„Severus je môj brat!“
Po tomto vyhlásení sa posadila a rukami si zakryla mokrú tvár. Všetci ostali prekvapene pozerať jeden na druhého. Nikto tomu nemohol uveriť. Sirius zarazene pozeral do stola.
„To nie je možné, on predsa nemal súrodenca,“ ozval sa Lupin a nechápavo sa na ňu zadíval. „Môžeš nám to vysvetliť?“
Susan sa pomaly upokojovala a prestávala plakať. Pozrela sa na nich a videla, že všetci nedočkavo čakajú na odpoveď.
„Je to môj nevlastný brat, máme spoločnú matku. On sa volá po nej a ja po svojom otcovi. Matka sa zaňho vydala, keď mal Severus štyri, dlho nemohli mať dieťa. Po niekoľkých rokoch som sa narodila ja. Otec zomrel, keď som mala päť a matka, keď som mala osem. Zo začiatku som bývala u tety, našej jedinej príbuznej. Krátko na to, ako Severus vyšiel školu, teta zomrela. Vtedy už bol smrťožrútom. Mala som nastúpiť do školy, ale nechcel ma nechať v Anglicku. Bál sa, že by som mohla ísť v jeho šľapajach. Rozmýšľal nad školou v zahraničí, aby ma ochránil. Ale nikdy sme nemali dosť peňazí, ani keď žili rodičia. Nemohol si dovoliť platiť mi drahé školy. Taktiež nechcel vyzradiť, že som jeho sestra. Podarilo sa mu vybaviť štúdium v Durmstrangu, ktoré bolo bezplatné a nakoniec ani povesti o ňom nie sú úplne pravdivé. Z Durmstrangu nevychádzajú iba čierny mágovia. Po škole som sa chcela vrátiť, ale Severus mi to vyhováral. Zamilovala som sa a vydala. Spolu s manželom sme boli v spoločenstve, ktoré pôsobí rovnako ako Fénixov rád. V strednej a východnej Európe sme naháňali čiernych mágov. Pred dvoma rokmi môjho manžela zabili…“ zasekla sa, potrebovala nabrať dych, „a ja som bola pevne rozhodnutá sa vrátiť. Stále nechcel, ozval sa pred pol rokom a zavolal ma naspäť. Cez Dumbledora vybavil všetko potrebné, našiel mi byt a odporučil do Rádu,“ pozrela na Harryho, „a to len preto, aby som ťa naučila oklumenciu. A to je všetko, keď mi mienite niečo vyčítať, tak nech sa páči.“
Nikto sa nemal k tomu, aby niečo povedal. Nastalo ťaživé ticho, pri ktorom každý rozmýšľal o tom, čo sa práve dozvedel. Napokon sa ozvala pani Weasleyová.
„Zlatko, prečo by sme ti mali niečo vyčítať? Poznáme ťa predsa a aj keď je to prekvapujúce, máme ťa radi, nič sa nemení.“
Susan na ňu vďačne pozrela. Stále však čakala najmä na reakciu Siriusa.
„To je neuveriteľné, nikdy sme si nič nevšimli,“ zarazene prehovoril Lupin.
„Nehovoril o mne, chcel ma chrániť. Ja od vás nečakám, že ho začnete milovať, viem, že ani on nie je najsvätejší, ale keď je so mnou, tak je úplne iný. Nemusíte to chápať, ale prosím vás, aspoň predo mnou sa zdržte tých komentárov,“ pozerala pritom na Siriusa. Ten pochopil, že to bolo mienené jemu a konečne zdvihol pohľad od stola. Zadíval sa na ňu a vyzeral, že hľadá slová. Nenašiel však žiadne.
„Prepáč, nevedel som. Keby si to povedala hneď…“ vysúkal zo seba potichu.
„Chcela som, ale bála som sa, že ma budete brať rovnako ako jeho.“
Harry sa tomu snažil porozumieť. Bolo to také neuveriteľné, nepochopiteľné. Snape a sestra, Susan jeho sestra. Veď boli ako oheň a voda. Okrem vlasov nemali nič spoločné, v ničom sa nepodobali. No možno v tom, že Susan bola tiež prchkejšej povahy. Ale, ak je to Snapova sestra, mohla by vedieť o tom, čo bolo medzi jeho otcom a Snapom. Je to dosť pravdepodobné, možno jej niečo povedal.
