„Hermiona,“ Viktor si držal ruku na líci a prekvapene vyvaľoval oči. „Prečo?“
„Prečo?“ sykla potichu a mračila sa. „Hádaj. A keď ti to náhodou nedôjde, môžeme sa o tom po schôdzi porozprávať.“
„Vy sa poznáte?“ Susan povytiahla obočie.
„Už nikdy sa k nej nepribližuj,“ zavrčal Ron. Dvojčatá ho preventívne zdrapili pod paže. Viktor strieľal očami z Rona na Hermionu.
„Poprosil by som o pokoj,“ ozval sa Dumbledore. Hermiona po ňom ospravedlňujúco fľochla, aby v momente zabodla vraždiaci pohľad do Kruma, ktorý cúvol naspäť ku svojim kolegom. Snažila sa ignorovať všetky tie zvedavé pohľady. Pristúpila k Ronovi, ktorý sa síce pokúšal vyslobodiť zo zovretia dvojčiat, ale pritom celkom múdro mlčal, len svojho bulharského protivníka pohľadom prebodával. Chytila ho za ruku. „Áno, skutočne sa poniektorí z nás s pánom Krumom už stretli,“ pokračoval a vysvetľoval ako Susan, tak aj ostatku prekvapenej kuchyne. „Pred troma rokmi sa zúčastnil Trojčarodejníckeho turnaja, ktorý sa uskutočnil na našej škole. Musím pripustiť, že ma tiež prekvapila jeho prítomnosť. Nebudem sa vyjadrovať k tomu, čoho sme boli práve svedkami,“ zadíval sa na Hermionu, ktorá červenela. Sklopila zrak. McGonagallová mala stiahnuté obočie a Snape sa tváril pobavene. Weasleyovci, aspoň tí nezasvätení, si prezerali Kruma. Malfoy mal povytiahnuté jedno obočie a tušil možné problémy. „Ubezpečujem vás, pán Krum, že obvykle takýmto spôsobom hostí nevítame,“ usmial sa naňho. Ten len prikývol, ale nepozrel naňho. Ublížene zazeral na Hermionu. „Každopádne si to budete musieť vysvetliť medzi sebou. Teraz by som bol rád, keby sme pokračovali“ vyzval Susan.
„Áno“ otočila sa naspäť k cudzincom. Koreško mal za úlohu pokračovať tam, kde Susan skončí. Bude zháňať ďalších, pokým ona bude v Rokforte. Krum sa mal pridať k dvom členom, ktorých priviedol ešte na začiatku Charlie. Spolu mali tvoriť akúsi európsku vetvu Fénixovho rádu a pridať sa mala aj posledná cudzinka, ktorú priviedla Susan. Elena Milošovičová, rovnako ako Krum, bola absolventkou Durmstrangu a obaja sa túžili zapojiť do odboja. Mala okolo dvadsať a bola pekná. Dvojčatá tokali, keď si s ňou podávali ruku.
„Viktor“ vrčal potichu Ron. Využíval zmätok, ktorý spôsobilo vítanie. „Keď sa k tebe priblíži, tak…“
„Prestaň, Ronald,“ zahriakla ho potichu. „Ja si to s ním vybavím.“
„Nie, vybavíme si to s ním obaja.“
„Čo chceš robiť?“
„Nič. Len ho dôrazne upozorním, s kým teraz chodíš a budem ho varovať, aby si podobné oblapovanie a cmúľanie šetril na niekoho iného.“
„Bola by som rada, keby si sa do toho nemiešal.“
„Na to zabudni,“ zamračil sa.
„Dokážem sa o seba postarať,“ namietla výstražne.
„Ja viem, ale teraz tvoríme pár. Takže je to záležitosť nás oboch.“
„Dúfam, že ťa nezačala chytať tá tvoja žiarlivosť.“
„A čudovala by si sa?“
K ďalšej výmene názorov neprišlo, pretože Dumbledore opäť požiadal o ticho a začali preberať ostatné veci. Malfoy ju opatrne pozoroval. Pamätal si, že na Vianočnom plese boli spolu. Spomínal na rýpavé reči jeho slizolinských spolužiačok na ich vzťah, do ktorých sa vtedy zapájal aj on. Tvorili pár. Spomenul si aj na incident vo Veľkej sieni na začiatku minulého roka. A ďalšie poznámky zo strany Slizolinčanov, ktorí ju volali hocakými, len nie slušnými menami. Pochopil. Okrem ryšavca je tu aj metlobalový frajer. Dvaja záujemcovia o jej priazeň. Vlastne traja, ale on sa bude držať radšej bokom. Videl, že z toho nie je vôbec nadšená. Načo prilievať olej do ohňa?
——
Jej slová ju boleli možno viac, ako jeho samého. Nenávidela sa za to, ruky sa jej triasli a snažila sa zmierniť nával sĺz, ktoré sa jej rinuli z očí. Napäto očakávala buchnutie dverí. A pritom si zúfalo želala, aby to nespravil. Aby ju prehováral, kričal, nadával. Aby tak zaryto nemlčal. Buchnutie sa skutočne ozvalo. Na jej prekvapenie to bol dutý zvuk, ktorý sa ozval po dopade niečoho na zem. A vzápätí škrípanie dverí. Ale nie tých, ktoré čakala. Bol to jej šatník.
„Čo akože robíš?!“ v momente si zotierala slzy, zúfalosť sa zmenila na rozhorčenie.
„Balím,“ vrkol.
„Prosím?“ nechápala.
„Balím, odchádzame.“ Nevedel síce, ktorá kôpka je čo, ale z každej bral a ukladal do jej menšieho kufra.
„Môžeš mi to vysvetliť?“ rozčúlene vyštekla. „Prečo sa mi hrabeš v skrini?! A čo znamená to, že odchádzame?“
„To znamená, že odchádzame. Kde máš spodnú bielizeň?“ nevšímal si jej pokus o zavretie skrine.
„Čo ťa je po mojej spodnej bielizni?!“ rozčúlenie sa menilo na zúrivosť. „Okamžite daj tie veci naspäť.“
„Asi tu,“ pristúpil ku komode vedľa posteli. „Ja ju mám tam.“ Otváral zásuvky, v momente ju mal za chrbtom. Na poslednú chvíľu odtiahol ruku, inak by mu ju tam privrela.
„Neopováž sa mi tam hrabať, dočerta! Nadobro ti šibe? Nepôjdem s tebou nikde.“
„Ale pôjdeš,“ mierne ju odstrčil a pokračoval v činnosti. „Aha, plavky. Pribalím aj tie. Ja som si ich síce nezobral, ale keďže nevidíš, tak je jedno, či ich budem mať alebo nie,“ sarkasticky natiahol. „Koľko chceš nohavičiek?“ otočil sa k nej.
„Čo? Ja… Preskočilo ti?“ vyhúkla a jej tvár červenela. „Neopováž sa dotknúť mojich nohavičiek!“ Pokúšala sa dostať cez neho, stroskotala na jeho chrbte, do ktorého aspoň zo zúfalstva udrela.
„Päť, to bude na zatiaľ stačiť. A samozrejme podprsenky.“ Zavrel kufor. V absolútnom úžase stála pred ním.
„Ty si totálny blázon!“ vyvaľovala slepé oči. „Okamžite toho nechaj.“
„Nie, zlato, nenechám,“ odvetil úplne flegmaticky. „Práve som ťa pobalil a odchádzame, povedzme, že na zdravotnú dovolenku. Kde máš prútik? Aha, na stole.“
„Nejdem s tebou nikde. Ako si to vôbec predstavuješ? Rozišla som sa s tebou. Nenávidím ťa. Nečakaj, že s tebou niekam pôjdem!“
„Pôjdeš. Buď dobrovoľne alebo ťa prinútim,“ mykol plecami.
„Ty si ma nepochopil? Nepočul si, čo som vravela? Si až taký natvrdnutý?“
„Počul som ťa!“ vyhúkol a zdrapil ju za plecia. „Ale teraz ma počúvaj ty a pozorne. Veľmi dobre viem, že za to môžem JA! Keby nebolo MŇA, ty by si bola v poriadku. Za všetko môžem JA. A ako vždy si to vyčítam aj bez tvojho pripomínania! A ver mi, že by som bol radšej teraz slepý JA! Nech ti je ale jasné, že svoju chybu napravím. A je mi jedno, ako sa budeš proti tomu brániť. Buď so mnou pôjdeš na ostrov dobrovoľne alebo si ťa jednoducho prehodím cez plece. Musíš uznať, že to nie je až taký veľký problém. Pretože ty to teraz proste potrebuješ! Neodoženieš ma, teraz určite nie. A keď budeš znova vidieť a pozrieš sa mi priamo do očí a povieš, že ma nenávidíš, že mi to vyčítaš, až potom ti uverím. Potom tvoju ponuku na rozchod prijmem. Pretože teraz ti neverím. Keď chceš klamať, musíš to robiť presvedčivo a nie tak… amatérsky,“ ironicky si odfrkol.
„Ja…“ hlesla šokovane a zarazene. „Ja som chcela…“
„Viem, čo si chcela. Prinútiť ma žiť. Ginn, toto čo robíš, nie je žiadne veľkorysé gesto. Žiadna obeť z tvojej strany. Ty to nechápeš? Ja proste nemôžem žiť, bez teba! Kým neumrie aj posledná iskierka nádeje, že by si opäť videla, nepohnem sa od teba. Nech to trvá akokoľvek dlho. A keď náhodou oslepneš, potom sa s tým budeme musieť naučiť žiť obaja. Ale spolu! Rozumieš?“
„A zaujíma ťa vôbec aj môj názor?“ vyštekla. Stále ju držal za ramená, kým ona mala ruky zapreté v jeho hrudníku. „Stále len ja, ja, ja. A čo ja? Čo ty vôbec môžeš…“
„Ideš mi zase klamať?“ prerušil ju. „Tak spusti. Počúvam. Ale, prosím, hovor presvedčivo!“
„Ja ťa…“ zasekla sa. V očiach sa jej leskli slzy.
„Čo ma?“ vyzýval ju.
„Neznášam.“
„Miluješ ma,“ šepol.
„Nie, nenávidím ťa,“ hlas sa jej chvel.
„Vážne? A čo toto?“ Pobozkal ju. V prvom momente od prekvapenia nereagovala. A on toho využil. Zovrel ju v náručí, ruku vnoril do vlasov a pery pritlačil silnejšie.
„Pusť,“ protestovala, odtláčala ho a vzpierala sa. Nevzdával sa, jemne jej prenikal jazykom do úst, odhodlaný prinútiť ju k odpovedi. Bozkával ju presne tak, ako to milovala. Snažil sa ju presvedčiť, jej vzdor pomaly ustával, miesto neho sa objavili slzy.
„Ešte stále ma nenávidíš?“ šepol s perami na jej tvári. Zarazene stála pred ním, ruky na tom istom mieste, len už necítil ten odmietavý tlak.
„Áno,“ hlesla rozochvene. „Toto nemôžeš.“
„Ale môžem. A keď ma nenávidíš, dobre. Ale poď ma nenávidieť na ostrov.“
„To nejde. Ako si to vôbec predstavuješ?“ začínala naberať na bojovnosti. Opäť ho odtláčala.
„Úplne normálne. Všetko sme zbalili a jednoducho sa premiestnime.“ Nepúšťal ju.
