Na prvej stránke bolo napísané Chrabromilov odkaz.
V momente zápisník zavrel. Sprudka sa nadýchol. Chrabromilov odkaz. Možno sa dozvie niečo viac, možno tu nájde odpovede na svoje otázky. Ale dnes nie. Nech je akokoľvek jeho zvedavosť veľká, dnes na to nechce myslieť. Chce mať chvíľu pokoj, od všetkého. Aspoň na Vianoce. Dosť na tom, že musí byť v jednej miestnosti so Snapom.
Rozhodol sa, že zanesie nový objav do svojej izby. Keď prechádzal popri salóniku, začul veselý hovor a smiech. Dnes si tým nebude zaťažovať hlavu, nebude sa trápiť budúcnosťou. Schoval zápisník pod vankúš a vychytil sa naspäť.
V salóniku si sadol vedľa Ginny, ktorá sa rozprávala s Tonksovou. Ron hral na zemi partiu šachu s Remusom a Sirius im do toho kibicoval. Všimol si, že tu ani nie sú všetci, niektorí boli s najväčšou pravdepodobnosťou v knižnici. A všimol si aj to, že dvojčatám ich zámer nevychádza. Nech striehli, ako najlepšie vedeli, Snape svoj pohár nepustil z ruky a ani ho nedržal v pre nich výhodnej pozícii. Stál pri okne, tváril sa znudene a znechutene a rozprával sa so Susan.
Ktovie, čo hľadal v dome jeho rodičov. Neveril, že by mu otec niečo zobral. To bolo nemysliteľné. Určite si tú hlúposť vymyslel len preto, aby zatajil skutočnú príčinu, prečo snoril po smrti rodičov v ich dome. Aby mu nemusel nič vysvetľovať. Aby nepriznal pravdu. A možno sa tam tá pravda nachádza. Možno ju Snape nenašiel a jemu sa ju podarí nájsť. Možno zistí, o čo ide. Rodový dom Potterovcov a Snape snoriaci v ňom.
„Harry,“ šepla mu pri uchu Ginny, „čo po tebe chcel?“
„Potom,“ odvetil jej jednoducho. Nepýtala sa ďalej, pochopila. Len ho chytila za ruku a obrátila sa späť na Tonksovú.
Sedel, rozmýšľal o Snapovi a zápisníku, ktorý mal v izbe pod vankúšom. Lupin medzitým svoju partiu s Ronom prehral a vymenil si miesto so Siriusom, ktorý sľuboval Ronovi tvrdú porážku. Na Snapa viac nepozrel, aj keď cítil jeho pohľad. Po čase sa začali rozdeľovať darčeky. Každý dostal niečo a všetci všetkým niečo darovali. Sirius spravil asi najväčšiu radosť Ginny, pretože sa mu podarilo zohnať výtlačok knihy Jednoduché liečiteľské zaklínadlá, po ktorej tak strašne túžila. Nezabudol pripomenúť, že to bol Harryho nápad. A menovaný dostal za odmenu bozk, vzápätí ho pán Weasley zabil pohľadom. Sirius s Harrym sa dohodli, že si na Vianoce nič nebudú dávať, pretože mali v pláne kúpiť si dom a to im ako darček k Vianociam mohlo stačiť.
Spoločnosť sa začala pomaly rozchádzať. Najprv sa rozlúčil Snape, pokojne poďakoval za pozvanie a tváril sa celkom presvedčivo. Pravdou však bolo, že keď zmizol, viacerí si oddýchli. Nie však dvojčatá. Tí boli strašne sklamaní, že sa im ich zámer nevydaril. Rozlúčili sa aj Lupin s Tonksovou a Bill s Fleur. Vzápätí odchádzali dvojčatá, ale nezabudli pripomenúť, že sa na druhý deň objavia. Charlie si šiel tiež ľahnúť, na druhý deň ho čakala nejaká akcia v teréne.
„Prídeš sem tak za hodinu?“ šepol Harry smerom k Ginny v momente, ako ich začala pani Weasleyová vyháňať do postelí. „Chcel by som ti dať darček,“ Len sa naňho usmiala a mrkla.
——
„Prepáč, Ron sa chcel strašne rozprávať,“ ospravedlnil sa a začaroval salónik, „dlho som sa musel tváriť, že spím, kým zachrápal.“ Prišiel o niečo neskôr, ako sa dohodli. Prisadol si k nej, sedela na zemi pred stromčekom a opierala sa o pohovku.
