Zavládlo hrobové ticho. Sirius sedel stuhnuto v kresle a nespúšťal z Harryho nervózny a netrpezlivý pohľad. Ten naňho vytriešťal oči a úpenlivo sa snažil pochopiť význam Siriusových slov. Sám seba presviedčal o tom, že sa asi musel prepočuť. Nedávalo mu to žiadny zmysel. Toto proste nemohol myslieť vážne.
„Robíš si zo mňa srandu, že?“ opýtal sa po chvíli so smiechom, narazil však na nesúhlasné zakrútenie hlavou. Opäť sa zarazil a nechápavo zazeral na Siriusa, ktorý vyzeral viac ako utrápene.
„To myslíš vážne?“ vyletel neveriacky.
„Áno, ako som už povedal, rozprávali sme sa so Susan. Ona chce stráviť Vianoce s nami, ale on by zostal sám, chápeš?“
„Nie, nechápem. Pozri, Sirius, ja viem, že Susan miluješ, že ju máš strašne rád a že by si pre ňu spravil čokoľvek, ale nezdá sa ti, že toto už preháňaš?“
„Ja viem, že je to k nepochopeniu, ja sám tomu nerozumiem. Vždy sme sa so Snapom nenávideli, robili si navzájom zle, pohŕdali sme sebou, vysmievali sa jeden druhému, ale po tom, čo som zistil, že je Susan jeho sestra, a áno, je to najmä kvôli nej, som sa ho naučil rešpektovať. Nie, nemám ho rád a asi ho ani nikdy nebudem mať rád, ale rešpektujeme sa, prestali sme sa do seba navážať. On to robí tiež kvôli nej. A okrem toho mi zachránil život, som mu proste vďačný, dal mi možnosť byť s tebou a Susan, s dvomi ľuďmi, ktorých najviac milujem, keby ma vtedy nevytiahol, umrel by som, ty by si ma nikdy nevytiahol a vyčítal by si si to. Som mu jednoducho vďačný, to je všetko a ty by si mal byť tiež.“
„Ale ja som mu vďačný. Chápem, že to robíš kvôli Susan, ale nemohlo by ísť o nejakú obyčajnú, možno trocha sviatočnejšiu večeru? Prečo práve Vianoce? Veď dobre, nebude sám, Susan to robí práve kvôli tomu, aby nebol sám, ale čo my ostatní? Veď sú tu Weasleyovci, bude tu Lupin s Tonksovou. Pýtali ste sa na ich názor?“
„Molly s tým nemá problém a ani Lupin a Tonksová,“ vyhŕkol rýchlo.
„Jasne, Molly,“ zachechtal sa Harry. „A pýtali ste sa Freda a Georga? Charlieho? Billa? Alebo Rona a Ginny? Sirius, nikto z nich ho nemá rád, nehnevaj sa na mňa, ale všetci budeme mať pokazené Vianoce!“
„Upokoj sa, Harry,“ vrkol podráždene a zvýšil hlas, „Molly, Artur, Bill a Charlie s tým problém nemajú. Dnes som bol za dvojčatami. Robili si z toho srandu a vyjadrili sa, že keď ich už neučí, možno by mu mohli niečo vyviesť. A neverím, že by v tom videla problém Ginny, no, možno nebude nadšená, ale určite sa s tým dokáže vyrovnať,“ naraz vo vymenovávaní stíchol. A Harrymu to v momente došlo.
„Aha, takže jediným problémom som vlastne len ja a Ron,“ pozeral sa Siriusovi do očí.
Zrazu ho zachvátil nepochopiteľný nával zlosti. Nechápal to, ale bol na Siriusa strašne naštvaný. V duchu mu vyčítal, že dovolil, aby sa dostal do takejto situácie. Musel sa postaviť a odkráčať k oknu. Potreboval sa upokojiť. Pootvoril ho a sťažka vdychoval studený decembrový vzduch. Vzápätí si uvedomil, že sa na svojho krstného otca naštval neoprávnene. Robil to z vďačnosti a z lásky. Čo by bol on schopný urobiť z lásky? Dokázal by sa zmieriť aj s úhlavným nepriateľom? Možno. Kvôli Ginny by bol schopný spraviť hocičo, aj sa spriahnuť s diablom.
