„Hí!“ vydesene zhíkla, keď ich nejaké ruky prudko vtiahli do postrannej chodbičky.
Obaja stratili rovnováhu a zvalili sa na zem. Harry v momente zvieral prútik a civel do chodbičky. Nikoho však nevidel. Ginny ešte stále šokovaná si pritláčala ruku na hrudník a sprudka dýchala.
„Nechcel som vás vydesiť,“ ozval sa známy hlas a spod neviditeľného plášťa sa vynoril vyškerený Sirius.
„Sirius, ty si taký somár,“ vyštekol naňho Harry a postavil sa. Podal ruku Ginny, aby jej ten deň už druhý krát pomohol na nohy.
„Pst, potichu, nikto nemusí vedieť, že som tu,“ zahriakol ho a potom sa otočil k Ginny, „Ginny, prepáč, nemohol som na vás zakričať, kde -kto sa tu pohybuje, mrzí ma to.“ Skutočne vyzeral nešťastne.
„Nič sa nestalo, ale nabudúce na nás takto nevyleť,“ dostávala sa z prvotného šoku a podarilo sa jej usmiať.
„Čo tu vlastne robíš?“ Harry mu to nevedel tak rýchlo odpustiť.
„Strážim Slizolin. Nehovor, že nie si rád, že ma vidíš,“ urazene sa ohradil.
„Ale som, samozrejme. Len som to nečakal. Takže si začal už aj ty so strážením?“ zahanbil sa za to, že naňho tak vyštekol.
„Mal som začať až od budúceho mesiaca, ale dnes som sa nanútil Námesačníkovi. Chcel som sa pozrieť na zápas. Celkom zaujímavý priebeh, najprv hŕ, potom pŕ, ale nakoniec ste to zvládli. Lietaš rovnako dobre ako tvoj otec,“ zaškeril sa naňho a on sa musel usmiať tiež.
„Ďakujem, to rád počujem.“
„A ty hráš tiež veľmi dobre,“ otočil sa na usmiatu Ginny, „z tých dvesto bodov si sa o polovičku postarala ty a to viem, pretože som to rátal,“ vyškieral sa na ňu a ona sa červenala, „len som mal strach o vaše zdravie. Tá stratégia bola dosť riskantná, ale nakoniec to vyšlo a ja som o tom vlastne ani nepochyboval. A to, ako si nabral toho medveďa,“ schuti sa zasmial a snažil sa svoj smiech tlmiť čo najviac.
„Dobre, keď strážiš Slizolin, prečo si tu?“ zaujímalo Harryho.
„Tak v prvom rade som sa chcel s tebou porozprávať. Harry, prepáč tú stredu, nemal som byť dotieravý a sľubujem, že sa v budúcnosti budem krotiť,“ snažil sa tváriť vážne, ale kútikmi úst mu mykalo. Harry očervenel a Ginny na nich nechápavo hľadela. „Teda dúfam, že sa budem krotiť,“ zachechtal sa.
„Nebuď protivný,“ vrkol Harry a bol dosť nervózny.
„O čo ide? Teda keď sa môžem opýtať?“ hádzala pohľadmi z jedného na druhého. Harry očervenel ešte viac a Siriusov úsmev sa znásobil.
„Ale o nič,“ vyhŕkol Harry.
„Ide o chlapské záležitosti,“ zubil sa Sirius a Harry by ho najradšej kopol do kolena. Ginny sa síce nič nedozvedela, ale pochopila, že sa ani nemá namáhať niečo zisťovať. Zdvihla obočie a založila si ruky na prsiach.
„Dobre a prečo si teda tu?“ snažil sa odvrátiť pozornosť.
„Všetci slizolinskí sú na ošetrovni, pri Zabinim,“ zachechtal sa, „okrem Malfoya, ten je zalezený v klubovni a je pri ňom Doge. No a vedel som, že pôjdete za spoluhráčmi, tak som si tu počkal.“
Chvíľu sa ešte rozprávali a striehli pri tom na obe chodby, aby ich niekto nezahliadol. Sirius im rozprával o prezeraní muklovských pamiatok a oni sa pritom dobre bavili. Avšak túžba dozvedieť sa o zdraví svojich spoluhráčov napokon zvíťazila a Sirius sa zahalil neviditeľným plášťom. Oni sa vydali na cestu k ošetrovni.