„To je v poriadku,“ usmiala sa a pobozkala ho. Hneď nato vytiahla zabalený balíček a dávala mu ho. „Je to len taká hlúposť, vlastne je to riadna hlúposť,“ vysvetľovala nervózne a pozerala, ako rozbaľuje darček. „Kúpila som to u Zonka, poprosila som Tonksovú, aby nechala spraviť ten vrch podľa mojej kresby. Bojím sa, či som si nedovolila príliš,“ stíchla.
Harry sa pozrel na darček a v momente prestal dýchať. Na obyčajnej škatuľke, ktorú môže otvoriť iba jej majiteľ a ktorá sa dala bežne kúpiť u Zonka, bol na vrchu vyrytý jeleň. Vyzeral tak živo a tak dokonalo, že prvý dojem, ktorý z neho mal bol ten, že vidí pred sebou svojho Patrona. Jeleň bol vypracovaný do najmenších detailov a dokonca sa zdalo, že dýcha.
„Ginn,“ vydýchol a stále nevedel odtrhnúť pohľad od drevorezby, „je to, proste…“
„Prepáč, ja viem, že som to asi prehnala,“ šepla nešťastne. Konečne sa na ňu pozrel a videl, že je z toho zúfalá.
„Je to nádherné,“ uistil ju s úsmevom, „je to úplne dokonalé,“ dodal a nahol sa k nej, aby ju pobozkal. „Ďakujem, spravila si mi obrovskú radosť.“
„To som rada,“ konečne sa usmiala a vyzerala, že jej spadol zo srdca kameň, „nevedela som, ako budeš na to reagovať.“
„Prečo si sa bála? Vyzerá presne ako môj Patronus, nemá najmenšiu chybu,“ znova hltal očami jeleňa, „Ako sa ti to vlastne podarilo?“ Sadol si k nej a objal ju.
„Zapamätala som si ho z hodín DA a potom, na začiatku prázdnin, keď som bola v noci pri tebe, neustále som sa ho pokúšala nakresliť.“ To ho zarazilo, pozrel na ňu a videl, že sa červená. Zdvihla k nemu pohľad a pokračovala, „Čo ťa to tak udivuje? Mala som o teba strach a nikdy som ťa neprestala mať rada, tak som kreslila tvojho Patrona. Možno sa ti to zdá hlúpe, ale lepšie kresliť ako pozerať na niekoho, koho asi stále miluješ, ako tam leží ako mŕtvola.“
„Ginny, mne sa to nezdá hlúpe. Len ma prekvapilo, že kreslíš a ešte k tomu tak dobre.“
„Hovorila som ti, že toho o mne nevieš veľa,“ zdvihla obočie a potom sa uškrnula. „A dobre nekreslím, minula som vyše štyridsať kusov pergamenu. Nechala som si len jedného jeleňa, toho, ktorý sa najviac podobal jeleňovi,“ zachichotala sa, „a potom som ho v škole kúzlami trocha vylepšila. Teda trocha viac. Mala som ho neustále pri sebe.“
„Je to nádherné, ešte raz ti ďakujem.“ Otočil si ju k sebe, aby sa poďakoval aj bozkami.
„A čo bude s mojím darčekom?“ spýtala sa, keď sa od seba odtrhli.
„Aha, áno, darček,“ očami stále visel na jej perách. Potom sa však spamätal a vytiahol čiernu škatuľku. So záujmom pozeral, ako ju otvorila a zhíkla od prekvapenia a nadšenia. Vytiahla dva náramky, na prvý pohľad boli rovnaké. Jeden bol menší a druhý väčší. Na retiazke sa nachádzala platnička, ktorej okraj zdobilo gravírovanie. Ten väčší mal jednoduchší a obyčajnejší vzor, ale na menšom boli znázornené maličké kvetinky s lístočkami, ktoré sa hýbali, akoby ich ovieval vetrík. Oba boli vyrobené z bieleho kovu, nápadne sa podobajúcemu na platinu.
„Harry, to je nádhera,“ usmiala sa a vpila sa mu do očí.
„Ešte ti musím vysvetliť, čo to je a ako to funguje,“ povedal a keď nechápavo zdvihla obočie, tak sa uškrnul. „Je to prenášač myšlienok, spojí to dve mysle. Zohnala mi to Susan. A keď ti mám povedať úprimne, ani som nevedel, o čo vlastne ide. Fascinovala ma predstava, že by som si mohol s niekým posielať myšlienky aj na diaľku. Najprv som mal v pláne, že dám druhý artefakt Siriusovi, ale keď som prvý krát uvidel, čo to vlastne je, uvedomil som si, že ani ja a ani Sirius by sme ten menší nielenže nenavliekli, ale kvetinky by ani jeden z nás nechcel. A potom mi napadla jediná osoba, s ktorou som chcel byť, okrem Siriusa, spojený mysľou. A to ty.“ Pozorne sa na ňu zadíval, „Ginny, keď si ich navlečieme, naše mysle sa spoja. Súhlasíš s tým?“
„Samozrejme, že s tým súhlasím. Je to nielen krásne, ale aj praktické,“ okamžite zareagovala a zatvárila sa, akože nechápe, načo sa jej na takú jasnú vec pýta.
