„Snape je môj strýko…“
Zavládlo niekoľkosekundové hrobové ticho, kedy naňho všetci vytriešťali oči a pokúšali sa pochopiť význam jeho slov. Nervózne po nich pokukoval a čakal reakcie.
„Už väčšiu stupídnosť si si nemohol vymyslieť?“ Prvá sa spamätala Hermiona a mračila sa.
„Strýko? Akože, taký normálny strýko? Ako náš strýko Bilius? To nemôžeš myslieť vážne.“ Ron krútil neveriacky hlavou. „To je tá najväčšia blbosť pod slnkom.“
„Je to pravda,“ odsúhlasila mu to Ginny a všetky oči strelili po nej.
„On si z nás nestrieľa?“ spýtala sa jej Hermiona, len zavrtela hlavou. Nato sa zabodla pohľadom do Harryho.
„To je zaujímavé,“ skonštatovala Luna a zasnene sa zadívala niekde za Harryho. Neville si stále nezavrel ústa.
„Je to môj strýko,“ zopakoval Harry a prisadol si k Ginny. „Viem to asi mesiac.“
„Ja tomu nemôžem uveriť, ten nechutný, umastený netopier, ktorý ťa odjakživa len ponižoval, je tvoj strýko,“ vydýchol Ron. „Ako sa to mohlo stať?“ dožadoval sa vysvetlenia.
„To by aj mňa zaujímalo,“ pridala sa aj Hermiona a jej tón bol o dosť mierny. „Je to tvoj strýko, z čej strany? Prečo ti to povedal až teraz? Prečo sa správal tak, ako sa správal? Vysvetlil ti to nejako?“ vypálila po ňom otázky.
„O dôvodoch jeho správania pomlčím, je to jeho vec. A ako sa to stalo? Začalo to vlastne stretnutím s mojimi rodičmi.“ Porozprával im celý príbeh počnúc otcovým odkazom, končiac ich stávkou. Samozrejme ho trocha poupravoval a niektoré informácie vynechal. Sám nevedel, či to robí preto, aby nehovoril o Snapovom detstve, alebo len preto, že nechcel spochybňovať Potterov. Celú dobu naňho nechápavo civeli, viditeľne neboli ochotní tomu veriť.
„Čo s tým budeš robiť?“ spýtal sa ho Ron, keď sa odmlčal. Zarazene sa naňho pozrel.
„Nič. Čo by som s tým mal robiť?“
„Vieš, ako to myslel,“ zastala si svojho priateľa Hermiona. „Zmení sa medzi vami niečo? Pretože to zatiaľ veľmi nevyzerá na to, že by ste sa chystali nejako rodinkovať. A čo keď tá vaša stávka skončí? Zmierite sa? Zlepší sa to medzi vami?“
„Neviem, či sa niečo zmení. Momentálne o to nestojím,“ prehlásil dôrazne a zbadal Ginnin nesúhlasný pohľad.
„A čo my? Nebude ti vadiť, keď budeme naňho nadávať? Pretože s tým určite neprestaneme, aj keď je to tvoj strýko. Že strýko, Snape Harryho strýko,“ Ronovi to asi až teraz začalo dochádzať.
„Nie, nebude mi to vadiť, pokojne pokračujte, ja sa rád pridám,“ zaškľabil sa a Ginny ho pre zmenu štuchla do rebier.
„Strýko,“ hlesol Neville a uprene sa díval Harrymu do očí. „To je skutočne zaujímavé,“ zopakoval slová svojej priateľky.
„Ale aj tak,“ vŕtalo v hlave Hermione, „už som ti spomínala tie vaše pohľady. Povedz úprimne, ty si ho prestal nenávidieť, však?“
„Možno áno, ale na tom, že ho nemusím, to nič nemení.“
„Počuj, kamarát,“ zaškľabil sa naňho Ron. „Keď je to už ten tvoj stratený a znova nájdený, milovaný strýko. Nemohol by si nám vybaviť nejakú protekciu?“ zavŕtal.
„Je to len strýko, a protekciu nevybavím, veď šliape po krku aj mne.“
„Strýko,“ zopakoval Neville. „To je tak neuveriteľné a dokonca sa dá povedať, že je to hrozné. To si zaslúži asi niečo ostrejšie,“ vyhlásil a vymenil medovinu za whisky.
„To je pravda. Poďme si pripiť na Harryho a jeho strýka, umastenca a netopiera, hahaha, že strýko. To je fakt šibnuté,“ chechtal sa Ron. Keď sa im napokon podarilo stráviť túto novinku, pustili sa do hovorov. Pokým si Ron s Nevillom z Harryho strieľali a uštipačne spomínali jeho strýka v každej druhej vete, Hermiona a Ginny preberali zmenu Snapovho správania. Luna sa zapojila len občas. Stále mala ten svoj zasnený výraz.
„Harry, a čo keď sa nakoniec stane to, že sa budete mať so Snapom radi?“ zaceril sa Ron.