„Susan, mohol by som sa s tebou o niečom porozprávať?“ spýtal sa jej.
Prikývla a on jej naznačil, že by sa chcel presunúť do salónika. Sprevádzali ich prekvapené pohľady. Okamžite použil prútik a zabezpečil izbu, začudovane zdvihla obočie. Neváhal a okamžite ju začal vyzvedať.
„Ty vieš, čo bolo medzi mojím otcom a Snapom?“
V prvom okamihu ostala zarazená. To však Harrymu stačilo.
„Neviem o čom hovoríš. Čo malo byť medzi nimi?“
„Ale, Susan, nerob zo mňa idiota, videl som, že si zaváhala. No tak?“ skúsil a sústredene na ňu hľadel.
„Harry, aj keby som niečo vedela, nemám žiadne právo o tom hovoriť,“ odvetila ospravedlňujúco.
„Takže to vieš?“ vypálil a nahnevane na ňu zazeral. Váhala a uprene mu pozerala do tváre. Vzápätí sa rozhodla k odpovedi.
„Áno, viem to, ale nie je to moja starosť. Mňa sa to netýka a nemám právo do toho zasahovať. Takže ti nič nepoviem,“ tiež sa netvárila priateľsky. Po chvíli opäť vyletel.
„Že mi to on nechce povedať, tomu sa nedivím, ale ako sa mám pozerať teraz na teba? Mám sa tváriť, že sa nič nestalo? Teraz, keď viem, že poznáš niečo, čo sa ma s najväčšou pravdepodobnosťou týka?“
„Harry, skús ma pochopiť. Ja ti to proste nemôžem povedať, musí ti to povedať Severus.“
„A vieš čo? Je mi to jedno, je mi úplne jedno, či mi to niekedy povie. A keď mi to aj niekedy povie, nech by to bolo čokoľvek, môj názor naňho sa nikdy nezmení, stále ho budem nenávidieť a na tom neznení nič ani fakt, že ty si jeho sestra!“ nepríčetne zahučal. Tvárou jej preletel bolestný kŕč.
„To je tvoje rozhodnutie,“ povedala smutne, „ja ti ho vyvracať nebudem. A čo teraz s nami?“
„Neviem,“ v hlase mu zaznelo váhanie, „neviem, či budem schopný ťa ďalej brať tak ako doteraz. Stále bude medzi nami tajomstvo, na to nemôžem zabudnúť,“ chystal sa odísť z izby.
„Harry!“ zakričala naňho. Keď sa obzrel, videl, že je ustaraná. „Čo bude s našimi hodinami?“
„Nebudú. Oklumenciu zvládam a nechcem, aby si ma ďalej učila,“ povedal už plne rozhodnutý.
„Je mi to ľúto, možno budeš mať raz iný názor.“
Nechal ju tam stáť a prešiel do kuchyne. Bolo mu to ľúto, mal ju rád, ale bolelo to. Ona pozná tajomstvo, ktoré je možno späté aj s ním a nedokáže predstierať, že sa nič nedeje. Pozná Snapovo tajomstvo.
„Už budem musieť ísť do školy,“ povedal v kuchyni a snažil sa, aby to znelo veselo.
„Čo ste riešili?“ opatrne sa pýtal Sirius.
„Dohodli sme sa, že naše hodiny skončia,“ hovoril dosť nahlas, aby to počula aj Susan. „Oklumenciu zvládam a legillimenciu nechcem vedieť.“
„Áno je to tak,“ pritakala Susan. Prišla do kuchyne a snažila sa nič nedať na sebe znať.
„Si si istý?“ chcel sa znova ubezpečiť Sirius.
„Áno.“
——
Po odletaxovaní sa zjavil v Tonksovej kabinete kúsok pred večierkou. Tá sa mu ešte v kabinete ospravedlňovala a až na tretíkrát sa mu podarilo ju upokojiť a povedať, že jej nič nevyčíta. Smerom k chrabromilskej veži preklínal dnešný deň a zaradil ho medzi najhoršie v jeho živote.