„Tak fajn,“ potešilo ho to, „teraz ti poviem, ako to funguje. V momente, ako si ten náramok navlečieme, spojí sa s našou mysľou. Od tej chvíle s ňou bude prepojený a na inú myseľ nebude reagovať. Pokiaľ to tvoja myseľ nedovolí, nedá sa stiahnuť. Myšlienky sa posielajú tak, že položíš prútik na platničku a na niečo pomyslíš. Môj náramok zareaguje. Ako, to budeme musieť zistiť a zobrazí sa mi na platničke tvoja myšlienka. Po jej prečítaní zmizne. Použiť môžeš akýkoľvek prútik, ale cudzie myšlienky to nevyšle.“
„To je fantastické,“ vyhŕkla a okamžite navrhla, aby to vyskúšali. Obaja si teda nasadili náramky a cítili, ako ich telom prebiehajú akési slabé záchvevy. Tie po chvíli prestali. Harry vytiahol prútik a priložil ho k platničke.
Milujem ťa.
Keď pohliadla na svoj náramok, usmiala sa.
„Aj ja teba,“ povedala, „cítila som také slabé mravenčenie. Rozhodne je to príjemnejšie, ako keď si mi hovoril do hlavy. A Harry, ešte jedna otázka. Dal by si mi to aj v prípade, že by sme spolu nechodili?“ zavŕtala s úškrnom.
„Áno, bol som rozhodnutý. A vysvetlil by som to, neviem, niečo by som musel vymyslieť… asi to, že si moja najlepšia kamarátka?“ zaškľabil sa.
Ešte nejaký čas strávili v objatiach a bozkoch. Potom odprevadil Ginny k jej izbe a potichu sa rozlúčil.
——
V izbe si však neľahol do postele. Vybral spod vankúša zápisník a šiel do knižnice. Tam si sadol pohodlne do kresla, otvoril ho a čítal.
Chrabromilov odkaz
Harry, keď budeš toto čítať, pravdepodobne budeme mŕtvi. Ale o tom teraz nebudem písať, na súvislosti si už určite prišiel. Keď sme počuli o proroctve, začal som pátrať. Našiel som jeden dokument, ktorý je odložený v mojom trezore v pracovni za obrazom nad stolom.
Je to Chrabromilov odkaz a je určený tebe. Píše sa v ňom o príchode Temného pána, o proroctve a o sudbe, ktorá bola vyrieknutá tebe. Sudba je zapísaná na pergamene, zviditeľní ju až magický odhaľovací elixír a je uložená v godrických katakombách.
Podľa Chrabromila budeš musieť okrem zlikvidovania Temného pána aj prinavrátiť zašlú slávu Rokfortu. A to skôr, než sa stretneš s Temným pánom. Nepíše prečo, len že sa o súvislostiach dozvieš práve v katakombách. K tomu ti má pomôcť takzvaná pätica, súčasťou ktorej je aj kamienok a ten dostaneš v deň šestnástich narodenín. Päticu vytvorili Zakladatelia. Je to nejaký súbor nimi vytvorených magických predmetov.
Bifľomorová nechala niečo v knižnici.
Bystrohlavová robila záznamy ich pokusov a nechala ich, podľa Chrabromila, niekde v Rokforte.
On si svoje záznamy odniesol a uložil ich do spomínaných katakomb.
Spomína aj to, že v originály zanechal týchto pár stôp. A ja sa pokúsim ich vyriešiť.
Toto všetko bolo napísané na dvoch stránkach. So zatajeným dychom hltal každé slovo, ktoré mu tu zanechal jeho otec. Každý prečítaný riadok mu bolestne pripomínal, že sú mŕtvi. Obaja. Prudko sa nadýchol a nabral odvahu prevrátiť list. V ňom bolo zaznamenaných niekoľko bodov.
Harry = proroctvo + sudba
Sudba = godrické katakomby = záznamy v archívoch Ministerstva, mapy pozemkov, roky 950- 1050 ??? čím staršie tým lepšie, v archíve mestečka Godricova úžľabina som nič nenašiel. Poprosiť Artura, aby umožnil nazrieť do archívov
Magický odhaľovací elixír ???, NKPaL str. 156 ??? = možno, výrobok Zakladateľov ??? = viac pravdepodobné, obidve možnosti sú nereálne
Bifľomorová = knižnica, že by skrytý kľúč ???
