„Aha,“ vydýchol Snape. Svojím prehlásením ho viac ako prekvapil. Doslova ho šokoval a samozrejme potešil. „Dobre. Som rád, že sa vaše zmýšľanie tak radikálne zmenilo,“ povedal, keď sa mu podarilo stráviť prvotný údiv. „Bolo mojou povinnosťou postarať sa o vás, nerobil som to však z prinútenia. A okrem toho, keby som vtedy vypočúval Thomasa poriadne, prišiel by som na jeho spojenie s Kingsleym a predišlo by sa nepríjemnostiam. Takže som sa musel postarať o to, čo sa pokazilo mojou chybou. Každopádne ma teší, že ste to zvládli a že ste v poriadku, v rámci možností.“
„Fajn,“ okomentoval skleslo. Asi by mal byť rád, že ho na mieste neprizabil. „No, viete to,“ mykol plecami. „Ako s tou informáciou naložíte, je vaša vec,“ vypustil uštipačne. Čo čakal? Že sa mu strýko vrhne do náručia a rozplače sa? „Čo bude teraz s vami?“ zabodol sa mu do očí. „Keď ste sa stali tým najväčším zradcom?“
„Nič zvláštne,“ odvetil. Vôbec nemal v úmysle mu povedať, že sa jeho postoj tiež zmenil. „Bývať budem v Rokforte, učiť budem naďalej. Tým určite poteším nielen vás,“ zaškľabil sa. Nemohol si nevšimnúť záblesk sklamania, ktorý sa mu odrazil v očiach. Mrzelo ho to, ale naposledy, keď niekomu prejavil city, nedopadlo to najlepšie. „Najväčším problémom je to, že sme stratili akékoľvek spojenie s Temným pánom. Môžeme len predpokladať, aké budú jeho ďalšie kroky. Keď sa však budú zvolávať, budeme to vedieť,“ pomädlil si ľavé zápästie.
„A čo Slizolinčania? Budete naďalej vedúcim tej úžasnej fakulty?“
„Samozrejme. Aj keď sa informácie šíria rýchlo a oni po mne už začali zazerať, budú sa s tým musieť zmieriť,“ uškrnul sa.
„Čo keď budú chcieť na vás spáchať atentát? Nie je to vylúčené.“
„To isté sa týka aj vás a my sa predsa nebojíme slabších smrťožrútskych výhonkov.“
„To nie. Len by ma zaujímalo, či budete aj naďalej tak nenávidieť Chrabromil a preferovať Slizolin aj napriek tomu, že ten vás príliš v obľube nebude mať,“ zaškľabil sa.
„Nerobte si nádeje, že by som prejavoval akúkoľvek náklonnosť k vašej fakulte. K trom neobľúbeným fakultám sa pridá aj štvrtá.“
„Aha, takže sa snažíte o to, aby vás nemala rada už komplet celá škola.“
„Mne stačí zistenie, že ma máte rád vy,“ zaškľabil sa.
„Že som radšej nedržal hubu,“ vrkol zamračene.
„Potter, môžete mi vysvetliť istú mapu? Tajné chodby?“ spýtavo zdvihol obočie.
„Nie, ani keby ste ma mučili,“ zamračil sa ešte viac. „Aj tak ste si to už domysleli, nevidím dôvod vám niečo vysvetľovať.“
„V poriadku. Len nech vám je jasné, že si odteraz na vás dám pozor. Máte predo mnou ešte nejaké tajomstvá?“
„Samozrejme,“ natiahol a zaškľabil sa. Na neviditeľný plášť zatiaľ neprišiel. „Nedúfajte, že by som vám odhalil všetky.“
„To by som určite nedúfal a taktiež si nemám robiť nádeje, že by ste mi vysvetlili záležitosti okolo kameňa a náramku.“
„Nie.“
„Iste. Pochopil som, že ste sa vďaka tomu kameňu zmenili. Že ste bystrejší, vytrvalejší. Ako som si mohol myslieť, že by to bola vaša prirodzená zmena?“ zavŕtal s úškrnom. „Za vašimi elixírovými úspechmi stojí akýsi kamienok,“ natiahol uštipačne.
„Každý máme niečo, čo nám pomáha. Ja mám kamienok a vy tú svoju neprístupnú masku. Čo bude s Malfoyom?“
„S ním sa budem musieť ešte porozprávať. Bol by som rád, keby prijal Dumbledorovu ponuku.“
Dlho sa nezdržoval, prehodili spolu ešte pár viet ohľadne jeho zdravia a potom odišiel. Za dverami sa však zastavil a na pár sekúnd sa mu na tvári rozlial úsmev. Úprimný a nepredstieraný. Potom sa nadýchol a šiel do Malfoyovej izby. Mal preňho novinky.
