„Už by si mal ísť,“ navrhla.
„Ešte chvíľku,“ zabručal.
„Aj tak im nenahovoríš, že si sa umýval tak dlho,“ usmiala sa, „bež prvý, ja sa vrátim za niekoľko minút.“
„Ginn,“ protestoval.
„Tak ti treba, chcel si to,“ povedala s úškrnom a pustila ho. Ruku jej však stále držal a pozeral, ako robí malé kroky vzad. „Harry, pusti ma,“ vyzvala ho potichu.
Nakoniec rezignoval a sledoval, ako sa usmievajúc stráca vo dverách. S povzdychom sa vybral dole schodmi. Mala pravdu, jednoznačne si za túto situáciu mohol sám. Aj keď si nevedel predstaviť, či by im v niečom pomohlo, keby sa vyzradili. Pochyboval o tom, že by sa jej bratia zmierili s jeho tesným kontaktom s ich sestrou. Problém sa mal však vyriešiť sám.
„Chyťte ho a zoberte mu prútik!“ zaznel rozkaz a vrhli sa naňho dve nahnevané červenovlasé postavy. Než stihol zareagovať alebo sa začať brániť, zdrapili ho pod paže a vliekli do salónika. Ucítil, ako mu niekto vytiahol prútik. Od prekvapenia a šoku nevydal ani hlások. Hodili ho do kresla.
„Zabezpeč izbu, Bill,“ ozval sa Charlie nazúrene.
„Šibe vám? Čo robíte?“ konečne sa mu podarilo spamätať. Chcel sa postaviť, ale vtlačili ho naspäť do kresla a mierili naňho štyri prútiky.
„Tu budeš pekne sedieť a my sa s tebou porozprávame,“ zavrčal Fred.
„Čo sa stalo?“ spýtal sa rozčúlene, aj keď odpoveď na svoju otázku dávno tušil.
„Ty sa pýtaš, čo sa stalo?“ vyštekol George, „Stalo sa asi to, kamarát, že si sa oblizoval s našou sestrou!“
„A keď si myslíš, že ti to dovolíme, tak sa strašne mýliš, kamarát!“ húkol po ňom Charlie a do oslovenia kamarát vložil značnú dávku irónie. Harry sa nechápavo díval z jednej nevraživej tváre, od zúrivosti sčervenanej, do druhej. Civeli naňho štyri páre divokých očí. Za ich hlavami zazrel Rona, ktorý celú scénku pobavene sledoval.
„Ty si im to povedal?“ obvinil ho. Ron len zavrtel hlavou a zachechtal sa.
„Nie, on nám nič nepovedal, Charlie vás videl,“ vysvetlil Bill a strčil mu prútik pod nos.
„Počkať!“ naštartoval sa Charlie, „Ty si to vedel?“ otočil sa na svojho najmladšieho brata a keď prikývol, pokračoval. „A prečo si nám to nepovedal? Ako si mohol dovoliť, aby si tento, tento zmätok, s ňou niečo začal…“
„Tak to prr, drahý Charlie,“ ohradil sa urazene a zazeral, „dávaj si pozor na ústa…“
„Lebo čo?“ otočil sa naňho. Harry v momente sklapol. „Pokiaľ si si nevšimol, mieria na teba prútiky. Tak sa kroť!“
„Čo mu spravíme?“ spýtal sa Fred, „Ktorú časť tela mu poškodíme?“ šialene pri tom ukazoval na jednotlivé časti jeho tela.
„Ja by som navrhoval zlomiť nohy.“
„A k tomu aj ruky.“
„Jednoducho ho vykastrujme!“ vyletel Bill a mieril mu do rozkroku. Ron sa chechtal na celé kolo.
„Vy ste sa museli zblázniť!“ zareval Harry a pritiahol si nohy k sebe. Chcel pôsobiť odhodlane a statočne, ale pravdou bolo, že mal zadok stiahnutý od strachu.
„Áno, máš pravdu, zbláznili sme sa,“ George sa nepríčetne rehotal, „ a teraz ti poriadne ublížime, aby si pochopil, že sa na našu sestru nebudeš ani vešať, ani ju obchytkávať, ani ju oslintávať a na všetko ostatné tiež rýchlo zabudneš!“
„Jednoducho dáš od nej ruky preč!“
„A nebudeš si ju všímať. Je ti to jasné?“ zahučal mu do tváre Charlie.
„Viete čo?“ vyletel. „Strčte sa všetci do prdele. Seriem na vás zvysoka!“ húkal po nich. „Ja dobre viem, že nie som pre Ginny žiadna prvá cena v lotérii, ale to by asi nebol nikto. Že? Pre vás stojí každý za hovno, ale aby vám bolo jasné, ja ju milujem a ona miluje mňa! A keď si myslíte, že sa jej vzdám len preto, že sa mi tu vyhrážate, tak to sa veľmi mýlite! Môžete sa pokojne postaviť aj na hlavu, dolámte mi nohy aj ruky, rozbite mi hubu, ale ja sa od vás nenechám zastrašiť!“ zahučal a potom stíchol. Nechápavo na nich civel a videl, že sa im nenávistné tváre pomaly menia. Jeden po druhom sa začali uškŕňať. Pozerali sa po sebe a začali sa smiať. Všetci Weasleyovci sa zadúšali smiechom.
„Čo to má znamenať?“ neveriacky na nich zazeral.
„Nič, len sme ťa chceli preskúšať,“ chechtal sa Fred.
„Chceli sme si overiť, ako veľmi si odhodlaný brániť sa,“ zadúšal sa George.
