„Harry, Ron, niečo som objavila…“
Harry k nej netrpezlivo a zvedavo priskočil nasledovaný prekvapeným Ronom. Hermona zvierala v ruke obyčajnú knihu, ktorá nebola na prvý pohľad ničím výnimočná. Držala ju zavretú a fascinovane na ňu civela. Harryho prvá myšlienka, ktorá mu prebehla hlavou pri pohľade na vyjavenú Hermionu bola tá, že sa musela zblázniť. Už jej tie knihy asi začali robiť nedobre.
„Čo je, Mia?“ spýtal sa pomaly a opatrne ju chytil za rameno s úmyslom upútať na seba pozornosť. Zdalo sa, že nevníma. Zdvihla k nemu začudovaný, nechápavý a užasnutý pohľad.
„Poďte sem,“ vyzvala ich, keď sa spamätala a sadla si za stolík. Knihu položila na stôl a nespúšťala z nej pohľad. Prisadli si k nej a udivene na ňu hľadeli. Harry pozrel na knihu s názvom Taje čiernej mysle. Bola to obyčajná kniha, na prvý pohľad veľmi stará. Stránky sa zdali byť zažltnuté, aspoň prvý pohľad tomu nasvedčoval. Harrymu sa nezdala byť ničím zvláštna, strelil pohľadom po Ronovi, ktorý viditeľne tiež nechápal Hermionino čudesné správanie. Pozeral na ňu ako na zjavenie.
„Otvor ju,“ vyzvala Harryho, keď sa konečne odpútala od knihy. Významne pritom nadvihla obočie. Harry sa natiahol po knihe a pritiahol si ju k sebe. Ron na nej visel pohľadom. Opatrne ju otvoril a jeho prekvapenie sa zdvojnásobilo. To, čo vyzeralo ako obyčajná kniha, vôbec nebola kniha. Po jej otvorení mu to okamžite zaplo. Zažltnuté stránky len mali vyzerať ako listy knihy. Bolo to na prvý pohľad jasné. V knihe sa nachádzala skrýš.
Vnútri knihy sa miesto listov nachádzala akási maličká skrinka. Keď sa lepšie pozrel, zistil, že celá kniha je z akéhosi ľahkého materiálu, nápadne sa podobajúcemu na pergamen. Na dotyk však bol tvrdý ako z kameňa. Možno to bol nejaký druh horniny, každopádne sa s niečím podobným v živote nestretol. Celá strana bola vyzdobená obrázkami, ktoré na prvý pohľad nedávali zmysel. Do horniny boli vytepané obrázky, jediné, čo bolo zrejmé, bol obvod tajnej skrýše, ktorý bol viditeľný. Bol to jasný štvorec, badateľný nielen hmatom ale aj zrakom.
„Čo to je?“ opýtal sa prekvapene Ron.
„Celkom zrejmá tajná skrýš, možno sme našli to, čo sme hľadali,“ odvetil Harry a prstami prechádzal po obrázkoch.
„Žeby bola až taká tajná? Veď na ňu mohol naraziť ktokoľvek, tak prečo to nechával takto na voľno ležať?“ jeho kamarát to nevedel pochopiť a Harry ho úplne chápal.
„To by aj mňa zaujímalo,“ privolil a s jasnou otázkou v očiach sa pozrel na Hermionu.
„Neviem,“ prehovorila premýšľajúc, „dôvodov môže byť niekoľko. Možno preto, že sem skutočne veľa ľudí nechodí. Možno preto, lebo si bol istý tým, že keď to má byť tajná skrýš, tak tajnou aj ostane. Veď si to pozrite lepšie, ako sa to dá asi otvoriť?“
Harry už predtým pohmatom zistil, že sa to skutočne nedá otvoriť. Skúšal stláčať jednotlivé vyduté časti v domnienke, že by tam mohla byť nejaká západka, ktorá by ju otvorila. Dokonca začal pichať prstom do priehlbín v obrázkoch s tým istým zámerom. Prechádzal prstami po obvode knihy, ale nikde nič neobjavil.
