Otvoril oči. Zazrel svetlo, ale to sa mu zostra vrezávalo do zreničiek, ktoré ho rozboleli, preto ich rýchle privrel. Neznesiteľne ho štípal a pálil zrak. Hlava mu treštila a dunela, mal pocit, ako by mu po nej niekto bubnoval. Celý hrudník mal v ohni, cítil sa slabo a dýchanie mu robilo problémy. Sťažka sa nadychoval a pri každom novom nádychu pociťoval prenikavú bolesť, ktorá sa mu rozkladala po celej ľavej strane hrudného koša.
„Preberá sa,“ začul neidentifikovateľný hlas a chytili ho niečie ruky, „Harry, počuješ?“
Pootvoril oko a zastretým zrakom zhliadol osobu v plášti. Vďaka horúčke a absencii svojich okuliarov mal zahmlené, nejasné a skalené videnie. Zbadal postavu v čiernom plášti a maskou na tvári, ako sa k nemu skláňa. To nemohol pripustiť. Osoba mu otrela čelo a pokúšala sa pootvoriť jeho ústa. Odvážil sa na moment rozlepiť oči, aj keď riskoval pálčivú bolesť. Osoba držala v ruke fľaštičku a chcela mu ju vliať do krku. To nie, to im nedovolí spraviť, neprinútia ho vypiť nejaký jed. Zdvihol dlane a odstrčil ruku z nebezpečnej blízkosti svojich úst.
„Pomôžte mi, chyťte mu ruky,“ nakázala si osoba. Takže ich je tu viac. Musí s nimi bojovať, nesmie sa vzdať, nesmú ho poraziť. Začal sa zmietať, rukami rozhadzoval okolo seba a začal kopať nohami.
„Daj mi pokoj, vypadni!“ zavrčal a vzápätí zistil, že spravil chybu. Bolesť bola strašná. „Au!“
„Chyťte mu ruky aj nohy,“ húkol hlas. Ucítil, ako ho zdrapili za ruky a pritlačili mu ich o posteľ. Kopal nohami. Niekto si mu ľahol na nohy. Vzpieral sa a bojoval s osobami zo všetkých síl, zabúdajúc na bolesť. Musí zvíťaziť a odolať, nemôže sa tak rýchle vzdať.
„Aj hlavu,“ niekto mu zachytil hlavu. Už s ňou nevedel hýbať, paralyzovali ho celého.
„Nie! Nechajte ma, pustite ma, vy svine!“ vrieskal napriek všetkému utrpeniu, ktoré ho opantalo.
„No tak, Harry,“ prihováral sa mu hlas a niekto ho hladil po tvári, „vypi to, pomôže ti to,“ prehováral ho. To iste. Zaťal zuby, pretože sa mu osoba pokúšala otvoriť ústa. Prsty zvierajúce jeho líca zosilnili tlak, už sa nedokázal ubrániť. Do úst mu naliali obsah fľaštičky. Chcel ho okamžite vypľuť, ale ústa mu zovrela drobná dlaň a jeho úmysel mu prekazila.
„Vypľuje to!“ zvolal niekto.
„Podaj mi prútik,“ požiadala osoba, ktorá mu naliala do úst tekutinu. Ucítil na krku dotyk dreva a vzápätí bol prinútený prehltnúť.
„Nenávidím vás,“ zahučal a uprel zrak na osobu skláňajúcu sa nad ním. Tá mu začala stierať pot z tváre nevšímajúc si jeho nenávistne zvraštené obočie. Musel opäť privrieť oči.
„Keď bol v bezvedomí, bol menej nebezpečný,“ zaznela námietka od jeho nôh.
„Nemala si čarovať. Čo Ministerstvo?“ ozval sa hlas po pravej ruke. Harryho začali premáhať driemoty.
„Kašlem na celé Ministerstvo,“ doľahol k nemu hlas patriaci osobe, ktorá mu nežne pretierala tvár. Začal sa strácať v tme.
——
„Vítam vás naspäť, moji najvernejší,“ škľabil sa Voldemort na smrťožrútov predstúpených pred svojím trónom. Vrátil sa zo svojich ciest len preto, aby im porozdával rozkazy a mohol sa ďalej venovať svojim záležitostiam.
„Bella, Lucius, Rodolphus, Nott, Dolohov, Jugson, Rabastan, Avery, Crabbe, Macnair, Mulciber, Rookwood,“ ich mená vypúšťal z úst pomaly a dával im najavo svoju nechuť. Oni mali zvesené hlavy. „Príliš ste sa na Ministerstve neukázali, ale ja som ochotný vám odpustiť vašu hlúposť. Odteraz budete plniť moje príkazy bez zaváhania a bez pochybenia.“
Nato sa obrátil k menšej skupinke zahalených osôb.
