Rýchlo odvrátil pohľad, zarazil sa. Musí s tým prestať a to okamžite. Kým nie je neskoro. Pustil ju.
„Poď, pôjdeme za tými dvoma, všetko vám poviem.“ Bolo mu horko a snažil sa upokojiť svoje rozbesnené emócie.
„Dobre,“ privolila sklamane a za jeho chrbtom bezmocne prevrátila oči.
Ešte ten večer stihli popri pojedaní koláčov prebrať dolapenie potkana, jeho vypočúvanie a oslobodenie Siriusa. Na ďalší deň sa im podarilo presvedčiť Tonksovú a tá ich poobede pustila na tri hodiny do Hlavného štábu. Sirius prekypoval radosťou a celý čas, ktorý tam strávili, nerobili nič iné, iba sa smiali. S radosťou sa k nim pridala aj pani Weasleyová. Občas dochádzali správy a skutočne na Ministerstve začali s vypočúvaním Pettigrewa za pomoci Veritasera. Nebolo pochýb, že sa ku všetkému prizná a Ministerstvo zbaví Siriusa Blacka obvinení.
Po niekoľkých dňoch netrpezlivého čakania sovy, ktorá pravidelne prinášala Hermione Denného Proroka, sa konečne dočkali.
„Už je to tu!“ vyhŕkla Hermiona po rozbalení novín. Z titulnej strany sa na nich vyškierala radostná Siriusova tvár. „Celkom mu to sekne,“ zachichotala sa.
„Čo píšu?“ netrpezlivo sa dožadoval informácií Harry a pohľadom visel na fotke svojho krstného otca.
„No tak, čítaj,“ vyzvala ju aj Ginny. Ron nerozprával, pretože bol plne zamestnaný raňajkami.
SIRIUS BLACK NEVINNÝ
PETER PETTIGREW NAŽIVE
Fantastické zistenie.
V piatok 31.10. sa pracovníkom oddelenia aurorov Kingsleymu Shackleboltovi a Nymphadore Tonksovej podarilo prekvapujúce a dych vyrážajúce zistenie. Dolapili osobu, ktorú všetci do tej doby považovali za mŕtvu. U svojho brata bol zastihnutý a zadržaný Peter Pettigrew, osoba, ktorá mala byť údajne zavraždená Siriusom Blackom.
Po vypočúvaní sa priznal k fingovaniu svojej smrti, taktiež k zavraždeniu dvanástich muklov. Ďalej sa priznal, že k týmto činom ho viedla oddanosť a služba k svojmu pánovi. Priznal sa k svojmu smrťožrútstvu a taktiež k zrade Lily a Jamesa Potterovcov, rodičov známeho Harryho Pottera. A doznal aj to, že svoju smrť predstieral s úmyslom, aby boli jeho činy a najmä vina pripísaná práve Siriusovi Blackovi.
Sirius Black – rodinný priateľ Potterovcov a taktiež dlhoročný priateľ Petera Pettigrewa, podľa nových zistení aj krstný otec Harryho Pottera. Osoba, donedávna považovaná za zradcu, masového vraha, šialenca, utečeného väzňa. Dvanásť rokov strávených v Azkabane, ďalšie tri roky prežité na úteku a skrývaním sa. Sirius Black je nevinný!
A ja sa pýtam. Bude mu niekto schopný vrátiť stratených pätnásť rokov života? Zbaví ho niekto nálepky a titulov, ktoré mu bez príčiny boli udelené a ktoré s ním boli spájané s úplnou samozrejmosťou? Odškodní ho niekto za dlhé roky v prítomnosti dementorov, ktoré musel stráviť s pocitom, že je nevinný? Prečo sa Ministerstvo pred pätnástimi rokmi nesnažilo dopátrať sa pravdy? Prečo odsúdilo človeka na základe nepodložených a nepreskúmaných faktov? Skutočne bude stačiť iba oficiálne prehlásenie jeho neviny a zbavenie ho všetkých obvinení?
Vážené Ministerstvo a vážený pán minister! Pouvažujte nad tým, ako sa k tomuto človeku zachováte. Uvedomte si, čo všetko musel zniesť a pretrpieť. Zamyslite sa nad tým, akým spôsobom ho odškodníte. Naše noviny vám vo všetkom vyjdú v ústrety. Nebude stačiť len opečiatkovaný kus papiera! Verejne sa mu ospravedlňte na stránkach našich novín, aspoň toto málo môžete pre neho urobiť.
Rita Skeeterová
Hermiona dočítala a keď zdvihla hlavu, videla zarazené a prekvapené tváre svojich priateľov. Ron zabudol prežúvať.
„Tá sa teda naštartovala,“ žasla Ginny a prekvapený výraz pomaly striedal široký úsmev.
„Ja som myslel, že k tomu napíšu dva alebo tri riadky,“ nechápal Harry, „hlavne preto, že to bola práve ona, kto ho pred pätnástimi rokmi vláčila v novinách a pred troma rokmi vlastne tiež.“
„Čo ešte píšu?“ opýtal sa Ron s plnými ústami.
„Je tu aj jeho krátky životopis,“ oznámila im Hermiona listujúc v novinách, „nič iné,“ dodala, keď ho preštudovala.
„Keď za toto ministra netrafí šľak, tak neviem,“ chechtal sa Ron.
„Nech ho trafí, pokojne. Myslím si, že Sirius si minimálne verejné ospravedlnenie zaslúži,“ podotkla Ginny, „a keď k tomu Skeeterka takýmto spôsobom ministra prinúti, má moje plné sympatie.“
„Zvláštne, že nespomínala ich neregistrované animágstvo,“ uškrnul sa Harry.
„Nebude predsa vŕtať do osieho hniezda,“ zachichtala sa Hermiona.
