Začal sa pomaly prebúdzať, videl okolo seba bielo. Snažil sa pochopiť, kde je a čo sa stalo. Trvalo mu to len malý okamih. Okamžite si spomenul a ľutoval toho. Bol by radšej, keby sa vôbec nezobudil. Keby už nikdy neotvoril oči a nemusel cítiť tú neuveriteľnú bolesť. Ginny je mŕtva. Musí odtiaľto odísť niekde ďaleko. Zabil ju, on zapríčinil jej smrť. Ako sa teraz pozrie ostatným do očí?
Rukou šmátral po okuliaroch, predpokladal, že budú na nočnom stolíku. Jasne, boli tam. Posadil sa a poobzeral sa, samozrejme, rokfortská ošetrovňa. Tretia posteľ od neho bola obsadená a Harry v nej uvidel ležať Nevilla. Aj on trpel kvôli nemu, tá prekliata ženská ublížila aj jemu. Neville bol buď stále v bezvedomí alebo spal. Musí vypadnúť, čo najskôr. Z chodby k nemu začali doliehať tlmené hlasy. Do šľaka, pomyslel si.
„Harry!“ podišiel k nemu Sirius a zovrel ho v náručí. Za ním stála madam Pomfreyová s podnosom, na ktorom bol pohár s čajom a elixír.
„S dovolením, pán Black. Najprv mu dám jeho lieky a potom vás tu nechám,“ mierne do neho strčila lakťom, aby dala svojim slovám potrebnú váhu. Dala Harrymu do rúk elixír aj s čajom. Neprotestoval, automaticky ho nalial do seba a zapil čajom. Siriusovi sa do očí nedokázal pozrieť.
„McGonagallová mi tu dovolila zostať, ale iba mne,“ spustil, keď Pomfreyová odišla. Harry sedel na posteli a zaryto pozeral do paplóna. „Susan však do nej stále vŕtala, tak možno pustí aj ju. Aj keď, Pomfreyová hovorila, že sa potrebuješ len poriadne vyspať a vypiť zopár elixírov. A bude ti lepšie…“
„Nebude mi lepšie,“ potichu ho prerušil, „už mi nikdy nebude lepšie, zabil som ju…“
„Harry, no tak. Počúvaj ma!“ Zdvihol mu hlavu a prinútil ho pozrieť mu do očí. „Ty si nikoho nezabil a už vôbec nie Ginny. Ona nie je mŕtva.“
„Čo?“ Nechápal, čo mu práve teraz povedal. Neveriacky zvraštil obočie.
„Ginny nie je mŕtva.“
„Ale veď som to videl…“
„Počúvaj a neprerušuj ma,“ zahriakol ho prísne. „Decká nám už všetko povedali. Keď ťa odvádzali, Ron skočil po Percym. Lestrangová naňho vyslala smrtiacu kliatbu, ale ešte predtým ho Percy odhodil odrážacím zaklínadlom. Keď letel Ron dozadu, vrazil pritom do Ginny a zhodil ju, preto si ju tam videl ležať. Je živá,“ doložil s miernym úsmevom.
„Je živá?“ Harry potreboval niekoľko sekúnd, kým mu to došlo. Usmial sa a pocítil neuveriteľnú úľavu a nesmierne šťastie. Žije, jeho láska je v poriadku, nič sa jej nestalo. Tak strašne sa mu uľavilo. Srdce mu prudko búchalo, môže sa na ňu opäť tešiť, zase ju uvidí smiať sa alebo nadávať.
„Čo sa tam vlastne dialo?“ vyzvedal. Videl na Siriusovi, že je nervózny a nesvoj. Nepáčilo sa mu to. „Sirius, prosím ťa, povedz mi, čo sa stalo. Zabila niekoho iného?“
„Harry,“ zarazil sa, ale vzápätí zavrtel hlavou a odhodlane pokračoval. „Nebudem ťa opäť presviedčať o tom, že to nebola tvoja vina. To musíš pochopiť sám. Kým nebudeš pripravený zastaviť Voldemorta, stane sa ešte veľa vrážd. Dnes zomrelo sedem ľudí. A ja vravím, našťastie ich bolo len sedem.“
„Kto umrel?“ dožadoval sa netrpezlivo vysvetlenia.
„Rosmerta a Fénixy. Aston, Miller, Frisch, Eysenck a Raleigh. Od rána hliadkovali v Rokville. Našli sme ich zavraždených.“
„To mi je ľúto. Ale vravel si, že zomrelo sedem ľudí a vymenoval si len šiestich. Sirius, prosím ťa, povedz mi, koho tam Lestrangová zasiahla,“ Harry bol netrpezlivý a Sirius nervózny. Napokon sa však odhodlal s pravdou von.
„Bolo to to Ronove dievča, Lucy,“ povedal potichu a díval sa na Harryho.
