„Harry, vstávaj!“ húkol naňho Ron už asi piaty krát. S problémami rozlepil oči. „O koľkej si išiel včera spať?“ spýtal sa, keď zaregistroval kamarátov nie príliš duchaprítomný pohľad.
O koľkej? Ani nevedel. Najprv prišla Hermiona s otázkou, čo spravil Ginny. Vraj sa vyhovorila na bolesť hlavy a šla si ľahnúť. A samozrejme z neho dostala všetko. V nasledujúcom monológu ho pomenovala všetkými známymi i doposiaľ netušenými vyberanými prívlastkami a odišla dosť nahnevaná. Počul, ako sa po hodine lúčil Lupin s Tonksovou. Skrytý za stromom nevystrčil hlavu. Krátko na to prišiel Sirius a tiež doňho hučal. Vraj všetkým nahovorili, že si išiel tiež ľahnúť. Sedel a rozmýšľal aj dlho po tom, ako dom stíchol a ponoril sa do tmy. Netušil, koľko bolo, keď sa zdvihol a vkradol sa do domu.
„Neviem. Koľko je hodín?“ zamrmlal.
„Za chvíľu bude poludnie,“ odvetil s významne zdvihnutým obočím. „Čo sa deje? Nebol si v posteli, keď som prišiel. A toto tvoje vyspávanie… Mia to zahovorila, vraj ste obaja unavení z ostrova. Tak?“ vyzýval ho.
„Stačí, keď ti poviem, že som idiot? Čo robí Ginny?“ vyzvedal
„To, že si idiot, Mia včera večer niekoľkokrát opakovala. Ginny si chystá veci do školy. A teraz odpovedaj… Čo si spravil mojej sestre?“ v jeho hlase už znela vyhrážka.
„Pevne verím, že nič,“ zviechal sa z postele, narazil však na Ronov spýtavý a nepriateľský pohľad. „Spravil som hlúposť, opäť. Stačí? Vypočula môj rozhovor so Siriusom. Hovoril som o tom, že pre jej dobro bude lepšie, keď sa s ňou rozídem. A pohádali sme sa. Dúfam, že nie je neskoro.“
„Pre jej dobro,“ Ron významne prikyvoval. „Mia mala pravdu. Skutočne si idiot.“
„To viem aj bez teba,“ vrkol podráždene. „Budem musieť za ňou ísť,“ hrabal sa k dverám.
„Najprv sa bež osprchovať,“ zarazil ho. „Nehnevaj sa na mňa, ale smrdíš,“ mierne sa zaškľabil. Nechápavo sa ovoňal.
——
„Počkaj, Nymph,“ zarazil ju Lupin tesne pri schodoch a nosom natiahol vzduch. Je pravda, že jeho vlkolačie zmysli boli mimo splnu takmer zanedbateľné, ale toto bolo tak cítiť, že sa to jednoducho nedalo prehliadnuť.
„Čo sa deje?“ zamračene sa naňho dívala. Jeho výraz sa jej nepáčil.
„Neviem, vážne,“ pokúsil sa usmiať. Nikdy ale nebol dobrý herec.
„Remus, okamžite mi povedz, na čo práve myslíš,“ vyhŕkla nedočkavo. „Ty niečo cítiš!“
„Upokoj sa a sadni si do kresla,“ tlačil ju smerom do obývačky. „Preverím to,“ usadil ju. „Ani sa odtiaľto nepohni!“ prísne jej nakázal a vrhol sa na schody. Cítil to až veľmi zreteľne. Krv sa síce strácala, bola zaschnutá, ale cítil mäso. Príliš veľa otvorených rán. Jeho svokra tu určite neskladovala až také veľké množstvo surového mäsa. Okrem toho, toto nebol zvierací pach. Tušil to najhoršie.
Pred dverami spálne zabrzdil. Neveriacky, nechápavo a s hrôzou sa díval na obrázok pred sebou. Žalúdok mu robil saltá, nedokázal polapiť vzduch, nedalo sa tam dýchať. Z úst sa mu vydral ston a nadávka. Uvedomil si, že to, čo ležalo na zemi s pokrútenými končatinami, hlbokými ranami takmer na každom desiatom centimetri a neprirodzene vyvrátenou hlavou, bolo telo jeho svokry. Privieral oči a nadychoval sa ústami. Všimol si napísaný odkaz na zemi vo veľkej kaluži krvi. Niektoré písmená sa zliali, krv bola zaschnutá, ale autor bol jasný. Lestrangová. Oči mu padli na svokrovu hlavu. Ani jeho neušetrili. Musel sa oprieť o zárubne. Bolo to ohavné, zverské. Bolo to jej dielo. Nebol schopný sa pohnúť, nedokázal ani racionálne uvažovať, bol v úplnom šoku.
„Remus, čo sa stalo?“ po schodoch vystupovala Tonksová. Jej hlas ho okamžite vtrhol do reality. „Čo je to za smrad?“ náhlila sa k nemu. Otočil sa k nej a ona sa zarazila. Jeho mŕtvolná bledosť a zhrozený výraz ju vystrašili. „Čo…“ vyšlo z nej.
„Nymph, poďme odtiaľto preč,“ okamžite ju schmatol za ramená. „Poď,“ povedal dôraznejšie, pretože stála na mieste ako prikovaná.
„Je tam matka?“ vydralo sa z nej, odmietala sa pohnúť. „Remus!“ vyhúkla a chcela sa pohnúť smerom k spálni. „No tak…“
„Nepustím ťa tam,“ bránil jej a nasilu ju tlačil späť ku schodom.
„Do čerta! Pusť!“ pretláčala sa s ním a z očí jej stekali slzy. „Je mŕtva, že? Preto ten smrad. Remus! Tak už mi to konečne povedz!“ vykríkla zúfalo.
„Áno, je mŕtva,“ privolil nešťastne. „Nymph, poď preč, nemusíš to vidieť. Nemôžeš to vidieť,“ silno ju objal, pretože sa pustila plakať.
„Musím ju vidieť. To nie je pravda. To nemôže byť pravda,“ sťažka sa z nej vydieralo a neprestávala plakať. Objímal ju a tíšil. „Mama,“ vychádzalo z nej žalostne pomedzi vzlyky. Vzal ju do náručia a zniesol dole. Plač neustával, podával jej pohár vody, s problémami ho vypila. „Čo sa jej stalo? Prečo ju nemôžem vidieť?“ pýtala sa a uprela naňho pohľad plný bolesti. A jeho to bolelo tiež. Nevedel, čo má povedať.
„Drahá,“ vyšlo z neho. „Bude lepšie, keď ťa odtiaľto zoberiem. Potrebuješ sa upokojiť a zavolám Pomfreyovú. Ona bude vedieť, čo robiť. Musíš myslieť na naše dieťa.“
„Boli tu smrťožrúti?“ nedalo jej, len prikývol. Rozplakala sa nanovo. „Otec,“ vyšlo z nej po chvíli. „Asi o tom nevie, musíme ísť za ním,“ pozrela na Lupina. Už ďalej nedokázal prekryť slzy. A ona to okamžite pochopila. „On tam je tiež?“ šepla zronene. „Je tiež mŕtvy?“ Bolo toho priveľa. Neutíchajúce prudké návaly zroneného plaču sa miešali so šepkaním otázok, prečo sa to stalo práve im. Zvieral ju v náručí a plakal spolu s ňou. Bezmocnosť sa striedala s hystériou. Nárek s nadávkami. Nakoniec ju to premohlo a odovzdane sa nechala odviesť. Roztrasená a zoslabnutá z čerstvo prežitej tragédie.
——
Jeho pokus o súkromný rozhovor s Ginny bol zmarený v momente, ako vyliezol z kúpeľne. Z kuchyne sa ozývalo rinčanie tanierov a veselý hovor. Bolo jasné, že sa chystá obed.
„Harry, zlatko,“ spustila Molly hneď ako sa tam objavil. „Práve sa rozprávame o Šikmej. Už sme spravili nákupy aj tebe. Skontroluj si veci a keby ti niečo chýbalo, daj vedieť. Bill by ti to dokúpil. Nemyslím, že je rozumné tam chodiť,“
Len automaticky prikývol. Molly spolu s Grangerovou a Fleur diskutovali o nebezpečnosti pohybovania sa na verejnosti. Nepočúval ich. Pohľadom visel na Ginny, ktorá mu venovala chladný pozdrav a ďalej sa bavila s Hermionou. Tá naňho škaredo zazerala, očami strelil na Rona, ten mal nos pichnutý v novinách. Postavil sa k dresu.
„Ginn,“ hlesol, keď sa k nemu priblížila.
„S dovolením,“ vrkla neprívetivo a naťahovala sa za misou so šalátom. Zachytil jej ruky, v momente ho prebodla pohľadom. „Pusť.“
„Myslím, že by sme sa mali porozprávať,“ šepol.
„Myslíš, že je o čom?“
„Áno. Mrzí ma to.“
„Tak to bude musieť počkať,“ schmatla misu a otočila sa ku stolu. Chcel ju zastaviť, objavila sa však Fleur so širokým úsmevom, tak si len povzdychol. Cítil sa hlúpo, celý obed presedel v tichosti vedľa nej a počúval rozhovory. Našťastie si nikto nič nevšimol, alebo sa mu to tak zdalo. Molly mu povedala o tom, že Sirius skoro ráno odišiel aj so Susan do Rokfortu pripraviť si byt. Školský rok mal začať už za štyri dni a on to odkladal až na poslednú chvíľu. Letax z Hlavného štábu do bytu profesora Obrany proti čiernej mágii fungoval ešte z minulého roka a už bol prepojený aj s Brlohom. Obracala sa s otázkami ohľadne zdravia aj na svoju dcéru. Tá sa venovala rozoberaniu školy s Hermionu a občas zapojili aj Rona. V duchu si nadával a vymýšľal čo najpresvedčivejšie ospravedlnenie.