——
Od rozhorčeného článku Rity Skeeterovej ubehli tri dni a v novinách sa objavilo verejné prehlásenie Ministerstva, ktoré potvrdzovalo jej slová. Zbavili Siriusa všetkých obvinení a vyhlásili ho za nevinného. Len najbližší spolupracovníci Rufusa Scrimgeura vedeli, ako zareagoval na článok. V novinách sa však objavilo verejné ospravedlnenie za činy Ministerstva a aj bývalého ministra, ktorí boli zodpovední za nedostatočné prešetrovanie Siriusovej, respektíve Pettigrewovej veci. Vyjadrili ľútosť nad dlhými rokmi súženia, osočovania a dokonca uznali Siriusovi odškodné. Podľa Tonksovej sa na tom dobre zabával.
Už slobodný Sirius sa dostavil osobne na Ministerstvo, aby si prevzal z rúk ministra oficiálny oslobodzovací dekrét. Na niekoľko dní spolu so Susan zmizli. Kde boli, nechceli prezradiť.
——
Od dolapenia Petra Pettigrewa ubehli už takmer dva týždne a Harryho radostná eufória stále pretrvávala. Aj keď sa s ním od soboty, kedy ho boli navštíviť nevidel, vedel si predstaviť, ako sa asi cíti. A nebol ani na hodinách so Susan. Sirius mal takú rozlietanú náladu, že potreboval zájsť a navštíviť všetko, na čo si spomenul. A Susan mu s radosťou robila spoločnosť. Musel sa uškrnúť.
„Môžete mi povedať, pán Potter, čo je na premieňaní kameňa na kvet také zábavné?“ opýtala sa ho nabrúsene profesorka McGonagallová na stredajšej raňajšej dvojhodinovke. Pri zaznení svojho mena sa strhol.
„No, ehm,“ ani nevedel, čo vlastne preberajú. Strelil pohľadom po Ronovi.
„Môžete mi aspoň povedať, aká formulka sa pri tejto transfigurácii vyslovuje?“ skúsila ho znova. Pravdou bolo, že nevedel. Od začiatku hodiny nerozmýšľal nad ničím iným, iba Siriusom. Zmätene pokrčil ramenami.
„Tak mi teda zdôvodnite, prečo sa od začiatku hodiny smejete do okna!“ zvýšila rozčúlene hlas a prepaľovala ho pohľadom.
Zarazil sa. Veď to je hlúposť, nepozeral celú dobu do okna. O čo jej ide? A už vôbec sa do toho prekliateho okna nesmial. Profesorka naňho uprene hľadela a on na ňu. Pár sekúnd bolo ticho. A on sa rozhodol s ňou súhlasiť. Rozhodne sa s ňou nemienil teraz dohadovať.
„Ja som…“ chcel si v rýchlosti niečo vymyslieť, ale profesorka mu nedala príležitosť.
„Strhávam Chrabromilu dvadsať bodov a vy si u mňa dnes odpykáte trest. Budem vás čakať o siedmej,“ stále doňho vrážala odzbrojujúci pohľad. Zamračil sa a radšej sa odvrátil. Ron naňho nechápavo hľadel. Ani fakt, že dostal trest ho neprinútil sústrediť sa na vyučovanie. Po hodine si ho profesorka zavolala a počkala, kým sa trieda nevyprázdni.
„Pán Potter, dnes je schôdza, preto ten trest. To ale neznamená, že sa na mojich hodinách budete miesto dávania pozor pozerať z okna a uškŕňať sa, radšej ani nechcem vedieť na čom,“ zvozila ho, ale jemu sa i tak zdalo, že sa mierne pousmiala.
——
„Tak už rozumiem, prečo je dnes schôdza,“ riekol Harry pri obede svojim priateľom a ukázal hlavou k učiteľskému stolu. V jeho čele sedel usmiaty profesor Dumbledore a viedol tichú a živú diskusiu s profesorom Elixírov. Na rozdiel od veselého Dumbledora pôsobil Snape viac ako namrzene.
„Ktovie o čom sa bavia,“ nadhodila Hermiona. Harry mykol plecami.
„Neviem a pochybujem, že nám to niektorí z nich povie,“ zamrmlal a pustil sa do svojho obedu. Kontrolný pohľad mu skĺzol k miestam, kde počas obedov zvykla sedávať Ginny. Práve sa zasmiala na niečom, čo jej povedal Colin.
„Aspoň sa stretneš so Siriusom,“ vytrhol ho zo špehovania Ron, „keď aj včera Susan odvolala hodinu,“ doložil s úškrnom.
„Budem jej musieť povedať, že mi už tie hodiny chýbajú,“ zasmial sa.
„Dobre a čo budeme robiť my v Núdzovej miestnosti,“ strachovala sa Hermiona. Ron len prevrátil oči.
„To čo vždy, úlohy a cvičiť,“ zaškľabil sa na ňu cez Harryho.
„To mi je jasné, Ronald…“ nepokračovala, pretože ju Ron už nepočúval. Prisadla si k nemu Lucy a pobozkali sa. Hermiona okamžite strelila pohľadom k bystrohlavskému stolu kde predpokladala svojho priateľa. Keď ho však nezazrela, zamračila sa a pozrela ešte raz na Rona a Lucy. Potom sa otočila k obedu. Harry nechápal.
——
„Katie, ty nás zabiješ,“ stonal po tréningu zničený a spotený Ron. Práve sa dotackal zo štadióna a bezvládne sa hodil na lavičku. A nebol jediný, ani John a Robert nevyzerali najšťastnejšie. Harry toho mal tiež plné zuby, Katie im dávala do tela už riadne dlho a všetci toho začínali mať plné zuby.
„Až také hrozné to nie je,“ vrkla po ňom, ale únava sa odzrkadľovala aj na nej, „uvedom si, že zápas so Slizolinom je už v sobotu a my sme strašne slabí.“
Toto jej prehlásenie zapríčinilo vlnu protestov. Odrážači po nej začali zúrivo zazerať a Ron si nahlas odfrkol.
„Nie sme slabí,“ odvážil sa protestovať Harry, „ty si strašná maximalistka.“
„Ale, Harry, prestaň, veď si to dnes sám videl. V sobotu nemáme proti nim šancu,“ osopila sa.
„S týmto tvojím prístupom určite nie. V čom sme slabí?“ zvýšil aj on hlas.
