Namieril prútik na jeho zmasakrovaný chrbát. Jeho stony mu rezonovali v hlave, ruka sa roztriasla. Spomenul si na jeho vyškľabenú tvár, na jeho provokačné poznámky. Zhlboka sa nadýchol. Prútik znova pevne zovrel v ruke, už to dlhšie neznesie. Nemôže ho nechať naďalej sa takto trápiť. Vybavili sa mu jeho oči. Určite sa jeho matka nenahnevá, keď mu dopomôže k pokoju. Aj za cenu vraždy. Dokáže ho zabiť? Musí to dokázať. To je to jediné, čo mu môže momentálne dať. Oslobodzujúcu, nerušenú a pokojnú smrť. Rozhodol sa.
„Avada…“ hlas sa mu zasekol, prútik vypadol z rúk a on sa s hrôzou zvalil na stoličku. Jednou rukou si chytil tvár a druhú si šúchal o čierny habit. „Do čerta, do pekla.“ Uvedomil si, ako máličko stačilo k tomu, aby to urobil. Nebyť zvolania Rádu, zabil by ho. Náramok sa musel objaviť, inak by sa nevolali. Je tu ešte nádej, ešte sa dá niečo spraviť. Schmatol prútik a rozbehol sa od výkrikov. Prudko spomalil, nesmie sa prezradiť netrpezlivosťou.
„Volajú ma, pravdepodobne sa Dumbledore vrátil,“ oznámil pokojne Temnému pánovi, keď sa pred neho postavil.
„No výborne,“ zaškľabil sa novinke. „Verím, že ten starý chruňo ma nakoniec nesklame a niečo mi prinesie,“ zachechtal sa. „Severus, teraz choď zistiť, ako sa veci majú. My sme pripravení ísť si prevziať darček, samozrejme, že náš zabudneme doma. To sa ale oni nedozvedia.“
Presne toto potreboval počuť. Nechal Voldemorta baviť sa s Bellou a hodil jeden nenápadný, zato veľavýznamný pohľad na Draca a Cissu. Otočiac na päte a krotiac rýchlosť svojich krokov si nevšimol, že si ich pohľadov všimol aj niekto iný.
——
„Akcia by sa mala naplánovať,“ povedal Diggle. Na zvolanie prišli všetci, vedeli, čo sa očakáva. Hlavný štáb praskal vo švíkoch, boli tu aj deti, ktoré sa v dobe zvolávania nachádzali zhodou okolností u Tonksovej. A potom ich nedokázal zastaviť nikto. Najmä Ginny. Teraz stáli nenápadne za zhromaždením a načúvali.
„Musia sa pozháňať aurori,“ pridala sa Jonesová. Dumbledore sedel za stolom, zjavne unavený. Nikomu nič nevysvetľoval, hlavu si držal v dlaniach.
„Na to nie je čas,“ vrkol Snape netrpezlivo. „Jednoducho sa zoberte a bežte. Hneď. Oni sú pripravení.“
„A kam? Máš nejaký návrh?“ prskol McCrea. „Vravíš, že ich má vyliezť prinajmenšom päťdesiatka. Nás je dvadsťtri, bez aurorov to nepôjde.“
„Tonksová, bež na Ministerstvo a oslov každého aurora, ktorého stretneš,“ navrhol jej Sirius. „Pošli ich na lúku, kde sa konal Svetový pohár v metlobale. To miesto pozná každý, je tam les, kde by sa dalo skryť. V ostatnom budeme musieť improvizovať. Nech sa potajme premiestňujú na východnú stranu, tam budeme my.“
„A aby ti bolo jasné, ty nikam nepôjdeš!“ zavolal za ňou Lupin. V behu mávla rukou.
„To je hotová samovražda,“ povedal niektorý.
„Pôjdeme aj my tri,“ ozvala sa odhodlane McGonagallová, vedľa ktorej stáli Molly a Fleur. Okamžite prikyvovali.
„Ja už tiež môžem chodiť,“ vyhŕkla Susan.
„Vy nikam nepôjdete!“ otočil sa na nich Sirius. Artur s Billom zamračene pozerali po svojich polovičkách.
„Ide o Harryho. Samozrejme, že pôjdeme,“ mračila sa Molly na svojho manžela.
„Nechápem, prečo by sa nemohlo počkať a všetko naplánovať,“ postavil sa Diggle.
„Nie je na to čas,“ štekol po ňom Snape. Sirius sa postavil vedľa neho.
„Keď sa čakalo doteraz, pokojne sa môže počkať ešte chvíľu,“ pridal sa ďalší.
„Opakujem, že na to nie je čas!“ vypustil Snape pomedzi stisnuté zuby. Najradšej by ich všetkých nakopal do zadkov.
„Pôjdeme okamžite. Nenecháme ho tam už ani minútu.“ Sirius si ich všetkých premeriaval zamračeným pohľadom.
„Ja som za,“ postavil sa k nim Bill.
„My tiež!“ vyhŕkli dvojčatá.
„Boli by sme radi, keby sa počkalo na aurorov,“ vyšlo z McCrea.
„Chlapec to ešte pár hodín vydrží,“ ozvalo sa odkiaľsi.
„Nie!“ húkol Snape. „Ten chlapec to už nevydrží. Už ani hodinu. Ten chlapec začína šalieť!“
„To si nehovoril…“ Otočili sa naňho prekvapené pohľady.
„A načo by som to hovoril!?“ prskol po nich totálne vytočený. „Každou stratenou minútou sa čoraz viac približuje k pomäteniu. To ste chceli počuť? Tak to teraz viete! Pred chvíľou som ho skoro zabil, tá jeho agónia sa nedá ani počúvať! Nieto prežívať! Tak sa zdvihnite z tých prekliatych stoličiek a bežte do toho lesa!“
Razom bolo v kuchyni hrobové ticho a všetci pozerali na bledého a zúrivého Snapa. Uvedomovali si krutú realitu.
„Čo na mňa tak civíte?“ štekol po nich. „Zbytočne strácate čas!“
„Ideme aj my!“ ozval sa výkrik spomedzi chrbtov. Odhodlane pred nich predstúpili Ron, Hermiona a poblednutá Ginny.
„My sa pridáme tiež.“ Pani Longbottomová pevne zvierala prútik. Lovegood rozhodne prikyvoval. Barroso bol tiež pripravený.
„Stačilo.“ Dumbledore sa postavil zo stoličky. „Odchádzame okamžite,“ zavelil a všetkých ich prechádzal pohľadom. „Severus, koľko potrebuješ času, aby si ho dostal sem?“
„Minimálne polhodinu.“
„V poriadku, budeš ju mať. Pokúsim sa Voldemorta zabaviť na polhodinu. Ak sa to nepodarí, príde k bitke. Tonksová bude vysielať aurorov na miesto, prídu toľkí, koľkí stihnú. Keď bude Harry v bezpečí, dáš nám vedieť a my sa budeme odmiestňovať. Madam Pomfreyová tu zostane, aby pomohla Harrymu. Isť môže každý dospelý, ktorý chce. Opakujem, že dospelý,“ pozrel na mládež.
„Aj ja aj Hermiona sme už plnoletí,“ vyhŕkol Ron.
„Zabudni na to!“ skríkol po ňom otec. „Stačí, že pôjde tvoja matka. Vy zostanete tu a budete pomáhať ošetrovať!“
„Nezostanem,“ namietol odhodlane a pre istotu sa na matku nepozrel.
„Vážne je už dospelý,“ zastal si ho Bill, otec ho zabil pohľadom.
„Ale nie je členom Rádu.“
„Upokojte sa,“ oslovil ich Dumbledore. „Na hádky skutočne nie je čas. Pán Weasley a slečna Grangerová sú dospelí, rovnako ako ostatní. Keď sa rozhodnú pomôcť priateľovi, nemali by sme im brániť. Slečna Weasleyová ani zďaleka nie je plnoletá a zostane tu, aby pomohla madam Pomfreyovej. A žiadne námietky, nie je čas,“ dodal, keď videl jej protestný výraz.
——
„Čakajú na Pottera na planine, kde sa konal Svetový pohár v metlobale,“ oznámil Snape Voldemortovi. Ten sa zatváril pobavene.
„Tí sú ale rýchli. Zdá sa, že sa ho nevedia dočkať. Škoda, že ich sklameme,“ ľadovo sa zasmial. „Koľko ich je?“
„Odchádzalo ich tridsaťdva a majú dostať posily z Ministerstva,“ odvetil pokojne.
