Harrymu sa okamžite vybavila ich posledná hádka. Je to Snapova sestra, toho, ktorý mimochodom zachránil Siriusovi život.
„Nie, nerušíš,“ povedal a pokúsil sa o úsmev. Za ňou stála Ginny s podnosom a zvedavo ich pozorovala.
„Nezdržím vás dlho,“ ubezpečila ich a váhavo pristúpila k posteli, „som skutočne rada, že už si v poriadku.“ Na nič sa ho nepýtala a objala ho. Nevedel, ako zareagovať. Napokon však zdvihol ruky aj on a objatie jej opätoval. Cítil na sebe skúmavé pohľady priateľov.
„Ako sa cítiš? Vyzeral si hrozne,“ spýtala sa, keď sa od seba odtiahli.
„Je mi dobre.“
„Sirius mi povedal, že si súhlasil s hodinami,“ neveriacky sa mu dívala do očí.
„Áno, budú v utorok, keď s tým súhlasíš,“ nemienil svoj pohľad odvrátiť.
„Samozrejme, som rada, že si si to rozmyslel.“ Chvíľu na seba hľadeli a ani jeden nevedel, čo hovoriť. „Dobre, ja teda pôjdem. Nechám vás porozprávať sa, zatiaľ sa majte,“ a prchala z izby.
Keď sa za ňou zavreli dvere, začaroval miestnosť a Ginny mu strčila do rúk podnos, na ktorom boli suché hrianky a čaj. Neveriacky na ňu zagánil.
„A čo si čakal? Pečené kura?“ zaškľabila sa naňho. „Pomfreyová ti zatiaľ nič iné nedovolí.“
„Možno si zajtra budeš môcť dať varenú mrkvu,“ zachechtal sa mu Ron.
„Ha-ha.“ S nechuťou zobral do rúk hrianku a strčil si ju do úst. Stačilo si dvakrát zahryznúť a zistil, že má strašný hlad.
„Čo sa stalo medzi tebou a ňou?“ opýtal sa Ron a Hermiona sa k nemu zvedavo otočila.
„Nič,“ odvetil s plnou pusou.
„Ale no tak, Harry. Krásne si nás oklamal,“ vrkla na neho Hermiona, „nechceš konečne povedať pravdu?“
Začal v ústach prežúvať už dávno prežutý kus hrianky len preto, aby získal čas na premýšľanie. Niečo im bude musieť povedať, inak mu nedajú pokoj. Ginny mala stiahnuté obočia a nespúšťala z neho pohľad. Prehltol.
„Dobre, poviem vám to, ale chcem, aby ste pred Siriusom mlčali. Nechcem mu robiť zbytočné starosti. Na poslednej hodine sme sa dosť škaredo pohádali. A dôvod si nechám pre seba, nič vám nepoviem,“ dodal rozhodne, keď videl ich zvedavé pokusy o zistenie príčiny.
„Myslel som, že pred sebou nemáme tajnosti,“ zafrflal Ron.
„Ani nemáme, pohádali sme sa, to je všetko. Kvôli Snapovi. Ja som naňho nadával a ona si ho zastávala,“ riekol. Boli nespokojní, ale rozhodli sa to prijať.
„Vy ste tu boli celý týždeň?“ chcel odpútať pozornosť.
„No, áno. Keďže tu bolo sedemnásť zranených. Mamka, Fleur, Pomfreyová a McGonagallová by to nezvládli,“ vysvetľovala Ginny, „preto sme tu zostali, aby sme pomohli. Bolo potrebné byť pri vás aj v noci.“
„McGonagallová stále lieta medzi Rokfortom a Hlavným štábom. O nás sa vyjadrila, že sme preč kvôli nešťastiu v našej rodine. Že nám umiera nejaká teta, máme ich toľko, že je to jedno. No a vy ste rodinní priatelia a tak ste s nami,“ povedal Ron.
„A oni nám to majú zožrať?“ neveril Harry. Ron len mykol plecami.
„Povedala to ona, my sa toho máme držať. Možno na to skočia,“ dodal.
„Každopádne sme si za ten týždeň užili aj my,“ spustila Hermiona, „naučili sme sa dokonca dosť praktických kúziel. Keďže tie štyri nemohli byť stále pri každom, začali sme kúzliť aj my. No, začala s tým Ginny a potom to už bolo jedno. Tu na nás Ministerstvo nemohlo prísť. Ha, vlastne na mňa ani nemuselo, ale v tom zhone som si to ani neuvedomila.“
„Ty si tiež ošetroval?“ zaškeril sa Harry na Rona.
„Nie, ja som len pomáhal. S tebou bolo najviac práce, bil si sa s nami, myslel si si, že sme smrťožrúti. Štyria ťa museli držať, aby sme do teba naliali elixíry. Mne si dokonca rozbil hubu,“ rozprával s úsmevom.
