Mamka Weasleyová si v momente, ako sa priletaxovali do Hlavného štábu, odviedla červeného Rona do izby na poschodí a to z toho dôvodu, že chcela počuť dostatočne vierohodné vysvetlenie, ako prišiel k zraneniam. Harrymu to bolo momentálne jedno. Sirius mu povedal, že sa čas odchodu presúva na desiatu hodinu, pretože dementori v noci zmizli z ostrova a útok môže prísť hockedy, preto sa šiel zavrieť do knižnice. Nechcel sa zúčastňovať na prípravách, ktoré prebiehali v kuchyni. Obidve dievčatá zapriahli do prác a ony poctivo chystali všetko potrebné pre príjem ranených. To mu veľa optimizmu nedodalo. A taktiež sa chcel vyhnúť úzkostlivým pohľadom, ktoré naňho všetci hádzali.
Sedel v kresle a snažil sa na nič nemyslieť. Potreboval si hlavu zaplniť ohňom, odpútať sa od nepríjemných, stiesňujúcich a skľučujúcich myšlienok. Nevedel pochopiť, ako mohol niekedy pocítiť radosť z prípadného dobrodružstva. Teraz sa zadúšal strachom, hruď mu zvierala obrovská, chladná ruka, ktoré ju gniavila.
„Ahoj,“ pozdravil ho smutne Sirius a prisadol si k nemu. Bol k nepoznaniu. Keby Harry nepočul jeho hlas, ani by nevedel, že to je on. Vlasy, fúzy, aj obočie mal zosvetlené, tvár spuchnutú pravdepodobne nejakým kúzlom, takže všetky črty tváre mal ponaťahované.
„To ti kto spravil?“ aj napriek svojmu zúfalstvu sa musel uškrnúť.
„Hermiona popustila uzdu svojej fantázii,“ slabo sa uškrnul a potom sa naňho vážne zahľadel. „Harry, už budeme musieť ísť.“
„Dobre,“ nechcel Siriusa ešte viac znepokojovať, preto sa rozhodol použiť bezstarostný tón a predstieral úsmev. „Ale chcel by som odísť nenápadne, potichu.“
„Rozumiem ti, nechceš sa s nimi lúčiť. Dobre, idem to povedať Susan. Poviem jej, že ju počkáme vonku, v uličke a poprosím ju, nech dá v kuchyni pozor, aby nikto nešiel na chodbu,“ stisol mu plece a odišiel.
Zostal sedieť s očami zapichnutými v regáloch plných kníh. Skutočne sa nechcel lúčiť, nechcel vidieť ustráchané tváre a nechcel počúvať ani žiadne zúfalé povzbudivé slová. Nechcel ich vidieť, nikoho. Ani pani Weasleyovú, ani Rona, ani Hermionu a ani Ginny. Ginny. Uvidí ju ešte? Povie jej niekedy, ako veľmi ju miluje? Dostane k tomu príležitosť? Nechystal sa zomrieť, ale ich situácia bola kritická a on to vedel. A mal strach. Veľký.
Sirius sa vrátil a on sa nadýchol a zdvihol. Ale neodišiel nenápadne, ako si to predstavoval. Na chodbe ich zarazil tichý Ronov hlas nesúci sa zo schodov.
„Harry,“ pozeral na kamaráta a okamžite pochopil, čo mali v pláne. „Odchádzaš,“ vyzeral zarazene, „a nechceš sa s nikým lúčiť.“ Harry by sa stavil, že by sa najradšej vybral brániť Azkaban spolu s ním.
„Áno, Ron,“ odpovedal mu.
„Dávaj si pozor, prosím,“ Ron mu podával ruku.
„Budem. Ron, môžem ťa o niečo poprosiť?“ díval sa naňho s miernym úsmevom.
„Samozrejme, o čokoľvek,“ vyhŕkol okamžite.
„Zmier sa s Miou, prosím,“ povedal opatrne a pozeral prosebne. Ronovou tvárou prebehol bolestný kŕč, na pár sekúnd sa zahľadel niekde za Harryho. Potom k nemu zdvihol oči.
„Až sa vrátiš, budem potrebovať tvoju pomoc.“
„Ja sa vrátim,“ usmial sa a objal svojho najlepšieho priateľa.
——
Keď sa primiestnili na ostrov, Harryho v momente ovanul mrazivý vzduch presýtený soľou nesúci sa od mora. Všade bola kamenistá zem s množstvom balvanov a skál. Pred ním sa týčilo do výšky obrovské, mohutné a strach naháňajúce čarodejnícke väzenie. Tak toto bol Azkaban. Trojuholníkovitý pôdorys, množstvo poschodí, veľa okienok. Ako sa dozvedel, väznice sa nachádzali na východnej strane. Na ich západnej to boli kancelárie, vypočúvacie miestnosti, sociálne zariadenia a dokonca aj ubytovne.
Pristúpili k nim dve osoby v červených plášťoch, na hlave mali stiahnuté kapucne a Harry si všimol, že na chrbte plášťa je vyšitý zlatý fénix. Všetci traja vyfasovali rovnaké plášte, ako mu Sirius vysvetlil, kapucne mali chrániť identitu člena najmä pred aurormi. On mal byť maskovaný v prípade, že by mu kapucňa spadla.
„Ako to tu vyzerá?“ opýtal sa Sirius zahalenej osoby v červenom plášti.