„Smiem?“ opýtal sa, ale na odpoveď nečakal. Zavrel za sebou dvere a pozrel na zjavne zadumaného chlapca. „Malfoy,“ spustil, keď si sadol oproti nemu. „Profesor Dumbledore mi povedal o možnostiach, ktoré vám ponúkol. Aký na to máte názor?“
„Neviem. Čo sa týka toho procesu, bol by som rád, keby sa moje meno očistilo a keby na mňa prestali všetci zazerať.“
„Všetci?“
„Takmer všetci.“
„A škola?“
„Tak na to asi nebudem mať čas. Chcem sa pomstiť za matku,“ zamračene naňho pozrel. „Vám to nenapadlo? Pomstiť vašu lásku?“ vrkol nespokojne.
„Samozrejme, že mi to napadlo, ale už je neskoro,“ vypustil. Draco naňho nechápavo pozrel. „Mám nejaké kontakty. Než som sem prišiel, zastavil som sa u jedného, známeho, a troška ho prinútil povedať o udalostiach po našom odchode zo sídla. Nie je komu sa pomstiť. Temný pán vášho otca zabil,“ povedal zamračene.
„Vážne?“ Na Dracovi bola vidieť spolovice radosť a spolovice sklamanie. „Škoda. Rád by som ho zabil sám.“
„Nie ste sám. A na nás dvoch vyhlásili lov.“
„To ma neprekvapuje, dalo sa to čakať. Keďže sa momentálne nemám komu konkrétnemu pomstiť, možno by som mohol prijať profesorovu ponuku. A potom sa pomstiť každému smrťožrútovi, ktorý sa mi dostane pod ruky.“
„Trocha sa miernite vo vyjadrovaní. Uvažovali ste o škole?“
„Len okrajovo.“
„Tak by ste mali uvažovať hĺbavejšie. Bolo by rozumné, keby ste si dokončili školu, bez nej sa nepohnete. Môžete bývať do konca prázdnin tu. Pochybujem, že by ste si začali teraz nárokovať na Malfoyovské majetky. Cez školský rok budete v Rokforte. Nastúpite s čistým menom, ak by ste mali problémy, ste schopný sa ochrániť aj sám. Ten Chrabromil zase nie je taký zlý nápad. Slizolin by vás určite neprijal. Zopakovali by ste si šiesty ročník, vynechali ste viac ako polrok a učitelia nebudú takí veľkorysí, že by vám to odpustili. Ja tiež nie. A čo sa týka Rádu, v auguste nastupujú Grangerová s Weasleym. Ak sa budú dať členovia prehovoriť, mohli by ste sa pripojiť. Do procesu ostanete tu, nebudete vyťahovať päty. Môžete ísť maximálne za mnou do Rokfortu alebo k niekomu z členov, ak vás pozvú. Profesor vám všetko vybaví, taktiež oficiálne premiestňovacie skúšky.“
„Pekne ste mi to zariadili,“ natiahol. „Asi mi neostane nič iné, len s tým súhlasiť, momentálne inú možnosť nemám. Predpokladám, že keby som nesúhlasil, vy by ste ma prinútili iným spôsobom. A musím uznať, že to nie je až také hrozné vzhľadom k tomu, že si asi príliš nepomôžem. Mám na vás však otázku. Nejako sme sa o tom zabudli porozprávať. Čo bolo medzi vami a mojou matkou?“ zabodol doňho skúmavý pohľad.
„Už som vám to predsa povedal,“ riekol tichým hlasom. „Miloval som vašu matku od šiesteho ročníka, kedy som prežil najkrajších päť týždňov. Neskôr som pochopil, že aj pre ňu to bolo najšťastnejšie obdobie. Držal som sa blízko Malfoyovi, blízko vás a blízko nej. To je všetko, viac k tomu nemám čo povedať.“
„Nikdy potom ste s ňou nič nemali? Nemôže existovať možnosť, že by som nebol… Malfoyom?“ opýtal sa zachmúrene. „Pochopte. Môj otec bol zviera, despota,“ doložil potichu. „Za týchto niekoľko týždňov som pochopil, že vy ste úplne iný. Matka by bola pri vás určite šťastná.“
„Ja vás chápem. Roky som ju potichu miloval a pozeral sa, ako trpí. Nie, Malfoy. Ja som s vašou matkou potom nič nemal, nie som váš otec. Ale vy máte po vašom otcovi možno len vzhľad, srdce máte po matke.“
„Škoda, od istej doby som si začal robiť ilúzie,“ šepol. Potom sa odhodlane pozrel do Snapovej tváre. „Prijmem Dumbledorovu ponuku a pokúsim sa presvedčiť aj ostatných, že stojím na tej správnej strane.“
——
Cíti, ako sa mu do zápästia zarezáva povraz, keď sa snaží odtiahnuť ruku. Vidí chladnú oceľ klieští, ktoré sa približujú k jeho prstom. V očiach sa mu odráža zdesenie, zuby pevne zovreté a nervy napnuté. Zachytili konček nechtu a trhli. Diabolský smiech Bellatrix Lestrangovej zaniká v jeho bolestnom kriku. Z prsta vyteká pramienok krvi a kvapká na kamennú podlahu. Sleduje, ako dopadajú do jeho rany zrniečka soli a bolesť sa zdvojnásobí. Chladná Bellina ruka sa dotýka jeho spotenej a rozhorúčenej tváre. So smiechom ho pohladí, smeruje kliešte k ďalšiemu nechtu a postup zopakuje. A opäť bolesť.