V spoločenskej miestnosti bolo takmer prázdno. Harry zbadal len skupinku štvrtákov, ktorí si robili úlohy pri kozube a pri ich stole v kúte sedela Hermiona a Ginny. Podišiel k nim.
„Čaute, kde je Ron?“
„Už išiel spať, pretože sme sa pohádali,“ odpovedala Ginny. Dnes ho už nič nedokázalo prekvapiť.
„Tak mu to porozprávam zajtra na Herbológii.“
„Harry, snáď mu nebudeš niečo hovoriť počas hodiny,“ vrkla po ňom Hermiona.
„Prestaň, prosím ťa, nemám náladu sa dohadovať,“ zahundral a hodil sa do kresla. Hermiona sa na neho zadívala.
„Čo ti zase spravil Srabus?“ opýtala sa Ginny. Musel sa uškrnúť.
„Ty si nejako zosiriusovatela. Zobral ma do svojho bytu…“ a nechal myšlienku otvorenú. Tie dve vytreštili oči.
„Čo?“ vyleteli naraz. Tváril sa strašne vážne.
„Aby mi ukázal krb. Všetko to zahral preto, aby som mal alibi. Dnes bola schôdza.“
A porozprával im všetko, čo sa dozvedel na schôdzi. Výletom do Rokvillu sa potešili, s Azkabanom boli zmierené už dávnejšie a perdopulvis ich znechutil. Všetci sa zhodli, že ho smrťožrúti chcú používať na dvojité útoky. Umbridgovú poriadne ohovorili a ani oni nevedeli pochopiť, prečo takým zvláštnym spôsobom držia Percyho. Ginny sa vyjadrila, že nech je za tým hocičo, ona naňho názor nezmení. Je to proste kretén, ktorý zapredal rodinu a tým u nej skončil. Najviac prekvapené boli zo zistenia, že Susan je Snapova sestra. Nevedeli pochopiť, že niekto ako Susan môže mať takého nanič brata. Nato sa ozvala Ginny, že rovnakú otázku by si mohla položiť aj ona. Hermiona po nej hodila odsudzujúci pohľad. O tom, že sa pohádal so Susan a ukončil ich hodiny, im nepovedal.
„Už je dosť hodín. Stihol si si aspoň spraviť úlohy?“ trápilo Hermionu.
„Áno, pred trestom som spravil Transfiguráciu, na zajtra iné nepotrebujem a Elixíry a Obranu si spravím zajtra,“ povedal už s úsmevom.
„Nebudeš mať toho veľa?“ Keď videla, že prevrátil oči, tak pokračovala. „Dobre, ja pôjdem spať,“ pozbierala si veci a rozlúčila sa.
„Ja pôjdem tiež,“ Ginny si začala ukladať knihy do tašky.
„Potreboval by som poradiť,“ povedal jej a pozeral za odchádzajúcou Hermionou.
„V čom?“ pohodlne sa usadila, aby ho vypočula.
„Jedná sa o tú bezpečnejšiu polovicu pravdy, ktorú som povedal v Šikmej tvojej mamke.“
A rozpovedal jej o Hermioniných narodeninách, darčeku a o oslave, ktorú nevedia, kde majú zorganizovať.
„Rozmýšľal si o Núdzovej miestnosti?“ spýtala sa po chvíľke uvažovania.
„Nie, to mi nenapadlo. To nie je zlý nápad,“ usmial sa.
„Že?“ uškrnula sa, „A čo sa týka torty alebo občerstvenia, máš predsa kamaráta v kuchyni, dohodni sa s ním.“
„Dobby, no jasne,“ vyhŕkol nadšene. „Prečo to vlastne nenapadlo mne?“
Mykla plecami: „A keď sme pri oslave, dúfam, že som pozvaná.“
„Samozrejme,“ pozrel na ňu urazene, „bude to len malá oslava, rozmýšľali sme s Ronom, že pozveme iba účastníkov boja na Ministerstve a Tonksovú. Čo myslíš?“
„To záleží od vás. A kedy to plánuješ?“
„Narodeniny má vo štvrtok, ale keby mohol Dobby priniesť aj niečo lepšie ako tekvicový džús, tak by sa to prehodilo na piatok.“ Obaja sa zasmiali.