„Sirius, prepáč mi, že som na teba vyletel,“ ospravedlňujúco sa k nemu otočil, „chápem, prečo to robíš. Ale ani ty a ani Susan nemôžete čakať, že budem skákať od radosti, po tejto novine.“
„Jasne, nemusíš sa ospravedlňovať. Ani ja to ešte stále neviem pochopiť, pripadá mi to nenormálne a divné, stráviť so Snapom Vianoce. So Srabusom. A uznávame, že ťa nemôžeme žiadať o nejaké prejavy radosti, len keby sa ti to podarilo aspoň rešpektovať, zmieriť sa s tým.“
„Hm, takže vlastne po mne chcete, aby som nerobil zbytočné problémy, nevyvolával zbytočné hádky. A čo on? Bude s tým súhlasiť? Dokáže aspoň na jeden deň odhodiť tú svoju nenávisť?“
„No,v skutočnosti, on to ešte nevie,“ ozrejmil a s miernym úškrnom k nemu zdvihol zrak.
„Ha,“ vydýchol Harry a musel sa spamätať z ďalšieho šoku, po chvíli sa mu podarilo pokračovať. „A vy si myslíte, že s tým bude súhlasiť?“ musel sa začať škľabiť aj on. Živo si vedel prestaviť, ako bude Snape reagovať na možnosť stráviť Vianoce s Weasleyovcami, Siriusom a s ním.
„Susan si je istá, že ho dokáže presvedčiť. Nepovedala mi ako, ale vraj na ňu dá.“
„No tak na to som strašne zvedavý,“ Harry si neodpustil ironický tón.
„Popravde, aj ja,“ Sirius sa dokázal konečne uvoľnene usmiať. Chvíľu si uprene pozerali do očí a vzápätí vybuchli. Nedokázali sa ovládnuť, museli sa proste smiať. Stačilo, keď sa pozreli jeden na druhého a premohol ich ďalší zo série neovládateľného smiechu. Keď sa im po dlhých minútach podarilo napokon upokojiť, obaja sa chytali za ubolené bruchá.
„Nečakaj odo mňa, že si s ním budem pripíjať vianočným punčom,“ ozval sa Harry veselým tónom.
„To určite od teba nebudem čakať a ani Susan.“
„A ona si je istá, že to prijme? Že bude súhlasiť?“ Harry sa potreboval ešte raz ubezpečiť.
„Aspoň to tvrdila. Uvidíme.“
„No nebudem tvrdiť, že jej pri tom budem držať palce. Je to dosť šialený a bláznivý nápad.“
„To je. Susanin bláznivý nápad. Inak, už za ním išla, tak som zvedavý, s čím sa vráti.“
„Ja tu ale na ortieľ čakať nebudem, musím sa vrátiť a robiť si úlohy. Tá včerajšia schôdza a Charlie mi trochu natrhli plány.“
——
Snape na svoju sestru neveriacky, šokovane a ohromene vyvaľoval oči. Práve mu predniesla svoj plán ohľadne Vianoc. Absolútne uvoľnene sedela v jeho byte v Rokforte a s miernym úsmevom naňho pozerala.
