„Molly,“ šepol. Nejakým spôsobom sa mu podarilo priradiť k pocitom osobu. K zvláštnej bolesti, ktorú prežíval. Doteraz nič podobné nezažil.
„Čo je s mamou?“ vyhŕkla Ginny s narastajúcimi obavami. Vyzeral byť v nejakom tranze, napoly pri vedomí a napoly niekde úplne mimo. Ron v momente kľačal na kolenách a prestrašene ho triasol za rameno.
„Trpí,“ vydralo sa z neho. Bol si tým istý. To, čo prežíval, cítila aj ona. Vedel, že on cíti len odlesk jej bolesti.
„Kde je?“ zakričal naňho Ron. Len zavrtel hlavou. Nevedel to.
„Niekto ju mučí?“ pýtala sa Hermiona, rovnako vydesená ako oni dvaja.
„Nie, áno, nie…“ Sám nevedel. Snažil sa identifikovať svoje pocity. „Mučí, ale nie fyzicky. Trpí, jej duša,“ pokúšal sa posadiť. „Kotlíky,“ vyliezlo z neho. Ginny ho podoprela. Nechápavo naňho hľadeli.
„Harry, no tak!“ súril ho Ron.
„Kotlíky,“ zopakoval. Napriek všetkým obavám ich mal stále na mysli. Mračil sa. „Kotlíky. Hrúbka kotlíkov, správa pre ministra,“ vychrlil zo seba. Konečne na nich pozrel. Pochopili.
„Percy,“ šepla Ginny. Všetci si v momente spomenuli na preháňanú Percyho dôležitosť pri svojej práci pre Ministerstvo.
„Musíme ísť do Londýna,“ zavelil a podopierajúc sa vstával. Snažil sa potlačiť tú beznádej do úzadia, teraz nebol čas myslieť na nič iné, len na pomoc pani Weasleyovej.
„Musíme zohnať pomoc,“ namietla Hermiona a zoskočila z koča. Nasledovali ju a obzerali sa.
„Musíme ísť hneď,“ protirečil Harry a dlaňou sa držal za hrudník. Sťažka vydychoval. „Aurori mi neuveria a ja nevidím žiadneho Fénixa.“ Všetci štyria v náhlivosti pozerali pomedzi deti, ktoré tu ešte stále boli vo veľkom počte a nastupovali do kočov.
„Nemôžeme čakať,“ súhlasil zamračene Ron. „Nemôžeme sa zdržovať hľadaním Fénixa.“
„Ale ako?“ Hermione sa to nepozdávalo.
„Premiestnime sa k nemocnici,“ odvetil Harry. Utrpenie pani Weasleyovej sa stupňovalo. „Ide o Percyho. Ona trpí kvôli nemu. Viem to.“
„Ale…“
„Vy tu zostaňte a zožeňte pomoc,“ otočil sa na ne Ron.
„Tak na to zabudni. Idem s vami,“ prehlásila Ginny a zdrapila Harryho za ruku.
„Pohľadám aspoň Lupina a potom pôjdeme za vami,“ Hermiona sa rozbehla smerom k vlaku.
„Ty by si tu mala tiež ostať,“ Harry sa pozrel na Ginny. „Malo by sa zájsť do hradu a…“
„Nenechám vás ísť samých,“ zamračila sa a prebodávala ho pohľadom.
„Ginn, teraz nie je čas.“
„Tak ideme?“ prerušil ho netrpezlivo Ron.
„Nevyjednávaj. Ide o mamu. Ostanem tu jedine s tvojou rukou,“ významne nadvihla obočie a pevne mu zovrela ruku. Bezradne si zahryzol do jazyka a prehltol príval presvedčovacích monológov. V duchu zahrešil. Vbehli medzi stromy, aby sa čo najnenápadnejšie odmiestnili.
——
„Krič, Weasleyová! Chcem ťa počuť žobrať o jeho život!“ vrieskala po zronenej Molly. Prestala sa šklbať, pochopila, že sa nevyslobodí. Takmer nečujne z nej vychádzali zdrvené prosby. Chcela sa vymeniť za svojho syna. Plačúc sa mu dívala do tváre, obaja vedeli, čo sa stane. Usmieval sa a ona v ňom zrazu videla svojho malého synčeka. Upieral na ňu očká z perinky, vrieskaním sa dožadoval mlieka, plakal, keď spadol a rozbil si koleno.
„Prosím, nechaj ho na pokoji. Vezmi si mňa,“ uprela na ňu bolestný a nešťastný pohľad. Vedela, že je to márne.
„Nie,“ oznámila absolútne pokojne a zachechtala sa. „Chcem ťa vidieť trpieť,“ zaškľabila sa a švihla prútikom. S uspokojením sledovala, ako sa zdesenie v Mollinej tvári stupňuje. S hrôzou pozorovala Percyho pyžamo, ktoré rýchle presakovalo krvou z čerstvej rany.
„Prosím,“ vyšlo z nej bezradne. Kolená sa jej podlamovali, cítila synovu bolesť, ktorá sa mu zračila v tvári. A potom znova a znova. Bella švihala prútikom, ale len tak, aby ho nechala trpieť a pritom ho príliš neohrozila. Páčilo sa jej to. Milovala ubližovanie, ale viac sa vyžívala v utrpení ostatných. A sledovať žalostnú trýzeň Molly Weasleyovej jej prinášalo nesmierne potešenie. „Percy, prepáč,“ už nevládala protestovať, myseľ sa jej zastierala a prúd sĺz nepoľavoval. Bolestné stony syna jej rezonovali v ušiach, túžila prežívať to zaňho. Dala by čokoľvek za to, keby ich miesta boli vymenené.
„Ty prepáč,“ zachrapčal s vypätím všetkých síl a zadíval sa jej do očí. Napriek bolesti a slzám, ktorým už nedokázal brániť, sa zatváril previnilo. „Nechcel som. Ľutujem,“ nevnímal pálenie rán. Potreboval sa ospravedlniť svojej rodine, ktorej sa otočil chrbtom. Bella to s úškľabkom pozorovala. „Povedz im to,“ šepol a usmial sa. Po vyše roku bol schopný sa šťastne usmiať. Vedel, že umrie, ale stihol poprosiť o prepáčenie. A bol si istý, že mu odpustia. Všetci. „Mám vás rád,“ hlesol.
„Percy,“ pípla Molly. Teraz ho proste nemôže zabiť. „Aj my ťa máme radi.“ Nemôže dovoliť, aby ho teraz zabila. Znova sa začala šklbať a Lestrangová sa jej rehotala. Smrťožrútovo zovretie bolo také silné, že jej takmer vykĺbil ramená.
„To je také dojímavé,“ smiala sa jej do tváre. „Zmierenie so synom na konci jeho životnej púte. Skutočne ma veľmi mrzí, že už nebudete mať čas zažiť toho viac,“ ironicky natiahla a chechtala sa. Švihla prútikom. Ozval sa pukot kosti spolu s Percyho výkrikom. Zlomila mu nohu. Než doznel jeho ston a aj Mollino prosebné skríknutie, aj druhú nohu stihol rovnaký osud.
„Prosím!!!“ zrevala plačúc a nešťastne. Jej výkrik bol žalostný a srdcervúci, miešal sa s Percyho nárekom a jej šialeným smiechom. Chcela tú beštiu uprosiť, chcela ju zabiť. Prudko vydychovala, privierala oči. Už sa na to nedokázala dívať, nečinne sa prizerať a nemôcť pomôcť. Tá bolesť bola neúnosná, neznesiteľná a strašná. A jej syn sa napriek ohromnej bolesti usmieval.
„Mali by sme vypadnúť,“ navrhol smrťožrút držiaci Molly. Svojou poznámkou vyrušil rozbesnenú Bellu. Nepekne sa naňho zamračila.
„Máš pravdu,“ štekla po ňom. „Drahá Molly. Toto je len začiatok mojej pomsty. Splním všetko, čo som ti sľúbila,“ Ruku trasúcu sa od zúrivosti namierila Percymu na hruď. „Privediem ťa k šialenstvu.“
„Mama,“ šepol Percy. Naposledy.
„Percy.“
„Avada Kedavra!“
„Nie!!!“ Jej srdce na okamih prestalo búchať a zamrzlo. Nechcela si pripustiť skutočnosť. Percyho oči bez lesku boli upreté ku stropu, na tvári ľahký úsmev. Nakoniec zomrel spokojne. Jeho už nebude nič trápiť, pre ňu peklo len začalo. Nohy sa jej podlomili a v hlbokom žiali klesala. Smrťožrút ju pustil, padla na zem absolútne zničená a zdrvená. Dlane si pritláčala k uslzenej tvári a neželala si nič iné, len aby sa z tejto nočnej mory čo najskôr prebrala. Aby mohla prísť znovu za svojím chlapcom, nežne ho hladiť a prihovárať sa mu. Aby mala znova príležitosť počuť z jeho úst odpoveď, aby mohla znova vidieť jeho úsmev. Toto všetko však bolo už preč. Skončilo to.