Bystrohlavová = Rokfort, ale kde ? Vyrobili sme záškodnícku mapu, do detailov a nikde zmienka o ničom, kde by sa dalo niečo ukryť
Chrabromil = katakomby, no fajn, vraciam sa na začiatok
Pätica = chrýzos a ??? opäť katakomby
Zašlá sláva Rokfortu, prečítal som snáď všetky knihy, ktoré som mal k dispozícii a nič. Aká sláva? Skúsiť ministerskú knižnicu? Tam sú najstaršie výtlačky všetkých kníh
Záznamy končili. To bolo všetko, čo otec spísal. Musel uznať, že je toho viac ako málo. Ale niečo predsa. Pár záchytných bodov, ktoré budú musieť vyriešiť.
„Harry, čo tu dočerta robíš?“ ozval sa rozospatý Siriusov hlas. „Si normálny? Sú tri hodiny v noci, prečo nespíš?“
Spucoval ho a nechápavo sa posadil oproti nemu.
„Niečo mám, ale prosím ťa, nepýtaj sa ma, ako som k tomu prišiel, pretože ti to nepoviem,“ vysvetlil a podal mu zápisník. Sirius ho so záujmom vzal a na jeden nádych prečítal. S otázkou v očiach sa pozrel na Harryho.
„Odkiaľ to máš?“ vyzvedal podozrievavo.
„Prepáč, ale to ti nepoviem. Každopádne budem musieť pokračovať tam, kde otec skončil,“ zahováral s pohľadom upretým na knižočku v Siriusových rukách.
„Dobre, ako chceš,“ privolil a Harry v jeho hlase cítil sklamanie. Nedivil sa, ale priznať to, že mu to dal Snape znamenalo, že by musel priznať všetko. A na to sa stále necítil.
„Takže sa v prvom rade opýtame Artura, či mu James spomínal niečo o archívoch,“ spustil Sirius po chvíli. Tento „nález“ ho tak upútal, že v momente zabudol na návrat do postele. „Ak nie, čo je viac ako pravdepodobné, keďže tu nič nezaznamenal, tak ho o vybavenie prístupu poprosím ja a skúsim nájsť nejakú mapu alebo plán podzemných chodieb v Godricovej úžľabine.“
„Dobre. Táto zmienka pri magickom odhaľovacom elixíre, NKPaL str. 156, bude najskôr nejaká kniha, ibaže ja si všetky názvy kníh nepamätám. Pokúsime sa ju nájsť a vyčítať v nej, čo za elixír to vlastne je.“
„Ktovie, čo je tá zašlá sláva Rokfortu. Aj tu by nám mohol pomôcť Artur a zabezpečiť vstup do ministerskej knižnice, možno v nej niečo nájdem.“
„Ale to znamená, že pátrať budeš len ty,“ protestoval Harry.
„Samozrejme. Hádam si nemyslíš, že ti McGonagallová dovolí odísť zo školy teraz, keď má na teba také ťažké srdce.“
„Fajn. Tú Bifľomorovú sme už asi vyriešili. Ale čo tá zmienka o Bystrohlavovej? Myslíš, že môže byť niečo v Rokforte ukryté? Nejaké záznamy ich pokusov?“
„Všetko je možné. Zober si Tajomnú komnatu. Slizolin si do nej ukryl svoju obludu. Možno si Bystrohlavová tiež vytvorila nejakú skrýš, miestnosť, komnatu, do ktorej postrkala svoje záznamy.“
„Možno to tak bude, len nechápem, ako zistíme, kde si to ukryla. Ako je to s tým trezorom? Budem ho môcť otvoriť?“
„Určite, rovnako ako aj dom. Asi bude stačiť len dotyk, trezor spozná Pottera. A keď nie, vyskúšame aj krv.“
Rozprávali a špekulovali nad možnými aj nemožnými variantmi riešenia predložených stôp. Pritom absolútne zabúdali na čas, obaja sa tak nadchli novými objavmi, že ich razom prebrali a na spánok už nemysleli.
„Harry, teba trápi ale aj niečo iné. Nemysli si, že som si nevšimol, aký si od príchodu zamyslenejší. Čo sa stalo? Môžem ti nejako pomôcť?“
„Pomôcť asi nie, skôr by si mi mohol poradiť. Neviem, čo mám spraviť. Ide o Lunu a Nevilla…“ A vyrozprával mu o ich podozreniach, o ponúknutej pomoci, ktorú odmietol. O jeho obavách, aby ich nezatiahol do niečoho nebezpečného. Taktiež o slovách jeho matky, na ktoré si spomenul. Aby od seba neodháňal ľudí, ktorí mu ponúknu pomoc. A tiež o svojom rozhodnutí povedať všetko Ginny. Potom stíchol a strašne túžil, aby mu dokázal Sirius nejako pomôcť. Aby ho presvedčil o tom, že jeho rozhodnutie je správne. V kútiku duše si priznal, že by sa chcel riadiť radou svojej matky.
