„O áno, niečo o tej legende skutočne viem,“ odvetil záhadne a mierne sa usmieval. Luna aj s Ginny boli razom v pohotovosti a netrpezlivo sa naňho dívali čakajúc možné rozuzlenie.
„A poviete nám niečo bližšie?“ ozvala sa konečne aj Ginny.
„Iste,“ pozrel sa na ňu a vyzeral, že si len teraz všimol jej prítomnosti, „ale nechápem, načo vám to bude. Legendy, povesti a podobné povedačky, veď to sú rozprávky pre malé deti. Ani v najmenšom sa nezakladajú na pravde a skutočnostiach. Neviem, prečo by to malo zaujímať dve mladé čarodejnice. Vy by ste sa mali skôr zamerať na fakty, podložené skutočnosti a overené dejiny, to by mala byť pre vás priorita,“ zmĺkol a zadíval sa na ne. Po miernom úsmeve nebolo ani pamiatky, zrejme ho ich enormný záujem o, podľa jeho názoru, kraviny príliš nenadchol.
„My vieme, aké sú pre nás dejiny dôležité,“ zachraňovala situáciu Luna so zasneným výrazom, „a verte, že na ne kladieme veľkú mieru dôležitosti. My sme len náhodou narazili na túto legendu a veľmi nás zaujala, s čisto vedeckých úmyslov. Chceli sme vedieť o nej viac, aby sme ju potom mohli použiť pre jeden článok do otcových novín. Viete, on vydáva noviny. Chceli sme ňou poukázať na rozdiely medzi faktami a fikciami. Preto by sme chceli vedieť váš názor, ktorý ste nám už povedali a taktiež sme sa chceli o nej niečo dozvedieť,“ dokončila presvedčovací monológ a Binns na ňu uprene hľadel. Ginny na ňu nechápavo civela a zabudla zatvoriť ústa.
„Ach áno, keď ide o vedecký prístup, ktorým by ste poukázali na jasné nezrovnalosti medzi faktami a fikciami, potom je to v poriadku. Teší ma vaše nadšenie pre dejiny,“ konečne sa na Lumu opäť usmial. „K tejto legende môžem povedať len toľko, že existuje jej skoršia verzia v jednej z veľmi starých kníh. Nevenujem sa príliš legendám a povestiam, ale túto knihu náhodou vlastním, pretože je veľmi stará a vzácna. Občas si z nej dokonca prečítam, pred spaním.“ Vyšiel z neho zvuk, ktorý sa nápadne podobal smiechu. Hneď nato odplával cez tabuľu do svojej miestnosti. Tie dve sa na seba pozreli. Luna mala stále na tvári široký úsmev a Ginny len prekvapene zakrútila hlavou. Už sa nadychovala, že jej niečo povie, ale Binns sa zjavil aj s knihou v ruke.
„Tu sa o nej píše,“ spustil, keď nalistoval stranu, zvedavo sa k nemu nahli, Ginny mala v ruke pergamen a brko. „Jedná sa o zaľúbenú dvojicu Twaifa a Grildu. Žili v krajine Gandomia pred tisíc rokmi a tá posledná prísada do elixíru. Obaja milovali kvietky Sendovnie, sú to jej lupene kvetov. To je asi tak všetko, čo by som vám mohol k tomu povedať.“
——
Zistili sme niečo o tej legende. Milujem ťa.
Tento odkaz sa mu objavil na náramku pred niekoľkými hodinami a on nervózne sedel na posteli, kde ho žrali mrle. Čakal, kým sa jeho priateľom skončí vyučovanie a oni prídu za ním. Najradšej by sa zobral a utiekol z ošetrovne, ale Pomfreyová striehla a doteraz mu prekazila jeho dva neopodstatnené pokusy vyliezť z postele. Dovolila mu len raz ísť na záchod.
Strašne sa nudil, pokúsil sa konverzovať pomocou náramku so svojou láskou, ale tá ho vždy odbila. Jasne, že by ju nemal rušiť počas vyučovania, ale nečinné ležanie na posteli ho pripravovalo o rozum. A to sa mu ošetrovateľka vyhrážala, že si ho tam nechá minimálne týždeň. Kritické. Náramok nepoužívali často, počas školy sa to nedalo a po škole si v pokoji povedali to, čo potrebovali, aj ústnou formou. Väčšinou si cez neho priali dobrú noc.
Utápal sa myšlienkami na záhadnú legendu, ale sústrediť sa na ňu nevedel. Stále sa mu pred oči vracala tvár profesora Elixírov v momente, ako sa prebral. Nevedel si pomôcť, aj keď sa snažil akokoľvek vedel, stále mal pocit, že si Snape oňho robil starosti. Nefalšované a úprimné. To, čo zazrel v jeho očiach, nemohlo byť predstierané. Aj keď to zbadal len na kratučký okamih, kedy to prestrel nezáujmom a ľahostajnosťou, bolo to proste tam. Nedokázal si to vysvetliť a nahováral si, že sa mu to len zdalo. Presne tak, ako tomu bolo pri Azkabane. Môže sa niekto mýliť v tom istom dvakrát?
Teraz netrpezlivo čakal na ich posledné hodiny a na koniec vyučovania. Každej pol minúty kontroloval hodinky. Keď sa na chodbe ozvali kroky, s nádejou zdvihol hlavu. Aké bolo jeho prekvapenie, keď miesto priateľov uvidel prichádzať Čcho Changovú. Ošetrovateľka vystrčila hlavu, ale keď zbadala primusku, stiahla sa naspäť.