„Nemôžem odísť. Čo naši a elixíry? A… Ja vlastne ani nechcem ísť! Rozišla som sa s tebou.“
„Prestaň. Rodičom aj Hermione som napísal list. Všetko, čo potrebuješ, máš zbalené, aj elixíry. A keď sa minú, vybehnem pre ďalšie. Ty sa nemusíš o nič starať. Budeš proste len…“
„Nie, nebudem. Nechcem.“
„Už s tým prestaň,“ šepol jej do ucha. „Určite ti to pomôže. Meriardi ti pomôžu. Zrak sa ti pomaly vracia a ty potrebuješ pokoj. Na ostrove ho budeš mať, postarám sa o teba. Keď chceš, môžeš ma neznášať aj ďalej, ale prosím, Ginn, dovoľ mi ti pomôcť, prosím,“ hlas sa mu stratil. Cítila na svojej tvári jeho slzy, ktoré sa miešali s tými jej. Bolelo ju to, milovala ho a nenávidela seba. Tak strašne ho milovala a tak strašne sa nenávidela. Za všetko. Za to, že mu ubližuje a odháňa ho. Za svoju slepotu, za svoju zbytočnosť. Za to, že ho vlastne chce. Chce jeho pomoc a blízkosť, jeho lásku. Nenávidela sa za to, že ho svojou sebeckosťou chce pri sebe.
„Čo si mi vlastne zbalil do toho kufra?“ pípla.
„Ja neviem,“ opatrne sa na ňu zadíval. „Z každej kôpky trocha.“
„A čo šampón a…“
„Všetko máš zbalené. Znamená to, že pôjdeš?“
„Ako dlho vlastne? A čo budeme jesť?“
„Tak dlho, ako to bude potrebné a o jedlo sa starať nemusíš.“ Videl jej pochybovačný a nedôverčivý výraz. Od úľavy sa zasmial. Mal na polovicu vyhrané.
——
„Pýtal si sa prečo?“ vyštekla Hermoina na Kruma v momente, ako sa zavreli v salóniku a zabezpečili izbu. Ron neváhal, hneď, ako zbadal, že ho tam Hermiona ťahá, sa k nim pridal. „Pre to tvoje zvítanie, ktoré nebolo ale vôbec na mieste. A aby som nezabudla,“ zahnala sa a vylepila mu ešte jednu. „Toto máš za ten list,“ oči jej od zúrivosti blčali.
„Nemyslíš, že to preháňaš?“ ohradil sa urazene a držal si ruku na líci.
„Nie, ešte stále je to málo,“ ozval sa Ron.
„Nestaraj sa do toho!“ štekli po ňom obaja.
„Čo by som sa do toho nestaral,“ namietal, ale nevšímali si ho.
„Čo by som mala preháňať?“ spustila Hermiona. „Akým právom sa správaš tak, ako sa správaš? Čo? Rok ťa nevidím, nedáš o sebe vedieť, ani jedinou zmienkou a potom si prídeš a myslíš, že ti patrím? Alebo čo? A čo ten list? Čo si si myslel? Aby ti bolo jasné, medzi nami prišlo k jedinému nedorozumeniu. O nič iné nešlo! Nič sa vlastne nestalo a už sa ani nikdy nestane! O nič sa nesnaž.“
„Akým právom?“ vyštekol aj on. „Úplne jednoduchým alebo aspoň v Bulharsku to tak je. Právom prvého styku!“
„Čo to trepeš za sprostosti?“ nechápala.
„Moja drahá Hermiona,“ zaškľabil sa. „Vyspali sme sa spolu. A keďže som bol tvoj prvý, tak mi patríš.“
„Šibe ti?“ vyhúkol Ron.
„Budeš tej lásky a vysvetlíš mi to?“ Hermiona sa milo pousmiala a pozerala sa naňho ako na blázna.
„Samozrejme,“ pokojne prikývol. „U nás patrí dievča tomu, s kým príde o panenstvo. Musí sa zaňho vydať,“ zasmial sa. „Chlapci si musia dávať pozor len na to, aby nepretiahli nejakú pannu. A mne to vtedy vyhovovalo,“ stíchol, pretože mu Hermiona vylepila aj tretí krát.
„Tak na to zabudni,“ sykla naštvane. „Tu si v Anglicku. Na nejaké vaše trápne bulharské práva zvysoka kašlem. To po prvé. Po druhé, zneužil si ma. Opil si ma a zviedol, ani si nič nepamätám. Upozorňujem na to, že s tebou nemám a ani nechcem mať nič spoločné. Už nikdy!“
„Tak to teda nie…“
„Pozri, Viky,“ sarkasticky natiahol červený Ron a v ruke držal prútik. „Keď sa chceš riadiť bulharskými pravidlami, tak sa vráť domov. Nikto ťa tu nebude nasilu držať, to mi môžeš pokojne veriť. A aby ti bolo jasné, tu platia anglické pravidlá. A jedným z nich je, že priateľ dievčaťa má právo nakopať protivníka do gulí. Keď sa rozhodneš zostať a budeš ju obťažovať, veľmi rád to spravím. Hermiona chodí so mnou, milujeme sa. Ten tvoj trápny list slúžil len k jedinému, aby sa náš vzťah posilnil.“
„Ale nehovor, ty nula,“ vyprskol posmešne. „Buď si istý, že zostanem. A som zvedavý na to, či budeš schopný svoje vyhrážky aj splniť. Veľmi totiž o tom pochybujem. Veď ty musíš byť rád, keď sa ti ráno podarí trafiť na záchod,“ schuti sa zasmial.
„Počúvaj, ty vygumovaná kačica,“ zúril, prútik v ruke sa mu chvel. Dokázal však držať ironický výraz tváre. „Ja na ten záchod aspoň trafím, pokým ty si musíš najprv nájsť vercajch, pretože vyzeráš, ako by si mal medzi nohami neviditeľnú dorážačku.“
„Weasley!“ sykol a prútik mu oprel o hrudník.
„Čo? Čo? Viky?“ Ron sa mu škľabil do tváre. Ich prútiky iskrili a vypaľovali dierky do košieľ.
„Okamžite toho nechajte!“ vyhúkla Hermiona a švihla prútikom. Odleteli od seba a ostali sedieť na zadkoch na zemi. Okamžité pokusy o postavenie a zaútočenie zmarila nepriepustnou bariérou. „Ronald, prosím, upokoj sa. A ty!“ otočila sa na Kruma. „Samozrejme ti nemôžeme brániť v tom, aby si ostal. A pravdepodobne sa budeme aj stretávať. Ale aby bolo jasné… Nech sa budeš snažiť o čokoľvek, nebude to sláviť úspech. Ani v najmenšom sa nepokúšaj presadiť si tu tie vaše zákony. Inak každému poviem, aký si hajzeľ. Ako si opil neplnoletú a zneužil si ju. A buď si istý, že sa ich názor na teba radikálne zmení.“
„Ty si to predsa chcela!“
„To je možno pravda. Bohužiaľ si to ale nepamätám! Sú to len tvoje reči. A podľa toho, ako sa správaš teraz, by som bola ochotná pripustiť, že si si to vymyslel!“
„Sama musíš vedieť, či som si niečo vymýšľal!“
„Jasne,“ Hermiona sa zatvárila takmer zákerne. „Keď mi ale nedáš pokoj, tak mi akosi vynechá pamäť a budem sa tváriť natvrdnuto. Pochopil si?“
„Samozrejme. Ale nech je jasné tebe, že sa ťa nevzdám.“
„Som zvedavý, čo chceš akože robiť,“ zasmial sa Ron.
„To nechaj na mne,“ znechutene na neho pozrel. „Zatiaľ sa maj, drahá.“ A vypadol z izby. Hermiona klesla do kresla a zložila si hlavu do dlaní.
„Mia,“ Ron sa k nej po kolenačky premiestnil. „No tak, keď niečo skúsi, rozbijem mu hubu.“ Najradšej by sa postavil a od zúrivosti porozbíjal všetok nábytok v salóniku.
„Nikomu nebudeš nič rozbíjať,“ hlesla a zadívala sa naňho. „Ronald, prosím, veríš mi?“
„Jasne. Prečo sa pýtaš?“
„Pretože mám strach. Bojím sa, že sa vďaka tej tvojej žiarlivosti všetko pokazí.“
„Ale nepokazí.“ Objal ju. S úľavou sa k nemu privinula. Nevidela však jeho pevne zovretú päsť a stisnutú čeľusť.
——
„Do čerta, Potter,“ vrkla nešťastne, keď si vybaľovala veci. Hneď, ako sa primiestnili na ostrov a pozdravili sa so Satorom, „odložil“ ju v záhrade. Aspoň ona sa tak vyjadrila. Len prevrátil oči a šiel povybaľovať veci, ktoré mu pomohli zbaliť manželia Grangerovci. Potom ju niekoľkokrát viedol do kúpeľne a aj dole do kuchyne a knižnice. Chcela si zapamätať cestu, aby ho príliš neotravovala. „Môžeš mi povedať, prečo si mi zabalil tričká s dlhým rukávom a mikiny? A vôbec ti nenapadlo, že by sa mi mohlo hodiť pyžamo alebo nočná košeľa? A čo župan?“
„Neprezeral som tie veci. Jednoducho som ich dával do kufra,“ obhajoval sa. „Pyžamá si tam asi nemala,“ mykol plecami.
„Jasne, pretože ich mám v komode,“ zamračila sa. „Ale to by si sa musel pozerať poriadne. Čo sa však divím? Len čo si natrafil na nohavičky, tak si prestal rozmýšľať,“ zaškľabila sa.
„Tak budeš spať v tričku.“
„Nemôžem spať v tričku. Moje tričká sú dosť…“ zarazila sa. „Jednoducho potrebujem pohodlie. Chcem sa vyspať a nie pretrpieť noc.“
„Tak ti dám jedno z mojich tričiek,“ zaceril sa. „To by ti malo byť dosť široké a nebude ťa tak obomkýnať,“ zachechtal sa. Červenela.
„A župan?“ opäť zaútočila. „To tu mám chodiť len tak?“
„No a?“ nevinne nadhodil. Vzápätí zbadal jej výstražný pohľad. „Tak fajn, dám ti môj. Nebude ťa predsa pohoršovať, keď tu budem chodiť len v trenkách. Keby si ho mala v skrini…“
„Visí v kúpeľni,“ zavrčala a habkajúc si ukladala veci do skrine. „A mikiny? Nechápem,“ frflala.
„A čo keď sa ochladí?“
„Tu? V Stredomorí? Až na mikiny?“
„Prestaň stále brblať,“ zahriakol ju. „Radšej ti idem pre to tričko a župan,“ s povzdychom sa zdvíhal. Samozrejme nemohol očakávať okamžité zlepšenie jej psychického stavu. Bola síce medzi spievajúcimi meriardmi tri hodiny, ale tých hodín bude musieť byť ešte veľa. Keď pre ňu prišiel, aby ju zobral na večeru, ktorú mu zbalila Hermionina mama, on ju len prihrial, tak ho okamžite zvozila a požiadala, aby ju nabudúce odparkoval k nejakému stromu a nenechával ju voľne pohodenú na slnku.
„Ďakujem, myslím, že ďalej to už zvládnem sama,“ mierne ho vystrkovala z kúpeľne, keď jej ukázal, kde má svoje veci.
„Budem stáť vonku,“ okomentoval a posledné čo zbadal, než mu pred nosom zabuchla dvere, bolo pobavene zdvihnuté obočie. Zviezol sa po stene na zem a rozmýšľal, ako to bude ďalej vyzerať. Pokým sa trocha neupokojí a vnútorne sa nevyrovná, každý jeho pokus bude stroskotávať na odmietaní. Nasilu sa nútiť nechce. A ani nemôže.