„No to sa vám teda úžasne podarilo,“ urazene sa postavil a chcel odísť. Ich ruky ho ale vtisli naspäť.
„Pozri, Harry,“ spustil Charlie vážne, „podozrenie som mal hneď od začiatku. Všimol som si v Rokville, ako si reagoval na to, ale to je jedno. Aby ti bolo jasné,“ zamračil sa, „nemáme nič proti tomu, aby si chodil s našou sestrou, ale upozorňujem ťa, že keď bude nešťastná, vypiješ si to.“
„Keď jej akokoľvek ublížiš, keď kvôli tebe uroní jednu zbytočnú slzu,“ pridal sa Bill.
„Potom sa stane to, čo sme ti sľubovali a pokojne začneme tou kastráciou,“ doložil Fred.
„Vieš, my ju máme totiž radi a máme povinnosť ju ochraňovať,“ spustil George, ale Harry ho prerušil.
„Ja ju mám tiež rád a nechcem, aby sa jej niečo stalo. Vážne si myslíte, že by som jej chcel ublížiť?“
„To si nemyslíme, len ťa upozorňujeme na fakt, že ťa prizabijeme, keď ju spravíš nešťastnou,“ zhrnul Charlie.
„Nemám v pláne spraviť ju nešťastnou,“ vrkol po ňom a zazeral. Keď sa však po chvíli očného kontaktu Charlieho výraz zmenil zo zamračeného na usmiaty a podával mu ruku, Harry si vydýchol. Postupne mu podali ruky všetci.
Nato sa všetci piati Weasleyovci veselo vychytili do kuchyne. Harry sa potreboval vydýchať.
„Kam ste všetci zmizli? Nehovorila som, že je večera?“ húkla po nich Molly.
„Boli sme zavretí v salóniku, museli sme si niečo vyriešiť s Harrym,“ zachechtal sa Bill. To sa už dohrabal do kuchyne aj Harry a prebehol ju letmým pohľadom. Všetci boli usadení a venovali sa večeri.
„Čo ste si s ním museli vyriešiť?“ opýtala sa opatrne a podozrievavo Ginny a strelila pohľadom na Harryho. Ten sa usadil a zaryto zízal do taniera. Vzal do rúk lyžičku, aby pôsobil presvedčivým dojmom, že sa nič nedeje a úzkostlivo čakal, čo sa z tejto situácie vyvinie. Sirius sa mu zachechtal.
„To by si nám mohla vysvetliť ty, sestrička,“ zaškľabil sa na ňu Fred. Harry si strčil do úst lyžicu len preto, aby mal plné ústa.
„Aha,“ povedala jednoducho. Zrejme jej to došlo a začala sa potichu chichotať.
„O čo ide, zlatko?“ spýtala sa jej mamka a naberala si zemiaky. Harry na ňu konečne pozrel. Keď sa ich pohľady stretli, spýtavo zdvihla obočie a tak len bezradne pokrčil ramenami. Nepredpokladal, že by mu mohla Molly spraviť niečo strašnejšie, ako jej divokí bratia. Aspoň sa nádejal.
„O nič hrozné, len o to, že sa s Harrym máme radi a chodíme spolu,“ povedala smerom k mamke a potom sa obrátila k bratom. „Môžem dúfať, že ste mu príliš neublížili?“
„Neboj,“ zasmiali sa všetci. Pán Weasley strelil skúmavý a zamračený pohľad na Harryho.
„A nie ste na to ešte mladí?“ opýtala sa ich pokojne pani Weasleyová. Harrymu zabehlo a Sirius ho s úškľabkom trieskal po chrbte.
„Ale mami, ty si predsa začala chodiť s tatkom ešte pred pätnástkou a ja budem mať za chvíľu šestnásť,“ odvrkla zamračene.
„Dávaj si pozor na tón, akým sa so svojou matkou rozprávaš,“ spucoval ju Artur, ale očami stále prepaľoval Harryho. Ten mu odhodlane pohľad vracal.
„Až tak skoro to nebude,“ odvetila jej Molly, „a okrem toho, vtedy bola iná doba. Ty nám k tomu nechceš nič povedať?“ konečne pozrela na Harryho. Zadíval sa na ňu a nadýchol sa.
„Nemám k tomu veľa čo povedať,“ hovoril pomaly a cítil, ako horí, „len to, že Ginny milujem z celého srdca a bol by som rád, keby ste sa to pokúsili rešpektovať,“ zmĺkol. Na viac sa nezmohol. Chvíľu naňho obaja uprene pozerali a on statočne odolával.
„Dobre teda, ale upozorňujem vás na to, aby ste sa krotili,“ vyriekla napokon Molly svoj ortieľ.
Harrymu spadol zo srdca obrovský kameň a pozrel na Ginny, ktorá sa uškrnula. Úsmev sa mu nepodarilo vyčarovať. Počas celej večere všetci preberali svoje vzťahy z obdobia dospievania. On sa však nezapájal.
——
„No vidíš, bolo to také strašné?“ spýtala sa ho Ginny, keď sa stretli rovnako ako noc predtým. Boli sami zavretí v salóniku, ktorý Harry zabezpečil. Teraz mu sedela na kolenách a s úsmevom ho objímala.
„Áno, bolo to dosť hrozné,“ sťažoval sa zamračene, „Ginn, oni mi chceli zlámať nohy a chceli ma vykastrovať,“ prskol naštvane.
„Ale nehovor,“ chichotala sa, „to by hádam nespravili,“ nevedela sa dosmiať. Čakal, kým sa dorehlí.
