Harry sedel v salóniku spolu s Ginny, Ronom a dvojčatami. Všetci boli nervózni, ale napriek tomu tu vládlo hrobové ticho. Netrpezlivo kontrolovali hodinky a hádzali po sebe nepokojné pohľady. Zavreli sa tu už pred hodinou a odvtedy prehodili sotva zopár slov. Ginny držala Harryho ľavačku v dohľade, aby mala pod kontrolou čas.
„Konečne sa ju podarilo uspať.“ Do salónika vstúpil Neville, na ktorom bola vidieť vyčerpanosť. Zrejme to bolo s jeho babkou oveľa horšie, ako predpokladali. „Pomfreyová do nej museli naliať aj elixír spánku. Hádam to s ňou bude zajtra lepšie.“ Poobzeral sa po miestnosti, zrejme hľadal Lunu, ale tá bola stále pri svojom otcovi. Prisadol si k Ronovi. „Čo tu robí Snape?“ spýtal sa ich a oni po sebe začali pokukovať.
„Aj on je člen Rádu,“ prehodil Fred a mykol plecami. Nie je blbý, keď ho tu videl, tak si to domyslí.
„Už je jedenásť,“ šepla Ginny, ktorá nezdvihla zrak od hodinových ručičiek.
„Dúfajme, že to stihnú,“ ozval sa Ron, ktorý vyzeral byť duchom neprítomný.
„Kto priniesol tú správu? A odkiaľ?“ vypálil Neville.
„Nevieme, čo všetko ti môžeme povedať, tak ti radšej nepovieme nič,“ odbil ho George. Neville sa zatváril nespokojne, ale rozhodol sa nevyzvedať.
Harryho stále zožierala nepríjemná predtucha, ktorá sa miesila s pocitom viny, že sa toto všetko deje kvôli nemu. Musel sa v duchu nasilu uškrnúť, vedel si predstaviť, čo by mu teraz všetci tvrdili. Nie je to tvoja vina. Možno nie, ale on je príčinou. A ešte k tomu ten dusivý pocit. Nedokáže tu ďalej sedieť a čakať. Musí niečo spraviť alebo aspoň odísť. Už to dlhšie nevydrží.
„Čo sa deje?“ spýtala sa ho prekvapene Ginny, keď sa prudko postavil a vytrhol si ruku z jej zovretia.
„Nič, len sa idem napiť,“ usmial sa na ňu. Počul svoj hlas, ktorý znel zastrene a chrapľavo. Určite mu uverí. Rýchlo vyšiel z dusného salónika na chodbu, kde sa potreboval vydýchať. Sám dobre vedel, že salónik nie je vôbec dusný, to sa len on dusil. Nepokojom a strachom. Cítil, ako mu z čela stekajú pramienky potu, srdce sa mu splašene rozdúchalo. V predklone sa chytil za kolená, snažil sa dostať dych pod kontrolu. Nechápal, čo sa s ním deje. Sám seba vydesil.
„Potter, ste v poriadku?“ pristúpil k nemu Snape. Stál na chodbe a videl všetko. Harry mal tvár mŕtvolne bledú s vydeseným výrazom. Počul otázku, ale nebol schopný odpovedať. Náhle jeho telom prebehla prudká, ostrá a nečakaná bolesť. Bola taká intenzívna, že ho doslova skosila k zemi. Kľačiac sa podopieral na rukách a cítil, že horí.
„Potter,“ profesora to znepokojilo, chytil ho za ramená a pokúšal sa ho postaviť.
„Sirius…“ dostal zo seba šeptom. Zrazu si uvedomil všetky svoje pocity, vedel, kam ich má zaradiť. Vedel, čo to znamená. Profesor ho zdvihol a zadíval sa mu do očí. Opätoval mu pohľad. „Už to prešlo. Myslím, že je v poriadku.“
„Poďte do kuchyne, potrebujete sa napiť,“ nechápavo sa zamračil a tlačil ho pred sebou.
——
Zelený záblesk sa blížil a on rezignoval.
Náhle doňho niekto vrazil a on pristál na protiľahlej stene. Bolestivo sa zviezol k zemi, za hlavou začul trieštivý zvuk zaklínadla, ktoré vrazilo do steny a poriadny kus z neho odlomilo.
„Zbláznil si sa?“ húkla po ňom Susan a triasla ho za ramená. „Mal si vôbec v pláne uhnúť? Alebo si chcel umrieť? Si idiot!“ vrčala po ňom. Pozrel jej do očí a začínal si uvedomovať, čo sa stalo. Chcel to vzdať, chcel umrieť, chcel ísť za Jamesom.
„Do prdele,“ vyšlo z neho a zložil si tvár do dlaní.
„Ty sebec,“ prskla po ňom. „Myslel si na Harryho alebo na mňa? Myslel si si, že to bude potom lepšie?“
„Prepáč,“ šepol a zadíval sa na ňu. „Ja… neviem, čo sa so mnou dialo, stuhol som a…“ uvedomil si, že sa tešil na Jamesa. On chcel umrieť. „Merlin,“ opäť si zložil hlavu do dlaní.