„Dobrú noc,“ mierne sa pousmiala, keď vkĺzla do postele.
„Hm, dobrú,“ vypustil. „Ty, Ginn, ja viem, že si sa so mnou rozišla. Ja s tebou síce nie, ale to ťa asi nezaujíma. Len mi tak napadlo…“
„Nie, Harry,“ ozvalo sa potichu. „Bude lepšie, keď pôjdeš do svojej izby.“
„Jasne,“ vzdychol sklamane a odišiel.
Ležala na posteli, schúlená do klbka a pritískala k sebe perinu, do ktorej potichu plakala. Dúfala a priala si, aby zajtrajšok priniesol aspoň maličkú zmenu v tej dusivej čiernote. Aspoň mierne zlepšenie, niečo, čo by jej vrátilo vieru. Nemohla ho trápiť. Nechcela, aby sa obaja týrali príliš dlho.
——
„Skutočne už neviem, ako by som mal zhodnotiť vaše… služby,“ natiahol Voldemort a prechádzal sa pomedzi kľačiacich smrťožrútov. „Že zlyhávate, na to si už začínam pomaly zvykať, takže ma to ani príliš neprekvapuje,“ zavrčal a chytil Bellu pod krk. Zdvihol si jej tvár k sebe, v očiach sa jej zrkadlil strach, kým on do nej vrážal posmešný červený pohľad. „Bella, Bella. Čo si to mala za reči? Keď budeme mať tých troch, načo plánovať ďalšie akcie? A povedz, kde sú tí traja? Kde?!“ vyštekol.
„Pane, na Ministerstve…“
„Mlč!“ vyhúkol a upevnil zovretie. V očiach sa jej objavili slzy bolesti. Zažmurkala. „Nechcem počúvať ďalšie výhovorky. Už na to proste nemám náladu. Nielenže nemám ani jedného z nich, ale prišiel som o niekoľkých z vás! Skutočne vydarená akcia,“ pustil ju. „Dolohov! Ty si tiež preukázal svoju inteligenciu a genialitu,“ zavrčal a presunul sa k nemu. „Utekať ako zbabelý pes! Spriahnuť sa s vlkolakom. Kde je vlastne teraz?“ posmešne natiahol.
„Môj pane, stále je odhodlaný spolupracovať. Rovnako ako všetci, ktorí sú pod ním. Sú pripravení nám pomáhať,“ v rýchlosti zo seba dostával, trasúc sa pred jeho hnevom.
„Vážne?“ zaškľabil sa a zdvihol ruku s prútikom. Dolohovovi sa od strachu zúžili zreničky. „Netras sa,“ znechutene vrkol, keď zbadal jeho výraz. „Rozhodne ťa nemienim zabiť, aj keď by som to spravil veľmi rád a s potešením. Nebudem vás ale vraždiť, keď sa tak hlúpo nechávate zatvárať!“ vyhúkol na všetkých. „Dolohov, budeš mať na starosti vlkolakov. Keď sú tak strašne ochotní spolupracovať. Bella, všetky plány stroskotali, tak sa zameriate na členov toho ich smiešneho Rádu. Vraždite, unášajte, mučte každého, kto je s nimi spojený a ku komu sa dostanete. Chcela si sa pomstiť svojej sestre? Máš moje požehnanie! Parkinson, Zabini, Nott a aj ty, Mulvey, v nasledujúcich dvoch týždňoch sa vaše deti musia naučiť krutosti! Keďže tu nie je ani Crabe a ani Goyle, idioti tupí, vezmite aj ich chlapcov! Rabastan! Máš nejaké informácie o tej žene?“
„Áno, pane. Volá sa Susan Gravesová, toho času Blacková. Vyštudovala Durmstrang. Bol som tam, rozprával som sa s riaditeľom, zapísal ju tam brat. Údajne žiadnu inú rodinu nemá. Nikdy sa s ním nestretol, poslal len sestru s listom, z Anglicka. Predchádzajúci riaditeľ je mŕtvy. Jej spojivo s Anglickom sa mi nepodarilo vypátrať, stopy boli starostlivo vymazané. Ani jej následná činnosť. Údajne pracovala v nejakej tajnej organizácii. Viac toho skutočne niet,“ doložil na záver a s napätím čakal, či jeho informácie budú dostačujúce.
„Takže ju zapísal brat a inú rodinu nemá,“ vyšlo z Voldemorta zamyslene. „Ale to je veľmi zaujímavé,“ zaškľabil sa. „Že by sa zabudol náš drahý Severus pochváliť svojou sestrou? Áno, je to dosť možné. Sestra, sestra, sestrička,“ zachechtal sa. „Bolo by zaujímavé sledovať, čo všetko je schopný kvôli svojej sestre spraviť. Samozrejme by ma potešilo, keby som sa mohol osobne spoznať so Severusovou sestrou,“ otočil sa na svojich smrťožrútov. „Bella!“ štekol. Spozornela. „Čo to miesto?“
„Ešte sa tam nik neukázal,“ hlesla.
„Zvláštne, že by Dumbledore vážne starol? Predpokladal by som, že už si pre to svetlo zájdu.“
——
„Čo to tu vonia?“ spýtala sa Ginny a s nosom natrčeným pomaly habkala po kuchyni. Pousmial sa. Jej podráždená nálada sa síce v priebehu dňa nezmierňovala, ale aspoň s ním komunikovala. Pootváral všetky okná, aby bol spev počuť všade, kde sa pohne. Po raňajkách ju zobral do záhrady a sadol si s ňou pod strom. Potešilo ho, že mu dovolila držať ju za ruku. Aj keď ho ubezpečovala, že to je len priateľské gesto. Možno ho už prestala nenávidieť. Okolo obeda sa sťažovala na únavu a šla si ľahnúť.
„Varím,“ odvetil jednoducho.
„Fakt? Vidíš a to mi nenapadlo,“ zaškľabila sa. „Ja že čo to tu môžem cítiť. Ty vieš vážne variť?“ obišla stôl a prešla až k nemu.
„Neviem, len sa o to pokúšam.“
„Aha. A čo to bude?“ vyzvedala.
„Netuším,“ mykol plecami. „Nejaké mäso na šťave a vnútri je hocičo.“
„Dáš mi ochutnať?“ uškrnula sa.
„Iste, aspoň to zhodnotíš.“ Nabral na lyžičku a fúkal. Díval sa jej do usmiatej tváre plnej očakávania. Neodolal a pohladil ju po líci. Úsmev mierne zamrzol, ale nestratil sa. Priložil jej lyžičku k perám.
„Hm, ale to nie je vôbec zlé.“ Myslela to vážne, poznal to na nej.
„Áno? Aspoň vidíte, slečna Weasleyová, o čo všetko prichádzate naším rozchodom,“ šepol. Tentoraz úsmev skutočne zamrzol. Mierne sa zamračila. „Ešte budem musieť očistiť zemiaky. Za hodinku to bude hotové,“ otočil sa jej chrbtom, aby pokračoval v práci.
„A to ich budeš čistiť ručne?“ nechápavo sa opýtala.
„Samozrejme. Neviem v kuchyni čarovať. Nepamätáš, ako to dopadlo s tým syrom?“ zasmial sa.
„Pamätám,“ uškrnula sa. „Naučím ťa to. Zober si prútik, polož nôž na zemiaky a namier,“ vyzvala ho. Poslúchol. Rukou mu siahla na chrbát a postavila sa tesne zaňho. „Pán Potter, v kuchyni treba cit,“ šepla. Cítil jej teplý dych na krku, vnímal jej prsia, ktoré sa oňho otreli. Ľavú ruku nepúšťala z chrbta a pravou siahla na predlaktie s prútikom. „Nemôžete sa správať k jedlu ako k nepriateľovi. Varíte, nebojujete. Vytvárate, neničíte. Používajte jemné a nežné pohyby,“ pomaličky kĺzala dlaňou až k pästi. Srdce sa mu rozbúchalo. Takto sa necítil ani vtedy, keď pred ňou tajil svoje city. „Potom už stačí len máličko, s citom švihnúť prútikom,“ pohla jeho ruku, „a zemiaky sa krásne ošúpu,“ doložila. Videl, ako sa zemiak zdvihol do výšky a nôž ho čistil. Prisahal by, že to, čo mu spôsobilo nádherné zimomriavky, boli jej pery, ktoré otrela o pokožku, než ho pustila a o krok odstúpila.
„Ginn,“ šepol, keď na ňu pozrel. Vyzerala celkom nevinne. „Toto by si nemala robiť, rozišla si sa predsa so mnou,“ nadhodil.
„A prečo by som ťa nemohla učiť šúpať zemiaky?“ zatvárila sa nechápavo. Už sa nadýchol, že niečo povie.
„Nazdar!“ vyhúkol Ron, ktorý sa zjavil v kuchyni spolu s Hermionou. „Ty varíš?“ vyvalil oči, keď skontroloval situáciu. Hermiona ich s úsmevom pozdravila.
„Čo tu robíte?“ zamračene sa opýtal. Tí dvaja sa naňho zamračili ešte viac.
„Asi mali prísť už včera,“ zaškľabila sa Ginny a šmátrala po stoličke. „Čo si čakal? Že keď ma unesieš, mamka ti pošle ďakovnú sovu?“
„Má pravdu,“ prikyvoval Ron. „Ako si to vôbec predstavuješ? Necháš dva listy a zmizneš aj s ňou“
„Ronald, nepreháňaj,“ zarazila ho Hermiona a prisadla si k Ginny. „Nič nám neponúkneš?“ spýtavo sa zahľadela na Harryho. „Sme vlastne tvoji hostia, nie?“ provokačne natiahla. Len sa na ňu zaškľabil a vytiahol tekvicové džúse.
„Tak rozprávajte,“ vyzval ich.
„Ty, to je celkom jedlé,“ mrmlal Ron s nosom pichnutým v hrnci.
„Neopováž sa im to zjesť,“ vrkla po ňom Hermiona. „Aj keď, pani Weasleyová vám nejaké jedlo posiela,“ uškrnula sa. Harry ju pohľadom vyzýval k rozprávaniu.
„Odkiaľ vieš variť?“ pýtal sa Ron a prežúval.
„Keby si mal takých príbuzných, ako som mal ja a hlavne Petuniu, tak by si sa to musel naučiť. Ale to je jedno, rozprávajte,“ vyzval ich a vybral sa poumývať očistené zemiaky.
„Mamku najprv skoro porazilo,“ zaceril sa Ron, „keď sme sa vrátili a vy ste boli preč. A Grangerovci nám to ešte k tomu s úsmevom oznamovali. Prečítala si list a začala panikáriť. Hermiona si ho tiež prečítala a začala ju upokojovať. Najprv nás posielala, aby sme pre vás okamžite išli. Zabral až argument, že tebe sa tu podarilo zabudnúť na mučenie.“
„Museli ju vlastne presviedčať všetci. Ale jasne, že sa to nezaobišlo bez inštrukcií,“ dokladala Hermiona. „Tak počúvaj: nezabudni na elixíry, nespúšťaj ju z dohľadu, aby sa nezranila, a máš sa správať slušne. Hlásiť každú zmenu, hlásiť, keď vám bude niečo chýbať a my vás máme prísť skontrolovať denne. Jedlo vám budeme nosiť.“
„A to je všetko?“ zapálil pod zemiakmi.
