„Čo si o ňom myslíš?“ spýtal sa Snape svojej sestry v momente, ako začaroval miestnosť za odchádzajúcim Dracom. Tak ako každý večer, aj teraz bol na dvojhodinovke oklumencie.
„Prejavuje veľkú snahu sa oklumenciu čo najskôr naučiť,“ vyjadrila sa neurčito.
„Dobre, opýtam sa inak. Koľko bude potrebovať času k tomu, aby sa ju naučil poriadne?“ zavrčal nervózne.
„Aby sa ju naučil poriadne, k tomu bude potrebovať ešte veľa hodín. Ale pokiaľ tvoj zámer chápem dobre, ty potrebuješ, aby ju čo najlepšie ovládal do Vianoc.“
„Samozrejme, veď si to sama počula na schôdzi.“ Netrpezlivo si vzal karafu s vínom a ponúkol aj jej. „Nebude snáď Blackovi vadiť, keď sa trocha zdržíš,“ okomentoval jej začudovane zdvihnuté obočie.
„Nie, nebude a víno si dám, ďakujem,“ milo sa naňho usmiala a usadila sa do kresla, „k Malfoyovi ti môžem povedať len toľko, že bude schopný do mesiaca odolávať legilimencii, ale nebude to dokonalé. Ak sa mu Voldemort rozhodne prehľadávať hlavu poriadne dlho, tak sa dozvie to, čo pravdepodobne nechceš, aby sa dozvedel.“
Zamyslene sa pozrela na svojho brata, ktorý začal úpenlivo nad niečím uvažovať.
„Budeš to musieť vymyslieť tak, aby to smrťožrútom nebolo nápadné,“ vypálila po chvíli.
„Môžeš mi povedať, o čom hovoríš?“ zamračene na ňu zazeral.
„Ale no tak, Severus, veď je to jasné. Neviem síce, čo musí Malfoy urobiť, ale jednoznačne sa mu pokúšaš pomôcť,“ chápavo mu hľadela do zamračenej tváre a mierne sa usmievala.
„Máš pravdu,“ povedal po chvíli, „snažím sa mu pomôcť a niečo budem musieť vymyslieť. Našťastie bol starý Malfoy taký prezieravý, že nepovedal Temnému pánovi o úlohe, ktorú zveril Dracovi. A taktiež je naša veľká výhoda v tom, že nikto nemá tušenia o vašich hodinách, teda až na Pottera a tých jeho kumpánov.“
„S Harrym si starosti robiť nemusíš, nepovie to nikomu.“
„Si si tým taká istá?“ spýtal sa pohŕdavo.
„Áno, sľúbil mi to a ja mu verím. A ty by si mal začať konečne tiež,“ nadhodila citlivú tému a pozerala, ako zareaguje. Ironicky sa zaškľabil. „Severus, mňa neoklameš,“ začala sa uškŕňať, „pomaly začínaš naňho meniť názor, však?“
„Myslíš?“ posmešne vytiahol kútik úst. „Zdá sa, že na teba má Black zvláštny vplyv, začínaš snívať s otvorenými očami.“
„Nie, drahý Severus,“ nenechala sa odradiť, „videla som ťa v Azkabane, bál si sa oňho.“
„Samozrejme, že som sa bál. Každý z nás predsa vie, že v boji s Temným pánom zohráva dôležitú úlohu, aj keď s tým Dumbledore robí tajnosti. Nenechám ho predsa umrieť, to potešenie prenechám inému.“
„Hm, a že ti neverím ani slovko,“ stále sa potmehúdsky usmievala, „a čo posledná schôdza? Veľmi dobre som videla, ako si sa naňho díval. Severus, ja ťa poznám ako svoje topánky, pozeral si sa naňho zamyslene, hĺbavo a v tvojom pohľade nebolo ani zrnko nenávisti.“ Sledovala, aký dopad budú mať jej slová. Snape sa však tváril absolútne pokojne a nepriepustne. Rozhodla sa pokračovať. „Harry sa vôbec nepodobá svojmu otcovi, aspoň z toho, čo si mi rozprával.“
„Ale je to Potter a Potterom aj ostane,“ vyprskol pohŕdavo a tvárou mu prebehla nenávisť.