Všimli si skupinku slizolinských, ktorí obkolesovali ležiaceho Zabiniho a nenávistne zazerali.
„Harry, Ginny, gratulujem k víťazstvu,“ vrhla sa na nich Hermiona, „škoda, že som to nevidela. Ron nám už povedal, ako to dopadlo.“
„Ďakujeme,“ odvetil jej Harry a Ginny sa usmiala, nato sa obrátil k Lucy, ktorá vyzerala byť už v poriadku, ale napriek tomu ležala v posteli v pyžame. Ron sedel vedľa nej. „Lucy, si v poriadku? Čo sa stalo?“
„Už je to v poriadku, dorážačka mi vykĺbila rameno, bola to riadna šupa. Pomfreyová mi to dala do poriadku, ale minimálne do zajtra ma tu bude držať,“ vysvetlila s úsmevom.
„To ona má také sklony,“ uškrnul sa, „a čo je s Johnom?“
Chlapec ležal za plentou, nebolo naňho vidieť.
„Stále je v bezvedomí, má puknutú lebku a pri páde sa mu zlomila aj noha. McGonagallová už poslala po jeho rodičov, ale Pomfreyová hovorí, že sa z toho určite dostane,“ Hermiona im vysvetlila situáciu aj ohľadne zraneného chlapca.
„Tí slizolinskí kreténi to tentoraz riadne prehnali,“ vrkol naštvane Ron.
„Bohužiaľ, nič sa im za to nestane, vraj to bolo v zápaly boja, metlobal je tvrdá hra, zranenia sa dajú očakávať,“ vychrlila Lucy, „aspoň tak hovorila McGonagallová, ale my vieme aj tak svoje,“ dodala nazúrene a všetci jej to prikývnutím odsúhlasili.
„Našťastie ste sa nepozráňali viacerí,“ skonštatovala Hermiona a pozrela na Harryho, „aj keď som rada, že sme vyhrali, ten zápas si mal zrušiť a nie riskovať.“
„Ale Mia, prestaň,“ vrkol po nej Ron, „nikto z nás predsa neriskoval, všetci si na seba dávali pozor a vyhýbali sa zbytočným kontaktom s tými…“
„Nie, Ronald,“ vyprskla naňho a zazerala, „ja si myslím, že to bolo nezodpovedné.“
„Ale dopadlo to dobre, nakoniec,“ obhajoval sa Harry, ale keď zbadal jej nebezpečný pohľad, doložil, „nemysli si, že som nezvažoval zrušenie zápasu, tiež som mal strach.“
„Tak to by si spravil riadnu hlúposť,“ Katie sa to evidentne priečilo, „dávali sme si pozor, no veď povedzte,“ otočila sa na Ginny a Roberta. Ten len prikyvoval.
„Samozrejme, Hermiona,“ upokojovala ju s úsmevom Ginny, „neber to tak tragicky. Tú chvíľu, než Harry chytil strelu, sme v pohode vydržali.“ Krásne sa naňho usmiala a jeho zalialo horko.
——
„A ty si myslíš, že môže byť niečo v stenách?“ opýtal sa neveriacky Ron Harryho. Sedeli nešťastne pri poslednej polici, v ktorej nenašli žiaden tajný úkryt. Alebo nič, čo by sa naň podobalo. Hermiona sedela na svojom mieste v knižnici a prezerala jednu z kníh. Už ich aj prestala počítať, každopádne ju to prestávalo baviť.
„Neviem, v stenách, v podlahe, v strope asi ťažko. Dumbledore to naznačoval. Ja skutočne neviem, Ron,“ Harry začínal byť čoraz zúfalejší. Takmer trojmesačné hľadanie náznaku tajnej skrýše alebo odkazu v knihe neprinieslo žiadne ovocie. Nič podozrivé. Otec ale vravel, že prvý kľúč by mal byť v rokfortskej knižnici. A mal by byť skrytý. A Zakázaná časť je skutočne najlepšie miesto, kde sa dá niečo skryť.
„Dáme sa do prehľadávania stien, začneme touto,“ ukázal na stenu vľavo od dverí. Stáli pri nej tri regály plné kníh.
