„Draco…“
„Vaša matka nikoho nepodvádza,“ vrkol po ňom podráždene Snape. „Keď ste už stihli načúvať, tak vám určite táto maličkosť neušla.“
„Buďte ticho,“ osopil sa naňho, ale oči nespúšťal z matky. „Nevie, samozrejme, inak by si to asi neprežila. Ako si sa dokázala celé tie roky pretvarovať? Ale prečo ma to prekvapuje, veď ty sa iba pretvaruješ.“
„Ja ti to vysvetlím.“
„Nie je čo. Všetko som počul, viem o čo ide. Myslel som si, že si s ním, pretože ho miluješ. Že si ho vždy milovala. A ty si zatiaľ myslela naňho.“
„Ako by som ho asi mohla milovať, po tom všetkom. Dobre vieš, čo robil a robí…“
„Nechápeš. Myslel som si, že aspoň na začiatku to bola láska. Že sa snažíš byť silnou a trpieť kvôli láske k nemu a potom ku mne. Ale ako vidím, nikdy si ho nemilovala. Bála si sa, mala si strach, o seba samú. Nie o mňa, ale o seba. Dúfal som, že sa raz vzoprieš, že sa mu postavíš, spolu so mnou a oslobodíme sa od toho. A čo teraz? Prečo vlastne ostávaš? Pretože sa bojíš a opäť o seba. Na mne ti nezáleží, ide ti len o seba.“
„Draco, tak to nie je. Myslím práve na teba, preto s ním zostávam. Čo si myslíš, že by spravil, keby sme odišli? Našiel by nás a zabil,“ pokúšala sa ho presvedčiť a už sa nesnažila potlačiť slzy.
„Áno, chcel by nás nájsť, ale nie je isté, že by nás aj našiel.“
„A čo si myslíš, že by si dokázal spraviť ty? Proti nemu nemáš šancu.“
„On možno nie, ale ja by som vás dokázal ochrániť. Vravím ti to už po niekoľký krát,“ vložil sa Snape.
„Vy sa do toho nestarajte. O vás nejde, tak sa do toho láskavo nepleťte,“ vrkol po ňom nahnevane Draco.
„Mýlite sa. Budem sa do toho pliesť. Pokiaľ si to neuvedomujete, celé roky som za vami stál a chránil vás a robil som to kvôli vašej matke. V tomto momente máme rovnaký záujem, dostať vašu matku do bezpečia. To, že sme prežili v škole niekoľko šťastných týždňov, teraz nie je dôležité. To sa môže riešiť aj potom. Skúste sa na to pozrieť racionálne, uzavrieme spojenectvo a dostaneme ju do bezpečia, spolu. Alebo máte snáď v úmysle utekať za svojím otcom a všetko mu povedať? Neverím, že by ste boli až taký hlúpy.“
„Ale to je predsa nemožné,“ zaprotestovala.
„Všetko je možné,“ prerušil ju Draco tichým hlasom a očami prepaľoval Snapa. „Vy máte možnosť zariadiť nejaké bezpečné miesto, vďaka tomu vášmu Rádu.“
„Určite by sa dalo niečo vymyslieť.“
„Ale nepôjde to, pokiaľ sa tu nachádza kopa smrťožrútov.“
„Bude sa musieť naplánovať nejaká akcia. Bude treba počkať na ten správny okamih.“
„Ale dokedy? Ja to už dlho nevydržím.“
„Trpezlivosť, to je najväčšia cnosť.“
„Nechcem vám brať ilúzie, ale nepodarí sa to. Nikdy to nebude v poriadku, pokiaľ budeme žiť, bude nás prenasledovať.“
„Budeš v bezpečí, o to sa postarám,“ povedal jej syn. „Verím vám,“ otočil sa k Snapovi. „Prehovoriť matku bude teraz menší problém. Určite to v kútiku duše chce aj sama. Stávame sa spojencami, kvôli nej,“ podal mu ruku, ktorú Snape stisol.
——
Premiestnili sa doprostred akéhosi menšieho námestia, či nádvoria. Kotlík s rachotom spadol a odkotúľal sa preč. Zvedavo sa obzerali, okolo nich bolo všetko biele. V zemi pousádzané biele kamene, blízko pri nich biela fontánka s fénixom, z ktorej potichučky vystrekovala voda. Okolo nich biela trojposchodová budova, vlastne menší hrad, so štyrmi samostatnými vchodmi. Štvorcový pôdorys a štyri menšie vežičky, nespočetné množstvo malých okienok. Naskytol sa im úžasný obrázok a všetci sa cítili zvláštne, akoby nimi prechádzala dávka prastarej mágie. Niečoho neopísateľného, nadpozemského a upokojujúceho.
„Vítam vás v sídle pôvodného Fénixovho rádu,“ privítal ich Dumbledore s úsmevom. „Budete nás musieť ospravedlniť, nie je to tu príliš obývateľné. Tri časti hradu sú už vypratané a nepoužívajú sa. Prečo by aj, ako som spomínal, sme len traja a tu sa zdržujeme len sporadicky. Nasledujte ma, prosím,“ vyzval ich a viedol k južným dverám. Nasledovali ho ešte stále prekvapení a uchvátení.
„V prvom rade budete musieť absolvovať isté bezpečnostné opatrenia. Ale keďže vás poznám, nemyslím, že budete mať nejaké problémy.“ Otvoril na prvý pohľad ťažké dvere s absolútnou ľahkosťou a viedol ich do stroho zariadeného slnkom presvieteného prijímacieho salóna s niekoľkými maličkými stolíkmi a stoličkami.
„Už vás čaká,“ ukázal rovno pred seba. Na zlatom bidielku sedel fénix, ale o takomto sa im nikdy ani nesnívalo. Bol obrovský, raz tak veľký ako profesorov, hrdý a majestátny. „To je Sator, otec všetkých fénixov, ich počiatok,“ usmial sa a pozrel na ich fascinované výrazy. „Rozumie ľudskej reči a chápe. Pozrie sa vám hlboko do duše a spraví si o vás úsudok. Dokáže na deväťdesiatdeväť percent odhadnúť človeka. Niečo podobné zažil Harry pri prijatí do toho nášho Rádu. A potom sa mu zaručíte, že nikdy, nikde a nikomu nepoviete o existencii Fénixovho rádu. Nespomeniete miesto, kde sa nachádza a nepremiestnite sa sem so zlými úmyslami. Zistí, či by ste pochybili. Potom by ste museli odísť a ja by som vám musel upraviť pamäť. Ak však prejdete skúškou, môžete sa sem kedykoľvek vrátiť, môžete toto miesto považovať za svoj domov,“ počas svojho tichého vysvetľovania hladil fénixa po červenom, lesklom perí.
Po jednom k nemu pristupovali, aby ich preveril svojím prenikavým zrakom, aby odhalil aj ich najskrytejšie pocity. Vyslovovali svoje prísahy, všetci napätí, či touto skúškou prejdú. A prešli, všetci.
„Vedel som to,“ usmial sa na nich profesor a poďakoval Satorovi. „Vaše duše sú čisté a nevinné, bez zlých úmyslov. Odteraz môžete tento menší hrad považovať za svoj prechodný domov. Budete tu vždy vítaní. A teraz poďte so mnou,“ zaviedol ich na prvé poschodie, kde sa všetci usadili v jednej z komnát. „Chcem vám to tu poukazovať, oboznámiť vás s týmto miestom, aby ste sa vyhli zbytočným problémom, na ktoré by ste mohli naraziť cez prázdniny.“
Previedol ich južnou časťou sídla. Na prvom poschodí bolo množstvo menších komnát slúžiacich ako študovne spolu s rozsiahlou knižnicou, ktorá ich zaujímala asi najviac. Bola dvakrát taká veľká ako tá školská a nachádzali sa v nich väčšinou zapísané pergameny. Ron pri tom pohľade zaúpel, ale Hermiona od nadšenia vyrástla a nevedela sa dočkať, kedy sa tu zavrie. Na druhom poschodí bola ďalšia rada izieb spolu s rozsiahlou kuchyňou. Ako sa profesor vyjadril, tu bude najväčší problém. O jedlo sa budú musieť postarať sami. Na ostrove nie je nik, kto by im navaril, preto si budú musieť spraviť zásoby a spoliehať sa na vlastné sily. Ich voľný víkend už profesor zaistil, jedla mali dostatok. Na najvyššom poschodí sa nachádzali spálne. V každej izbe bola posteľ, jedna skriňa, nočný stolík a stolička. Na každej strane chodby sa nachádzala kúpeľňa a toaleta. Skutočne bol celý hrad zariadený takmer sparťansky. Kedysi to bolo vraj iné, hemžilo sa to ľuďmi, ale ako počet fénixov ubúdalo, upadal aj hrad.