„Hm, zhruba tak nejako to bolo,“ pritakal Ron. „A? Je nejaká zmena?“ opatrne sa opýtal a strelil pohľadom na svoju sestru.
„Nie, Ronald,“ ozvala sa. „Môžeš jej oznámiť, že dostanem všetky elixíry a mám nepretržitý dozor. Keby mi bolo zle, tak vás požiadam, aby ste ma odtiaľto zobrali. A čo mi chýba? Hermiona, prosím, mohla by si mi priniesť nejaké pyžamá a župan? Akosi sa na to pri balení zabudlo,“ zaškľabila sa.
„Nič iné vám nechýba?“ ubezpečoval sa. Harry zavrtel hlavou.
„Čo je ešte nové?“ vyzvedal.
„Pozdravuje vás Susan, teší sa na vás,“ nadhodila Hermiona. Videla Harryho spýtavý pohľad. „Aj ona prešla previerkou. Musel to byť jedine Stewart,“ pokračovala. Vedela, čo chce počuť. „Vypočúval ju priamo Dumbledore, pretože sa poniektorým nezdalo, že by to mal byť jej brat. A samozrejme im ovisla čeľusť.“
„Aspoň zavrú hubu,“ pridala sa Ginny.
„Tak nejako,“ pritakala jej kamarátka.
„A o Stewartovi nevie nikto nič?“
„Nie, museli ho dostať,“ doložil Ron.
„Keby s nimi chcel spolupracovať, tak by hádam ešte žil,“ nadhodila Ginny.
„Pravda. Preto sa teraz hovorí o tom, že ho s najväčšou pravdepodobnosťou uniesli. Hovorí sa vlastne to, čo si ty spomínal pred niekoľkými dňami,“ hovorila Hermiona Harrymu. „Teraz sa premýšľa, čo všetko mohol vedieť a čo z neho vytiahli.“
„No, keď bol na svadbe, tak z neho asi chceli dostať práve toto. Vedeli, kde bývame, vedeli o procese. Čo sa ešte mohli dozvedieť? Stál pred oltárom a mal všetkých priamo pred sebou. Keď sa mu hrabali v hlave, tak mohli vidieť práve toto. Všetkých členov Rádu. V civile a bez kapucní,“ významne nadvihol obočie.
„Presne tak, na toto isté upozornil aj Dumbledore,“ pritakala Hermiona. „Takže si všetci členovia oddnes dávajú na seba pozor a začínajú si zháňať nové bývanie. Nie, že by boli z toho nadšení, ale uznali, že pre ich rodiny to bude to najlepšie. Hlavne tí, ktorí majú deti.“
„Čo z neho mohli ešte vytiahnuť?“ nedalo mu.
„Nikomu už nič iné nenapadlo,“ mykol plecami Ron.
„A čo Furson?“
„Sledujú jeho dom. Hneď, ako sa objaví, chytia ho pod krk.“
„Aha, fajn. A? Je ešte niečo nové?“
„Je. Neveril by si, koho priviedla Susan z Európy,“ znechutene sa zaškľabil jeho kamarát. Hermiona sa nervózne pomrvila.
„Koho?“
„Okrem jednej celkom peknej Rumunky, z ktorej boli dvojčatá úplne hotoví, s ňou prišiel aj svetový Viktor Krum,“ zahlásil a významne rozhodil rukami.
„To vážne?“ okamžite strelil pozorným pohľadom po Hermione. Len prikývla.
„A neveril by si s akou super priblbnutou teóriou vyrukoval.“ Vzápätí im vyrozprával o ich stretnutí. Nechápali.
„To čo má byť za debilinu?“ nechápala Ginny. „Jeho musela ale poriadne trafiť pri poslednom zápase dorážačka do hlavy. Ako si to vôbec prestavuje? A čo budeš vlastne teraz robiť?“ otočila sa niekde, kde predpokladala Hermionu.
„Neviem. Možno majú v Bulharsku skutočne nejaké podobné pravidlá z doby kamennej,“ flegmaticky mykla plecami. „Mňa sa to ale netýka. A nebudem robiť nič, je mi ukradnutý,“ dodala a strelila pohľadom na Rona, ktorý mal svoj pohľad zabodnutý v stole.
„A ty, Ronald?“ obrátila pozornosť na svojho brata. „Môžem predpokladať, že už si stihol začať nezmyselne žiarliť? Alebo sa prvýkrát v živote zachováš dospelo a budeš sa správať rozumne?“
„Najradšej by som ho zadrhol, to je snáď jasné,“ vrkol podráždene. „A aj to spravím, keď ju bude obťažovať.“
„To je statočné, ale pýtam sa, či žiarliš.“
„Nie, nežiarlim,“ odpovedal až príliš rýchlo. Aspoň Harrymu sa tak zdalo, ale pozeral na Hermionu. Ani ona sa netvárila príliš presvedčene. Ginny si len povzdychla a rozhodli sa radšej túto tému uzavrieť.
„Bola som za Snapom,“ šepla Hermiona, keď stála pri Harrym a pozerala, ako zápasí so zemiakmi. „Ukáž, prosím ťa,“ odstrčila ho a začarovala varechu. „Spraví elixíry na viac, ale až zajtra. Dnes pôjde pre svetlo,“ významne nadvihla obočie.
„A?“
„A čo? Elixíry ti potom donesiem, aj keď sa vyjadril, že už ich hádam nebudete potrebovať.“
„Kiež by mal pravdu,“ povzdychol a pozrel na Ginny, ktorá sa bavila s Ronom.
„Čo sa deje?“ opatrne sa spýtala.
„Nič, vážne,“ pousmial sa. Videl jej nedôverčivý výraz a otázku v očiach. „Nič hrozné, skutočne,“ rýchlo doložil, ale i tak ju nepresvedčil. „Tak fajn,“ povzdychol. „Ginn sa so mnou rozišla,“ vypustil.
„Ako?“ nechápala.
„Normálne.“
„Prestaň,“ vrkla podráždene. „Čo si o tom myslíš? Je to len jej nejaký pokus, že? Dostane sa z toho, určite,“ vzápätí ho začala presviedčať. „Je to len zúfalá reakcia na jej momentálny stav.“
„Tiež si myslím, že jej trocha preskočilo.“
„Ja to tak nemyslím,“ zamračila sa.
„Ani ja,“ mierne sa pousmial. „Dúfam, že ju to prejde. A čo Snape a to svetlo?“ prehodil tému.
„No, keď som mu vysvetlila situáciu privolil, že by sme sa mohli stretnúť tu. Aj pre Ginny by bolo dobré, keby vedela, že s ňou stále počítame.“
——
„Tie vtáky sú otrasné, lezú mi na nervy,“ zamrmlala, keď ležali na ďalší deň v záhrade. Nebola už tak podráždená, ako predchádzajúce dni a zdalo sa, že aj ich komunikácia sa dostáva na celkom normálnu úroveň.
„Prečo? Ja som ich nevnímal. Ani vtedy a ani teraz.“
„Možno to je tým, že keď vidíš, vnímaš viac obraz ako zvuk. Keď mám pred sebou len tmu a na nič iné sa nemôžem koncentrovať, tak sa intenzívnejšie sústreďujem na zvuky,“ vysvetlila pokojne.
„A čo ti na nich vadí konkrétne?“ skúsil ju prinútiť k rozprávaniu.
„Vadí, to nie je o vadení. Len, že ma nútia premýšľať. Nad všetkým. Ty si vďaka ich spevu zabúdal. Ale ja nemám pred sebou nič iné, len tmu. Nedá sa na ňu zabudnúť. A je to dosť otravné a skľučujúce. Akoby aj moja duša sčernela,“ dodala potichu. Oprel sa o lakeť a zadíval sa na ňu. Rozrozprávala sa. Hovorila o svojich pocitoch. Akoby zabudla, že ju niekto počúva. Slová sa z nej sypali a on len potichu počúval. Nebolo to sťažovanie, bolo to len holé konštatovanie skutočnosti. A on ju začal chápať, keď rozprávala o bytí v úplnej tme. Stále, nepretržite mať pocit, že sa z teba stal akýsi zbytočný kus nábytku. Nepotrebný, k ničomu nevhodný. Len zavadzajúci. Mala ten pocit a teraz o svojej slepote hovorila otvorene a nahlas. A on bol tomu rád. Aspoň to zo seba dostane. Nahol sa nad ňu, cítil neuveriteľnú chuť ju pobozkať. Ale vedel, že je to nemožné. Aspoň zatiaľ. Pozeral sa jej do očí a strašne túžil, aby konečne videli. „Harry,“ vydýchla od prekvapenia a zažmurkala.
„Čo?“ Jeho srdce preskočilo jeden úder. „Vidíš ma?“ šepol s nádejou.
„To nie, ale…“ zdvihla hlavu z trávy a uhla trocha stranou. A potom znova, oči rozšírené, v tvári radostný záblesk.
„Čo sa deje?“
„Clonil si slnku,“ usmiala sa. Chytila mu hlavu do dlaní a odklonila od slnečných lúčov, ktoré jej dopadali na rozžiarenú tvár.
„A čo?“
„Nič významné. Neuvedomila som si to, až než si mi dal pred tvár hlavu. Tá čierňava ešte viac sčernela.“
„Prosím?“ nechápal, ako môže byť čierna ešte černejšou.
„Že som videla slnko,“ zasmiala sa. „Možno nie tak, ako by si si predstavoval, ale skutočne sa cez tú tmu dostávajú slnečné lúče,“ hovorila s nadšením. Takúto šťastnú ju nevidel poriadne dlho.
„Fantastické,“ vyhŕkol. „No vidíš, teraz to bude už len lepšie. Každým dňom.“
„Áno,“ šepla. Niekoľko sekúnd len v tichosti a s radosťou trávila novú skutočnosť, kým on ju jemne hladil po pleci. „A čo si robil pred mojou tvárou?“ zvraštila obočie. Zarazene na ňu pozrel.
„Ja som len…“ koktal. Schuti sa zasmiala, nahmatala jeho tvár a stiahla si ju k sebe. Nebol to žiaden vášnivý bozk, len letmý dotyk ich perí. Pustila ho. „Nechceš si zalietať?“ spýtal sa, aby sa vyhol rozoberaniu tejto situácie.
„Zalietať?“ opýtala sa pochybovačne.
„Áno, zobral som aj Blesk. Odveziem ťa.“
Aj keď s istými obavami, ale súhlasila. Pevne zovrela rúčku a s napätím čakala. Len čo vyleteli do vzduchu a ona pocítila ten dôverne známy pocit slobody a voľnosti, strach aj neistota boli preč. Ľavou rukou ju pevne držal za pás a pravou riadil. S potešením nastavovala tvár vetru, keď prudko zrýchlil. Otáčala sa za slnkom a zrazu si uvedomovala dôraznejšie to, čo predtým prehliadala. Jej tma bola jasnejšia. Srdce jej prudko búchalo. Smiala sa a on sa smial spolu s ňou. Až po chvíli si všimla, že pustil metlu a nechal riadenie na nej. Nespanikárila. Síce len na pár desiatok sekúnd, ale skutočne letela sama.
„Ehm, ahoj,“ vypustila, keď sa objavila uňho v izbe. „Čo robíš?“
„Čítam knihu od Snapa,“ odvetil a pozorne na ňu hľadel.
„A je zaujímavá?“ Spravila dva nervózne a opatrné kroky.
„No, zatiaľ ani nie. Už dva dni som na prvej stránke.“
„Aha.“
„Ginn, čo sa deje?“
„Nič. Len, či by si miesto tej knihy nechcel spoločnosť,“ vyhŕkla.