„Tak prepáč,“ ospravedlnil sa Harry, ale jeho tvár nezvážnela.
„To nič, okrem toho si nám nadával a posielal hocikde,“ zazubil sa.
„To je pochopiteľné,“ pridala sa Hermiona a Harry si stále nevšimol, že sa tí dvaja navzájom dopĺňajú, „blúznil si a mal si halucinácie. Nepamätáš si nič?“
Pokrútil hlavou: „Prečo? Hovoril som niečo?“ hodil po nej spýtavý pohľad.
„Nie, keď som bola pri tebe ja, tak si stále nadával na Vol…demorta,“ vydralo sa z nej a uškrnula sa.
Otočil sa na Rona, ten zavrtel hlavou.
„Ja som pri tebe nebol nikdy sám, hovorím, že som len pomáhal, lepšie povedané zavadzal.“
„Aspoň netrep hlúposti,“ otočila sa naňho Hermiona, „nezavadzal si. Bolo dôležité, aby sme mali všetko, čo sme potrebovali, vždy po ruke. A o to si sa staral ty.“
Harry vyprskol čaj, ktorý práve pil. Až teraz mu to došlo.
„Vy sa spolu rozprávate?“ strelil po nich. Obaja sa zarazili a sčervenali.
„Nič iné im neostávalo,“ uškrnula sa Ginny, „jeden deň sa snažili obchádzať sa, ale nedarilo sa im to tak, ako by si želali. Nakoniec boli prinútení spolu hovoriť, posunkovou rečou by sa asi nepochopili.“
„A bavíte sa spolu normálne, alebo len preto, že musíte?“ pozeral z jedného na druhého. Hermiona pozerala do zeme a vyzerala, že sa od nej odpovede nedočká. Ron, celý červený, na neho zazeral.
„Bavíme sa spolu, pretože musíme,“ povedal a vstával z postele, „idem sa najesť, mám hlad.“
„Nechceš dojesť toto?“ ponúkal mu suché hrianky. Ten naňho pozrel ako na blázna a uškrnul sa. „Je to vážne dobré.“
„Nie, ďakujem. Takú dobrotu ti rád prenechám,“ zachechtal sa.
„Tak to aspoň zober so sebou, mám toho dosť,“ podal mu podnos bez čaju a pozeral, ako odchádza. Keď sa za ním zavreli dvere, opäť použil prútik a pozrel na Hermionu. Tá k nemu zdvihla pohľad.
„Museli sme sa rozprávať, ale nič sme si nevysvetlili. Je to také neosobné, nútené.“
„Aspoň ste sa posunuli trocha dopredu,“ poznamenala Ginny.
„Zmení sa to, som si istý.“ Harry si spomenul na rozhovor s Ronom pred odchodom na ostrov.
„Ako vieš?“ vyzvedala Hermiona s nádejou v hlase.
„Proste to viem,“ povedal záhadne a uškrnul sa.
„Skoro som zabudla,“ povedala Ginny s úsmevom a vyťahovala z vrecka balíček kotlíkových koláčov, „dúfam, že si sa neprejedol, prepašovala som ti toto. Ale dalo to dosť práce, McGonagallová striehla.“
„Ďakujem, si zlatá.“ Vďačne si od nej zobral balíček a potom sa zamračil. „To si spravila schválne, že? Najprv ma pridusiť suchými hriankami a potom mi dať koláče,“ škaredo hľadel do jej usmiatej tváre.
„Áno, musel si zjesť niečo aj z toho, McGonagallovú neoklameš,“ vysvetlila veselo. Jej usmiata, krásna tvár mu zaplavovala dušu príjemnými pocitmi a on sa na ňu nedokázal dlho mračiť. Len na ňu hľadel a dávno priznaná láska k nej sa začala ozývať v jeho vnútri dosť hlasným spôsobom. Nevedel z nej spustiť oči a srdce sa mu rozbúchalo, v žalúdku cítil mravčenie. Jeho pohľad ju viditeľne znervóznil a zadívala sa iným smerom. Razom precitol zo zasnenia a začal sa napchávať kotlíkovými koláčmi, ktoré boli rozhodne stráviteľnejšie ako suché hrianky. Hermiona sledovala scénku so zamysleným, miernym úsmevom.
„Ja sa pôjdem tiež najesť, potom prídem,“ povedala im a vstávala.
„Prečo?“ nechápavo sa ozval Harry s plnými ústami.
„Pretože mám hlad,“ vrkla a za Ginniným chrbtom sa k nemu otočila, významne zdvihla obočie a hlavou ukázala smerom k nej. Nato sa obrátila a zavrela za sebou dvere. Nevedel, čo si má o tom myslieť. Možno tušil, ale poznal svoje možnosti, ktoré boli vlastne nijaké.