„A takto dopadnú všetky tvoje deti,“ škľabila sa na kľačiacu postavu. Vytiahla fľaštičku s elixírom a vypila ho. Znova sa začala meniť na žltovlasú ošetrovateľku, jej kolega bol v bielom. Vyzeral ako liečiteľ. „Nechám ťa. Presne tak, ako som hovorila. Odteraz na mňa budeš myslieť, vo dne v noci. Budeš umierať strachom o tých svojich harantov. A budeš ich jedného po druhom pochovávať. Až napokon príde rad aj na teba. Bola by škoda zabiť ťa teraz a nedožičiť ti trocha starostí, Molly Weasleyová!“ vrkla pohŕdavo. „Poďme,“ zavelila svojmu spoločníkovi. Pri dverách sa zastavila a posmešne sa k nej obrátila. „Na tvojom mieste by som dávala veľmi dobrý pozor na svoje dvojčatá. Ktovie, aké nešťastie ich môže stretnúť v tom smiešnom obchode?“ zacerila sa a odišla.
Fred. George. Aj napriek neľudskej bolesti, ktorá zachvátila celú jej dušu, si plne uvedomovala jej slová. Smútok zo synovej smrti nahrádzal strach o ďalšie jej dve deti. Nedovolí jej, aby sa ich dotkla. Tá špina sa už nesmie dotknúť žiadneho jej dieťaťa. Nikoho. Smútok a strach sa menil na nenávisť, zúrivosť a hnev. Vytiahla prútik a postavila sa. Hnala ju túžba po pomste.
„Zabijem ťa, Lestrangová!!!“ zvreskla, keď vybehla na chodbu. „Zabijem ťa, ty fľandra!“ Oči uprela do chodby. Hľadala ju, chcela jej to vrátiť čo najskôr. Od prekvapenia sa jej zúžili zreničky. V šoku a s hrôzou sa pozerala pred seba. „Merlin, už nie, prosím.“ Ruky aj nohy sa jej roztriasli, padala k zemi. Nebola schopná rozmýšľať, ani čokoľvek spraviť. „Ďalších nie,“ šepla predtým, než upadla do bezvedomia.
——
S puknutím sa premiestnili do Londýna pred sklenený výklad s plastovými figurínami. Zo svojich pocitov si dokázal predstaviť, čo sa asi môže diať. Zúfalstvo pani Weasleyovej rástlo každou sekundou, vedel, že nemajú veľa času. Cítil strach zo smrti, ale nebála sa o seba. Tá neuveriteľná bolesť, ktorú cítil, bola odrazom trápenia matky obávajúcej sa o svoje dieťa. Vedel aj to, že on vníma len minimum jej bolesti a napriek tomu to bolo dusivé a ťaživé. Ron netrpezlivo diskutoval s čarodejnicou za výkladom a dožadoval sa vstupu. Podráždene zvýšil hlas, keď argumentovala skončenými návštevnými hodinami. Napokon ich vpustila. Zrejme zapôsobili aj školské uniformy, rovnako ako tomu bolo aj vo vstupnej hale, cez ktorú sa ponáhľali. Stále tu bolo množstvo ranených či chorých čarodejníkov. Otáčali sa za nimi nechápavé a zvedavé pohľady, začuli šumenie prekvapených rozhovorov.
„To je Harry Potter,“ ozval sa niektorý z nich. Nevšímali si ho. Ani následné prekvapené híkanie.
„Moment. Kam sa tak náhlite?“ zastavovala ich čarodejnica od prijímacieho pultu. „Už je po návštevných hodinách. Nesmiete ísť ďalej. Už funguje len pohotovosť.“
„Ale my musíme ísť hore. Jasné?“ oboril sa na ňu Ron a trieskal do gombíka od výťahu.
„Ten nefunguje,“ usmial sa na nich akýsi starší pán. „A tým druhým pred momentom vynášali raneného. Ak sa ponáhľate, skúste radšej schody,“ navrhol. Ginny sa naňho nesmelo usmiala, Ron narýchlo prikyvoval.
„Nerozumeli ste? Nepustím vás. A je mi úplne jedno, či ste Harry Potter alebo sám minister,“ čarodejnica sa hrabala spoza pultu, aby im zabránila pokračovať.
„Ale my musíme,“ zavrčal Harry nepúšťajúc svoj hrudník a potláčajúc tú beznádej. Nasledoval priateľov na schodisko. Začuli krik čarodejnice, ktorý sa miešal s prehováraním oného staršieho pána. Utekali hore berúc schody po dvoch.
„Ktoré poschodie?“ spýtal sa Ron, keď sa pristavil pri ceduľke s nápisom prvé poschodie. V rýchlosti začal čítať vývesnú tabuľu, na ktorej boli napísané jednotlivé oddelenia.
„Štvrté. Tam sme odprevádzali Lockharta,“ ozvala sa Ginny. Rukou držiacou prútik ho zdrapila za habit, druhou zvierala Harryho dlaň. „Poďme. Ponáhľajme sa.“
Vybehli druhé aj tretie poschodie. Na štvrtom zaváhal. Nevládal sa nadýchnuť. Dusivý pocit Mollinej zúfalosti sa miešal s jeho náhlou vyčerpanosťou zo snahy vybehnúť štyri poschodia čo najrýchlejšie. Pribrzdil tým aj Ginny, ktorá naňho s obavami pozerala. Vydýchal sa, ale trýznenie rástlo čoraz viac. Ron otváral sklenené dvere vedúce do oddelenia pre trvalé poškodenia. Letmý pohľad na chodbu naznačil, že ešte stále sú tu nejakí návštevníci a zaregistrovali aj pohyb personálu.
Tackavo sa pustil ďalej, nebežal. Cítil, ako mu vystupujú kropaje potu na tvári. Zasiahla ho náhla slabosť a on padol. Počul, že sa mu Ginny prihovára a že ho Ron zdvíha zo zeme. Posadili ho a opreli o stenu. Zarazila ich jeho mŕtvolná bledosť. Utekali k nemu ošetrovatelia. Vedel, že už je to zbytočné. Zúfalosť pani Weasleyovej zmizla rovnako náhle, ako sa objavila. Presne ako pri Siriusovi, Ginny, Lupinovi, Susan aj Charliem. Nemal pocit straty, stále pretrvávala bolesť. Tušil, čo sa stalo. Vedel, že prišli neskoro. Pozrel na svojich priateľov. Musel sa postaviť a ísť ďalej. Pani Weasleyová ešte stále nie je v bezpečí. Striasol zo seba liečiteľovu ruku. Pevne držal tú Ginninu.
„Kde je izba Percyho Weasleyho?“ spýtal sa liečiteľa. Ignoroval prekvapené pohľady personálu aj návštevníkov.
„Izba 454. Ale už je po návštevných hodinách. Nemôžete…“
„Ako vidím, návštevníkov je tu stále dosť,“ zavrčal naňho Ron nepriateľsky a vychytil sa za tými dvoma. Liečiteľ niečo mrmlal, ale oni nereagovali. Čo najrýchlejšie sa prepletali pomedzi tých pár zvedavcov, očami sledovali čísla na dverách. Boli len na čísle 439, keď Ginny zaregistrovala dvoch bielo odetých členov ošetrovateľského personálu. Nevenovala im pozornosť. Snažila sa dovidieť na ďalšie a ďalšie dvere a rozoznať čísla. Rovnako ako jej brat a Harry. Nevšimla si rýchly pohľad, ktorý si tí dvaja vymenili. Mierne zaváhanie v ich správaní, pribrzdenie náhlivého kroku a siahnutie po prútiku. Zjavne sa rozhodovali, či majú napadnúť troch študentov na chodbe, ešte stále celkom preplnenom čarodejníkmi, ktorí im viseli očami na chrbtoch. Keď popri nich prechádzali, žena vrazila pohľad do Harryho. Z izby pred nimi vyšla ošetrovateľka levitujúc pred sebou podnosmi s večerou. Zastavili, aby mohla prejsť.
„Zabijem ťa, Lestrangová!!! Zabijem ťa, ty fľandra!“ Mollin výkrik znel po celej chodbe. Dve sekundy sa nikto ani nepohol. Molly videla svojho syna aj dcéru stáť len tri metre od mrchy, ktorá práve zabila Percyho. Jej slová sľubujúce smrť všetkým jej deťom dostávali reálnu podobu. A ona už nevládala. Nedokázala nič ovplyvniť, ani zachrániť. Padala do temnoty.
Harry preniesol nechápavý pohľad na ženu v bielom. Cudziu ženu v uniforme ošetrovateľky. Prečo by to nemohla byť skutočnosť? Dvíhal ruku s prútikom, ona robila to isté. Bol si svojou domnienkou istý. Ron sa chcel v prvom momente vrhnúť k matke, ale dochádzalo to aj jemu. Stál jej chrbtom, ale už sa obracal, tvár skrivená zúrivosťou. Ginny spravila pohyb smerom k Molly ležiacej na zemi. Harry ju v okamihu stiahol za seba, pevne zvierajúc jej dlaň. Chápala.