„Samozrejme. Len neviem, ako to myslíš.“
„Už sa mi tam nechce byť samej,“ vysvetlila v rýchlosti. Všimol si, že začína mierne červenieť.
„Chceš tu prespať?“ šepol. Jej výraz mu dal odpoveď. Pochopil, že kniha bude opäť odsúdená k odloženiu. Nesmelo sa schúlila do klbka. Nežne ju hladil po vlasoch, až kým nezaspala. Až potom sa odvážil a vtisol jej na čelo jemný bozk.
——
„Dobré ráno,“ natiahlo sa od dverí vedúcich do kuchyne. Ginny okamžite odpovedala, Harry prekvapene zazeral. „No ale to sú mi veci,“ zaškľabil sa Snape. „Potter, to, čo držíte v ruke, je obracačka? Skutočná obracačka? Keby ste vymenili prútik za kuchynské náčinie? A v tej panvici, to sú palacinky?“ uškŕňal sa. Harry sa pozrel na obracačku. „Úplne naozajstné palacinky?“ ironicky natiahol.
„Nie, tieto skutočne nie sú naozajstné,“ zamračil sa. „Je to len vaša fikcia. Tajná predstava toho, čo by ste v živote chcel dokázať. Nanešťastie sa do toho nepridávajú ani pokrájané mandragory, ani semienka avarantu a ani švábie oči. Takže je to niečo, v čom asi nie ste príliš zručný,“ zaškľabil sa.
„Pán profesor, dáte si aj vy?“ usmiala sa Ginny. „Ubezpečujem vás, že Harry vie robiť veľmi dobré palacinky.“
„Aha a omylom sa mu podarilo podstrčiť vám elixír pomätenia,“ odvetil chlácholivo.
„Myslel som si, že ste odvážnejší,“ natiahol Harry. „Nevravte, že by ste mali strach ochutnať moje palacinky,“ uškŕňal sa. „Môžete si dokonca vybrať aj džem, máme jahodový, malinový a broskyňový, len ten asfodelový sme nezohnali.“
„Láskavý a milý ako vždy, však? Úplne k roztrhaniu. Poprosil by som ten jahodový. Keď už nič iné, aspoň môžem porovnať, či je vaše kuchárske umenie aspoň o stupeň lepšie, ako to elixírové,“ zaceril sa. „Potter, profesorka McGonagallová si žiada vašu prítomnosť v Hlavnom štábe a to presne za polhodinu. Ak by ste dovolili, zostal by som tu a prebral s vami váš zdravotný stav, slečna Weasleyová. Samozrejme som o ňom informovaný, prebrali by sme následný priebeh.“ Mierne prikývla. „A potom sa dostavíte aj s vašimi priateľmi sem a preberieme svetlo,“ otočil sa na Harryho.
„Už ho teda máte?“ spýtal sa a chystal taniere.
„Asi by som ho inak nechcel preberať. Nemyslíte?“
„Čo ja viem, čo sa vám preháňa hlavou?“ Položil pred Ginny tanier a svojmu strýkovi ho podával so širokým úsmevom. „To na vrchu je skutočne cukor. Nič iné len cukor,“ významne zdôraznil, Snape zvraštil obočie.
„No,“ nahodil veľmi sústredený výraz a prežúval. „Dá sa povedať, že to skutočne pripomína chuť palaciniek a je to, hm,“ vložil si do úst ďalší kúsok, „je to stráviteľné. Áno, rozhodne to nie je nič, čo by bezprostredne ohrozovalo život, v lepšom prípade zdravie,“ zaškľabil sa. „Myslím, že to zjem celé.“
„Ďakujem, v úprimnejšiu pochvalu som ani nedúfal.“
——
„Je hneď niekoľko vecí, ktoré by som s vami rada prebrala,“ spustila McGonagallová, keď sa usadila v salóniku oproti mládeži. „Ako ste si určite všimli, nežiadala som prítomnosť slečien Weasleyovej a Lovegoodovej a ani pána Longbottoma. Asi ste pochopili, z akého dôvodu.“
„Nie sú členmi Rádu,“ nadhodila Hermiona.
„Správne, slečna Grangerová, ale k tomu sa dostaneme neskôr. Tu vám odovzdávam obálky so zoznamom kníh a pomôcok do vašich ročníkom. Bola by som rada, keby ste zobrali obálku aj slečne Weasleyovej. Podľa rozhovoru, ktorý som viedla s profesorom Snapom, je veľmi pravdepodobné, že sa jej zrakový problém v najbližších dňoch vyrieši a ona stihne začiatok školského roku. Ďalej, keď otvoríte obálky, zistíte, že som bola, kvôli vašim následným aktivitám, nútená pozmeniť isté skutočnosti.“
Mládež v rýchlosti otvárala obálky. Harry v ňom mal okrem zoznamu aj kapitánsky metlobalový odznak, Malfoy nazeral flegmaticky.
„Nemáme prefektské odznaky,“ vyhŕkla Hermiona nešťastne. Ron len povytiahol obočie.
„Áno, presne to som mala na mysli. Musíte uznať, že ako členovia Rádu, vedúci Dumbledorovej armády, členovia metlobalového týmu a ako som sa dozvedela, máte záujem aj o oklumenciu, profesor Dumbledore tiež spomínal akési vaše súkromné hodiny, budete plne vyťažení. Preto som sa rozhodla odobrať vám vo vašom vlastnom záujme odznaky a dať ich niekomu inému,“ Ron len mykol plecami. Aj keď mu to určite nebolo jedno, nikdy oň príliš nestál.
„Ja si myslím, že by sa to dalo stíhať,“ namietla Hermiona.
„A to si práve nemyslím,“ odvetila jej pokojne a obrátila sa na Malfoy. „Vy ste, samozrejme, o svoj prefektský odznak prišiel už dávnejšie.“ Len prikývol. „A k ďalšej záležitosti,“ pokračovala a schválne nepozerala na skormútenú Hermionu. „Jedná sa o vás, pán Malfoy. Nastupujete ku mne, do Chrabromilu, a to do šiesteho ročníka. Musím ale podotknúť, že stav šiestakov, chlapcov, je zaplnený. Znamená to asi toľko, že v šiestackej spálni sa pre vás miesto nenájde, preto sme sa po dohovore s profesorom Dumbledorom rozhodli, že spravíme výnimku, a vy sa ubytujete v siedmackej spálni, v ktorej sa miesto uvoľnilo. Aj keď za tragických udalostí.“ Pozorne sa naňho zadívala. Len mykol plecami. To sa však nedá povedať o Ronovi, ktorý protestne frkol a zazeral. Malfoy sa naňho provokačne zaškľabil. „Vaše vzájomné vzťahy sú mi dôverne známe,“ prskla po oboch. „Budete sa s tým musieť zmieriť a aby vám bolo jasné, budem od vás očakávať aspoň vzájomné rešpektovanie. Ide aj o ďalšie záležitosti, v ktorých budete musieť spolupracovať. Pán Potter, na konci minulého školského roka sa objavila akási mapa. Nemienim to teraz rozoberať. Ide o to, že sa všetky tajné chodby, ktoré boli na tejto mape zaznačené, v priebehu prázdnin zatarasili. Z bezpečnostných dôvodov. Už niet možnosti, ako sa tajne dostávať z hradu a do hradu.“ Všetci traja po sebe neveriacky fľochali pohľadmi. „Možno sa vám to zdá kruté, ale je to tak. Túto mapu vám však neodoberieme, aj keď by som to spravila s veľkou radosťou a právom,“ prebehla ich prísnym pohľadom. „Ako právoplatní členovia Fénixovho rádu ju budete pravidelne kontrolovať. Budete dávať pozor na to, kde sa budú pohybovať istí slizolinskí študenti, o ktorých sa jedná, je nám známe. Budete mať možnosť ich preverovať. Ak by sa vám ich aktivita nepozdávala, budete mať právo zavolať niekoho z ostatných Fénixov, nachádzajúcich sa v škole. Ak by bola situácia vyhrotená, budete mať právo zasiahnuť aj sami. Žiadam vás o vzájomnú spoluprácu. Všetkých štyroch. A pevne dúfam, že sa nebudete pokúšať podnikať nejaké samostatné aktivity,“ pozrela na Harryho a Draca.
„Máme sa pripraviť na nejakú školskú vojnu?“ spýtal sa Harry, ktorý aspoň tento posledný bod z jej monológu považoval za zaujímavý.
„No, povedzme, že nikto neočakáva pokojný priebeh školského roka.“
„A čo Dumbledorova armáda?“ spýtala sa Hermiona. „Nemá sa aj ona pripraviť na…“
„Nie,“ prerušila ju a konečne na ňu pozrela. „Boli by sme radi, keby to zostalo záležitosťou Fénixov. Samozrejme, keď bude prinútený nejaký člen DA sa brániť, tak nech sa bráni.“
——
„Tak,“ vypustil Snape pomedzi zuby a díval sa z jedného na druhého. „Nebudeme si klamať. Všetci máme určite rovnakú radosť z toho, že budeme spolu tráviť viac času, než by si ktokoľvek z nás želal.“ Mlčky súhlasili. „Budeme to musieť vydržať,“ povytiahol kútiky úst. „Predpokladám, že vám pán Potter už stihol povedať, o čo pri našich stretnutiach pôjde. Opak by ma veľmi prekvapil,“ zaškľabil sa.
„Veď to je…“
„Ticho, pán Potter,“ vrkol po ňom. „Toto budú hodiny a nie naše provokačné konverzácie. Žiadam o rešpektovanie tohto faktu. Ak budem chcieť niektorého z vás počuť rozprávať, tak vás vyzvem. Nespoliehal by som sa však na to, že vás budú po našich stretnutiach bolieť hlasivky,“ zaškľabil sa. „Toto je svetlo, o ktoré nám ide,“ vytiahol fľaštičku s akousi oranžovou tekutinou.
„Veď to je nejaký elixír,“ zamrmlal Ron Harrymu potichu.
„Váš ostrovtip sa opäť ukázal v plnej forme, pán Weasley,“ natiahol, ale pozeral na elixír. „Zaujímalo by ma, ako by ste si predstavovali manipuláciu so skutočným svetlom. Ako by ste ho chceli skladovať, prenášať, ako by ste ho asi dostali do prútika? Nás zaujíma svetlo, ktoré, pri troche šťastia, vyjde z vašich prútikov. Tie sa nasýtia týmto elixírom. Obrazne sa tomuto elixíru vraví svetlo,“ konečne doňho zabodol pohľad. Vzápätí sa však odvrátil. „Než vám dovolím ponoriť špičku prútika do tohto elixíru, musíte ma presvedčiť, že moja následná námaha nebude zbytočná. Teraz každý z vás vyčaruje Patrona. Fyzického. Nech sa páči, ukážte sa,“ zaceril sa na nich.
Ani jeden sa príliš nehrnul. Nakoniec sa postavil Harry. Mal strach, aby ho príliš neovplyvnili udalosti predchádzajúcich, nie veľmi šťastných dní. Čo mala však hovoriť Ginny, ktorá sa postavila hneď za ním, keď z jeho prútika vyletel jeleň. Ani tá najšťastnejšia spomienka jej nepomohla. Jastrab sa nesformoval do svojej podoby. Hermiona bola zjavne nervózna z profesorovej prítomnosti a najmä jeho upretého pohľadu. Vydra vyskočila, ale nevydržala dlho. Ron sa síce tváril odhodlane, ale jeho červená tvár ho prezrádzala. Teriér mal problémy nabrať tvar, než sa stihol podobať na jeho ochrancu, bol fuč.