„Dáš si?“ ponúkol jej z koláčov.
„Mám ti to snáď zjesť?“ spýtala sa s úsmevom a opäť k nemu pohliadla.
„No,“ naoko váhal, potom sa uškrnul, „jeden by som mohol oželieť.“
„Nie, ďakujem. Nemám hlad,“ chvíľu mu pozerala do očí, „Harry, čisto zo zvedavosti, čo je medzi Snapom, Susan a tvojím otcom?“ vypálila. Zarazil sa a zabehol mu kus koláča. Rozkašľal sa, Ginny pohotovo vyskočila a začala ho búchať po chrbte. Keď sa spamätal, mal pod nosom strčený pohár s čajom.
„Ako si prišla na takú hlúposť?“ opýtal sa, keď sa napil.
„Neviem, či je to hlúposť, mrmlal si to, keď si blúznil,“ odložila čaj a prisunula si stoličku bližšie k posteli. Aj napriek tomu, čo sa práve dozvedel ľutoval, že si nesadla k nemu na posteľ.
„Čo som hovoril a kto to počul?“ potreboval získať bližšie informácie.
„Či to počul niekto iný než ja, to neviem. Ale keď nikto nič nehovorí, tak asi nikto nič nepočul. Spomínal si týchto troch a ešte si hovoril, že chceš pravdu, že ona ju vie a nepovie ju. Bol tam vtedy aj Sirius, ale nerozumel, čo mrmleš,“ vysvetlila a uprene sa naňho dívala.
„Asi sa mi muselo niečo snívať,“ zahováral.
„Hm, jasne. Presne ako tie klamstvá ohľadne hodín, to, ako sa odmerane so Susan k sebe správate, presne ako tie rozprávky o tvojej vyťaženosti. Keď mi to nechceš povedať, tak to povedz na rovinu a nevyhováraj sa,“ použila rovnaký tón, ako jej mamka.
Keď ho už počula, ako blúzni, tak ju asi neoklame. Nie je hlúpa. A klamať alebo ju odbiť, to nechcel. Jediný pohľad na ňu a rozplýval sa. Dokonca aj to jej správanie a lá mamka Weasleyová bolo v konečnom dôsledku milé.
„Ginny, ja som o tom nechcel povedať nikomu prv, než zistím pravdu. Neviem, o čo ide, vraj to nie je jej starosť a nemôže sa do toho miešať,“ pozeral jej do očí a bol čím ďalej viac rozhodnutý povedať jej všetko, „Keď som bol mimo a mama mi dala odkaz pre Siriusa, otec mi dal tiež jeden odkaz, pre Snapa. Povedal, že o tom nevedel, že mu je to ľúto a že mu to nestihol povedať. Ja vraj za nič nemôžem, aby sa ku mne správal slušne. Asi takto znel ten odkaz. Nevysvetlil mi to a keď som to povedal Snapovi, bolo na ňom vidieť zaváhanie, mne však povedal, že mi nič nepovie a že keď sa to raz dozviem, tak pochopím. A potom som sa dozvedel, že ona je jeho sestra. Pýtal som sa na to a zapierala. Potom však povedala, že o tom vie. Keď som hovoril o nenávisti k Snapovi, hovorila, že raz možno zmením názor. Pri Azkabane som ju prosil, aby mi povedala aspoň to, či sa mám za niečo hanbiť, ja neviem, čo si mám o tom myslieť, tvrdila, že nie. Vraj mu niekoľkokrát hovorila, aby mi to povedal a on vraj nechce. To je asi všetko. Dúfam, že budeš mlčať,“ dokončil potichu.
„Samozrejme a ďakujem za dôveru,“ zdalo sa, že nad tým začala premýšľať, po chvíli pokračovala, „a ty sa hneváš na Susan, pretože ti nechce povedať pravdu?“
„To nie je hnev. Ja neviem, cítim sa… klamaný, podvedený,“ vysvetľoval.
„A ako sa asi cíti ona?“ vypálila, prekvapene na ňu pozrel, „Predstav si sám seba, keď si musel udržať Hermionino tajomstvo. A taktiež klameš svojich priateľov a Siriusa. Ona sa len snaží udržať Snapove tajomstvo, to by si jej nemal vyčítať. Ty sa tiež nestaráš do toho, do čoho ťa nič. A okrem toho je na nej vidieť, že jej na tebe záleží. Ty si nevidel, ako plakala, keď ťa priniesli. Ako sa každý deň strachovala. Myslím si, že by si jej mal odpustiť a nekrivdiť jej. Čo keď má pravdu, možno svoje správanie oľutuješ, keď sa dozvieš, o čo ide.“
„Neviem.“ Možno má pravdu. Možno by mohol niekedy oľutovať to, ako sa k nej správa. Alebo k nemu? To nie, tá nenávisť je obojstranná a nech bolo medzi ním a otcom hocičo, vždy ho bude nenávidieť. Ale ona?