„Si si tým taká istá? Vyzerali odhodlane,“ namietol s miernym úsmevom.
„Veď ťa len skúšali,“ uškrnula sa.
„To áno, ale než som to pochopil, tak mi dali riadne zabrať. A medzi nami sa aj tak nič nezmení, pochybujem, že mi dovolia, aby som sa ťa chytal a bozkal na každom kroku.“
„Tak po prvé, milý môj, na to sú potrební dvaja. Po druhé, keď sa niekde stratíme, nikto po nás nebude pátrať. A po tretie, za to, že sa budeme držať za ruky a občas si dáme bozk, ťa nikto nezavraždí. A okrem toho, ja by som si nedovolila tisnúť a lepiť sa na teba pred mamkou, zabila by ma,“ zachichotala sa a pritúlila sa k nemu, „Som rada, že vedia o našej láske.“
——
Na druhý deň ráno ho musel zobudiť Ron. Nestávalo sa často, aby spal dlhšie ako jeho kamarát, ale posledné dve noci šiel spať dosť neskoro a teraz to doháňal. Keď sa obliekli a vychytili do kuchyne na neskoré raňajky, narazili na rozvášnenú Molly, ktorá vydávala pokyny menšej bojovej jednotke v zložení Susan, Fleur, Ginny a Tonksová. Posledne menovanú zapájala len zriedka. Všetky pretáčali oči, ale poctivo sa snažili plniť inštrukcie pri príprave sviatočnej skorej večere.
„Tu máte,“ húkla po nich netrpezlivo, „rýchle sa najedzte a potom vás tu nechcem vidieť. Len by ste zavadzali.“
Sadli si za stôl a narýchlo sa pustili do hrianok. Ginny si neodpustila menšiu provokáciu, podišla k Harrymu a vtisla mu na líce bozk. Potom s úškrnom odkráčala ku dresu, kde čistila zeleninu. Harry stuhol a sledoval mamku Weasleyovú, ako zareaguje. Len naňho pár sekúnd civela, ale potom sa s miernym zavrtením hlavy otočila a vydávala ďalšie rozkazy. Harry fľochol po Ginny a tá mu poslala vzdušný bozk. Zamračil sa. Na tento vývoj udalostí si bude musieť zvyknúť a ako sa zdalo, jeho láska sa asi rada zahráva s ohňom.
Celý deň presedeli v izbe, kde hrali striedavo šach a rachotiacu sedmu. Neskôr sa k nim pridali aj dvojčatá.
„Mamka sa ide z tej večere zblázniť,“ zavrčal George, keď si sadol na posteľ. Jeho brat ho nasledoval.
„Asi si chce šplhnúť pred Snapom,“ zasmial sa Fred, „aj keď pochybujem, že jej to k niečomu bude. Ten umastenec nepochváli nič, čo nie je slizolinské. A aj medzi tým hľadá výnimky.“
„Vymysleli ste naňho niečo?“ obrátil sa k ním s nádejou Ron.
„Jasne, špeciálne preňho, ale bude to ťažké,“ vysvetľovali dvojičky a vytiahli malé vrecko, „bude sa mu to musieť vysypať nenápadne do pitia.“
„Čo to je?“ vyzvedal ďalej.
„To sa nechaj prekvapiť, braček,“ chechtali sa, „keď to vyjde, budeš sa váľať po zemi.“
„Ako to chcete spraviť?“ nechápal Harry, „Pochybujem, že sa vám podarí niečo nasypať mu do pohára, nie je úplne blbý a pozná vás. Vie, že od vás môže čakať len to najhoršie.“
„To nevieme, drahý švagrík,“ zaironizoval Fred a zaškľabil sa naňho, „budeme musieť improvizovať, na niečo snáď prídeme.“
Harry mu úškľabok vrátil. Medzitým, ako vymýšľali stratégiu ohľadne nasypania tajomného prášku do Snapovho pohára, Harry zacítil škvŕkanie v bruchu. Obed tentoraz nedostali, pretože večera, ako ju nazvala pani Weasleyová, sa mala podávať okolo štvrtej a mala byť skutočne kráľovská. A netreba zabudnúť na tú hromadu koláčov a zákuskov, ktorú poukladali v salóniku ku stromčeku.
„Už prišiel,“ oznámila im Ginny vo dverách. Na tvári mala mierny úsmev, sadla si vedľa Harryho a v momente ho držala za ruku. „Bez komentárov,“ vrkla po dvojčatách, ktorí sa nadychovali k nejakému slovnému výpadu. Sklapli. „Mamka sa ide potrhať, priniesol nejaké víno a zaliezli aj so Siriusom a Susan do salónika. Za chvíľu nás zavolá na večeru. No čo? Tešíte sa?“ zachichotala sa im.
„Strašne,“ zaúpel Ron.
„Rozmýšľame, ako mu nasypať prášok do pohára, nenápadne samozrejme,“ nadhodil Fred.
„Čo mu chcete spraviť?“ vyzvedala.
„Nechaj sa prekvapiť,“ zaceril sa George, „nenapadá ti nič, ako by sa to dalo spraviť? Teraz, keď si v takom blízkom kontakte s majstrom malérov,“ zavŕtal s úškrnom, „mohla by si niečo poradiť.“
„Odpusti si tie sprosté pripomienky,“ škaredo naňho zazrela, potom sa uškrnula a prisunula sa k Harrymu bližšie. A on na jej vyzývavú hru pristúpil. Objal ju okolo ramien a zazubil sa na dvojčatá.
