keď tajný spolok, ktorý sa toho roku stal oficiálnym. Ale nie všetci a preto sa ho budeme učiť, presne tak, ako je v osnovách.“
„Dôverne známe… Jasne, vie to od svojho krstniatka,“ zamrmlal Zabini polohlasne. Zrejme ho povzbudilo, že profesor nestrhol body Bootovi za jeho zásah do vyučovania.
„Len nechápem, načo sa ho majú učiť tamtí,“ vrkol Ron. „Sú predsa s dementormi jedna rodina.“ S jeho názorom súhlasili viacerí, prikyvovanie a prisviedčavé šumenie bolo dosť hlučné.
„Radšej sa rodinkovať s dementormi ako s potkanmi a švábmi,“ zavrčal mu naspäť Zabini.
„Drž hu… au…“ Ron sa škaredo pozrel na Harryho a Hermionu. Jeden ho ťahal za ruku a druhá ho opäť kopla.
„Ticho!“ Sirius si musel znova vyjednať rešpekt a hlavne pokoj. „Na začiatku hodiny sme sa dohodli na istých pravidlách. Strhávam po desať bodov ako Chrabromilu, tak i Slizolinu. Rád by som pokračoval vo vyučovaní.“
Nie, vôbec s ním nebude zábava, pomyslel si Harry, keď pozoroval svojho krstného otca. Počas celej hodiny oňho Sirius nezavadil pohľadom. Rovnako ako Ron, ktorý sa tváril urazene. Ale hodiny by nemali byť zlé, pokiaľ sa nenaučia nereagovať na slizolinské očakávané provokácie. Budú sa veľmi ponášať na hodiny, ktoré mali s Tonksovou. Minimum teórie, čo najviac času venovať praxi.
„V závere našej prvej hodiny vás chcem upozorniť, že sa môžete prihlasovať do duelantského turnaja. Prihlášky prijímam až do konca januára. Ako ste sa včera dozvedeli od profesora Dumbledora, spôsob turnaja bude úplne zhodný s tým minuloročným, ktorý sa, ako som počul, veľmi vydaril.“
Našťastie zazvonilo a Sirius sa rozhodol nereagovať na znechutené frflanie Slizolinčanov, ani na nadšené poznámky zo strany ostatku triedy.
„Mali by sme si pohnúť, máme dvojhodinovku s McGonagallovou,“ súrila Hermiona Harryho a Rona, ktorí netrpezlivo čakali, až kým sa učebňa nevyprázdni a oni nedostanú príležitosť k rozhovoru so Siriusom. Nevšímali si ju.
„Sirius, normálne si naháňal strach,“ zaškľabil sa naňho Harry.
„To fakt, bol si ešte vážnejší ako Tonksová minulý rok,“ Ron nasledoval kamaráta.
„Asi to bude tým, že ako profesor si šaškovanie príliš dovoliť nemôže,“ vrkla po nich Hermiona. „A vážne by sme mali švihať.“
„Tonksová mi povedala, že vás musela na začiatku svojej profesorskej kariéry upozorniť, aby ste jej to nesťažovali,“ pozeral na Rona. „A ja vás musím poprosiť o to, aby ste sa zamerali na sledovanie slizolinských. Nemusíte hneď vyťahovať prútiky. Vyhýbajte sa im, keď budete môcť, inak sa vám problémy nakopia hneď v prvom týždni.“
„Jasne, chápem,“ zamrmlal Ron zahanbene a sklamane. Presne ako vlani.
„Na hodinách sa im asi nebudeme môcť vyhýbať,“ natiahol Harry uštipačne. Štval ho postoj krstného otca. „A keď budú provokovať, nenecháme si to.“
„Je to tvoj posledný rok, tak sa snaž si to nepokaziť.“ Uvedomil si, že to bolo prvý krát, čo sa mu Sirius pozrel priamo do očí.
„Čo sa deje?“ nedalo mu.
„Hádaj,“ zamračil sa. „Stále to isté. Dokola. Nie, nebudem ti nič hovoriť, už ma to totiž unavuje. Len dúfam, že si konečne uvedomíš ako sa správaš a začneš trocha rozmýšľať.“
„Aha, áno, pochopil som,“ zamračil sa aj on. „Podobnú prednášku som už mal česť si vypočuť. Keď sa ale niečo deje, nikto z vás nemôže očakávať, že nič nepodniknem.“
„Harry…“
„Musím už ísť, máme dve hodiny s McGonagallovou. A ja si predsa nechcem robiť zbytočné problémy hneď na začiatku školského roka,“ sarkasticky natiahol a otočil sa k dverám. Ron za ním nechápavo hľadel, Hermiona si len povzdychla. S ospravedlňujúcim úsmevom venovaným Siriusovi zdrapla Rona za ruku a ťahala ho preč.
Dvojhodinovka s McGonagallovou začala únavným a nudným zdôrazňovaním dôležitosti MLOK-ov a následným precvičovaním šiestackého učiva.
„Potter, na moment,“ oslovila ho profesorka po hodine. Mrkla aj na Rona a Hermionu. „Profesor Dumbledore spolu s profesorom Flitwickom vám zariadia učebňu na piatom poschodí. Čarovne ju zväčšia a pričarujú vám tam všetko, čo budete potrebovať k hodinám Dumbledorovej armády. Samozrejme sa im pokúsim pomôcť,“ pousmiala sa. „Už ste premýšľali nad tým, akým spôsobom povediete DA?“
„Ešte ani veľmi nie,“ Hermiona po nej strelila pohľadom. „Najprv potrebujeme všetko naplánovať, musí nám to časovo sedieť.“
„Iste, tomu rozumiem. A určite k tomu potrebujete aj termíny metlobalových tréningov. Pokojne môžete prísť za mnou a niečo vymyslíme,“ významne nadvihla obočie.
„Ja mám len obavy, aby sme mali koho učiť,“ podal námietku Harry.
„Prečo toľko skepsy, Potter?“ mierne sa zamračila. „Reči tu stále boli a aj budú, všetko však prejde. Osobne si myslím, že ste sa už dokázali popasovať s oveľa horším ohováraním ako je to, že vám malo údajne preskočiť.
Všetci traja vyvalili oči. Z profesorky sa vydral tichý smiech.