„Koľko máš ty tajností o ktorých nehovoríš a keď sa to medzi vami prevalí, ako to potom vysvetlíš Siriusovi? Chceš dosiahnuť toho, že sa bude k tebe správať tak, ako sa ty správaš teraz k Susan? Mal by si ju pochopiť, toto tvoje správanie nepomáha ani tebe a ani jej a ani Siriusovi,“ dodala potichu.
„Asi máš pravdu,“ privolil napokon a pozrel jej do očí. Skutočne by sa mal začať správať aspoň k nej normálne. Mal by to dokázať kvôli Siriusovi. Pravdu raz možno zistí aj sám a starosti si s tým začne robiť až potom.
„Čo môže byť medzi tvojím otcom a Snapom?“ opýtala sa po chvíli.
„To nemám ani tušenia, ale rád by som to zistil.“
„Sirius nám hovoril, ako sa tam Snape správal, ošetril ti nohu, dal ti elixíry,“ povedala zamyslene.
„Áno, a zachránil Siriusovi život a mne asi tiež,“ dodal a pozrel na ňu, vzápätí sa zaškľabil, „budem sa mu musieť poďakovať. Chvíľu sa mi zdalo, že som v jeho očiach videl záujem a obavy, ale to bolo asi horúčkou.“
„Neviem, je to dosť divné a nepredstaviteľné, ale keď som ťa to počula hovoriť, dávala som pozor na Snapa. Keď sem chodil a nosil ti elixíry, pretože pre teba ich tu Pomfreyová nemala, staral sa o to, ako sa máš. A jeho záujem sa zdal byť úprimný, aspoň mne.“
„Ginny, nebuď naivná, on sa o mňa zaujíma iba v tom prípade, keď má možnosť ma zosmiešniť,“ pozeral na ňu s úsmevom.
„Mala som z neho taký pocit,“ mávla nad tým rukou. A on by sa rád dostal k inej téme, ktorá ho zaujímala.
„Ty sa máš ako?“ spýtal sa opatrne a sledoval ju. Nechápavo sa naňho zadívala a on sa odvážil, aj keď so strachom, položiť otázku. „Myslím ten rozchod?“
„To je už minulosť,“ povedala s úsmevom a jemu padol kameň zo srdca, „len som sa ti chcela ospravedlniť,“ dodala a po úsmeve nebolo ani pamiatky.
„Za čo?“ nechápavo zdvihol obočie.
„Za to, že som ťa otravovala svojimi problémami,“ pokračovala a hľadela pritom do zeme, „keby si mi povedal o Azkabane…“
„Ginny,“ vyhŕkol a čakal, kým sa naňho pozrie, „ty ma nemôžeš otravovať ničím,“ povedal s úsmevom.
„Ale keby si…“ chcela pokračovať, ale zarazil ju.
„Prestaň, radšej mi povedz, či sa ešte trápiš,“ to chcel vedieť ako prvé, aj keď sa obával odpovede.
„Nie, vôbec sa netrápim, skôr naopak, som rada, že som sa oslobodila od toho vzťahu.“
Vpíjali sa do seba pohľadmi a obaja chceli vysloviť to isté. Ani jeden však nemal k tomu odvahu. Harry bol rád, že to povedala, aj keď vedel, že to preňho nič nemení.
„Som rád, že si sa z toho dostala,“ preťal napäté ticho a uhol pohľadom.
„A ja ti ďakujem, že si ma vtedy vypočul,“ povedala potichu a smutne, „idem dole a zavolám ti Hermionu.“
Chcel ju zastaviť, zakričať za ňou, aby neodchádzala, ostal však potichu. Len sa díval na jej chrbát a na nádherné červené vlasy, ktoré sa jej rozprestierali na lopatkách.
Po pár minútach vbehla do izby Hermiona a bez okolkov si sadla k nemu na posteľ. Zadívala sa mu do očí a pokúšala sa v nich vyčítať jeho myšlienkové pochody. Zabezpečil izbu, aby ich nik nevyrušil.
„No tak? Rozprával si sa s ňou?“ spýtala sa netrpezlivo.
„Samozrejme, že sme sa rozprávali.“
„A o čom?“ vyzvedala, ale keď videla jeho začudovaný pohľad, okamžite pochopila. „Ty si sa s ňou nerozprával o tom, že ju miluješ?“
„Samozrejme, že nie! Zbláznila si sa?“ vyhúkol na ňu takmer panicky.