„Lucy je mŕtva,“ šepol zarazene. Takže predsa kvôli nemu niekto zomrel. Radosť zo zistenia, že je Ginny živá, vystriedali výčitky. Zomrelo nevinné dievča, len preto, že bolo v nesprávny čas, na nesprávnom mieste, s nesprávnou osobou. S ním.
„Harry, neopováž si to vyčítať.“ Sirius sa snažil okamžite zasiahnuť. Zbadal Harryho výraz a vedel, čo mu prebieha v hlave. „Lestrangová zabíja pre potešenie. Hocikde a za akýchkoľvek okolností. Ju nezastaví nič, ona nemá svedomie.“
„Iste, ale keby tam na mňa nečakali, tak by sa jej nič nestalo. Keby nechodila s Ronom, mohla byť živá. Zomrela len preto, že sa dostala do kontaktu so mnou…“
„A čo chceš teda robiť?“ prerušil ho trocha hlasnejšie, než mal pôvodne v pláne. Stíšil hlas. „To sa chceš teraz niekde zavrieť? Od všetkých sa dištancovať? Skrývať sa pred celým svetom? Tvoji priatelia ťa samého nenechajú, už sme to predsa preberali, sú ochotní sa za teba postaviť. Dnes to dokázal Ron, chcel zabrániť tomu, aby ťa odvliekli. Oni majú vlastný rozum, neodoženieš ich od seba a Lucy bola jednou z nich. Pozri, Harry. Ty vieš, čo sa od teba chce a aj to, aké je to náročné, ako dlho to môže trvať. Žijeme v ťažkých a nebezpečných časoch. Dnes to bola Lucy. Je to smutné, bola mladá, nevinná, ale umierajú aj iní. Včera smrťožrúti vyhodili do vzduchu administratívnu budovu v Leedsi a druhým cieľom bola materská škôlka. Aj toto si budeš vyčítať? Harry, ty si ten, kto to môže zastaviť. Vydal si sa na tú cestu a vedel si, že bude zložitá, tak to jednoducho budeš musieť prekúsnuť. Možno sú moje slová kruté, ale chlácholiť ťa nemienim.“
Dorečnil a pozeral, ako jeho slová dopadnú na Harryho. Vedel, že nech by povedal čokoľvek, pocit viny svojho krstného syna určite neodstráni. Môže ho prinajlepšom zmierniť. Videl, aký ukrutný vnútorný boj zvádza, ako zápasí s vlastnými pocitmi.
„Ako je Ronovi?“ spýtal sa potichu. Jeho priateľ ho bude asi nenávidieť.
„Je šokovaný, dosť ho to zasiahlo. Bude potrebovať čas.“
„Čo sa stalo s ostatnými? Sú v poriadku?“ Potreboval zistiť aj toto, ale najmä chcel potlačiť myšlienky na Lucy a Rona niekde do úzadia, aspoň nateraz.
„Prišli sme odtiaľ pred šiestimi hodinami, celú dobu si prespal. Neville je na tom najhoršie, ešte sa neprebral, ale Pomfreyová vraví, že sa z toho dostane. Či bude mať nejaké následky, na to sa bude musieť počkať. Ginny aj s Ronom dostali po tom mučení posilňujúce elixíry. Ronovi musela spraviť poriadok s nosom, mal ho zlomený. Všetci dostali upokojujúce elixíry, vcelku sú v poriadku, fyzicky. Sú vystrašení a vystresovaní, ale to je pochopiteľné. Už tu bola aj Molly s Arturom. Ty tu budeš minimálne do zajtra.“
„Čo sa tam vlastne stalo?“
„Snape priniesol informáciu, že slizolinskí dostali varovanie, aby nechodili do Rokvillu. V momente sa zrušil výlet, ale aj tak vás tam bolo dosť. Fénixy pod splývacím zaklínadlom pomaly vyvádzali študentov k hradu. Našťastie bol sneh na ulici zadupaný, takže nebolo vidieť, ako robíme stopy. McGonagallová si spomenula, že Ron včera vykrikoval, kam pôjdete a tak sme krčmu nenápadne sledovali. Tušili sme, že na ulicu asi nepôjdu, preto sme šli aj za dom. Nerobili sme nič iné, len čakali. Boli zaistení, nepočuli sme vychádzať z domu žiaden výkrik, asi nechceli byť rušení. Pred chvíľou sa podarilo vypátrať dva domy, kde nastražili Perdopulvis, už je odstránený. Smrťožrútov sme zaistili. Percyho asi umiestnia do nemocnice, na oddelenie trvalých následkov. Možno sa Snapovi podarí vytvoriť protijed, uvidíme, s týmto sa nikto ešte nestretol.“
„Niekto im povedal, že tam budeme, niekto im poslal oznam.“
„Už sme nad tým rozmýšľali. Mohol to byť hocikto, ale jedno vieme naisto, sledovaní slizolinskí včera v sovinci neboli.“
„A odkiaľ to má Snape?“
„To zatiaľ odmieta vyzradiť.“
„Ale ako môže?!“ vyletel nazúrene. „Zomrela tam predsa Lucy, musí sa zistiť, kto nás zradil…“
„Harry, na škole je takmer štyristo deciek, ako to chceš zisťovať?“
„Hádam sa nad tým nemávne rukou? A čo slizolinskí? Prečo sa nepreverujú oni?“
„Pravdepodobne do toho zasiahne Ministerstvo a to sa o to postará. Neviem, možno budú viesť vypočúvania.“
„Ministerstvo,“ odfrkol si ironicky.