„Carson, Davies,“ oslovil dvoch z nich a oni predstúpili, „som s vami spokojný, predvčerom ste odviedli dobrú prácu. Nevravím, že výbornú, na môj vkus tam bolo málo mŕtvych. Môžete odísť a odteraz spadáte pod velenie drahej Bellatrix.“
Obaja spokojne a šťastne odchádzali, uvedomovali si, že si získali priazeň svojho pána.
„Severus,“ oslovil ďalšieho, „skôr, než prepustím aj teba, chcem vedieť, čo sa ti podarilo zistiť o našom mladom priateľovi?“
Snape už predtým rozmýšľal nad tým, čo Temnému pánovi povie. Rozhodne mu nechcel o Potterovi povedať všetko. Veľmi dobre si ho všímal a videl, že sa zmenil. Netušil, čo má Temný pán v úmysle a preto mu nemienil povedať všetko. Ale čo mu mal z tých zmien prezradiť? Potter sa stal vytrvalejším, citovo vyrovnanejším, neústupčivým, v škole sa mu darilo. Napríklad také elixíry. Nikdy nebol úplne hlúpy, to bola len jeho snaha zosmiešniť ho, s ktorou ale nemienil skončiť, ale teraz sa mu mimoriadne darilo, ako v praktických, tak aj v teoretických častiach. Možno bolo tých zmien viac, ale on vypozoroval len tieto.
„Môj pane, na Potterovi som si dosiaľ všimol jedinej zmeny. A vzhľadom k tomu, že je to výrazná zmena, predpokladám, že bude pre vás dôležitá. Zlepšil sa v učení, darí sa mu všetkom, je bystrejší,“ vyriekol a dúfal, že ho to uspokojí.
„Takže bystrejší vravíš,“ povedal so záujmom a zamyslel sa, „áno, áno, to by zodpovedalo,“ mrmlal si pre seba ignorujúc skúmavé pohľady všetkých smrťožrútov, „takže viem, ktorý je ten jeho kameň,“ doložil potichu. Potom sa však spamätal. „Dobre, Severus. Táto informácia je pre mňa veľmi cenná. A čo Dumbledore?“
„Môj pane, profesor často cestuje, väčšinou v škole ani nie je.“ Toto mohol vyzradiť, sám profesor mu to odobril.
„Aj to som predpokladal, ten starý somár niečo vytušil už dávno, takže to nie je novinka. Viem, že to bude pre teba ťažké, Severus, ale bol by som ti vďačný, keby sa ti podarilo zistiť aj to, kam cestuje,“ povedal to tónom, pri ktorom by sa neodvážil protestovať nikto.
„Áno, môj pane. Pokúsim sa pre vás zistiť aj toto,“ a čakal, kým ho Pán prepustí.
„Výborne a teraz k tebe, drahá Dolores.“
——
„Mám odkaz pre Snapa. Povedz mu, že som to nevedel, že mi je to ľúto a že som mu to nestihol povedať.“
„Čo vám váš neschopný otecko ešte povedal?“ „Nemám záujem vám niečo vysvetľovať, raz pochopíte.“
Susan, Snapova sestra
„Áno, viem to, ale nie je to moja starosť. Mňa sa to netýka a nemám právo do toho zasahovať. Takže ti nič nepoviem.“
„Harry, ja som ho niekoľkokrát prosila, aby ti to povedal, ale on nechce.“
„Možno raz zmeníš názor.“
Nie, do čerta, nikdy nezmením názor, nenávidím ho.
„Otec, Snape, Susan,“ mrmlal bez ducha. Niekto mu niečo zložil z čela.
„Čo to brble?“ spýtal sa čísi hlas.
„Neviem,“ ozval sa hlas pri jeho posteli a na hlavu mu položili niečo príjemne chladivé, čo ho nachvíľu zbavilo bolestí.
„Ona to vie, nepovie to, potrebujem pravdu.“ Prerušili ho.
„Harry, musíš sa napiť,“ dohovárali mu. Nechcel, určite sú to tí smrťožrúti. Nemal silu s nimi bojovať.
„Nie, prosím,“ pokúšal sa vyjednávať, skúsil otvoriť oči, mal ich napuchnuté.
„Ver mi, musíš sa napiť,“ hlas bol tichý, upokojujúci a takmer prosebný. Rozhodol sa mu dôverovať. Do úst mu strčili slamku a on potiahol, tekutina bola príjemne studená a razom mu schladila prehriate ústa. Už mu bolo jedno, či to je jed.