„Aurori poslali po pomoc.“ Harry okamžite poznal po hlase pána Weasleyho. „Keď v noci dementori opustili ostrov, šli dvaja za ministrom, aby ho informovali a požiadali o posily. Uvidíme, či budú mať úspech.“
„Na toto už bude musieť Ministerstvo zareagovať,“ vložila sa do toho Susan.
„Neviem. Každopádne minister už vie, že je tu aj Fénixov rád, možno si bude myslieť, že to stačí,“ vysvetľoval im.
„A my budeme robiť teraz čo?“ zaujímal sa Harry.
„Dostaneme od Moodyho inštrukcie, za chvíľu začne vydávať rozkazy. No a potom, aspoň to tak vyzerá, budeme musieť čakať na útok,“ pán Weasley sa otočil a kráčal za postavou, ktorá naňho volala.
„To je skvelé, budeme čakať v tejto zime,“ frflal Sirius, „veď nám omrznú zadky.“
„Ktovie do kedy, ale keď zaútočia, bude nám poriadne horko,“ pridala sa Susan.
Harry videl množstvo postáv v červených plášťoch postávajúcich pri provizórnych zátarasách vystavaných z kameňov. Tie tu boli narýchlo poukladané, mali zabrániť smrťožrútom v postupe a taktiež mali chrániť obrancov pred kliatbami. Tiahli sa od vchodu až ku skalnatým útesom na pobreží. O malú chvíľu si ich zvolal Moody.
„Takže, vážení. Veci sa majú asi takto. Utvoríme trojice a postavíme sa za zátarasy vo vzdialenosti približne desať metrov. V každej trojici bude jeden, ktorý vie vytvoriť bezchybného fyzického Patrona, druhí dvaja mu budú kryť zadok. Na začiatok zátarasu navrhujem tých najlepších. S Lupinom a Tonksovou bude jedno z dvojčiat. Fred? George? To je jedno, proste jeden z ich. Ďalej budú nasledovať Black s Gravesovou a s nimi bude Potter, Artur s Billom a druhé dvojča.“ Pokračoval vo vytváraní trojíc, až prerozdelil všetkých. „Keďže sú zátarasy vytvorené a momentálne tu nie je žiadna práca, neostáva nám nič iné, iba čakať. Každý zaujme svoje miesto.“
Harry sedel na vyčarovanej deke a opieral sa o provizórnu zátarasu. Aj napriek niekoľkým kusom oblečenia, ktoré na seba navliekol cítil, že sa mu chlad zahryzáva až do kostí. Nepomohla mu ani šálka horúceho čaju, ktorý všetkým ponúkala Tonksová. Tu na ostrove, ďaleko na severe, bola zima ako v januári. A to bol len začiatok októbra. Počas predchádzajúcich troch hodín sa niekoľkokrát prechádzal, aby sa aspoň trocha zohrial. Bol navštíviť obe dvojčatá, ktoré sa snažili pôsobiť pokojne a vyrovnane a pokúšali sa aj o vtipy, ale bolo vidieť, že by sa najradšej videli vo svojom obchode v Šikmej. A on im dával za pravdu.
Odpoveď z Ministerstva ešte neprišla. Aurori sa zatiaľ nevrátili a na každom členovi Rádu bola vidieť nervozita. Taktiež na auroroch, ktorí si tiež potrebovali ponaťahovať končatiny. Toto nečinné čakanie bolo veľmi deprimujúce a skľučujúce. Keby aspoň vedeli približný čas útoku. Takto museli byť stále v strehu, hocikedy pripravení bojovať. Neustále sa hýbali, aby im ruky a nohy z tohto mrazu úplne nestuhli.
Harry sa práve vracal z menšej prechádzky ku svojmu stanovišťu a zdvihol hlavu prekrývajúcu kapucňou. No fajn, pomyslel si, keď zbadal samotnú Susan. Sirius si asi niekde odskočil. Otočiť sa na päte a odísť by bolo viac ako nevychované a taktiež by preukázal strach ostať s ňou osamote. Takmer mesiac po ich hádke sa nerozprávali a preto nebol nútený niečo predstierať. Ona však vyzerala byť oveľa viac nervóznejšia ako Harry. Prisadol si k nej.
„Harry,“ začala opatrne a po očku ho sledovala. Otočil k nej hlavu. „Ešte stále sa na mňa hneváš? Pretože ma to mrzí,“ dodala rýchlo. Pozeral sa do jej tmavých, modrých očí a uvedomil si, že žiaden hnev necíti. Nie, to nie je hnev, je to sklamanie? Cítil sa od nej podvedený?
„Nehnevám sa,“ odvetil po chvíli tichým hlasom, „dokonca som ochotný zobrať na vedomie, že mi to nemôžeš povedať. Ja len, keď sa na teba pozriem, okamžite to mám pred sebou a ja skutočne neviem, ako sa mám k tebe správať. Prepáč,“ odvrátil od nej oči. Veľmi ho to mrzelo, ale nevedel si pomôcť. Jednoducho to nešlo.
„Takže sa budeme ignorovať? To chceš?“ opýtala sa už odvážnejšie.
„Nie,“ opäť sa na ňu pozrel, „nechcem ublížiť Siriusovi, má ťa rád. Aspoň pred ním sa budem snažiť správať normálne, ale medzi nami to nebude také ako predtým. Bol by som rád, keby sa to niekedy zmenilo, ale zatiaľ to nejde.“
„To ma mrzí a dúfam, že sa to niekedy vráti, ja ťa mám totiž rada,“ v očiach sa jej zaleskli slzy. Pozeral sa na ňu a pocítil túžbu vykričať jej do očí, aby mu povedala pravdu. Aby ho oslobodila od tej neistoty, domnienok, predpokladov a ťaživých dohadov, ktoré ho opantali.