„Harry, možno to bude znieť z mojich úst smiešne a neuveriteľne, ale Snape je na našej strane a keď mu Dumbledore dôveruje, mali by sme aj my.“
„Áno, jasne, budeme mu dôverovať,“ povedal uštipačne. „Dumbledore sa predsa nemôže mýliť…“
„Prestaň s tými rečami,“ prerušil ho podráždene, „radšej mi povedz, ako ti je?“
„Je mi nanič, je mi dosť zle,“ odvrkol. Myšlienky mu opäť zabehli k Ronovi. Odpustí mu jeho kamarát? Dokáže sa preniesť cez to, že zapríčinil smrť jeho priateľky? To asi ťažko.
„Harry, mal by si si pospať. Už je neskoro, zajtra to bude lepšie. Tvoji priatelia tu boli dosť dlho, čakali, že sa preberieš. Potom ich Pomfreyová vyhodila, prídu až zajtra.“
Chcel po ňom zakričať, že to nebude zajtra lepšie. Žiaden spánok mu nepomôže zbaviť sa pocitu viny. Nepríjemného pocitu, že je špinavý, za všetko zodpovedný.
„Dobre teda, idem spať.“
Zaspávalo sa mu však ťažko. Pred očami mal tvár Lucy. Pekného chrabromilského dievčaťa, ktoré malo život pred sebou a nedostalo príležitosť ho prežiť. Sirius pri ňom sedel dlhú dobu, až do momentu, kedy sa napokon jeho viečka od únavy nezavreli.
——
Ráno ho prebudili decembrové slnečné lúče predierajúce sa pomedzi závesy. Prvá myšlienka, ktorá sa mu vybavila, bola na udalosti predchádzajúceho dňa. A jeho zaplavil pocit úzkosti. Bál sa, ako budú naňho jeho priatelia reagovať, dusil sa pocitom viny. Nahmatal okuliare a posadil sa. Dúfal, že ho rokfortská ošetrovateľka čo najskôr prepustí a on sa bude môcť niekde zašiť.
„Harry?“ začul tiché zavolanie. Okamžite spoznal Nevillov hlas. Bez rozmyslu vyskočil z postele a vrhol sa k jeho posteli.
„Neville, si v poriadku? Ako ti je?“ dožadoval sa odpovede a starostlivo hľadel do kamarátovej tváre.
„Celkom dobre, vážne. Cítim sa dolámaný, ale to prejde. Riadne mi dala zabrať,“ doložil s úškrnom a Harrymu odľahlo. Neville vyzeral byť v poriadku, Bellino mučenie na ňom nezanechá následky. Aspoň, že tak.
„Je mi to ľúto. Bola to moja vina, prepáč,“ okamžite sa začal ospravedlňovať.
„Prestaň, Harry. Ja ti predsa nič nevyčítam. Už tu bola Pomfreyová, pár dní si tu síce poležím, ale budem v poriadku,“ hovoril to s úsmevom, „nemienim sa ti otočiť chrbtom, skôr naopak. Bude mi potešením stáť pri tebe až do tej chvíle, kedy mi dáš možnosť vybaviť si to s tou ženskou.“
„Neville, ale to nemienim pripustiť. Nedovolím ti, aby si niekedy riskoval svoj život…“
„Harry, ty to nechápeš? Odpusť mi moju trúfalosť, ale ja si od teba nemienim pýtať dovolenie. Nezáleží mi na tom, prečo ťa chce Veď- vieš- kto živého. Prečo ťa nechce zabiť, prečo na teba poľuje. Včera som pochopil, že z teba majú strach. Pochopil som, že je pravda to, čo sa hovorí. Veď vieš na čo myslím, to o Vyvolenom. Nechcem od teba vysvetlenie, možno mi to niekedy prezradíš. Ide však o to, že si môj priateľ a ja ťa v tom nenechám. Budem stáť pri tebe, nech sa deje čokoľvek,“ hovoril odhodlane, bez strachu a s pevným presvedčením.