„Môžem to povedať Lune, zajtra máme spolu hodinu,“ keď prikývol, pokračovala. „Videla som oznam na konkurz. Koľko ľudí sa prihlásilo?“
„Ja vlastne ani neviem, nečítal som to. Ale je ich tam viac, ako by mi bolo milé. Dúfam, že ty tam si,“ pozrel na ňu káravo.
„Jasne, hneď medzi prvými. A nediv sa, že ich je tam toľko, všetci sú zvedaví na Vyvoleného,“ zachechtala sa.
„Nezačínaj,“ vrkol dotknuto.
„Prepáč. S tým kapitánstvom si si to nerozmyslel?“ ospravedlnila sa, ale napriek tomu mala na tvári úškrn.
„Katie sa to nepáči. Keď bude tím kompletný, tak sa to vyrieši,“ povedal zamyslene.
„Ja by som na tvojom mieste takú príležitosť nezahadzovala, nejaké riešenie sa určite nájde.“
Rozprávali sa ešte dlho, ani jednému sa nechcelo ísť spať. Na Harryho pôsobila, po dnešnom totálne pokazenom dni, Ginnina prítomnosť a rozhovor s ňou ako balzam na dušu. Dokonca sa mu podarilo zabudnúť na Snapa, na Susan a aj na Deana.
——
Hneď, ako sa Harry odletaxoval spolu s Tonksovou z Grimmauldovho námestia naspäť do školy, rozlúčil sa aj Lupin. Manželi Weasleyovci taktiež pochopili, že tu budú viac ako zbytoční a odišli spať. V kuchyni zavládlo napäté ticho. Ani Sirius a ani Susan nevedeli, ako začať rozhovor. Sedeli oproti sebe za stolom a každý zvieral v rukách šálku s čajom. Napokon nabrala odvahu Susan a tichým hlasom spustila:
„Čo to bude pre nás znamenať? Zmení sa tým niečo?“ a upreto sa naňho dívala. Sirius zamyslene zdvihol hlavu a usmial sa.
„Samozrejme, že sa tým nič nezmení, ja len potrebujem čas, aby som to strávil. Vieš, nie je to ľahké,“ zasekol sa. Nevládal sa jej dlhšie pozerať do očí. Medzi ním a Snapom nikdy neexistovalo nič iné ako nepriateľstvo, neznášanlivosť a nenávisť. Dokáže na to zabudnúť? Ale veď je to len jeho sestra, nie je to on sám. Nesmie ich brať rovnako. Ona je úplne odlišná, nemajú spolu nič spoločné.
„Neviem, čo by na tom malo byť ťažké,“ odporovala potichu, „Severus je môj brat, mám ho rada, vďačím mu za veľa, to by si hádam mohol pochopiť,“ strašne túžila, aby porozumel.
„Ale veď o to nejde, chápem, že ho máš rada, ale… neviem, či ho budem môcť aj ja niekedy tolerovať. Medzi nami je veľa nenávisti a neviem, či sa to niekedy zmení. Nechcem, aby to stálo medzi nami,“ vysvetľoval potichu a očami sa vpíjal do nej.
„Sirius, mne na tebe záleží, skutočne. A on to vie a zmieril sa s tým. Nebol nadšený, ale sľúbil, že do nášho vzťahu nebude zasahovať. A ak by to medzi nami malo pokračovať, ja nemôžem ani od jedného z vás žiadať, aby ste sa začali ja neviem, mať radi alebo… Len chcem, aby ste sa predo mnou zdržali hlúpych pripomienok. Ja si proste nechcem vyberať medzi vami dvomi, to odo mňa nemôžete čakať.“
„Čo mám teda robiť?“ opýtal sa nešťastne Sirius.
„Máš ma rád?“
„Áno a veľmi,“ odvetil s úsmevom.
„Pokús sa, aspoň sa pokús ho tolerovať alebo sa proste ignorujte. Sirius, ja ťa mám tiež veľmi rada, nechcem o teba prísť kvôli takej hlúposti,“ v očiach sa jej leskli slzy.