„Tých nebude veľa. To je skvelá príležitosť. Ja dostanem to, čo chcem a ešte sa zbavíme otravného Rádu. Zostanú tu desiati,“ zavelil a chystali sa k odchodu.
Snape netrpezlivo pozeral, ako sa šesťdesiatka smrťožrútov, vrátane Voldemorta, začína premiestňovať. V momente, ako sa odmiestňovali prví, priložil si prútik k dlani. Keď sa ich rady preriedili, otočil sa a ponáhľal sa do podzemia. Už z diaľky počul zúfalý Harryho rev. To ho povzbudilo, aby pridal do kroku. Našiel pri ňom sedieť Draca, ktorý po ňom hodil bezradný pohľad. Ani on už dlhšie nedokázal zniesť jeho výkriky. Zdvihol prst a naznačil mu, aby čakal. V okamihu, ako sa ozvala jeho dlaň, konečne oslobodil Harryho. Omráčil ho. Vyjednávanie sa začalo.
——
„Dumbledore!“ ozval sa Voldemortov výkrik. V šere videli stáť množstvo čiernych plášťov. Weasleyovci ich zobrali medzi seba s úmyslom nespustiť z nich oči. V napätí sa chytili za ruky a pozreli na seba. Slabo sa usmiali a pobozkali sa. Možno naposledy. „Tak kde si? Prišiel si si pre svojho miláčika, tak vylez a prines mi náramok!“
„Upokoj sa Tom!“ zakričal naňho Dumbledore. „Chceme najprv vidieť Harryho!“
Ozval sa ľadový smiech, ktorý sa im vrezával do sŕdc. Podporovali ho posmešky jeho oddaných. Dali sa do pohybu, pomaly sa približovali za profesorovým hlasom.
„Si hlupák, starý, úbohý trpák. Vážne si si myslel, že by sme ti priviedli Pottera? Pred jeho sedemnástkou? Bez kameňa? Vážne si si myslel, že keby nebolo náramku a kameňov, ja by som ho nechal žiť?“
„Asi skutočne začínam starnúť,“ prehlásil a dbal na to, aby mu v hlase zaznelo sklamanie. Stál za jedným zo stromom, po boku mu stáli skrytí Sirius a Lupin. „Bolo mi jasné, že ho do sedemnástky nechávaš na žive. Ale myslel som si, že ho za náramok vymeníš,“ hovoril pomaly. „Možno by si sa mal dozvedieť pravdu o náramku a kameňoch. Slizolin totižto nevedel všetko. Chrabromil pred ním niečo zatajil. A taktiež ten náramok, ty by si ho nikdy nezískal.“
„Prestaň zdržovať,“ húkol naspäť. „Chcem ten náramok a hneď. Nesnaž sa mi niečo nahovoriť, jednoducho mi ho daj a my vás necháme odísť. Ak nie, sme pripravení vás povraždiť.“
„Nezískal by si ho, vziať ho mohol len pravý Fénix,“ pokračoval pokojne. „Tak isto ho môže držať v rukách len pravý Fénix. Zabije ťa, Tom, ten náramok ťa jednoducho zabije. Ale ak by si mi dovolil, spojil by som ho s kameňmi.“
„Trepeš hlúposti,“ vrkol arogantne. „Už ma vidíš, ako ti ho nechávam v rukách. Nie som naivný, ide ti len oň. Zdá sa, že sa v tebe prebudila túžba po moci. Ako sa hovorí, s jedlom rastie chuť.“
„Ale veď to nie je pravda. Stretol som sa so strážcami náramku a poriadne ma preverili. Nezabili ma len preto, že mám naňho právo. Oni si ťa nájdu.“
„Čo keby si to nechal na mňa? Aj keby sa náhodou stalo, že by som ti uveril, prestaň sa starať o moju existenciu.“
„Ako chceš, je to tvoja vec,“ fľochol po Siriusovi. Prešlo sedem minút a smrťožrúti boli od nich vzdialení len dvadsať metrov. „V tom prípade sa ťa chcem opýtať, či ťa Harry neprekvapil. Slizolin bol totiž oklamaný.“
——
„Máme približne polhodinu,“ povedal Snape Dracovi v momente, ako ho omráčil. „Pôjdeme. Budete ho levitovať, ja budem kontrolovať cestu. Vaša matka je pripravená?“
„Hovoril som jej o tej polhodine, bude nás čakať vonku v premiestňovacej časti,“ odvetil a prútikom zatiaľ odväzoval Harryho.
„Výborne.“ Vrhol sa na dvere s pripraveným prútikom. Aj keď bol hrad takmer vyprázdnený, Harryho náhla zamĺknutosť mohla pritiahnuť pozornosť. Najmä preto, že sa v uplynulých dňoch jeho výkriky niesli celým podzemím. A smrťožrúti sa väčšinou zdržovali práve tu. Fľochol po Dracovi. Harry sa pred ním vznášal, mohli sa vydať na cestu. Poobzeral sa po chodbe, nikde nikoho, opatrne a odhodlane sa vydali do bludiska. Pred každou zákrutou zabrzdili, aby overil bezpečnosť. Ostražito strieľal pohľadom spredu dozadu, aby ich nikto neprekvapil. Uši mal našponované, aby zachytili každý podozrivý zvuk. Aj keby sa mu podarilo včas naznačiť Dracovi, že sa blíži nebezpečenstvo, nemal by už možnosť rýchlo sa skryť s telom do jednej z chodbičiek. Spoza zákruty vyšli dve postavy. Prekvapene sa na nich pozreli, zjavne sa pokúšali pochopiť, prečo levitujú telo preč. Než stihli vytiahnuť prútiky, Snape jedného omráčil. Druhý ani poriadne nezacielil a nasledoval kolegu. Snape k nim pristúpil a obe znehybnené a umlčané telá zamkol v jednej z miestností.
„Neupravíte im pamäť?“ sykol Draco a rozhliadal sa okolo seba, či sa náhodou nevynorí niekto ďalší.
„To je zbytočné. Keď zmizne Potter a my traja, bude jasné, kto zradil,“ vrkol netrpezlivo. Pokračovali v ceste.
„A vaše utajenie?“ nadhodil Draco.
„Už je po ňom. Prišiel čas postaviť sa otvorene na jednu stranu. Tú správnu.“
Pomaly a bezpečne sa vytrácali z labyrintu podzemných chodieb a vystupovali po schodoch. Dostávali sa do veľkej prijímacej miestnosti. Zastavili a Snape sa započúval. Všetko bolo mĺkve, nikde sa nič nehýbalo. Pokynul mu, aby prešli k chodbám vedúcich zo sídla. Mali dobrý čas. Vyzeralo to, že by sa mohli stihnúť stratiť skôr ako za polhodinu.
——
„Povedz, Dumbledore. Prečo stále rozprávaš? Ja na tie tvoje reči, úskoky a zdržovačky nie som zvedavý. Myslíš, že sa ti podarí natiahnuť čas, pokiaľ neprídu aurori? Veľmi dobre vieme, že vás je tu o polovicu menej ako nás.“
„To je možno pravda. Skutočne nás je tu málo. Napriek tomu by som ťa chcel varovať pred hlúposťou, ktorú sa chystáš spraviť. Na získanie moci náramok nie je práve tým najrozumnejším a hlavne najbezpečnejším spôsobom.“
„Veľmi dobre viem, aké následky ponesie spojenie štvorice. Ďakujem za upozornenie,“ zachechtal sa. Lupin strelil pohľadom dozadu. Prikradla sa Tonksová s oznamom, že aurori boli upozornení a začínajú sa primiestňovať. Podarilo sa jej zohnať piatich, ostatným tam nechala odkaz v prípade, že by sa tam objavili. Bezmocne prevrátili oči. To nebolo povzbudzujúce zistenie. „A na nejakú hlúposť o oklamaní Slizolina nemám náladu,“ pokračoval, keď sa dochechtal. „Naposledy ťa vyzývam, daj mi ten náramok a my vás necháme odísť.“
„Skutočne sa ti nezdal Harry zvláštny?“ naťahoval, stále prešlo príliš málo času, aby sa vrhli do otvoreného boja. „Nezdal sa ti vyzretejší? Odolnejší? Pevnejší?“
„Ten malý zasran mal šťastie,“ vrkol podráždene. „Aj keď sa mu darilo odolávať, tomu je koniec. Keby si ho počul teraz, skučí a vrieska mi na celé podzemie. Je len otázkou času, kedy ten boj vzdá. A potom mi bude patriť. A taktiež jeho kameň.“
„Nemal by si ho tak podceňovať. Harry sa s tebou nikdy nespojí. Na to ťa príliš nemá rád,“ prerušil ho smiech, ktorý sa niesol planinou a trhal im uši. Všetci sa nervózne pomrvili, podvedome stisli prútiky vo svojich rukách. Hermiona fľochla po hodinkách, len pätnásť minút a smrťožrúti boli čoraz bližšie.