„Povedz mi, prosím, aspoň to, či sa mám za niečo hanbiť. Mňa tá neistota strašne mučí,“ veľmi by potreboval počuť niečo upokojujúce.
„Harry, ty sa rozhodne za nič hanbiť nemusíš,“ jeho obavy ju prekvapili, „prečo máš taký pocit?“
„Prepáč, ale to by som si rád nechal pre seba, predsa si len jeho sestra,“ trochu ho svojimi slovami potešila. Aspoň sa Snapovi môže ďalej pozerať priamo do očí bez toho, aby pociťoval vinu za niečo, o čom ani nevie.
„Samozrejme,“ povedala roztrpčene, „zabudla som. Ty ma berieš ako jeho sestru.“
„A nie si ňou?“ vyletel nahnevane. Prekvapene sa naňho pozrela. „Ja ti nebudem hovoriť o svojich pocitoch. On mňa nenávidí od prvého momentu, ako ma uvidel. A stavím sa, že si tú nenávisť pestoval ešte predtým. A ja nechápem prečo!“ tlmil svoj výbuch, ako najviac vedel. Nechcel, aby ich niekto začul. „Že ho nenávidím, za to si môže sám. Ja chcem vedieť iba pravdu. Prečo?“
„Harry, ja som ho niekoľkokrát prosila, aby ti to povedal, ale on nechce,“ snažila sa ho presvedčiť, „prosím ťa, ver mi.“
„Dobre, fajn,“ stále bol naštvaný, ale vedel, že sa od nej aj tak nič nedozvie, „nech mi to teda nepovie. Kašlem na to a kašlem aj na neho.“
Postavil sa a plný hnevu odišiel. Nechal ju tam sedieť so svojimi myšlienkami. Zarmútenú a sklamanú. Potreboval sa trocha upokojiť. Predstava Snapa v ňom vyvolávala toľko negatívnych emócií a to sa mu teraz najmenej hodilo. Podišiel až k útesu. Ešte sa zďaleka nezačalo stmievať, boli tu pár hodín, ale jemu to pripadalo, akoby za ten čas zostarol o desať rokov. Aj napriek veselým Siriusovým pokusom rozveseliť ho, aj napriek rozchichtanej Tonksovej, či dvojčatám, aj navzdory vážnemu a povzbudivému Lupinovi, ktorý každého zásobil tabuľkami čokolády, stále sa nevedel zbaviť strachu. Nevedel si ani predstaviť, čo ich čaká. Dvesto dementorov, jemu sa v treťom ročníku podarila odohnať stovka dementorov, ale toto bude úplne iná situácia. Budú s nimi krutí, nemilosrdní a ku všetkému odhodlaní smrťožrúti. Má šťastnú spomienku. Tú najšťastnejšiu a stále živú. Štyri hodiny strávené s jeho rodičmi. Dúfal, že mu pomôžu aj dnes. Mama písala, že budú pri ňom, aj keď on o tom nebude vedieť. Dúfal, že to bude práve dnes, že ho neopustia a nedovalia, aby sa mu niečo stalo.
Pozrel sa smerom na juh, díval sa na tmavomodrý horizont mora preťatý čierňavou búrkových mrakov. Vdychoval chladný vzduch a myslel na priateľov. Tam niekde sú, v Londýne, v Hlavnom štábe. Pravdepodobne už majú všetko prichystané a budú prežívať ťaživé hodiny desivého, netrpezlivého, mučivého a nepokojného čakania. Po ich odchode sa zrušilo kúzlo zabraňujúce primiestňovaniu, ktoré však platilo len na kuchyňu. Tam sa budú prenášať ranení a možno aj mŕtvi. Sľúbil Ronovi, že sa vráti a aj to dodrží. Musí sa zmieriť s Hermionou, musí mu pomôcť to urobiť, pretože si to obaja zaslúžia. A on vlastne tiež.
Netúži po ničom inom, iba sa vrátiť a uvidieť znova Ginny. Chcel by zase pozrieť do tých nádherných, hnedých očí, túži po jej blízkosti, po jej smiechu, po jej výbuchoch hnevu, po jej vôni, po jej dotykoch. Možno ho niekedy bude opäť milovať, tak ako on teraz ju a chce dostať príležitosť čakať nato. Je odhodlaný čakať na svoju šancu. Možno raz budú jeho city opätované. Možno. Pretože ju miluje a teraz, keď hrozilo, že ju už nemusí znova uvidieť, si to uvedomil viac ako kedykoľvek predtým. Miluje ju.
„Ginny,“ zašepkal s pohľadom upretým na horizont a po ľadovom líci mu stiekla osamotená, horúca slza.
——
„Bežte hore do izby, teraz vás už nebudeme potrebovať. Až potom,“ povedala zničená Molly svojim deťom a Hermione. Sedeli v kuchyni Hlavného štábu spolu s Fleur, madam Pomfreyovou a profesorkou McGonagallovou. Už mali všetko pripravené, zásoby elixírov spravili Snape s rokfortskou ošetrovateľkou už niekoľko dní dopredu. Taktiež masti, obväzový materiál, esencie a výťažky z liečivých rastlín, rôzne tinktúry a množstvo ďalších potrebných vecí. Nachystané boli litre tekutín a aj množstvo jedla. Nebolo čo robiť, len čakať.