„Ty si sa musela úplne zblázniť,“ ozval sa napokon s ironickým úškľabkom. „Môžeš mi vysvetliť, ako ťa vôbec taká absurdita mohla napadnúť? Veď je to úplne choromyseľné, ty si sa musela celkom pomiasť. Už som ti to vravel, ten Black má na teba veľmi divný vplyv.“
„Upokoj sa, Severus,“ odvetila mu tichým tónom a neprestávala sa mierne usmievať, „vôbec to nie je také nepredstaviteľné. Ja v tom nevidím najmenší problém, budú predsa Vianoce a v tom čase by nemal nikto zostávať sám…“
„Prestaň mi tu hrať na city nejakou hlúpou povedačkou o tom, ako sú Vianoce sviatkami pokoja, mieru, vzájomnej súdržnosti a blízkosti. Ako by mala byť rodina pokope a všetci by mali byť k sebe milí, priateľskí a mali by zabudnúť na zlo, nesváry a bolesť, doteraz som na to zvysoka kašľal a ubezpečujem ťa, že som na Vianoce nezmenil názor ani teraz, keď si sa vrátila.“
„V kútiku duše si to ale praješ,“ nedala sa odradiť, „chceš so mnou stráviť Vianoce. Keď sme boli malí, Vianoce boli pre nás postrach, keď ostatné deti trávili čas so svojimi rodinami, my sme sa obávali jedného z rady matkiných výbuchov. Ešte keď otec žil, dalo sa to celkom prežiť, ale tú pravú vianočnú atmosféru sme nikdy nezažili. Neskôr si zostával v Rokforte a potom som ja zostávala v Durmstrangu. Aspoň som prežila celkom pekné Vianoce s Todorom, aj keď sme museli byť poskrývaní v jaskyniach a stále sme sa obávali o vlastné životy. Ale čo ty? Čo si vlastne robil celé tie roky počas Vianoc ty?“
„To je úplne jedno. Mne na Vianociach vôbec nezáleží, pre mňa je to len vyzdobená Veľká sieň a o niečo lepší a štedrejší jedálny lístok…“
„To sú hlúposti. Čo keby sme prežili tie sviatky spolu?“
„Keď si to tak strašne želáš, v poriadku, prežime ich spolu. Ale zabudni na ten blud, že by som si želal tráviť ich spolu s Blackom alebo s Weasleyovcami,“ povedal ľadovo a pohŕdavo zdvihol kútiky úst, po chvíli pokračoval. „Veď to je úplne smiešne. To by bolo horšie ako tá najdesivejšia nočná mora.“
„Zase trepeš hlúposti. Prepáč mi to, Severus, ale táto tvoja nenávisť a zloba na celý svet ťa raz zničí. Rozprávali sme sa o tom už niekoľkokrát. Prestaň sa hnevať na všetkých okolo teba, nikto z nich predsa nemôže za to, čo sa stalo tebe alebo mne. Rozosievaš nevraživosť všade okolo seba, preto ťa ľudia nemôžu vystáť…“
„Nestaraj sa do toho, prosím ťa. Je to môj život,“ protestoval už nahnevane.
„Ale budem sa do toho starať,“ prerušila ho napálene a pokrčila obočie, „záleží mi na tebe a nie som vôbec nadšená z toho, ako sa správaš. Ako ťa všetci odsudzujú, aj keď nepoznajú pravú príčinu. Bolí ma pozerať sa na to, ako si ničíš život, keď to nechceš spraviť pre seba, skús to spraviť aspoň kvôli Harrymu,“ doložila takmer nečujne. Pri posledných slovách sa k nej prudko otočil a tvárou mu prebehla vlna bolesti.
„Prestaň ma vydierať,“ vyprskol potichu, ale v jeho tóne bolo cítiť roztrpčenie a smútok.
„Ja ťa nechcem vydierať,“ použila rovnaký tichý tón a upierala naňho svoj pohľad, „len ti pripomínam to, o čom sme sa už bavili. Skús si k nemu nájsť cestu skôr, ako sa dozvie pravdu. Bude to pre vás oboch potom ľahšie.“
„Nie, nemá ako zistiť pravdu. Ja mu ju nepoviem a ty tiež nie. Nikdy! A preto nevidím dôvod, načo si k nemu hľadať cestu. Načo sa o to vôbec pokúšať. Je to Potter a ten si nikdy nepustí k sebe nikoho.“
„A zase z teba vychádzajú matkine slová. Vieš, čo je zvláštne? Ty vravíš, že si Potter nikdy k sebe nikoho nepustí. Zaujímavé, majú ho radi všetci, ktorých poznám. On sám má rád kopu ľudí. Tieto tvoje obľúbené frázy sú výplodom chorého mozgu našej matky. A netvrď mi, že si si to už dávno neuvedomil.“
Nastalo napäté ticho. Susan na Snapovi videla, že sa ponoril do svojich myšlienok, možno spomienok a rozhodla sa, že ho nechá chvíľu tak. Podišla ku karafe s vínom, ktorú tu bola vždy a vždy bola plná. Toto bolo jeho asi jediné potešenie, vlastne okrem elixírov. Kvalitné elfské víno. Ktovie, ako sa dokázal dostať k takej vzácnosti. Naliala do dvoch pohárov a odhodlala sa ho na moment vytrhnúť zo zamyslenia.