„A čo s tými regálmi? Keď sme prehľadávali police, mohli sme to robiť nenápadne, ale vysvetli, ako chceš nenápadne odtiahnuť regály?“ zamrmlal Ron, Harry vedel, že má pravdu.
„Ja viem, že to nebude ľahké a už vôbec nie nenápadné, ale neostáva nám nič iné, iba niečo vymyslieť.“
Bezradne si sadol na stoličku a zahľadel sa na stenu. Kútikom oka zahliadol, že Ron spravil to isté a vyzeral pritom viac ako nešťastne. Zadíval sa na stenu oproti sebe. Bola postavená z kameňov, rovnako ako celý hrad. Ktovie, čím kamene spájali. Možno je tam nejaký kameň uložený len tak. Aby to vyzeralo, že patrí k stene. Vo filmoch, keď sa mu podarilo u Dursleyovcov nejaký nenápadne pozrieť, to tak bývalo. Tajné miesto vnútri steny zamaskované tak, aby sa dalo otvoriť.
Postavil sa a podišiel k stene. Ron ho nechápavo sledoval. Rukou prechádzal po studených kameňoch. Všetky sa zdali byť rovnaké, tvrdé kocky v priemere asi päťdesiat centimetrov, nerovné, proste obyčajné kamene. Poklopával po nich. Dutý zvuk, ktorý z nich vychádzal, mu veľa nenapovedal. Mal aspoň pocit, že skúma, aj keď si nevedel rady. Možno je niečo skryté za regálmi. To je viac pravdepodobné, tak by to bolo menej nápadné. A okrem toho, stien, pri ktorých by nestál regál, tu bolo naozaj málo. Chytil regál a pokúsil sa ho odtiahnuť. Pomaly, aby nenarobil hluk. Bol preňho príliš ťažký.
„Čo je? Pôjdeš mi pomôcť?“ pozrel sa na Rona, ktorý nechápavo sledoval jeho počínanie.
„Keď si myslíš, že to k niečomu bude,“ zamrmlal a podišiel k nemu. Spoločne chytili regál a pokúšali sa ho odtiahnuť. Pomaly a potichu sa im nedarilo, preto skúsili potiahnuť silnejšie. Regál stál pevne na svojom mieste. Nechápavo sa na seba pozreli a bez slova sa dohodli. Obaja sa zapreli nohami o zem a ťahali, čo im sily stačili. Vôbec nedbali na to, že by mohli regál prevrátiť. Regálom však ani nepohli.
„Čo to tu, pre Merlina, robíte?!“ ozvalo sa za nimi zhrozene. Zľakli sa a vyskočili. Hermiona na nich zúrivo zazerala.
„Čo by sme asi tak robili?“ vybafol na ňu Ron. „Pokúšame sa odtiahnuť ten regál, nie je to snáď jasné?“
„A prečo? Keď môžem byť taká smelá a môžem sa na to opýtať,“ hádzala po Ronovi vražedný pohľad a s podobným výrazom sa obrátila k Harrymu.
„Možno je za tým regálom niečo skryté, to tu predsa hľadáme celú dobu,“ Harry na ňu zazeral, tú lásku ku knihám niekedy skutočne preháňa.
„Keby ste sa aspoň trochu zaujímali o niečo iné, ako o robenie sprostostí, tak by ste vedeli, že regály v knižniciach sa nedajú odtiahnuť, sú napevno uchytené kúzlami a tie, ktoré nie sú pri stenách, sú zabezpečené ešte lepšie. Je to preto, aby sa zabránilo ich prevráteniu. Pozrite, koľko je tu kníh a to už celé storočia,“ vysvetlila im ešte stále naštvaná.
„Tak to nám teda nepomôže, nepoznáš niečo, čím by sa dali odčarovať?“ vyzvedal Harry. Ron bol červený a stále na ňu zazeral.
„Nie, nepoznám a prestaňte to tu ničiť!“
„Tak nám teda poraď, kde máme hľadať, keď si taká strašne múdra,“ štekol po nej Ron.
„Neviem, Ronald, ale za regálmi nie, aspoň pokiaľ nebudeme poznať kúzlo,“ odpovedala mu rovnakým tónom.