„Vo všetkom,“ vyštekla nasrdene. Všetci po nej hľadeli nechápavo. „Povedz mi, čo budeme v sobotu robiť?! Keď budeme hrať tak ako dnes, tak si ani nepískneme.“
„Katie, prestaň panikáriť,“ okríkla ju Ginny.
„V sobotu budeme robiť to, čo vieme,“ prskol po nej Harry, „Ron bude chytať, vy tri budete dávať góly, oni dvaja vám budú kryť zadky a ja chytím strelu.“
„Nó to bolo strašne vtipné,“ okomentovala ho jedovato.
„Jediným problémom si ty,“ vrkol po nej Ron. Robert a John sledovali hádku s náležitým odstupom.
„Nie, problémom si bol ty a to tvoje trojtýždňové zaváhanie.“
„Katie, prestaň sa doňho stále navážať,“ skúsila Lucy, ale tá na ňu len zagánila. V momente prestala protestovať.
„V tom síce s Katie súhlasím,“ pridala sa na jej stranu Ginny, „ale tiež by si sa mohla upokojiť a prestať tím podceňovať. Predsa nehráme až tak zle…“
„Ale hráme, Ginny,“ otočila sa k nej Katie s nepriateľským výrazom.
„Výborne!“ zvreskol Harry na celú miestnosť, „Tak sa teraz všetci pohádajme, to nám tak pomôže. Ty by si sa mala v prvom rade schladiť,“ vrkol po Katie. „Týmto svojím správaním dosiahneš akurát to, že v sobotu budeme hrať skutočne nanič. Neviem, čo máš stále za problém. Nikto nie je slabý, skôr naopak! Vy tri ste vynikajúce, Ron podáva spoľahlivé výkony a oni dvaja sa dosť zlepšili. A naším jediným problémom v tejto chvíli si skutočne iba ty! Tak sa do zajtrajšieho tréningu a hlavne do soboty spamätaj. A ja odchádzam, nemám na ďalšie hádky čas!“
Nazúrene schmatol metlu a odišiel. Nech sa tam aj pozabíjajú, mal toho dosť a okrem toho sa ponáhľal na schôdzu. Večeru už aj tak nestihne, naje sa v Hlavnom štábe.
——
V Hlavnom štábe sa ani poriadne nestihol so Siriusom a ostatnými privítať, pretože tam bol už aj Dumbledore. Sirius mu stihol aspoň šepnúť, že strávil so Susan perfektné štyri dni v horskej chate patriacej jednému členovi Rádu. Harry ani nepotreboval poznať podrobnosti, stačil mu pohľad do vyškerenej Siriusovej tváre a závery si spravil sám.
„Dobre, vážení. Som rád, že sme sa stretli v takomto veľkom počte,“ začal profesor, keď sa kuchyňa stíšila, „prejdime k prvému bodu. Keďže sa naše rady značne preriedili, bol by som rád, keby sa trocha urýchlil proces prijímania ďalších členov. Nachádzame sa v ťažkom období, ktoré sa určite tak skoro nezlepší, preto sa nám bude hodiť každý čarodejník ochotný s nami spolupracovať. Každý z vás vie, čo v takejto situácii robiť, podrobnosti preberajte s Billom Weasleym. Na svojej ceste som sa zastavil aj v Rumunsku a s potešením môžem oznámiť, že sa najneskôr začiatkom decembra vráti Charlie Weasley, ktorý privedie aj posilu v podobe dvoch zdatných čarodejníkov. Aj vybavenie týchto záležitostí prevezme Bill.“
Harry fľochol po Weasleyovcoch, ktorí sa tejto správe potešili. Ani len netušil, či udržujú s Charliem nejaký kontakt. Keď naňho prišla reč, tak vždy len hovorili, že pracuje pri drakoch. Ktovie, čo v skutočnosti vlastne robí?
„Teraz k ďalšiemu organizačnému bodu,“ pokračoval profesor, „som rád, že sa záležitosť Petra Pettigrewa vyriešila v Siriusov a vlastne aj v náš prospech. Na poslednej schôdzi sme sa zhodli v tom, že po jeho oslobodení sa stane zástupcom Rádu a prevezme zodpovednosť spätú s touto funkciou. Všetci sme boli za jedno a tak považujem hlasovanie za zbytočné. Aj napriek tomu by som vás chcel poprosiť o zdvihnutie ruky. Kto je za to, aby sa stal zástupcom Sirius?“
Obrátil sa do miestnosti a podľa očakávania sa začali zdvíhať ruky. A Harry tú svoju veľmi rád vytrčil a pritom hodil na Siriusa veselý úškľabok, ktorý mu odpovedal grimasou nápadne podobnou.
„Takže jednoznačne schválené. Teraz by som poprosil informácie z Ministerstva,“ profesor vzhliadol k pánovi Weasleymu.
„Na Ministerstve sa všetko zameriava na oddelenie aurorov. Inak sa tam nedeje nič dôležité, nič čo by nás mohlo zaujímať,“ ozrejmil im prosto Artur. Všetky hlavy sa otočili ku Kingsleymu.
„Naše oddelenie je plne vyťažené, pátrame najmä po utečencoch z Azkabanu. Snažíme sa ich nejakým spôsobom vystopovať, ale pravdou je, že sa nám veľmi nedarí. Zatiaľ sme zadržali len dvoch. Náš šéf, zatiaľ v tajnosti, spolu s ministrom hľadajú miesto dostatočne vhodné na to, aby sa z neho stalo väzenie. Kde však bude, to bude vedieť iba pár ľudí. Nechcú, aby sa opakoval Azkaban. Dementori sú úplne stratení, na našu stranu sa už určite nepridajú a možno ani na druhú stranu. Začali robiť problémy na severe. A taktiež zbierame záujemcov o miesto aurora. To je asi tak všetko,“ zhrnul fakty.
„Predpokladal som vývoj takejto situácie,“ poznamenal Dumbledore. Nato sa obrátil k Billovi a ten im oznámil nulové výsledky v jeho snahe vyjednávať s raráškami. Profesor mu udelil určité inštrukcie týkajúce sa nových členov. Mundunus a dvojčatá vypátrali priekupníka pašujúceho Perdopulvis a dohodli sa na akcii spejúcej k jeho zadržaniu. Množstvo prepašovaného prášku však bolo i tak príliš veľké.