Harryho a Bellin lúč sa s treskotom prekrížili. Jeden skončil na stene, druhý prerazil sklenú výplň okna. Lúče oboch súrodencov leteli na prekvapeného smrťožrúta, ktorý nestihol zareagovať. V tom istom momente padol podnos s prázdnymi taniermi a zvuk rozbíjajúceho sa skla sa miešal s vydesenými výkrikmi návštevníkov, ktorí sa v panike skrývali do izieb alebo utekali k výťahom. Bella hodila vystrašenú ošetrovateľku na Rona a zároveň pálila kliatby po Harrym a Ginny. Kým on ich odkláňal, ona útočila. Lestrangová sa od nich cúvaním vzďaľovala. Do boja sa zapojil aj Ron, ktorý sa najprv musel zbaviť bremena. Neostalo jej nič iné, len sa začať brániť. Dokázala bez problémov odvracať zaklínadlá všetkých troch. Na cudzej tvári kraľoval tak dôverne známy posmešný úškľabok. Ozvalo sa uštipačné pochechtávanie. Uvoľnene mávala prútikom a s pobavením vykrývala každý ich pokus. Vypálila na Rona zelený záblesk, ktorému uhol na poslednú chvíľu. Jeho drobné zaváhanie mienila okamžite využiť a dokončiť to, čo začala. Harry si to v momente uvedomil a použil na svojho kamaráta odrážacie zaklínadlo. Smrtiaca kliatba preletela miestom, na ktorom dovtedy stál, len o zlomok sekundy neskôr. Svojimi útokmi ju zatláčali čoraz ďalej, všetky izby boli pozatvárané, chodba vyprázdnená. Ron sa spamätal. Všetkých troch hnala neuveriteľná túžba dostať ju. Nemali však veľa šancí. Do povetria sa zdvihlo sklo z porozbíjaných okien, kusy omietok a kameňov z poničených stien a všetko to letelo ich smerom. A ona sa diabolsky rehotala. Vyslala im pozdrav a zmizla na schodisku. Nemal čas zisťovať, čo robí jeho kamarát. Úlomkov a črepov bolo príliš veľa, aby ich dokázali všetky zneškodniť. Sústredil sa len na to, aby sa nič nedostalo k Ginny. Prinútil ju kľaknúť si a skrčil sa na ňu. Rukami si chránil hlavu. Chodbou sa šíril zvuk nanovo sa rozbíjajúceho skla a kameňov, ktorých rachot pri dopade bol znásobený kamennou podlahou. Všetko to letelo okolo nich a on cítil, ako svojím chrbtom zastavuje niekoľko kamenných fragmentov a kusov skla. Neodvažoval sa pohnúť. Až kým nezanikol aj posledný zvuk a chodbu nezaplavilo ticho.
„Harry,“ pípla pod ním Ginny.
„Som v poriadku,“ ubezpečil ju. Chrbát ho bolel, niektoré kamene boli skutočne nepríjemné. Letiace sklo bolo našťastie vďaka habitu pribrzdené a nedorezalo ho. Na chrbte ruky však jednu škaredú reznú ranu mal. „Budem mať modriny,“ očami kontroloval Rona, ktorý bol na tom podobne. Nemal pred sebou prekážku a tak si dokázal chrániť hlavu aj s rukami. Jeho ruku si zobrala do opatery Ginny a zastavovala mu krvácanie. Niekoľko zvedavých hláv sa začalo vystrkovať z izieb. Prilákalo ich náhle ticho. „Vy teraz bežte za mamkou,“ nakázal obom. Mierne prikývli.
„A ty?“ Ron sa naňho zadíval. „Chceš sa pokúsiť ju zastaviť?“
„Samozrejme,“ vyhŕkol, ale uvedomil si Ginnin pohľad. „Ale aj tak už bude preč. Len to dole skontrolujem.“
Všetci traja vedeli, že nie je čas na reči. Sledoval, ako sa k nim pridal liečiteľ a ponáhľali sa za pani Weasleyovou. Vedel, že má náskok. Hneď, ako sa mu otočila Ginny chrbtom, vyštartoval ku schodisku. Schody bral po troch, poháňaný silnou túžbou zakrútiť tej zmiji krkom. Zadychčane zabrzdil vo vstupnej hale pri výťahoch a obzeral sa okolo seba.
„Harry!“ skríkol naňho Lupin a zdrapil ho za ramená. „Čo sa stalo?“
„Lestrangová,“ precedil pomedzi zuby. Jeho pohľad sa zameriaval na postavy v bielom.
„Kde je?“ Nebolo potrebné mu nič vysvetľovať. Pochopil to takmer okamžite.
„Tam!“ ukázal prstom dopredu. Žena, ktorá na nich pred malou chvíľou útočila, sa dostávala rýchlym, ale pritom nenápadným krokom až ku hlavným dverám. Harry sa rozbehol, Lupin ho v momente nasledoval. Dupot ich nôh sa ozýval v poloprázdnej hale. Bežali popri nechápavých čarodejníkoch, prútiky zvierali v rukách. V momente, ako sa im trocha viac uvoľnila cesta a neplietli sa im civilisti do cesty, začali obaja páliť. Bola na to pripravená, vedela o nich vo chvíli, ako sa rozbehli. Ich zaklínadlá sa rozprskli na nepriepustnom štíte a následne ich zasiahla vlna zdvihnutého vzduchu. Letiac začuli jej smiech. Pozviechali sa zo zeme, ale vstup bol prázdny. Bolo jasné, že vyšla von a premiestnila sa.
„Do kotla,“ zavrčal Lupin. Prišiel o jedinečnú príležitosť pomstiť sa jej. Prechádzal popri nej. Keby to vedel, mohol ju dostať.
„Kde je Hermiona?“ otočil sa k nemu Harry. Jej neprítomnosť mu bola divná.
„Poslal som ju do školy. Bohato stačí, že ste zmizli vy traja,“ mierne sa naňho zamračil, jednoznačne tým prejavil svoj nesúhlas s ich konaním. „A teraz mi povedz, čo sa tu vlastne stalo.“
——
Lupin bol prvý Fénix, na ktorého Hermiona natrafila. Zdržoval sa pri vlaku, kým ďalší dvaja dávali pozor na prvákov nastupujúcich do člnov spolu s Hagridom. Neskôr sa ukázalo, že sa tam pohybovali aj Susan s Billom, ale v tej chvíli ich nezbadali. Našla ho po pár minútach, nevysvetľovala mu nič konkrétne. Povedala len o tom, že je Molly s Percym v nebezpečenstve a Harry spolu s Ronom a Ginny šli do Londýna. Zbytočne nevyzvedal, dávno si všimol tajností medzi nimi, Siriusom a Dumbledorom. Zatrhol jej žiadosť, aby ho sprevádzala. Prísne ju odkázal na hrad a na oznámenie celej záležitosti riaditeľovi spoločne s profesormi. Nastúpila do posledného koča spolu s nejakými bifľomorskými tretiačkami, ktoré na ňu celú cestu pozerali s otvorenými ústami. Jazda v koči sa neuveriteľne tiahla, pred hradom stretla Billa so Susan a poslala do nemocnice aj ich.
„Kde si sa stratila? A kde je Harry s ostatnými?“ vyhŕkol na ňu Neville v momente, ako sa objavila vo Vstupnej sieni. Tá už bola takmer vyprázdnená, študenti sedeli za stolmi a čakali na začiatok školského roka.
„Teraz nie,“ zarazila ho a v rýchlosti prešla popri ňom, Lune aj Dracovi do Veľkej siene. Vyštartovali za ňou, pri chrabromilskom stole zastali a nechápavo sledovali, ako sa náhli za Dumbledorom. Veľká sieň stíchla. Všetci strieľali pohľadmi z Hermiony na Draca v chrabromilskom habite. Nevedeli, či je momentálne zaujímavejšie pozerať na Malfoya s levom na hrudi alebo upachtenú Hermionu, netrpezlivo diskutujúcu s Dumbledorom, čo sľubovalo problémy. Všetko to podčiarkovala aj neprítomnosť Pottera, ktorá sa nedala prehliadnuť. Malfoy si nervózne sadol a oči zaboril do stola pred sebou. Okolo neho bolo veľa miesta voľného. Neville si sadol oproti. Štyri miesta boli stále prázdne. Od slizolinského stola sa ozvalo protestné a posmešné búkanie. Chrabromilčania po ňom znechutene a podozrievavo pokukovali. Bifľomorčania pozerali nechápavo a Bystrohlavčania neveriacky.
„Poprosím o pokoj!“ ozval sa Dumbledorov autoritatívny tón. Hluk a šum pozvoľna ustával. „Ďakujem, slečna Grangerová,“ povedal smerom k nej tichým hlasom, keď mu povedala všetko, čo vedela. „Sadnite si na miesto, niekoho tam pošlem.“
Vracala sa k svojmu miestu, sadla si vedľa Nevilla. Na ich spýtavé otázky len zavrtela hlavou. Pochopili, že sa to dozvedia neskôr. Colin aj s Dennisom mali uši nastražené. Pozrela naspäť k učiteľskému stolu. Dumbledore sa rozprával so Siriusom a Snapom. Hagrid vchádzal do siene, prváci boli pripravení na zaraďovanie. Snape v náhlivosti odchádzal, cestou hodil dlhý a zamračený pohľad na Hermionu, ktorá radšej sklopila pohľad. Sirius si dosť naštvane sadol naspäť na svoje miesto, zjavne nespokojný s Dumbledorovým rozhodnutím poslať do nemocnice len Snapa.