„Dobre a nevieš, kde by sa dalo to kúzlo zistiť?“ otočil sa na ňu Harry.
„Možno ho pozná Dumbledore a možno ani nie. Nikomu za celé stáročia nenapadlo odťahovať regály,“ hovorila ironicky, „napadlo to až teraz vám,“ zaškľabila sa na nich. Sadli si opäť na stoličky a ona sa k nim pridala. Harry bezradne pozeral na jeden z regálov.
„Ale aj tak, veď sa naň pozrite,“ ukázal Ron na mohutný regál, „ak by sa to aj dalo kúzlom nejako odlepiť, komu by sa chcelo naťahovať s takým monštrom, musí byť strašne ťažký.“
„Možno by ten niekto použil kúzlo na jeho odtiahnutie, nemyslíš, Ronald?“ opýtala sa ho Hermiona pobavene.
„Nie, to mi vôbec nenapadlo,“ zaškeril sa na ňu.
„Ani sa nedivím, že ti to nenapadlo,“ zasmiala sa mu.
„Mohla by si s tým prestať?“ vyletel na ňu.
„A s čím?“ stále sa škerila.
„Ty dobre vieš s čím!“ Ron bol čoraz viac červenší a rozzúrenejší. „S tým, ako sa stále do mňa navážaš a zosmiešňuješ ma. To, ako ma stále voláš Ronald aj keď vieš, že to z duše neznášam a ešte si tým nakazila aj moju sestru. Mám toho plné zuby, nemysli si, že si to donekonečna od teba nechám páčiť!“ Nato sa otočil a jednoducho vybehol zo Zakázanej časti. Harry sa pozrel na Hermionu a tá vyzerala zarazene.
„Skutočne by si to nemusela preháňať,“ vyčítal jej.
„Ale, prosím ťa,“ chcela protestovať a pozrela do Harryho vážnej tváre, „nemyslím, že som povedala niečo strašné alebo áno?“
„Ja neviem, nad tým by si sa mala zamyslieť ty,“ odvetil jej pokojne, stále na ňu hľadiac. Vyzerala, že sa nechystá nad tým uvažovať, preto pokračoval. „Pozri, Mia. Že sa vy dvaja stále podpichujete, na to som si už celkom zvykol. Ale človek by predpokladal, že sa trocha umúdrite po tom, čo ste prežili. Ale vy nie. A okrem toho, ja neviem, ale aj keď chodíš s Edom, občas mám taký zvláštny pocit, že žiarliš?“ spýtal sa opatrne.
„To je ale sprostosť,“ vyhŕkla až príliš rýchlo, hodila po Harrym zúrivý pohľad a očervenela, „vôbec nežiarlim, láskavo mi vysvetli, ako si prišiel na niečo tak absurdné.“ Jej reakcia však dala Harrymu jednoznačnú odpoveď.
„Nezapieraj, obaja ste rovnakí. A keď som si to všimol ja, také citové poleno, povedz, ako dlho to bude trvať Lucy a Edovi, než si to všimnú?“
„Vôbec neviem, o čom hovoríš, čo by si mali všimnúť?“ dívala sa všade, len nie na Harryho.
„To, ako stále po sebe pokukujete. Keď ste so svojimi priateľmi, tvárite sa šťastne. Mia, ja nie som slepý, máš ho stále rada, že?“ opatrne ju chytil za ruku a otočil k sebe. Prinútil ju pozrieť sa do jeho očí, okamžite zbadal, že ich má zaslzené.
„Harry, nepovedz mu to,“ potichu privolila po chvíli, „s Edom chodím len kvôli tomu, aby začal žiarliť. Cítim sa strašne, podvádzam aj Eda a aj Rona a vlastne aj Lucy. Neviem, čo mám robiť.“ Objal ju.