„To je možno pravda,“ ozval sa Voldemort, keď sa spolu so svojimi dosmial. „Nemá ma rád, ale on začne. Hlavne po tom, ako vás všetkých začal vo svojej hlave zabíjať. Áno, Dumbledore. Začína chápať, ktorá strana je preňho výhodnejšia. A lúči sa s vami. Pomaly ale iste,“ Siriusa musel zachytiť Lupin, pretože sa chcel vrhnúť dopredu. Dumbledore po nich strelil výstražným pohľadom.
„Klameš,“ okomentoval mu to presvedčivo. „Snažíš sa nám niečo nahovoriť. Harry sa nikdy nepoddá a nevzdá. Aj keby ho to malo zabiť. A ty to vieš, veľmi dobre vieš, že ho nikdy nezískaš na svoju stranu. Už si sa o to pokúšal a nevydarilo sa ti to.“
„Teraz je ale úplne iná situácia. Nemáš o tom ani predstavu. Lámem ho a zlomím ho. Myslím, že by už rečí stačilo. Posledná výzva. Daj mi ten náramok.“
„Nikdy ho nezlomíš. Má niečo, o čom nemáš tušenia,“ skúsil znova. Voldemort však nemal záujem počúvať ďalšie reči. Strom, za ktorým profesor stál, pukol pod dopadom kliatby. Uskočil na poslednú chvíľu.
„Vrhnite sa na nich a pobite ich!“ zvreskol na smrťožrútov. Medzi stromy dopadli prvé lúče.
——
„Počkáme tu,“ sykol na Draca a vtlačil ho chodbičky. Vpravo mali bránu a za ňou premiestňovacie územie a naľavo sa tiahla osvetlená chodba do útrob hradu, križovaná menšími chodbičkami a niekoľkými miestnosťami. Skontrolovali únikovú cestu, ale Cissu nikde nevideli, preto sa rozhodli počkať. Mali ešte desať minút. Uprel oči na svojho omráčeného synovca. Ležal bezvládne na zemi, dočasne oslobodený od všetkého utrpenia. Ešte chvíľočku musí vydržať. Draco mlčky a napäto nazeral do chodby. Po piatich minútach sykol.
„Dobre, odlevitujte ho von,“ nakázal mu Snape a s pripraveným prútikom ho nasledoval. Po chodbe sa k ním snažila náhliť Cissa. Šla čo najrýchlejšie, ale pri tom dbala, aby svojím pohybom neupútala pozornosť niektorého z možných smrťožrútov. Harry už bol vonku, kľačal pri ňom Draco a sledoval počínanie matky. Snape sa pripojil k nim, v šere prichádzajúcej noci a v čiernych plášťoch boli nenápadní. Očami ju súril, chýbalo jej posledných dvadsať metrov chôdze.
„Kam si sa vybrala, ty štetka?“ zdrapil ju za vlasy Lucius a prinútil ju kľaknúť. Draco potichu zastonal a spravil pohyb smerom dovnútra. Snape ho strhol naspäť.
„Nikam,“ pokúsila sa vytrhnúť a oči upierala do noci za bránou.
„Nekecaj. Väzenie je prázdne, ty na ceste von a veľmi zvláštne pohľady, ktoré po sebe so Snapom hádžete. Nečakám na vysvetlenie, dobre viem, o čo ide,“ pozrel sa smerom k bráne. „Draco, okamžite sa vráť a ja tvoju matku nezabijem. A ty, Snape, si obkľúčený. Takže pusti Pottera a zdvihni sa zo zeme, platia pre teba tie isté podmienky, ako pre Draca.“
Snape v duchu zahrešil a poobzeral sa. Stačilo málo, len sa v okamihu premiestniť aj s ním. Ale čo ona? Zbadal neurčité pohyby v tme, ktoré boli stále zreteľnejšie. Do svetla vychádzajúceho z brány vstupovali štyri zahalené postavy. Nemá šancu zachrániť oboch. Musí si vybrať, buď láska alebo synovec. Nahol sa nad neho, odhodlaný ho chrániť, ľavou rukou držal Draca a pravou s prútikom kontroloval postavy.
„Draco odíď!“ zakričala naňho Cissa. „Zachráň sa aspoň ty! Prosím ťa, synček, osloboď sa!“ Na tvári jej pristála Luciusova päsť a ona sa prevrátila na chrbát.
„Nechaj ju, ty hajzel!“ zvreskol Draco. Jednou rukou sa pokúšal striasť zo seba profesorovo zovretie a druhou vypálil po otcovi zaklínadlo. Ten ho odvrátil a kľakol si k Cisse.
„Okamžite toho nechaj, chlapče,“ vypustil pomedzi zuby. „Zdvihni sa a poď sem.“
„Severus, odveď ho! Zober ho okamžite preč! Daj naňho pozor, postaraj sa oňho!“
„Zavri si tú svoju papuľu!“ zahučal na ňu manžel a priložil jej prútik k hlave. „Draco! Naposledy,“ vyzval ho dôrazne. „Inak ju zabijem.“
Na malý okamih do nej uprel pohľad. Nemohla ho vidieť, ale možno ho tušila. Nepúšťal jej zmietajúceho sa syna. Obrátil pozornosť naspäť na postavy. Než sa stihli spamätať, nazúrene dvakrát švihol prútikom a zneškodnil dve postavy. To už leteli smerom k nim zaklínadlá. Jedno odvrátil, ale ďalšie sa zaborilo do zeme pri Dracových rukách. Tým sa prebral z bezradnosti. V nasledujúcej chvíli obaja odvracali kliatby a vracali im ich rovnakou mierou. Profesor sa stále nakláňal nad telo, ponad hlavu mu lietali zaklínadlá. Jedno dobre mierené odrážacie zaklínadlo a v momente mali pred sebou len jedného útočníka. Zneškodnili aj jeho.
„Avada Kedavra!“ zaznelo v chodbe a oni zhrozene pozreli dovnútra. Malfoy starší s nenávistným výrazom pustil vlasy mŕtvej Cissy a jej telo bezvládne padlo k zemi.
„Nie!“ zareval Draco.
„Chcel si to, chlapče a ďalším na rade budeš ty. Nikto sa nevzoprie vôli Luciusa Malfoya!“
„Zabijem ťa! Prisahám, že nebudem mať pokoja, kým ťa nezabijem. Prisahám!“ húkol mu naspäť, z očí mu tiekli slzy. Natiahol prútik. „Avada Kedavra!“ vyslal do chodby zelený záblesk. Lucius sa mu vyhol a smial sa. Po chodbe bežali ďalšie štyri osoby.
„Malfoy,“ upozornil ho Snape a ťahal bližšie k sebe. „Už je neskoro. Poďme.“
Pritiahol ho. Okolo nich začala dopadať spŕška zaklínadiel. Už nečakal na nič, v okamihu zmizli, aby sa objavili v kuchyni Hlavného štábu. Zdrvene kľačal nad telom svojho synovca a pred očami sa mu mihal obrázok padajúcej Cissy. Zhlboka dýchal. Do reality ho vtiahol výkrik madam Pomfreyovej. Pozrel nad seba, videl zúfalý Ginnin pohľad, ktorý upierala na Harryho. Okamžite si priložil prútik k dlani, vzápätí zdvihol Harryho do náručia a vrhol sa von.
„Malfoy!“ zvreskol po ňom. Nechápavo k nemu zdvihol hlavu. „Poďte so mnou, hneď!“
——
Aj keď bol ich počet menší, na ich strane stáli stromy. Poskrývaní vysielali odzbrojujúce lúče po smrťožrútoch, ktorí sa neustále približovali. Niekoľkých už zneškodnili. Brzdili ich nával vyčarovávaním ohňových zábran. K Siriusovi a Lupinovi sa pridala Tonksová a Susan. Spolu s klbkom Weasleyovcov, uprostred ktorého stáli Hermiona a Ron, sa starali o ľavú časť smrťožrútskej hrozby. Odhodlane a statočne už prestali dbať na ochranu stromov a zatláčali dvojnásobnú presilu. V strede stál Dumbledore s profesorkou McGonagallovou. Tí si vzali k sebe ostávajúcich nečlenov, aby im v prípade znamenia zavelili k ústupu. Napravo bol ozrutný Hagrid spolu s aurormi. So zúrivými výkrikmi sa vrhal stále dopredu, smrťožrúti odlietali pod jeho zaklínadlami ako handrové bábiky. Zozadu sa vrhali dopredu ostatní Fénixy.