Hermiona sa nervózne ošívala. V momente by vymenila celé zaraďovanie, slávnostnú večeru aj tradičný príhovor riaditeľa za akúkoľvek informáciu o svojich priateľoch. A na Dracovi videla, že by dal čokoľvek za to, aby odtiaľ zmizol. Obvyklé McGonagallovej vyvolávanie mien maličkých prvákov a nasadzovanie Triediaceho klobúka obaja prešli bez povšimnutia. Vytušil problémy, nedalo sa nevšimnúť, že aj profesori a najmä Sirius, sú dosť netrpezliví. A pri večeri tomu bolo rovnako. Obaja strieľali pohľadmi na dvere a vzápätí na seba. Významný šepot troch stolov ignorovali. A momentálne bolo jedno aj to, že od slizolinského zaznieva ironické pochechtávanie. A čas sa neuveriteľne vliekol.
——
„Čo sa tu stalo?“ sykol Snape v momente, ako sa pristavil pri skupinke v nemocnici. Nebolo ťažké ich nájsť. Správa o devastácii chodby na štvrtom poschodí sa šírila neuveriteľnou rýchlosťou. A pani za prijímacím pultom sa ho ani nesnažila zastaviť. Harry pozrel na svojho strýka. Koľkokrát už museli odpovedať na túto otázku? Najprv Lupinovi, potom aj Billovi so Susan a teraz jemu. Vlastne sa o to postarala jeho sestra. Lupin kľačal pri stene, Bill sa potichu rozprával s Ronom a on držal za ruku Ginny, ktorá neprítomne hľadela z nerozbitého okna. Všetci čakali na vyjadrenie jedného z liečiteľov, ktorý vyšetroval Molly. „Toto sa asi nebude dať utajiť,“ začul ho vrknúť. Strelil po ňom pohľadom. Obzeral sa po chodbe a sledoval, ako sa niekoľko upratovačiek kúzlami snaží dať všetko do poriadku. Ich oči sa stretli. Keď sa dovtedy mračil tak to, čo sa mu v tom momente objavilo na tvári, Harryho dosť rozhodilo. Bolo jasné, že si vypočuje nejakú prednášku.
„Vy ste príbuzní tej pani?“ spýtal sa liečiteľ, ktorý vyšiel z izby, Billa a Rona. Okamžite prikyvovali. Uši nastražili aj ostatní. „Je v dosť zlom stave. Utrpela silný psychický šok.“ Ako inak, keď sledovala smrť svojho dieťaťa, pomyslel si Harry. „Podarilo sa nám ju prebrať, ale nereaguje,“ pokračoval. „Potrebuje stálu opateru. Preto by som navrhoval, aby ostala tu.“
„Ale…“ Bill sa pokúsil protestovať.
„To nebude potrebné,“ zavrčal po liečiteľovi Snape. „Vezmeme ju so sebou.“
„Vážený pane, vy si asi neuvedomujete, aké riskantné je…“
„Myslíte?“ prerušil ho výstražným tónom. „Boli by ste veľmi prekvapený,“ zatváril sa tak, že liečiteľ podvedome o krok odstúpil. „V tejto nemocnici rozhodne neostane. Môžete si byť istý, že sa jej dostane toľkej opatery, koľkej bude potrebné. A najmä zabezpečíme, aby bola v bezpečí.“
„Potrebuje…“ protestoval.
„O to sa nestarajte,“ zasipel netrpezlivo. „Nemienim s vami diskutovať. Pokiaľ mi je známe, tak ste ju zatiaľ neprijali. A na to potrebujete súhlas príbuzných, ktorý určite nedostanete.“
„Viete vy čo?“ liečiteľ sa s ním zjavne nemienil dohadovať. „Robte, čo uznáte za vhodné,“ prebehol ich zamračeným pohľadom. „Ak si ju chcete odviesť, tak nech sa páči,“ otočil sa na päte a naštvane a urazene odkráčal.
„Severus, vieš čo robíš?“ spýtala sa ho sestra. Všetci naňho zarazene pozerali.
„Iste. Ako členka Rádu tu nezostane,“ zamračil sa. „Odvedieme ju do Rokfortu. Poppy sa o ňu postará, manžel a deti k nej budú mať prístup. Na ošetrovni sa zariadi oddelené a zabezpečené lôžko. Môžu sa priletaxovať počas vyučovania, vlastne tam môžu byť stále. Nikto nebude o nich vedieť.“
Pozrel na Billa, prikývnutím súhlasil. Následný pohľad na Molly Weasleyovú nebol príliš príjemný. Neprítomný pohľad upierala niekde pred seba, nereagovala a nevnímala nič a nikoho. Občas z nej vyšlo niečo ako… všetkých zabije. Harrymu zovrelo srdce. Nevedeli síce nič konkrétne, ale Percyho mŕtve telo naznačovalo, že ho mučila predtým, ako ho zabila. A jeho matku prinútila to sledovať. Odovzdane sa postavila a nechala sa odvádzať. Zamierili do Rokfortu, chceli ju uložiť do postele ešte v čase, kedy je celá škola sústredená vo Veľkej sieni.
„Potter, vy pôjdete so mnou,“ sykol po ňom Snape a prinútil ho pustiť Ginninu ruku. Protestne zagánil. Chcel ísť s ňou, Ronom, Billom a Lupinom na ošetrovňu. Susan sa od nich odtrhla informovať najmä Artura, dvojčatá a ostatných. Oddelili sa od nich, rukou zvierajúc jeho plece ho viedol opačným smerom. Mlčky. Až prišli k riaditeľovej pracovni. „Tu počkáš a nech pri tebe stojí Merlin, keď odtiaľto zdrhneš,“ mračil sa. Už sa chystal k odchodu, ale nedalo mu. „Môžeš mi vysvetliť, čo si si chcel zase dokázať?“ zavrčal.
„Ja som…“
„Čo? Zase si sa hral na hrdinu zachraňujúceho celý svet? Nikdy s tým neprestaneš.“
„Cítil som to. Nebol čas čakať. Na čo som mal čakať?“ mračil sa aj on. Díval sa naňho ukrivdene a nechápavo. „Potrebovali pomoc.“
„Zjavne ani veľmi nie.“
„To som nemohol tušiť.“
„To si mohol predpokladať. Začni už konečne uvažovať! Tvoje pocity sú náhle. Keď to nechápeš, tak ti to vysvetlím. Všetko sa deje v momente, rýchlo a neočakávane. Aj smrť. Nabudúce príď za niekým, kto má rozum, kto dokáže racionálne uvažovať. Pretože ty toho nie si schopný. Ohrozil si vás všetkých.“
„Nabudúce sa zachovám presne rovnako!“ vyštekol ublížene.
„Veď práve,“ vrkol potichu. „Uvedom si už konečne, že nedokážeš zachrániť všetkých! A keď chceš niečo dokázať, tak v prvom rade musíš ostať nažive ty. Ty somár,“ zamračil sa ešte viac a otočil sa k odchodu. Nazúrene a bezradne kopol do steny a potom ešte raz.
——
„Absolútne mi nechutí,“ vrkol Seamus znechutene a dosť nahlas, aby to bolo počuť aj niekoľko stoličiek od neho. Bolo jasné, čo tým myslí. Hermiona si vymenila pohľad s Malfoyom. Mierne pokrútila hlavou radiac mu, aby nereagoval. „Je to úplne smiešne, sedieť za jedným stolom so smrťožrútom.“ Malfoy sa nadýchol a zdvihol hlavu. Stačilo, že mal pred sebou Bystrohlavčanov, ktorí po ňom pokukovali a šeptali si. Za chrbtom mal Bifľomorčanov, ktorí robili určite úplne to isté a Slizolinčanov. Od ich stola dokonca začul posmešné volanie. „Nechápem, že môžete tak pokojne jesť,“ doložil Seamus. Okolie nervózne strelilo pohľadom po Malfoyovi. Niektorí s ním síce mlčky, ale zjavne súhlasili.
„Večeru by mi skutočne mohlo niečo znepríjemniť,“ otočil sa naňho Neville. „Ale skôr by to boli stále nové správy o vyčíňaní smrťožrútov a dementorov vonku a nie Malfoyova prítomnosť,“ milo sa naňho pousmial. „Ty si si toho Sršňa neprečítal?“
„Vieš, Neville,“ natiahol ironicky. Nepáčil sa mu jeho postoj. „Mňa príliš kraviny nezaujímajú. A ten časopis veľmi inteligentný nie je.“ Neville sa zamračil.
„No ako vidím, určite je inteligentnejší ako ty,“ vrkla po ňom Hermiona. „Majiteľ a vydavateľ bol prinútený skryť sa, rovnako ako Nevillova babka a moji rodičia. Nemyslíš, že je to dostatočný dôvod, aby bol na správnej strane a informoval o pravde? Prorok a Skeeterová to rozhodne nerobia.“
„My tomu veríme,“ pridal sa Colin. Jeho brat významne prikyvoval. „A tento rok sa večera skutočne podarila,“ zaceril sa na Seamusa. Parvati s Lavender zazerali na maličkého šiestaka. „Malfoy, budeš taký láskavý a podáš mi tú kašu? Celkom mi chutí,“ uškrnul sa naňho. Malfoy po ňom zlomok sekundy nedôverčivo gánil. Podávajúc misu s kašou sa napokon pousmial. Čo na tom, že mu mohol kašu podať jeho brat z druhej strany? Ťažko posúdiť, či toto gesto niekoho presvedčilo. Tiché šepotanie pokračovalo, strašne sa musel premáhať, aby nevybuchol. Prial si niekde zmiznúť a neukazovať sa. Vedel, že to bude ťažké a povzbudzoval ho Hermionin pohľad a jej mierny úsmev. Kvôli nej to vydrží.