„Čo sa týka Ginny, jednoznačne súhlasím s tým, aby vedela pravdu,“ ozval sa napokon s miernym úsmevom. „Podarilo sa mi ju spoznať, ako som už spomínal, veľmi mi pomohla. A čo sa týka teba, budeš potrebovať niekoho, o koho sa budeš môcť oprieť. Niekoho, kto ťa podrží, povzbudí, podporí a hoci aj poteší. A ona toto všetko dokáže, tým som si istý. A nebolo by voči nej spravodlivé, aby nevedela, o čo v skutočnosti ide. Aj keď by to samozrejme robila len kvôli láske k tebe, zaslúži si tvoju úprimnosť. Je síce pravda, že tvoji priatelia ťa nenechajú samého, predsa len od niekoho, kto ťa miluje, je tá podpora trošku príjemnejšia. A ohrozovať ju nemusíš. To, že bude o všetkom vedieť ešte neznamená, že sa musí nutne do niečoho namočiť. Keď sa rozhodneš niečo podnikať, nikde nie je napísané, že ju musíš ťahať so sebou. Aj keď som presvedčený, že sa ponúkne aj sama. A k Lune a Nevillovi, v tom sa musíš rozhodnúť sám. Je to vlastne také isté, ako u nej. Nemyslíš si snáď niečo také, že by ťa zradili?“
„Nie,“ vyhŕkol okamžite. To mu nikdy nenapadlo. Nad takouto možnosťou nikdy neuvažoval. Hocikomu sa mohol jeho výber priateľov zdať diskutabilný, ale napriek tomu, aké názory majú druhí na Nevilla a najmä Lunu, on im bez výhrady veril. Obidvaja sú jeho priatelia, možno nie takí blízki, ako Ron a Hermiona, ale dokázali mu, že za ním stoja. „Možno by mohli poznať pravdu,“ nadhodil.
„Keď si myslíš, že zmenia názor v momente, ako im povieš pravdu,“ spustil zamyslene a pozoroval Harryho, „uvedom si jednu vec. Na Ministerstve toho zažili viac ako dosť, šli tam v nevedomosti, len preto, že ti chceli pomôcť a stálo ich to skoro život. Obrátili sa ti chrbtom? Tá istá situácia nastala aj po Rokville. A okrem toho najlepšie vieš, koľko pravdy je v tom ich názore na teba a takzvanom Vyvolenom.“
„Áno to je pravda, a napriek tomu to chcú vedieť.“
„No vidíš. A keby si sa chcel nejako, ja neviem, poistiť, tak môžete založiť spolok, organizáciu,“ zachechtal sa, „niečo ako bola v minulom roku Dumbledorova armáda. Teraz by to mohlo byť niečo ako Združenie na pomoc, podporu a povzbudenie Vyvoleného,“ začal sa smiať.
„Prestaň, Sirius. Ja to myslím smrteľne vážne, nechcem si z toho robiť srandu,“ zamračil sa.
„Aj ja to myslím vážne. Dobre, ten názov je trocha šibnutejší,“ zaškľabil sa, „ale niečo v tom duchu by to mohlo byť. Zaviazali by sa ti, že ťa počúvnu na slovo, to znamená, že keď povieš, že nikam nejdú, tak jednoducho nepôjdu. Spísali by ste akúsi zmluvu a ja sa k vám s radosťou pridám. A ešte mi napadlo, Bystrohlavová, je dobré mať niekoho po ruke, kto sa v nej trocha orientuje a to Luna bezpochyby je.“
„Spolok, zmluvu, nie je to pritiahnuté za vlasy?“
„Prečo? Pozri na Fénixov rád, všetci sú za jedno a všetci zložili prísahu. A minulý rok ste sa svojím podpisom tiež zaviazali niečo dodržiavať. Veď ti hovorím, ja sa k vám pridám. Môžeme sa stretávať v Núdzovej miestnosti, keď budem mať možnosť prísť, s radosťou prídem. Aj keď by som to nemal zneužívať, ako zástupca Rádu si môžem požičať neviditeľný plášť hockedy.“
„To by si vážne urobil?“ neveriacky sa naňho Harry zadíval.