„My sa však obávame, aby študenti neušli, keď uvidia, kto bude vedľa nás stáť,“ ozval sa Ron s úškľabkom. „Myslím Malfoya,“ doložil. Hermiona ho ten deň kopla už tretí krát.
„Áno, s týmto spôsobom trestu absolútne súhlasím,“ zamračila sa naňho profesorka. „Pán Weasley, som si viac ako istá, že sa škola s týmto faktom skôr či neskôr zmieri. Mám však obavy, či budete toho schopný práve vy.“
——
„Tak? Ako ste prežili úvod?“ významne sa spýtal Harry Ginny a Draca pri obede.
„Tradične, klasicky, celkom očakávane. Nič sa nezmenilo, tvoj strýko je stále rovnako milý, prívetivý a ústretový,“ vrkla Ginny.
„Aha,“ zaškľabil sa.
„On vám vážne celé tie roky rýpal do dobre spravených elixírov?“ neveriacky sa opýtal Malfoy.
„Vážne,“ prikývla Hermiona. Ron sa bavil obedom, Malfoya si nevšímal.
„No, je nutné podotknúť, že pri mne a Ronovi mal neraz aj dôvod,“ Harry významne nadvihol obočie. „Ty si pracoval s Ginny a Lunou. Im elixíry idú.“
„To je fakt,“ prikývol Neville. „Sa divím, že mu zo mňa nezačali tie havranie vlasy šedivieť,“ vyprskol.
„Uhm, spomínal ťa,“ zaceril sa naňho Draco. Ginny výstražne stiahla obočie. Nevšimol si ju. „Vraj je neskutočne rád, že chodíš na jeho hodiny.“
„Áno, tomu verím,“ zachechtal sa. „A mal pri tom ten svoj typický, trpiteľský a nešťastný výraz,“ obaja sa schuti smiali.
„Bude chcieť vidieť vašich Patronov,“ šepla Ginny trojke. Ron sa začal dusiť a Hermiona ho trieskala po chrbte.
„A ty si ho presvedčila?“ spýtal sa jej Harry. S miernym úškľabkom prikývla.
„Mia, prestaň!“ zahuhňal Ron. „Dnes nerobíš nič iné, len ma kopeš a biješ. Čo som ti spravil?“ urazene sa ohradil.
„Niekedy sa správaš ako malý,“ zamračila sa naňho.
——
„S poľutovaním musím skonštatovať, že to nikto z vás nakoniec nevzdal a nikto sa nerozhodol vylúčiť Elixíry zo svojich plánov týkajúcich sa skúšok na MLOK-y,“ natiahol Snape a zabodol pohľad do Nevilla. Ten mu ho odhodlane vracal, Harrymu sa dokonca zdalo, že v Nevillovej tvári sa zablysla slabá rebélia. Snape sa zaškľabil. „No nič, neostáva mi iné, len to ešte jeden rok vydržať. Zdá sa, akoby beznádejné prípady pomaly ale iste zanikali. Rokfort začal disponovať materiálom, s ktorým sa bude dať ako tak pracovať,“ pokračoval. Nedosiahol však Nevillovo sklopenie zraku, ako predpokladal. Prekvapilo ho to. Chlapec si asi začal trocha veriť. Ale on ho v pravý čas uvedie naspäť do reality. Sám pre seba sa uškrnul. „Čo sa týka vás,“ obrátil pozornosť na Zabiniho, Parkinsonovú a Notta. „Myslím, že sme si včera dostatočne vyjasnili isté pravidlá. Nestrpím, aby sa na mojich hodinách preberali vaše súkromné problémy. A vy, pán Potter,“ prepichol ho pohľadom. „Ak budete mať vy alebo vaši priatelia nejaké problémy, riešte si ich vo svojom vlastnom voľne a naše spoločné hodiny k tomu nezneužívajte. Dúfam, že je všetkým jasné, že nebudem tolerovať provokácie a poznámky nesúvisiace s Elixírmi,“ celú triedu prebehol zamračeným pohľadom. Jeho synovec sa tváril, že ho veľmi zaujala učebnica a flegmaticky v nej listoval. Ako sa zdalo, ešte stále bol urazený. „Na našej prvej hodine si preverím vaše, no, vy budete tvrdiť, že ide o znalosti, ja mám však iný názor,“ natiahol. „Pán Weasley, presne tak, vo vašom prípade sa bude jednať presne o to,“ okomentoval jeho výraz. „len dúfam, že mi budete schopný napísať do testu správnu odpoveď aspoň na jednu otázku. Ak nie, pokúste sa nenápadne nazrieť do odpovedí slečny Grangerovej, ktorá ma určite opäť ohúri do bodky nadrvenými odpoveďami. Prípadne nakuknite k Potterovi, jeho prekvapujúca genialita ma znova a znova dokáže šokovať. Sľubujem, že vo vašom prípade sa budem tváriť, že som nič nezbadal, a vy dostanete možnosť získať nejaké lepšie hodnotenie, ako vaše klasické T. Aspoň raz,“ významne zdôraznil. Dosiahol však len toho, že Ron celý červený zabodával pohľad do lavice a pevne stískal čeľusť. Hermiona naňho protestne zazerala a Harry so ho stále nevšímal. „Tak sa do toho pustite,“ zavrčal rezignovane.
A že si dal pri príprave testu záležať. Harry zistil, že v siedmych otázkach je šikovne zahrnuté kompletné šiestacké učivo. Mali šancu stihnúť vypracovať test behom hodiny a profesor si ich dokázal dôkladne preveriť. Ani raz naňho nepozrel, stále bol naštvaný.
Snapovi sa to v kútiku duše nepáčilo. Chápal jeho pohnútky, ktoré ho viedli k bezhlavému riešeniu vzniknutej situácie. Bol by však radšej, keby jeho synovec začal aspoň trocha myslieť v prvom rade na seba. Nemal nič proti konaniu dobrých a hrdinských činov. Nie však, keď sa jednalo o jeho synovca. Bol by šťastnejší, keby sa jednalo o niekoho iného. Nerád si to pripúšťal, ale nijako zvlášť by ho nepotešilo, keby sa mu malo niečo stať. Keď už, tak nech sa mu niečo stane, ale len jeho pričinením.