„Skúsim nejaké zaklínadlá, možno to pomôže,“ povedala Hermiona, vytiahla prútik, začala ním švihať a mrmlať zaklínadlá, ale bezvýsledne. Po niekoľkých pokusoch svoju márnu snahu vzdala.
„Tak vidíte, bežnými spôsobmi sa nedá otvoriť,“ zafrflala bezradne.
„Nejako to ale musí ísť. Nevzdáme to predsa, keď sme konečne na niečo narazili,“ nevzdával sa Harry a oči upieral na obrázky.
„A keď na to neexistuje spôsob?“ nadhodil Ron a pozrel pri tom na Harryho, ako naňho táto informácia zapôsobí.
„Musí na to existovať spôsob, neviem aký, ale proste musí. Niekto to vyrobil a to asi preto, aby tam niečo skryl. A určite to chcel odtiaľ aj vytiahnuť, takže musí niečo existovať, čím sa to dá otvoriť.“
„Jasne, nejaký kľúč,“ vyhŕkla Hermiona.
„Mia, prosím ťa vyčaruj mi nôž,“ dožadoval sa Ron a keď videl jej nechápavý výraz, pokračoval, „No nepozeraj, vieš predsa vyčarovať hocičo aj zo vzduchu, tak mi vyčaruj nôž, prosím,“ doložil netrpezlivo. Hermiona len mykla plecami a vzápätí sa po švihnutí prútikom zjavil na stole nožík.
„Ukáž to sem,“ obrátil sa na Harryho s nožíkom v ruke.
„To nemyslíš vážne,“ vybafla naňho Hermiona, „chceš to snáď vypáčiť?“ zhrozene zazerala a chcela knihu zobrať k sebe.
„Počkaj, Mia,“ zabrzdil ju Harry a odtlačil jej ruky, „nech to skúsi…“
„Zbláznil si sa už načisto aj ty?“ vyletela nazúrene a snažila sa vyslobodiť ruky z jeho zovretia. Medzitým Ron zapichol ostrie nožíka do drážky a snažil sa ho vsunúť čo najhlbšie, nedarilo sa. Skúsil prechádzať ostrím po obvode, ale nenarazil na nijaký hlbší kúsok, kam by vnoril čepeľ a vypáčil tak kryt skrýše. Hermiona ho zdesene pozorovala.
„Tak ste už spokojní?“ vyletela na nich, „vidíte, že to nejde. Násilím to neotvoríme, kúzlami tiež nie. Na otvorenie musí existovať nejaký kľúč. Tak už konečne prestaňte všetko ničiť, vy barbari.“
„Čo sú barbari?“ nechápal Ron.
„Takí somári ako my,“ zaškľabil sa Harry a pozeral na rozbesnenú Hermionu. Tá naňho zúrivo pohliadla. „Dobre, nechajme barbarov tak. Mia, prosím,“ usmieval sa ako slniečko, „len sme to skúsili, sľubujem, že sa to už nepokúsime otvoriť násilím, dobre?“ čakal, kým sa jej pohľad aspoň troška zjemní. „A teraz sa pozri na ten materiál. Čo myslíš? Čo je to za kameň? Nikdy som nič podobné nevidel,“ nabádal ju ku skúmaniu. Keď sa sklonila ku knihe, pozrel na Rona a uškrnul sa.
„Ani ja som sa s ničím podobným nestretla,“ hovorila pomaly a prezerala si knihu, „je to ľahké, veľmi zvláštne a skutočne to vyzerá ako kameň alebo niečo podobné. Nejaký nerast. Nie, je to kameň. Nikdy som nevidela takýto kameň, výnimočný kameň a ojedinelý,“ mrmlala si pod nos.
„Kameň,“ ozval sa Ron. Harry po ňom strelil očami, Ron vyzeral, akoby nad niečím rozmýšľal, „kameň,“ zopakoval a pozrel na Harryho a potom aj na Hermionu.