Zadýchane sa posadil na posteli, chrbát sa pod prudkým pohybom ozval. Uvedomil si, že to bol sen, ale odporne živý sen. Dve noci spal dobre, ale už odmietol elixíry na pokojný spánok. Pochopil, že spravil chybu. Ešte to ani zďaleka nie je v poriadku a ani tak skoro nebude. Bude ho to prenasledovať, tá bolesť sa bude ešte dlho vracať. Aj keď len v snoch. Načo mu je vyprázdňovanie mysle? Je to príliš silný zážitok, aby sa voči nemu dokázal obrniť. Teraz asi tak skoro nezaspí. Pozrel na hodinky na nočnom stolíku. Ešte nie je ani polnoc, nemalo by sa mu snívať nadránom?
Zdvihol sa z postele, chcel zájsť do kuchyne a napiť sa. Alebo chcel len utiecť od sna. Neistým a pomalým krokom sa vybral po schodoch, stále sa necítil úplne v poriadku. Pred oči sa mu nepretržite vracali spomienky na železné tyče a žeravé kovy. Zamrkal a striasol sa.
„Nemôžeš spať?“ oslovil ho Sirius. Prudko sa k nemu otočil, srdce sa mu rozbúchalo a zalapal po dychu. „Videl som ťa, zo salónika,“ dodal na vysvetlenie a mračiac si ho skúmavo premeriaval.
„Nemôžem.“ hlesol, keď sa spamätal. „Mám smäd a toho spánku už bolo asi príliš,“ na potvrdenie svojich slov vytiahol džbán s džúsom.
„Tak sa poď porozprávať. Ani mne sa akosi nechce spať.“ Otočil sa a odišiel. Bol vďačný, že nevyzvedal, aj keď mu bolo jasné, že mu jeho napätosť neušla. Vychytil sa za ním.
„Ako to, že nemôžeš spať?“ opýtal sa, keď sa usadil.
„V posledných týždňoch mám problémy so spánkom, aj keď by to malo byť už v poriadku,“ vysvetlil a mykol plecami. „Tak ako si sa rozhodol? Kedy sa chceš vrátiť do školy?“
„Čo najskôr, kvôli skúškam. Bolo by pekné, keby som sa tam aspoň chvíľu pred nimi ukázal,“ zaškľabil sa.
„Asi ti neprekáža ten mesačný výpadok.“
„Ani nie. Mia sa už o všetko postarala. Dotiahla mi knihy aj s úlohami. Aspoň sa v tej posteli nenudím. Kedy bude svadba?“ spýtal sa a pobavene vytiahol obočie.
„Áno, svadba,“ zachechtal sa. „Najprv musím zájsť za svojím budúcim švagrom a konečne mu to oznámiť. Inak by mala byť druhý prázdninový týždeň, pred splnom. Vy potom odídete ktovie kam. V auguste nemôžeme, Susan pôjde zase preč.“
„Tak skoro po svadbe ťa opustí?“ zatváril sa súcitne.
„Ha-ha,“ zamračil sa. „Svadba bude u nás. K Tonksovým by sme sa nezmestili. A ty si môj svedok, asi ešte o tom nevieš.“
„Nie, o tom som vážne nevedel,“ uškrnul sa. „Ešte by to chcelo malého Blacka, čo povieš?“
„Tak o tomto sme sa ešte nerozprávali, ale tak skoro to nebude. Najprv by sa mala vyriešiť situácia, vieš, čo myslím. Nebolo by rozumné v tejto neistej dobe mať dieťa.“
„Lupin ho mať bude,“ namietol.