„Dobre, budem sa snažiť,“ vstal od stola a pristúpil k nej. Nedokázala už udržať slzy a Sirius mal na tvári bolestný úsmev. V očiach jej zbadal okrem vlhkosti aj neskutočné more lásky. V duchu si prisahal, že sa bude snažiť jej neublížiť, aj keď to bude znamenať rešpektovanie Snapa. Otrel jej slzy z tváre a sklonil sa k nej, aby ju pobozkal.
Keď sa napokon od seba odtrhli, obaja mali na tvárach šťastný výraz.
„Budem musieť ísť za Severusom a povedať mu, že Harry to už vie,“ povedala opatrne, „aby ho to neprekvapilo, keby…“
„Iste,“ prerušil ju Sirius. „Ešte sa chcem opýtať, čo sa stalo medzi tebou a Harrym? Nemyslím, že by ste sa z minúty na minútu rozhodli ukončiť hodiny.“
„Rozhodol sa tak, v tej legillimencii neprejavoval žiaden pokrok a v škole toho má dosť.“
„Tomu neverím,“ namietol, „nemyslím, že Harry by sa len tak vzdal hodín.“
„Ale on to spravil a keď chceš zistiť prečo, musíš sa spýtať jeho,“ povedala dôrazne nespúšťajúc z neho pozorný pohľad.
„Dobre, zistím si to,“ rozhodol sa vypátrať pravdu. Tušil, že za tým je niečo viac, ale pochopil, že toho na ňu bolo dosť. A nechcel zbytočne zasievať pochybnosti do ich vzťahu, ktorý je i tak dosť krehký.
——
„Severus, to som ja,“ vrkla za dverami a očami skúmavo prezerala okolie pred domom. Dobre vedela, že aj keď má Severus byt v Rokforte, veľmi často ho opúšťa a trávi čas vo svojom dome na Pradiarskej uličke. Dvere sa po chvíli otvorili a v nich sa objavila mrzutá a nahnevaná tvár.
„Zase ty? Asi to stále nechápeš, že? Nemôžeš sem za mnou proste chodiť,“ protestoval a pritom ju vpustil do domu. „Tak čo je?“ spýtal sa.
„Už to vedia,“ oznámila mu pokojne a čakala na jeho reakciu. Zatváril sa prekvapene, ale vzápätí aj pobavene.
„A ako to prijali?“ spýtal sa s úškrnom. „Asi boli strašne nadšení, však? A čo Black? Ešte stále je ochotný sa s tebou zahadzovať keď vie, že si Snapová?“
„Predstav si, že áno,“ húkla po ňom podráždene, „boli síce prekvapení a nechápali tomu, ale zobrali to celkom v pohode. A môžem ťa ubezpečiť, že môj vzťah so Siriusom neutrpel žiadnu ujmu,“ pozerala naňho naštvane. Netváril sa radostne, len pohŕdavo mykol plecami. Asi si myslel svoje. „Ale kvôli tomu tu nie som,“ unavene si sadla do kresla. Ponúkol jej pitie, ale odmietla.
„Tak prečo si prišla?“
„Vie to aj Harry a pýtal sa ma na svojho otca,“ pozerala, čo to s ním spraví. Nedal na sebe nič znať. Len zdvihol obočie a tým ju vyzval, aby pokračovala. „Severus, musíš mu to povedať,“ spustila, ale keď zbadala jeho odmietavý výraz, naliehala, „kvôli tomu nechce, aby som ho ďalej učila…“
„No jasne, Potter, aké typické,“ prerušil ju a v jeho hlase bola cítiť nenávisť spojená s odporom, „ani sa nedivím, že ťa začal nenávidieť. Je rovnaký ako jeho otec…“
„Ale veď to nie je pravda,“ skočila mu do reči napálene, „on je iba sklamaný, pretože som mu to nevysvetlila. Nie je pravda, že ma nenávidí. Bolo mu to vidieť v očiach, mal tam ľútosť a rozčarovanie a nie nevraživosť. A hovoril, že teba bude vždy nenávidieť. Keby to vedel, pochopil by, Severus, ty si predsa nezaslúžiš, aby ťa nenávidel a ani ty jeho…“
„Prestaň,“ opäť ju prerušil, tentoraz však ľadovým tónom, „môžeš si za to sama, nemala si sa prezradiť. Je to tvoja vina, že ťa Potter odmieta, tvoja hlúposť. A neopováž sa ma ešte raz presviedčať o tom, aby som mu niečo povedal, pretože to nikdy nespravím, rozumela si?“
„Severus, prosím…“
„Nie a koniec, už sa o tom nebudeme baviť a teraz bež domov!“ naštvane ukázal na dvere.