„Možno máš pravdu,“ povedal tichým, umierneným tónom v okamihu, ako pred neho pristúpila a podávala mu plný pohár. „Možno matka klamala. Mladý Potter sa vymyká zo všetkého, čo kedy vyriekla o Potterovi.“
„Tiež mám ten názor,“ spustila, keď zmĺkol, „a keď tvrdíš, že sa to Harry nikdy nedozvie, ako si tým môžeš byť taký istý? Ako sa to dozvedel James? Podľa toho odkazu, ktorý ti po Harrym poslal, že to nevedel a že ti to nestihol povedať. Nemôže to byť tým, že sa pravdu dozvedel krátko pred svojou smrťou? Že našiel niečo, vďaka čomu sa dozvedel pravdu? Sirius tvrdí, že James a Lily sa dlhú dobu pred smrťou zdržiavali doma, v Godrikovej úžľabine. Čo keď niečo našiel tam? Nemôže to nájsť aj Harry? V sedemnástich sa mu predsa otvorí prístup do ich domu. Budeš čakať, až sa dozvie pravdu takýmto spôsobom a spraví si na to celé vlastný názor? Potom bude skutočne ťažké, niečo mu vysvetľovať.“
„Na tom, čo hovoríš, môže byť kusisko pravdy. Možno je to celá pravda, dáva to zmysel. Ale i tak, ja mu rozhodne pravdu nemienim povedať. A keď sa ju už dozvie, budem to riešiť až potom…“
„A urobíš chybu,“ skočila mu do reči. „Severus, ty si u neho vyvolal svojím hlúpym správaním príliš veľa nenávisti a skôr, než zistí pravdu, by si ju mal začať pomaly odstraňovať. O to to bude potom ľahšie.“
„Ako si to vlastne predstavuješ? On mi neskočí okolo krku v momente, keď sa k nemu začnem správať milo…“
„Severus, nerob zo seba a ani z neho blázna,“ opäť ho prerušila, „nikto predsa netvrdí, že to bude ľahké a rýchle. Stačí, keď sa budeš k nemu správať slušne, prejavíš mu trochu úcty, ktorú si rozhodne zaslúži. Začneš ho rešpektovať a najmä ho prestaneš ponižovať, posmievať sa mu alebo ho provokovať. A samozrejme od neho nemôžeš čakať okamžitú reakciu, je jasné, že ti v momente nebude visieť na krku, ale nie je hlúpy a dokáže odpúšťať. Mne napríklad odpustil. Bude to trvať dlho a určite to nebude jednoduché, ale v konečnom dôsledku to pomôže obom z vás.“
„Aha, takže podľa tvojho názoru mi toto všetko pomôže nájsť si k nemu cestu. Aká si ty ale naivná, nikdy mi neodpustí to, čo som mu všetko za tie roky spravil. Nikdy nedokáže prestať ma nenávidieť a nikdy ani neprijme pravdu.“
„Spravil si si vlastný záver a máš strach sa o niečo pokúšať. Nepodceňuj ho…“
„Dobre teda,“ skočil jej do reči teraz on, „pokúsim sa o to. Ale nechci po mne, aby som na to využil Vianoce! Okrem Pottera tam je Black, ktorého zvlášť nemusím a taktiež Weasleyovci, ktorí taktiež nepatria k mojim obľúbencom.“
„A čo ťa tak trápia Vianoce? Veď si sám povedal, že ti na nich nezáleží. To oni by s tým mali mať problémy a nie ty. A čo sa týka Siriusa, nedá sa povedať, že by sa práve od radosti pominul, ale súhlasil s tým.“
„No vidíš. Súhlasil s tým kvôli tebe. Ja si s ním nedokážem sadnúť za jeden stôl a pochybujem, že by mal on opačný názor. A čo sa týka Weasleyovcov, nemajú ma radi a ja ich tiež,“ s odporom vykrivil ústa.