„Dobre, fajn, ako chcete,“ rezignovali. „Tak pomôžeš nám niečo vymyslieť?“
„Nie, nepomôžem. Keď mu chcete niečo spraviť, následky si neste sami.“
„Možno by to chcelo nejakým spôsobom odpútať jeho pozornosť,“ navrhol Ron, „jeden z vás by mu stál za chrbtom a nenápadne mu to tam nasypal.“
„To je pravda, ale akým spôsobom odpútame jeho pozornosť?“ nedalo Fredovi.
„Možno by nám pomohol Harry,“ nadhodil George a s výzvou v očiach na neho pozrel.
„Na to zabudnite, ja ho mienim dnešný večer ignorovať,“ zaprotestoval.
„To nás v tom necháš?“ neverili vlastným ušiam.
„Ja si ho proste nechcem všímať. Ale rozhodne vám pri tom držím palce,“ zaškľabil sa a Ginny ho štuchla do rebier. Ublížene sa na ňu pozrel.
„Tak budeme musieť využiť situáciu, ktorá sa nám možno naskytne,“ povzdychol si Fred.
Na preberanie a vymýšľanie ďalších možných situácií, ktoré by viedli k nenápadnému podstrčeniu prášku pre Snapa im čas neostal, pretože začuli húknuť mamku, ktorá ich zvolávala na večeru. Nešťastne sa vychytili dole.
„Myslíš to vážne? Že si ho nebudeš všímať?“ zabrzdila ich medzi dverami.
„Smrteľne, ale mám taký blbý pocit, že on si ma bude všímať,“ zaškeril sa. Len pokrútila hlavou a obrátila sa k odchodu. „Počkaj,“ zarazil ju a pritiahol si ju k sebe. „Dnes som ti ešte nedal poriadnu pusu.“
„Chcel si povedať, že dnes si mi nedal ešte žiadnu pusu,“ usmiala sa a pobozkala ho.
Nemohli sa zdržovať, keď nechceli riskovať vybitie si hnevu mamky na svojich hlavách a preto sa ruka v ruke vybrali do kuchyne. Kuchyňa bola preplnená. Na čele stola sedel Sirius a vedľa neho boli postupne pousádzaní Susan, Snape, Lupin Tonksová, Bill, Fleur a Charlie. Z druhej strany boli dve miesta voľné a nasledoval Ron, Fred, George, Molly a Artur. Stôl sa prehýbal pod množstvom jedla, mís so zeleninou, rôznych omáčok, zemiakov, mäsa, moriakov.
„Dobrý večer,“ pozdravili, keď sa dohrabali do kuchyne. Pochopil, že posledné dve prázdne miesta sú pre nich a tak s miernym úsmevom zamierili tam. Gentlemansky jej odsunul stoličku a potom sa pohodlne usadil na tú svoju. Nemohol si nevšimnúť, že Snape ani na Vianoce neopustil svoj zaužívaný štandard a oblečený mal svoj povestný netopierí habit.
Počas rozpravy pána Weasleyho na tému Vianoc, ktorú aj tak nikto nikdy nepočúval, sa pozrel po zúčastnených, ktorých mohol zo svojho miesta zazrieť. A na všetkých tvárach sa zrkadlilo napätie, dokonca aj ovzdušie bolo presýtené nervozitou. Jediný, kto sa očividne bavil, bol Snape. Jeho ironický úškľabok, aj keď nebol taký zjavný ako v minulosti, sa proste nedokázal prehliadnuť.
Pustili sa do večere, naberali si na taniere zo všetkých jedál, ale tá tradičná dobrá nálada a rozhovory, ktoré tu boli úplne samozrejmé, akosi absentovali.
„Nejaké ticho,“ rýpol si Harry a všetky oči strelili po ňom. Nemohol si to odpustiť, dralo sa mu to na jazyk od začiatku večere. Sirius a Susan ho zavraždili pohľadom, ale Snape sa len zaškľabil. „Čo je nové na Ministerstve, pán Weasley?“ opýtal sa akoby nič.
„Všetko tak ako predtým,“ chytil sa témy a začal im rozprávať o vyťažení aurorského oddelenia. Táto téma vydržala na päť minút.
„Ako to má byť vlastne s tým novým väzením?“ nadhodil Charlie, keď rozhovor uviazol.
„Zatiaľ sa preverujú tri stavby a uvažuje sa, ktorá by z nich bola tá najbezpečnejšia a najschopnejšia na ten účel,“ spustil Bill, „Aspoň tak hovoril Kingsley. Ešte to však nejaký čas potrvá, zatiaľ sú väzni v Ministerskom podsvetí.“
„A rozhodne sa o tom nebude hovoriť na verejnosti,“ doložil Lupin.
„Počul som, že si ideš kupovať nový dom, Black,“ ozval sa Snape a prepichol očami Siriusa. V pravej časti stola sa preberalo Ministerstvo, jedna polovička si evidentne nevšímala tú druhú.
„Počul si správne, Snape,“ odvetil Sirius a v jeho hlase sa zablysol slabý lúč irónie. „V piatok si ho pôjdeme s Harrym pozrieť a keď sa bude páčiť, tak ho kúpime. Začiatkom prázdnin sa budeme sťahovať. Chceš prísť na kolaudáciu?“ podpichol.
„Keď mám byť úprimný, tak ani nechcem.“
„To je škoda,“ zaškľabil sa, „uvažoval som nad tým, že by som ťa zavolal, ale keď nechceš…“
„Ginny, bola by si taká milá a podala mi ten šalát?“ Susan sa usmievajúc obrátila na menovanú a prerušila tak náznak blížiacej sa hádky. Misa so šalátom putovala cez šírku stola.