„Slečna Grangerová, Potter, Weasley,“ zabrzdil ich na konci hodiny. „Vy tu ostaňte,“ zavrčal na nich. „Určite ste už boli informovaní, čo teraz budem po vás žiadať,“ spustil, keď osameli. „Predpokladám, že slečna Weasleyová bola dostatočne rýchla, aby vám túto, drobnosť, stihla oznámiť. Tak nech sa páči, ako dáma máte prednosť,“ zaškľabil sa na Hermionu.
Jasne, že vedeli, čo sa bude diať. A jasne, že sa na to v duchu pripravovali. Nikoho neprekvapilo, že z Hermioninho prútika vyletela strieborná vydra, ktorá sa začala pred profesorom kotúľať. Aj keď jej chýbala voda, dokázala sa šikovne pohybovať aj po súši. A čo bolo najdôležitejšie, bola dostatočne silná a vydržala v bezchybnom stave dlho. Tak dlho, kým to neuspokojilo aj Snapa. Harryho jeleň sa objavil len preto, aby pred strýkom ukázal svoju majestátnosť. Pri ňom nebolo čo riešiť. Červený a strémovaný Ron sa schválne vyhýbal provokujúcemu Snapovmu pohľadu. Bol však odhodlaný ukázať sa v dobrom svetle a vložil do svojho kúzla všetko, čo bol schopný v sebe nazhromaždiť. Teriér natešene pobehoval po učebni a vrtel chvostom. Jednoznačne hľadal niekoho, s kým by sa mohol hrať. Keby mal po ruke, respektíve po labe, nejakého dementora, hravo by ho držal od svojho majiteľa.
„V poriadku,“ sykol, keď zmizol aj posledný strieborný záblesk. „Takže sa naše hodiny budú môcť začať. Buďte však pripravení na to, že vás môžem hocikedy osloviť a požiadať vás o toto isté. Nech vás tento úspech neuspokojí a vy nezaspite na vavrínoch,“ prepustil ich. „A Potter, my sa dnes ešte uvidíme,“ zaškľabil sa naňho. Vyfasoval podobný úškľabok.
——
„Sirius.“ Susan sa práve priletaxovala z Brlohu a našla svojho manžela zadumane sedieť pred krbom. Vtisla mu jemný bozk. „Čo sa deje? To ťa takto rozhodil tvoj prvý učiteľský deň?“ provokačne sa zaškľabila, keď si sadla oproti nemu. „Alebo za tým bude niečo iné?“
„Vyučovanie bolo v poriadku, bez problémov. Dokonca by som si dovolil tvrdiť, že mi to profesorstvo pristane,“ nepresvedčivo sa zaškľabil.
„To som rada. Tak mi povedz, prečo tu sedíš ako kôpka nešťastia?““ vyzvedala ďalej. „Nemám pravdu, keď si myslím, že za to môže istý mladík a akcia nemocnica?“
„Máš. A to som mu povedal len to, aby si dával v budúcnosti pozor.“
„Typické,“ prikývla. „Sirius, nemyslíš, že by ho mohlo rozčuľovať to, ako mu všetci dávajú na vedomie svoje obavy oňho?“
„Ale obavy sú predsa na mieste,“ zamračil sa.
„Áno, to určite. Ja viem, že to nie je tvoj syn. Ty ho však tak vnímaš. Neviem, zatiaľ deti nemám, ale myslím si, že ak deti vyrastú, dospejú, chcú sa cítiť samostatné. My sme predsa neboli iní. Aj keď v mojom prípade je to diskutabilné,“ mierne sa zamračila, aby pokračovala s pohľadom vrazeným do Siriusa. „Drahý, obavy si oňho nikdy neprestaneš robiť, ale daj mu na vedomie to, že mu dôveruješ. Nechaj ho, nech sa rozhoduje sám. Prípadne ho nejako šikovne nasmeruj, aby si myslel, že koná samostatne. Keď mu budete stále dokola hovoriť o tom, aký má byť zodpovedný, ako má premýšľať a podobné veci, ktoré aj nám liezli na nervy, dosiahnete len toho, že bude na vás stále naštvaný a bude sa vám obracať chrbtom.“
„Nás, vás, my. Asi myslíš aj môjho drahého švagra.“
„Jasne. Aj on ho určite skritizoval, som si istá. Chcem zájsť aj za ním a pravdepodobne bude tiež sedieť pred krbom a nešťastne civieť do ohňa.“
„Asi máš pravdu,“ povzdychol si.
„Čo sa vlastne stalo?“ spýtala sa. Po chvíli jej povedal o všetkom.
„A pri obede na mňa ani nepozrel. A to som ho doslova očami pichal,“ sťažoval sa.
„Hm, ani sa nedivím. Kedy máte najbližšie hodinu?“
„Až v utorok,“ odvetil. „Ty si myslíš, že ma cez víkend nepríde ani pozrieť?“
„Áno, presne to si myslím.“
„No to je výborné.“
„A čo si čakal? Nechaj ho tak, prejde ho to. Ale ty doňho prestaň vŕtať a správaj sa k nemu normálne.“
„Snape s ním bude častejšie.“
„A bude to mať horšie,“ zachichotala sa. „Začnú s hodinami už dnes. Ako ich poznám, nebudú mať na ružiach ustlané. Dúfam, že nežiarliš?“ podozrievavo sa naňho zadívala.
„To už ma prešlo,“ pousmial sa. „Vysvetlili sme si to ešte cez prázdniny.“
„To som rada,“ uzavrela túto tému. „Čo je nové? Myslím Molly?“
„Nič. Stále je na tom rovnako,“ zachmúril sa. „Verme, že sa z toho čo najskôr dostane. Začali s tými elixírmi, ktoré by ju mali vyprovokovať.“
„Čím skôr, tým lepšie,“ prikývla.
„A Tonksová?“
„O kúsok lepšie,“ zhodnotila. „Rozčúlila ju správa o Molly a trocha ju to odpútalo. Brloh vedie vlastne ona aj s Jane a Fleur. Zatiaľ to tam funguje.“ mierne sa pousmiala. Prikývol.
