Harry sa na druhý deň zobudil v absolútne skvelej nálade. Nevedel prečo, ale bolo mu dobre. Ron mal so vstávaním problémy, počas prázdnin si zvykol riadne predĺžiť spánok. Aj keď bola nedeľa, Harry ho s úškrnom zobudil a zahučal naňho, aby si zvykal. S nevôľou sa teda obliekol, nechápajúc kamarátovu dobrú náladu.
V spoločenskej miestnosti ich už čakala Hermiona. Jej nálada sa našťastie od večerného incidentu výrazne zlepšila, sedela na pohovke spolu s Ginny a niečo preberali. Ron si chcel sadnúť, ale Harry mal podozrenie, že by mohol zadriemať, tak ho zdrapil za košeľu a ťahal preč. Spolu s Hermionou sa vybrali na raňajky.
Na raňajkách im profesorka rozdávala rozvrhy, čo bol dosť zdĺhavý proces, pretože ho musela s každým šiestakom preberať osobne. Keďže si Ron zabudol potvrdenie o dosiahnutej úrovni VČÚ, musel utekať naspäť do veže. Našťastie bola nedeľa, takže nevadilo, že si raňajky predĺžili. Hermiona trocha zvoľnila svoje štúdijné tempo a nakoniec sa rozhodla robiť MLOK-y z OPČM, Elixírov, Transfigurácie, Čarovania, Herbológie, Aritmancie a Starobylých rún.
Harrymu profesorka povolila predmety, ktoré boli potrebné k aurorstvu. To znamenalo študovať OPČM, Elixíry, Transfiguráciu, Čarovanie a Herbológiu. Ešte ho upozornila, že koncom týždňa, poprípade začiatkom ďalšieho, mu dá zoznam uchádzačov do metlobalového tímu a on zorganizuje konkurz. U Rona vyjadrila so slabo skrývaným pohoršením pripomienku, že si vybral rovnaké predmety ako Potter. Začarovala im rozvrhy a oni počkali, kým sa vzdialila k Parvati a Lavender. Potom sa vrhli na preštudovanie rozvrhov.
„To nie je vôbec zlé,“ vyhŕkol Ron nadšene, „aj tých voľných hodín je dosť.“
„Ronald, to neznamená, že to bude ľahšie. Nezabúdaj, že sa budeme pripravovať na MLOK-y,“ prskla Hermiona a vyšklbla Harrymu rozvrh, ten si zobral zase jej.
„Ty nemáš žiadnu hodinu voľnú?“ opýtal sa súcitne Harry, keď si prečítal jej hodiny.
„Nie, ale ja budem študovať sedem predmetov na rozdiel od vás,“ zafrflala.
„Prečo musíme mať Elixíry vždy v pondelok? Ja mám potom pokazený celý týždeň,“ sťažoval sa oproti sediaci Neville.
„Neville, mne kazí Snape celý život,“ odvetil mu Harry s úsmevom, „a je jedno, či s tým začína v pondelok alebo v stredu.“
Ozval sa všeobecný smiech, iba Hermiona ho podráždene štuchla do ramena.
„Ja našťastie Elixíry nemám, inak s vami súcitím,“ pridal sa Seamus s úškľabkom. Dean vedľa neho zazeral.
„Z našej fakulty budeme na Elixíroch iba my štyria,“ podotkla zamyslene Hermiona.
„No, na Snapa to bude viac ako dosť,“ zachechtal sa Harry a Neville sa zatváril vydesene.
——
Hagrid ich čakal s pripravenými hrnčekmi a postavenou vodou na čaj. Mal pre nich prichystané aj svoje povestné kamenné koláče a fondány, ale tie radšej neochutnali. Rozprávali sa o Ministerstve a aj o následných udalostiach. Hagrid nepatril k tým, čo by sa zbytočne vypytovali, takže mu Harry nebol prinútený klamať. Na pretras prišla aj hodina Starostlivosti o čarovné tvory, Hagrid celkom okate vyjadril sklamanie, že ani jeden z nich sa nerozhodol jeho predmet ďalej študovať. Ale pochopil to.
Rozprával im o pokrokoch, ktoré zaznamenal jeho nevlastný brat, o ich hodinách angličtiny, aj o myšlienke zaškoliť ho za pomocníka. Všetkých troch táto predstava vystrašila, tvárili sa však statočne.
Pýtal sa ich, kedy by ho chceli ísť navštíviť, zdôvodňoval to tým, že Grawp sa ich nevie dočkať. Tých však toto vyhlásenie skôr vydesilo ako nadchlo. Ale boli ušetrení ďalších výhovoriek a pretvarovaní, pretože sa blížil čas obedu a im sa začali dosť hlučne pripomínať žalúdky.