„Potter, veď to je len meno. Nechápem, prečo sa stále upínaš na slová našej matky. Čo keď klamala?“
„Ako mohla klamať… v tom?“
„V tom asi nie. Viem, že o tom nerád hovoríš, ale čo keď klamala v iných veciach? Dá sa jej veriť? Po tom všetkom, čo sme prežili? Severus, ja neverím ničomu z toho, čo nám tvrdila.“
„Ty ju nemáš rada a ja sa ti ani nedivím, ale ja tomu verím, jednoducho tomu verím.“ Na jeho tvári sa zjavilo to, čo sa do tej chvíle podarilo zahliadnuť hádam len jeho sestre. Bolesť a trápenie.
„Samozrejme, že ju nemám rada,“ povedala potichu a smutne. „Po tom, čo spravila mne aj môjmu otcovi. A ty si myslíš, že takej žene je možno veriť? Mal by si to Harrymu povedať,“ dodala úplne pokojne.
„Nie, to nespravím,“ protirečil, ale jeho hlas bol pokojný, „pochybujem, že by bol z pravdy nadšený, skôr naopak, nenávidel by ma ešte viac.“
„Vieš, čo mi povedal pri Azkabane?“ Odpila si vína a čakala, kedy k nej zdvihne pohľad. „Tvrdil, že tú nenávisť k nemu si si vybudoval sám. A ja sa mu ani nedivím. Trošku sa mi ho podarilo spoznať a som si istá, že keby si mu to vysvetlil… všetko, on by to pochopil.“
„Nie, vážne, Susan. Nepochopil by to, tak ako to stále nechápem ja. Medzi nami sú všetky mosty zbúrané a má pravdu, ja za to nesiem zodpovednosť. Nech je to ako chce, či matka hovorila pravdu alebo nie, tá nenávisť je vo mne zakorenená a nedá sa len tak odstrániť.“
„Mal by si si k nemu začať hľadať cestu. Mal by si sa pokúsiť tú nenávisť prekonať. On za nič predsa nemôže, a ty tiež nie,“ hovorila pomaly a pokojne. Pozorovala bolesť v tvári svojho brata a bolo jej to veľmi ľúto.
„Neviem.“ Po pohŕdavom, nenávistnom a ironickom Snapovi nebolo ani pamiatky. „Mala by si asi ísť, nechcem mať s Blackom zbytočné problémy,“ snažil sa to povedať nevraživo, ale nepodarilo sa mu to. Slabo sa usmiala.
——
„Odložte knihy aj kotlíky, na dnešnej hodine ich potrebovať nebudete, napíšete si test,“ zavrčal na triedu znechutene a prezeral si ich výrazy. Viditeľne ich to prekvapilo, nečakali, že im zadá náhlu previerku ich vedomostí. Posmešne vykrivil ústa a jeho pohľad zavadil o prekvapenú a nie príliš láskavo sa tváriacu pehavú tvár.
„Prestaňte na mňa civieť ako teľa na nové vráta, Weasley. Čomu ste nerozumeli? Tomu, že máte odložiť knihu a kotlík alebo tomu, že budete písať test? Mám dojem, že moje slová sa mohli dokázať dostať dokonca aj do vnútra vášho mozgu a hádam nie ste až taký zadebnený, že by ste im neporozumeli.“ Pozeral, ako po ňom Weasley nepriateľsky zagánil. Prišlo mu to celkom smiešne a nechal ho tak.
„Na tabuli máte desať otázok. Žiadam vás, aby ste sa ich aspoň pokúsili vypracovať na úrovni podobnej tej, ktorú budete potrebovať na skúškach. Máte na to hodinu. Začnite.“
Sadol si pohodlne na stoličku a čiernym pohľadom prechádzal po triede. Zrak mu padol na Malfoya. Po tom, čo sa v pokoji porozprávali a on mu kvôli jeho matke sľúbil pomoc, sa mladý Malfoy trocha upokojil. Aspoň na seba prestal zbytočne upútavať pozornosť svojim podozrivým správaním. Starý Malfoy musí byť skutočne zúfalý. Tak strašne sa bojí o svoje postavenie, že je schopný obetovať dušu vlastného syna. Ako ho len on nenávidí…
Pohľadom skĺzol na ďalších slizolinských. Nott, slabý, chorľavý chlapec. Nie je stavaný na smrťožrútstvo a našťastie si to všetci uvedomili. Vrátane jeho otca, ktorý bol z toho znechutený. Chýbajú tu ešte Crabe a Goyle, ale tých Temný pán nechce, aspoň zatiaľ. Tým je to však jedno, sami od seba pomáhajú Zabinimu a Parkinsonovej. Hlupáci. A oni dvaja? Našťastie nie sú dosť inteligentní, aby vymysleli nejaký schopný plán, ktorým by škodili. Doteraz sa im to nepodarilo, ale ktovie? Možno budú mať záchvat inteligencie.