„Bolo by dobré, keby sa všetko čo najskôr dostalo do starých koľají.“
„Sirius, nechcel by si mi povedať, ako to bolo s tou nemocnicou? Alebo skôr asi nemôžeš,“ skonštatovala. Zaregistrovala jeho pozorný pohľad a jemný protest. „Áno, chápem, presne tak, ako všetci.“
„Akú máš vlastne teóriu?“
„Všetci si už všimli tajnosti medzi tebou, Harrym, Dumbledorom a Severusom. A decká v tom majú tiež prsty. Spolu s Remusom, Tonksovou a Billom sme už nad tým špekulovali. Čo ten kameň, ktorý spomínal Dumbledore pred Voldemortom? Nemá s tým niečo spoločné? A čo to zvláštne Harryho správanie? Nemá niečo spoločné s kameňom?“
„Susan,“ vypustil s nádychom protestu.
„Takže má,“ zhrnula a povzdychla si. „Myslíme si to. Ale nemienime nič hovoriť, aj keď nás to pochopiteľne zaujíma. Zrejme viete, čo robíte a keď nás nechcete zasvätiť, bude na to dôvod. Nemysli si, že by sa naše zmýšľanie nejako menilo. Dôverujeme vám a budeme robiť to, čo sa po nás bude vyžadovať.“
„Niekedy, možno, budeme môcť o tom hovoriť.“
„Dobre. Ja viem, že keď mi niečo tajíš, budeš mať k tomu dobrý dôvod.“
„Milujem ťa,“ povedal.
„Áno, aj ja teba.“
——
„Sadni si,“ sykol po ňom Snape, keď sa objavil po večeri v jeho kabinete. Hlavu mal sklonenú nad pergamenmi a Harry by sa vsadil, že opravuje ich testy. Že si nedá pokoj aspoň v piatok. Zvalil sa na stoličku a v tichosti čakal. „Tak, bez nadšenia konštatujem, že si dostal V,“ zaškľabil sa naňho. Harryho tvár ostala kamenná. „Stále urazený?“ provokačne natiahol. „Neviem, ale pripomínaš mi trucujúce decko, ktorému zobrali hračkársku metlu a uvalili mu doživotný zákaz lietania,“ zaceril sa. A opäť nič. Len upretý pohľad zelených očí vrazený do tých čiernych. „Ako chceš,“ pokračoval naštvane. „Nebudeme to zdržovať. Naše spoločné hodiny legilimencie sa budú niesť v takomto duchu,“ Vytiahol prútik a švihol ním. Harry nevedel, čo sa s ním deje, ale v momente, ako sa nadýchol k otázke, zistil to. Nevydal ani hlásku. Protestne sa načiahol za svojím prútikom s úmyslom zrušiť svoje umlčanie. Vyletel mu z ruky a pristál v Snapovej dlani. „Tak to nie, Potter. Budeš nemý, dorozumievať sa budeme len prostredníctvom myšlienok. Tým si veľmi rýchlo osvojíš techniku dokonalého prenášania myšlienok,“ sarkasticky natiahol. Harry sa chcel postaviť, ale jeho úsilie bolo zmarené hneď na počiatku. Zadok sa mu vďaka strýkovi prilepil na stoličku.
Už sa konečne upokoj. Uvoľni sa a sústreď sa na to, aby si bol schopný diskutovať so mnou na o niečo vyššej úrovni, ako na úrovni dvojročného decka.
Strýko sa zaceril a jeho synovec sa cítil ublížene.
Prečo to všetko?
Pretože potrebuješ vedieť komunikovať dôkladnejšie. Ak budeš chcieť poslať niekomu odkaz, tie tri slová ti k tomu rozhodne stačiť nebudú.
Jasne, ale prečo…
Zarazil sa. Chcel pokračovať, ale jednoducho sa nedalo. Musel sa opäť zadívať strýkovi do očí, aby vedel vyslať ďalšiu myšlienku.
To nejde normálne?
Snape sa provokačne škľabil. Vedel, čo má na srdci, ale chcel ho nechať trápiť sa.
Prečo to násilie?
Prestaň trepať o násilí. Rozhodne ti nijako neubližujem. Aj keď v tvojom prípade snaha o získanie trochy pevnej vôle a námahy sa ti môže zdať ako týranie. Keby som ťa nechal tak, určite by si po mne vrčal slovne a na to zvedavý nie som. Alebo by si utiekol a ja tu tú hodinku rozhodne chcem svojho milučkého synovca mať.
Tak fajn.
Potter, keď mi chceš vynadať, tak spusti. Zaujímalo by ma to. Skutočne by som si rád vypočul, čo máš na srdci, aj keď len v hlave.
S úškľabkom ho vyzýval. Harry v duchu zúril. Nemal šancu, nedokázal by vyjadriť všetko, čo chcel, len troma slovami.
Čo bude ďalej?
Spýtal sa miesto toho. Snape sa zaškľabil ešte viac.
Vysvetlím ti, ako to bude prebiehať. Naše hodiny budú veľmi tiché, toto sa stane vždy. Budeš prinútený postupne pridávať slová, aby bola naša konverzácia napokon dokonalá. Ver mi, že to nie je vôbec ťažké. Keď ovládaš tri slová, nie je problém ovládať viac. Nechápem, prečo sa Susan zarazila práve na tomto bode. Tieto tvoje domáce úlohy sú k ničomu. Nakázal som ti to len preto, aby som mal záruku, že tú knihu otvoríš. Postupom času zistíš aj sám, že je veľmi užitočná. Naučíš sa ako využiť minimálny zrakový kontakt, aby si vyslal myšlienku. Naučím ťa čítať protivníkove myšlienky. Naučím ťa hrabať sa v hlave svojho nepriateľa a podľa vlastných požiadaviek meniť mu pamäť. Naučím ťa aj to, ako vyťahovať spomienky, budeš si môcť prezrieť niektoré svoje spomienky, pomocou mysľomise. Rozhodne sa ti to hodí, keď si budeš chcieť prezrieť spomienku na rodičov. A napokon by som bol rád, keby sme zistili, ako je možné, že dokážeš vysielať myšlienky na diaľku. Najprv však spoznáme myseľ, do podrobností, do najmenších detailov. Budeš sa s ňou musieť zžiť a dokonale ju vedieť ovládať. Niečo vyskúšam. Priprav sa.