„Ahoj Harry,“ milo sa usmiala, „musela som využiť situáciu. Teraz, keď tu ležíš, aspoň predo mnou neutečieš. Priniesla som ti čokoládovú žabku.“
„Ahoj, Čcho,“ opatrne jej úsmev vrátil. Nechápal, načo vôbec prišla. „Potrebuješ odo mňa niečo?“
„No, len som sa chcela porozprávať. Počas minulého polroka sa nedalo, stále som ťa nevedela zastihnúť, akoby si sa predo mnou skrýval,“ zvodne sa usmiala a zamrkala očami. Začal šípiť problémy.
„Neskrýval som sa, len som mal iné veci na starosti. Neviem o čom by sme sa mali rozprávať,“ zarazil sa, pretože si sadla na kraj postele. Má ju vyraziť?
„Napríklad by sme mohli prebrať náš vzťah. Zrejme sme ho vzali za nesprávny koniec.“ Chytila ho za ruku a uprene sa mu dívala do očí.
„To je možno pravda,“ zamračil sa a vytrhol si ruku z jej zovretia, „ale neviem, čo by sme mali na ňom preberať. Skončil a tým sa to vyriešilo, myslím.“
„Máš pravdu, príliš sa nevydaril.“ Začala ho hladiť po hrudníku, neveriacky vytreštil oči a pokúšal sa jej ruky zo seba striasť. „Som si istá, že kedy sme to skúsili ešte raz, keby sme ho vzali za ten správny koniec, mohlo by to fungovať.“ Začala sa k nemu nakláňať.
„Čcho, prosím ťa, prestaň.“ Táto situácia sa mu ani trocha nepáčila. Bola veľmi cieľavedomá a nedala sa tak ľahko odtlačiť. Uhýbal hlavou, ako sa to dalo, nechcel ju zo seba surovo zhodiť. „Možno to nechápeš, ale ja nemám v pláne skúšať niečo odznova.“ Už na ňom takmer ležala.
„Ale no tak, Harry, viem, že to chceš,“ jej hlas bol veľmi zvodný a ľúbezný.
„Preskočilo ti? Čo robíš?“ Jedna jej ruka mu behala po hrudníku a druhou mu hladila tvár, ku ktorej sa priblížili jej pery, ktoré ho začali skúmať. „Mala by si toho nechať, nemám o teba záujem.“ Krútil hlavou a pokúšal sa dostať mimo dosah jej úst. Podarilo sa mu aspoň zachytiť jej ruku, ktorou ho hladila na tvári. Druhú mu priľahla. „Pokiaľ o tom nevieš, chodím s Ginny. A s tebou už nikdy nič nebude a ani nemôže byť, tak ma, prosím, nechaj na pokoji.“ Snažil sa hovoriť presvedčivo, hlavu mal už takmer vyvrátenú.
„Viem o tom, že s ňou chodíš,“ hovorila pomedzi bozky, ktorými mu posievala bradu. Vyššie nedočiahla. „Som si istá, že to je len poblúznenie, že ťa to za chvíľu prejde. Ona nie je vhodná pre teba, neviem pochopiť, čo na tej maličkej vidíš…“
„Tá maličká ti pokojne doláme paprče, ak ich z neho nedáš okamžite dole,“ ozvala sa im za chrbtom Ginny. Čcho vystrelila do sedu a Harry pozrel na svoju lásku.
„Ginn,“ hlesol ospravedlňujúco. Pohľad na ňu ho prinútil reflexívne sa stiahnuť. Vyzerala hrozivo, so skríženými rukami na prsiach, nebezpečne stiahnutým obočím a vražedným pohľadom zabodnutým do bystrohlavskej primusky.
„Weasleyová?“ oslovila ju pohŕdavo a premeriavala si ju. „Prišla si na kontrolu?“ zavŕtala posmešne a nevraživo.
„Changová, zober sa a vypadni,“ nakázala jej síce pokojne, ale so značnou dávkou nenávisti.
„Neviem, prečo by som mala od teba prijímať rozkazy,“ namietla s rovnakým tónom hlasu.
„Bude lepšie, keď odídeš,“ vmiesil sa do toho Harry, ktorý sa už z prvotného šoku oklepal a teraz pozeral s pobavením na zrakový a hlasový boj dvoch dračíc.
„Dobre, Harry,“ otočila sa k nemu a hlas mala opäť medový, „keby si si to rozmyslel, alebo keď ťa to s ňou prestane baviť, vieš, kde ma nájdeš,“ zamrkala.
„Nemysli si,“ chcel namietať.
„Nechaj si zájsť chuť, Changová,“ vrkla po nej Ginny.
„Aby si nebola prekvapená, Weasleyová,“ zaškľabila sa jej do tváre. „Pokiaľ viem, chalani ťa zvyknú opúšťať kvôli mne,“ provokačne natiahla.
„Myslíš Cornera?“ vyprskla výsmešne. „Vždy som tvrdila, že mu náš rozchod neprospel, akosi sa mu zhoršil vkus,“ zaškľabila sa jej naspäť. Čcho sčervenela a vyzerala, že vybuchne.
„Skutočne by si už mala ísť,“ zasiahol v rýchlosti Harry. Vyzeralo to, že sa tie dve snáď pobijú.
„Fajn,“ vrkla podráždene a pohľadom zabila Ginny. Pobrala sa k dverám, kde sa otočila, aby Harrymu s úsmevom zakývala. Než zmizla úplne, ešte raz zapichla nenávistný pohľad do Ginny, ktorá jej odchod kontrolovala tým svojím, smrtiacim. Nato sa otočila na Harryho a zabodla doňho o kúsok miernejší.