„Ale veď je to tu nádherné,“ protestovala Hermiona, keď sa usadili pri obede. Prichystané mali kura a zemiaky. Profesor musel čarovať, inak by boli hladní. „Všetko je také dych vyrážajúce, takmer elektrizujúce.“
„Akoby na nás z každej strany sálala vyššia moc,“ dodala Ginny trocha nesmelo.
„To sú všetko kúzla a mágia. Kúzlami je udržovaný hrad a aj okolie. Poobede sa budete môcť poprechádzať po záhradách a verte, že budete prekvapení,“ usmial sa Dumbledore. „Nemusíte si robiť starosti, môžete sa tu pokojne pohybovať. Toto je azda najbezpečnejšie miesto na svete. Sme tu len my a Sator. Mohli by sa tu objaviť aj moji kolegovia, ale vedia, že tu budete, takže nás nepotešia svojou prítomnosťou. A ešte taká maličkosť, cez leto si pribaľte aj plavky. Ak si nájdete čas, tak by ste si mohli zaplávať v mori.“
„Takže sa mi to nezdalo,“ vyhŕkla Hermiona. „Skutočne som počula zvuk mora. Aj keď, neverím, že by sme si popri študovaní našli čas na kúpanie,“ zaprotestovala.
„Buď si istá, že si ho nájdeme,“ protirečil Ron. „Nikdy som more nevidel, nenechám si ujsť takú príležitosť. Čo na to povieš, Harry?“ otočil sa s nádejou na kamaráta, pretože ho Hermiona spražila káravým pohľadom.
„Ja som more videl, v televízore,“ uškrnul sa. „Určite nebudeme celé dni zavretí v knižnici.“
„Bude treba aj variť,“ namietla Ginny, ale bolo na nej vidieť, že by si kúpanie tiež nenechala ujsť.
„Variť môžeš ty, veď mamke pomáhaš.“
„Áno, pomáham, ale nevarím. Ona robí všetko prútikom a ja akosi čarovať nemôžem. To ti asi ušlo.“
„Ja by som mohol niečo uvariť, ale muklovsky,“ ozval sa Harry. „Ibaže toho veľa neviem, aby sme nakoniec neboli hladní.“
„Takže to zostane na mne. Knižnica aj varenie,“ prskla Hermiona. Profesor ich usmievajúc pozoroval.
„Nejako to vymyslíme. Teraz sa tým nezaťažujme,“ ukončil Harry tému stravovania. „Aj Zakladatelia museli prejsť skúškou Satora, však?“ spýtal sa Dumbledora.
„Áno a traja uspeli, Slizolin nie.“
Poobede sa šli prejsť. Hermiona síce protestovala, chcela okamžite obsadiť knižnicu, ale Harry ju upozornil, že toto je voľný víkend, aby si ho trocha užila. Do knižnice môžu ísť aj potom. Ron mu pohľadom poďakoval. Vybral sa s Ginny úplne opačným smerom, ako tí dvaja. A profesor mal pravdu, boli viac ako prekvapení. Záhrada im vyrazila dych, farby kvetov boli jasnejšie, samotné kvety rôznych rastlín sa zdali byť väčšie. Trávnik bol zelenší, alebo sa im to možno len zdalo. Rástli tu stromy, ktoré jakživ nevideli. Vtákov nepoznali, ale spievali neskutočne nádherne.
„Je to také mámivé, nádherné,“ zamrmlala Ginny, keď si sadli pod jeden zo stromov. Pritiahol si ju k sebe. „Cítim sa tak dobre a pokojne.“
„Akoby sa nemohlo stať nič zlé. Už nikdy a nikde,“ dopĺňal ju Harry. „Keď tu tak sedím, mám pocit, že sa toto deje na celom svete. Bezpečie a pohoda.“
„Je to kúzlami? Alebo samotnou mágiou?“
„Myslím, že tou mágiou. Všetko je tu iné, neskutočné a nepoznané.“
„Profesor hovoril, že pred tisíc rokmi tu bolo to, čo dnes už nie. A tieto stromy, vtáky, nikde nie sú.“
„Som si istý, že takýchto miest je na svete viac. A my možno spoznáme aj iné.“ Ani jeden z nich nevedel popísať pocit, ktorý ich zaplnil. Akoby im toto miesto dodávalo sily.
„Ten spev je tak opojný,“ šepla. Nezmohla sa nič, len sa k nemu pritisnúť viac. Akoby začali strácať kontrolu a všetky zábrany. Akoby im toto miesto dodávalo odvahu na dosiaľ neskúsené. Boli okúzlení a schopní hocičoho.
Začal ju vášnivo bozkávať, ich spojenie prehlboval čoraz viac a ona mu odovzdane odpovedala. Prestali súdne rozmýšľať. Nešetrne sa odtrhol od jej pier a preniesol sa na krk. Vychutnával si hebkosť jej pokožky a ona s pôžitkom zaklonila hlavu. V hlave počul búšenie vlastného srdca a pod perami cítil zrýchlený tlkot toho jej. Vydralo sa z nej vzrušené zastonanie a jeho to povzbudilo, aby dráždil citlivé miesto pri krčnej tepne ešte dôraznejšie a náruživejšie.
Trasúcimi rukami mu vytiahla tričko z nohavíc. Nevedela, čo sa s ňou deje, nechápala, čo sa vôbec deje. Cítila narastajúce vzrušenie, ktoré sa šírilo jej telom a chcela cítiť to jeho. Uvedomil si jemné dlane na svojom chrbte, skúmajúce každý jeho kúsok. Stiahla z neho tričko jedným ťahom a on sa zadíval do jej zastrených očí. Tušil, že to nie je v poriadku, že sa s nimi deje niečo nezvyčajné.
Nebránil sa, opatrne ju položil do trávy a so zrýchleným dychom pokračoval tam, kde skončil. Venoval sa jej dekoltu a rozpínal jeden gombík po druhom. Fascinovane sa pozeral na obrázok pred sebou, končekmi prstov sa dotýkal jej bruška, zakrúžil okolo pupka, aby sa vybral na prieskum jej pŕs skrytých v bielej podprsenke.
Omámene zdvihla ruku, aby sa dotkla hrudníka, ktorý ju neuveriteľne priťahoval. Chcela ho cítiť, chcela sa s ním hrať, chcela ho ochutnať. Pretočila ho a obkročmo si naňho sadla. Zatočila sa mu hlava, keď sa jej pery zmocnili bradavky a jazykom začala okolo nej krúžiť. Cítil, ako sa jeho vzrušenie hromadí v mieste, na ktorom sedela. Nebolo to správne.
Rukami zovrel jej malý, pevný zadok, párkrát ho pomädlil dlaňami. Nebolo to normálne. Dotýkal sa jej nahého chrbta, jemného a teplého. Užíval si každé pohladenie, každý jej bozk, každé jej poláskanie. Takto by to nemalo byť. Mali by prestať. Ale dokáže prestať?
Našiel zapínanie jej podprsenky a zápolil s ním. Uvedomila si jeho problémy a s miernym úškrnom sa posadila. Zastonal, tlak jej zadku bol viac ako dráždivý. Nechápavo sa jej pozeral do tváre. Díval sa, ako si s provokačným a zvláštne zvodným výrazom pomaly vyzliekla blúzku a odhodila ju od seba.
Prestala premýšľať, nechala sa viesť len túžbou. Toto nebola jeho Ginny, takto by sa netvárila. Takto by sa nesprávala. Čo sa to deje? Pomrvila sa mu v rozkroku a s takmer diabolským výrazom si sťahovala ramienko podprsenky. Už ho to nevzrušilo, skôr ho to prebralo z tranzu.
„Ginny,“ zadýchane sa posadil a pokúšal sa ju zo seba striasť. „Ginn, prestaň,“ vyzval ju nástojčivejšie, pretože sa nevzdávala a tlačila sa mierne poodhaleným prsníkom k nemu. Pohľad do jej očí ho ubezpečil, že sa nemýlil. Boli zvláštne lesklé. „Ginn!“ zakričal a potriasol ňou. Konečne sa začala preberať aj ona. S nechápavým výrazom naňho hľadela, prebehla ho očami, aby sa vzápätí neveriacky pozrela na seba.
„Merlin,“ vydýchla a prestrašene sa zakryla rukami. Červenajúc sa mu pozrela do tváre a zliezla z neho. „Čo to má znamenať, do čerta?“ prskla naštvane a začala sa zháňať po svojej blúzke. Na hlave mu pristálo tričko.