Cítil, ako mu chladná voda steká dole hrdlom a on zistil, že je smädný, strašne vyprahnutý. Hltavo pil, až kým mu slamku kruto nevytiahli z úst.
„Stačí, musí to zostať v tebe, neskôr sa napiješ,“ odniekiaľ ten hlas pozná, určite. Cíti, že mu môže dôverovať. A tma.
——
„Drahá Dolores,“ pokračoval Voldemort, keď Snape opustil zhromaždenie. Nemohol si nevšimnúť, ako tí dvaja po sebe pokukujú. Zo spomienok novej smrťožrútky vyčítal, že Snapa nemá príliš v obľube a to isté platilo aj opačne. Ani nemusel Snapovi čítať myšlienky, otvorene jej dáva najavo svoje antipatie. Nevadí. Mal síce v pláne týchto dvoch spojiť, aby mu spoločne chytili Pottera, ale teraz, keď Dolores zohnala takú zaujímavú rastlinu, to nebude potrebné. Pomôže si aj sama, aspoň by jej to odporúčal, druhé zlyhanie by si odniesla oveľa bolestivejšie.
„Ako to vyzerá s naším ryšavým väzňom?“ pokračoval a netušil pritom, že profesor Elixírov neodišiel úplne.
„Môj pane, zbavili sme ho zbytočných prekážok, keďže ho už nepotrebujeme vydierať, jeho tehotná priateľka nás musela opustiť. Nie že by sa mu chcelo spolupracovať, ale my sa ho na jeho názor nepýtame,“ vysvetľovala zapálene, očami pritom hltala Voldemortovu tvár, tak veľmi sa mu chcela zavďačiť. Po Fudgovi to bol ten pravý a uvedomila si, že aj jediný muž, ktorému chcela vyhovieť. „Podávame mu solvonusový elixír v presne vymeraných dávkach. Nič nechceme uponáhľať, táto dávka je overená. Do dvoch mesiacov spraví hocičo a rád.“
„Áno, to je veľmi zaujímavé, ale vysvetli mi, prečo nepoužiť Imperius, alebo jednoducho vymazať a upraviť pamäť?“ jej nápad sa mu veľmi páčil. Tak isto, ako sa mu páčil perdopulvis, ktorý zohnala. Ale načo čakať?
„Môj pane,“ v hlase jej zazneli obavy z jeho námietok, „pri vymazávaní a upravovaní pamäti môže dôjsť k jej poškodeniu. A pri Imperiuse sa spolupracuje len dočasne a dá sa mu vzoprieť. Táto droga však zlomí človeka, všetko si pamätá, o všetkom vie, ale, bude bez výhrad na našej strane.“
„Dobre teda, vyskúšaj ju na Weasleym. Keby to aj nevyšlo, o jedného ryšavca menej, či viac, aj tak ich je až príliš. A keď to vyjde, neskôr si to môžeme vyskúšať aj na Potterovi. Možno budeme nakoniec priatelia,“ nepríjemne sa rozosmial na svojom vlastnom vtipe. Očakávaná reakcia smrťožrútov nasledovala takmer okamžite, začali sa smiať spolu s ním. Snape z Voldemortovho sídla odišiel až teraz.
„Dobre, ale vráťme sa späť k vám,“ obrátil sa na čerstvo vyslobodených.
——
Bolelo ho všetko. Telo, svaly, hlava, hrudník aj oči. Cítil, že horí. Bol v jednom ohni, nedokázal vnímať nič len bolesť a horúčavu. Vždy, keď sa prebral, počul minimálne dva z troch hlasov. Na striedačku. Už ich poznal, vedel, aký dotyk patrí ku ktorému hlasu. Známy sa mu však zdal len jeden. A s ním spojené nežné dotyky. To nemohli byť smrťožrúti. Tí by neboli takí jemní a citliví. Ďalšie dva nevedel, či pozná. Možno áno, ale on nepozná ani seba.
Teraz tu bolo hlasov veľa, o niečom sa dohadovali a jemu z toho išla rozskočiť hlava. Nech tak nekričia.
„Koľko elixírov bude musieť ešte vypiť, aby mu klesla tá prekliata teplota?“ spýtal sa netrpezlivý hlas. Ten poznal, bol jeden z tých troch.
„Neviem, nechápem tomu, pľúca už má v poriadku. Zápal ešte trvá, ale tá teplota by mu už mala klesať,“ hovoril starší ženský hlas.
„Tak skúste ešte niečo. Toto nie je normálne, aby mu za tri dni neklesla ani o trochu,“ dožadoval sa ten istý hlas.