Vôbec netušil, na čo sa má pripravovať. V hlave mu vírila myšlienka na to, ako si bude môcť prezrieť svoje štyri hodiny strávené v Prázdnote v spoločnosti svojich rodičov, keď v hlave ucítil strýkovu prítomnosť. Nebral vôbec na nič ohľady. Cieľavedome hľadal cestičku cez jeho oheň, pokúšal sa vytiahnuť mu z hlavy čo i len najmenšiu informáciu. Spočiatku mu to pripomenulo Voldemorta, ale na strýka nepôsobil ani podstrčený negatívny obrázok. Nepomohlo, že mu v zúfalosti ukázal jeho pôvod, nevytočila ho poznámka o Chrabromilovi. Usilovne bojoval s ohňom a on úpenlivo držal. Ani kúzlo Levicorpus vyslané jeho otcom neprinútilo Snapa zaváhať. Cítil sa za to zle, cítil, ako mu stekajú pramienky potu po chrbte, ako sa celý trasie. Cítil aj to, že čochvíľa podľahne. A podľahol. Snape svojou vytrvalosťou a neústupčivosťou prekonal jeho ohňovú bariéru a zavadil o jeho spomienku. Nešpáral sa v nej. Okamžite sa stiahol.
Nebolo to zlé, ale ani dokonalé. Keby sa v tebe vtedy Temný pán hrabal dlhšie, asi by ťa napokon prekonal. Zrejme si na jeho citlivé ego zapôsobil bolestivejšie, ako teraz na mňa.
Je mi ľúto.
Áno, tomu verím.
Ich oči sa do seba vpíjali. Harrymu sa v nich zračilo ospravedlnenie a Snapovi roztrpčenie.
Verím, že si to použil len z pocitu beznádeje a z úpornej snahy ubrániť sa. Temnému pánovi si asi ukázal niečo hroznejšie.
Zavrtel hlavou. Bolo jedno, čo ukázal Voldemortovi. Teraz ho zamrzelo, čo ukázal strýkovi. Aj keď si vlastne za to mohol sám, nemal otravovať.
Toto bude vždy?
Bude to dovtedy, kým neuznám, že moja snaha je už zbytočná. Musíš trénovať. Temný pán nemusí nabudúce tak skoro stratiť trpezlivosť. Taká Lestrangová ju nestratí nikdy. Pre dnes skončíme.
Opäť švihol prútikom a oslobodil Harryho.
„Tak, vynadáš mi teraz? Alebo si to odložíš na budúce?“ spýtal sa s úškľabkom, keď mu vracal prútik.
„Nie, nie je to zlý nápad,“ zavrtel hlavou. „Ale asi sa tak skoro neporozprávame, čo považujem za veľkú škodu.“
„Nevadí. Stačí, keď rozprávam ja. Koho by aj zaujímali pubertálne výlevy?“
„Neviem, vzhľadom k tomu, že ma nejako zvlášť nevyháňate, tak asi túžite po mojej prítomnosti,“ natiahol.
„Ja túžim po mnohých veciach. Skutočne. Ale teba považujem za nutné zlo. Za niečo, čo musím pretrpieť.“
„Neverím. V z Elixírov, mierne provokovanie, častejšie úsmevy ako mračenie sa, neurážanie, záujem a starostlivosť, mimochodom, tá masť veľmi pomohla, strach a láska, more lásky, úprimného citu, ktorý nakoniec premohol veľkého, neprípustného a všetkými nenávideného profesora. Tak sa mi zdá, že Severus Snape sa vydal na novú cestu. A na tej ceste dominujú pozitívne myšlienky spojené s jeho milovaným synovcom, Harry Potterom,“
„Ušlo mi niečo? Opäť si sa zaplietol do nejakej nezmyslenej akcičky? Zasiahla ťa nejaká kliatba, ktorá zahmlila tvoj úsudok? Povedz mi, kto to bol? A ja pôjdem toho dotyčného… Tomu dotyčnému zablahoželať.“
„Nepôjdete ďaleko. Stačí, keď pristúpite k nejakému zrkadlu. Aj keď pochybujem, že by to to zrkadlo prežilo.“
„Nechce sa mi veriť, že by som na teba vplýval až tak halucinogénne. Väčšinou naháňam strach, nevšimol som si, že by som dokázal vyvolávať v ľuďoch fikcie a bludné predstavy.“
„Ale no tak, nebuďte taký skromný.“
„Vždy som bol skromný, na rozdiel od iných. Ale čas sa nám trocha posunul. Myslím, že budeš potrebovať ešte trocha nehy, kým si pôjdeš ľahnúť. Slečna Weasleyová je už určite nedočkavá a ty jej s radosťou dáš príležitosť k tomu, aby ti mohla pofúkať rany, ktoré si v priebehu dneška utŕžil.“
„Iste, trocha láskavosti si zaslúži každý z nás,“ významne sa zaškľabil. „Neviem, nie je blbé rozprávať o tom vo vašej prítomnosti?“
„Bež už radšej, kým slečne Weasleyovej nedám príležitosť k tomu, aby ti mohla liečiť ďalšie rany,“ zavrčal.
——
„Vy by ste sa mali skôr zamerať na to, ako upozorniť prefektov z ostatných fakúlt a taktiež primusov!“ ozýval sa Hermionin hlas po celej chrabromilskej klubovni. Harry najprv ostražito nazrel, než sa rozhodol prekročiť portrétovú dieru. Stála oproti Seamusovi a Parvati. Ginny jej zdarne sekundovala, pokým Ron sa tváril nezaujate. Zaujímalo by ho, kedy sa konečne odhodlá k tomu, aby svoj názor vyslovil nahlas. Nemusel príliš rozmýšľať, okamžite vedel, o čo ide. Malfoy stál za nimi a zazeral.
„To samozrejme spravíme, ale nikomu sa nepáči predstava, že on je tu,“ zavrčal Seamus.
„Myslím, že to je to najmenšie zlo,“ vložil sa Harry a pristúpil k dvom bojovne naladeným dievčatám.
„Nie, nanešťastie nemáme rovnaký názor,“ vrkol po ňom Seamus. Harry strelil pohľadom k Parvati a významne nadvihol obočie. Len mykla plecami. „Ty si sa s ním asi skamarátil. Nemám pravdu?“ uštipačne pokračoval.
„Nemáš,“ odvetil s miernym úškrnom. „Rozhodne sa s ním nekamarátim, len ho rešpektujem. A to by mohlo platiť aj pre vás ostatných,“ poobzeral sa po klubovni. „Nikto od vás nečaká kamarátstvo a predpokladám, že Malfoy po tom túži najmenej. Ide len o to, aby ste ho nechali pokojne žiť. Keby vám to nerobilo problém, nechajte ho voľne dýchať. Nevšímajte si ho.“
„No to bolo úžasné,“ vrkla po ňom Hermiona. Malfoy sa zachechtal. Nevinne mykol plecami.