„Ticho prosím,“ spustil Dumbledore, keď zmizli dezerty. „Teraz bude nasledovať môj tradičný a možno aj únavný príhovor,“ mierne sa pousmial. „Poprosil by som však o vašu zvýšenú pozornosť. Domnievam sa totiž, že tentoraz bude pre vás všetkých dôležité dozvedieť sa isté informácie, ktoré sa k vám určite dostali. Ale najskôr k organizačným záležitostiam…“ Nasledovalo upozorňovanie ohľadne Zakázaného lesa, výrobkoch z obchodu dvojčiat Weasleyových, odkázanie na dlhý zoznam zakázaných činností školníka Filcha a poukázanie na voľné miesta v metlobalových tímoch. „Ďalej pristúpime k istým školským zmenám. Dovoľujem si vám predstaviť vášho nového učiteľa Obrany proti čiernej mágii, pána Siriusa Blacka.“ Sirius sa trocha nervózne postavil a vyčaril mierny úškľabok. Hermione bolo hneď jasné, že by radšej vedel, čo sa deje vonku, ako počúval trocha odmeraný a nesmelý potlesk. Študenti mali stále na pamäti utečeného väzňa, ale podarilo sa jej zachytiť aj mierne obdivné vydýchnutie nejakých dievčat. Znechutene po nich strelila pohľadom. „Ďalej vám oznamujem, že som tento rok zaviedol nepovinný krúžok Oklumencie, ktorý bude viesť pani Susan Blacková. Určite všetci viete, čo sa pod pojmom oklumencia myslí, ak nie, profesorka McGonagallová vám to na hodine vysvetlí a povie aj o dôležitosti schopnosti vedieť si ochrániť svoju myseľ. Do krúžku sa môžete prihlasovať v priebehu nasledujúceho týždňa, s profesorkou Blackovou sa zoznámite včas. Aj tento rok bude prebiehať duelantský pohár, presne tým istým spôsobom, ako tomu bolo minulý rok. Prihlasovať sa môžete u profesora Obrany. A keďže mal istý krúžok, ktorý bol pred dvoma rokmi vedený tajne, značný úspech, tento rok bude vedený oficiálne, v učebniach a s povolením všetkých profesorov. Do takzvanej Dumbledorovej armády sa môžete prihlasovať u pána Pottera,“ uškrnul sa.
„To je fantastické,“ vyhŕkol Colin, jeho brat vedľa neho nadšene vypískol. Nedá sa však povedať, že by nadchnuto zareagovala celá Veľká sieň. Ozval sa mierny jasot spolu s posmešným chechtaním od slizolinského stola a nedôverčivým mrmlaním.
„Neviem, čo je na tom fantastické,“ vrkol Seamus. „Dumbledorova armáda bola pred dvoma rokmi výborná, ale mám obavy, že teraz to už nebude ono.“
„Prečo by to nemalo byť ono?“ osopil sa naňho Neville. Aj keď bolo jasné, čo chce vlastne povedať.
„Pretože sa nenechám učiť od niekoho, komu zjavne preskočilo,“ zaksichtil sa. Parvati prikývla, Lavender mykla plecami.
„Ty si vážne idiot, Finnigan,“ Malfoy toho mal už plné zuby. Hermiona neveriacky zazerala.
„Ty sa radšej neozývaj…“
„A teraz by som vám rád ozrejmil isté informácie,“ opäť sa ozval Dumbledore a čakal, kým šum prestane. Seamus a Draco po sebe zazerali. „Všetkým vám je už určite známe, čo za organizáciu je Fénixov rád a kto ju vedie,“ očami strelil po znudených Slizolinčanoch, pohľadom vzápätí prebehol celú Veľkú sieň. „Taktiež sú vám zrejmé udalosti, ktoré prebiehajú vonku. Vraždy a únosy sa rozmáhajú. Voldemort a smrťožrúti stále silnejú.“ Zdesené zašumenie. „V prvom rade vás chcem ubezpečiť, že vám nehrozí nijaké nebezpečenstvo, zvonka,“ zdôraznil. „Bezpečnosť hradu je tento rok významne posilnená. A upozorňujem aj na to, že sme zaistili bezpečnosť aj vo vnútri hradu. Tvrdo sa bude trestať akákoľvek snaha o poškodzovanie, ubližovanie či napádanie. Nemusím vravieť nič konkrétne,“ na moment stíchol. Nepozeral na Slizolinčanov, ale oni svojím protestným huhňaním naznačili, že sú si vedomí o kom rozpráva. A pochopili aj ostatní. „Úplne stačí, že vojna prebieha vonku, vyvarujme sa zbytočných konfliktov a pokúsme sa medzi sebou vychádzať,“ opäť ich prebehol pohľadmi. Tentoraz boli tri štvrtiny siene mĺkvej. „K prázdninovým udalostiam. Väčšina z vás je s nimi určite oboznámená, chcem však upozorniť na ich nie príliš objektívne zverejnenie slečnou Skeeterovou v Dennom prorokovi. Nemienim tu rozoberať celú záležitosť. Len chcem objasniť niekoľko bodov. Pravda je zverejnená v mesačníku Sršeň. Pre tých, ktorí tomuto časopisu nedôverujú, poviem len toľko, majiteľ je ohrozovaný smrťožrútmi a je pod ochranou Fénixovho rádu. To myslím na vysvetlenie stačí. K profesorovi Snapovi. Ubezpečujem, že z neho strach nemusíte mať. Nie je to smrťožrút a vám z jeho strany nehrozí žiadne nebezpečenstvo, keď však opomeniem skutočnosť, že si nenapíšete domáce úlohy alebo v teste príliš neoslníte,“ pousmial sa. Neveriace a protestné mrmlanie sa ozvalo zo všetkých kútov. Slizolinčania sa posmešne chechtali. „Naďalej ostáva vedúcim Slizolinu, aj keď mi je jasné, že sa to poniektorým nebude páčiť,“ priamo pozrel k slizolinskému stolu. Ozvali sa súhlasné výkriky. Pokračoval nereagujúc na ne. „A teraz k pánovi Malfoyovi. Iste vám neušiel jeho odev a prítomnosť pri chrabromilskom stole,“ významne nadvihol obočie. Opäť šumenie. „Domnievate sa správne, pán Malfoy vymenil fakultnú príslušnosť. Okolnosti minulého roka ho prinútili opakovať šiesty ročník. Nemienim sa teraz vyjadrovať v jeho mene, poviem však svoj názor. Je pravda, že bol prinútený zaradiť sa medzi smrťožrútov, nikdy však nie je neskoro učiniť správne rozhodnutie a on ich v minulom polroku spravil niekoľko. Opäť odkazujem na časopis Sršeň. A ak by ste neverili tomuto periodiku, pánovi Malfoyovi alebo mne, je tu ešte možnosť spýtať sa slečny Grangerovej, kto jej dvakrát zachránil život. Alebo pána Pottera, kto mu pomáhal pri jeho vynútenom pobyte u Voldemorta, či pri jeho úteku,“ zmĺkol. Slizolinské pochechtávanie a nedôverčivé šumenie. Malfoy vrážal pohľad do stola, Hermiona okolo seba strieľala pohľadom so zdvihnutým obočí. Neville významne prikyvoval. Dvere do Veľkej siene sa otvorili a pozornosť sa upriamila na zamračeného Snapa. Náhlivo prešiel k Dumbledorovi a niečo mu šepkal. Ten prikývol a sústredil sa opäť na študentov. „Nemyslím, že by bolo potrebné viac sa k tomu vyjadrovať. Pán Malfoy má moju plnú dôveru a taktiež dôveru celého profesorského zboru. To by bolo nateraz všetko, prefekti odvedú prvákov do svojich fakúlt. Prajem vám dobrú noc.“
„Pán profesor, čo sa stalo?“ Hermiona využila zmätok spôsobený vstávaním detí a pribehla k riaditeľovi.
„Slečna Grangerová,“ otočil sa na ňu. Snape sa mračil, Sirius s McGonagallovou vyzerali nepokojne. „Všetci vaši priatelia sú v poriadku. Percy Weasley bol zavraždený. To je všetko, čo sa teraz dozviete. Bol by som rád, keby ste šli do vašej klubovne a tam počkali na priateľov.
„Ale…“ ostala zarazene civieť pred seba
„A myslíme tým okamžite,“ vrkol po nej Snape. Strelila po ňom protestným pohľadom, díval sa na ňu s významne nadvihnutým obočím nepripúšťajúc žiadne námietky. Dumbledore sa vybral s ostatnými preč. Len sa zamračila.
„Čo…“ začal Neville, keď sa k nim pridala.
„Poďme radšej,“ zamrmlala nervózne. Túžila poznať podrobnosti, nepozdávalo sa jej, že ju preradili na druhú koľaj. Cestou im povedala len to, čo vedela. Malfoy obarene mlčal. Počas tých troch mesiacov uznal, že Molly je výnimočná žena, aj keď s úplne inej spoločenskej vrstvy, do ktorej donedávna patril on. Toto si určite nezaslúžila.