„Skúsila som už všetko, keď prišiel v takom stave, podchladený, vysilený, so skolabovanou polovicou pľúc a s tým spojeným zápalom, čo čakáte za tri dni? Nejaké zázraky? Aj keď sme čarodejníci, nedokážeme všetko. Jeho organizmus jednoducho musí s tým zápalom začať bojovať. Pľúca som mu dala do poriadku, ale keď nebude reagovať on, ja mu s tým nepomôžem,“ žena bola zúfalá.
„Ticho!“ zareval aj napriek bolesti, „Bolí ma hlava,“ oznámil im potichu na vysvetlenie. Oči ešte stále nedokázal otvoriť, keď sa aj o to pokúsil, zacítil rezanie a pálenie od svetla.
„Pán Potter, to je kvôli teplote,“ ozrejmovala mu žena a vzápätí doňho nalievali ďalší elixír. Už ich nechal, za tú dobu zistil, že to asi nebude jed. Pravdepodobne mu chcú pomôcť zbaviť sa tých múk. Potter?
——
„Bella a Lucius pôjdu so mnou, ostatní môžete odísť a čakať na príkazy,“ vyštekol na postávajúcich smrťožrútov, ktorí si s úľavou dali rozchod. Nato sa postavil a kráčal smerom k jednej zo svojich komnát nasledovaný nedočkavou Bellou a nervóznym Luciusom. Keď sa za nimi zavreli dvere, s nechuťou sa k nim otočil.
„Som sklamaný, veľmi sklamaný. Očakával som od vás na Ministerstve viac rozumu, ale dokázalo vás dobehnúť šesť detí a je mi jedno, že teraz chcete argumentovať Fénixovým rádom. Mali ste dosť času na to, aby ste mu to proroctvo zobrali. Ale to je už teraz jedno. Nemienim vás mučiť, zlosť ma už prešla. Teraz mám iné priority. A od vás chcem, aby ste to tu viedli. Budete mať na starosti všetkých smrťožrútov, ktorí sú s tým oboznámení. Budete plánovať útoky, budete zabíjať a ničiť. Všetko nechám na vašej fantázii, hlavne na tvojej, Bella. Malfoyovci sú čoraz viac nespoľahliví,“ s nechuťou sa obrátil k Malfoyovi, ktorý viditeľne znervóznel. Bella sa len ironicky zaškľabila.
„Môj pane,“ spustila podlízavým tónom, zbožne naňho hľadela, „spravím všetko, úplne všetko. Mojím najväčším želaním je to, aby ste boli spokojný. Už nesklamem, to vám prisahám. A aj Pottera…“
„Nie, Bella,“ prerušil ju a usmieval sa na ňu, „o Pottera sa vy starať zatiaľ nebudete. Keď však Umbridgová sklame, tak k tomu dostanete príležitosť. Na vás zostáva spôsobovať čo najväčšie škody. Nech celý čarodejnícky svet vie o našej sile. A taktiež aj ten muklovský,“ nepríjemne sa rozosmial. Nato sa obrátil k Malfoyovi. „Lucius, pred Ministerstvom si mi sľúbil bezvýhradnú oddanosť tvojho syna,“ čakal na jeho reakciu.
„Môj pane, neviem čo sa deje,“ vyzeral nechápavo, „ak smiem byť taký smelý, čo sa stalo?“
„Čo sa stalo?“ vyštekol Voldemort, „Práveže nič, celý mesiac sa na Rokforte neudialo nič a to mi je podozrivé. Preto som si nechal priviesť našich troch budúcich smrťožrútov. Oni vraj nevedia, vraj chodia študenti po skupinkách, vraj ich niekto varoval, vraj nemajú možnosť k útokom, Lucius, že sú Parkinsonová a Zabini neschopní, to ma veľmi neprekvapuje, ale bol by som rád, keby si si spravil poriadok so svojím synom. Do Vianoc chcem mať z neho smrťožrúta, tak nech sa do tej doby ukáže, inak budeš mať problémy ty! Momentálne ho máš doma tak si to vyrieš!“
——
Zase zmes hlasov, i keď tlmená, pre jeho ubolenú hlavu až príliš hlučná.
„Prečo to trvá tak dlho?“ nešťastný a zronený hlas.
„Neviem, asi to sám nechce, po tom, čo videl. Asi to nechce podvedome.“
„Zase tie jeho výčitky.“
„A ako je na tom Tonksová?“
„Stále rovnako, ani najmenšia reakcia.“
Tonksová, to už počul. To meno pozná. A tma.