„Poď so mnou,“
Využil prvú príležitosť, ktorá sa mu naskytla. V neutíchajúcich rozhovoroch to stále šumelo a všetky sa zdvíhali, aby upratali po obede. Než stihla zaprotestovať, vytiahol ju pred dom. „Ginny, prepáč. Som ten najväčší idiot pod slnkom. Mala si pravdu, takmer vo všetkom. Som zbabelec, pretože sa bojím prežívať to isté znova. Ten strach o teba. A zároveň som sebec, pretože nedbám, že ty prežívaš rovnaký strach a to dosť často. Som pokrytec, ktorý ti niečo vyčítal a pritom robil to isté. Nemýlila si sa ani v tom, že som nad tým rozmýšľal, keď som pri tebe sedel. Chcel som sa s tebou rozísť v momente, ako sa preberieš. Bola si však slepá a ja som sa za tie myšlienky nenávidel. Cítil som sa za to zodpovedný a chcel som ti pomôcť. Ale nemala si pravdu v tom, že som sa pretvaroval. Nikdy by som nedokázal predstierať lásku k tebe. Tých desať dní bolo možno najťažších, ale pritom najúprimnejších v mojom živote,“ stíchol, aby sa nadýchol. „Keby si včera neprišla a nevypočula si časť nášho rozhovoru, nemuselo k tomuto nikdy dôjsť. Ja by som…“
„Moment,“ zamračene ho zarazila. „Ja si vôbec nemyslím, že je na chybu, keď som to počula. Aspoň poznám tvoj názor.“
„Ten názor sa zmenil,“ prerušil ju. „Milujem ťa, ale bojím sa o teba. To je všetko, o čo mi šlo. Potreboval som, aby mi bolo vynadané. Je mi to ľúto.“
„Čo vlastne chceš?“ spýtala sa miernejším tónom.
„Chcem teba, nechcem rozchod.“
„Na ako dlho?“
„Nerozumiem,“ nechápavo zvraštil obočie.
„Pýtam sa, ako dlho to bude fungovať? Ani ja nechcem rozchod, ale obávam sa, že budeš mať za týždeň či mesiac podobné trápne výčitky svedomia a budeš si namýšľať, že rozchod je to najlepšie riešenie.“
„Ja neviem, čo bude za týždeň alebo mesiac. Viem len to, že ťa milujem a potrebujem ťa. Viem aj to, že mám o teba strach, väčší než o kohokoľvek iného. Viem aj to…“
„Zadrž,“ prerušila ho. „Harry, toto všetko mi je jasné a nepochybujem o tom. Chcem počuť len jediné. Môžeš mi zaručiť, že náš vzťah neohrozíš niečím podobným? Včera si vravel, že toto je tvoja vojna. Nie je. Všetci sme vo vojne a ja som ti sľúbila pomoc, vo všetkom. Môžem dúfať, že ma nebudeš chcieť z niečoho vynechať?“ uprene sa mu dívala do očí. Zaváhal.
„Najradšej by som bol, keby si bola v bezpečí. Keby si sa zbytočne nevystavovala riziku,“ odvetil úprimne. Videl na nej, že presne takúto odpoveď očakávala.
„Áno, myslela som si. Ginny bude sedieť potichučky niekde v kúte, bude so strachom čakať na Vyvoleného, kým sa nevráti z nejakej svojej dobrodružnej výpravy. A potom bude buď trpieť v nemocničnom krídle pri posteli svojho hrdinu alebo, v tom lepšom prípade, ho bude uspokojovať v posteli,“ prskla naštvane.
„Je mi jasné, že toto nehrozí,“ odvetil. Aj keď v duchu pripustil, že by to bolo to najlepšie riešenie.
„Tak o čo ide? Chceš mi navrhnúť nejakú ďalšiu hlúposť? Mám dojem, že za tvojím správaním je nejaké ale. Budeme spolu chodiť, ale… Ale čo, Harry?“ spýtala sa potichu. „Čo chceš? Chceš ma mať len na to, aby si so mnou trávil voľné chvíľky? Alebo chceš mať vedľa seba niekoho, od koho prijmeš ponúkanú pomoc? A rozmysli si, čo odpovieš.“
„Ginn, ja o teba proste nechcem prísť. To je všetko.“
„Stále si mi neodpovedal na otázku.“
„Chcem tvoju pomoc, tvoju podporu. Chcem ťa pri sebe takmer pri všetkom, chcem sa s tebou deliť o nové zistenia, chcem, aby si s nami pátrala ďalej, aby si sa učila s nami, ale…“ nadýchol sa. Vedel, že toto asi nezoberie pokojne. „Chcel by som aj to, aby mordengraudi boli jedinou tvojou akciou v teréne,“ stíchol a upieral pohľad niekde za ňu.
„Potom sa mám akože držať v ústraní?“ spýtala sa neveriacky a prebodávala ho pohľadom. Zarazil ju ale jeho výraz a otočila sa. „Tonksová,“ vydýchla a náhlili sa smerom k Lupinovi, ktorý ju podopieral. „Čo sa stalo?“ vypálili naraz. Tonksová ich ani nevnímala, tvár zaliata slzami a bezduchý výraz. Harry ju okamžite podoprel aj z druhej strany a viedli ju do domu.
„Potrebuje Pomfreyovú a hlavne upokojujúci elixír,“ ozval sa skrúšene Lupin. Harry po ňom strelil podozrievavým pohľadom a nasledovali Ginny do obývačky. Okamžite sa k nim vrhla Molly aj s Fleur. „Hermiona, môžem ťa poprosiť? Zašla by si do Rokfortu pre Poppy?“ obrátil sa na ňu. Okamžite súhlasila a vrhla sa ku krbu. Molly bežala pre elixír.
„Čo sa stalo?“ zopakoval otázku Harry a pozeral na Lupina, ktorý sa hodil nešťastne do kresla.
„Jej rodičia sú mŕtvi,“ sťažka a potichu vypustil. Všetci naňho neveriacky pozreli. Len prikývol a vložil si hlavu do dlaní. Tonksová ležala na gauči, z očí jej tiekli slzy, ale nereagovala. Ani na otázky a ani na zatrasenie.
„Ako?“ spýtala sa Fleur.
Len krútil hlavou. Nedostali z neho nič. Dievčatá sa potichu prihovárali Tonksovej, ale bezvýsledne. A Ron s Harrym stáli pri Lupinovi a sledovali to. Po piatich minútach sa objavili Sirius so Susan. Hermiona sa preletaxovala k nim, povedala, čo je vo veci a letela za Pomfreyovou.
Sirius okamžite odviedol Lupina von, chlapci im boli v pätách. Tam z neho dostali všetko.
„Bellatrix,“ sykol Sirius, rovnako zhrozený ako ostatní. V krvi bol odkaz pre Tonksovú, že je na rade. S jej podpisom. „Remus, ty zostaň tu. Počkaj na Pomfreyovú a keď sa situácia vyjasní, keď budeš vedieť, že bude Tonksová aj dieťa v poriadku, pôjdeš do Hlavného štábu. Postarajú sa tu o ňu,“ začal vydávať rozkazy. Lupin rezignovane prikývol. „A my budeme musieť ísť do Hlavného štábu hneď a vyhlásiť pohotovosť. Tí Fénixy, ktorí ešte nie sú presťahovaní, to musia spraviť okamžite. Teraz začnú útoky, mohli sme čakať, že sa moja drahá sesternica vybúri ako prvá,“ dodal s nechuťou a pohŕdaním.
——
Svrbenie dlane, preplnená kuchyňa na Grimauldovom námestí, hovor a ruch, zmätok. Fénixy z Európy boli v bezpečí. Ubytovňa bola vybavená tajne, Ministerstvo o nich nevedelo a nik ich nepoznal. V bezpečí boli aj rokfortskí Fénixy, rovnako ako Weasleyovci a obyvatelia Hlavného štábu. Z pätnástich ostávajúcich Fénixov bolo neukrytých ešte sedem.
„Poprosím pokoj,“ ozval sa Dumbledore, kuchyňa zmĺkla. A začal vydávať rozkazy. K siedmim Fénixom priradil dvojice spomedzi ostávajúcich Fénixov. Hádam najťažšiu úlohu mali Sirius a Bill, ktorí mali tajne vyviesť Diggla z nemocnice do Hlavného štábu. Inú možnosť nemal. Tak isto ako Mundungus, Hermann a Lupinovci. Ostávajúci traja Fénixy sa mali presťahovať k svojim rodinám.
——
„Potter, už zase ťa mám na krku,“ vrkol Snape. Mali ísť spoločne presťahovať Mundungusa. „To mi robí Dumbledore asi naschvál,“ zaškľabil sa.
„Možno len rád podporuje rozvíjanie sa pozitívnych rodinných vzťahov,“ nevinne sa uškrnul.
„V tom prípade by mi spravil väčšiu radosť, keby zohnal dva lístky na vlak. Ja by som šiel na západ,“ zaceril sa. „a ty úplne opačným smerom.“
„Nerád vám beriem ilúzie, ale Zem je guľatá. Skôr či neskôr by som aj tak skončil vo vašom vrúcnom a láskyplnom objatí,“ usmial sa.