„Áno, prečo nie? V prvom rade skúsim niečo vypátrať na Ministerstve a keď budem mať na to čas, prídem. Len sa musíme dohodnúť, ako to urobíme, či ma tam tá miestnosť pustí…“
Vonku sa už dávno rozvidnelo, ale oni stále sedeli v kreslách a preberali získané informácie. Na hodinky ani jeden z nich nepozrel. Zahĺbených do diskusie ich našla Molly a obom okamžite vynadala. Keď sa dozvedela, že Harry v noci nespal, vynadala Siriusovi ešte raz.
——
„Prečo si v noci nespal?“ spýtala sa ho Ginny, keď sa po raňajkách zavreli v jej izbe.
„Snape mi dal niečo, vysvetlím ti to, ale najprv by som ti rád povedal o všetkom,“ zadíval sa na ňu. Videl v jej očiach odhodlanie, vedel, že je pripravená prijať pravdu, nech by bola akokoľvek krutá. Sadli si na zem a ona sa oňho oprela. Rozpovedal jej všetko. Začal tým, čo mu povedali jeho rodičia, o čom sa v lete rozprával s Dumbledorom a aj o tom, čo našli v kamennej knihe. Nato jej ukázal zápisník od Snapa. Porozprával jej o všetkom, o ich teóriách aj o tom, ako bude prebiehať ich ďalšie pátranie.
Celú dobu sedela schúlená v jeho náručí, zvierala mu dlaň a pozorne počúvala. Občas mu položila otázku, keď potrebovala niečo lepšie pochopiť. Keď dorečnil, zhlboka si vydýchol. Bol rád, že jej to povedal. Nechcel mať tajomstvá, nechcel sa pretvarovať, nedokázal by jej ďalej klamať do očí. Keď k nemu napokon zdvihla pohľad, vedel, že spravil dobre. Bola vyrovnaná, so všetkým zmierená a pripravená mu pomôcť. Akokoľvek. Len ho objala a dlhú chvíľu nepúšťala.
„Tak fajn,“ povedala, keď ho pustila, „vrátime sa ku Snapovi. Čo si myslíš, že hľadal v dome tvojich rodičov?“
„Určite nie to, čo mu údajne zobral môj otec. A čo hľadal? Ja neviem.“
„Ešte mi tak napadá, nehnevaj sa, ale ty si zaslepený nenávisťou k Snapovi,“ pozrela mu do očí, či ju nebude chcieť prerušiť. Keď nevidela žiadnu známku protestu, pokračovala. „Tvoj otec predsa vravel, že to nevedel. To znamená, že ich vzájomná nenávisť nemusí mať nič spoločné s tým tajomstvom. Oni sa nenávideli len preto, že sa proste nenávideli.“
„Myslíš, akože z princípu?“ mykol plecami a ona prikývla.
„Možno práve z toho istého princípu nenávidel aj teba.“
„On ma nenávidí stále,“ prerušil ju.
„To je hlúposť. Možno ťa nemiluje, ale rozhodne ťa prestal nenávidieť… neprerušuj ma,“ vrkla, keď sa nadychoval, „ten princíp… nenávidel teba a aj tvojho otca. Pretože ste Potterovci. Čo keď dôvod jeho nenávisti nemá s vami nič spoločné? Čo keď vlastne nenávidí niekoho iného?“
„Myslíš iného Pottera? Akože môjho dedka? Čo ten s ním mal spoločné? Pochybujem, že by sa s ním niekedy v živote stretol a už vôbec nechápem, čo také by mu mohol spraviť, aby ho nenávidel.“
„Jemu možno priamo nie, ale Snapovcom… počkaj, Harry,“ zamračila sa, pretože sa znova chystal protestovať, „veď tvoj otec hovoril, že to nevedel, nestihol mu to povedať a je mu to ľúto. Čo keď prišiel na niečo, čo sa stalo v minulosti? Skús sa nad tým zamyslieť bez toho, aby si mal pred očami Snapa, pretože vtedy nie si schopný normálne rozmýšľať. Či sa na mňa budeš hnevať alebo nie, jednoducho to tak je.“
„Uhm, možno máš pravdu,“ povedal po chvíľke uvažovania, „Ginn, môžem ťa o niečo poprosiť?“ spýtal sa a keď prikývla, spustil, „Nemohla by si od Susan zistiť mená Snapových rodičov? Matku majú rovnakú. Samozrejme nejako nenápadne, medzi rečou, čo?“ hodil po nej psie oči.
„Keby si sa jej pýtal ty, bolo by jej to podozrivé, pokiaľ ti dobre rozumiem. A ty si myslíš, že mne ten náhly záujem zožerie?“
„Veď ty na niečo prídeš,“ zazubil sa a pritiahol si ju k sebe. Naoko sa bránila, ale potom mu jeho bozky opätovala.