„Mal by si sa rozhodnúť, čo vlastne chceš.“ Rozčúlenie a hnev ju už prešiel. Po tvári jej stiekli slzy zhrozenia, stačilo málo a on by umrel. „Čo sa stane nabudúce, keď sa dostaneš do podobnej situácie? Sirius,“ zatriasla ho a prinútila ho pozrieť sa na ňu. V očiach sa mu zračila úzkosť a zdesenie. „Prečo si chcel umrieť? Prečo si chcel všetko zahodiť?“ šepla.
„Ja neviem. Prestal som myslieť na to, čo ma tu drží,“ oči sa mu zaliali slzami. „Prosím ťa, nehovor to Harrymu, sklamal by som ho. Verí mi.“
„Nič mu nebudem hovoriť.“ Objala ho a hladila po vlasoch. „Ale ty by si mal. Poď, pozbieraj sa, musíme ísť, smrťožrúti sa stihli popremiestňovať. Treba odviesť Grangerovcov.“
——
„Možno mi neuveríš, Grangerová,“ natiahol provokačne Malfoy, „tvojím únosom by som získal body k dobru, výhodné postavenie medzi smrťožrútmi a najmä priazeň Temného pána.“
„Tak načo čakáš?“ spýtala sa znova a s odporom mu hľadela do tváre. Srdce jej prudko búchalo a tušila, že toto sú jej posledné minúty na slobode. „Neváhaj a odveď humusáčku,“ prskla naštvane, „získaj prestíž, po ktorej tak túžiš. Aj tak nedokážeš nič iné, len ubližovať. Tak ma unes a odovzdaj svojim kumpánom. Si presne taký istý, ako oni. Skvele sa k nim hodíš, výborne medzi nich zapadneš.“
„Buď ticho,“ sykol a prerušil ju, „možno mi neuveríš,“ zopakoval a jeho tvár bola veľmi blízko tej jej. „Nechcem byť smrťožrútom, ale už som sa ním stal, preto musím počúvať rozkazy. Neodvediem ťa, budem tvrdiť, že vonku nikto nečakal.“
„Prečo?“ nechápavo mu skočila do reči, nemohla tomu uveriť. „Predsa ma nenávidíš. Čakala by som, že budeš mať potešenie z možnosti ublížiť mi.“
„To je pravda, nenávidím ťa,“ odvetil s úškľabkom, „ale smrťožrútov nenávidím viac.“ Na čele s mojím otcom, pomyslel si. „A využijem každú možnosť, ako im škodiť, ako im mariť plány.“
„Neverím, nechápem.“
„Tak ver. Pustím ťa. Odkáž Potterovi, že v Rokforte je škodca, poslal nám tvoju adresu. A Slizolinčan to nie je.“
„To sme už zistili.“ Stále tomu nemohla uveriť. Pozerala do ľadovej šedosti jeho očí a napriek nadradenosti a povýšenosti v nej zahliadla aj veľkú dávku smútku a roztrpčenia. On to myslel skutočne vážne, prepustí ju a neodovzdá smrťožrútom. „Nevieš, kto to je?“ chcela zistiť aspoň niečo.
„Nie. Lestrangová to meno neprezradí,“ prehlásil a pozrel smerom k domu, odkiaľ zbadal vychádzať postavu. „Asi je po všetkom. Grangerová, dúfam, že sú tvoji rodičia v poriadku.“ Nato jej pustil ruky a podal prútik. Automaticky po ňom siahla a skôr, ako pochopila celú situáciu, alebo stihla akokoľvek zareagovať, sa odmiestnil.
——
Harry sedel v kuchyni a oproti sebe mal profesora Elixírov, ktorý z neho nespúšťal zrak. Hneď, ako ho priviedol, všetkým oznámil, že dostal závrat a usadil ho na stoličku spolu s pohárom vody. Pomfreyová sa chystala naňho vrhnúť, ale Snape ju uzemnil s tvrdením, že to nič nie je. Bol mu vďačný, napriek tomu mal chuť zdvihnúť sa a odísť, najmä preto, že boli v miestnosti okrem iných aj McGonagallová a Molly, ktoré po ňom striehli. Tak len sedel s pohľadom vrazeným do stola a cítil na sebe profesorov skúmavý pohľad. Našťastie sa po chvíli objavila Ginny a prisadla si k nemu. Bol rád, že sa na nič nepýta, len ho mlčky chytila za ruku. A on mal pokoj na premýšľanie. Bol si istý, že Sirius bol v smrteľnom nebezpečenstve a musel sa z neho dostať. Ako rýchle ho zachvátil nepríjemný kŕč, tak rýchle aj odznel. Musí sa ho na to opýtať.