„Malfoy,“ zastavilo ich klbko Slizolinčanov. „Je nám z teba zle. Zdrhnúť ako zbabelý pes, skrývať sa za zadkami humusákov a chudákov, to je strašne odvážne,“ škľabili sa naňho.
„Vážne?“ zaškľabil sa na Zabiniho, Parkinsonovú, Craba, Goyla, Mulveyho a ďalších dvoch, ktorých poznal len z videnia. „Určite považujete za odvážnejšie so strachom plniť inštrukcie svojich rodičov a najmä niekoho, kto vás považuje len za svoje figúrky,“ vyprskol posmešne. Šokovane naňho civeli. „A upozorňujem, aby ste si v mojej prítomnosti dávali pozor na slovník.“
„To ty by si si mal dávať pozor na ústa,“ zavrčal Zabini, ktorý sa spamätal ako prvý. Namieril naňho prútik, Malfoy nepohol ani brvou. „Máme ti odovzdať pozdrav,“ zaceril sa. „A odkaz. Si mŕtvy.“
„Mne nepripadá, ako mŕtvy,“ nadhodil Neville, akoby nič. Prútiky mali v rukách už všetci.
„Ty sa do toho nemiešaj, úbožiak,“ prskla Parkinsonová.
„Parkinsonová, sklapni,“ otočil sa na ňu Draco. „Museli vám napísať na papier, čo máte hovoriť? Ale v tom prípade by vám mohli tie kecy aktualizovať, toto tu bolo vždy a možno vás to prekvapí, ale už to nezaberá.“
„Nejako si sa zžil s touto spodinou, keď už poznáš ich zvyklosti,“ zaceril sa Zabini. „A zdá sa, že sa na nich začínaš podobať, na humusákov, muklomilov a obyčajnú bedač,“ provokoval.
„Si veľmi inteligentný,“ natiahol ironicky. „Oni majú na rozdiel od vás slobodnú vôľu. Vy nebudete mať za chvíľu nič. Najprv vaši rodičia a potom aj vy na čele s vaším hlavným, skončíte presne ako otcovia tuto pánov Craba a Goyla,“ usmial sa na nich. „Už ste ich boli navštíviť v novom väzení?“
„Drž hubu, Malfoy!“ štekol Zabini. Tí dvaja to asi nepochopili. „A dávaj si pozor, všetci si dávajte pozor.“
„Nezastrašuj,“ prskla Hermiona. „Viete len kecať, ani teraz sa na nič nezmôžete. A to tu stojíte siedmi proti trom. Vážne dokážete nahnať strach,“ spolu s Nevillom sa schuti zasmiali.
„Ty úbohá humusáčka,“ vrkla Pansy a vyslala po nej zaklínadlo. Hermiona ho v pohode odvrátila. Draco a Zabini už mierili.
„Čo sa to tu deje?“ zahučal za nimi Hagrid. „Tie prútiky okamžite odložte. Všetci!“ štekol po Slizolinčanoch, ktorí naňho pozerali s odporom. Po chvíli krútenia poslúchli. „Nebudem vám strhávať body, pre tentoraz. Človek by si myslel, že sa vám ešte nepodarilo zabudnúť na riaditeľove slová,“ výstražne po nich zazeral. Znechutene okolo neho odchádzali.
„Človek by určite nezabudol,“ zavrčal sotva počuteľne Zabini. „Ale natvrdnutý poloobor…“
„Ty odporný…“ vyštekla po ňom Hermiona.
„Tak za toto už budem strhávať body, pán Zabini,“ vybuchol Hagrid a chytil rozzúrenú Hermionu za rameno. „Desať bodov dole. Ten natvrdnutý poloobor je totiž aj profesor,“ povedal ich chrbtom. Dosť okate ho ignorovali.
„Kretén tupý,“ vrkol Neville.
„Upokojte sa. Bežte do klubovne a dávajte si pozor,“ povedal im s miernym úsmevom.
„Hagrid, nevieš niečo bližšie o Percym?“ skúsila Hermiona. Len zavrtel hlavou. Pozerali za jeho mohutnou postavou a nešťastne zvesenými ramenami. Určite si vo svojom dome dnes vypije. „Dobre, poďme do klubovne,“ zavelila Hermiona.
——
„Nemyslím, že by bolo potrebné riešiť túto záležitosť trestami,“ pousmial sa Dumbledore na McGonagalovú. Prichádzal k svojej pracovni so Siriusom a Snapom v závese. Obaja sa dosť škaredo zamračili na čakajúceho Harryho. „Harry, nasleduj nás, prosím,“ vyzval ho. „Oficiálne ešte školský rok nezačal, i keď je pravda, že nástupom do rokfortského vlaku preberáme za žiakov zodpovednosť, školský rok začína až triedením prvákom.“
„To je len technická drobnosť,“ zamračila sa. „Všetci traja svojvoľne opustili Rokvillské nástupisko, ktoré bolo mimochodom práve kvôli študentom chránené.“
„Dajme tomu, že pracovali pre Rád,“ vmiesil sa Sirius. Netváril sa však nadšene.
„Dvaja z nich možno. Čo sa týka slečny Weasleyovej, nielenže nie je členkou, ale nie je ani plnoletá.“
„Drahá Minerva už sa stalo,“ Dumbledore sa neprestával usmievať. „Harry, sadni si, prosím,“ pokynul. Hodil sa do kresla, ale v momente sa napriamil. Tvárou mu preletel bolestný kŕč. Druhý raz sa opieral opatrnejšie, doudieraný chrbát si doteraz nevšimol. „Ubezpečujem ťa, že sa to stalo prvý a posledný krát. Harry a ani ďalší z mladých Fénixov nebudú opúšťať hrad bez nášho výslovného súhlasu.“
„Áno, to by ma skutočne neuveriteľne potešilo,“ významne prikývla, ale bolo vidieť, že ju to neprestáva hnevať. „Môžete mi zaručiť, že sa to už nebude opakovať, Potter?“ vrazila doňho skúmavý pohľad.
„Samozrejme, pani profesorka,“ pritakal.
„Nie som si príliš istá,“ prebehla ho pohľadom. „Teraz by ste sa mali vzdialiť do svojej klubovne.“
„My by sme si ho tu ešte radi nechali,“ Dumbledore sa na ňu pozrel ponad okuliare.
„Dobre, ja zájdem za Weasleyovcami,“ rozlúčila sa s nimi.
„Takže, ako to bolo s tými pocitmi?“ spýtal sa ho Dumbledore v momente, ako osameli. Sirius so Snapom doňho vrážali skúmavé pohľady.
„Takmer presne tak isto, ako pri ostatných. Povedal by som, že rovnako, až na to, že teraz som cítil zúfalstvo pani Weasleyovej. Vedel som, že sa niečo deje s ňou. Na Percyho som si spomenul až vtedy, keď sa mi stále vybavovali kotlíky. Snívalo sa mi o nich. A potom som si zrazu dal do súvislosti Percyho a jeho prácu pre ministra, neviem, či ten sen s tým nejako súvisí,“ pokrčil ramenami.
„Predpokladám, že sa ti nesnívalo o Percyho smrti preto, lebo ti nikdy nebol nijako zvlášť blízky,“ nadhodil Sirius.
„A keďže sa vám nesnívalo ani o smrti Molly, ktorá vám je blízka dosť, mohli ste vedieť, že sa jej nič nestane a preto považujem vašu individuálnu akciu za hlúpu a nezmyselnú.“ vrkol Snape.
„Ja nepovažujem za hlúpe a nezmyslené, keď sme sa snažili pomôcť Percymu,“ zamračil sa.
„Už sa stalo,“ prerušil ich nádychy Dumbledore. „Ktovie, či sen o kotlíkoch súvisel s Percym,“ spustil zamyslene. „Príliš nám toto zistenie nepomôže. Pri predpoklade, že boli predtuchou a my by sme o tom vedeli, mohli znamenať čokoľvek. Ako teba, Severus, tak napríklad aj pána Longbottoma a jeho kotlíkové problémy. Alebo legendárne výbuchy pána Finnigana. Spomenul si si vďaka kotlíkom na Percyho, možno preto, že aj keď ti nikdy nebol natoľko blízky, aby si predpovedal jeho smrť, stále to bol Weasley.“
„Takže vlastne nič.“ mykol plecami Sirius. „Keď sa mu bude nabudúce snívať o čomkoľvek, môže to znamenať kohokoľvek, kto bude mať s danou vecou najmenšiu súvislosť.“
„Bystré,“ zamrmlal Snape s úškľabkom. Sirius ho prebodol pohľadom, ale mávol nad ním rukou.
„Čo si cítil?“ zaujímalo riaditeľa.
„Zúfalosť,“ šepol. „Strašnú bolesť a beznádej. Mňa to zasiahlo až príliš, nechcem si ani predstaviť, čo musela prežívať ona. Nedivím sa, že je na tom tak, ako je,“ dodal potichu.
„Áno, to určite,“ pritakal. „Som si istý, že sa s tým bude dať niečo spraviť. Že takto nezostane,“ pozrel na Snapa. Mierne prikývol. „Dobre. Váš útek prejdeme nateraz bez povšimnutia, ale nech je jasné, že to bolo naposledy. Zajtra ráno dostanete vaše rozvrhy, rovnako, ako slečna Weasleyová. Severus, v tejto súvislosti si mal nejakú pripomienku.“
„Iste. Keďže dostanete rozvrhy hodín, dám slečne Grangerovej príležitosť dôkladne naplánovať všetky vaše aktivity. Naše spoločné hodiny budú každý utorok, štvrtok a nedeľu po večeri, od siedmej do deviatej. Ostatné si zariaďte podľa toho,“ zaškľabil sa naňho. „Predpokladám, že sú vaši priatelia už schopní vyčariť Patrona,“ nadvihol obočie.