„Samozrejme, pretože ty nemáš rád nikoho. Vezmi si Siriusa. Ani on ťa nemá rád, ale je ti vďačný za život. A keď sa Harry dozvie pravdu a zmieri sa s ňou a pri troche šťastia sa vzťah vás dvoch zmení, aj Sirius ťa bude brať inak. Potom mu to Harry určite povie a ty budeš prinútený to vysvetliť aj Siriusovi, je to predsa jeho krstný otec.“
„Možno máš opäť pravdu. Alebo nie, vieš čo? Máš úplnú pravdu. Aj keď ním pohŕdam, nezazeraj na mňa, to predsa dobre vieš, možno by som sa pokúsil vychádzať aj s ním. Ale nikdy ho nebudem mať rád. Minulosť sa nedá zvrátiť.“
„Ale odpúšťať sa dá,“ povedala potichu a v očiach sa jej zaleskli slzy. „Viem, čo ti v škole robili, ale Sirius taký nie je. A ty si tiež mal na tom svoj podiel viny. Prejavil si Jamesovi nenávisť úplne bezpredmetne, ani si sa ho nepokúšal spoznať, samozrejme, že bol Sirius na jeho strane. A potom sa to s vami viezlo celé roky.“
„Dobre, skúsim vychádzať aj s ním,“ vrkol podráždene.
„Fajn, to som rada. A teraz mi povedz, čo máš proti Weasleyovcom. Podľa mňa sú to milí ľudia, ale pravdaže zaúradovala tá tvoja nevraživosť k celému svetu a jednoducho, nemáš ich rád. Molly je milá, priateľská, ku všetkým sa správa takmer matersky.“
Snape nahodil znechutenú grimasu: „Veď práve, je až príliš vtieravá.“
„Severus, prestaň už konečne. Čo máš proti Arturovi? Nič? No vidíš. A čo Bill? S ním celkom vychádzaš. A Charlie? Len teraz sa vrátil. Ešte môžem pochopiť, že sa ti nezdajú dvojčatá, tie ich žarty sú niekedy dosť nemiestne, ale inak sú aj oni milí.“
„Ďakujem, stačilo mi takmer sedem rokov mať ich v škole,“ zatváril sa posmešne.
„Nezačínaj. A čo by si mal mať proti Ronovi? Je to Harryho najlepší kamarát a nechci, aby sme sa vrátili k téme, čo bude, až sa to Harry dozvie…“
„Ani jeho nemám rád, má taký tupý výraz,“ nadhodil s úškľabkom.
„Ty nemáš rád nikoho a je jedno, kto má aký výraz. A ešte mi povedz, čo môžeš mať proti Ginny? Alebo je to len tým, že aj ona je Weasleyová a práve preto ju nemáš rád?“
„Nie, u nej je to trocha lepšie. Zaujalo ma, ako sa starala o Harryho na začiatku prázdnin a aj po Azkabane. Je šikovná, zalátala tú dieru beznádeje, ktorú na škole zaviedli dvojčatá a najmladší Weasley po odchode Percyho.“
„No nestačím sa čudovať. Nielenže si pomenoval Harryho menom, dokonca si prejavil aj s niekým sympatie. Tak čo povieš na tie Vianoce? Stráviš ich spolu s nami?“ netrpezlivo čakala na odpoveď. Snape chvíľu premýšľal, ale napokon sa ozval.