„Ja ti ďakujem,“ odpovedal potichu a do očí sa mu tisli slzy, „ale ty musíš zase pochopiť, že si nebudem brať na zodpovednosť niekoho ďalšieho. Včera zomrela Lucy, asi o tom nevieš.“
„Nie, to som nevedel.“ Zostal zarazený a obočie sa mu zvraštilo. „To mi je ľúto,“ hlas mal tichý a premýšľal. Fajn, teraz mi to bude vyčítať, pomyslel si Harry a skrúšene pozeral do Nevillovej tváre. Ten sa po chvíli ozval: „Harry, to na mojom rozhodnutí ale nič nemení. Keby som sa mal niekedy rozhodnúť riskovať svoj život, bez váhania to urobím.“
„Bude lepšie, keď si to poriadne rozmyslíš. Ja nemám momentálne dosť síl ťa presviedčať a ani ťa odhovárať. Ale za svojimi slovami si stojím, nechcem riskovať život niekoho z vás.“
„Počúvaj, Harry…“
„Pán Potter, už ste sa zobudili?“ Do miestnosti vbehla ošetrovateľka s podnosom, na ktorej bola hromada fľaštičiek. „To som rada, aj keď by som vás videla najradšej v posteli, za chvíľu budete môcť odísť. Večer si však ku mne prídete pre elixír a nechcem počuť žiadne námietky,“ doložila zostra, pretože zaregistrovala Harryho pokus o protest. Mykol plecami, hlavne že odtiaľto vypadne. V momente mu strčila do rúk elixír a začala sa venovať Nevillovi. Pobral sa teda k svojej posteli, kde mal čaj. V mysli si premieľal rozhovor s Nevillom, musel uznať, že kamarát ho svojim odhodlaním dojal. Vo svojom presvedčení však nehodlal ustúpiť. Neville po chvíli zaspal a miestnosť sa vyprázdnila. Avšak len na chvíľu.
„Ako mu je?“ Na ošetrovňu sa nahrnula Luna a v závese za ňou Hermiona a Ginny. Hodili kontrolný pohľad po Nevillovi, ale keď zistili, že spí, vrhli sa na Harryho.
„Už sa prebral, vyzerá byť v poriadku, aspoň on,“ vysvetľoval im potichu, avšak pohľadom sa vpíjal do Ginniných očí. Bol taký šťastný, že ju môže vidieť živú. Hneď, ako sa krátko objal s Lunou a ako ho Hermiona poriadne vystískala, natiahol ruku k Ginny. A ona mu tú svoju podala. Zovrel ju v náručí, ktoré mu silno opätovala. Zaplavil ho pocit akejsi spokojnosti, nevedel si to vysvetliť. Keď vnímal teplo jej tela, jej vôňu a jej tuhé zovretie, bol zrazu pokojnejší, so všetkým vyrovnanejší a zmierenejší. Do očí sa mu tisli slzy, ale dokázal ich potlačiť. Ešte jej to nepovie, musí s ňou byť sám. Trocha nerád ju pustil.
„Ako vám je?“ opýtal sa ich a starostlivo sa na nich zahľadel.
„No, po pravde, nič moc,“ odvetila Hermiona a zotierala si slzy.
„Bolo to dosť hrozné,“ hovorila potichu Luna, ale pohľadom visela na spiacom Nevillovi, „ale nedovolím, aby ma to zlomilo.“ Nato uprela pozorný a skúmavý pohľad na Harryho. „A ty by si sa tiež nemal vzdávať.“
„Má pravdu, Harry,“ pridala sa Hermiona. Toto bolo prvý krát, kedy s Lunou súhlasila. „Poznáme ťa a vieme, čo sa ti deje v hlave…“
„Ako je na tom Ron?“ prerušil ju. Túto tému nemienil pretriasať. Stačilo mu, čo cítil, nechcel o tom hovoriť.
„Dosť zle, smúti, čo je pochopiteľné,“ vysvetľovala Ginny, „ale neuzavrel sa do seba. Povedal, že bude v Núdzovej miestnosti a my máme ísť za ním, keď budeš chcieť,“ dodala opatrne a pozorne ho pozorovala. Vedel, že to najhoršie ho ešte len čaká. Postaviť sa pred Rona, niesť zodpovednosť za smrť jeho priateľky. Z očí do očí. Mal z toho strach, bál sa, že mu to bude vyčítať, že ho za to odsúdi a odhodí ich priateľstvo. A ani by sa mu nečudoval. Ale odkladať tento stret tiež nemal v úmysle, čím skôr sa tomu postaví, tým to bude lepšie.
„Dobre.“
„Priniesla som ti čisté šaty.“ Hermiona mu podávala kôpku oblečenia. „Dovolila som si vliezť ti do kufra.“
S tichým prikývnutím sa zobral do kúpeľne. Keď na seba pustil sprchu, nedokázal udržať príval sĺz. Už sa nevládal pretvarovať, stál tam dlhé minúty a želal si, aby prúd vody odniesol so sebou aj jeho výčitky a bolesť. Napokon sa mu podarilo ako tak pozbierať, nahromadiť dostatok duševnej sily, aby sa mohol postaviť tomu, čo má prísť.