„Iste, ak by sa to náhodou stalo, samozrejme protestovať nebudem. Ale vedome sa o to pokúšať nemienim. Kam vlastne odchádzate cez prázdniny? Dumbledore nechce nič povedať a Molly z toho nie je dvakrát nadšená.“
„Keď nechce nič povedať Dumbledore, tak ani my nemôžeme. Ale je to absolútne bezpečné, môžeš mi veriť.“
„Jasne, že verím. Dumbledore to opakuje neustále. Len som bol zvedavý,“ mykol plecami. „Nechceš stráviť časť prázdnin u svojho strýka?“ opatrne nadhodil.
„Nie,“ rozhodne zavrtel hlavou a uškrnul sa. „Chcem stráviť pokojné prázdniny a uňho by pokojnými určite neboli, zabili by sme sa. Nie a ani som nad takou možnosťou neuvažoval.“
„Ako chceš. Nepredpokladám, že by chodil na návštevy,“ nevinne pozrel na Harryho. „V najbližších dňoch za ním ideme.“
„Asi sa konečne dozvie, že sa jeho sestra ide vydávať,“ pobavene zdvihol obočie. Sirius prikývol.
„Áno, konečne mu to prezradíme. Čakali sme, kým sa situácia trocha upokojí. Teraz by malo byť všetko v poriadku, čo myslíš?“ skúmavo sa naňho zadíval.
„Ja si myslím, že áno,“ podozrievavo po ňom pokukoval. Vedel, na čo naráža.
„Harry, ja viem, že nie si úplne v poriadku. Aj keď sa tak snažíš pôsobiť. Prečo si nemohol spať?“
„Bude to v poriadku, len musí uplynúť trocha času. Samozrejme, že na to myslím, nedá sa zabudnúť. Nemohol som spať, už mi to ležanie lezie na nervy.“
„Skutočne?“ nedôverčivo sa zamračil. S úsmevom prikývol. „Nemyslím si, že vravíš pravdu, ale asi ju z teba nevytiahnem.“
——
Ubehol už týždeň od záchrany Pottera. Bol rád, že je jeho synovec v poriadku a dokonca ho má rád, ale tá vnútorná radosť bola potláčaná niečím bolestivým. Jej smrťou. Stačilo im len málo, len niekoľko metrov a mohli nájsť šťastie. Nie je mu súdené, aby sa na niekoho viazal. On si proste k sebe nemôže nikoho pripútať, prináša to smolu. Musí zostať sám, naveky. A to platí aj pre Pottera. Jednoducho si ho nepustí k telu.
„Ahoj, Severus,“ ozvalo sa od krbu. Na jeho prekvapenie prišiel so Susan aj Black.
„Čau, Snape,“ zaškľabil sa.
„Prečo mám taký pocit, že by ma vaša návšteva nemala až tak tešiť?“ podozrievavo sa zamračil.
„Tak to nemám tušenia,“ nevinne sa uškrnul Sirius. „Chceli by sme ti niečo oznámiť.“
„Nie,“ prerušil ho a oboch ich nedôverčivo premeriaval. „Nechcete mi povedať to, čo si myslím, že mi chcete povedať.“
„Síce neviem, čo si myslíš, že ti chceme povedať, ale možno máš pravdu,“ mykol plecami Sirius. „Chcem ti povedať, že sa budeme so Susan brať, druhý prázdninový týždeň,“ uškrnul sa.
„Áno, Severus,“ prikývla s úsmevom. „Už bolo načase, aby si sa to dozvedel. Dohodli sme sa pred nejakým časom. Svadbu budeme mať spoločne s Lupinom a Tonksovou. Čo na to povieš?“
„Čo na to poviem?“ vypustil pomedzi stisnuté zuby. „Susan, si presvedčená, že robíš správnu vec? Ak sa chceš vydávať, nenašiel by sa niekto vhodnejší?“
„Snape, ty nie si ten najvhodnejší, kto by sa mal vyjadrovať o tom, kto je najsprávnejší,“ vrkol Sirius.
„Severus, nechcel by si konečne zahodiť tie predsudky?“ zamračila sa naňho Susan. „Už sme sa o tom bavili niekoľkokrát. Milujeme sa so Siriusom a vezmeme sa. A keď sa ti to nepáči, tak mi to je ľúto,“ dodala potichu, ťažko prekrývajúc sklamanie.