A Potter. Díval sa na čiernovlasého chlapca, ktorý horúčkovito vypracovával niektorú z otázok. S rovnakým zápalom, ako to robila jeho matka. Lily. Tá jediná ho brala takého, akým bol. Možno ho aj trocha chápala, aj keď pravé pohnútky jeho správania sa nepoznala. Do mysle sa mu vkradla jedna nepríjemná spomienka.
Medzi povypadávanými fľašami a špinavými kartónmi z kontajnera sedí takmer štvorročný čiernovlasý chlapec. Vlasy má dlhšie, je vychudnutý, v rozťahanom odeve, ktorý je určite o niekoľko čísel väčší. So sklonenou hlavou vyzerá ako dievčatko. Hrá sa s plochými oválnymi kameňmi, ktoré si našiel. Iné hračky nemá. Ukladá ich na seba, aby ich vzápätí zhodil a staval vežičku nanovo. Ohromná zábava, ale jemu nič iné neostáva. Musí čakať na svoju matku.
V hre zotrváva až do neskorých večerných hodín. Slnko už dávno zašlo, no on stále sedí na tom istom mieste a čaká. Svoj čierny pohľad zdvihne za zvukom, ktorý sa ozýva na konci zúboženej ulici. Klátivé a nekoordinované kroky jeho matky.
„Poď dovnútra,“ vyštekla naňho v okamihu, ako sa tackala popri ňom. Pozbieral si svoje ťažko pozháňané kamienky a pobral sa do domu. Už mal celkom hlad, naposledy jedol ráno krajec chleba. Matka sťažka dosadla na jedinú stoličku pri maličkom, obúchanom stole v kuchyni. Okamžite si vytiahla škatuľku cigariet a fľašu whisky. Bola napáchnutá cigaretovým dymom a smrdela lacnou voňavkou. Neunúvala sa vytiahnuť pohár, uhla si rovno z fľaše.
„Mám hlad, čo budeme jesť?“ spýtal sa chlapec nesmelo a očakával výbuch. Takmer ako vždy.
„Zober si chleba,“ vyšlo z nej neartikulovane a škaredo naňho zagánila. Bojazlivo sa natiahol za vreckom na drese, v ktorom bol jediný krajec suchého, niekoľkodňového chleba. Odvážil sa hodiť po nej jeden protestný pohľad.
„Nečum,“ húkla po ňom a zaknísala sa na stoličke, „nemáme peniaze, prišla som o prácu.“ Toto počul tento mesiac už tretí krát. „Musíme sa uskromniť,“ nenávistne naňho zazerala, „a za to sa môžeš poďakovať Potterovi.“
Vedel, čo bude nasledovať teraz. Niekoľkominútový monológ na tému, ako Potter za všetko môže.
„Áno, presne tak, on za to môže,“ prskala s cigaretou v prstoch a od úst jej fŕkali sliny. „Potter nám zničil život, on má na svedomí naše nešťastie,“ pokračovala ďalej a chlapec len stál a zvieral v ruke chleba. Stál tam dlhú dobu, nemo, bez slova, len počúval. „ale tomu už bude koniec, Severus, to ti môžem sľúbiť. Narazila som dnes na jedného chlapa, Gravesa, ten nás z tejto sračky dostane a teraz vypadni, nechcem sa na teba pozerať, nenávidím ťa a nenávidím Pottera.“
Posledné slová doslova vrieskala, chlapec so slzami v očiach odbehol do izby. Tam sa plačúc hodil na posteľ, kde napokon vysilený a vyhladovaný zaspal.