——
„Bella, ty zostaň,“ riekol Voldemort Lestrangovej a ona s neskrývanou radosťou poslúchla. Obaja pozerali za odchádzajúcim Malfoyom. Bolo na ňom vidieť, že slová Temného pána ho vystrašili. Ten sa za ním pozeral s odporom.
„Drahá Bella,“ obrátil sa k nej, keď sa za Malfoyom zavreli dvere, „všetko vkladám do tvojich rúk. Zároveň dáš pozor na Malfoyovcov. Viem, že sú ti rodina, ale mne sa zdá, akoby ich vernosť ku mne pomaly upadala. Hlavne Draco je veľmi podozrivý. A tvoja sestra tiež nie je taká oddaná, ako bývala.“
„Môj pane, spravím, ako si želáte. Dám na nich pozor, budem im často pripomínať ich lojálnosť ku vám a dohliadnem na to, aby nezlyhali,“ upínala naňho psovský pohľad.
„Áno, som si istý, že na teba sa môžem spoľahnúť,“ pozeral na ňu s pobavením a miernym úškľabkom, „ešte by som bol rád, keby si dohliadla aj na nášho drahého Severusa. Neviem, ale nejako sa mi prestáva pozdávať.“
——
Cítil, ako sa mu niekto nežne hrá s rukou. Jeho prsty sa preplietali s oveľa menšími, zároveň ho niekto hladil po dlani. Prstami jemne pohládzal aj chrbát ruky. Tie dotyky boli citlivé, mäkké a jemné, akoby chceli niečo vykričať do sveta. A bolo to také upokojujúce, príjemné. Nechcel, aby to prestalo. Rozhodol sa byť ticho, chcel si užívať každučký dotyk rúk, ktoré mu spôsobovali potešenie a pôžitok.
„Harry.“ Začul hlas. Áno, tento poznával. Určite ho pozná. „Už by si sa konečne mohol začať z toho dostávať.“ Ten hlas je ako spev vtákov, neotvorí oči, nevyruší ho, len bude počúvať. „Už sú to štyri dni, začni so sebou konečne niečo robiť. Začni konečne bojovať. Nie je veľmi príjemné vidieť ťa takto.“ Jedna ruka ho pustila. Nie, to nechcel, nepúšťaj ju. Za okamih ho začala hladiť po tvári. To je ešte lepšie. Rovnaké dotyky na jeho tvári. Zachvel sa. „Viem, že ťa o to nemôžem žiadať, nič ku mne necítiš, ale aj tak to skúsim. Prosím ťa, uzdrav sa čo najskôr, sprav to kvôli mne. Potrebujem ťa a chýbaš mi, aj ako kamarát.“ Na líce mu čosi kvaplo. O čom to hovorí? Ucítil na líci hebké a teplé, pery. Áno, určite sú to pery. Prečo k nej nič necíti? Pobozkala ho aj na druhom líci a potom sa jej pery dotkli tých jeho. Ľahký, letmý dotyk. Tlak jej perí trocha zosilnel a jemu dopadli na líca ďalšie kvapky, áno, sĺz. Prečo plače? Nemôže plakať, to nedovolí, nevie síce prečo, ale nepripustí, aby kvôli nemu plakala. Čo má robiť? Začať bojovať o zdravie? Dobre teda, chce sa vyliečiť a aj sa uzdraví. Kvôli nej. Hlavne nech neplače.
„Milujem ťa,“ zašepkala a jeho zaplavila vlna radosti a šťastia. Pokúsil sa otvoriť oči, okamžite sa mu do nich vrezávalo svetlo, bolo to bolestivé, ale on chcel vidieť majiteľku toho lahodného hlasu. Miluje ho? Kto?
„Harry, prepáč,“ teraz znel hlas prestrašene a zahanbene. Asi zbadala jeho márnu snahu, nedokázal viečka ani odchýliť. Ruka zvierajúca tú jeho ju okamžite pustila. Prečo sa ospravedlňuje? Tak rád by ju videl.
„Kto si?“ dokázal zo seba dostať.
„Ty ma nepoznáš?“ spýtala sa prekvapene. Chcel jej odpovedať, chcel sa na ňu pozrieť, ale jeho úsilie bolo zbytočné. Jeho námaha sa topila v tme.
——
Lucius vchádzal do svojho sídla Malfoy Manor v úplnej pokojnosti. Bolo veľmi dobre chránené, aurori sa sem nemali šancu dostať. O to sa postaral, nechcel, aby jeho rodina mala niekedy problémy. Pokojný bol však len so zabezpečením svojho zámočku. So správaním svojho syna spokojný nebol. Po tom, čo Temný pán otvorene prejavil nespokojnosť s jeho správaním, jeho zaplavila vlna zúrivosti. Toto im nedovolí, ani jednému.