„Rozhodne neskáčem od radosti,“ prskol a pozeral sa z jedného na druhého. Musel uznať, že za uplynulý rok sa toho udialo veľa. Aj keď bol rád, že sa jeho sestra vrátila a nádejal sa, že ostane natrvalo, nikdy by si nepomyslel, že sa zamiluje do jedného z jeho nepriateľov. Keď sa mu už podarilo tento fakt stráviť, oni si pokojne prídu a oznámia mu sobáš. Už Todor mu liezol na nervy a keby ho poznal osobne, možno by mu zakrútil krkom. Uvedomil si, že je to obyčajná bratská povinnosť chrániť svoju mladšiu sestru. Keby teraz stál pri Susan miesto Blacka hocikto iný, chcel by ho zavraždiť rovnako intenzívne. Ale Susan už zďaleka nie je tou maličkou sestričkou, ktorá potrebuje ochranu. Mohol by si to konečne pripustiť. „Je to však tvoje rozhodnutie. Black, ak bude moja sestra len trocha nespokojná, keď jej ublížiš, zabijem ťa. Nikdy ťa nebudem mať rád a…“
„To mi je jasné, buď si istý, že ani ja ťa nezačnem milovať,“ vrkol po ňom. „Rád by som ťa ale upozornil, že si nepýtam tvoje povolenie, jednoducho ti to oznamujem. A kvôli svojej sestre by si mohol prejaviť aspoň trocha nadšenia.“
„Nadšenia? Z teba? Nanešťastie si moja sestra zariadi život podľa seba, moje zvolenie k tomu skutočne nepotrebujem. Len dúfam, že bude šťastná. Že sa nestane, že svoje rozhodnutie oľutuje, pretože by si si to potom odskákal.“
„Mám z teba strach.“
„Budem šťastná, som o tom presvedčená. A neoľutujem svoje rozhodnutie,“ neprestávala sa mračiť. Uprene sa naňho dívala, až kým sa jeho výraz nezmiernil. „Som si tým istá. Chcela by som, aby si sa tešil spolu so mnou, ale asi som naivná.“
„Nie, počkaj,“ zabrzdil ju. „Keď si si istá, mne nezostáva nič iné, len to rešpektovať. Samozrejme môžeš rátať s mojou účasťou na tvojej svadbe. Mal by to byť tvoj najšťastnejší deň a ja tam nebudem chcieť chýbať,“ mierne sa na ňu pousmial. Pristúpila k nemu a objala ho. Ponad plece sa však nezabudol škaredo zamračiť na Siriusa, ktorý mu odpovedal úplne rovnako.
——
„Už je rozhodnuté. Budeme sa sťahovať ešte pred prázdninami,“ oznámili dvojičky, keď vošli k Harrymu do izby. „Dom už potrebuje len zariadiť. Pôjdeme aj my, nezostaneme tu.“
„Má to súvislosť s Malfoyom?“ spýtala sa Hermiona zvedavo. Nedalo sa nevšimnúť, že ich vzájomné nepekné zazeranie stále trvá.
„Aj s ním. Ale viete si predstaviť, že by sme tu zostali s Longbottomovou?“ zaškľabili sa.
„A sami?“ doplnil ich Ron. „Buď ona alebo vy dvaja, niekto z vás by to neprežil.“
„Teraz prebiehajú prehováračky,“ pozreli na Hermionu. „Mamka prehovára vašich, aby šli bývať do nového Brlohu. A vyzerá to byť na dobrej ceste,“ významne zdvihli obočie.
„To by bolo fantastické,“ vyhŕkol Ron a s úsmevom pozeral na Hermionu. „Vieš si predstaviť, že by ste bývali s nami?“
„Nechceme ti brať tvoje ilúzie, drahý braček, ale sľúbil si, že nám budeš chodiť pomáhať. Tak teraz neobracaj skrz vidinu nádherných a hlavne nespočetných chvíľ so svojou milovanou,“ zacerili sa. Škaredo po nich fľochol.
„Nebolo by to zlé,“ pousmiala sa Hermiona.
„Harry, predpokladáme, že ty nás budeš navštevovať denne,“ zamračili sa naňho.
„Určite budem viac u vás, ako doma,“ zazubil sa a mrkol na Ginny.
„Tak to aby sme na teba dávali pozor.“
„Ktovie kedy, keď budete v obchode,“ nadhodila Hermiona.
„My si to nejako zariadime.“
„Vyzerá to tak, že tu zostane Malfoy s Nevillom a Lunou,“ uškrnul sa Ron. „Zaujímavé zloženie.“
„Ronald!“
„Počítam, že oni dvaja si ho ani nevšimnú,“ skonštatoval Harry a dobalil si knihy. „Dobre, môžeme ísť,“ povedal a prehodil si tašku cez plece. Po týždni sa jeho rany uzdravili a on sa, pod miernym nátlakom profesorky McGonagallovej, rozhodol vrátiť do školy.