„Máš obdivuhodný zmysel pre humor. Nechápem, prečo niekde nevystupuješ. V nejakom kabarete alebo v niečom podobnom.“
„Ja nie som sólista ako vy. Vystupujú väčšinou dvojice. Neskúsime to spoločne? Myslím, že by sme nejaké galeóny zarobili.“
„Iste, ibaže by nás chceli vyplatiť, aby nás už nevideli,“ zazubil sa. „Fletcher, no konečne,“ vrkol po Mundungusovi, ktorý sa k nim dohrabal. „Tak v ktorej diere to žiješ? Poďme, nech to máme za sebou.“
——
„Takto budeš aspoň nenápadný,“ Sirius sa zaškeril na Billa. Ten si musel v rýchlosti prefarbiť vlasy, teraz ich mal pieskovej farby. Weasleyovská červená pokojne mohla slúžiť ako obrovský transparent, ktorý by na nich upozorňoval. Oblečené mali obyčajné habity a čarodejnícke klobúky. Vyzerali ako bežní návštevníci, idúci pozrieť svojho známeho.
„Netreba sa pýtať?“ Bill ukázal hlavou na čarodejnicu za informačným pultom.
„Nie, bol som za ním už dvakrát. Prízemie, predposledná izba.“
Prechádzali cez preplnenú prijímaciu halu, tvárili sa nenápadne. Míňali čarodejníkov s rôznymi poraneniami, ktorí posedávali. Zadumane sa prechádzajúcich a zjavne znudených čakajúcich na svojich príbuzných aj náhliacich sa liečiteľov či ošetrovateľky. Zabočili do postrannej chodby. Stony aj netrpezlivý hovor z haly pomaly ustával.
„Zrážka lietajúceho koberca s vežou muklovského kostola,“ ozvalo sa z izby okolo ktorej prechádzali. Vybehli z nej dvaja liečitelia. Letmý pohľad ukázal na zvýšenú činorodosť okolo jednej z postelí, na ktorej ležal pravdepodobný účastník leteckej katastrofy. Dnu sa vrútili ďalší traja s podnosmi s elixírmi a obväzovým materiálom. Strelili po sebe pohľadom a pokračovali vo svojej ceste. Z ďalšej izby vyšla uplakaná staršia čarodejnica, ktorú utešovala akási ošetrovateľka. Narazili na hlúčik čarodejníkov pred ďalšou z izieb, netrpezlivo očakávajúcich liečiteľa, ktorý vnútri ošetroval ich príbuzného. Keď sa okolo nich predierali, z opačnej strany sa predierali aj dvaja chlapi v civile. Hodili po nich nepokojné pohľady a náhlili sa preč. Obaja sa za nimi obzreli a nedôverčivo si premeriavali ich chrbty. Vzápätí sa na seba pozreli a obom napadla rovnaká myšlienka.
„Dedalus,“ vyhŕkol Sirius a náhlil sa na koniec chodby. Bill sa otočil naspäť ku chlapom, zbadal však už len ich habity miznúce v postrannej chodbe. Spravil neurčitý pohyb smerom za nimi, ale v momente to zavrhol a obrátil sa za Siriusom.
„Boli to oni, boli to smrťožrúti,“ vyšlo zo Siriusa, keď pri ňom zabrzdil. „Prišli sme neskoro.“
Dedalus Diggle ležal v posteli, oči prevrátené vzad a z pootvorených úst mu vytekal pramienok krvi. Hmatom kontroloval pulz. Zbytočne. Zaklínadlo mu dotrhalo všetky vnútorné orgány a privolaný liečiteľ mu už nedokázal pomôcť.
——
Hermiona bola spolu so Susan u Hermanna. Pokým Susan kontrolovala okolie domu, Hermiona pomáhala manželom Hermannovým čo najrýchlejšie pobaliť najmä šaty. Pochopiteľne si pani Hermannová chcela pobrať aj nejaké spomienkové maličkosti, fotografie a suveníry, takže sa nakoniec ich čas značne pretiahol. Všetko zmenšili, i tak mali štyri ťažké kufre. Nakoniec ich bezpečne presťahovali ich do Hlavného štábu.
Rovnako sa darilo aj Malfoyovi, ktorý spolu s Arturom a Fredom pomáhali McCreovi, jeho manželke a svokrovcom presťahovať sa k nejakej ich vzdialenej príbuznej. Tam bolo nakoniec kufrov oveľa viac.
——
Ron s Georgeom počkali na Lupina, ktorý sa ukázal v Hlavnom štábe s oznamom, že Pomfreyová Tonksovú prezrela a dala jej uspávací elixír. Dieťa bolo našťastie v poriadku, Tonksová vlastne tiež, aspoň po fyzickej stránke. Stále nekomunikovala a nereagovala, všetky dúfali, že keď sa vyspí, tak sa jej stav zlepší.
„Nemám tých šiat veľa,“ zamrmlal Lupin a hádzal zmenšené šatstvo do kufra. „A vlastne ani príliš spomienkových vecí, ktoré by mi mohli chýbať,“ pribalil len jeden fotoalbum. Ron s Georgeom zmenšovali jeho knihy a balili ich. „U Tonksovej je toho viac. Aj keď, väčšinu šiat už mala presťahovaných.“
Bolo potrebné zájsť aj k nej do bytu. Z druhej skrine v spálni spoločne zbalili aj jej veci. Veľa toho v jednoizbovom byte skutočne nemal.
Lupin bol výnimočne tichý a zadumaný a oni dvaja to rešpektovali. Bavili sa v tichosti a vážnosti. Spoločne sa premiestnili na opačné stranu Londýna, zjavili sa medzi dvoma obytnými domami a medzi kontajnermi s odpadkami. Vyviedol ich na hlavnú cestu, po oboch jej stranách stáli trojposchodové domy s bytovými jednotkami. Tonksovej sa nachádzal krížom cez ulicu v podkroví jedného z nich. Práve prechádzali cez cestu, keď sa ozvali výbuchy. Prikrčili sa za jedno zo stojacich áut a užasnuto pozerali nahor. Z miest, kde sa nachádzal Tonksovej byt vyletovalo sklo nasledované kusmi kameňov. Celé podkrovie v momente pohltili plamene, zasiahnuté boli aj susedné byty. Niekoľkí muklovia prechádzajúci ulicou sa chránili pred dopadajúcimi troskami. Z okien vyzerali zvedavé hlavy. Séria siedmych výbuchov doznela a ulica na moment zmĺkla, aby sa vzápätí ozývali výkriky.
„Toto je už príliš,“ hlesol po chvíli Lupin. Na konci ulice zaznievali sirény hasičských áut. „Boli aj u nej a načasovali to,“ pozeral na hodinky. „Na piatu. O pol piatej chodievala z práce,“ doložil zatrpknuto. Postavil sa a kráčal smerom odkiaľ prišli.
„A muklovia to označia ako výbuch plynu,“ zamrmlal George a ťahal Rona preč. Veľké šťastie, že si Tonksová ten deň vzala voľno, aby mohli zájsť k matke.
——
„Nemyslím si, že by bolo až také nevyhnutné, aby si ťahal so sebou všetky tie kradnuté haraburdy,“ podráždene vrkol Snape od okna na Mundungusa. Tých pár šiat a habitov, ktoré vlastnil, mali spolu s Harrym pobalené v okamihu. Stále tu boli všelijaké starožitnosti, strieborné svietniky, porcelánové sošky, ktorých sa nechcel vzdať. Medzi inými ho nútil zmenšovať a baliť aj cínové váhy a stále aktuálne kotlíky. Štrngotal so zväzkom amuletov, v rýchlosti hádzal do tašky tabatierky. Najviac Harryho šokovali škatule s neznámymi rastlinami, flakónikmi so zvláštnymi tekutinami a vysušenými zvieracími hlavami. Na jeho spýtavý pohľad mu Fletcher odporučil nepýtať sa.
„Niekto sa nedokáže vzdať kníh, ja sa nedokážem zriecť tohto,“ odvrkol mu naspäť a otvoril tajnú priehradku v podlahe. V rýchlosti a otočený obom chrbtom hádzal do vaku veľké množstvo zlatých hodiniek a šperkov. Snape neveriacky prevrátil oči.
„Ktovie, kde sa ti k tomu podarilo prísť. Pochybujem, že to bolo nejakým poctivým spôsobom. A uvítal by som, keby si si pohol. Máš tu neuveriteľný smrad, dvíha sa mi žalúdok,“ sykol po ňom. Harry mu dával v duchu za pravdu. Všade bol cítiť tabak, whisky a zatuchnutá špina. Vsadil by sa, že to, čo mu neznesiteľne dráždilo čuch, bola aj moč. Aj jeho obydlie, ak sa tak dala nazývať polorozpadnutá jednoizbová búda, sa nachádzala na tom najotrasnejšom mieste. Muklovia si z tohto miesta spravili skladisko smetí. Jemu to však zjavne neprekážalo.
„Už to bude, vydrž ešte pár minút,“ zamrmlal a na kolenách si všetko svoje bohatstvo zmenšoval a dával dohromady. Harry so Snapom po sebe strelili pohľadmi, aby sa na seba významne zaškľabili.
„Mám taký pocit, že tých tvojich úplne zbytočných pár minút nás stojí problémy,“ zavrčal Snape a díval sa z okna. Harry k nemu pristúpil a nazeral.
„Čo…“ vyhŕkol Mundungus a zviechal sa zo zeme.
„Že sem idú smrťožrúti,“ vypustil pokojne.
„Koľkí?“ ustráchane sa opýtal.
„Zatiaľ sa mi podarilo spozorovať štyroch.“
„Tak to by nemal byť až taký problém, nemyslíš?“ natiahol. Snape jeho otázku ignoroval.
„Ako máš zabezpečenú túto dieru?“
„Nijako, len proti primiestneniu. Dá sa odmiestniť až za tou najvyššou hromadou bordelu,“ ukázal kamsi dopredu. Snape po ňom neveriacky fľochol.
„Úžasné. Vskutku výnimočný životný štýl,“ prevrátil oči.
„Čo teraz?“ spýtal sa Harry.