Sedeli v tichosti takmer hodinu, keď na chodbe začuli hluk. Všetci vyrazili smerom von. Hermiona spolu s otcom viedli jej mamu. Spolu s Molly, Pomfreyovou a McGonagallovou ich viedli do jednej z izieb. Harry si viditeľne oddýchol, aj keď boli Hermioniny rodičia vystresovaní a mama nevyzerala najlepšie, aspoň boli živí. Hermiona po ňom hodila jeden mierny úsmev. Za nimi sa postupne objavovali členovia Rádu. Všetci boli v poriadku. Oči zapichol do Siriusa, zdalo sa, že je akýsi nesvoj a roztrpčený.
„Sirius,“ viditeľne mu odľahlo a objal krstného otca. Opätoval mu zovretie, ale nemohol zahliadnuť, ako ponad jeho hlavu pozrel na Susan s bolestným výrazom. Taktiež nemohol zazrieť, ako smerom k nim hodil jeden pozorný pohľad profesor.
„Čo sa tam stalo?“ opýtal sa, keď k nemu zdvihol oči.
„Potom…“ povedal neurčito a vychytil sa ku kuchyni.
V rýchlosti vyrozprávali ako sa im podarilo zachrániť Hermioniných rodičov. Do kuchyne sa dovalili aj dvojčatá spolu s Ronom a Nevillom.
„Hermiona nám bude musieť ešte vysvetliť, čo sa stalo s Tonksovou,“ nadhodil Bill, „ja s Charliem pôjdeme teraz zistiť, čo sa stalo s domami a v Šikmej.“
Nato obaja odišli vyzistiť situáciu, Snape sa taktiež rozlúčil. Harry si všimol, že sa mu Sirius vyhýba pohľadom. Nevedel, čo si o tom myslieť.
„Navrhujem, aby sme sa rozišli a zajtra sa tu stretneme, aby sme si odovzdali novinky a dohodli sa, ako to bude ďalej,“ nadhodil Sirius smerom k zúčastneným. Poväčšine mu to odsúhlasili, aj keď deti trocha protestovali. Vzápätí sa dovalila Molly, aby ich vyprevadila do postelí. Neville sa podvolil a odišiel ku svojej babke, kde mu prichystali provizórne lôžko rovnako, ako ho urobili aj Lune. McGonagallová sa už predtým vyjadrila, že na druhý deň sa do školy nemusia vrátiť. Keďže bude piatok, nezmeškajú toho priveľa. Jednalo sa najmä o Harryho, Ginny a Rona, ostatných by naspäť aj tak neposlala vzhľadom k okolnostiam. Dvojčatá sa mali uložiť do izby k Harrymu a Ronovi. Aspoň zatiaľ. Aj keď protestujúc, nakoniec sa odobrali spať. Harry sa na chodbe rozlúčil s Ginny, ale spať sa nechystal.
„Sirius, mohli by sme sa porozprávať?“ oslovil ho a uprene mu hľadel do očí. Zachytil nervózny pohľad, ktorý strelil smerom k Susan a tá nadvihla obočie. Zamračil sa.
„Nemohlo by to počkať do zajtra? Mal by si sa ísť vyspať… dobre, fajn,“ privolil nakoniec, pretože na ňom videl protest. Zamierili do salónika a v kuchyni zanechali už len Lupina s Tonksovou a Susan.
„Čo sa tam stalo?“ opýtal sa na rovinu, keď za nimi zabezpečil miestnosť. „Mal som taký silný pocit, neviem ho opísať, že sa ti niečo stane. Že umieraš a potom to náhle skončilo a ja som si bol istý, že si v poriadku.“ Pozeral sa naňho a čakal odpoveď. Sirius mal sklonenú hlavu a dlhé sekundy sa odhodlával k nejakej reakcii. Nakoniec zdvihol pohľad a Harry v ňom videl bolesť, roztrpčenie a hanbu. Zarazilo ho to.
„Harry, mohol by som ti teraz klamať a nahovoriť ti, aký som hrdina,“ na moment zmĺkol, ale pohľad z neho nespúšťal. „Pravda je však iná. Niečo sa stalo. Lestrangová na mňa vyslala smrtiacu kliatbu a ja…“ hlas sa mu zlomil. „Som zbabelec, zlyhal som, sklamal som seba a aj teba so Susan,“ nadýchol sa, aby nabral odvahu to dopovedať. „Nechcel som uhnúť. Chcel som umrieť a byť znova s tvojím otcom,“ z očí sa mu kotúľali slzy. „Keby do mňa Susan nesotila, bol by som mŕtvy. Ani nevieš, ako ma to mrzí, hanbím sa a nemám k tomu vysvetlenie. Nestojím za nič.“
„To nemôže byť pravda,“ hlesol Harry a nechápavo pozeral na Siriusa. „Ty si chcel umrieť? Chcel?“ zopakoval neveriacky. Sirius sa nezmohol na nič, iba na prikývnutie. „To je neuveriteľné. Nikdy by som si nepomyslel, že ty patríš k tým, kto by sa dobrovoľne chceli vzdať. Sirius, veď ty si prežil dvanásť rokov v Azkabane, tak mi vysvetli, prečo?“
„Ja neviem. Sám tomu nerozumiem. Viem, že som ťa sklamal a máš plné právo sa na mňa hnevať.“
„To máš pravdu. Sklamal si ma, ale som rád, že si si to uvedomil“ prerušil ho zamračene.