„Ona sa po mne začala váľať,“ vysvetľoval v rýchlosti, „hovoril som jej, že je koniec, ale akosi to nechcela pochopiť.“
„Ja viem, počula som to,“ povedala pokojnejšie. „Nezdalo sa mi však, že by si sa príliš bránil, ó, priniesla ti žabičku,“ zaškľabila sa na cukrovinku na nočnom stolíku. „To je tak rozkošné,“ natiahla ironicky.
„Ginn,“ uškrnul sa, „ty žiarliš? Keby si sa videla, si taká roztomilá,“ zasmial sa nad jej výrazom. Strelila po ňom zamračeným pohľadom. Skutočne jej táto nasrdenosť svedčila. Začal ju jemne ťahať za habit. „No tak, Ginn, vieš, že milujem len teba,“ presviedčal ju s miernym úsmevom. „To som ju mal uzemniť nejakým brutálnym spôsobom?“
„Mohol si jej to povedať tak, aby to aj jej slepačí mozog pochopil,“ namietla s pokrčeným obočím, „veď ti liezla do postele, ktovie, kam by sa až dopracovala, keby som neprišla.“
„Už toho nechajme,“ protestoval a pokúšal sa ju stiahnuť k sebe. Nechcela sa tak rýchlo vzdať. „Nepustil by som ju.“
„Harry, mne bohato stačí, keď musím tolerovať, že ťa tie uslintané… vyzliekajú pohľadom. A keď niektorú nájdem, ako sa ti vnucuje, zalieča a obchytkáva tak áno, žiarlim, aby si vedel,“ vrkla po ňom, ale jej výraz už bol oveľa prijateľnejší.
„A ja ťa ubezpečujem, že nemáš najmenší dôvod.“ Konečne sa mu ju podarilo stiahnuť k sebe na posteľ. Objal ju okolo pása. „A čo mám hovoriť ja? Nemysli si, že som si nevšimol všetkých tých pohľadov, ktorými ťa obdarúvajú tvoji obdivovatelia,“ zamrmlal a pokúšal sa nájsť jej pery. „Je to proste krava. Nebudeme sa snáď kvôli nej hádať. Čo? Milujem ťa a keď to nevie pochopiť, je to jej problém.“
„Mrcha jedna vtieravá,“ prskla, ale ruky už mala omotané okolo jeho krku a napokon dovolila jeho perám nájsť tie jej. „Neviem, či by som ti nemala priniesť aj ja čokoládové žabičky,“ ozvala sa ironicky, keď sa ich pery oddialili. Okamžite sa jej na ne prisal, aby sa vyhol ďalšiemu žiarlivému výlevu. „Dúfam, že sa s ňou stretnem v dueli,“ vrkla po chvíli opäť naštvane.
„Ginn, no tak,“ upozornil ju so zvrašteným obočím.
„Dobre, už končím,“ privolila, ale začul, ako si pod nos zašomrala niečo v znení „fľandra zákerná“. „Čo tvoja hlava?“ opýtala sa miesto toho. Pozeral jej do očí a videl, že tie rozzúrené ohníky pomaly dohasínajú.
„Ešte stále bolí, ale dá sa to prežiť,“ skúmavo na ňu hľadel. „Len tamtá fúria mi lezie na nervy,“ šepol a hlavou ukázal na ošetrovateľkinu miestnosť. „Chce ma tu držať týždeň a nič mi nechce dovoliť.“
„S tým ale úplne súhlasím,“ prerušila ho káravo, „máš rozbitú hlavu, bol si niekoľko hodín v bezvedomí. Čo čakáš? Že pôjdeš hneď hrať metlobal? Harry, to nie je sranda…“
„Dobre, od teba to prijímam. Ale ona mi nechce dovoliť ani vyliezť z postele. Stále striehne,“ sťažoval sa.
„A má moje plné sympatie,“ mierne sa zamračila. „Dúfam, že sa jej podarí udržať ťa v posteli aspoň tri dni. Ako ťa všetci poznáme, najradšej by si šiel podnikať jedno zo svojich dobrodružstiev.“
„Keď sme už pri tých dobrodružstvách,“ zamračil sa aj on, ale zovretie, v ktorom ju držal, nemienil pustiť. „Povedz mi o tej legende.“
Vypočul si, ako sa Lune podarilo od Binnsa vylákať znenie staršej verzie legendy, v ktorej sa spomínajú aj mená. Ako sa o tom bavili pri obede a Hermione napadla nejaká vec, ktorú si potrebovala okamžite ísť overiť do knižnice. Po vyučovaní so sebou stiahla aj Rona a on sa podvolil a odprevadil ju aj napriek rozmrzenej nálade. Taktiež sa dozvedel, že si všímali Thomasa, ale ten vyzeral pokojne, nenápadne a najmä nevinne, čo sa ani jednému z nich nepozdávalo. Profesorka McGonagallová nevedela prísť na spôsob, ktorým by zistila totožnosť útočníka, avšak študentom nariadila obmedzený pohyb po hrade mimo vyučovania a profesorom nakázala pravidelné hliadkovania.
„Niečo máme,“ vtrhli na ošetrovňu Hermiona s Ronom. Ošetrovateľka vystrčila hlavu a významne zatskala. Dali Harrymu prečítať zápisky, ktoré spravila Ginny u Binnsa. Ešte raz mu porozprávali o legende.
„A teraz ku Gandomii,“ spustila Hermiona, „aj keď si stále myslím, že sú to len neurčité informácie, prestaňte na mňa všetci zazerať,“ prskla po nich, keď uvidela ich výrazy, „dobre viete, ako som voči takýmto, podľa mňa výmyslom, skeptická.“
„Zvláštne, že ti to nevadilo v druhom ročníku,“ vrkol po nej Ron. „Tajomná komnata tiež mala byť blud a kto napokon všetko vyriešil?“ významne k nej zdvihol obočie.