„Teraz ich necháme prísť bližšie. Uvidíme, či ich nie je viac. A keď bude potrebné, prebojujeme sa až za tú najvyššiu hromadu bordelu, aby sme sa mohli odmiestniť.“
Cez maličké okno pozorovali situáciu vonku. Okno bolo síce dosť špinavé a nemali jasný obraz, ale zároveň ich to vynikajúco krylo. Fletcher stál za nimi a napäto čakal. Pomedzi kopy odpadkov občas zazreli stále sa zväčšujúce postavy v čiernych plášťoch. „Ako sa zdá, nie si až taký dôležitý,“ vyšlo zo Snapa. „Poslali za tebou treťotriednych a nič nenesú. Ani perdopulvisom nechcú plytvať,“ jeho tón znel posmešne. „Ani sa nedivím, stačí fúknuť a spadne to aj samé.“
Kôp ubúdalo a smrťožrúti sa dokonale zviditeľnili. A boli skutočne len štyria. „Potter, vy dvoch naľavo a ja druhých dvoch napravo. Fletcher, chráň si svoje krámy, drž sa za nami a do ničoho sa nepleť.“
Pomaličky odchýlil okno. Významne pozrel na Harryho. Smrťožrúti boli už len desať metrov od domu. Pôsobili sebaisto, v širokom okolí sa nenachádzal žiaden iný dom a predpokladali Fletcherovu neprítomnosť v dome. Všeobecne bolo známe, že je všade, len sem zavíta občas. A keby aj bol doma, nebol žiadnou významnou prekážkou. Aj v Ráde mal úplne iné úlohy ako tie bojovné. Snape mierne prikývol a Harry pevne zovrel prútik. Okno sa v okamihu otvorilo a leteli z neho dva precízne namierené červené lúče. Polovica práce bola spravená. Odveta nasledovala. Okno sa im rozsypalo pod rukami, stačili hlavami uhnúť, aby letiace kliatby narobili diere v stene za ich chrbtami. Fletcher sa za nimi krčil a smrťožrúti besne útočili. Harryho lúče skončili na štíte, Snapov prvý bol odklonený, kým druhý letiaci tesne za ním odhodil smrťožrúta do najbližšej kopy odpadkov. Posledný pomedzi štíty zaútočil, z biedneho príbytku sa odlomilo kusisko steny a drevené trosky s rachotom dopadali na zem. Harry sa nenechal rozhodiť, stále zamestnával posledného smrťožrúta svojimi útokmi, kým Snape dorazil tretieho, ktorý sa vyhrabával z odpadkov. Už chcel svojmu synovcovi pomôcť, zistil však, že je to zbytočné. Podarilo sa mu ho omráčiť.
„Tak,“ vrkol Snape a znechutene pozrel na prikrčeného Mundungusa. „To by sme mali. Opatrne pôjdem von a zistím, či tu boli skutočne len títo štyria.“
Ako sa o pár minút ukázalo, viac ich neprišlo. Poriadne ich poviazali a omráčených uložili vedľa seba s úmyslom, vyslať pre nich aurorov.
——
„To bol teda deň,“ vyšlo z Rona, keď stáli neskôr v Hlavnom štábe. Nebolo tu už tak plno, ako krátko poobede, ale i tak sa tu premieľalo dosť ľudí. Longbottomová všetkých zásobila jedlom. Zjavne bola vo svojom živle, Barrosová jej nesmelo pomáhala. Susan a Fleur pomáhali ubytovať Hermannovcov a Mundungusa. Molly odkázala Lupinovi, že on a Tonksová sa ubytujú v Percyho izbe miesto Siriusa a Susan, ktorí odídu do Rokfortu. Momentálne mu to bolo jedno, spolu so Siriusom šli nájsť telo Teda Tonksa. Predpokladali, že ho dostali v jeho obchode. Spoločne chceli dať obe telá do takého stavu, aby ich mohli nechať dôstojne pochovať.
„Môžeme očakávať aj ďalšie ich útoky,“ pridala sa aj Hermiona. „A asi to budú opäť dvojité.“
„Áno, to je zrejmé,“ pritakal Harry. „Teraz, keď už nemajú na koho z Rádu útočiť, tak to odnesú bežní čarodejníci a najmä muklovia. Zaujímavý systém na útoky,“ dodal zamyslene.
„Úplne jednoduchý,“ vložil sa Malfoy. „Keď vezmete do úvahy ich priority. Ty a Dumbledore ste najvyššie, po novom nasledujeme ja so Snapom. K nám sa ale nemajú ako dostať. Potom je tu Sirius spolu so všetkými Weasleyovcami, tí sú tiež dobre chránení. Ďalej je Lupin a Tonksová. Na ňu zaútočili a ja sa stavím, že ani jeho byt neostane dlho obývateľný. A potom je to už jedno, berú hocakého Fénixa. Mundungus je najmenej chránený a takmer neškodný, preto šli po ňom. A Diggle v nemocnici, na verejnom mieste sa k nemu dostali najjednoduchšie.“
„Znie to logicky,“ prikývla Hermiona.
„No, Rád sa bude môcť ďalej len posilňovať. Nebudú vedieť, kde zaútočia. Jedine, že by dostali nejakú informáciu,“ nadhodil Ron. „A nás sa to už príliš týkať nebude, keď budeme musieť dohliadať v Rokforte.“
„Je to celkom zodpovedná úloha. Nemyslíte?“ Hermiona ich všetkých prebehla očami.
„Slizolinčania mali minulý rok škodiť. Tento rok dostanú za úlohu ubližovať. Vsadil by som sa,“ skonštatoval Malfoy.
„Myslíš, že môžu byť nebezpeční?“ spýtal sa Harry.
„Keď sa im budú vyhrážať, tak určite,“ prikývol.
„Pardon,“ natiahlo sa im za chrbtami. „Nerád obťažujem…“ Krum sa mračil.
„Ale obťažuješ, tak sa otoč a odkráčaj,“ vrkol po ňom Ron.
„Čo chceš?“ Hermiona sa zatvárila výstražne a chytila Rona za ruku.
„Od teba by som skutočne niečo chcel, ale to teraz riešiť nemienim,“ milo sa na ňu pousmial. Vyzerala, že vyletí z kože. Obrátil sa na Harryho. „My sme sa ešte nestihli pozdraviť. Rád ťa znova vidím,“ s úsmevom k nemu natiahol pravačku. V prvom momente ho chcel poslať do čerta. Zaujalo ho ale dievča, ktoré pri ňom stálo. Musela to byť Elena, ani nevedel aká, z Rumunska. Už sa nedivil dvojčatám, že na ňu tak letia. Bola krásna, mala neuveriteľne modré oči, nádherný úsmev a dlhé blonďavé vlasy.
„Aj ja som prekvapený, že sme sa znova stretli,“ opätoval mu stisk ruky. „Ale nemôžem tvrdiť, že som tomu rád,“ doložil.
„Iste. Asi sa ti už doniesli nejaké informácie, ale tie my medzi sebou riešiť nemusíme,“ povedal významne.
„Mýliš sa. Hermiona je moja priateľka a keď bude mať nejaké problémy, nebudeš mať len dvoch nepriateľov,“ vrkol varovne. „Počet tvojich nepriateľov sa v tom momente zvýši niekoľkonásobne.“
„Rozumiem,“ okomentoval posmešne a preletel ich všetkých pohľadom. „Ale to bude moja starosť. Rád by som ti predstavil svoju priateľku z Rumunska. Chodila na Durmstrang o dva roky nižšie ako ja. Elena Milošovičová, Harry Potter,“ predstavil ich. Upretý pohľad mladej Rumunky, očarujúci úsmev, pevný stisk nežnej dlane a Harry zistil, že mu je zrazu horko.
„Takže Elena,“ nesmelo sa usmial. „Rád ťa poznávam,“ vyliezlo z neho.
„Ja ťa určite poznávam radšej,“ žmurkla. „Nebudem zapierať, veľa som o tebe počula a to bolo aj jedným z dôvodov, prečo som prišla do Anglicka,“ Anglicky hovorila veľmi dobre.
„Neviem síce, čo všetko si počula, ale ubezpečujem ťa, že väčšina z toho je lož,“ cítil, že horí. „To je ale jedno. Som si istý, že pre Rád budeš prínosom. Susan určite vyberala zodpovedne.“
„No, to sa uvidí,“ váhavo sa pousmiala. „Každopádne spolupráca s tebou nemusí byť vôbec na zahodenie…“ nedohovorila, pretože sa k nim postavili ostávajúci dvaja Európania a niečo im povedali v cudzom jazyku. „Mrzí ma to, ale budeme musieť ísť. Som si istá, že budeme mať príležitosť sa ešte porozprávať.“ Jej takmer uhrančivý pohľad spôsobil, že sa mu začali podlamovať kolená.
„Áno,“ hlesol. „Budem sa tešiť,“ visel na nej očami. Krum ich všetkých obdaril zákerným pohľadom a všetci odišli.
„To snáď nie je pravda,“ vyprskla Hermiona. Vôbec sa jej nepozdával Krumov záverečný výraz. „Harry,“ vrkla a dosť nešetrne doňho drgla.
„Čo?“ Okamžite sa spamätal a otočil sa k nej.
„Čo to malo znamenať? Budem sa tešiť…“ ironicky napodobnila jeho hlas. Ron zazeral.
„Len som bol zdvorilý. To sa nemôže?“ zatváril sa nechápavo.
„Iste, že sa to môže, ale nezabúdaj, kto vedľa nej stál! Mne sa to ale vôbec nepáči.“
„Samozrejme, že to bude nejaká špinavá Krumova hra,“ pridal sa aj Ron. „Tí Európania sú divní. Všetci. A strelení.“
„Nepreháňajte, ste naňho vysadení. Ona s tým nemá nič spoločné.“
„Len, aby si sa nedivil,“ vrkla po ňom Hermiona naštvane a odkráčala preč. Ron sa vybral za svojou priateľkou.