„Neviem, boli sme akýsi…“
„Očarovaní,“ povedala miesto neho a obliekla si blúzku. „To tí vtáci, hneď sa mi nepozdávali,“ hovorila takmer ospravedlňujúco a zapínala si gombíky. „Mohol by si si, prosím, obliecť to tričko?“ vyzvala ho, keď sa otočila a zistila, že je ešte vždy nahý. Očami strieľala všade naokolo, ale i tak ju stále lákal.
„Najprv sa potrebujem upokojiť a dostať sa do normálneho stavu,“ významne si pozrel do rozkroku. Začervenala sa ešte viac.
„Našťastie sa nič nestalo,“ povedala a dívala sa, ako si navliekol tričko. Mierne sa zamračil a zabodol do nej spýtavý pohľad. „Teda nie, že by som nechcela, aby sa niečo stalo, ale nie takýmto spôsobom. Vlastne nechcem, aby sa to stalo hneď. Teda chcela by som, ale bojím sa. Nie som pripravená.“ Jej červenanie sa dostávalo ku kritickej hranici, ako tomu bývalo kedysi, keď sa pred ním hanbila. „Rozumieš mi?“ prosebne sa naňho zahľadela. „Milujem ťa a je mi jasné, že to k tomu patrí. Ver mi, že nad tým rozmýšľam, ale, ja ešte…“
„Rozumiem ti,“ povzdychol si. „Ani ja by som nebol rád, keby sa to stalo takýmto spôsobom. Ale bol by som rád, keby sa niečo stalo normálnym spôsobom.“ K tejto téme sa zatiaľ nedostali. Vlastne sa jej zdatne vyhýbali. „Klamal by som, keby som tvrdil, že ma tvoje rozhodnutie nemrzí,“ odhodlane sa jej zadíval do očí. Boli také nádherné, s túžbou o jeho porozumenie a on nevedel odolať. „Budem ho rešpektovať. Počkám, až budeš pripravená.“
„Harry, nejde ani tak o prípravu. Ja len, bojím sa.“
„Čoho? Bolesti?“ Zavrtela hlavou. „Bojíš sa snáď toho, že by som ťa opustil, keby som sa s tebou vyspal?“
„Nie, bojím sa toho, že budeš sklamaný,“ šepla potichu a dívala sa do zeme.
„Ginn,“ nežne ju oslovil a zdvihol jej bradu. Pozrela naňho takmer placho. „Ty ma nemôžeš sklamať, na to ťa až príliš milujem a ty mňa tiež,“ pobozkal ju na čelo. Bola taká maličká, taká krehká, taká krásna a on cítil túžbu ju ochraňovať.
„Chcem, aby si bol potom šťastný,“ opatrne ho objala, akoby sa bála, že svojím pohybom spôsobí ich ďalšie vzbĺknutie. „A na to sa musím cítiť ja, musím si veriť.“
„V poriadku. Len mi to potom nezabudni prezradiť,“ mierne sa pousmial. Po dvoch sekundách sa zachichotala. „Ginn, tí vtáci sa ti páčili, vôbec ti neboli podozriví,“ nadhodil, keď si ju k sebe privinul.
„Dobre, tak neboli,“ uškrnula sa.
„A mimochodom, máš nádherný zadok. Môžem sa ho občas dotknúť?“ zazubil sa a pozeral, ako mierne očervenela.
„Iste, keď mi občas dovolíš vkĺznuť ti pod tričko,“ uškrnula sa.
Zostali sedieť pod stromom v tesnom objatí ešte nejakú tú chvíľu, pozorovali panenskú, človekom nezasiahnutú prírodu a spev vtákov, aj keď bol akokoľvek nádherný, na nich už nemal vplyv. Neskôr sa ruka v ruke vybrali naspäť. Pred bránou narazili na nervóznu dvojicu, ktorá sa červenala a vyhýbala sa im pohľadmi. Harry mal pocit, že bojovali s rovnakým problémom a keď pozrel na svoju lásku, jej mierny úškrn mu naznačil, že má rovnaký názor.
„Zabudol som vás upozorniť, že môžete natrafiť na istý problém,“ nadhodil s lišiackym úsmevom profesor pri večeri. Všetkých ich prebehol pohľadom spod polmesiačikovitých okuliarov. „V záhradách poletujú vtáčiky, meriardi. Ďalší z ostatkov dôb minulých. Ich spev pôsobí ako balzam na ubolenú dušu, dokáže liečiť, ak si však človek vybuduje voči nemu imunitu.“ Všetci štyria po sebe pokukovali. „Prečo mám taký pocit, že by ste mi mohli povedať, ako si môže človek vytvoriť voči nim ochranu?“
„Ja mám zase pocit, že vy veľmi dobre viete, že vám môžeme odpovedať,“ usmial sa Harry. „Preto ste nás tam poslali, aby sme sa s nimi popasovali,“ mrkol na Ginny, ktorá sa radšej pozerala do taniera.
„Asi sme mali odolať svojím najväčším túžbam,“ Hermiona síce chcela zostať potichu, ale jej vlastnosť hádzať odpovede z rukáva ju zradila. Okamžite zarazila pohľad do stola. Ronovi očerveneli končeky uší.
„A ako vidím, tak ste odolali. Inak by ste boli ešte stále omámení,“ usmial sa profesor. „Keby sa vám nepodarilo odolať, mali by ste vážne problémy. Nedokázali by ste sa od ich spevu odpútať. Teraz sa tu môžete pohybovať bez starostí, už na vás nebudú mať vplyv.“
Po večeri sa zavreli aspoň na chvíľu v knižnici. Len, aby sa s ňou oboznámili, aby si letmo prezreli, čo ich čaká. Aspoň tak to brali traja z nich. Hermiona sa okamžite posadila a začítala sa do pergamenov. Ron začal do Harryho vŕtať a vypytovať sa, s akou túžbou bojoval. Vyhol sa odpovedi, nepotreboval, aby ho kamarát prizabil. Keď sa spýtal na to isté, nasledovalo vykrúcanie a prejavenie záujmu o starý, zažltnutý pergamen.
„Ginn, pustíš ma?“ sykol a zaškrabkal jej na dvere. Ostražito pozeral po dlhej, úzkej chodbe, na ktorej sa nachádzali ich štyri spálne.
„A čo keď nie?“ uškrnula sa naňho jej hlava.
„Ale no tak, môže ma tu nachytať tvoj brat,“ pokúšal sa vopchať jej do izby aspoň nohu. Nemusel sa namáhať, vpustila ho.
„Nemôže. Pred chvíľou sa zakrádal po chodbe s rovnakým zámerom ako ty.“ Zavrela za ním.
„Môžem tu prespať?“ spýtal sa nevinne a pohotovo sa posadil na posteľ. Nahodil psie oči.
„Prespať?“ spýtala sa podozrievavo a spravila opatrný krok smerom k nemu.
„Áno. Čo si si myslela? Dokážem sa predsa ovládať,“ zatváril sa urazene. Pokúsil sa ju chytiť, ale uhla.
„Sľúbiš mi, že si dáš pozor na ruky?“ provokačne natiahla a zhasla petrolejku. V izbe sa zotmelo.
„Odolal som predsa vtáčiemu spevu. To je dostatočné odporúčanie.“ Šmátral v tme, zachytila mu ruku.
„Fajn, ale ja si ľahnem za teba,“ šepla a zatlačila ho na posteľ. „Za svoje ruky však nezodpovedám,“ zamrmlala mu do ucha, keď sa k nemu privinula. Okamžite mal jej ruku na svojom hrudníku. Neodolal a načiahol sa za jej zadkom. So spokojným mrnčaním ho chvíľku masíroval. Jemne mu zahryzla do krku.
„Čo si myslíš, že robia tí dvaja?“ šepol a prehodil cez nich prikrývku.
„Neviem. Možno hrajú šach.“
Na druhý deň sa hneď po raňajkách vrhli do knižnice. Dumbledore vysvetľoval Hermione, kde sa aké pergameny nachádzajú a o čo sa v nich jedná. Väčšinou to boli záznamy jednotlivých členov Rádu o ich aktivitách a pozorovaniach. Týkali sa všetkého, Zakladateľov a ďalších čarodejníkov, pokrokov, prírody a dokonca aj muklov. Bolo pôsobivé začítať sa do zápiskov spred tisíc rokov a sledovať, ako sa pozerajú napríklad na postupný rozvoj muklovskej civilizácie čarodejníci. Boli tam však aj záznamy o niečo temnejšie. Zápisky o temných silách sa nachádzali v samostatnom regáli. Určite sa cez prázdniny nudiť nebudú. Po obede sa zbalili a boli pripravení sa premiestniť. Aj keď sa im nechcelo z tak pokojného a nádherného miesta odísť. Jednoznačne sa na prázdniny tešili a to dokonca aj Ron. Myšlienka, že tu budú sami, bez dozoru a kontroly ich všetkých lákala. A to aj napriek tomu, že sa budú musieť o stravu postarať svojpomocne. Dumbledore sa premiestnil spolu s Ginny, aj keď nepochyboval, že by sa to Harrymu nepodarilo, predsa len by si mal asistované premiestňovanie skúšať na kratšie vzdialenosti.