——
Po dlhom a výdatnom obede Ron prehovoril Hermionu a Harryho, aby aspoň na chvíľu vyšli von, užiť si slnka, než sa vydajú na výpravu do knižnice. Na Hermionine námietky, že boli vonku, keď šli navštíviť Hagida, obaja zareagovali dosť odsudzujúco. Nakoniec sa nechala presvedčiť a zvalili sa pod svoj obľúbený strom na kraji jazera a dve hodiny debatovali o hocičom. Vonku bola takmer celá škola, väčšina si chcela užiť posledný prázdninový deň.
„Som zvedavý, čo nám povie Pinceová, keď sa tam teraz ukážeme,“ mrmlal nespokojne Ron, ktorý sa nechcel vzdať leňošenia a dával im to na známosť počas celej cesty do knižnice. A mal pravdu.
„Premerlina, čo tu robíte?“ vypískla na nich. „Slečna Grangerová! U vás by som to pochopila, ale i tak mi nejde do hlavy, čo tu robíte, keď ešte nezačal ani školský rok a vás, pán Potter, tu vidieť je zázrak a vy, pán Weasley, keby som nevidela vaše vlasy, tak ani neviem, kto ste!“
„Madam Pinceová, chceli by sme si overiť isté teórie, na ktoré sme narazili cez prázdniny a nemôžeme čakať do začiatku roka,“ vysvetľovala diplomaticky Hermiona a zazerala na tých dvoch, pretože sa chechtali do dlaní.
Nakoniec im vďaka Hermione, ktorá tu mala vybudované dobré meno, povolila vstúpiť do knižnice. Samozrejme ich upozornila na správanie sa v jej svätyni a upozorňovala, že za porušenie pravidiel ich bez milosti vyrazí. Rozdelili si oddelenie dejín, každý si zobral na starosť jednu policu a listovali jednu knihu za druhou. Hermiona im zdôrazňovala, aby sa nespoliehali na názov knihy, ten mohol byť, podľa jej názoru, zavádzajúci.
„Hľadajme najprv zmienku o chrýzose. Prezerajte list po liste, či o ňom nenájdete záznam,“ šepkala.
Hľadanie bolo nielenže otravné a nudné, ale i uspávajúce. Po hodine toho mal dosť najmä Ron, ale chcel sa pred Hermionou ukázať a tak poctivo listoval, statočne zakrývajúc zívanie.
„Idem sa jej opýtať, čo treba na trvalý prístup do zakázanej časti a či sa môžu odtiaľ vynášať knihy,“ zašepla im a odkráčala za knihovníčkou.
Harry po očku pozoroval rozhovor dvoch milovníčok kníh a v duchu držal palce tej mladšej. Staršia vyzerala, akoby nemohla uveriť tomu, čo jej Hermiona hovorí. Krútila hlavou a vytriešťala na ňu oči, Hermiona sa zase na ňu usmievala od ucha k uchu a presviedčala ju širokými gestami. Nakoniec dosiahla to, čo chcela a naradostene sa k nim vracala s pergamenom v ruke.
„Tu máš,“ dávala ho Harrymu, „bolo to ťažké, nechcela mi to potvrdenie dať. Nakoniec som ju prehovorila, že tie knihy budem čítať ja, vám dvom by nedala nič. A na tebe je, aby si to potvrdenie priniesol podpísané.“
„A je jedno, kto ho podpíše?“ opýtal sa prezerajúc pergamen.
„Ak nájdeš nejakého učiteľa, kto ti to podpíše, tak ti zagratulujem. Uvedom si, že sú to knihy zo zakázanej časti,“ šepkala významne. „Čo keď sa dostanú do rúk nejakému prvákovi?“
„Ale veď na ne budeme dávať pozor,“ ozval sa Ron.
„Ja viem, ale o tom budeš musieť presvedčiť nejakého učiteľa,“ uprene sa dívala na Harryho.
„Viem koho presvedčím, možno. Tonksovú,“ uškrnul sa Harry.
Cestou do Tonksovej kabinetu Harry rozmýšľal, že skutočne jedinou osobou, ktorá by mu mohla toto povolenie vystaviť, je práve ona. McGonagallová by mu to asi obúchala o hlavu. Ale bude to ťažké. Na chodbách nezahliadol nikoho, až na pár duchov, ktorí si ho zjavne nevšímali. Mal to tu rád a najmä v noci.
Vstúpil do učebne Obrany a vybral sa ku schodom do kabinetu. Napadlo mu, že bol v každom kabinete ich doterajších piatich profesorov a najviac sa mu páčil ten Lupinov. Ktovie, čo si vymyslela Tonksová. Zaklopal a ozvalo sa tlmené ďalej. Vstúpil a rozhliadol sa. Miestnosť vyzerala ako obyčajný kabinet s písacím stolom uprostred a dvoma stoličkami pred ním. Za stolom bola normálna kartotéka a nad ňou sa vynímala mapa Anglicka. V rohu stála šatníková skriňa a pri okne sekretár s knihami a fotkami. Nestačil si pozrieť fotky, pretože vo dverách vedúcich do bytu sa objavila ružová hlava.