„To je otrasné, toto neisté čakanie. Mamka je úplne zúfalá, Pomfreyová jej už dala aj upokojujúci elixír,“ povedala Ginny, keď si všetci traja sadli na postele.
„Všetci sú zúfalí, keby sme aspoň vedeli, čo sa tam deje,“ pridal sa Ron.
„Keby som to tušila, tak mu dám galeón, z Dumbledorovej armády. Mohol nám posielať správy,“ prehovorila Hermiona.
„To by bolo zbytočné. Najprv by oznamoval, že sa nič nedeje a to vieme aj my, keďže tu nie sú ranení. A keď k tomu dôjde, tak už by nemal čas nič posielať,“ protirečila Ginny.
„Máš pravdu,“ uznala Hermiona, „a myslím si, že by neposielal nič, keď odišiel bez pozdravu…“ hlas sa jej zasekol a oči zaliali slzami. Ron sa na ňu pozrel, ale vzápätí odvrátil pohľad.
„Ja som s ním bol, než odišiel,“ povedal im s očami zabodnutými v zemi. Prekvapene sa naňho obrátili a čakali vysvetlenie, „nechcel nikoho vidieť, ale povedal, že sa vráti. Musí mi s niečím pomôcť,“ zdvihol smutný pohľad a stretol sa s Hermioniným. Pár sekúnd sa na seba dívali a prvá uhla Hermiona. Obidve pochopili, že sa nemajú vypytovať na to, s čím mu má pomôcť. Nastalo ťaživé ticho, každý sa nechal unášať vlastnými myšlienkami. Dobre vedeli, že by sa mali skúsiť nejako odreagovať, usilovať sa na to nemyslieť. Bolo im jasné, že trudnými myšlienkami nič nedocielia.
„Môžeš mi vysvetliť, prečo Dean kričal, že za to môže Harry?“ prvý prerušil ticho Ron a dožadoval sa odpovede od svojej sestry zamračeným pohľadom.
„Tak po prvé, správal si sa ako idiot,“ vrkla po ňom naštvane, „za druhé, svoje veci si budem riešiť sama, teba k tomu nepotrebujem a za tretie, Harry s tým nemá nič spoločné. Dean žiarlil na každého, kto sa pri mne objavil. Uspokojila ťa moja odpoveď? Keď nie, je mi to ľúto a keď áno, tak mi daj pokoj!“ húkla.
„A na čo som mal podľa teba čakať? Kým ti ublíži?“ osopil sa na ňu.
„Ale, prosím ťa,“ vyprskla ironicky, „ako by mi mohol ublížiť? Si na hlavu? Dosiahol si akurát toho, že si sa poriadne zosmiešnil. Aspoň ti to dali vyžrať? Mamka a McGonagallová?“ opýtala sa pobavene.
„Spravil by som to znovu, nedovolím nikomu, aby na teba vyhukoval. Som predsa tvoj brat!“ obhajoval svoje počínanie, „A keď niekomu povieš, aby ťa pustil a on to nespraví, som ochotný sa pobiť. A je mi jedno, aký máš na to názor!“ pozeral na ňu ukrivdene. Ona len krútila hlavou. „Mamka mi riadne vynadala,“ dodal pokojnejšie a dokonca sa uškŕňal, „nepovedal som jej, čo sa stalo a mám zakázané takmer všetko. McGonagallová sa tiež nedozvedela, o čo ide, dokonca ani ten hlupák jej nič nepovedal. No a strhla fakulte dohromady asi sto bodov a mám dvojtýždňový trest,“ ukončil svoje rozprávanie so širokým úškľabkom.
„Na to ti môžem povedať len jedno, tak ti treba, si somár,“ nahnevane sa naňho pozrela, „nestaraj sa do mňa, nechaj ma vyriešiť si svoje problémy, nekontroluj ma. Nie som už malá, tak si to konečne uvedom. Ja nepotrebujem tvoju starostlivosť, rozumieš?“
„Tak dobre,“ vyskočil nazúrene z postele, „nabudúce si môžeš poradiť ako chceš, je mi to fuk,“ a vyletel z izby zatresknúc za sebou dvere.
„Nemusela si naňho tak kričať,“ protestovala Hermiona a hľadela na ešte stále nazúrenú Ginny, „chcel ťa len ochrániť…“
„Ale ja nepotrebujem ochranu,“ prerušila ju napálene, „nech si to konečne uvedomí.“
„Dobre,nemusíš zvyšovať hlas aj na mňa,“ ohradila sa urazene.
„Prepáč,“ Ginny sa vzápätí ospravedlnila, sadla si na posteľ a hlavu zložila do dlaní, „mám toho plné zuby.“
„Čo sa stalo?“ začala si robiť obavy o svoju kamarátku, „To ťa tak rozhodil ten rozchod? Prečo ste sa vlastne rozišli?“
„Nie, nejde o rozchod,“ unavene zdvihla oči a pozrela na Hermionu. Po chvíli pokračovala. „Vieš, prečo sme sa vlastne rozišli?“ ironicky sa začala uškŕňať. Hermiona na ňu nechápavo hľadela. „Robila som si úlohy v knižnici a boli so mnou bratia Creeveyovci,“ zasmiala sa, „rozumieš tomu? Colin a Dennis, on nie je normálny. Spravil mi tam scénu na celú knižnicu.“
„To myslíš vážne?“ Hermiona tomu nemohla uveriť. Vyvaľovala oči na kamarátku a tá jej to s pobavením potvrdila prikývnutím. „Dobre, ale to nie je všetko, že? Teba trápi ešte niečo. Ty si toho veľa nenaspala, že?“ vyzvedala ďalej.