——
Po riadne vypätej atmosfére spôsobenej duelantským turnajom sa život na Rokforte vracal do starých koľají. Niekoľko dní po ich návrate sa občas ozvali buď víťazné alebo posmešné heslá, ale postupne sa všetci začali venovať učeniu. Apríl sa prehupol cez polovičku a ich za dva mesiace čakali skúšky. Okrem metlobalových tréningov sa venovali práve učeniu a to najmä Ginny a Luna, ktoré čakali VČÚ. Vonku bolo čoraz teplejšie a ich to vyťahovalo z Núdzovej miestnosti práve na zelený trávnik. Pochopiteľne skončili s nacvičovaním súbojov, uchyľovali sa k návšteve miestnosti len keď si potrebovali pocvičiť nové kúzlo, ktoré im naordinovala Tonksová na hodinách. Tá bola čoraz viac zamĺknutejšia. Ako sa dozvedeli, bolo to kvôli Lupinovi a jeho už takmer dvojmesačnému vyhýbaniu sa jej.
„Harry, prestaň,“ vrkla po ňom nervózne Ginny. Ležali na deke a ona si zúrivo vypisovala poznámky z učebnice Elixírov, kým on sa zjavne nudil a šteklil ju steblom trávy na krku. „Nemáš čo robiť? Nemusíš sa učiť?“
„Nie, na dnes som skončil,“ odvetil ignorujúc jej podráždenie. Preniesol pozornosť z jej krku na mierne odhalený chrbát, kde sa jej vyhrnulo tričko. Opäť zamestnal trávu. S pôžitkom sledoval, ako sa zelené stebielko mihá na jej belostnej koži.
„Ty sa musíš strašne nudiť,“ prskla po ňom a vyšklbla mu trávu. „Tak si niečo opakuj. To sa vôbec nemusíš pripravovať na skúšky?“
„Musím,“ ospravedlňujúco sa pousmial. „Ale dnes sa mi nechce. Ginn, kašli na to. Poďme niečo robiť,“ vyzval ju, keď sa zvalil na chrbát. Prižmúril oči pred slnkom.
„Ja by som rada, ale za dva mesiace mám skúšky,“ jej tón sa pomaly upokojoval. „Keď chcem pomýšľať na liečiteľstvo, potrebujem minimálne štyri V.“
„To zvládneš. Som si istý, nie si hlúpa,“ presviedčal ju.
„Pochybujem, že by sa mi podarilo získať z Elixírov V,“ mierne sa zamračila a strelila po ňom pohľadom. „Tvoj strýko mi ho dal len párkrát. Bojím sa, že tie skúšky nespravím.“
„Ale spravíš. Snape tam nebude. A okrem toho, keď sa mne podarilo dostať V, pre teba to nebude problém. Mám ti pomôcť?“ v momente bol na lakťoch a nazeral jej do poznámok.
„Nie, ďakujem, ale musím to spraviť sama. Ty tam nebudeš stáť a odpovedať za mňa,“ s miernym úsmevom sa začala opäť venovať učeniu. S opretou hlavou o ruku ju pozoroval. Hnedé oči strieľali z knihy na pergamen, občas sa mierne zamračila a sústredene zapisovala. Díval sa, ako jej ružové pery mlčky opakujú slovo či vetu predtým, než si spraví poznámku. Sem-tam po ňom fľochla, aby sa s prevrátením očí venovala svojej činnosti. Hľadel na ten malý nosík posiaty drobnými pehami, na záplavu ohnivých vlasov, v ktorých sa odrážali slnečné lúče, na jej ladný krk a dostal chuť opäť ho preskúmať jazykom. „Harry, prestaň.“ Vytrhol ho zo zasnenia jej hlas. Zapichol do nej nechápavý pohľad.
„Čo zase? Veď nič nerobím,“ obhajoval sa zamračene.
„Civíš na mňa a mňa to znervózňuje,“ vysvetlila.
„Len som sa potichu pozeral. A znervózňuješ ty mňa.“
„Tak sa na mňa pozeraj, až keď si spravím úlohy, prosím,“ zdôraznila. Jej tón aj tak nepripúšťal námietky.
„Toto má trvať dva mesiace? Merlin pri mne stoj,“ zamrmlal si pod nos a urazene vytiahol mapu. Tváril sa nevšímavo a dôležito ju študoval. S úsmevom pokračovala v písaní. Crabe a Goyle boli v slizolinskom klbku neďaleko od nich. Zrejme si potrebovali trocha vyvetrať a oslniť tie svoje trolie hlavy. Blízko nich sa nachádzal Diggle. Zabiniho a Parkinsonovú zjavne pritlačili k múru skúšky, pretože sa nachádzali v knižnici. Sledoval ich Kingsley. A našiel aj poslednú bodku, ktorú pravidelne pozorovali. „Zase je v knižnici.“
„Čo?“ obrátila sa k nemu.
„Thomas. Zase je v knižnici s Orwellovou. Nechápem, že ho to môže stále baviť. To sa tam skrýva? Alebo vymýšľa nejakú podlosť? Neverím, že by sa učil.“
„Harry, prosím…“
„Čo?“ otočil sa k nej. Videl na nej, že sa necíti na to, aby preberala Thomasa, keď sa zaoberala niečím zaujímavejším. Elixírmi.
„Harry, mohol by si mi s niečím poradiť?“ pristúpil k nim Ron s prosebným výrazom. „Mia po mne húka a odmieta mi pomoc.“
„Iste a rád,“ odvetil, ale pohľad upieral na Ginny. „Aspoň niečo, pretože mám zakázané úplne všetko,“ zaškľabil sa na ňu. Odpovedala miernym zamračením. „To musí byť asi ovzduším,“ obrátil sa na kamaráta, „všetky sú akési uvrčané.“ Vykoledoval si jej nahnevané zatskanie. „O čo ide?“
„Tu nie, poďme trocha ďalej.“ Zdvihol sa, aby nasledoval kamaráta kúsok bokom. Sadli si do trávy, spýtavo zdvihol obočie. „Nechcem poradiť s učením,“ mierne sa začervenal. „Ide o Miu. Vlastne ide o to, čo sa stalo na ostrove,“ vydralo sa z neho a pohľad uprel na jazero. Nadýchol sa. „Skoro som sa s ňou vyspal,“ vyhŕkol a celý červený zabodol pohľad na Harryho.
„Aha,“ vydýchol a vytreštil oči na kamaráta. Absolútne nechápal, čo po ňom chcel. „No a?“
„Čo no a?“ teraz nechápal on. „Ty to snáď berieš ako samozrejmosť?“ vypálil a skúmavo sa naňho zahľadel. Harry nervózne prehltol. „Mám to chápať tak, že ty a moja sestra?“ zamračil sa.
„Nie, samozrejme, že nie. Čo si myslíš?“ obhajoval sa v rýchlosti.
„Že si sa na tom ostrove s ňou tiež skoro vyspal?“ spýtal sa ešte viac zamračený. „Samozrejme, vaša najväčšia túžba. Harry, ja ťa varujem, keď jej niečo spravíš…“
„Prestaň ma obviňovať,“ prerušil ho podráždene. „Toto nemalo byť pôvodne predmetom našej konverzácie,“ skúsil diplomatickú cestu.
„Ja ti dám predmet,“ vrkol po ňom. „Keď sa jedná o to, tak sa so mnou budeš o tom baviť.“
„Ron, nemala by to byť naša vec?“
„Takže si sa s ňou vychrápal?“ jeho hlas znel výhražne.
„Nie,“ zamračil sa. „Ešte nie a upozorňujem ťa na to, že ak k tomu niekedy príde, tak o tvoj súhlas rozhodne prosiť nebudem.“
„A ja ťa upozorňujem, že keď sa s ňou vyspíš a necháš ju tak, tak ťa zabijem.“
„To by som nespravil,“ zvýšil hlas a pozorne sa naňho zahľadel. „Takže tebe vlastne vadí, že by som ju mohol opustiť. Nie to, že by som sa s ňou vyspal,“ nadvihol obočie.
„To som nepovedal,“ začervenal sa.
„Ale myslel si to tak,“ tvrdohlavo stál za svojím.