„Ja ti neporadím, nie som ten pravý, všetko skazím. Povedz mi, chceš Rona?“
„Vždy som ho chcela,“ šepla potichu, „čoho sa chytím, to pokazím. Neviem pomôcť ani sama sebe, nieto druhým. Kazím životy všetkým okolo seba…“
„To je hlúposť,“ snažil sa ju presvedčiť, hoci nevedel, o čom hovorí, „mám dojem, že ani Ron na teba nezabudol, že ťa možno ešte stále miluje, možno podvedome. Neviem. Každopádne si myslím, že keď to s Edom nemyslíš vážne, radšej by si sa s ním mala rozísť a to čo najskôr, aby ho to potom nebolelo viac.“
„Asi máš pravdu,“ pritakala, „rozídem sa s ním skôr, než mu stačím ešte viac ublížiť.“
„A potom budeme na tom rovnako, obaja budeme čakať na svoju príležitosť,“ dokončil s ľútosťou. Hermiona sa naňho zadívala a strašne mu túžila povedať pravdu.
——
Ešte ten večer sa Hermiona aj s Edom niekde vyparili a nebolo ich dobré dve hodiny. Keď sa napokon vrátila, aby sa k nim pridala v Núdzovej miestnosti, vyzerala viac ako skľúčene. Prisadla si k Harrymu, ktorý sedel na gauči. Ostatní zvádzali súboje na striedačku. Práve bojovala Luna s Ronom, Lucy, Neville a Ginny ich pozorovali. Hermiona mu porozprávala o Edovi. Nezobral ich rozchod úplne v pokoji, po dlhom rozhovore však uznal, že bude pre oboch rozumnejšie ich vzťah ukončiť. A Hermionu trápilo najmä to, že ho tým ranila. Zaprisahala sa, že si už s nikým nič nezačne. A Ron ju po očku pozoroval.
——
„Výborne, ide ti to skvele, teraz by si mohol vyskúšať posielať mi písmená,“ Susan bola nadšená Harryho pokrokmi v jeho učení komunikovať neverbálne. Obrázky už dokázal posielať takmer okamžite. Cudzia myseľ sa pre neho stávala čoraz samozrejmejšou, jej predstavu si osvojoval závratnou rýchlosťou. Po pár hodinách mu stačilo pozrieť do Susaniných očí a bol schopný vyslať jej v momente obrázok.
„Predstav si písmeno presne tak, ako si si predstavil obrázok. Je to to isté, nemalo by ti to robiť problémy. So slovami bude asi viac práce a s celými vetami, či myšlienkami to bude ešte náročnejšie. Ale prejavuješ neuveriteľný talent pri učení. Je to až zarážajúce a pravdepodobne sa nedozviem, čo za tým je, však?“ skúsila vyzvedieť pravú príčinu jeho prekvapivých úspechov. S miernym úškrnom pokrútil hlavou a ona na to rezignovane mykla plecami.
S písmenami to šlo rovnako dobre ako s obrázkami. Po niekoľkých pokusoch bol schopný poposielať jej celú abecedu, preto prešli vzápätí na slová.
„Jednoducho si predstav nejaké slovo, ktoré si čítal alebo písal a vlož mi jeho tvar do mysle,“ vyzvala ho.
Sústredene sa na ňu zadíval. V okamihu mal pred sebou jej myseľ, krásne sa pred ním rozprestrela. Už len vložiť do nej slovo. Pomyslel na učebnicu Obrany, ktorú tesne pred ich hodinou študoval. Pred očami sa mu mihol článok o zmrazovacích zaklínadlách a prvé slovo, ktorým sa článok začínal, bol súper. Zameral sa len na to slovo, videl ho pred sebou jasne a cez myšlienky ho vložil do jej mysle.
„Bol to súper?“ spýtala sa napäto. Keď prikývol, zoširoka sa usmiala. Pokračovali v precvičovaní vysielania slov a Harrymu sa darilo čoraz rýchlejšie jej ich posielať.
„Dobre, na dnes by stačilo, nabudúce skúsime spájať dve slová a keď ti to pôjde, budeme stále pridávať viac a viac slov.“
„Kedy budem môcť vysielať celé myšlienky?“ spýtal sa nedočkavo.
„Tak to bude určite chvíľu trvať,“ zasmiala sa nad jeho netrpezlivosťou, „s tvojím tempom budeš môcť posielať do mesiaca maximálne holé vety. Skutočne to bude chcieť tvrdý tréning. V Durmstrangu sa toto študuje niekoľko rokov.“
„Takže v Durmstrangu je to bežnou vyučovacou hodinou?“ celkom ho táto téma zaujala.