„Dobre, prijímam, ale na tvoje vlastné riziko. A nemysli, že budem spievať koledy alebo robiť nejaké iné vianočné trápnosti.“
„Výborne,“ natešene sa mu vrhla do náručia, „ani nevieš, akú radosť si mi spravil,“ bozkala ho na líca.
„Nechaj toho,“ zamračene ju od seba odtiahol a vzápätí sa na ňu usmial. „Dokážem ti snáď odolať? Toto je jeden z tvojich šialených a bláznivých nápadov a len Merlin vie, ako to dopadne.“
——
Keď sa Harry vrátil naspäť na Rokfort, ešte stále túto novú informáciu nevedel stráviť. Kvôli Siriusovi ju prijal celkom v pohode, ako sám seba ubezpečoval. Ale vo vnútri zvádzal veľkú bitku. Nevedel si ani predstaviť, ako dokáže stráviť Vianoce v spoločnosti svojho najneobľúbenejšieho profesora, najnenávidenejšieho, najnepriateľskejšieho, najhnusnejšieho, najmastnejšieho netopiera, Srabusa. Ale nejako to bude musieť vydržať. Aj keď sa profesorovo správanie k nemu zmiernilo a aj on mu dokázal neprejavovať žiadne zo svojich vnútorných emócií, nemal ho rád a pochyboval, že by sa jeho zmýšľanie niekedy zmenilo. A ešte k tomu Vianoce, och, Merlin.
Po večeri sedel v Núdzovej miestnosti a snažil sa sústrediť na písanie úloh. Potreboval sa prinútiť aspoň urobiť si prácu pre McGonagallovú, ktorú musel mať hotovú na ďalší deň. Čarovanie aj Herbológia by mohli aj počkať, ale toto neustále presúvanie svojich povinností sa začalo prestávať páčiť aj jemu.
„Mia, prosím ťa, nemohla by si mi dať opísať Transfiguráciu?“ požiadal o pomoc, pretože cítil, že dnes jednoducho nenapíše ani čiarku.
„Prečo?“ spýtavo zdvihla obočie. „Ty predsa nepotrebuješ nič opisovať.“
„Ja viem, ale dnes sa proste necítim vo svojej koži,“ vysvetlil a hodil po nej psie oči spoločne s nevinným úsmevom.
„Dobre teda, keď je to len výnimočne,“ privolila a skúmavo sa naňho zahľadela. „Čo sa stalo?“
„Niečo vám budem musieť povedať. Ale bez Nevilla, Lucy a Luny. Nechám to na potom, keď sa vrátime do spoločenskej miestnosti.“
„Čo sa deje?“ skúsila netrpezlivo ešte raz.
„Potom,“ zamrmlal a zobral si od nej pergamen s vypracovanou úlohou. „Ďakujem.“
Síce sa nezdala byť nadšená, ale po chvíľke, kedy z neho nespúšťala pohľad, sa opäť zamerala na svoju obľúbenú činnosť. Čítanie.
——
„Takže o čo ide?“ opýtal sa Ron a sadol si na jedno z kresiel v chrabromilskej klubovni. Tá už bola takmer vyprázdnená, nachádzalo sa tu len niekoľko skupiniek deciek.
„Dnes som sa rozprával so Siriusom a mám pre vás prekvapenie na Vianoce,“ spustil Harry s úškrnom a pozeral pritom do netrpezlivých tvárí Rona a Ginny.
„Aké prekvapenie?“ vyhŕkli naňho spoločne.
„No, Susan dostala taký jeden bláznivý nápad a je si istá, že sa jej ho podarí zrealizovať. A ja, keďže som váš kamarát a mám vás rád, cítim istú povinnosť vás dopredu varovať.“ Svoje slová podporil záhadným úsmevom, aj keď mu pri tej predstave bolo zle.
„Aký nápad?“ mračil sa Ron. Kamarátovo napínanie sa mu očividne nepáčilo.