„Práve som sa presvedčil, že to bude presne také ťažké, ako som aj očakával,“ prebehol ich pohľadom. „Mágia, dôležitý prvok, o ktorom ste už boli tiež informovaní. Viete o tom, že Patronovo zaklínadlo je nepochybne náročné, ale ani zďaleka sa nemôže rovnať tomu, čo sa budeme snažiť docieliť. Viete vyčariť svojich Patronov v kritických situáciách. Vtedy sa vo vás ozýva mágia. Cíti, že ju potrebujete, aby ste sa zachránili a pomôže vám. Vy ju musíte dokázať ovládať, musíte si k nej vybudovať vzťah, musí sa vo vás ozvať vtedy, keď to budete chcieť vy hocikedy. Teraz ste neboli ohrozovaní dementormi, boli ste mierne rozhodení mojou prítomnosťou. Budeme pokračovať až vtedy, keď budete schopní vyčariť Patrona kedykoľvek vás o to požiadam. Inak sa nepohneme z miesta. Podarilo sa to Potterovi, zvláštne,“ zaškľabil sa. „Ani to, že sa slečna Weasleyová momentálne nenachádza v úplne optimálnej pohode, by nemalo brániť vyčareniu Patrona. K vám, Weasley, chce to viac presvedčenia a nie sileného chcenia. A vy, slečna Grangerová, skúste sa na mágiu a kúzlenie všeobecne pozerať inštinktívne. Všetko v knihách nevyčítate. Myslím, že týmto by sme naše prvé stretnutie skončili. Trénujte vyčarovávanie Patrona, v hocakej chvíli. Ak mi oznámite, že ho ukážete aj mne, tak budeme pokračovať. Potter, vy asi očakávate odmenu v podobe namočenia prútika. Čakáte márne, budete pokračovať spoločne. Rozmýšľajte o tom, čo som vám dnes vravel.“
——
„Vážne na sebe nemáš plavky?“ zaškľabila sa, keď si spolu ľahli na deku k moru. Už dva dni trvala jej šedosť, zatiaľ síce bez zábleskov svetla, ale odvtedy, ako na to prišla, nálada sa jej poriadne zdvihla. Prespávala uňho, túto noc sa mu schúlila v náručí.
„Nie, nemám,“ odvetil pokojne. Strelil po nej pohľadom, vyzerala zarazene. „Mám trenky.“
„Ty si somár, už som sa začala cítiť pohoršene.“
„Nemáš predsa prečo. Aj keď už spolu nechodíme,“ provokačne natiahol, „poznáš ma lepšie, než ktokoľvek iný.“
„Na jednej strane sa mi chce povedať, aby si tých narážok nechal. A na druhej, vďaka Merlinovi,“ zmĺkla. A on sa rozhodol do toho nerýpať. Miesto toho jej navrhol kúpanie. Súhlasila a on si preplietol svoje prsty s tými jej, keď ju viedol k moru. Bojoval s niekoľkými pocitmi. Cítil povinnosť jej pomôcť. Chcel ju zvierať v náručí a bozkávať. Rozišla sa s ním. Preňho by to malo byť výhodné, aspoň sa s ňou nebude musieť rozísť sám, keď toto všetko skončí. A opäť jeho túžba, jeho srdce, ktoré kričalo po tom jej. A počulo odozvu. Neodmietala ho, aj keď si držala mierny odstup. Nechápal ani seba a ani ju.
„Ginn, čo sa s nami vlastne deje?“ odvážil sa položiť otázku. Stáli oproti sebe až po ramená vo vode a objímali sa. Díval sa jej do tváre a videl v nej rovnaké nechápanie. Ich dlane sa vzájomne hladili, akoby mali svoju vôľu a odmietali počúvať rozum. „Čo ku mne cítiš? Je to stále nenávisť?“
„Nikdy som k tebe necítila nenávisť,“ šepla. Aj keď to vlastne vedel, nesmierne sa mu uľavilo. „Prepáč mi tie slová. Nemyslela som to vážne. Nikdy by som ti to nevyčítala.“
„Ja viem,“ prerušil ju.
„A ani rozísť som sa s tebou nechcela,“ pokračovala tichým hlasom. „Nechcela som ti ublížiť. Bola som…“
„Tichučko,“ opäť ju prerušil. Zrejme si to potrebovali povedať nahlas. A obaja sa báli začať. „Miluješ ma ešte aspoň trocha?“
„Nikdy som ťa nemilovala menej.“ A to stačilo k tomu, aby sa ich pery bez strachu spojili. Bozkávala ho tak, ako to doteraz nezažil. Chcela mu všetko vynahradiť, ospravedlniť sa a ukázať svoju lásku. Bozkávali sa aj vtedy, keď si ľahli na deku. Ospravedlnenie prešlo do vášne a tú postupne nahrádzali mierne bozky. Viac si netrúfli. Len ležali až do večera v objatí.
——
Zobúdzala sa s veľmi zvláštnym pocitom. Kontrolné natiahnutie ruky na ľavú polovicu postele jej oznámilo, že už vstal. Opatrne otvárala oči. Slnečné lúče zapĺňajúce celú izbu ju rozdráždili. Pred očami sa jej mihali svetlé bodky. Privrela viečka a zatlačila si dlane na oči. Aj napriek tomu intenzívne kmitajúce drobné škvrny videla. Vedela, čo to znamená. Mala by sa radovať, je to stav, po ktorom sa zjavia svetlé drobné miesta, ktoré sa budú zväčšovať. Pestrá realita sa jej bude postupne odkrývať, až sa jej nakoniec predostrie všetka nádhera sveta. Nebude to už dlho trvať. Teraz len vydržať tento nepríjemný pocit.
Blikajúce svetielka sa jej vrezávali do mozgu a rozbolela ju hlava. Snape to spomínal, nutne potrebovala elixír. S rukou na očiach si natiahla župan a sťažka sa dovliekla do kuchyne. Okamžite zisťoval situáciu a dával jej elixír. Neodvažovala sa otvoriť oči, len sedela s hlavou položenou na stole a modlila sa k tomu, aby to prešlo. Bolo jedno, či má oči zavreté alebo otvorené. Svetielka nemizli a hlava neprestávala bolieť. Prišlo jej nevoľno. Dvíhal sa jej z tých zábleskov žalúdok. Odmietla jesť, nútil ju piť. Celé doobedie bojovala s nepríjemnými pocitmi, bolesťou hlavy a ťažobou. Elixíry proti nevoľnosti nezaberali a ona to už nevydržala. Na poslednú chvíľu ju doviedol na záchod. Vyháňala ho, to posledné, čo chcela bolo, aby ju videl s hlavou v mise. Ostal a držal ju. Pevne ju zvieral, kým ona dávila. Bolesť hlavy nemizla, rovnako ako neznesiteľné biele bodky. Vysilene mu ležala v náručí, triasla sa vyčerpanosťou a on jej šepkal upokojujúce slová a bozkával ju do vlasov. Až keď už nemala čo zvracať ju zdvihol do náručia a odniesol ju do postele. Riskol to a nalial do nej ďalší elixír. Nevoľnosť mizla, ale bolesť hlavy bola stále silná. Svetielka blikali miernejšie, ale ani to ju nepotešilo. S hanbou sa mu obrátila chrbtom. Nenechal sa odradiť, ľahol si za ňu a objímajúc čakal, kým nezaspí.
„Čo robíš?“ nechápavo sa opýtal Ron, ktorý už tradične spolu s Hermionou doniesli nejaké jedlo a novinky.
„Varím takú polievku. Petunia ju varila vždy, keď bol niekto chorí. Samozrejme na mňa kašľala. Alebo keď sa Dudley prežral,“ porozprával im, čo si pretrpela Ginny. Vzápätí však hovoril, že podľa Snapa a aj jej rečí, sa jej stav bude razantne lepšiť.
„Keď už začne vidieť, tak je to len malá obeť,“ nesmelo nadhodil Ron. Všetci prikývli. Odložil mäsové pirohy, ktoré im poslala Molly. Na tie zrejme chuť mať nebude.
„Tak čo je nové?“ vyzvedal.
„Chytili Fursona,“ spustil Ron. „Mal si pravdu. Naliali doňho Veritaserum a on im všetko prezradil. Skutočne mal sledovať priebeh procesu a v okamihu, ako ste vystúpili z výťahov, poslal správu. Spolupracoval s nimi len krátko. Rodolphus Lestrange ho pred dvoma mesiacmi prinútil. Majú jeho sestru aj s celou rodinou. Mal im pomôcť pri procese spoločne so svojím bratrancom. Aj toho už Fénixy dostali. A práve tento bratranec odstránil výťah a sprístupnil tak cestu dementorom. Nevie však, ako to mali s nimi naplánované, to mu Lestrange samozrejme nepovedal. Ešte po ňom chceli, aby im vyniesol z Ministerstva záznamy a nebudeš sa vôbec diviť, o členoch Rádu. Adresy, bydliská… Teraz sa už intenzívnejšie zháňajú po nových domoch, sťahujú sa k rodinám. Povedal im aj o tom, že sa má konať Siriusova svadba a že oddávajúcim bude Stewart, takže ten sa zúčastnil nedobrovoľne. Preto o ňom vedeli a dostali ho.“
„A včera bol Sirius s Billom a Daltonom vo väzení. Dostali z Lestranga pravdu ohľadne Stewarta. Je mŕtvy, ale najskôr mu poriadne prezreli hlavu. A zistili všetko o svadbe aj procese,“ doložila Hermiona.
„Takže je to vlastne tak, ako sme si mysleli,“ zhrnul Harry. „Dáte si niečo na pitie?“ a vyťahoval džúse.
„Nemal si nejaké sny alebo predtuchy?“ opatrne sa opýtala Hermiona.
„Nie, vôbec. Dokonca sa mi tu ani nič nesníva. Večer ľahnem a ráno vstanem. Ani žiadne pocity nemám.“
„Len tak sme rozmýšľali, teraz, keď sú Fénixy v ohrození,“ nadhodil Ron, Harry prikývol.
„Fénixom, ktorí sú mi najbližší, by sa nemalo nič stať,“ zamrmlal. Myslel tým všetkých Weasleyovcov, Siriusa so Susan, Lupina s Tonksovou a Dumbledora so Snapom.
„Áno, pravdepodobne. Nikto nemôže očakávať, že budeš mať pocity za všetkých,“ pritakala Hermiona.
„A inak? Je niečo, čo by som mal vedieť?“
„Ani nie,“ zavrtel hlavou jeho kamarát. „Kruma sme nevideli,“ zaškľabil sa. „Ten nový sa už vrátil do Európy a ani to nové dievča sa neobjavilo. Dvojčatá sú častejšie v Hlavnom štábe v napätom očakávaní, ako vo svojom obchode,“ zazubil sa. „A s naším novým spolubývajúcim sme sa tiež nestretli,“ dodal významne. Hermiona prevrátila oči.
„Trénujete Patrona?“ radšej prehodil tému.
„Jasne, hocikedy,“ prikyvovali obaja. Zistil však, že musia byť obaja vo veľmi dobrej nálade, aby sa im aj podaril. Rovnako to bolo aj s Ginny. Spustili diskusiu na tému hodín s obľúbeným profesorom.
„Ahojte,“ potichu ich pozdravila Ginny. Opatrne kráčala smerom k nim s mierne privretými viečkami.