„Nestraš, prosím…“
——
„Poprosím o pozornosť!“ zahlásila profesorka McGonagallová v sobotu pri obede. Hneď ráno oznámila, že sa majú všetci zhromaždiť, aby si vypočuli jej prehlásenie. „Ako už všetci istotne viete a som si istá, že sa neviete dočkať, od pondelka začne prebiehať duelantský pohár, na ktorý ste sa poprihlasovali vo veľkom počte. Keďže sa ukázalo, že už súboje v piatych ročníkoch sú na hranici bezpečnosti,“ pohľadom strelila k bystrohlavskému stolu. Luna svojho posledného protivníka odrazila o čosi ráznejšie, než si možno vyžadovala situácia a on skončil na ošetrovni. „rozhodli sme sa trocha pozmeniť pravidlá. V prvom rade vás poinformujem o spôsobe nasadzovania dvojíc. Pôvodne sa mali žrebovať dvojice vždy pred ďalším kolom, rozhodli sme sa napokon na inom systéme, aby sme predišli možným špekuláciám alebo iným nejasnostiam, prípadne protestom. Profesor Dumbledore bol taký láskavý a vyžreboval jednotlivé dvojice, ktoré budú podľa víťazstiev postupovať v turnaji ďalej. Na tabuli budete mať zobrazenú schému, podľa ktorej zistíte, s kým sa stretnete v ďalšom kole a taktiež v tých nasledujúcich. Môžete si podľa toho vytvoriť predstavu, čo vás asi čaká. Tento systém je nespochybniteľný a nemenný. Ďalej je tu otázka bezpečnosti. S vedúcimi fakúlt sme sa napokon dohodli, že sa nebudú súboje odohrávať v rámci vyučovania. Budeme sa stretávať každý deň o siedmej vo Veľkej sieni a zvediete toľko súbojov, koľko sa bude v ten večer dať. Dvojice budú nasledovať podľa systému vždy zhora nadol. Samozrejme berieme do úvahy aj vaše ospravedlnenia a ak dostatočne zdôvodníte svoju žiadosť, sme ochotní váš prípadný duel odložiť. Avšak, je vo vašom vlastnom záujme, aby priebeh turnaja postupoval bezproblémovo, preto berieme do úvahy len zmysluplné žiadosti. Podmienkou výhry je nielen súpera odzbrojiť, ak chcete zvíťaziť, musíte sa súperovho prútika zmocniť, až vtedy zápas končí. A napokon je tu posledná pripomienka, posledných sedem duelov, to znamená jeden finálový, dva semifinálové a štyri štvrťfinálové, majú byť najnapínavejšie, najzaujímavejšie, najvyrovnanejšie a samozrejme aj najnebezpečnejšie, preto sme sa rozhodli, že sa uskutočnia na metlobalovom ihrisku. Budete mať všetci dobrý výhľad a duelanti budú mať dostatok priestoru k tomu, aby nám ukázali pekný súboj. S ďalšími prípadnými otázkami sa obracajte na vedúcich svojich fakúlt. Samozrejme, keďže sa jedná o duelantský pohár, asi budete zvedaví aj o čo sa vlastne hrá. S radosťou vám teraz predstavíme pohár, ktorý dostane víťaz turnaja.“ Mávla prútikom a na stolčeku stojacom pre ňou sa objavil pekný, strieborný, asi tridsaťcentimetrový pohár s ozdobným gravírovaním. „Víťaza čaká okrem získania tohto pohára a samozrejme aj slávy a zapísania sa do rokfortských kroník, aj jeden voľný víkend v Rokville pre neho a troch ďalších ľudí, ktorých sám označí. Toto navrhol sám profesor Dumbledore. To by malo byť z mojej strany asi všetko. Týmto otváram Duelantský turnaj.“
Celá Veľká sieň bola pri jej slovách mĺkva a hltala každé jedno slovo. Keď sa s úsmevom usadila, ozvalo sa šumenie a všetci začali rozoberať jej slová.
„Rozumiete tomu?“ ozval sa Ron.
„Jasne. Je to ten istý systém ako pri všetkých muklovských športoch,“ vysvetľoval Harry. „Prezrieme si takzvaný pavúk turnaja a budeme vedieť, s kým sa stretneme v ďalšom kole. Môžeme zistiť aj to, kedy sa stretneme my, v prípade postupov.“
„Ten názov, pavúk, sa mi ani trocha nepáči,“ zaprotestoval a zbledol. Harry sa mu zachechtal. „Ale ak zabudneme na pohár a slávu, ten víkend v Rokville nie je na zahodenie. Povedz, Harry, koho vezmeš, keď vyhráš?“
„Tak v prvom rade nie je isté, že vyhrám,“ ohradil sa.
„To je pravda,“ skočil mu do reči Seamus, „najmä preto, že ten mastný kretén bude chcieť, aby to vyhral nejaký Slizolinčan,“ prehlásil akoby nič a ďalej sa napchával obedom. Oči Harryho priateľov po ňom stelili skúmavým a zarazeným pohľadom.
„To je fakt,“ odsúhlasil mu to menovaný úplne pokojne a cítil, ako sa jeho priatelia razom uvoľnili. „Avšak, ak by sa stalo, že to naozaj vyhrám, určite zoberiem so sebou Ginny,“ uškrnul sa na ňu a ona sa spokojne zaškľabila. „No a ďalší dvaja, neviem, rozmýšľam, že by to mohol byť Zabini s Parkinsonovou,“ zavŕtal a s pobavením pozeral na Ronovo predstierané pohoršenie a urazenie. Dohodli sa, že hneď, ako sa uvoľní miesto pred tabuľou, ktorá sa slávnostne vynímala pri učiteľskom stole, pôjdu pozrieť na prípadných protivníkov. Predpokladali, že sa každý bude chcieť pozrieť a preto bude pred tabuľou tlačenica. Zhodli sa aj na tom, že by si mohli spraviť odpočinkové poobedie a mohli by zájsť za Hagridom. Harry si uvedomil, že v posledných týždňoch skutočne zabúda na svet okolo seba, za Hagridom nebol už vyše mesiaca a to isté sa dá povedať aj o Siriusovi, ktorého naposledy videl po útokoch na rodiny jeho priateľov. Nie, že by mal možnosť sa k nemu dostať, ale zistil, že si naňho takmer ani nespomenul. Už nech tá prekliata stávka skončí.
„No tak, vysvetľuj, keď tomu rozumieš,“ vyzval ho Ron, keď sa im po dlhej dobe čakania naskytla možnosť a mali tabuľu sami pre seba. Stáli pred ňou len oni štyria a sústredene sa dívali na nakreslenú schému.
„Dobre,“ spustil Harry, „takže podľa tohto pavúka…“
„Prosím, používajme pomenovanie schéma, áno?“ zaúpel Ron a Hermiona s Ginny sa rozchichotali. Urazene na ne zazrel.
„Fajn,“ zazubil sa Harry, „my dvaja by sme sa mali stretnúť až v semifinále.“
„Takže nehrozí, že by som turnaj vyhral.“
„Musel si predpokladať, že sa skôr alebo neskôr spolu stretnete,“ povzbudzovala ho Hermiona, „a nikde nie je napísané, že Harry musí nutne vyhrať,“ usmiala sa naňho.
„Ale nikde nie je ani napísané, že sa Ronald do toho semifinále dostane,“ zaškľabila sa Ginny. Ron sčervenel, ale rozhodol sa ju ignorovať. „A my dve? Ako to vyzerá s nami?“ obrátila sa na Harryho.
„S vami je to veľmi zaujímavé,“ natiahol, keď si preštudoval ich prípadnú púť. Zaceril sa na ne. „Vy dve sa stretnete vo štvrťfinále a s jednou z vás sa môžem stretnúť až vo finále.“
„No to bude sranda,“ zafrflala Hermiona. Ginny len mykla plecami. „A s kým zaujímavým sa stretneme po ceste?“ dožadovala sa bližších informácií.