Unavene si sadol v salóniku. Vyše trojmesačný pobyt v Azkabane mu dal riadne zabrať. A oni tu naňho čakali. Jeho syna spolu s dvoma spolužiakmi premiestnili smrťožrúti na Voldemortovu žiadosť z Rokfortu. A teraz tu pred ním sedel, so sklonenou hlavou, v očakávaní trestu tak, ako tomu bolo celý jeho život.
„Draco,“ oslovil ho a čakal, kedy zdvihne hlavu, „môžeš mi vysvetliť, prečo je Temný pán nespokojný? Prečo sa sťažoval na tvoju nečinnosť? Na niečom sme sa predsa dohodli!“ zahučal po ňom.
„Otče, skutočne sa nič nedá robiť,“ snažil sa o presvedčivý tón, ale mal strach. Zo svojho otca mal vždy strach.
„To ma nezaujíma,“ vyštekol znechutene, „pre Malfoya nič nie je nemožné. Malfoy sa nevzdáva. Malfoy dokáže všetko, čo si zaumieni. A ty budeš robiť to, čo po tebe chcem ja a Temný pán!“
„Ale,“ pokúšal sa protestovať. On to nechcel robiť, priečilo sa mu počúvať príkazy Temného pána. A tým pádom nechcel počúvať ani príkazy otca. Kedysi ho to lákalo, bol hrdý, ale po Ministerstve, po tom, ako jeho otec zlyhal, sa jeho zmýšľanie zmenilo. Nechcel byť smrťožrútom, už nie.
„Žiadne ale, Draco!“ starý Malfoy vytiahol prútik a namieril ho na svojho syna. Toto už poznal, na bolesť bol zvyknutý, otec ho často trestal.
„Crucio,“ mučil syna zmietajúceho sa na zemi. Bude ho počúvať a plniť jeho príkazy. Nedbal na protesty svojej manželky, ktorá sa pokúšala ochrániť svojho syna. Nepočúval jej zúfalé prosby. Odtiahol prútik, Draco sa nevládal postaviť zo zeme.
„Vstaň!“ Napokon sa prinútil poslúchnuť jeho žiadosť. S námahou sa postavil, úporne sa snažil skryť svoju bolesť. Lucius Malfoy neznáša pohľad na bolesťou skrivenú tvár. Nenávidí známky slabosti. Malfoy svoje emócie neprejavuje.
„Keď nedokážete zaútočiť na humusáckych spolužiakov, nevadí,“ Malfoyovi sa v hlave premietal šialený plán. Presne taký, s akým bude Temný pán spokojný. Potom už nebude o Dracovi pochybovať. A ani o ňom. Potrebuje získať svoje postavenie medzi smrťožrútmi, musí byť opäť ten prvý. A Draco mu k tomu dopomôže.
„Drahý Draco, ty vieš, že ťa mám rád,“ pozeral sa priamo do očí svojho syna. Ten svoj pohľad neodvráti, pretože je Malfoy. „Smrťožrútstvo je naša jediná budúcnosť. O inej sme nikdy ani neuvažovali a to sa týka aj teba. Na Vianoce sa staneš smrťožrútom, ale do tej doby musíš prejaviť svoje odhodlanie a vernosť Temnému pánovi. A ja viem presne, čo spravíš.“
Dracovi sa to nepáčilo. Už nechcel, ale nevládal sa postaviť svojmu otcovi. Bol preňho autorita, dlhé roky to bol jeho vzor. Bol jediný, koho rešpektoval, uznával, komu dôveroval, koho si vážil a koho počúval. S narastajúcou obavou sledoval svojho otca a čakal, čo bude musieť vykonať.
„Určite si počul o perdopulvise.“ Tento prášok bol síce novinkou, ale vedel o ňom. Prikývol a začínal mať neblahú predtuchu. „Výborne, takže vieš aj to, ako sa používa. Keď nedokážete zaútočiť na humusákov, zaútočíte na budovu. Napríklad také skleníky by boli skvelé a v Chrabromile je najviac humusákov, dúfam, že mi rozumieš!“
„To nemôžeš myslieť vážne,“ okamžite mu porozumel. Ale to, čo po ňom chcel bolo nemysliteľné. On predsa nevyhodí do vzduchu skleník plný študentov. On nie je vrah. Jeho otec však nepripúšťal námietky.