„Ako ti je?“ okamžite vyzvedala Hermiona.
„Už mi nie je zle, ale hlava stále bolí,“ odvetila, keď si prisadla. Ponúkol jej elixír od bolesti, neodmietla. „Tie bodky zmizli. Vidím pred očami svetlé škvrny, je to dosť nepríjemné.“ Zrejme preto privierala oči.
„A vidíš aj nejaké farby alebo niečo iné?“
„Nie, zatiaľ nie, ale zajtra to bude určite lepšie,“ pousmiala sa.
——
„Takže majú svetlo a šiel poň Snape,“ mrmlal Voldemort, Lestrangová mu kľačala pri nohách. Vrátila sa z ostrova, kde vytiahla potrebné informáciu od starého čarodejníka, žijúceho pod horou. Keď chcel ísť niekto na horu, musel prejsť okolo neho. Starec však už nikomu žiadne informácie nepodá. Bol mŕtvy. „To by som nepredpokladal. Myslel som si, že to bude Dumbledore, prípadne animágus, oni sú Potterovi najbližšie. Prečo sa až takto angažuje? Niečo za tým musí byť. Tá jeho zrada má nové rozmery. Pomáha Potterovi a mňa by zaujímalo prečo…“
„Pokúsim sa to zistiť, môj pane….“ vtieravo natiahla.
„Môžeš sa o to pokúsiť, aj keď si myslím, že to nezistíš,“ zaškľabil sa na ňu. „Za tie roky si sa mohla naučiť, že Snape si svoje tajomstvá stráži až príliš premyslene a dobre,“ s nechuťou natiahol. „Určite za to môže Dumbledore,“ pokračoval v úvahách. „Asi ho zatiahol medzi pravých Fénixov. A to sa nám asi nebude hodiť. Mám o jedného vážneho protivníka na viac a budem sa musieť podľa toho zariadiť. Dumbledore, Snape a Potter sú istí a určite aj Black. Ako poznám Pottera, určite do toho zatiahol aj tie decká. Vedia, že ich musí byť viac. Čo si myslíš, drahá Bella… koľko potrebuje času banda deciek, aby sa naučila niečo zložité? Niečo silné?“ pozrel na ňu. Zjavne netušila, o čom hovorí. „Od teba sa asi odpovede nedočkám,“ s odporom sa zaškľabil. „Nevadí. Minimálne dva mesiace, určite. Skôr sa to nemajú šancu naučiť. Budem sa musieť podľa toho zariadiť,“ doložil zadumane. „Bella,“ štekol po chvíli. Preľaknuto nadskočila. „Vy si naplánujte nejaké akcie. Pokúste sa preriediť rady Fénixov, povraždite pár muklov, nastražte niekoľko výbušním. Jednoducho sa ohlásme, nech si nemyslia, že sme nečinní,“ zachechtal sa.
——
V nasledujúcich dňoch sa jej stav zlepšoval. Svetlé škvrny sa skutočne zväčšovali a ona s natešením vravelo o tom, že začína rozoznávať farby, ktoré sa k nej predierali. So smiechom sa prechádzali po záhrade a on jej podával kvety najrozmanitejších farieb. Nikdy by si nepomyslel, koľko spontánnej radosti môže priniesť žltý, či oranžový kvet. Uprene sa mu dívala do očí, so slzami si uvedomovala ich zelenosť. Nerozoznávala ešte tvar, ale bola šťastná aj za to málo. Vedela, že čoskoro príde chvíľa a ona uvidí nielen jeho oči.
Čoraz bližšie sa dostávala k vytúženému cieľu. Najprv to boli len nejasné obrysy, ktoré sa menili na tvary. Rozprávala o tom, že vidí siluety svojho brata aj kamarátky. A oni sa tešili spolu s ňou. Farby boli čoraz pestrejšie a tvary jasnejšie. Spočiatku rozmazaný a nejasný obraz sa stále viac vyčisťoval.
„Harry,“ Jasne videla, že si uvedomoval skutočnosť. Dívala sa mu priamo do očí, z ktorých vytekali slzy šťastia. So záujmom si prezerala jeho tvár, značne strhanú starosťami a trápením. A ten nádherný úsmev, ktorý si nosila v srdci. „Vidím ťa, úplne krásne ťa vidím,“ šepla s úsmevom. Nechcela plakať, v tejto chvíli rozhodne nie. Len mu zotierala slzy a nežne ho hladila. „Ďakujem za všetko. Že si to vydržal, že si bol pri mne…“
„Pst,“ umlčal ju bozkom. Robil to z lásky, zo silného citu, ktorý stále viedol nad rozumom. Desať dní na ostrove nakoniec prinieslo očakávaný výsledok. Desať najťažších dní v jeho živote. Strach, neistota, upínanie sa na nádej a vieru. Už je po všetkom. Šťastie, radosť, spokojnosť a obrovská úľava. Bozkávali sa a tisli sa k sebe. Nechcel, aby to zašlo ďalej. Už nie. Teraz bude musieť nastúpiť rozum. Nedovolil jej pokračovať v snahe vyzliecť ho. Keby sa s ňou teraz miloval, nemal by silu skončiť to. Protestne sa naňho zadívala, len ju silno objal. „Zajtra sa budeme musieť vrátiť,“ šepol držiac si ju v náručí. Ona videla, on si splnil povinnosť. Pomohol jej získať to, o čo ju obral. Zaspávalo sa mu veľmi ťažko.
——
„Ted, už si sa vrátil?“ zakričala Andromeda Tonksová. Začula škrípanie vchodových dverí, ktoré sa k nej nieslo zdola. Práve si prezerala nákupy. Všetko malé vecičky pre jej vnúčatko. S úsmevom priložila bielu košieľku k dupačkám, s mierne zvrašteným obočím hodnotiacim následný efekt, sa zasmiala. Čapičky a najmä ponožky sa zdali také maličké, strácali sa jej v dlani. V obchode pre najmenších neodolala a kúpila aj dva mini habitky. A nikto by sa ani nedivil, keby zbadal malého plyšového jednorožca. Jednoznačne sa na vnúčatko tešila a vôbec jej neprekážal ani otec dieťatka. „Ešte si mal byť predsa v práci,“ nedalo jej. „Alebo si to ty? Nymphadora?“ Náhle sa strhla, ten bláznivý smiech jej bol povedomý.
„Nie, sestrička. Ani tvoj Tedy a ani Nymphadorka,“ Vo dverách sa zjavila Lestrangová v sprievode dvoch maskovaných smrťožrútov.
„Bella,“ sykla naštvane, automaticky siahla po prútiku, ktorý ležal vedľa nej. Nezachytila ho, pretože jej ho sestra odpálila. „Ako ste sa sem dostali? Vypadnite!“ vykríkla naštvane. Aj keď sa zúrivosť menila na strach. „Čo vlastne chceš?!“
„Hádaj,“ zaškľabila sa Bella. „Môžeš, hm, raz,“ rozrehotala sa. „Čo by som asi mohla chcieť od niekoho, kto pošpinil naše meno? Čo by som asi tak mohla chcieť? Rozmýšľajme,“ oči jej horeli šialenosťou. „Smrť, moja milá Andromeda. Vydala si sa za mukla, už väčšiu hanbu si rodine spraviť nemohla. A ako vidím, pripravuješ sa na to, že privítaš na tomto svete malého vlkolačika. Nemýlim sa? Preto si sem pritiahla tie handre?“ znechutene mávla prútikom a maličké šaty vzbĺkli.
„Okamžite vypadnite!“ skríkla znova chvejúc sa od jedu. „Zober si tých svojich pätolízačov a zmizni z môjho domu!“
„Prestaň vyvreskovať!“ štekla po nej. „Počúvaj ma, drahá sestrička,“ natiahla so značnou dávkou pohŕdania. „Pýtala si sa, ako sme sa sem dostali? Ale to je veľmi jednoduché. Kde máš Tedyho?“ posmešne natiahla. Andromeda začala tušiť to najhoršie. „Kde je tvoj Tedy?“ rehotala sa.
„Čo ste mu spravili?!“ pýtala sa s narastajúcimi obavami.
„Čo sme mu spravili?“ zachechtala sa. „Ukážte jej, čo sme spravili tomu prašivému muklovi,“ vyzvala svojich spoločníkov. Jeden z nich zodvihol malé vrece, na spodku červené. Zakrvavené. Z toho, čo vytiahol a posmešne natrčil, sa jej zdvihol žalúdok.
„Ted,“ hlesla a s hrôzou pozerala na odťatú hlavu svojho manžela. Mŕtvolná bledosť, oči vyvalené a stále otvorené, pery modré. Odvrátila pohľad, chcelo sa jej vracať, chcelo sa jej kričať a plakať. Smrťožrút ho držal za vlasy a všetci traja sa smiali. Ale ona sa smiala najviac. Najdesivejšie a najšialenejšie.
„Toto sme spravili tvojmu drahému,“ neprestávala sa rehotať a pristúpila k sestre. Surovo zodvihla jej tvár zaliatu slzami. V šoku nebola schopná reakcie. „Andromedka, najprv som ťa chcela odtiaľto zobrať a ukázať ti hlavu aj tvojej dcéry. Ale rozhodla som sa inak. Zabijem ťa!“ štekla jej do tváre a bláznivo na ňu vyvaľovala oči. „Pomaličky, kruto a nemilosrdne. A aby ti bolo jasné, príde čas a dostanem sa aj k tvojej dcére. Počkám si však. Počkám, kým vyvrhne toho bastarda a potom, neviem… Rozštvrtím ho? Pred očami tvojej pestrofarebnej dcéry? Áno, to bude najlepšie. Bude trpieť miesto teba. Bude tvrdo znášať všetky tvoje chyby.“
„Prosím, nechaj ju na pokoji.“ Vedela, že je to zbytočné. Vedela, že ju nestihne varovať. „Prosím, Bella, veď sme sestry,“ skúsila ju obmäkčiť.
„Ale nevrav, vážne?“ zachechtala sa. „Ty si sa k nám predsa prestala hlásiť, tak tu teraz nevyťahuj nejaké rodinné putá. Aj Cissa už skončila, slabá, prostoduchá a naivná. Tvoja dcéra vás tu nájde. Nechám jej tu pozdrav.“
„Prosím, nechaj ju.“ Už nedohovorila. Cítila, ako sa jej lámu rebrá, ako praská pokožka a vyteká z nej teplá krv. Zmietala sa v bolestiach na zemi, z diaľky sa k nej niesol ich smiech a vzájomné povzbudzovanie sa. Prikotúľala sa k nej hlava jej manžela. Uprela pohľad do jeho očí. Aspoň na moment. Jej telo sa vznášalo do výšky a pristávalo na čele postele. Bolesťou zastrenou mysľou sa upierala na svoju dcéru. A na to maličké, ktoré už neuvidí. Na ktoré sa tak strašne tešila. Všetko končilo, jej smrť sa približovala pomaličky. Každou novou zlomeninou a ranou. Už nevnímala bolesť, už nepočula ani ich smiech. Bavili sa na nej dlho. Aj keď bolo po všetkom, oni sa stále zohavovali jej mŕtve telo. Nenechali ani jedno miesto bez poznačenia, bez zlomeniny či rozšklbania. A nechali ich tam. Odťatú hlavu Teda Tonksa a znetvorené telo Andromedy Tonksovej.