„A čo Voldemort a jeho smrťožrúti,“ obrátil sa k zamračenému Snapovi a jeho príklad nasledovali aj všetci prítomní.
„V sídle Temného pána nenastala žiadna výrazná zmena,“ začal s rozprávaním, „nie je tu a nikto nemá potuchy, kedy sa najbližšie objaví. Všetko je pod vedením Lestrangovej, plánujú sa ďalšie dvojité útoky. Všetci utečenci z Azkabanu sa k Temnému pánovi nepridali. Vyjadrili mu síce sympatie, ale budú konať na vlastnú päsť, aspoň poniektorí. Čo sa týka Umbridgovej, tá má vlastné plány a nikoho do nich nechce zasvätiť. Dokonca ani Lestrangovú a tá sa jej do toho ani nemieša. Možno má také inštrukcie. O Weasleym toho veľa neviem, stále je zavretý v podzemí a prístup k nemu má výlučne ona. Mám v pláne, pri najmenšej vhodnej príležitosti, získať aspoň vzorku drogy, ktorá mu je podávaná a prísť na spôsob výroby protijedu. Myslím si, že by sa mohol dať vyrobiť.“
„Nedá sa zistiť, kde najbližšie zaútočia?“ spýtal sa ho Bill.
„Nie, mám taký pocit, že už mi nedôverujú tak, ako tomu bolo doteraz,“ vysvetlil.
„To nie je pre nás najpriaznivejší vývoj situácie,“ zamyslene skonštatoval Dumbledore, „budeme sa mu musieť však prispôsobiť. A čo informácie z Rokfortu?“
„Zatiaľ sa neudialo nič dôležité,“ referoval Lupin, „až na incident s obálkami, ktorý bol našťastie včas odhalený. Len je zarážajúce, že mladý pán Malfoy chodí pravidelne, každý večer k tebe, Severus.“
Všetky oči strelili po Snapovi a Harry bol zvedavý, čo na to povie. Všimol si, že sa Susan nervózne pomrvila. Snape sa iba nepekne zamračil a hodil po Lupinovi dosť namrzený, ľadový pohľad.
„O tejto záležitosti ma Severus informoval,“ vložil sa do toho Dumbledore, „a môžem vás ubezpečiť, že má moju plnú dôveru. Preto vás žiadam, aby ste návštevy pána Malfoya u Severusa prehliadali. To sa do nášho sledovania nezahrňuje.“
Zdalo sa, že členov profesorovo vyhlásenie upokojilo alebo sa aspoň tak tvárili. Harry však spokojný nebol. Veľmi rád by zistil, čo majú Malfoyove hodiny oklumencie spoločné s prácou, ktorú má spraviť pre Voldemorta, chcel vedieť, či a ako mu chce Snape pomôcť a čo všetko vie Dumbledore. Pozná skutočnú pravdu alebo mu Snape len niečo nahovoril. Preberali ďalšie záležitosti, ale on sa rozhovorom nevenoval. Pozrel sa na Susan a tá sa naňho významne dívala. Nemal v pláne porušiť sľub, ktorý jej dal. Slabo zavrtel hlavou.
Schôdza bola ukončená a členovia sa začali rozchádzať.
„Je niečo nové, Harry?“ opýtal sa ho profesor, keď si ho odviedol bokom.
„Nie, pán profesor,“ odvetil mu potichu, „stále sme nič nenašli a obávam sa, že za chvíľu nebudeme mať čo prehliadať. Už sme prezreli takmer všetky police.“ Chcel mu povedať aj to, že Hermiona začína mať kníh plných čiernej mágie plné zuby, ale radšej sa zdržal.
„Harry, musíte porozmýšľať, kde všade sa dá niečo ukryť, nemusia to byť len police,“ profesor sa naňho usmial.
„Myslíte niečo konkrétne?“ obával sa, že mu profesor dá opäť nejakú hádanku.
„Konkrétne nič nemyslím, ale v Zakázanom oddelení môže byť viac miest, kde sa dá niečo skryť,“ významne žmurkol a Harry sa zamyslel.
„Myslíte napríklad steny? Podlaha? Strop?“ po chvíľke položil otázky.
„Napríklad,“ profesor sa usmial ešte viac, „a určite sa ma chceš opýtať, ako pokračujem. Stále prezeráme Európu a stále sme nič nenašli. Dalo sa očakávať, že to bude zdĺhavý proces a nemyslím si, že by sa nám podarilo nájsť niečo v blízkej budúcnosti. Pre nás je však dôležité, že Voldemort je na tom rovnako.“
„Hm, tak to toho veľa nie je,“ nevedel skryť sklamanie a na pár sekúnd sa zahľadel niekde za profesora. Potom sa k nemu opäť otočil. „Pán profesor, veríte tomu, čo vám hovoril profesor Snape?“
„A ty vieš, čo mi hovoril?“ profesor sa neprestal usmievať.
„No, to neviem, ale ste si istý tým, čo vám hovoril?“ opýtal sa opatrne a bol si vedomý, že sa možno správa drzo a pchá nos tam, kam by nemal.
„Pozri, Harry. Ja viem o hodinách oklumencie pána Malfoya. Prekvapuje ťa to?“ zareagoval profesor na Harryho udivený výraz. „Severus mi o tom povedal a že to vieš aj ty, Susan to povedala Severusovi. Harry, ja ťa ubezpečujem, že Severus vie, čo robí a ty sa tým prestaň znepokojovať.“
Potom sa rozlúčil a odišiel. Harryho jeho slová vôbec neupokojili, nevedel, čo si má o tom myslieť. Prestať sa s tým znepokojovať? Snapom? To sa proste nedá.
„Harry, poď sem,“ zavolal ho Sirius a vytrhol ho z myšlienok. Sedel spolu s Lupinom a Susan pri stole. Prisadol si k nim a všimol si, že má na stole prichystanú večeru. Mamku Weasleyovú však nikde nevidel.