Snape sa pri tejto spomienke bolestne striasol. Pod stolom zvieral ruky v päsť a zhlboka sa nadychoval. Skúmavým pohľadom prebehol po triede hľadajúc najmenšiu zámienku k tomu, aby si na niekom vybil zlosť. Zrak sa zastavil na Potterovi. Opäť sa naňho zadíval, to sa mu v poslednej dobe stávalo často. Potter. Koľko nenávisti. Je to len meno, ozval sa mu v hlave Susanin hlas. Susan… nechcené, vynútené dieťa.
„Severus, už sme prišli!“ kričal naňho veselý, mužský hlas. Osemročný chlapec nesmelo vyšiel z izby a postavil sa k stolu v kuchyni. Do nej práve vstúpila jeho matka s dieťaťom na rukách.
„Poď bližšie,“ vyzval ho Harold Graves s úsmevom a objal ho okolo pliec, „toto je tvoja sestrička, Susan. Zoznámte sa.“
Chlapec nesmelo nazrel do batôžka a pousmial sa nad ružovou tváričkou a strapatými čiernymi vláskami. Jeho sestrička, konečne nebude sám. Zdvihol hlavu a pozrel na matku. Hlavu mala sklonenú nad dieťaťom a jemu neušiel nenávistný pohľad, ktorým obdarovala nevinné dievčatko. Vzápätí sa rovnako pozrela aj naňho. Zarazil sa a preľakol, spravil tri kroky vzad a potom ušiel do izby.
Áno, Susan bola vynútená a nechcená. Pán Graves, aj keď ho mal veľmi rád, chcel vlastné dieťa. Neskôr to aj pochopil, ale už bolo príliš neskoro.
„Severus!“ vykríklo nadšene čiernovlasé päťročné dievčatko a hodilo sa mu do náručia. Práve skončil druhý ročník v Rokforte a prišiel domov na prázdniny. Nerád sa vracal domov a nerád bol aj v Rokforte. Hlavne preto, že tam bol Potter. Keby záležalo na ňom, odišiel by niekde veľmi ďaleko. Jediné, čo ho viazalo k domovu, bola práve Susan. Od návratu sa celé dni hrával práve s ňou. Rozprával jej o Rokforte, chodievali na prechádzky a plánovali budúcnosť. Lepšiu budúcnosť.
„Zase si pila?“ zvreskol Harold Graves na svoju manželku.
„Čo je teba po tom?“ vyhúkla po ňom s problémami vypúšťajúc slová.
„A čo deti? Jedli aspoň? Alebo musel robiť zase všetko Severus?“ Pán Graves sa vrátil z práce a ako takmer vždy našiel svoju ženu ožratú takmer do bezvedomie. V izbe pri dverách sa krčili deti. Severus držal v tuhom objatí vzlykajúcu sestričku.
„Prečo sa nestaráš o tú svoju štetku, ktorú si si našiel? Čo ťa je vlastne po mne? Môžem sa vysrať aj na teba a aj na tie decká. Nikdy som ich nechcela, ani jedného, a ani teba som nikdy nechcela, bež do riti,“ vrieskala na celý dom. Zrazu začuli úder, Graves ju udrel a ona padla totálne na mol na zem. Ale pre Gravesa sa to stalo osudným. Nikdy nemal milenku, staral sa o obe deti a svoju manželku. Tá sa po narodení Susan pravidelne spíjavala, robila mu scény a nestarala sa o deti. Už to nevydržal, bolo toho naňho priveľa. Padol vedľa svojej manželky mŕtvy. Priviedla ho do hrobu, pred dvoma priamymi svedkami. Severusom a Susan.
Dá sa veriť takej žene? Susan jej slovám neverí, on žil v nenávisti k Potterovi celý život. Čo keď skutočne klamala, čo keď to boli jej výmysly? Možno by aj uznal, že mohla klamať. Ale to by nemohol stretnúť Jamesa Pottera. Obľúbeného frajera, vtipného, pekného a bohatého. A hlavne mal milujúcich rodičov. Rodičov. Matku aj otca. Nenávideli sa od prvého momentu. Začalo to už vo vlaku, keď si k nemu prisadla Lily Evansová. Zoznámili sa a celkom dobre sa jej s ňou rozprávalo, bola milá a neodsudzovala ho za jeho výzor. Na chodbičke však narazili na Jamesa Pottera a Siriusa Blacka.
„Ahoj, ja som James Potter a toto je Sirius Black,“ oslovil ju namyslene a sebavedomo.