——
„Ako to, že tu nikto nie je?“ nechápala Ginny, keď sa na objavili na premiestňovacom území pred Brlohom. Ron s Hermionou včera priniesli novinu, že už vidí výborne aj s oznamom, že sa dnes vrátia. To vedela. Netušila však, že skoro ráno, ešte než vstala, sa Harry premiestnil a zobudil Hermionu. Prichystali pre ňu prekvapenie. Presne to isté, o ktoré bola ukrátená.
„Myslím, že sme tu o pár minút skôr,“ mykol plecami a pozrel na hodinky.
„To je tvoja chyba. Ty si sa ponáhľal,“ zdrapila ho za ruku. „Tak poď,“ so šťastným úsmevom ho viedla do domu. Len sa uškrnul pod nos.
„Prekvapenie!“ zborovo sa ozvalo, keď prešli cez prázdnu kuchyňu do obývačky. V úžase ostala stáť na mieste a pozerala, ako sa na ňu všetci vrhajú. Plačúca mamka, dokonca aj Arturovi stekali slzy. Bratia ju so smiechom stískali, kamaráti objímali. „A dodatočne aj všetko najlepšie k narodeninám!“ Omámene prijímala gratulácie. Všetci jej šťastne vraveli o tom, že sú radi, že znova vidí. Strkali jej do rúk darčeky. Kútikom oka zahliadla nielen pestrofarebné balóniky a nápisy k jej narodeninám, ale aj nápis vítajúci ju doma. Obrovská torta postavená na stole. Nevnímala, kto čo hovorí. Ich radostné výkriky sa miešali. A jej stekali slzy dojatia. A nielen jej. Hermiona sa objímala s Tonksovou, stála pri nich Luna so zasneným úsmevom. Sirius sa smial spolu so Susan. Dvojčatá ju zdrapili za ruky a ťahali do záhrady. Vzápätí sa nad Brlohom rozprskol nádherný ohňostroj a ona len stála, očarene a neschopná slova.
„Takže by sme mohli spustiť oslavu!“ vykríkol Sirius, keď sa stratilo aj posledné blikajúce svetlo. Až vtedy jej kamarátky povedali o tom, že toto isté už na ňu raz čakalo. A ona pochopila. Pohľadom vyhľadala Harryho. Mierne sa na ňu usmieval. Nedovolili jej k nemu zájsť. Odpovedala na zvedavé otázky, rozprávala o svojich očiach a o jeho pomoci. Mamka rozkrájala tortu. Hodiny sedela v obklopení všetkých. Sirius griloval, Malfoy mu pomáhal. Až potom sa situácia trocha upokojila.
„Dobre, už by sme mohli mňa uzavrieť,“ zasmiala sa. „Čo máte nové vy?“
„Nič,“ mykla plecami Susan. Chlapi neďaleko nich tvorili hlúčik s pohármi v rukách. Zjavne si riešili svoje záležitosti. „Dúfam, že môžem rátať s tvojou účasťou na mojich hodinách Oklumencie,“ spýtavo nadvihla obočie.
„Samozrejme,“ okamžite prikývla.
„To je fajn, okrem Hermiony a Luny sa prihlásil aj Ron a Neville,“ ukázala na nich. „Len Draco sa z toho vyzul. Nevadí. Piatich študentov už mám istých, takže to nevyjde navnivoč,“ zaškľabila sa.
„Určite budú viacerí,“ uškrnula sa Hermiona. „Susan má strach, aby jej na hodiny niekto chodil,“ vysvetlila Ginny. Prikývla. „Ako to teraz bude?“ spýtala sa jej a významne nadvihla obočie. Bolo jasné, čo ju zaujíma.
„Snape spraví v novembri kontrolné vyšetrenie,“ ukázala si na hlavu. „Dovtedy budem musieť brať aspoň jeden elixír denne. Keď tam nič nebude, tak s tým skončím. Očné nervy však vyzerajú dobre.“ Hneď, ako sa Snape dozvedel, že sa jej vrátil zrak, prišiel ju na ostrov skontrolovať.
„Bude to v pohode,“ usmiala sa Tonksová.
„Určite,“ pritakala. Bola si tým istá. Teraz už bude všetko v poriadku. „Ty ako? Tehotenstvo?“
„No, obdobie pohody skončilo,“ zaškľabila sa. „Dva dni pred a aj po splne boli mučivé. Ten malý je hotový drak a to nemyslím obrazne. Je to šialené aj mimo spln,“ významne zdôraznila. Dievčatá sa zasmiali. „Musí byť taký divoký po mne, Remusovu povahu určite nezdedí. Začal sa hýbať a svoju existenciu mi dáva na vedomie pravidelne. Túžobne očakávam deň, kedy bude trocha pokojnejší. Nemôžem nič.“
„Deti… radosti a starosti,“ nadhodila Susan.
„A čo vy? Neplánujete niečo?“ opýtala sa jej Tonksová. Spustili debatu o deťoch.
Začalo sa stmievať a ona si uvedomila, že v okamihu, ako prišli a všetci sa na ňu vrhli, ich ruky sa nechtiac rozdelili. Odvtedy spolu neboli. A ona netúžila po ničom inom, ako ho objať a znova sa mu poďakovať. Za všetko. Aj za toto prekvapenie. Poobzerala sa, nikde ho však nevidela.
„Kde je Harry?“ šepla Hermione.
„Neviem. Ani Sirius tu nie je, asi sú niekde spolu,“ mykla plecami.
Postavila sa s úmyslom ho nájsť. Hermiona sa pýtala, či má ísť s ňou. Len zavrtela hlavou. Prešla záhradu, ale nenašla ho. Rozhodla sa skúsiť to pred domom. Veselý hovor všetkých prítomných postupne zanikal, hudba doznievala. A začula hlasy. S úsmevom pridala do kroku.
„Spravíš chybu, veľkú chybu.“ Začula Siriusa.
„Možno. Už som tých chýb spravil až príliš. A najväčšiu vtedy, keď som sa do nej zamiloval.“ Zarazila sa a spomalila. „Nikdy sa to nemalo stať, ja proste nemôžem byť šťastný. Ani na moment. Možno to nebude najlepšie a najšťastnejšie, ale bude to najrozumnejšie. Budeme nešťastní, obaja, ale aspoň bude živá. Za posledného polroka toho bolo priveľa a ja neznesiem niečo ďalšie. Toto je moja vojna a ja som nemal právo ju do toho zatiahnuť. Tá nehoda bola poslednou, ktorá sa jej vďaka mne prihodila. Rozídem sa s ňou. Bude v bezpečí, keď nebude pri mne.“ Podišla bližšie, po lícach jej stekali slzy a jej pohľad sa stretol so Siriusovým. Nervózne si odkašlal.
„Asi bude najlepšie, keď sa o tom porozprávate vy dvaja,“ Harry naňho pozrel a videl jeho pohľad vrazený niekde zaňho. Rýchlo sa otočil.
„Ginn,“ hlesol nešťastne. Bolo mu jasné, že niečo počula. Jej uslzená tvár a bolestný, ukrivdený pohľad, ktorý doňho vrážala, mu dal jednoznačnú odpoveď. „Čo všetko si počula?“ vstal a podišiel k nej.
„Dosť na to, aby som pochopila, aký si zbabelec,“ odstrčila jeho ruky, ktoré sa ju pokúšali zachytiť. Sirius už bol v dome.
„Čo keby sme sa o tom pokojne porozprávali?“ navrhol.
„O čom sa chceš rozprávať?“ vrkla naštvane. „Už si sa predsa rozhodol. A môj názor ťa opäť nezaujímal.“
„Keď si už načúvala, určite si počula aj to, prečo to chcem urobiť.“
„Ha, vidíš?“ zaškľabila sa. „Keď som ja robila podobnú hlúposť, tak som bola šialená. Ale v tvojom prípade sa jedná o veľkorysé, šľachetné gesto veľkého hrdinu. Obetujúceho vlastné šťastie. Bež do čerta, si obyčajný pokrytec.“
„Ginny, počúvaj…“
„Nebudem! Mám taký blbý pocit, že si toto plánoval už dlho, že? Pravdepodobne hneď po tej nehode. Nemýlim sa?“ uprene mu hľadela do očí. Jeho zaváhanie ho prezradilo. „No samozrejme. A vraj si to robil z lásky. Mala som pravdu, bolo to z pocitu viny. Čo všetky tie reči? To si sa vyše dvoch týždňov pretvaroval?“
„Nepretvaroval som sa,“ odvetil zamračene. „Miloval som ťa, milujem ťa a aj ťa budem milovať. Ale nemienim ďalej riskovať tvoj život. Už nemienim prežívať ten strach, tú neistotu.“
„A preto vravím, že si zbabelec, sebec a pokrytec! Alebo to má byť nejaká pomsta za tie moje reči? Ani by ma to neprekvapilo.“
„Prestaň si vymýšľať, toto sme si predsa vyjasnili.“
„V tom prípade, milý Harry, keď ma tak strašne miluješ, ako tvrdíš, mohol by si si vypočuť aj môj názor. Obávam sa však, že je zbytočné ti niečo hovoriť. Zjavne si už rozhodol aj za mňa,“ zabodávala doňho pichľavý pohľad. Mlčal. „Fajn. Chceš, aby som ostala nažive? O to ti ide? Bojíš sa, že by sa mi pri tebe mohlo niečo stať?“
„Áno, tak nejako som to myslel…“
„Tak ma počúvaj. Tým, že sa so mnou rozídeš, sa mi možno nič nestane. Možno. Budem žiť? Nie, budem prežívať, pretože ma zabiješ. Ó, ja som si dovolila použiť tvoje slová,“ vyštekla uštipačne. „Ako sa ti to teraz počúva? Chceš ma držať ďalej od seba? Tým si myslíš, že si nejako pomôžeš? Čo Tajomná komnata? Nikdy ti nenapadlo, že keby som sa vtedy nehanbila a nestránila sa vás, keby som s vami strávila aspoň nejaký čas, mohla som o tom povedať skôr? Mohla som sa priznať? A ten hajzlík by ma tam nenalákal? A ty si ma nemusel hrdinsky zachraňovať? Asi nie. Nikdy a nikde nebudem v bezpečí. Vedia o nás a využijú najmenšiu príležitosť mi ublížiť, či budem s tebou alebo nie. Bojíš sa o mňa, nechápem prečo. Neovládam síce oklumenciu a neviem prenášať myšlienky, ani nemám predtuchy a sny, ale inak viem všetko čo ty, Hermiona alebo Ron. Naučil si ma všetko, čo viete. Vám to stačí a mne by nemalo?“
„Ginny, ty to nechápeš?“ spýtal sa, ale bol maličký. Cítil sa zatlčený do zeme jej slovami.
„Asi nie, Harry,“ povedala potichu. „Vieš čo? Nebudem ťa prehovárať, ani sa ti vnucovať. Milujem ťa a to dobre vieš. Rozhodni sa podľa svojho najlepšieho svedomia. Keď si myslíš, že naším rozchodom niečo vyriešiš, máš ho mať,“ otočila sa na päte a odišla. Nechala ho tam stáť. Oprel sa o strom a zviezol sa k zemi. Toto bude ťažká noc.
——
„Som rada, že sa trocha umúdril,“ zachichotala sa Tonksová a pohladila sa po brušku. „Aj keď si netrúfam odhadovať, ako dlho to vydrží,“ siahla na dvere od rodičovského domu.
„Keď má tvoju povahu, tak si myslím, že dlho nie,“ usmial sa na ňu jej manžel.
„Mami!“ húkla do priestorov domu. „Sme tu! Kde si?“