„Určite sa vám bude páčiť, ja som z neho doslova nadšený,“ povedal so značnou dávkou irónie.
„Harry, prestaň a konečne to povedz,“ vrkla po ňom Ginny.
„Snape s nami strávi Vianoce,“ prehlásil a pozoroval reakciu. Tiež im chvíľu trvalo, kým pochopia význam jeho slov.
„To myslíš smrteľne vážne?“ opýtal sa neveriacky Ron. Bolo na ňom vidieť, že by sa radšej stretol v Zakázanom lese s poriadne prerastenou acromantulou, ako strávil so Snapom čo i len desať minút viac, ako je nevyhnutné. Ginny sa len neveriacky mračila a bola ticho.
„Áno…“ A porozprával im o svojom rozhovore so Siriusom. Po dlhom a hlavne rozčúlenom monológu ostali neveriacky, nechápavo a hlavne zhrozene pozerať jeden na druhého. Prvá sa ozvala Hermiona, ktorá z toho mala ako jediná zábavu.
„Ja neviem, ale tuším prehovorím našich, aby som ostala na Vianoce na Grimmauldovom námestí,“ chichotala sa, „stálo by za to pozorovať vás a hlavne jeho, ako si budete rozbaľovať darčeky, budete sedieť spolu pri štedrovečernom stole, možno si s vami aj zaspieva nejakú tú vianočnú pesničku…“
„No to je ohromne vtipné,“ vrkol po nej Harry.
„Ale ako to mohla len mamka pripustiť,“ ozval sa Ron, „ja viem, že ja a dvojčatá nie sme práve najlepšie deti, ale pripraviť nám až takýto tvrdý trest. Mám po Vianociach, definitívne.“
„Ja si zase myslím, že sa to bude dať prežiť,“ namietla Ginny, ale presvedčená nevyzerala byť.
„No iste,“ zamračil sa na ňu Harry, „ty si presne ako tvoja mamka. Vidíte vonku v snehu zranené vtáča a okamžite ho pritiahnete domov ku krbu a začnete ho ošetrovať.“
„Nebuď hlúpy,“ vyrukovala podráždeným tónom. „Čo je na tom? Keď to tak chce Susan a Sirius. Okrem toho je to Siriusov dom, my by sme mali byť ticho. Je to jeho vec, koho pozve. A keď sa Snape teraz poľudštil, určite sa to bude dať nejako vydržať.“
„Ty to možno vydržíš, ale za seba prehlasujem, že tohtoročné Vianoce stáli za figu a to ešte ani neboli,“ znechutene sa zaškľabil Ron.
„Len aby ste neboli prekvapení,“ nadhodila Hermiona, ktorá sa stále uškŕňala, „možno to budú najkrajšie Vianoce vo vašich životoch.“
„Ty sa zdrž komentárov, ty budeš doma,“ vrkol po nej červenajúci sa Ron.
„Vianoce u Dursleyovcov, keď som dostal trenírky po Dudleym, boli rozhodne lepšie, ako budú tieto,“ ozval sa Harry, ktorý sa začal pomaly tiež uškŕňať. Ron sa naňho pozrel kútikom oka a začal sa v momente smiať.
„Ty si dostal trenírky po Dudleym?“
Nato sa začali smiať všetci. Keď sa trocha upokojili, Hermiona nadhodila.
„Mali by ste začať rozmýšľať, čo mu dáte pod stromček.“
„Odo mňa nedostane nič. Radšej pomôžem dvojčatám a niečo na neho vymyslíme,“ chechtal sa Ron.
„Ja navrhujem riadne silné preháňadlo,“ zasmial sa Harry.
Sedeli tam ešte dlhú dobu a vymýšľali jeden stupídnejší darček za druhým. Básnili aj nad možnosťami, ako by sa im za pomoci dvojčiat podarilo ho dostať. Po chvíľke váhania sa k nim pridala aj Ginny.