„Áno, Ronald, kameň,“ Hermiona sa naňho dívala prekvapene snažiac sa pochopiť, čo ho tak zarazilo, „a čo má byť?“
„Kameň. Nič vám to nehovorí?“ udivene na nich zazeral, pokrútili hlavami. „Možno sa vám to bude zdať hlúpe, ale aj Harry má kameň, veľmi zvláštny, výnimočný a ojedinelý kameň. Už chápete?“
Harry a Hermiona sa na seba udivene pozreli. A Hermione to zaplo.
„No fakt, čo keď nejakým spôsobom patria k sebe? Ronald, ty si na to možno prišiel!“ vyhŕkla natešene. Harry si siahol na hruď. „Rozhodne by sme to mali skúsiť,“ pokračovala Hermiona, „ale nie tu. Mali by sme ísť do Núdzovej miestnosti, hneď teraz. Treba dať všetkým vedieť, že dnešná schôdzka odpadá a potom sa to pokúsime otvoriť.“
„Ale ako? Veď to je hlúposť, môj kameň je predsa čierny a tento je nažltnutý. Ako by to asi mohol otvoriť?“ nechápal Harry.
„Ja neviem, ale rozhodne ani tento a ani ten tvoj kameň sa v dnešnej dobe nevyskytujú, oba sú zvláštne, ľahké, možno skutočne patria k sebe. Rozhodne by sme to mali skúsiť. Čo môžeme stratiť?“ nedala sa odradiť a Harry rezignovane mykol plecami. Pozbierali si svoje veci a Hermiona zobrala do rúk knihu. Otočili sa k odchodu.
„Čauko, nerušíme? Prišli sme sa za vami pozrieť.“ Vo dverách stála Ginny a Luna. „Práve sme si dorobili úlohy a ideme na večeru, nepôjdete s nami?“ spýtala sa Ginny, ale usmievajúc to adresovala Harrymu.
„Nie, sestrička, teraz na večeru rozhodne nepôjdeme a dnešná schôdzka odpadá. Bol by som rád, keby si to povedala aj Lucy a ty, Luna, to povedz Nevillovi.“
„Prečo odpadá schôdzka?“ nechápavo sa k nemu otočila Luna.
„Asi ste na niečo prišli a idete študovať ďalšiu knihu?“ Ginny pozrela na knihu v Hermioniných rukách a potom sa nie veľmi šťastne pozrela na Harryho, „Tak nech sa vám podarí niečo vypátrať.“ Harry sa na ňu díval a neželal si nič iné, ako s ňou na tú večeru ísť. A nielen to.
„Akú knihu?“ nechápala Luna, ktorá sledovala smer Ginninho pohľadu a zmätene pozerala na Hermionine ruky. „Ja žiadnu nevidím.“
„Ty nevidíš tú knihu?“ Hermiona ju natrčila smerom k nej a udivene na ňu pozerala.
„Nie, veď vravím. Strieľate si zo mňa?“ podozrievavo si ich premeriavala.
„Nestrieľame. Ty tú knihu nevidíš?“ Hermiona jej držala knihu pred nosom. Luna sa tvárila urazene a vyzerala, že na nich vyletí. Ron a Ginny na ňu pozerali nechápavo.
„Počkajte,“ Harry zadržal k hádke sa nadychujúce Hermionu a Lunu, „ty ju nevidíš,“ pozeral na Lunu a tá pokrútila hlavou, v hlave si ukladal jednotlivé fakty do seba a zapadali, „a ty ju vidíš,“ obrátil sa na Ginny.
„Jasne, je to kniha,“ nahla sa k názvu, „Taje čiernej mysle.“
„Tak potom tie kamene skutočne spolu súvisia,“ otočil sa na Hermionu a Rona, „tento kameň môže vidieť len ten, kto videl môj kameň. Luna ho nevidela, ale Ginny a my áno. Je tu súvislosť,“ vyhŕkol nadšene.