„Ja sa volám Lily Evansová,“ odpovedala im s úškľabkom. Ale v ňom to meno vyvolalo tie najhoršie spomienky, nenávistné. V hlave mu začali prebiehať myšlienky na opitú matku, ktorá na celý dom huláka a nadáva na Pottera. Kvôli nemu žili tak, ako žili. V chudobe, v hlade. Kvôli nemu ho matka nenávidela.
„Ty si Potter?“ opýtal sa ho tým najnevraživejším tónom, akého bol schopný. Pozeral sa naňho a v ten jeden jediný moment ho začal nenávidieť.
„Áno som. A čo sa ty do toho staráš?“ Jeho tón a najmä pohľad, ktorý naňho hádzal, sa mu vôbec nepáčil. A jeho priateľovi tiež. Postavili sa obaja proti nemu. V Severusovi blčal oheň, zúril. Tak veľmi ho nenávidel, vrazil mu do zubov. A oni nechceli ostať pozadu. Vtlačili ho do kupé a začali ho mlátiť.
„Zbláznili ste sa? Okamžite ho nechajte!“ vykríkla Lily a odtlačila najprv Siriusa, ktorému vrazila poriadnu facku a potom začala buchnátovať aj Jamesa. Po niekoľkých dlhých minútach toho napokon James nechal a Severus bol celý zakrvácaný.
„Ste úbohí chudáci, dvaja sa pustiť do jedného. Hanbite sa!“ húkla po nich a sklonila sa k nemu.
„Si umastený srab, muselo ťa zachrániť dievča. Ani nepotrebujem vedieť ako sa voláš, pre mňa si oddnes Srabus,“ vrkol po ňom James.
Snape opäť zablúdil po triede pátravým, chladným pohľadom. Nič nenasvedčovalo tomu, že by sa študenti starali o niečo iné, ako o vypracovávanie otázok. Báli sa čo i len hlesnúť. Mali pred ním rešpekt.
Mladý Potter mu predal odkaz od jeho otca, nevedel to, nestihol mu to povedať a je mu to ľúto. Že to nevedel a nestihol mu to povedať, tomu by aj uveril. Za celých sedem rokov vzájomnej nenávisti neprejavil známku poznania. Asi to skutočne nevedel. Ale pochyboval o tom, že by mu to bolo ľúto. To sa na Jamesa Pottera nepodobalo. Jemu nebolo nikdy nič ľúto.
A mladý Potter? Ako málo sa podobá svojmu otcovi. Nenávisť pretrvala, ale musel uznať, že ju v ňom vyvolal svojim správaním sám. Veď svojho otca ani poriadne nepoznal. V čom sú rovnakí? Jedine vo výzore. Pozeral na Harryho, ktorý stále húževnato vypracovával test. Len sa na seba podobajú…
Harry na sebe cítil sústredený pohľad a zdvihol zrak. Zbadal Snapa ako ho uprene pozoruje. Zamyslene a so záujmom. Prekvapilo ho to a zvraštil obočie, nie nenávistne ale nechápavo. Snape nedal na sebe nič znať. Tie jeho oči, Liline oči. Oči bez nenávisti a nepriateľstva, zvedavý a zarazený pohľad. Samozrejme ho to udivuje, keď ho vidí, ako naňho čumí. Zdvihol hlavu a naznačil mu, aby pokračoval v písaní. Ešte jeden začudovaný pohľad a pokračoval v práci.
„Ahoj, Severus, prečo tu tak sedíš?“ spýtala sa ho Lily na začiatku tretieho ročníka. Práve sa vrátil z prázdnin, na začiatku júla pochovali Harolda Gravesa a ani potom to nevyzeralo, že by sa Evelyne Snapová- Gravesová chcela vzdať svojho zaužívaného štandardu. Ďalej sa spíjala, chodila po baroch a nedbala o svoje deti. Keby nebolo Glorie Gravesovej, tety Harolda, staršej ošumelej ženy, ktorá za nimi denne chodila, aby sa postarala aspoň o jedlo, bolo by s nimi zle. A Severus sa bál odísť do školy, bál sa nechať svoju malú sestričku osamote s jeho matkou.