„Počuli sme, že budete mať školský duelantský pohár,“ nahol sa k nim Fred, „škoda, že za našej éry niečo také nebolo.“
Snape naňho strelil pohľadom, v ktorom sa dalo čítať, ako veľmi mu to je ľúto. Posmešne nadvihol kútiky úst.
„Áno, rozbehne sa od januára, ale to najzábavnejšie príde až v marci,“ zachichotala sa Tonksová.
„Dúfam, že ste sa prihlásili všetci traja,“ otočil sa k študentom usmievajúci Lupin.
„To by sme si nemohli nechať ujsť,“ zachichotala sa Ginny. Ron s Harrym sa na seba len pozreli a významne sa uškrnuli.
„Predpokladám, že víťaz by mal byť dopredu jasný,“ nadhodil Snape ľadovým hlasom a zavŕtal sa do Harryho, „keďže je pán Potter členom Fénixovho rádu, malo by byť jeho povinnosťou nejaký priemerný školský turnaj vyhrať. Všetko ostatné sa môže pokladať za neúspech,“ provokačne sa naňho uškrnul.
„Určite sa budem chcieť dostať v turnaji čo najďalej,“ odvetil pokojne a keby sa dalo, pohľadom ho zabije, „a budem sa snažiť po ceste poraziť čo najviac Slizolinčanov,“ zaškľabil sa.
„Tomu sa ani nedivím, Slizolinčania sú vďačným objektom pomsty Chrabromilčanov,“ v očiach mu posmešne zaiskrilo.
„Áno a platí to aj naopak.“
„Takže to vyzerá tak,“ zasiahol Sirius, „že sa súťaž zvrtne len na boj Slizolinu proti celej škole. Tak, ako tomu bolo vlastne vždy,“ zaškľabil sa.
„Čo keby sme si opäť vsadili,“ vložila sa Susan a chcela odľahčiť celú situáciu, „nepoznáme síce všetkých zúčastnených, ale mohli by sme si vsadiť na týchto troch,“ ukázala na deti, „a samozrejme aj na Hermionu. Myslím, ako ďaleko sa v turnaji dostanú. Čo poviete?“
„To nie je zlý nápad,“ pridal sa Lupin, „ja rozhodne súhlasím. Nymph, vysvetli nám, ako bude celý turnaj prebiehať a my by sme mohli uzavrieť stávky. Celkom sa mi tento druh zábavy zapáčil.“
Všetci prejavili na Harryho nevôľu nadšenie a s týmto nápadom bez výhrady súhlasili. Tonksová im začala vysvetľovať pravidlá turnaja, široko pritom gestikulovala a podarilo sa jej prevrhnúť misu s omáčkou. Keď sa červenajúc všetkým naokolo ospravedlňovala a ostatní sa na tom chechtali, Snape len podráždene a znudene prevrátil oči.
„Mne sa to nepáči,“ ozvala sa pani Weasleyová v momente, ako Tonksová ukončila vysvetľovanie. Pozrela sa smerom ku svojim deťom. „Čo keď sa pozráňajú? Čo keď sa im niečo stane?“
„Ale mami, najhoršie, čo sa nám môže stať je to, že nám narastú ďalšie dva páry nôh alebo rúk,“ zachechtal sa Ron, ale vzápätí zmĺkol, pretože ho mamka spražila pohľadom.
„Všetko bude prísne kontrolované. Nebude to nič nebezpečné, aj keď uznávam, že záverečné boje môžu byť trocha tvrdšie,“ obhajovala bezpečnosť turnaja Tonksová.
„No vidíš, mami, nemusíš mať strach,“ ozval sa Fred, „pochybujeme totiž, že by sa náš braček do záverečných bojov zapojil.“ Nato sa začal spolu s Georgeom rehotať, Ron od hanby sčervenel, Snape im dal svojím posmešným úškrnom za pravdu a ostatní členovia weasleyovskej rodiny sa na nich mračili.
„Ja si myslím, že má veľkú šancu,“ zastala si ho Tonksová, „učím ho predsa a je šikovný,“ uškrnula sa naňho, ale dosiahla len to, že Ron sčervenel ešte viac a zarazil pohľad do taniera.
„Dobre,“ spustil Sirius, „takže sme sa dohodli, máme tu štyroch účastníkov turnaja, Harryho, Ginny, Rona a Hermionu. Kto z vás štyroch skončí najlepšie?“
Všetci, vrátane Snapa, ktorý sa nezabudol smerom k Harrymu posmešne uškrnúť, tipovali Harryho. Takže ho z prípadných stávok vyradili. A začali sa medzi sebou dohadovať, kto z ostávajúcich troch bude na tom lepšie. Molly s Arturom sa napokon rozhodli, že na svoje deti nebudú uzatvárať žiadne stávky a Fleur sa to zdalo „povrhchne“ a „odporhne“ , tak sa zobrala a „odtancovala“ do knižnice.
Padali rôzne návrhy, nevedeli sa dohodnúť, kto z nich bude lepší a Harry zamrmlal poznámku, že sú ako „dostihové kone a len čaká, kedy im začnú prezerať zuby“.
„Ja si myslím,“ zavrčal Snape, „že by nám mohol poradiť pán Potter,“ strelil po ňom pohľadom. „Veď on ich pozná najlepšie, dáva im súkromné hodiny, vie, čo sa v ktorom skrýva. Pán Potter, poraďte nám, povedzte, kto z nich je najlepší,“ vyzval ho provokačným úškrnom.