„Nemôžem tomu uveriť,“ sykol Seamus so znechutením. „Po tých všetkých rokoch… Mňa jednoducho nepresvedčia nejaké reči, že ti pomohol, aj keď to tvrdí Dumbledore. Pre mňa to bude obyčajný, zbabelý bastard, ktorý dal nohy na ramená a utiekol od svojich smrťožrútov skryť sa k dobrým, ale blbým Chrabromilčanom.“
„Dávaj si pozor na tú sprostú papuľu,“ vrkol po ňom Draco. Hermiona sa pred neho okamžite postavila a zabránila mu tak k postupu smerom k Seamusovi.
„Možno mal k tomu dôvod,“ zarazil ho Harry. „Pozri, Seamus, vieš o tom hovno, tak sa zdrž komentárov. Je mi jedno, aký máš ty názor, ja si za tým svojím stojím. A ak si myslíš, že je niekto zbabelý a pritom riskuje svoj krk, tak sa nechaj ďalej unášať svojimi predstavami. Pravda je taká, že Malfoy riskovali, keď mi tajne nosil elixíry a to pomedzi desiatky smrťožrútov denne aj niekoľkokrát. Dokážete si predstaviť, čo by sa s ním stalo, keby mu na to prišli? Asi nie ako tak sledujem. A keď vás už nepresvedčí ani skutočnosť, že pri mojej záchrane prišiel o matku, tak mi vás je ľúto. Chcem vám povedať len toľko, že na svete sa dejú oveľa horšie veci ako taká maličkosť, že Malfoy spáva v chrabromilskej spálni. Včera zabili Percyho Weasleyho, brata vašich spolužiakov. To je problém, o ktorý by ste sa mali zaujímať a nie to, či má Malfoy na hrudi leva alebo hada!“ húkol do celej klubovne. Všetko sa v momente zarazilo a neveriacky po sebe strieľalo pohľadmi. Seamus sa stiahol a odkráčal do klubovne.
„To mi je ľúto, nevedela som,“ hlesla Parvati a otočila sa k Lavender. Obe začali potichu diskutovať.
„No, to bolo o niečo lepšie,“ sykla Hermiona na Harryho a všetci sa otočili k svojim miestam, kde už na nich čakal Neville.
„Ďakujem,“ zamrmlal Malfoy smerom k Harrymu. Len prikývol.
„Ako bolo u strýka?“ zacerila sa Ginny v snahe načať inú tému.
„Ako vždy,“ uškrnul sa. „Čo je nové?“
„Keď si absolvoval svoju prvú hodinu u svojho milého strýka,“ usmiala sa naňho Hermiona, „ja s Ginny sme boli za McGonagallovou, aby sme upresnili náš rozvrh.“
„Bude sa to stíhať?“ zaujímalo ho.
„S odretými ušami,“ zaškľabil sa Ron.
„Dá sa to zvládnuť,“ prikývla.
„Budúcu sobotu bude konkurz na nového triafača,“ pridala sa Ginny. „Dovolili sme si to vylepiť aj na nástenku,“ nevinne sa naňho usmiala. Našťastie myslia aj na najmenšie detaily. „Zrejme to bude len formalita,“ fľochla po Malfoyovi. „Dúfam, že sa chceš ešte stále k nám pridať?“ spýtavo nadvihla obočie. Mierne prikývol.
„A za predpokladu, že sa Draco stane členom tímu,“ pokračovala Hermiona na nevôľu svojho priateľa, „tak náš rozvrh vyzerá asi takto,“ strčila mu do rúk popísaný kus pergamenu.
„Pred raňajkami hodina na učenie, rovnako ako cez obed,“ čítal Harry. „Štyrikrát do týždňa metlobalové tréningy, vždy po vyučovaní. Vrátane DA plus jedna hodina v sobotu po večeri. A po večeri oklumencia plus súkromné hodiny u Snapa.“
„Je to o hubu, ale stíhať sa to bude dať,“ prikyvoval Ron.
„Ja mám strach, aby ostal čas na učenie,“ zamračila sa Hermiona.
„Budeš mať času dosť,“ skonštatoval Harry. „Môžeš sa učiť, keď budeme mať tréningy,“ mykol plecami.
„Fajn, ale čo vy? Ginny a Draco zatiaľ MLOK-y nemajú, ale vám pôjde tento rok o veľa.“
„Mia, nepanikár,“ uškrnul sa Ron. „Podľa toho tvojho harmonogramu budeme mať dosť času. Sobotu máme až do večere voľnú a nedeľu takmer tiež. To je na nás až príliš,“ zasmial sa. Harry s úškľabkom a kývaním pritakával.
„Zase na to kašlete,“ vrkla po nich.
„A čo schôdze Rádu?“ spýtal sa Draco.
„McGonagallová hovorila, že ich budú plánovať počas oklumencie. Nemala by to byť veľká strata.“
„A keby sa tak stalo behom DA, Ginny, Neville a Luna nás hravo nahradia,“ pridal sa Harry.
„A tie budú vyzerať ako?“ zaujímalo Nevilla.
„Rozmýšľala som. Samozrejme podľa toho kto a koľkí sa vlastne prihlásia, že by mohli byť rozdelený podľa veku. Tých najstarších by učil Harry. Stredné a menšie ročníky ja a Ron. Keby nás nebolo, tak nás zastúpiš ty a Draco s Lunou. A myslím, že by mali byť hodiny v týždni rozdelené, mali by sme sa zamerať aj na ošetrovanie. Minulý rok sa to ukázalo ako veľmi praktické. Toho by sa mohla ujať Ginny. No a nechcem sa ťa dotknúť,“ Hermiona pozrela smerom na Draca, „ale mohol by si všetkým vysvetliť aj nejaké smrťožrútske praktiky, aby boli všetci pripravení na to, čo ich vonku čaká.“
„Vôbec si sa ma nedotkla,“ odvetil flegmaticky. „Je jasné, čo smrťožrúti obľubujú a čo vo veľkej miere používajú. Ja sa zase nechcem dotknúť vás, ale ten váš Expelliarmus nie je riešením na všetko.“
„Veď ty nás rád zasvätíš do tajov smrťožrútov,“ natiahol Ron uštipačne.