„To bolo niečo iné, všetko nasvedčovalo tomu, že skutočne existovala,“ namietla zamračene.
„Ja si myslím, že to vôbec nemusí byť iné,“ ozval sa Harry, ktorý ešte predtým stisol Ginny. Tá pri zmienke o Tajomnej komnate strnula. „Keď už raz Chrabromil zanechal zmienku o elixíry, tak skutočne musel existovať. Nevymýšľal by si predsa niečo podobné.“
„Dobre, dobre,“ prerušila ho Hermiona, „máte pravdu vy. Takže ku Gandomii. Niečo som o nej čítala a potrebovala som si to overiť. Gandomia je vlastne raráškovské označenie Bernicie a to je historické pomenovanie územia, ktoré sa v dnešnej dobe nazýva Northumberland a to je severná časť Anglicka,“ vysvetľovala so zápalom.
„Ako si na to prišla?“ neveriacky vytreštil oči Harry.
„Keby ste niekedy dávali pozor na Dejinách, spomenuli by ste si aj vy,“ prskla po ňom Hermiona. „Binns to spomínal v súvislosti s povstaniami raráškov v trinástom storočí a ja som pomenovanie Gandomia, spolu s prekladom našla v knižnici. V knihe s názvom História raráškov.“
„To by som určite nečakal,“ zaškľabil sa Ron, „že ťa budú zaujímať také kraviny,“ zavŕtal. Hermiona ho prepichla pohľadom a už sa nadychovala k protiútoku.
„Dobre,“ zasiahol rýchlo Harry. „A na tú Berniciu, že to je územie Anglicka, na to si prišla ako?“
„V knihe Historické územia Anglicka. Je to síce muklovská kniha, ale určite vás prekvapí zistenie, že aj rokfortská knižnica má vyhradené miesto pre muklovské knihy. Nie je ich veľa, ale predsa sa tu niečo dá nájsť,“ odpovedala zamračeným pohľadom.
„To som teda fakt nevedel,“ začudoval sa Harry. Ron rovnako prekvapene kýval hlavou a Hermiona len významne prevracala oči.
„Áno, to je vám skutočne podobné, veď vy ani poriadne neviete, kde máte hľadať knihy, ktoré potrebujete do školy,“ zvozila ich podráždene a oni len po sebe s úškrnom pokukovali.
„Dobre teda, za predpokladu, že táto legenda vychádza z pravdivých zdrojov, to územie sa nachádza na severe Anglicka,“ spustil Harry. „Vieme, kde sa krajina nachádza. Ale čo s tou poslednou prísadou, lupene kvietka Sendovnia?“ prečítal názov z pergamenu. „Vieš, čo to je?“ významne zdvihol obočie smerom k Hermione.
„Predstav si, že sme prišli aj na to,“ uškrnula sa a významne pozrela na Rona, ktorý sa tiež škľabil.
„Ako?“ netrpezlivo vyzvedal a cítil, ako v ňom začína vrieť krv.
„No,“ naťahovala škľabiaca sa Hermiona, „keďže pomenovanie Gandomnia pochádza z jazyka raráškov, zobrala som do rúk raráškovský slovník. Určite ťa prekvapí, že sa také niečo v knižnici nachádza,“ zdvihla k nemu obočie. Zakrútil hlavou a tým naznačil, že jeho už neprekvapí absolútne nič. „A v slovníku je slovo sendovnia preložené ako perkusovec.“
„Perkusovec,“ zamračil sa na Hermionu. „A to je akože čo?“
„Neviem,“ mykla plecami Hermiona, „ale Neville šiel aj s Lunou za Sproutovou, možno niečo zistia. Máme tu na nich počkať. Potom sa uvidí.“
„Dúfajme, že niečo zistia, potrebovali by sme sa posunúť o kúsok dopredu,“ pritakal Harry.
„Ty sa máš ako? Čo tá hlava?“ spýtala sa so záujmom Hermiona. Tak im povedal o pretrvávajúcej miernej bolesti, o zákazoch Pomfreyovej, ktorá ho podľa jeho názoru tyranizuje. Ron sa naňho veselo škľabil.
„A strašne sa tu nudím,“ doložil s úškľabkom.
„Priniesol som ti úlohy, nemysli si, že sa zo školy vykrútiš,“ zaceril sa Ron.
„Žeby si sa až tak nudil,“ podpichla Ginny a významne sa naňho pozrela. „Povedz im, akú príjemnú návštevu si dnes mal,“ zachichotala sa. Značne sa mu uľavilo, aspoň ju tá zúrivosť už prešla.
„To sa vážne na teba tak lepila?“ žasol Ron, keď im porozprával o návšteve Changovej. „No neviem, či by som sa vôbec bránil,“ zachechtal sa a obe dievčatá ho spražili pohľadmi.
„To by sa najprv nejaká musela nájsť, ktorá by bola ochotná sa na teba lepiť,“ vrkla po ňom Ginny. Hermiona po nej šľahla pohľadom a Ron od zúrivosti sčervenel.
„Sirius hovoril, že by sa na druhy týždeň mohol sem dostať a to povolenie mu už váš tatko zohnal,“ spustil Harry rýchlo, aby zabránil hádke, ku ktorej sa schyľovalo, „tento týždeň sa pokúsi niečo vyzistiť.“
„To by bolo fajn, vyzerá to, že sa veci dali do pohybu,“ privolila Hermiona. Ron s Ginny po sebe stále zazerali.