„To nie je zlý nápad, Harry, daj tip,“ odsúhlasil to netopierovi Bill. Všetci naňho civeli a on sa cítil trápne. O kom má povedať, že je najlepší? Ron naňho pozeral s nedočkavosťou a takmer prosebným výrazom a Ginny mala stiahnuté obočie. Najradšej by Snapa na mieste preklial.
„Pán Potter, možno máte strach povedať svoj názor nahlas,“ zavŕtal posmešne.
„Severus, ja si myslím, že by sme nemali Harryho do ničoho nútiť,“ zasiahla Susan.
„Nie, len nech sa vyjadrí,“ podporili ho dvojčatá.
„No, Harry, poraď,“ uškrnul sa aj Charlie.
„Neviem, ktorí z nich je najlepší,“ spustil a zazeral na Snapa, „všetci majú svoje výhody a aj nevýhody. Nemám ani tušenie, kto to dotiahne najďalej. Hermiona ovláda všetky zaklínadlá a to aj neverbálne, ale jej nevýhoda je v tom, že nie je schopná ublížiť ani muche, takže, keď oproti nej nebude stáť Slizolinčan, môže mať problémy. Ron je príliš impulzívny, aj keď ovláda všetko, čo potrebuje, môže mať isté problémy. A Ginny je tiež až príliš výbušná, ale je za to rozhodná a so siedmakmi bude mať určite problémy. To je môj názor a teraz si vyberte,“ zaškľabil sa na nich.
„Tak to si nám veľmi nepomohol,“ zamrmlal Sirius. Harry len mykol plecami.
„To bola diplomatická odpoveď,“ šepla mu Ginny, „ty si myslíš, že budem mať problémy so siedmakmi?“
„Pokiaľ uspeješ medzi piatakmi a dostaneš sa medzi nás, tak áno,“ zavŕtal s úškrnom. Buchla ho do pleca.
„Samozrejme, že uspejem a ty sa postaráš o to, aby som s tými siedmakmi problémy nemala. Alebo aspoň s jednou siedmačkou,“ významne zdvihla obočie.
„Už teraz ľutujem Changovú,“ zaškeril sa a Ginny sa zachichotala.
Nakoniec to dopadlo tak, že si traja zúčastnení porozdeľovali hlasy spravodlivo. Ronovi dala hlas Tonksová, Lupin a Bill, Ginny podporili Sirius, Susan a Charlie a Hermione prejavili dôveru Fred, George a na prekvapenie aj Snape. Dohodli sa, že víťaznej trojici dá porazená šestica po galeóne.
„A čo sa stane, keď prehrám v prvom kole? Alebo keď skončí niektorí z tých troch lepšie ako ja?“ vyzvedal Harry s úškľabkom.
„Potom sa stane to, Potter, že vás vyrazíme z Fénixovho rádu,“ zaškľabil sa mu Snape a Harry ho opäť zabil pohľadom. Nato sa začali všetci chechtať. Keď chce, vie byť aj vtipný, šokujúce, pomyslel si Harry.
„Tak výborne, keď ste už dojedli a uzavreli stávky, čo keby sme sa presunuli do salónika?“ navrhla Molly, „Mládež tu dá zatiaľ do poriadku kuchyňu, bez prútikov a nechcem počuť žiadne námietky,“ vrkla po dvojčatách.
Začali sa pomaly premiestňovať do salónika a všetci vychvaľovali Mollino kuchárske umenie. Dokonca aj Snape vypustil poznámku o tom, že to bolo vynikajúce. A tváril sa dôveryhodne. Molly sa len červenala, krútila a všetkým vysvetľovala, že mala štyri zdatné pomocníčky. Vzápätí sa zarazila a zrejme chcela poznámku o zdatných pomocníčkach vziať späť, pretože Tonksová vrazila do dverí. V kuchyni zostali len dvojčatá, Ron a Harry s Ginny.
S nechuťou sa pustili do upratovania kuchyne. Dvojčatá spolu s Harrym porušili zákaz používania prútika a pomáhali si levitačnými kúzlami. Najprv poodkladali nedojedené jedlo a potom zbierali špinavý riad.
„Už ste na niečo prišli?“ opýtal sa Ron dvojčiat a čistil zatiaľ stôl. Tí dvaja sa len pofľakovali.
„Nie, zhodli sme sa na tom, že budeme musieť využiť nejakú vhodnú chvíľu,“ skonštatoval skrúšene Fred.
„Pokiaľ si bude držať pohár pred nosom a nikto ho nezamestná, tak to môžeme rovno zbaliť,“ pridal sa George.
„Dobre a keď vám to náhodou nevyjde, čo to malo byť?“ vyzvedal Harry.
„No, neviem, či by sme to mali vyzradiť, keď si nechcel dať tip,“ zafrflal George s úškľabkom.
„Vy sa neozývajte, keď ste podporili Miu,“ ohradil sa urazene Ron.
„Samozrejme, ona tu nie je, nebudeme si robiť nepriateľa z jedného z vás,“ zachechtal sa Fred.
„Braček, keď chceš poznať náš názor, Ginny bude lepšia ako ty,“ vmietol mu do očí George. Ron sčervenel a poslal ich do čerta. Harry s Ginny sa pridali k výbuchu dvojčiat.
„A môžete ma všetci, viete čo!“ húkol po nich Ron.