Polhodina už prešla, už to nemohlo dlho trvať. Voldemort sa zameral práve na Dumbledora a metal po ňom zaklínadlá. Diabolsky sa pritom rehotal, profesor len flegmaticky odvracal útoky. Pri ňom stála Lestrangová, tá sa chechtala Longbottomovej snahe. Nevraživo a nenávistne metala zaklínadlá po pôvodkyni nešťastia jej syna a nevesty. Hneď ako ju spoznala, zameriavala sa len na ňu, nič iné si nevšímala. Lovegood a Barroso jej kryli chrbát. Vzduch smrdel, bojisko bolo osvetlené, lúče sa pretínali a stromy začali padať. Silné a besné smrťožrútske kliatby ich lámali napoly a oni padali medzi bojujúcich. Boli nútení dávať pozor na drevené nebezpečenstvo. Ale v okamihu, ako sa im ozvala dlaň a oni s úľavou začali miznúť, jeden strom si našiel svoju obeť. Profesorka McGonagallová nestihla uhnúť a peň ju zavalil. Hagrid to zbadal, ako prvý. So šialeným výkrikom sa hodil k nej a vlastnými rukami odvalil strom. Zobral ju do náručia a premiestnil sa.
——
„Čo s ním chcete robiť? S týmto som sa ešte nestretla,“ vyhŕkla Pomfreyová skackajúc za ním. So zvrašteným obočím pozerala na jeho chrbát a tvárila sa nedôverčivo.
„Všetko,“ vrkol netrpezlivo a zabodol do nej pohľad. „Myslím, že by ste boli užitočnejšia dole. Určite budú ranení. Toto je čierna mágia a to je moja parketa,“ zaškľabil sa.
„Fajn, ako chcete,“ zamračila sa. „Slečna Weasleyová, asi by ste mali ísť so mnou,“ otočila sa na ňu.
„To ani náhodou,“ prskla a venovala sa vykladaniu elixírov a obväzového materiálu.
„Nechajte ju tu. Určite bude užitočná,“ Pomfreyová sa nespokojne otočila na päte a vypochodovala z izby. Medzi zárubňami sa zrazila so Siriusom.
„Merlin,“ vydýchol, keď zahliadol svojho krstného syna. „Čo bude teraz?“ pozrel na Snapa.
„V prvom rade zariaď, aby sem nikto nechodil, okrem teba a Susan. A potom sa uvidí,“ povedal pokojne. Sirius len prikývol a vyštartoval z izby. Po piatich minútach sa vrátil aj so Susan a zabezpečili izbu. To už ošetrovali odreniny, ktoré mal na prednej časti tela. Z neustáleho zmietania sa a šklbania mal poráňané lakte, kolená aj hrudník. Kým on ošetroval už tretí krát jeho zubnú sklovinu, Ginny mu hltajúc slzy čistila a zaceľovala rany na dlaniach, do ktorých si zabáral nechty. Sirius sa neveriacky a opatrne dotýkal končekmi prstov jeho hlavy, Susan nechápavo krútila hlavou.
„Dobre, teraz ostatné,“ povedal Snape a opatrne ho otočili. „Susan, nevieš presne, koľko zvykne pôsobiť elixír na vyvolanie nočných môr? Určite ste sa to učili.“
„Zvyčajne dvadsaťštyri hodín. Oni mu to dávali?“ zhrozene zvraštila obočie. Prikývol.
„Malfoy, kedy ste mu ho naposledy dávali?“ otočil sa naňho. Doteraz si ho nevšimli, sedel v rohu miestnosti s hlavou v dlaniach. Zdvihol k ním pohľad.
„Dnes poobede, okolo tretej. Stála pri mne Lestrangová.“
„Dobre.“ Snape sa zamyslel. „Navrhujem, aby sme ho nechali minimálne do zajtra večera omráčeného. Keď prestane pôsobiť, pokúsime sa ho prebrať. A, Black, chcel by som mu posledné tri dni vymazať z pamäti, nemusí to mať v hlave,“ pozrel naňho.
„Dobre. Určite vieš, čo robíš. Nechcem sa radšej pýtať na to, čo musel prežiť, je to na ňom vidieť,“ hlas sa mu zasekol, Susan k nemu pristúpila a objala ho. „A čo sa týka rozhodovania,“ zadíval sa mu do očí, „ty máš na to väčšie právo,“ Snape sa naňho neveriacky díval. „Myslím to vážne. A čo bude s tým chrbtom?“ obrátil pozornosť na tri široké čierne pásy.
„Tak to bude problém, bol to vyžierací elixír,“ odvetil. Susan sa zamračila ešte viac.
„Bude sa musieť odstrániť znekrotizované tkanivo spolu s trochou toho zdravého a poriadne vyčistiť,“ vysvetľovala. „Ak nebudú rany do šiestich hodín nekrotizovať, môže sa pokračovať bežným liečením.“
„Nebude vám to vadiť, slečna Weasleyová?“ oslovil ju. Zdvihla k nemu odhodlaný pohľad z Harryho tváre a dôrazne zavrtela hlavou. „Dobre, tak mi pomôžete. Ešte jedna prosba na teba, Black. Malfoy potrebuje útočisko, aspoň na zatiaľ. Rozmýšľal som, či by nemohol ostať tu, vzhľadom k tomu, že bol viac ako nápomocný pri Potterovi, by si mu to mohol umožniť,“ spýtavo zdvihol obočie.
„Samozrejme, jeho matka je predsa moja sesternica a keď pomáhal Harrymu,“ díval sa na sklonenú Dracovu hlavu.
„Bola to tvoja sesternica, Lucius ju zabil,“ vydýchol Snape. Sirius fľochol po Snapovi, ten len prikývol. „Môj dom pravdepodobne zničia, keď zistia, že som zradca,“ pokračoval zamračene. „Počítam, že zajtra spustia pomstu. Susan, potrebujem, aby si tam s niekým zašla, ešte teraz a odpojila letax zo siete. Možno im napadne ho použiť a vraziť do Rokfortu. A potešilo by ma, keby si mi odtiaľ vyniesla aspoň knihy.“ Prosebne sa na ňu zadíval. Dobre vedela, aké vzácne knihy si za roky nazbieral. S miernym úsmevom prikývla. „A keď budeš u mňa v Rokforte, v laboratóriu mám na stole masť. Začal som ju vyrábať pred dvoma dňami,“ pozrel na Harryho. „Snáď mu pomôže, aby mu nezostali jazvy.“
——
„Bola to pasca!“ vykríkol Voldemort nepríčetne. „Pasca!“ húkol znova a besne prechádzal pomedzi svojich najvernejších. „A ty si tu mal dohliadať!“ vyprskol na Malfoya, ktorý pred ním kľačal so sklonenou hlavou. „Narcissa mŕtva, tvoj syn utiekol a pomáhal Snapovi pri únose Pottera! Všetci Malfoy sú na nič!“ chytil ho za vlasy a hlavu vykrútil dozadu. „Môžeš mi k tomu niečo povedať?“
„Mrzí ma to, môj pane,“ vyliezlo z neho prestrašene. „Sľubujem, že…“
„Ty už nič nesľubuj!“ štekol po ňom a namieril naňho prútik. Malfoyovi sa zúžili zreničky. „Už mesiace sa pozerám na to, ako tvoja rodina upadá, nestojíš za nič! A ja už takého služobníka nepotrebujem. Rozumieš?“
„Pane, prosím…“
„Avada Kedavra!“ Malfoyove telo padlo. „Tak,“ pokračoval a zazeral po smrťožrútoch. Tí sa pred jeho zúrivosťou krčili. „Mal som všetko na dosah a nemám nič! Crucio!“ vyprskol na najbližšieho. Triasol sa v amoku a nepoľavoval. Až keď sa telo prestalo krútiť, obrátil pozornosť na ďalšieho. Pripravil o vedomie dohromady piatich kým uznal, že už sa vybúril dosýta. „Bellatrix!“ štekol po nej. Hodila po ňom psí pohľad, očakávala pokračovanie jeho besnenia. „Okrem Pottera sa na zoznam najhľadanejších dostávajú aj Snape a Malfoy. Chcem ich mať tu! A ty spravíš pre to všetko!“
„Áno, môj pane,“ šepla.