——
Kingsley Shackebolt bol odovzdaný Ministerstvu, kde ho jeho bývalí kolegovia vypočúvali. Pod vplyvom Veritasera sa ku všetkému priznal. Povedal o jeho spojení s Deanom Thomasom a o jeho zavraždení. Ne verejnosť sa dostala informácia, že bol Harry väznený u Voldemorta. Škola sa utvrdila vo svojom predpoklade a z neho sa stal ešte väčší hrdina, ako tomu bolo doposiaľ. Bol vlastne Chlapec, ktorý prežil už po niekoľký krát. Strašne ho to potešilo.
Keď sa vrátil do školy a vybral sa spolu s priateľmi na večeru, jeho spolužiaci nenechali toto zistenie bez povšimnutia. Tri stoly sa postavili, aby mu zatlieskali a vykrikovali jeho meno. Padali heslá, ako: Verili sme ti. Dokázal si to. Vitaj naspäť. Od chrabromilského stola sa dokonca ozývalo: Natrel si to Veď- vieš- komu, Jediný slizolinský stôl bol nemý, sršali z neho nenávistné pohľady. Keď sa jeho pohľad stretol so Zabiniho, ten si prešiel prstom po krku a jasne tým naznačil, čo si myslí. Zdvihol smerom k nemu palec.
Tieto prejavy podpory mu ani nevadili. Horšie to bolo potom. Každý sa chcel dozvedieť, aké to bolo, čo musel zažiť a čo mu robili. Samozrejme, že nemal chuť niekomu niečo vysvetľovať. O jeho obranu sa postarali Ginny a Hermiona, ktoré prskali a vrčali na všetky strany. Vyzvedanie napokon ustalo, ale všetci si vytvárali vlastné teórie. A že k pravde nemali ďaleko.
Jeho problémy so spánkom pretrvávali, budieval sa uprostred noci spotený a zadýchaný. Nevravel o tom, dúfal, že to postupne prejde, že sa mu hrozné zážitky budú vracať v snoch čoraz zriedkavejšie. Mýlil sa. V noci sa zobudil aj štyrikrát. Cez deň sa to dalo vydržať. Stále sa niečomu venoval a na rozmýšľanie mu nezostával čas. V spánku bol však len on a pestré spôsoby mučenia.
„Ginny,“ šepol, keď sa uprostred noci zobudil a zišiel do spoločenskej miestnosti. Bolo okolo jednej a jej prítomnosť ho zarazila. Aj ona mala nočné mory, o ktorých nechcela hovoriť. „Čo tu robíš? Prečo nespíš?“ opýtal sa, aj keď odpoveď poznal. Sadol si na zem oproti nej. „Trápiš sa,“ hlesol a hladil ju po hlave. Pozerala naňho takmer prestrašene. „Ako ti môžem pomôcť?“
„Nijako, musí to prejsť,“ odvetila potichu a dívala sa mu do očí. „Aj ty sa trápiš a nechceš o tom hovoriť.“
„Mňa to prechádza, vážne,“ povedal presvedčivo, keď nedôverčivo stiahla obočie. „Ginn, takto to ďalej nejde. Nemysli si, že som si nevšimol, aká si nevyspatá. Predpokladám, že to trvá stále a nepokúšaj sa protirečiť. Musíme s tým niečo spraviť, ty potrebuješ spať.“
„Harry, nerob si starosti,“ skĺzla z pohovky a objala ho. „Máš svojich problémov dosť.“
„Tak to nehovor,“ prerušil ju a pobozkal do vlasov. „Si pre mňa to najdôležitejšie a už ďalej neznesiem, aby si trpela. už nie. Keď o tom nechceš hovoriť, nemusíš. Zájdeme za Snapom a ja ho poprosím, aby ti tú spomienku vymazal z pamäti.“
„Myslíš, že potom to bude bolieť menej?“
„To možno nie, ale aspoň ťa to prestane prenasledovať. Budeš vedieť, že sa niečo stalo, ale nebudeš to mať stále pred očami. A upokojíš sa, aspoň dúfam.“
„To by mi musel vymazať každú jednu noc odvtedy…“ hlas sa jej zasekol. Zdvihol si k sebe jej tvár. Preklínal Thomasa, želal mu, aby zhorel v pekle. Tak strašne ho nenávidel. Pobozkal ju na čelo.
„Tak ti vymaže všetky sny. Chcem, aby si bola v poriadku,“ mierne sa pousmial.