„Jasne, keď bude mať niekto záujem,“ odpálkoval ho pohotovo.
„Ticho buďte,“ vrkla po nich Hermiona. „Teraz Rád a naše povinnosti. Sledovala som mapu, dnes boli zalezení vo svojej klubovni. Aj to by sme mali doriešiť.“
„Súhlasím,“ prikývol Harry. „Sme štyria právoplatní členovia Rádu, to však neznamená, že ostatní budú ticho. Nemám pravdu?“ otočil sa na Ginny. Významne prikývla.
„Chápeme, ale pred Rádom budeme musieť vystupovať oficiálne,“ Hermiona ho okamžite odhadla.
„Dobre, takže oficiálne. Sme tu ja, Mia, Ron a Malfoy. Každý z nás si jeden deň vezme mapu a bude ju pravidelne kontrolovať. Ak by sa niektorý Slizolinčan nachádzal na nejakom zvláštnom a nečakanom mieste, dá vedieť ostatným. Mali by sme sa zaradiť do dvojíc, keby bolo potrebné zasiahnuť.“
„Ja budem s Miou, samozrejme,“ ozval sa Ron.
„To ti asi neprejde,“ namietol Harry. „Možno si si nevšimol, ale Rád v poslednom čase takéto dvojičky zarazil. A u nás to bude platiť dvojnásobne, keď vezmeš do úvahy ich zmýšľanie a ich názor na nás. Podľa nich sme nedospelí pubertiaci, bez zmyslu pre zodpovednosť.“
„Pochopil som,“ zavrčal. „Zabudnite ale na to, že by som bol s Malfoyom.“
„Tiež by som nevýskal od nadšenia,“ okomentoval ho menovaný.
„Ja s ním tiež nechcem byť,“ zamračene sa ozval Harry.
„Vážne ste nedospelí pubertiaci,“ zhodnotila ich Ginny.
„Dobre, ja budem s Dracom,“ Hermiona prevrátila oči. „Oficiálne, pred Rádom. Jasne, že Ginny, Neville a Luna sa budú chcieť pridať a my nemáme to srdce ich z toho vylúčiť,“ uškrnula sa.
„V tom prípade som s Ginny,“ ozval sa Harry.
„To ti ale Rád nedovolí,“ ozvala sa jeho láska.
„Rád nebude o ničom vedieť,“ zaškľabil sa na ňu.
„Si si istý?“ natiahla.
„Dosť, ticho,“ zarazila ich Hermiona. „Pred profesormi som ja a Draco dvojička rovnako ako ty a Ron. Keby sa niečo dialo, čokoľvek, budeme si takto kryť chrbty. Oficiálne. Asi budeme počas roka spolu, v tom prípade by sme takto postupovať mohli. Ale môže nastať situácia, že sa ocitneme na nejakom mieste bez svojej dvojičky a vtedy budeme brať toho, kto bude po ruke. Neville napríklad Lunu.“
„Myslíš akože rande?“ zaceril sa Harry.
„Napríklad,“ významne sa usmiala.
„Vážne si to krásne zorganizovala,“ zaškľabil sa Ron. Bolo na ňom vidieť, že nie je nadšený predstavou ohľadne akejsi jej dvojičky, Malfoya. Dnes už dostal ale toľko kopancov a buchnátov, že do toho radšej nevŕtal.
„Že? Aj ja si myslím,“ uškrnula sa.
A Malfoy v duchu privolával nejakú situáciu, ktorá by sa mohla okamžite stať. A on by jej kryl chrbát, ale hlavne by s ňou mohol byť sám.
„Dnes som hovoril s Nottom…“ ozval sa. Prekvapene naňho pozreli a vyzvali ho k rozprávaniu.
„A ty mu veríš?“ spýtal sa Harry, keď dorečnil.
„Neverím, zatiaľ, ale nikdy sa mi nehodil k smrťožrútom. Možno sa až tak nezmenil.“
„Asi budeš musieť vyzistiť viac, samozrejme opatrne,“ navrhla Hermiona. Prikývol.
„Hodil by sa nejaký tajný spojenec,“ zamyslene skonštatoval Harry.
——
Víkend prebehol bez komplikácií. Slizolinčania sa držali v ústraní, možno vymýšľali nejaké nekalosti. Ani Nott nevystrčil nos. Malfoy trávil väčšinu času vonku, na pozemkoch, premýšľaním. Aj keď sa jeho noví spolužiaci snažili skutočne tváriť nevšímavo, nedokázal sa plne uvoľniť. Pripadal si ako zbabelec, ktorí uteká pred letmými, nič nehovoriacimi pohľadmi. Ale aspoň sa mohol sústrediť a zamerať svoju myseľ na jednu osobu. Vôbec sa mu nepozdávalo, že trávila noci zakutaná pri svojom milencovi, ako s nevôľou pripustil. Rovnako ako Ginny. Nemohol však ani hlesnúť. Obaja Weasleyovci strávili takmer celý víkend spoločne s Harrym a Hermionou v nemocničnom krídle pri pani Weasleyovej. Nehlásili však žiadne pozitívne zmeny.
Harry sa cielene vyhýbal ako Siriusovi, tak i Snapovi. A tak tomu bolo aj na ďalšej hodine Obrany. Celé dve hodiny precvičovali neverbálne kúzlenie zo šiesteho ročníka, ale dal si záležať na tom, aby sa nejakým spôsobom nepriblížil k svojmu krstnému otcovi. V triede, ktorá šumela pohybom a akciou, to nebolo až také ťažké.
——
„Prejdeme do jedného vyprázdneného žalára,“ vrkol po nich Snape, keď sa v utorok po večeri objavili v jeho kabinete, aby s nedočkavosťou a zvedavosťou absolvovali svoju prvú súkromnú hodinu.
„Nebudeme tu?“ spýtala sa Hermiona prekvapene.
„Samozrejme, že nie, slečna Grangerová,“ zazubil sa na ňu. „Snáď odo mňa neočakávate, že by som si dobrovoľne nechal plieniť učebňu, kabinet alebo nebodaj byt,“ natiahol a otváral dvere. „Ak budete schopní neznámymi kúzlami ničiť čokoľvek vo vašom okolí, žalár bude k tomu viac ako vhodný,“ významne dodal a zaškľabil sa. Viedol ich tmavou chodbou ďalej do podzemia. Nešli dlho, o chvíľu už otváral ťažké, masívne dvere v mieste, na ktorom sa ešte ani jeden z nich neobjavil.