„Mia, keď sa ti pošťastí, budeš si to môcť rozdať s Parkinsonovou.“
„Výborne, dúfam, že sa mi pošťastí,“ vyhŕkla odhodlane a v tvári mala takmer zákerný výraz. „A ona odo mňa dostane to, čo si zaslúži.“
„A ty, Ginny,“ otočil sa k svojej láske so širokým úsmevom, „možno sa ti splní sen a budeš môcť ukázať Changovej, čo si o nej myslíš.“
„Tak to by bolo úplne úžasné,“ pomstychtivo sa uškrnula.
„Poznáte niekoho v tom prvom kole?“ ozval sa Ron. V skutočnosti nepoznali svojich prvých protivníkov a Ginny im musela vysvetľovať, kto to je. Harry sa mal stretnúť s jedným slizolinským piatakom, Ron s bifľomorským siedmakom, ktorý bol však podľa jej slov dosť slabý. Síce nevedela, ako bojuje, ale podľa nej to bol namyslený a dosť veľký blbec. Vyzeralo to tak, že sa im podarilo v prvom kole schytať celkom ľahkých súperov, ktorých by mali jednoznačne poraziť.
„A ako to vyzerá s tebou?“ obrátila sa na Harryho, keď ich aspoň slovne oboznámila so súpermi.
„U mňa to vyzerá ako v ríši zvieratiek,“ skonštatoval, keď si pozrel svoju schému. Hneď, ako zbadal nechápavé pohľady svojich priateľov, spustil vysvetľovanie. „Budem ako samček bojujúci o svoju samičku,“ zaškľabil sa. „Pokojne sa môže stať, že sa v druhom kole stretnem s Thomasom a vo štvrťfinále s Cornerom. A vieš, moja zlatá,“ objal Ginny, ktorá sa spoločne s Hermionou rozosmiala. „Bude mi potešením natrhnúť tvojim bývalým priateľom ciferníky.“
„Ty si fakt niekedy šibnutý,“ chichotala sa mu v náručí.
„To ste vystihli takmer dokonale, slečna Weasleyová,“ ozval sa im za chrbtami ľadový hlas profesora Elixírov. Všetci zmĺkli a ostali visieť očami na Snapovi. Ten tie svoje vrazil do Harryho. „Len by som si dovolil to slovo, niekedy, nahradiť oveľa výstižnejším slovom, slovom stále,“ posmešne sa mu nadvihli kútiky úst. Harry mal svoj jazyk na obvyklom mieste. „Študujete schému turnaja, pán Potter? Určite sa pozeráte na to, aká jednoznačná a spanilá bude vaša cesta za víťazstvom, nemám pravdu?“
„Nie, pozerali sme sa na protivníkov v prvom kole, pane,“ odpovedal mu úplne pokojne a odhodlane sa mu díval do očí. Čo na tom, že sa mu pri pohľade naňho dvíhal tlak.
„Aha, áno, to iste,“ ironicky sa uškrnul a strelil pohľadom na tabuľu, kde vyhľadal jeho meno. „No pozrime sa, pán Mulvey, takže všetko ide podľa vašich predstáv. Budete mať možnosť zakrútiť krkom prvému Slizolinčanovi. A určite si budete želať aj ďalších, však?“ provokačne nadhodil.
„Chcem sa v turnaji dostať čo najďalej a je mi jedno, kto bude stáť proti mne, pane,“ odvetil. V duchu mu však dal za pravdu.
„V tom prípade vám prajem veľa šťastia,“ zamračil sa, „určite ho budete potrebovať. A vy, slečna Grangerová, snažte sa nepripraviť ma o tri galeóny,“ zaškľabil sa na ňu. Naposledy ich všetkých prebehol pohľadom a s povievajúcim habitom od nich odkráčal.
„No, kamoš, ten ťa skutočne strašne miluje,“ zazubil sa naňho Ron.
„Robí to len kvôli tej stávke,“ zastala si ho Hermiona, „určite by nebol inak takto protivný.“
„O čo ste sa vlastne stavili?“ vyzvedal.
„To je teraz jedno,“ zamrmlal uvoľnenejšie. „Keď to vyhrám, a ja to vyhrám, tak potom uvidíš. No nič, poďme radšej za Hagridom.“
——
Snape sedel nad prácami, ktoré sa mu nahromadili. V duchu zúril, že šiestakom zadal úlohy hneď trojnásobne. Teraz bol prinútený skontrolovať tri kopy po dvanásť odovzdaných polmetrových pergamenov na tému čistiaceho elixíru. Najradšej by toho Pottera poslal niekam strašne ďaleko a neposkytol by mu možnosť vrátiť sa. To je blbosť.
„Susan! Neváhaj a poď ďalej!“ zakričal smerom k svojmu bytu, keď v ňom zaregistroval zvuky letaxu.
„Ahoj, Severus,“ privítala sa s ním natešene. „Ako vieš, že som to ja?“
„Kto iný by mi sem mohol vtrhnúť bez ohlásenia?“ zaškľabil sa na ňu. „Vieš, už som si celkom zvykol na tie tvoje vpády a vôbec mi tvoje návštevy neprekážajú, ale ocenil by som, keby si mi aspoň raz dala vedieť dopredu, že prídeš.“
„V poriadku,“ opätovala mu úškľabok, „nabudúce ti najprv pošlem sovu.“
„Už si sa vrátila? Vyriešili ste niečo?“
„Spojili sme sa s piatimi bývalými kolegami. Súhlasia so spoluprácou a skontaktujú sa s ostatkom. Ostávame, pretože Weasleyovci začnú s výstavbou a Charlie je samozrejme potrebný. Ale to vôbec nie je dôležité a nemám chuť o tom rozprávať. Vidím, že si živý a zdravý a v Hlavnom štábe sa nehovorí o smrti Harryho. To znamená, že ste to prežili obaja a ja som strašne zvedavá na podrobnosti. No tak, spusti,“ vyzvala ho netrpezlivo. Jej brat k nej zdvihol unudený pohľad od pergamenov.
„Tak počúvaj.“ A porozprával jej úplne všetko a ako čerešničku na torte spomenul ich stávku, ktorá sa blížila ku koncu. Pozorne ho počúvala.