„Prečo by som sa mala zblázniť?“ tvárila sa urazene, „Rozišla sa predsa s Deanom, tak jej to povedz, vyznaj jej svoje city, len po nej neskoč tak ako minule.“
„To nespravím, nemá to cenu.“
„Prečo si to, pre Merlina, myslíš?“ udivene naňho zazerala.
„Pretože ma má len za kamaráta. Načo jej budem vyznávať city, keď…“
„Na to si prišiel ako?“ začudovane ho prerušila.
„Sama mi to povedala,“ povedal miernejšie a keď videl výraz Hermioninej tváre, začal vysvetľovať, „keď som sa vracal z Hlavného štábu, našiel som ju zničenú v klubovni. Rozprávali sme sa, povedala mi o rozchode a povedala aj to, že dá prednosť priateľstvu so mnou ako vzťahu s Deanom. Chápeš? Priateľstvu!“
Hermiona vyzerala, akoby ju obliali vedrom studenej vody. Dostala sa do situácie, s ktorou si nevedela poradiť. Keď mu teraz povie o tom, že ho Ginny miluje, tak zradí jej dôveru.
„Aj tak si myslím, že by si sa s ňou mal porozprávať,“ skúsila, ale narazila na odmietanie v jeho tvári, „a prečo nie?“
„Ja to nebudem riskovať, nepokazím to tak, ako v lete. Už to nedokážem zase dávať do poriadku. Vyhovuje mi to takto, môžem jej byť nablízku, môžem jej pomáhať a môžem ju potichu milovať. Tak ako to robila ona,“ vysúkal zo seba nešťastne. Pozerala naňho prekvapene a začudovane.
„Harry, ty si blázon. Najväčší pod slnkom, vážne,“ skúsila pokus o vydieranie, „a čo keď začne s niekým chodiť?“
„Aj na to som už myslel,“ jej poznámky, ktorá predchádzala otázke si nevšímal, „je príliš krásna a obľúbená a preto nezostane dlho sama a ja budem len dúfať, že to nebude taký idiot ako bol Dean.“
„Nechápem, si somár. Nemôžem tomu uveriť. Predsa nemôžeš byť až taký hlúpy, Harry, spamätaj sa, to čo hovoríš je úplne choré, nezmyselné. Tebe preskočilo, dúfam, že je to len preto, že máš ešte stále horúčku a vyspíš sa z toho,“ vrčala po ňom. Skutočne to bolo absurdné.
„Nie, ja to myslím smrteľne vážne a bol by som rád, keby sme sa tejto téme v budúcnosti vyhli,“ povedal dôrazne.
„A čo keď ťa stále miluje?“ spýtala sa potichu.
„To je hlúposť, vyjadrila sa dosť jasne a už toho vážne nechaj,“ zavrčal na ňu.
„Harry, ty si vážne idiot,“ povedala zúfalo, „ako chceš, nechám toho, nebudem ťa tým otravovať, ale potom sa nesťažuj!“ zvýšila hlas.
„Nebudem!“ vyhúkol.
„Fajn!“ húkla naspäť nahnevane, potom sa zarazila, „Harry, prepáč. Ale keď ty sa možno úplne zbytočne a dobrovoľne chceš trápiť,“ povedala miernejším tónom.
„Už to nebudeme spomínať, dobre?“ otočil sa k nej a tiež stíšil hlas. Pozeral do jej nešťastnej tváre a snažil sa pochopiť, prečo ju to tak vytočilo. Začuli zvuky, ktoré k nim doliehali od dverí. Niekto sa pokúšal dostať dovnútra a Harry musel uznať, že zaklínadlo z otcovho zápisníka je spoľahlivé. Hermiona si sadla na stoličku a on odčaroval miestnosť. Dnu vpadol Ron.
„Dúfam, že neruším,“ opýtal sa udivene a oboch si ich prezeral, „keď, tak prídem neskôr…“
„Ron, netrep a poď dovnútra,“ vrkol naňho podráždene Harry a opäť začaroval miestnosť, „už mi to lezie na nervy, mohli by ste tu zostať a nie chodiť po jednom. Alebo sa naučte to zaklínadlo, nebaví ma stále začarovávať miestnosť.“
„Čo si taký podráždený?“ opýtal sa Ron a sadol si na stoličku vedľa Hermiony, nepozrel však na ňu.
„Len ma bolí hlava,“ povedal ospravedlňujúco a uvedomil si, že sa správa hlúpo. Potom mu však napadla vec, ktorá by sa mala dať do poriadku a keď ich tu mal oboch a neboli ničím a nikým rušení, rozhodol sa k akcii.