„Čo máš nové v škole?“ spýtal sa ho so záujmom.
„Nič nové, všetko po starom,“ odvetil jednoducho a hladne sa pustil do večere. Okrem hladu cítil aj unavené telo po tréningu. Tá Katie je vážne šialená. „Susan, naše hodiny už budú pokračovať? Celkom mi to chýba,“ zaškľabil sa na ňu a ona hodila pobavený pohľad po Siriusovi.
„Ja si myslím, že áno, pokiaľ Siriusovi nenapadne ešte raz zájsť do Národnej galérie na Traffalgar square,“ uškrnula sa.
„No a? Tie muklovské obrazy sú celkom zábavné. Aj Big Ben by som rád ešte raz videl,“ zachechtal sa, „ale nemaj strach, po národných muklovsých pamiatkach budeme chodiť v iné dni. Aj Námesačníka zoberieme,“ otočil sa k Lupinovi, ktorý sa zatváril veľmi nešťastne.
„Na to zabudni, Sirius. A keď, tak budeš chodiť sám, mňa to už nebaví,“ odfrflala mu Susan. Harry sa musel smiať, predstava Siriusa, ako sa kochá obrazmi najznámejších európskych maliarov, bola dosť problematická a mimoriadna. Tí dvaja sa ešte chvíľu dohadovali nad pamätihodnosťami Londýna. Lupin sa im do toho občas vložil a Harry medzitým dojedol večeru.
„Pomaly by som mal ísť, aby nemala McGonagallová reči,“ oznámil im, keď sa pozrel na hodinky. Bolo pol desiatej.
„Ale prestaň, ešte máš čas,“ zadržal ho Sirius, „radšej mi povedz, kedy budete mať zápas.“
„Teraz v sobotu hráme proti Slizolinu. Prečo sa pýtaš?“ Harry si opäť sadol na stoličku.
„Len tak,“ vyhŕkol rýchlo, „zo zvedavosti. No a keď sme pri tejto téme, počul som, že ste mali s Ginny nejaké problémy so slizolinskými,“ mrkol naňho a Harry fľochol po Susan.
„Nedá sa povedať, že sme mali problémy, bola to len menšia výmena názorov,“ uškrnul sa pri spomienke na mĺkvu Parkinsonovú.
„Hm, vraj ste sa si to s nimi vybavili s ľahkosťou a hlavne zábavou,“ zazubil sa naňho.
„Áno, boli dokonalí,“ zasmiala sa Susan.
„A čo si robil s Ginny sám?“ spýtal sa Sirius, stále sa zubil a vytiahol obočie. Harry očervenel.
„Boli sme v Rokville, ako kamaráti. Čo je na tom?“ neprestával sa červenať.
„Aha, hm. Určite ako kamaráti?“ nedalo Siriusovi. Lupin doňho drgol.
„Áno a čo je na tom?“ tento rozhovor sa mu nepáčil.
„Ale no tak, Harry. Nehovor mi, že si si nevšimol, že je Ginny pekná, milá, priateľská,“ vŕtal ďalej.
„Občas zvykne pekne vybuchnúť, ale ináč je fajn,“ pridala sa Susan s úsmevom.
„Čo? Harry?“ Siriusa toto provokovanie očividne bavilo.
„Čo chceš počuť?“ vyletel. Rozhodne sa nemienil zverovať so svojimi citmi pred obecenstvom. Sirius ho vytočil. „Áno, nie som slepý, všimol som si, že je pekná. Ale vôbec to nie je tak, ako si to myslíš. Sme len kamaráti a teraz odchádzam. Majte sa tu krásne. Ahoj, Susan. Uvidíme sa v utorok,“ a nahnevane odkráčal ku krbu. Zostali po ňom zelené plamene.
„Nemusel si byť taký dotieravý,“ ohradil sa Lupin na zamysleného Siriusa. Ten pozeral na krb, chvíľu nad niečím premýšľal a potom sa obrátil k Lupinovi.
„Počuj, Námesačník, čo keby sme sa o niečo vsadili?“
——
V sobotu sa celý hrad pripravoval na zápas Chrabromil vs Slizolin. Katie sa na ďalší deň na tréningu všetkým ospravedlnila a konečne uznala, že ich tím nie je najneschopnejší. A nezabudla podotknúť, že možno majú šancu vyhrať. A Harry sa jej zároveň ospravedlnil za svoj výbuch. Zo slizolinského tábora sa priniesla správa, že Draco Malfoy odišiel z tímu a na jeho mieste stíhača nastúpi Blaise Zabini.
„Škoda, s Malfoyom bola vždy sranda,“ skonštatoval Harry pred zápasom. Všetci už boli pripravení, o pár minút sa mal zápas začať.
„Nechápem, ako sa taký trol udrží na metle,“ zachechtal sa Ron na Zabiniho adresu.
„Ronald, veď ste rovnako vysokí a ty sa na metle udržíš,“ zachichotala sa Ginny.
„Áno, ale ja som strážca a on stíhač. Nemá šancu, Harry, zotrieš ho,“ povedal kamarátovi a pritiahol si Lucy bližšie.
„Jasne, vážení, pôjdeme na to,“ spustil Harry smerom k tímu, „keď každý z vás zahrá to čo vie, nemajú šancu nás poraziť. Všetci ste dobrí a dnes im to dokážeme.“
Povzbudzoval tím, ale v kútiku duše sa obával toho, ako bude zápas prebiehať. Mal strach, že by slizolinskí mohli použiť nie príliš čisté praktiky. Bavili sa o tom na piatkovom tréningu a všetci sa zhodli na tom, že si v prvom rade budú dávať pozor na svoje zdravie. John a Robert sa mali zamerať najmä na bezpečnosť dievčat.
„Ideme na to!“ zavelil im Harry a po jednom ich vypúšťal von.
Vzlietli a za jasotu obecenstva, v ktorom jednoznačne prevládali červenozlaté farby, obleteli štadión. Krátko na to ich nasledovali slizolinskí, povzbudzovaní piskotom. Hŕstka zeleno odetých fanúšikov bola umlčaná.