„No, tak sa mi zdá, že sa tá tvoja teória zrútila ako domček z kariet,“ skonštatovala, keď dorečnil. „Nemôžem uveriť, že to zobral až tak, tak pokojne. Vyrovnal sa s tým až príliš ľadovo.“ Pozrela na Snapa, ale ten len mykol plecami. „A tá vaša stávka… Ty si myslíš, že to je najrozumnejší nápad?“
„Je jedno, aký je to nápad. Už sa stalo, vsadili sme sa. Nedá sa to zastaviť a musíme ju dokončiť. Ale úprimne, budem rád, keď to bude za mnou.“
„To sa ti ani nedivím,“ v hlase jej zaznel záblesk výčitky a nesúhlasu. „Severus, považujem to za to najhlúpejšie riešenie danej situácie, aké vám len mohlo napadnúť. To ste sa mali začať radšej ignorovať.“
„Je mi to jasné a opakujem, že sa to už nedá zastaviť. Kedysi mi robilo radosť jeho ponižovanie a zosmiešňovanie. Našťastie? Áno, asi sa to dá tak nazvať, našťastie to berieme obaja ako hru, aj keď ma dosť vyčerpáva a s nevôľou si musím priznať, že pravdepodobne prehrám.“
„Tak to sa stane prvý krát v tvojom živote,“ zaškľabila sa a on v jej tóne začul záchvev škodoradosti. „Severus, aký máš teraz na Harryho názor? Keď sa asi stane tá historická udalosť a on ťa porazí?“
„Moje pocity sú zmiešané,“ zamračil sa na ňu, „na jednej strane by som ho najradšej chytil a lámal mu jeden prstík po druhom, tak ma vytáča.“ Pozrel na svoju sestru, ktorá ho pozorne sledovala. „A na druhej, ani sám neviem, ako to nazvať, teší ma, že som zistil, že nie je až tak na nič, ako tomu bolo v minulosti.“
„Že by som začula mierne hrdý tón?“ usmiala sa, on ňu protestne pozrel. „Neklam sám seba, Severus. Už som ti to hovorila, ty ho proste začínaš mať rád.“
„Nie, tak by som to nenazval,“ ozval sa predstieranou pohŕdavosťou, „jednoducho ho začínam trošička rešpektovať.“
„Dobre, ako chceš, pokojne to nazývaj rešpektovaním,“ uškrnula sa. „A čo keď sa tá vaša stávka skončí? Čo bude ďalej?“
„Nič, pravdepodobne nebude nič, pretože on nechce, aby niečo bolo,“ odvetil roztrpčene. „Určite za mnou nebude dobrovoľne chodiť, preto som chcel tú stávku. Napríklad sa pozri,“ vytiahol z troch hŕb tri pergameny, ktoré boli podpísané Harryho menom, „toto sú jeho úlohy, ktoré som im zadal v piatok úplne od veci, teraz ich musím ako taký somár opravovať. Všetko má napísané správne a ja mu aj tak dám T. Myslíš, že mi to k niečomu bude? Ani nehlesne, len bude zaryto mlčať a občas na mňa ukrivdene pozrie. Neviem síce, čo sa mu deje v hlave, ale je na ňom vidieť, že sa strašne premáha, že chce vyhrať.“
„Možno len túži po troche uznania,“ nadhodila zamyslene.
„Tak to sa načaká riadne dlho,“ prskol, „dosť na tom, že budem musieť pochváliť tých dvoch tupcov, toto si chlapec ešte odskáče. A aj tak mám pocit, že si pustil jazyk na prechádzku a vytáral to.“
„Ako to myslíš? Sirius o ničom nevie, teda aspoň si myslím, zatiaľ ma z ničoho neobvinil.“
„Nejde o tvojho Blacka, ide o tie decká. Weasley na mňa pozerá ešte tupšie ako doteraz, Grangerová má taký ten svoj zvedavý výraz a zdá sa mi, akoby ma študovala. A myslím, že to povedal aj Longbottomovi, je ešte nemožnejší a bojazlivejší, ako obvykle a Lovegoodová sa na mňa dokonca občas usmeje. To nie je normálne.“
„A čo keď sa im s tým zdôveril? Má na to predsa právo.“
„Samozrejme, ja mu jeho práva neupieram, ale bol by som radšej, keby sa to utajilo.“
„Nemyslím, že je to niečo, za čo by sa mal niektorí z vás hanbiť,“ mykla plecami.
„Nejde o hanbenie. Musíš však uznať, že by pre nás bolo výhodnejšie, keby sa o tom nevedelo. Stačí si pomyslieť na Temného pána a smrťožrútov.“
„To je pravda, ale Harry zase nie je hlúpy, určite to nebude spomínať na každom kroku, zverí sa len tomu, komu skutočne dôveruje. Ešte ho čaká rozhovor so Siriusom a mňa samozrejme tiež. Budem mu toho musieť veľa vysvetliť. A keď tak nad tým rozmýšľam, tak vlastne aj ty,“ uškrnula sa. Len sa ironicky zaškľabil.
„Kvôli Blackovi si robím najmenšie starosti. Čo chceš robiť ty? Myslím s Potterom?“ vyzvedal.
„Ja? Nič, je to tvoja starosť, ja sa s ním môžem maximálne stretnúť a porozprávať sa, je to predsa môj priateľ a musí mu byť jasné, že ma zaujíma situácia okolo vás.“
——
V pondelok sa stretol vo svojom prvom zápase Ron s bifľomorským siedmakom. Ich zápas bol siedmym v poradí, pred ním vyhrali svoje duely traja siedmaci a z ich spolužiakov sa tešili z postupov Lavender, Zabini a Susan Abottová. Počiatočnú nervozitu po piatich minútach prekonal a radou dobre mierených zaklínadiel nedal súperovi šancu. Ich zápas trval pätnásť minút. Ten deň sa podarilo postúpiť aj Goylovi, všimli si pritom, že zaklínadlá, ktoré používal rovnako ako Zabini pred ním, nepatria k tým najčistejší. Do čiernej mágie sa však zaradiť nedali.
V utorok sa tešil aj Harry. So slizolinským piatakom mal ešte menej práce ako Ron deň predtým. Vyprevadil ho po siedmych minútach svojím zaručeným Expelliarmusom a vzápätí privolaním si jeho prútika. Zároveň s ním sa tešila z postupu aj Luna, štyria siedmaci vrátane Cornera a aj Thomas s Parvati Patilovou. A on sa nevedel dočkať svojho ďalšieho duelu, ktorý mal zviesť práve s Deanom Thomasom.
V stredu sa opakovala na hodine Elixírov provokačná profesorova hra. Bola však menej intenzívna, pretože došlo na jeho slová a Harry na ohodnotenie T nijako nezareagoval. Aspoň navonok, v duchu zúril. A ten deň mali zviesť svoje súboje aj Hermiona a Ginny. Ešte predtým sa však vychytili Harry a Ginny na večeru. Hermiona spolu s Ronom šla skôr, bola dosť nervózna.