„A preto tu tá kniha mohla ležať, nikto ju nemohol vidieť. A preto ju odtiaľto nikto ani nemohol odstrániť. Výborná tajná skrýš,“ Hermiona sa k jeho nadšeniu pridala. Zdalo sa, že konečne skutočne na niečo prišli.
„O čom to hovoríte?“ Luna bola stále udivená a vôbec im nerozumela.
„Ale o ničom,“ mávol rukou Ron, „a my pôjdeme, nie? Odkážte im to.“
Zavolal na nich a už sa náhlil preč. Harry sa ospravedlňujúco pozrel smerom k Ginny a videl na nej ohromnú túžbu dozvedieť sa viac a hlavne tomu celému porozumieť. Luna stále pozerala neveriacky. Hermiona sa narýchlo rozlúčila, chcela odísť a zdrapila Harryho za rukáv.
——
„Najprv sa pozrite na tie obrázky. Dávajú vám zmysel?“ spýtal sa ich Harry, keď sa pohodlne usadili v Núdzovej miestnosti. Kniha bola položená medzi nimi. Krátko predtým poprosil Dobbyho, aby im tam niečo prepašoval z kuchyne. Nebolo ho treba dvakrát prehovárať, behom niekoľkých minút tam mali zásobu jedla aj s pitím.
„Nie, vôbec im nechápem. To vlastne ani nie sú obrázky, skôr nejaké znaky alebo niečo také,“ mrmlal Ron s pohľadom upretým na knihu.
„Možno to mali byť pôvodne nejaké obrázky alebo prekresľovali obrázok cez obrázok a potom vzniklo toto,“ predniesla svoju myšlienku Hermiona.
„Alebo to vôbec nie sú znaky a ani obrázky, možno to nemá vôbec dávať zmysel,“ poznamenal Harry.
„Možno to malo len odpútať pozornosť. Kto vie?“ nadhodil Ron a natiahol sa za sendvičom.
„Radšej skúsme ten tvoj kameň,“ povedala netrpezlivo Hermiona smerom k Harrymu, „kedy si ho mal naposledy vybratý?“
„Na narodeniny,“ ozrejmil a z krku si skladal retiazku so strelou. Hermiona sa zatvárila pochybovačne. „Vážne som ho nevyberal, nemal som dôvod.“ A nechtom otvoril strelu, z ktorej vypadol chrýzos. Čierny kamienok, ktorý mu v ruke zlato zablyšťal.
„Tak a teraz čo?“ otočil sa spýtavo na Hermionu.
„No, keď sme sa zhodli na tom, že knihu otvorí kľúč, tak čo keby sme ju skúsili otvoriť tým kamienkom.“
„Asi sa bude musieť niekde vsunúť,“ pridal sa Ron, ktorý už sprášil tri sendviče, „to sa predsa s kľúčmi robí.“
Harry prechádzal prstami po obrazcoch a hľadal priehlbinu, ktorá by zodpovedala veľkosti jeho kamienka. Obaja priatelia ho napäto pozorovali, pozorne sledovali každý jeho pohyb. Žiadna priehlbina však nezodpovedala veľkosti kamienka. Bol pre ne priveľký. Napadlo mu položiť kamienok na knihu. Predchádzajúca domnienka, že oba kamene spolu súvisia, sa teraz potvrdila. Harryho kamienok pri kontakte s knihou zablyšťal. Boli to len slabučké záblesky, ale i tak sa knihe podarilo to, čo sa v lete v obývačke Weasleyovcov nepodarilo nikomu, kamienok zareagoval. Prekvapene pozrel na priateľov, ktorí fascinovane nespúšťali oči z knihy z kameňa.
„Vyzerá to, že sa poznajú,“ šepla Hermiona, akoby sa bála porušiť túto posvätnú chvíľu.
„Čo teraz? Nie je tu žiada priehlbina, kde by sa zmestil,“ žiadal o radu.
„Skús mu nájsť nejaké miesto, neviem, ale keď sa poznajú, možno si kamienok spozná svoje miesto,“ navrhla Hermiona.