——
„Pán Malfoy, môžem s vami chvíľu rozprávať?“ opýtal sa Dumbledore, keď strčil hlavu do jeho izby. Od okamihu, ako ho Sirius v noci ubytoval v jednej z izieb, sedel pri otvorenom okne a nepohol sa. Nemohol si nevšimnúť nepriateľského zazerania všetkých zúčastnených v kuchyni, keď im prišiel Sirius oznámiť, že tam bude bývať. A on sa im ani nedivil, neverili mu. Dokonca zaznel návrh, aby mu zobrali prútik. Teraz mu to však bolo jedno, smútil za matkou a nevšímal si ani raňajky, ktoré mu tam priniesla pani Weasleyová. S úsmevom. Spomenul si, ako ju ešte pred rokom zosmiešňoval.
„Iste, pán profesor,“ hlesol strnulo. Pozeral sa naňho, aj jemu svojimi slovami ubližoval.
„Je mi ľúto, čo sa vám stalo,“ spustil, keď si sadol oproti nemu. „Musí to byť strašné, ale život ide ďalej. Viem, čo mi teraz chcete povedať. Vám sa svet zastavil, ale je to len chvíľkové. Poznám od profesora Snapa celý váš príbeh. Viem, čo ste museli spraviť a aj prečo. Musíte však myslieť na budúcnosť. Aj tá najväčšia strata raz prebolí, môžete mi veriť. Napríklad takí Weasleyovci pred vyše dvoma týždňami pochovali syna, a žijú ďalej.“
„Ja viem, rozprával som sa s Potterom,“ prerušil ho, ale jeho hlas znel kajúcne a úctivo. Profesor zdvihol obočie.
„Zmenili ste sa, pán Malfoy a to ma teší. Chcel by som vám pomôcť, záleží mi na vašej budúcnosti.“
„Nemôžete mi pomôcť. Ja sa zameriam len na pomstenie mojej matky a nehnevajte sa, pri tom vás nepotrebujem.“
„A to je chyba. Za ten čas, ktorý ste strávili vo Voldemortovom sídle, ste sa mohli naučiť, že ten, kto zlyhá, bude potrestaný. A váš otec zlyhal, možno ho stihol trest najkrutejší. Ak sa však chcete pomstiť, nič vám nebráni pridať sa k Fénixom a pokračovať v boji proti smrťožrútom.“
„Vy by ste ma zobrali medzi Fénixov?“ spýtal sa nedôverčivo.
„Prečo nie?“ mykol plecami. „To, čo ste robili, bolo pod nátlakom. Svoje zmýšľanie ste preukázali pri pomoci Harrymu. Každý má právo na druhú šancu a ja som ochotný každému ju poskytnúť.“
„Potterovi som pomáhal len preto, aby som sa s matkou dostal preč.“
„Áno, iste. Váš prvotný zámer bol určite taký. Ale ja dokážem ľudí odhadnúť a vy ste začali rozmýšľať úplne inak. Nemám pravdu? Keď sa jednalo o slečnu Grangerovú a jej prepustenie, vtedy ste ešte nepomáhali Harrymu,“ mierne sa pousmial a zabodával doňho skúmavý pohľad.
„Možno,“ privolil a podozrievavo pokukoval po profesorovi. „Ako by ste mi chceli pomôcť? Ako sa môžem stať Fénixom?“
„V prvom rade očistíme vaše meno. Strhneme z vás tú nálepku najmladšieho smrťožrúta. Porozprávam sa s ministrom, ešte mám naňho vplyv a vybavím vám proces. Som si istý, že profesor Snape bude na súde svedčiť vo váš prospech. Taktiež Harry a slečny Grangerová a Weasleyová, tej sa pán Thomas zveril, že to on poskytol informácie pred Rokvillským incidentom.“
„Aj to viem, od Pottera. Ale neverím, že by kvôli mne svedčili.“
„Prečo neveríte?“ usmial sa Dumbledore. „Skúste ľuďom dôverovať a potom začnú aj oni vám.“
„Skúsim,“ povedal nedôverčivo.
„Dobre. Keďže zatiaľ nemáte sedemnásť, budete tu ukrytý. Potom budete zodpovedať sám za seba. Navrhoval by som vám, aby ste si dokončili školu.“
„Do školy sa nemôžem vrátiť,“ okamžite začal krútiť hlavou. „Viete si predstaviť, čo by sa stalo, keby som sa tam objavil? A to ešte k tomu v slizolinskej fakulte? A to zo mňa nehovorí strach.“
„Rozumiem vám, ale vrátili by ste sa od budúceho roka. Vtedy už budete mať meno očistené. A nikto netvrdí, že sa máte vrátiť do Slizolinu. Napríklad v takom Chrabromile je miesto voľné.“
„To nemyslíte vážne?“ uškrnul sa. „Ja v Chrabromile? Neviem, či by to bol trest pre mňa alebo pre nich.“
„Opäť podceňujete druhých a aj seba. Ja vám to neprikazujem, len navrhujem. Pokiaľ nebudete mať kde bývať, a to nebudete, môžete ostať tu. Je to tu bezpečné. Pán Malfoy, svoju budúcnosť máte vo svojich rukách, tak nad tým aspoň uvažujte.“
——
Musela si vydupať možnosť byť pri ňom. Prehlásila, že ju odtiaľ nedostanú ani párom hipogrifov a myslela to smrteľne vážne. Nemienila sa od neho pohnúť, pokiaľ to nebolo nevyhnutné. Nevyhnutnosťou však bola škola. Preto ju Snape zahnal do postele v momente, ako neskoro v noci doošetrovali jeho rany. Ráno sa tam zastavili a uľavilo sa im. Harryho rana sa vyčistila a Snape začal s bežným liečením. Okamžite po vyučovaní sa vrhli k Tonksovej, ktorá ich s miernym povzdychom pustila do krbu. Keďže McGonagallová stále ležala a Pomfreyová prehlásila, že minimálne týždeň ju z postele nepustí, obracali sa so žiadosťami na Tonksovú a Snapa. A obaja im vychádzali v ústrety, prespávať mohli v Hlavnom štábe. Na veľké Ronovo prekvapenie.
Hlavu mala položenú na vankúši, nespúšťala z neho pohľad a hladila ho po hlave. Nechápala, ako si mohla niekedy myslieť, že by mu nedovolila, aby sa jej dotkol. Nevedela sa dočkať, kedy sa preberie a zovrie ju v náručí. Obsype ju bozkami, pohladí a povie, že ju miluje. A na druhej strane z toho mala strach. Čo to s ním spraví? Aj keď mu Snape posledné tri najhoršie dni vymazal z pamäti, stále sú tam dva týždne bolesti a utrpenia. Bude ako predtým? Všetci veria, že áno. Dumbledore tvrdí, že kameň mu dal Bifľomorovej pevnú vôľu, preto bol schopný odolávať. Kiež by mali pravdu.
„Ginny, učíš sa vôbec?“ zamračila sa Hermiona, keď vstúpila spolu s Ronom do izby.
„Jasne,“ uškrnula sa a strelila pohľadom po otvorenej knihe, do ktorej nazrela len dvakrát. Ron sa zachechtal.
„Skúšky sú už za tri týždne…“
„Mia prestaň,“ ozval sa Ron. „Škola predsa nie je všetko a hlavne teraz,“ hlavou ukázal na Harryho.
„Ale Ginny má VČÚ…“
„Správne si to povedala,“ prerušil ju s úsmevom. „Ginny má VČÚ a Ginny by sa mala strachovať. Nás čakajú obyčajné skúšky. Tak ju nechaj, prosím ťa. Ona si to zariadi.“
„Teda Ronald,“ Ginny zdvihla obdivne obočie. „Že by si konečne začal dostávať rozum?“
„Tým to nebude,“ vrkla Hermiona a mračila sa naňho. „On je len rád, že sa našiel niekto, kto kašle na školu spolu s ním.“
„Kedy si ty nemala pravdu,“ zdrapil ju za pás a pritiahol k sebe. „Snape ti odkazuje, aby si mu to natrela,“ obrátil sa a svoju sestru.