„Ron, ten rozhovor, ktorý sme mali pred odchodom na Azkaban, stále platí?“ skúmavo naňho hľadel. „Pretože ja som sa vrátil,“ dodal s úsmevom a čakal kamarátovu reakciu. Ron sa zarazil a zamyslel sa. Nespúšťal pritom pohľad z Harryho. Hermiona na nich nechápavo hľadela.
„Vtedy bola výnimočná situácia,“ skúsil sa vyhovoriť.
„Sľúbil si mi to a je jedno, aká bola situácia,“ Harry sa začal mračiť, nechcel dovoliť kamarátovi cúvnuť.
„Ja neviem, či je to najlepší nápad.“
„Je to dobrý nápad.“
„O čo ide?“ prerušila ich netrpezlivo Hermiona. Ron sčervenal ešte viac, ale Harry to nemienil nechať len tak.
„Ide o to, že mi Ron sľúbil, že sa po mojom návrate s tebou zmieri,“ vyhŕkol rýchlo, aby mu zabránil prerušiť ho. Tentoraz sčervenela Hermiona.
„No áno,“ koktal Ron a zazeral na Harryho, „Hermiona, chcel som sa ti ospravedlniť, nemal som právo ťa odsudzovať a už vôbec nie kričať na teba. Ja… môžeš mi to odpustiť?“ celý červený sa odvážil pozrieť jej do očí. Harry zostal prekvapený, toto bolo na Ronove možnosti citlivé ospravedlnenie. Hermiona vyzerala šokovane.
„Isteže, samozrejme, že ti to môžem odpustiť, Ronald,“ dívali sa do očí a Harry ich pozorne sledoval.
„Uznávam, že to bola tvoja vec a správal som sa hlúpo,“ pokračoval.
„To nič,“ možno by naňho aj vyletela, ale stále vyzerala zarazene, viditeľne prekvapená. Toto nečakala.
„Môžeme na to zabudnúť?“ Ron sa prekonával, stále jej odhodlane pozeral do očí, aj keď červeň z jeho tváre nemizla.
„Budem rada, keď na to zabudneme a budeme sa k sebe správať priateľsky,“ napokon sa naňho usmiala a on jej nesmelý úsmev opätoval.
„Tak fajn, výborne. Som spokojný, strašne som rád, ani neviete, ako ste ma potešili,“ vyhŕkol natešene Harry. Keď sa obaja pozreli do jeho veselej, vyškerenej tváre, museli sa rozosmiať. Tak to by sme mali, pomyslel si Harry.
——
Na druhý deň sa Harry zobudil a prekvapivo bola jeho izba prázdna. Spomenul si na slová rokfortskej ošetrovateľky a rozhodol sa vstať. Teplota mu klesla, trocha ho ešte bolela hlava, ale napriek tomu sa rozhodol, že sa osprchuje. Pri posteli si našiel čisté šaty. Spomienka na minulý večer mu vyčarila úsmev na tvári. Po tom, ako sa Ron Hermione ospravedlnil, začali sa rozprávať a napriek počiatočnej opatrnosti sa postupom času odviazali a zdalo sa, že sa všetko začalo vracať do starých koľají. Hermiona po nich vrčala a oni sa tomu chechtali.
Povedali mu aj o tom, že ich všetkých rozčuľovala pani Blacková a jej neustále vyvreskovanie a preto sa Susan rozhodla priniesť muklovskú farbu a natrela obraz na čierno. Na prekvapenie všetkých to zabralo a pani Blacková, aj keď je možno zúfalá, aspoň je ticho.
Nedostatkom tohto večera bola skutočnosť, že sa Ginny už neobjavila. Neskôr prišiel Sirius a na tanieri mu priniesol pozdrav od madam Pomfreyovej. Boli na ňom diétne kekse a kúsky ovocia. Ron sa mu smial a Sirius ho podozrievavo pozoroval. Prišiel ho pozrieť aj Lupin s pozdravom od Tonksovej a mužská časť weasleyovskej rodiny.
V rýchlosti sa osprchoval a obliekol. Pohľad na hodinky mu prezradil, že si pospal trošku dlhšie, než bol zvyknutý. Blížilo sa poludnie a tak sa vybral smerom do kuchyne. Predpokladal, že sa to všetko zoskupuje práve tam, keďže je čas obeda. Cestu po schodoch dokázal prekonať takmer bez problémov, aj keď sa cítil slabý a po horúčke vysilený. V kuchyni však narazil na menšiu prekážku. Nestačil sa ani pozdraviť.
„Á, pán Potter,“ ozvalo sa odkiaľsi, „vidím, že ste už v poriadku,“ znelo to však menej pohŕdavo, než bol zvyknutý.