Harry uznal, že to nie je zlý nápad. Prstom začal opatrne a pomaly posúvať kamienok po vytepanej ploche. Postupoval obvodom viditeľnej skrýše s úmyslom postupne sa dostávať smerom ku stredu. Spravil jeden obvod, keď sa kamienok pod jeho prstom zastavil a prestal reagovať na jeho ťah. Zablyšťal sa o čosi jasnejšie. Harry prekvapene odtiahol ruku a pozeral na kameň. Ten sa začal zrazu pohybovať sám od seba. Zlatisté záblesky z čierneho kamienka boli intenzívnejšie a kamienok si svojvoľne razil cestu pomedzi drážky. Nebol to koordinovaný pohyb, chvíľu sa kotúľal smerom na ľavo, potom dlhšiu chvíľu nahor. Niekoľko dlhých desiatok sekúnd sa takýmto spôsobom preplietal po drážkach až napokon zastavil, vyletel z neho zlatý lúč a kamienok zhasol. V ten istý okamih sa dvierka skrinky otvorili. Tajná skrýš bola sprístupnená.
Harry zachytil svoj kamienok, ktorý sa pri otvorení knihy skotúľal a zavrel ho opäť do strely. Udivene pozrel na priateľov a tí rovnakým spôsobom pozerali naňho. Zavesil si strelu na krk a netrpezlivo nazrel dovnútra knihy. Zbadal zvitok pergamenu. Vytiahol ho, nič iné sa tam nenachádzalo.
„No teda, to bolo niečo,“ spamätal sa Ron.
„Tie kamene sú veľmi staré, rozhodne sa poznajú a nejakým podivným spôsobom k sebe patria. Čo to je? Otvor to,“ súrila ho Hermiona.
Harry opatrne roztvoril zvitok. Pergamen vyzeral byť veľmi starý, pokope držal pravdepodobne len vďaka kúzlam. Niekto ho zabezpečil tak, aby sa ho nedokázal dotknúť ani zub času.
„Vyzerá to ako nejaký list, počúvajte,
Tento záznam zanechávam s úmyslom, aby sa dostal do rúk oprávnenej a povolanej osoby. Preto je ukrytý v tajnej skrýši a otvoriť ho môže len rovnocenný kameň.
Celé roky sme robili rôzne experimenty, skúšali sme v mágii zachádzať čoraz ďalej. A darilo sa, vytvorili sme množstvo dobrých a užitočných vecí, až do istej doby.
Na tomto kuse pergamenu je zaznamenaný pokus, ktorý sa uskutočnil s dobrým zámerom. So zámerom preniknúť do najhlbších tajov mágie a pokúsiť sa spoznať jej hranice. Zistiť, kam až siaha jej moc. Avšak zmýlili sme sa, v nevedomosti a neznalosti možných následkov sme vytvorili skazu.
Rozhodli sme sa vyskúšať niečo nové, niečo iné a najmä niečo väčšie, silnejšie. Nevedeli sme, či sa to podarí, avšak všetci sme boli odhodlaní to podstúpiť. Jednoznačne sme sa zhodli na tom, že to vyskúšame.
Richard priniesol kameň, veľký kus magického kameňa a samozrejme s tým robil tajnosti. Tak ako vždy a so všetkým, má veľké šťastie, že sme boli všetci na jeho správanie zvyknutí. Zaklínadlom z neho ulomil štyri takmer identické kúsky kamienkov a tie sme si rozdelili.
Jeden deň sme sa stretli len kvôli tomu, aby sme samých seba presvedčili, že to chceme skutočne urobiť. Akoby sme už dávno neboli za jedno. Navrhla to Brunhilda, tá bola vždy tá najopatrnejšia. Na záver stretnutia sme vymysleli pre naše kamienky názvy, každý pre ten svoj, len tak, zo zábavy. A pomenovali sme ich: pyropos, chrýzos, argos a nigros. Potom sme to urobili. Všetci, spoločne a naraz. Vložili sme časť svojho nadania do kamienkov. Ja som doň vložila vytrvalosť, Brunhilda múdrosť, Richard odvahu a Salazar hrdosť. Začarovali sme ho a pridali každému istú moc: predvídavosť, silu mysle, silu vôle a dominanciu. Potom Richardovi a Salazarovi napadlo, že by sa dali tieto kamienky spojiť. Boli vždy ambiciózni, vždy chceli viac. Salazar dostal nápad a Richard mu to odsúhlasil. Začali vymýšľať spôsob, ako by moc v kamienkoch pospájali.