——
Keď si však Harry myslel, že zlou stredou jeho problémy skončili, čakala naňho ešte sobota. Predtým však stihol na štvrtkovej dvojhodinovke Herbológie porozprávať Ronovi všetky podrobnosti zo stredajšej schôdze. Preberali získané informácie aj napriek nesúhlasným pohľadom a frflaniu Hermiony. V piatok ho poprosila Tonksová, aby za ňou večer prišiel a zdôrazňovala, že by mal prísť sám. Nevedel síce, čo si má myslieť, ale navzdory tomu sa šuchtal smerom k jej kabinetu. Na jeho veľké prekvapenie sa v jej byte nachádzal Sirius.
„Čo tu robíš?“ opýtal sa ho podozrievavo v momente, ako sa vyobjímali a Tonksová sa s ospravedlnením vzdialila.
„Prišiel som sa porozprávať. Čo škola? Snape ťa neotravuje?“
„Nechýba tradičné oslovenie?“ zasmial sa Harry, „Je to v pohode. Všetko ostalo po starom, žiadna zmena a žiadna zmienka o Susan. Čo ty a ona?“ zabolelo ho, keď si na ňu spomenul, ale nemienil dať nič najavo. Vlastne ho ten prvotný hnev na ňu už prešiel, ale zabudnúť aj tak nedokázal.
„Je to v poriadku, pokúsim sa Snapa ignorovať, kvôli Susan. Dosť mi na nej záleží. Len dúfam, že to isté spraví aj on.“
„To je fajn, prajem vám to,“ povedal trocha skľúčene.
„Ale prišiel som sa porozprávať o tvojich hodinách… Počkaj,“ zarazil ho, pretože sa nadychoval k protestom, „Susan hovorila, že máš toho v škole veľa. Vlastne mi povedala, aby som sa na to opýtal teba. A ja sa teda pýtam a chcem počuť pravdu. Prečo už nechceš chodiť na hodiny?“
„Ale veď to je aj pravda,“ snažil sa o presvedčivý tón, „v škole je toho veľa, až do večera sme v knižnici. Všetko prezeráme a večer potom študujeme knihy. Zajtra je konkurz a keď sa zloží tím, bude treba minimálne päťkrát do týždňa trénovať. Štyria nováčikovia a za dva mesiace prvý zápas. Musíš uznať, že je toho priveľa,“ usmieval sa.
„Našli ste niečo?“ spýtal sa so záujmom.
„Nie, ja s Ronom prezeráme police či tam nie je nejaká tajná priehradka, ale zatiaľ nič. Hermiona študuje knihy, hľadá odkaz alebo niečo podozrivé, ale zatiaľ bezvýsledne. Môžeme vynášať len jednu knihu, preto to ide tak pomaly a aj to som rád, že som vôbec prehovoril Tonksovú.“
„No čo,“ zahundral zamyslene, „bude to chcieť čas. Iné problémy nemáš?“ Harry zavrtel hlavou, „Harry, skutočne nie je za tými hodinami nič iné?“
„Veď ti to vravím,“ odpovedal úplne bezstarostne, „mám toho veľa a okrem toho, oklumenciu zvládam a hrabať sa niekomu v hlave, to nechcem. Keby som mal toho menej, tak by som snáď aj prehovoril Tonksovú na nejaký trest a prišiel by som,“ zachechtal sa.
Zdalo sa, že Siriusa presvedčil. Cítil sa však hnusne, klamať mu, to bolo to posledné, čo by chcel. Ale s týmto sa musí pobiť sám. Okrem toho sa hanbil, keby aspoň poznal pravdu. Takto si však mohol len domýšľať, čo bolo medzi otcom a Snapom. Strávili spolu skvelú hodinku.