——
Harryho obavy sa na ďalší deň potvrdili. Nemal ako zistiť, čo povedal na Susanin bláznivý nápad Snape, ale on mu dal jasnú odpoveď. Počas poobedňajšej teoretickej hodiny Elixírov sa ich pohľady niekoľkokrát stretli a zelené oči našli v tých čiernych veľkú dávku pobavenia. Dokonca sa mu zdalo, že sa profesor pousmial. Ale túto možnosť v momente zavrhol. Svoj pocit prisúdil svetelnej hre sviečok a vytváraniu tieňa na jeho tvári. Nie je možné, aby sa Snape usmieval, to on proste nedokáže. Nemysliteľné, neexistuje. Z jeho správania usúdil, že sa rozhodol pozvanie na Vianoce prijať. A on sa Vianoc nevedel dočkať.
——
Ďalší výlet do Rokvillu sa neodvratne blížil. Hermiona sa v momente, ako sa dozvedela, že by mala ísť s Harrym a Ginny, začala vykrúcať a hľadať rôzne výhovorky, prečo nejsť s nimi. Všetky jej bláznivé argumenty zamietal. Nevedel pochopiť, prečo si chce nechať ujsť takú skvelú príležitosť vypadnúť z hradu. Nevadila mu síce predstava, že by s Ginny strávil opäť čas osamote, ale aby sa kvôli tomu vzdala výletu, to nechcel pripustiť.
Netušil, že ju predtým odchytila Ginny a taktiež jej prehovárala do duše. A jej dôvody boli presne rovnaké ako u Harryho. Chcela s ním byť osamote, ale nebola taká sebecká, aby kvôli jej vlastnému potešeniu trpela kamarátka.
A Hermiona bola zúfalá, už jej obaja začali liezť na nervy. Nechápala, ako môžu byť obaja takí slepí alebo dokonca takí sprostí, aby svoju vzájomnú lásku neustále prehliadali. A dobre im tak, pomyslela si napokon. Keď to tak chcú, budú to tak mať. A nakoniec sa podvolila a súhlasila so spoločným výletom.
Vo štvrtok v Núdzovej miestnosti sa dohodli, že sa najprv všetci stretnú v Troch metlách, aby chvíľu podiskutovali a zohriali sa a neskôr sa vydajú na nákup vianočných darčekov. Súhlasili ako Ron s Lucy, tak i Neville s Lunou, ktorých vzťah začal naberať oficiálnejšiu formu. Tentoraz sa zhodli na tom, že si výlet o čosi predĺžia, keďže mal zahrňovať aj nákupy.
V piatok pri obede počas zanietenej diskusie si Ron všimol Luny, ktorá už doobedovala a odchádzala z Veľkej siene.
„Luna, nezabudni na ten zajtrajšok,“ zakričal za ňou napriek namrzeným pohľadom všetkých naokolo, „stretneme sa o pol jednej a pôjdeme k Trom metlám!“
Na jeho výkrik zareagovala len začervenaním a prikývnutím.
„Čo tak ziapeš?“ vyhŕkol Harry. „To si jej nemohol povedať večer? Alebo jej to nemohol pripomenúť Neville?“ Nemal z toho najlepší pocit. A rovnaký názor mala aj profesorka Transfigurácia, ktorá práve v ten moment prichádzala, ale nanešťastie ju Ron nezaregistroval.
„Pán Weasley, môžete mi vysvetliť, prečo sa tu rozkrikujete? To sa nedokážete správať aspoň trocha civilizovane?“ použila k tomu svoj najprísnejší tón. „Najradšej by som vám ten zajtrajší výlet zatrhla, ale nespravím to. Strhávam však Chrabromilu desať bodov a vy uvažujte nad tým, či je rozumné vykrikovať na celú sieň ako na lesy.“
Nato odišla a Ron ostal sedieť celý červený a zahanbený. Ostatní sa na tom zabávali.
To však netušili, že ešte ten večer odletela zo sovinca malá sovička, ktorá mala na nohe priviazaný kúsok pergamenu s odkazom: Potter bude zajtra okolo jednej v Troch metlách.