Luna povedala, že ostane pri Nevillovi a oni ju plne chápali. Pomfreyová mu prikázala večer si prísť po svoj elixír. Prikývol, ale nejako ju nebral na vedomie. Cestou na siedme poschodie mu rozprávali, čo sa deje v škole. Správa o smrti ich spolužiačky sa rozšírila a nikto z nich nemal v pláne stále niečo vysvetľovať. McGonagallová to vraj všetko vysvetlí, v pondelok malo byť kvôli tomu zrušené vyučovanie. Celá škola sa mala stretnúť vo Veľkej sieni na spoločnom smútočnom obede.
„Ahoj, Ron,“ pozdravil Harry odhodlane svojho kamaráta. Sedel skormútene a skleslo na pohovke a pozeral niekde do neznáma. Keď začul pozdrav, zdvihol hlavu. Harry si okamžite všimol jeho začervenané oči a utrápený výraz. Bodlo ho pri srdci.
„Ahoj, Harry,“ odzdravil ho potichu a postavil sa pred neho, „som rád, že si v poriadku,“ do očí sa mu nahrnuli slzy, napriek tomu ho však objal.
„Je mi to ľúto, ani nevieš ako,“ opätoval jeho zovretie. Ron sa naňho zadíval.
„Nie je to tvoja vina. To ja som bez rozmyslu skočil po Percym. Ja som ich vyprovokoval, po mne Lestrangová vyslala smrtiacu kliatby, ktorá ma minula a ktorá zasiahla ju…“ hlas sa mu zlomil a on sa bezvládne zvalil na pohovku, „to ja som ju zabil…“ rozplakal sa a Hermiona ho v momente objala. „Zabijem ju. Keď ju najbližšie uvidím, zabijem ju…“ dralo sa z neho pomedzi vzlyky, schúlil sa v Hermioninom náručí.
Nevedel, čo mu má na to povedať. Bezradne si sadol na pohovku oproti nim a zadíval sa do zeme. Bojoval s vlastnou bolesťou a nemal silu dohadovať sa, ani nikoho presviedčať, nechcel zbytočne jatriť rany. Uvedomil si len to, že si k nemu prisadla Ginny a chytila ho za ruku. Sedeli takto dlhú dobu, nemo, bez slova. Po čase ustali aj Ronove vzlyky. Podarilo sa mu trocha upokojiť, napokon nadviazal rozhovor.
„Vážne som ju mal rád,“ povedal potichu a vyrovnane, „neviem, či som ju miloval, ale mal som ju strašne rád.“
„Bola dobrá kamarátka, dalo sa na ňu spoľahnúť,“ pridala sa Ginny.
Dlhú dobu sa rozprávali o Lucy, spomínali, preberali zážitky a nakoniec sa usmievali. Ron im so smiechom hovoril o tom, ako mu raz Lucy vysvetľovala princíp bankomatov. Je pravda, že najprv názov skomolil a povedal brakonaut, ale Hermiona ho s miernym úškrnom upozornila na správny názov. Harry ich v tichosti počúval. Nehovoril nič, nepridával sa k ich debate a oni ho ani nepobádali. Zo začiatku vnímal len zvuk ich hlasov a Ginninu ruku, ktorá ho ani na okamih nepustila. Po čase sa dokázal sústrediť aj na zmysel konverzácie a nakoniec sa začal aj on usmievať. Lucy bola fajn a na krátky okamih sa stala súčasťou ich životov. Dokázala sa zapísať do ich sŕdc a oni sa pri spomienke na ňu usmievali. Tak by to chcela, určite.
„Pochybujem o tom, že sa dnes vrátime do veže,“ nadhodila po čase Hermiona, „neviem, ako vy, ale ja začínam mať celkom hlad. Nejedla som od včerajšieho obeda.“
„To snáď nikto z nás,“ zamrmlal Ron, „a ja mám strašný hlad. Zrazu mám skutočne príšerný hlad. Čo povieš, Harry?“
„Hm, asi aj ja.“ V skutočnosti si to ani neuvedomoval a nerozmýšľal o tom. „Ale nechce sa mi odtiaľto odísť.“
„Ani sme nemali v úmysle odchádzať. Stačili tie sprosté otázky včera,“ zafrflala Hermiona.
„Je na to jedno riešenie,“ ozvala sa Ginny, „ale neviem, či s tým bude tvoj kamarát súhlasiť, Harry,“ pozrela sa naňho a zdvihla obočie. Pravdou však bolo, že mu to momentálne príliš nemyslelo.
„Dobby,“ vyhŕkla s úsmevom Hermiona.
„Aha.“
„Fakt,“ zaškľabil sa Ron, „a mohol by si ho poprosiť, či by nemohol priniesť aj niečo, no, veď viete…“
„Chceš sa opiť, Ronald?“ vybafla naňho Hermiona.
„Nie, Hermiona,“ milo sa na ňu usmial, ale jej meno zdôraznil, „len som si myslel, že by sme sa mohli trocha odviazať. To ešte neznamená, že sa musíme ožrať.“
„Fajn, ja ho zavolám a poprosím ho,“ privolil Harry a zabrzdil tak náznak blížiacej sa hádky. Ginny sa im len zachichotala.