„V prvých piatich ročníkoch je to oklumencia, ak niekto prejaví talent, tak sa ďalej študuje legilimencia a prenos myšlienok je niečo ako doplnok, ako záujmový krúžok, neviem ako by som to ináč nazvala. Každopádne sa to neučia všetci. Rada by som navrhla Dumbledorovi, aby zaviedol oklumenciu aj na Rokforte, je to celkom užitočné,“ zamyslela sa.
„To ale vôbec nie je zlý nápad,“ musel uznať, že jej nápad má niečo do seba. Spomenul si na Hermionu, ktorá cez prázdniny prejavila chuť učiť sa oklumenciu. „Mia sa chcela od teba nechať učiť, keď som s tým začal ja. Skús mu to navrhnúť, určite by sa našli študenti, ktorí by o to prejavili záujem.“
„Skúsim,“ usmiala sa naňho, „ale ty budeš musieť prejsť riadny kus cesty, kým budeš môcť posielať niekomu dlhokánske monológy.“
Ich hodina skončila a on sa zdržal ešte chvíľu v kuchyni, kde klebetil so Siriusom. Dozvedel sa novinky o smrťožrútskych aktivitách a o ich dvoch ďalších dvojitých útokoch, ktoré si priniesli ďalšie nevinné obete. Fénixy v tom nemohli nič robiť, Snape nedokázal priniesť žiadnu informáciu o plánovaných útokoch a oni sa preto nemohli pokúsiť týmto útokom zabrániť. Muklovia tieto útoky pripisovali teroristickým skupinám a v čarodejníckom svete nemusel nikto nič vysvetľovať. Všetkým bolo jasné, kto za útokmi stojí.
——
„Prečo sa s ním rozišla?“ Harry prevrátil oči. Túto otázku mu Ron položil už asi siedmy krát. Boli v zakázanom oddelení a pátrali po nejakom náznaku skrýše v kamenných stenách. Harry si bol takmer istý, že ak je tam niečo ukryté, bude to za regálmi. Nemali však možnosť pozrieť sa za ne. Aspoň pokiaľ sa neobjaví Dumbledore a nebude poznať kúzlo umožňujúce odlepiť regály od stien.
„Ja neviem, Ron. A hovorím ti to už po niekoľký krát. Ak to chceš zistiť, budeš sa jej musieť opýtať sám,“ odvetil podráždene. Kamarát ho už začínal pomaly, ale iste štvať.
„Určite ti niečo povedala, veď si hovoríte všetko,“ nedal sa odradiť a keď sa naňho Harry pozrel, mierne očervenel.
„Nie, nehovoríme si všetko,“ vrkol po ňom. Potom sa zapozeral na Rona a musel sa uškrnúť. „Počuj, Ron. To si chceš na tom kameni rozbiť hánky?“
„Čo?“ nechápavo po ňom fľochol a pozrel na svoju ruku, ktorou už niekoľko minút poklopával stále po tom istom kameni. Vzápätí mu to došlo. „Jaj, ale nie. Len som sa zamyslel,“ a začal klopkať po ďalšom kameni. „Ale aj tak je to divné, jeden deň je všetko v poriadku a na ďalší sa rozídu…“
„Povedz mi, prečo ťa to tak trápi? Je to predsa jej vec,“ otočil sa naňho so skúmavým pohľadom.
„Samozrejme, že to je jej vec,“ očervenel až po končeky vlasov, „a trápi ma to, pretože to je kamarátka. Nič viac, vážne. Proste mám o ňu len starosť,“ vysvetľoval oduševnene.
„Určite?“ Harry sa musel usmiať, „Skutočne to je len kamarátsky záujem?“ Posunuli sa k ďalšej stene a naskytol sa im výhľad na Hermionu, ktorá bola zahĺbená v nejakej z kníh.
„Áno, čo si si myslel?“ rýchlo odvetil a zadíval sa na Hermionu. Tá akoby vycítila jeho pohľad a zdvihla oči od knihy. V momente, ako sa ich pohľady stretli, Ron sa prudko otočil k stene a začal na ňu búchať. A to veľmi dôrazne.