„A čo ty? Alebo mi chceš nahovoriť, že sa tu prechádzaš len tak?“ nežne ho pohladila po tvári. „Aj ty by si ho mal poprosiť, aby ti pomohol. Musí to byť strašné. Všetky tie elixíry, ktoré sme varili… Ktovie, načo ich Snape potreboval,“ pozorne sa naňho zadívala.
„Ja musím vydržať do Malfoyovho procesu. Ale pochybujem, že by sa dalo potom niečo robiť. A prechádza to, ver mi,“ Díval sa jej do očí. Neverila mu, ale nenaliehala. A on bol vďačný. Možno by sa jej aj zdôveril, ale preňho bola už len tá predstava hrozná. Keby mal o tom hovoriť… A radšej nech nič nevie. Ľahol si na mäkký koberec a opatrne ju stiahol so sebou. Ležala mu v náručí a počúvajúc pokojný tlkot jeho srdca pomaly zaspávala. Jeho uspávala tá nádherná záťaž, ktorú na sebe cítil a vôňa vkrádajúca sa do jeho snov. Tú noc spali obaja pokojne.
Čo povedal, to aj splnil. Hneď na druhý deň ju ťahal k Snapovi do kabinetu. Nemala najmenšiu šancu sa vzpierať, nemienil od svojho návrhu ustúpiť. Snapovi povedal na rovinu, o čo mu ide a ten v momente súhlasil. Opatrne sa hrabal v jej hlave a okrem incidentu v prázdnej učebni jej vymazal aj takmer mesačné sny. Keď sa ho znova opýtal, či nepotrebuje aj on trocha pomôcť, zavrtel hlavou a opäť mu pripomenul svoje dôvody.
——
Skúšky sa neúprosne blížili a nervozita značne stúpala. Najmä medzi piatakmi a siedmakmi. Pomáhal Ginny, ako najlepšie vedel. Keďže jeho čakalo len päť skúšok, s ktorými by nemal mať problémy, venoval značnú časť svojho času práve jej. Tým jej chcel aspoň trocha vynahradiť čas, ktorý zabila starosťami oňho. Vtedy šlo učenie bokom. Vedel, ako jej záleží na dobrých známkach a jej následnej kariére liečiteľky. Lietal medzi klubovňou a knižnicou, vypisoval poznámky, zháňal informácie a skúšal ju.
Ron sa tiež konečne prinútil strčiť nos do kníh a snažil sa dohnať to, čo celý rok zanedbával. Nevšímal si Hermionino neustále frflanie a nadávanie. Tá bola asi najnervóznejšia, ani siedmaci pripravujúci sa na MLOK-y neboli takí fanatickí. Učila sa pred raňajkami aj počas obedu. Spať chodila neskoro a vstávala ako prvá. Človek by tipoval, že si knihu nesie aj do sprchy.
Všetkým nervom však mal byť koniec. Začalo sa skúškové obdobie a prvým predmetom Herbológia. V pohode napísal tridsaťcentimetrovú úlohu na tému starostlivosti o alžírsku ortantu. Hermiona vyzerala nadmieru spokojne, napísala hneď štyridsať centimetrov. Nech rozmýšľal, ako chcel, nevedel pochopiť, kde nahrabala tých desať centimetrov na viac. Ron sa škľabil, aj keď tvrdil, že posledných niekoľko centimetrov rozťahoval, aby sa mu to zmestilo. Ginny mala prvý deň doobeda teóriu Starostlivosti o zázračné tvory a poobede praktickú skúšku. Tiež sa nesťažovala. Ďalším predmetom bola Transfigurácia. Napoly teoretické a napoly praktické skúšky prebehli v pokojnom duchu. Premieňali sklené predmety na drevené. Ron síce potreboval k úspešnému zvládnutie štyri pokusy, ale profesorka sa pri prvých troch tvárila nevšímavo. Ginny sa popasovala s Dejinami a aj keď frflala, hádam prelezie. Elixíry nemohli chýbať. Dokrvovací elixír, ktorý mali najskôr opísať a potom aj pripraviť, sa Harrymu veľmi podaril. A nezabudol sa zaškľabiť na zamračeného strýka. Hermiona problém nemala, zato Ron aj s Nevillom si vypočuli niekoľko uštipačných poznámok. Ale preliezli obaja. Ginny čakala Obrana a po skúškach rástla ako ona, tak aj Harry. Kým Hermiona absolvovala skúšku z Aritmancie a Ginny z Veštenia, Harry a Ron mali voľno. Ďalší deň ich čakalo Čarovanie. Všetci spravili s prehľadom. Najviac starostí mala Ginny. Triasla sa pred Elixírmi, ale nakoniec uznala, že nebolo mať z čoho strach. Voľný víkend strávili prípravou na posledné skúšky. V pondelok to bola Obrana a Tonksová sa o všetkých troch vyjadrila, že spravili s prehľadom. Pre Harryho a Rona bol koniec. Ginny ten deň zvládla Transfiguráciu a Hermiona si na ďalší deň dokončila skúšky previerkou zo Starobylých rún. Nevyzerala najspokojnejšie, ale to už poznali. Aj tak ich spravila. Ginny si taktiež dokončila skúšky z Čarovania, Astronómie a Herbológie. Keď už bolo po všetkom, všetci si vydýchli a mohli prežiť posledné dva školské týždne absolútne pokojne.