„Aký máte problém?“ zavolal za nimi, ale neotočili sa. „Len som bol slušný,“ obrátil sa na Malfoya.
„Mne je to srdečne jedno.“
„Musíš uznať, že je pekná,“ zamračil sa.
„To možno je, ale ja nie som na blondíny a pokiaľ viem, tak ani ty. Nezabúdaj na to. Keď je pravda, že Krum prišiel s nie príliš čistými úmyslami, dával by som si pozor.“
„Len som skonštatoval, že je pekná. To je všetko. Nemusím si dávať na nič pozor,“ zavrčal.
„V poriadku, je to tvoja vec. Radšej mi povedz o tej mape. Ňou ste kontrolovali Umbridgovú a inkvizičnú čatu pred dvoma rokmi?“ spýtal sa. Harryho prekvapilo, ako rýchlo si je schopný Malfoy poskladať jednotlivé kúsky skladačky do seba a urobiť si závery. Spustili debatu o mape a plánovali sledovanie slizolinských protivníkov. Elena Milošovičová v momente upadla do zabudnutia, rovnako ako jeho chvíľková slabosť.
——
„Ako je na tom Tonksová?“ spýtal sa Harry potichu, keď vedľa seba zaregistroval maličkú, štíhlu postavu. Preletaxovali sa naspäť do Brloha, Hermiona s Ronom sa s ním príliš nerozprávali a Sirius spolu s Lupinom sa ešte nevrátili z domu Tonksovej rodičov.
„Pomfreyová jej musela dať jeden uspávací elixír na viac,“ odvetila Ginny a prisadla si k nemu. „Kvôli dieťaťu, nepotrebuje momentálne prežívať to, čo jeho matka. Tá bolesť je príliš čerstvá, snáď to bude zajtra lepšie. Začala už aspoň rozprávať, aj keď to boli len samé trpké otázky. Nikto jej nič nehovoril, aspoň zatiaľ. Je to pravda?“ zadívala sa naňho. „To s jej rodičmi?“
„Áno,“ pritakal skleslo. „Jej matka bola v takom stave, že ju Lupin sťažka spoznal. A z jej otca tam bola len hlava,“ dodal šeptom. S hrôzou sa striasla. „Dúfajú, že sa im podarí dať obe telá do takého stavu, aby sa na nich mohla ešte aspoň raz pozrieť.“
„Je to odporné,“ v očiach sa jej objavili slzy. „A ešte k tomu jej byt. Behom dňa prišla o všetko.“
„Ginn,“ hlesol a prisunul sa k nej. Opatrne ju objal. „Sú to kruté rany, ale ona je silná, dostane sa z toho. Má Lupina a nás všetkých.“
„Ja viem,“ vyšlo z nej. Z jeho objatia sa však vyšmykla. „Našťastie máme stále niekoho, o koho sa dá v tých najťažších chvíľach oprieť,“ zadívala sa mu do očí. Okamžite pochopil, čo sa jej mihá v hlave. „Asi by sme mohli dokončiť ten náš poobedňajší rozhovor,“ nadhodila. Výčitka v jej tóne sa nedala prehliadnuť.
„Bol by som rád, keby si na koniec nášho rozhovoru zabudla.“
„Môžeš mi to objasniť trocha bližšie?“
„Je mi jasné, že ťa žiadne moje reči neprinútia, aby si sa držala bokom. Žiadne argumenty, prosby, nič. A chápem aj to, že pri hádkach s tebou budem vždy ťahať za ten kratší koniec, tak by som sa toho rád ušetril,“ povzdychol si.
„Takže?“
„Tá prvá časť rozhovoru ale platí. Je mi to ľúto, nemala si to počuť. A záleží len na tebe, či mi odpustíš.“
„Takže ma nebudeš chcieť z ničoho vynechať?“ uprene sa mu dívala do očí.
„Nie, pretože si to aj tak vyhádaš,“ nevinne sa pousmial. „Nechcem sa s tebou už hádať. Aj keď mi je jasné, že budem trnúť strachom. O teba.“
„A bude to trvalé? Alebo to bude trvať len do tvojej ďalšej obviňovacej recidívy?“
„Chcem, aby to bolo trvalé. A chcem ťa aj poprosiť, aby si mi poriadne vrazila, keby som začal vykazovať náznaky niečoho podobného.“
„Už teraz by si si zaslúžil,“ nadvihla obočie.
„Odpustila si mi teda?“ spýtal sa s nádejou.
„Harry, presne tak, ako sa ty nevieš so mnou hádať, ja sa neviem na teba hnevať,“ mierne sa zamračila. „Možno je to tým tvojím nevinným, milým a kajúcnym výrazom,“ s povzdychom sa nechala objať. „Asi by som mala so sebou niečo spraviť. Neviem, nejako sa proti tomu obrniť.“
„Sľubujem, že sa už nebudeš musieť na mňa hnevať,“ neškodne sa uškrnul. Prevrátila oči. „Môžem ťa pobozkať?“ šepol jej do ucha. Pár sekúnd sa mu vážne dívala do očí, aby si vzápätí pritiahla jeho tvár k tej svojej.
——
Malfoy mal so svojou úvahou pravdu. Kontrola Lupinovho bytu potvrdila, že ho smrťožrúti taktiež nechali vyletieť do luftu. Spolu so Siriusom sa vrátili až niekedy v noci a svoju činnosť chceli dokončiť na druhý deň. Okrem iného chceli zabezpečiť aj pohreb Tonksovej rodičov.
„Dalo to dosť práce,“ rozprával Sirius Harrymu, keď sedeli vo weasleovskej záhrade. „Tedovo telo sme našli pod pultom v jeho obchode. Kúzlom sme mu pripevnili hlavu. Hádam si nikto nič nevšimne, najmä Tonksová. Ešte nie je v stave, aby vedela pravdu. S jej matkou to bolo oveľa ťažšie a nepodarilo sa nám ju dostatočne zamaskovať. Bude to znieť tvrdo, ale aspoň končatiny má na poriadku. A rany, ktoré by boli vidieť, sme ako-tak poprekrývali. Ostatné sa bude musieť zakryť šatami. Susan ju pooblieka, pohreb bude zajtra. A vyčistili sme aj spálňu.“
„Je to beštia,“ zavrčal Harry. „Vyžíva sa v utrpení.“ Hlavou mu prebehla spomienka na jej spokojný, radostný a vzrušený výraz, keď ho pobavene a natešene mučila.
„Áno, ale raz tomu bude koniec. Nájde sa niekto, kto jej vráti všetky rany, ktoré bola schopná napáchať. Určite,“ pritakal. Harry by sa vsadil, že sa v duchu pasuje za strojcu Bellinho osudu. Ako takmer každý. „A ty ako?“ otočil sa naňho. „Už ťa prešla tá blbosť? Vysvetlili ste si to?“
„Áno, našťastie,“ prikývol. „Včera večer vyzeralo všetko v poriadku.“
„To som rád. Pozri na Tonksovej rodičov. Uznávam, že Lestrangová svoju sestru nenávidela. Zavraždili ich ale aj preto, lebo mali dcéru v Ráde. A pozri na Weasleyovcov, sú tam takmer všetci.“
„Ja viem, je mi to jasné,“ zamrmlal nervózne. „Nechce sa mi vyťahovať to, že sú celkom dobre chránení a v hrade by bola v bezpečí. Už to radšej nechajme tak.“
„Dobre,“ pritakal. „Ešte by som ti rád povedal, že dnes so Susan odídeme do Rokfortu. Už to tam máme hotové, ale vlastne tam budeme chodiť len prespávať. Aby si mohli zobrať Lupinovci Percyho izbu. Je to vlastne už jedno, za tri dni pôjdete aj vy do Rokfortu.“
„Už som počul. Ráno o tom vravela Susan,“ odvetil. Návratu domov sa nevedel dočkať. Prázdniny boli svojím spôsobom nádherné, ale všetko krásne zdatne prekrývali tie negatívne zážitky. „Môj posledný rok bude hádam príjemnejší,“ mierne sa zaškľabil. „Keď už nič iné, aspoň budeme všetci pokope, pán profesor,“ zaceril sa.
„Ani si nevieš predstaviť, ako strašne sa teším,“ s úškľabkom natiahol. Vzápätí sa však zadíval na Rona a Hermionu, ktorí vyšli z Brlohu a sadli si na lavičku. „Prečo sa spolu nebavíte?“ spýtal sa ho.
„Ale bavíme, myslím,“ odvetil. Aj on ich spozoroval. „Len sme sa v niečom nezhodli. Mám dojem, že si to musím vyjasniť, a to najmä s Hermionou.“
„Neviem síce, o čo ide, ale asi si to skutočne musíte vyjasniť,“ mykol plecami. „A ja ti k tomu dám príležitosť hneď,“ hlavou ukázal na Lupina, ktorý naňho mávol. „Ideme vybaviť ten pohreb.“ Postavil sa a s pozdravom odišiel. Lupin bol celý čas u Tonksovej. Začala sa pomaly zmierovať so skutočnosťou. Prvotný šok a bolesť postupne nahrádzala zúrivosť. Aspoň reagovala, komunikovala a najmä jedla. Pripustila, že teraz je najdôležitejšie dieťa. Susan a Ginny sa od nej nepohli.