„Pst, hej, vy dvaja,“ ozvalo sa v jednej z chodieb. Harry strelil pohľadom po okolí, všade bolo prázdno. Ukázala sa však vysmiata Susanina hlava. „Poďte sem, do prázdnej učebne,“ zavolala na nich a Ginny ju s úsmevom nasledovala, kde sa privítali objatím.
„Á, moja drahá tetuška,“ zaškľabil sa na ňu Harry, okamžite ho spražila pohľadom.
„Vidím, že si nad vecou,“ zamračila sa, ale v duchu sa zaradovala. Vyzeralo to tak, že jej nič nevyčíta. „V prvom rade nie som tvoja teta a aj keby som ňou bola, nie som taká stará, aby si ma tak nazýval.“
„Je mi to jasné, ale proste som si potreboval zavŕtať,“ nevinne sa uškrnul.
„Severus mi už všetko povedal,“ prešla priamo k veci a uprene ho pozorovala.
„To by som si nikdy nepomyslel,“ okomentoval to uštipačným tónom.
„Harry, nebuď taký protivný,“ ohradila sa dotknuto. Za pravdu jej dávala aj Ginny svojim zachmúreným pohľadom. „Vysvetlil ti to tak, ako najlepšie vedel. Dá sa povedať, že ho to mrzí, ale to si musíte vyriešiť vy dvaja, keď sa niekedy k tomu odhodláte. Aspoň vidím, že mi nič nevyčítaš a uznávaš, že to bola vaša vec a ja som sa do toho starať nemohla,“ stíchla a aspoň v tomto súhlasne prikývol. „Fajn, to som rada. Môžem sa ťa opýtať na tvoj názor na celú situáciu?“
„Prečo nie, určite ti povedal aj to, aký mám na to názor, takže to nie je tajomstvo. Možno by som prehltol tú maličkosť , že je to môj strýko a nejako mi to zabudol povedať. Možno by mi dokonca nerobilo problém uznať, že to nemal jednoduché, preto tá nenávisť. Ale momentálne nemám záujem s tým niečo robiť,“ odpovedal jej úplne pokojne a v jeho hlase sa nezjavili žiadne podtóny.
„Áno, to sa dalo čakať,“ povedala potichu a sklamane. Rozhodne nemala v úmysle ho k niečomu prehovárať alebo niečo vysvetľovať, to musel spraviť jej brat. „Mrzí ma to a dúfam, že niekedy budeš mať záujem niečo s tým spraviť. To je všetko, čo ti poviem k tejto záležitosti. Niečo by ma ale aj tak zaujímalo. Kedy to chceš povedať Siriusovi?“
„Tak to nemám ani tušenia. Je to niečo, čo naňho nemôžem len tak vypáliť, musím k tomu mať čas a hlavne pokoj a to sa nedá behom schôdze. Pravdou je aj to, že som to pôvodne nemal v pláne povedať nikomu.“
„To som si myslela. Najlepšie však bude povedať mu to čo najskôr. Aspoň taký mám ja názor,“ pozrela naňho, len mykol plecami. „Dobre. A teraz… Čo tá vaša stávka?“ zaškľabila sa.
„Už nech skončí, mám jej plné zuby,“ povedal úprimne.
„Tak to ste dvaja,“ uškrnula sa ešte viac. „Nevadí ti, že po tebe tak vrieska?“
„Keď si na niečo zvyknutá päť a pol roka, tak ťa to príliš neprekvapí,“ neodpustil si iróniu. „Ale beriem to v rámci stávky, takže prípadné strýkove pokusy o zblíženie si budem všímať až potom.“
„Počula som, že sa držíš viac ako statočne. Správaš sa ako anjelik. Myslím, že by ti táto hrozba mala visieť nad hlavou stále, aspoň by si sa vyvaroval problémom,“ zasmiala sa a on prevrátil oči. „Musí to brať strašne vážne, keď seká dobrotu,“ otočila sa k Ginny.
„To áno, vyhýba sa problémom ako najviac vie,“ potvrdila jej slová s miernym úškľabkom. „Keby mohol, tak sa aj na metlobalové tréningy podhrabe pod zemou len preto, aby nemusel vystrčiť hlavu.“ Obidve sa rozchichotali.
„Nechcem vás rušiť, milé dámy, v robení si srandy zo mňa, ale keď chceš dnes absolvovať svoj duel, asi by sme mali ísť. Neverím, že by ti McGonagallka tolerovala tú výhovorku, že si sa niekde zarečnila s členkou Rádu,“ otočil sa úplne vážne na svoju priateľku. Okamžite sa spamätala.
„Držím palce,“ zavolala za nimi a keď sa jej stratili z očí, len si povzdychla a nešťastne zavrtela hlavou.
Hneď po večeri sa stretla Hermiona v duely so siedmačkou z Bystrohlavu, ani si poriadne nevedeli zapamätať jej meno. Rovnako, ako jej priateľ, aj ona bola spočiatku nervózna a niekoľko prvých minút len odvracala útoky. Napokon sa však spamätala a poctivo protivníčku odzbrojila, zdráhala sa použiť nejakú fintu zo zápisníka. Ginny na to išla rafinovanejšie, na svojho súpera šiestaka Finch-Fletchleyho použila nové naučené kúzlo pomätenia a bez problémov mu zobrala z ruky prútik. Jej duel trval o polovicu času kratšie ako ten Hermionin. Nič to však nemenilo na fakte, že Harry aj Ron sa na svoje milované hrdo zubili. Spolu s nimi postúpili samé známe tváre. Colin, Parkinsonová, Susan Bonesová, Changová, Shullová, jediné dievča v slizolinskom metlobalovom tíme a Smith.
Vo štvrtok sa mali prvé kolá skončiť a k slovu sa dostal aj Neville. Svoj zápas s bystrohlavským siedmakov zvládol. Aj keď je pravda, že začiatok mu nevyšiel podľa očakávania a pôsobil dosť neohrabane, napokon sa mu podarilo súperovi zviazať nohy a ležiac na zemi ho odzbrojil. Spolu s ním ďalej postúpili Finnigan, Boot, Crabe, Bellová, Padma Patilová, Montangue a ďalší siedmak z Bystrohlavu.