„Crucio!“ Jeho syn sa opäť zvíjal v bolestiach. Nevydal však žiaden ston, žiaden zvuk, pretože je Malfoy. Priskočila k nemu jeho matka, so slzami na tvári ho prosila, aby prestal. Odtiahol prútik.
„Ja to myslím vážne, drahý Draco. A vstaň! Malfoyovci sa neváľajú po zemi ako zvieratá!“
Už to naňho začínalo byť príliš. Otcove tresty sú tým viac bolestivé, čím viac je on rozzúrený. Na nohách sa udržal len vďaka sebazapreniu.
„Lucius, prosím, nech urobí niečo iné,“ pokúšala sa dohovoriť mu Narcissa. Skočil jej však do reči.
„Nie, spraví presne toto. Tým Temnému pánovi dokáže svoje odhodlanie. Za tie tri mesiace, čo som bol preč, sa z neho stal zbabelec. Zaujímalo by ma, čo ste tu robili,“ nenávistne sa pozrel na svoju manželku.
„Drahý, veď je to ešte dieťa. Nemôžeš po ňom chcieť niečo také…“
„Crucio!“ prerušil ju. Nechcel počuť námietky, nikto mu nebude protirečiť a už vôbec nie ona. Spravila z jeho syna padavku a to jej neodpustí.
„Nie, mama!“ Draco sa hodil k svojej matke, ktorá kričala zmietajúc sa v neľudských mukách. Netýral ju však dlho.
„Rozumel si mi, Draco?“ obrátil svoju pozornosť späť na syna. Manželky si nevšímal. „Do Vianoc ma presvedčíš a potom z Rokfortu odídeš. Nepotrebuješ školu.“
Vstal a odchádzal. Až teraz mohol Draco dovoliť svojim citom vyplávať na povrch. Plačúc zotieral pot z čela svojej matky, ktorá ležala na zemi a sťažka oddychovala.
——
Zobudil sa a pokúsil sa otvoriť oči. Zaboleli, ale dokázal ich udržať pootvorené. Hlava mu stále treštila, bolo to znesiteľnejšie. Pokúšal sa zistiť, kde je a čo sa stalo. Nedokázal si spomenúť. Nad sebou uvidel tmavomodrý strop s tak známym lustrom. Je v izbe na Grimmauldovom námestí. Presne v tej istej, v ktorej ležal na začiatku prázdnin. Čo sa stalo? Pokúšal sa rozpamätať, posledná jasná spomienka sa spájala s Azkabanom. Áno, mal ísť obraňovať Azkaban a aj tam bol. Vybavili sa mu hodiny nervózneho vyčkávania v zime.
Vedľa postele by mal byť nočný stolík a na ňom možno jeho okuliare. Natiahol ruku, narazil na množstvo fľaštičiek, ktoré sa tlmene rozozvučali. Bolo mu horko, ale keď sa odkryl, striasla ho zima. Asi má teplotu a okuliare budú asi v zásuvke. Pootočil sa, nechcel drgnúť do fľaštičiek a porozbíjať ich. V zásuvke skutočne nahmatal svoje okuliare.
Pokúsil sa posadiť, celkom mu to šlo, aj keď sa cítil slabý a malátny, nakoniec sa mu to podarilo. Pri zdvíhaní sa mu točila hlava, ale dokázal nepríjemný pocit potlačiť. Zbadal na kraji postele spiacu osobu. Stačil jediný pohľad a jemu sa rozbúchalo srdce. Prestal sa trápiť pokusmi spomenúť si. Ginny sedela na stoličke, hlavu mala položenú na posteli a spala. Mal by ju zobudiť a dozvedieť sa o tom, čo sa stalo. Nedokázal odtrhnúť pohľad od krásnej tváre, teraz tak pokojnej, bezstarostnej a nevinnej. Jeho pozornosti však neunikli kruhy, ktoré sa jej rysovali pod očami. Musí byť unavená a to ho vytrhlo zo zasnenia. Čo sa stalo?
Natiahol k nej ruku a nežne odhrnul prameň vlasov, ktorý jej spadol do tváre. Mierne sa pomrvila a pootvorila ústa. Nezobudilo ju to a on sa pousmial. Chcel ju pohladiť, ale nemohol riskovať, že by sa prebrala a pristihla ho. Jemne jej potriasol rameno.
„Ginny,“ prihovoril sa jej a sledoval, ako sa prebúdza. Otvorila oči, nechápavo k nemu zdvihla pohľad a on sa musel nad jej výrazom pousmiať.