„Ahoj,“ pozdravil svojich kamarátov a prisadol si k nim. Ron sa naňho nepresvedčivo zaškľabil, Hermiona mu venovala dlhý, zamračený pohľad. „Stále si myslím, že to preháňaš,“ pozrel na Hermionu. „A vážne nechápem, prečo sa mi vyhýbaš.“
„Nevyhýbam sa ti. Možno preháňam, ale aj tak si myslím, že to nebolo úplne v poriadku.“
„Prečo by to nemalo byť v poriadku?“ nechápal. „Bol to obyčajný, zdvorilý rozhovor, zoznámenie. Čo sa ti nezdá?“
„Nezdá sa mi ten Krumov výraz. Ty si si ho nevšimol, pretože si bol plne zaujatý pôvabnou Elenou,“ provokačne sa zaškľabila. „Ale mne sa zdalo, akoby mu presne o to šlo. Nebola by som rada, keby si padol do nejakej ich pasce. A okrem toho je tu ešte Ginny.“
„Nechápem, čo s tým má ona spoločné,“ bránil sa. V duchu si pripustil, že sa správal dosť naivne a hlúpo. „Myslíš, že by dostala za úlohu zbaliť ma? A čo by z toho akože mal mať?“
„Ginny s tým má dosť spoločné,“ ozval sa Ron. „Keď si niečo začneš s Elenou a ona bude kvôli tebe trpieť, nezabúdaj, že máš sľúbenú zdĺhavú a strašnú smrť.“ Harry len neveriacky zavrtel hlavou.
„Ja neviem, čo by z toho mal mať. Hovorím ti len o tom, aký som z toho mala pocit. A keď sme sa doteraz riadili tvojimi pocitmi, nemuseli by sme podceňovať ani tie moje,“ upierala naňho pozorný pohľad.
„Dobre, fajn, pochopil som,“ vrkol podráždene. „Aj keď si stále myslím, že je to hlúposť, budem si dávať pozor. V poriadku? Nenechám sa hlúpo nachytať. Možno je pekná, ale na mňa to nepôsobí. Môže byť?“
„Nemusíš sa hneď urážať,“ mračila sa. „Len nechcem, aby si spravil nejakú hlúposť.“
„Ja viem,“ povzdychol si. „Uznávam, že ma zaujala, ale bolo to len chvíľkové.“
„Chceš tým povedať, že na ňu nemyslíš?“ vyzvedala.
„Samozrejme. Mám predsa Ginn.“
„No vidíš. Potvrdzuje to moju teóriu. Nejako ťa musela očariť. Pretože si prestal rozmýšľať.“
„Pravda, kamarát. Bol si chvíľu úplne mimo.“
„V poriadku. Budem sa jej vyhýbať,“ zamrmlal. Možno mali pravdu. Nemyslel na ňu nijako intenzívne, ale keď si už na ňu spomenul, musel priznať, že si podvedome želá ďalšie stretnutie. A najlepšie, keby bolo súkromné. Okamžite túto myšlienku potlačil.
„Nejako sa začalo zapĺňať,“ Ron sa pokúsil prehodiť tému, aj keď neprestal po Harrym zazerať.
„Fakt. Brloh je plný a Hlavnému štábu už veľa nechýba,“ pritakala Hermiona. Následne sa bavili celkom normálne a obaja prestali na Harryho zazerať.
——
Pohreb Tonksovej rodičov sa mal uskutočniť v rodnej dedine Teda Tonksa, kde žili celý život. Keďže to bola čisto muklovská dedina, mali o jeden problém na viac. Museli si pozháňať muklovské oblečenie, aby boli nenápadní. Susan spolu s Fleur a Hermioninou mamou lietali po obchodoch a požičovniach. Napokon sa im podarilo pozháňať každému niečo. A Rád mal ďalšiu zložitú úlohu. Po pohrebe museli zaistiť, aby si prítomní muklovia namýšľali, že manželia Tonksovci zomreli pri autonehode a vyhli sa tak ich zbytočnému hrabaniu sa v tejto záležitosti.
Lupinovi a Siriusovi sa napokon podarilo obe telá dostať do takého stavu, aby bolo schopné naposledy sa na nich pozrieť a rozlúčiť sa. Lupin vedel, že skôr či neskôr bude musieť povedať Tonksovej pravdu. A premýšľal nad tým aj vo chvíli, kedy s ňou stál pri truhlách jej rodičov a pevne ju objímal. Pôsobila odhodlanejšie a zmierenejšie, aj keď neprestávala potichu plakať. A bolo tomu tak i počas príhovoru kňaza a jedného z Tedových známych. Množstvo muklov z dediny prevýšilo tú hŕstku čarodejníkov, ktorí sa cítili stratení a absolútne nechápali, čo sa okolo nich deje. Lúčili sa s nimi po svojom. V duchu a mlčky. Dve biele truhly, v ktorých ležali dvaja ľudia. Nemilosrdne, bezcitne a kruto zavraždení. Kvantum kvetín a vencov obklopovalo ich telá, tváre mali čarodejne upravené a žiarili im na nich úsmevy. Muklovia sa striedali v kondolenciách uplakanej Tonksovej, ktorú síce príliš nepoznali, ale vedeli, že je to Tedova dcéra. Z dediny odišla skoro, už v jedenástich a vídavali ju len cez prázdniny. Ako sa zdalo, vydala sa a čaká dieťa. Jej bruško sa už nedalo prehliadnuť. A ten podivný, zjazvený človek vedľa nej bude asi jej manžel. Prekvapilo ich aj množstvo zvláštne pôsobiacich ľudí. Asi priateľov ich dcéry. Väčšina z nich nevedela, čo robiť. Takéto reči sa viedli v nasledujúcich dňoch po dedine. Tonksovcov uložili do hrobov a oni si boli istí, že ich dcéru stretnú len občas na cintoríne.
„Povedz mi pravdu,“ hlesla Tonksová a uprene sa dívala svojmu manželovi do očí. Vrátili sa do Brlohu a ona sa zavrela do izby. „Keď to boli smrťžrúti, určite nezomreli pokojne. A všetci ste divní, akoby ste predo mnou niečo tajili.“
„Ja si vážne nemyslím, že by si o tom mala vedieť,“ namietol.
„Buď si istý, že by som o tom mala vedieť. Boli to predsa moji rodičia a ja mám právo vedieť, ako zomreli,“ zamračila sa.
„To áno, ale myslel som to tak, že je skoro.“
„Zvládnem to,“ prerušila ho. „Remus, ja to zvládnem,“ ubezpečila ho o niečo pokojnejšie. „Nech to bolo akokoľvek, už som pripravená. Som so všetkým zmierená, znesiem hocičo. Myslím hlavne na nášho syna,“ rýchlo nadhodila, pretože zaregistrovala jeho výraz. „Už mám len vás dvoch,“ dodala potichu. Povzdychol si a aj keď sa tomu chcel brániť a držať v tajnosti čo najdlhšie zároveň vedel, že nie je hlúpa. Nemalo zmysel tajiť to, zistila by si pravdu iným spôsobom. Povedal jej pravdu. Samozrejme sa snažil o čo najšetrnejší spôsob, ale stačilo jej, aby zistila, že v tom má prsty Bellatrix a ostatné si domyslela aj sama.
„Zabijem ju,“ povedala pokojne a odhodlane s nádychom zúrivosti. „Raz sa mi dostane do rúk…“
Lupin ju nakoniec presvedčil, aby sa už do práce nevracala. Pohreb Dedalusa Diggla bol na rozdiel od prvého čisto čarodejnícky, ale s oveľa menšou účasťou. A potvrdili sa aj ďalšie domnienky. Smrťožrúti vyčíňali aj naďalej, v priebehu dvoch nasledujúcich dní nechali vyletieť do vzduchu jedno priemyselné muklovské centrum. Dementori pokračovali v útokoch na čarodejníkov a pridali sa k nim aj vlkolaci. A Rád skutočne nemal ako zasahovať. Nedostávali sa im žiadne informácie, nevedeli kde a akým spôsobom príde k útokom. Dúfali, že sa Mundungusovi, prípadne dvojčatám podarí získať nejakú informáciu, ktorá by ich prípadne nasmerovala.
Posledné dva dni pred odchodom na Rokfort prebehli v klasickom zhone spôsobenom praním, žehlením a balením vecí, zháňaním všetkých kníh, pergamenov a bŕk po dome. Tentoraz na to nebola Molly sama, zdatne jej pomáhala aj pani Grangerová. Hermiona sa zašila v izbe, kde plánovala rozdelenie hodín Dumbledorovej armády a Harry narýchlo čítal tri kapitoly z knihy od svojho strýka a v zhone vypisoval tri polmetrové domáce úlohy. Ron nad ním krútil hlavu.
——
„No to bolo teda niečo,“ vyliezlo z pána Grangera. Všetci stáli na nástupišti deväť a trištvrte pred rokforstkým expresom. Práve trávil ich cestu v čarodejne upravených ministerských autách a nedôverčivo pokukoval po troch auroroch, ktorí im robili oficiálnu ochranku. Okrem nich tu boli aj Susan, Bill a Lupin. „Také autá by sa hodili aj v bežnom svete.“
Celá cesta vlakom mala byť oveľa bezpečnejšia ako v minulých rokoch. Nástupište bolo presýtené aurormi a Ministerstvo dohliadlo aj na zaistenie bezpečnosti vo vlaku. Mali tu byť hneď niekoľkí, ktorí budú robiť dozor na chodbách. Rád sa tiež pripravil na možné nepríjemnosti, pod kapucňami sa malo skrývať zopár členov. Rovnako tomu malo byť aj v Rokville. Záležalo na tom, aby sa študenti dostali bez zbytočných problémov do Rokfortu.
„Ja som najmä rada, že sa to aj tento rok stihlo,“ podotkla Molly a v rýchlosti kontrolovala celú mládež. Tento rok, rovnako ako ten minulý, sa im podarilo prísť o niekoľko minút skôr. Ginny zamrmlala poznámku, že už to nie je ten tradičný weasleyovský unáhlený štýl. Vyslúžila si zvozenie od svojej mamky. Zazneli klasické otázky, či majú všetko so sebou, kontrola klietok so sovami aj s Krivolabom a tradičné poučky o bezpečnosti.