„Čauko, Harry, takže si ma nakoniec prišiel navštíviť. A kde je ostatok? Poď ďalej.“ A zmizla vo dverách.
Harry vošiel do malej, útulnej obývačky, ktorá hýrila farbami. Ani nemusel vedieť, kto tu býva, ale podľa farieb to hneď zistil.
„Prepáč, neprišiel som ťa navštíviť, ale ako vidím, tak už spoločnosť máš,“ usmial sa na červenovlásku usadenú na pohovke so šálkou v rukách. „Ahoj, Ginny.“ Tá sa naňho uškrnula.
„Áno, mám,“ ukázala mu na kreslo aby si sadol a sama sa usadila do ďalšieho. „Aspoň niekto si na mňa spomenie,“ povedala vyčítavo, ale s úsmevom. „Tak prečo si teda prišiel?“
„Niečo by som od teba potreboval.“ Podával jej pergamen.
„No jasne, to vieš, kde ma hľadať,“ začala študovať potvrdenie.
„Ale no tak, Tonksová, hovoríš, akoby sme nikdy nemali prísť,“ odvetil dotknuto.
„A po mne chceš, aby som ti toto podpísala?“ spýtala sa prekvapene, keď ho dočítala. „To nemôžeš myslieť vážne!“
„Práveže myslím,“ žiarivo sa usmieval.
„Čo to je?“ vyzvedala Ginny a naťahovala sa za pergamenom.
„Vieš si predstaviť, aké problémy budem mať, keď sa nejaká stratí?“ Ružová hlava sa jej v rozčúlení menila na tyrkysovú.
„Nestratí sa nijaká. Sľubujem,“ presviedčal ju a pritom sa stále zubil.
„Vy traja si nikdy nemôžete dať pokoj, že?“ zasmiala sa Ginny, keď dočítala pergamen. S úsmevom krútil hlavou.
„A načo to vlastne potrebujete? Čo hľadáte?“ pýtala sa už trocha umiernene Tonksová.
„To je jedno, no tak. Nemôžem s tým ísť za McGonagallovou, zabila by ma. Tonksová, no, ty si naša jediná možnosť,“ už doslova škemral so psími očami. Ginny sa na ňom zabávala.
„Harry, mne sa to vôbec nepáči,“ krútila ružovou hlavou a uprene naňho hľadela.
„Mne sa nepáči vecí,“ mávol rukou, „no tak, Tonksová, prosím. Mám si kľaknúť?“ opýtal sa vyzývavo.
„Nemusíš si kľakať!“ vyhŕkla, „Harry, keď ti to podpíšem, tak mi budeš ručiť vlastnou hlavou!“ húkla naňho.
„Čím len chceš,“ povedal s úsmevom. Ona si zobrala brko a váhavo pozerala striedavo na pergamen a Harryho.
„Podpíšem to, ale brať budete naraz len jednu knihu.“ Prikývnutie hlavou. „A budeš ju mať stále pri sebe.“ Ďalšie prikývnutie. „Aj keď budeš na metle.“ Zdvihnutie obočia. „A keď budeš spať, budeš ju mať pod vankúšom.“ Opäť prikývnutie. „Nenecháš ju bez dozoru!“ Horlivé zavrtenie hlavou. „Tak dobre,“ vzdychla a podpísala.
„Tonksová, ty si zlato, ďakujem,“ chňapol po pergamene. Ginny ich pobavene sledovala.
„Čo povedala Pinceová, keď ste tam prišli?“ opýtala sa.
„Bola doslova nadšená, asi si dáva upokojujúci elixír,“ škeril sa. Tonksová sa konečne zachichotala.
„Už máš zapojený kozub?“ opýtal sa jej len tak mimochodom.
„Zapojili ho hneď,“ zarazila sa a pozrela ostražito na Harryho. „Nie, nie, nie, na to zabudni! Púšťať ťa budem len na hodiny a schôdze. Nemysli si, že som prestupová stanica.“ Ginny vyprskla.
„Len som sa pýtal,“ odvetil nevinne. „Prosím ťa, odkáž Susan, že to zatiaľ vyzerá na stredu. Túto môžem o štvrtej. Potom sa uvidí,“ poprosil.
„Dobre. Už ideš?“ spýtala sa, keď ho videla vstávať.
„Áno, ponáhľam sa a ešte raz veľmi pekne ďakujem. Máš to u mňa. Ďakujem a majte sa,“ kývol im a štartoval preč.
„Harry, počkaj!“ húkla za ním Ginny a dobehla ho pri schodoch. Otočil sa k nej so spýtavým pohľadom.
„Chcela som sa ospravedlniť za ten včerajšok. Za to Deanovo vyzvedanie,“ pozerala mu do očí, „ ja som mu totiž…“ S úsmevom jej skočil do reči.