„Už sa stalo, pred chvíľou.“
„A to ti nevadí? Pozerať sa na také hnusné rany?“
„To by asi nemohla chcieť byť liečiteľkou, nemyslíš?“ natiahla Hermiona. „Ako to vyzerá? Zlepšuje sa to?“
„Je to o niečo lepšie, ale než sa to zacelí, pár dní to potrvá.“
„Vyzerá hrozne… vychudnuto,“ nadhodil Ron a pozeral na svojho kamaráta. „Ja by som to nevydržal.“
„To určite,“ zaškľabila sa Ginny. „Teba by zložil už na druhý deň nedostatok jedla.“ Nadýchol sa, že niečo odvrkne, nakoniec však len mávol rukou.
„Ahoj, môžem?“ do izby vstúpil opatrne Malfoy. Smiech razom ustal.
„No,“ začal Ron, Draco ho zabil pohľadom.
„Samozrejme,“ vyhŕkla Hermiona a pozorne sa naňho zadívala. Opätoval jej pohľad a očami skĺzol na Ronove ruky okolo jej pása.
„Len som sa chcel opýtať, ako sa má,“ otočil sa na Ginny. „Je to lepšie?“
„Skutočne ťa to zaujíma?“ vrkol Ron.
„Ronald!“
„Keď myslíš ranu, pomaly sa hojí,“ vyhŕkla Ginny s očami zabodnutými do tých jeho. „Večer chcú zrušiť omráčenie a potom sa uvidí. Snape mu tie posledné tri dni vymazal,“ stiahla obočie a pozorne sa naňho dívala.
„Aha, tak fajn. Myslím, že po tom všetkom tie rany na chrbte nebude ani cítiť. No nič, len to som chcel vedieť,“ otočil sa k odchodu.
„Počkaj,“ zabrzdil ho Hermionin hlas. „Chceli sme ti povedať, že nás mrzí, čo sa stalo tvojej matke.“
„Vážne?“ zatváril sa nedôverčivo.
„Áno, vážne.“
„Aj mňa mrzí, čo sa stalo vášmu bratovi,“ otočil sa na Ginny. „Vážne.“
„Malfoy, chcem sa ti poďakovať,“ vstala zo stoličky a pristúpila k nemu. Zdvihla k nemu pohľad. „Podľa Snapa si Harrymu dosť pomáhal a ja som ti vďačná.“ Natiahla k nemu ruku, ktorú prekvapene prijal. „A myslím to úprimne. Nechcel by si si k nám prisadnúť?“ vyzvala ho, keď sa opäť posadila k Harrymu.
„Nie,“ hlesol a nespúšťal z nej nechápavý pohľad. „Myslím, že to nie je najlepší nápad.“ Rýchlo sa otočil a vyštartoval z izby.
„Zbláznila si sa?“ vrkol po nej Ron. „Je to Malfoy a ty ho zavoláš, aby si k nám prisadol?“
„A čo?“ mykla plecami. „Nesprávaj sa ako tupec. Jasne ukázal, na čej strane stojí,“
„Nie. myslel si, že zdrhne spolu s matkou. A to mu nevyšlo.“
„Prestaň, Ronald,“ zamračila sa Hermiona. „Prečo nemôžeš uznať, že sa niekto zmení? Existujú aj zmeny k lepšiemu, nielen k horšiemu. A on to dokázal už neraz.“
„Ja si počkám, až čo povie Harry.“
——
Na večeru ho zavolali dole. Nebol z toho dvakrát nadšený, ale aj tak sa nakoniec s nimi stretne. Tak prečo to odkladať. Trocha ho zamrzelo, že nevidel Snapa. Pochopil, že sa profesor medzi nimi nerád zdržuje. Alebo je pravdepodobne zavretý u Pottera. Dumbledore ho všetkým predstavil.
Blacka poznal, aj keď doteraz len z počutia. Gravesová ho učila oklumenciu u Snapa. Tonksovú, svoju sesternicu a učiteľku Obrany, samozrejme tiež poznal. Slabo sa naňho usmiala. Pri pohľade na Lupina si spomenul na svoje provokácie na adresu vlkolakov. Nepohol ani brvou, nijako nedal najavo, že si to tiež pamätá. Wealseyovcov viac menej poznal. Ron a dvojčatá nepriateľsky zazerali, ich matka mu s úsmevom nakladala večeru a otec sa tváril nezaujato. Predstavili mu najstaršieho, toho nepoznal. Priateľsky mu podal ruku. Jeho priateľku si pamätal z turnaja. Longbottomová taktiež zazerala a mračila sa. Asi mala pred očami jeho tetu. Lovegood si ani nevšimol, že mu niekoho predstavili. Barrosovci a Grangerovci poriadne nepoznali súvislosti z čarodejníckej komunity. Našťastie. Tvárili sa najpriateľskejšie.
Občas sa rozhliadol, nikdy v živote si nepripustil, že by večeral alebo nebodaj býval s tak pestrou a pre Malfoyovcov neprípustnou zbierkou ľudí. A zarazilo ho, že sa okrem troch škaredo zazerajúcich Weasleyovcov a Longbotomovej ostatní správajú celkom normálne. Dokonca sa ho pokúsili zatiahnuť do rozhovorov. Odpovedal holými vetami. Grangerová sa postavila s tým, že ide zaniesť večeru Weasleyovej. Pozorne ju sledoval, zachytila jeho pohľad. Možno ten azyl nakoniec nebude taký zlý. Z rečí pochopil, že sa Weasleyovci prvý prázdninový týždeň sťahujú a ona by tu mala zostať. Merlin, na čo to vôbec myslí?
„Malfoy,“ zastavil ho hlas na schodoch. Hrabal sa z večere a tešil sa, že sa konečne uvoľní. To napätie pri večeri ho ubíjalo. Prekvapene sa otočil. „Ja by som sa ti tiež chcela poďakovať,“ povedala Hermiona. „Samozrejme za Harryho, ale aj za mňa. Nemysli si, že som zabudla, ako si ma pustil.“
„Nie je začo,“ okamžite zakrútil hlavou. Nebol zvyknutý na to, že mu niekto ďakoval a pritom to myslel úprimne.
„Ale je. Chcem ti povedať, že verím v tvoju zmenu. Už nie si ten arogantný a namyslený pankhart, ktorým si sa javil. A určite postupne presvedčíš aj ostatných,“ uprene mu hľadela do očí. Zostal v pomykove, nevedel ako reagovať.
„Aha, dobre. Aj ja ti ďakujem, za dôveru,“ nervózne sa usmial a otočil sa na opätku. Skutočne mu môže po tom všetkom veriť?
——
Večer zrušili Harryho omráčenie a čakali, či sa preberie. Nejavil ani najmenší náznak prebudenia. Snape sa vyjadril, že jeho telo potrebuje nutne regeneráciu. Keďže nemá nočné mory a je nadopovaný elixírmi proti bolesti, pokojne spí. Prebudí sa svojvoľne. A on sa po tom zistení šiel tiež konečne vyspať.
Prvé, čo si uvedomil, keď sa preberal, bola vôňa čistých perín a jej mäkkosť. Pravdepodobne ešte sní. Zaboril si hlavu do vankúša a s pôžitkom sa nadychoval. Keď si chcel natiahnuť skrehnuté telo, ucítil bolesť na chrbte. Okamžite začal rozmýšľať, ktorý spôsob mučenia na ňom včera predvádzali. Už ich bolo toľko, že stratil prehľad. Pootvoril oči, vrazilo sa mu do nich denné svetlo. V cele predsa slnko nesvietilo. Zažmurkal. Konečne mu to došlo. Nie je v žiadnej cele.
„Už je po všetkom,“ šepol a s obrovskou úľavou si uvedomoval skutočnosť. „Vážne je koniec,“ musel sa usmiať. Zdvihol sa na rukách. Ani nevedel prečo, ale toho ležania na bruchu mal plné zuby. Cítil doráňaný chrbát, ale po tých všetkých mučeniach mu to prišlo ako nepríjemné svrbenie. S problémami sa posadil, ale novú polohu zvládol. Automaticky sa natiahol po okuliaroch. Mal ich na svojom mieste. Bol na Grimmauldovom námestí, podarilo sa im ho vyslobodiť.
„Harry!“ vyhŕkol Sirius, keď ho našiel sedieť na posteli. „Harry,“ neveriacky sa naňho díval. Zdvihol k nemu pohľad. „Prebral si sa,“ opatrne k nemu pristúpil a objal ho. Potom sa naňho skúmavo zadíval. „Ako ti je? Ale pravdu.“
„Celkom dobre, len som slabý,“ mierne sa pousmial. „Podarilo sa vám to, dostali ste ma stade.“
„V hodine dvanástej,“ zamračil sa. „Mrzí ma, že to tak trvalo. Povedz mi pravdu, ako sa cítiš? Myslím psychicky,“ hlas sa mu zasekol.