„Ozaj, dnes bola za mnou Katie,“ otočila sa Ginny k svojmu miláčikovi a rozhodla sa červeného Rona ignorovať. „Pýtala sa na teba a nadhodila, že by sa mal osloviť Seamus. Vo februári začneme s tréningami a vieš aká je.“
„Jasne,“ prikývol a bolestne si spomenul na Lucy. Jej zbytočná smrť ovplyvní aj zloženie metlobalového tímu. „Ron, prosím ťa, opýtaš sa ho či bude chcieť hrať? Nebol by som rád, keby sme museli osloviť Thomasa.“
„Samozrejme a určite bude súhlasiť a nikto by nebol z toho kreténa nadšený,“ zavrčal Ron na adresu ich spolužiaka.
„Aj tak je to divné,“ pridala sa Hermiona. „Kto to mohol spraviť? Kto to bol, keď sa Slizolinčania aj s Thomasom vylúčili?“
„My sme si s Nevillom overili to Thomasove alibi,“ nadhodil Ron a pokukoval po Harrym, „nezdalo sa nám, že by bol taký nevinný, ako sa tvári.“
„Ako ste si to overili?“ spýtala sa Hermiona, ktorej sa vôbec nepáčil tón, akým to Ron hovoril.
„Keď ste sa cez obed bavili s Ginny o tej legende, my sme s Nevillom zašli za Mellisou Orwellovou,“ začal vysvetľovať, ale prerušil ho Hermionin podráždený hlas.
„Čo ste spravili tomu dievčaťu?“
„Nič sme jej nespravili,“ vrkol na ňu a nepekne zazeral. „Len sme si ju odchytili a porozprávali sme sa s ňou. Mierne sme jej naznačili, aby neklamala a povedala pravdu. Stále tvrdí, že boli spolu.“
„Ako mierne ste jej to naznačili?“ nedalo Hermione. „Ron, keď ste sa jej vyhrážali alebo niečo podobné, budete mať problémy.“
„Tak budeme mať problémy, no a čo? Mne sa proste nezdalo, že by za tým nebol on. Mysleli sme si, že klame a že ho kryje, tak sme na ňu trocha pritlačili, ale bezvýsledne. A keď kvôli tomu budem mať problémy, tak nech. Chcem zistiť, kto to spravil a nevrav mi, že ty nie.“
„Samozrejme, že aj ja chcem vedieť, kto to Harrymu spravil, ale aby si niekoho kvôli tomu…“
„Neboj sa, neublížili sme jej ani sme sa jej nijako nedotkli.“
„Už toho nechajte,“ zasiahol Harry. „Vyzerá to tak, že to on nespravil. V tom prípade to musel byť niekto iný.“
„Ale kto?“ spýtala sa Hermiona miernejším tónom, ale stále zazerala na Rona.
„Merlin vie,“ mykol plecami Ron. „Každopádne sa v hrade nachádza niekto, kto ti chce riadne ublížiť,“ povedal smerom ku kamarátovi.
„Tak nech sa postaví do radu, tých záujemcov je totiž veľa,“ zaškľabil sa Harry.
„Teba to vôbec netrápi?“ neveriacky sa k nemu obrátila Ginny.
„Trápi ma to, ale ako sa dá zistiť, kto to bol? Rozhodne sa tým nebudem zbytočne zaťažovať, mám dôležitejšie starosti na riešenie.“
„Nech je ako chce, keď sa niekedy zistí, kto to bol, poriadne si to ten dotyčný odskáče,“ vrkla Ginny a Harry ju pobozkal na líce.
„Veď ty ma pomstíš,“ zazubil sa na ňu a ona naňho pohliadla napoly pobavene a napoly pohoršene.
„Vidieť, že to na tebe nezanechalo žiadne následky,“ ozvala sa Hermiona, ktorá sa svoje pobúrenie nesnažila prekryť. Ron len prevrátil oči. „Stále ti po rozume chodia len sprostosti.“
——
Dumbledore kráčal po úzkej cestičke pomedzi nízke domčeky v jednom z prímorských portugalských mestečiek. Takmer ročné prehliadanie rodín, v ktorých Bifľomorová mohla zanechať svoj kamienok, značne ubúdalo. Neostávalo veľa miest, v ktorých sa vyskytovala, ktoré navštívila alebo ku ktorým mala zvláštny vzťah. Toto bola oblasť, kde sa nachádzalo najviac čarodejníckych rodín. Keby mohol všetko riešiť otvorene, bolo by to oveľa jednoduchšie. Mohol zájsť na Portugalské ministerstvo kúziel a mohol si oficiálne vyžiadať záznamy o najstarších čarodejníckych rodinách. To však nebolo možné, keď musel pátrať v utajení a to najmä pred Voldemortom. Rodinu Barrosovcov si vytipoval náhodne, len vďaka miestnym povedačkám. A aj jeho znalosť portugalčiny bola viac ako mizerná. Každopádne boli mladí manželia Barrosovci členovia najstaršej rodiny v tejto oblasti.
Prišiel až pred útulný malý bungalov, ohraničený pekným plotom. Zazrel dobre udržiavaný trávnik. Vcelku dobré krytie, život na muklovský spôsob im zjavne vyhovoval. Nikto by netušil, že tu žijú čarodejníci. Skontroloval cestičku, bola ľudoprázdna. Jedným švihnutím prútika zistil, že dom je zabezpečený bežnými ochrannými kúzlami. Keď vstúpi, budú o ňom vedieť. Podišiel až ku dverám, kde použil ťažké mosadzné klopadlo.