„Áno, pokiaľ viem, tak áno,“ významne pritakal mračiac sa.
„Výborne. Zajtra je piatok, ale túto nedeľu vám dám ešte voľnosť. Nie som zvedavý na unudené poprázdninové tváre. Stretneme sa v utorok,“ Len prikývol a odvrátil sa od neho.
„Susan spomínala hodinu po večeri v pondelok, stredu a piatok,“ dodal Sirius. „Dumbledorovu armádu a metlobalové tréningy budete musieť niekde vtesnať.“
„Som si istý, že slečna Grangerová príde na výhodný systém,“ pousmial sa Dumbledore. Tým si bol Harry istý. A ako nad tým špekuloval, so svojím strýkom bude vlastne okrem soboty každý deň. Zlatá sobota. „Myslím, že by to bolo nateraz všetko. Pôjdeme za Weasleyovcami,“ Dumbledore sa otočil na oboch profesorov, ktorí prikývli.
„Ja…“
„Vy pôjdete do svojej klubovne,“ vrkol po ňom Snape. „Potter, máte nejaký problém s chrbtom?“ pýtal sa ho, keď schádzali po schodoch. „Všimol som si vaše problémy, keď ste si sadali.“ Aká starostlivosť, zrazu.
„To je v poriadku,“ odmerane odvrkol a urazene sa otočil ku schodisku vedúcemu do chrabromilskej veže. Snape prevrátil oči.
——
„Je to tu, hm, zvláštne,“ zamrmlal Draco, keď sa predrali cez portrét Tučnej panej do chrabromilskej klubovne. Pôsobila naňho až prehnane natrepane, stolíky s maličkými stoličkami boli príliš blízko seba a bolo tu príliš plno. Zbytočne veľa nábytku na relatívne malom priestore. Slizolinská klubovňa bola oproti tej ich obrovská. Vzápätí si ale uvedomil, že bola neosobná. Tu boli všetci blízko seba, aj keď pochyboval, že by niekto z nich chcel byť blízko práve Malfoya. Najmä po tom, ako všetky rozhovory stíchli a všetci naňho pozerali ako na votrelca. Nepriateľa, ktorý sa im nanútil.
„Sadnime si na naše miesto,“ povedala Hermiona dosť hlasne a namierila si to do rohu klubovne. Ich miesto nik nezabral. Nasledoval ju, cestou odhodlane vracal pohľady.
„Chceš si prezrieť spálňu?“ nadhodil Neville, keď sa usadili. „Alebo tu počkáme na Harryho a ostatných?“
„Ja sa odtiaľto ani nepohnem. Pokiaľ sa nedozviem, čo sa vlastne stalo.“
„Aj ja by som to rád vedel,“ prikývol.
Neville začal rozprávať, ale ani jeden ho nijako zvlášť nevnímal. Hermiona si robila starosti a nervózne strieľala pohľadom k portrétu, kým Draco si prezeral chrabromilské tváre. Tie nižšie ročníky sa zdržovali vo svojich spálňach. Niekoľko štvrtáčok a piatačok naňho zvedavo hľadelo. Zbadal tri výtlačky Sršňov v rukách ich spolužiakov. Tiché šepotanie, oči raz v časopise a hneď na to nalepené na ňom. Rozhodovali sa, či veriť. Ani tie vyššie ročníky neboli úplne zajedno. Creeweyovci spolu s Johnom Barriem a Robertom Townsonom pokojne diskutovali. Začul, že sa bavia o Dumbledorovej armáde. Naopak, Seamus zazeral a niečo dôležito vrčal smerom k Parvati, ktorá zamračene prikyvovala. Rozhodne to nebude mať ľahké. Vnucovať ani doprosovať sa však nemienil.
——
Pohľad na Molly Weasleyovú bol bolestivý a žalostný. Nereagovala na zúfalé pokusy svojho manžela a všetkých detí zaujať jej pozornosť. Bola duchom neprítomná, sklený pohľad vrážala pred seba, sedela bez pohnutia, bez reakcie. Najprv Poppy a potom aj Snape ju vyšetrili. Naliali do nej niekoľko elixírov a prehlásili, že bude potrebné obrovské množstvo trpezlivosti a najmä pevnej vôle nevzdávať pokusy o vyprovokovanie čo i len maličkej odozvy z jej strany. Vždy silná a rozhodná žena sedela na posteli ako bábka. Bez vlastnej vôle. Nechala sa uložiť do postele a prikryť perinou. McGonagallová im začarovala časť ošetrovne, aby mali súkromie. Nikto nemal šancu zistiť, že tam sedí kompletná weasleyovská rodina pevne rozhodnutá striedať sa pri nej a bojovať proti úplnému duševnému skonaniu ich matky a manželky.
——
„Harry!“ nadšene zakričal Colin v momente, ako ho uvidel prechádzať cez portrét. „To s Dumbledorovou armádou je výborné. S nami štyrmi môžeš počítať.“
„Fajn, Colin,“ odvetil. To bolo to posledné, čo ho momentálne zaujímalo. A asi sa mu to aj zjavne črtalo v tvári. Okamžite našiel Hermimonu a najmä jej netrpezlivý a spýtavý pohľad.
„Čo sa stalo?“ prskla, keď si sadol do kresla. Okamžite im vyrozprával všetko, čo sa stalo. Ostali na ňom zhrozene visieť pohľadmi.
„Takže Lestrangová,“ zamrmlal Malfoy. „Moja úžasná tetuška nemá nikdy dosť.“
„Koleduje si o poriadnu nakladačku,“ vrkol Neville.
„Ale to je hrozné,“ šepla Hermiona. „To s pani Weasleyovou. To je nemysliteľné, aby ostala takto,“ neveriacky krútila hlavou. „Ako je na tom Ron? A Ginny? Vlastne všetci?“
„Neviem poriadne. Snape ma od nich odtrhol. Ale dá sa to domyslieť…“ stíchol. On sám sa cítil dosť zle a na Hermione bolo tiež vidieť, ako veľmi ju to bolí. Život bez Molly si ani nevedel predstaviť. „Ona takto neostane, určite sa z toho dostane,“ vyhlásil presvedčivo. Toto nemohol byť jej koniec. To už by jej radšej želal smrť. To je aspoň istota, kým toto je trápenie. Nielen jej, ale všetkých okolo nej.
——
„Pán Zabini, slečna Parkinsonová,“ zasipel Snape v slizolinskej klubovni. „Ešte nie je po večierke a mne je úplne jedno, že sú mnou vyžiadané osoby už vo svojich spálňach,“ mračil sa na nich. Pozerali naňho s neskrývanou nechuťou. „Ste slizolinskí prefekti a ja som váš vedúci, čo ako sa proti tomu budete brániť. Požiadal som vás, aby ste sa zhromaždili v klubovni. Dávam vám desať minút na to, aby ste svojich spolužiakov zvolali. V opačnom prípade vám zaručujem, že budete niesť tvrdé následky za neuposlúchnutie,“ zavrčal takým tónom, že Parkinsonová v momente vstala a náhlila sa ku spálňam. Výstražne nadvihol obočie smerom k síce nehybnému Zabinimu, ale bolo vidieť, že Snapov výraz a aj tón je stále dosť účinný. V okamihu, ako profesor naštvane napriamil ruku ukazujúc mu jeho následnú trasu, Zabini sa poslušne postavil splniť rozkaz.
Do desiatich minút ich tam mal nastúpených. Zdĺhavo a so záujmom si ich prezeral, svoje znechutenie len ťažko skrýval. A oni boli na tom presne rovnako. Smrťožrútske deti. Významne prebehol zvyšok klubovne. Zvyšní Slizolinčania jeho pohľad pochopili a poslušne sa odobrali do svojich spálni. Švihom prútika im zabezpečil súkromie.
„Tak,“ sykol po chvíli. „Nemusíme si klamať, ani sa pretvarovať a ani si nič nahovárať. Všetci veľmi dobre vieme, čím som bol. Vaši rodičia vám určite povedali aj o tom, čoho všetkého som schopný. Nech je vám jasné, že sa na Rokforte nebude tolerovať ani tá najmenšia snaha o plnenie inštrukcií, ktoré ste dostali od svojich rodičov a najmä od Temného pána. Upozorňujem na to, že ak sa niektorému rokfortskému študentovi niečo stane, aj keby to mala byť len nevinná nehoda, dozviem sa, kto za ňou stál. A potom vám nepomôže nik zvonka. Následky si ponesiete priamo tu. Upozorňujem aj na to, aby sa váš počet nejakým záhadným spôsobom nezvyšoval. Ak zistím, že svojimi rečami, činmi, vyhrážkami alebo hocičím iným nútite svojich mladších spolužiakom k nejakým špinavým hrám, stihne vás rovnaký osud. Dávajte si veľký pozor na to, ako sa budete v priebehu roka správať. Nepokúšajte sa o nič. Pamätajte, že vás máme pod dohľadom,“ výstražne doložil. Ešte raz im venoval dlhý a varovný pohľad a potom odišiel.