Vzápätí sa kúzlom zapísali dvojice na tabuli. Ron sa mal stretnúť s Goylom, Luna s Parvati, Harry s Thomasom, Hermiona s Colinom, Ginny so Smithom a Neville s Crabom. A samozrejme nasledovali provokácie, podpichovania z oboch strán. Harry sa im úspešne vyhýbal, stačilo mu, že sa jeho pohľad stretol s tým Thomasovým a on mu jednoznačne naznačil, čo si o nastávajúcom duely myslí a čo od neho môže Thomas čakať. Ten mu to vrátil podobne. Luna, Hermiona aj Ginny problémy nemali, to však nemožno tvrdiť o Ronovi a Nevillovi, do ktorých sa začali slizolinskí obúvať. Samozrejme im to vracali rovnako štipľavými poznámkami. Súboje mali začať od nasledujúceho pondelka, aby duelanti dostali možnosť preliečiť si prípadné zranenia.
——
Nastal piatok a posledný deň stávky. Harry sa síce potešil, ale už to vôbec nebola tá radostná eufória nad možným víťazstvom od ktorého ho delil len malý kúsok. Uvedomil si, že bude šťastný, keď sa celá táto fraška skončí. Začínal byť zo všetkého znechutený. Vedel, že aj keď vyhrá, to víťazstvo, zo začiatku javiace sa ako sladké, bude nakoniec kruté.
Zdalo sa mu, že profesor má ten istý pocit. Už sa ho ani nepokúšal vyprovokovať, vlastne si ho vôbec nevšímal. Pôsobil unaveným dojmom a ak by to bolo len trocha možné, Harry by povedal, že je dokonca smutný.
Jeho víťazstvo sa blížilo míľovými krokmi a on sa konečne aspoň trocha uvoľnene navečeral. Po ceste naspäť do Núdzovej miestnosti, kam sa pomaly hrabal spolu s Ginny, však narazili na prekážku.
„Kam ste sa vybrali? Na romantickú prechádzku?“ nechutne sa na nich škľabila Parkinsonová, ktorá im zastúpila cestu spoločne so Zabinim a ďalšími dvoma Slizolinčanmi, nápadne sa podobajúcimi na ich dve gorile, ktoré ktovie kde nechali. Vedel, že z toho budú problémy a vôbec si netrúfal odhadovať, ako sú na tom tí dvaja neznámi so zaklínadlami. „No fuj, Potter,“ pokračovala provokačne. „Už som ti to hovorila, ale rada ti to zopakujem. Tvoj vkus je strašne úbohý.“
„Buď ticho, Parkinsonová a daj nám pokoj.“ Vôbec nemal v úmysle vyťahovať prútik a bol si vedomý aj toho, že oni ich nenechajú len tak bezproblémovo odísť.
„Tak na to zabudni,“ potvrdil mu domnienku Zabini. „Nenecháme si predsa ujsť takúto príležitosť…“
„Nechajte nás prejsť,“ ozvala sa výhražne Ginny a zazerala po nich.
„Ty sa do toho nemiešaj, chuderka,“ prskla po nej Slizolinčanka, „necháš sa od Pottera len vydržiavať.“
„Zavri si tú hnusnú papuľu,“ zavrčala po nej. „Ty by si sa mala vyjadrovať len k tomu, čomu rozumieš a k čomu sa sama hodíš, to znamená hovnám a sračkám.“ Harry jej pevne zovrel ruku a pritiahol si ju k sebe, pretože v zúrivosti spravila krok smerom k nim.
„Správne, Potter,“ zaškeril sa Zabini, „pekne si ju drž pri tele a mal by si jej dať aj nejaký náhubok, zdá sa byť besná,“ nato sa všetci štyria rozchechtali a Ginny celá očervenala. Harry mal čo robiť, aby sa mu ju podarilo udržať.
„Keď si ja mám dať náhubok,“ vyletela rozčúlene, „tak vy si dajte vytetovať niečo, čo sa vám hodí k tomu, čo máte na ľavačke. Alebo sa vám ešte nedostalo tej cti a vaši kamaráti si vás zatiaľ neoznačkovali?“ spýtala sa posmešným tónom. Harry v momente vedel, že ak boli doteraz problémy veľké, teraz vyletia do astronomických výšok. A nemýlil sa.
„Drž hubu, ty štetka,“ zahučal po nej Zabini a postavil sa pred ňu. „Povieš ešte slovo a…“
„A čo?“ Harry v ten okamih zahodil všetky predsavzatia o dobrom správaní. „Čo spravíš? Škaredo sa na nás pozrieš a budeš dúfať, že sa z teba poserieme?“ Zabiniho ruky vyleteli do vzduchu s úmyslom chytiť ho pod krk. Harry bol však rýchlejší a prudko doňho vrazil. Nepodarilo sa mu udržať rovnováhu a zvalil sa k zemi. To však vyprovokovalo tých dvoch a skôr, ako stihol vytiahnuť prútik, ho zdrapili pod paže a pritlačili k stene. Zabini bol už na nohách a chcel sa pomstiť za túto ujmu na svojej cti. Vrazil mu päsťou do brucha tak silne, až mal Harry pocit, že vypľuje žalúdok.
„Dajte mu pokoj!“ vyletela Ginny a chcela jedného útočníka odtiahnuť od Harryho. Parkinsonová ju zdrapila za vlasy a s nepríčetným výrazom v tvári ju ťahala preč. Chrabromilčanka sa však nemienila vzdať a vytiahla prútik. V ten moment letela Parkinsonová niekoľko metrov dozadu a nasledoval ju aj jej kolega držiaci Harryho. Keď Zabini zaregistroval, čo sa deje za jeho chrbtom, vytiahol aj on prútik a namieril na Ginny. Dovtedy bojujúci Harry, ktorý sa snažil vyšmyknúť poslednému Slizolinčanovi, kútikom oka zahliadol nepatrný pohyb za Zabiniho chrbtom, ale nevenoval mu pozornosť. Sústredil sa len na Slizolinčana mieriaceho na Ginny.
„Ginny, pozor!“ vykríkol zúfalo a konečne sa mu podarilo striasť zo seba Slizolinčana. Nestihol však už spraviť nič. Videl len to, ako zo Zabiniho prútika šľahá lúč a Ginny sa pokúša vytvoriť ochranný štít. Nestihla to včas, napriek tomu k nej lúč neprešiel, tesne pred ňou bol odklonený zaklínadlom letiacim spoza jej chrbta a roztrieštil sa na stene. Stratila však rovnováhu a spadla.
„Ginn, si v poriadku?“ priskočil k nej a pomáhal jej zo zeme. Prikývla, vyzerala byť v poriadku.