„Možno,“ napokon privolil. „Pozri, ja viem, že keď ste sami, tak spolu určite nepreberáte taktiku nasledujúceho metlobalového stretnutia. Možno som si aj myslel, že už ste niečo… Fuj, dočerta, hovorím o svojej sestre,“ prskol. Harry sa len škľabil. „Aby bolo jasné, ublížiš jej a ja ťa zadrhnem.“
„Neublížim jej.“
„To dúfam.“
„Na to sa môžeš spoľahnúť. Ale to si asi nechcel preberať, že? Pôvodne malo ísť o Miu,“ nadhodil s nevinným výrazom.
„Áno,“ pritakal a už bol zase krotký ako baránok. „Ja som chcel a aj ona. A ona to našťastie včas zarazila, tie vtáky, veď vieš,“ koktal a očami strieľal všade naokolo.
„Ron, toto by mala byť zase vaša vec,“ namietol. Nepáčila sa mu predstava, že by mal počúvať o intímnych záležitostiach medzi jeho najlepšími priateľmi.
„Rozhodne ti nebudem hovoriť podrobnosti,“ vrkol zamračene. „Len som sa chcel opýtať, či ti nehovorila niečo o Krumovi,“ opäť začínal červenieť. „Či niečo nespomínala. Ja neviem, čo očakáva. Mám strach, že by som ju sklamal.“
„Tak v tom ti neporadím,“ prerušil ho. Tí Weasleyovci sú strašne úzkostliví a ohľaduplní, všetci majú strach, aby nesklamali. „Nehovorila mi nič, len to, že bola opitá. Preto si myslím, že si to možno ani nepamätá. Neverím, že by si ju niečím sklamal. A už o tom nehovorme, prosím. Je mi to dosť blbé.“
„Aj mne,“ privolil. Chvíľu sa pozerali, aby spoločne vybuchli v záchvate smiechu.
——
Obdobie, ktoré nasledovalo, sa nedalo nazvať úplne pokojným. Podráždené výmeny názorov boli samozrejmé ako u Harryho, tak i u Rona. Hermiona a Ginny brali učenie dosť vážne a nemali pochopenie pre ich občasné vypnutie. Obaja závideli Nevillovi jeho pokojný vzťah s flegmatickou Lunou. Tí dvaja si z ničoho nerobili ťažkú hlavu.
Harry by sa s touto situáciou aj zmieril a dokázal by vydržať do skúšok, kedy mu Ginny venovala len minimum pozornosti, ale opäť ho zaplavila nepríjemná predtucha. Spočiatku zostal zarazený a snažil sa pocity ignorovať. Tie však pretrvávali a on bol čoraz viac zamĺknutejší. Našťastie to dokázal maskovať skúškami, nepovedal o nich nikomu, aspoň zatiaľ. Nevedel, o koho sa jedná, ten pocit bol neidentifikovateľný, nespájal sa s nikým známym. Nevedel ho zaradiť a nechcel priateľov rozrušovať, mali dosť starostí s učením.
„Takže by to malo byť všetko,“ povedal Sirius na záver schôdze. Konečne sa zúčastnil aj Harry, kvôli poháru boli schôdze neoficiálne, keďže sa väčšina členov nachádzala práve pri dueloch.
„Ja si myslím, že áno,“ privolil Kingsley. Aurori stále naháňali utečených väzňov, nové väzenie sa zdarne zapĺňalo a smrťožrúti boli ticho. Len to sa preberalo. Po Voldemortovi, rovnako ako po Dumbledorovi, nebolo ani pamiatky. Počas schôdze sa Harry zameriaval na pozorovanie Lupina. Skutočne sa zdal byť tichý, celú dobu zaťato pozeral do stola a absolútne sa nezapájal. Keď sa ich pohľady raz stretli, len sa mierne pousmial. Na Tonksovú ani raz nepozrel, zato ona z neho nespúšťala zrak. Nevšímal si ani svojho strýka, ktorý stál pri dverách, kde sa znudene a netrpezlivo ošíval. Jednoznačne chcel čo najskôr vypadnúť.
„Tak by sme to mohli ukončiť,“ rozhodol Sirius a všetci sa začali rozchádzať. Harry si všimol, že prvý vyštartoval bez pozdravu Snape. Keďže Susan mala spolu s Charliem službu v Rokforte, neočakávalo sa jeho zdržovanie. V momente ho nasledoval Lupin.
„Remus,“ vyhŕkla Tonksová a rozbehla sa za ním. Dobehla ho pri dverách. „Nemohli by sme sa porozprávať?“ skúsila a odhodlane sa mu dívala do očí. Uhýbal pohľadom.
„Nemyslím, že to je najlepší nápad,“ zaprotestoval potichu. Snažili sa, aby ich nikto nezačul.
„Čo sa deje?“ nemienila sa vzdať. „Prečo sa mi vyhýbaš? Prečo sa správaš tak zvláštne? Vysvetli mi, čo sa stalo,“ vyzvala ho dôrazne. Skrúšene sa na ňu zahľadel. Videl v jej očiach lásku a túžbu o pochopenie. A jemu prišlo zle, z neho samého.
„Nebudem ti to vysvetľovať. Zanedlho to pochopíš aj sama. Spravil som chybu, Nymph a tú mi neodpustíš. Viem to, som si istý, že ma budeš nenávidieť,“ snažil sa vytrhnúť z jej zovretia.
„Remus, o čo ide?“ dožadovala sa nástojčivejšie.
„Prosím, pusti ma. Nemôžem sa na teba pozerať,“ odvrátil pohľad. „Je mi to ľúto, nemôžem. Každým dňom na to prídeš. Musím ísť. Nenávidím sa.“ Už na nič nečakal, jednoducho ušiel a nechal ju tam stáť. Neveriacky sa dívala na dvere, obchádzali ju niektorí členovia a zdravili ju. Nevšímala si ich. Potrebovala si vyvetrať hlavu a odišla zároveň s poslednými.
„Čo nové?“ spýtal sa Sirius Harryho. Zavreli sa uňho v izbe, pretože sa kuchyňa po vyprázdnení Fénixmi okamžite zaplnila obyvateľmi domu. Na poslednú chvíľu sa mu podarilo ubziknúť pred pani Longbottomovou.
„Opäť mám ten divný pocit,“ povedal na rovinu. Siriusovou tvárou prebehla vlna nepokoja. „Len ho neviem s ničím a nikým spojiť.“
„Smrťožrúti sú ticho, možno niečo chystajú,“ díval sa mu do tváre. „Budem si dávať pozor, nech sa stane hocičo, sľubujem. Nenápadne na to upozorním aj ostatných.“
„Keby sa tak dalo hovoriť o tom otvorene.“
„To sa ale nedá. Aj keby ti možno verili, už nie je podozrievavého Moodyho, muselo by sa hovoriť aj o kameni a to nechceme.“
„Viem, takto sa tým dusím sám a môžem len čakať, čo sa komu stane.“
„To je ale riziko fénixstva. Počíta sa s problémami. Sľubujem ti, že upozorním na nebezpečenstvo každého člena Rádu. Všetci si budú dávať pozor. Vy ste našťastie v bezpečí hradu, takže mám o jednu starosť menej,“ mierne sa pousmial.
„Nemôže sa to týkať Lupina? Vážne je dosť zvláštny.“
„Neviem. Keď zabudnem na tú jeho zamĺknutosť, tak sa s ním dá celkom rozprávať. Samozrejme o bežných veciach. Keď obrátim pozornosť na to jeho správanie, tak len zavrčí a ujde. Aj jemu poviem, aby bol pozorný.“
„Dobre, aspoň niečo.“
„Mal by si sa upokojiť. Viem, že je to ťažké,“ okamžite zareagoval na jeho výraz. „Keď už máš tento pocit a my si budeme dávať pozor, je tu šanca, že sa vyhneme problému. A teba to potom prejde. Tak to bolo aj so mnou,“ spomenul záchrannú akciu Hermioniných rodičov.
„Takže budem trpezlivo čakať, kedy ma to prejde a dúfať, že sa z toho, niekto, dostane.“
„Bude to tak musieť byť. Nanešťastie neslúžiš ako veštec. Vieš predvídať problém, nedokážeš ho pomenovať. Možno sa to niekedy zmení, ja neviem, vyvinie sa ti to a ty budeš vedieť presne určiť, čo sa kde stane. “
„Pri tebe som vedel, že sa jedná o teba.“
„Predtým si len vedel, že niečo bude.“
„Možno to bude aj teraz tak a ja budem môcť povedať konkrétnu osobu.“
„Len aby bol čas na upozornenie. No nič, nechajme to tak. Čo sa má stať, aj sa stane. Čo tvoj strýko? Je milý?“ zaškľabil sa. Chcel mu trocha zdvihnúť náladu, aj keď toto možno nebol najlepší spôsob.