O malú chvíľu stál skutočne pred Harrym Dobby, ktorý vyzeral smutne. Správa o smrti študentky sa už dostala aj medzi škriatkov. Ochotne súhlasil so všetkým, o čo ho Harry poprosil. Cítil sa zle, že sa opäť podujal zneužívať Dobbyho, ale keď videl, s akou radosťou a šťastnou tvárou chce Harrymu vyhovieť, musel sa usmiať. O niekoľko minút sa pred nimi zhromažďovali obložené sendviče, koláče, ba dokonca aj ryžový nákyp a k tomu džúsy. Dobby prihodil aj fľašu ohnivej whisky a pre dievčatá medovinu. Ron sa nestačil čudovať, jedlo mu neprišlo nijako divné, ale vyslovil počudovanie nad tým, kde sa dostane Dobby k alkoholu.
Harry však nepil, ešte ho čakala návšteva rokfortskej ošetrovateľky, kde si mal zájsť pre prídel elixírov. Určite by na ňom zacítila aj najmenšiu stopu alkoholu.
„Chceš, aby som šla s tebou?“ opýtala sa opatrne Ginny, keď im oznámil, že sa vydá pod plášťom do nemocničného krídla. Zadíval sa na ňu, stačil jediný pohľad do jej očí a on bol plne rozhodnutý.
„Budem rád,“ usmial sa.
Pod plášťom a kontrolujúc mapu, aby sa im nepodarilo na niekoho naraziť, prišli až k ošetrovni, kde vyfasoval dva elixíre a niekoľko zdravotných poučiek. Pozreli aj Nevilla, pri ktorom bola stále Luna. Cítil sa dobre, len bol slabý a bol rád, že ich vidí. Strávili pri nich veselú polhodinku, keď sa vybrali cestou nazad. A Harry sa nadýchaval k rozhodnému kroku. Zatiahol Ginny do prázdnej učebne, ktorú zabezpečil proti vyrušeniu a stiahol z nich plášť.
„Čo sa deje?“ spýtala sa ho prekvapene.
„Ginny,“ začal pomaly a nervózne, „chcem sa s tebou porozprávať. Ja viem, že toto nie je možno tá najšťastnejšia a najvhodnejšia chvíľa,“ pozrel na ňu, nechápavo naňho hľadela. Otočil sa jej chrbtom a pristúpil k oknu. „Keď som si myslel, že si mŕtva, mojou vinou…“
„Harry, o tom nemusíš hovoriť,“ okamžite ho prerušila, myslela si, že si ide opäť niečo vyčítať.
„Neprerušuj ma, prosím,“ vydýchol napäto. Cítil, že k nemu pristúpila. „Dovoľ mi povedať to, čo musím. K čomu som sa konečne odhodlal. Keď ma znova prerušíš, nepoviem to snáď nikdy,“ stíchol a čakal. Bola ticho. „Ja viem, že teraz asi všetko pokazím,“ pokračoval odhodlane, „všetko zničím a ty ma vysmeješ. Ja už nechcem byť tvoj kamarát. Nemôžem byť len kamarát. Keď som si myslel, že si mŕtva, cítil som takú neopísateľnú bolesť, také prázdno, akoby spolu s tebou odišlo aj kusisko mňa. Bolo mi jedno, čo sa so mnou stane, čo zo mňa spravia, trápilo ma len jediné… že som ti nepovedal, že som sa ti nepriznal…“ hlas sa mu zasekol a on sa potreboval nadýchnuť. Cítil, že za ním stojí a napäto čaká, čo bude ďalej. Pokračoval. „Nemôžem byť pri tebe s vedomím, že sa ťa nemôžem dotknúť, už nie. Myslel som si, že to dokážem, keď si to dokázala ty. Mýlil som sa. Nedokážem už ďalej skrývať to, čo k tebe cítim a keď to bude znamenať koniec nášho priateľstva, nech sa tak stane. Ja ťa proste milujem,“ sklonil hlavu a privrel oči, „šialene ťa milujem a ničí ma to, som do teba beznádejne zamilovaný…“
„Harry, už buď ticho,“ začul ju šepnúť a všetko sa v ňom zlomilo. Bezradne mu ovisli ramená.
„Dobre,“ privolil sklamane, „vedel som, že to takto dopadne, pokojne ma pošli dočerta…“
„Harry,“ opäť ho prerušila a on pocítil na líci jej dlaň. Nežne ho pohladila a jemným tlakom ho nútila obrátiť k nej pohľad. Pozrel sa jej do tváre, zbadal rozžiarené oči a šťastný úsmev. Zarazene sa na ňu díval a pomaly mu to dochádzalo. Nemusela nič vravieť, v jej očiach vyčítal všetko. A spomenul si aj na ten pohľad, ktorým sa naňho dívala v Troch metlách.