„Môžeš mi to odpustiť?“ šepol zničene.
„Ja neviem, odpustiť ti to môžem, každý môže občas zlyhať. Ale toto mohlo mať katastrofálne následky. A ako to teraz bude fungovať? To sa pri každej akcii, kedy sa dostaneš von, budem strachovať, aby ti zase nepreskočilo?“ vyprskol.
„Už sa to nestane. Môžem ti sľúbiť, že si už budem dávať pozor, už nepripustím zlyhanie.“
„To dúfam,“ zahlásil naštvane.
„Harry, Susan mi už vynadala, iné by som nečakal ani od teba. Len chcem, aby ste mi opäť dôverovali,“ pozrel naňho prosebným pohľadom.
„Neostane mi nič iné, iba ti dôverovať. Sirius, ja nikoho iného nemám a nechcem o teba prísť, tak na to láskavo nabudúce mysli, prosím.“
„Budem, sľubujem.“
Dosť rozladene sa vybral von nasledovaný nešťastne sa tváriacim Siriusom. Nasmerovali si to do kuchyne, kde ich čakalo prekvapenie. Aj napriek príkazu pani Weasleyovej a jej rozhodnutiu, že majú ísť všetci spať, tu boli zhromaždení Ron s dvojčatami a taktiež Ginny s Hermionou. Lupin a Tonksová tu už neboli.
„Čakáme na Billa a Charlieho,“ vysvetlil im Fred.
„Počkali sme, kým mamka zaľahne a potom sme potichu zdrhli,“ doložil George.
„Tatko nás už videl, ale tváril sa nevšímavo,“ mykol plecami Ron.
„Dobre, tak sa premiestnime do salónika,“ zhodnotil situáciu Sirius a strelil pohľadom po Susan, ktorá ich úzkostlivo pozorovala.
„Ako je tvojim rodičom?“ opýtal sa Harry Hermiony, keď sa kuchyňa vyprázdnila a oni osameli.
„Už spia, sú šokovaní a mamku mučili,“ odvetila tichým, smutným hlasom. „Viac menej už vedia, o čo ide a vyzerá to tak, že sa s tým zmieria.“
„Je mi to ľúto,“ povedal skleslo a objal ju.
„Nebudeme sa baviť na tému, čia je to vina,“ okamžite zasiahla, pretože od neho čakala, že sa začne obviňovať. Len mu tuho opätovala objatie. „Bol tam Malfoy.“ Keď sa od seba odtiahli, vyrozprávala mu o stretnutí s bývalým Slizolinčanom. Nemohol tomu uveriť. Ubezpečila ho, že je to pravda.
„Čakáme na vás,“ vyrušila ich Ginny.
„Už idem,“ spamätala sa Hermiona a pobrala sa do salónika.
„Poď ku mne,“ natiahol k nej ruku. Potreboval jej objatie ako soľ, potreboval na chvíľku myslieť na niečo iné ako na starosti a problémy, ktoré sa nakopili behom pár hodín. U nej dokázal nájsť ten pokoj, ktorý mu chýbal. Aspoň na okamih. Chvíľku ju pevne zvieral, potom sa vybrali do salónika. Voľné bolo len jedno kreslo, tak sa doň spoločne usadili a protestné pohľady jej bratov ignorovali.
Začali sa rozprávať len preto, aby zabili čas, ktorý ostával do príchodu Billa a Charlieho. Všetci kašľali na fakt, že sú dve hodiny ráno. Harry sa na Siriusa nedíval. Vlastne nepozeral na nikoho, zamestnával sa Ginninou rukou. Ubehla napätá polhodinka, keď sa vrátili Bill s Charliem.
„V Šikmej vyzerá byť všetko v poriadku, nič nie je zničené. Len na pár domoch sú menšie diery, pravdepodobne zatúlané zaklínadlá. Vyzerá to tak, že dostali smrťožrútov skôr, ako sa stihli rozhliadnuť. Taktiež domy Longbottomovcov a Lovegoodovcov sú v poriadku,“ skonštatoval Bill.
„Aj tak sa tam nebudú môcť vrátiť,“ nadhodila Susan. „Nikde nie je zaručené, že sa o to nepokúsia znova.“
„To je jasné,“ súhlasil Sirius, „budú tu musieť zostať. Štvrté poschodie sa bude musieť zajtra vyčistiť, izby upratať a pripraviť k obývaniu. Je mi to ľúto, ale inak to nebude možné.“ Poslednú poznámku adresoval Hermione, ktorá skleslo prikývla. Vlastne aj predpokladala, že to takto dopadne. Dom na Grimmauldovom námestí zaručí jej rodičom prežitie a na istý čas sa budú musieť svojho bývalého života vzdať. A plne si to uvedomoval aj Harry, všetko záviselo od neho.