„Harry!“ vyhŕkla a v momente na ňom visela. Privinul si ju k sebe a nechal sa unášať jej blízkosťou. Cítil, že sa chcela odtiahnuť, ale to jej nedovolil. A cítil aj to, že sa s jeho rozhodnutím zmierila a položila si hlavu na jeho rameno. Intenzívne vnímal jej vôňu, jej objatie a jej telo. A začali sa mu mihať obrázky. Čakanie, hádka so Susan, nepríjemný pocit pri čakaní na dementorov, niečo nebolo správne. Pustil ju a ona sa naňho pozorne zadívala.
„Čo sa mi stalo? Prečo som tu?“ opýtal sa jej.
„Ty si nič nepamätáš?“ opýtala sa neveriacky a rukou mu siahla na čelo. „Ešte stále máš horúčku, mal by si spať…“
„Nie, Ginny,“ prerušil ju, „nechcem spať, chcem vedieť, čo sa stalo,“ uprene sa na ňu pozeral.
„Mal si pretlačený hrudník a skoro sa ti roztrhali pľúca. Bol si podchladený, na dne síl, so zápalom pľúc. Najprv si bol v bezvedomí a potom sa nám niekoľko dní nepodarilo zraziť ti teplotu. Až včera si sa začal lepšiť,“ zhrnula mu fakty.
„Prečo?“ zahľadel sa niekde za ňu. Vybavovali sa mu ďalšie spomienky. Jeho jeleň, Susan a dvojčatá, Sirius padajúci z útesu, on držiaci ho za ruku, postava v čiernom plášti a zima, chlad, mráz, ľadový dážď, Snape, posilňujúci elixír, smrťožrúti…
„Ako dlho?“ opäť na ňu pozrel, s obavami ho pozorovala.
„Bol si v delíriu, myslel si si, že sme smrťožrúti. Ronovi si raz dokonca rozbil ústa, zmietal si sa v horúčkach. Blúznil si, nepoznával si nás. Potom ti konečne teplota klesla a ty si len spal, už je to týždeň.“
Týždeň, hrudník ho už nebolel. Spomenul si na pretrhnutú nohu, ani tú už necítil. Okrem teploty a bolesti hlavy mu bolo celkom dobre.
„Harry,“ čakala, kým na ňu pozrie, „pamätáš si niečo z toho týždňa?“ Pozeral na ňu nechápavo, vyzerala byť nervózna. Pravdou bolo, že si nepamätal nič, vôbec. Zavrtel hlavou a prisahal by, že si vydýchla.
„Ty si tu bola celú dobu?“ opýtal sa jej.
„Prečo?“ mierne očervenela.
„Vyzeráš unavene, ty by si sa mala vyspať,“ usmial sa.
„Striedali sme sa,“ vysvetlila, „teraz bola rada na mne.“
Vďačne ju chytil za ruku a ona mu ju stisla. Odpútal svoju pozornosť od jej tváre. Červené záblesky, smrťožrúti na zemi, Susan a Moddy, kameň a vracanie, elixír, útek, vracanie, dementori, Patroni, pád, Sirius, ktorý ho zdvíha…
„Harry, čo je?“
Pozrel na ňu s hrôzou v očiach. Spomínal si, jasne sa mu vybavovali posledné okamihy pred upadnutím do bezvedomia. Videl to tak jasne, ako sa mu to vtedy nedarilo. Všetko bolo reálne a živé, desivé, hrozné, príšerné…
„Sedel som na zemi, nevedel som sa pohnúť, nič som nechápal, len som pozeral na tých smrťožrútov a potom…“ hlas sa mu zasekol, tá spomienka bola ohavná, „potom… zelený záblesk, Avada Kedavra, Sirius kričal, len som pozeral na ten lúč…“
Slová sa z neho sypali, akoby bol v tranze. Nespúšťal z nej oči a ona ho s napätím sledovala, chytila mu aj druhú ruku. Videl postavu, ako sa pred neho postavila. Ako zabránila zelenému lúču prejsť až k nemu. Červený plášť a na ňom zlatý fénix. Osoba, ktorá padla na zem a umrela kvôli nemu.
„Ginny,“ oslovil ju potichu, „koho som zabil?“
„Teraz na to nie je vhodná chvíľa,“ snažila sa ho upokojiť. Neveriacky na ňu hľadel.
„Ginny, no tak!“ nástojčivo zvýšil hlas a chytil ju za ramená, „Povedz mi to, koho som zabil!“ Odvrátila od neho pohľad. „Tak kto to, do čerta, bol!?!“ prinútil je opäť na neho vzhliadnuť, „Sirius, Susan, Moody?“ Nešťastne krútila hlavou.
„Ginny, kde je Sirius?“ šepol, hlas sa mu triasol. „Bol to Sirius?“