„Sí, seňor?“ opýtal sa ho mladý muž.
„Prepáčte, neviem dobre po portugalsky,“ ospravedlnil sa Dumbledore s miernym úsmevom a lámanou portugalčinou.
„To nie je problém,“ odvetil muž a so záujmom si prezeral profesora, „ja ovládam angličtinu celkom dobre.“
„Tak to som rád,“ zjavne si vydýchol a úsmev sa mu pretiahol. „Volám sa Albus Dumbledore a som riaditeľom Rokfortskej strednej školy čarodejníckej v Anglicku.“
„Viem, kto ste,“ prerušil ho muž a konečne sa na návštevníka usmial. „Veľa som toho o vás počul, pán profesor a som rád, že vás poznávam, aj keď nechápem, prečo si človek ako vy našiel cestu až sem k nám,“ vzápätí sa zarazil. „Prepáčte, pán profesor, poďte ďalej, nebudeme predsa stáť vo dverách.“ Rukou mu pokynul a profesor ho nasledoval. Muž ho zaviedol do malej obývačky, kde ho vyzval, aby si sadol. Vzápätí zavolal niečo po portugalsky smerom do kuchyne a sadol si oproti svojmu hosťovi.
„Prečo som si našiel cestu až k vám?“ spustil profesor milým tónom a nespúšťal muža z očí. „Hľadám Antonia Pedra Barrosa, predpokladám, že ste to vy.“ Keď muž prikývol, pokračoval. „Viete o situácii v našej krajine? Myslím čarodejnícku situáciu, predpokladám, že ste počuli o temnom čarodejníkovi, ktorý sa necháva nazývať lordom Voldemortom.“ Čakal na mužovu reakciu. Ten sa pri vyslovení obávaného mena nemykol.
„Iste, tieto informácie sa dostali až k nám. Aj keby sa mohlo zdať, že sa nás váš problém netýka, mnohí z našej čarodejníckej verejnosti si myslia, že sa môže v blízkej budúcnosti stať to, že to už nebude iba váš problém. A ja som rovnakého názoru. Vnímam všetko, čo sa vo vašej krajine odohráva, pravidelne odoberám vaše noviny, zaujímam sa o udalosti, ktoré sa začali hromadiť. Tie takzvané dvojité útoky, za ktorými sú určite smrťožrúti, je to ohavnosť. Ale i tak nechápem, prečo ste za mnou prišli.“
Muž sa Dumbledorovi videl dosť inteligentný a zaradoval sa, že mu nemusí všetko vysvetľovať do podrobností, preto sa rozhodol, že prejde priamo k veci.
„Máte pravdu vo všetkom, čo ste povedali. Situácia v našej krajine je kritická a ľahko sa môže stať, že zasiahne aj ostatok Európy, ak nie celého sveta. Voldemortova sila sa stále viac rozrastá a my robíme všetko preto, aby sme tomu zabránili. Voldemortovi ide však momentálne o niečo iné, ako o to, aby si podmanil svet vlastnou silou. Sústredí sa na hľadanie. Po celom svete hľadá isté magické predmety, ktoré by mu pri zhromaždení pomohli získať ohromnú silu. A ja sa domnievam, alebo som si takmer istý, že vy vlastníte jeden takýto magický artefakt,“ zadíval sa na Antonia a ten vyzeral prekvapene. Medzitým do obývačky prišla mladá žena s príjemným úsmevom. Muž ju predstavil ako Catarinu, svoju manželku. Žena sa lámanou angličtinou s profesorom pozdravila.
„O akom magickom artefakte hovoríte?“ spýtal sa muž po tom, ako jeho manželka odišla späť do kuchyne.
„Hovorím o istom kamienku, ktorý sa vo vašej rodine dedí z generácie na generáciu.“
„O áno,“ usmial sa muž a profesor sa v duchu zaradoval, „asi viem, o čom hovoríte, ale nejde priamo o kamienok. Ide o medailón, v ktorom je maličký kamienok zasadený. Aj keď nechápem, načo by Voldemortovi bol. Je to obyčajná hlúposť, myslím si, že dokonca bezcenná ak neberieme na vedomie fakt, že je to časť dedičstva.“
„Skutočne si myslíte, že nemá žiadnu cenu? Žiaden význam? Nejakú moc?“ Dumbledore si v momente začal robiť starosti.
„Iste, ak chcete, ukážem vám ho,“ muž sa postavil a čakal, až profesor prikývne. Niekam sa stratil a po pár minútach prišiel aj s malou škatuľkou. Vybral z neho strieborný medailónik na retiazke s ozdobným gravírovaním, v strede ktorého bol zasadený maličký čierny kamienok. Navlas rovnaký, ako ten Harryho, pomyslel si profesor a premýšľal nad slovami mladého Barrosa. Bol si istý, že toto je Bifľomorovej kameň a preto nevedel pochopiť, prečo sa Portugalčan o ňom vyjadruje tak nedbanlivo.
„Predávate si ho v rodine, len tak? Bez nejakých spozorovaných zmien? Neovplyvňuje vás? Nebadáte žiadne zmeny? Neprejavuje sa?“ zasypal ho otázkami.