„A keď budeš vedieť tie mená, čo máš s nimi v pláne?“ vyzvedala po ležiačky s hlavou na jeho nohách.
„Niečo o nich zistiť,“ uvažoval a prstami prechádzal po jej tvári, „alebo lepšie povedané, zistiť všetko, čo sa o nich dá. A keď mali niečo spoločné s Potterovcami, tak to vypátrať. Kde sa dajú zohnať informácie o čarodejníkoch?“
„Neviem, môžeme skúsiť zoznamy žiakov, ktorí chodili do Rokfortu.“
„Noviny, spoločenské rubriky…“
„Keby sme vedeli, čo robili. To mi už asi Susan nevyzradí… že?“ uškrnula sa.
——
Po obede dal prečítať otcove záznamy aj Ronovi a preberali spolu nočný rozhovor so Siriusom.
„Odkiaľ máš vlastne ten zápisník?“ spýtal sa ho Ron.
„Prepáč, ale toto ti nepoviem, pokiaľ si niečo neoverím,“ odpovedal a rozhodne sa zadíval Ronovi do tváre.
„Fajn, ako chceš.“ Bola na ňom vidieť nespokojnosť. „Aj tak si myslím, že s tým má niečo spoločné Snape a to jeho čudné správanie. Ale nemusíš sa obťažovať a niečo mi vysvetľovať.“
„Ron, veď hovorím, že si musím niečo overiť,“ snažil sa ho presvedčiť.
„Dobre, jasne, pochopil som,“ odvrkol s červenou tvárou.
„Prestaňte sa dohadovať a radšej poďme vymyslieť, čo budeme robiť ďalej,“ prerušila ich rozbiehajúcu sa hádku Ginny. Chvíľu po sebe zazerali, ale napokon sa obaja upokojili. Vlastne Ron len prestal zazerať a rozprával normálnym tónom. A Harry sa cítil zle, ale pokiaľ nezistí, čo sa mohlo stať medzi Snapovcami a Potterovcami, tak pravý dôvod neprezradí.
——
Ďalšie dni strávili nič nerobením, pofľakovaním sa a preberaním získaných noviniek. Sirius poprosil Artura, aby mu vybavil prístup do ministerských archívov. Prisľúbil, že sa o to pokúsi a hneď, ako to bude možné, prinesie mu povolenie. Taktiež s knižnicou. Na dôvody sa našťastie nepýtal a taktiež zistili, že Harryho otec pred ním nič nespomínal. Asi to už nestihol.
Snape sa v Hlavnom štábe už našťastie pre Harryho neukázal, ale dozvedeli sa, že sa mu konečne podarilo získať vzorku drogy, ktorú podávali Percymu. Vďaka zadržaniu Umbridgovej mal prístup do jej laboratória a začal s vymýšľaním a pokusmi na vytvorenie protijedu. V elixíroch sa vyznal a všetci sa zhodli, že by sa mu mohlo podariť niečo vymyslieť. Alebo sa tým aspoň presviedčali a upokojovali.
Ginny sa podarilo získať od Susan informáciu. Dokázala vymámiť počas rozhovoru aspoň meno ich matky, ale na rozhovor o Snapovom otcovi sa necítila. Nevedela, ako by nenápadne zvrtla na túto tému rozhovor. A Harry jej to ani nezazlieval, to už rovno mohli povedať Susan, o čo im ide. Keď sa jej Harry opýtal, ako sa jej podarilo zistiť to meno, len sa tajomne usmiala a povedala, že ony už dievčatá majú svoje témy, pri ktorých sa spomínajú mená. Radšej ďalej nevyzvedal.
Ďalšou novinkou, ktorá rozprúdila búrlivé debaty, bolo Kingsleyho tajné stretnutie s Carsonom v ministerskom podzemí. Musel pritom oklamať štyroch aurorov, ktorí boli na stráži, ale podarilo sa mu to. Vytiahol z uväzneného smrťožrúta nejaké informácie pomocou Veritasera a potom bol prinútený trocha mu upraviť pamäť. Avšak zistil len to, že Carson chlapca nepoznal, nevedel jeho meno a ani ho nevedel poriadne popísať. Povedal len to, že bol čiernej pleti. A všetkým sa vybavil Zabini, proti ktorému im chýbali dôkazy. Nemali ho na základe čoho obviniť a tak boli prinútení uspokojiť sa len s jeho dôkladným strážením a pri náznaku čohokoľvek nekalého bola McGonagallová rozhodnutá ho vylúčiť.
Pán Weasley spolu s Charliem kúpili pozemok v okolí Storringtonu. Mali na výber z niekoľkých možností, ale vybrali si to, ktorého okolie im aspoň trocha pripomínalo bývalý Brloh. Hneď, ako sa trocha oteplí a zmizne sneh, začnú s výstavbou.