„Mami, už toho nechaj,“ zaprotestoval Ron. „Toto je už po siedmy krát. Skutočne nie sme malé deti, máme všetko. Keby nám niečo chýbalo, Siriusov krb je napojený priamo na Brloh,“ zaškľabil sa. Susan sa zachichotala.
„To, že si plnoletý ešte neznamená, že máš aj rozum, Ronald Weasley,“ zamračila sa naňho.
„Súhlasím, mami,“ uškrnula sa Ginny. „Ale vážne by si nás už mohla prepustiť,“ ukázala na vlak.
„Teba sa to týka tiež,“ v momente sa otočila aj na ňu. Bill na ňu pobavene mrkol. „Nechcem počuť žiadne sťažnosti, budete sa správať slušne a…“
„A budeme sekať dobrotu,“ doplnil ju Ron a s úsmevom pozeral na Hermionu, ktorá dostávala podobné inštrukcie od svojich rodičov a nenápadne prevracala očami. Molly ho prebodla pohľadom.
„A to isté platí aj pre teba,“ otočila sa na Harryho. Horlivo prikyvoval, ale tiež by sa už rád videl v nejakom kupé. „Budete mi chýbať,“ v očiach sa jej zaleskli slzy a všetkých silno objímala, vrátane Hermiony.
„To bolo teda niečo,“ povzdychol Ron, keď sa im podarilo vymaniť sa z náručia starostlivej pani Weasleyovej a nastúpili do vlaku. Občas sa pozdravili s nejakými známymi, či spolužiakmi. Nevšímali si už unavujúce pošuškávanie a ukazovanie prstami. Harry postrehol, že tentoraz sa netýkajú len jeho, ale aj Hermiony a Ginny. Samozrejme za to mohla Skeeterová a jej článok v Prorokovi. Obe túto drobnosť úspešne prehliadali, len sa na seba pozreli a významne sa zaškľabili.
„Tu je voľné kupé,“ Harry nahlásil objav a všetci štyria sa vrútili dnu. Okamžite zatiahli záclonku na dverách a zabránili tak zvedavému nazeraniu. „A budeme mať pokoj,“ skonštatoval, keď si všetci skovali veci a usadili sa.
„Škoda, že nie sme v prefektskom kupé,“ zamrmlala Hermiona. „Som zvedavá, kto to bude miesto nás.“
„Tak to je to posledné, čo ma momentálne trápi,“ zaškľabil sa Ron. „Aspoň nemusím trpieť tých prvákov.“
„Ronald…“
„Nemyslíte, že by sme im mali zakývať z okna?“ rýchlo sa opýtal Harry. Všetci po sebe fľochli pohľadmi a začali sa smiať.
„Myslím, že oni to tento rok prežijú aj bez trápneho kývania,“ chechtal sa Ron.
„Čo sa ti snívalo?“ vyzvedala Hermiona. Okamžite pokračovala, keď zaregistrovala jeho spýtavo nadvihnuté obočie. „No, predpokladáš nejaké nepríjemnosti? Keď tak zabezpečili cestu…“
„Mia, oni to spravili preventívne,“ zasiahol Ron a objal ju okolo pliec.
„Nič zvláštne. Lietal som na Blesku a naháňal strelu a potom som padal do akéhosi tunela a Snape sa na mne zabával. A včera som zase nakupoval u Freda a Georgea cínové kotlíky do ktorých som z piatich metrov hádzal klince,“ nechápavo sa zamračil. „Neviem, prečo som to robil, ale Ron sa trafil takmer vždy, kým mne akosi menili smer,“ zdvihol k nej pohľad. Hľadela naňho pobavene. „Nič zvláštne,“ mykol plecami.
„To fakt. Aj keď to, že si padal do tunela, môže niečo znamenať.“
„A čo akože?“ spýtal sa Ron, ale škľabil sa na Harryho. Zrejme ho potešilo, že on sa klincami triafal.
„Samozrejme, že neviem,“ podráždene sa ohradila.
„Cesta bude pokojná, hoci Slizolinčania sa asi určite objavia,“ skonštatoval Harry.
„Ktovie, keď sa po vlaku potulujú aurori aj Fénixy,“ namietol Ron.
„Uvidíme,“ mykol plecami. „Podľa mňa si nenechajú ujsť prvú príležitosť rýpnuť si. Na viac sa asi neodvážia. Ale to je teraz jedno. Čo Patroni?“
„Už ho zvládneme hocikedy. Len, či to tak bude aj pred tvojím strýkom,“ Hermiona pobavene nadvihla obočie. Ron významne prevrátil oči.
„Určite. Aj keď sa nezdá, stále je to len človek,“ zaškľabil sa na nich.
„Tiež si myslím…“ ozvala sa Ginny, ale v polovici vety stíchla. Z chodby sa ozval podozrivý hluk. Okamžite vytiahli prútiky a vrhli sa k dverám.
„Opakujem, aby si z tohto vagóna vypadol a šiel do svojho, slizolinského,“ Seamus Finnigan stál s napriahnutým prútikom a mieril na Malfoya. Stáli pri ňom Ernie McMillan, Zacharias Smith, Terry Boot, dvojčatá Patilové a Brownová. Dvere ostatných kupé boli pootvárané a trčali z nich zvedavé hlavy.
„Finnigan, ty nepatríš práve k tým, od koho by som prijímal rozkazy,“ vrkol po ňom. Prútik mal tiež vytiahnutý, rovnako ako Neville, ten ho však držal sklonený. Luna stála vedľa nich a tvárila sa nezaujato.
„Naposledy. Zmizni!“
„Neville, Luna!“ zakričal na nich Harry. „Sme v tomto kupé.“
„Hľadali sme vás,“ odvetila Luna a vykročila k nim.
„Malfoy, je tu miesto aj pre teba,“ významne zdôraznil a pozeral na Seamusa. Ron sa nervózne pomrvil.
„Takže je to skutočne pravda,“ zavrčal Seamus a zazeral.
„Aká pravda?“ vyzvedala Hermiona. Malfoy s Nevillom sa zatiaľ nepohli, kým Luna si už vykladala svoj kufor.
„Že ti u smrťožrútov zašibalo,“ odpovedal a díval sa Harrymu do očí. „Že ti zo všetkého mučenia preskočilo a podporuješ Malfoya so Snapom. A vy ostatní sa mu pravdaže neodvážite protirečiť.“
„Nepotrebujem od nikoho podporu,“ sykol Malfoy.
„Zjavne si čítal Proroka. Nemýlim sa?“ spýtala sa Hermiona pokojne.
„Samozrejme,“ zaškľabil sa Harry a prebehol všetky zvedavé pohľady, ktoré boli naňho upreté. „Nechápem, Seamus. Toto je už tretí rok po sebe. Stále sa nechávaš ovplyvniť Ritinými výmyslami. Čo sa aj čudujem. A vy všetci ostatní?“ zakričal do chodbičky. „Tiež si myslíte, že mi preskočilo? Nevadí. Aby bolo jasné, Malfoy sa zaraďuje do Chrabromilu,“ zaceril sa. Chodbičkou sa ozývalo prekvapené šumenie.
„To nemyslíš vážne!“ vyštekol Seamus.
„Ale myslí,“ zamračil sa Malfoy.
„Jasne. A ešte niečo, Seamus. Bude s nami v spálni, tak sa s tým do večera zmier. A keď sa chcete dozvedieť pravdu a nenechávať sa opäť ovládnuť Skeeterovej klamstvami, niečo vám dám. Luna, môžem poprosiť?“ otočil sa k nej. Už natŕčala ruku zvierajúc hneď niekoľko výtlačkov Sršňa. „Tu sa píše pravda. Poriadne si ju prečítajte,“ podával ich Colinovi, ktorý bol najbližšie. Okamžite sa zmocnil jedného časopisu a ostatné nechal kolovať. Spokojne pozerali, ako sa rozoberajú.
„Nemôžem tomu uveriť,“ Seamus sa neprestával mračiť.
„Ale to je tvoj problém,“ vrkol po ňom Harry. „Tak idete?“ obrátil sa na Nevilla s Malfoyom. Obaja sa vychytili za ním. Chvíľu stál v chodbičke a počkal, až kým aj posledná hlava nezmizne v kupé. Medzitým sa dal do pohybu aj vlak.
„Vôbec to nebude ľahké,“ začul Hermionu, keď za sebou zavrel dvere. Prisadol si k Ginny.
„Myslím, že do konca cesty tie Sršne prejdú celým vlakom a decká si to prečítajú,“ podotkla Luna.
„Len záleží na tom, či tomu aj uveria,“ nadhodila Ginny. Harry pozrel na Rona, ktorý sa netváril dvakrát nadšene, že musí sedieť oproti Malfoyovi. Ten bol na tom takmer rovnako. Obaja po sebe zazerali, ale mlčali.
„A keď neuveria, ja ich o tom rozhodne presviedčať nebudem,“ zamrmlal Harry. Vzápätí sa zaškľabil. „Len som rád, že tento rok neupútavam pozornosť len ja. Malfoy je zaujímavejší.“
„Áno, to je vážne povzbudzujúce.“
Počas cesty zistili, že namiesto Hemriony a Rona sa prefektmi za Chrabromil stali Finnigan a Patilová. Preto to Seamusovo angažovanie. Niekoľkokrát sa vybrali na menšiu obchôdzku po vlaku. Nezaujímali ich zvedavé pohľady a otázky ohľadne procesu, ale ako členovia Rádu cítili povinnosť dohliadať. Slizolinčania sa nikde neukazovali.
Nenápadný rozhovor s Lupinom Harrymu naznačil, že zo svojej časti vlaku ani nevystrkujú nos. Niekoľkokrát tam bol a boli pozaliezaní vo svojich kupé.