Bolo to neuveriteľné, nepochopiteľné. Bolo to proste úžasné, tím dvom sa to skutočne podarilo. Prišli na spôsob, ako pospájať naše moci do jedného celku a tým vytvoriť silu, ktorá ovládne všetko. Úplne všetko živé na tomto svete. Je to niečo fenomenálne. Vytvorili náramok so svojou vlastnou mocou, do ktorej sa vsadia kamienky.
Potom sme zistili, že sme spravili chybu, veľkú chybu. Ten náramok sám o sebe bol nebezpečný, ale v spojitosti s kameňmi bola tá sila až priveľká, zdrvujúca, zničujúca, tá sila neovládne svet, ale ho zničí. Podmaní si všetko živé. Až vtedy sme to pochopili. Vytvorili sme skazu čarodejníckeho sveta. Už bolo neskoro. Brunhilda šla okamžite k Fénixom.
Brunhilda sa vrátila až o niekoľko dní. Nedalo sa to zastaviť, museli sa pokúsiť tomu aspoň zabrániť. Dali nám radu, ale my sme si vymysleli vlastný plán. Tie kamienky sú cenné a nie sú nebezpečné. Nemohli sme ich zničiť, bola by to škoda. Náramok si zobrala Brunhilda a šla ho skryť. Nikomu nikdy nepovie, kde ho skryla. Ja som si zobrala jej kameň. Dohodli sme sa, že nájdeme rôzne rodiny, silné a spoľahlivé čarodejnícke rodiny a tím dáme do úschovy kamene. Každý si nájde svoju, nepovie o nej nikomu. Nemohol existovať o rodinách žiaden záznam, inak by mohla byť sila náramku zneužitá. Salazar nás zradil a Richard mu na to prišiel. Salazar previedol moc kamienku na svojho nemanželského syna. A Richard mal podozrenie, že nás zrádzal aj v iných veciach. Začal nás prehovárať a sám sa vybral za abaurmi. Nevedeli sme, čo máme robiť.
Richard sa vrátil a presvedčil nás k tomu. Spravili sme to a ja sama teraz idem za abaurmi. Keď sa vrátim, dopíšem, ako som dopadla a doplním tieto záznamy. Sú dôležité pre budúcnosť celého čarodejníckeho sveta a vlastne aj toho muklovského.
To je koniec, nič viac tu nie je,“ dokončil čítanie záznamov a pozrel na priateľov, ktorí ho pozorne počúvali so zatajeným dychom a nespúšťali z neho zrak.
„Brunhilda, Richard, Salazar, toto musia byť záznamy Brigity Bifľomorovej,“ prvá sa spamätala Hermiona. S posvätnou úctou si zobrala od Harryho zvitok pergamenu.
„Takže to oni vytvorili kamene a náramok. A Dumbledore o tom vie viac, ako mi v lete povedal, Bystrohlavová predsa šla za Fénixmi, za Fénixovým rádom,“ premýšľal Harry a hľadel pritom na Hermionu, akoby si chcel svoje teórie potvrdiť.
„Áno, vyzerá to tak, budeme musieť počkať, až sa zase objaví Dumbledore a tentoraz to bude musieť vysvetliť poriadne, aj súvislosť s Temným pánom,“ pridala sa k jeho úvahám.
„Boli tým nadšení, mysleli si, že vytvoria niečo veľkolepé a vytvorili skazu,“ dodal Ron.