„Ty sa tým netráp, nič sa nestalo,“ pohladil ju po pleci, „zatiaľ sa maj, uvidíme sa.“
A nechal ju stáť prekvapene na schodoch.
„Nie je nejaký divný?“ spýtala sa Tonksová, keď sa Ginny vrátila.
„Je,“ odvetila zamyslene. „Tak, kde sme to skončili?“
——
„Máš?“ spýtala sa prekvapene Hermiona, keď Harry udýchane dobehol k nim a prisadol si. Prikývol a vysvetlil, že ručí vlastnou hlavou. Hermiona šla dať potvrdenie knihovníčke, ktorá asi desať minút neveriacky kontrolovala jeho pravosť. Nakoniec dovolila vynášať knihy zo zakázanej časti iba Hermione. Ten deň stihli poprezerať zakázané oddelenie, rozhliadali sa, aby vedeli kde v ktorej časti sa vyskytujú aké odvetvia. Harrymu sa okamžite zapáčilo oddelenie liečiteľstva a prehováral Hermionu, aby odtiaľ vyniesla knihu s názvom Magické kamene v rukách šamanov. Pozerala sa naňho, akoby práve pretrpel silnú meningitídu a on len mykal plecami.
„Niekde predsa začať musíme a tu je v názve aj kameň aj liečiteľ,“ dodal na ospravedlnenie. Ron sa zachechtal a Pinceová po nich hodila varovný pohľad.
Hermiona si napokon vybrala z normálnej časti Staroveké kúzelnícke legendy, dosť hrubú knihu. Keď ju zbadal Ron tak zbledol a vzápätí vyfasoval Zbierku povestí, tá mala prijateľnejšiu hrúbku. Po večeri sa pousádzali v klubovni na čalúnený gauč, ku ktorému patril široký stolík s dvomi kreslami rovnakej bordovej farby, akú mal gauč a každý sa venoval svojej knihe.
——
„Daj mi ich,“ vrkla po Harrym Hermiona pri raňajkách. Práve si zobral Proroka od sovy, ktorá jej ho priniesla. „Vy budete mať hodinu voľna, môžeš si ich prečítať potom,“ a rozložila si ho pred seba.
Ron pozrel na Harryho súcitným pohľadom a napchal si do úst vajíčka, aby zadusil nával smiechu. Harry len mykol plecami a či chcel alebo nie, jeho pohľad zavadil o nepekný Deanov. Začínalo mu to celkom vadiť, ale pokojne počkal, kým ten svoj neodvráti. Pokojne, v duchu ním lomcovala zlosť.
Po prvej voľnej a druhej nudnej opakovacej hodine Čarovania prišla na rad dvojhodinovka Elixírov. Chrabromilská štvorka sa odhodlane pustila na cestu do žalárov. Pred učebňou už postávali študenti, Harry poznal troch Bystrohlavčanov a jedného Bifľomorčana a taktiež štyroch Slizolinčanov. Parkinsonová vyzerala, že má prinajmenšom chuť niečo vyprovokovať, ale keďže nebola pri nej jej ochranka, tak len v tichosti a s nepríjemným výrazom niečo preberala so Zabinim. Vedľa nich stál s arogantným a namysleným výrazom Malfoy a chudý Nott.
„Dovnútra,“ ozvalo sa od práve roztvorených dverí. Harry a Ron na seba pozreli a zdvihli obočie. Stále príjemný Snape, tak ako vždy. Pred Harrym sa šuchtal dnu prestrašený Neville. Posunuli sa k laviciam, Harry s Ronom a Hermiona s Nevillom boli pred nimi.
„Sadnúť,“ zavelil druhý krát. Založil si ruky na prsia a prechádzal po nich nevraživým pohľadom. Chvíľu sa pristavil na Harrym a opovržlivo vytiahol kútiky úst. Ten z neho nespúšťal oči.
„Na začiatok vám musím ozrejmiť,“ začal sa prechádzať pomedzi lavice, „prečo sa tu stretávame v takomto, pre mňa nepochopiteľnom, zložení. Bol som prinútený upustiť zo svojich zásad a miesto čisto vynikajúcich prijať aj tých, čo prekonávajú očakávanie. Inak by táto trieda zívala prázdnotou. I keď sa nájdu medzery v hodnoteniach poniektorých z vás,“ pozrel na Harryho, „nechápem, ako niekto, kto tu päť rokov dosahuje menej ako podpriemerné výsledky, môže spraviť skúšky na vynikajúcu,“ potom preniesol pohľad na rozklepaného Nevilla, „a absolútnou záhadou mi ostáva, ako sa mohol do mojej triedy vrátiť niekto, kto nie je schopný vytvoriť niečo aspoň zďaleka podobné elixíru.“
Ozvalo sa pišťavé chichotanie Parkinsonovej a súhlasné zamrmlanie Zabiniho. Malfoy sa len zaškľabil. Neville mal pohľad vrazený do stola.