„Keď poviem, že dobre, nebudeš mi veriť. A sťažovať sa nechcem. Povedzme, že sa na to nedá zabudnúť. Ale nemyslieť sa bude dať. Nechcem sa o tom baviť. Jednoducho to nechajme tak, blázon sa zo mňa nestal, to je príjemné zistenie, nie?“
„Dobre, ako chceš,“ mierne sa zamračil. „Možno sa niekedy budeš chcieť o tom baviť.“
„Možno. Radšej mi povedz o tom, ako ste ma odtiaľ dostali. Profesor našiel náramok?“
Sirius mu vyrozprával o takmer všetkom. Vymazané tri dni si nechal na záver.
„Snape ti vymazal posledné tri dni. Nepamätáš si nič z toho?“ opatrne sa opýtal. Len zavrtel hlavou. „Kvôli tomu chrbtu a kvôli rôznym predstavám, ktoré si mal.“
„Asi to nebolo nič príjemné, však? Preto mi ich vymazal, nepredpokladám, že by mi malo byť za tými troma dňami smutno,“ spýtavo zdvihol obočie. Sirius zavrtel hlavou. „Tak dobre. Kde je vlastne Snape? A ostatní? Ginny?“ vyzvedal. Zaujímala ho najmä tá posledná. Nevedel sa dočkať stretnutia a pritom nevedel, ako sa k nej po tom všetkom správať. Bude ho vôbec chcieť? Na náramku sa javila v poriadku, ale čo v skutočnosti?
„Snape aj decká sú v škole,“ odvetil. „Snapovi včera zbúrali dom. Susan, Lupin a Tonksová mu odtiaľ stihli povynášať nejaké veci. Momentálne je najväčším zradcom, spolu s Malfoyom. Ten je tu.“
„To ma mrzí, koľko je vlastne hodín?“
„Ešte nie je ani obed,“ zachechtal sa. „Neboj, dočkáš sa aj konca vyučovania.“
Pani Weasleyová si tentoraz dala pozor, aby mu objímaním neublížila. Od radosti plakala. Keď vyslovil ľútosť nad Charliem, rozplakala sa ešte viac a objala ho nanovo. Lupinovi zagratuloval k dieťaťu aj svadbe. Bol zjavne nervózny, ale napokon sa upokojil. Rovnako zagratuloval aj Siriusovi a Susan, ale zaprisahali ho, aby o tom zatiaľ mlčal. Vedeli to len poniektorí a ten najkompetentnejší o tom ešte nemal poňatia. Medzitým mu mamka Weasleyová priniesla obed. A parádny. Využili príležitosť, že sa Pomfreová venovala McGonagallovej a Harryho si zobral na starosť Snape. Po obede prišiel Dumbledore a na dlhú dobu sa s Harrym zavrel v izbe. Rozprával, ako našiel náramok a ako musel sľúbiť, že ho vráti naspäť. Ešte nebol plne rozhodnutý ho zničiť, pokiaľ sa nevylúči jeho možná súvislosť s Harryho poslaním. Taktiež nadhodil, že by bol rád, keby sa mohol prijať aspoň jeden člen pôvodného Rádu. Zostal už len on a to bolo podľa jeho názoru príliš málo. O možnom nasledovníkovi mlčal. Porozprával sa s ním aj o Dracovi. Potom sa ukázali aj ostatní obyvatelia domu vrátane Malfoya.
„Je mi ľúto, že ti to nevyšlo tak, ako si si to naplánoval,“ povedal mu, keď osameli. Myslel tým jeho matku.
„Áno, poriadne sa to pokazilo.“
„Čo budeš teraz robiť?“ opýtal sa so záujmom. „Profesor mi hovoril o procese. S mojím svedectvom môžeš rátať.“
„Skutočne by si bol ochotný pomôcť mi?“ zatváril sa neveriacky.
„Samozrejme, ty si mi pomohol. V tom pekle si bol jedinou spriaznenou dušou.“
„Aj keď sme do seba stále vŕtali?“ zaškľabil sa.
„To sa asi nikdy nezmení,“ zaškľabil sa mu naspäť. Potom zvážnel. „Malfoy, nikdy nezabudnem, čo si pre mňa robil. Nech to bolo z akýchkoľvek príčin. A keď ti budem vedieť pomôcť, tak to spravím. Nečakaj priateľstvo, len rešpekt.“
„V poriadku, ale to je už teraz zbytočné. Robil som to kvôli matke, chcel som jej pomôcť a všetko bolo nanič. To nemôžeš pochopiť,“ povedal skleslo.
„Máš pravdu, to nemôžem pochopiť. Ja som totižto svoju matku nepoznal, takže nemôžem vedieť, čo prežívaš,“ v jeho tóne zaznela uštipačnosť.
„Prepáč, to mi nedošlo,“ okamžite zareagoval.
„Vážne si úplne iný Malfoy. Ten starý by sa neospravedlňoval. A ten nový by sa mohol rozhodnúť rozumne a prijať Dumbledorovu ponuku,“ zamračil sa.
„Uvažujem o tom, môžeš mi veriť. Pochopil som, že si Vyvolený, nečum tak blbo. A pri tebe by som sa mohol pomstiť veľa smrťožrútom, nielen tomu kreténovi.“
„To je pravda, ale nikde nie je napísané, že ťa budem brať so sebou. Si ako tŕň v päte.“
„Ani ja ťa nemám rád, ale na názor sa ťa nebudem pýtať.“
——
Keď Malfoy odišiel, musel o ňom premýšľať. Bolo mu jasné, že mu pomáhal len kvôli tomu, aby sa zavďačil Snapovi, ktorý ich mal odtiaľ dostať. Ale napriek tomu sa mu v posledných dňoch zdalo, akoby sa Malfoyov prístup k nemu zmenil. Prestával byť uštipačný a nadradený. Čas, ktorý trávil regeneráciou medzi jednotlivými mučeniami, zapĺňali množstvami rozhovorov. Jasne, že sa bavili na bežné témy a ani jeden sa druhému nezveroval, ale rozprávali sa spolu. Malfoy mu mohol priniesť jedlo, poprípade mu mohol ošetriť rany a mohol odísť. Nikto ho nenútil, aby sa s ním bavil. A pritom sa pri ňom zdržoval čoraz častejšie. Ktovie prečo. Sediac na posteli a rozmýšľajúc o svojom odvekom úhlavnom nepriateľovi nezaregistroval otvorenie dverí.
„Harry,“ ozvalo sa potichu. Akoby jeho ubolenou dušou preletel lúč slnečného svetla, keď sa na ňu pozrel. Všetky zlé spomienky boli razom preč, existovali len jej oči, do ktorých sa vpíjal a v ktorých sa leskli slzy. Nemohol si nevšimnúť jej unavený a ustarostený výraz a okamžite sa mu vybavili jej trápenia.
„Ginn,“ váhavo k nej natiahol ruku. Vyzeral tak bezbranne, nevinne a ustráchane a ona ho v momente chcela zbaviť všetkých chmúrnych myšlienok. Opatrne k nemu pristúpila a chytila ho za ruku. Niekoľko sekúnd sa na seba len dívali, chceli si toho povedať toľko a jednoducho im chýbali slová.
„Láska,“ šepla a pohladila ho po tvári. Zotieral jej slzy, ktoré jej nechtiac utiekli. Jemu samému vystúpili do očí. Nesmelo jej ovinul ruku okolo pása a pritiahol si ju k sebe. Už na nič nečakala, s výdychom ho objala a nepúšťala. Zaboril si tvár do jej vlasov. Už strácal nádej, že by niekedy mohol cítiť jej vôňu. Dlhé minúty sa len držali a navzájom sa máčali slzami.
„Prepáč mi to,“ mrmlal s perami pri jej uchu. „Prepáč, že som tu nebol, že som dovolil…“
„Pst,“ okamžite sa odtiahla a zadívala sa mu do očí. „Nebudeme sa o tom baviť. Teraz nie.“
„Ublížil ti,“ protestne namietol.