„Nastupujú oba tímy.“ Zaznelo z komentátorského pódia a Harry podľa hlasu poznal Terryho Boota. Nestihol sa čudovať. „Chrabromilský tím v zložení Bellová, Weasleyová, Simmonsová, Barrie, Townson, Weasley a Potter. Slizolinský tím v zložení Warrington, Montangue, Shullová, Crabbe, Goyle, Bletchly a Zabini.“
Zleteli na zem do stredu ihriska k madame Hoochovej, ktorá bola pripravená zápas zahájiť. Slizolinskí sa netvárili priateľsky, jednoznačne dávali najavo, čo si o chrabromilských myslia. A oni im to vracali podobnými pohľadmi.
„Žiadam od vás zápas podľa pravidiel,“ spustila Hoochová, „nechcem vidieť žiadne nečisté zákroky. Každý náznak faulu bude odpískaný,“ strelila pohľadom po slizolinských, ktorí sa zákerne uškŕňali. „Rozumeli ste? Kapitáni, podajte si ruky,“ vyzvala ich.
Harry sa pozeral do tváre slizolinského kapitána Montangueho a nesnažil sa skryť nechuť. Ten sa naňho pozeral s nenávistným úškrnom zvrchu, pretože bol o hlavu vyšší. Vlastne všetci Slizolinčania boli mohutní a ozrutní, výnimkou bola len Shullová a aj tá bola len o kúsok menšia ako Harry.
„Kapitáni, podajte si ruky!“ zopakovala svoju požiadavku už trocha nervózne a Harry natiahol svoju pravačku smerom k Montangueovi. Ten ju prijal s úškľabkom a do zovretia vložil všetku svoju silu. Harry sa snažil nedať na sebe nič znať, ale keď si ruky pustili, musel si skontrolovať, či má všetky zápästné kostičky v poriadku. Nato vysadli na metly a vyleteli do vzduchu. Ešte stačil žmurknúť k Ginny, ktorá sa naňho usmiala.
„Hráči zaujali svoje postavenia,“ pokračoval v komentovaní Boot, „madam Hoochová vypustila zlatú strelu nasledovanú dorážačkami. Je odpískané. Vo vzduchu je aj prehadzovačka a zápas sa začal. Prehadzovačky sa zmocnila Bellová a vyštartovala smerom na slizolinskú bránu. Warrington ju križuje, prihráva Simmonsovej, ktorá sa vyhýba Shullovej. Letí na ňu dorážačka, prudko zabrzdila, dorážačka ju minula a prihráva úplne voľnej Weasleyovej, ktorá sa dostala za chrbty slizolinských. Letí sama na strážcu Bletchlyho a páli a je to góóól. Chrabromil vyhráva 10:0.“
Ďalší komentár sa stratil v hluku radostného kriku a výskania. Harry kútikom oka zbadal, ako sa tri triafačky objímajú a musel sa usmiať. Prestal sledovať zápas a rozhliadal sa po strele. Nikde nezbadal náznak zlatého záblesku, očami strieľal na všetky strany. Zabini sedel kúsok od neho a taktiež ostril. Rozhodol sa preletieť nad hlavami hráčov.
Priebeh zápasu sa prikláňal na stranu Chrabromilu. Viedli už 70:30 a Harry, ktorý nemal čas sledovať zápas, počúval len komentátora. Alebo vlastne len to, čo sa k jeho ušiam dostalo cez obrovský hukot a jasot tribún. Po pol hodine nervózneho krúženia vo vzduchu sa mu nepodarilo nikde zahliadnuť ani náznak strely. Jediným uspokojením bol fakt, že Zabini bol na tom rovnako a taktiež priebežný stav. Chcel však zápas čo najrýchlejšie ukončiť, pretože Slizolinčania boli čoraz nervóznejší a podujali sa k neférovosti.
„To bol faul!“ doľahlo k Harryho ušiam, „Montangue jednoznačne naletel do Weasleyovej, našťastie nebola vysoko nad zemou…“
Toto Harrymu stačilo. Strelil pohľadom k zemi a zbadal hlúčik chrabromilských sklonených pri Ginny, ktorá sedela na zemi, držala sa za rameno. Z jej výrazu bolo vidieť, že je rozčúlená a niečo zúrivo hovorí smerom k slizolinským hráčom. Tí sa vznášali pár metrov nad zemou a mali z toho evidentne zábavu. Takže Montangue, pomyslel si Harry. Možné ublíženie Ginny v ňom vyvolalo zúrivosť.
Pustil sa prudko smerom k zemi.
„Zdá sa, že Potter zazrel zlatú strelu…“ vyhúkol Boot.
A jemu toto prehlásenie vnuklo nápad. Letel strmhlav prenasledovaný Zabinim, ktorý ho nasledoval v momente, ako sa on pustil k zemi. Celý štadión sledoval jeho počínanie. A Harry sa nepáral, vedel presne, čo urobí. Mal na Montangua takú zlosť, bol vytočený do najvyššej možnej miery. Natiahol ruku v snahe chytiť imaginárnu strelu a letel smerom ku klbku slizolinských. Zaregistroval Montangua, ten sa naňho díval s otvorenými ústami. Mal namierené tesne pri ich hlúčiku a letel tesne popri Montangueovi. A svoju ľavú nohu mal pripravenú, naschvál ju pri ňom vysunul a zavadil sa o jeho metlu. Rýchlosť, ktorou letel, spôsobila, že ho doslova nabral, vykopol mu metlu a on sa odporúčal k zemi. Harry trocha stratil rovnováhu a mal čo robiť, aby sa aj on nezosypal. Zabrzdil, nahodil zúrivý výraz a otočil sa smerom k nim.
„Ty idiot! To nevieš uhnúť?“ zvreskol na Montangua v momente, ako pri nich zosadol. V duchu sa však smial.
„Žiadna strela tam nebola, spravil si to schválne,“ vyhúkol naňho Zabini, ktorý sa k nim po naháňačke pridal.