„Ale iste, je milý tak, ako to dokáže len on,“ zaškľabil sa mu naspäť. Sirius sa asi zmieril s týmto novým faktom. Aspoň sa tak snažil tváriť pred Susan a Harrym. Neodpustili si však so Snapom tiché a nenápadné vŕtanie a podpichovanie.
——
Po pár dňoch dostal neuveriteľnú chuť byť s Ginny. Odhodlal sa zariskovať poslanie do čerta a vybral sa za ňou do knižnice. Nutne si potrebovala niečo narýchlo vypísať na dejiny a nečakala na nikoho, kto by jej robil spoločnosť. Cestou z Hagridovho domu, ktorý postavil v rekordnom čase a ktorý sa trocha podobal na ten predchádzajúci, našiel kameň. Musel sa usmiať nad svojím náhlym záchvatom romantiky, ale sklonil sa k nemu a vyčaroval z neho ružu. Možno ju pohľad na nádherný, červený kvet trocha zmäkčí a ona bude prístupnejšia.
„Harry,“ jemne sa usmiala, keď sa jej zrazu pred očami objavil kvet. Privoňala k nemu a nechala sa objať. „Je nádherný,“ šepla a vytočila hlavu, aby mu opätovala jeho pobozkanie.
„Čo keby som to nebol ja?“ naoko sa zamračil, keď si k nej prisadol. „To by si sa nechávala bozkávať od hocikoho?“
„Samozrejme, že nie,“ povedala úplne vážne. „Vedela som, že si to ty, náhodou som sa pozerala, keď si vstúpil a snažil si sa ma nájsť,“ uškrnula sa.
„No preto,“ usmial sa a opatrne ju chytil za ruku. „Ginn, nezdá sa ti, že sme v poslednej dobe spolu málo?“ opatrne nadhodil.
„Zdá, ale skúšky…“ chcela spustiť svoju obhajobu. Zarazila sa a zadívala sa mu so očí. Niečo v jeho pohľade jej nahováralo, aby sa na to tentoraz skutočne vykašľala a bola s ním. „Môžeme s tým niečo spraviť,“ povedala rozhodne a zaklapla knihu. „Chvíľu počkaj, len ju vrátim na miesto, zatiaľ mi môžeš schovať veci,“ vyzvala ho a náhlivo sa vrhla k regálom. S miernym úsmevom jej postrkal brká a pergameny do tašky. Keď ju zdvihol, zaúpel. Čo všetko tam vlastne nosí? „Môžeme?“ s úsmevom si vzala ružu, aby ruka v ruke vyšli na rokfortské pozemky. Prenasledoval ich nenávistný pohľad.
„Čo budeme robiť?“ spýtala sa, keď sa od seba odtrhli. Ležali spolu vo vysokej tráve.
„Nič,“ šepol pomedzi letmé bozky, ktorými posieval jej tvár. „Len chcem byť s tebou, chcem ťa bozkávať, dotýkať sa ťa, cítiť ťa.“
„Harry, čo sa deje?“ mierne ho od seba odstrčila a pozorne sa naňho zadívala.
„Nič, vážne, len si mi chýbala,“ chcel sa opäť zmocniť jej pier.
„Počkaj,“ nedovolila mu to. „Vôbec proti tvojej potrebe neprotestujem. Ale takto sa obyčajne nesprávaš. Čo sa stalo? Máš zase nejaký svoj pocit?“
„Ja? Nie, len sa snažím vynahradiť si čas, kedy si ma zanedbávala. A nadbozkávať si čas, ktorý ma budeš zanedbávať,“ povedal a snažil sa o presvedčivý úškrn.
„Vážne? Harry, počúvaj, keď sa niečo…“ nedohovorila, pretože sa jej znova prisal na pery. Objal ju a prevrátil si ju na seba. Odrhla sa, hľadeli si s úsmevmi do očí. Nepotrebovali rečniť, všetko si povedali pohľadmi. Ich úsmevy sa pomaly strácali, miesto toho sa pobozkali. A potom znova. To, čo zostalo nevyslovené, oni cítili. Bozkával ju, ako by to malo byť posledný krát. Akoby sa jej už nemal nikdy dotknúť, akoby ju už nemal nikdy cítiť. Akoby to bolo to posledné najkrajšie, čo ho na tomto svete stretne. A ona sa mu poddala. Vracala mu všetky precítené bozky rovnako náruživo. Nechala jeho dlane voľne blúdiť po svojom chrbte, zadku a stehnách. Až do večere sa striedali vo vzájomnom oplácaní si nežností, aby sa nakoniec vrátili do reality normálneho života.
Ona sa vrátila k učeniu a on sa dusil nepokojom. Mal pocit, že ho strela zaťažuje, že ho škrtí. Mal pocit, že by sa jej mal zbaviť. Mal by ju dať niekomu inému. Nevedel prečo, jednoducho to považoval za najsprávnejšie riešenie. V tomto okamihu bolo najdôležitejšie odovzdať ju do iných rúk. Aspoň dočasne. A mali by to byť ruky zodpovedné, ktorým sa dá veriť a na ktoré sa dá spoľahnúť. Ktoré bez výhrad splnia jeho žiadosť. Ale kto má také ruky? Kto ho počúvne na slovo bez toho, aby zaváhal? Pozeral sa na priateľov, všetkým veril, ale dokázali by cúvnuť. A on mal pocit, že osoba, ktorej dočasne zverí strelu do opatery, cúvnuť jednoducho nemôže. Rozhodol sa a s výhovorkou sa vybral von z klubovne nájsť tú osobu. A zajtra bude musieť ísť za Siriusom, dnes je niekde mimo. Tento pocit ho znepokojil ešte viac.
——
Od vyvrcholenia duelantského turnaja ubehli už tri týždne a on si trpko uvedomil, že sa kontakt s jeho synovcom zúžil na minimum. Možno to bude jeho skúškami. A možno tým, že sa on radšej venuje vymýšľaniu a vyhľadávaniu vhodnej príležitosti k tomu, aby dostal Cissu do bezpečia. Aj teraz sa vrátil zo sídla. Všetko tam bolo tak ako predtým, žiadna šanca, že by ich nepozorovane vyviedol. Ešte aj Lestrangová bola akási nervózna. Zo zamyslenia ho vytrhol zvuk letaxu, tak ako obyčajne. Prevrátil oči.
„Nazdar,“ vyhŕkla Susan a objala ho.
„Hm, som rád, že ťa vidím. Matne si spomínam, že si kedysi hovorila o sove, ktorú mi pošleš predtým, ako ma potešíš svojou návštevou.“
„Severus, nebuď stále taký ufrflaný,“ napomenula ho s úškrnom.
„Predpokladám, že sa ti Black niekde túla, keď si prišla,“ zaškľabil sa.
„A vieš, že máš, náhodou, pravdu?“ spýtala sa provokačne. „Čo máš nové?“
„Ja nemám nové nič, decká sú stále protivné a natvrdnuté. S blížiacimi skúškami sa to len zhoršuje. Neviem pochopiť, ako sa banda takých tupcov môže sústrediť na jednom mieste. Ako by svet nebol dostatočne priestranný, určite by ich rád pojal všetkých.“
„No hlavne, že si v pohode, Prečo si vlastne profesorom, keď ťa to tak strašne nebaví?“
„Pretože to bolo to jediné, čo mi dovolilo fungovať. Kto by dal prácu mladému smrťožrútovi, okrem Dumbledora? A jesť som potreboval.“
„Tiež pravda. Časom sa to však zmenilo, či nie? Zohnal by si prácu,“ s úškrnom stiahla obočie. „Nebude to tým, že sa na Rokforte objavil pred šiestimi rokmi istý chlapec a ty si ho chcel mať pod dohľadom?“
„Povedzme, že som ho chcel mať na očiach,“ odvetil flegmaticky a niečo mu napadlo. „Susan, rád by som sa ťa opýtal, či mi môžeš poskytnúť istú informáciu z muklovského sveta. Nevieš, čo znamená mys sympatia?“ vytiahol obočie.
„Čo?“ vyprskla a zachichtala sa. „Prečo chceš vedieť, čo znamená Miss sympatia? Ako si na to vôbec prišiel?“
„Môžeš mi to vysvetliť?“ podráždene sa zamračil.
„Jasne, ale najprv mi povedz, odkiaľ to máš,“ nevzdávala sa.
„No, povedal mi to Potter.“
„Harry? Prečo ti to spomínal?“ jej zvedavosť bola čoraz väčšia a ťažko potláčala výbuch.