„Ale nič, len premýšľam. Na začiatku prázdnin sme pochovali môjho otčima,“ rozprával jej o Gravesovi. S ňou sa dalo dobre porozprávať. Chápala ho, podporila a poradila. Nie však vo všetkom. O svojej sestre a ani o nenávisti k Potterovi jej nikdy nepovedal. Ona jediná sa s ním dokázala rozprávať. Nikoho iného k sebe nepúšťal, až neskôr Luciusa Malfoya a jeho kumpánov. Sľubovali lepšiu budúcnosť po boku Temného pána. A on sa k nim pridal…
Je to Evans a nie Potter. Viac je to Evans. A teraz, keď sa tak zmenil, presvedčil ho, už si nemyslí, že je slaboch. Je silný, má pevnú vôľu, v Azkabane sa to ukázalo. Že tam svojou hlúposťou takmer vypľul dušu, to je druhoradé. Jemu sa to stávalo pravidelne. Ale je to skutočne jeho hlúposť? Riskoval život za niekoho, koho má rád. Na Ministerstve, chcel zachrániť krstného otca a svojich priateľov. Nie je zlý, nie je. Štvrtý ročník a hrdina proti svojej vôli. Tretí ročník, záchrana svojho krstného otca. Druhý ročník, záchrana kamarátky. Prvý ročník, záchrana kameňa. Dostáva sa do nebezpečenstva skutočne svojou hlúposťou? Alebo odhodlaním zachrániť niekoho, koho má rád?
Potter, je to len meno. A on má tú smolu, že sa tak volá. Preto ho musí nenávidieť. Skutočne musí? Nie, nemusí. Len si za tie roky zvykol toto meno nenávidieť. Susan chce, aby mu povedal pravdu. To však nikdy nespraví. Keď to zistí, tak sa s ním o tom porozpráva, ale nikdy nespraví prvý krok. Keby mu povedal o čo ide, nenávidel by ho ešte viac. Prestal mu prejavovať známky nenávisti. Možno to robí kvôli Susan a Blackovi. Nie možno, určite to robí preto. Nie je možné, aby ho mladý Potter prestal nenávidieť. Nenávidí ho však ešte stále on? Nemal by ho nenávidieť, je to predsa… Nie, to v živote z úst nevypustí a radšej na to ani nebude myslieť.
Opäť sa zadíval na Pottera. Susan vraví, aby si k nemu začal hľadať cestu. Ale ako? Potter ho k sebe nikdy nepustí. A on vlastne ani nevie, či sa chce o to pokúšať. Nebude sa o to pokúšať. Susan však tvrdí, že by to pochopil. Susan…
Práve sa vracal z Rokfortu, kde skončil piaty ročník. Z nástupišťa ho musel priviezť starý holohlavý sused, ktorý túto úlohu prevzal po jeho otčimovi. Nevedel nič o rodinných podmienkach, ktoré u Gravesovcoch po jeho smrti panovali. Ale jeho matka vedela byť presvedčivá, keď to potrebovala a hlavne keď bola triezva. Čo sa stávalo zriedkavo. Uprosila ho však, aby dvakrát za rok jej syna zaviezol a potom priviezol z King´s Cross.
Na začiatku uličky ho vyložil a on mu za to poďakoval. Cez leto mali prísť jeho výsledky z VČÚ, ale nerobil si najmenšie starosti. Vedel, že všetky skúšky spravil na vynikajúcu.
Stmievalo sa a on približujúc sa k domu začul veselý smiech jeho podnapitej matky a taktiež začul cudzí mužský hlas.
„No tak, maličká. Poď ku mne, nič ti nespravím,“ dožadoval sa ťahavým tónom.
„Nepočula si? Ujo sa na teba iba pozrie,“ chichtala sa jej matka.
Viac nepotreboval počuť. Okamžite mu došlo, čo sa asi v dome musí diať. Zaplavila ho vlna zúrivosti a on sa rozbehol smerom ku kuchyni. Samozrejme, že jeho matka zabudla, že mal dnes prísť. Zabúdala na všetko. Cudzí chlap stál s rozopnutou košeľou a naťahoval ruku k jeho vystrašenej a plačúcej sestre. A matka sa na tom zabávala. Keď ho však zazrela, jej rozjarený výraz sa premenil na nenávistný. V záchvate šialeného hnevu sa vrhol na chlapa, ktorý tiež nebol triezvy a začal ho tĺcť. Do úderov vkladal všetku zlosť a silu. Chlap sa z náhleho výpadu dospievajúceho a hlavne neočakávaného chlapca preľakol a keď sa mu naskytla prvá príležitosť, zbabelo ušiel.