„Bola tam, nemôžem za to, že máš oči v riti a vidíš maximálne svoje hovno,“ ziapol po ňom. Slizolinskí sa začali stavať do bojových pozícií.
„Stačilo,“ skríkla na nich Hoochová, „Trestné strieľania, proti Slizolinu za faul na Weasleyovú a proti Chrabromilu za váš nehorázny slovník, Potter. A upozorňujem, že podobné výrazy tu nebudem tolerovať. Ste v poriadku? Môžete hrať?“ spýtala sa Ginny a Montangua. Tí prikývli.
„Toto ti nedarujem,“ vrkol potichu Zabini.
„Nemôžem sa dočkať,“ odpovedal mu rovnakým tónom Harry. Nato si pričupol k Ginny.
„Si v poriadku?“ starostlivo sa zadíval do jej rozčúlenej tváre. Hráči opäť vyletovali v očakávaní trestných strieľaní.
„Ale áno, nie je to také hrozné, had jeden zákerný,“ hnev ju pomaly prechádzal a pozrela na Harryho, „spravil si to naschvál, že?“ dožadovala sa odpovede s úsmevom. Uškrnul sa.
„Jasne, nikto mi nebude likvidovať hráčov.“ A teba už vôbec nie, pomyslel si.
„Šikovné, ale aj tak je každému jasné, že to bolo úmyselné.“ Chytila jeho podávanú ruku a postavila sa aj s metlou.
„To je jedno, poď, pôjdeme vyhrať.“ Jej ruku zvieral o pár sekúnd dlhšie, než si to vyžadovala situácia.
Po trestných strieľaniach, ktoré oba tímy premenili, pokračoval zápas v čoraz nervóznejšej atmosfére najmä zo strany Slizolinačanov. Tí prehrávali už 140:50 a boli čoraz zúrivejší. Chrabromilskí odrážači mali čo robiť, aby sa im darilo ochraňovať triafačky. Zákerné nálety a vrážanie do protihráčov nebolo ničím výnimočným a madam Hoochová odpískavala stále viac faulov. A to bolo príčinou, prečo Chrabromil vyhrával po ďalších pätnástich minútach 180:60.
A keďže podávali chrabromilskí odrážači vynikajúce výkony a Slizolinčanom sa nedarilo tak, ako by si želali, prišlo k jednému dosť škaredému útoku. John Barrie práve odrážal dorážačku z tesnej blízkosti Katie, keď sa naňho vyrútil Crabbe a trafil ho pálkou do hlavy. Ten zletel asi z piatich metrov k zemi a ostal bezvládne ležať. Na protesty Chrabromilčanov reagovali Slizolinčania tým, že obhajovali Crabbove počínanie ako nehodu. Chcel zasiahnuť loptu a Barrie sa mu priplietol do cesty. Na fakt, že museli Barrieho odniesť v bezvedomí na ošetrovňu, sa len nenápadne uškŕňali. Nasledovalo trestné strieľanie, ktoré Ginny premenila. Zápas pokračoval, Chrabromil bol o jedného hráča oslabený a to sa odzrkadlilo aj na vývoji. Townson nestíhal vykrývať všetky tri triafačky a následne bola škaredo zasiahnutá aj Lucy a aj ona bola nútená ísť na ošetrovňu. Slizolin začal sťahovať náskok dosť rýchlym tempom a Harry strelu stále nezazrel. Vyžiadal si oddychový čas.
„Harry, dlhšie to už nevydržíme,“ Katie bola zúfalá a nebola jediná. Po tom, čo na ošetrovňu odviedli aj Lucy, začal byť Ron nervózny a jeho dovtedy bezchybný výkon začínal mať čoraz viac medzier. Chrabromil razom vyhrával len 200:140.
„Viem,“ zamrmlal Harry a pozeral z jedného na druhého. Bolo jasné, že všetko teraz leží na jeho pleciach. Pokiaľ nechce riskovať zdravie niektorého z ostávajúcich hráčov, bude musieť strelu čo najskôr chytiť. Alebo zápas vzdať a prehrať.
„Dajte mi ešte chvíľu. Neriskujte, nepúšťajte sa do nich, vyhýbajte sa im. Nechajte ich tak. Máme zatiaľ náskok a ja tú prekliatu strelu chytím, sľubujem,“ pozeral sa na nich. Robert prikyvoval a Ron, ktorý vyzeral zúfalo, ho len nešťastne pobúchal po pleci.
„Dobre, Harry. Veríme ti,“ chytila ho za plece Katie a s neurčitým výrazom sa vybrala preč.
„Dávaj si pozor,“ povedal smerom k Ginny. Keby sa jej niečo stalo, v živote by si to neodpustil.
„Budem a ty leť chytiť strelu,“ odpovedala s úsmevom a zaváhala. Ale len na moment. Vzápätí ho pobozkala na líce a vzlietla smerom k pripraveným hráčom. Toto gesto mu privodilo menší šok.
Bola to len obyčajná pusa pre šťastie, čo si myslíš, ty somár? A vzápätí vyletel do vzduchu.
„Pripravení?“ spýtala sa Hoochová a po odsúhlasení vyhodila prehadzovačku medzi slizolinských a preriedených chrabromilských.
„A zápas pokračuje…“
Harry prestal vnímať komentátora a aj hluk šíriaci sa z tribún. Zúrivo prelietaval vzduchom a jastril po zlatom záblesku. Čím skôr zazrie strelu, tým skôr ju bude môcť chytiť a ukončiť zúfalý zápas.
„Zvláštna stratégia Chrabromilu, triafačky sa vyhýbajú ako dorážačkám, tak i protihráčom. Jedinými Chrabromilčanmi v tíme, ktorí prejavujú snahu hrať, sú v tejto chvíli Potter, ktorý sa naháňa za strelou a Weasley, ktorý sa snaží chytať…“
Cítil Zabiniho za svojím zadkom. Ten somár nie je schopný ani toho, aby sa po strele zháňal sám. Tribúnami sa začal šíriť piskot. Divákom sa viditeľne nepáčila stratégia, ktorú sa rozhodli plniť Chrabromilčania.