„To je jedno,“ zakrútila hlavou a chytila mu tvár do dlaní. „Už je to za mnou. Teraz si dôležitejší ty.“
„Ale…“
„Tichučko,“ prerušila ho. „Ako ti je?“
„Už dobre. Teraz mi je dobre,“ mierne sa pousmial. Opätovala mu úsmev a pritiahla si jeho tvár k sebe. Váhavé a letmé bozky napokon prerástli do vášnivých a nespútaných. S prudko bijúcimi srdcami sa objímali, hladili a tisli k sebe. Nič iné nebolo, len oni dvaja a ich láska.
„Určite ti je dobre?“ opýtala sa, keď sa konečne nabažili prvotnej túžby. „A prijímam len úprimné odpovede,“ uprene sa mu dívala do očí.
„Bolo to strašné,“ odvetil potichu, opätoval jej pohľad. „Časom ma to možno prestane prenasledovať.“
„Pomôžem ti to prekonať, síce neviem ako, ale pomôžem,“ povedala odhodlane.
„Stačí, že si so mnou, si ako upokojujúci elixír,“ usmial sa. Potom však zvážnel. „Ginny, určite si v poriadku?“
„Nie. Bolí to, všetko a stále,“ hlas sa jej zasekol. Pohladil ju po vlasoch. „Nebudeme o tom hovoriť, nikdy. Môžeš mi to sľúbiť?“ Nepresvedčivo prikývol. „Fajn,“ usmiala sa. „Dumbledore hovoril, že nám meriardi pomôžu zabudnúť. Pamätáš? Liečia ubolené duše.“
„Ja si na nich spomínam v inej spojitosti,“ povedal úplne vážne. Keď stiahla obočie, nevinne sa uškrnul.
„Vyzeráš byť vážne v poriadku,“ zakrútila hlavou. „Máme ešte nejaký čas, než sa sem dovalia Hermiona a Ron. Veľkoryso nám venovali hodinku. Čo budeme robiť?“ spýtavo zdvihla obočie.
„Poď ku mne,“ uvoľnil jej miesto na posteli. „Niečo mi totiž napadlo,“ uškrnul sa. S úsmevom si prisadla a pritúlila sa k nemu. Zdvihla hlavu v očakávaní ďalších bozkov. „Nechceš si prezrieť zbierku mojich jaziev?“ šepol úplne vážne. Keď sa dochichotala a poriadne ho pri tom zvozila, venovali sa vynahrádzaniu si strateného času. Časom prišiel aj Ron s Hermionou. Preberali najmä udalosti v škole, ich účasť na akcii Harry, pri ktorej Ron rástol a preháňal a taktiež metlobalový pohár. Na Ronovi bolo vidieť, že by sa najradšej opýtal na Harryho pobyt u Voldemorta, ale zrejme dostal od Hermiony potrebné inštrukcie a tak nevyzvedal.
„Aký máš názor na Malfoya?“ Spýtal sa ho miesto toho. „Viem, že ti pomáhal a podobné veci. A podľa mnohých sa aj zmenil. Ale myslíš si to aj ty?“
„Zmenil sa a to poriadne,“ privolil zamyslene. Hermiona sa na Rona zaškľabila.
„Dobre, opýtam sa inak. Dá sa mu veriť?“
„Ron, ja ti neviem povedať, či sa mu dá veriť. Zober si Kingsleyho, všetci sme mu verili a zradil. Snapovi sme neverili roky a teraz? Z priateľa sa môže stať nepriateľ a naopak. Mali by sme sa aspoň pokúsiť mu veriť. Ruku do ohňa za neho nedám, ale možno, časom, to bude iné.“
Nevyzeral byť presvedčený. Len mykol plecami. Obidve dievčatá sa však doňho pustili a dali mu čo pre to. Samozrejme to nepomohlo, tá nedôvera v ňom bola hlboko zakorenená. Spomenul sa aj Dobby. Hovorili mu o tom, ako Ronovi napadol práve on, ako možný dočasný vlastník. Harry ho okamžite zavolal.
„Harry,“ musel si kúsnuť do jazyka, pretože ho chcel osloviť pane. „Dobby vedel, že vaše slová budú pravdivé a že vás znova uvidí. Neviete si predstaviť, akú má z toho Dobby radosť.“
„Ver mi, Dobby, že ja mám z toho rovnakú radosť. Moji priatelia mi rozprávali o tom, ako ťa zavolali.“
„Vaši priatelia sa nemôžu na Dobbyho hnevať,“ vypískol takmer s hrôzou. „Dobby len plnil Harryho inštrukcie.“
„To je v poriadku,“ okamžite ho zarazil, pretože to vyzeralo, že sa začne niečím mlátiť. „Oni sa nehnevajú, skôr naopak, sú šťastní, že si im to nedal. Aspoň vedia, že sa na teba dá spoľahnúť. Musím povedať, že si ma veľmi potešil. Splnil si moju žiadosť absolútne fantasticky a ja som ti vďačný. Nikdy ti to nezabudnem.“
„Pre Dobbyho to bola česť, Harry. Rád spraví pre vás hocičo.“
„Viem, Dobby a cením si toho. Teraz by som ťa chcel požiadať, aby si mi vrátil ten prívesok,“ vyzval ho. Dobby si okamžite siahol na krk a zvesil strelu. S úsmevom ju podával Harrymu. Keď sa Dobby rozlúčil, pri tom nenápadne pokukoval po Ginny, Hermione a Ronovi, Harry si ju zavesil na krk.
„Dalo nám zabrať, kým sme zistili, kde je,“ zamrmlal Ron nespokojne.
„Vôbec ste o nej nemali vedieť. Vedel som, že on je tá najsprávnejšia osoba, ktorá ju má mať.“
„Osoba, pch, škriatok.“
„Ronald!“
„Prepáčte, že vás vyrušujem pri tak zanietenej diskusii,“ vrkol v dverách stojaci Snape. „Rád by som prezrel Pottera a prehodil s ním pár slov,“ Ani nemusel dokončiť. Ginny mu dala letmý bozk a všetci sa s ospravedlnením vytratili. Snape zabodával pohľad do Harryho a ten mu ho vracal. „Najprv prezriem váš chrbát,“ oznámil pokojne. Harry si stiahol tričko a nechal ho skúmať rany. Bol rád, že ho znova vidí.
„Potter,“ spustil, keď si sadol oproti nemu. „Som rád, že ste v poriadku. Vážne. Povedzte mi, ako sa cítite po tých zážitkoch?“ skúmavo sa naňho zadíval.
„Neviem, stále čakám, že sa bude niečo diať, že na mňa niekto niečo vybalí. Rozumiete? Je mi dobre, ale cítim sa v napätí. Oni o tom nevedia a ani vedieť nebudú. Vám to hovorím, pretože viete, čo sa tam dialo.“
„Iste. To je samozrejmé po tom všetkom. S istotou vám môžem povedať, že to prejde. Spomienky zostanú, ale nebudú stále také čerstvé ako teraz. Hovoril vám Black, že som vám vymazal posledné tri dni?“
„Áno, spomínal to. Asi to nebolo nič dobré.“
„To teda nebolo, môžete mi veriť. Poviem vám len toľko, že ste sa nachádzali na pokraji zrútenia. Dostali ste sa do takého štádia, že som vás takmer zabil,“ vypustil sťažka. „Rád ma prerušil uprostred kliatby,“ doložil a pozorne naňho hľadel.
„Aha,“ vydýchol. Zostal zarazene civieť. „Tak to muselo byť niečo,“ vydralo sa z neho. „Asi ste k tomu mali dôvod, asi ste mi chceli pomôcť. Neverím totiž, že by ste ma chceli len tak, bez príčiny, zabiť.“
„Áno, v tej chvíli som vám chcel skutočne pomôcť,“ privolil. „A čo sa týka toho mučenia… Ak by ste potrebovali, pomôžem vám. Ak by sa vám zdalo, že je to neúnosné, neváhajte a príďte. Rád vám upravím pamäť.“
„To nebude potrebné, nechcem to.“
„Chcete na to spomínať a týrať sa?“
„To ani v najmenšom,“ zavrtel hlavou. „Ale nebolo to len mučenie. Boli to odkazy Ginny, na ktoré nechcem zabudnúť. Bol to Malfoy, potrebujem spomienky, aby som mohol svedčiť. Ale hlavne…“ zasekol sa a uprene sa díval na profesora. „Behom toho mučenia som si niečo uvedomil…“ zmĺkol, aby sa poriadne nadýchol. „Spravili ste pre mňa veľa a ja som zistil, že ste správny chlap a že ja vás mám rád…“ šepol.