„Musíš to nutne vedieť?“ vrkol. Prestávalo sa mu to páčiť, jej pobavený výraz sa mu vôbec nepozdával.
„Áno, inak si budeš musieť nájsť niekoho iného, kto ti…“
„Dobre,“ prerušil ju. „Rozprávali sme sa a ja som mu povedal, že je nechutný. A on mi povedal, že ja sa tiež nemôžem pýšiť tým titulom, ktorý mi teraz ale okamžite ozrejmi.“ Musel však počkať, kým sa dosýta vysmiala. A že jej to trvalo, stačil jeden pohľad naňho a vybuchla nanovo. Trpezlivo čakal niekoľko minút, ale keď to čakanie bolo už neúprosné, dôrazne po nej vrkol. Konečne mu to vysvetlila a zašla aj do najmenších podrobností. Snapov výraz sa kriticky menil každou novou získanou informáciou.
„Deväťdesiat – šesťdesiat – deväťdesiat,“ sykol pomedzi zuby, ktoré mal pevne zovreté. „Promenáda v plavkách.“ Z očí mu sršali hromy a blesky. „Korunka krásy.“ Medzi prstami prelomil brko. „Šerpa.“ Znechutene sa zaškľabil. „Divákmi vybratá kandidátka,“ obrátil pozornosť na svoju vyškerenú sestru. „Ja ho zabijem, zasrana jedného soplivého, protivného, drzého, keď ho najbližšie uvidím, ja ho, ja ho…“
V tú noc sa štyri zahalené postavy zakrádali uličkou v Rokville, namierené mali k Medovým labkám. Lestrangová nechcela riskovať prezradenie, nemienila nič podceniť, vyvolať rozruch alebo podozrenie. Jej traja spoločníci ešte stále nevedeli, o čo ide. Skontrolovali obchod s cukrovinkami a skúsene odstránili alarmové kúzla. Potichu sa zakradli až do zadnej miestnosti, kde našli poklop do tajnej chodby.
Za normálnych okolností by sa takto nezdržovala, jednoducho by vyvraždila celý dom a ešte by sa pri tom zabávala. Toto ale bola výnimočná situácia. Pokynula im, aby zostúpili dovnútra a až ďalej, v šere chodby, dovolila rozsvietiť prútiky. Šli rovno za nosom, letmý pohľad na hodinky ju ubezpečil, že majú dosť času. Pomalým tempom sa dostali až nakoniec. Ešte majú pár minút k dobru. Ignorovala spýtavé pohľady jej druhov, netrpezlivo pozerala na priechod pred sebou. Ak ju ten Vlk pomsty zradil, tvrdo zaplatí. Obávala sa zbytočne.
„Poďme,“ zavelil v momente, ako im otvoril. Hovoril úplne pokojne a hlasno. „Cesta ku klubovni je voľná, máte hodinu. Potom prestane účinkovať kúzlo, ktorým som nám zabezpečil súkromie,“ zaškľabil sa. „Chlapec je pripravený otvoriť vstup. Ďalej to záleží len na vás.“
„V poriadku,“ vrkla a náhlila sa za ním. Mala matnú predstavu, kde sa nachádza chrabromilská klubovňa, aj keď sa o to nikdy nezaujímala. Po pár minútach prišli na miesto. Chvíľu počkali zazerajúc na zjavne omráčenú Bucľatú dámu.
„Musel som ju troška zamestnať,“ zaškľabil sa na portrét. Ten sa po chvíli otvoril a zjavila sa v ňom nedočkavá tvár. Lestrangová doňho strčila a v rýchlosti vstúpila.
„Moment,“ sykla potichu a začala švihať prútikom. „Fajn, teraz nič nebudú počuť, zosilnila som ich spánok. Kde má izbu Potter?“ otočila sa na chlapca.
„Najprv chcem svoje,“ odvrkol jej arogantne. Neveriacky sa obrátila na vyškľabeného Vlka, ten len pobavene mykol plecami. Veľmi dobre vedela, na čom sa dohodli, ale i tak sa jej protivilo zdržovať.
„Tak dobre, kde je?“ osopila sa nedočkavo na Chrabromilčana.
„Dievčenské spálne, piaty ročník, Weasleyová,“ zahlásil už spokojnejšie.
„Tá malá ryšaňa? Už mi začína tá krvizradcovská žobrač liezť na nervy,“ sykla, ale aj tak sa vybrala ukázaným smerom. Po pätnástich minútach sa vrátila, levitujúc pred sebou Ginniným telom. „Musela som to hľadať,“ vrkla a nešetrne pustila telo k nohám chlapca. „Je očarovaná, pokojne si ju môžeš preniesť. Kúzlo prestane pôsobiť tak, asi za polhodinu. A teraz Potter, poďme.“
Tentoraz mali sprievodcu, preto vstúpili do šiestackej spálne takmer okamžite. Jedno poisťujúce kúzlo, ktorým im privodili hlbší spánok a potom sa mohli pustiť do práce. Bez obáv odhrnula záves na Harryho posteli a s úškľabkom pozrela do spiacej tváre. Švihnutím prútika ho umlčala a znehybnila. Bez problémov ho chytili a odnášali preč z hradu, do Voldemortovho sídla. A Chrabromilčan si odnášal Ginny do jednej z prázdnych učební, mal svoje tri hodiny.
——
Začala sa pomaly preberať a otvárala oči. Nemohla pohnúť rukami ani nohami, uvedomila si, že je pevne priviazaná na stoličke v jednej z učební. Miestnosť osvetľovalo slabé svetlo z troch fakieľ, bolo jej zima, pretože mala holé nohy. Sedela spútaná len v krátkej nočnej košeli. Snažila sa pochopiť, ako sa dostala z postele až sem.
„Aha, moja najdrahšia sa už prebrala,“ ozvalo sa jej posmešne za chrbtom.
„Thomas,“ sykla, keď sa pred ňu postavil. „Môžeš mi vysvetliť, čo to má znamenať?“
„Ale iste, samozrejme ti môžem vysvetliť, čo to má znamenať,“ zaškľabil sa a sadol si oproti nej. „Najprv ti ale ozrejmím isté pravidlá, ktorými sa budeš riadiť. Celý hrad ešte spí a keďže je nedeľa, ani sa tak skoro nezobudí. Ale pre istotu som to tu zabezpečil, to ti vravím len preto, aby si vedela, že sa ti neoplatí vyhukovať. Keď sa budeš správať slušne a budeš ku mne milá, budem sa aj ja snažiť byť čo najohľaduplnejší. Keď však nie…“
„Čo vlastne chceš?“ vrkla po ňom znechutene, ale začínala mať neblahé tušenie.
„Chcem len to, čo som nedostal, to, čo mi patrí. Chcem teba,“ povedal s pokojným úsmevom. Pozeral sa jej do očí, v ktorých jasne čítal pochopenie a zhrozenie. „Áno, zlatko. Keď si si myslela, že sa zmierim s odkopnutím, akoby som bol len hračka, ktorú použiješ a potom vymeníš za krajšiu a neopotrebovanú, tak si sa mýlila. Vezmem si to, po čom som túžil a čo si mi odmietla dať.“
„Chceš ma snáď znásilniť?“ spýtala sa neveriacky.
„No, ak by si prejavila trocha nadšenia a ak by si spolupracovala, tak by som to práve znásilnením nenazval,“ uškrnul sa a pohladil ju po tvári. Z jeho dotyku sa jej zdvihol žalúdok. „Ale máme čas, vyše dvoch hodín. Takže sa nemusíme ponáhľať a tak sa, aspoň dúfam, uvoľníš a nakoniec si to užiješ spolu so mnou.“
„Si chorý. Vážne si nenormálny! Je mi z teba zle, keď si myslíš…“ nedohovorila, pretože jej poriadnu vyťal.
„Ty to asi nechápeš, Ginny. Prestaň sa hrať na hrdinku a prestaň po mne vrieskať. Ja už sa nenechám od teba vodiť za nos, tie časy minuli. A ty nie si v situácii, kedy by si mala na výber. Takže budeš robiť to, čo chcem. A nespoliehaj sa na toho svojho Pottera,“ vypustil pohŕdavo a s nechuťou. „Asi by som ti to mal oznámiť, nečakaj, že by ťa prišiel zachrániť. To on už akosi nemôže,“ zachechtal sa. „Odviedli si ho totiž smrťožrúti a viedla ich Lestrangová.“
„Čože?“ šepla.