„My sa ale do obchodu vrátime, nemienime ho opustiť,“ protestovali dvojčatá.
„Do obchodu sa vrátiť budete môcť, neverím, že by zaútočili za bieleho dňa a ešte k tomu v Šikmej,“ odobril im to Charlie. „Ministerstvo možno začne s kontrolovaním. Ale do bytu sa nevrátite. A ani ty s Fleur,“ otočil sa k Billovi.
„To je jasné,“ pritakal najstarší z weasleyovských synov. „Vyzerá to tak, Sirius, že sa z tvojho domu stane ubytovňa a akési útočisko.“
„To je v pohode, je našťastie dosť veľký a je vynikajúco chránený, aspoň to tu bude žiť. Keď si predstavím, že sme tu cez prázdniny boli len s Harrym a hrozilo, že sa v dome nemusíme behom týždňa ani stretnúť,“ zachechtal sa.
„Len aby sa v tom nepokračovalo,“ protirečil Charlie. „Za chvíľu sa môže stať, že si začneme šliapať po ušiach.“
„Najťažšie bude presvedčiť Lovegooda a Longbottomovú o závažnosti situácie,“ nadhodil Bill a všetci pritakali.
„S financiami by nemal byť problém a taktiež sa budú môcť vrátiť pre svoje veci, samozrejme s ochranou.“
„Hermiona, ako to bolo s Tonksovou?“ obrátil sa k nej Sirius. Hermiona im vyrozprávala o stretnutí s Malfoyom.
„Neuveriteľné,“ skonštatovali takmer všetci. Nikto z nich tomu neveril a nechápal.
„Možno sa skutočne chcel zmeniť,“ premýšľala Hermiona, ktorá stále videla pred sebou tie šedé oči so značným množstvom bolesti.
„Už je ale neskoro. Keď sa z neho už raz stal smrťožrút, pochybujem, že sa dá od nich odísť,“ mykla plecami Ginny.
„Ja mu aj tak neverím, je to Malfoy,“ vrkol Ron.
Po ďalšej polhodinke preberania možného odchodu človeka zo služieb Voldemorta sa nakoniec rozhodli zaliezť do postelí. Boli si vedomí, že ráno ich mamka vyhodí z pelechov v krutú hodinu a bude ich nútiť pracovať.
——
Ako predpokladali, tak sa aj stalo. Ráno ich zobudila o ôsmej a po rýchlych raňajkách sa vybrali na štvrté poschodie, kde sa pustili do upratovania siedmych izieb. Dostali rýchle inštrukcie na používanie čistiacich kúziel. Dvojčatá po raňajkách zmizli, Molly začala vyvárať pre preplnený dom. Fleur si zobrala k sebe Rona, na jeho veľkú nevôľu a pustili sa do jednej z izieb. Harry s Ginny sa pustili do ďalšej. Neskôr sa pridala aj Susan spolu s pani Barrosovou, po obede prišla aj Tonksová.
Hermiona, Neville a Luna ostali pochopiteľne so svojimi rodinami, aby im s pomocou McGonagallovej znova vysvetľovali vzniknutú situáciu a odhalili im aj kúsok Fénixovho rádu. Uznali to za vhodné, keď už tu budú tráviť čas. Najlepšie to podľa očakávania vzali Grangerovci. Menšie problémy boli s Lovegoodom, ktorý sa nechcel vzdať najmä svojho tlačiarenského stroja a túžil pokračovať vo vydávaním Sršňa. Sirius sa nakoniec nechal prehovoriť a dohodli sa, že na ďalší deň zájdu k nemu domov, vytvoria zo stroja prenášadlo a prepravia ho do pivnice, kde bude môcť pracovať. Po tomto ubezpečení sa Lunin otec značne upokojil. S Nevillovou babkou to bolo najhoršie. Stále trvala na tom, že sa vráti domov. McGonagallovej sa jej podarilo nahovoriť, aby počkala aspoň do príchodu Dumbledora, pretože ten je, podľa Longbottomovej, ten najrozumnejší a nechápe, ako sa toľko slušných ľudí môže zdržovať v takomto otrasnom dome.
V piatok večer mali upratané všetky izby a rozdelili si ich medzi seba. Do najväčšej presťahovali Grangerovcov, a ďalšie si porozdeľovali Bill s Fleur, dvojčatá, Nevillova babka a Lunin otec. Dohodli sa aj na tom, že keď budú musieť prísť študenti zo školy, Neville sa pridá k Harrymu a Ronovi a Luna zase k Hermione a Ginny. Barrosovci už bývali dávno a Charlie mal tiež svoju izbu.