„Moment,“ zarazila ich Hermiona, „zhrňme si fakty. Zakladatelia vytvorili štyri kamene, do ktorých vložili časť svojho nadania, talentu a každému dali istú moc. A vytvorili aj náramok, ktorý má vlastnú moc a v spojení so štyrmi kameňmi ovládne všetko živé. Potom zistili, že spravili chybu a chceli ju napraviť. Bystrohlavová šla za Fénixmi a tí jej niečo poradili. Čo, to nevieme, zatiaľ. Oni sa rozhodli kamene nezničiť, ale vybrať rodiny, ktorým by ich dali do úschovy. A Bystrohlavová skryla náramok. Ktovie kde. A Slizolin ich zradil, kameň nechal vo svojej rodine. Že ich zradil, to ma ani neprekvapuje. A Chrabromil ich k niečomu prehováral a aj prehovoril. K čomu, to tiež nevieme. A šiel za abaurmi, ale kto sú abauri? Nikdy som o nich nepočula. A šla za nimi aj Bifľomorová. Či k nim aj prišla, to nevieme, záznamy končia.“
„Takže tvoja rodina dostala do úschovy kameň. Ale ktorý?“ spýtal sa Ron.
„Keď som sa stal bystrejším, tak asi Bystrohlavovej,“ mykol plecami Harry.
„Ale tie názvy…pyropos, chrýzos, argos a nigros,“ Hermiona začala špekulovať, „mali by byť z latinčiny, pyropus znamená bronz, nigrans čierny, argentum striebro. A preto mi to najprv nezaplo. Zlato je chrysos, aj keď sa bežnejšie používa aurum. Od toho tie názvy kameňov. Od prevládajúcich farieb fakúlt, zlatá, strieborná, bronzová a čierna,“ nadchýnala sa Hermiona.
„Dobre a ako vysvetlíš, že môj sa volá chrýzos, čo je zlato a to je prevládajúca farba Chrabromilu a ja mám troška schopností od Bystrohlavovej. Na tom sme sa zhodli,“ protirečil Harry.
„Hm a jeho kameň je čierny. Bifľomor,“ pridal sa k nemu Ron.
„Neviem, možno si ich medzi sebou prehodili. O farbe kameňov predsa nehovorila. Podľa mňa boli všetky čierne, veď ich odťal z jedného kusa kameňa a ani nespomínala, ktorý kameň ako nazvali. Počuli ste to, experimentovali, vlastne sa tým zabávali. Možno si aj názvy poprehadzovali.“
„A na čo ich nahováral Chrabromil? Čo keď chcel tie kamene spojiť?“ nadhodil Ron.
„Tomu neverím, musel vedieť, že by potom stačilo mať len dva kamene a náramok. Neriskoval by. Asi ich nahováral na niečo iné,“ namietol Harry.
„A čo potom tie tvoje vlastnosti? Okrem rozumu si aj vytrvalejší, vyrovnanejší, Bifľomorová doňho predsa vložila vytrvalosť. Možno má Ron pravdu, možno sa skutočne oni traja dohodli a spojili moc kameňov. A Chrabromil doň vložil odvahu a tú predsa máš, tá sa prejaviť nemusela,“ začala špekulovať.
„K tým kameňom,“ Ron sa tej témy nechcel vzdať, „čo si myslíte, koľko takýchto kameňov môže na svete byť? A ešte k tomu rôznofarebných? Harryho je čierny a knihy je žltý a poznajú sa. Čo keď ten kameň môže meniť farbu a oni si ich zafarbili podľa fakúlt? Možno ich chceli rozlíšiť.“
„Možné to je,“ mykla plecami Hermiona.
„Oni si našli rodiny, ale Slizolin dal kameň do svojej rodiny. To by znamenalo, že Voldemort ten kameň možno má, je predsa Slizolinovým potomkom. A Dumbledore hovoril, že získal nejaké záznamy, preto začal pátrať po náramku a kameňoch. A keď je náhodou pravda, že oni traja tie kamene spojili, potom mu stačí nájsť len ten náramok a získať mňa,“ dokončil Harry a pozeral na priateľov.