„Čo si to spravil, ty zasran!“ vrieskala matka nepríčetne. Nevenoval jej pozornosť. Bolo mu z nej zle. Šiel za Susan a zamkol sa s ňou v izbe.
„Čo ti robili?“ pýtal sa opatrne v očakávaní toho najhoršieho. Po dlhom čase, ktorý potrebovala na upokojenie a hlavne na zbavenie sa pocitu viny a hanby, ju presvedčil, aby mu všetko porozprávala.
Jeho matka bola skutočne šialená. Privádzala si do domu chlapov, ktorí jej dávali peniaze. Bola to obyčajná prostitútka, nenávidiaca obe svoje deti. Keby sa jednalo iba oňho, dokázal by sa s tým vyrovnať. Ale ona bola schopná využiť aj svoju sedemročnú dcéru. Našťastie k ničomu nikdy nedošlo. K ničomu, sestra ho ubezpečila, že sa na ňu len dívali, prisahala mu. Aj tak mu bolo z toho zle. Ale veril jej, nikdy si neklamali. Jeho matka na ďalší rok umrela a on sa pristihol pri tom, že pocítil obrovskú úľavu. Nenávidel ju, nenávidel Pottera a nenávidel celý svet. Až na jeho sestru, tú miloval. Ju jedinú, alebo nie?
„Severus, musíme s našimi schôdzkami prestať,“ vyrieklo blonďavé dievča. Bola už tma a oni sedeli pod jedným z množstva stromov v Zakázanom lese. Nemohol tomu uveriť. Ona bola po Lily Evansovej druhá, kto ho bral takého, akým bol. Nevadili jej posmešky zo strany spolužiakov, nevadil jej jeho zúbožený vzhľad. Bol zvláštny, záhadný a istým spôsobom príťažlivý.
„Prečo, pre Merlina?“ dožadoval sa vysvetlenia. Schádzali sa síce len krátko, pár týždňov, ale pre neho to boli najkrajšie týždne. Dokázal zabudnúť na všetko, na svoju matku a aj na Pottera.
„Naši mi to nikdy nedovolia. Po tom, čo spravili staršej sestre, ja sa im nedokážem postaviť.“ Vykĺzlo jej pár sĺz. Rozľútostené sivé oči sa zapichávali do nechápavých čiernych.
„Spolu by sme to určite zvládli,“ naliehal.
„Nie, Severus, naša rodina je silná, bohatá, s trápnymi tradíciami, nikdy by ťa neprijali. Zničili by nás oboch.“ Chystala sa vstať a odísť.
„Keby sme sa im postavili…“
„Prepáč mi to, takto to bude najlepšie. Nemáš peniaze, nevieš, kto je tvoj otec, možno ani nie si čistokrvný, to, na čom im záleží. Je mi to ľúto,“ plačúc sa rozbehla smerom k hradu. Pozeral za ňou a oči mu zvlhli. Neplakal, okrem detstva to nikdy nedokázal.
„Cissa,“ zašepkal do tmy. Jeho šťastie trvalo krátko. (A/N: Viem, že Narcissa je staršia ako Severus, ale pre potreby svojej poviedky som ju zaradila do rovnakého ročníka)
Pohľad zabodol do blonďavého chlapca. Musel sa začať pretvarovať a s Malfoyom starším sa zblížiť. Tak jej aspoň mohol byť nablízku. Neprestal ju milovať a možno ani ona jeho. Nikdy sa o tom nerozprávali. Ani jeden nespomínal tých päť týždňov v šiestom ročníku. Pridal sa k smrťožrútom, aby ju mal na dosah. Teraz jej syn potrebuje pomoc a on mu ju poskytne. Kvôli nej.
Zazvonilo.
„Koniec,“ ozval sa ľadovo a švihol prútikom. Popísané pergameny k nemu prileteli. „Som zvedavý, koľkým z vás sa podaril ten test pokaziť. Nebude pre mňa nijakým prekvapením, keď to budú takmer všetci. Úlohu vám tentoraz nedám…“