„Nie, nenaspala,“ pozrela sa Hermione do očí a chvíľu rozmýšľala nad otázkou. Potom vypálila. „Prečo si povedala Harrymu o Deanovi? O jeho žiarlivosti?“
Hermiona na ňu prekvapene pozrela, toto veru nečakala. Zostala zaskočená a uhla pohľadom.
„Prepáč, ale o tom nemôžem hovoriť,“ potom sa opäť pozrela na Ginny, „ja som len predpokladala, hneváš sa?“
„Nie,“ odpovedala jej úplne pokojne, „vďaka tomu som si rýchlejšie uvedomila, že Dean za nič nestojí.“
„Odkiaľ to vieš? Že som to Harrymu povedala?“ To, že sa na ňu kamarátka nehnevá, ju upokojilo, ale bola zvedavá.
„Bola som s ním v noci,“ začala vysvetľovať, „povedal mi to. Ja som sa mu sťažovala na svoj rozchod a on…“ hlas sa jej zlomil a do očí vystúpili slzy, „on pritom vedel, že bude musieť ísť do Azkabanu a napriek tomu ma utešoval…“ začala potichu plakať.
Hermiona si k nej okamžite prisadla a objala ju. A začala mať tušenie. Keď videla svoju kamarátku takto utrápenú, rozľútostenú a užialenú, začala si domýšľať, že jej predpoklady boli správne.
„Ginny, čo sa deje? Trápiš sa kvôli Harrymu?“ šepla a pritom ju hladila po vlasoch. Neprestávala plakať, ale zdvihla k nej pohľad.
„Vy ste sa v poslednej dobe dosť zblížili, však?“ opýtala sa pomedzi slzy.
„Áno, veľmi mi pomohol, vo všetkom,“ pozerala sa do očí kamarátky a zrazu jej došlo, o čom hovorí, „Ginny, tak to nie je. Medzi mnou a ním je len priateľstvo. Nikdy to inak nebolo a ani nebude,“ slabo sa na ňu usmiala, „a ani to inak nemôže byť. Ale teba to neprešlo, nemám pravdu? Stále ho máš rada.“
„To je už jedno,“ hlas sa jej zlomil.
„Prečo si to myslíš?“
„Pretože ma má len za kamarátku,“ vysvetlila potichu.
„Čo sa deje?“ nedala sa odradiť a chcela vedieť dôvod Ginninho zmýšľania.
„Hermiona, prisahaj mi, že mu neprezradíš to, čo ti teraz poviem,“ uprela na ňu pozorný pohľad.
„Samozrejme, hádam mi veríš,“ odvetila a šípila, že sa dostane do neľahkej pozície.
„V poriadku, verím ti,“ a nadýchla sa k rozprávaniu, „vieš, on ma cez leto pobozkal,“ začala rozprávať, hľadela do zeme a nevšímala si Hermionin výraz tváre, „a ja som ho zarazila. Ty dobre vieš, čo sa so mnou tie roky dialo. Ja som už prestala dúfať a do vzťahu s Deanom som vkladala veľké nádeje. Keby som ťa počúvla už pred tým Ministerstvom, všetko mohlo byť inak. Nechala som sa od Deana presvedčiť a Harry ma vtedy prekvapil. Nečakala som to a zaskočilo ma to, vyletela som naňho, vyčítala som mu jeho nezáujem a povedala som mu, že s niekým chodím,“ konečne sa pozrela na Hermionu a tá mala svoj pohľad zabodnutý v zemi. Pokračovala. „Dohodli sme sa, že na to zabudneme. Prvé dni si ma nevšímal, potom s tým prestal. V Šikmej sme sa dohovorili na priateľstve, všetko vyzeralo byť v poriadku. V škole, keď som bola s Deanom, ma ignoroval. Tajne som dúfala, že žiarli. Včera mi povedal, že to robil preto, aby som nemala problémy, chápeš? Som preňho len kamarátka tak ako predtým, vlastne nie tak ako predtým, je to lepšie ako predtým, dosť sa zmenil,“ potichu vzlykla, „premárnila som šancu, na ktorú som čakala tak dlho a to len kvôli takému idiotovi ako je Dean. Som hlúpa krava, už je neskoro.“
„Merlin, Ginny,“ šepla Hermiona a opäť objala svoju kamarátku. Bola si vedomá toho, že jej nemôže povedať o Harryho citoch, prisahala mu. A prisahala aj jej, že nepovie nič Harrymu. Čo má teraz robiť? „Skús sa s ním porozprávať,“ navrhla jej zúfalý pokus, i keď vedela dopredu, aká bude reakcia.
„To ani náhodou!“ vyletelo mladšie dievča. Pomaly prestávala plakať. „Nebudem sa mu predsa vnucovať, čo si myslíš, že si o mne pomyslí? Ufňukaná Ginny si to nakoniec rozmyslela?“
„A čo chceš teda robiť?“
„Nič. Budem sa snažiť správať normálne. Zistila som predsa, že sa to dá. A budem čakať, možno si ma opäť niekedy všimne,“ povedala odhodlane, stále spočívajúc v kamarátkinom chlácholivom objatí. Hermiona pozerala zarazene do steny a rozmýšľala, čo s tým spraviť.