Harry so Siriusom sa v piatok vybrali pozrieť si navrhovaný dom. A Harry neváhal ani na moment. Dom bol veľký, priestranný a v letných mesiacoch určite slnečný. Na poschodí sa nachádzalo päť izieb, z ktorých sa rozhodli spraviť spálne a na prízemí boli ďalšie dve izby vrátane priestrannej obývačky s krbom a praktickou kuchyňou. Za domom bola nádherná, drevená, zastrešená veranda. Ideálna na posedenia. Z prednej časti dovideli na muklovské mestečko Cranbrook a vzadu sa v blízkosti nachádzal les. Určite v lete preskúma okolie. Ešte ten deň dom kúpili a Sirius prehlásil, že s pomocou Susan do leta dom zariadia a taktiež sa postará o ochranné zaklínadlá v okolí domu vrátane zapojenia krbu do letaxovej siete.
——
V nedeľu, pred ich odchodom do školy, sa s nimi rozlúčili Susan a Charlie, ktorí mali v nasledujúcich mesiacoch zháňať po Európe bývalých Susaniných spolupracovníkov a vracať sa mali len sporadicky. A oni sa vrátili do školy, kde sa im mal začať bežný druhý polrok.
„No tak? Aké boli Vianoce?“ zachichotala sa na nich Hermiona, keď sa k nej pridali po príchode z Hlavného štábu. Prisadli si k nej v klubovni a po jej otázke sa začali na seba pozerať a uškŕňať. Rozpovedali jej všetko, najviac sa divila tomu, že si na ňu Snape vsadil.
„K tomuto si sa ako dostal?“ spýtala sa ho prekvapene, keď si dočítala otcove poznámky.
„Nepokúšaj sa z neho nič dostať, nič nepovie. Vraj až keď si niečo overí,“ frflal Ron a zazeral pritom na Harryho. Hermiona nechápavo zdvihla obočie.
„Má úplnú pravdu, nepoviem nič,“ zaškľabil sa na ňu a ona zvraštila obočie pod úporným premýšľaním.
„Skade sa k tomu dostal Snape?“ vypálila naňho po chvíľke a jeho to zarazilo, „Kde by si inak k tomu prišiel?“ pokračovala, keď zbadala jeho zaváhanie. „Musel ti to dať jedine on, takže? Povieš už konečne pravdu?“
„Ja si tiež myslím, že za to môže Snape,“ súhlasil Ron, skúmavo a netrpezlivo sa zadíval na Harryho. Ten ucítil stisk Ginninej ruky.
„Dobre teda, mám to od neho,“ privolil a narýchlo premýšľal nad nejakou výhovorkou, „zobral to z domu mojich rodičov po ich smrti. Nepovedal prečo, len to, že cítil akúsi potrebu to odtiaľ vyniesť.“
„A čo tam robil? Keď boli mŕtvi?“ vyzvedala ďalej Hermiona. „Nemá to súvislosť náhodou s tým, že sa k tebe začal správať inak? Menej nenávistne, dokonca so záujmom?“
„Neviem, o čom hovoríš. V tom dome bol preto, lebo tam hľadal nejaké dôkazy o tej vražde. Nejakú stopu po Voldemortovi. Veď predsa zmizol bez stopy a on sa to pokúšal zistiť.“
„A ty si myslíš, že ti to uveríme?“ vyprskla naňho.
„Pozri, ja ti hovorím len to, čo mi povedal on,“ skúšal sa ich presvedčiť. „A k tomu jeho správaniu… Čo keď to súvisí so Susan? Rozmýšľali ste nad tým? Pretože aj ja som mu prestal prejavovať nenávisť práve kvôli nej a Siriusovi.“
Musel to povedať naozaj presvedčivo, pretože Ron sklonil hlavu a začal nad tým premýšľať. Hermiona naňho síce pár sekúnd neveriacky zazerala, ale potom obrátila pozornosť naspäť do poznámok. Vymenil si letmý pohľad s Ginny a tá sa naňho zamračila. Len pokrčil plecami, necítil sa na to, aby toto tajomstvo zrádzal, pokiaľ nepozná pravdu.
„K tejto poznámke,NKPaL str. 156, asi viem o ktorú knihu ide,“ ozvala sa po chvíli zamyslene Hermiona a pozrela na hodinky. „Dnes sa už do knižnice nedostanem, ale zajtra si ju pôjdem požičať. Mala by to byť kniha Najstaršie kúzelnícke povesti a legendy a prezerali sme ju na začiatku roka. Myslím, že tam bola zmienka o magickom odhaľovacom elixíre.“