„Susan,“ oslovil ju Harry, keď sa chystali zísť na večeru. Počkal si na to, až osamejú. S úsmevom sa k nemu otočila. „Chcel by som ti poďakovať. Za Siriusa.“
„Si na neho nahnevaný, že?“ okamžite jej tvár skamenela. Pozerala naňho s pochopením. „Aj ja som bola naňho naštvaná. Ale musíme mu prejaviť dôveru, inak na to začne kašľať a bude schválne hazardovať. Harry, keď uvidí, že mu veríš, začne si veriť aj on.“
„Ja viem, ale je to ťažké. Po všetkých tých rozhovoroch, ktoré sme viedli, on sa rozhodol v jedinom momente všetko hodiť za hlavu.“
„A ľutuje to,“ skočila mu do reči a objala ho. „Harry, v dnešnej dobe by sa ľudia nemali rozchádzať rozhnevaní, nevieš, čo sa môže zajtra stať. Mal by si mu odpustiť,“ pozrela sa mu s nádejou do očí. Videla na nich, že sa stránia vzájomným pohľadom a celý piatok sa schválne vyhýbali. Vôbec sa jej to nepozdávalo. A on bol stále na svojho krstného otca nahnevaný a bol si vedomý toho, že aj keby mu odpustil, tak ľahko nezabudne.
„Dobre teda,“ privolil a slabo sa usmial. „Kedy vlastne odchádzate?“ opýtal sa na jej plány ohľadne zháňania kolegov.
„V pondelok ráno.“
——
„Niekto musel zradiť. Niekto musel vyniesť informáciu,“ štekala Lestrangová na zúčastnených smrťožrútov. Väčšina z nich sa obávala, pretože si osvojila zvyk svojho pána a vylievala si zlosť na tom, kto jej prišiel v ten okamih do cesty. Len Malfoy starší sa tváril pobavene, samozrejme bol otočený tak, aby ho priamo nezahliadla. Veľmi sa mu páčil tento jej nezdar a zlyhanie. Jemu to hralo do kariet.
„Severus,“ otočila sa na menovaného, pokračovala pokojnejším, ale o to podozrievavejším tónom. „Mohol by si nám vysvetliť, kde si bol včera? Prečo si neprišiel na zavolanie?“
„Nepokladám za nevyhnutné vysvetľovať dôvody svojho konania práve tebe,“ vrkol po nej ironicky a nepekne sa zamračil, „ale keď to tak strašne túžiš vedieť, tak ti to prezradím. Poobede som šiel s Dumbledorom do Škótska a vrátil som sa nadránom. Povedz, pomôže ti nejako táto informácia?“ neodpustil si uštipačnú poznámku.
„Prečo si neprišiel na zavolanie? Alebo máš strach sklamať starého pána a všetko robíš verne, ako taký psík, len aby si ho nesklamal?“ použila rovnaký tón.
„Aj sám Temný pán vie, že sa môj príchod na zavolanie priamo podriaďuje aktivite, ktorú vykonávam pre Dumbledora, preto nevidím najmenší dôvod, prečo by si mala mať voči mojej činnosti akékoľvek výhrady. Radšej by si sa mala zamerať na zistenie pôvodcu tvojho neúspechu, aby si ho mohla Temnému pánovi uspokojivo vysvetliť.“
——
V sobotu počas dňa sa najprv vybrali ku Grangerovcom, aby si pobalili a pobrali tie najnutnejšie veci spolu s osobnými vecami a spomienkami. To isté spravil aj Lovegood a Longbottomová, ktorá sa už trocha upokojila. Nemali ani tušenia, kedy sa budú môcť vrátiť do svojich domovov.
Grangerovci boli vcelku zmierení so svojím osudom a Harry spolu s priateľmi s nimi strávili príjemné popoludnie, kedy diskutovali o všetkom. Prítomnosť pána Grangera asi najviac potešila pána Weasleyho, na ktorom bolo jasne vidieť, že si našiel v tom ponurom dome spriaznenú dušu a odviedol si ho bokom, aby mohol vyzvedieť všetko, čo sa týka muklovského sveta. A to napriek rozmrzeným pohľadom svojej manželky.
Tá mala značný problém. Do kuchyne totiž vtrhla pani Longbottomová a svojvoľne sa rozhodla, že preberie velenie. Molly neostalo nič iné, iba s napäto stisnutými perami znášať jej hlučnú prítomnosť. Ginny prehlásila, že stará pani Longbottomová je len o pár stupňov miernejšia ako ich drahá tetuška Muriel. Dvojčatá zase trvali na tom, že nepotrvá ani pár dní, ich mamku to prestane baviť a vypoklonkuje votrelkyňu z kuchyne.
Pán Lovegood okamžite zaliezol do pivnice, kde sa mienil udomácniť aj so svojím tlačiarenským strojom. Rozhodne chcel pokračovať vo vydávaní Sršňa. Dvojčatá sa zavreli spolu s ním a o dve hodiny si zavolali aj Siriusa. Čo tam riešili, to sa Harry dozvedel až večer, keď sa všetka mládež zhromaždila u nich v izbe.