——
Stál pri útese ponorený do vlastných myšlienok, pohľad odvrátil z horizontu na hlbinu pod sebou. Díval sa na búrlivé vlny, ktoré olizovali ostré skalnaté výčnelky ťahajúce sa po pobreží. Prestal sa mučiť myšlienkami na priateľov, potreboval v sebe nahromadiť dosť duševnej sily a odhodlania potrebných pre to, čo má prísť. Musel v sebe nájsť stratenú odvahu a vieru v dobrý koniec. Prestal vnímať štipľavý vietor, mrazivý vzduch, ktorý mu znemožňoval normálne dýchať, nedbal na premrznuté telo. Obrátil sa k odchodu.
„Čo si tam robil?“ opýtal sa ho Sirius, keď si prisadol na deku k nemu a Susan, ktorá naňho smutne pohliadla a podávala mu horúci čaj. Vzal si ho, poďakoval, ale nepozrel na ňu.
„Len som rozmýšľal,“ povedal neurčito a kútikom oka zazrel, ako si Sirius pritiahol Susan k sebe. Musí sa dokázať správať k nej normálne, aspoň kvôli Siriusovi, „mám strach,“ dodal potichu a zahľadel sa do diaľky.
„Harry, všetci máme strach,“ na ramene ucítil jeho ruku, „a ja ho mám určite väčší než ty. Dobre to dopadne.“
Prikývol so zrakom upreným do neznáma. Našťastie sa ho Sirius viac nevypytoval. Držal v rukách rozpálený pohár a zohrieval si ruky. Pri útese si vyprázdnil myseľ a zbavil sa ťaživých myšlienok, dokonca sa mu podarilo presvedčiť sa, že nie je všetko stratené. Našiel v sebe vieru v dobrý koniec, nahovoril sám seba, že má dosť odvahy.
Zrazu začal mať pocit, že niečo nie je v poriadku. Nebo sa zatiahlo a v momente bolo šero. Dokonca sa zdalo, že vietor utíchol. Všade bolo prítmie a ticho. Zlovestné, desivé a nenormálne ticho. Z rúk mu vypadol pohár a na kamennej zemi sa rozbil. V tomto tichu sa zvuk trieštiaceho skla niekoľkokrát znásobil a bol signálom, aby sa všetci pripravili. Fénixy povyskakovali zo zeme a s prútikmi v pohotovosti sa prikrčili za kamene, očami jastrili do šera na južnej strane ostrova.
„Niečo nie je tak, ako má byť,“ šepol Harry Siriusovi. Ten sa naňho začudovane pozrel. Obaja boli pričupení, vedľa Siriusa zaujala stanovisko Susan.
„Ako to myslíš?“ vyzvedal Sirius rovnako šepotom.
„Neviem, len si myslím, že to nebude tak, ako sme plánovali, nezdá sa mi to, ja neviem,“ pozeral sa do tmy a snažil sa pochopiť, prečo má taký zvláštny pocit. Otočil hlavu smerom ku stanovisku Lupina, zbadal tri matné postavy, ktoré mali ruky natiahnuté pomedzi kamene a čakali. Cítil, že sa niečo pokazí, že to bude úplne inak. Na oblohe v diaľke na juhu zazrel červené svetlo.
„Dementori,“ šepol Sirius na vysvetlenie, „keď sa zjaví zelené, začnú sa primiestňovať. Harry nezabudni, najšťastnejšia spomienka. A drž sa pri mne, dám na teba pozor. Sľubujem,“ pozerali si do očí.
„Ja viem,“ usmial sa na krstného otca a v tej chvíli ho strach a obavy opustili. Bol odhodlaný ku všetkému. Zbadal ešte, ako sa Sirius otočil ku Susan, niečo jej šepol a pobozkal ju. Hlavou mu preblesla jediná myšlienka, jediná tvár a on si sľúbil, že sa z toho dostane. Kvôli nej.
Vzduch oťažel, niesla sa v ňom predzvesť tiesne, strachu. Cítil sa presne tak, ako pri jazere v treťom ročníku, či pod magnóliovým oblúkom pred vyše rokom. I keď boli ešte ďaleko, keď ich nebolo ešte vidieť, bolo ich toľko, že im nerobilo problém vyciciavať dušu tej hŕstke obrancov pred väzením. Cítil, ako z neho vysávajú radostné spomienky, narastal v ňom dusivý pocit, že už nikdy nebude šťastný. Okamžite si vytiahol z vrecka čokoládu, zbadal, že Sirius spravil to isté. Zelené svetlo sa stále neobjavilo. Takto to nemá byť, prebehlo mu hlavou.
Boli tu a boli blízko, ale nebolo ich vidieť. Cítil ich. Zmätene sa obzeral okolo seba a aj nad seba. Vnímal ich blízkosť, dušu mu zastierali pochmúrne a ťaživé myšlienky. Vložil si do úst kus čokolády a snažil sa pochopiť túto situáciu.
„Kde je Moody?“ opýtal sa Siriusa.
„Niekde pri vstupe. Harry, oni sú tu,“ a strkal si aj on čokoládu do úst.
„Kto má vysielať tie svetlá?“ ten pocit mu nedal pokoj.
„Vpredu je hliadka, aurori,“ odpovedala mu Susan a v tvári sa jej zračila úzkosť.