„Môžete mi vysvetliť, čo sa to tu deje?“ ozval sa hlas profesora Elixírov a svojím pohľadom vraždil jedného po druhom. Vrátane Slizolinčanov. V ruke zvieral prútik. „Ako ste sa opovážili útočiť po sebe na chodbe? Ako ste sa vôbec opovážili vytiahnuť prútiky?“ jeho oči si našli vinníkom. Očami strieľal zo Zabiniho na Ginny, ktorá už stála rovnako ako dvaja odrazení Slizolinčania.
„Pán profesor…“ Zabini sa odhodlal k pokusu o presviedčanie.
„Nechcem počuť ani slovo, pán Zabini,“ prerušil ho chladným, nevraživým tónom. „Okamžite sa všetci štyria zoberte a odíďte do klubovne, potom si to s vami vyriešim. Odchod!“ dôrazne im ukázal rukou smer. Poslušne sa vychytili a s previnilými výrazmi sa vybrali preč. Snape opäť chvíľu mlčal a Harrymu v momente došlo, prečo tak robí. Určite tu je nejaký člen Rádu a on čaká, kým sa aj ten vyberie sledovať Slizolinčanov. Pravdepodobne pohyb, ktorý sa mu podaril zachytiť, pochádzal práve od Fénixa a on sa stiahol v momente, ako uvidel prichádzať Snapa.
„Tak,“ zavrčal Snape a očami prepichol Harryho. Kútiky úst sa mu slabo nadvihli a Harry tušil, čo bude nasledovať. Teraz vyfasuje trest a profesor ich stávku vyhrá. A on bude musieť k nemu loziť každý deň. „Pán Potter,“ zaškľabil sa naňho, „skutočne sa nedokážete dlho vyhýbať problémom a ja vám s radosťou stŕham dvadsať bodov…“
„Pán profesor, ale on za nič…“ spustila Ginny, ale bola umlčaná hneď na začiatku.
„Neskáčte mi do reči, slečna Weasleyová,“ vrkol po nej nabrúsene a spražil ju výstražným pohľadom. „Ak by ste dovolili, rád by som dokončil to, čo som začal,“ pohľad obrátil naspäť na Harryho, ktorý mu ho odhodlane vracal zmierený s tým, že prijme každé jeho rozhodnutie. „Viem, čo sa tu stalo, než som prišiel, videl som všetko. Pán Potter, strhávam vám dvadsať bodov za vaše neustále priťahovanie problémov a vy, slečna Weasleyová,“ obrátil sa naspäť k nej, „vám stŕham päťdesiat bodov za nezmyselné útočenie na svojich spolužiakov. Samozrejme sa o tom dozvie profesorka McGonagallová a taktiež vás budem očakávať dnes o ôsmej u mňa v kabinete, kde si odpykáte svoj trest. Máte k tomu nejaké výhrady?“ sarkasticky natiahol a strieľal očami z jedného na druhého. Ginny rezignovane zavrtela hlavou, vedomá si svojej chyby. Harry naňho hľadel neveriacky, nevedel pochopiť, že nevyužil túto príležitosť a jednoducho mu nenaparil trest. Nemohol uveriť, že by sa vzdal možnosti strhnutia víťazstva v poslednej chvíli na svoju stranu.
„Prečo mi nedáte trest?“ spýtal sa potichu. „Prečo to nevyužijete?“
„Prečo?“ zopakoval jeho otázku roztrpčene. Jeho ústa sa pretiahli do slabého úsmevu, síce nepatrného, ale i tak zrejmého a na Harryho prekvapenie i smutného. „Ako som povedal, pán Potter, všetko som videl. Nespravili ste žiadnu chybu, nevytiahli ste prútik, neútočili ste, nezvýšili ste hlas a okrem toho, mne sa nepodarilo vás vyprovokovať. Jediné, v čom ste sa previnili bolo to, že ste sa bránili,“ chystal sa odísť.
„Ale aj tak,“ zastavil ho Harryho hlas, zjavne sa snažiaci to pochopiť. Obrátil sa naspäť k svojmu synovcovi. „Vzdáte sa možnosti na výhru. Prečo?“
„Ako ste povedali na začiatku tejto hry, Potter,“ mierne sa zamračil, „nebolo by to fér. A možno vás to prekvapí, ale ja dodržujem pravidlá. Tak sa teraz zoberte a bežte sa niekde zašiť na posledných pár hodín. Víťazstvo je vaše, porazili ste ma, utekajte oslavovať,“ doložil trpko, chvíľu sa mu díval do očí, aby vzápätí odišiel s odrazom bolestného zachvenia v duši.
Harry sa oprel o stenu a zviezol sa k zemi. Oči upieral do miest, v ktorých profesor zmizol. Až teraz si uvedomil, ako ho bolí žalúdok, nevedel však, či je práve ten príčinou toho, ako mizerne sa cítil.
„Harry, mrzí ma to,“ šepla Ginny a pričupla si k nemu. Vzhliadol k nej a potreboval niekoľko sekúnd k tomu, aby pochopil, o čom hovorí.
„To nič, oni by si našli niečo iné, aby…“ To ho ale v tomto momente netrápilo. „Takto hnusne som sa ešte necítil. Je mi z celej tej posratej stávky zle,“ prskol naštvane. „Vôbec ma tá výhra neteší…“
——
Ginny si ešte ten večer odpykávala svoj trest drhnutím kotlíkov. Celú dobu po očku pozorovala profesora, ktorý sedel sklonený nad akýmisi pergamenmi a neustále šomral nad tuposťou a obmedzenosťou dotyčných autorov. Pritom zvádzala vnútorný boj. Na jednej strane bola túžba povedať tomu tvrdohlavému, zahryzla si do jazyka, niečo pekné od srdca a na druhej bol samozrejme rešpekt a najmä strach o vlastnú existenciu.
„Slečna Weasleyová,“ natiahol uštipačne a ani sa neunúval zdvihnúť hlavu. Veľmi dobre si všimol jej duševné rozpoloženie a tušil aj to, čo mu chce povedať. Bol odhodlaný vyskúšať, kam je až ochotná zájsť. Vedome bol pripravený ju k tomu povzbudiť. Pripomínala mu jeho najlepšiu priateľku a to nielen vzhľadom, ale aj povahou. Bol dokonca ochotný pripustiť, že nie všetci Weasleyovci nestoja za nič. Ona patrila určite k výnimkám. A v neposlednom rade bol rád, že si jeho synovec vybral práve ju. „Máte niečo na srdci, čo by ste mi rada povedali?“ konečne sa na ňu pozrel. Mala v očiach náznak rebélie. V duchu sa uškrnul. „Určite sa niečo nájde, neviem totiž pochopiť, prečo sa už pätnásť minút babrete stále s tým istým kotlíkom. Prehodnotil by som spôsob vášho uvažovania a pustil by som sa radšej do ďalšieho, neverím totiž, že by ste tu chceli zostať dlhšie, než si bude nevyhnutne vyžadovať situácia,“ zaškľabil sa.