„Ukecali sme Lovegooda,“ oznamoval im hrdo George a nebral na vedomie skutočnosť, že Luna sedí oproti nemu a upiera naňho pohľad, „aby okrem Sršňa vydával aj rôzne letáky, vyhlásenia a manifesty zamerané proti smrťožrútom. “
„A proti Veď-viete-komu, aby ľudí varovali, poprípade burcovali.“
„A samozrejme vymyslíme aj nejaké provokácie, zverejníme zoznam smrťožrútov.“
„Niečo podobné, ako si spravil ty, Harry.“
„Úplne v pohode s tým súhlasil, prejavil dokonca nadšenie.“
„Prejavil chuť na trocha rebélie.“
„A ako to chcete dostať medzi ľudí?“ prerušil ich rozvášnený prejav Harry. Na prekvapenie všetkých sa začali uškŕňať od ucha k uchu.
„O tom sme sa rozprávali so Siriusom,“ spustili nanovo.
„V podkroví je jedna obrovská miestnosť.“
„Pomocou kúziel ju upravíme a prispôsobíme.“
„Aby sme tam vytvorili.“
Nastala dramatická pauza, pričom si vychutnávali výrazy všetkých prítomných.
„Sovinec,“ povedali dvojhlasne. „Samozrejme, sovy kúpime z vlastného, začneme asi piatimi a postupne ich budeme prikupovať.“
„A to vám Sirius dovolí?“ nechápavo sa dožadovala odpovede Hermiona.
„Jasne, už sme vytvárali plány a on sa ponúkol, že nám pomôže.“
„To by si nemohol nechať ujsť,“ zasmial sa Harry.
„To ale vôbec nie je zlý nápad,“ vyhŕkol Ron a predbehol tým mračiacu sa Hermionu, ktorá sa už nadychovala k protestom.
„Že? Tiež si myslíme. My vymyslíme texty, on ich vytlačí a sovy poroznášajú. Aj keď budú musieť letieť niekoľkokrát denne.“
Za všeobecného chechtania, ktoré narušovalo len Hermionino frflanie, sa bavili o možných textoch, ktoré by niesli ich odkazy pre verejnosť. Boli však prerušení zvolávaním na večeru.
——
Harry sa v sobotu v noci prehadzoval na posteli a nevedel sa prinútiť zaspať. Z oboch strán k nemu doliehali zvuky Ronovho chrápania a Nevillovho pokojného oddychovania a on im ticho závidel. Rozhodol sa z izby vypadnúť a uvedomil si, že tieto nočné úteky od chrápajúcich priateľov ,sa stávajú akýmsi pravidlom.
„Ahoj,“ pozdravil Siriusa, ktorého našiel sedieť zadumane v kuchyni. Zdalo sa, že aj on sa zožiera a nevie zaspať. Veľmi dobre vedel, čo ho trápi, pretože ho mučili tie isté myšlienky. Hlavne preto, že sa skutočne v priebehu uplynulých dní navzájom vyhýbali. Teraz mal poslednú možnosť s tým niečo urobiť. Zajtra odchádzajú a v preplnenom dome sa ťažko dá nájsť kúsok súkromia. Sirius k nemu zdvihol hlavu a kývol na pozdrav. Ani sa neunúval vyzvedať, prečo nespí.
„Asi by sme sa mali porozprávať,“ spustil Harry a s fľašou ďatelinového piva si sadol oproti nemu.
„Áno, mali,“ privolil mu skleslo. „Harry, veľmi dobre som si všimol, že sa mi vyhýbaš.“
„Nie, ja si myslím, že to je vzájomné. Ani ty si ma príliš nevyhľadával.“
„Pretože bolo veľa vecí k riešeniu.“
„Dobre, tak sme sa akosi míňali,“ zaškeril sa Harry a Sirius sa slabo usmial, „teraz sme sa zišli, tak by sme to mohli prebrať.“
„Máš pravdu. Pravdepodobne máš na mňa stále ťažké srdce a ja ťa chápem.“
„Nie, už ma to prešlo. Priznávam, že si ma naštval a sklamal, bol by som však rád, keby sme na to zabudli a už sa nikdy o tom nerozprávali.“
„Ale to nie je také jednoduché, keď na tebe vidím, že ťa to štve. A Susan vlastne tiež.“
„To je ale tvoj problém. Ty na to nechceš zabudnúť. Ja ti vravím, že ma to už prešlo, ale pokiaľ to neprejde teba, tak to skutočne nebude jednoduché.“
„Neviem, či to myslíš úprimne,“ nadhodil a Harry na ňom videl strašnú túžbu o uverenie.