„Myslím si, že sú mŕtvi a že dementori sú vnútri a taktiež aj smrťožrúti,“ slová sa z neho drali a on si ani neuvedomoval, akým spôsobom, „mám pocit, že to bola pasca“
Nechápavo na neho hľadeli. Zrazu sa ozval krik nesúci sa z útrob väznice. Aurori boli napadnutí znútra. Všetko sa začalo diať ako v zrýchlenom filme. Aurori, ktorí boli vonku, sa rozbehli smerom ku vstupu do väzenia. Začali sa ozývať výbuchy a všade zaznievalo kričanie kliatob. V oknách prvého a druhého poschodia sa blyšťali farebné záblesky. Fénixy boli napadnutí z juhu, ešte stále dezorientovaní tým, čo sa práve udialo, neboli pripravení na útok. Krčiac sa za kameňmi odvracali kliatby letiace smerom k nim. Útočiacich nebolo príliš veľa, väčšina z nich sa nachádzala vnútri väzenia, kde sa odohrávala nerovná bitka. Aurori boli jednoznačne v menšom počte.
Na scénu sa dostavili aj dementori, ktorých doteraz nebolo vidieť. Kĺzavo sa vynárali po desiatkach z vnútra väzenia, vyletovali z okien. Taktiež sa začali objavovať za útočiacimi smrťožrútmi. Teraz nastal čas pre Harryho. Prestal vnímať bitku medzi aurormi a smrťožrútmi, prestal sa starať o bojujúcich Fénixov. Sústredil sa len na to, aby sa mu podarilo vyčariť poriadneho Patrona. Medzi postavami v čiernych plášťoch, s okrúhlym otvorom miesto úst sa už pohybovali tri striebristé tvory, ktoré sa ich snažili rozohnať pri budove.
Spomenul si na najkrajšie štyri hodiny svojho života. Na mamu a otca, na čas strávený v prístrešku, na ich úsmev, objatie, bozky, dotyky a pohladenia. Celé vnútro mu zaplnila nádherná, nezabudnuteľná spomienka. Predstavil si svoje pocity, natiahol prútik a zakričal.
„Expecto Patronum,“ cítil sa fantasticky, vedel, že je schopný spraviť čokoľvek. V túto chvíľu by vedel vykonať hocičo. Z prútika vyletel strieborný jeleň a s vervou sa pustil do boja s dementormi. Útočil na nich svojimi ohromným parožím, s ľahkosťou a pohodlnosťou ich rozháňal. Pohyboval sa ladnými a elegantnými skokmi.
„No páni, ten teda je,“ vyhŕkol nadšene Sirius pozorujúc jeleňa, nato sa s úsmevom otočil k Harrymu, „vitaj naspäť, Paroháč.“
Harry sa uškrnul, on a jeho jeleň sa starali o celú spodnú polovicu ochranného valu. Rozmiestnené hliadky Fénixov sa dávno potrhali. Momentálne sa zhromaždila weasleyovská trojka, Siriusova a taktiež Lupinova. Všetci bojovali so smrťožrútmi, poskrývanými za kameňmi a jeleň sa staral o dementorov.
Z Azkabanu začali vynášať prvých ranených a mŕtvych. Vnútri už neostal jediný auror, všetci boli vonku a zvádzali urputný boj so smrťožrútmi a dementormi. Bolo vyčarovaných niekoľko pásov ohňov a vďaka veľkému množstvu kliatob a lúčov bolo celé bojisko osvetlené.
„Ideme im pomôcť,“ zavelil Lupin a spolu s Tonksovou a najstaršími Weasleyovcami sa rozbehli smerom k zúriacemu ohnisku boja. So Siriusom, Susan a Harrym teraz ostali dvojčatá. Proti nim stálo niekoľko smrťožrútov a vysielali po nich kliatby. Dementori pochopili, že proti jeleňovi neuspejú a obrátili svoju pozornosť k hlavnému dianiu. Harry sa odhodlal k vysielaniu omračujúcich a odpaľovacích zaklínadiel. Okolo hlavy im lietali ulomené kúsky z kameňov, ktoré im robili ochranné štíty. Smrťožrúti sa však taktiež skrývali za kameňmi. Dvojčatá sa posunuli trochu ďalej a útočili po poskrývaných osobách. Snažili sa ich vypudiť z úkrytu.
„Susan, bež za nimi a daj na nich pozor,“ oslovil ju Sirius. Tá len prikývla a premiestnila sa medzi nich. Oni dvaja sa pomaly posúvali opačným smerom. Taktiež si chceli nájsť miesto, odkiaľ by boli schopní ohroziť zalezených smrťožrútov. Boli na konci ochranného valu. Nebolo čas na reči, ani na obzeranie sa či sledovanie okolitého diania. Vysielali jedno zaklínadlo za druhým, avšak stála proti nim asi desiatka smrťožrútov. Harry zbadal, že dvojčatám sa podarilo vyhnať z krytu už tretiu osobu, ktorú vzápätí Susan zneškodnila. Vyzeralo to, že prišli na výbornú taktiku. Jemu a Siriusovi sa to nedarilo.
„Sirius, nie, nerob to,“ protestoval nahnevane, keď uvidel Siriusovu snahu dostať sa smrťožrútom za chrbát a zaútočiť na nich odzadu.
„Zostaň tu a kry mi chrbát,“ prikázal mu. Harry si od srdca zahrešil a začal páliť jedno zaklínadlo za druhým smerom ku kameňom. Sirius medzitým prebehol k najbližšiemu kameňu a skryl sa zaň. Vyslal zaklínadlo a spoza kameňa sa sklátila postava s maskou na tvári. Fajn, pomyslel si Harry a vrhol sa k Siriusovi, v momente pri ňom čupel.