„Možno kapitán Potter vie, čo robí. Každopádne sa im táto stratégia môže vypomstiť. Aj keď sa Weasley skutočne snaží chytať, jednoducho na to momentálne nemá a ďalší gól, Slizolin vyhráva 250:200. A slizolinskí hráči si vo vzduchu robia, čo chcú, je to doslova exhibícia, ďalší gól…“
A vtedy ju zazrel. Slabo sa zablyšťala pri zemi u chrabromilských tyčí od obručí. Uprel na ňu zrak a pustil sa smerom k nej. Zmena smeru jeho letu a taktiež jeho zrýchlenie upútalo pozornosť Zabiniho, ktorý bol pár metrov pred ním. V momente, kedy okolo neho Harry prelietal, sa k nemu pridal a leteli spolu.
„A zdá sa, že Potter zazrel zlatú strelu, tentoraz už skutočne, Zabini mu dýcha na chrbát…“
Ozval sa jasot a povzbudzovanie. Cítil v tvári prudko šľahajúci vietor, snažil sa nevnímať Zabiniho, ktorý sa k nemu začal lepiť. Z tribún sa ozývalo zborové pokrikovanie Harry! a kde tu sa dalo začuť aj povzbudzovanie Blaise! Bol blízko strely, blízko obručí, blízko zemi. Strela sa vzápätí vznieslo a prudko stúpala nahor. Trhol metlou dohora a vydal sa k jej prenasledovaniu. Mal ju pár desiatok centimetrov pred sebou. Zabini ju už sledoval tiež, takže sa mu podarilo stúpať. Harry kútikom oka zahliadol Rona, ktorý mu stačil len tak tak uhnúť. Strela sa pustila krížom cez štadión. Otočil sa smerom za ňou, Zabini, ktorý ho prenasledoval, bol k nej bližšie. Než zmenil smer, surovo do Harryho kopol. Ozvalo sa búrenie. Do šľaka, zanadával si v duchu. Našťastie nestratil rovnováhu, len vybočil z dráhy a stratil rýchlosť. Než sa znova rozletel, Zabini bol pár metrov pred ním. Dal sa k jeho prenasledovaniu.
Znova sa mu podarilo zahliadnuť strelu, bola kúsok pred Zabinim. Letel najrýchlejšie, ako bolo možné. Už doslova ležal na metle a rýchle sa približoval k prenasledovanému. Rozdiel medzi nimi sa znižoval. Harryho nižší vzrast, menšia váha, ale najmä Blesk, na ktorom v tomto momente ležal, mu umožnilo o malú chvíľu byť na Zabiniho úrovni. Natiahol ruku za strelou. Leteli pri sebe, telo na telo, snažili sa navzájom vytlačiť. Počul hukot, tribúny boli len rozmazané farebné pruhy. Všetko ich sledovalo, všetko prestalo hrať.
Ruka pri ruke sa načahovali za strelou. Ešte kúsok. Harry sa predklonil viac, musel, Zabini bol dlhší. Strela bola pár centimetrov od ich rúk. Ešte trocha. Harry sa v jednom momente hodil po zlatej loptičke. Áno! Držal ju v ruke, pevne ju zovrel a zachvátila ho radosť. Zdvihol pohľad a videl pred sebou tribúnu. Bola veľmi blízko.
Rýchlo sa usadil a začal prudko brzdiť, pritom metlu natočil tak, aby sa dostával oblúkom nahor. Podarilo sa, cítil, ako nohami naberá látku pokrývajúcu stenu tribúny. Ozvalo sa zhíknutie. Zabini také šťastie nemal, vrazil rovno do tribúny. Strelil pohľadom po ležiacej postave, ku ktorej sa zlietali zelené habity. Zdvihol ruku so strelou.
„Potter chytil zlatú strelu a Chrabromil vyhráva 350:290…“
Ozval sa jasot a búrlivé oslavovanie. Nadšene zlietol ku klbku svojich rozradostených spoluhráčov. Ron kričal Harrymu na slávu na celé hrdlo a objímal pri tom natešenú Katie. Tá sa v momente, ako Harry pristál, mu hodila do náručia a ďakovala. Harry však čakal na jediné, na to, kedy príde na rad Ginny. Ron ho začal trieskať po pleciach. Očami visel na nej, práve sa objímala s Robertom. Potom sa k nemu otočila s radostným úsmevom a objala ho. Nepočul hluk a krik tribún, ani výskanie Rona a Roberta. Vnímal jej náruč a upevnil zovretie. Na jazyk sa mu dralo dotieravé, milujem ťa. Chcel jej to šepnúť, bojoval s túžbou. Potom ho pustila a objala svojho brata. A on sa otočil k Robertovi.
„Ja idem, ponáhľam sa na ošetrovňu,“ oznámil Ron Harrymu v šatni. Narýchlo sa prezliekol a utekal za Lucy.
„Všetci tam pôjdeme,“ privolila Katie a pozerala za odchádzajúcim Ronom, „sú to predsa spoluhráči.“
„Jasne a ja idem okamžite za Johnom,“ privolil Robert.
„Počkaj ma, pôjdem s tebou,“ vyhŕkla Katie a narýchlo zo seba zhodila habit a chrániče. Harry len po očku sledoval Ginny, ktorá sa s odstrojovaním veľmi neponáhľala.
„Bol si dobrý. Keď ste leteli na tú tribúnu, myslela som si, že sa na nej rozpleštíš,“ škľabila sa naňho, keď osameli.
„Všetci sme boli dobrí a ja som mal veľké šťastie,“ usmial sa na ňu.
„Chudák Zabini, ktovie, ako dlho sa zdrží na ošetrovni,“ neodpustila si uštipačný tón.
„Keby nevyzeral ako trolie mláďa, stihol by uhnúť aj on,“ pridal sa k jej tónu.
Nato sa vybrali aj oni cestou k hradu a smerovali k ošetrovni. Preberali zápas a boli plne zabratí do rozhovoru.
„Hí!“ vydesene zhíkla, keď ich nejaké ruky prudko vtiahli do postrannej chodbičky.