„Myslím to vážne. Už som ti povedal, že ty si moja jediná rodina a ja sa jej nemienim vzdať kvôli chvíľkovému zaváhaniu. Keď vidím, že to ľutuješ a že si presvedčený o tom, že sa to nebude opakovať, ja ti verím. A mám ťa rád,“ usmial sa.
Siriusovi viditeľne odľahlo a bolo poznať, že z neho spadla obrovská záťaž. Sťažka premáhajúc svoje emócie vstal a objal Harryho. Nehovoril nič, ale do objatia vložil všetky nevyslovené vety a pocity.
„Dobre, fajn,“ zamrmlal, keď si opäť sadol. „A čo hovoríš na celú túto záležitosť, na všetko, čo sa za posledné dni udialo?“ opýtal sa ho a pozorne sa naňho díval. Vedel, na čo naráža. Pravdepodobne sa ho bál opýtať priamo, či má nejaké výčitky.
„Keď si myslíš, že si to vyčítam a obviňujem sa, možno máš pravdu. Ale nie je to také dramatické, ako to bolo v minulosti. Som si vedomý, že tri rodiny prišli o domov kvôli mne. Možno nie mojou vinou, ale ja som tá príčina. Mám však možnosť s tým niečo spraviť a som rozhodnutý podniknúť všetko, čo bude v mojich silách, aby mali domovy zase naspäť.“
Sirius mu na to nič nepovedal, len sa naňho spokojne a hrdosťou pozeral. V tú noc preberali obyčajné a nie príliš dôležité veci, aby sa asi po hodine vybrali spať.
Na ďalší deň podvečer sa všetky deti odletaxovali naspäť na Rokfort, aby sa opäť zapojili do obyčajného školského života a zanechali Grimmualdovo námestie preplnené ľuďmi s rôznymi náturami. Ako predpokladali, o zábavu budú mať postarané a nuda tam hroziť rozhodne nebude.
——
Susan sa spolu s Charliem mali vrátiť v pondelok ráno do terénu zhľadávať jej bývalých kolegov. Ešte predtým sa chystala navštíviť svojho brata, ku ktorému sa v uplynulých dňoch nedostala vďaka zhonu, ktorý zavládol. V nedeľu večer však neotáľala.
„Čo sa stalo Blackovi u Grangerovcov?“ spýtal sa jej na rovinu. Skúmavo sa naňho zadívala.
„Nič dôležité. Prečo sa pýtaš?“
„Mne sa nezdalo, ako nič dôležité, keď sa Potter takmer zosypal. Bol v akomsi tranze alebo čo to bolo.“
„Aha, o tom mi Sirius hovoril,“ pozrela sa naňho a usmiala sa. „Nebolo to nič dôležité alebo to nebolo tak dôležité, aby si si kvôli tomu robil starosti o Harryho.“ Ironicky si odfrkol, ale presvedčiť ju aj tak nedokázal. Usmiala sa ešte viac.
„Takže zajtra opäť odchádzaš,“ skonštatoval Snape, keď sa usadili oproti sebe do kresiel v jeho rokfortskom byte.
„Hm, tak nejako. Dúfam, že budeme mať konečne úspech a niekoho nájdeme. Ale neprišla som za tebou kvôli tomu, aby som ti rozprávala o ukrajinských lesoch alebo maďarských jaskyniach,“ uškrnula sa a v duchu sa pripravovala na svoj oznam, ktorý sa mu chystá predložiť. „Severus, myslím si, že máš problém.“
„Nevrav,“ nechápavo zdvihol obočie, aby sa vzápätí zaškľabil. „Ideš mi snáď oznámiť, že sa Black rozhodol na staré kolená oženiť?“
„Tak to by určite nebol tvoj problém,“ zamračila sa naňho. Vzápätí zamrkala a nevinne sa usmiala. „Myslím si, že máš veľmi veľký problém,“ pokračovala a nedokázala zakryť malý náznak škodoradosti. Snapovi sa jej výraz vôbec nepozdával, veľmi dôverne ho poznal. Zamračil sa na ňu.
„O čo ide? Vysyp to,“ vyzval ju obozretne.
„Ide o to, že Ginny Weasleyová prišla na to, že si strýko Harryho a ja som jej to potvrdila. Chystá sa mu to povedať,“ oznámila mu pokojne a s úškrnom. „Myslím, že už sa z toho nevyzuješ a budeš musieť s pravdou von,“ doložila.
„Aha,“ vydýchol a napäto sa jej díval do tváre. Pár sekúnd rozmýšľal nad tým, čo sa práve dozvedel a hneď na to vypálil. „Ja v tom nevidím najmenší problém.“
„Nie? Rozhodol si sa, že mu to konečne povieš?“ opýtala sa s nádejou a nádychom spokojnosti.
„To ani náhodou,“ zamračil sa. „Jednoducho si sem malú Weasleyovú zavolám, upravím jej pamäť a budem mať po probléme. A my sa budeme tváriť, že o nič nejde tak, ako doteraz,“ zaškľabil sa.