„Budeme musieť vymyslieť, ako sa ho zbaviť,“ vrkol Zabini, keď osameli. Crabe a Goyle nechápavo civeli do miest, v ktorých zmizol profesor.
„To sa podarí asi ťažko,“ namietol Nott.
„To je jasné, ale jasnejšie je, že to budeme musieť spraviť čím skôr,“ nadhodila Parkinsonová.
„A čo Malfoy a Potter?“ spýtal sa Mulvey. Vedľa neho stáli dvaja šiestaci.
„Aj na tých príde rad. Ale najskôr on,“ prehlásil Zabini rozhodne. „No nečumte na mňa! Viem, že je to takmer nereálne, ale vieme, čo sa stane, ak to nespravíme. A kým je tu on, tak nespravíme vôbec nič.“
——
„Ginn,“ vyhŕkol Harry a vrhol sa k nej. Objavila sa spolu so svojím bratom krátko po večierke. Obaja vyzerali nešťastne, všimol si jej začervenané oči a silno ju objal.
„Ako to vyzerá s mamkou?“ spýtala sa Hermiona Rona, keď ho pustila z objatia. Všetci štyria si prisadli k netrpezlivému Nevillovi a Malfoyovi. Klubovňa bola takmer vyprázdnená.
„Nijako,“ vydralo sa z neho nešťastne. „Pomfreyová do nej naliala upokojujúce elixíry, potom ju uspala. Dnes to už nemá cenu. Snape sa vyjadril, že zajtra skúsia elixíry, ktoré by ju, možno, prebrali z tej letargie.“
„Nejaké povzbudzovacie. Zjavne sa uzavrela do svojho sveta,“ dopĺňala Ginny. „Chcú ju vyprovokovať. Ocko je teraz pri nej. Zajtra doobeda ho vystrieda Bill a poobede dvojčatá. Budú sa striedať, samozrejme aj s nami.“
„Je to hrozné,“ šepol Ron. „Stále len pozerala pred seba, akoby nepočula a nevidela nikoho z nás,“ hlas sa mu zlomil. Hermiona ho okamžite zovrela a niečo mu šepkala.
„Je mi to ľúto,“ vyšlo z Malfoya. Bolo vidieť, že to myslí vážne. Ron nereagoval, Ginny sa naňho smutne pousmiala.
„Áno, aj mne,“ pridal sa Neville. „Tú kravu by už mal niekto chytiť pod krk. Kiež by som to bol ja.“ Chvíľu bolo ticho, keď sa ozval opäť. „Keby si mi ju dovolil zabiť na Ministerstve, nič z tohto by sa nestalo,“ obrátil sa na mračiaceho Harryho. „Koľkí by boli živí. Tonksovej rodičia, Percy, Lucy…“
„Neville, toto sme už predsa riešili,“ zamračila sa naňho Hermiona. „Nikto nie je šťastný, že si behá po svete a vraždí ľudí, ale z nás sa vrahovia nestanú.“
Na moment všetci stíchli. Neville sa stále tváril ublížene a nešťastne. Ron len pozeral pred seba a občas smrkol. Hermiona ho neprestávala objímať, rovnako ako Harry, ktorý hladil Ginny po chrbte. Malfoy po nich strelil pohľadom.
„Myslím, že by sme mali ísť spať, dnes už aj tak nič nevyriešime,“ nadhodil opatrne. Prikyvovali. „A vy by ste asi nemali byť dnes sami,“ s ťažkým srdcom povedal Weasleyovcom.
„To je pravda. Keďže to tu McGonagallová nechodí kontrolovať, pokojne by ste mohli prespať v našej spálni,“ doložil Neville.
„Seamus by možno mohol robiť problémy,“ ozvala sa Hermiona, ale ten nápad sa jej celkom pozdával. Rada by bola s Ronom, jednoznačne to potreboval. Teraz by asi nemal zostať sám. A Ginny vlastne tiež.
„Aj keď je prefekt, neposerieme sa z neho,“ zamrmlal Ron.
Pár minút tam ešte ostali, aby im oznámili priebeh slávnostnej večere a aj ich prvý stret so slizolinskými. Hermiona s Ginny sa odišli umyť a prezliecť. Zvyšok sa hrabal do spálne. Aj tá Malfoya prekvapila. Našťastie to vyzeralo tak, že Seamus už spí. Alebo sa len tak tváril. Závesy na posteli mal zatiahnuté. Dosť rozladene si ľahol, aby strávil svoju prvú noc ako Chrabromilčan, v chrabromilskej spálni a veži.
„Daj si dole tričko,“ povedala Ginny Harrymu v momente, ako vliezli do jeho postele, zatiahli závesy a zabezpečili si súkromie.
„Ginn,“ neveriacky sa na ňu zadíval. Vôbec nepredpokladal, že by mala momentálne chuť na nejaké intímnosti.
„Nepanikár,“ mierne sa zaškľabila, keď odhadla jeho myšlienky. „Tvoj strýko mi pre teba a Rona nanútil masť na ten chrbát. Ako sa vyjadril, ty trucuješ a v takomto citovom rozpoložení od neho odmietneš akúkoľvek pomoc. Ja ťa vraj privediem k rozumu.“
„Aký je bystrý,“ natiahol ironicky, ale tričko si poslušne vyzliekol. A musel uznať, že tento nápad nebol vôbec na zahodenie. Cítil, ako masť, ktorú mu Ginny jemne vtierala do doudieraných miest, okamžite začala zaberať.
„Čo sa zase medzi vami stalo?“ so záujmom sa spýtala.
„Klasika,“ porozprával jej o Snapovom zbuzerovaní. Otočila ho, aby mu natrela aj ruky. Díval sa na ňu a bolel ho jej smútok, ktorý sa jej zreteľne črtal v očiach. „Ginny,“ šepol a zdvihol si jej tvár k sebe. „Tvoja mamka je veľmi silná, je to najsilnejšia osoba, ktorú poznám. Určite sa z toho dostane a nepotrvá to dlho. Urobí to, kvôli vám. Som si tým istý a vám sa už nestane nič. Nedovolím to. A viem aj to, že ty si zdedila tú jej silu,“ dodal s úsmevom. Mierne sa pousmiala. „Nevzdáme to. Prinútime ju prebrať sa. Pomôžem ti,“ hlesol a pobozkal ju na čelo. S očami plnými sĺz sa k nemu pritisla. Verila tomu.
——
„Aký máte rozvrh?“ otočila sa Hermiona na ostatných pri raňajkách. Nazreli na ošetrovňu, ale pani Weasleyová ešte spala, tak sa len pozdravili s Arturom.
„Zaujímavý,“ zamrmlal Ron. Vzápätí si všetci vymieňali rozvrhy, aby ich zhodnotili.
„No, spoločne máme voľnú prvú hodinu len v piatok,“ komentoval Harry Ginnin rozvrh. „A poobede len v stredu.“
„Ja nemám voľné nič. Keď vy máte voľno, ja mám Aritmanciu a starobylé Runy.“
„Nikto ti nekázal mať toľko hodín,“ Ronovi sa podarilo mierne uškrnúť na Hermionu.
„Ja sa nesťažujem,“ zamračila sa naňho, ale nebolo to príliš presvedčivé. „Budem musieť všetko poriadne naplánovať.“
„Vidím, že budete mať dnes prvé dve hodiny po tej voľnej, Elixíry,“ zaškľabil sa Harry na Ginny a Draca. „A my máme jednu hneď poobede. A prvú máme Obranu. Som zvedavý, čo vymyslí Sirius,“ zaceril sa.
„Tak to sme zvedaví viacerí,“ zachichotala sa Hermiona.
„Z našej fakulty budeme na Elixíroch len my dvaja,“ Ginny mrkla na Draca. „Samozrejme spolu s Lunou. Tá má inak tiež Runy a Veštenie,“ dodala významne. Všetci vyprskli v smiech, dokonca aj Neville sa mierne zaškľabil. Nikto nemal záujem o to, aby si spravil MLOK-y z Veštenia. Nikto, okrem Luny.
„Vlastne máme rovnaké predmety. Netušil som, že aurorstvo a liečiteľstvo vyžaduje rovnaké MLOK-y,“ zamyslene skonštatoval Draco.
„Výsledné známky sú však rozdielne. Pokiaľ ja budem potrebovať V hlavne z Elixírov a Herbológie, z Čarovania a Transfigurácie mi stačí aj P a z Obrany dokonca D, vy potrebujete V hlavne z Obrany,“ vysvetlila Ginny.
„D z Obrany budeš mať len cez moju mŕtvolu,“ mierne sa na ňu zamračil Harry.
„Hm a ja môžem s pokojným svedomím skonštatovať, že V z Elixírov bude mať cez moju mŕtvolu väčšina z vás,“ zavŕtal za ich chrbtami Snape. Na tvári mu kraľoval spokojný úškľabok. Harry zagánil. „Potter,“ natiahol a prizabil ho pohľadom. „Aj keď záujmový krúžok oklumencie začne až po odovzdaní prihlášok, to znamená s časovým oneskorením, nás dvoch sa to rozhodne netýka. Očakávam vás dnes po večeri mojom kabinete. Samozrejme aj s vašimi tromi domácimi úlohami.“