„Ginny, ja som si myslel…“
„Pst,“ položila mu ruku na ústa, „prosím ťa, ty už radšej nemysli.“
Pomaly sa k nemu blížila a on sa skláňal k nej. Ich pery sa konečne stretli. Zľahka a jemne ju pár krát pobozkal, akoby sa bál, že sa mu jeho splnený sen pri väčšom tlaku rozsype. Ešte stále tomu neveril, pozrel jej do očí.
„Milujem ťa,“ povedala s úsmevom. Pritiahol si ju k sebe a pohladil ju po tvári, usmial sa.
Ich bozky boli spočiatku mierne, skúmavé a opatrné. Navzájom sa poznávali a vychádzali si v ústrety, nežne a rozvážne. Postupne začali naberať na intenzite, stávali sa nespútanými, vášnivými a dravými. Odzrkadľovali sa v nich ich sny, potláčané city a premáhané túžby po tom druhom. Navzájom si oplácali horlivé bozky sprevádzané láskyplnými dotykmi a hladením. Cítil ju všade, po celom chrbte, vo vlasoch, na krku aj ramenách. A on jej to vracal rovnako. Chcel jej opätovať každučký jeden dotyk, túžil jej vynahradiť všetky tie roky jeho slepoty a nevšímavosti. Miloval ju, tak veľmi a snažil sa, aby to pochopila. A ona mu dala jednoznačnú odpoveď, každým bozkom a pohladením.
Keď napokon uhasili prvotný smäd po tom druhom a po dlhých minútach sa od seba odtrhli, obom žiarili oči a na tvárach sa rozlievali rozjasnené úsmevy.
„Takže ten slepý ignorant som bol ja?“ opýtal sa a ona sa zo srdca zasmiala.
„Hm, a tá hlúpa nevšímavá krava som bola ja,“ skonštatovala a privinula sa k nemu. „Odkedy ma miluješ?“ vyzvedala.
„Ani neviem,“ zamrmlal s tvárou v jej voňavých vlasoch, „že si krásna, to som si všimol hneď potom, čo som sa prebral na začiatku prázdnin. No a potom sa to stupňovalo, začal som ťa brať inak, než tomu bolo dovtedy. Pozeral som sa na teba už nie iba ako na Ronovu mladšiu sestru. Začalo sa mi o tebe snívať, čoraz častejšie som sa pristihol, že na teba myslím. A potom som ťa pobozkal, ako to dopadlo, to vieš sama najlepšie.“ Zasmial sa, pretože sa mu nervózne pomrvila v náručí. „Mia mi otvorila oči, viedla so mnou dlhý a vážny rozhovor. Pochopil som, že ťa asi milujem. Pri Azkabane som myslel len na teba a uvedomil som si, že to nebude len pobláznenie. Včera som ti chcel vyslať myšlienku, ale bol som zbabelý, celé mesiace som sa bál, že prídem o tvoje priateľstvo.“
„Prečo si si to myslel?“ zdvihla k nemu pohľad. Usmial sa a krátko ju pobozkal.
„Pretože som idiot. Keď si vtedy na mňa vyletela a potom sme sa dohodli na priateľstve, myslel som si, že ti o nič iné nejde. Keď si sa rozišla s Deanom, Mia do mňa vŕtala, aby som ti to povedal, ty si mi ale povedala, že dáš prednosť priateľstvu so mnou a ja som sa bál, aby som to nepokazil tak ako v lete.“
„Hermiona vedela, že ťa milujem,“ ozrejmila zamračene.
„Čo?“ nechápal.
„Áno. Keď si odišiel do Azkabanu, strašne som sa o teba bála. Húkala som po Ronovi a potom aj po nej. A nakoniec som sa jej zverila s tým, že ťa stále milujem. Ale ty si mi po tom rozchode povedal, že si si ma nevšímal, pretože si mi nechcel robiť zbytočné problémy. Preto som si myslela, že ma berieš ako kamarátku,“ pozrela naňho a on sa zasmial. „Nesmej sa. Sme my ale hlupáci a ona to vedela. Keby si niečo naznačil, ale stále si sa správal tak zvláštne. Vôbec som ťa nechápala.“
„Nie, ja som hlupák. Keby som nabral odvahu, alebo keby si vyslala nejaký signál…“
„Harry, ja som vysielala toľko signálov, na koľko som sa odvážila, ale ty si vôbec nereagoval. To som mala pred tebou zase začať koktať?“
„Aké signály?“ pozrel sa na ňu a ona prevrátila oči.
„Po našom rozhovore, keď si sa prebral z delíria, som už neprišla,“ začala vymenovávať a mierne sa naňho mračila, „keď si sa pýtal na Rokville, jasne som spomenula rande. Spomenula som tam aj to, že keď máš niekoho hlboko v srdci, ťažko sa zabúda. Keď si sa vrátil so správou, že potkana zadržali, bola som pri tebe tak blízko. A čo ty? Nič. Na zápase so Slizolinom som ti dala pusu. Pohľady a úsmevy. Nanútila som sa ti na výlet. Neviem, čo by si ešte viac chcel.“
„Ja som v tom nevidel nič zvláštne,“ nevinne sa na ňu usmieval.