„Nie. Veď vravím, je to obyčajný medailón. Čo je na ňom zvláštne je len to, že mi otec, pri jeho predávaní povedal, aby som ho nedal nikomu inému, iba svojmu prvorodenému dieťaťu, za žiadne cenu. A to isté mám povedať aj svojmu dieťaťu. Preto nechápem, prečo ho Voldemort chce, je úplne bezcenný.“
Profesor sa musel zamyslieť. Toto je jednoznačne kameň, o ktorý mu ide. A ide oň aj Voldemortovi. Keď podľa slov jeho majiteľa nemá žiadnu cenu, neprejavuje žiadne zmeny, nemá žiaden vplyv, tak je to skutočne len obyčajný kus kamienka. Harry s priateľmi mali teda pravdu. Chrabromil musel prinútiť tie dve, aby silu kamienkov spojili. Cenný je len ten Harryho. Ibaže Voldemort o tom nevie a títo nevinní ľudia prídu určite o život. Nebude sa zaujímať o silu kamienka, bude ho len chcieť dostať za akúkoľvek cenu. A vraždy mu nerobia problém.
„Pán Barroso, musím požiadať vás a vašu pani manželku, aby ste ma nasledovali do Londýna, kde vás ukryjem,“ navrhol mužovi a úprimne sa mu díval do očí.
„To odo mňa nemôžete žiadať. Toto je náš domov a my ho neopustíme. Nechápem, o čo vám ide, je to bezcenný medailón a nedovolím, aby sa kvôli nemu pokazil náš život,“ oduševnene protestoval.
„Musíte ma počúvnuť. Voldemort sa nebude pýtať, či má nejakú cenu. Ak vás vypátra a buďte si istý, že sa mu to skôr či neskôr podarí tak, ako sa to podarilo mne, jednoducho vás zabije. Nemôžem vám povedať o čo ide, musíte mi dôverovať. Pán Barroso, musíte si zachrániť holý život.“
——
„Sproutová nám pomohla,“ ozvali sa veselo od dverí Neville s Lunou čo spôsobilo ďalšie ošetrovateľkine nervózne zatskanie a zavrtenie hlavou. Všetci štyria si netrpezlivo poposadli a očami ich vyzvali, aby spustili.
„Opýtal som sa jej, či o tejto rastline niečo vie,“ začal s vysvetľovaním Neville a veselo sa zubil. „Údajne táto rastlinka patrí ku mýtom, legendám. Že vraj niekedy v minulosti bol jej výskyt častý, ale časom postupne mizla a v súčasnosti sa, podľa jej slov, už nevyskytuje.“ Po týchto slovách štvorka začala po sebe neveriacky pokukovať. „Mala by to byť nejaká malá žltá kvetinka, nápadne sa podobajúca Tussilagu, po muklovsky podbeľu. Kvitne iba počas jarnej rovnodennosti a to iba pár hodín,“ dočítal svoje záznamy, ktoré si spísal na maličký kus pergamenu.
„Jarná rovnodennosť, to je akože čo?“ nechápal Ron a nebol sám. Neville bezmocne mykol plecami.
„Toto mi nadiktovala, nič iné nám k tomu nevedela povedať. Ale sme si istí, že vy to vyriešite. Nejaká Sproutovej poznámka o mýtoch a legendách vás nezastaví,“ významne žmurkol na Lunu, ktorá s úsmevom prikyvovala. Harry pozrel neveriacky na Ginny, tá len pokrčila ramenami.
Hermiona spustila zamračeným výrazom: „Rovnodennosť alebo ekvinokcium je okamih, v ktorom Slnko počas svojho zdanlivého ročného pohybu prechádza priesečníkom rovníka s ekliptikou. Vtedy je na celej Zemi deň rovnako dlhý ako noc. Pri prechode Slnka z južnej pologule na severnú nastáva jarná rovnodennosť.“
„Fajn,“ otvoril Ron svoje ústa dokorán v nemom úžase. „Môžeš to povedať jednoduchšie? Alebo radšej sa to ani nepokúšaj vysvetliť, povedz nám niečo, čo by bolo pre nás užitočnejšie,“ Harry mu prikývnutím dal za pravdu.
„Pre nás je podstatné to,“ Hermiona prevrátila oči a to veľavravne, „že jarná rovnodennosť nastáva niekedy okolo 21. marca, teda poväčšine v tento deň. Začína sa tým dňom jar.“
„Aha, fajn, takže predsa máme niečo,“ ironicky sa zaškľabil Harry. „Žltý kvietok, ktorý ani poriadne nevieme, ako vyzerá, kvitne niekoľko hodín na začiatku jari, na mieste, ktoré je niekde na severe Anglicka. To je toho dosť.“
„Budeme to musieť prebrať s profesorom, keď sa objaví,“ Hermiona zdvihla obočie a vyzvala ich, aby sa k tejto tému už nevracali. Aspoň dovtedy, kým nebudú sami. A Harrymu neušli pohľady, ktoré po sebe hádzali Neville s Lunou. Cítil sa zle, záhadu okolo magického odhaľovacieho elixíru vlastne vyriešili oni dvaja. Možno nie celú pravdu, ale Lune sa podarilo zistiť skoršie znenie legendy a Neville im priniesol informácie o neznámej rastlinke. Opäť pocítil túžbu prezradiť im pravdu a tým im prejaviť dôveru. Tento pocit však potlačil. Pre nich ešte neprišiel ten správny čas. A oni vyzerali rezignovane a zmierene, aspoň sa prestali zbytočne vypytovať a dožadovať pravdy. Cítil sa ako ten najväčší sebec, prijímať chladnokrvne pomoc a neprezradiť pravú príčinu.
——
„Môžete začať s čistením kotlíkov, pán Thomas,“ vrkol Snape na menovaného a ukázal na kopu zašpinených kotlíkov, ktoré sa hromadili na stole pri umývadle. „Trocha manuálnej práce, bez pomoci prútika, by vám malo prospieť. V budúcnosti sa možno budete vyvarovať zbytočných vyhľadávaní problémov,“ Dean naňho hodil jeden nespokojný pohľad, ale viac neprotestoval. Pustil sa do práce.