„Je to divné,“ nadhodil Ron, keď sa opäť stretli vo svojom kupé a plnili si žalúdky kúpeným občerstvením.
„Nemyslím,“ zaprotestoval Malfoy. „Určite ich zneistili aurori a taktiež Fénixy. Sú to zbabelci, vystriehnu si bezpečnejšiu príležitosť.“
„S tým súhlasím,“ prikývol. „Slizolinčania sú skutočne zbabelí,“ Malfoy po ňom strelil znechuteným pohľadom. Významne sa pchal tekvicovým pirohom.
„Je logické, že sa teraz držia v ústraní,“ vložila sa Hermiona. „Možno si na nás ani netrúfnu, ale budú ubližovať ostatným.“
„Preto bude najlepšie spustiť DA čo najskôr,“ prikývla Ginny.
„Nech je jasné, že čokoľvek si medzi sebou povieme, musí medzi nami aj ostať,“ Harry ich všetkých prebehol pohľadom. Hermiona sa zatvárila takmer urazene, Ron s Malfoyom prikývli. Luna a Neville sa už dávnejšie museli zaviazať, že o fénixstve a členoch, ktorých samozrejme v Hlavnom štábe spozorovali, nikomu nepovedia.
„Samozrejme,“ prikývla aj Ginny.
Zvyšok cesty prebehol pokojne, nič výnimočné sa nestalo. Vlastne stalo. Colin a Dennis Creeweyovci im zaklopali na dvere, aby nesmelo vstúpili a povedali, že im veria. Trocha placho to hovorili aj Dracovi. Len prikývol.
Prezlečení do habitov sa pri kočoch museli rozdeliť. Harry s Ronom a svojimi priateľkami nastupovali zvlášť. Spozorovali klbko Slizolinčanov, ktorí postávali a nepekne zazerali. Niekoľko sekúnd si vymieňali pohľady, v ktorých sa zračili výstrahy. Ako na jednej, tak i na druhej strane.
„Kotlíky…“ zamračil sa Harry, keď nasadli.
„Aké kotlíky?“ nechápavo sa naňho zadívali všetci traja.
„Ja neviem,“ neprestával sa mračiť. Stále sa mu myšlienky zameriavali na kotlíky. Nevedel prečo. „Musím myslieť na kotlíky a…“ zrazu ním prešla bolesť. Skrútený do klbka sa zviezol na podlahu dlážky.
„Harry!“ vyhŕkla Ginny a vrhla sa k nemu. Hermiona ju nasledovala. Ron sa na to díval nechápavo.
Bolesť neprestávala. Zvláštna hryzavá bolesť. Podivný chmúrny tieň mu zapĺňal dušu. Niečo sa dialo. Niečo nezvyklé a doteraz nepoznané. Náhle, nepredvídane a neočakávane. Zvláštny druh smrteľného nebezpečenstva.
——
Molly sa ponáhľala na štvrté poschodie v nemocnici svätého Munga, aby čo najrýchlejšie navštívila Percyho. Rokfortské povinnosti mala vybavené, deti boli na ceste do školy a jej sa tak naskytne viac príležitostí venovať sa svojmu synovi. Zdalo sa jej, akoby Snapov elixír začal pomaly zaberať. Jeho hystéria ustupovala, čoraz častejšie boli výčitky svedomia. Nenadával tak často a dokonca začal reagovať aj na jej pokusy o konverzáciu. Síce len jednoslovne, ale občas jej odpovedal. A aj jeho výzor sa lepšil. Čierny nádych očných bielok zmizol a vlasy začali naberať typickú weasleyovskú červeň. Aj keď to bola zatiaľ len slabšia ružová. Nemusela byť odborník aby vedela, že sa začal uzdravovať.
„Pán Goldberg je preč?“ opýtala sa ošetrovateľky v momente, ako vstúpila do izby a letmo ju prebehla pohľadom. Okamžite začala naprávať Percymu paplón, s bolesťou pozrela na popruhy, ktorými bol pripútaný k posteli. Našla ho s neprítomným pohľadom takmer ako vždy, než zaregistroval jej hlas.
„Previezli sme ho na vyšetrenie,“ odvetila ošetrovateľka a prezliekala vedľajšiu posteľ Percyho spolubývajúceho. Po očku pokukovala po Molly, ktorá začala Percyho hladiť po vlasoch a potichu sa mu prihovárať. Uprel na ňu pohľad, videla mu v očiach poznanie. Uvedomoval si, kto za ním prišiel. Opäť.
„Dúfam, že sa mu prilepší,“ povzdychla Molly smerom k žene. „Náš Percy sa začína uzdravovať,“ povedala presvedčivo a usmiala sa na svojho syna. Opätoval jej nesmelý úsmev a zadíval sa niekde za ňu. Zamračene otváral ústa a chcel niečo povedať. Zarazil sa. „Nenamáhaj sa,“ nežne mu dohovárala. Jeho hysterické záchvaty sprevádzané vyvreskovaním nadávok a výčitiek značne oslabili jeho hlasivky. Zavrtel hlavou. „Už to bude len lepšie, onedlho bude všetko v poriadku.“
„Áno, áno,“ zachechtala sa ošetrovateľka. Molly na ňu zarazene pozrela. „Moja zlatá Molly,“ posmešne natiahla. Pani Weasleyová nedôverčivo zvraštila obočie. Ošetrovateľkino podozrivé správanie jej bolo samozrejme divné a nejako zvláštne povedomé. Chcela siahnuť pod habit a vytiahnuť prútik, keď ju niečie ruky zozadu pevne chytili a znemožnili jej akýkoľvek pohyb.
„Čo to má znamenať?!“ vyštekla Molly a pokúšala sa zo seba striasť útočníka. Ošetrovateľka švihla prútikom, dvere na chodbu zatresli a bolo jasné, že ďalším mávnutím zabezpečila, že ich nikto nevyruší.
„Čo to má znamenať?“ zaškľabila sa ošetrovateľka. Molly s hrôzou sledovala, ako sa jej pred očami mení. „Všetci Fénixy sa poskrývali ako nejakí zbabelí psi. Všetci, ale na jedného zabudli,“ chechtala sa a žlté vlasy sa menili na čierne, postava sa zmenšovala. Miesto ošetrovateľky pred ňou za okamih stála Bellatrix Lestrangová. „Zabudli na maličkého Percyho. Zabudli na to, že ho jeho mamička chodí trikrát za deň kontrolovať. Zabudli, ale my sme na to mysleli.“
„Ty mrcha,“ vyšlo z Molly a mykala sa. Smrťožrútovo zovretie jej však nedávalo veľa príležitostí k protestom.
„Upokoj sa, Weasleyová,“ štekla o nej.
„Čo chceš ty beštia?“ sykla s odporom. Bola zúrivá, akýkoľvek náznak strachu sa strácal vďaka hnevu a nenávisti, ktorí ju v momente zachvátil.
„Ja neviem,“ uškrnula sa a pristúpila k posteli. Významne sa zadívala na Percyho. Až teraz sa v Molly ozvali obavy.
„Nechaj ho na pokoji. Ak sa ho dotkneš…“
„Tak čo?“ posmešne natiahla. „Vytiahneš na mňa varešku a budeš mi chcieť naložiť na zadok?“ Smrťožrút sa rozchechtal. „Vážne sa neviem rozhodnúť, či zabiť najskôr teba a potom aj jeho alebo naopak,“ prútikom strieľala z jedného na druhého. Molly nespúšťala ustráchaný pohľad z Percyho.
„Nechaj moju mamu,“ vyšlo z Percyho chrapľavo.
„Áno, možno máš pravdu,“ významne prikývla a zadívala sa na Molly. „Viem o niečom lepšom, ako ťa potrápiť,“ škľabila sa. „Koľko máš tých detí? Sedem? Jáj, vlastne už len šesť. Zabudla som, že tvoj Charlie už zdochol. Nie je na škodu trocha vás preriediť. A ty sa na to budeš pozerať. Budeš sledovať, ako jedného po druhom pozabíjam. A pri každom pohrebe si spomenieš na mňa. To bude ten správny trest pre Molly Weasleyovú za to, že už roky celá vaša rodina zbrojí proti nám. Prvý bol Charlie, druhý bude Percy. A kto ďalej? Čo? No vyber si. Že by Bill? Nie! Ron, už roky sa ťahá s Potterom. Alebo že by tvoja dcéra? Ako sa budeš cítiť, keď prídeš o svoju jedinú dcéru? Hm?“ s diabolským úškrnom jej mávala prútikom pred nosom. „A čo tvoje milé dvojčatá?“
„Ty úbohá, mizerná, šialená beštia,“ na Mollinej tvári sa zjavovali slzy. „Neopováž. Ak mu ublížiš…“
„Tak sa nič nestane,“ zacerila sa a namierila na Percyho.
„Nie!“ vykríkla Molly a zadívala sa na Percyho.
„Mama… prepáč…“ vydralo sa z neho.
„Mama prepáč,“ zasmiala sa Lestrangová. „Áno, prepáč a pozorne sa pozeraj.“
„Daj mu pokoj!“ Matka so synom sa dívali do očí. „Percy,“ šepla plačky. Mierne sa pousmial. „Prosím! Nie!“ z celej sily sa šklbala, pokúšala sa vyslobodiť a zabrániť jej v tom. Len sa zjašene smiala a s uspokojením sledovala jej márny boj. Vyslovenie smrtiacej kliatby odkladala, chcela si najprv vychutnať bolesť matky, ktorá sleduje približujúcu sa smrť svojho dieťaťa. Robilo jej to radosť. Čím bola Molly zúfalejšia, tým bola ona šťastnejšia. Na jednej strane sa stupňovala beznádej a na druhej fanatické vytrženie.