„Nebudem vám hovoriť, aké dôležité sú tieto dva roky pre prípravu na MLOK-y. Predpokladám, že to došlo dokonca aj vám. Ale ubezpečujem vás, že pre mnohých, ktorí tu teraz sedia, bude získanie MLOK-a iba zbožným želaním,“ nenávistný pohľad na Harryho, „zameriavať sa budeme na prípravu elixírov, ktoré sa bežne zadávajú na skúškach MLOK-ov.“
So šušťaním sa presunul pred katedru a vytiahol prútik.
„Dnes sa pokúsite pripraviť dokrvovací elixír. Prísady aj postup nájdete na tabuli, máte na to necelé dve hodiny, oznámkovaní budete rovnako ako na MLOK-och, tak začnite,“ a mávol prútikom. Na tabuli sa zjavili popísané prísady aj s následným postupom. Snape si sadol za katedru a hádzal po nich skúmavé a nepriateľské pohľady.
Harry si rozložil kotlík a založil oheň. Pozrel na tabuľu a plánoval zájsť do skrine pre potrebné prísady. Potom začal pracovať, presne podľa postupu. Poporiadku pridával presné množstvá prísad, miešal podľa pokynov. Jeho elixír nabral zelenú farbu presne v tej chvíli, ako ozelenel Hermione, pracujúcej pred ním. Hodila po ňom očkom a zdvihla obočie, Ronov bol oranžový. Teraz už len miešať, osemkrát v smere, štyri proti smeru hodinových ručičiek. Všetko zopakovať dvanásťkrát. Elixír začal ružovieť až sčervenal. Hotovo. Harry odstavil kotlík, schladil elixír.
„Koniec,“ zavrčal Snape. „Naberte vzorky, označte ich a prineste na oznámkovanie. Do budúcej hodiny chcem polmetrovú prácu na tému Dokrvovacieho elixíru. Netreba pripomínať, akým štýlom budú úlohy oznámkované.“
Harry naplnil svoju označenú fľaštičku vzorkou elixíru a po očku zbadal, ako ho sleduje Parkinsonová. Niečo ho navádzalo k ostražitosti. Začal sa nenápadne babrať pri kotlíku, vzápätí ho kúzlom vyčistil. Odniesol vzorku k stolu profesora, ktorý kvalitu Harryho elixíru prešiel bez povšimnutia. Bol presne taký istý, aký ho mala Hermiona, ktorá ho nasledovala. Keď sa vracal k svojmu stolu, ozval sa zvuk rozbíjajúceho skla.
„To mi je strašne ľúto,“ zapišťala ironicky Parkinsonová, „nechcela som,“ čupla si k rozbitej vzorke, aby zistila, komu ju rozbila. „Potter,“ zákerne sa uškrnula, „prepáč a kotlík si si už vyprázdnil.“
Zabini len veľmi ťažko skrýval úškľabok. Všetkým bolo jasné, že si to naplánovali. Hermiona vybuchla.
„To si spravila schválne,“ húkla po nej nevraživo. Tá sa len uškŕňala. Ron vyzeral, že po nej skočí.
„Vážne? Tak mi to dokáž!“
„Ticho!“ zavelil Snape, „Slečna Grangerová, ak máte nejaký dôkaz, tak ho predložte. Strhávam Chrabromilu desať bodov za vaše nepodložené a bezočivé vrieskanie. A vy, pán Potter, tentoraz to bude bez známky,“ uškrnul sa.
„To nebude potrebné, pán profesor,“ povedal pokojne Harry a držal rozčúlenú Hermionu za zápästie. „Mal som pocit, že sa stane nejaká nehoda. Pre istotu som si naplnil dve fľaštičky,“ a vytiahol z vrecka druhú vzorku. „Nech sa páči a Pansy, prosím ťa, nabudúce si dávaj pozor na rukávy svojho habitu,“ zaškľabil sa na vyjavenú Parkinsonovú.
Ron sa začal pochechtávať a Hermiona sa víťazne uškŕňala. Snape sa to rozhodol nekomentovať, len na Harryho hodil jeden ironický pohľad. Keď odchádzali, zanechávali za sebou nevraživé a nenávistné tváre Slizolinčanov.
„To bolo skvelé,“ smial sa Ron, keď si sadali k obedu. Všetci štyria sa smiali celou cestou zo žalárov.
„Čo sa vám zase podarilo, že ste takí veselí?“ usmiala sa na nich Ginny, ktorá tu sedela sama.
„Harry vybabral s Parkinsonovou.“ Hermiona jej s pobavením vysvetlila, čo sa stalo.
„No, celkom sa mi darilo, nedostal som trest, neobral som fakultu o body, môj elixír sa nápadne podobal na Miin. Fajn hodina,“ s Ginny sa na seba uškŕňali.