„Áno, pán profesor, cítim sa dobre,“ odpovedal bez emócií, úplne pokojne a pozeral na Snapa. Pri ňom stála Susan a nervózne scénku pozorovala. Kútikom oka zahliadol napätého Siriusa. Zvyšok kuchyne si nestačil prezrieť.
„Takže moje elixíry sú už zbytočné,“ pokračoval a prebodával ho pohľadom, „nepredpokladalo sa, že budú potrebné protizápalové elixíry a taktiež elixíry na zníženie teploty.“
„To sa ale mohlo predpokladať, keď tam bolo pod nulou a boli sme tam celý deň,“ vrkla po ňom Susan.
„Ja viem, je to strašne hrdinské,“ spustil Harry, ktorý si poznámku o elixíroch zobral osobne, „keď sú ostatní zranení kliatbami, ja dostanem zápal pľúc. To je tak… potterovské,“ vyprskol ironicky. Sirius sa mimovoľne uškrnul.
„Harry…“ Susan zostala zarazená. Za chrbtom začul šumenie.
„Mýlite sa, Potter. Náhodou si myslím, že to, čo ste spravili, bolo možno hlúpe a naivné, ale i tak odvážne a zriedkavé,“ posledné slová vypustil z úst ťažko. Čierne oči sa vpíjali do tých zelených, ani jeden nechcel uhnúť prvý. Nastalo napäté ticho. Na Harryho prekvapenie videl v Snapových očiach menšie množstvo nenávisti a pohŕdania.
„Síce vám neverím, že to myslíte úprimne,“ hovoril pokojne, nevšímal si, aký dopad majú jeho slová na všetkých okolo. Pristupoval k profesorovi a očami stále neuhýbal. „Ale i tak by som sa vám chcel poďakovať,“ natiahol k nemu pravačku. Toho to nanajvýš prekvapilo a bolo vidieť, že nevie ako zareagovať. Harry sa musel v duchu uškrnúť, teraz bol zvedavý, ako sa zachová pred svedkami.
„Netreba, Potter. To už spravil Black,“ nechápavo na neho civel.
„To je možné,“ odvetil a pravačku nestiahol, „ale to spravil Sirius. Ja sa vám chcem poďakovať za seba. Aj mňa ste zachránili.“
Snape bol viditeľne vykoľajený a nevedel, čo má spraviť.
„Severus,“ upozornila ho Susan a to ho stiahlo naspäť na zem. Napokon mu podal tú svoju a ich ruky sa zovreli pevným stiskom. Dokázali dokonca tento kontakt predĺžiť o čosi dlhšie. Celú dobu si uprene pozerali do očí. Harry sa snažil nedať do svojho výrazu ani najmenší náznak emócií, Snape to stále nevedel pochopiť.
„Ďakujem, pane,“ povedal Harry, keď si pustili ruky.
„Nič sa nestalo, Potter,“ odvetil mu Snape úplne normálne, bez obvyklých podtónov. Nato od neho odtrhol oči, položil na stôl elixíry a rozlúčil sa. Susan utekala za ním.
Harry sa otočil na prekvapeného Siriusa.
„Vyspal si sa dobre? Nemáš ešte teplotu?“ spustil, ale musel sa uškŕňať.
„Ja? Ja sa cítim fantasticky,“ zazubil sa naňho pobavene, potom sa otočil ku zvyšku kuchyne, „pôjdeme jesť? Mám veľký hlad,“ usmial sa na ceriaceho sa Rona a Ginny, Molly s vytreštenými očami a vydesenú Hermionu.
„To bolo hlúpe!“ vrkla po ňom naštvane Hermiona.
„Ja si myslím, že to nemalo chybu,“ zachechtal sa Ron.
„Ako to môžeš povedať, Ronald!“ otočila sa k nemu so zúrivým pohľadom a zase naspäť k Harrymu, „Veď ty si sa mu doslova vysmieval do tváre!“ húkla po ňom.
„Aj ja si myslím, že si sa mal kontrolovať, zlatko,“ pridala sa Molly a začala mávať po kuchyni prútikom. Na stôl sa začali ukladať taniere.
„Nepreháňajte,“ Harry sa stále uškŕňal, „on s tým začal prvý a okrem toho som mu poďakoval, nie? Tak o čo ide?“
„On ti to neodpustí,“ strachovala sa Hermiona. Ginny vedľa nej prevracala oči a Harry sa na ňu zadíval. Chcel by sa dozvedieť, prečo večer neprišla, chýbala mu už len jej prítomnosť. Keď sa však ich pohľady stretli, pousmiala sa, začo bol vďačný. Hermione následné prejavy nepočúval, sadol si vedľa Siriusa a čakal na zvyšok. Keď sa vrátila Susan, nebolo na jej tvári nič poznať, len sa zamyslene pozerala na Harryho. K obedu sa došuchtala aj Fleur a madam Pomfreyová. McGonagallová tu nebola. Na Harryho nevôľu však Molly pred neho postavila tanier plný varenej zeleniny a chlieb. Znechutene naň hľadel, Ron mal s tou mrkvou pravdu, ako sa zdalo. Keď uvidel Ron obsah Harryho taniera, začal sa nekontrolovateľne rehotať.