——
„Potter. Na moment,“ vrkol Snape po hodine. Každý profesor ich už nechával voľne dýchať, ale on bol výnimkou. Aj keď bolo po skúškach a človek by si myslel, že mu dá pokoj, tak on nie. Naháňal ich rovnako ako v priebehu roka.
„Iste, pán profesor,“ zdvorilo odvetil a pokukoval po strýkovi. Práve pozeral na Slizolinčanov, ktorí opúšťali učebňu a nepekne po ňom zazerali.
„Tak,“ vypustil, keď osameli. Postavil sa a prešiel rovno k nemu. „Užívate si voľné chvíľky?“ natiahol mračiac sa.
„Áno, je fajn vedieť, že stačí už len kúsok a my si vydýchneme.“ usmial sa.
„Ste už v poriadku? Myslím fyzicky,“ skúmavo sa naňho zahľadel.
„Chrbát mám zahojený, keď narážate naň,“ nedôverčivo zvraštil obočie. Toto už vedel dávno, tak čo ho trápi?
„Tak to je výborné. V tom prípade by sme sa mali o niečom… porozprávať,“ zdôraznil. Nepáčil sa mu ani profesorov tón a ani jeho výraz. Akoby sa jeho tvárou mihol záblesk pomstychtivosti. Ostražito pozrel na dvere aj okno. Vyberal vhodnú možnosť úniku. „Ani sa o to nepokúšajte,“ zavrčal nepriateľsky. „Na polceste by som vás omráčil.“
„Môžem sa opýtať, o čo ide?“ spýtal sa nechápavo. Čo mu to napadlo, správať sa takto? Veď nič neurobil alebo aspoň o ničom nevie.
„Samozrejme, že sa môžete opýtať, o čo ide.,“ zopakoval ironicky. „Keď ste už v poriadku, po fyzickej stránke, nič mi nebráni v tom, aby som tento váš stav trocha zmenil.“ A okamžite ho chytil pod krk. Po prvotnom šoku sa pokúsil vytiahnuť prútik, ale ten bol v momente odpálený. „Potter, nezahrávajte sa so mnou. Nemáte na to, aby ste ma ohrozili.“
„Dobre,“ zachrapčal. „Môžete mi povedať, prečo ma tu dusíte? Čo sa mal akože spraviť?“
„Bol by som rád, keby ste mi vysvetlili, ako to bolo s tou Miss sympatia,“ prskol s významne zdvihol obočie.
„Aha,“ hlesol. Okamžite sa začal nevinne usmievať. Došlo mu, že si profesor pozháňal potrebné informácie. „Z vášho správania som pochopil, že už nie je čo vysvetľovať. Zjavne už o tom viete,“ pokúšal sa vykrútiť a utiecť, ale jeho zovretie bolo precízne.
„To očividne,“ sykol a vyceril zuby. „Som vám na smiech,Potter? Baví vás strieľať si zo mňa? Pripadám vám ako niekto, kto by sa ukazoval na móle v plavkách?“
„Tie dvojdielne by neboli zlé,“ zachechtal sa, ale v momente sykol od bolesti. On to tuším fakt myslí vážne.
„Dávajte si pozor. Nebudete zo mňa robiť šaša, už nikdy. Ešte jeden taký pokus a môj stisk bude nabudúce silnejší. Je vám to jasné?“ hrozivo vytiahol obočie.
„Úplne. Dokonale som to pochopil,“ zamrmlal s ťažko skrývajúcim úškľabkom.
„Vypadnite odtiaľto. A hneď.“
——
Stáli s pripravenými kuframi pred krbom Tonksovej kabinetu. Neville a Luna sa mali odletaxovať do Hlavného štábu. Hermiona, Ron a Ginny si to namierili do nového Brloha a Harry sa mal dostať prvýkrát do kompletne zariadeného Siriusovho domu. Školský rok sa skončil a ich čakali dva mesiace prázdnin. A nové dobrodružstvá…
Koniec I. časti