„Nápadne podobal. Bol lepší!“ vyhŕkla Hermiona, ale bolo vidieť, že jej toto prehlásenie robilo problémy.
„Ako si vedel, že máš naplniť aj druhú vzorku?“ vyzvedal Ron, ktorý si už stihol kopcom naplniť tanier.
A tak im vysvetlil, že ho Parkinsonová celú dobu pozorovala. Zdalo sa mu to zvláštne, spravil to len pre istotu.
„Ja si myslím, že toto bol len začiatok, oni sa neuspokoja len so sabotovaním. Musíme si dávať pozor,“ povedal Harry.
„A pre istotu naberať po dve vzorky,“ zamyslela sa Hermiona.
„Neverím, že použijú rovnaký trik dvakrát,“ protestoval Harry.
„A ja si zase nemyslím, že by bol Snape šťastný, keby som mu položil na stôl dva podobné oranžové hnusy, aké som spravil dnes,“ zachechtal sa Ron. Neville zaúpel, mal rovnaký názor, jeho vzorka bola ružová.
„My sme mali zase Tonksovú,“ chichotala sa Ginny.
„Čo všetko sa jej podarilo porozbíjať?“ zaceril sa Harry pri predstave Tonksovej za katedrou.
„Nebolo to až také hrozné…“ nedohovorila, pretože si prisadol Dean, ktorý ju zobral za pás a pobozkal. Ron očervenel, bolo vidieť, že podobné prejavy náklonnosti k jeho sestre sa mu nepáčia, zdržal sa však komentára. Harrymu nálada klesla pod bod mrazu a do následného hovoru sa nezapájal. Sústredil sa na to, aby mal stále plné ústa a na Ginny sa už nepozrel. Pre istotu.
——
Na hodinu Obrany sa všetci veľmi tešili, nevedeli sa dočkať a boli zvedaví, ako sa bude Tonksovej dariť a aj čo si pre nich pripraví. Pár minút pred začiatkom hodiny sedeli netrpezlivo v učebni spoločne so všetkými, ktorým sa podarilo dosiahnuť požadovanú známku na VČÚ. Harry a Ron si sadli do tretej ľavice, za nimi sedela Hermiona s Nevillom.
„Dobrý deň,“ spustila, keď sa pred nich postavila už v klasickom štýle s fialovými vlasmi a širokým úsmevom. „Myslím, že prvú hodinu by sme mohli obetovať vzájomnému zoznámeniu sa. Druhú som chcela venovať opakovaniu minuloročného učiva.“ Ozval sa hurónsky smiech. „Bude však lepšie, keď sa začneme zaoberať tohtoročným učivom.“
S úsmevom si zobrala do rúk zoznam žiakov.
„Najprv sa vám predstavím ja a potom vás budem vyvolávať podľa abecedy a vy mi poviete, čomu by ste sa chceli venovať po skončení školy. Takže, volám sa Nymphadora Tonksová,“ krstné meno jej šlo ťažko z úst, Harry sa uškrnul, „pre vás profesorka Tonksová,“ zazubila sa na Harryho, Rona a Hermionu. „Som tu z poverenia Ministerstva a som aurorka, mimochodom metamorfmagička. Čo to znamená si vysvetlíme neskôr,“ dodala, pretože sa začal šíriť nechápavý šum.
Začala čítať mená. Študenti sa stavali a oznamovali jej vytúžené povolanie. Hermiona jej povedala, že sa ešte nerozhodla, čo by chcela robiť a ona jej s úsmevom odvetila, že nech sa pustí do čohokoľvek, výsledok bude vždy pozitívny. Začali sa ozývať posmešné pazvuky zo strany Slizolinčanov, ale Tonksová ich uzemnila prísnym pohľadom.
„Malfoy Draco,“ práve vyvolala svojho bratranca, ale nemihla ani brvou.
„Auror, pani profesorka,“ odvetil s arogantným úškrnom.
„Pch,“ vyletel Ron a zazeral na Malfoya. Harry ho okamžite chytil za ruku.
„Máš nejaký problém Weasley?“ obul sa ten doňho.
„Áno,“ vyhúkol a striasol zo seba Harryho ruku, „nechápem, ako sa chce stať aurorom niekto, kto má otca zavretého v Azkabane za smrťožrútstvo,“ celý očervenel a sprevádzal ho súhlasný šum Chrabromilčanov a ostatných.