——
V sobotu ráno sa zobudil do krásneho slnečného rána. Výborné podmienky na metlobal, respektíve na metlobalový konkurz. Konečne si prečítal zoznam od McGonagallovaj a s hrôzou zistil, že sa doň prihlásilo dvadsaťsedem študentov. Čo bola takmer polovica fakulty.
Zobudil teda Rona a spoločne sa vybrali na raňajky. Cestou sa k nim pridala aj Hermiona, ktorá na nich tradične čakala v spoločenskej miestnosti. Zabrzdila ho však Katie Bellová.
„Harry, Ron, dnes o druhej, nie že zabudnete,“ strachovala sa a oni prevracali oči. „Stretneme sa v šatni, bude toho veľa a Harry, budeme sa musieť dohodnúť na tréningoch, aj na tom kapitánstve a bude sa musieť vyplniť žiadosť na zabezpečenie štadióna na tréningy aspoň na dva mesiace dopredu, dobre? Tak sa zatiaľ majte!“ a letela preč.
Harry a Ron na seba užasnuto pozreli.
„Nepripomína ti niekoho?“ zachechtal sa Ron.
„Iste. Angelinu Johnsonovú,“ usmial sa Harry, „mohla by to kapitánstvo zobrať. Ja som ani nevedel, že treba vypĺňať nejaké formuláre.“
„Alebo Olivera Wooda, tiež fanatik,“ doplnil Ron.
„Tak pôjdeme už konečne na tie raňajky? Alebo tu chcete stáť až doobeda?“ húkla po nich Hermiona.
Radšej ju poslúchli. Celou cestou sa bavili a nadchádzajúcom konkurze a počúvali pritom hundranie Hermiony. A práve konkurz bol hlavnou témou diskusií v niekoľkých posledných dňoch. Väčšinou sa preberali možnosti jednotlivých uchádzačov dostať sa do tímu. Našli sa však aj také skupinky, ktorých hlavným bodom diskusií bol nový kapitán. Boli to väčšinou chichotajúce sa dvanásť až štrnásťročné dievčatá. A Ron sa na tom ohromne zabával.
„Aha, sovy,“ ukázal Neville na húf vtákov, ktorý práve vletel do Veľkej siene. Zovšadiaľ sa ozýval šuchot krídel a sovy si začali hľadať príjemcov listov a balíčkov. Preletovali im nad hlavami v snahe čo najskôr predať zásielku.
„Dávajte si pozor na taniere, aby vám ich neoto…“ zachechtal sa Seamus.
Na veľké Ronovo prekvapenie pristál pred jeho tanierom cudzí výr a natrčil paprčku. Ten si odviazal list a začudovane pozrel z Harryho na Hermionu. Výr si upil z jeho džúsu a odletel.
„Kto mi môže písať?“ obracal v rukách list, na ktorom nebolo okrem jeho mena nič napísané.
„Tak ho otvor, nie?“ povedal Harry.
„Možno ti píše Muriel,“ zaškľabila sa naňho jeho sestra.
Ten po nej hodil znechutený pohľad cez Nevilla, pretože si zvykol sadať oproti priateľom a to z toho dôvodu, aby sa nemusel pozerať práve na svoju sestru a jej priateľa. Zdržal sa však komentára a zvedavo otvoril list. Harry ho pritom pozoroval. Ron sa začítal do listu. Výraz jeho tváre sa menil každým prečítaným slovom. Každým prečítaným riadkom očervenieval stále viac a viac, každou prečítanou informáciou sa mu obličaj deformovala. Najprv to bolo nechápanie a keď si prečítal list druhý krát, tak to bola nechuť až nenávisť. Harrymu sa tento výraz vôbec nepáčil a pozrel na Hermionu, ktorá na tom bola rovnako.
„Ron,“ začal opatrne nespúšťajúc kamaráta z dohľadu, „kto ti píše?“
Ten naňho pozrel a vyzeral absolútne duchom neprítomný. Prvotný šok ho však rýchlo prešiel.
„Kto mi píše?“ vyštekol Ron hystericky a podával mu list. „Na, len si to prečítaj…“