„Asi máte pravdu,“ hlesla a bolo na nej vidieť, ako v nej narastá odhodlanie. Spýtavo zdvihol obočie a pohľadom ju vyzýval k reakcii. „Skutočne mám niečo na srdci. Neviem pochopiť, prečo ste obaja takí tvrdohlaví,“ pokračovala o čosi smelšie. „A pritom si myslím, že by stačilo skutočne málo, len aby ste boli ochotný pripustiť, že ho máte v skutočnosti rád,“ hlas jej postupne prešiel do šepotu.
„Neviem síce, čo vás vedie k takým záverom, ale ubezpečujem vás, že sa vaše domnienky veľmi odlišujú od reality,“ odvetil jej pokojne a stále čakal o čosi presvedčivejší výkon z jej strany. A ten mal vzápätí prísť.
„To je hlúposť,“ prskla možno naštvanejšie, než v skutočnosti chcela. „Celé mesiace som vás pozorovala. Môžete si tvrdiť čo chcete. Mám rovnaký názor ako vaša sestra, stačilo by len spraviť prvý krok, nech je hocako ťažký. Celá tá vaša hlúpa stávka všetko skomplikovala. Vy ste si chceli vynútiť Harryho pozornosť a on sa snažil dokázať vám, že tie vaše narážky na jeho adresu počas celých tých rokov boli nezmyselné. Tak sa snažil vám dokázať, že za niečo stojí, až bol ochotný kvôli tomu riskovať všetko. A nešlo len o ten týždeň strávený s vami alebo o nejakú stupídnu pochvalu. Myslím si, že ste za posledný mesiac ohrozili to niečo, čo sa možno mohlo medzi vami vytvoriť. A vinu nesiete obaja,“ zmĺkla prekvapená vlastnými slovami. Zarazene na ňom visela očami.
„Teraz som dosť prekvapený,“ rozhodol sa použiť provokačný tón, ale v duchu jej dal za pravdu. „Nemôžem sa rozhodnúť, či vás pokladať za až takú hlúpu alebo len ovplyvnenú tou vašou trápnou chrabromilskou odvahou. Nechápem, čo vám dalo právo vypustiť z úst tie vety. Zahrávate sa s ohňom, slečna Weasleyová a ja by som vám odporúčal zvažovať tón a najmä obsah slov, ktoré sa rozhodnete použiť.“
„Nejde ani o hlúposť a ani o odvahu,“ pokračovala, pretože vycítila, že si to môže dovoliť. „Ide čisto o logiku, vy máte rád svojho synovca, ktorý ma mimochodom miluje, som si istá, že by ste mi nijako neublížili. Najhoršie, čo mi môžete spraviť je to, že mi naparíte trest.“
„Asi bude lepšie, keď budete mlčať,“ vrkol po nej, aby prekryl náznak úsmevu. Skutočne sa v nej nemýlil. „Ak by aj bolo vo vašich slovách kúsok pravdy, nepatríte k tým najkompetentnejším, ktorí by mali právo to riešiť. Preto sa dohodneme na tom, že sa do toho nebudete miešať, ani teraz a ani nikdy. Neželám si, aby ste predo mnou niečo podobné spomínali. S ním si samozrejme robte, čo chcete,“ zamračil sa. „Tentoraz to budem ignorovať. A vy si teraz zavolajte svojho sprievodcu, nebudete sa potulovať sama po hrade a ja nie som ochotný vás odprevádzať. Viem, že máte k tomu potrebné prostriedky,“ významne jej pozrel na zápästie. „Váš trest sa skončil.“ Sklonil hlavu k pergamenom a usmial sa.
Ginny sa mu naštvane obrátila chrbtom a priložila si prútik k zápästiu. Na Harryho otázku, ako prebiehal trest odpovedala, že sa trápila drhnutím sprostých kotlíkov.
——
Celý nasledujúci deň bol Harry zamĺknutý a vedome sa vyhýbal akémukoľvek zatiahnutiu do hovorov so svojimi priateľmi. Stále mu nešla z mysle tá Snapova reakcia a musel si pripustiť, že to naňho spravilo dojem. Cítil túžbu povedať mu to do očí. Chcel, aby poznal jeho názor. A želal si aj to, aby vedel, že sa nejako zvlášť z výhry neteší. Dokonca sa pristihol pri myšlienke, že by odvolali jej podmienky. Napokon sa večer rozhodol. Nepôjde sa mu vtierať, nestojí o jeho pozornosť ani spoločnosť, len mu to potrebuje povedať. Zveril sa len Ginny a tá ho podporila. Vyparil sa a zamieril si to k žalárom.
„Potter,“ vydýchol s náznakom prekvapenia, keď mu po zaklopaní otvoril dvere. To bol posledný človek, ktorého si predstavil pred svojimi dverami. „Čo tu chcete?“ zapichol doňho oči a podvedome sa mu vytiahli kútiky do výsmešného úškrnu. „Prišli ste si ujasniť podmienky stávky? Môžem vás potešiť, v pondelok vašich priateľov pochválim pred celou triedou tak, ako sme sa dohodli.“
„Kvôli tomu som skutočne neprišiel,“ vrkol potichu a vracal mu pohľad. Potreboval sa nadýchnuť, aby zo seba dostal to, čo chcel. „Chcel som vám len povedať, že si vážim vašej reakcie, že ste na mňa spravili dojem a chcem sa vám poďakovať za odklonenie zaklínadla, ktoré by zasiahlo Ginny. Ale vidím, že nie ste z mojej návštevy nijako zvlášť nadšený, tak radšej pôjdem,“ otočil sa k odchodu. Snapovi trvalo len pár sekúnd, aby sa rozhodol zareagovať.
„Potter,“ zastavil ho v polceste. Prekvapene sa k nemu obrátil. „Nedali by ste si so mnou pohár vína?“ a odstúpil od dverí, aby uvoľnil prechod do jeho bytu. A Harrymu trvalo ďalších niekoľko sekúnd, aby sa rozhodol.
„Iste, prečo nie.“ A v očakávaní, ani sám nevedel čoho, prešiel popri ňom do jeho bytu.