„A ja zase nechápem,“ Malfoyova tvár sa zvraštila, „ako sa opovažuje ozývať chudák ako ty, ktorého otec robí hanbu nielen sebe a svojej rodine, ale celej slušnej čarodejníckej spoločnosti.“
„Ticho,“ zhúkla na nich nahnevaná Tonksová, „obom fakultám stŕham desať bodov. Tentoraz to bude bez školského trestu, ale upozorňujem vás, že si zo svojich hodín nemienim nechať spraviť nejaké smetisko s rozhádanými kohútmi. Je mi jedno, či máte medzi sebou nejaké nevyrovnané účty, tu ich riešiť rozhodne nebudete.“
Škaredo zazerala z Rona na Malfoya. Ron vyzeral, že ho to mrzí, mal previnilo sklonenú hlavu a pozeral do stola, Malfoy však pôsobil viac ako spokojne. Tonksovej medzitým vlasy zhnedli a pokračovala vo vyvolávaní. Stále však hádzala nespokojný pohľad po Ronovi. Všetkých jej výbuch prekvapil a zarazil.
Pokračovala ďalej, Harry jej povedal o aurorstve a tá s úsmevom odvetila, že to je všeobecne známe, načo Slizolinčania pobúrane šumeli a Ron jej taktiež povedal o aurorstve, opatrne k nej zdvihol oči a ona sa naňho slabo usmiala.
Na začiatku druhej hodiny Tonksová vysvetlila najmä Patilovej a Brownovej, kto je metamorfmág a názorne im ukázala pár známych fínt, vďaka čomu sa atmosféra stala znesiteľnejšou a príjemnejšou. Okrem Slizolinčanov sa smiali všetci, vrátane Tonksovej.
„V šiestom ročníku sa naučíme kúzliť neverbálne. Všetci by ste sa mali snažiť naučiť ovládať tento spôsob čo najrýchlejšie, pretože sme sa s pánom riaditeľom rozhodli vyhlásiť školský duelantský turnaj, ktorý začne prebiehať na začiatku druhého polroku. Prihlásiť sa môže ktokoľvek a iste uznáte, že neverbálne kúzlenie je výhodnejšie ako to verbálne. Vie mi niekto povedať prečo? Áno, slečna Grangerová?“
„Pretože pri neverbálnom kúzlení získavame na svoju stranu moment prekvapenia, keďže protivník nevie, aké kúzlo použijeme a v ktorom okamihu, pani profesorka,“ Hermiona sa na ňu uškŕňala.
„Správne, päť bodov pre Chrabromil.“
Vysvetľovala im spôsob neverbálneho kúzlenia a dôležitosť koncentrácie a silnej vôle mysle. Odporučila Všeobecnú príručku kúziel pre šiesty ročník, kde bolo neverbálne kúzlenie do podrobností opísané. Po prednáške, pri ktorej sa jej podarilo len raz zakopnúť o vlastnú stoličku, mala nasledovať ukážka neverbálneho odzbrojovania.
„Keďže mi je známe, že sa vo vašej triede nachádza množstvo študentov, ktorí vďaka istej tajnej študentskej organizácii ovládajú slušné techniky obrany a útokov, predpokladám, že sa do duelantského turnaja budete prihlasovať vo veľkom počte. A taktiež mi je známe, že sa vo vašej triede nachádza študent, ktorý celkom slušne zvláda neverbálne kúzlenie a ja by som ho poprosila, aby mi pomohol predviesť jednu či dve ukážky,“ milo sa usmievala na Harryho, ktorý sčervenel a najradšej by sa vyparil. Ron ho začal s úškrnom poháňať údermi do pliec. Harry pozeral na Tonksovú dosť rozladene.
„No tak, pán Potter, môžem vás poprosiť o spoluprácu?“ uškŕňala sa naňho. Urazene sa zaškľabil. Postavila ho do uličky medzi lavicami a ona šla oproti nemu na druhý koniec. Slizolin nenávistne zazeral.
„Takže, aby ste mali predstavu, čo sa bude teraz diať,“ hovorila ostatným, ktorí na nich zvedavo hľadeli, „ja sa teraz pokúsim pána Pottera odzbrojiť a on sa mi v tom bude snažiť zabrániť. Pán Potter, poprosila by somProtego.“
Harrymu došlo, na čo naráža. Asi by nebolo rozumné rozháňať sa po triede jeho ohňovým štítom. Prikývol na znak súhlasu. Tonksová sa postavila do bojovej pozície a Harry spravil to isté. Sústredil sa na jej pohyb, bol pripravený pri náznaku jej aktivity okamžite zareagovať. A čakal. Tonksovej pohyb nasledoval okamžite a v momente, ako sa pohla, Harry švihol prútikom a vyčaril modrý štít. Tonksovej červený lúč sa na ňom rozprskol. Trieda uznanlivo zhíkla.
„Toto bola prvá ukážka. Ďalej by som chcela pána Pottera poprosiť, aby ma neverbálne odzbrojil, obranu používať nebudem. A toto bude aj vaša prvá úloha. Naučiť sa neverbálne Expelliarmus a Protego, dve najzákladnejšie kúzla potrebné v hocakom súboji. Písomnú úlohu vám nedám. Takže, pán Potter,“ pokynula mu.