„Čo tu chceš, dočerta?“ zahrešil, keď ho zbadal vedľa seba. Harry sa len zaškľabil. A začali páliť nanovo. Postavy za kameňmi sa preriedili, dvojčatá v spolupráci so Susan dostali ďalšieho. A Sirius si chcel ich taktiku zopakovať. Preto začal Harry opäť besne a s veľkou frekvenciou vysielať na kamene zaklínadlá a pritom sledoval počínanie Siriusa. Ten sa rozbehol k najväčšiemu kameňu a zároveň aj najbližšiemu, pretože vedel, že Harry pôjde za ním. Nerátal však s faktom, že sa nachádzajú príliš blízko okraju útesov. Až mimoriadne a nebezpečne blízko.
Harry zbadal, ako sa Sirius pošmykol a padal dole. Svet sa spomalil a nakoniec zastavil. Pozeral sa na to s vytreštenými očami, srdce mu na pár sekúnd prestalo biť a zabudol dýchať. To nie. Celé vnútro mu zachvátilo zúfalstvo, skľúčenie a úzkosť. Nevedel to pochopiť, nemohol tomu uveriť, toto sa proste nemohlo stať.
„Sirius, to nie,“ šepol zhrozene, „takto určite nie,“ zabudol vysielať kúzla, nedbal na útok ani na obranu. Svet okolo neho prestal existovať, pred očami sa mu stále mihal jeden obrázok. Padajúci Sirius.
„Sirius!“ skríkol a konečne bol schopný pohybu. Okamžite sa vrhol k útesu, preplietal sa medzi kamene, pustil prútik a ležiačky sa priplazil až k okraju útesu, presne na miesto, kde naposledy zazrel Siriusa. A našiel ho visiaceho a držiaceho sa za jeden z kamenných výčnelkov. V duchu sa zaradoval a zanadával si. Chytil ho za pravú ruku. Svojou ľavačkou ho pevne zovrel za zápästie s úmyslom vytiahnuť ho hore. Nebo sa pretrhlo, ozvali sa hromy a oblohu pretínali blesky. Začalo liať ako z krhly.
„Skús sa nohami zaprieť, pokúsim sa ťa vytiahnuť,“ navrhol Siriusovi a začal ho ťahať. Okamžite zistil, že na to nebude mať dosť sily. Pokiaľ mu nepomôže, sám ho vytiahnuť nedokáže, bol preňho príliš ťažký. Skôr hrozilo, že ho stiahne so sebou. Preto sa zaprel svojím hrudníkom o kameň pred ním a nohy si zakliesnil o ďalšie kamene, ktoré sa mu podarilo nájsť za sebou. Takto ho už nestiahne, teraz sa treba sústrediť len na zovretie ruky a v žiadnom prípade nepúšťať.
„Harry, podo mnou nie je nič, nemám sa o čo oprieť,“ zachrapčal a ľavá ruka sa mu šmykla zo skaly. Celá jeho váha teraz spočívala na Harrym. Ten cítil, ako mu ostrá hrana skaly zabára do hrudníka. Aj napriek niekoľkým kusom oblečenia cítil bolestivý tlak ľadového kameňa na svojom tele. Ak mu to nezláme rebrá, tak tam bude mať poriadnu modrinu. Bolesť si však nevšímal, všetko svoje bytie, vnímanie, existenciu, celú svoju silu, sústredenie a vôľu zameriaval len na jedinú časť svojho tela. Na ľavú ruku zvierajúcu Siriusovu pravačku. Teraz ho nemôže pustiť, musí to vydržať, inak ho zabije.
„Harry, nemáš šancu. Neudržíš ma. Pusti ma a uteč. Zachráň sa aspoň ty,“ kázal mu v panike a druhou rukou hľadal nejaký výčnelok, za ktorý by sa chytil.
„Zbláznil si sa?“ šepol nahnevane. Chcel po ňom húknuť, ale stlačený hrudník, kvôli ktorému nemohol normálne dýchať, mu to znemožnil. Aj napriek studenému počasiu, ľadovému dažďu a chladným kameňom, na ktorých ležal, mu po tvári stekali kropaje potu. Cítil, ako sa mu v okamihu prepotil chrbát.
„Do riti, pusti ma a zmizni. Zabijú ťa!“ húkol po ňom zdesený a bezmocný Sirius.
„Na to zabudni,“ zachrapčal mu naspäť, „prútik náhodou nemáš, že?“
„Spadol dole. Harry, počúvni ma a vypadni,“ skúsil mu dohovoriť.
„Ja som svoj niekde pustil, skúsim ho nahmatať,“ nevšímal si jeho žiadosti. Natiahol svoju pravú ruku pred seba a týmto pohybom si privodil ďalšiu dávku neznesiteľnej bolesti, pretože sa trocha posunul a kameň, o ktorý bol zapretý nohami, mu prerezal lýtko. Cítil, ako sa pretrhli rifle a špicatá hrana kameňa sa mu vrezala no nohy ako nôž do masla. Bolestivý výkrik sa mu podarilo pridusiť.
Rukou šmátral, kam sa mu podarilo dočiahnuť, ale prútik nikde nenahmatal. A sú v keli. Dlho ho už nedokáže udržať a bez prútika mu nepomôže. Otočil hlavu od útesu a pokúšal sa spomenúť, v ktorých miestach prútik pustil. Keď však otvoril oči, zazrel pred sebou približujúcu sa osobu v čiernom plášti s maskou na tvári. Srdce mu zovrelo. Teraz je to koniec pre oboch. Z úst mu unikol bezmocný ston. Postava sa priblížila a meter od ležiaceho Harryho zdvihla zo zeme jeho prútik. Svoj namierila naňho. A je po všetkom.
„Tichošľap, máme problém…“