„Neverím, že by o spojení vedel. Možno našiel nejaké Slizolinove záznamy a oni traja si už predsa naňho dávali pozor. Určite mu o tom nepovedali,“ namietala Hermiona.
„Ktovie, čo chcel Chrabromil od tých abaurov. A čo od nich chcela Bifľomorová a či k nim vôbec prišla, keď sa tie záznamy končia práve v tej chvíli. A kto sú abauri?“ rozmýšľal Harry.
„A keď sú náhodou tie kamene pospájané a ja tak rozmýšľam nad všetkými tvojimi zmenami a že ich nie je málo, možno sa ani neprejavujú tak, ako by mali. Zober si napríklad tvoj rozum, áno, učenie ti ide, úlohy ti idú, si bystrejší, ale nehnevaj sa na mňa, v niektorých situáciách sa správaš ako somár. Nezazeraj,“ vrkla po ňom Hermiona, „hovorím len to, čo si o tom myslím. Rozmýšľajte, keby si mal čisto Bystrohlavovej kameň, bol by si dobrý v učení, áno? Ibaže čo potom tá tvoja pohodovosť, citová vyrovnanosť, schopnosť klamať, presviedčať? Ja si proste myslím, že asi sú skutočne tie tri kamene pospájané a ich schopnosti sa nejako… prekrížili, poviem to muklovsky, zmutovali a na tebe sa prejavujú takýmto spôsobom.“
„A čo tá moc, ktorú vložili do tých kameňov? Predvídavosť, silu mysle, silu vôle a dominanciu,“ pokračoval Harry, „škoda, že nenapísala, čo do ktorého kameňa dali. Na mňa by z toho zodpovedala len tá predvídavosť, mávam predsa predtuchy, keď sa má stať niečo nepríjemné. A keď ich náhodou pospájali, čo potom s tým ostatným? Sila mysle… Moja myseľ je úplne obyčajná, nie je silná a taktiež vôľa a o dominancii ani nehovorím. To na mňa nepasuje.“
„Možno je to skutočne všetko, ako to povedala Mia, zmurované?“
„Zmutované, Ronald,“ zachichotala sa.
„Neviem.“ Pokrčil plecami Harry. „Aj tak, to čo sme práve zistili nám veľmi nepomôže.“
„Prečo? Chrýzos patrí predsa k pätici. Takže o nej vieme aspoň niečo. Aj keď uznávam, že pre Dumbledora by bolo prípadné zistenie, že sú kamene pospájané, veľmi užitočné. A ak má Vold… no ten, tiež kameň, tak mu stačí zamerať sa len na hľadanie náramku,“ podotkla Hermiona.
„Na našu škodu sú to však všetko iba dohady, nič nie je jasné a spoliehať sa na to tiež nemôžeme a Dumbledore tiež nie,“ oponoval Harry.
„Takže teraz budeme robiť čo?“ vyzvedal Ron.
„Budeme musieť počkať na Dumbledora a medzitým prezrieme Zakázané oddelenie, či tam nie je náhodou ešte nejaká kamenná kniha,“ odvetila Hermiona.
„Zistili sme predsa niečo, vieme, čo je chrýzos. Uznávam, že máme veľmi málo informácií, vlastne jediné, čo vieme je to, že ho vytvoril jeden zo Zakladateľov, pravdepodobne Bystrohlavová a že ho moja rodina mala v úschove. A to je rozhodne viac, ako sme vedeli cez prázdniny v knižnici Blackovcov. A taktiež poznáme moc jednotlivých kameňov, avšak nevieme, komu patrí ktorá,“ zhrnul fakty Harry.
„A tvoj otec predsa hovoril, že sa tam nachádza kľúč, možno práve toto je ten kľúč k pravde,“ nadhodil Ron.
Harry len pokrčil ramenami. Niečo síce našli, ale k spokojnosti mal ďaleko. V nasledujúcich dňoch sa zameriavali na prezretie ostávajúcich kníh, ktoré im chýbalo preskúmať a prezerali staré povesti a legendy hľadajúc nejakú stopu po zvláštnom kameni.