Postavila sa úplne odovzdane a čakala, kedy zaútočí. Harry s tým neotáľal, mávol prútikom a Tonksovej prútik vyletel študentom nad hlavy. Opäť prekvapené híknutie. Ako poník v cirkuse, pomyslel si Harry.
Po tejto ukážke im Tonksová ešte povedala, že sa môžu u nej hocikedy prihlásiť na zoznam kandidátov do turnaja a rozpustila ich. Hermiona sa ponáhľala na hodinu Starobylých rún, ale Harry a Ron zostali v učebni kým sa nevyprázdnila.
„Tonksová, prepáč,“ ospravedlňoval sa Ron, „keď ja toho Malfoya z duše nenávidím.“
„Pozri, Ron, ja ťa viem pochopiť. Ani ja nemám rodinu svojho bratranca príliš v láske, to vám nemusím hovoriť. Ale skutočne by som ocenila, aby ste sa na mojich hodinách kontrolovali. Nemusíte mi to zbytočne sťažovať,“ povedala mierne roztrpčene, ale bolo vidieť, že ju už hnev prešiel.
„Sľubujem, že už s tým nezačnem, ale keď sa budem musieť brániť…“ hodil po nej psie oči.
„Jasne, od toho som tu ale ja,“ mrkla naňho s úsmevom a pozrela na Harryho.
„A ja by som ocenil, keby si ma nabudúce najprv upozornila na to, čo máš v pláne,“ povedal Harry s úškľabkom, „musím byť pripravený, keď chceš zo mňa spraviť atrakciu.“
„Videla som, že sa ti to nepáči,“ zachichotala sa. „A do turnaja sa kedy chcete prihlásiť? Žeby hneď?“
A obaja sa prihlásili do turnaja.
——
„Už ju mám,“ víťazne sa zaškľabil Harry, keď si večer dorobil polmetrovú prácu z Elixírov.
Na pohovke sedel Ron, ktorý s červenou tvárou precvičoval neverbálne zaklínadlá a snažil sa privolať svoje brko. Hermiona sa naňho pozrela štýlom, ktorý znamenal: No to iste!, ale keď videla jeho usmiatu tvár a dlhý popísaný kus pergamenu pred ním, neveriacky vyvalila oči a natiahla sa za úlohou.
„To nie je možné!“ vyhúkla prekvapene na celú miestnosť. Všetky hlavy sa obrátili k nim.
„Prečo by to akože nemalo byť možné?“ potichu a urazene sa opýtal Harry.
„Pretože ja ju ešte nemám!“ odvetila a myslela si, že tým všetko vyriešila.
„No a?“ pozeral na ňu nechápavo.
„A čo, že ju už má? Aspoň budem mať čo opisovať,“ Ron sa opäť pokúšal privolať brko.
„Ahoj,“ usmiala sa Ginny, keď si k nim prisadla. Usmial sa a prebehol pátravým pohľadom klubovňu. Fajn, Dean tu nie je, pomyslel si.
„Začali sme ju predsa písať naraz,“ Hermiona si zjavne nevedela vysvetliť celú túto záležitosť, „päťdesiatdva centimetrov,“ premerala mu úlohu, Harry ju udivene sledoval, „a ani si nerozťahoval a máš ju dobre! A mne chýba ešte desať centimetrov!“ pozrela naňho.
„A čo je na tom? Tak som ju napísal skôr, no,“ chcel zistiť, o čo jej ide.
„Nie je to divné?“ pozrela naňho, zatváril sa urazene. „Nie, počkaj, ale keď sa na to pozrieš pozorne,“ vysvetľovala pomaly, „ten elixír, teraz úloha… Nemôže za to strela?“ opýtala sa opatrne.
„Prestaň, Mia. Tebe sa proste nepáči, že ťa v niečom niekto predbehol,“ vrkol Ron a potom sa s nádejou obrátil k Harrymu. „Keď ju máš dobre, dáš mi ju opísať?“
„Nie, Ronald. O to vôbec nejde a ty by si si ju tiež mal napísať sám,“ potom sa obrátila na Harryho. „Čo keď ťa ovplyvnila aj v tomto?“
„Vieš čo, Mia?“ dotknuto si bral od nej svoju úlohu. „Je mi to jedno. Keď áno, pre mňa lepšie,“ zaškeril sa na ňu a otočil sa k Ronovi. „Tu máš, Ron. Odpíš si ju, ale meň slovosled a používaj iné slová, Snape nie je blbec.“
„Toto ale nie je správne,“ prskla po nich Hermiona, keď videla, ako si podávajú úlohu.
„Už ich nechaj, prosím ťa,“ uškŕňala sa Ginny a pozrela na Harryho, „a ty, keď si teraz tak záhadne zmúdrel, mohol by si mi pomôcť s týmto?“
„Ale iste,“ s úsmevom sa pritiahol k nej a jej domácej úlohe.