„Pán Potter, dnes vám iné nedovolím, možno zajtra.“ Neveriacky zazeral na Pomfreyovú.
„Ronald Weasley, prestaň sa rehotať,“ húkla naňho mamka.
„To mám jesť akože toto?“ už pohľad na tanier mu nerobil dobre. K Ronovi sa pridal aj Sirius, Ginny sa len súcitne uškŕňala.
„Áno, pán Potter,“ spustila Pomfreyová, „je to kvôli vášmu zdraviu. Ešte stále ste oslabený a váš žalúdok by prípadnú záťaž určite nezvládol.“
„A pýtali ste sa na názor aj môjho žalúdka?“ vyhŕkol skôr, ako si to premyslel. Ginny s Hermionou a Susan vybuchli. Zarazil sa a Pomfreyová sa zatvárila ublížene.
„Harry!“ zhrozila sa Molly.
„Arry, selenina je felmi zdrhavá,“ upozornila ho pohoršene Fleur.
„Vážne?“ otočil sa na beauxbatounskú krásku, „Tak mi povedz, prečo máš na tanieri viac mäsa ako zeleniny?“
Keď sa konečne spamätali z ďalšieho výbuchu a začali jesť, Harry sa pustil do zeleniny a so sebazaprením zjedol viac, ako predpokladal. Poobede si ho zavolala Susan a odviedla si ho do jednej z prázdnych izieb. Okamžite zabezpečila miestnosť. Harry ani len netušil, prečo zvolila takýto štýl, iba predpokladal, že to má súvis so Snapom. Sadol si na stoličku a čakal. Nervózne sa posadila oproti nemu.
„Harry,“ začala opatrne, „keď budeme pokračovať v našich hodinách, myslím si, že je potrebné, aby sme si vyjasnili náš vzťah,“ dívala sa mu pritom do očí. Jemu okamžite prebehol pred očami rozhovor s Ginny.
„Chceš povedať, že si ho mám vyjasniť ja, ty s tým nemáš problém,“ pokúsil sa o úsmev.
„No, aj tak by sa to dalo povedať. A ide mi o vzťah medzi tebou a mnou a nie Severusom a tebou,“ dodala.
„Vieš čo? Ja v tom nevidím problém, nie, vážne,“ pokračoval, keď videl jej neveriaci pohľad, „rozmýšľal som nad tým. Lepšie povedané, rozprával som sa s jednou osobou. V skutočnosti by som ti nemal vyčítať nič. Sám nehovorím pravdu najbližším, napríklad Siriusovi, tiež mám tajnosti a nie málo, takže ťa viem pochopiť. Nemôžeš to povedať, dobre, mne na tom až tak nezáleží. V skutočnosti som len zvedavý a ako som sa vyjadril, ak budem poznať pravdu, moje zmýšľanie sa nezmení. Ale o profesorovi sa baviť nebudeme.“
„Myslíš to úprimne?“ nechcela tomu uveriť a keď sa jej zahľadel do prenikavých modrých očí, uvidel v nich strašnú túžbu, aby to bola pravda.
„Áno,“ odvetil potichu a postavil sa pred ňu. Natiahol k nej ruku a objal ju.
——
Na ďalší deň zomrel Albert Dale, takže sa počet obetí na strane Fénixov vyšplhal na konečné desivé číslo deväť. Taktiež prepustili troch vyliečených a posledný mal od Pomfreovej záruku, že ho tiež čoskoro prepustí. Harrymu sa teplota vrátila do normálu a po pár elixíroch odznela aj bolesť hlavy. Tonksová sa taktiež uzdravovala závratnou rýchlosťou, jej chichotanie bolo nákazlivé. Väčšinou sa zdržovali pri nej na nevôľu madame Pomfreyovej, ktorá ich neustále tíšila poukazujúc na posledného zraneného. A vôbec jej nevadilo, že dotyčný sa smial spolu s nimi. McGonagallová sa v Hlavnom štábe už neukázala a odišla aj Fleur. Harryho strava sa na ďalší deň spestrila a najväčšiu radosť mal v nedeľu, kedy sa poriadne najedol, pretože zranený Fénix bol prepustený a on aj s Tonksovou pripravení vrátiť sa na Rokfort, takže sa rozlúčila aj madam Pomfreyová.