„Nerozumieš? Toho svojho hrdinu už asi neuvidíš,“ spokojne sa zaškľabil, aby si k sebe natočil jej tvár. „Ginny, konečne sa mi podarilo to, čo som skúšal už niekoľko krát. Odstránil som ho z cesty, už nám nebude zavadzať. Dnes určite nie.“
Počúvala ho a rozumela mu. S hrôzou si uvedomila, čo znamenajú jeho slová. V tom momente nevládala reagovať na jeho dotyky, nemala síl vzoprieť sa jeho bozkom, ktorými začal obsypávať jej krk. Myslela len naňho, ignorovala tú beznádej, ktorá ju zaplavila. Nie je možné, aby ho už neuvidela, to jej nespraví. Nemôžu ho zabiť, ešte niekoľko mesiacov ho musia nechať nažive a za tú dobu sa bude dať niečo vymyslieť. On ju nemôže opustiť. Jej Harry, jej láska.
——
Pod rukami cítil chladnú zem, všade bola tma a on sa pokúšal zistiť, čo sa stalo. Mal na sebe pyžamové nohavice a tričko, nohy bosé. Hmatal okolo seba a nakoniec našiel to, v čo dúfal. Hodili mu sem okuliare a boli nerozbité. Síce mu na nič nebudú, ale snáď niekto príde, kto by rozsvietil a povedal, kde je. Aj keď to tušil. Čo iné sa asi tak mohlo stať? Kto iný by ho z hradu vytiahol sem? Nechápal, ako sa im to podarilo, ale toto bol jednoznačne smrťožrútsky nápad. Takže sa zase jeho pocit potvrdil. Kto by predpokladal, že sa bude týkať jeho, keď bol v bezpečí hradu?
Ale týkal sa len jeho? V tej chvíli sa začal dusiť, nevedel polapiť dych. Opantalo ho skľúčenie, nepokoj a nervozita. A jeho myšlienky sa obrátili automaticky na Ginny. Niečo s ňou nebolo v poriadku a on už mal so svojimi pocitmi dosť skúseností, aby ich vedel rozoznať. Mala by byť v bezpečí hradu, ale to on tiež a kde je teraz? Asi u Voldemorta. Nemôže dovoliť, aby sa s ňou niečo stalo. Ale čo má robiť? Prútik určite nemá. Bezmocne si sadol a zovrel rukami kolená. Začínala ho ovládať hystéria. Jej nemôže nikto ublížiť, jej nie. Čo má, do pekla, spraviť?
„Ginny, prosím, ty nie,“ šepkal bezradne. „Ginny, Ginny, kde si, zlato. Čo je s tebou?“ Pevne zvieral náramok, teraz mu je na nič. Čo keď je niekde tu, čo keď ju odviedli spolu s ním? „Čo mám spraviť, Ginn.“ Pocit zúfalstva a nepríjemná predtucha sa stupňovali. „Láska, prepáč.“ Do očí mu vystúpili slzy, preklínal svoj život, kamene, veštbu, Voldemorta. Všetko, čo s ním bolo spojené. Pokúšal sa nájsť riešenie, ale vedel, že je to zbytočné.
„Ron, kamarát, prosím, zisti, že tam nie som a povedz to niekomu, Ron, Ron.“ V beznádeji sa celou mysľou upieral na kamaráta. Nič iné nemohol robiť, len skúsiť nemožné a modliť sa, aby to k niečomu bolo. „Ron, Ron, prosím, zachráň Ginny, Je v nebezpečenstve, prosím, Ron, Ron, Ron,“ opakoval s pohľadom upretým do tmy.
——
V chrabromilskej klubovni, rovnako ako v celom hrade prestali pôsobiť po odchode smrťožrútov bezpečnostné kúzla. Panovalo tu pokojné a ničím nerušené ticho. A Ron spokojne spal, netušiac o ničom, čo sa v noci vedľa neho stalo. Aj tak sa mu však vkradli do podvedomia nepríjemné pocity, ktoré ho vytrhli zo spánku.
„Harry?“ nechápavo otvoril oči a zadíval sa do tmy. Potom ich však podráždene zavrel. „Do čerta, to sa mi o nich dvoch musí ešte aj snívať?“ zamrmlal a obrátil sa na druhý bok. „Harry a Ginny… Prečo sa mi nemôže zdať o Mie?“ a pokúšal sa znova zaspať.
——
„Čo si mu spravil, ty hajzeľ!“ zvreskla mu do ucha v okamihu, ako sa spamätala z prvotného šoku. Podráždene sa odlepil z jej krku.
„Nehúkaj po mne, buď taká láskavá,“ vrkol a prisunul sa tesne k nej. „Ja som mu nespravil nič. Len som poskytol informáciu istej osobe, ktorá zariadila ostatok. Počul som vás, ako sa rozprávate o tajnej chodbe z Medových labiek. Vieš, zlatko, tento rok sa udialo veľa vecí, o ktorých nemáš ani tušenie. Napríklad to, že Potter nie je sám, kto si našiel novú rodinu,“ zaškľabil sa.
„O čom hovoríš?“ neostávalo jej nič iné, iba hrať o čas. Tušila, že jej situácia je beznádejná a neostávalo jej nič iné, iba spoliehať sa na zázrak.
„Hovorím o Snapovi. Pekného strýka to má, len čo je pravda,“ uznanlivo pokýval hlavou, aby jej zároveň položil ruky na boky a začal ich s lačným výrazom hladiť.
„Nedotýkaj sa ma.“
„Ale budem, na to sa spoľahni,“ zaceril sa a rukou skĺzol na stehno. „Pekne si ťa pomaličky spracujem a potom, ja neviem, rozmýšľal som, že ťa zabijem, keď sa zabavím. Vážne sa neviem rozhodnúť. Možno ťa nechám tak, pre Pottera, ak by sa náhodou niekedy vrátil. Použitú a odkopnutú.“ Pravou rukou vkĺzol medzi stehná, aby postupoval stále vyššie. Pritom sa pozeral spokojne do jej tváre. Strach, zdesenie a očakávanie toho najhoršieho, nič iné sa v nej neodzrkadľovalo. Snažila sa udržať nohy čo najpevnejšie pri sebe. Zaťala zuby, protesty boli zbytočné, on nemal v pláne ustúpiť, to vedela a vedela aj to, že prehováranie je márne. Zastavil sa jej dych, keď sa jeho ľavá ruka ocitla na jej prsníku a pevne ho stisla. Znechutene pozrela na jeho vzrušený výraz.
„Ako vieš o Snapovi? Akú rodinu spomínaš? Čo si robil celý rok?“ potláčala odpor a snažila sa oddialiť to, čo malo prísť. Čas, na nič iné sa spoliehať nemohla.
„Vážne ťa to zaujíma? Nechce sa mi veriť, že by chladná a vypočítavá Ginny Weasleyová prejavila záujem o aktivity nechutného Thomasa,“ pobavene sa zaškľabil a svojimi rukami pokračoval v činnosti. „Ale keď to chceš vedieť, dobre. Môžem ti niečo prezradiť. Napríklad to, že v tom vašom slávnom Fénixovom ráde sa nachádza zradca. Niekto, kto hrá na tri, možno štyri strany. Niekto, kto spolu so smrťožrútmi konečne odstránili Pottera. Ten niekto zistil, že mám strýka. Ten niekto sa so mnou spojil, aby mi pomohol. To, čo sa mi nepodarilo v októbri, sa mi nakoniec podarilo v januári. Vďaka nemu. Ten niekto zistil, že je Snape Potterov strýko a je pripravený to vyzradiť. A ten niekto zistil aj to, že to ja som v decembri poskytol informáciu smrťožrútom, že sa Potter bude nachádzať v Troch metlách.“
„Ty,“ šepla a snažila sa pochopiť všetko, čo na ňu vysypal. „Ty si zradil. Ako si mohol? Kvôli tebe zomrela Lucy.“
„To som samozrejme nechcel, chcel som len odstrániť Pottera z cesty. Kto však môže za bláznivé nápady Lestrangovej?“
„Kto je zradca vo Fénixovom ráde? Čo sa ti nepodarilo a potom áno?“ Samozrejme, že sa v nej zrodila zvedavosť. Ignorovala ruku, ktorá ju gniavila a taktiež druhú, ktorá sa našťastie, aspoň zatiaľ, vrátila do relatívneho bezpečia jej boku a brucha.
„Pomaličky, drahá. Všetko ti poviem,“ šepol, na tvári cítila jeho dych. Pery pritlačil na tie jej a napriek pevnému zovretiu sa pokúšal pretlačiť jazyk do jej úst. „No tak, spolupracuj trocha,“ napomenul ju a mierne sa na ňu zamračil. „Kedysi ti to nevadilo. A ten zradca.? Ja ho volám Vlk. Trošku mi pomohol, keď som v januári zmlátil Pottera.“