Pravdou bolo, že Thomas až tak príliš neprovokoval. Vlastne išlo len o menšiu výmenu názorov so slizolinskými. Rozhodne mu kvôli tomu nemusel napariť trest, pokojne by sa to vyriešilo strhnutím niekoľkých bodov. Ale keď sa mu naskytla možnosť dostať ho k sebe, tak ju využil. A viedol vnútorný boj. Nechcel uveriť, že by s napadnutím Pottera nemal nič spoločné. Nedal sa presvedčiť tak, ako sa nechala nahovoriť McGonagallová. Ale ako z neho vylákať pravdu, aby na seba neupozornil? Díval sa naňho a mal sto chutí riadne mu ublížiť. Keď sa ho to opýta, nielenže bude Thomas zapierať, ale prezradí vlastný záujem o zistenie pravdy. Tak mu napadlo jedno jediné riešenie, nie je to síce v súlade s pravidlami, dokonca je to nezákonné, ale za ten risk to stojí. Aj tak si Thomas nebude nič pamätať a keď je náhodou nevinný, tak mu ani nijako neublíži. V tichosti zabezpečil miestnosť a namieril naňho prútik.
„Imperio,“ zamrmlal a videl, ako Thomas stuhol. „Sadnite si na stoličku,“ vyzval ho a pozeral, ako v tichosti poslúchol príkaz. „Teraz vám nakvapkám do krku Veritaserum a vy mi budete odpovedať na otázky. Nebudete klásť odpor,“ zadal ďalšie inštrukcie a potom zložil prútik. Thomas si nechal nakvapkať do hrdla tri kvapky elixíru pravdy.
„Čo ste to spravili?“ spýtal sa ho nechápavo a neveriacky po tom, čo Snape zrušil Imperius.
„Nalial som do vás Veritaserum, pán Thomas,“ odvetil chladne a švihom ho pripútal ku stoličke. „Myslím si totiž, že ste obyčajný a podlý klamár.“
„To predsa nemôžete,“ naštvane ho prerušil. „Je to protizákonné. Budete mať problémy, o to sa postarám,“
„Buďte ticho,“ zavrčal naňho nevraživo. Musel vyzerať hrozivo, pretože Dean v momente sklapol. „Viem, že je to protizákonné. Nanešťastie pre vás sa o tom nikto nedozvie. Upravím vám totiž pamäť, nebudete si tento rozhovor pamätať. Ako som už povedal, podľa mňa sa vám podarilo oklamať profesorku McGonagallovú a za útokom na Pottera stojíte vy. A keď si myslíte, že to nechám len tak, tak sa strašne mýlite. Ak sa za pár sekúnd dozviem, že ste to urobili vy, Merlin nech pri vás bdie, pretože sa nebudem vedieť dokázať kontrolovať,“ zasyčal nevraživo. Dean sa neodvážil ani hlesnúť, len nenávistne zazeral. Po pár sekundách začal Snape skutočne s vypočúvaním.
„Voláte sa Dean Thomas?“
„Áno,“ odpovedal so znechuteným výrazom.
„Nenávidíte Pottera?“
„Áno,“ zaškľabil sa.
„Ste schopný kvôli tejto nenávisti ublížiť Potterovi?“
„Áno.“ Odhodlaný výraz.
„Napadli ste včera Pottera?“
„Nie.“ Spokojný úškrn. Profesor sa zarazil a neveriacky sa doňho zabodol pohľadom.
„Neomráčili ste včera Pottera a nedokopali ho?“
„Nie.“
„Tak prejdeme k úprave pamäti.“
——
Nasledujúce dni prebiehali takmer rovnako. Harry ležal na ošetrovni a počas vyučovanie svojich priateľov sa neustále zamýšľal nad doterajšími získanými informáciami. Hlavou mu prebiehali informácie o odhaľovacom magickom elixíry, ktorého vyriešenie sa možno o kúsok pohlo dopredu. To by však museli vedieť, kde sa krajina s tajomným kvietkom nachádza. Možno mu dá odpoveď Dumbledore, aj keď do toho vkladal len malú dôveru. Sirius, ktorý ho bol raz navštíviť, mu nevedel povedať nič bližšie, nikdy o tom nepočul. A Harry sa ani nedivil.
Ďalšou témou, ktorou si zamestnával mozog, bola záhadná skrýš Bystrohlavovej. Nemal ani potuchy, kde by sa mohla skrývať. Záškodnícku mapu prezrel niekoľkokrát, ale nenašiel nič, čo by sa mu v plániku zdalo podozrivé. I keď si vzápätí uvedomil, že nič nebolo podozrivé ani na mieste, kde sa celkom evidentne nachádzala Tajomná komnata.
Rany na hlave mu v priebehu štyroch dní zmizli, ale ošetrovateľka ho nechcela ani napriek tomu prepustiť. Stále si húdla svoje a trvala na minimálne týždni strávenom na ošetrovni. Nakoniec sa však dočkal a vyslobodil sa spod pazúrov madam Pomfreyovej.
„Takže si zhrňme fakty,“ prehlásil v jeden večer Sirius, ktorý prišiel pod neviditeľným plášťom do Núdzovej miestnosti. Poslal odkaz po Tonksovej a Harry bol prinútený požiadať Nevilla a Lunu, aby ten čas strávili iným spôsobom. Samozrejme ho opäť zaplavili výčitky. „K tej vašej legende, informoval som sa u členov Rádu, samozrejme nenápadne a hádajte čo, niekto o Gandomnii skutočne počul,“ uškrnul sa.