„Ale upokoj sa,“ zarazil ho Fred, „my vám teda povieme, čo sa mu má stať, keď nastane situácia, že sa mu to stane. Mali sa mu vo vlasoch spraviť pestrofarebné pramienky, neviem, koľko sme tam primiešali farieb?“ obrátil sa na brata.
„Asi trinásť rôznych odtieňov, hýril by farbami.“
„No nič, keď sa tu jedná už len o umývanie riadov a ku dresu sa nezmestíme všetci, my ideme skúšať šťastie. Majte sa tu, mládež,“ pozdravili ich a vystrelili z kuchyne.
„To sú ale blázni,“ krútil hlavou Ron a díval sa na dvere. Potom sa otočil na Harryho. „Ale vážne, Harry, kto z nás dopadne najlepšie? A nevykrúcaj sa,“ vyzval ho. Ginny po ňom strelila skúmavým pohľadom
„No,“ začal a skúšal sa z toho nejako dostať, „za predpokladu, že ja mám podľa stávky skončiť najlepšie z vás a to vo finále, tak jeden z vás musí skončiť v tom finálovom duely so mnou. A vôbec nemám v pláne bojovať na život a na smrť s Ginny a to isté platí aj o Mie, logicky z toho vyplýva, že to budeš ty,“ zazubil sa na kamaráta.
„Ale to si zase nič nepovedal,“ namietol nešťastne Ron.
„A ani ti nič nepovie, budeš sa s tým musieť zmieriť,“ ozvala sa Ginny, ale bolo na nej vidieť, že aj ona by rada poznala Harryho názor.
„Fajn,“ zavrčal a začal zúrivo utierať taniere. Harry sa pustil do umytých pohárov, ktoré im z vody vyťahovala Ginny. Chvíľu bolo ticho, Ron trucoval a oni dvaja po sebe pokukovali.
„Ja pôjdem,“ ozval sa Ron, „za chvíľu to budete mať, vôbec ma tu nepotrebujete a okrem toho mi Lupin sľúbil partiu šachu. Tak teda nazdar.“ A odkráčal aj on von. Harry len mykol plecami.
„Harry, aký máš názor? Ale vážne,“ skúsila Ginny a hodila po ňom psie oči.
„Dobre, keď to chceš vedieť, ale nebude sa ti to páčiť,“ pozrel na ňu a ona ho povzbudila zdvihnutím hlavy, „myslím si, že to bude Ron,“ díval sa na ňu, aký dopad budú mať jeho slová. Vôbec ju to nevyviedlo z miery.
„A prečo mu to teda nepovieš? Nevidíš, aký je z toho nešťastný?“ nechápala.
„Nechcem mu to povedať, poznáš tú jeho trému a podceňovanie samého seba. Akonáhle mu prejavím dôveru, začne si neveriť,“ vysvetlil.
„Hm, asi ti rozumiem,“ zadívala sa niekde za Harryho. Po pár sekundách k nemu zdvihla zrak a uškrnula sa. „A aký máš plán so mnou? Dáš mi nejaké súkromné hodiny?“
„Jasne, podľa toho, ako ďaleko to chceš dotiahnuť ty,“ pritiahol si ju k sebe.
„Mne bude stačiť, keď vytriem podlahu s Parkinsonovou a poprípade aj s tvojou bývalou priateľkou.“
„Ty si teda pomstychtivá potvora,“ tváril sa strašne vážne. Omotala si mu ruky okolo krku.
„Ja viem, a preto ma tak strašne miluješ,“ šepla s tvárou blízko tej jeho.
Potom im už boli slová zbytočné. Nevnímali nič, len samých seba. Svet okolo nich prestal existovať, bolo jedno, kde sa v tomto okamihu nachádzajú. Cítili len blízkosť toho druhého, jeho dotyky, jeho vôňu, jeho teplo a tlkot jeho srdca. Nechávali sa unášať vzájomným objatím, citlivým hladením a nežným bojom ich jazykov, ktoré sa streli vo vyrovnanom duely. Strácali pojem o čase, mohlo ubehnúť pár minút, ale aj pár dní.
„Neruším?“ ozvalo sa ťahavo a posmešne od dverí. Obaja sa zľakli a s prudko bijúcimi srdcami sa od seba odtrhli.
„Predstavte si, že rušíte!“ vyletel naštvane a očami prepaľoval profesora Elixírov. Stále sa snažil upokojiť a najmä chytiť dych. Jej ruku nepustil a cítil, aká je strnulá.
„Áno,“ povedal pokojne a oboch si ich so záujmom obzeral. Očami ostal visieť na Ginny. Harry sa na ňu pozrel a videl, že je celá červená. Oči mala zapichnuté v zemi a zhlboka dýchala. „Viem si predstaviť, že ruším,“ kútiky úst sa mu vykrivili a opäť sa pohľadom zavŕtal do Harryho. „Potreboval by som sa s vami porozprávať, Potter,“ oznámil mu a zdvihol obočie.
„Chcete mi povedať pravdu?“ vypálil. Profesor sa zamračil a preniesol pohľad z Harryho na Ginny. „Nebojte, ona o tom vie, takže keď mi chcete povedať pravdu, pokojne môžete spustiť,“ zaškľabil sa.
„Bol by som rád, keby som sa s vami mohol porozprávať osamote a pravdu vám nechcem povedať,“ zavrčal a nasadil nepriateľský výraz.
„Harry, ja pôjdem,“ šepla prosebne, takmer nečujne.