„Áno, to ma ani neprekvapuje,“ vzdychla a objala ho. „Si môj slepý ignorant. Najviac ma štve, že sme zbytočne stratili veľa času.“
„To je už jedno, už sa ťa nemienim vzdať,“ šepol a pobozkal ju. „Vynahradím ti celý ten čas, čo si kvôli mne trpela. Ozaj, odkedy ma vlastne miluješ ty?“
„Ja?“ zachichotala sa. „Neviem, od jedenástich? Možno aj dlhšie.“
„Vážne?“ zdvihol obočie a zatváril sa pobavene. „A to sa ti zdá normálne?“ zavŕtal.
„Ty si somár,“ so smiechom ho štuchla do rebier.
„Keď ma tak dlho miluješ, čo potom Michael a Dean?“ vyzvedal naoko podozrievavo.
„To mi poradila Hermiona. Mala som ich rada, ale nemilovala som ich, nie tak ako teba.“ Pritlačila sa k nemu.
„Hm, ľutujem ju. Vážne, chudera Mia, mne musela prisahať, že ti to nepovie a predpokladám, že aj tebe. Už teraz chápem to jej neustále vŕtanie, viem, prečo mi stále opakovala, aký som debil,“ zachechtal sa.
„To ti vážne hovorila? Budem sa s ňou musieť porozprávať,“ povedala akože vážne. Pod nosom sa však uškŕňala.
„Nie doslovne, ale medzi riadkami sa to dalo vyčítať.“
„Užila si s nami dosť. Ozaj, budeš taký odvážny a povieš Ronovi o tom, že spolu chodíme?“
„Nie.“
„Prečo?“ strelila po ňom zamračeným pohľadom.
„Pretože spolu ešte oficiálne nechodíme,“ uškrnul sa a čakal, kým sa usmeje aj ona. „Ginny,“ spustil úplne vážne a uprene sa na ňu díval, „chceš to so mnou risknúť? Chceš so mnou chodiť? Ale upozorňujem ťa na to, že som beznádejný a stratený prípad.“
„Vieš o tom, že milujem pocit, keď sa mi dvíha hladina adrenalínu?“ odvetila s úškrnom, ale potom zvážnela. „Harry, nič ma nedokáže spraviť šťastnejšou ako vedomie, že ma miluješ. A áno, som pripravená risknúť to s tebou, rada budem s tebou chodiť.“ Pritiahla si jeho tvár k sebe, aby svoje slová podložila sériou bozkov.
„Tak fajn, som pripravený oznámiť to Ronovi, nemienim sa tajiť svojimi citmi,“ povedal, keď sa od seba odlepili, „ale iba jemu.“
„Ako to myslíš?“ nechápala.
„Ginny, ja to nebudem hovoriť tvojim ostatným bratom,“ povedal vážne a pozeral do jej zamračenej tváre, „ty máš totižto veľa bratov, veľmi veľa,“ tváril sa nešťastne.
„Prosím ťa,“ vyprskla pobavene, „hádam sa nebojíš mojich bratov.To vážne?“ spýtala sa, keď videla jeho výraz, „Harry, neblbni. Si predsa Harry Potter, Chlapec, ktorý prežil, Vyvolený. Nebudeš sa báť bandy Weasleyovcov.“
„Ale ich je strašne veľa.“
„Prestaň, ty môj hrdina,“ so smiechom mu vlepila bozk. Potom sa naňho zadívala. „Dobre teda, ja to s nimi vybavím.“
„Ginny, ale nemohlo by to byť niekedy…“
„Nie, nemohlo. Nemysli si, že mám chuť celé Vianoce niečo tajiť alebo predstierať. Oni ťa nezožerú, vážne. No, možno si ťa trocha podajú… To bol vtip!“ smiala sa nad ďalším z jeho kŕčovitých výrazov.
„A čo tvoja mamka?“
„Harry, nepanikár už toľko, to sa k tebe nehodí,“ objala ho okolo pása a pritúlila sa k nemu.
„Dobre, budem statočný,“ vzdychol napokon a začul, ako sa mu zachichotala do košele. „Je mi s tebou dobre,“ pokračoval po chvíli a pobozkal ju do vlasov, „cítim sa silnejší, pokojnejší, stačí mi tvoja blízkosť a ja som šťastný, milujem ťa.“
„Aj ja teba,“ pozrela mu do očí, „a keď k tvojej spokojnosti postačia moje bozky, rada ti ich dám.“ Opäť splynuli v spleti bozkov. Tentoraz však boli precítenejšie, miernejšie a najmä veľavravné.
„Asi by sme sa už mali vrátiť. Stačí, keď poviem tvojmu bratovi, že ťa milujem, za to ma asi prizabije. Keby sme sa zdržali ešte dlhšie…“
„No tak poďme,“ smejúc sa ho zobrala za ruku.