„Ja neviem,“ odvetil mu a pozrel smerom k Hermione, ktorá zdvihla jeho smerom obočie. Len sa pousmial a obrátil pozornosť na kamaráta. „Len sa mi vidí tvoj záujem o trošku väčší, ako kamarátsky,“ zavŕtal doňho.
„To je hlúposť, Harry,“ vyhŕkol, „mám predsa Lucy a mám ju rád, veľmi,“ dodal na vysvetlenie.
„A miluješ ju?“ vyzvedal zvedavo. Ron prestal s búchaním a rukou zamyslene prechádzal po kameni.
„Mám ju rád,“ hovoril potichu, „skutočne ju mám rád,veľmi, ale neviem, či ju milujem,“ pozrel na Harryho a ten zbadal v kamarátových očiach zmätenosť a neistotu. Ron, ako sa zdalo, nechápal vlastné city a nedokázal sa s emóciami vyrovnať.
„A čo si cítil k Mie?“ spýtal sa ho veľmi opatrne. Vedel, že toto je príliš citlivá téma. Ale bol si takmer istý, že sa obaja trápia. A nevládal sa na to nečinne dívať. S poklopávaním po kameňoch prestal aj on.
„Ja neviem, skutočne. Určite to bolo viac ako kamarátstvo. Možno to bol zvyk. Bol som na jej prítomnosť a blízkosť naučený…“ rozprával pomaly a zvažoval každé slovo, ktoré mienil vypustiť s úst, „obdivoval som ju. Bola z nás tá najbystrejšia, všetko vedela, na všetko mala odpoveď a patrili sme proste k sebe. To všetko vlastne stále trvá…“
„Zmenil si sa Ron,“ povedal Harry a myslel to smrteľne vážne, „zdá sa, že si dostal rozum. Nevysvetľuj si to prosím ťa zle, ale zdá sa mi, akoby si dospieval.“
„Asi máš pravdu. Dostal som od života poriadnu podpásovku a začal som sa na všetko pozerať úplne inak,“ privolil a zadíval sa naňho.
„Máš Miu rád?“ chcel sa vrátiť k pôvodnej téme, ale potom si uvedomil, že mohol otázku položiť úplne inak a tak dodal. „Miluješ ju?“
„Mám ju rád a veľmi,“ odvetil celkom vážne, „na Miu som zvyknutý. A Lucy… cítim sa pri nej dobre, je fajn, chápe ma, podrží ma a podporí ma.“ Začal sa opäť venovať skúmaniu kameňov.
Harry si razom uvedomil, že Ron našiel to, čo mu pri Hermione vždy chýbalo. Podpora. Aj keď sa mu zdali vlastné úvahy dosť tvrdé, musel uznať, že vzťah Rona a Hermiony bol vždy na rozhraní hádok. Večne sa podpichovali, robili si napriek a hádali sa. Vzťah s Lucy mu asi poskytuje väčší pokoj. Možno sa cítil byť pri Hermione ten menejcenný a Lucy mu dáva pocit istoty, sebavedomia. Zo zamyslenia ho vytrhol Hermionin hlas.
„Ako pokračujete? Našli ste niečo?“ podišla k regálu a vrátila preštudovanú knihu na svoje miesto.
„Nič. Som si istý, že keď tu niečo je, tak je to za regálmi,“ obrátil sa k nej Harry.
„To je pravdepodobné. Ale pokiaľ nepríde Dumbledore…“
„Tak si musíme vystačiť s tým málom, ktoré máme k dispozícii,“ dokončil za ňu Ron.
„Áno, tak nejako, Ron,“ povedala a pozerala mu do očí. Odvrátil sa od nej.
„Tak teda, ja si zoberiem ďalšiu knihu.“ Natiahla sa sklamane do police a kútikom oka pozrela na Harryho, ktorý celú scénku zamyslene pozoroval. „A nechám vás pátrať,“ doložila a pobrala sa naspäť do knižnice, cestou otvárala knihu. Na polceste prudko zabrzdila a ostala očami visieť na knihe. Harry sa k nej obrátil.
„Čo sa stalo, Mia?“ napäto sa jej díval na chrbát, jej reakcia ho zaujala.
„Harry, Ron, niečo som objavila…“