„Keď mi nechcete povedať pravdu, tak sa s vami nemám o čom baviť,“ zatváril sa podobne ako on. Ginny zašepkala tak potichu, že ju nezaregistroval. „Nie sme v škole na hodine Elixírov, aby ste ma prinútili počúvať vás…“
„Potter, prestaňte sa správať ako malý, drzý, rozmaznaný fagan,“ prskol po ňom síce nazúrene, ale potichu, aby ho nezačuli v salóniku, „potrebujem sa s vami porozprávať a verte mi, že je to pre vás dôležité.“
„Harry,“ oslovila ho hlasnejšie a opatrne si vyvliekla ruku. Konečne sa na ňu pozrel. „Nechám vás tu, dobre?“ Automaticky prikývol. Vyštartovala z kuchyne so sklonenou hlavou. Vzápätí Snape zavrel dvere a zabezpečil miestnosť.
„Tak o čo ide tento raz?“ stále ho očami vraždil.
„Sadnite si,“ vyzval ho pokojne, ale keď uvidel jeho ironický úškľabok, vybuchol, „Potter, už ma vážne prestávate baviť!“
Harry sa naňho zadíval a pokúšal sa preniesť sa cez ten prvotný hnev, ktorý ho pochytil. Videl v Snapových očiach netrpezlivosť a nástojčivosť. Prevrátil oči a sadol si. Vyzývavo zdvihol obočie.
„Viete, ako je to s vaším rodovým domom?“ opýtal sa ho umiernene v momente, ako si sadol oproti nemu.
„Čo máte konkrétne na mysli?“ vyzvedal a skutočne ho to zaujímalo. Bol zvedavý, čo mu chce povedať o jeho dome.
„Viete, ako je to s tým starodávnym kúzlom, po smrti majiteľov sa dom zapečatí…“
„A odpečatiť ho môže len krv právoplatného dediča, áno, to všetko viem,“ skočil mu do reči. Snape sa zatváril, že by ho najradšej niečím tresol po hlave.
„Presne tak a dom sa zapečatí až mesiac po smrti jeho majiteľov, rozumiete? Ten mesiac tam má prístup každý,“ významne nadvihol obočie.
„Áno, to je možné,“ podozrievavo po ňom pokukoval. „A vy mi týmto naznačujete, že tam niekto bol? Alebo mi chcete povedať, že ste tam boli vy?“
„Geniálne, Potter. Občas vám to myslí,“ zaškľabil sa, „áno, bol som v dome vašich rodičov po ich smrti.“
„A môžete mi povedať, prečo? Načo ste tam išli? Čo ste hľadali?“ vypálil. Myšlienka, že sa Snape potuloval po ich dome po smrti jeho rodičov ho iritovala.
„Hľadal som tam niečo, čo patrilo mne.“
„Prečo v dome mojich rodičov?“ skočil mu opäť do reči.
„Po tom vás nič nie je.“
„Opäť sa mýlite, je mi do toho veľa. Je to dom mojich rodičov a vy ste sa tam v pokoji promenádovali, keď boli mŕtvi. Ako ste mohli? To vám skutočne nie je nič sväté…“ Nedohovoril, pretože Snape počas jeho rozvášneného prejavu vytiahol prútik a nasrdene ním švihol. Zlepil mu ústa.
„Hovoril som vám už niekoľkokrát, že mi nebudete skákať do reči. A neskúšajte vytiahnuť prútik, uvedomte si, že som rýchlejší,“ ironicky zavrčal a pozeral do jeho nespokojných a zúrivých očí. Mierne sa pousmial nad jeho výrazom. „Teraz si ma vypočujete. K tomu, čo som tam hľadal, jednoducho som to nenašiel. Prečo v dome vašich rodičov? Pretože mi to váš otec vzal. A teraz sa dostaneme k jadru veci. Našiel som tam ale niečo iné, niečo, čo ma zaujalo. Bolo na tom vaše meno a je neviem prečo, ale jednoducho som mal pocit, že to musím vziať. Nepýtajte sa ma, prečo som mal ten pocit, niečo mi navrávalo, že by som to mal odtiaľ vyniesť. Je to pravdepodobne zápisník vašich rodičov a ja som pochopil, že ho môžete otvoriť iba vy, mne sa to nedalo. Prečo vám ho dávam až teraz? Pretože som naň zabudol. Áno aj to sa stáva, nejakú vec odložíte a potom na ňu časom zabudnete. Keď som vás videl, ako sa stále hrabete v knižnici, keď ste tam predtým za celých päť rokov ani nepáchli, zrazu som si naň spomenul a teraz vám ho dávam. A na vaše doplnkové otázky nebudem odpovedať, všetko, čo som vám chcel povedať, som aj povedal.“
Nato vytiahol maličkú knižočku a položil ju na stôl. Významným gestom mu rozlepil ústa. Harry sa chcel najskôr naňho rozkričať, ale bol si vedomý toho, že s ním nehne. Nevytiahne od neho nič konkrétne. Stále sa naňho uprene díval.
„Nemám vás rád,“ povedal mu pokojne a neuhol pohľadom. Pozeral sa, ako Snape vstal, odčaroval miestnosť a pristúpil ku dverám. S rukou na kľučke sa k nemu otočil.
„Ja viem, Potter a vôbec sa vám nedivím,“ povedal takmer sklamane a vzápätí zmizol v chodbe.
Harry ostal neveriacky pozerať na miesto, kde zmizol. Potom obrátil pohľad na malú knižočku. Zobral ju do rúk. Bol to malý zápisník v tvrdých doskách a na prednej strane bolo napísané Harry. Zápisník jeho rodičov. Otvoril ho a poznal otcovo písmo.
Na prvej stránke bolo napísané Chrabromilov odkaz.