„Vítam vás a samozrejme vám chcem popriať príjemný dobrý večer,“ usmial sa na nich Dumbledore, ktorý tu už spoločne so Siriusom čakal. Žalár bol dosť priestranný, osvetlený množstvom fakieľ umiestnených po stenách a okrem dvoch lavíc a stoličiek tu nič iné nebolo. „Určite vás príliš neprekvapuje naša prítomnosť. Posaďte sa,“ vyzval ich.
„Profesor Dumbledore by vás rád poinformoval o tom, v akom štádiu sa jeho pátranie nachádza. No a potom sa samozrejme zameriame aj na učenie,“ nadhodil Sirius.
„Ty tu budeš tiež?“ spýtal sa Ron s nádejou. Vôbec sa mu nepozdávalo, že by mali byť zavretí niekde pod zemou, ďaleko od civilizácie a ešte k tomu s profesorom, ktorý sa naňho po jeho poznámke významne zaškľabil.
„Len do tej doby, kým bude moja prítomnosť nutná,“ odvetil a strelil pohľadom po Harrym, ktorý mu ho neisto opätoval.
„Inými slovami do tej doby, kým nás Black presvedčí, že dokáže vyčariť svetlo aj on,“ zaceril sa Snape.
„Takže to nebude dlho trvať,“ vrkol po ňom Sirius.
„Asi by sme mohli prejsť k veci,“ zasiahol Dumbledore, ktorého už začali unavovať vzájomné výmeny názorov, nech sa to týkalo kohokoľvek. „Voldemortov, či Slizolinov potomok, Tom Riddle žil v sirotinci, čo je nám známe. Priviedli ho tam z nemocnice, jeho matka umrela krátko po pôrode. Než umrela, vyslovila želanie, aby ho pomenovali tak, ako ho pomenovali. Zanechala mu len obyčajný kovový prstienok. Bol však na ňom čierny kamienok a list. Týmto sme hádam odhalili spôsob, akým sa Voldemot dostal k svojmu kamienku. Jednoznačne sa jedná o ten istý, ktorý bol na prsteni. Previedla naňho vlastníctvo. List mohol otvoriť po svojich šestnástych narodeninách. Pravdepodobne mu tam zanechala podobné inštrukcie, ktoré si dostal ty, Harry, od svojho otca. Tiež musel stráviť istý čas pátraním, aby odhalil pravdu ohľadne kamienka a skončil s tým pred dvoma rokmi. Vtedy sa zameral na tvoj kamienok. Čo všetko vypátral a dozvedel sa, to je zatiaľ nejasné. Pre nás je dôležité, že jeho matka v tom čase nebola sama. Mala už len sestru. Podarilo sa mi ale vypátrať, že táto sestra zomrela pred tridsiatimi rokmi. Tu teda Slizolinova krv skončila, treba ju hľadať inde.“
„Bratranci, sesternice, strýkovia?“ skúsil Harry.
„Nič z toho. Bola bezdetná, boli len ony dve. Nerozumeli si. Po tom, čo sa Merope zaplietla s Tomom Riddleom starším, ju jej sestra vyhnala. Žila samotársky, bez priateľov.“
„Ako ste to zistili?“ vyzvedala Hermiona.
„Na liste, ktorý zanechala Merope svojmu synovi, bola adresa. Navštívil som dedinu a vyťahovaním spomienok od jej obyvateľov som zistil skutočnosti. Možno nie práve najvhodnejší spôsob, ale momentálne nám nič iné neostáva.“
„Takže sa budeme musieť zamerať na jeho bližšie príbuzenstvo,“ povedal Harry.
„A jediný spôsob, ktorý prichádza do úvahy je ten, že ten zmätok si spravil dieťa, minimálne jedno,“ prikývla Ginny.
„A muselo to byť pred viac ako šestnástimi rokmi, keď sa Harryho pokúsil zabiť po jeho prvom roku a nevyšlo mu to,“ súhlasila Hermiona.
„Hm. Takže skutočne je niekde na svete jeden minimálne šestnásťročný Voldemort junior,“ zhrnul fakty Harry. „A teraz čo? Kde budete pátrať teraz?“
„Zameriam sa na jeho aktivity spred šestnástich rokov. Pamätám si ho, rovnako ako profesorka McGonagallová. Budem musieť vypočuť všetkých pozatváraných a verných smrťožrútov, budem musieť navštíviť všetky miesta, kde sa pohyboval. Budem musieť vypátrať, či sa niekde nezaplietol s nejakou slečnou a neopustil ju bez toho, aby jej niečo nezanechal. Predpokladám, že on o svojom dieťati nevie.“
„Bude to dosť komplikované. Má takmer sedemdesiat, keď od toho odpočítame posledných šestnásť rokov a taktiež minimálne ďalších štrnásť, kedy nemohol byť príliš sexuálne aktívny, tak nám ostane štyridsať rokov, počas ktorých mohol splodiť menšiu armádu svojich detí,“ s nechuťou sa ohradil Harry. Sirius sa zachechtal.
„Akými nečakanými poznatkami disponujete,“ vrkol po ňom Snape posmešne. Len sa naňho zaškľabil.
„Áno, ostáva nám štyridsať rokov, ktoré budem musieť prejsť.“
„Problém,“ zamrmlala Hermiona.
„Iste, ale od začiatku vieme, že to nebude jednoduché. Ani pre mňa a ani pre vás. Vy sa teraz naučíte ovládať svetlo. Ja sa budem musieť rozlúčiť, svetlo ovládam a ako sme práve zistili, mám toho na riešenie dosť.“ Po týchto slovách sa rozlúčil. S jeho odchodom nastalo trápne ticho. Všetci po sebe pokukovali, nikto netušil, ako začať.
„Tak dobre,“ vrkol Snape, ktorého to už prestalo baviť. „Profesor Dumbledore, rovnako ako ja a Black, sme si už namočili prútik do elixíru. Jemu sa podarilo vyčariť svetlo hneď, naše prvotné pokusy a možno vás to príjemne prekvapí, zlyhali. Takže budeme pokračovať spoločne.“